Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
ANTHONY MICHAEL COLLINS
prednesené 11. apríla 2024(1)
Vec C‑710/22 P
JCDecaux Street Furniture Belgium
proti
Európskej komisii
„Odvolanie – Štátna pomoc – Článok 107 ods. 1 ZFEÚ – Pomoc, ktorú poskytli belgické orgány spoločnosti JCDecaux Street Furniture Belgium – Neplatenie nájomného a daní za reklamné zariadenia inštalované na území mesta Brusel (Belgicko) – Hospodárska výhoda – Mechanizmus náhrady – Rozhodnutie Komisie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom a nariaďuje sa jej vrátenie – Neexistencia rozporu v odôvodnení – Preskúmanie posúdenia skutkového stavu a dôkazov Súdnym dvorom – Vylúčenie okrem prípadov skreslenia“
Úvod
1. Prejednávaným odvolaním sa JCDecaux Street Furniture Belgium (ďalej len „JCDecaux“) domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie vo veci T‑642/19(2), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu o zrušenie rozhodnutia Komisie (EÚ) 2019/2120 z 24. júna 2019 o štátnej pomoci SA.33078 (2015/C) (ex 2015/NN), ktorú poskytlo Belgicko spoločnosti JCDecaux Belgium Publicité(3). Prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru najmä príležitosť rozhodnúť o povahe a rozsahu súdneho preskúmania, ktoré má uskutočniť v rámci odvolacieho konania.
Okolnosti predchádzajúce sporu
2. Mesto Brusel (Belgicko) a JCDecaux uzavreli dve po sebe idúce zmluvy, každú s dobou platnosti pätnásť rokov, týkajúce sa inštalácie reklamných autobusových prístreškov a prvkov mestského informačného mobiliára (ďalej len „MUPI“ – „mobiliers urbains pour l’information“) na území tohto mesta, z ktorých časť sa mohla využívať na reklamné účely.(4)
3. Prvá zmluva zo 16. júla 1984 (ďalej len „zmluva z roku 1984“) sa týkala reklamných autobusových prístreškov a MUPI, ktoré zostávali v majetku spoločnosti JCDecaux. Stanovovalo sa v nej najmä, že JCDecaux neplatí mestu Brusel žiadne platby v súvislosti s nájomným, právami na využívanie alebo poplatkami za autobusové prístrešky a MUPI, ale musí mestu Brusel poskytnúť niekoľko vecných výhod, konkrétne musí zdarma dať k dispozícii odpadkové koše na papier, verejné hygienické zariadenia, elektronické noviny, ako aj realizovať všeobecný plán mesta, turistický a hotelový plán a plán chodníkov pre chodcov mesta. Ako protiplnenie bola JCDecaux oprávnená využívať na reklamné účely niektoré zariadenia, ktoré boli integrované do dodaných autobusových prístreškov a MUPI alebo boli od nich oddelené. Každé z týchto zariadení sa mohlo využívať pätnásť rokov od svojho osadenia konštatovaného v kontradiktórnom protokole.(5)
4. V roku 1998 mesto Brusel vydalo výzvu na predkladanie ponúk, ktorej predmetom bola „výroba, dodávka, osadenie, uvedenie do prevádzky, servis a údržba [MUPI], prístreškov pre cestujúcich a zobrazovacích nosičov, ktorých časť sa mohla používať na reklamné účely“. S cieľom dodržať svoje zmluvné záväzky vyplývajúce zo zmluvy z roku 1984 a zabezpečiť transparentnosť výzvy na predkladanie ponúk uviedlo mesto Brusel v prílohe 10 osobitných špecifikácií k uvedenej výzve na predkladanie ponúk (ďalej len „príloha 10“) súpis 282 autobusových prístreškov a 198 MUPI, na ktoré sa vzťahuje zmluva z roku 1984 (ďalej len „zariadenia uvedené v prílohe 10“), pri ktorých podľa ustanovení zmluvy z roku 1984 ešte neuplynulo právo spoločnosti JCDecaux na ich využívanie, pričom bolo uvedené osadenie týchto zariadení a dátum ukončenia využívania každého z nich.
5. Keďže JCDecaux uspela vo verejnom obstarávaní, 14. októbra 1999 uzavrela s mestom Brusel druhú zmluvu (ďalej len „zmluva z roku 1999“). Táto zmluva, ktorá pozostávala zo zadania zákazky, z osobitných špecifikácií a ich príloh vrátane prílohy 10, nahradila zmluvu z roku 1984. Bolo v nej najmä stanovené, že mesto Brusel sa stáva vlastníkom prvkov osadeného mestského mobiliáru prostredníctvom platby čistej paušálnej ceny za každý dodaný, kompletne vybavený, nainštalovaný a prevádzkyschopný prvok a že JCDecaux má platiť mesačné nájomné za využívanie týchto prvkov mestského mobiliára na reklamné účely.
6. V čase plnenia zmluvy z roku 1999 boli niektoré zariadenia uvedené v prílohe 10 odstránené ešte pred príslušným dátumom na ich odstránenie stanoveným v tejto prílohe, zatiaľ čo iné zariadenia (ďalej len „sporné zariadenia“) zostali zachované a JCDecaux ich ďalej využívala aj po týchto dátumoch. Za tieto zariadenia si mesto Brusel nenárokovalo nijaké platby v súvislosti s nájomným či daňami. Táto situácia sa skončila v auguste 2011, keď boli posledné zariadenia uvedené v prílohe 10 odstránené.
7. Dňa 19. apríla 2011 Clear Channel Belgium (ďalej len „CCB“) podala Komisii sťažnosť, v ktorej usudzovala, že JCDecaux tým, že naďalej využívala sporné zariadenia po stanovenom dátume na ich odstránenie bez platenia nájomného, resp. dane mestu Brusel, získala štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom.
8. Dňa 24. marca 2015 začala Komisia konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ a vyzvala Belgické kráľovstvo a zainteresované strany, aby predložili pripomienky. Komisia dostala pripomienky Belgického kráľovstva, spoločnosti CCB a spoločnosti JCDecaux. Medzi nimi a Komisiou prebehli dodatočné diskusie a výmeny.
9. Belgické orgány vo svojich pripomienkach najmä uviedli, že akceptovali zachovanie a využívanie sporných zariadení po dátumoch stanovených v prílohe 10 s cieľom zachovať hospodársku rovnováhu zmluvy z roku 1984, keďže niektoré zariadenia uvedené v tejto prílohe boli odstránené predčasne na žiadosť mesta Brusel, ktoré malo záujem inštalovať najmä z estetických dôvodov iné modely. Podľa týchto orgánov, keďže JCDecaux bola znevýhodnená v dôsledku tohto predčasného odstránenia, bolo akceptovateľné, aby si na kompenzáciu tohto znevýhodnenia mohla ponechať iné zariadenia dlhšie, ako bolo plánované, a aby sa od nej za ne nevyžadovalo nijaké nájomné či daň.(6) Belgické orgány uznali, že existuje obmedzená nerovnováha medzi počtom predčasne odstránených zariadení a počtom zariadení zachovaných po príslušných dátumoch na ich odstránenie. Pri výpočte rozdielu medzi úsporami na nájomnom a daniach, ktorých sa JCDecaux zriekla súhlasom s predčasným odstránením, a úsporami na nájomnom a daniach dosiahnutými zachovaním iných zariadení po týchto dátumoch na odstránenie získala JCDecaux podľa belgických orgánov od decembra 1999 do roku 2011 len finančnú výhodu predstavujúcu maximálne 100 000 až 150 000 eur.(7) Predmetné opatrenie by teda mohlo predstavovať pomoc de minimis v zmysle nariadenia Komisie (ES) č. 1998/2006 z 15. decembra 2006 o uplatňovaní článkov [107 a 108 ZFEÚ] na pomoc de minimis.(8)
10. Dňa 24. júna 2019 Komisia prijala sporné rozhodnutie.
11. V odôvodneniach 66 až 69 sporného rozhodnutia Komisia vymedzila predmet svojej analýzy a najmä spresnila, že vzhľadom na pravidlá premlčania uvedené v článku 17 nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 [ZFEÚ](9) sa táto analýza týka len opatrenia, v rámci ktorého zachovanie sporných zariadení po dátume na odstránenie stanovenom v prílohe 10 bez platby nájomného či daní predstavuje štátnu pomoc poskytnutú spoločnosti JCDecaux po 15. septembri 2001.
12. V odôvodneniach 72 až 81 sporného rozhodnutia Komisia preskúmala podmienky týkajúce sa pripísateľnosti štátu a prevodu štátnych zdrojov. Zdôraznila najmä, že belgické orgány nespochybňujú, že im možno pripísať predmetné opatrenie ani že toto opatrenie malo za následok ušlý zisk pre mesto Brusel v podobe nájomného a daní nevybraných za sporné zariadenia, ktoré mali byť normálne nahradené zariadeniami, na ktoré sa vzťahuje zmluva z roku 1999.
13. V odôvodneniach 82 až 96 sporného rozhodnutia Komisia analyzovala podmienku týkajúcu sa existencie hospodárskej výhody.
14. V tejto súvislosti Komisia najskôr uviedla, že od roku 1999 a po postupnom uplynutí platnosti povolení založených na zmluve z roku 1984 JCDecaux naďalej využívala reklamné zariadenia na území mesta Brusel bez platenia nájomného či daní, hoci podľa zmluvy z roku 1999 sa mali odstrániť. Podľa tej istej zmluvy využívanie nových reklamných zariadení, ktoré ich mali nahradiť, podliehalo platbe nájomného a daní.(10)
15. Komisia ďalej poznamenala, že belgické orgány uznali, že „vo všeobecnosti“ bola spoločnosti JCDecaux poskytnutá hospodárska výhoda a spochybňujú len jej rozsah. Pokiaľ ide o ich tvrdenie založené na existencii mechanizmu náhrady, Komisia s poukazom na rozsudok Orange/Komisia(11) pripomenula, že pod článok 107 ods. 1 ZFEÚ štátny zásah nepatrí len vtedy, ak sa tento zásah musí považovať za protihodnotu služieb poskytovaných podnikmi poverenými službami vo všeobecnom hospodárskom záujme, pri plnení povinností verejnej služby, v súlade s kritériami, ktoré Súdny dvor stanovil v rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg(12). Zmluva z roku 1984 a zmluva z roku 1999 sú pritom podľa nej čisto obchodné zmluvy, ktorých ustanoveniami nie je JCDecaux poverená službou vo verejnom záujme. Uvádzaná náhrada, „za predpokladu, že mala skutočne nahradiť nevýhodu spojenú s potenciálnou povinnosťou predčasne odstrániť určité zariadenia“, by teda predstavovala pre JCDecaux výhodu. Tento záver je podľa nej ešte zjavnejší, „keďže je ťažké usudzovať, že podnik [JCDecaux] utrpel štrukturálnu nevýhodu, pretože z vlastného rozhodnutia súhlasil s odstránením týchto zariadení, a keďže okrem iného belgické orgány samé uznali, že predmetná náhrada siahala nad rámec toho, čo si vyžadovala predpokladaná nevýhoda“(13). Komisia tiež tvrdila, že žiadny z hypotetických prípadov uvedených v bodoch 69 a 71 oznámenia Komisie o pojme „štátna pomoc“ uvedenom v článku 107 ods. 1 [ZFEÚ](14) sa netýka tejto veci, pričom najmä zopakovala, že JCDecaux „z vlastného rozhodnutia“ súhlasila s odstránením určitých zariadení, na ktoré sa vzťahovala zmluva z roku 1984.(15) Dodala, že sa nemožno domnievať, že mesto Brusel sa správalo ako súkromný prevádzkovateľ v trhovom hospodárstve. Údajná dohoda o náhrade totiž nebola predmetom žiadnej formalizácie a žiadneho monitorovania, z nijakého dôkazu predloženého Komisii nevyplývalo, že medzi mestom Brusel a spoločnosťou JCDecaux prebehlo nejaké rokovanie v súvislosti s týmto mechanizmom, a nič nenaznačovalo, že mesto Brusel uskutočnilo analýzu „o skutočnom ušlom zisku [spoločnosti JCDecaux] spojenom s predčasnou výmenou určitých zariadení, ktoré sú predmetom zmluvy z roku 1984, v porovnaní so ziskom vyplývajúcim zo zachovania iných zariadení, okrem iného úplne amortizovaných (náklady na tieto panely boli v skutočnosti logicky úplne refundované – vrátane marže [spoločnosti JCDecaux] – ich využívaním počas zákonného trvania zmluvy z roku 1984), ktoré sú predmetom tej istej zmluvy“.(16)
16. Komisia nakoniec uviedla, že jej stanovisko týkajúce sa existencie výhody bolo potvrdené rozsudkom Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel, Belgicko) z 29. apríla 2016(17), v ktorom tento súd konštatoval, že JCDecaux nedodržala dátumy na odstránenie, ktoré sú pri sporných zariadení stanovené v prílohe 10, a že tieto zariadenia využívala vo verejnom priestore mesta Brusel bezdôvodne a neoprávnene. Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) rozhodol, že JCDecaux tak konala objektívne neoprávnene v rozpore s čestnými trhovými postupmi, keďže vo svojej sieti využívala reklamné zariadenia, ktoré jej nemali alebo už viac nemali poskytovať neoprávnenú konkurenčnú výhodu, ktorá mohla odradiť inzerentov jej konkurenta, spoločnosti CCB.
17. Na základe vyššie uvedených úvah Komisia dospela k záveru, že zachovanie a využívanie sporných zariadení po dátumoch stanovených na ich odstránenie, ktoré sú určené v prílohe 10, spoločnosťou JCDecaux v rokoch 1999 až 2011 bez platby nájomného a dane viedlo k zníženiu nákladov, ktoré by JCDecaux normálne musela znášať pri výkone svojej činnosti, a predstavuje hospodársku výhodu.
18. V odôvodneniach 97 až 102 sporného rozhodnutia Komisia preskúmala podmienku týkajúcu sa selektívnosti výhody. Uviedla najmä, že predmetné opatrenie je v podstate individuálne opatrenie a v tomto prípade identifikácia výhody spravidla umožňuje predpokladať jeho selektívnosť.
19. V odôvodneniach 103 až 121 sporného rozhodnutia Komisia konštatovala, že predmetné opatrenie môže narušiť hospodársku súťaž a ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Odmietla najmä tvrdenie belgických orgánov, že toto opatrenie by mohlo predstavovať pomoc de minimis v zmysle nariadenia č. 1998/2006.
20. V odôvodnení 122 sporného rozhodnutia Komisia vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy dospela k záveru, že predmetné opatrenie predstavuje pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.
21. Komisia po tom, čo v odôvodneniach 123 a 124 sporného rozhodnutia konštatovala, že predmetné opatrenie predstavovalo neoprávnenú štátnu pomoc, keďže jej nebolo oznámené, a v odôvodneniach 125 až 130 tohto rozhodnutia, že túto pomoc nemožno považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom, v odôvodneniach 131 až 144 tohto rozhodnutia preskúmala otázku výšky nezlučiteľnej pomoci, ktorá sa má vrátiť. V tejto súvislosti vysvetlila, že „všeobecná zásada“, ktorá sa má uplatniť na výpočet tejto výšky, je vykonanie odhadu výšky nájomného a daní, ktoré by mesto vybralo pri neexistencii predmetného opatrenia, pričom spresnila, že tento výpočet sa musí „vykonať pre každé zariadenie, ktoré je predmetom zmluvy z roku 1984, zachované po 15. septembri 2001, pričom za referenciu sa berie nájomné splatné podľa zmluvy z roku 1999 a dane všeobecne vzťahujúce sa na reklamné zariadenia od počiatočného dátumu stanoveného na odstránenie (ak je neskorší ako 15. september 2001) alebo od 15. septembra 2001 (ak je počiatočný dátum stanovený na odstránenie skorší ako 15. september 2001) do dátumu skutočného odstránenia“(18). Po tom, čo pripomenula, že považuje argumentáciu belgických orgánov týkajúcu sa mechanizmu náhrady za „nepodloženú“, uviedla, že „výhoda poskytnutá podniku [JCDecaux] zodpovedá celkovým úsporám, ktoré podnik dosiahol pokračovaním využívania zariadení, ktoré sú predmetom zmluvy z roku 1984, namiesto toho, aby ich nahradil zariadeniami podľa zmluvy z roku 1999“(19). Výpočet výšky pomoci sa podľa nej teda musí vykonať „bez uplatňovania nejakej logiky náhrady“, pričom sa musia „pre každé dotknuté zariadenie a každé príslušné obdobie zohľadniť existujúce nájmy a dane vyplývajúce z daňových nariadení z roku 2001 a nasledujúcich nariadení pre zariadenie s takým istým povrchom“(20).
Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
22. Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 25. septembra 2019 podala JCDecaux žalobu o neplatnosť článkov 1 až 4 sporného rozhodnutia. Uznesením z 22. apríla 2020 predseda prvej komory Všeobecného súdu povolil vstup spoločnosti CCB do konania ako vedľajšieho účastníka na podporu návrhov Komisie.
23. JCDecaux uviedla na podporu svojej žaloby štyri žalobné dôvody, z ktorých prvý bol uplatnený ako hlavný a ďalšie tri subsidiárne. V rámci prvého žalobného dôvodu, ktorý bol rozdelený na tri časti, tvrdila, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia a nesprávneho právneho posúdenia, keď usúdila, že využívanie sporných zariadení po dátume stanovenom v prílohe 10 predstavuje výhodu. V rámci prvej časti vytýkala Komisii, že nesprávne nezohľadnila mechanizmus náhrady. V rámci druhej časti tvrdila, že Komisia prijala nesprávny hypotetický scenár, keď sa domnievala, že nájomné a dane sa mali vyberať za sporné zariadenia zachované po príslušných dátumoch na ich odstránenie. V rámci tretej časti tvrdila, že Komisia nesprávne kvalifikovala zmluvu z roku 1984 ako „čisto obchodnú“ a odmietla teda uplatniť kritériá vychádzajúce z rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg(21). V rámci druhého žalobného dôvodu tvrdila, že hypotetická štátna pomoc bola zlučiteľná s vnútorným trhom na základe oznámenia Komisie s názvom Rámec Európskej únie pre štátnu pomoc vo forme náhrady za služby vo verejnom záujme(22) a rozhodnutia Komisie 2012/21/EÚ z 20. decembra 2011 o uplatňovaní článku 106 ods. 2 [ZFEÚ] na štátnu pomoc vo forme náhrady za službu vo verejnom záujme udeľovanej niektorým podnikom povereným poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu(23). Tretí žalobný dôvod bol rozdelený na dve časti. V rámci prvej časti JCDecaux vytýkala Komisii, že dostatočne nezohľadnila dôkazy predložené účastníkmi konania, v tlačovej správe prejudikovala výšku pomoci, ktorá sa má vrátiť, a porušila svoj rokovací poriadok. V rámci druhej časti najmä tvrdila, že nebolo možné vyčísliť uvádzanú výhodu, keďže zmluva z roku 1984 nestanovila nijaké nájomné, práva za využívanie alebo poplatok. V rámci štvrtého žalobného dôvodu tvrdila, že údajná štátna pomoc je v každom prípade premlčaná.
24. Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zamietol tieto štyri žalobné dôvody, a teda aj žalobu v celom rozsahu, uložil spoločnosti JCDecaux povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii, a uložil spoločnosti CCB povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania.
25. Úvahy Všeobecného súdu, ktoré sú relevantné na účely tohto odvolania, sa v podstate týkajú prvej a druhej časti prvého žalobného dôvodu, ako aj druhej časti tretieho žalobného dôvodu.
26. Pokiaľ ide o prvú časť prvého žalobného dôvodu, Všeobecný súd konštatoval, že Komisia správne dospela k záveru, že zachovanie a využívanie sporných zariadení spoločnosťou JCDecaux po dátumoch stanovených v prílohe 10 predstavujú hospodársku výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, „aj keď toto zachovanie predstavuje mechanizmus náhrady podľa zmluvy z roku 1984“(24).
27. V tejto súvislosti Všeobecný súd v prvom rade pripomenul, že pojem „štátna pomoc“ je objektívny právny pojem definovaný priamo v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorý nerozlišuje medzi štátnymi zásahmi podľa ich príčin alebo cieľov, ale definuje ich podľa ich účinkov, takže skutočnosť, že cieľom štátneho opatrenia bolo zachovať hospodársku rovnováhu zmluvy z roku 1984 alebo že tento cieľ bol v súlade so zásadami vnútroštátneho práva, nebráni ab initio kvalifikácii takéhoto opatrenia ako „štátnej pomoci“.(25)
28. Všeobecný súd v druhom rade rozhodol, že skutočnosť, že JCDecaux naďalej využívala sporné zariadenia po dátumoch stanovených v prílohe 10 bez platenia nájomného či dane mestu Brusel, mala za následok odľahčenie týchto výdavkov, ktoré by zaťažili jej rozpočet.(26) Uviedol, že medzi účastníkmi konania je totiž nesporné, že po uzavretí zmluvy z roku 1999 mohla JCDecaux na území mesta Brusel inštalovať a využívať prvky mestského mobiliára len za podmienok stanovených v tejto zmluve, podľa ktorých musela platiť nájomné a dane. Konštatoval tiež, že podľa prílohy 10 mohla JCDecaux odchylne od ustanovení zmluvy z roku 1999 naďalej využívať zariadenia uvedené v tejto prílohe za podmienok stanovených v zmluve z roku 1984, ale len do dátumov stanovených v tej istej prílohe. Dodal, že po týchto dátumoch mali byť tieto zariadenia nahradené novými zariadeniami podľa zmluvy z roku 1999, a teda sa ne vzťahovala povinnosť platiť dane a nájomné.(27) Dospel k záveru, že skutočnosť, že sporné zariadenia boli po uvedených dátumoch naďalej využívané za podmienok stanovených zmluvou z roku 1984, umožnila spoločnosti JCDecaux vyhnúť sa nainštalovaniu a využívaniu nových zariadení, na ktoré sa vzťahovala zmluva z roku 1999, a v dôsledku toho plateniu nájomného a daní, ktoré mala platiť podľa poslednej uvedenej zmluvy.(28) Všeobecný súd tiež pripomenul niektoré zistenia, ktoré Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) uviedol vo svojom rozsudku z 29. apríla 2016.(29)
29. Všeobecný súd v treťom rade(30) konštatoval, že Komisia správne vychádzala z rozsudkov Orange/Komisia(31) a Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg(32).
30. V štvrtom rade Všeobecný súd, ktorý v podstate prevzal úvahy, ktoré v tejto súvislosti uviedla Komisia(33), potvrdil jej záver, že sa nemožno stotožniť s tým, že uvádzaný mechanizmus náhrady spĺňa kritérium správania podnikateľského subjektu v trhovom hospodárstve(34).
31. Čo sa týka druhej časti prvého žalobného dôvodu, Všeobecný súd dospel k záveru, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že JCDecaux mala prospech z úspory na nájomnom a daniach, ktorá predstavovala výhodu.(35) Pokiaľ ide o nevybrané nájomné, Všeobecný súd zopakoval, že po nadobudnutí platnosti zmluvy z roku 1999 mohla JCDecaux na území mesta Brusel inštalovať a využívať prvky mestského mobiliára iba za podmienok stanovených v tejto zmluve, podľa ktorých musela platiť nájomné a dane.(36) Pokiaľ ide o nevybrané dane, Všeobecný súd najmä zamietol tvrdenie spoločnosti JCDecaux, že vzhľadom na neexistenciu jednotného daňového systému na vnútroštátnom území alebo na území Regiónu Brusel‑hlavné mesto nemohli daňové nariadenia prijaté mestom Brusel predstavovať referenčný systém. Konštatoval, že ak sa má toto tvrdenie vykladať tak, že odkazuje na selektívnu povahu opatrenia, musí sa odmietnuť, lebo v prípade individuálneho opatrenia sa selektívnosť hospodárskej výhody predpokladá.(37) V každom prípade počas konania pred podaním žaloby belgické orgány nespochybnili, že tieto nariadenia predstavujú referenčný daňový režim.(38) Konštatoval tiež, že Komisia správne dospela k záveru, že na sporné zariadenia zachované na mieste po príslušných dátumoch na ich odstránenie sa mali uplatňovať daňové nariadenia prijaté mestom Brusel od roku 2001 a že oslobodenie uplatňované mestom Brusel pred daňovým rokom 2009 predstavovalo výnimku z referenčného systému, ktorá zahŕňala výhodu poskytovanú zo štátnych zdrojov zo strany mesta.(39) Pokiaľ ide o kvalifikáciu predmetného opatrenia ako štátnej pomoci, odmietol relevantnosť oboch rozsudkov, ktoré vydal Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Frankofónny súd prvého stupňa Brusel, Belgicko) 4. novembra 2016(40), v ktorých potvrdil, že JCDecaux nebola povinná platiť obecné dane z reklamy v súvislosti so zmluvou z roku 1999(41).
32. Pokiaľ ide o druhú časť tretieho žalobného dôvodu, Všeobecný súd najmä uviedol, že Komisia vysvetlila dôvody, prečo je podľa nej výhoda, ktorá bola poskytnutá spoločnosti JCDecaux, väčšia, než je výhoda odhadovaná belgickými orgánmi.(42) Navyše zamietol tvrdenie spoločnosti JCDecaux o nemožnosti vyčísliť túto výhodu a porušení jej práva na obhajobu, ktoré z toho vyplýva, ako tvrdenie založené na nesprávnom predpoklade, že zachovanie a využívanie sporných zariadení po stanovených dátumoch na odstránenie predstavuje výhodu len v rozsahu, v akom ide nad rámec toho, čo kompenzuje mechanizmus náhrady.(43)
Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania
33. Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 17. novembra 2022 JCDecaux podala prejednávané odvolanie. Navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, vyhovel jej návrhom predloženým v prvostupňovom konaní zrušením článkov 1 až 4 sporného rozhodnutia a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania. Komisia vo vyjadrení k odvolaniu predloženom do kancelárie Súdneho dvora 1. februára 2023 navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil spoločnosti JCDecaux povinnosť nahradiť trovy konania. CCB sa rozhodla nepodať vyjadrenie k odvolaniu.
34. Na pojednávaní 17. januára 2024 JCDecaux, Komisia a CCB predniesli ústne vyjadrenia a odpovedali na písomné a ústne otázky Súdneho dvora. CCB navrhla zamietnuť odvolanie, no nevyjadrila sa k trovám konania.
Analýza
35. JCDecaux uvádza na podporu svojho odvolania dva odvolacie dôvody, z ktorých prvý je založený na rozporuplnom odôvodnení napadnutého rozsudku, ako aj nesprávnom právnom posúdení pri výklade a uplatnení pojmu „hospodárska výhoda“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ a druhý na zjavnom skreslení skutkového stavu a uplatniteľného právneho rámca.
O prvom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
36. V rámci tohto odvolacieho dôvodu JCDecaux v prvom rade tvrdí, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku prijal rozporuplné odôvodnenie a dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval existenciu hospodárskej výhody. Uvádza, že Všeobecný súd v bodoch 31 a 40 tohto rozsudku prevzal konštatovania, ktoré Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) uviedol vo svojom rozsudku z 29. apríla 2016, podľa ktorých „od mesta Brusel nedostala výslovné povolenie“ a využívala viaceré zariadenia uvedené v prílohe 10 na území mesta Brusel „bezdôvodne a neoprávnene“. V bode 42 spomenutého rozsudku Všeobecný súd podľa nej „len na tomto základe“ dospel k záveru, že zachovanie a využívanie sporných zariadení po dátumoch stanovených v prílohe 10 spoločnosťou JCDecaux predstavujú hospodársku výhodu. Podľa názoru spoločnosti JCDecaux dôvodom, prečo Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) konštatoval, že tieto zariadenia boli zachované „bezdôvodne a neoprávnene“, bol záver, ku ktorému dospel tento súd, že mesto Brusel nedalo výslovné, ba ani implicitné povolenie vykonať „vzájomnú zámenu“(44) reklamných zariadení. Pritom v prípade neexistencie rozhodnutia alebo zásahu verejných orgánov automaticky nemôže ísť o štátu pomoc, keďže štátna pomoc by si vyžadovala „prinajmenšom“ pozitívny alebo negatívny akt týchto orgánov. Pokiaľ by JCDecaux získala výhodu, táto výhoda by vyplývala zo skutočnosti, že z vlastného rozhodnutia využívala sporné zariadenia neoprávneným zabratím verejného priestoru. Z takéhoto správania nemôže bez zjavného rozporu vychádzať konštatovanie existencie hospodárskej výhody priznanej verejnými orgánmi.
37. Subsidiárne JCDecaux vytýka Všeobecnému súdu, že napadnutý rozsudok obsahuje druhý rozpor v odôvodnení, keďže v bode 42 tohto rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že výhoda, ktorú jej priznalo mesto Brusel, predstavuje pomoc, aj keď by sa zachovanie sporných zariadení považovalo za „mechanizmus náhrady podľa zmluvy z roku 1984“. Kritizuje skutočnosť, že Všeobecný súd nevyvodil nijaký dôsledok z tohto konštatovania, ktoré spochybňovalo tak právnu kvalifikáciu, ktorú použila Komisia, ako aj spôsob výpočtu výšky pomoci, ktorá sa má vrátiť.(45) Tento rozsudok totiž vedie k vráteniu uvádzanej výhody v plnej výške, teda bez zohľadnenia nákladov, ktoré vznikli spoločnosti JCDecaux v dôsledku predčasného odstránenia niektorých zariadení uvedených v prílohe 10, a vzniknutej zmluvnej škody. Podľa názoru spoločnosti JCDecaux, ak Všeobecný súd pripúšťa, že zachovanie sporných zariadení mohlo predstavovať náhradu, potom prípadne priznaná hospodárska výhoda ako celok automaticky nemôže predstavovať štátnu pomoc.
38. Komisia predovšetkým tvrdí, že JCDecaux sa svojimi tvrdeniami v podstate usiluje dosiahnuť nové posúdenie skutkového stavu a osobitne svojej teórie mechanizmu náhrady, ktorú odmietol tak vnútroštátny súd, ako aj Všeobecný súd. Takéto nové posúdenie skutkového stavu pritom vo fáze odvolacieho konania nepatrí do právomoci Súdneho dvora.
39. Komisia ďalej na základe niektorých úvah uvedených v napadnutom rozsudku a zhrnutých v bodoch 27 až 30 vyššie tvrdí, že Všeobecný súd v tomto rozsudku oprávnene neuznal relevantnosť mechanizmu náhrady.
40. Navyše, pokiaľ ide o odkaz spoločnosti JCDecaux na rozsudok, ktorý vydal Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) 29. apríla 2016, Komisia uvádza, že posúdenia Všeobecného súdu týkajúce sa vnútroštátneho práva sú posúdeniami skutkového stavu, ktoré s výnimkou prípadu skreslenia vnútroštátneho práva nepodliehajú preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania. JCDecaux podľa nej pritom len spochybňuje obsah a rozsah tohto rozsudku. Okrem toho by bolo nesprávne sa domnievať, že Všeobecný súd sa pri dokazovaní existencie výhody opieral len o spomenutý rozsudok. Čo sa týka tvrdenia spoločnosti JCDecaux založeného na údajnej neexistencii aktu verejných orgánov, je neprípustné z toho dôvodu, že sa týka podmienky pripísateľnosti predmetného opatrenia štátu, ktorá nebola v prvostupňovom konaní spochybnená. Toto tvrdenie je podľa Komisie v každom prípade zjavne nedôvodné, keďže v danom prípade ide o negatívny akt mesta Brusel spočívajúci v tom, že mesto umožnilo pokračovať vo využívaní sporných zariadení bez toho, aby požadovalo platbu nájomného a daní.
41. Komisia napokon zdôrazňuje, že kvalifikácia opatrenia ako štátnej pomoci a vyčíslenie jej výšky sú dve samostatné otázky. Domnieva sa, že zohľadnenie teórie náhrady nemôže viesť k „prehodnoteniu mechanizmu výpočtu vrátenia pomoci“ stanoveného v spornom rozhodnutí. Dodáva, že na to, aby predmetné opatrenie nebolo kvalifikované ako štátna pomoc, by mesto Brusel muselo vyhodnotiť škodu, ktorá údajne vznikla spoločnosti JCDecaux. Keďže mesto Brusel takéto vyhodnotenie nevykonalo, výška pomoci, ktorá sa má vrátiť, zodpovedá nájomnému a daniam, ktoré JCDecaux mala zaplatiť za obdobie využívania sporných zariadení od stanovených dátumov na ich odstránenie až do ich skutočného odstránenia. Aj keby teda existoval mechanizmus náhrady – pričom nejde o taký prípad –, nemohol by spochybniť ani právnu kvalifikáciu výhody, ktorú získala JCDecaux, ani výpočet výšky pomoci, ktorá sa má vrátiť.
Posúdenie
42. Pripomínam, že v súlade s článkom 256 ods. 1 ZFEÚ a článkom 58 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie obmedzuje na právne otázky. Len Všeobecný súd má právomoc jednak zisťovať skutkový stav okrem prípadu, keď by vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, a jednak tento skutkový stav posúdiť. Toto posúdenie nepredstavuje s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov, ktoré boli predložené Všeobecnému súdu, právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom. Pokiaľ Všeobecný súd zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má na základe článku 256 ZFEÚ právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právne následky, ktoré z neho vyvodil Všeobecný súd.(46)
43. V rozpore s tvrdením Komisie sa domnievam, že tvrdenia, ktoré uvádza JCDecaux na podporu prvého odvolacieho dôvodu, nesmerujú k tomu, aby Súdny dvor nanovo posúdil skutkový stav týkajúci sa mechanizmu náhrady alebo vnútroštátnej judikatúry. Ako JCDecaux zdôrazňuje vo svojej replike, „zásadná námietka“, ktorú vznáša, sa netýka ani vyhodnotenia skutkového stavu, ani výkladu vnútroštátneho práva, ktoré vykonal Všeobecný súd, ale je založená na existencii údajného „zásadného rozporu“ v odôvodnení napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry otázka, či odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu je rozporuplné, predstavuje právnu otázku, ktorej zodpovedania sa možno v rámci odvolania dovolávať.(47)
44. Rozpor v odôvodnení, ktorý v prvom rade namieta JCDecaux, spočíva podľa nej v tom, že Všeobecný súd nemohol na základe rozsudku Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) z 29. apríla 2016 konštatovať, že JCDecaux využívala sporné zariadenia bezdôvodne a neoprávnene, a súčasne potvrdiť záver Komisie týkajúci sa existencie štátnej pomoci, ktorá automaticky predpokladá rozhodnutie alebo zásah verejných orgánov, ktorým priznávajú výhodu. Pokiaľ ide o rozpor v odôvodnení, ktorý JCDecaux namieta subsidiárne, je založený na skutočnosti, že v bode 42 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že uvádzaná výhoda predstavuje pomoc, a zároveň pripustil, že zachovanie sporných zariadení môže byť mechanizmom náhrady podľa zmluvy z roku 1984. Podľa môjho názoru JCDecaux nespochybňuje obsah ani rozsah rozsudku, ktorý vydal Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) 29. apríla 2016, ako ho konštatoval Všeobecný súd. Naopak, stotožňuje sa s týmito zisteniami s cieľom podporiť svoju argumentáciu, ktorú uvádza v prvom rade. Okrem toho pripomínam, že JCDecaux síce vo svojich písomných podaniach opätovne potvrdzuje existenciu mechanizmu náhrady, nijako však nespochybňuje posúdenia uvedené v bodoch 25, 26 a 34 až 41 napadnutého rozsudku, ktoré potvrdzujú záver Komisie, že tento mechanizmus, aj keby bol preukázaný, nevylučuje, že spoločnosti JCDecaux bola poskytnutá výhoda.
45. Podľa môjho názoru je potrebné zamietnuť aj druhý dôvod neprípustnosti, ktorý uvádza Komisia, podľa ktorého JCDecaux svojím tvrdením založeným na údajnej neexistencii aktu verejných orgánov spochybňuje podmienku týkajúcu sa pripísateľnosti predmetného opatrenia štátu po prvýkrát vo fáze odvolacieho konania. Hoci je pravda, že JCDecaux zrejme neuviedla toto tvrdenie v tomto znení na Všeobecnom súde, z odvolania vyplýva, že toto tvrdenie nepredstavuje samostatný a nový právny dôvod, ktorý by mal byť vyhlásený za neprípustný, lebo je uvedený po prvýkrát, ale len tvrdenie pripojené na podporu právneho dôvodu založeného na údajnom rozpore v úvahách, na základe ktorých Všeobecný súd dospel k potvrdeniu existencie štátnej pomoci.
46. Napriek vyššie uvedenému sa nestotožňujem s tvrdením spoločnosti JCDecaux, že Všeobecný súd konštatoval existenciu hospodárskej výhody v prejednávanej veci „len na základe“ predmetných zistení, ktoré konštatoval Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel). Z preskúmania posúdenia prvého žalobného dôvodu uplatneného na Všeobecnom súde(48) vyplýva, že Všeobecný súd konštatoval, že skutočnosť, že JCDecaux zachovala a naďalej využívala sporné zariadenia po príslušných dátumoch na ich odstránenie stanovených v prílohe 10 bez platenia nájomného či daní, mala za následok odľahčenie výdavkov, ktoré by inak zaťažili jej rozpočet. Toto posúdenie bolo založené najmä na preskúmaní ustanovení zmluvy z roku 1984 a zmluvy z roku 1999 vrátane prílohy 10, relevantných ustanovení daňových nariadení mesta Brusel citovaných v spornom rozhodnutí, ako aj pripomienok, ktoré belgické orgány predložili v konaní pred podaním žaloby. Okrem toho Všeobecný súd konštatoval, že mechanizmus náhrady, ktorý uvádzajú tieto orgány a JCDecaux, nevylučuje existenciu výhody, a to z rôznych dôvodov zhrnutých v bodoch 27 až 30 vyššie. Odkazy, ktoré Všeobecný súd uviedol v tomto kontexte na zistenia Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel), sú teda len jedným z viacerých prvkov, ktoré zohľadnil pri konštatovaní existencie takejto výhody.
47. Nazdávam sa, že ani jeden z týchto dvoch rozporov v odôvodnení, ktoré namieta JCDecaux, nie je dôvodný.
48. Na jednej strane je konkrétne pravda, že Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) v rozsudku z 29. apríla 2016 konštatoval, že JCDecaux nezískala „výslovné povolenie mesta Brusel vykonať ‚vzájomnú výmenu‘ reklamných zariadení“ a že „skutočnosť, že [mesto Brusel] nereagovalo na zachovanie [MUPI] po dátume, ktorý bol schválený pre každé z nich, [nemožno] chápať ako implicitný a určitý súhlas verejného orgánu s odchýlením sa od termínov dohodnutých pre každé zariadenie“. Treba však mať na pamäti, že Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) v tomto rozsudku rozhodoval výlučne na základe loi sur les pratiques du commerce et sur l’information et la protection du consommateur (zákon o obchodných postupoch a o informovanosti a ochrane spotrebiteľa) zo 14. júla 1991(49), keďže mal rozhodnúť, či skutočnosť, že JCDecaux zachovala a naďalej využívala určité zariadenia bez potrebných povolení, predstavuje v zmysle článku 94 tohto zákona konanie v rozpore s čestnými obchodnými zvyklosťami, ktoré môže poškodiť profesionálne záujmy jej konkurenta CCB. V tomto kontexte treba podľa môjho názoru chápať zistenia Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) tak, že odkazujú na chýbajúce povolenie v zmysle belgického správneho práva.(50) Tým sa vôbec nevylučuje, že z hľadiska pravidiel Únie v oblasti štátnej pomoci(51) môže negatívny alebo prinajmenšom pasívny postoj mesta Brusel spočívajúci v tom, že vedome nenamietalo zachovanie a využívanie viacerých reklamných zariadení spoločnosťou JCDecaux na svojom území po stanovených dátumoch na ich odstránenie, a najmä nevyberalo bežne splatné nájomné a dane, predstavovať štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ(52). Dodávam, že JCDecaux nemôže tvrdiť, ako to robí v replike, že Komisia uvádza nové tvrdenie vo fáze odvolacieho konania, keď vo vyjadrení k odvolaniu označila takéto správanie zo strany mesta Brusel za „negatívny akt“. Komisia totiž len reaguje na tvrdenie, ktoré uviedla JCDecaux na podporu hlavnej výhrady v rámci jej prvého odvolacieho dôvodu.
49. Na druhej strane, pokiaľ ide o údajný rozpor v odôvodnení namietaný subsidiárne, zdá sa mi, že je založený na nesprávnom výklade bodu 42 napadnutého rozsudku zo strany spoločnosti JCDecaux. Ako Komisia potvrdila na pojednávaní v odpovedi na otázku Súdneho dvora, Všeobecný súd chcel v tomto bode vyjadriť, že aj keby reálnosť mechanizmu náhrady a ochota mesta Brusel dodržiavať ho boli z právneho hľadiska dostatočne preukázané, nebránilo by to konštatovaniu, že JCDecaux získala hospodársku výhodu, vzhľadom na to, že tento mechanizmus nespĺňal najmä prvú podmienku judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg(53) a nebolo ho možné považovať za bežné správanie subjektu v trhovom hospodárstve. To navyše jasne vyplýva z výkladu bodu 42 napadnutého rozsudku v spojení s vyššie uvedenými úvahami.(54) Po odmietnutí relevantnosti uvádzaného mechanizmu náhrady nemožno Všeobecnému súdu vytýkať ani to, že z hľadiska tohto mechanizmu nepreskúmal spôsob výpočtu pomoci, ktorá sa má vrátiť, stanovený v napadnutom rozhodnutí.
50. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa domnievam, že prvý odvolací dôvod je prípustný, ale nedôvodný.
O druhom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
51. V rámci tohto odvolacieho dôvodu, ktorý sa delí na dve časti, JCDecaux tvrdí, že Všeobecný súd zjavne skreslil skutkový stav a uplatniteľný právny rámec, keď konštatoval, že na sporné zariadenia, ktoré boli zachované po dátumoch na ich odstránenie stanovených v prílohe 10, sa ipso facto vzťahoval právny režim zmluvy z roku 1999, a preto podliehali plateniu nájomného a daní.
52. V rámci prvej časti JCDecaux spochybňuje úvahy Všeobecného súdu v bodoch 29 a 20 napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti predovšetkým tvrdí, že v súlade so „základnými zásadami zmluvného práva“ zariadenia nainštalované na základe zmluvy z roku 1984 aj naďalej upravovala táto zmluva až do ich skutočného odstránenia, aj keby k nemu došlo po dátumoch na ich odstránenie stanovených v prílohe 10, zostali jej vlastníctvom a nevzťahovala sa na ne povinnosť platiť nájomné či dane.(55) Zdôrazňuje, že právo využívať autobusové prístrešky a MUPI na reklamné účely získala za značnú investíciu spočívajúcu v návrhu, vo výrobe, v inštalácii a servise týchto zariadení, ktoré boli dané k dispozícii mestu Brusel, a že hospodárska rovnováha tejto zmluvy bola založená na konkrétnych zmluvných záväzkoch. JCDecaux ďalej uvádza, že v žiadnom ustanovení zmluvy z roku 1999 nebolo stanovené automatické odstránenie zariadení, na ktoré sa vzťahovala zmluva z roku 1984, alebo akéhokoľvek iného prvku jestvujúceho mestského mobiliára. Naopak, zmluva z roku 1999 podľa nej výslovne stanovuje, že zariadenia nainštalované v roku 1999 môžu, a dokonca musia existovať súčasne so zariadeniami uvedenými v prílohe 10 bez toho, aby sa tým zmenili zmluvné ustanovenia uplatniteľné na tieto zariadenia. Dodáva, že neexistovala ani nijaká povinnosť nahradiť zariadenie za zariadenie a na tých istých miestach(56) zariadenia, na ktoré sa vzťahovala zmluva z roku 1984, novými zariadeniami, ktoré boli predmetom zmluvy z roku 1999. Zachovaním niektorých zariadení, na ktoré sa vzťahovala zmluva z roku 1984 a ktoré patrili spoločnosti JCDecaux, sa teda JCDecaux nemohla vyhnúť inštalácii a využívaniu iných zariadení patriacich mestu Brusel. Napokon JCDecaux poukazuje na to, že tieto zmluvy sa zásadne líšia, pokiaľ ide o ekonomickú logiku, na ktorej sú založené, a ich príslušné podmienky. Podľa jej názoru Všeobecný súd nebol oprávnený „hypoteticky predpokladať“, že ak by odstránila sporné zariadenia k dátumom na ich odstránenie stanoveným v prílohe 10, nainštalovala by na rovnakých miestach rovnaký počet zariadení, ktoré boli predmetom zmluvy z roku 1999, a platila by mestu Brusel nájomné a dane zodpovedajúce výrazne odlišným službám upraveným zmluvou z roku 1999. JCDecaux vo svojej replike dodáva, že z argumentácie Komisie vo vyjadrení k odvolaniu vyplýva, že napadnutý rozsudok obsahuje rozporuplné odôvodnenie, keďže nemožno súčasne tvrdiť, že zariadenia nainštalované podľa zmluvy z roku 1984 podliehajú inému právnemu režimu, ako je režim zmluvy z roku 1999, a že mali podliehať platbe nájomného a daní, ktoré stanovuje zmluva z roku 1999.
53. V rámci druhej časti JCDecaux tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 53, 54 a 56 napadnutého rozsudku skreslil uplatniteľný právny režim, pokiaľ ide o zdaňovanie využívania sporných zariadení zachovaných po dátumoch na ich odstránenie stanovených v prílohe 10.
54. V tejto súvislosti JCDecaux jednak tvrdí, že Všeobecný súd podal „neodôvodnený výklad právneho rámca“, aby dospel v bode 54 napadnutého rozsudku k záveru, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď ako svoj referenčný systém použila daňové nariadenia mesta Brusel citované v bode 56 tohto rozsudku, pričom tento záver založil na skutočnosti, že počas konania pred podaním žaloby belgické orgány nespochybnili, že tieto nariadenia predstavujú referenčný daňový režim pri zdaňovaní využívania reklamných zariadení na území mesta Brusel. Všeobecný súd tak nezohľadnil skutočnosť, že obce majú daňovú autonómiu zakotvenú v článku 170 ods. 4 belgickej ústavy(57), a teda nejestvuje jednotný daňový režim na vnútroštátnom území, dokonca ani na území regiónu Brusel‑hlavné mesto. Mesto Brusel navyše prijalo daňové nariadenia o reklame až po roku 2001. JCDecaux z toho usudzuje, že Všeobecný súd nemohol konštatovať, že referenčný systém prestavovali len daňové nariadenia tohto mesta, na ktoré poukazovala Komisia, najmä keď z dvoch rozsudkov, ktoré vydal Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Frankofónny súd prvého stupňa Brusel) 4. novembra 2016(58), vyplýva, že reklamné zariadenia, na ktoré sa vzťahuje zmluva z roku 1999, majú byť oslobodené od dane z reklamy.
55. Na druhej strane JCDecaux tvrdí, že skutočnosť, že nemusela platiť dane za zariadenia, ktoré využívala na reklamné účely na území mesta Brusel, nemôže predstavovať selektívnu výhodu, keďže CCB niekoľko rokov nemala obdobné zariadenia podliehajúce takejto dani. Dodáva, že keď CCB neskôr využívala podobné zariadenia na tomto území, napadla zákonnosť daňového nariadenia z 15. decembra 2008 na belgických súdoch, ktoré ho vyhlásili za protiústavné a zrušili dane vybrané od tohto konkurenta za rok 2009. V tejto súvislosti odkazuje na rozsudok, ktorý vydal Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) 4. septembra 2018, o ktorého existencii sa dozvedela náhodne a ktorý bol potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom, ktorý vydal Cour de cassation (Kasačný súd, Belgicko) 1. októbra 2021(59).
56. Komisia predovšetkým tvrdí, že JCDecaux sa svojou argumentáciou usiluje v skutočnosti dosiahnuť preskúmanie skutkového stavu bez toho, aby preukázala, akého skreslenia skutkového stavu sa dopustil Všeobecný súd. Druhý odvolací dôvod je podľa nej v každom prípade v oboch svojich častiach nedôvodný. Pokiaľ ide konkrétne o prvú časť, Komisia uznáva, že zmluva z roku 1999 neobsahuje nijaké ustanovenie, podľa ktorého by sa mali automaticky odstrániť reklamné zariadenia, na ktoré sa vzťahuje zmluva z roku 1984. Zariadenia nainštalované na základe zmluvy z roku 1984 a uvedené v prílohe 10 naďalej podliehajú ustanoveniam tejto zmluvy aj po nadobudnutí účinnosti zmluvy z roku 1999, ale len do dátumov na ich odstránenie stanovených v tejto prílohe. Všeobecný súd v bode 29 napadnutého rozsudku uviedol a v bodoch 48 a 49 tohto rozsudku spresnil to, že JCDecaux mala platiť nájomné za využívanie posledných spomenutých zariadení, ako to bolo v prípade využívania zariadení, na ktoré sa vzťahovala zmluva z roku 1999. Záver uvedený v bode 30 napadnutého rozsudku je teda dôvodný. Týmto záverom Všeobecný súd vôbec nekonštatoval, že sporné zariadenia zachované po stanovených dátumoch na ich odstránenie majú podliehať ipso facto právnemu režimu zmluvy z roku 1999. Pokiaľ ide o druhú časť, Komisia predovšetkým uvádza, že tvrdenie spoločnosti JCDecaux založené na článku 170 ods. 4 belgickej ústavy je neprípustné vzhľadom na to, že výklad vnútroštátneho práva je posúdením skutkovej povahy, ktoré patrí do výlučnej právomoci Všeobecného súdu. Belgické orgány okrem toho v konaní pred podaním žaloby nespochybnili, že referenčný systém tvoria daňové nariadenia mesta Brusel. Komisia, ktorá odkazuje na bod 63 napadnutého rozsudku, ďalej tvrdí, že neopomenula zohľadniť dva rozsudky, ktoré vydal Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Frankofónny súd prvého stupňa Brusel) 4. novembra 2016, no odmietla ich relevantnosť pri analýze pojmu „štátna pomoc“, keďže sa týkali mestského mobiliára, na ktorý sa vzťahovala zmluva z roku 1999 a ktorý patril mestu Brusel. Nakoniec uvádza, že skutočnosť, že CCB bola oslobodená od platenia dane v iných belgických obciach, je na účely analýzy hospodárskej výhody, ktorú získala JCDecaux, irelevantná.
Posúdenie
57. Okrem toho, čo už bolo uvedené v bode 42 vyššie, Súdny dvor spresnil, že posúdenie skutkového stavu a dôkazov s výnimkou prípadu ich skreslenia nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolania, a že o takéto skreslenie ide vtedy, ak sa posudzovanie existujúcich dôkazov javí ako zjavne nesprávne bez toho, aby sa poukázalo na nové dôkazy. Takéto skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov.(60) Ide oň aj vtedy, keď Všeobecný súd zjavne prekročil hranice primeraného posúdenia dôkazov.(61)
58. V prejednávanej veci JCDecaux v rámci prvej časti tvrdí, že záver Všeobecného súdu uvedený v bode 30 napadnutého rozsudku, podľa ktorého „skutočnosť, že niektoré zariadenia uvedené v prílohe 10 boli aj po dátumoch stanovených v tejto prílohe využívané za podmienok stanovených zmluvou z roku 1984, [jej] umožnila vyhnúť sa nainštalovaniu a využívaniu nových zariadení, na ktoré sa vzťahovala zmluva z roku 1999, a v dôsledku toho plateniu nájomného a daní, ktoré mala platiť podľa poslednej uvedenej zmluvy“, je založený na zjavnom skreslení skutkového stavu a uplatniteľného právneho rámca. Z uvedeného bodu 30 vyplýva, že tento záver vychádza z trojstupňovej úvahy, ktorú Všeobecný súd uviedol v bode 29 napadnutého rozsudku.
59. V tejto súvislosti sa predovšetkým domnievam, že v rozpore s tvrdením spoločnosti JCDecaux Všeobecný súd neskreslil skutkový stav, keď v prvom kroku v bode 29 napadnutého rozsudku konštatoval, že „medzi účastníkmi konania je… nesporné, že po uzavretí zmluvy z roku 1999 mohla [JCDecaux] na území mesta Brusel nainštalovať a využívať mestský mobiliár len za podmienok stanovených v tejto zmluve, podľa ktorých musela platiť nájomné a dane“. Naopak, rôzne dôkazy v spise jasne preukazujú dôvodnosť tohto konštatovania. Na jednej strane, ako uvediem v bode 60 nižšie, sa konkrétne platnosť zmluvy z roku 1984 skončila po dátumoch stanovených v prílohe 10. Na druhej strane inštalácia a využívanie nových zariadení na území mesta Brusel mohli od roku 1999 prebiehať iba v rámci režimu stanoveného zmluvou z roku 1999. V tejto súvislosti je namieste uviesť, že – ako pripomenula Komisia na pojednávaní – v článku 1 písm. g) osobitných špecifikácií(62) bolo stanovené, že úspešný uchádzač vo výberovom konaní – v tomto prípade JCDecaux – má výlučné právo využívať reklamné zariadenia na území mesta Brusel počas celého trvania zmluvy. Mohol sa teda uplatniť len režim stanovený uvedenou zmluvou.
60. Ďalej sa domnievam, že JCDecaux nepreukázala, že druhá časť úvahy Všeobecného súdu v bode 29 napadnutého rozsudku, podľa ktorej z „prílohy 10 [vyplýva, že JCDecaux] mohla… odchylne od ustanovení zmluvy z roku 1999 naďalej využívať zariadenia uvedené v tejto prílohe za podmienok stanovených v zmluve z roku 1984, teda bez platenia nájomného či daní, ale len do dátumov stanovených v tej istej prílohe“, je založená na zjavne nesprávnom posúdení skutkového stavu alebo dôkazov. Z argumentácie spoločnosti JCDecaux vyplýva, že spochybňuje túto úvahu len v rozsahu, v akom podľa jej názoru zariadenia uvedené v prílohe 10 až do svojho skutočného odstránenia naďalej podliehali režimu zmluvy z roku 1984, aj keď k ich odstráneniu došlo až po týchto dátumoch. Ako pritom Komisia správne uvádza, žiadny dokument v spise nepotvrdzuje takýto názor, a už vôbec ho nepotvrdzuje zjavne. Práve naopak, niektoré z týchto dokumentov sú s ním v priamom rozpore. Konkrétne pripomínam, že Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) v rozsudku z 29. apríla 2016 rozhodol, že JCDecaux využívala sporné zariadenia po príslušných dátumoch na ich odstránenie bezdôvodne a neoprávnene, čo podľa môjho názoru principiálne vylučuje, že by toto využívanie mohlo byť upravené zmluvou z roku 1984. Okrem toho sa mi zdá, že ak sa v prílohe 10 stanovil dátum na odstránenie každého z tam uvedených zariadení, je to preto, lebo najneskôr k tomuto dátumu malo byť každé z dotknutých zariadení odstránené zo svojho miesta a od tohto okamihu sa naň už nevzťahovali ustanovenia zmluvy z roku 1984. Inými slovami, len do týchto dátumov na odstránenie mohli zariadenia uvedené v prílohe 10 existovať súčasne so zariadeniami osadenými na základe zmluvy z roku 1999 bez toho, aby sa tým zmenili zmluvné ustanovenia uplatniteľné na prvé spomenuté zariadenia. Takýto názor, ktorý zďaleka nie je v rozpore so „základnými zásadami zmluvného práva“, ako tvrdí JCDecaux, považujem v skutočnosti za jediné riešenie, ktoré je v súlade s týmito zásadami.
61. Napokon zastávam názor, že JCDecaux nepreukázala ani to, že Všeobecný súd tým, že v treťom štádiu v bode 29 napadnutého rozsudku uviedol, že po dátumoch stanovených v prílohe 10 zariadenia uvedené v tejto prílohe „mali byť… nahradené novými zariadeniami podľa zmluvy z roku 1999, a teda sa ne vzťahovala povinnosť platiť dane a nájomné“, zjavne nesprávne posúdil dôkazy. Podľa môjho názoru tým chcel Všeobecný súd jednoducho vyjadriť, že po týchto dátumoch mala JCDecaux jednak odstrániť zariadenia uvedené v prílohe 10 a jednak nainštalovať nové zariadenia v súlade s podmienkami zmluvy z roku 1999. V tejto súvislosti poznamenávam, že z objednávky, ktorá je súčasťou zmluvy z roku 1999, vyplýva, že JCDecaux sa zaviazala „dôsledne dodržiavať všetky podmienky zmluvy“ vrátane inštalácie 280 zobrazovacích nosičov na celom území mesta Brusel, a to „do 8 kalendárnych mesiacov od prijatia objednávky“. V rozpore s tvrdením spoločnosti JCDecaux si nemyslím, že by Všeobecný súd zastával názor, že JCDecaux bola povinná „automaticky“ a „miesto za miestom“ nahradiť každé zo sporných zariadení rovnakým počtom zariadení, na ktoré sa vzťahovala zmluva z roku 1999.(63) Komisia navyše v spornom rozhodnutí ani nevychádzala z takéhoto predpokladu.
62. Domnievam sa, že záver Všeobecného súdu uvedený v bode 30 napadnutého rozsudku, ktorý je zopakovaný v bode 58 vyššie, je len logickým dôsledkom úvah sformulovaných v bodoch 59 až 61 vyššie, a teda sa nemožno domnievať, že je založený na zjavne nesprávnom posúdení skutkového stavu alebo dôkazov. Podľa môjho názoru –a v rozpore s tvrdením spoločnosti JCDecaux – Všeobecný súd tým, že v bode 30 napadnutého rozsudku konštatoval, že JCDecaux sa tak mohla vyhnúť plateniu nájomného a daní, ktoré mala platiť podľa zmluvy z roku 1999, nerozhodol, že na sporné zariadenia zachované a využívané po dátumoch stanovených v prílohe 10 sa „ipso facto“ vzťahoval režim zmluvy z roku 1999. Ako Komisia uviedla vo svojich písomných podaniach na Súdnom dvore a počas pojednávania, z právneho hľadiska sa na tieto zariadenia nevzťahovala ani zmluva z roku 1984, ani zmluva z roku 1999. Nič to však nemení na tom, že – ako konštatovali najmä belgické súdy – sporné zariadenia, ktoré boli zachované a využívané po príslušných dátumoch na ich odstránenie, boli využívané protiprávne. Vzhľadom na tento skutkový stav, ktorý umožňoval spoločnosti JCDecaux dosahovať vysoké príjmy z reklamy bez toho, aby musela platiť nájomné či dane, bolo úlohou Komisie, aby na účely posúdenia existencie výhody prijala – ak zopakujem slovné spojenie, ktoré použila na pojednávaní – „hypotetický scenár“.(64) Podľa môjho názoru Všeobecný súd zjavne neprekročil hranice primeraného posúdenia skutkového stavu a dôkazov, keď v tejto súvislosti potvrdil „scenár“, ktorý použila Komisia a ktorý spočíval v referenčnom uplatnení pravidiel platných v čase, keď došlo k sporným skutkovým okolnostiam, teda právny režim zmluvy z roku 1999. Pripomínam totiž, že vzhľadom na doložku o výlučnosti, ktorú táto zmluva obsahovala, išlo o jediný režim uplatniteľný na využívanie takých zariadení, o aké ide v prejednávanej veci, na reklamné účely vo verejnom priestore mesta Brusel.
63. Dodávam, že – ako Komisia a CCB uviedli na pojednávaní –, skutočnosť, že na rozdiel od zmluvy z roku 1984 prechádzalo podľa zmluvy z roku 1999 vlastníctvo prvkov mestského mobiliára na mesto Brusel, nie je sama osebe rozhodujúca, pokiaľ ide o otázku platenia nájomného. V prejednávanom prípade totiž nejde v pravom zmysle slova o nájomné za prenájom mestského mobiliáru, ale o nájomné za využívanie nosičov na verejnom priestranstve na reklamné účely.(65)
64. Druhá časť smeruje proti bodom 53, 54 a 56 napadnutého rozsudku a je založená na tom, že Všeobecný súd skreslil uplatniteľný právny režim, pokiaľ ide o stanovenie referenčného systému a zdaňovania využívania sporných zariadení.
65. Na úvod poznamenávam, ako už bolo poznamenané v konaní na Všeobecnom súde, že z argumentácie, ktorú JCDecaux uvádza na podporu tejto druhej časti, nie je jasné, či spochybňuje úvahy týkajúce sa existencie hospodárskej výhody alebo úvahy o selektívnej povahe opatrenia.(66) Pokiaľ sa má použiť druhá možnosť, zdá sa mi, že záver v bode 53 napadnutého rozsudku, podľa ktorého argumentáciu spoločnosti JCDecaux treba zamietnuť vzhľadom na to, že ak ide o individuálnu pomoc, selektívnosť hospodárskej výhody sa predpokladá, je naďalej v celom rozsahu dôvodný.(67) V prejednávanom prípade ide o individuálnu pomoc, a nie o všeobecnú schému pomoci.
66. V každom prípade sa domnievam, že JCDecaux nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by zjavne preukazoval, že Všeobecný súd v kritizovaných bodoch napadnutého rozsudku skreslil obsah relevantného vnútroštátneho práva alebo uviedol konštatovania alebo posúdenia, ktoré sú v rozpore s obsahom tohto práva.
67. Čo sa týka bodu 54 napadnutého rozsudku, z argumentácie spoločnosti JCDecaux zjavne nevyplýva, že by spochybňovala samotné konštatovanie Všeobecného súdu, že belgické orgány počas konania pred podaním žaloby nespochybnili, že referenčný daňový režim predstavujú daňové nariadenia mesta Brusel. V každom prípade sa nazdávam, že keď Všeobecný súd potvrdil stanovisko Komisie spočívajúce v použití týchto daňových nariadení ako referenčného systému, nevykonal posúdenie, ktoré by bolo v zjavnom rozpore s obsahom článku 170 ods. 4 belgickej ústavy. Je síce pravda, že toto ustanovenie zakotvuje daňovú autonómiu belgických obcí, takže režim zdaňovania využívania reklamných zariadení sa môže v jednotlivých obciach líšiť, no nie je mi jasné, ako to mohlo brániť Komisii, aby na účely preukázania existencie výhody v prejednávanom prípade zohľadnila len daňové predpisy uplatniteľné na území mesta Brusel.
68. Čo sa týka tvrdenia spoločnosti JCDecaux založeného na oboch rozsudkoch, ktoré vydal Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Frankofónny súd prvého stupňa Brusel) 4. novembra 2016, stotožňujem sa s názorom Komisie, že Všeobecný súd v bode 63 napadnutého rozsudku nerozhodol v rozpore s nimi, ale odmietol ich relevantnosť, pokiaľ ide kvalifikáciu predmetného opatrenia ako štátnej pomoci. Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Frankofónny súd prvého stupňa Brusel) v týchto rozsudkoch konštatoval, že JCDecaux nie je povinná zaplatiť daň z reklamných zariadení, ktorú stanovujú daňové nariadenia z 20. decembra 2010 a 5. decembra 2011, keďže v článku 9 prvej zarážke týchto daňových nariadení sú reklamné zariadenia patriace mestu Brusel oslobodené od dane. Hoci pritom zariadenia, na ktoré sa vzťahovala zmluva z roku 1999, boli skutočne majetkom mesta Brusel, neplatilo to už pre zariadenia, na ktoré sa vzťahovala zmluva z roku 1984, ktoré boli majetkom spoločnosti JCDecaux. Čo sa týka sporných zariadení, ktoré JCDecaux ponechala na mieste a ďalej využívala po dátumoch na ich odstránenie stanovených v prílohe 10, tieto zostali jej majetkom, no ako je uvedené v bode 60 vyššie, ich využívanie už neupravovala zmluva z roku 1984. Po spomenutých dátumoch na ich odstránenie teda podliehali daňovým nariadeniam, ktoré prijalo mesto Brusel po roku 2001. Všeobecnému súdu teda nemožno vytýkať nijaké zjavné skreslenie uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy alebo súvisiacej vnútroštátnej judikatúry.
69. Nakoniec súhlasím aj s tvrdením Komisie, že okolnosť, že CCB nebola niekoľko rokov povinná platiť daň z reklamných zariadení, ktoré využívala na území iných obcí, je na účely analýzy výhody v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, priznanej spoločnosti JCDecaux, irelevantná. Inými slovami, skutočnosť, že CCB bola v každom prípade oslobodená od platenia dane v iných obciach ako v meste Brusel, nie je dôvodom na to, aby daňové oslobodenie priznané spoločnosti JCDecaux v tomto meste nemalo byť kvalifikované ako štátna pomoc. Skutočnosť, že Všeobecný súd sa touto otázkou v napadnutom rozsudku výslovne nezaoberal, nestačí na preukázanie existencie zjavného skreslenia skutkového stavu alebo uplatniteľného právneho rámca. Za takéto skreslenie nemožno považovať ani skutočnosť, že Všeobecný súd nezohľadnil rozsudok, ktorý vydal Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) 4. septembra 2018 a ktorý na základe kasačného opravného prostriedku potvrdil Cour de cassation (Kasačný súd) rozsudkom z 1. októbra 2021, keďže zo spisu nevyplýva, že Všeobecný súd bol s týmito rozsudkami počas konania na tomto súde oboznámený.
70. Vzhľadom na vyššie uvedené treba podľa môjho názoru zamietnuť aj druhý odvolací dôvod ako nedôvodný.
Návrh
71. Na základe všetkých vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor zamietol odvolanie v celom rozsahu a v súlade s článkom 184 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uložil spoločnosti JCDecaux Street Furniture Belgium povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii. Clear Channel Belgium, ktorá bola bola vedľajším účastníkom prvostupňového konania, sa zúčastnila na ústnej časti konania na Súdnom dvore, ale nenavrhla uložiť spoločnosti JCDecaux povinnosť nahradiť trovy konania. Za týchto podmienok by v súlade s článkom 184 ods. 4 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora bolo potrebné rozhodnúť, že znáša svoje vlastné trovy súvisiace s odvolacím konaním.