ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (druhá komora)

z 23. októbra 2012 (*)

„Verejná služba – Úradníci – Vrátenie veci Súdu pre verejnú službu po zrušení rozsudku – Zbavenie zamestnancov inštitúcie imunity vo vzťahu k ich ústnym vyjadreniam a písomným podaniam predloženým v rámci súdneho konania – Vymenovanie na pracovné miesto vedúceho oddelenia – Zamietnutie kandidatúry – Žaloba o neplatnosť – Záujem odmietnutého uchádzača na konaní – Právna sila rozhodnutej veci – Procesná vada – Zváženie dotknutých záujmov – Žaloba o náhradu škody – Nemajetková ujma vzniknutá v dôsledku nezrovnalosti“

Vo veci F‑44/05 RENV,

ktorej predmetom je vrátenie veci, ktorá bola pôvodne založená na žalobe podanej podľa článku 236 ES a článku 152 AE,

Guido Strack, bývalý úradník Európskej komisie, s bydliskom v Kolíne (Nemecko), v zastúpení: N. A. Lödler a H. Tettenborn, avocats,

žalobca,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: H. Krämer a B. Eggers, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora),

v zložení: predsedníčka komory M. I. Rofes i Pujol, sudcovia I. Boruta (spravodajkyňa) a K. Bradley,

tajomník: W. Hakenberg,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 19. januára 2012,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Prejednávaná vec bola vrátená Súdu pre verejnú službu rozsudkom Všeobecného súdu Európskej únie z 9. decembra 2010, Komisia/Strack (T‑526/08 P, ďalej len „rozsudok o vrátení veci“), ktorým bol čiastočne zrušený rozsudok Súdu pre verejnú službu z 25. septembra 2008, Strack/Komisia (F‑44/05, ďalej len „rozsudok Strack/Komisia“), ktorým sa rozhodlo o žalobe, ktorou sa pán Strack domáhal zrušenia rozhodnutia Úradu pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev o zamietnutí jeho kandidatúry na miesto vedúceho oddelenia „Verejné obstarávanie a zmluvy“ (A 5/A 4) uvedeného Úradu (ďalej len „sporné pracovné miesto“) a rozhodnutia o vymenovaní pána A na sporné pracovné miesto, ako aj uloženia Európskej komisii povinnosti zaplatiť náhradu údajne vzniknutej nemajetkovej ujmy.

 Právny rámec

 Ustanovenia týkajúce sa Úradu pre vydávanie publikácií

2        Článok 1 rozhodnutia Európskeho parlamentu, Rady, Komisie, Súdneho dvora, Dvora audítorov, Hospodárskeho a sociálneho výboru a Výboru regiónov 2000/459/ES, ESUO, Euratom z 20. júla 2000 o organizácii a činnosti Úradu pre úradné publikácie Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 183, s. 12; Mim. vyd. 01/003, s. 181) stanovuje, že úlohou Úradu pre úradné publikácie „je pri čo najvýhodnejších technických a finančných podmienkach vydávať publikácie orgánov Európskych spoločenstiev a ich útvarov, ktoré sú za túto činnosť zodpovedné“.

3        V článku 6 rozhodnutia 2000/459 sa uvádza:

„1.      Právomoci menujúceho orgánu vo vzťahu k úradníkom alebo iným zamestnancom v triedach A 1, A 2, A 3 a LA 3 vykonáva Komisia za nasledovných podmienok.

…

2.      Právomoci menujúceho orgánu vo vzťahu k úradníkom alebo iným zamestnancom v iných triedach, ako sú triedy uvedené v odseku 1, vykonáva Komisia. Komisia môže tieto právomoci delegovať na riaditeľa úradu.

…

3.      Správne postupy súvisiace s úradnými úkonmi uvedenými v odsekoch 1 a 2 a bežné personálne riadenie, predovšetkým v oblasti dôchodkového zabezpečenia, nemocenského poistenia, pracovných úrazov, platov a dovoleniek, sa vykonávajú rovnakým spôsobom ako pri zamestnancoch Komisie pracujúcich v Luxemburgu [(Luxembursko)].

…“

 Ustanovenia upravujúce postup obsadzovania voľných pracovných miest

4        V oznámení z 22. decembra 2000 [SEK(2000) 2305/5] nazvanom „Hodnotenie, výber a vymenovanie pracovníkov Komisie vo vyšších riadiacich funkciách“ Generálny sekretariát Komisie uviedol návrhy na zmenu zloženia, funkčného obdobia a konania pred poradnými výbormi.

5        Článok 2 ods. 3 rozhodnutia Komisie o pracovníkoch v stredných riadiacich funkciách z 28. apríla 2004, uverejneného v Administratívnych informáciách č. 73‑2004 z 23. júna 2004 (ďalej len „rozhodnutie z 28. apríla 2004“), stanovuje, že „okrem osobitných prípadov opísaných vo vykonávacích pravidlách uvedených v článku 16 ods. 2 príslušný generálny riaditeľ vymenuje na obsadenie pracovného miesta podľa článku 29 služobného poriadku [úradníkov Európskej únie] komisiu na predbežný výber zloženú aspoň z troch členov s platovou triedou a riadiacou funkciou, ktoré sú rovnaké alebo vyššie ako v prípade obsadzovaného pracovného miesta, z ktorých je jeden z iného generálneho riaditeľstva“.

6        V článku 16 rozhodnutia z 28. apríla 2004 sa uvádza, že uvedeným rozhodnutím sa zrušuje a nahrádza okrem iného oznámenie z 22. decembra 2000, pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa stredných riadiacich funkcií. Podľa článku 17 rozhodnutia z 28. apríla 2004 toto rozhodnutie nadobudlo účinnosť 1. mája 2004.

7        Úrad pre vydávanie publikácií má príručku týkajúcu sa postupu náboru vedúcich oddelení (A 5/A 4). Táto príručka v znení účinnom v čase skutkových okolností opisovala priebeh postupu takto:

„1.      Príprava oznámenia o voľnom pracovnom mieste.

2.      Uverejnenie oznámenia o voľnom pracovnom mieste vydaného [r]iaditeľom Úradu pre vydávanie publikácií vo všetkých inštitúciách. V oznámení musí byť uvedený presný opis charakteristík obsadzovaného pracovného miesta a vykonávaných úloh. Prihlášky sa zasielajú priamo Úradu pre vydávanie publikácií.

3.      Vymenovanie spravodajcu Generálnym riaditeľstvom Komisie ,Personál a administratíva‘…

4.      Riaditeľ Úradu [pre vydávanie publikácií] vymenuje [troch] vedúcich oddelení, ktorí vytvoria [komisiu] na predbežný výber.

5.      [Komisia] na predbežný výber:

a)      preskúma prihlášky (splnenie požiadaviek podľa služobného poriadku),

b)      vedie pohovory s uchádzačmi a hodnotí ich na základe tabuľky vopred vymedzených hodnotiacich kritérií a

c)      vypracuje podrobnú a odôvodnenú správu (silné stránky, slabé stránky a nedostatky každého uchádzača) a abecedne zoradený [užší zoznam], ktor[é] sa zašl[ú] [r]iaditeľovi Úradu [pre vydávanie publikácií] a spravodajcovi.

6.      Do [piatich] pracovných dní od doručenia správy [komisie] na predbežný výber spravodajca doručí [r]iaditeľovi Úradu [pre vydávanie publikácií] svoje stanovisko k správe.

(Riaditeľ Úradu [pre vydávanie publikácií] môže prípadne vzhľadom na stanovisko spravodajcu opäť začať konanie od fázy 5.)

7.      Riaditeľ Úradu [pre vydávanie publikácií] vedie pohovory s uchádzačmi uvedenými v [užšom zozname], ako aj s každým ďalším uchádzačom, s ktorým chce viesť pohovor. Môže si prizvať na pomoc vedúcich oddelení alebo riaditeľov, ktorých určí. Spravodajca sa zúčastňuje na týchto pohovoroch.

8.      Po týchto pohovoroch sa vypracuje zápisnica, ktorá sa zašle [Generálnemu riaditeľstvu ,Personál a administratíva‘] a spravodajcovi.

9.      [Generálne riaditeľstvo ,Personál a administratíva‘] sa v písomnom konaní obráti na [p]oradný výbor pre menovania (PVM) a oznámi stanovisko PVM [r]iaditeľovi Úradu [pre vydávanie publikácií].

10.      Riaditeľ Úradu [pre vydávanie publikácií] rozhodne na základe správy [komisie] na predbežný výber, stanoviska spravodajcu, zápisnice vypracovanej [r]iaditeľom Úradu [pre vydávanie publikácií] po pohovoroch ([fáza 7]) a stanoviska PVM.

11.      [Generálne riaditeľstvo ,Personál a administratíva‘] pripraví menovaciu listinu.

12.      Menovaciu listinu podpisuje [r]iaditeľ Úradu [pre vydávanie publikácií] ako [menovací orgán].“

 Ustanovenia upravujúce odchod do dôchodku a priznanie podpory v invalidite

8        Služobný poriadok úradníkov Európskej únie, zmenený a doplnený nariadením Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004, nadobudol účinnosť 1. mája 2004 (ďalej len „služobný poriadok“ alebo „nový služobný poriadok“). Týmito ustanoveniami boli nahradené ustanovenia uplatniteľné do 30. apríla 2004 (ďalej len „starý služobný poriadok“). Článok 53 služobného poriadku stanovuje, že „ak posudková komisia zistí, že na úradníka sa uplatňujú ustanovenia článku 78, tento úradník automaticky odíde do dôchodku v posledný deň mesiaca, v ktorom menovací orgán uzná jeho trvalú neschopnosť plniť svoje povinnosti“.

9        Článok 78 služobného poriadku znie:

„Úradník získa za podmienok stanovených v článkoch 13 až 16 prílohy [VIII] nárok na invalidný dôchodok [podporu v invalidite – neoficiálny preklad] v prípade celkovej trvalej práceneschopnosti, ktorá mu bráni v plnení povinností, zodpovedajúcich pracovnému miestu v jeho funkčnej skupine.

Článok 52 sa uplatňuje obdobne na príjemcov podpory v invalidite. Ak príjemca podpory v invalidite odíde pred dosiahnutím veku 65 rokov do dôchodku bez toho, aby dosiahol nárok na maximálny dôchodok, uplatňujú sa všeobecné predpisy o starobných dôchodkoch. Výška starobného dôchodku vychádza z výšky platu pre platovú triedu a platový stupeň, v ktorých bol úradník zaradený, keď sa stal invalidom.

Výška podpory v invalidite zodpovedá 70 % z posledného základného platu úradníka. …

Ak invalidita vznikne v dôsledku… choroby z povolania…, podpora v invalidite nesmie byť menej ako 120 % zo životného minima. V týchto prípadoch príspevky do systému dôchodkového zabezpečenia sa navyše zaplatia v plnej výške z rozpočtu inštitúcie alebo orgánu, uvedeného v článku 1b.“

10      Podľa článku 13 prílohy VIII služobného poriadku:

„1.      Pokiaľ článok 1 ods. 1 neustanovuje inak, úradník, ktorý nedovŕšil 65 rokov veku, ktorého kedykoľvek počas obdobia, v ktorom získaval práva na dôchodok, uznala posudková komisia za osobu trpiacu úplnou trvalou invaliditou, ktorá mu bráni v plnení povinností zodpovedajúcich pracovnému miestu v jeho profesijnej kategórii, a ktorý musí z týchto dôvodov ukončiť svoju službu…, má počas trvania tejto práceneschopnosti nárok na podporu v invalidite uvedenú v článku 78 služobného poriadku.

2.      …

Príjemca podpory je povinný predložiť na požiadanie všetky písomné dôkazy, ktoré od neho môžu byť požadované, a oznámiť svojej inštitúcii všetky skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť nárok na túto podporu.“

11      Podľa článku 14 prvého a druhého odseku prílohy VIII služobného poriadku:

„Nárok na platbu podpory v invalidite vznikne od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po odchode úradníka do dôchodku podľa článku 53 služobného poriadku.

Ak bývalý úradník prestane spĺňať požiadavky pre platbu podpory, musí byť znovudosadený na prvé pracovné miesto zodpovedajúce jeho profesijnej kategórii, ktoré sa uvoľní v jeho kategórii alebo službe, ak spĺňa požiadavky na toto miesto. Ak odmietne ponúknuté miesto, zachová si právo na opätovné dosadenie, keď sa uvoľní ďalšie pracovné miesto zodpovedajúce jeho profesijnej kategórii, v jeho kategórii alebo službe za rovnakých podmienok; ak odmietne druhý raz, môžu ho požiadať, aby odstúpil z funkcie.“

12      Článok 15 prílohy VIII služobného poriadku stanovuje, že „kým bývalý úradník poberajúci podporu v invalidite nedovŕši vek 63 rokov, orgán ho môže pravidelne podrobovať lekárskym vyšetreniam, aby zistil, či ešte spĺňa požiadavky pre platbu podpory“.

 Iné relevantné ustanovenia

13      Článok 3 služobného poriadku stanovuje:

„Menovacia listina obsahuje dátum, odkedy menovanie nadobúda účinky; tento dátum nesmie predchádzať deň, keď sa úradník ujme plnenia svojich povinností.“

14      Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu v článku 30 stanovuje:

„1.      Zástupcovia účastníkov konania, ktorí vystupujú pred Súdom alebo na základe jeho dožiadania pred iným súdnym orgánom, požívajú imunitu vo vzťahu k svojim ústnym vyjadreniam a písomným podaniam týkajúci[m] sa veci alebo účastníkov konania.

2.      Zástupcovia účastníkov konania požívajú okrem toho tieto ďalšie výsady a výhody:

a)      žiadne z dokumentov a listín týkajúcich sa konania nepodliehajú prehliadke a nesmú byť zadržané. V prípade spochybnenia môžu colní úradníci alebo polícia tieto dokumenty a listiny zapečatiť a bezodkladne odovzdať na preskúmanie Súdu za prítomnosti tajomníka a dotknutej osoby;

b)      zástupcovia účastníkov konania majú nárok na pridelenie devízových prostriedkov potrebných na plnenie svojich úloh;

c)      zástupcovia účastníkov konania majú právo na úplnú voľnosť pohybu pri plnení svojich úloh.

3.      Výsady, imunity a výhody ustanovené v odsekoch 1 a 2 sa udeľujú výhradne v záujme riadneho priebehu súdneho konania.

4.      Súd môže rozhodnúť o zbavení imunity, ak usúdi, že sa tým nenaruší riadny priebeh súdneho konania.“

 Skutkový stav a konanie

 Okolnosti predchádzajúce sporu

15      Žalobca nastúpil do služby Komisie 1. septembra 1995 a od tohto dátumu pracoval na Úrade pre vydávanie publikácií. Dňa 1. januára 2001 bol povýšený do platovej triedy A 6 (ktorá bola po nadobudnutí účinnosti nového služobného poriadku od 1. mája 2004 zmenená na A*10 a neskôr od 1. mája 2006 na AD 10). Dňa 1. apríla 2002 odišiel z Úradu pre vydávanie publikácií do oddelenia C 4 Generálneho riaditeľstva (GR) Komisie „Podniky“. Od 16. februára 2003 bol žalobca pridelený do Eurostatu.

16      Dňa 25. marca 2004 Úrad pre vydávanie publikácií zverejnil oznámenie o voľnom pracovnom mieste COM/A/057/04 s cieľom obsadiť sporné pracovné miesto (ďalej len „oznámenie o voľnom pracovnom mieste“).

17      Hlava III oznámenia o voľnom pracovnom mieste nazvaná „Kandidatúry“ stanovovala:

„…

O toto pracovné miesto sa môžu uchádzať úradníci [i]nštitúcií Európskych spoločenstiev platových tried A 4, A 5 alebo A 6 spôsobilí na povýšenie, ktorí sa domnievajú, že majú požadovanú kvalifikáciu.

…“

18      Podľa hlavy IV oznámenia o voľnom pracovnom mieste nazvanej „Výberové konanie“ „prihlášky preskúma výberová [komisia], ktorá… zostaví [užší zoznam] uchádzačov, ktorí budú pozvaní na pohovor“.

19      Dňa 31. marca 2004 bola za spravodajkyňu pre konanie o obsadení sporného pracovného miesta vymenovaná pani B.

20      E‑mailom z 15. apríla 2004 sa žalobca prihlásil na sporné pracovné miesto.

21      Listom zo 7. júna 2004 bol žalobca pozvaný na pohovor, ktorý sa konal 21. júna 2004 s členmi komisie na predbežný výber. Táto komisia sa skladala z pána C, riaditeľa Úradu pre vydávanie publikácií, a pánov D a E, ktorí boli vedúcimi oddelení Úradu pre vydávanie publikácií, pričom administratívnu koordináciu zabezpečoval pán E.

22      V oznámení komisie na predbežný výber z 25. júna 2004 sa okrem iného uvádza, že hoci všetci uchádzači spĺňali požiadavky podľa služobného poriadku, len siedmi z nich sa zúčastnili na pohovoroch s komisiou na predbežný výber. V tom istom oznámení sú v abecednom poradí uvedené mená obsiahnuté v užšom zozname zostavenom na základe pohovorov: pán A, pán F, pán G a pán H. Traja z týchto uchádzačov patrili do platovej triedy A 5 a jeden uchádzač do platovej triedy A 4.

23      E‑mailom z 5. júla 2004 sa žalobca informoval u pána E na stav výberového konania. Pán E mu e‑mailom zo 6. júla 2004 oznámil, že mu nemôže poskytnúť nijakú informáciu, kým sa výberové konanie neskončí.

24      Dňa 13. júla 2004 generálny riaditeľ Úradu pre vydávanie publikácií v postavení menovacieho orgánu viedol za účasti pani B pohovory so štyrmi uchádzačmi uvedenými v užšom zozname. Po ukončení týchto pohovorov sa generálny riaditeľ Úradu pre vydávanie publikácií ešte 13. júla 2004 rozhodol pre pána A.

25      V správe z 15. júla 2004, ktorú podpísal menovací orgán a pani B, nazvanej „S[práva menovacieho orgánu v nadväznosti na pohovory s uchádzačmi navrhnutými komisiou na predbežný výber]“ sa uvádza, že pán A „je uchádzačom, ktorý najviac zaručuje riadne fungovanie oddelenia“.

26      E‑mailom zo 7. septembra 2004 sa žalobca opäť informoval u pána E na stav výberového konania. Tento e‑mail zostal nezodpovedaný. Žalobca tvrdí, že svoju žiadosť naposledy zopakoval e‑mailom z 18. novembra 2004. Administratíva na tento e‑mail neodpovedala.

27      Dňa 22. novembra 2004 žalobca telefonicky kontaktoval pána E. Pán E mu oznámil, že výberové konanie sa skončilo už dávnejšie, ale že administratíva o tom neinformovala uchádzačov, ktorí neboli vybratí.

28      Dňa 24. novembra 2004 žalobca dostal list z 19. novembra 2004, ktorým ho Úrad pre vydávanie publikácií informoval, že jeho kandidatúra nebola úspešná.

29      Dňa 26. novembra 2004 žalobca podal sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku, ktorou sa domáhal jednak zrušenia rozhodnutia menovacieho orgánu o vymenovaní pána A na sporné pracovné miesto a rozhodnutia o zamietnutí jeho kandidatúry na uvedené pracovné miesto a jednak zaplatenia náhrady škody, ktorá mu údajne vznikla z dôvodu nezákonnosti vymenovania pána A, ako aj oneskoreného oznámenia rozhodnutia o zamietnutí jeho kandidatúry.

30      Rozhodnutím z 18. marca 2005 menovací orgán zamietol sťažnosť žalobcu. Toto rozhodnutie bolo zaslané žalobcovi listom, ktorý bol podaný na poštovú prepravu 22. marca 2005 a doručený žalobcovi 23. apríla 2005.

31      Medzitým posudková komisia, ktorej konanie je stanovené v článku 53 služobného poriadku, 14. marca 2005 konštatovala, že žalobca trpí úplnou trvalou invaliditou, ktorá mu bráni v plnení povinností zodpovedajúcich pracovnému miestu v jeho profesijnej kategórii, a že z týchto dôvodov musí ukončiť svoju službu v Komisii. Posudková komisia spresnila, že prípadný vzťah medzi invaliditou a predchádzajúcou pracovnou činnosťou žalobcu má byť predmetom neskoršej diskusie, len čo budú dostupné relevantné údaje.

32      Rozhodnutím menovacieho orgánu z 31. marca 2005, ktoré nadobudlo účinnosť v ten istý deň, sa rozhodlo, že žalobca odchádza do dôchodku, a bola mu priznaná podpora v invalidite stanovená v súlade s článkom 78 tretím odsekom služobného poriadku.

33      Dňa 26. októbra 2005 bol žalobca predvolaný na lekársku prehliadku podľa článku 73 služobného poriadku stanovenú na 14. decembra 2005.

34      Listom z 8. novembra 2006 Komisia informovala žalobcu, že na základe lekárskej prehliadky, ktorej sa žalobca podrobil, uznáva, že jeho zdravotný stav sa zhoršil, a preto mu budú podľa článku 73 služobného poriadku nahradené liečebné náklady v priamej súvislosti s týmto zhoršením až do obnovenia jeho zdravotného stavu. Komisia tiež uviedla, že podľa článku 19 spoločných pravidiel poistenia úradníkov pre prípad úrazu a choroby z povolania má žalobca informovať administratívu o vývoji svojho zdravotného stavu. Preto Komisia požiadala žalobcu, aby si dal svojmu ošetrujúcemu lekárovi vyplniť tlačivo s lekárskym potvrdením. V tejto súvislosti bolo uvedené, že v prípade, ak administratíva nedostane toto tlačivo vyplnené najneskôr 8. mája 2007, bude sa vychádzať z toho, že žalobca sa vyliečil.

35      Dňa 28. marca 2007 Komisia pripomenula žalobcovi, že podľa článku 15 prílohy VIII služobného poriadku inštitúcia môže pravidelne podrobovať lekárskym vyšetreniam bývalých úradníkov, ktorí poberajú invalidný dôchodok a nedovŕšili vek 63 rokov. Preto Komisia požiadala žalobcu, aby jej zaslal lekárske potvrdenie o svojom súčasnom zdravotnom stave, z ktorého vyplynie, či je potrebné, aby zostal na invalidnom dôchodku.

 Konanie v prvom stupni

36      Dňa 17. júna 2005 žalobca, ktorý mal vtedy 40 rokov, podal na Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia menovacieho orgánu o zamietnutí jeho kandidatúry na sporné pracovné miesto, ako aj zrušenia rozhodnutia o vymenovaní pána A na toto pracovné miesto, ktorá bola zaregistrovaná pod číslom T‑225/05.

37      Dňa 3. októbra 2005 Komisia samostatným podaním podľa článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa vzniesla námietku neprípustnosti tak proti návrhom na zrušenie, ako aj proti návrhu na náhradu škody, ktoré boli uplatnené v rámci žaloby T‑225/05. Dňa 15. novembra 2005 žalobca predložil pripomienky k námietke neprípustnosti. Uznesením z 8. decembra 2005 Súd prvého stupňa spojil konanie o námietke neprípustnosti s konaním vo veci samej.

38      Uznesením z 15. decembra 2005 Súd prvého stupňa na základe článku 3 ods. 3 rozhodnutia Rady 2004/752/ES, Euratom z 2. novembra 2004, ktorým sa zriaďuje Súd pre verejnú službu Európskej únie (Ú. v. EÚ L 333, s. 7), postúpil vec Súdu pre verejnú službu. Žaloba bola zaregistrovaná v kancelárii Súdu pre verejnú službu pod číslom F‑44/05.

39      Dňa 10. septembra 2007 žalobca okrem iného požiadal Súd pre verejnú službu, aby príslušným orgánom činným v trestnom konaní zaslal kópiu listín založených v spise a aby podal trestné oznámenie proti Komisii z dôvodu nepravdivých údajov uvedených v týchto listinách, pokiaľ ide o dátum začatia činnosti komisie na predbežný výber. Okrem toho žalobca požiadal, aby Súd pre verejnú službu zohľadnil vo svojom rozhodnutí o návrhu na náhradu škody nepravdivosť údajov Komisie. V tejto súvislosti žalobca požiadal Súd pre verejnú službu, aby využil svoju neobmedzenú právomoc a uložil Komisii povinnosť zaplatiť primeranú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu údajne vznikla v dôsledku nepravdivých údajov Komisie.

40      Dňa 25. septembra 2008 Súd pre verejnú službu (druhá komora) vydal rozsudok Strack/Komisia, ktorým v bode 1 výroku zamietol návrh na zrušenie rozhodnutia o vymenovaní pána A na sporné pracovné miesto ako neprípustný, v bode 2 výroku zrušil rozhodnutie o zamietnutí kandidatúry žalobcu na sporné pracovné miesto, v bode 3 výroku uložil Komisii povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 000 eur ako náhradu škody, v bode 4 výroku v zostávajúcej časti žalobu zamietol, v bode 5 výroku uložil žalobcovi povinnosť znášať polovicu svojich trov konania a v bode 6 výroku uložil Komisii povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť polovicu trov konania žalobcu.

41      V uvedenom rozsudku Súd pre verejnú službu v súvislosti so žiadosťou žalobcu o zaslanie kópie listín založených v spise príslušným orgánom činným v trestnom konaní a podanie trestného oznámenia na základe toho rozhodol, že tejto žiadosti nemôže vyhovieť, lebo nespadá do jeho právomoci (rozsudok Strack/Komisia, bod 49).

42      Pokiaľ ide o predmet žaloby, Súd pre verejnú službu konštatoval, že návrhy žalobcu na zrušenie sa majú chápať, že ich predmetom je jednak zrušenie rozhodnutia o vymenovaní pána A na sporné pracovné miesto a jednak zrušenie rozhodnutia o zamietnutí kandidatúry žalobcu (rozsudok Strack/Komisia, bod 54).

43      Súd pre verejnú službu po preskúmaní návrhov na zrušenie zamietol návrh na zrušenie rozhodnutia o vymenovaní pána A na sporné pracovné miesto ako neprípustný (rozsudok Strack/Komisia, bod 80) a čiastočne vyhovel návrhu na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí kandidatúry žalobcu (rozsudok Strack/Komisia, bod 202).

44      Na odôvodnenie neprípustnosti návrhu na zrušenie rozhodnutia o vymenovaní pána A na sporné pracovné miesto Súd pre verejnú službu poukázal na to, že sa rozhodlo o odchode žalobcu do dôchodku s účinnosťou od 31. marca 2005 a od tohto dňa mu bola priznaná podpora v invalidite, takže 17. júna 2005, keď bola podaná prejednávaná žaloba, už nemohol pracovať v Komisii a už sa nemohol uchádzať o sporné pracovné miesto. Je pravda, že znovuzačlenenie žalobcu do služby Komisie bolo stále možné, ale Súd pre verejnú službu pripomenul, že ak sa záujem na konaní, na ktorý sa žalobca odvoláva, týka budúcej právnej situácie, žalobca musí preukázať, že narušenie tejto situácie sa už zdá isté. Znovuzačlenenie žalobcu do služieb Komisie bolo však len možnou udalosťou, ktorej uskutočnenie bolo neisté. Za týchto okolností Súd pre verejnú službu rozhodol, že je povinnosťou žalobcu preukázať existenciu osobitnej okolnosti odôvodňujúcej zachovanie osobného a trvajúceho záujmu na zrušení rozhodnutia o vymenovaní pána A na sporné pracovné miesto, a keďže Súd pre verejnú službu konštatoval, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať existenciu takej okolnosti, vyvodil z toho záver, že žalobca nemá záujem na zrušení rozhodnutia o vymenovaní pána A na sporné pracovné miesto. Naproti tomu Súd pre verejnú službu konštatoval, že žalobca má napriek svojmu odchodu do dôchodku naďalej záujem na určení nezákonnosti rozhodnutia o zamietnutí jeho kandidatúry na sporné pracovné miesto, a to s cieľom prípadne získať náhradu škody, ktorú mu toto rozhodnutie mohlo spôsobiť.

45      Vo veci samej Súd pre verejnú službu vyhovel návrhu na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí kandidatúry žalobcu na sporné pracovné miesto z dôvodu, že zloženie komisie na predbežný výber nebolo v súlade s článkom 2 ods. 3 rozhodnutia z 28. apríla 2004. Toto rozhodnutie totiž stanovovalo, že v komisii na predbežný výber musí byť aspoň jeden člen z iného generálneho riaditeľstva, ako je generálne riaditeľstvo, ktorého sa týka obsadzované pracovné miesto. Všetci členovia komisie na predbežný výber však vykonávali svoju činnosť v Úrade pre vydávanie publikácií (rozsudok Strack/Komisia, bod 116) a účastníci konania nespochybnili, že rozhodnutie z 28. apríla 2004 sa vzťahuje na uvedený úrad (rozsudok Strack/Komisia, bod 106). Preto Súd pre verejnú službu čiastočne vyhovel návrhu žalobcu na náhradu škody z dôvodu, že mu bolo odňaté právo na preskúmanie jeho kandidatúry za zákonných podmienok, a uložil Komisii povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla (rozsudok Strack/Komisia, bod 220).

 Odvolacie konanie

46      Podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 3. decembra 2008 Komisia podala odvolanie proti rozsudku Strack/Komisia, ktoré bolo zaregistrované pod číslom T‑526/08 P. Podľa Komisie Súd pre verejnú službu sa po prvé dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že priznal žalobcovi záujem na zrušení rozhodnutia o zamietnutí jeho kandidatúry, po druhé sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že vyvodil existenciu nemajetkovej ujmy uvádzanej žalobcom len z konštatovania, že mu bolo odňaté právo na preskúmanie jeho kandidatúry za zákonných podmienok, a po tretie svoj rozsudok nedostatočne odôvodnil, keďže nevysvetlil, z akých dôvodov došlo k zásahu do nemajetkového záujmu žalobcu.

47      Dňa 10. februára 2009 žalobca predložil vyjadrenie k odvolaniu Komisie, ktorým tiež podal vzájomné odvolanie proti napadnutému rozsudku. Podľa žalobcu sa Súd pre verejnú službu dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že mu poprel akýkoľvek záujem na zrušení rozhodnutia o vymenovaní pána A, nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok, keďže neodôvodnil konštatovanie, že nemá právomoc rozhodnúť o žiadosti o zaslanie kópie listín založených v spise príslušným orgánom činným v trestnom konaní a o podaní trestného oznámenia proti Komisii z dôvodu nepravdivých údajov uvedených v týchto listinách, a dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia tým, že rozhodol v tomto zmysle. Žalobca tiež vytkol Súdu pre verejnú službu, že nezohľadnil nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku niektorých vád výberového konania, na ktoré poukázal v rámci svojej pôvodnej žaloby, na základe ktorej bol vydaný rozsudok Strack/Komisia. Žalobca vo svojich písomných podaniach navyše požiadal Súd prvého stupňa o zaslanie kópie listín založených v spise príslušným orgánom činným v trestnom konaní a podanie trestného oznámenia proti Komisii z dôvodu nepravdivých údajov uvedených v týchto listinách.

48      V rozsudku o vrátení veci Všeobecný súd Európskej únie na jednej strane vyhovel odvolaniu Komisie s odôvodnením, že Súd pre verejnú službu sa trikrát dopustil nesprávneho právneho posúdenia, a to po prvé tým, že skúmal záujem žalobcu na zrušení rozhodnutia o zamietnutí jeho kandidatúry osobitne a oddelene od jeho záujmu na zrušení rozhodnutia o vymenovaní pána A (rozsudok o vrátení veci, bod 46), po druhé tým, že založil prípustnosť návrhu na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí kandidatúry na nesprávnom posúdení záujmu žalobcu na konaní (rozsudok o vrátení veci, bod 51), po tretie tým, že pri výklade a uplatnení pravidiel vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie Súd pre verejnú službu vyhovel návrhom žalobcu na náhradu škody bez toho, aby konkrétne skúmal – čo bola jeho zákonná povinnosť –, či údajná nemajetková ujma bola oddeliteľná od protiprávnosti, na ktorej bolo založené zrušenie rozhodnutia o zamietnutí jeho kandidatúry, a teda či ju nebolo možné v celom rozsahu napraviť uvedeným zrušením (rozsudok o vrátení veci, bod 59).

49      Všeobecný súd Európskej únie na druhej strane čiastočne vyhovel vzájomnému odvolaniu žalobcu. Konštatoval totiž, že Súd pre verejnú službu sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že zamietol návrhy na zrušenie rozhodnutia o vymenovaní pána A obsiahnuté v žalobe ako neprípustné na základe dôvodov, ktoré nemohli preukázať, že žalobca nemá záujem na takom zrušení (rozsudok o vrátení veci, bod 75 a nasl.).

50      Naproti tomu Všeobecný súd Európskej únie v zostávajúcej časti zamietol vzájomné odvolanie. Osobitne uviedol, že Súd pre verejnú službu správne rozhodol, že nemá právomoc rozhodnúť o návrhu jedného z účastníkov konania, v ktorom rozhoduje, smerujúcom v podstate po prvé k tomu, aby určil, že správanie druhého účastníka konania v priebehu konania môže byť trestné, po druhé k tomu, aby rozhodol o oznámení tohto správania príslušným orgánom činným v trestnom konaní, a po tretie k tomu, aby podal trestné oznámenie u týchto orgánov. Všeobecný súd Európskej únie však spresnil, že toto konštatovanie nemá vplyv na možnosť žalobcu požiadať Súd pre verejnú službu, aby podľa článku 30 ods. 4 svojho rokovacieho poriadku zbavil zástupcov účastníkov konania, ktorí vystupujú pred ním, imunity vo vzťahu k ich ústnym vyjadreniam a písomným podaniam týkajúcim sa veci alebo účastníkov konania, aby mohol oznámiť uvedené správanie príslušným orgánom činným v trestnom konaní (rozsudok o vrátení veci, bod 82).

51      Pokiaľ ide o žiadosť žalobcu, aby Všeobecný súd Európskej únie zaslal kópiu listín založených v spise príslušným orgánom činným v trestnom konaní a podal trestné oznámenie proti Komisii, Všeobecný súd Európskej únie zamietol uvedenú žiadosť ako neprípustnú s odôvodnením, že pravidlá, ktoré upravujú konanie o odvolaní proti rozhodnutiu Súdu pre verejnú službu, neupravujú nijaký prostriedok nápravy, ktorý by účastníkovi konania v prvom stupni umožňoval predložiť Všeobecnému súdu Európskej únie žiadosť, ktorá smeruje v podstate k tomu, aby určil, že správanie druhého účastníka konania v prvom stupni môže byť trestné, a aby rozhodol o oznámení tohto správania príslušným orgánom činným v trestnom konaní (rozsudok o vrátení veci, bod 124).

52      V konečnom dôsledku Všeobecný súd Európskej únie po prvé zrušil body 1, 2, 3, 5 a 6 výroku rozsudku Strack/Komisia (rozsudok o vrátení veci, bod 127) a v zostávajúcej časti vzájomné odvolanie zamietol. Po druhé Všeobecný súd Európskej únie konštatoval, že nie je schopný rozhodnúť ani o návrhoch na zrušenie rozhodnutia o vymenovaní pána A a rozhodnutia o zamietnutí kandidatúry žalobcu, keďže predmetom diskusie nebola otázka, či záujem pána A bráni takému zrušeniu, ani o návrhoch na náhradu škody vo výške 2 000 eur, keďže Súd pre verejnú službu neskúmal, či nemajetková ujma, ktorá žalobcovi údajne vznikla, je oddeliteľná od konštatovanej nezákonnosti. V dôsledku toho Všeobecný súd Európskej únie vrátil vec Súdu pre verejnú službu, aby rozhodol o návrhoch na zrušenie rozhodnutia o vymenovaní pána A na sporné pracovné miesto a rozhodnutia o zamietnutí kandidatúry žalobcu na uvedené pracovné miesto, ako aj o návrhu na náhradu škody vo výške 2 000 eur (rozsudok o vrátení veci, bod 128). Všeobecný súd Európskej únie napokon rozhodol, že o trovách odvolacieho konania sa rozhodne v konaní vo veci samej.

53      Listom z 15. decembra 2010 kancelária Súdu pre verejnú službu podľa článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku informovala žalobcu a Komisiu, že v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie predĺženej o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť môžu podať písomné vyjadrenie so svojimi pripomienkami.

54      Prejednávaná vec bola pridelená druhej komore, ktorú vtedy tvoril predseda H. Tagaras, sudkyňa I. Boruta a sudca S. Van Raepenbusch. V dôsledku uplynutia funkčného obdobia predsedu komory a reorganizácie komôr Súdu pre verejnú službu 10. októbra 2011 bolo zloženie tejto komory zmenené.

55      Žalobca a Komisia predložili písomné vyjadrenia so svojimi pripomienkami 21. februára 2011 a 12. apríla 2011.

56      Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení s pripomienkami k rozsudku o vrátení veci okrem uvedených pripomienok uviedol viaceré návrhy, a to po prvé návrh, aby Súd pre verejnú službu prerušil konanie až do prijatia nového ustanovenia, ktorým bude nahradený článok 113 ods. 2 rokovacieho poriadku, po druhé návrh, aby Súd pre verejnú službu zbavil zástupcov Komisie imunity vo vzťahu k ich ústnym vyjadreniam a písomným podaniam v konaní, v ktorom bol vydaný rozsudok Strack/Komisia, po tretie návrh, aby predseda Súdu pre verejnú službu vylúčil sudcu S. Van Raepenbuscha pre obavu zo zaujatosti, a po štvrté návrh, aby mu Súd pre verejnú službu priznal náhradu škody z dôvodu neprimeranej dĺžky konania, a v prípade, ak podľa názoru Súdu pre verejnú službu tento návrh na náhradu škody nemožno posúdiť priamo v rámci tohto konania, ale musí byť predmetom samostatnej žaloby, aby tento návrh postúpil príslušnému súdu.

57      Návrh, aby Súd pre verejnú službu prerušil konanie až do prijatia nového ustanovenia, ktorým bude nahradený článok 113 ods. 2 rokovacieho poriadku, a návrh, aby predseda Súdu pre verejnú službu vylúčil sudcu S. Van Raepenbuscha, boli zamietnuté uznesením predsedu druhej komory z 8. decembra 2011 a rozhodnutím predsedu Súdu pre verejnú službu z 29. septembra 2011.

 Právny stav

58      Na úvod je potrebné určiť predmet prejednávanej veci.

59      V prvom rade treba poukázať na to, že sa ešte nerozhodlo o návrhoch žalobcu, aby Súd pre verejnú službu zbavil zástupcov Komisie imunity vo vzťahu k ich ústnym vyjadreniam a písomným podaniam v konaní, v ktorom bol vydaný rozsudok Strack/Komisia, a aby mu Súd pre verejnú službu priznal náhradu škody z dôvodu neprimeranej dĺžky konania.

60      Okrem toho treba pripomenúť, že na základe zrušenia časti výroku rozsudku Strack/Komisia Všeobecným súdom Európskej únie a následného vrátenia veci Súdu pre verejnú službu má Súd pre verejnú službu podľa článku 113 rokovacieho poriadku na základe rozsudku o vrátení veci rozhodnúť o návrhoch a žalobných dôvodoch, ktoré žalobca uviedol vo veci F‑44/05, Strack/Komisia, s výnimkou častí výroku, ktoré Všeobecný súd Európskej únie nezrušil, ako aj úvah, ktoré predstavujú nevyhnutný základ týchto častí, keďže tie nadobudli právnu silu rozhodnutej veci.

61      S cieľom určiť, o akých návrhoch a žalobných dôvodoch má Súd pre verejnú službu presne rozhodnúť, treba pripomenúť, že vo veci Strack/Komisia žalobca navrhol, aby Súd pre verejnú službu:

–        vzal na vedomie žalobu podanú žalobcom podľa článku 91 služobného poriadku,

–        vyhlásil žalobu za prípustnú a dôvodnú,

–        zrušil rozhodnutie menovacieho orgánu z 22. marca 2005, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť,

–        zrušil rozhodnutie Komisie z 19. novembra 2004, ktorým bola zamietnutá jeho kandidatúra,

–        zrušil výberové konanie COM/A/057/04,

–        uložil Komisii povinnosť zaplatiť mu sumu 5 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonnosti výberového konania a oneskorenosti rozhodnutia o zamietnutí jeho kandidatúry,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

62      Z rozsudku Strack/Komisia však treba implicitne vyvodiť, že návrhy smerujúce k tomu, aby Súd pre verejnú službu vzal na vedomie žalobu podanú žalobcom podľa článku 91 služobného poriadku, a k tomu, aby Súd pre verejnú službu vyhlásil žalobu za prípustnú a dôvodnú, považoval Súd pre verejnú službu za výlučne formálne vyhlásenia, o ktorých nebolo potrebné rozhodnúť, keďže uvedený rozsudok sa k týmto návrhom nevyjadril. Rozsudok o vrátení veci nespochybnil toto konštatovanie.

63      Okrem toho v rozsudku Strack/Komisia Súd pre verejnú službu rozhodol, že všetky návrhy na zrušenie uvedené v žalobe sa majú chápať tak, že ich predmetom je jednak zrušenie rozhodnutia o vymenovaní pána A a jednak zrušenie rozhodnutia o zamietnutí kandidatúry žalobcu (rozsudok Strack/Komisia, bod 54). Všeobecný súd Európskej únie v rozsudku o vrátení veci nespochybnil toto vymedzenie predmetu žaloby. V dôsledku zrušenia bodov 1, 2, 3, 5 a 6 výroku rozsudku Strack/Komisia Všeobecným súdom Európskej únie v rozsudku o vrátení veci však Súd pre verejnú službu musí znova rozhodnúť o návrhu na zrušenie a návrhu na náhradu škody.

64      Z bodu 46 rozsudku o vrátení veci konkrétne vyplýva, že pokiaľ ide o návrh na zrušenie, Súd pre verejnú službu musí opäť preskúmať jeho prípustnosť, pričom tento raz musí celkovo a jednotne zohľadniť záujem žalobcu na zrušení rozhodnutia o vymenovaní pána A a jeho záujem na zrušení rozhodnutia o zamietnutí jeho kandidatúry.

65      V tejto súvislosti Všeobecný súd Európskej únie v bodoch 47 až 51 rozsudku o vrátení veci spresnil, že záujem žalobcu na zrušení nemožno vyvodiť z toho, že žalobca má záujem na určení nezákonnosti rozhodnutia s cieľom získať neskôr náhradu škody, ktorá mu mohla byť spôsobená týmto rozhodnutím. Všeobecný súd Európskej únie navyše okrem iného v bodoch 73 až 75 rozsudku o vrátení veci rozhodol, že žalobcovi nemožno odoprieť záujem na konaní len z dôvodu, že posudková komisia rozhodla, že je trvale úplne práceneschopný, a na základe toho automaticky došlo k jeho odchodu do dôchodku podľa článkov 53 a 78 služobného poriadku, lebo táto situácia je napraviteľná.

66      Pokiaľ ide o dôvodnosť žalobných dôvodov týkajúcich sa zrušenia, z rozsudku o vrátení veci nevyplýva, že Súd pre verejnú službu by sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že vyhovel prvému žalobnému dôvodu a zamietol ostatné žalobné dôvody. Naproti tomu v rozsudku o vrátení veci sa uvádza, že Súd pre verejnú službu musí preskúmať otázku, či záujem pána A vymenovaného na sporné pracovné miesto bráni zrušeniu rozhodnutia o vymenovaní a rozhodnutia o zamietnutí kandidatúry (rozsudok o vrátení veci, bod 128).

67      Čo sa týka návrhov na náhradu škody, v rozsahu, v akom sa týkajú náhrady škody, ktorá nesúvisí s nesprávnym zložením komisie na predbežný výber, treba poukázať na to, že Súd pre verejnú službu v bode 211 a nasl. rozsudku Strack/Komisia všetky tieto návrhy zamietol. V rozsudku o vrátení veci Všeobecný súd Európskej únie potvrdil, že tieto návrhy na náhradu škody boli nedôvodné. Keďže rozhodnutie uvedené v rozsudku Strack/Komisia nadobudlo právnu silu rozhodnutej veci, v rámci tohto konania po vrátení veci ho nemožno spochybniť.

68      Pokiaľ ide o návrhy na náhradu škody, v rozsahu, v akom sa týkajú nemajetkovej ujmy, ktorá údajne vznikla žalobcovi z dôvodu nesprávneho zloženia komisie na predbežný výber, Všeobecný súd Európskej únie ich postúpil Súdu pre verejnú službu, aby preskúmal, či je údajná nemajetková ujma oddeliteľná od nezrovnalosti, na ktorej sú založené tieto zrušenia, a či túto ujmu nemožno v celom rozsahu napraviť uvedenými zrušeniami (rozsudok o vrátení veci, body 59 a 128).

69      V dôsledku toho treba v rámci prejednávanej veci rozhodnúť o:

–        návrhu žalobcu, aby Súd pre verejnú službu zbavil zástupcov Komisie imunity vo vzťahu k ich ústnym vyjadreniam a písomným podaniam v konaní, v ktorom bol vydaný rozsudok Strack/Komisia,

–        návrhu žalobcu, aby mu Súd pre verejnú službu priznal náhradu škody z dôvodu neprimeranej dĺžky konania,

–        návrhu na zrušenie rozhodnutia o vymenovaní pána A a rozhodnutia o zamietnutí kandidatúry žalobcu, pokiaľ ide o otázku, či je prípustný, a ak áno, či záujem pána A bráni zrušeniu týchto rozhodnutí,

–        návrhu na náhradu škody v rozsahu, v akom sa týka nemajetkovej ujmy, ktorá údajne vznikla žalobcovi z dôvodu nesprávneho zloženia komisie na predbežný výber.

 O návrhu na zbavenie zástupcov Komisie imunity vo vzťahu k ich ústnym vyjadreniam a písomným podaniam v konaní

70      V rámci konania, ktoré sa skončilo vydaním rozsudku Strack/Komisia, žalobca poukázal na to, že dve listiny predložené zástupcami Komisie v konaní vyvracali tvrdenie, ktoré uviedli títo zástupcovia vo svojom vyjadrení k žalobe, že komisia na predbežný výber začala svoju činnosť pred 1. májom 2004, v dôsledku čoho nová právna úprava týkajúca sa komisií na predbežný výber nebola uplatniteľná. Žalobca vyjadril pochybnosti, či sa zástupcovia Komisie nedopustili pokusu procesného podvodu, a vo svojom vyjadrení s písomnými pripomienkami navrhol, aby Súd pre verejnú službu na základe článku 30 ods. 4 rokovacieho poriadku zbavil dotknutých zástupcov Komisie imunity. Podľa žalobcu by sa zbavením dotknutých zástupcov Komisie imunity nenarušil riadny priebeh konania, keďže konanie v prejednávanej veci na základe vrátenia veci sa po čiastočnom zrušení rozsudku nachádza v štádiu, keď účastníci konania už vysvetlili svoju argumentáciu.

71      Na žiadosť Súdu pre verejnú službu každý z dotknutých zástupcov Komisie predložil listom zo 6. marca 2012 pripomienky k návrhu na zbavenie imunity uplatnenému žalobcom. Následne žalobca a Komisia zaujali stanovisko k uvedeným pripomienkam listami zo 16. apríla 2012 a 26. marca 2012.

72      V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade pripomenúť, že podľa článku 30 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu „zástupcovia účastníkov konania, ktorí vystupujú pred Súdom alebo na základe jeho dožiadania pred iným súdnym orgánom, požívajú imunitu vo vzťahu k svojim ústnym vyjadreniam a písomným podaniam týkajúci[m] sa veci alebo účastníkov konania“. Odseky 3 a 4 toho istého článku stanovujú, že táto imunita sa udeľuje „výhradne v záujme riadneho priebehu súdneho konania“ a že Súd pre verejnú službu môže rozhodnúť o zbavení imunity, ak „sa tým nenaruší riadny priebeh súdneho konania“.

73      Je potrebné zdôrazniť, že tieto ustanovenia sa musia vykladať vzhľadom na článok 19 piaty odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý je ich právnym základom a ktorý stanovuje, že „ak sa… splnomocnení zástupcovia, poradcovia a advokáti dostavia pred Súdny dvor, majú práva a imunity potrebné na nezávislý výkon svojich funkcií za podmienok uvedených v rokovacom poriadku“.

74      Pri výklade tohto ustanovenia je tiež potrebné zohľadniť skutočnosť, že imunita zástupcov účastníkov konania vyjadruje slobodu prejavu advokátov zakotvenú v článku 11 Charty základných práv Európskej únie a v článku 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“). V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva vo vzťahu k slobode prejavu obhajcu v trestnom konaní okrem iného konštatoval, že „osobitné postavenie advokátov ich stavia do ústrednej pozície pri výkone spravodlivosti ako sprostredkovateľov medzi jednotlivcami a súdmi, čo vysvetľuje normy správania, ktoré všeobecne platia pre členov komory[. O]krem obsahu vyjadrených názorov a informácií článok 10 [EDĽP] chráni aj spôsob ich vyjadrenia[. S]loboda prejavu, ktorú požíva advokát na súde, nie je neobmedzená a niektoré záujmy, ako je autorita súdnej moci, sú dostatočne dôležité na odôvodnenie obmedzení tohto práva. … obmedzenie slobody prejavu obhajcu však len výnimočne… možno považovať za nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“ (rozsudok ESĽP z 15. decembra 2005, Kyprianou v. Cyprus, body 173 a 174).

75      Hoci je pravda, že konanie pred Súdom pre verejnú službu nie je trestným konaním, nič to nemení na tom, že článok 10 EDĽP tak, ako ho vyložil Európsky súd pre ľudské práva, všeobecne chráni slobodu prejavu advokátov a prispieva k praktickej realizácii práva na spravodlivý proces. Európsky súd pre ľudské práva v bode 175 svojho už citovaného rozsudku Kyprianou v. Cyprus konštatoval, že „na to, aby verejnosť dôverovala výkonu spravodlivosti, musí verejnosť dôverovať schopnosti advokátov účinne zastupovať jednotlivcov[. Z] toho vyplýva, že ,odstrašujúci účinok‘ [ktorý môže byť vyvolaný uložením sankcie advokátovi] je dôležitým faktorom, ktorý sa musí zohľadniť s cieľom dosiahnuť v rámci riadneho výkonu spravodlivosti spravodlivú rovnováhu medzi súdmi a advokátmi“.

76      Napokon pri výklade článku 30 rokovacieho poriadku treba vziať do úvahy článok 47 ods. 1 a 2 Charty, ktorého cieľom je zaručiť základné právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom vrátane možnosti poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať (pokiaľ ide o právo na právnu pomoc, pozri rozsudok Súdneho dvora z 22. decembra 2010, DEB Deutsche Energiehandels‑ und Beratungsgesellschaft mbH, C‑279/09, body 45 a 46).

77      Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné preskúmať návrh na zbavenie dotknutých zástupcov Komisie imunity v konaní, v ktorom bol vydaný rozsudok Strack/Komisia.

78      Pred preskúmaním dôvodnosti návrhu predloženého žalobcom je však potrebné preskúmať jeho prípustnosť. Je pravda, že Všeobecný súd Európskej únie v bode 82 rozsudku o vrátení veci uviedol, že každý účastník konania má možnosť podať taký návrh na zbavenie imunity na Súd pre verejnú službu, aby sa následne mohol obrátiť na príslušné orgány činné v trestnom konaní, ale treba poukázať na to, že žalobca v pôvodnom konaní nenavrhol zbaviť zástupcov Komisie imunity, takže Všeobecný súd Európskej únie sa v rozsudku o vrátení veci nemohol vyjadriť k pôsobnosti článku 30 rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu. Preto nijaké rozhodnutie Súdu pre verejnú službu o tejto otázke nemohlo byť predmetom preskúmania odvolacím súdom. V dôsledku toho treba konštatovať, že rozsudok o vrátení veci sa má chápať len ako obiter dictum uvedené v reakcii na tvrdenie žalobcu, že ak by sa Súd pre verejnú službu považoval za nepríslušný na určenie, že správanie účastníka konania môže byť trestné, predstavovalo by to odopretie spravodlivosti.

79      Treba však konštatovať, že článok 30 rokovacieho poriadku výslovne nestanovuje, že návrh na zbavenie imunity môže podať jeden z účastníkov konania. Vzhľadom na to, že imunita stanovená v článku 30 rokovacieho poriadku má chrániť zástupcov účastníkov konania pred prípadným stíhaním, a vzhľadom na ratio legis tohto ustanovenia tak, ako bolo vysvetlené vyššie, sa však Súd pre verejnú službu domnieva, že je povinný rozhodnúť o návrhu na zbavenie imunity len vtedy, ak tento návrh podá súd alebo príslušný vnútroštátny orgán. Keďže to tak nie je, Súd pre verejnú službu zastáva názor, že nemôže vyhovieť návrhu na zbavenie imunity podanému účastníkom konania, lebo tento návrh nespadá do právomoci Súdu pre verejnú službu.

80      Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci sa návrh na zbavenie imunity podaný žalobcom musí zamietnuť ako neprípustný.

 O návrhu na náhradu škody z dôvodu neprimeranej dĺžky konania

81      O návrhu na náhradu škody z dôvodu neprimeranej dĺžky konania uvedenom vo vyjadrení s písomnými pripomienkami predloženom žalobcom v tomto konaní po vrátení veci sa rozhodlo samostatným uznesením (uznesenie Súdu pre verejnú službu zo 7. decembra 2011, Strack/Komisia, F‑44/05 RENV). V tomto uznesení Súd pre verejnú službu konštatoval, že na podporu svojho návrhu sa žalobca odvolal na dĺžku troch rôznych konaní, konkrétne správneho konania smerujúceho k obsadeniu sporného pracovného miesta, konania pred podaním žaloby a súdneho konania.

82      Keďže Súd pre verejnú službu usúdil, že nemá právomoc rozhodnúť o návrhu na náhradu škody založenom na dĺžke súdneho konania, lebo ujma uvedená v tomto návrhu nemá svoj základ v služobnom pomere medzi žalobcom a Komisiou, ale v oneskorenom rozhodnutí, za ktoré údajne zodpovedajú súdy Únie, uznesením zo 7. decembra 2011, Strack/Komisia, F‑44/05 RENV, postúpil návrh na náhradu škody predložený žalobcom v rozsahu, v akom sa týkal neprimeranej dĺžky súdneho konania, Všeobecnému súdu Európskej únie. Tento návrh na náhradu škody bol zaregistrovaný v kancelárii Všeobecného súdu Európskej únie pod číslom T‑670/11.

83      Listom doručeným kancelárii Všeobecného súdu Európskej únie 12. januára 2012 žalobca požiadal, aby sa jeho návrh na náhradu škody z dôvodu neprimeranej dĺžky súdneho konania považoval za bezpredmetný a aby sa vec T‑670/11 vymazala z registra Všeobecného súdu Európskej únie.

84      Dňa 16. februára 2012 žalobca podal odvolanie proti uzneseniu zo 7. decembra 2011, Strack/Komisia, F‑44/05 RENV, ktorým bol návrh na náhradu škody z dôvodu neprimeranej dĺžky súdneho konania postúpený Všeobecnému súdu Európskej únie. Toto odvolanie bolo zaregistrované v kancelárii Všeobecného súdu Európskej únie pod číslom T‑65/12 P.

85      Uznesením predsedu Všeobecného súdu Európskej únie z 26. januára 2012 bola vec T‑670/11 vymazaná z registra Všeobecného súdu Európskej únie.

86      Uznesením z 12. júna 2012, Strack/Komisia (T‑65/12 P), Všeobecný súd Európskej únie zamietol odvolanie podané žalobcom proti uzneseniu zo 7. decembra 2011, Strack/Komisia, F‑44/05 RENV, ktorým bol návrh na náhradu škody z dôvodu neprimeranej dĺžky súdneho konania postúpený Všeobecnému súdu Európskej únie, s odôvodnením, že napadnuté uznesenie nie je aktom, proti ktorému je prípustné odvolanie.

87      Pokiaľ ide o návrh na náhradu škody v rozsahu, v akom sa týka neprimeranej dĺžky správneho konania smerujúceho k obsadeniu pracovného miesta a správneho konania pred podaním žaloby, treba poukázať na to, že na podporu tohto návrhu žalobca vytýka Komisii, že zámerne predlžovala tieto konania tým, že uskutočnila zjavne nesprávne konanie na obsadenie voľného pracovného miesta, priamo mu neoznámila výsledok tohto konania a v rámci konania pred podaním žaloby, ktorého lehoty takmer vyčerpala, neprijala potrebné nápravné opatrenia.

88      V tomto smere treba v súvislosti so správnym konaním v užšom zmysle poukázať na to, že menovací orgán je podľa zásady riadnej správy vecí verejných povinný pri vedení každého správneho konania dodržať primeranú dĺžku konania (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. apríla 2006, Angeletti/Komisia, T‑394/03, bod 163).

89      V prejednávanom prípade je potrebné poukázať na to, že správne konanie smerujúce k obsadeniu sporného pracovného miesta sa začalo 24. marca 2004 zverejnením oznámenia o voľnom pracovnom mieste s cieľom obsadiť uvedené pracovné miesto a – pokiaľ ide o žalobcu – skončilo sa 19. novembra 2004, keď bol žalobca informovaný, že jeho kandidatúra nebola zohľadnená. V dôsledku toho treba konštatovať, že dĺžka správneho konania predstavovala približne osem mesiacov a túto dĺžku nemožno považovať za neprimeranú, pričom treba poukázať najmä na to, že prihlášky na sporné pracovné miesto bolo možné podať až do 15. apríla 2004 a že výberové konanie zahŕňalo štyri fázy, a to po prvé skúmanie prihlášok komisiou na predbežný výber s cieľom zostaviť užší zoznam, po druhé pohovor menovacieho orgánu s uchádzačmi uvedenými v užšom zozname alebo s ktorýmkoľvek iným uchádzačom, s ktorým chcel menovací orgán viesť pohovor, po tretie žiadosť o stanovisko poradného výboru pre menovania a po štvrté rozhodnutie menovacieho orgánu o vymenovaní.

90      Pokiaľ ide o dĺžku konania pred podaním žaloby, toto konanie trvalo tri mesiace a 30 dní, čo nepredstavuje neprimeranú dĺžku. Dĺžka konania pred podaním žaloby v každom prípade nemôže byť v zásade neprimeraná, keďže na základe rôznych lehôt stanovených v článkoch 90 a 91 služobného poriadku nemôže presiahnuť 14 mesiacov a 10 dní, ak sa konanie začalo na návrh, a ak sa začalo na základe sťažnosti, ako je to v prejednávanom prípade, desať mesiacov a desať dní.

91      V dôsledku toho je potrebné zamietnuť návrh na náhradu škody v rozsahu, v akom je založený na neprimeranej dĺžke správneho konania smerujúceho k obsadeniu pracovného miesta a konania pred podaním žaloby.

 O návrhu na zrušenie rozhodnutia o vymenovaní pána A a rozhodnutia o zamietnutí kandidatúry žalobcu

 O prípustnosti návrhu na zrušenie

–       Tvrdenia účastníkov konania

92      Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe podanom vo veci F‑44/05, ktoré odkazuje na úvahy uvedené v námietke nezákonnosti uplatnenej samostatným podaním, tvrdí, že žalobca nemá záujem na konaní, lebo nemôže mať nijaký prospech zo zrušenia napadnutých rozhodnutí. Vzhľadom na jeho odchod do dôchodku na základe článkov 53 a 78 služobného poriadku z dôvodu celkovej trvalej práceneschopnosti pred podaním žaloby sa žalobca nemôže uchádzať o sporné pracovné miesto.

93      Komisia vo svojich písomných pripomienkach predložených v tomto konaní po vrátení veci tvrdí, že rozsudok o vrátení veci potvrdzuje, že návrh na zrušenie rozhodnutia o vymenovaní pána A a rozhodnutia o zamietnutí kandidatúry žalobcu je neprípustný, keďže žalobca nemôže mať nijaký prospech zo zrušenia uvedených rozhodnutí.

94      Po prvé Komisia poukazuje na to, že Všeobecný súd Európskej únie rozhodol, že taký úradník, akým je žalobca, ktorého posudková komisia uznala za celkovo trvale práceneschopného a ktorý odišiel do dôchodku na základe článkov 53 a 78 služobného poriadku, má naďalej záujem na zrušení, na základe rozsudku Súdneho dvora z 22. decembra 2008, Gordon/Komisia (C‑198/07 P). V tomto rozsudku však Súdny dvor spresnil, že o taký prípad nejde, ak možnosť znovuzačlenenia úradníka na invalidnom dôchodku nie je skutočná, ale len hypotetická. Komisia zastáva názor, že v prejednávanom prípade nič nenasvedčuje tomu, že žalobca by v blízkej budúcnosti mohol opäť nastúpiť do služby, a z toho vyvodzuje, že žalobca nemá záujem na konaní.

95      Po druhé Komisia tvrdí, že v rozsudku o vrátení veci Všeobecný súd Európskej únie uviedol, že žalobca nemôže mať záujem na zrušení rozhodnutia o vymenovaní úradníka na určité pracovné miesto v prípade, ak sa s prihliadnutím na závažnosť vady a po zvážení dotknutých záujmov ukáže, že zrušenie nezákonného rozhodnutia by predstavovalo neprimeranú sankciu za vadu, ktorou je toto rozhodnutie postihnuté. V prejednávanej veci by však zrušenie rozhodnutia o vymenovaní pána A predstavovalo neprimeranú sankciu. V prvom rade vadou, ktorou je postihnuté uvedené rozhodnutie, nie je nesprávne právne posúdenie alebo zjavne nesprávne posúdenie, ale len procesná vada, ktorá je navyše zanedbateľná, lebo mala vplyv na rozhodnutie komisie na predbežný výber a nie na rozhodnutie menovacieho orgánu. Okrem toho zásada právnej istoty bráni zrušeniu rozhodnutia o vymenovaní pána A, keďže od jeho prijatia uplynulo viac ako sedem rokov. Napokon je v rozpore so služobným záujmom opäť začať konanie smerujúce k obsadeniu pracovného miesta, v súvislosti s ktorým žalobca nepreukázal, že sa oň bude môcť v blízkej budúcnosti uchádzať.

96      Žalobca sa domnieva, že zrušenie napadnutých rozhodnutí mu môže byť na prospech. V súvislosti s rozhodnutím o zamietnutí jeho kandidatúry žalobca zdôrazňuje, že jeho automatický odchod do dôchodku z dôvodu celkovej trvalej práceneschopnosti nie je konečný, a preto nie je vylúčené, že jedného dňa bude môcť obsadiť sporné pracovné miesto. Pokiaľ ide o rozhodnutie o vymenovaní pána A, keďže návrh na zrušenie tohto rozhodnutia bol podaný včas, pán A nemá nijaké právo na zotrvanie na spornom pracovnom mieste. Žalobca sa v každom prípade domnieva, že Komisia sa nemôže odvolávať na záujem pána A namiesto neho s cieľom uplatniť námietku neprípustnosti a že takáto námietka neprípustnosti je oneskorená, lebo Komisia ju neuviedla vo svojom vyjadrení k žalobe predloženom v pôvodnom konaní pred Súdom pre verejnú službu.

–       Posúdenie Súdom pre verejnú službu

97      Podľa ustálenej judikatúry je žaloba úradníka alebo bývalého úradníka, ktorou sa domáha zrušenia aktu, ktorý mu spôsobuje ujmu, v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku, podaná na základe článkov 90 a 91 služobného poriadku, prípustná len vtedy, ak tento úradník v čase podania žaloby má skutočný, súčasný a dostatočne kvalifikovaný záujem na zrušení tohto aktu, pričom predpokladom takého záujmu je, že výsledok žaloby mu môže byť na prospech (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. novembra 2006, Agne‑Dapper a i./Komisia a i., T‑35/05, T‑61/05, T‑107/05, T‑108/05 a T‑139/05, bod 35 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok o vrátení veci, bod 43). Keďže záujem žalobcu na konaní je podmienkou prípustnosti, musí sa posudzovať k okamihu podania žaloby (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdu prvého stupňa z 28. júna 2005, Ross/Komisia, T‑147/04, bod 25 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok o vrátení veci, bod 44).

98      Pokiaľ ide o úradníka, v súvislosti s ktorým posudková komisia uznala, že sa nachádza v stave celkovej trvalej práceneschopnosti, a rozhodla, že automaticky odchádza do dôchodku na základe článkov 53 a 78 služobného poriadku, situácia takého úradníka sa líši od situácie úradníka, ktorý dosiahne dôchodkový vek, odstúpi z funkcie alebo je prepustený, lebo ide o napraviteľnú situáciu. Úradník postihnutý takouto invaliditou totiž môže jedného dňa opäť začať vykonávať svoje povinnosti v rámci inštitúcie Únie. V tejto súvislosti musí byť všeobecné ustanovenie článku 53 služobného poriadku vnímané spolu s osobitnými ustanoveniami článkov 13 až 15 prílohy VIII služobného poriadku. Činnosť úradníka, ktorý bol vyhlásený za invalidného, je len prerušená, pričom vývoj jeho situácie v rámci inštitúcií podmieňuje pretrvávanie podmienok odôvodňujúcich túto invaliditu, ktoré môže byť kontrolované v pravidelných intervaloch (rozsudok Gordon/Komisia, už citovaný, body 46 a 47; rozsudok o vrátení veci, bod 69).

99      Okrem toho, keďže úradník, ktorý bol vyhlásený za celkovo trvale práceneschopného, môže byť znovudosadený na pracovné miesto v rámci inštitúcie, naďalej má v zmysle judikatúry uvedenej v bode 94 tohto rozsudku záujem domáhať sa v rámci výberového konania smerujúceho k obsadeniu voľného pracovného miesta, do ktorého bol pripustený, zrušenia rozhodnutia o zamietnutí jeho kandidatúry a rozhodnutia o vymenovaní iného uchádzača, aby sa v prípade znovudosadenia naďalej mohol uchádzať o predmetné pracovné miesto alebo aby v takom prípade len zabránil tomu, aby sa údajné vady, ktoré sa týkajú pravidiel výberového konania, opakovali v budúcnosti v rámci konania podobného tomu, na ktorom sa zúčastnil. Takýto záujem na konaní vyplýva z článku 233 prvého odseku ES (teraz článok 266 prvý odsek ZFEÚ), podľa ktorého sú inštitúcie, ktorých akt bol vyhlásený za neplatný, povinné urobiť nevyhnutné opatrenia, aby vyhoveli rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, body 50 a 51 a tam citovanú judikatúru; rozsudok o vrátení veci, bod 70).

100    Komisia vo svojich písomných podaniach tvrdí, že podľa spomenutej judikatúry a najmä už citovaného rozsudku Gordon/Komisia má úradník, ktorý automaticky odišiel do dôchodku na základe článkov 53 a 78 služobného poriadku, naďalej záujem na konaní len vtedy, ak je možnosť znovuzačlenenia tohto úradníka skutočná a nie len hypotetická.

101    Aj keď Súdny dvor v bode 48 už citovaného rozsudku Gordon/Komisia skutočne poukázal na to, že „možnosť znovuzačlenenia žalobcu nie je len hypotetická, ale skutočná“, a na základe toho rozhodol, že hoci žalobca automaticky odišiel do dôchodku, má naďalej záujem na konaní, tento odkaz neznamená, že úradník, ktorý sa nachádza v tejto situácii, má naďalej záujem na konaní len vtedy, ak je už preukázané, že v blízkej budúcnosti bude môcť opäť nastúpiť do služby; tento odkaz len znamená, že pokiaľ nie je vylúčené, že tento úradník môže opäť nastúpiť do služby, má naďalej záujem na konaní. Z bodu 48 už citovaného rozsudku Gordon/Komisia totiž vyplýva, že na to, aby úradník, ktorý automaticky odišiel do dôchodku z dôvodu celkovej trvalej práceneschopnosti, mal naďalej záujem na konaní, stačí, ak existuje možnosť jeho znovuzačlenenia do služby, čo je splnené, pokiaľ celková trvalá práceneschopnosť nie je definitívne preukázaná. Na priznanie záujmu na konaní tomuto úradníkovi sa teda vôbec nevyžaduje, aby jeho znovuzačlenenie bolo isté. Ako bolo uvedené v bode 97 tohto rozsudku, predpokladom záujmu žalobcu na zrušení aktu totiž je, aby mu toto zrušenie mohlo byť na prospech, a nie aby bolo preukázané, že mu bude na prospech.

102    S cieľom úplne odpovedať na tvrdenie Komisie Všeobecný súd Európskej únie v rozsudku o vrátení veci spresnil, že úradník, ktorý automaticky odišiel do dôchodku z dôvodu celkovej trvalej práceneschopnosti na základe článkov 53 a 78 služobného poriadku, nemá záujem na konaní len v určitých osobitných prípadoch, v ktorých z preskúmania konkrétnej situácie uvedeného úradníka vyplýva, že už nemôže jedného dňa opäť začať vykonávať svoje funkcie v rámci inštitúcie, napríklad vzhľadom na závery posudkovej komisie poverenej preskúmaním jeho stavu práceneschopnosti, z ktorých vyplýva, že choroba, ktorá spôsobila práceneschopnosť, je trvalá, a teda nebude potrebná nijaká kontrolná lekárska prehliadka, alebo vzhľadom na vyhlásenia dotknutého úradníka, z ktorých vyplýva, že v každom prípade už nebude vykonávať svoje funkcie v rámci inštitúcie (rozsudok o vrátení veci, bod 71).

103    V prejednávanom prípade posudková komisia uznala, že žalobca sa nachádza v stave celkovej trvalej práceneschopnosti, a rozhodla, že automaticky odchádza do dôchodku na základe článkov 53 a 78 služobného poriadku. Jeho situácia však bola napraviteľná, pričom Komisia navyše 28. marca 2007 pripomenula žalobcovi, že môže pravidelne podrobovať lekárskym vyšetreniam bývalých úradníkov, ktorí poberajú invalidný dôchodok a nedovŕšili vek 63 rokov (bod 35 tohto rozsudku). Okrem toho zo spisu nevyplýva, že od okamihu, keď žalobca automaticky odišiel do dôchodku, by bolo nezvratne preukázané, že nikdy nebude opäť vykonávať svoje funkcie. V každom prípade je úlohou lekárskej komisie, aby sa v relevantnom čase vyjadrila k opätovnému výkonu funkcií žalobcom, pričom ide o lekárske posúdenie, takže administratíva nemôže vopred určiť obsah budúceho rozhodnutia uvedenej komisie. V dôsledku toho treba konštatovať, že žalobca sa môže naďalej uchádzať o sporné pracovné miesto, a z tohto dôvodu má naďalej záujem na zrušení tak rozhodnutia o vymenovaní pána A, ako aj rozhodnutia o zamietnutí jeho kandidatúry, pričom tieto rozhodnutia sú v prejednávanom prípade nerozlučne spojené (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).

104    Komisia vo svojich písomných pripomienkach v tomto konaní po vrátení veci tiež tvrdí, že žalobca nemá záujem na spochybnení napadnutých rozhodnutí, lebo podľa ustálenej judikatúry nemôže dosiahnuť zrušenie rozhodnutia o vymenovaní úradníka alebo zamestnanca.

105    Treba však konštatovať, že judikatúra už viackrát potvrdila prípustnosť návrhov tretej osoby, ktorá nebola účastníkom rozhodnutia, na zrušenie rozhodnutia o vymenovaní úradníka alebo zamestnanca (pozri napríklad rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. novembra 2006, Neirinck/Komisia, T‑494/04, body 66 a 67) a že súd Únie už na základe žaloby tretích osôb zrušil viaceré rozhodnutia o vymenovaní úradníkov alebo zamestnancov (pozri napríklad rozsudok Súdneho dvora z 23. januára 1975, de Dapper/Parlament, 29/74, bod 16; rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. júla 2001, Brumter/Komisia, T‑351/99, bod 97).

106    Je pravda, že ak akt, ktorý sa má zrušiť, je na prospech úradníka alebo zamestnanca, čo platí v prípade rozhodnutia o vymenovaní, je úlohou súdu, aby overil, či zrušenie nebude predstavovať neprimeranú sankciu za nezrovnalosť, ku ktorej došlo (rozsudok Súdneho dvora z 5. júna 1980, Oberthür/Komisia, 24/79, bod 13; rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. júla 1992, Barbi/Komisia, T‑68/91, bod 36), ale táto povinnosť súdu nemá vplyv na záujem tretej osoby, ktorá nebola účastníkom rozhodnutia a ktorá sa domáha zrušenia, na konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu pre verejnú službu z 22. októbra 2008, Tzirani/Komisia, F‑46/07, bod 38).

107    Po prvé súd môže preskúmať otázku, či zrušenie nie je neprimeranou sankciou za nezákonnosť, ku ktorej došlo, až po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pričom pri tomto preskúmaní treba zohľadniť okrem iného závažnosť zistenej vady (rozsudok Tzirani/Komisia, už citovaný, bod 38).

108    Po druhé, aj keď zrušenie rozhodnutia predstavuje vzhľadom na zistenú vadu neprimeranú sankciu, žalobca môže mať prospech z návrhu na zrušenie tohto rozhodnutia, lebo podľa ustálenej judikatúry skutočnosť, že zrušenie rozhodnutia postihnutého nezrovnalosťou predstavuje neprimeranú sankciu, nevylučuje, aby súd vyhovel návrhu, ale ponechal nájdenie spravodlivého riešenia sporu na administratívu (rozsudok Súdneho dvora zo 6. júla 1993, Komisia/Albani a i., C‑242/90 P, bod 13; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 29. septembra 2010, Brune/Komisia, F‑5/08, bod 18), alebo aj z úradnej moci priznal žalobcovi náhradu škody za nezrovnalosť, ku ktorej došlo (rozsudok Oberthür/Komisia, už citovaný, body 13 a 14; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 5. mája 2010, Bouillez a i./Rada, F‑53/08, bod 90).

109    Z vyššie uvedeného vyplýva, že ani jedno z tvrdení Komisie uvedených na podporu námietky neprípustnosti uplatnenej vo vzťahu k návrhu na zrušenie napadnutých rozhodnutí nie je dôvodné. V dôsledku toho sa táto námietka neprípustnosti musí zamietnuť.

 O dôvodnosti návrhu na zrušenie

110    Žalobca uvádza päť žalobných dôvodov, ktoré sú založené po prvé na porušení rozhodnutia z 28. apríla 2004 v rozsahu, v akom stanovuje určité pravidlá týkajúce sa zloženia komisie na predbežný výber, po druhé na porušení článku 11a a článku 22a ods. 3 nového služobného poriadku, po tretie na zjavne nesprávnom posúdení, po štvrté na porušení článku 25 nového služobného poriadku a po piate na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti.

111    Súd pre verejnú službu v rozsudku Strack/Komisia rozhodol, že žalobnému dôvodu založenému na porušení rozhodnutia z 28. apríla 2004 sa má vyhovieť, keďže toto rozhodnutie, uplatniteľné v prejednávanom prípade, v článku 2 ods. 3 stanovovalo, že komisia na predbežný výber sa musí skladať aspoň z troch členov s platovou triedou a riadiacou funkciou, ktoré sú rovnaké alebo vyššie ako v prípade obsadzovaného pracovného miesta, z ktorých je jeden z iného generálneho riaditeľstva, a v prejednávanom prípade všetci členovia komisie na predbežný výber vykonávali svoje funkcie v rámci Úradu pre vydávanie publikácií. Naproti tomu Súd pre verejnú službu zamietol ostatné žalobné dôvody ako nedôvodné.

112    Všeobecný súd Európskej únie v rozsudku o vrátení veci nespochybnil riešenie, ktoré použil Súd pre verejnú službu, pokiaľ ide o dôvodnosť žalobných dôvodov na zrušenie uplatnených žalobcom. V dôsledku toho riešenie použité Súdom pre verejnú službu v rozsudku Strack/Komisia v súvislosti so žalobnými dôvodmi na zrušenie nadobudlo právnu silu rozhodnutej veci (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. decembra 2005, Reynolds/Parlament, T‑237/00, bod 46). Nemožno ho teda spochybniť po vrátení prejednávanej veci. Z toho vyplýva, že žalobnému dôvodu založenému na porušení rozhodnutia z 28. apríla 2004 treba vyhovieť a ostatné žalobné dôvody sa musia zamietnuť.

113    Pred určením – ako to vyžaduje rozsudok o vrátení veci –, či záujem pána A bráni zrušeniu napadnutých rozhodnutí, treba poukázať na to, že Komisia vo svojom písomnom vyjadrení s pripomienkami v podstate tvrdí, že porušenie rozhodnutia z 28. apríla 2004 nemôže mať za následok zrušenie napadnutých rozhodnutí, keďže táto vada nemala podstatný vplyv na dôvodnosť uvedených napadnutých rozhodnutí, a to z viacerých dôvodov. V prvom rade komisia na predbežný výber je len poradný orgán, a preto vada týkajúca sa jej zloženia nemala podstatný vplyv na napadnuté rozhodnutia. Okrem toho, keďže členovia komisie boli vymenovaní v súlade s vtedy uplatniteľnými pravidlami, skutočnosť, že rozhodnutie z 28. apríla 2004, ktorým boli zmenené a doplnené pravidlá týkajúce sa zloženia komisie, nebolo uplatnené so spätnou účinnosťou, neumožňuje predpokladať, že nesprávne zloženie komisie, ktoré z toho vyplynulo, mohlo mať vplyv na rozhodnutie o vymenovaní pána A. Napokon rozhodnutie o vymenovaní pána A je správne, lebo Súd pre verejnú službu rozhodol – bez toho, aby to Všeobecný súd Európskej únie spochybnil –, že rozhodnutie o vymenovaní pána A nie je založené na zjavne nesprávnom posúdení.

114    V tejto súvislosti treba konštatovať, že vada týkajúca sa stanoviska komisie na predbežný výber sa rovná procesnej vade, keďže komisia na predbežný výber nevykonáva právomoci prenesené na menovací orgán, ale má len poradnú úlohu. Ako pritom vyplýva z vyššie uvedených tvrdení Komisie v súvislosti s procesnou vadou, procesná vada môže viesť k zrušeniu napadnutých rozhodnutí len vtedy, ak by v prípade neexistencie tejto vady konanie mohlo viesť k odlišnému výsledku (pozri okrem iného rozsudok Súdneho dvora z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, C‑142/87, bod 48). Nevyžaduje sa však, aby žalobca preukázal, že akt by bol nevyhnutne odlišný, ak by nebol poznačený predmetnou procesnou vadou, a na to, aby existencia vady vonkajšej zákonnosti mala za následok zrušenie dotknutého aktu, stačí, aby nebolo úplne vylúčené, že administratíva by mohla prijať odlišné rozhodnutie (pozri, pokiaľ ide o hodnotiacu správu vypracovanú bez prechádzajúceho rozhovoru s hodnotiacou osobou, rozsudok Súdu pre verejnú službu z 13. septembra 2011, Nastvogel/Rada, F‑4/10, bod 94).

115    V dôsledku toho nie je rozhodujúce, či Komisia svojím tvrdením nespochybňuje právnu silu rozhodnutej veci, keďže Súd pre verejnú službu v rozsudku Strack/Komisia konštatoval, že nesprávne zloženie komisie na predbežný výber odôvodňuje zrušenie rozhodnutia o zamietnutí kandidatúry žalobcu, a Všeobecný súd Európskej únie vo svojom rozsudku o vrátení veci nespochybnil túto analýzu. Na zamietnutie uvedeného tvrdenia stačí uviesť, že nemožno vylúčiť, že ak by komisia na predbežný výber mala riadne zloženie, teda aspoň jeden z jej členov by nebol z Úradu pre vydávanie publikácií, stanovisko uvedenej komisie by malo odlišný obsah a že v dôsledku toho by menovací orgán vybral iného uchádzača na obsadenie sporného pracovného miesta.

116    Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobný dôvod založený na porušení rozhodnutia z 28. apríla 2004 musí mať v zásade za následok zrušenie napadnutých rozhodnutí. Ako však bolo uvedené v bode 106 tohto rozsudku, ak – ako je to prejednávanom prípade – rozhodnutia, ktoré sa majú zrušiť, sú na prospech inému úradníkovi ako žalobcovi, je úlohou súdu, aby najprv overil, či zrušenie nepredstavuje neprimeranú sankciu za nezrovnalosť, ku ktorej došlo (rozsudok Bouillez a i./Rada, už citovaný, bod 82 a tam citovaná judikatúra).

117    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že dôsledky, ktoré súdy Únie vyvodzujú z nezrovnalosti rozhodnutí prijatých po výberovom konaní, nie sú rovnaké, pokiaľ ide o rozhodnutia prijaté po výberovom konaní smerujúcom k zostaveniu rezervného zoznamu a rozhodnutia prijaté po výberovom konaní usporiadanom s cieľom obsadiť určité pracovné miesto prostredníctvom vymenovania. V prípade výberového konania smerujúceho k zostaveniu rezervného zoznamu totiž zrušenie všetkých individuálnych rozhodnutí o zaradení mena každého z úspešných uchádzačov do uvedeného zoznamu predstavuje v zásade neprimeranú sankciu (rozsudok Bouillez a i./Rada, už citovaný, bod 83). Naproti tomu, pokiaľ ide o rozhodnutia prijaté v nadväznosti na interné výberové konanie smerujúce k obsadeniu určitého pracovného miesta, súd Únie vykonáva individuálne posúdenie, pri ktorom berie do úvahy povahu nezrovnalosti, ku ktorej došlo, ako aj zváženie záujmov.

118    Pokiaľ ide o procesnú vadu v rámci interného výberového konania smerujúceho k obsadeniu určitého pracovného miesta – tak ako v prejednávanom prípade –, súd skúma, či uvedená vada mala vplyv len na preskúmanie kandidatúry žalobcu alebo či mala vplyv na preskúmanie všetkých kandidatúr. V prvom prípade treba vychádzať z toho, že procesná vada nemôže odôvodniť zrušenie rozhodnutia o vymenovaní vybraného uchádzača. V druhom prípade súd vykoná zváženie dotknutých záujmov, ktoré sa musia posudzovať k okamihu podania žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudok Bouillez a i./Rada, už citovaný, bod 85).

119    V tejto súvislosti súd vezme do úvahy najprv záujem žalobcu na výberovom konaní bez vád a následne záujem úradníka vymenovaného po výberovom konaní poznačeného vadou a skutočnosť, že tento úradník sa mohol v dobrej viere spoliehať na zákonnosť rozhodnutia, ktorým bol vymenovaný. Súd nakoniec preskúma služobný záujem, teda najmä dodržanie zákonnosti, rozpočtové dôsledky zrušenia nezákonného rozhodnutia, ťažkosti s výkonom rozhodnutej veci, prípadné zásahy do kontinuity služby a riziká zhoršenia sociálneho prostredia v rámci inštitúcie (pozri analogicky rozsudok Bouillez a i./Rada, už citovaný, body 87 až 89).

120    V prejednávanom prípade je potrebné konštatovať, že nedodržanie pravidiel týkajúcich sa zloženia komisie na predbežný výber Komisiou malo vplyv na preskúmanie všetkých kandidatúr na sporné pracovné miesto. Treba teda vykonať zváženie dotknutých záujmov.

121    V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu zdôrazňuje, že záujem žalobcu na zrušení napadnutých rozhodnutí nie je ani zďaleka zanedbateľný. V prípade zrušenia napadnutých rozhodnutí bude totiž Komisia musieť obnoviť skúmanie kandidatúr v štádiu stanoviska komisie na predbežný výber na základe podkladov, ktoré mala k dispozícii v čase podania žiadosti o stanovisko komisie na predbežný výber, takže nemožno vylúčiť, že na rozdiel od toho, čo bolo uvedené v oznámení komisie na predbežný výber z 25. júna 2004, žalobca patrí medzi uchádzačov vybratých uvedenou komisiou, alebo že by bol dokonca vybratý na obsadenie sporného pracovného miesta a v dôsledku toho podľa oznámenia o voľnom pracovnom mieste povýšený do platovej triedy A 4 alebo A 5. Je pravda, že ak by žalobca bol vybratý na obsadenie sporného pracovného miesta, administratíva by ho nemohla so spätnou účinnosťou vymenovať na toto pracovné miesto, keďže článok 3 služobného poriadku výslovne stanovuje, že menovanie nesmie nadobudnúť účinnosť pred dňom, keď sa dotknutá osoba skutočne ujme plnenia svojich povinností, ale nič to nemení na tom, že v takom prípade žalobca získa zo svojej žaloby prospech, lebo administratíva mu bude musieť nahradiť ujmu vzniknutú v dôsledku toho, že nebol vymenovaný v deň, keď by bol vymenovaný, ak by nedošlo k zistenej vade.

122    Okrem toho, hoci menovací orgán nie je povinný pokračovať vo výberovom konaní, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry tento orgán môže takto rozhodnúť len z objektívnych a dostatočných dôvodov, ktoré v čase začatia uvedeného konania neboli známe (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu pre verejnú službu zo 14. apríla 2011, Šimonis/Komisia, F‑113/07, bod 90). Aj keby sa vychádzalo z toho, že tieto dôvody existujú, v prejednávanom prípade nemožno žalobcovi odoprieť záujem na zrušení napadnutých rozhodnutí, keďže v tomto prípade ho administratíva musí odškodniť za stratu možnosti dosiahnuť riadne preskúmanie jeho kandidatúry komisiou na predbežný výber v júni 2004.

123    Pokiaľ ide o záujem úradníka (pána A) vymenovaného po výberovom konaní poznačenom vadou, Súd pre verejnú službu zastáva názor, že tento úradník sa nemôže odvolávať na legitímnu dôveru v ponechanie jeho vymenovania v platnosti, a to aj napriek tomu, že od prijatia napadnutých rozhodnutí uplynulo osem rokov, lebo tieto rozhodnutia boli napadnuté v lehote na podanie žaloby (rozsudok Bouillez a i./Rada, už citovaný, bod 88). Pán A totiž za týchto okolností musel vedieť, že jeho vymenovanie bude s konečnou platnosťou potvrdené až vtedy, keď sa žalobe žalobcu nevyhovie.

124    V každom prípade treba konštatovať, že rozhodnutie o vymenovaní pána A už nespôsobuje nijaké účinky, lebo podľa informácií, ktoré poskytli účastníci konania najmä na pojednávaní, pán A už nepracuje na spornom pracovnom mieste a administratíva by na základe článku 3 služobného poriadku ani v prípade zrušenia tohto rozhodnutia nemohla so spätou účinnosťou vymenovať na toto pracovné miesto iného uchádzača.

125    Pokiaľ ide napokon o služobný záujem, Súd pre verejnú službu poukazuje na to, že zrušenie napadnutých rozhodnutí by zabezpečilo úplnú účinnosť zásady zákonnosti a že Komisia nepreukázala, že zrušenie napadnutých rozhodnutí by spôsobilo osobitné ťažkosti.

126    Z vyššie uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutia treba zrušiť vzhľadom na to, že komisia na predbežný výber mala nesprávne zloženie, že nemožno vylúčiť, že táto komisia by vydala odlišné stanovisko, ak by mala riadne zloženie, a že záujem pána A nebráni tomuto zrušeniu.

 O návrhu na náhradu škody v rozsahu, v akom sa týka nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi údajne vznikla z dôvodu nesprávneho zloženia komisie na predbežný výber

127    Žalobca tvrdí, že mu vznikla ujma z dôvodu nezákonného zloženia komisie na predbežný výber.

128    Treba však pripomenúť, že zrušenie aktu administratívy napadnutého úradníkom predstavuje samo osebe primeranú a v zásade dostatočnú náhradu akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ktorá tomuto úradníkovi mohla vzniknúť, pokiaľ tento úradník nepreukáže, že mu vznikla nemajetková ujma, ktorá je oddeliteľná od nezrovnalosti, na ktorej je založené zrušenie, a ktorú týmto zrušením nemožno v celom rozsahu nahradiť. Tak je to po prvé v prípade, ak napadnutý akt obsahuje výslovne nepriaznivé posúdenie schopností žalobcu, ktoré ho môže poškodiť, po druhé v prípade, ak je nezrovnalosť, ku ktorej došlo, mimoriadne závažná, a po tretie v prípade, ak je zrušenie úplne zbavené potrebného účinku, a tak nemôže predstavovať samo osebe primeranú a dostatočnú náhradu akejkoľvek nemajetkovej ujmy spôsobenej napadnutým aktom (rozsudok Súdu pre verejnú službu z 12. mája 2011, AQ/Komisia, F‑66/10, body 105, 107 a 109).

129    V prejednávanom prípade treba poukázať na to, že nemajetková ujma, na ktorú sa žalobca odvoláva, má svoj základ v rozhodovacej činnosti Komisie. Je však potrebné konštatovať, že podľa kritérií judikatúry uvedených v predchádzajúcom bode zrušenie napadnutých rozhodnutí predstavuje primeranú náhradu akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi mohla vzniknúť, keďže po prvé uvedené rozhodnutia neobsahovali nijaké výslovne nepriaznivé posúdenie schopností žalobcu, ktoré ho mohlo poškodiť, po druhé, aj keď žalobca mohol mať pocit frustrácie alebo nespravodlivosti z dôvodu nezrovnalosti, ku ktorej došlo, táto nezrovnalosť nie je natoľko závažná, aby odôvodňovala samostatnú náhradu, a po tretie zrušenie napadnutých rozhodnutí nebude úplne zbavené potrebného účinku, keďže nie je úplne vylúčené, že žalobca by mohol byť vymenovaný na sporné pracovné miesto.

130    Z vyššie uvedeného vyplýva, že návrh na náhradu škody v rozsahu, v akom sa týka nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi údajne vznikla z dôvodu nesprávneho zloženia komisie na predbežný výber, sa musí zamietnuť ako nedôvodný.

 O trovách

131    Všeobecný súd Európskej únie zrušil body 5 a 6 výroku rozsudku Strack/Komisia, ktorými bola žalobcovi uložená povinnosť znášať polovicu svojich trov konania a Komisii bola uložená povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť polovicu trov konania žalobcu (pozri rozsudok o vrátení veci, bod 127). Všeobecný súd Európskej únie vo svojom rozsudku o vrátení veci rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne v konaní o veci samej. Súd pre verejnú službu teda musí v tomto rozsudku rozhodnúť o trovách týkajúcich sa jednotlivých štádií konania.

132    Podľa článku 87 ods. 1 rokovacieho poriadku, pokiaľ ďalšie ustanovenia ôsmej kapitoly druhej hlavy uvedeného rokovacieho poriadku neustanovujú inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 2 tohto istého článku môže Súd pre verejnú službu rozhodnúť, ak to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, prípadne ho vôbec nemusí zaviazať na náhradu trov konania.

133    Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že Komisia je účastníkom konania, ktorý v podstatnej časti konania nemal úspech. Žalobca vo svojich návrhoch výslovne navrhol uložiť Komisii povinnosť nahradiť trovy konania. Keďže okolnosti prejednávanej veci neodôvodňujú uplatnenie ustanovení článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku, Komisia musí znášať vlastné trovy konania vo veciach Strack/Komisia, F‑44/05, Komisia/Strack, T‑526/08 P, a Strack/Komisia, F‑44/05 RENV, a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré v uvedených veciach vynaložil žalobca.

Z týchto dôvodov

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Návrh na zbavenie zamestnancov Komisie Európskych spoločenstiev imunity vo veci F‑44/05, Strack/Komisia, sa odmieta ako neprípustný.

2.      Návrh na náhradu škody z dôvodu neprimeranej dĺžky správneho konania na obsadenie pracovného miesta a z dôvodu neprimeranej dĺžky konania pred podaním žaloby sa zamieta ako nedôvodný.

3.      Rozhodnutie o vymenovaní pána A a rozhodnutie Komisie Európskych spoločenstiev z 19. novembra 2004, ktorým sa zamieta kandidatúra pána Stracka na miesto vedúceho oddelenia „Verejné obstarávanie a zmluvy“ Úradu pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev, sa zrušujú.

4.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

5.      Európska komisia znáša vlastné trovy konania vo veciach Strack/Komisia, F‑44/05, Komisia/Strack, T‑526/08 P, a Strack/Komisia, F‑44/05 RENV, a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré v uvedených veciach vynaložil pán Strack.

Rofes i Pujol Boruta Bradley

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 23. októbra 2012.

Tajomník       Predsedníčka komory

W. Hakenberg       M. I. Rofes i Pujol

* Jazyk konania: nemčina.