Vec T‑465/08
Česká republika
proti
Európskej komisii
„Program PHARE – ‚Prostriedky z revolvingových fondov‘ získané Českou republikou – Vrátenie poskytnutých súm – Rozhodnutie Komisie o vymáhaní započítaním – Právny základ – Rozdielne právne poriadky – Pojem pohľadávka, ktorá je istá a má stanovenú výšku – Povinnosť odôvodnenia“
Abstrakt rozsudku
1. Pristúpenie nových členských štátov k Spoločenstvu – Česká republika – Okamžité a úplné uplatňovanie práva Spoločenstva – Odchýlky – Podmienka – Výslovné ustanovenie
(Článok 292 ES; akt o pristúpení z roku 2003, článok 33 ods. 2)
2. Pristúpenie nových členských štátov k Spoločenstvu – Česká republika – Globálne viazania rozpočtových prostriedkov, ktoré sa vykonali podľa predvstupových finančných nástrojov – Pravidlá uplatniteľné odo dňa pristúpenia
(Akt o pristúpení z roku 2003, článok 33 ods. 2; nariadenie Rady č. 1605/2002, článok 73 ods. 1; nariadenie Komisie č. 2342/2002, článok 81 ods. 1 a článok 83)
3. Akty inštitúcií – Odôvodnenie – Povinnosť – Rozsah – Rozhodnutie, ktoré zapadá do súvislostí známych osobe, ktorej bolo určené
(Článok 253 ES)
1. Výnimky z okamžitého a úplného uplatňovania ustanovení práva Spoločenstva s ohľadom na predvstupovú pomoc v rámci programu PHARE, ktoré sú uvedené v článku 33 ods. 1 Aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia, sú na základe článku 33 ods. 2 tohto aktu prípustné, len ak sú výslovne stanovené týmito ustanoveniami.
Uvedený článok 33 ods. 2 pritom výslovne neupravuje výnimku z ustanovení článku 292 ES, ktorá by stanovovala, že sa spôsoby mimosúdneho riešenia sporov upravené rámcovou dohodou medzi Českou republikou a Európskou komisiou o účasti Českej republiky na programe pomoci Európskeho spoločenstva budú uplatňovať aj po pristúpení Českej republiky k Únii.
V dôsledku toho sa spôsoby mimosúdneho riešenia sporov upravené rámcovou dohodou z roku 1996 od pristúpenia Českej republiky k Únii už neuplatnia.
(pozri body 100 – 102)
2. Článok 33 ods. 2 Aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia, ktorého cieľom je zabezpečiť zachovanie výdavkov stanovených v rámci globálneho viazania rozpočtových prostriedkov pred pristúpením k Únii, ktoré ešte neboli úplne poskytnuté v čase pristúpenia, predstavuje výnimku z ustanovení nariadenia č. 1605/2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev, vzťahujúcu sa na výdavkové operácie. Jeho cieľom naopak nie je stanoviť výnimku z ustanovení rozpočtových pravidiel, ktoré sa vzťahujú na príjmové operácie.
Inými slovami, článok 33 ods. 2 aktu o podmienkach pristúpenia výslovne nevylučuje uplatňovanie rozpočtových pravidiel a vykonávacieho nariadenia s ohľadom na príjmové operácie. Tieto operácie sa teda riadia dotknutými nariadeniami od pristúpenia Českej republiky k Únii.
Navyše započítanie ako spôsob vymáhania pohľadávok podľa článku 73 ods. 1 rozpočtových pravidiel, ako aj podľa článku 81 ods. 1 a článku 83 nariadenia č. 2342/2002, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie rozpočtových pravidiel, nie je výslovne vylúčené ustanoveniami článku 33 ods. 2 aktu o podmienkach pristúpenia. Treba sa preto domnievať, že táto príjmová operácia sa vzhľadom na podmienky stanovené dotknutými nariadeniami uplatní na pohľadávky vyplývajúce z predvstupových pomocí v rámci programu PHARE uvedené v článku 33 ods. 1 aktu o podmienkach pristúpenia.
V dôsledku toho Komisii prináleží zistenie výšky pohľadávky vzťahujúcej sa na vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých Českej republike v rámci programu PHARE a jej vymáhanie, vrátane jej inkasa započítaním, pričom Komisia musí v tejto súvislosti uplatniť a dodržiavať ustanovenia rozpočtových pravidiel a vykonávacieho nariadenia.
(pozri body 118 – 122)
3. Povinnosť odôvodniť akt spôsobujúci ujmu, ktorá je stanovená v článku 253 ES, má za cieľ jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné údaje o tom, či je rozhodnutie dôvodné alebo či má prípadne vady umožňujúce napadnúť jeho zákonnosť na súde Únie, a jednak umožniť súdu Únie vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu. Takto stanovená povinnosť odôvodnenia predstavuje základnú zásadu práva Spoločenstva, od ktorej je možné sa odchýliť iba vzhľadom na naliehavé dôvody. Odôvodnenie preto v zásade musí byť oznámené dotknutej osobe v rovnakom čase ako akt, ktorý jej spôsobuje ujmu, pričom jeho absenciu nemožno napraviť tým, že sa dotknutá osoba dozvie dôvody aktu v konaní pred súdom Únie.
Odôvodnenie však musí byť prispôsobené povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia musí byť posúdená v závislosti od okolností daného prípadu, najmä obsahu aktu, charakteru uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočný charakter odôvodnenia musí byť posúdený nielen vzhľadom na text aktu, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť. Osobitne akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý jej umožňuje pochopiť dosah opatrenia, ktoré bolo vo vzťahu k nej prijaté.
V prípade rozhodnutia o započítaní sa vyžaduje odôvodnenie, na základe ktorého bude možné presne identifikovať započítané pohľadávky bez toho, aby sa vyžadovalo, že odôvodnenie pôvodne uvedené na podporu každej z týchto pohľadávok sa musí v uvedenom rozhodnutí o započítaní zopakovať.
(pozri body 162 – 164)