NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 20. októbra 2009 1(1)
Vec C‑480/08
Maria Teixeira
proti
London Borough of Lambeth
a
Secretary of State for the Home Department
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Court of Appeal of England and Wales, Civil Division (Spojené kráľovstvo)]
„Voľný pohyb osôb – Právo na pobyt – Podmienky – Bývalý migrujúci pracovník – Osoba bez dostatočných finančných prostriedkov a bez nemocenského poistenia – Sociálna pomoc vo forme pomoci s ubytovaním – Osoba starajúca sa o dieťa, ktoré sa na účely vzdelávania zdržiava v hostiteľskom členskom štáte – Článok 12 nariadenia (ES) č. 1612/68 – Smernica 2004/38/ES – Vzájomný vzťah oboch právnych úprav“
I – Úvod
1. Môže občianka Únie, ktorá nie je zárobkovo činná a nemá dostatočné vlastné finančné prostriedky, ako osoba starajúca sa o svoju dcéru, mať právo na pobyt v členskom štáte, v ktorom sa dcéra vzdeláva ako dieťa bývalého migrujúceho pracovníka?
2. Touto otázkou sa zaoberá Súdny dvor v prejednávanej veci predloženej Court of Appeal of England and Wales (Civil Division)(2). Dáva to Súdnemu dvoru príležitosť upresniť svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu sa článku 12 nariadenia (EHS) č. 1612/68(3) – najmä rozsudok vo veci Baumbast a R(4) – a objasniť vzťah tohto ustanovenia k novej smernici z roku 2004 o práve na pobyt občanov Únie a ich rodinných príslušníkov (smernica 2004/38/ES(5)). Táto problematika má zásadný význam nielen pre mnohých občanov Únie, ktorí opustili svoj domov a žijú v inom členskom štáte, ale aj pre relevantné hostiteľské štáty.
3. Prejednávaná vec má určité spoločné znaky s vecou Ibrahim (C‑310/08)(6), o ktorej prebieha konanie a ktorá takisto začala návrhom na začatie prejudiciálneho konania podaným Court of Appeal. V oboch prípadoch podali žiadosti o pomoc s ubytovaním osoby, ktoré neboli zárobkovo činné a ktoré nemali dostatočné vlastné finančné prostriedky. V odôvodnení svojich žiadostí sa opierajú o údajné právo na pobyt v Spojenom kráľovstve na účel starostlivosti o ich maloleté deti, ktoré sa tam vzdelávajú. Na rozdiel od prípadu Ibrahim však v prípade Teixeira nepochádza žiadosť o sociálny príspevok od príslušníka tretej krajiny, ale od občianky Únie, ktoré bola predtým sama zárobkovo činná v Spojenom kráľovstve a aj naďalej tam žije.
II – Právny rámec
A – Právo Spoločenstva
4. Rámec práva Spoločenstva je na jednej strane určený smernicou 2004/38 a na druhej strane nariadením č. 1612/68.
1. Smernica 2004/38
5. Smernica 2004/38 obsahuje vo svojej kapitole I (články 1 až 3) všeobecné ustanovenia, vo svojej kapitole III (články 6 až 15) ustanovenia o práve na pobyt a vo svojej kapitole IV (články 16 až 21) ustanovenia o práve trvalého pobytu.
6. Na základe vymedzenia pojmov v článku 2 bode 2 písm. c) pod pojem „rodinný príslušník“ v zmysle smernice 2004/38 spadajú
„priami potomkovia, ktorí sú mladší ako 21 rokov alebo sú nezaopatrenými osobami a takéto osoby manželského partnera alebo partnera, ako je definovaný v bode b)“.
7. Článok 7 smernice 2004/38, ktorý má nadpis „Právo pobytu na viac ako tri mesiace“, znie skrátene takto:
„1. Všetci občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak:
a) sú pracovníci alebo samostatne zárobkovo činné osoby v hostiteľskom členskom štáte; alebo
b) majú dostatočné zdroje pre samých seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu, a ak majú komplexné krytie nemocenského poistenia v hostiteľskom členskom štáte; alebo
c) – sú zapísaní na súkromnej alebo verejnej inštitúcii, akreditovanej alebo financovanej hostiteľským členským štátom na základe jeho legislatívy alebo administratívneho postupu, s hlavným cieľom absolvovať študijný kurz, vrátane odborného vzdelávania; a
– majú komplexné krytie nemocenského poistenia v hostiteľskom členskom štáte a predložili príslušnému vnútroštátnemu úradu dôkaz prostredníctvom vyhlásenia alebo iným rovnocenným prostriedkom, podľa ich rozhodnutia, že majú dostatočné zdroje pre seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu; alebo
d) sú rodinnými príslušníkmi, ktorí sprevádzajú alebo sa pripájajú k občanovi Únie, ktorý spĺňa podmienky uvedené v bodoch a), b) alebo c).
2. Právo pobytu stanovené v odseku 1 sa rozširuje na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, sprevádzajú alebo sa pripájajú k občanovi Únie v hostiteľskom členskom štáte, ak takýto občan Únie spĺňa podmienky uvedené v odseku 1a), b) alebo c).
3. Na účely odseku 1a) občan Únie, ktorý už nie je pracovníkom ani samostatne zárobkovo činnou osobou, si zachová štatút pracovníka alebo samostatne zárobkovo činnej osoby za nasledujúcich okolností:
a) daná osoba je dočasne práceneschopná v dôsledku choroby alebo úrazu;
b) je riadne zaregistrovaná ako nedobrovoľne nezamestnaná osoba po tom, čo bola zamestnaná viac ako jeden rok, a zaevidovala sa ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade práce;
c) je riadne zaregistrovaná ako nedobrovoľne nezamestnaná osoba po tom, čo sa jej ukončila pracovná zmluva na dobu určitú kratšiu ako jeden rok, alebo po tom, čo sa stala nedobrovoľne nezamestnaná počas prvých dvanástich mesiacov a zaevidovala sa ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade práce. V takomto prípade sa štatút pracovníka zachová aspoň šesť mesiacov;
d) daná osoba nastúpila na odborné vzdelávanie. Pokiaľ nie je nedobrovoľne nezamestnaná, zachovanie štatútu pracovníka je podmienené vzdelávaním, ktoré súvisí s predchádzajúcim zamestnaním.
4. …“
8. V súvislosti so zachovaním práva na pobyt rodinných príslušníkov v prípade úmrtia alebo odchodu občana Únie sa v článku 12 ods. 3 smernice 2004/38 nachádza táto úprava:
„Odchod občana Únie z hostiteľského členského štátu alebo jeho úmrtie nevedie k strate práva pobytu jeho detí ani rodiča, ktorý v skutočnosti má deti v starostlivosti, bez ohľadu na štátnu príslušnosť, ak sa deti zdržiavajú v hostiteľskom členskom štáte a sú tam zapísané vo vzdelávacej inštitúcii s cieľom štúdia [vzdelávania – neoficiálny preklad], až do ukončenia ich štúdií [vzdelávania – neoficiálny preklad].“
9. Doplňujúco je potrebné poukázať na článok 16 smernice 2004/38, ktorá obsahuje všeobecné pravidlá o práve trvalého pobytu pre občanov Únie a ich rodinných príslušníkov:
„1. Občania Únie, ktorí sa legálne zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov v hostiteľskom členskom štáte, majú právo trvalého pobytu v tomto členskom štáte. Toto právo nepodlieha podmienkam uvedeným v kapitole III.
…
3. Nepretržitosť pobytu nie je ovplyvnená dočasnou neprítomnosťou nepresahujúcou spolu šesť mesiacov ročne, ani neprítomnosťou dlhšieho trvania v dôsledku povinnej vojenskej služby, ani neprítomnosťou trvajúcou maximálne dvanásť za sebou nasledujúcich mesiacov v dôsledku vážnych dôvodov, ako sú napríklad tehotenstvo a pôrod, vážna choroba, štúdium alebo odborné vzdelávanie alebo vyslanie do iného členského štátu alebo tretej krajiny.
4. Právo trvalého pobytu po jeho získaní sa môže odobrať iba v prípade neprítomnosti v hostiteľskej krajine počas obdobia dlhšieho ako dva za sebou idúce roky.“
10. Podľa článku 40 ods. 1 mala byť smernica 2004/38 členskými štátmi prebratá do 30. apríla 2006.
2. Nariadenie č. 1612/68
11. Nariadenie č. 1612/68 patrí do právneho režimu platného pred účinnosťou smernice 2004/38. Toto nariadenie bolo uvedenou smernicou čiastočne zrušené.(7)
12. V článku 10 nariadenia č. 1612/68, ktorý bol zrušený smernicou 2004/38, bolo až do 30. apríla 2006 stanovené toto:
„1. Spolu s pracovníkom, ktorý je štátnym príslušníkom jedného členského štátu a je zamestnaný na území iného členského štátu, majú bez ohľadu na svoju štátnu príslušnosť právo usadiť sa:
a) jeho manželka/jej manžel a potomkovia, ak majú menej ako 21 rokov alebo sú závislými osobami;
b) závislí príbuzní pracovníka/pracovníčky a jeho manželky/manžela vo vzostupnej línii.
2. Členské štáty uľahčia prijatie každého rodinného príslušníka, ktorý nepodlieha ustanoveniam odseku 1, ak je závislou osobou vyššie uvedeného pracovníka alebo ak s ním žije v spoločnej domácnosti v štáte, odkiaľ prišiel.
3. Na účely odsekov 1 a 2 musí mať pracovník pre svoju rodinu k dispozícii také ubytovanie, aké zodpovedá bežným požiadavkám vlastných pracovníkov v regióne, kde je zamestnaný; toto ustanovenie však nesmie viesť k diskriminácii medzi vlastnými pracovníkmi a pracovníkmi z ostatných členských štátov.“
13. Článok 12 nariadenia č. 1612/68, ktorý platí aj po nadobudnutí účinnosti smernice 2004/38, obsahuje takéto ustanovenie:
„Deti štátneho príslušníka členského štátu, ktorý je alebo bol zamestnaný na území iného členského štátu, sa prijímajú na všeobecnovzdelávacie, učňovské a odborné štúdium [všeobecné, učňovské a odborné vzdelávanie – neoficiálny preklad] v tomto štáte za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu, ak tieto deti majú bydlisko na jeho území.
Členské štáty podporia všetky snahy, aby týmto deťom umožnili navštevovať uvedené štúdium [vzdelávanie – neoficiálny preklad] za čo najlepších podmienok.“
B – Vnútroštátne právo
14. Relevantné vnútroštátne ustanovenia boli v uznesení o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania označené ako „komplikované“ a boli uvedené len vo forme zhrnutia. Podľa toho vyzerá vnútroštátny právny stav takto:
15. Podľa Housing Act(8) vydaného v roku 1996 sa „oprávneným osobám“, ktoré nemajú prístrešie a spĺňajú určité podmienky, poskytuje pomoc s ubytovaním.
16. Z článku 185 Housing Act 1996(9) vyplýva, že osoba nemá nárok na poskytnutie pomoci s ubytovaním vtedy, ak „ide o cudzinca, ktorý nespĺňa podmienky na vznik nároku na pomoc s ubytovaním“. Toto ustanovenie je pre Anglicko podrobnejšie rozpracované v ministerskom nariadení, takzvanom Eligibility Regulations(10).
17. Z článku 6 ods. 1 Eligibility Regulations najmä vyplýva, že osoba, ktorá nespadá pod režim prisťahovaleckej kontroly, má nárok na pomoc s ubytovaním len vtedy, ak má svoje zvyčajné bydlisko v Spojenom kráľovstve a tam má aj právo na pobyt.(11)
18. Za osoby s právom na pobyt je v tejto súvislosti potrebné považovať okrem britských občanov okrem iného občanov Únie, ktorí si uplatňujú právo Spoločenstva na vstup a dlhší pobyt v Spojenom kráľovstve.(12) Občania Únie nespĺňajú podmienky na vznik nároku na pomoc s ubytovaním, ak si uplatňujú právo na pobyt len na účel hľadania zamestnania alebo ak sú rodinnými príslušníkmi uchádzača o zamestnanie, alebo ak si uplatňujú svoje počiatočné právo na pobyt v Spojenom kráľovstve na dobu do troch mesiacov.(13)
19. Podľa článku 6 ods. 2 Eligibility Regulations nemusia podmienku zvyčajného pobytu na území Spojeného kráľovstva spĺňať okrem iného tieto kategórie občanov Únie: pracovníci, samostatne zárobkovo činné osoby, rodinní príslušníci pracovníka alebo samostatne zárobkovo činnej osoby, osoby s právom trvalého pobytu v Spojenom kráľovstve.
20. Na záver je potrebné poukázať na to, že smernica 2004/38 bola v Spojenom kráľovstve prebratá prostredníctvom Immigration (European Economic Area) Regulations 2006(14), ktoré nadobudli účinnosť 30. apríla 2006.
III – Skutkový stav a konanie vo veci samej
21. Maria Teixeira sa narodila 7. marca 1971 a má štátnu príslušnosť Portugalska. Do Anglicka prišla v roku 1989 a v rokoch 1989 až 1991 tam pracovala ako upratovačka. Spolu s ňou prišiel aj jej manžel, ktorý má takisto portugalskú štátnu príslušnosť. Dňa 2. júna 1991 sa v Spojenom kráľovstve narodila týmto manželom dcéra, Patricia. Patricia vstúpila do vzdelávacieho systému v Spojenom kráľovstve v čase, keď pani Teixera nebola zamestnaná.(15)
22. Pani Teixeira a jej manžel sa neskôr rozviedli, pričom bývalý manžel tiež naďalej žije v Anglicku. Dňa 13. júna 2006 súd nariadil, že Patricia má bývať s otcom, s matkou však môže mať kontakt tak často, ako si želá. V novembri 2006 začala Patricia navštevovať vzdelávací kurz starostlivosti o deti vo Vauxhall Learning Centre(16) v londýnskom mestskom obvode Lambeth. V marci 2007 sa Patricia, ktorá mala vtedy 15 rokov, nasťahovala k svojej matke.
23. Pani Teixera mala v Spojenom kráľovstve po roku 1991 prerušované obdobia zamestnanosti; naposledy pracovala začiatkom roku 2005.
24. Pani Teixeira požiadala 11. apríla 2007 London Borough of Lambeth(17) o pomoc s ubytovaním z dôvodu, že je bezdomovkyňou. Táto žiadosť bola zamietnutá z dôvodu, že pani Teixeira nemá na poskytnutie pomoci relevantný právny nárok. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti bolo potvrdené aj po odvolaní sa pani Teixeiry.
25. Proti rozhodnutiu o odmietnutí poskytnúť pomoc s ubytovaním podala pani Teixeira v prvej inštancii žalobu na London Lambeth County Court(18), avšak bez úspechu.(19) V súčasnosti právny spor prebieha na odvolacej inštancii, Court of Appeal of England and Wales (Civil Division), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania v tejto veci.
26. Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania pani Teixeira v konaní vo veci samej pripúšťa, že
– nie je pracovníčkou, nemá dostatočné finančné prostriedky a nemá právo na pobyt podľa článku 7 ods. 1 smernice 2004/38,
– si nezachovala štatút pracovníka, pretože nespĺňa podmienky článku 7 ods. 3 smernice 2004/38, a
– nemá právo trvalého pobytu podľa článku 16 smernice 2004/38.
27. Svoje právo na pobyt v Spojenom kráľovstve odvodzuje pani Teixeira v konaní vo veci samej len z okolnosti, že sa od marca 2007 stará o svoju dcéru Patriciu, ktorá sa v Spojenom kráľovstve vzdeláva a podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68 má v Spojenom kráľovstve právo na pobyt.(20)
IV – Návrh na začatie prejudiciálneho konania a konanie pred Súdnym dvorom
28. Court of Appeal rozhodol uznesením z 10. októbra 2008 prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
V situácii, keď i) občianka EÚ prišla na územie Spojeného kráľovstva; ii) táto občianka EÚ bola v určitých obdobiach v Spojenom kráľovstve pracovníkom; iii) táto občianka EÚ prestala byť pracovníkom, ale Spojené kráľovstvo neopustila; iv) si táto občianka EÚ nezachovala štatút pracovníka a nemá právo na pobyt podľa článku 7, ani právo trvalého pobytu podľa článku 16 smernice č. 2004/38; v) dieťa tejto občianky EÚ vstúpilo do vzdelávacieho procesu v čase, keď táto občianka EÚ nebola pracovníkom, ale pokračovalo vo svojom vzdelávaní v Spojenom kráľovstve počas období, keď občianka EÚ v Spojenom kráľovstve pracovala; vi) táto občianka EÚ je osobou starajúcou sa o svoje dieťa, a vii) táto občianka EÚ a jej dieťa nemajú nemajú vlastné prostriedky na živobytie:
1. má občianka EÚ právo na pobyt v Spojenom kráľovstve len v prípade, že spĺňa podmienky uvedené v smernici 2004/38,
alebo
2. a) má občianka EÚ právo na pobyt odvodené od článku 12 nariadenia č. 1612/68 v zmysle jeho výkladu zo strany Súdneho dvora bez toho, aby musela splniť podmienky stanovené v smernici 2004/38? a
b) ak áno, musí mať dostatočné prostriedky, aby sa nestala príťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas plánovaného obdobia pobytu, a mať v hostiteľskom členskom štáte komplexné krytie nemocenského poistenia?
c) ak áno, muselo dieťa prvýkrát zapojiť do vzdelávacieho systému v čase, keď bola občianka EÚ pracovníkom, aby vzniklo právo pobytu odvodené z článku 12 nariadenia č. 1612/68, ako ho vykladá Súdny dvor, alebo stačí, že občianka EÚ bola pracovníkom až nejaký čas po tom, ako sa jej dieťa začalo vzdelávať?
d) zaniká akékoľvek právo na pobyt, ktoré má občianka EÚ ako osoba starajúca sa o dieťa vo vzdelávacom procese, vo chvíli, keď toto dieťa dovŕši vek 18 rokov?
3. Ak je odpoveď na prvú otázku kladná, je stanovisko odlišné v situácii, v ktorej sa tak ako v predmetnej veci dieťa začalo vzdelávať pred dňom, do ktorého malo dôjsť k prebratiu smernice 2004/38 zo strany členských štátov, ale matka sa stala osobou starajúcou sa o dieťa a uplatnila si svoje právo na pobyt na základe toho, že je osobou starajúcou sa o dieťa, až v marci 2007, t. j. po dni, ku ktorému malo dôjsť k prebratiu smernice?
29. V konaní pred Súdnym dvorom sa okrem pani Teixeiry a London Borough of Lambeth písomne a ústne vyjadrili dánska vláda, portugalská vláda, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia Európskych spoločenstiev.(21) Ďalej podal písomné stanovisko Dozorný orgán EZVO.
V – Posúdenie
30. Svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania požaduje vnútroštátny súd najmä preskúmanie, či občianke Únie v situácii, v akej je pani Teixeira, ktorá nie je zárobkovo činná, patrí právo na pobyt na základe práva Spoločenstva, aj keď nie je sama ekonomicky sebestačná. Existencia takéhoto práva na pobyt by totiž bola podľa vnútroštátneho práva podmienkou na udelenie pomoci s ubytovaním, o ktorú pani Teixeira žiada.
31. Názory účastníkov konania na to sú rozdielne.
32. Pani Teixeira si myslí, že má ako osoba, ktorá sa stará o svoju dcéru, ktorá sa vzdeláva, právo na pobyt v Spojenom kráľovstve na základe článku 12 nariadenia č. 1612/68 bez toho, aby sama musela mať dostatočné prostriedky alebo nemocenské poistenie. V tomto s ňou súhlasia Komisia a Dozorný orgán EZVO. V rovnakom zmysle sa ďalej vyjadrila talianska vláda vo veci Ibrahim (C‑310/08). Aj portugalská vláda dospela k tomuto záveru.(22) Diametrálne odlišné stanovisko zastávajú London Borough of Lambeth, dánska vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Írsko vo veci Ibrahim.
33. Ďalej budem najprv skúmať, či občianka Únie v situácii, v akej je pani Teixeira, môže ako osoba starajúca sa o svoje dieťa odvodzovať právo na pobyt len z článku 12 nariadenia č. 1612/68 (pozri časť A nižšie). V druhom kroku objasním, či takéto právo na pobyt požaduje, aby žiadateľ mal dostatočné finančné prostriedky a komplexné krytie nemocenského poistenia (pozri časť B nižšie). Na záver sa budem venovať trom časovým faktorom predostretým vnútroštátnym súdom, ktoré súvisia s možnými nárokmi pani Teixery vyplývajúcimi z článku 12 nariadenia č. 1612/68 (pozri časť C nižšie).
A – Dá sa z článku 12 nariadenia č. 1612/68 odvodiť právo na pobyt rodiča ako osoby starajúcej sa o svoje dieťa?
34. Prvou časťou druhej otázky(23) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa dá z článku 12 nariadenia č. 1612/68 odvodiť právo na pobyt pre osobu, ktorá sa v hostiteľskom členskom štáte stará ako rodič o vzdelávajúce sa dieťa migrujúceho pracovníka.
35. Článok 12 nariadenia č. 1612/68 nesporne obsahuje právo na prístup k vzdelaniu: deti migrujúceho pracovníka, ktoré majú bydlisko v členskom štáte, v ktorom pracovník je alebo bol zamestnaný, sa tam „prijímajú na všeobecnovzdelávacie, učňovské a odborné štúdium [všeobecné, učňovské a odborné vzdelávanie – neoficiálny preklad]“. Je však sporné, či je s týmto právom na prístup k vzdelaniu spojené aj právo na pobyt dieťaťa a rodiča, ktorý sa o neho stará v hostiteľskom členskom štáte.
36. Prípadné právo na pobyt rodiča ako osoby starajúcej sa o dieťa je voči právu na pobyt dieťaťa akcesorické; závisí od toho, či dieťa samo má právo na pobyt. Preto sa následne venujem najprv právu na pobyt dieťaťa na účel vzdelávanie (časť 1 nižšie) a až v ďalšom kroku právu na pobyt osoby, ktorá sa o neho stará (časť 2 nižšie).
1. Právo na pobyt dieťaťa na účely vzdelávania
37. London Borough of Lambeth, dánska vláda a vláda Spojeného kráľovstva zastávajú spoločne stanovisko, že článok 12 nariadenia č 1612/68 obsahuje výlučne právo na prístup k vzdelaniu. Príslušné právo na pobyt dieťaťa naopak z tohto ustanovenia nevyplýva. Toto právo bolo pôvodne zakotvené v článku 10 nariadenia; od zrušenia tohto ustanovenia sa však právo na pobyt musí stanovovať podľa ustanovení smernice 2004/38.(24)
38. Je pravda, že článok 12 nariadenia č. 1612/68 nepriznáva deťom právo prvýkrát založiť svoj pobyt v hostiteľskom členskom štáte. Ako už ukazuje znenie článku 12, môžu deti uplatňovať právo na prístup k vzdelaniu len vtedy, „ak… majú bydlisko na jeho území“. Musí teda ísť o deti, ktoré sa už predtým na účely spolužitia s migrujúcim pracovníkom usadili v hostiteľskom členskom štáte.(25) Právo na prístup k vzdelaniu uvedené v článku 12 má totiž pôvod v okolnosti, že dieťa nasledovalo svojho otca alebo svoju matku, ktorí majú postavenie migrujúcich pracovníkov, do hostiteľského členského štátu.(26)
39. Ak sa však dieťa ako člen rodiny migrujúceho pracovníka usadilo v hostiteľskom členskom štáte alebo ak – ako v prejedávanej veci dcéra pani Teixeiry – sa tam už narodilo, tak sa jeho právny stav podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68 stáva nezávislým. Jeho právo na prístup k vzdelaniu nezávisí v takom prípade od tohto momentu do budúcnosti od toho, že si jeho otec alebo jeho matka v hostiteľskom členskom štáte zachová postavenie migrujúceho pracovníka.(27) Aj dieťaťu, ktorého rodič „bol zamestnaný“ v hostiteľskom členskom štáte len v minulosti ako migrujúci pracovník, prislúcha právo na prístup k vzdelaniu.
40. Na rozdiel od názoru niektorých účastníkov konania nemôže preto výkon práva na prístup k vzdelaniu byť podmienený tým, aby dieťaťu počas trvania jeho vzdelávania zostalo zachované jeho špeciálne právo na pobyt podľa článku 10 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1612/68(28), aby teda malo naďalej právo usadiť sa spolu so svojím rodičom, ktorý je migrujúcim pracovníkom.(29) V opačnom prípade by najmä pre deti bývalých migrujúcich pracovníkov nemalo právo na prístup k vzdelaniu naďalej nijaký význam. Často totiž rodič, ktorý „bol zamestnaný“ v hostiteľskom členskom štáte, tento štát po ukončení svojho zamestnania opäť opustí, takže v tom prípade spoločná domácnosť s dieťaťom bez ďalšieho vôbec nie je možná.(30)
41. Ani inak článok 12 nariadenia č. 1612/68 neodkazuje na ustanovenia týkajúce sa práva na pobyt, ale stanovuje, že postačuje, aby dieťa migrujúceho pracovníka, ktoré sa bude v hostiteľskom členskom štáte vzdelávať, tam už „ma[lo] bydlisko“.
42. K tomu patriace právo dieťaťa migrujúceho pracovníka, ktoré má bydlisko v hostiteľskom členskom štáte, tam zostať na účel vzdelávania, vyplýva priamo z článku 12 nariadenia č. 1612/68.(31) Toto ustanovenie nemožno totiž vzhľadom na jeho kontext a ciele vykladať reštriktívne a nesmie byť zbavené potrebného účinku.(32)
43. Článok 12 nariadenia č. 1612/68 patrí k množstvu ustanovení, ktorých cieľom je vytvoriť najpriaznivejšie podmienky na začlenenie rodiny migrujúceho pracovníka do prostredia hostiteľského členského štátu.(33) Ako zdôraznil Súdny dvor, na to, aby mohlo dôjsť k takémuto začleneniu, musí mať dieťa migrujúceho pracovníka možnosť vzdelávať sa v škole a vykonávať ďalšie vzdelávanie v hostiteľskom členskom štáte, aby mohlo toto vzdelávanie úspešne ukončiť.(34)
44. Pre migrujúceho pracovníka by bolo oveľa menej atraktívne vykonávať svoje právo na voľnosť pohybu, ak by si nemohol byť istý, že jeho deti sa v hostiteľskom členskom štáte budú môcť zúčastňovať na vzdelávaní a toto tam budú môcť aj ukončiť.(35) Ak by každé prerušenie alebo skončenie činnosti migrujúceho pracovníka v hostiteľskom členskom štáte viedlo k tomu, že aj jeho deti tam automaticky stratia právo na pobyt a následne by museli prerušiť vzdelávanie, mohlo by to viesť k nevýhodám pre ich vzdelanie a kariéru. Deti by potom boli nútené, pokiaľ by to bolo možné, pokračovať vo vzdelávaní v zahraničí, čo by mohlo vyvolať vzhľadom na rozdielnosť vnútroštátnych vzdelávacích systémov a používaných vyučovacích jazykov podstatné problémy. Takýmto nevýhodám je možné predísť len vtedy, ak bude deťom migrujúceho pracovníka – aj a práve vzhľadom na právo na pobyt – umožnené pokračovať v ich školskom a odbornom vzdelávaní v hostiteľskom členskom štáte až do jeho ukončenia, a to nezávisle od toho, či ich rodič tam počas celého obdobia vzdelávania je alebo nie je zamestnaný ako migrujúci pracovník. Súčasne sa týmto spôsobom najlepšie zabezpečí, aby sa deti migrujúcich pracovníkov mohli v hostiteľskom členskom štáte úplne integrovať.
45. Vzhľadom na to by bolo v rozpore s kontextom a cieľmi článku 12 nariadenia č. 1612/68 robiť výkon práva na prístup ku vzdelaniu závislým od existencie špecifického práva na pobyt dieťaťa podľa iných právnych predpisov.(36) Článok 12 nariadenia č. 1612/68 skôr priznáva dieťaťu, ktoré sa vzdeláva, samostatné právo na pobyt.(37)
46. Na tom sa, na rozdiel od názoru určitých účastníkov konania, ani nadobudnutím účinnosti smernice 2004/38 nič nezmenilo. Neexistujú žiadne oporné body pre stanovisko, že by zákonodarca Spoločenstva prijatím smernice 2004/38 chcel zmeniť v tom čase známy článok 12 nariadenia č. 1612/68, tak ako ho vykladal Súdny dvor,(38) a že by chcel obmedziť od momentu prijatia smernice normatívny obsah len na právo na prístup k vzdelaniu.
47. Smernica 2004/38 viedla k zmene nariadenia č. 1612/68 len v tom rozsahu, že zrušila jeho články 10 a 11. O žiadne z týchto ustanovení sa však neopiera právo detí migrujúcich pracovníkov zostať na účel vzdelávania v hostiteľskom členskom štáte. Toto právo na pobyt vyplýva skôr, ako už bolo na to poukázané,(39) priamo z článku 12 nariadenia č. 1612/68, ktorého normatívny obsah smernica 2004/38 nezmenila.
48. Proti tomu nemožno namietať, že v smernici 2004/38 sú teraz zhrnuté všetky práva na pobyt občanov Únie a ich rodinných príslušníkov, takže z článku 12 nariadenia č. 1612/68 už nemožno odvodzovať samostatné právo na pobyt. Smernica 2004/38 jednoznačne kodifikuje nástroje Spoločenstva existujúce v čase jej prijatia, ktoré dovtedy upravovali právne postavenie určitých skupín osôb.(40) Tiež nesporne platí pre všetkých občanov Únie a ich rodinných príslušníkov.(41) Napriek tomu však smernica neobsahuje úplnú a definitívnu úpravu všetkých možných práv na pobyt týchto občanov Únie a ich rodinných príslušníkov.
49. Smernica 2004/38, ako aj pred ňou platné právne predpisy napríklad neobsahuje výslovnú a komplexnú úpravu práva na pobyt pre rodičov, ktorí sami nie sú zárobkovo činní, ktorí sa však osobne starajú o maloletých občanov Únie.(42) Ďalej sa v nej nenachádza pre prípad návratu občana Únie do štátu, z ktorého pochádza, výslovné ustanovenie o práve na pobyt jeho rodinných príslušníkov, ktorí sami nie sú občanmi Únie, v štáte, z ktorého pochádzajú.(43)
50. Ani v prejednávanej veci sporné otázky týkajúce sa práva na pobyt v súvislosti so vzdelávaním detí občanov Únie nie sú v smernici 2004/38 komplexne upravené.
51. Vzdelávajúce sa deti občana Únie ako rodinní príslušníci síce môžu mať právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte podľa všeobecných ustanovení smernice.(44) Smernica 2004/38 však neobsahuje špecifické právo na pobyt pre vzdelávajúce sa deti, ktoré by bolo porovnateľné s právom podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68. Najmä článok 12 ods. 3 tejto smernice nevytvára žiadne takéto samostatné právo na pobyt na účely vzdelávania; toto ustanovenie naopak predpokladá existenciu práva na pobyt a nariaďuje len jeho zachovanie v prípade úmrtia alebo odchodu občana Únie, a to až dovtedy, kým dieťa tohto občana Únie neukončí svoje vzdelávanie.(45)
52. Článok 12 nariadenia č. 1612/68 a článok 12 ods. 3 smernice 2004/38 sa celkom nezhodujú. Z hľadiska osobnej pôsobnosti je článok 12 ods. 3 smernice rozsiahlejší ako článok 12 nariadenia, pretože sa vzťahuje aj na deti ekonomicky neaktívnych občanov Únie. Z hľadiska vecnej pôsobnosti je naopak článok 12 ods. 3 smernice oveľa užší ako článok 12 nariadenia, pretože sa vzťahuje len na prípad úmrtia alebo odchodu občana Únie.
53. Z toho, že smernica 2004/38 neobsahuje samostatné, rozsiahle právo na pobyt na účel vzdelávania, vyplýva, že aj po nadobudnutí účinnosti tejto smernice ešte zostáva priestor na uplatnenie článku 12 nariadenia č. 1612/68 ako právneho základu práv na pobyt.
54. To platí na jednej strane pre vzdelávajúce sa deti migrujúcich pracovníkov, ktoré už dovŕšili 21. rok života a nie sú nezaopatrené. Tieto deti už nemôžu požadovať všeobecné právo na pobyt podľa článku 7 ods. 1 písm. d) smernice 2004/38, pretože sa už nepovažujú za rodinných príslušníkov.(46) Rozsah pôsobnosti článku 12 nariadenia č. 1612/68 naopak nie je obmedzený ani vekom, ani nezávisí od toho, aby vzdelávajúca sa osoba mala právne postavenie nezaopatrenej osoby.(47)
55. Na druhej strane je článok 12 nariadenia č. 1612/68 naďalej rozhodujúci, ak ide o právo na pobyt vzdelávajúcich sa detí bývalých migrujúcich pracovníkov. Ako už bolo uvedené, smernica 2004/38 pre tento prípad obsahuje vo svojom článku 12 ods. 3 len neúplnú úpravu platnú len na prípady úmrtia alebo odchodu, ktorá sa však nevzťahuje na deti bývalého migrujúceho pracovníka, ktorý sám zostal po ukončení svojho zamestnanie v hostiteľskom členskom štáte. Článok 12 nariadenia č. 1612/68 naopak zahŕňa aj tento prípad.(48)
56. Nemožno predpokladať, že zákonodarca Spoločenstva chcel pri prijatí smernice 2004/38 v súvislosti s právami na pobyt pre vzdelávajúce sa deti úmyselne zaostávať za článkom 12 nariadenia č. 1612/68 a chcel priznať špecifické práva na pobyt len osobám uvedeným v článku 12 ods. 3 smernice. Účelom smernice 2004/38 podľa jej odôvodnenia č. 3 je totiž zjednodušenie a posilnenie práva všetkých občanov Únie na voľný pohyb a pobyt. S takýmto cieľom by bolo v rozpore, ak by občanom Únie vyplývalo zo smernice 2004/38 menej práv ako z aktov sekundárneho práva, ktoré táto smernica mení alebo ruší.(49)
57. Článok 12 nariadenia č. 1612/68 zostáva teda aj po nadobudnutí účinnosti smernice 2004/38 samostatným právnym základom pre právo na pobyt osôb, ktoré na účel vzdelávania bývajú v členskom štáte, v ktorom ich otec alebo matka je alebo bol/bola zamestnaný/zamestnaná ako migrujúci pracovník.
2. Odvodené právo na pobyt rodiča ako osoby starajúcej sa o dieťa
58. Ak dieťa má podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68 právo vzdelávať sa v hostiteľskom členskom štáte, potom podľa judikatúry má aj rodič, ktorý sa stará o toto dieťa, na právnom základe toho istého ustanovenia, právo na pobyt v tomto členskom štáte.(50)
59. Takéto odvodené právo na pobyt osoby, ktorá sa stará o dieťa, je často potrebné, aby bolo zaručené právo na vzdelanie dieťaťa podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68. Právo detí migrujúcich pracovníkov na prístup k vzdelaniu v hostiteľskom členskom štáte by totiž mohlo byť neúčinné za okolností, keď sa neumožní ich rodičom starať sa osobne o tieto deti počas ich vzdelávania a na tento účel s nimi bývať v hostiteľskom členskom štáte.(51) Na rozdiel od toho právo na pobyt pre rodiča, ktorý sa osobne stará o dieťa, týmto deťom uľahčuje výkon ich práva vzdelávania.(52)
60. Súčasne sa prostredníctvom uznania odvodeného práva na pobyt rodiča, ktorý sa stará o dieťa, vyhovie právu dieťaťa a jeho rodičov na rešpektovanie ich rodinného života,(53) ktoré je zakotvené v článku 8 ods. 1 EDĽP(54) a medzičasom aj v článku 7 Charty základných práv(55).
61. Okrem toho sa týmto spôsobom zaručí, že deti migrujúcich pracovníkov v hostiteľskom členskom štáte budú môcť absolvovať vzdelávanie „za čo najlepších podmienok“ (článok 12 druhý odsek nariadenia č. 1612/68), ako aj „za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu“ (článok 12 prvý odsek nariadenia č. 1612/68).(56) K týmto požiadavkám, resp. podmienkam patrí v neposlednom rade, aby deti a mládež mohli vyrastať v ich dôvernom rodinnom prostredí, čo za normálnych okolností znamená, že žijú spoločne so svojimi rodičmi, resp. so svojím rodičom, ktorý sa o ne stará.
62. Uznanie odvodeného práva na pobyt pre rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do výchovy, je nakoniec aj jeden z predpokladov pre najlepšiu integráciu detí migrujúcich pracovníkov do spoločnosti v hostiteľskom členskom štáte.(57)
3. Čiastočný záver
63. Súhrnne možno preto konštatovať:
Ak sa vzdeláva dieťa občana Únie v členskom štáte, v ktorom je alebo v ktorom bol tento občan Únie zamestnaný ako migrujúci pracovník, má rodič, ktorý sa o dieťa stará, v hostiteľskom členskom štáte právo na pobyt odvodené z článku 12 nariadenia č. 1612/68.
B – Platí právo na pobyt len vtedy, ak má žiadateľ dostatočné prostriedky a komplexné krytie nemocenského poistenia?
64. Svojou prvou otázkou a druhou časťou svojej druhej otázky(58) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či právo na pobyt osoby, ktorá sa v hostiteľskom členskom štáte ako rodič stará o vzdelávajúce sa dieťa migrujúceho pracovníka a ktorá sama nie je zárobkovo činná, závisí od toho, že táto osoba má dostatočné finančné prostriedky a komplexné krytie nemocenského poistenia, teda že je „ekonomicky sebestačná“.(59)
65. Na rozdiel od ostatných účastníkov konania považujú London Borough of Lambeth, dánska vláda a vláda Spojeného kráľovstva za nevyhnutné obmedziť práva vyplývajúce z článku 12 nariadenia č. 1612/68 na ekonomicky sebestačné osoby.
66. To by malo za následok, že osoba v rovnakej situácii ako pani Teixeira by nemohla odvodiť z článku 12 nariadenia č. 1612/68 žiadne právo na pobyt, pretože v súčasnosti nemá prístup k dostatočným finančným prostriedkom a ani nemá komplexné krytie nemocenského poistenia pre Spojené kráľovstvo.
67. Zo znenia článku 12 nariadenia č. 1612/68, ktoré nemožno vykladať reštriktívne,(60) však takáto požiadavka ekonomickej sebestačnosti nevyplýva.
68. Ani doterajšia judikatúra týkajúca sa článku 12 nariadenia č. 1612/68 nerobí práva na pobyt detí a rodičov, ktorí sa o nich starajú, vyplývajúce z tohto ustanovenia závislými od akejkoľvek podoby podmienky ekonomickej sebestačnosti. V tejto súvislosti je zaujímavý najmä rozsudok Echternach a Moritz, ako aj rozsudok Baumbast a R:
– V rozsudku Echternach a Moritz sa existencia dostatočných finančných prostriedkov neskúmala. Obom dotknutým študentom nebolo odvolanie sa na článok 12 nariadenia č. 1612/68 odmietnuté, hoci si v konaní vo veci samej uplatnili okrem práva na pobyt aj nároky na príspevky na financovanie štúdia, ktoré boli určené okrem iného na pokrytie ich existenčných nákladov, existenčných nákladov osôb, voči ktorým majú vyživovaciu povinnosť, ako aj nákladov na nemocenské poistenie a ktoré mali v každom prípade čiastočne povahu sociálnej pomoci.(61)
– V rozsudku Baumbast a R bola okolnosť, že pán Baumbast má dostatočné finančné prostriedky, spomenutá len vzhľadom na jeho vlastné právo na pobyt podľa článku 18 ES ako ekonomicky neaktívneho občana Únie.(62) Existencia dostatočných finančných prostriedkov nebola naopak dôležitá v odsekoch tohto rozsudku relevantných v prejednávanej veci, ktoré sa týkajú práv na pobyt manželky a dcéry pána Baumbasta podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68.(63)
69. Zákonodarca nesporne vychádzal z toho, že rodinní príslušníci migrujúceho pracovníka, ktorí s ním žijú v hostiteľskom členskom štáte, spravidla majú dostatočné finančné prostriedky, pretože sú buď sami zárobkovo činní v hostiteľskom členskom štáte (článok 11 nariadenia č. 1612/68), alebo sú zaopatrení migrujúcim pracovníkom, ktorý zo svojich príjmov uhrádza ich existenčné náklady a poskytuje im ubytovanie (článok 10 ods. 1 a 3 nariadenia č. 1612/68).
70. Jednako však zákonodarca v nariadení č. 1612/68 neurobil z existencie dostatočných prostriedkov podmienku pre pobyt v hostiteľskom členskom štáte. Naopak majú migrujúci pracovníci podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 nárok na rovnaké sociálne výhody ako vlastní pracovníci;(64) tento nárok je rozšírený v rámci článku 12 nariadenia č. 1612/68 aj na ich deti, pokiaľ sa v hostiteľskom členskom štáte vzdelávajú.(65)
71. Skutočnosť, že v nariadení č. 1612/68 sa nevyskytuje požiadavka ekonomickej sebestačnosti, predstavuje podstatný rozdiel medzi touto smernicou a určitými neskôr vydanými smernicami, v ktorých práva na voľný pohyb a pobyt občanov Únie, ktorí nie sú zárobkovo činní, boli podmienené výslovnou požiadavkou preukázania dostatočných finančných prostriedkov a komplexného krytia nemocenského poistenia.(66) Na to správne poukázal Dozorný orgán EZVO.
72. Aj napriek tomu sa London Borough of Lambeth, dánska vláda a vláda Spojeného kráľovstva domnievajú, že článok 12 nariadenia č. 1612/68 musí byť v súčasnosti podmienený požiadavkou ekonomickej sebestačnosti. Odvodzujú to zo smernice 2004/38, ktorá medzičasom nadobudla účinnosť, podľa ktorej sa podľa nich musí teraz vykladať a uplatňovať článok 12 nariadenia č. 1612/68.
73. Tento argument nie je presvedčivý.
74. Ako už bolo spomenuté,(67) bolo by v rozpore s cieľmi smernice 2004/38, ak by pre ňu mal byť obmedzený normatívny obsah článku 12 nariadenia č. 1612/68. Ako je známe, účelom smernice 2004/38 je zjednodušenie a posilnenie práva všetkých občanov Únie na voľný pohyb a pobyt.(68) S týmto cieľom by bolo v rozpore, ak by občanom Únie vyplývalo zo smernice 2004/38 menej práv ako z aktov sekundárneho práva, ktoré táto smernica mení alebo ruší.(69)
75. Odhliadnuc od týchto všeobecných úvah, aj legislatívne úvahy konkrétne vyjadrené v smernici 2004/38 svedčia proti tomu, aby boli práva odvoditeľné z článku 12 nariadenia č. 1612/69 obmedzené len na ekonomicky sebestačné osoby.
76. Smernica 2004/38 v žiadnom prípade nepodmieňuje všeobecne všetky práva na pobyt občanov Únie a ich rodinných príslušníkov požiadavkou ekonomickej sebestačnosti dotknutých osôb. Skôr sa v tejto smernici vyskytuje už aj dovtedy bežné rozlišovanie(70) medzi dvoma kategóriami práv na pobyt: práva občanov Únie, ktorí nie sú zárobkovo činní, a ich rodinných príslušníkov závisia v zásade od preukázania dostatočných finančných prostriedkov a komplexného krytia nemocenského poistenia [článok 7 ods. 1 písm. b) a c) v spojení s článkom 7 ods. 1 písm. d) smernice], na rozdiel od práv zamestnaných občanov Únie a ich rodinných príslušníkov, ktorí nepodliehajú žiadnemu takémuto obmedzeniu [článok 7 ods. 1 písm. a) v spojení s článkom 7 ods. 1 písm. d) smernice].
77. Práva odvoditeľné z článku 12 nariadenia č. 1612/68 je potrebné zaradiť do druhej z uvedených kategórií; patria rodinným príslušníkom občanov Únie, ktorí sú alebo ktorí boli v hostiteľskom členskom štáte zamestnaní ako migrujúci pracovníci. Preto nie je vhodné, a to ani pri zohľadnení úvah zákonodarcu, z ktorých smernica 2004/38 vychádza, podmieňovať tieto práva požiadavkou ekonomickej sebestačnosti dotknutých osôb.
78. Tento záver sa potvrdí, ak upriamime pozornosť na článok 12 ods. 3 smernice 2004/38. V tomto ustanovení je pre prípad úmrtia alebo odchodu občana Únie z hostiteľského členského štátu stanovené, že právo na pobyt jeho vzdelávajúcich sa detí, ako aj právo na pobyt rodiča, ktorý sa o tieto deti stará, zostáva zachované až do ukončenia vzdelávania detí. Na rozdiel od niektorých podobných ustanovení o zachovaní práv na pobyt(71), článok 12 ods. 3 smernice 2004/38 neobsahuje podmienku ekonomickej sebestačnosti detí a ich rodiča: preukázanie dostatočných prostriedkov a komplexného krytia nemocenského poistenia nebolo v tomto ustanovení stanovené ako podmienka pre pobyt v hostiteľskom členskom štáte.
79. Prejednávaný prípad ako taký síce nespadá do rozsahu pôsobnosti článku 12 ods. 3 smernice 2004/38, pretože ani jeden z oboch rodičov vzdelávajúceho sa dieťaťa Patricie nezomrel ani neodišiel zo Spojeného kráľovstva. Toto ustanovenie však znázorňuje, že smernica 2004/38 priznáva právnemu postaveniu vzdelávajúcich sa detí a rodičov, ktorí sa o ne starajú, zvláštny význam a že ich uprednostňuje pred inými rodinnými príslušníkmi občanov Únie.
80. Celkovo pre to svedčia aj aktuálne legislatívne úvahy vyjadrené v smernici 2004/38 proti tomu, aby boli práva na pobyt vyplývajúce z článku 12 nariadenia č. 1612/68 odteraz podmieňované požiadavkou ekonomickej sebestačnosti vzdelávajúceho sa dieťaťa alebo rodiča, ktorý sa o toto dieťa stará.
81. Takýto extenzívny výklad článku 12 nariadenia č. 1612/68, ktorý vyplýva z už mnou uvedenej judikatúry Súdneho dvora, môže mať jednoznačne za následok, že osoby ako pani Teixeira a jej dcéra, ktoré samy nie sú ekonomicky sebestačné, si budú v hostiteľskom členskom štáte uplatňovať nároky na dávky sociálnej pomoci. Z toho však nesmie v normálnom prípade vyplývať pre verejné rozpočty a sociálne systémy hostiteľského členského štátu žiadna neprimeraná záťaž. Pretože na financovanie jeho verejných rozpočtov a sociálnych systémov prispieval otec alebo matka vzdelávajúceho sa dieťaťa v rámci jeho/jej, súčasnej alebo minulej, činnosti ako migrujúci pracovník prostredníctvom daní alebo sociálnych odvodov. Zamestnaní migrujúci pracovníci poskytujú takýto finančný príspevok, aj keď sa na nich pozeráme ako na skupinu.
82. Koniec koncov bola určitá miera finančnej solidarity hostiteľského členského štátu so štátnymi príslušníkmi iných členských štátov už doteraz súčasťou všetkých nástrojov Spoločenstva týkajúcich sa práv voľného pohybu a pobytu, a to aj vzhľadom na osoby, ktoré neboli zárobkovo činné.(72) Teraz je táto myšlienka opätovne vyjadrená v preambule smernice 2004/38. V nej sa kategoricky nevylučuje využívanie systému sociálnej pomoci ani počas počiatočného obdobia pobytu v hostiteľskom členskom štáte; toto využívanie však nesmie byť neprimerané.(73) Okrem toho článok 14 ods. 3 smernice 2004/38 stanovuje, že využívanie systému sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu občanom Únie alebo jeho rodinnými príslušníkmi nesmie automaticky viesť k vyhosteniu.
83. Samozrejme zásada finančnej solidarity so štátnymi príslušníkmi iných členských štátov nenúti hostiteľský členský štát, aby toleroval prípady zneužívania. Podľa všeobecnej právnej zásady práva Spoločenstva totiž uplatnenie právnej úpravy Spoločenstva nesmie ísť tak ďaleko, aby zahŕňalo aj nekalé praktiky.(74) Táto zásada je vyjadrená aj v článku 35 smernice 2004/38.(75) Preto členské štáty môžu zabrániť odvolaniu sa na práva obsiahnuté v článku 12 nariadenia č. 1612/68 zneužívajúcim spôsobom. Existencia zneužitia však musí byť objektívne posúdená na základe celkového posúdenia všetkých okolností konkrétneho prípadu a nemôže vyplývať už zo samotného využitia práv udelených prostredníctvom článku 12 nariadenia č. 1612/68.(76)
84. V prejednávanej veci nič nenasvedčuje tomu, že sa pani Teixeira alebo jej dcéra zneužívajúcim spôsobom odvolávajú na článok 12 nariadenia č.1612/68 alebo že by mohli neprimerane využívať finančnú solidarity hostiteľského členského štátu.
85. Pani Teixeira žila v čase podania svojej žiadosti o pomoc s ubytovaním v Spojenom kráľovstve neprerušene(77) približne 18 rokov. Jej dcéra Patricia je občiankou Únie, ktorá sa narodila v hostiteľskom členskom štáte a tam pravdepodobne absolvovala celú svoju školskú dochádzku. Ak vnútroštátny súd nedospeje k iným skutkovým zisteniam, možno preto vychádzať z toho, že situácia pani Teixeiry a jej dcéry sa vyznačuje relatívne vysokou mierou integrácie v hostiteľskom členskom štáte. Za týchto okolností sa zdá byť určitá miera finančnej solidarity voči nim oprávnená.
86. Súhrnne možno preto konštatovať:
Právo na pobyt vyplývajúce z článku 12 nariadenia č. 1612/68 pre rodiča, ktorý sa stará o vzdelávajúce sa dieťa migrujúceho pracovníka, nezávisí od toho, či tento rodič má dostatočné finančné prostriedky a komplexné krytie nemocenského poistenia.
C – Časové faktory
87. Nakoniec je potrebné objasniť, aký vplyv majú tri časové faktory uvedené vnútroštátnym súdom na právo na pobyt osoby v situácii, v akej je pani Teixeira.
1. V akom čase musela byť vzdelávajúca sa osoba dieťaťom migrujúceho pracovníka?
88. Treťou časťou svojej druhej otázky(78) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, v akom čase musela byť vzdelávajúca sa osoba dieťaťom migrujúceho pracovníka, aby sa mohol uplatniť článok 12 nariadenia č. 1612/68. Konkrétne sa pýta, či toto ustanovenie je relevantné len vtedy, ak rodič, ktorý sa stará o vzdelávajúce sa dieťa, bol v hostiteľskom členskom štáte zamestnaný ako migrujúci pracovník už v čase, keď dieťa vstúpilo do vzdelávacieho systému.
89. Za touto otázkou stojí skutočnosť, že pani Teixeira v čase, keď jej dcéra Patricia vstúpila do vzdelávacieho systému, nebola v Spojenom kráľovstve zárobkovo činná, ale len pred začiatkom jej školskej dochádzky a dočasne aj počas jej školskej dochádzky. Vzhľadom na to má vnútroštátny súd pochybnosti, či Patricia, a tým aj jej matka ako osoba, ktorá sa o ňu stará, sa teraz môže odvolávať na článok 12 nariadenia č. 1612/68.
90. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že rozsah pôsobnosti článku 12 nariadenia č. 1612/68 nie je obmedzený na prípady, v ktorých mal rodič vzdelávajúceho sa dieťaťa postavenie migrujúceho pracovníka práve v čase, keď dieťa vstúpilo do vzdelávacieho systému.
91. Už podľa svojho znenia platí toto ustanovenie tak pre deti, ktorých rodič na území hostiteľského členského štátu „je zamestnaný“, ako aj pre tie, ktorých rodič tam „bol zamestnaný“. Deti bývalých migrujúcich pracovníkov sa môžu odvolávať na článok 12 takisto ako deti občanov Únie, ktorí majú postavenie aktívnych migrujúcich pracovníkov. Oporné body pre názor, že deti bývalých migrujúcich pracovníkov môžu mať len obmedzené právo na prístup k vzdelaniu v hostiteľskom členskom štáte, z článku 12 nevyplývajú.
92. Ako už bolo spomenuté, článok 12 nariadenia č. 1612/68 nemožno vykladať reštriktívne.(79) Cieľom tohto ustanovenia je vytvoriť čo najpriaznivejšie podmienky na začlenenie rodiny migrujúceho pracovníka do prostredia hostiteľského členského štátu a chrániť jeho deti pred nevýhodami pre ich vzdelanie a kariéru.(80)
93. S týmto cieľom by nebolo zlučiteľné, ak by práva odvoditeľné z článku 12 nariadenia č. 1612/68 boli spojené s rigidným pravidlom rozhodného dňa. Naopak toto ustanovenie poskytuje dieťaťu, a tým aj osobe, ktorá dieťa vychováva a stará sa oň, vždy už vtedy právo na pobyt na účel vzdelávania, ak býva v hostiteľskom členskom štáte od okamihu, v ktorom tam jeden z rodičov mal právo na pobyt ako migrujúci pracovník.(81) Je nepodstatné, či tento rodič bol práve v čase začiatku vzdelávania dieťaťa zárobkovo činný ako migrujúci pracovník. Toto uznala aj vláda Spojeného kráľovstva v konaní pred Súdnym dvorom.
94. Pani Teixeira síce nebola v čase, keď jej dcéra začala navštevovať školu, v Spojenom kráľovstve zárobkovo činná, vykazovala tam však počas školskej dochádzky jej dcéry prerušované obdobia zamestnanosti. Keďže nedošlo k iným skutkovým zisteniam, vychádzam z toho, že pritom nešlo len o čisto okrajovú a vedľajšiu činnosť, ale o skutočné a pravé činnosti, ktoré pani Teixeira vykonávala podľa pokynov zamestnávateľa a za odmenu. Tým mala pani Teixeira počas vzdelávania svojej dcéry Patricie niekedy postavenie migrujúceho pracovníka v Spojenom kráľovstve.(82)
95. Aj keby sa teda predpokladalo, že Patricia nezačala svoju školskú dochádzku v Spojenom kráľovstve na základe článku 12 nariadenia č. 1612/68, ale len na základe vnútroštátneho práva, neskoršie občasné zamestnanie pani Teixery v každom prípade umožnilo uplatnenie práva Spoločenstva.
96. To umožňuje Patrícii, prinajmenšom zo súčasného hľadiska, pokračovať vo vzdelávaní v Spojenom kráľovstve a ukončiť ho pri uplatnení článku 12 nariadenia č. 1612/68. V dôsledku toho sa môže aj mama Patriciie, pani Teixeira, ako osoba starajúca sa o dieťa teraz odvolávať na toto ustanovenie.(83)
97. Súhrnne teda platí:
Právo na pobyt vyplývajúce z článku 12 nariadenia č. 1612/68 pre rodiča, ktorý sa stará o vzdelávajúce sa dieťa migrujúceho pracovníka, nezávisí od toho, či tento rodič v čase začiatku vzdelávania sa dieťaťa bol v hostiteľskom členskom štáte zamestnaný ako migrujúci pracovník. Postačuje, aby dieťa bývalo v hostiteľskom členskom štáte od doby, v ktorej jeden z rodičom tam mal ako migrujúci pracovník právo na pobyt.
2. Aké účinky má dosiahnutie plnoletosti dieťaťa na právo na pobyt jeho rodiča ako osoby, ktorá sa o neho stará?
98. Štvrtou časťou svojej druhej otázky(84) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či právo na pobyt, ktoré prislúcha osobe ako rodičovi na účel starostlivosti o vzdelávajúce sa dieťa migrujúceho pracovníka v hostiteľskom členskom štáte, automaticky končí dosiahnutím plnoletosti tohto dieťaťa.
99. Za touto otázkou stojí skutočnosť, že Patricia, dcéra pani Teixeiry, v čase jej žiadosti o poskytnutie pomoci s ubytovaním, už mala 15 rokov a teraz má 18 rokov, teda podľa práva Spojeného kráľovstva dosiahla plnoletosť.
100. Keďže vychádzam z toho, že v prejednávanej veci je relevantným právnym základom nároku článok 12 nariadenia č. 1612/68, z ktorého sa dajú odvodiť práva na pobyt tak pre pani Teixeira, ako aj pre jej dcéru, vysvetlím otázku vnútroštátneho súdu vzhľadom na toto ustanovenie. Nasledujúce úvahy sú však uplatniteľné aj na možné práva na pobyt, ktoré by jeden z rodičov ako osoba, ktorá sa stará o dieťa, mohol odvodiť zo smernice 2004/38, napríklad z jej článku 12 ods. 3.
101. Východiskovým bodom pre zodpovedanie tejto otázky by mala byť úvaha, že práva vyplývajúce z článku 12 nariadenia č. 1612/68 dieťaťa a osoby starajúcej sa o toto dieťa nemajú nevyhnutne to isté trvanie.
102. Na trvanie pôvodných práv dieťaťa nemá dosiahnutie jeho plnoletosti žiadny priamy vplyv.(85) Tak právo na prístup k vzdelaniu zakotvené v článku 12 nariadenia č. 1612/68, ako aj príslušné právo na pobyt platia podľa ich zmyslu a účelu(86) do ukončenia vzdelávania dieťaťa. V súčasnosti tento okamih najčastejšie nastáva až po dosiahnutí plnoletosti dieťaťa, keďže rozsah pôsobnosti článku 12 nariadenia č. 1612/68 zahŕňa aj vysokoškolské štúdium.(87)
103. Inak je to však v prípade odvodeného práva na pobyt rodiča, ktorý sa o dieťa stará. Aj pravidelná osobná prítomnosť tohto rodiča má síce umožňovať dieťaťu vzdelávanie za čo najlepších podmienok.(88) To však platí len vtedy, ak je osobná starostlivosť o dieťa rodičom potrebná na to, aby právu dieťaťa na prístup k vzdelaniu nebol odňatý potrebný účinok.(89)
104. Na rozdiel od názoru Spojeného kráľovstva by som v tejto súvislosti nepovažovala za primerané zaviesť prísnu vekovú hranicu, ktorá zodpovedá plnoletosti dieťaťa. Ako totiž vyplýva z článku 10 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1612/68 a z článku 2 bodu 2 písm. c) smernice 2004/38, aj zákonodarca Spoločenstva uznáva, že pre dieťa môže byť nevyhnutné žiť so svojimi rodičmi alebo jedným z nich ešte nejaký čas aj po dosiahnutí plnoletosti.(90) Podľa okolností konkrétneho prípadu môže byť také spolužitie v spoločnej domácnosti práve preto nevyhnutné, aby sa dieťaťu umožnilo pokračovať vo vzdelávaní a ukončiť ho.
105. Na jednej strane je v tejto súvislosti potrebné myslieť na deti, ktoré dosiahnu plnoletosť pred dôležitou skúškou, napríklad maturitou; spravidla naďalej potrebujú osobnú starostlivosť ich rodičov alebo rodiča až dovtedy, kým danú skúšku neurobia. Na druhej strane je potrebné myslieť na mentálne alebo telesne postihnuté deti, ktoré si počas svojho vzdelávania vyžadujú špeciálnu podporu a starostlivosť v bežnom živote, a to aj po dosiahnutí plnoletosti.
106. Ak sa však takéto zvláštne okolnosti nevyskytujú, úrady hostiteľského členského štátu môžu vychádzať z toho, že dieťa migrujúceho pracovníka od dosiahnutia plnoletosti už nepotrebuje osobnú starostlivosť svojich rodičov. Z dieťaťa sa stal mladý dospelý človek. Už nepodlieha právu starostlivosti svojich rodičov a fakticky potrebuje ešte nanajvýš finančnú podporu, naopak však nepotrebuje pravidelnú osobnú prítomnosť jedného z rodičov, ani spolužitie s ním v spoločnej domácnosti.
107. Vyššie uvedené nemá samozrejme žiadny vplyv na možné právo trvalého pobytu, ktoré mohol tento rodič nadobudnúť počas svojho legálneho zdržiavania sa v hostiteľskom členskom štáte pobytu na účel osobnej starostlivosti o svoje dieťa (článok 16 smernice 2004/38).
108. Súhrnne možno konštatovať:
Právo na pobyt, ktoré patrí určitej osobe ako rodičovi v hostiteľskom členskom štáte na účel starostlivosti o vzdelávajúce sa dieťa migrujúceho pracovníka, končí dosiahnutím plnoletosti dieťaťa okrem prípadu, keď okolnosti konkrétneho prípadu vyžadujú na to, aby sa dieťaťu umožnilo pokračovať vo vzdelávaní a ukončiť ho, osobnú starostlivosť o toto dieťa týmto rodičom aj po tomto okamihu.
3. Je dôležité, či dieťa začalo svoje vzdelávanie pred alebo po nadobudnutí účinnosti smernice 2004/38? (tretia prejudiciálna otázka)
109. Tretia prejudiciálna otázka je položená len v prípade kladnej odpovede na prvú otázku, t. j. len v prípade, že osoba v situácii, v akej je pani Teixeira, si môže uplatňovať právo na pobyt len na základe smernice 2004/38. Keďže navrhujem Súdnemu dvoru odvodiť právo na pobyt z článku 12 nariadenia č. 1612/68, a tým teda negatívne odpovedať na prvú otázku,(91) zaoberám sa ďalej treťou otázku len subsidiárne.
110. Treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či právo na pobyt osoby, ktorá od marca 2007 prebrala ako rodič starostlivosť o vzdelávajúce sa dieťa migrujúceho pracovníka, môže podliehať možným obmedzeniam vyplývajúcim zo smernice 2004/38, hoci toto dieťa začalo svoju školskú dochádzku pred uplynutím lehoty na prebratie smernice, t. j. pred 30. aprílom 2006.
111. Keďže pani Teixeira sa o svoju dcéru osobne stará až od marca 2007, môže sa dovolávať práva na pobyt ako rodič vzdelávajúceho sa dieťaťa najskôr od tohto dátumu, a to bez ohľadu na to, kedy toto dieťa skutočne začalo chodiť do školy. V súvislosti s týmto právom na pobyt pre osobu starajúcu sa o dieťa sa pani Teixeira preto nemôže odvolávať na akýkoľvek spôsob ochrany pravdepodobne nadobudnutých práv, aby zabránila uplatneniu smernice 2004/38, resp. vnútroštátnym predpisom na jej prebratie. Nejde ani o prípad retroaktivity. V tomto prípade platí skôr zásada, podľa ktorej sa nové pravidlo musí bezodkladne uplatniť na budúce právne účinky situácie, ktorá vznikla za účinnosti predchádzajúceho pravidla.(92)
112. Preto by mala byť odpoveď na tretiu otázku, ak by bola relevantná, záporná.
113. Otázkou, či pre pôvodné právo na vzdelanie a pobyt dcéry pani Teixery, Patrície, platí niečo iné, nie je potrebné sa v prejednávanej veci zaoberať, pretože jej školská dochádzka začala dávno pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 2004/38. Pretože predmetom konania vo veci samej je podľa uznesenia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania len samotné možné právo na pobyt pani Teixeiry a síce ako predpoklad toho, aby jej podľa vnútroštátneho práva mohla byť priznaná pomoc s ubytovaním.
114. Beztak však podľa mnou navrhovaného riešenia(93) nevyplývajú ani pre právo na pobyt pani Teixeiry, ani pre právo na pobyt jej dcéry zo smernice 2004/38 žiadne obmedzenia.
D – Záverečné poznámky
115. Na záver sa venujem ešte dvom krátkym poznámkam týkajúcim sa možného práva pani Teixeiry na trvalý pobyt v Spojenom kráľovstve a práva na rovnaké zaobchádzanie ako občianky Únie.
1. O možnom práve na trvalý pobyt
116. Podľa článku 16 ods. 1 smernice 2004/38 majú občania Únie, ktorí sa legálne zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov v hostiteľskom členskom štáte, právo trvalého pobytu v tomto členskom štáte.
117. Podľa údajov vnútroštátneho súdu sa pani Teixeira nepretržite(94) zdržiava v Spojenom kráľovstve od roku 1989, teda jednoznačne dlhšie ako päť rokov.
118. Uznesenie o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje žiadne indície pre to, že by pobyt pani Teixeira od roku 1989 do roku 1991 v jej postavení migrujúceho pracovníka mohol byť nelegálny, ani indície pre to, že jej pobyt v ďalšom období by mohol byť nelegálny. Samotná okolnosť, že pani Teixeira nebola v Spojenom kráľovstve nepretržite zamestnaná ako pracovníčka, v každom prípade nepostačuje na to, aby sa predpokladal nelegálny pobyt. Skôr mohla podľa práva Spoločenstva dočasne využívať právo na pobyt v Spojenom kráľovstve aj ako nezárobkovo činná občianka Únie(95) alebo, pred svojím rozvodom, ako manželka migrujúceho pracovníka.(96)
119. Okrem toho by bolo potrebné skúmať, či v prejednávanej veci nepovoľuje pani Teixeire pobyt v Spojenom kráľovstve nezávisle od práva Spoločenstva aj vnútroštátne právo. Podľa článku 16 ods. 1 smernice 2004/38 je totiž pre nadobudnutie práva na trvalý pobyt relevantné len to, že občan Únie sa legálne zdržiaval v hostiteľskom členskom štáte počas nepretržitého obdobia piatich rokov. To síce platí v prvom rade pre občanov Únie, ktorí sa tam zdržiavali „v súlade s podmienkami ustanovenými v tejto smernici“ počas nepretržitého obdobia piatich rokov.(97) Smernica 2004/38 však podľa svojho článku 37 výslovne neovplyvňuje priaznivejšie zákony, nariadenia ani administratívne postupy členských štátov.
120. Na základe toho nie je v žiadnom prípade vylúčené, že pani Teixeira má medzičasom v Spojenom kráľovstve právo na trvalý pobyt podľa článku 16 smernice 2004/38, ktoré by ju v budúcnosti oslobodzovalo od povinnosti dokazovať dostatočné prostriedky a komplexné krytie nemocenského poistenia.(98) Preto je prekvapujúce, že pani Teixeira v konaní vo veci samej uznala, že si nemôže uplatňovať právo na trvalý pobyt. Samotná okolnosť, že pani Teixera pravdepodobne nemá oprávnenie na trvalý pobyt, je v každom prípade pre existenciu možného práva na trvalý pobyt nerelevantné; takýto dokument má totiž len deklaratórny charakter.(99)
121. Keďže však vnútroštátny súd výslovne poukazuje na to, že právo trvalého pobytu nie je predmetom konania vo veci samej, nie je Súdny dvor povolaný sa touto otázkou bližšie zaoberať.(100) To však nezbavuje vnútroštátne úrady povinnosti na žiadosť pani Teixery prípadne opätovne preskúmať, či boli splnené podmienky na právo trvalého pobytu alebo v každom prípade či tieto podmienky boli medzičasom splnené.
2. O práve na rovné zaobchádzanie
122. Ak sa pani Teixeira legálne zdržiava v Spojenom kráľovstve, bez ohľadu na to, či jej právo na pobyt vyplýva z práva Spoločenstva alebo len z vnútroštátneho práva, má ako občianka Únie právo na rovnaké zaobchádzanie podľa článku 18 ES, v spojení s článkom 12 ES(101). Ako Súdny dvor objasnil v rozsudku Trojani, môžu občania Únie opierajúc sa o toto právo požadovať v hostiteľskom členskom štáte počas určitého obdobia poskytovanie dávok sociálnej pomoci(102). Na to správne poukázala Komisia v konaní pred Súdnym dvorom.
VI – Návrh
123. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré mu v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania položil Court of Appeal (Civil Division), takto:
1. Ak sa vzdeláva dieťa občana Únie v členskom štáte, v ktorom je alebo v ktorom bol tento občan Únie zamestnaný ako migrujúci pracovník, má rodič, ktorý sa o dieťa stará, v hostiteľskom členskom štáte právo na pobyt odvodené z článku 12 nariadenia č. 1612/68.
2. Právo na pobyt vyplývajúce z článku 12 nariadenia č. 1612/68 pre rodiča, ktorý sa stará o vzdelávajúce sa dieťa migrujúceho pracovníka, nezávisí od toho, či tento rodič má dostatočné finančné prostriedky a komplexné krytie nemocenského poistenia.
3. Právo na pobyt pre rodiča, ktorý sa stará o vzdelávajúce sa dieťa migrujúceho pracovníka, nezávisí od toho, či tento rodič v čase začiatku vzdelávania sa dieťaťa bol v hostiteľskom členskom štáte zamestnaný ako migrujúci pracovník. Postačuje, aby dieťa bývalo v hostiteľskom členskom štáte od času, v ktorom jeden z rodičov tam mal ako migrujúci pracovník právo na pobyt.
4. Právo na pobyt, ktoré patrí určitej osobe ako rodičovi v hostiteľskom členskom štáte na účel starostlivosti o vzdelávajúce sa dieťa migrujúceho pracovníka, končí dosiahnutím plnoletosti dieťaťa, okrem prípadu, keď okolnosti konkrétneho prípadu vyžadujú na to, aby sa dieťaťu umožnilo pokračovať vo vzdelávaní a ukončiť ho, osobnú starostlivosť o toto dieťa týmto rodičom aj po tomto okamihu.