NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
HENRIK SAUGMANDSGAARD ØE
prednesené 3. mája 2018 (1)
Vec C‑207/16
Ministerio Fiscal
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Audiencia Provincial de Tarragona (Provinčný súd Tarragona, Španielsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Elektronické komunikácie – Spracovávanie osobných údajov – Právo na súkromie a právo na ochranu takýchto údajov – Smernica 2002/58/ES – Článok 1 a článok 15 ods. 1 – Charta základných práv Európskej únie – Články 7 a 8 a článok 52 ods. 1 – Údaje zhromaždené v rámci poskytovania elektronických komunikačných služieb – Žiadosť policajného orgánu o prístup na účely trestného vyšetrovania – Zásada proporcionality – Pojem ‚závažný trestný čin‘, ktorý môže odôvodniť zásah do základných práv – Kritériá závažnosti – Uložený trest – Minimálna hranica“
I. Úvod
1. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa v podstate týka výkladu pojmu „závažné trestné činy“(2) v zmysle judikatúry Súdneho dvora vyplývajúcej z rozsudku Digital Rights Ireland a i.(3) (ďalej len „rozsudok Digital Rights“), a potom z rozsudku Tele2 Sverige a Watson a i.(4) (ďalej len „rozsudok Tele2“), kde bol tento pojem použitý ako kritérium pri posúdení legitimity a proporcionality zásahu do práv zakotvených v článkoch 7 a 8 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), teda do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, ako aj práva na ochranu osobných údajov.
2. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v konaní o odvolaní podanom proti súdnemu rozhodnutiu, ktorým bola policajným orgánom odopretá možnosť, aby im boli oznámené určité údaje o občianskom stave, ktoré majú v držbe operátori mobilnej telefónnej siete, s cieľom identifikovať jednotlivcov na účely trestného vyšetrovania. Napadnuté rozhodnutie bolo odôvodnené najmä tým, že skutky, ktoré odôvodňovali toto vyšetrovanie, nepredstavovali závažný trestný čin na rozdiel od toho, čo vyžadovala príslušná španielska právna úprava.
3. Vnútroštátny súd sa v podstate pýta Súdneho dvora na to, ako stanoviť hranicu závažnosti trestných činov, od ktorej môže byť so zreteľom na už citovanú judikatúru odôvodnený zásah do základných práv chránených článkami 7 a 8 Charty počas prístupu príslušných vnútroštátnych orgánov k osobným údajom uchovávaným poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb.
4. Po tom, čo potvrdím, že Súdny dvor má právomoc na rozhodnutie o prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania a že tento návrh je prípustný, chcem preukázať, že prístup k osobným údajom za takých okolností, ako sú okolnosti v prejednávanej veci, má za následok zásah do vyššie uvedených základných práv, ktorý nezodpovedá situáciám, v ktorých iba boj proti závažným trestným činom môže v súlade s už citovanou judikatúrou odôvodniť zásah to týchto práv.
5. Keďže si myslím, že vzhľadom na špecifický predmet sporu vo veci samej nebude potrebné, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky v ich pôvodnom znení, iba subsidiárne poskytnem usmernenia ku kritériám, ktoré by prípadne umožnili definovať pojem „závažné trestné činy“ v zmysle tejto judikatúry, predovšetkým so zreteľom na kritérium uloženého trestu.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
6. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002, týkajúca sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách)(5), zmenená smernicou 2009/136/ES(6) (ďalej len „smernica 2002/58“) vo svojej preambule uvádza:
„(2) Táto smernica sa snaží rešpektovať základné práva a dodržiavať princípy uznané najmä [Chartou]. Táto smernica sa snaží najmä o plné zabezpečenie práv stanovených v [jej] článkoch 7 a 8.
…
(11) Podobne ako smernica 95/46/ES[(7)] sa táto smernica netýka otázok ochrany základných práv a slobôd vzťahujúcich sa k činnostiam, ktoré nie sú upravené právom spoločenstva. Preto nemení existujúcu rovnováhu medzi právami jednotlivca na súkromie a možnosťami členských štátov prijať opatrenia uvedené v článku 15 ods. 1 tejto smernice, ktoré sú potrebné na ochranu verejnej bezpečnosti, obrany, bezpečnosti štátu (vrátane ekonomického blahobytu štátu, keď sa činnosti týkajú záležitostí bezpečnosti štátu) a presadzovanie trestného práva. Následne táto smernica nemá vplyv na možnosť členských štátov zachytávať elektronické správy alebo prijímať iné opatrenia, ak je to nevyhnutné z akýchkoľvek iných dôvodov a v súlade s Európskym dohovorom na ochranu ľudských práv a základných slobôd [ďalej len ‚EDĽP‘], interpretovaným rozsudkami súdneho dvora týkajúcimi sa ľudských práv [Európskeho súdu pre ľudské práva – neoficiálny preklad] [ďalej len ‚ESĽP‘]; také opatrenia musia byť primerané, prísne proporcionálne vo vzťahu k zamýšľanému účelu a potrebné v rámci demokratickej spoločnosti a mali by byť predmetom primeranej ochrany v súlade s [EDĽP] [(8)].“
7. Podľa článku 1 smernice 2002/58, nazvaného „Rozsah platnosti a cieľ“:
„1. Touto smernicou sa ustanovuje harmonizácia vnútroštátnych ustanovení požadovaných na zabezpečenie primeranej úrovne ochrany základných práv a slobôd, a najmä práva na súkromie a dôvernosť, z hľadiska spracúvania osobných údajov v elektronickom komunikačnom sektore….
…
3. Táto smernica sa nevzťahuje na činnosti, ktoré sú mimo pôsobnosti zmluvy o založení Európskych spoločenstiev, ako sú činnosti podľa hlavy V a VI Zmluvy o Európskej únii a v žiadnom prípade na činnosti týkajúce sa verejnej bezpečnosti, obrany, bezpečnosti štátu (vrátane ekonomického blahobytu štátu, keď sa činnosti týkajú záležitostí bezpečnosti štátu) a činnosti v oblasti trestného práva.“
8. Jej článok 2, nazvaný „Definície“, znie takto:
„Pokiaľ nie je stanovené inak, platia definície v smernici [95/46] a v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica)[(9)].
Platia aj tieto definície:
a) ‚užívateľ‘ znamená každú fyzickú osobu, ktorá používa verejne dostupnú elektronickú komunikačnú službu na súkromné alebo obchodné účely bez toho, aby si túto službu predplatil;
b) ‚prevádzkové dáta‘ znamenajú akékoľvek údaje spracovávané na účely prenosu správy v elektronickej komunikačnej sieti alebo na účely fakturácie prenosu;
c) ‚lokalizačné dáta‘ znamenajú akékoľvek údaje spracúvané v elektronickej komunikačnej sieti alebo prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby, udávajúce geografickú polohu koncového zariadenia užívateľa verejne dostupnej elektronickej komunikačnej služby;
d) ‚správa‘ znamená akékoľvek informácie vymieňané alebo prenášané medzi konečným počtom účastníkov pomocou verejne dostupnej elektronickej komunikačnej služby. Toto nezahŕňa akékoľvek informácie prenášané ako časť rozhlasových služieb pre verejnosť v elektronickej komunikačnej sieti, pokiaľ sa informácie nemôžu spájať s identifikovateľným účastníkom alebo užívateľom prijímajúcim informácie;
…“
9. Článok 15 smernice 2002/58, nazvaný „Uplatňovanie niektorých ustanovení smernice [95/46]“, vo svojom odseku 1 stanovuje, že „Členské štáty môžu prijať legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu práv a povinností uvedených v článku 5, článku 6, článku 8 ods. 1, 2, 3 a 4 a článku 9 tejto smernice, ak také obmedzenie predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané opatrenie v demokratickej spoločnosti na zabezpečenie národnej bezpečnosti (t. j. bezpečnosti štátu), obrany, verejnej bezpečnosti a na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov alebo neoprávnené používanie elektronického komunikačného systému podľa článku 13 ods. 1 smernice [95/46]. Na tento účel členské štáty môžu, medzi iným, prijať legislatívne opatrenia umožňujúce zadržanie údajov na limitované obdobie, oprávnené z dôvodov stanovených v tomto odseku. Všetky opatrenia uvedené v tomto odseku musia byť v súlade so všeobecnými princípmi práva spoločenstva vrátane tých, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 1 a 2 Zmluvy o Európskej únii“.
B. Španielske právo
1. Zákon č. 25/2007
10. Ley 25/2007 de conservación de datos relativos a las comunicaciones electrónicas y a la redes públicas de comunicaciones (zákon č. 25/2007 o uchovávaní údajov v súvislosti s elektronickými komunikáciami a verejnými komunikačnými sieťami) z 18. októbra 2007(10) (ďalej len „zákon č. 25/2007“), prebral do španielskeho práva smernicu 2006/24(11), ktorej neplatnosť vyslovil Súdny dvor v rozsudku Digital Rights.
11. Podľa článku 1 zákona č. 25/2007 v znení, ktoré sa uplatňuje na skutkový stav sporu vo veci samej:
„1. Predmetom tohto zákona je úprava povinnosti prevádzkovateľov uchovávať údaje vytvárané alebo spracúvané v rámci poskytovania elektronických komunikačných služieb alebo v rámci verejných komunikačných sietí, ako aj povinnosť postúpiť tieto údaje oprávneným subjektom za predpokladu, že budú od nich požadované na základe príslušného povolenia súdneho orgánu na účely odhaľovania, vyšetrovania a stíhania závažných trestných činov uvedených v trestnom zákone alebo v osobitných právnych predpisoch z oblasti trestného práva.
2. Tento zákon sa uplatňuje na prevádzkové a lokalizačné údaje týkajúce sa fyzických a právnických osôb, ako aj na súvisiace údaje potrebné na identifikáciu účastníka alebo registrovaného užívateľa.
…“
12. Článok 3 uvedeného zákona vymenúva údaje, ktoré sú operátori povinní uchovávať. Podľa odseku 1 písm. a) bodu 1 podbodu ii) tohto článku ide najmä o údaje nevyhnutné na nájdenie a identifikáciu zdroja komunikácie, ako sú napríklad v prípade mobilnej telefónnej siete meno a adresa účastníka alebo registrovaného užívateľa.
2. Trestný zákon
13. Podľa článku 13 ods. 1 španielskeho trestného zákona v znení, ktoré sa uplatňuje na skutkový stav sporu vo veci samej, „závažnými trestnými činmi sú trestné činy, za ktoré zákon ukladá prísny trest“.
14. Článok 33 tohto zákona znie takto:
„1. V závislosti od ich povahy a ich trvania sa tresty považujú za prísne, menej prísne a mierne.
2. Prísnymi trestami sú:
a) Trest odňatia slobody na doživotie s možnosťou opätovného preskúmania.
b) Trest odňatia slobody na viac ako päť rokov.
…“
3. Trestný poriadok
15. Španielsky trestný poriadok bol zmenený prostredníctvom Ley Orgánica 13/2015 de modificación de la Ley de Enjuiciamiento Criminal para el fortalecimiento de las garantías procesales y la regulación de las medidas de investigación tecnológica (organický zákon č. 13/2015, ktorým sa mení trestný poriadok na účely posilnenia procesných záruk a úpravy technologických vyšetrovacích úkonov) z 5. októbra 2015(12) (ďalej len „organický zákon č. 13/2015“).
16. Tento zákon, ktorý nadobudol účinnosť 6. decembra 2015, začleňuje do trestného poriadku oblasť prístupu k údajom súvisiacim s telefonickými a telematickými komunikáciami, ktoré sú uchovávané poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb.
17. Podľa článku 579 ods. 1 trestného poriadku v znení vyplývajúcom z uvedeného zákona „súd môže povoliť zadržanie súkromnej poštovej a telegrafickej korešpondencie vrátane faxov, registrovaných faxov a medzinárodných poštových poukazov, ktoré podozrivý odosiela alebo prijíma, ako aj jej otvorenie a preskúmanie, ak existujú nepriame dôkazy umožňujúce domnievať sa, že to umožní zistiť alebo overiť skutočnosť alebo okolnosť relevantnú pre vec v prípade, ak je predmetom vyšetrovania niektorý z týchto trestných činov:
1° Úmyselné trestné činy, za ktoré sa ukladá trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej tri roky.
2° Trestné činy spáchané v rámci zločineckej organizácie.
3° Teroristické trestné činy.“
18. Článok 588b j trestného poriadku, nazvaný „Údaje nachádzajúce sa v automatizovaných súboroch poskytovateľov služieb“, uvádza:
„1. Elektronické údaje uchovávané poskytovateľmi služieb alebo osobami poskytujúcimi komunikáciu podľa právnych predpisov o uchovávaní údajov súvisiacich s elektronickými komunikáciami alebo z vlastného podnetu z komerčných alebo iných dôvodov, a súvisiace s komunikačnými procesmi, sa môžu oznámiť na účely ich zahrnutia do konania iba s povolením súdu.
2. Ak oboznámenie sa s týmito údajmi je nevyhnutné pre vyšetrovanie, treba požiadať príslušný súd, aby vydal povolenie na prístup k informáciám nachádzajúcim sa v automatizovaných súboroch poskytovateľov služieb, vrátane krížového alebo inteligentného prehľadávania údajov za predpokladu, že sa presne uvedie povaha údajov, s ktorými je potrebné sa oboznámiť, a dôvody, ktoré opodstatňujú ich oznámenie.“
III. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom
19. Pán Hernández Sierra podal na polícii trestné oznámenie pre lúpež svojej peňaženky a svojho mobilného telefónu, ku ktorej malo dôjsť 16. februára 2015 a počas ktorej bol vážne zranený.
20. Podaním z 27. februára 2015 podala kriminálna polícia na Juzgado de Instrucción n° 3 de Tarragona (Vyšetrovací súd č. 3 Tarragona, Španielsko, ďalej len „vyšetrovací súd“) žiadosť o to, aby bolo rôznym operátorom telefónnej siete nariadené, aby oznámili jednak telefónne čísla, ktoré boli aktivované od 16. februára do 27. februára 2015 s kódom IMEI(13) odcudzeného mobilného telefónu, a jednak osobné údaje držiteľov alebo užívateľov všetkých telefónnych čísel patriacich k SIM kartám aktivovaným s uvedeným kódom IMEI.(14)
21. Uznesením z 5. mája 2015 vyšetrovací súd zamietol túto žiadosť z dôvodov, že požadované opatrenie nebolo možné využiť na identifikáciu páchateľov trestného činu a že v každom prípade zákon č. 25/2007 obmedzoval oznámenie údajov uchovávaných operátormi telefónnej siete na závažné trestné činy, teda podľa španielskeho trestného zákona(15) tie trestné činy, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody v trvaní najmenej piatich rokov, zatiaľ čo skutok, o ktorý ide, nepredstavuje závažný trestný čin.
22. Ministerio Fiscal (španielska prokuratúra) ako jediný účastník konania podala odvolanie proti tomuto uzneseniu na Audiencia Provincial de Tarragona (Provinčný odvolací súd Tarragona, Španielsko), pričom tvrdila, že dotknuté údaje mali byť oznámené na základe povahy skutku a rozhodnutia, ktoré prijal Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) v podobnom prípade.(16)
23. Uznesením z 9. februára 2016 uvedený odvolací súd nariadil predbežným opatrením určeným prevádzkovateľom telefónnej siete predĺženie uchovávania údajov, ktorých sa týkala sporná žiadosť.
24. V rozhodnutí tohto súdu, ktorým bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, sa uvádza, že po prijatí napadnutého rozhodnutia španielsky zákonodarca na základe organického zákona č. 13/2015(17) zaviedol dve alternatívne kritériá na určenie stupňa závažnosti trestného činu. Prvým kritériom je materiálne kritérium spojené s konaniami, ktoré zodpovedajú trestným kvalifikáciám, ktorých protiprávna povaha je špecifická a závažná a ktoré sú osobitne škodlivé pre individuálne a kolektívne právne záujmy.(18) Druhé kritérium je formálne normatívne kritérium, ktoré sa zakladá výlučne na treste stanovenom za daný trestný čin. Hranica troch rokov odňatia slobody, ktorú toto kritérium stanovuje, však môže zahŕňať veľkú väčšinu trestných kvalifikácií. Vnútroštátny súd navyše poznamenáva, že záujem na tom, aby štát chránil občanov a potláčal protiprávne konania, nemôže legitimizovať neprimeraný zásah do základných práv osôb.
25. Za týchto okolností rozhodnutím zo 6. apríla 2016, doručeným Súdnemu dvoru 14. apríla 2016, Audiencia Provincial de Tarragona (Provinčný súd Tarragona) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Možno dostatočnú závažnosť trestných činov ako kritérium, ktoré odôvodňuje zásah do základných práv priznaných v článkoch 7 a 8 [Charty], identifikovať výlučne s ohľadom na trest, ktorý je možné uložiť za trestný čin, ktorý sa vyšetruje, alebo je okrem toho nevyhnutné identifikovať v protiprávnom konaní osobitnú škodlivosť pre individuálne a/alebo kolektívne právne záujmy?
2. Ak by určenie závažnosti trestného činu výlučne s ohľadom na trest, ktorý možno uložiť, prípadne vyhovovalo základným zásadám Únie, ktoré Súdny dvor Európskej únie použil v rozsudku [Digital Rights], ako štandardy prísnej kontroly smernice [ktorej neplatnosť bola vyslovená týmto rozsudkom], aká by mala byť minimálna výška tohto trestu? Bola by zlučiteľná výška stanovená všeobecným spôsobom na minimálne tri roky odňatia slobody?“
26. Konanie na Súdnom dvore bolo rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 23. mája 2016 prerušené až do vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach Tele2 Sverige a Watson a i., C‑203/15 a C‑698/15.
27. Na otázku Súdneho dvora po vyhlásení tohto rozsudku z 21. decembra 2016(19) vnútroštátny súd uviedol, že trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Tvrdil, že prejudiciálne otázky, ktoré položil, sú naďalej relevantné, pretože uvedený rozsudok síce uviedol príklady závažných trestných činov,(20) ale dostatočne jasne nedefinoval materiálny obsah pojmu závažnosti trestného činu, ktorý môže slúžiť ako kritérium pri posúdení opodstatnenosti zásahu. Tento pojem teda spôsobuje riziko, že podmienky uchovávania údajov a prístupu k nim sú na vnútroštátnej úrovni stanovené veľmi extenzívne spôsobom, ktorý nerešpektuje základné práva uvedené v rozsudku Tele2. Počas prijatia organického zákona č. 13/2015 tak španielsky zákonodarca napriek kritériám uvedeným v rozsudku Digital Rights(21) v porovnaní s predchádzajúcimi pravidlami vyplývajúcimi zo zákona č. 25/2007 veľmi citeľne znížil hranicu závažnosti trestných činov, v prípade ktorých je povolené uchovávanie a oznámenie osobných údajov.
28. Po tejto odpovedi konanie na Súdnom dvore 16. februára 2017 pokračovalo. Písomné pripomienky potom predložili španielska, česká, estónska, írska, francúzska, lotyšská, maďarská a rakúska vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Európska komisia.
29. Pri príprave pojednávania Súdny dvor položil otázky, na ktoré bolo potrebné odpovedať písomne, španielskej vláde, ktorá na ne odpovedala 9. januára 2018, ako aj otázky, na ktoré bolo potrebné odpovedať ústne, všetkým dotknutým osobám uvedeným v článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
30. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 29. januára 2018, predniesli svoje ústne pripomienky španielska prokuratúra, španielska, česká, dánska, estónska, írska, francúzska, lotyšská a poľská vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia.
IV. Analýza
A. Úvodné pripomienky
31. Pred podrobným preskúmaním otázok, ktoré nastoľuje prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, považujem za potrebné uviesť niekoľko pripomienok k jeho špecifickému predmetu.
32. Po prvé vzhľadom na údaje nachádzajúce sa v rozhodnutí vnútroštátneho súdu a doplňujúce informácie poskytnuté španielskou vládou zdôrazňujem, že spor vo veci samej má značné osobitosti, ktoré ho odlišujú predovšetkým od okolností vo veciach, v ktorých boli vyhlásené rozsudky Digital Rights a Tele2.(22)
33. Zdá sa totiž, že žiadosť policajných orgánov v tomto prípade smeruje k získaniu iba tých údajov, ktoré umožňujú identifikovať držiteľov alebo užívateľov telefónnych čísel spojených so SIM kartami, ktoré boli vložené do odcudzeného mobilného telefónu.(23) Navyše nie je sporné, že táto žiadosť sa vzťahuje na jasne definované a časovo obmedzené obdobie, a to dvanásť dní.(24)
34. Za týchto okolností počet osôb, ktoré môžu byť dotknuté sporným opatrením, nie je nekonečný, ale je obmedzený. Navyše tieto osoby nie sú akýmkoľvek držiteľom SIM karty, ale sú jednotlivcami s veľmi špecifickým profilom, pretože ide o tých, ktorí použili telefón po jeho odcudzení, alebo ho dokonca ešte stále majú vo svojej držbe a ktorých teda oprávnene možno podozrievať či už z toho, že sú sami páchateľmi trestného činu alebo sú v spojení s týmito páchateľmi.
35. Navyše dotknuté údaje nie sú akýmkoľvek typom „osobných údajov“(25), ktoré majú v držbe poskytovatelia elektronických komunikačných služieb, ale iba údajmi týkajúcimi sa občianskej totožnosti vyššie uvedených jednotlivcov, teda ide o ich meno, priezvisko a prípadne ich adresu,(26) čo sú údaje, ktoré možno tiež nazvať „kontaktnými“. Iné informácie týkajúce sa týchto jednotlivcov, ktoré sa môžu nachádzať v súboroch týchto poskytovateľov,(27) sú podľa môjho názoru vylúčené z konania vo veci samej.
36. Okrem toho cieľom sledovaným v tomto prípade je podľa môjho názoru zhromaždiť informácie, ktoré sa nevzťahujú ani na lokalizáciu, ani na komunikácie ako také,(28) ale na fyzické osoby, ktoré sú hľadané preto, lebo mohli využiť elektronickú komunikačnú službu prostredníctvom odcudzeného telefónu, aj keď neuskutočnili konkrétny telefonický hovor. Z vysvetlení, ktoré Súdnemu dvoru poskytla španielska prokuratúra, totiž vyplýva, že požadované osobné údaje, ktoré vychádzajú zo spojenia medzi určitou SIM kartou a číslom IMEI odcudzeného prístroja, možno technicky získať vďaka jednoduchému pripojeniu tohto prístroja do terminálu mobilnej telefónnej siete, aj keď držiteľ karty neuskutočnil prostredníctvom daného telefónu žiaden hovor, a teda nezávisle od akejkoľvek skutočnej komunikácie.(29) Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil toto skutkové tvrdenie, ktoré sa mi však zdá dostatočne pravdepodobné na to, aby bolo rozumné považovať ho za pravdivé.
37. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti na úvod zdôrazňujem, že spor vo veci samej sa týka osobných údajov, ktorých prenos sa nepožaduje všeobecne a nediferencovane, ale cielene, pokiaľ ide o osoby, a obmedzene, pokiaľ ide o čas. Navyše požadované údaje sa nejavia byť na prvý pohľad osobitne citlivými údajmi, hoci základné práva zakotvené v článkoch 7 a 8 Charty napriek tomu môžu byť dotknuté prístupom k údajom tohto typu.(30)
38. Po druhé poznamenávam, že z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že prejudiciálne otázky položené v prejednávanej veci sa netýkajú podmienok uchovávania osobných údajov v sektore elektronických komunikácií, ale skôr spôsobov prístupu vnútroštátnych orgánov k týmto údajom, ktoré uchovávajú poskytovatelia služieb vykonávajúci činnosť v tomto sektore.(31)
39. Vnútroštátny súd najmä uvádza, že podľa článku 588b j trestného poriadku sa vyžaduje povolenie súdu na to, aby elektronické údaje uchovávané poskytovateľmi služieb boli odovzdané príslušným orgánom na účely ich zahrnutia do konania. Odsek 1 tohto článku spresňuje, že poskytovatelia môžu uchovávať takéto údaje buď na základe príslušnej právnej úpravy, alebo z vlastného podnetu z komerčných alebo iných dôvodov.
40. V tomto prípade sa zdá, že osobné údaje, ku ktorým policajné orgány požadujú prístup na účely vyšetrovania, mohli operátori mobilnej telefónnej siete uchovávať pri plnení povinnosti vyplývajúcej zo španielskeho zákona.(32) Vnútroštátny súd neposkytuje žiadne informácie v tejto súvislosti, keďže jeho návrh na začatie prejudiciálneho konania sa zameriava na prípadný prístup k už uchovávaným údajom a keďže súlad uchovávania údajov s požiadavkami práva Únie nie je v spore vo veci samej spochybnený.(33) Podľa môjho názoru teda treba vychádzať z predpokladu, že údaje, o ktoré ide vo veci samej, boli uchovávané v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou pri dodržaní podmienok stanovených v článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, čo prináleží overiť iba vnútroštátnemu súdu.(34)
41. V nasledujúcich úvahách sa vrátim k právnym dôsledkom konštatovaní vyslovených na úvod.(35)
B. O procesných námietkach vznesených španielskou vládou
42. Španielska vláda vzniesla dve skupiny procesných námietok, z ktorých jedna sa týka právomoci Súdneho dvora a druhá prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, o ktorých bude musieť Súdny dvor rozhodnúť pred prípadným meritórnym rozhodnutím vo veci.
1. O právomoci Súdneho dvora so zreteľom na pôsobnosť práva Únie
43. Najprv pripomínam, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že základné práva zaručené v právnom poriadku Únie, a najmä práva zakotvené v článkoch 7 a 8 Charty, sa majú uplatňovať iba v prípade, ak danú situáciu upravuje právo Únie.(36) Navyše článok 51 ods. 1 Charty stanovuje, že jej ustanovenia sú určené členským štátom výlučne vtedy, „ak vykonávajú právo Únie“ v zmysle judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa tohto pojmu.(37) Pokiaľ teda právna situácia nepatrí do pôsobnosti práva Únie, Súdny dvor nemá právomoc o nej rozhodnúť, pričom prípadne uvádzané ustanovenia Charty nemôžu samy osebe túto právomoc založiť.(38)
44. V tomto prípade sa otázky položené vnútroštátnym súdom týkajú iba článkov 7 a 8 Charty, ako aj „základných zásad práva Únie, ktoré Súdny dvor použil vo svojom rozsudku [Digital Rights]“. Tento súd sa však domnieva, že smernice, ktoré sa uplatňujú v oblasti ochrany osobných údajov, ako je smernica 95/46 a smernica 2002/58, zakladajú vzťah požadovaný podľa článku 51 ods. 1 Charty medzi vecou samou a právom Únie.
45. V tejto súvislosti v prvom radepoznamenávam, že španielska vláda ako hlavné tvrdenie uvádza, že Súdny dvor nemá právomoc potrebnú na rozhodovanie o prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania z dôvodu, že tento návrh sa netýka uplatňovania práva Únie. Tvrdí najmä, že spor vo veci samej je vylúčený z pôsobnosti práva Únie, keďže sa týka prístupu policajných orgánov k údajom, ktorý je podmienený rozhodnutím súdu v rámci vyšetrovania, čo predstavuje činnosť štátu v trestnoprávnej oblasti,(39) a teda patrí medzi výnimky uvedené v článku 1 ods. 3 smernice 2002/58, ako aj v článku 3 ods. 2 prvej zarážke smernice 95/46.(40) Na pojednávaní vláda Spojeného kráľovstva uviedla, že súhlasí s týmto názorom španielskej vlády.
46. Domnievam sa však, že smernica 2002/58 sa uplatňuje na také vnútroštátne opatrenia, ako sú opatrenia vo veci samej. Súdny dvor už totiž v rozsudku Tele2 rozhodol, že vnútroštátne právne predpisy o uchovávaní údajov na účely boja proti kriminalite patria do pôsobnosti tejto smernice nielen preto, že definujú povinnosti, ktoré sú z tohto dôvodu uložené poskytovateľom elektronických komunikačných služieb, ale aj preto, že upravujú prístup vnútroštátnych orgánov k údajom uchovávaným v tomto rámci.(41) Rovnako ako Komisia si myslím, že úvahy formulované v tomto rozsudku možno uplatniť na vnútroštátne pravidlá uplatniteľné v prejednávanej veci, teda pravidlá vyplývajúce zo zákona č. 25/2007 v spojení so španielskym trestným poriadkom zmeneným organickým zákonom č. 13/2015(42), a teda ich možno uplatniť na predmet sporu vo veci samej.
47. Dodávam, že netreba zamieňať na jednej strane osobné údaje spracúvané priamo v rámci činností suverénnej povahy,(43) ktoré vykonáva štát v oblasti patriacej do trestného práva,(44) a na druhej strane údaje spracúvané v rámci činností komerčnej povahy, ktoré vykonáva poskytovateľ elektronických komunikačných služieb, ktoré sú následne použité príslušnými štátnymi orgánmi.(45) Okrem toho chcem poznamenať, že na Súdny dvor bol nedávno podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý sa týka výkladu článku 1 ods. 3 smernice 2002/58 v súvislosti s využívaním hromadných údajov, ktoré majú títo poskytovatelia(46) odovzdávať spravodajským a bezpečnostným agentúram, pričom podľa môjho názoru sa nebude v tejto veci o uvedenom probléme rozhodovať.(47)
48. V druhom rade podotýkam, že boli formulované ďalšie otázky týkajúce sa pôsobnosti smernice 2002/58, od ktorej závisí právomoc Súdneho dvora v prejednávanej veci, a to so zreteľom na typ údajov, o ktoré ide vo veci samej.
49. Ako som už uviedol,(48) z listín založených do spisu vyplýva, že sporná žiadosť o prístup smeruje k získaniu informácií o totožnosti držiteľov alebo užívateľov telefónnych čísel zodpovedajúcich SIM kartám, ktoré boli aktivované prostredníctvom odcudzeného mobilného telefónu, s cieľom nájsť osoby, ktoré mali v držbe tento prístroj, a nie na získanie informácií o hovoroch, ktoré z neho prípadne boli uskutočnené.
50. Inými slovami, hoci so zreteľom na španielsku právnu úpravu by mohla byť potenciálne dotknutá širšia škála osobných údajov(49), prejednávaný spor vo veci samej sa týka údajov, ktoré sa vzťahujú iba na totožnosť „užívateľov“ v zmysle článku 2 druhého odseku písm. a) smernice 2002/58, a nie na akúkoľvek „lokalizáciu“(50) v zmysle tohto článku 2 druhého odseku písm. c) alebo „správu“ ako takú v zmysle tohto článku 2 druhého odseku písm. d).(51)
51. Podľa španielskej prokuratúry, španielskej, dánskej, írskej, lotyšskej vlády a vlády Spojeného kráľovstva, ako aj Komisie sa na také informácie, o aké ide v tomto prípade, pokiaľ sú zohľadňované izolovane, teda nezávisle od prípadne uskutočnenej komunikácie, nesmie v zásade vzťahovať ani pojem „prevádzkové dáta“ v zmysle článku 2 druhého odseku písm. b), ktorý definuje tieto údaje ako „akékoľvek údaje spracovávané na účely prenosu správy v elektronickej komunikačnej sieti alebo na účely fakturácie prenosu“(52).
52. Je pravda, že identifikačné údaje, ktoré v tomto prípade požadujú policajné orgány, sa zrejme netýkajú „prevádzky“ správ vo vlastnom slova zmysle, keďže sa zdá, že tieto údaje možno získať napriek tomu, že s odcudzeným prístrojom prípadne neboli uskutočnené vôbec žiadne hovory, a teda aj vtedy, keď operátor mobilnej telefónnej siete neprenášal počas cieľového obdobia žiadnu medziľudskú komunikáciu.(53)
53. Napriek tomu sa domnievam, že taký spor, ako je spor vo veci samej, patrí do pôsobnosti smernice 2002/58, keďže spracovanie informácií spojených so SIM kartami a ich držiteľmi, dotknutých v prejednávanej veci, je z komerčného hľadiska nevyhnutné na poskytovanie elektronických komunikačných služieb,(54) prinajmenšom na účely fakturácie za službu, ktorá sa poskytuje(55) bez ohľadu na to, či sú v rámci tejto služby uskutočnené hovory.
54. So zreteľom na článok 1 ods. 1 a článok 3 smernice 2002/58(56) totiž súhlasím s názorom vysloveným predovšetkým Komisiou, že táto smernica má globálne upravovať spracúvanie osobných údajov vykonávané v rámci poskytovania elektronických komunikačných služieb, takže jej pôsobnosť zahŕňa údaje týkajúce sa totožnosti užívateľov takých služieb, ako sú tie, o ktoré ide v tomto prípade, a nielen údaje vzťahujúce sa na konkrétnu správu. Tiež vzhľadom na ciele ochrany sledované uvedenou smernicou, ktoré spočívajú hlavne v ochrane základných práv zaručených Chartou,(57) si teda myslím, že pojem „správa“ v zmysle tejto smernice treba chápať v jeho širokom význame a že v tomto prípade skutočne zohráva úlohu zásada dôvernosti správ upravená touto smernicou.(58)
55. Myslím si tiež, že tento výklad potvrdzuje predchádzajúci rozsudok Súdneho dvora, v ktorom už tento súd uznal, že pôsobnosť smernice 2002/58 sa vzťahuje na spor týkajúci sa oznámenia mien a adries užívateľov elektronickej komunikačne služby.(59) Dodávam, že článok 12 uvedenej smernice, ktorý sa týka telefónnych zoznamov účastníkov, sa podľa môjho názoru týka práve údajov tejto povahy(60) a že jej odôvodnenie 15 tiež odráža flexibilné poňatie pojmu „správa“, ktorý zahŕňa najmä „adresu poskytnutú odosielateľom správy“(61).
56. Takýto prístup je navyše v súlade s judikatúrou ESĽP v tejto oblasti,(62) keďže preambula smernice 2002/58 zdôrazňuje, že jej cieľom je zaručiť dôvernosť správ a právo užívateľov na súkromie v súlade s EDĽP tak, ako ho vykladá uvedený súd,(63) aj keď tento právny nástroj nie je formálne začlenený do právneho poriadku Únie.(64)
57. Domnievam sa teda, že taký spor, ako je spor vo veci samej, patrí do vecnej pôsobnosti smernice 2002/58 a že námietku nedostatku právomoci, ktorú vzniesla španielska vláda, treba preto zamietnuť.
58. Pre úplnosť však spresňujem, že ak Súdny dvor neuzná, že smernica 2002/58 sa uplatňuje na takýto prípad, potom smernica 95/46, na ktorú sa odvoláva tak vnútroštátny súd, ako aj španielska vláda, nemôže založiť právomoc Súdneho dvora na rozhodovanie v prejednávanej veci.
59. Ako totiž uvádza Komisia, je síce pravda, že smernica 95/46 predstavuje všeobecne záväzný nástroj v oblasti spracovania osobných údajov,(65) ale otázky položené vnútroštátnym súdom by podľa môjho názoru boli irelevantné, ak by sa skúmali iba z tohto hľadiska, pretože ich cieľom je určiť hranicu, od ktorej možno trestné činy kvalifikovať ako „závažné“ v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudkov Digital Rights a Tele2, ktoré sa netýkajú výkladu uvedenej smernice.(66)
2. O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania
60. Ak Súdny dvor rozhodne, že má právomoc na poskytnutie odpovede na položené otázky, španielska vláda subsidiárne tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania treba vyhlásiť za neprípustný, a to z dvoch dôvodov.
61. V prvom rade táto vláda tvrdí, že vnútroštátny súd jasne neidentifikuje normatívny rámec Únie, o ktorom má Súdny dvor rozhodnúť.
62. V tejto súvislosti pripomína ustálenú judikatúru, podľa ktorej v rámci spolupráce zavedenej článkom 267 ZFEÚ môže Súdny dvor odmietnuť rozhodovať o prejudiciálnych otázkach, pre ktoré platí prezumpcia relevantnosti, len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad alebo posúdenie platnosti právnej normy Únie nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi nevyhnutnými na to, aby poskytol užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sú mu položené.(67)
63. Domnievam sa však, že v tomto prípade nie je výhrada formulovaná španielskou vládou dôvodná. Vzhľadom na informácie poskytnuté vnútroštátnym súdom si totiž myslím, že tento súd dostatočne identifikoval ustanovenia práva Únie, ktoré sú podľa neho relevantné. Pripomínam jednak, že položené otázky sa týkajú predovšetkým článkov 7 a 8 Charty, jednak že tento súd uvádza, že smernice 95/46 a 2002/58 tvoria prepojenie, ktoré je nevyhnutné medzi vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou vo veci samej a právom Únie,(68) a napokon, že cieľom smernice 2002/58 je, ako to uvádza jej odôvodnenie 2, zabezpečiť predovšetkým plné rešpektovanie práv formulovaných v článkoch 7 a 8 Charty.(69)
64. Dodávam, že je irelevantné, že jeden z predpisov španielskej právnej úpravy spomenutých v rozhodnutí vnútroštátneho súdu, konkrétne zákon č. 25/2007, preberal smernicu 2006/24, ktorá bola zrušená po vyhlásení jej neplatnosti rozsudkom Digital Rights.(70) Ako správne uvádza vnútroštátny súd, bolo by nesprávne domnievať sa, že prejudiciálne otázky v tomto prípade položené Súdnemu dvoru nemajú pre toto vyhlásenie neplatnosti význam. V tejto súvislosti stačí uviesť, že oblasť dotknutá týmito otázkami, a to ochrana osobných údajov, patrí do oblasti právomoci Únie, a že spor vo veci samej patrí do pôsobnosti právneho aktu Únie, a to smernice 2002/58(71), ktorá bola zmenená smernicou 2006/24 vyhlásenou za neplatnú.
65. Okrem toho možno uviesť, že účastníci konania, ktorí predložili pripomienky Súdnemu dvoru, vychádzajú vo veľkej väčšine zo zásady, že prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania treba preskúmať z hľadiska článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 s prihliadnutím na články 7 a 8 Charty, ako aj na základe poznatkov vyplývajúcich z rozsudkov Digital Rights a Tele2. To je aj môj názor, keďže výraz „trestné činy“ a nie „závažné trestné činy“ sa nachádza v smernici 2002/58 iba v uvedenom článku 15 ods. 1(72)
66. V druhom rade španielska vláda tvrdí, že článok 7 Charty, ktorý predstavuje centrálny bod prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania, nie je relevantný z dôvodu, že cieľom vyšetrovacieho opatrenia požadovaného vo veci samej nie je zadržanie správ, a teda toto opatrenie nemôže porušiť dôvernosť správ, takže položené otázky sú hypotetické.
67. Ja sa však domnievam, že článok 7 Charty je skutočne relevantný v prejednávanej veci a že návrh na začatie prejudiciálneho konania preto nemá hypotetickú povahu. Aj keď je pravda, že v tomto prípade neexistuje riziko porušenia práva na dôvernosť správ vzhľadom na predmet opatrenia, o ktoré ide vo veci samej,(73) zároveň platí, že opatrenie tohto typu môže zasiahnuť do práva na rešpektovanie súkromia zaručeného uvedeným ustanovením, aj keď tento zásah je podľa môjho názoru malej intenzity.(74)
68. Ako už totiž Súdny dvor ustálene rozhodol, oznámenie osobných údajov tretej osobe, ako je napríklad verejný orgán, predstavuje zásah do základného práva zakotveného v uvedenom článku 7 Charty bez ohľadu na neskoršie použitie oznámených informácií. Platí to rovnako pre uchovávanie osobných údajov najmä poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb, ako aj pre prístup k uvedeným údajom na účely ich použitia verejnými orgánmi.(75)
69. Myslím si teda, že námietku neprípustnosti vznesenú španielskou vládou treba zamietnuť a že preto treba rozhodovať o merite návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
C. O skutočnostiach vyžadovaných na definovanie dostatočnej závažnosti trestného činu odôvodňujúcej zásah do uvedených základných práv (prvá otázka)
70. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora na skutočnosti, ktoré treba zohľadniť pri preukázaní, že trestné činy sú dostatočne závažné na odôvodnenie zásahu do základných práv zaručených článkami 7 a 8 Charty v rámci uchovávania osobných údajov a prístupu k nim v súlade s judikatúrou vyplývajúcou z rozsudku Digital Rights, nasledovaného rozsudkom Tele2.
71. V tejto súvislosti pripomínam, že pojem „závažné trestné činy“ použil Súdny dvor v rozsudku Digital Rights(76), v niektorých prípadoch v spojení s pojmom „závažná trestná činnosť“(77), ako kritérium na overenie účelu a proporcionality zásahu do vyššie uvedených základných práv spôsobeného ustanoveniami práva Únie týkajúcimi sa osobných údajov, konkrétne ustanoveniami smernice 2006/24. Spresňujem, že tento pojem, ktorý sa nenachádza v smernici 2002/58(78), bol použitý v smernici 2006/24,(79) ktorej neplatnosť bola predmetom uvedeného rozsudku. Súdny dvor následne použil tieto dva pojmy v rozsudku Tele2(80) ako rovnaké kritérium posúdenia, ktoré sa však tentoraz týkalo súladu ustanovení prijatých členským štátom s právom Únie.(81)
72. Konkrétnejšie v prvej prejudiciálnej otázke je Súdny dvor požiadaný, aby rozhodol, či na účely posúdenia existencie „závažného trestného činu“, ktorý môže odôvodniť zásah do základných práv zakotvených v článkoch 7 a 8 Charty vykonaný vo vzťahu k osobným údajom, treba zohľadniť iba trest uložený za sporný trestný čin alebo navyše aj osobitne škodlivú povahu protiprávneho konania so zreteľom na individuálne alebo kolektívne právne záujmy, o ktoré ide.
73. Rovnako ako Komisia sa však domnievam, že pred rozhodnutím o tejto otázke treba preskúmať, či zásah, o ktorý ide v takom spore, ako je spor vo veci samej, vykazuje stupeň závažnosti dostatočne vysoký na to, aby sa podľa práva Únie vyžadovalo, aby bola prípustnosť tohto zásahu odôvodnená bojom proti závažnému trestnému činu. Myslím si totiž, že ak to tak nie je, mal by Súdny dvor pristúpiť k výkladu relevantných ustanovení práva Únie, nepridržiavajúc sa výkladu, ktorý požaduje vnútroštátny súd, ale po preformulovaní prvej položenej otázky(82) tak, ako je to potrebné vzhľadom na okolnosti sporu vo veci samej.(83)
1. O zohľadnení neexistencie závažnosti sporného zásahu
74. Najprv treba preukázať, že také činnosti, ako sú činnosti vo veci samej, môžu skutočne porušiť základné práva zaručené článkami 7 a 8 Charty, a teda predstavovať zásah do týchto práv v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudkov Digital Rights a Tele2.
75. Je pravda, ako to spomenuli španielska a dánska vláda vo svojich vyjadreniach(84) a ako som už uviedol,(85) že údaje, ku ktorým orgány poverené trestným vyšetrovaním požadujú prístup, sú zrejme menej citlivé než niektoré iné kategórie osobných údajov,(86) keďže sa zdá, že dotknutá žiadosť sa vzťahuje iba na meno, priezvisko a prípadne adresu jednotlivcov, na ktorých sa zameriava toto vyšetrovanie, ako na užívateľov telefónnych čísel aktivovaných z odcudzeného mobilného telefónu, ktorý je predmetom vyšetrovania.
76. Domnievam sa však, že na určenie, či sa na osobné údaje má vzťahovať ochrana stanovená právom Únie, a predovšetkým smernicou 2002/58,(87) je irelevantné, či informácie, ktorých sa týka žiadosť o uchovávanie alebo o oznámenie, sú zvlášť citlivé alebo nie. Ako totiž bolo zdôraznené v rámci prvých legislatívnych prác v tejto oblasti „v závislosti od účelu jeho použitia môže byť každý údaj týkajúci sa osoby, dokonca aj zdanlivo neškodný, citlivý (ako napríklad obyčajná poštová adresa)“(88). Navyše Súdny dvor už rozhodol, že na účely vymedzenia existencie zásahu do základného práva zakotveného v článku 7 Charty „je irelevantné, či dotknuté informácie týkajúce sa súkromného života majú alebo nemajú citlivú povahu alebo či pre dotknuté osoby z dôvodu tohto zásahu vyplynuli alebo nevyplynuli prípadné nepriaznivé následky“(89).
77. Okrem toho pripomínam, že oznámenie osobných údajov tretej osobe, dokonca aj verejnému orgánu, ako je služba kriminálnej polície, predstavuje zásah do základného práva zaručeného v článku 7 Charty,(90) a to aj vtedy, ak sú tieto informácie odovzdávané na účely trestného vyšetrovania, čo je okrem toho situácia výslovne uvedená v článku 15 ods. 1 smernice 2002/58.(91) Dodávam, že operácia tohto typu môže tiež porušiť základné právo na ochranu osobných údajov zaručené v článku 8 Charty, pretože vedie k spracúvaniu osobných údajov.(92)
78. Domnievam sa teda, že treba konštatovať, že také opatrenie, ako je opatrenie vo veci samej, predstavuje zásah do základných práv zakotvených v článkoch 7 a 8 Charty.
79. Napriek tomu si myslím, že za okolností v prejednávanej veci chýba podstatná skutočnosť, ktorú zohľadnil Súdny dvor, keď pri odôvodnení takéhoto zásahu vyžadoval na to, aby sa bolo možné odchýliť od zásady dôvernosti elektronických správ, existenciu „závažného trestného činu“, čo je pojem, ktorého definíciu požaduje vnútroštátny súd. Skutočnosť, ktorá podľa môjho názoru v prejednávanej veci chýba na to, aby bolo možné na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať v znení použitom vnútroštátnym súdom, je závažnosť sporného zásahu,čo je faktor, ktorý ak by bol daný, by viedol k väčšej potrebe odôvodnenia.
80. V tejto súvislosti uvádzam, že v rozsudku Digital Rights Súdny dvor zdôraznil veľký rozsah a osobitne závažnú povahu zásahu, ktorý bol vyvolaný dotknutou právnou úpravou, pričom najmä uviedol, že „smernica 2006/24 všeobecne zahŕňa akúkoľvek osobu a všetky spôsoby elektronickej komunikácie, ako aj všetky prevádzkové údaje bez toho, aby stanovovala akékoľvek rozlíšenie, obmedzenie alebo výnimku na základe cieľa, ktorým je boj proti závažnej trestnej činnosti“(93).
81. Podobne v rozsudku Tele2 Súdny dvor rozhodol, že „článok 15 ods. 1 smernice 2002/58… bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely boja proti trestnej činnosti stanovuje všeobecné a nediferencované uchovávanie všetkých údajov o prenose dát a polohe všetkých účastníkov a registrovaných užívateľov, týkajúce sa všetkých prostriedkov elektronickej komunikácie“(94). V tomto rozsudku bol tiež formulovaný vzájomný vzťah medzi na jednej strane takto zistenou osobitnou „závažnosťou zásahu“ a na druhej strane potrebou odôvodniť zásah takéhoto rozsahu do základných práv zaručených článkami 7 a 8 Charty tak základným dôvodom všeobecného záujmu, ako je „boj proti závažnej trestnej činnosti“(95).
82. Toto prepojenie medzi zistenou závažnosťou zásahu a závažnosťou dôvodu umožňujúceho odôvodniť tento zásah bolo vykonané v súlade so zásadou proporcionality.(96) Navyše si myslím, že ESĽP zaviedol vo svojej judikatúre k článku 8 EDĽP(97) vzájomný vzťah rovnocenný tomu, ktorý podľa môjho názoru vyplýva z rozsudkov Digital Rights a Tele2.
83. Ako som však spomenul vyššie(98) a ako to zdôraznili zvlášť francúzska vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia, povaha zásahu, o ktorý ide v prejednávanom spore vo veci samej, sa vo viacerých ohľadoch líši od povahy sporov, ktoré posudzoval Súdny dvor v dvoch predchádzajúcich rozsudkoch. Preskúmanie súladu takého opatrenia, ako je dotknuté v tomto prípade, s právom Únie treba teda vykonať odlišne.
84. V tomto prípade nejde o opatrenie týkajúce sa povinnosti všeobecného a nediferencovaného uchovávania prevádzkových a lokalizačných údajov akéhokoľvek účastníka alebo registrovaného užívateľa, ktoré sa týka všetkých prostriedkov elektronickej komunikácie. Ide o cielené opatrenie, ktoré má zabezpečiť možnosť prístupu príslušných orgánov a na potreby trestného vyšetrovania k údajom, ktoré majú na komerčné účely v držbe poskytovatelia služieb a ktoré sa týka iba totožnosti (meno, priezvisko a prípadne adresa) obmedzenej kategórie účastníkov alebo užívateľov konkrétneho komunikačného prostriedku, teda tých, ktorých telefónne číslo bolo aktivované z mobilného telefónu, ktorého odcudzenie je predmetom vyšetrovania, a to počas obmedzenej doby, konkrétne dvanástich dní.(99)
85. Dodávam, že potenciálne škodlivé účinky na osoby dotknuté žiadosťou o prístup sú mierne a zároveň ohraničené. Keďže totiž požadované údaje majú byť použité v rámci jednotlivého vyšetrovacieho opatrenia, nie sú určené na sprístupnenie širokej verejnosti.(100) Navyše možnosť prístupu ponúknutá policajným orgánom je sprevádzaná procesnými zárukami podľa španielskeho práva, pretože poskytuje príležitosť k súdnemu preskúmaniu, ktoré okrem toho viedlo k zamietnutiu žiadosti policajných orgánov v spore vo veci samej.
86. Zásah do vyššie uvedených základných práv, ktorý je spôsobený oznámením týchto údajov o občianskej totožnosti, nemá podľa môjho názoru osobitne závažnú povahu,(101) keďže údaje takejto povahy a tak obmedzeného rozsahu neumožňujú samy osebe získať rôzne a/alebo konkrétne informácie o dotknutých osobách,(102) a teda za týchto osobitných okolností nenarušujú priamo a intenzívne intimitu ich súkromia.(103)
87. Z tohto dôvodu sa rovnako ako Komisia domnievam, že s cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu informácie relevantné pre rozhodnutie sporu, ktorý mu je predložený, treba preformulovať prvú prejudiciálnu otázku, takže odpoveď, ktorú má poskytnúť Súdny dvor, sa týka výkladu článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 s prihliadnutím na také okolnosti, ako sú okolnosti vo veci samej, teda existenciu zásahu do vyššie uvedených základných práv, ktorý nie je osobitne závažný a ktorý je odôvodnený bojom proti druhu trestných činov, ktorých závažnosť je sporná.
88. V tejto súvislosti pripomínam, že keďže ciele, ktoré môžu odôvodniť vnútroštátnu právnu úpravu odchyľujúcu sa od zásady dôvernosti elektronických správ, sú taxatívne vypočítané v článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, prístup k uchovávaným údajom musí skutočne a striktne zodpovedať jednému z uvedených cieľov.(104) Medzi týmito cieľmi sa nachádza cieľ všeobecného záujmu, ktorým je „zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov“(105) bez ďalšieho spresnenia ich povahy.
89. Z takto použitej terminológie vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby trestné činy oprávňujúce reštriktívne opatrenie podľa uvedeného článku 15 ods. 1 bolo možné kvalifikovať ako „závažné“ v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudkov Digital Rights a Tele2. Podľa môjho názoru len vtedy, keď je spôsobený zásah osobitne závažný, ako vo veciach, v ktorých boli vyhlásené uvedené rozsudky, musia byť trestné činy, ktoré môžu odôvodniť takýto zásah, samy osebe osobitne závažné. Naopak v prípade zásahu, ktorý nie je závažný, sa treba vrátiť k základnej zásade vyplývajúcej zo znenia tohto ustanovenia, a to že každý druh „trestného činu“ môže odôvodniť takýto zásah.
90. Podľa môjho názoru si treba dať pozor na to, aby sa neprijalo príliš široké poňatie požiadaviek stanovených Súdnym dvorom v týchto dvoch rozsudkoch s cieľom nebrániť, v každom prípade nie neprimerane, možnosti členských štátov odchýliť sa od režimu zavedeného smernicou 2002/58, ktorú im priznáva jej článok 15 ods. 1 v prípadoch, keď dané zásahy do súkromia majú legitímny cieľ a zároveň obmedzený rozsah rovnako ako zásahy, ktoré môžu byť spôsobené v prejednávanej veci žiadosťou služby kriminálnej polície. Konkrétnejšie si myslím, že právo Únie nebráni tomu, aby mohli mať príslušné orgány prístup k identifikačným údajom, ktoré majú v držbe poskytovatelia elektronických komunikačných služieb a ktoré umožňujú nájsť údajných páchateľov trestného činu, ktorý nemá závažnú povahu.
91. V dôsledku toho odporúčam Súdnemu dvoru, aby odpovedal na prejudiciálnu otázku tak, ako je preformulovaná, že článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 s prihliadnutím na články 7 a 8, ako aj článok 52 ods. 1 Charty sa má vykladať tak, že opatrenie umožňujúce príslušným vnútroštátnym orgánom, aby mali na účely boja proti trestným činom prístup k identifikačným údajom užívateľov telefónnych čísel aktivovaných z konkrétneho mobilného telefónu a počas obmedzeného obdobia, za takých okolností, ako sú okolnosti vo veci samej, má za následok zásah do základných práv zaručených uvedenou smernicou a Chartou, ktorý nedosahuje úroveň závažnosti dostatočnú na to, aby bolo potrebné takýto prístup vyhradiť len pre prípady, v ktorých má dotknutý trestný čin závažnú povahu.
92. Vzhľadom na takto navrhnutú odpoveď budú všetky nasledujúce poznámky uvedené iba subsidiárne pre úplnosť.
2. O prípadnom určení kritérií relevantných na definovanie dostatočnej závažnosti trestného činu
93. Ak Súdny dvor na rozdiel od toho, čo odporúčam, rozhodne, že bez ohľadu na veľmi osobité okolnosti prejednávaného sporu vo veci samej treba v prejednávanej veci určiť, čo sa má rozumieť „závažným trestným činom“ v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudkov Digital Rights a Tele2,(106) treba si ešte v prvom rade položiť otázku, či táto kvalifikácia naozaj predstavuje autonómny pojem práva Únie, ktorý preto prináleží definovať Súdnemu dvoru. V súlade s odpoveďou, ktorú navrhla francúzska vláda, však o tom nie som presvedčený, a to z nasledujúcich dôvodov.
94. Najprv podotýkam, že smernica 2006/24, z ktorej pochádza použitie pojmu „závažný trestný čin“(107), neobsahovala jeho definíciu, ale v tejto súvislosti odkazovala na právne poriadky členských štátov.(108) Dodávam, že relevantné úvahy, ktoré sa nachádzajú v rozsudkoch Digital Rights a Tele2, sa nesmú podľa môjho názoru chápať tak, že majú zosúladiť právne normy účinné v členských štátoch, ktoré sa týkajú obsahu tohto pojmu.
95. V tejto súvislosti pripomínam, že trestnoprávna úprava a pravidlá trestného konania patria do právomoci členských štátov, aj napriek tomu, že ich právny poriadok môže byť dotknutý ustanoveniami práva Únie prijatými v tejto oblasti.(109) Podľa článku 83 ods. 2 ZFEÚ iba ak sa ukáže, že harmonizácia trestného práva členských štátov je nevyhnutná na zabezpečenie efektívneho uskutočňovania politiky Únie v oblasti, ktorá bola predmetom harmonizačných opatrení, môže Únia prijať smernice, ktoré majú stanoviť minimálne pravidlá týkajúce sa vymedzenia trestných činov a sankcií v dotknutej oblasti. Pri súčasnom stave práva Únie však neexistuje všeobecne záväzné ustanovenie, ktoré by poskytovalo harmonizovanú definíciu pojmu „závažný trestný čin“(110).
96. Myslím si, že právomoc určiť, čo predstavuje „závažný trestný čin“, patrí v zásade príslušným orgánom členských štátov. Vďaka návrhom na začatie prejudiciálneho konania, ktoré súdy členských štátov môžu podať na Súdny dvor, je však tento súd poverený dbať na rešpektovanie všetkých požiadaviek vyplývajúcich z práva Únie, a najmä zabezpečiť koherentné uplatňovanie ochrany ponúkanej ustanoveniami Charty.
97. Zdôrazňujem, že daná právna kvalifikácia sa môže líšiť nielen v jednotlivých členských štátoch v závislosti od rešpektovaných tradícií a priorít definovaných každým z nich, ale aj meniť v čase, v závislosti od prísnejšieho alebo menej prísneho zamerania trestnej politiky s cieľom zohľadniť vývoj trestnej činnosti,(111) ako aj všeobecnejšie zmeny v spoločnosti a existujúce potreby na vnútroštátnej úrovni, najmä z hľadiska trestnej represie.
98. Okrem toho zdôrazňujem, že keďže existujú veľké rozdiely medzi trestnými sadzbami, ktoré sa tradične uplatňujú v rôznych členských štátoch,(112) závažnosť trestného činu nezávisí iba od výšky trestu, ktorý sa naň vzťahuje. Otázka, či má trestný čin závažnú povahu, je veľmi relatívna v tom zmysle, že súvisí so škálou trestov, ktoré sa vo všeobecnosti uplatňujú v dotknutom členskom štáte. Skutočnosťou, že členský štát stanovuje nízky trest odňatia slobody, alebo dokonca trest alternatívny k trestu odňatia slobody, tak nie je dotknutá vlastná závažnosť dotknutého druhu trestného činu.(113)
99. Podľa môjho názoru treba rešpektovať osobitosti systému trestného práva každého z členských štátov, pokiaľ právo Únie nestanovuje povinnosti striktne zaväzujúce tieto členské štáty analogicky s rozhodnutím Súdneho dvora vo vzťahu k ochrane verejnej bezpečnosti,(114) čo je podľa mňa pojem blízky pojmu boja proti závažnej trestnej činnosti, najmä s prihliadnutím na znenie článku 15 ods. 1 prvej vety smernice 2002/58.
100. V dôsledku toho si subsidiárne myslím, že pojem „závažný trestný čin“ v zmysle judikatúry Súdneho dvora vyplývajúcej z rozsudkov Digital Rights a Tele2 nie je autonómnym pojmom práva Únie, ktorého obsah by mal definovať Súdny dvor, aj keď zároveň platí, že výnimka upravená v článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 musí byť členskými štátmi uplatňovaná v súlade s povinnosťami vyplývajúcimi z práva Únie, najmä základnými právami zaručenými Chartou a jej uplatňovanie podlieha preskúmaniu Súdneho dvora.
101. V tejto poslednej súvislosti zdôrazňujem, že z judikatúry Súdneho dvora predovšetkým vyplýva, že keďže uvedený článok 15 ods. 1 povoľuje členským štátom obmedziť rozsah niektorých práv a povinností stanovených touto smernicou, má sa vykladať doslovne, a preto nemôže viesť k tomu, aby sa odchýlenie od týchto zásadných práv a povinností stalo pravidlom.(115) Pôsobnosť uvedeného pojmu „závažný trestný čin“ teda členské štáty nemôžu chápať neprimerane extenzívne.
102. V druhom rade, a ešte viac subsidiárne, pre prípad, ak by sa Súdny dvor domnieval, že uvedený pojem je autonómny, potom by mal odpovedať na otázku tak, ako ju formuloval vnútroštátny súd, a teda rozhodnúť o určení kritérií, ktoré na úrovni práva Únie umožňujú posúdiť, či je trestný čin dostatočne závažný na to, aby odôvodnil zásah do základných práv zakotvených v článkoch 7 a 8 Charty.
103. Konkrétnejšie by mal Súdny dvor určiť, či pri konštatovaní existencie „závažného trestného činu“ v zmysle uvedenej judikatúry stačí vychádzať z trestu stanoveného za údajný trestný čin, alebo či navyše treba, aby bolo protiprávne konanie osobitne škodlivé pre dotknuté individuálne alebo kolektívne právne záujmy. V tejto súvislosti si netreba podľa môjho názoru, ako aj podľa názoru dánskej, španielskej, francúzskej, maďarskej, rakúskej, poľskej vlády a vlády Spojeného kráľovstva, zvoliť prvú časť tejto alternatívnej možnosti, ale v podstate jej druhú časť, a tak uprednostniť definíciu založenú na mnohosti kritérií posúdenia.(116)
104. Pokiaľ ide o závažnosť trestného činu, ktorá môže odôvodniť prístup k údajom, s prihliadnutím na zásadu proporcionality by bolo podľa môjho názoru nemožné určiť závažnosť skutkov iba na základe zohľadnenia trestu, ktorý možno uložiť. Vzhľadom na značné rozdiely, ktoré ešte stále existujú medzi represívnymi systémami členských štátov, si totiž myslím, že sa nemožno domnievať, že uložený trest môže, či už z kvalitatívneho hľadiska druhu trestu a/alebo kvantitatívneho hľadiska výšky trestu, sám osebe odrážať osobitnú závažnosť trestného činu.
105. Aj keď má trest značný význam, rovnako treba v tejto súvislosti zohľadniť v každom jednotlivom prípade ďalšie objektívne faktory. Ide konkrétnejšie na jednej strane o kontext údajného trestného činu, teda či má protiprávne konanie úmyselnú povahu, je sprevádzané priťažujúcimi okolnosťami, bolo spáchané v stave zákonom uznanej recidívy, na druhej strane význam spoločenských záujmov, ktoré mohol nerešpektovať páchateľ trestného činu, ako aj povaha a/alebo rozsah ujmy, ktorú mohla utrpieť jeho obeť,(117) a napokon škála trestov, ktoré sa vo všeobecnosti uplatňujú v dotknutom členskom štáte.(118) Na základe tohto súboru alternatívnych a neúplných kritérií posúdenia treba podľa môjho názoru prípadne kvalifikovať trestný čin ako „závažný“ v zmysle danej judikatúry Súdneho dvora.
106. Dodávam, že takto navrhnutý výklad je v súlade s prístupom, ktorý podľa môjho názoru prijal ESĽP vo svojej judikatúre k „prevencii trestných činov“ ako cieľu, ktorý umožňuje odôvodniť zásah do práva na súkromný život zakotveného v článku 8 EDĽP, ak sú tiež splnené ďalšie podmienky.(119) Z tejto judikatúry podľa môjho názoru vyplýva, že zmluvné štáty EDĽP sa v tomto rámci môžu oprávnene odvolať na boj proti určitým kategóriám trestných činov,(120) nie iba so zreteľom na uložený trest, ale skôr so zreteľom na rôzne faktory posúdenia, medzi ktorými sa na poprednom mieste nachádza povaha daných trestných činov, ako aj verejné a súkromné záujmy, ktoré tieto trestné činy konfrontujú.(121)
107. V dôsledku toho si myslím, že ak by Súdny dvor považoval pojem „závažný trestný čin“ v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudkov Digital Rights a Tele2 za autonómny pojem práva Únie, mal by sa tento pojem vykladať tak, že závažná povaha trestného činu, ktorá môže odôvodniť prístup príslušných vnútroštátnych orgánov k osobným údajom podľa článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, sa musí posúdiť nielen so zreteľom na trest, ktorý možno uložiť, ale navyše aj so zreteľom na súhrn ďalších objektívnych kritérií posúdenia, ako sú vyššie uvedené kritériá.
D. O subsidiárnej definícii minimálnej výšky trestu vyžadovanej na definovanie dostatočnej závažnosti trestného činu odôvodňujúcej zásah do uvedených základných práv (druhá otázka)
108. Svojou druhou otázkou vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor, aby na jednej strane určil minimálnu výšku, ktorú by mal dosahovať uložený trest na to, aby sa trestný čin mohol kvalifikovať ako „závažný“ v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudkov Digital Rights a Tele2, a na druhej strane rozhodol, či hranica troch rokov odňatia slobody, ktorá je upravená v španielskom trestnom poriadku od reformy v roku 2015,(122) je v súlade s požiadavkami práva Únie.
109. Tieto otázky sú položené iba subsidiárne pre prípad, že Súdny dvor v odpovedi na prvú prejudiciálnu otázku rozhodne, že závažná povaha trestného činu, čo je faktor, ktorý môže odôvodniť zásah do základných práv podľa uvedenej judikatúry, sa má určiť iba zo zreteľom na výšku trestu odňatia slobody, ktorý možno uložiť.
110. So zreteľom na odpoveď, ktorú navrhujem dať na prvú prejudiciálnu otázku, nebude podľa môjho názoru potrebné, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku. Napriek tomu chcem pre úplnosť uviesť svoje pripomienky v tejto súvislosti.
111. Pokiaľ ide o prvú časť druhej otázky,rovnako ako predovšetkým česká a estónska vláda si myslím, že výšku uloženého trestu, ktorá by sama osebe umožnila kvalifikovať trestný čin ako „závažný“, nemožno určiť jednotne pre celé územie Únie so zreteľom na úvahy uvedené vyššie v odpovedi na prvú otázku položenú vnútroštátnym súdom.(123)
112. Okrem toho tento rozdiel v definícii toho, čo treba rozumieť „závažným trestným činom“ a zvlášť v stanovení hranice trestu, od ktorej sa táto kvalifikácia získava, sa nachádza aj v právnych aktoch Únie. Možno totiž konštatovať, že akty Únie prijaté na základe článku 83 ods. 1 ZFEÚ upravujú tresty odňatia slobody stanovené v rôznej výške za trestné činy, ktoré sa napriek tomu všetky považujú za patriace medzi „zvlášť závažnú trestnú činnosť“(124), ako to vyplýva napríklad z článku 3 smernice 2011/92/EÚ(125) a z článku 15 smernice (EÚ) 2017/541(126), čo sú právne nástroje týkajúce sa boja proti sexuálnemu zneužívaniu detí a boja proti terorizmu. Samotný normotvorca Únie si teda nezvolil jednotnú definíciu pojmu „závažný trestný čin“ s prihliadnutím na určitú výšku uloženého trestu.
113. Pripomínam, že sloboda ponechaná členským štátom rozhodnúť o minimálnej výške trestu, ktorá sa vyžaduje na to, aby sa trestné činy nazývali „závažné“, je ohraničená normami nachádzajúcimi sa v ustanoveniach práva Únie v danej oblasti, ale tiež zásadou, podľa ktorej výnimke nemožno priznať tak široký rozsah, aby sa fakticky stala všeobecným pravidlom.(127)
114. Aj keď v tomto prípade má každý členský štát možnosť posúdiť, aká je vhodná hranica trestu pre definovanie závažného trestného činu, je napriek tomu povinný nestanoviť túto hranicu na tak nízku úroveň, s prihliadnutím na obvyklú výšku trestov, ktoré sa uplatňujú v tomto štáte,(128) aby boli výnimky zo zákazu ukladať a používať osobné údaje, ktoré sú upravené v tomto článku 15 ods. 1 zmenené na zásady, ako to správne poznamenala írska vláda.
115. Navyše nie je sporné, že zásahy do práv zaručených článkami 7 a 8 Charty, ktoré môžu členské štáty povoliť podľa uvedeného článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, musia okrem toho stále rešpektovať všeobecné požiadavky vyplývajúce zo zásady proporcionality, ktorá je formulovaná v článku 52 ods. 1 Charty.(129)
116. Pokiaľ ide o poslednú časť druhej otázky,estónska vláda a Komisia na jednej strane uvádzajú, že hranica založená výlučne na treste odňatia slobody v trvaní najmenej troch rokov sa z absolútneho hľadiska javí byť dostatočná na kvalifikáciu trestného činu „ako závažného“ v zmysle judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa prístupu k osobným údajom a vyplývajúcej z rozsudku Digital Rights, a na druhej strane, že takáto hranica nie je zjavne nezlučiteľná s právom Únie vo všeobecnosti(130) a s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58 zvlášť.
117. Podľa môjho názoru je však žiaduce, aby Súdny dvor neprijal stanovisko v prospech presnej výšky uloženého trestu, pretože to, čo je prispôsobené pre niektoré členské štáty, nemusí byť nevyhnutne prispôsobené pre ostatné a to, čo platí dnes pre jeden druh trestného činu, nemusí neodvolateľne platiť v budúcnosti, ako už bolo uvedené.(131) Keďže určenie danej hranice vyžaduje komplexné posúdenie, ktoré sa potenciálne vyvíja, treba podľa môjho názoru zostať v tejto otázke obozretní a prenechať toto posúdenie na úvahu normotvorcu Únie v oblasti právomocí, ktoré sú mu zverené, alebo zákonodarcu každého členského štátu v medziach požiadaviek vyplývajúcich z práva Únie.
118. V tejto poslednej súvislosti uvádzam, že v prejednávanej veci vnútroštátny súd zdôrazňuje riziko, že dôjde k zámene medzi všeobecným pravidlom a výnimkami stanovenými smernicou 2002/58, ktoré bolo pripomenuté vyššie,(132) keď uvádza, že „hranica troch rokov odňatia slobody [zavedená v roku 2015 španielskym zákonodarcom(133)] sa týka veľkej väčšiny trestných kvalifikácií“. Inak povedané, podľa tohto súdu aktuálny zoznam trestných činov, ktoré môžu v Španielsku odôvodniť obmedzenia práv chránených článkami 7 a 8 Charty, ktorý bol zavedený reformou trestného poriadku, v praxi vedie k tomu, že do uvedeného zoznamu je zahrnutá väčšina trestných činov upravených v trestnom zákone.
119. Aj keby Súdny dvor považoval zásah vo veci samej za závažný a výsledok takto uvedený vnútroštátnym súdom by sa potvrdil, bol by podľa môjho názoru v rozpore s povinnosťou proporcionality, ktorej takéto obmedzenia podliehajú.(134) To platí podľa môjho názoru bez ohľadu na existenciu súdneho preskúmania, na ktoré sa odvoláva španielska vláda, pretože toto preskúmanie umožňuje iba zabrániť výkonu opatrení považovaných v jednotlivých prípadoch za svojvoľné alebo za prílišný zásah, a nie vo všeobecnosti zastaviť využívanie opatrení tohto druhu a ich rozvoj.
120. Napokon zdôrazňujem, že prístup navrhnutý v celej tejto časti je podľa môjho názoru v súlade s prístupom ESĽP v jeho judikatúre týkajúcej sa ochrany osobných údajov. Je pravda, ako to pripomína írska vláda a Komisia, že tento súd považoval za dostatočne jasné vnútroštátne právne úpravy, ktoré definujú „závažné“ trestné činy, ktoré môžu odôvodniť zásah do súkromia, pričom odkázal na uložený trest, ktorý je rovnaký alebo vyšší ako tri roky odňatia slobody.(135) Napriek tomu si však myslím, že tento súd nestanovil túto výšku trestu ako absolútne a nemenné kritérium na účely tejto definície, keďže sa mi zdá, že jeho judikatúra sa zameriava na požiadavku dostatočnej predvídateľnosti a jasnosti pre občanov ani nie tak so zreteľom na uložený trest, ale skôr povahu trestných činov umožňujúcich takýto zásah.(136) Okrem toho hoci ESĽP priznal štátom určitú voľnosť pri posúdení existencie a rozsahu nevyhnutnosti takéhoto zásahu, túto voľnú úvahu však podriadil preskúmaniu na európskej úrovni.(137) Tento súd sa predovšetkým snaží zabrániť riziku zneužitia vyplývajúcemu z právnych úprav odkazujúcich na tak širokú škálu trestných činov, že väčšina trestných činov umožňuje odôvodniť zásah.(138)
121. Na záver sa domnievam, že pre prípad, ak by Súdny dvor na rozdiel od toho, čo odporúčam, rozhodol, že treba zohľadniť iba uložený trest pri kvalifikácii trestného činu ako „závažného“ v zmysle jeho judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Digital Rights, bolo by potom potrebné odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku tak, že členské štáty majú voľnosť pri stanovení minimálnej výšky trestu relevantnej na tento účel, pokiaľ postupujú v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z práva Únie a predovšetkým požiadavkami, podľa ktorých zásahy do základných práv zaručených v článkoch 7 a 8 Charty musia zostať výnimočné a rešpektovať zásadu proporcionality.
V. Návrh
122. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Audiencia Provincial de Tarragona (Provinčný súd Tarragona, Španielsko), odpovedal takto:
Článok 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002, týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z 25. novembra 2009, s prihliadnutím na články 7 a 8, ako aj článok 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať tak, že opatrenie umožňujúce vnútroštátnym orgánom, aby mali na účely boja proti trestným činom prístup k identifikačným údajom užívateľov telefónnych čísel aktivovaných z konkrétneho mobilného telefónu a počas obmedzeného obdobia, za takých okolností, ako sú okolnosti vo veci samej, má za následok zásah do základných práv zaručených uvedenou smernicou a Chartou, ktorý nedosahuje úroveň závažnosti dostatočnú na to, aby bolo potrebné takýto prístup vyhradiť len pre prípady, v ktorých má dotknutý trestný čin závažnú povahu.