ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (piata komora)
z 9. septembra 2010 (*)
„Dumping – Dovoz oceľových lán a káblov s pôvodom najmä v Indii – Porušenie záväzku – Zásada proporcionality – Článok 8 ods. 1, 7 a 9 nariadenia (ES) č. 384/96 [teraz článok 8 ods. 1, 7 a 9 nariadenia (ES) č. 1225/2009]“
Vo veci T‑119/06,
Usha Martin Ltd, so sídlom v Kalkate (India), v zastúpení: K. Adamantopoulos, advokát, J. Branton, solicitor, V. Akritidis a Y. Melin, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: J.‑P. Hix a B. Driessen, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci G. Berrisch, advokát,
a
Európskej komisii, v zastúpení: P. Stancanelli a T. Scharf, splnomocnení zástupcovia,
žalovaným,
ktorej predmetom je na jednej strane návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 2006/38/ES z 22. decembra 2005, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie Komisie 1999/572/ES o prijatí záväzkov ponúknutých v súvislosti s antidumpingovým konaním týkajúcim sa dovozu oceľových lán a káblov s pôvodom inter alia v Indii (Ú. v. EÚ L 22, 2006, s. 54), a na druhej strane nariadenia Rady (ES) č. 121/2006 z 23. januára 2006, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 1858/2005 o uložení konečného antidumpingového cla na dovozy oceľových lán a káblov s pôvodom okrem iného v Indii (Ú. v. EÚ L 22, s. 1),
VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora),
v zložení: predseda komory M. Vilaras, sudcovia M. Prek a V. M. Ciucă (spravodajca),
tajomník: K. Pocheć, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 25. marca 2010,
vyhlásil tento
Rozsudok
Právny rámec
1 Základnú antidumpingovú úpravu stanovuje nariadenie Rady (ES) č. 384/96 z 22. decembra 1995 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 56, 1996, s. 1; Mim. vyd. 11/010, s. 45) v znení zmien a doplnení (ďalej len „základné nariadenie“) [nahradené nariadením Rady (ES) č. 1225/2009 z 30. novembra 2009 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. EÚ L 343, s. 51, korigendum Ú. v. EÚ L 7, 2010, s. 22)]. Článok 8 ods. 1, 7 a 9 základného nariadenia (teraz článok 8 ods. 1, 7 a 9 nariadenia č. 1225/2009) stanovuje:
„1. Pokiaľ sa predbežne potvrdzujúcim zistením určila existencia dumpingu a ujmy, Komisia môže prijať prijateľné dobrovoľné ponuky záväzkov, predložené ktorýmkoľvek vývozcom, na úpravu jeho cien alebo na ukončenie vývozov za dumpingové ceny, ak je po osobitnej konzultácií poradného výboru presvedčená, že škodlivý účinok dumpingu sa týmto odstráni. V takom prípade a za predpokladu, že takéto záväzky sú platné, sa dočasné clo uložené Komisiou v súlade s článkom 7 ods. 1 alebo konečné clo uložené Radou v súlade s článkom 9 ods. 4, podľa daného prípadu, nevzťahuje na príslušné dovozy daného výrobku vyrábaného spoločnosťami, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie Komisie, ktorým sa prijímajú záväzky, v znení jeho neskorších zmien a doplnení. Zvýšenie cien v zmysle takýchto záväzkov nie je vyššie, ako je potrebné na odstránenie dumpingového rozpätia, avšak malo by byť nižšie než dumpingové rozpätie, ak by takéto zvýšenie bolo dostatočné na odstránenie ujmy výrobnému odvetviu Spoločenstva.
…
7. Komisia vyžaduje od každého vývozcu, od ktorého bol akceptovaný záväzok, aby pravidelne poskytoval informácie, ktoré sa týkajú plnenia takéhoto záväzku a umožnil overenie príslušných údajov. Nevyhovenie takýmto požiadavkám sa interpretuje ako porušenie záväzku.
…
9. V prípade porušenia alebo späťvzatia záväzkov akoukoľvek stranou záväzku, alebo v prípade odvolania prijatia záväzku Komisiou, prijatie záväzku sa po konzultácií odvolá rozhodnutím Komisie alebo nariadením Komisie, ak je to vhodné, a automaticky sa uplatňuje dočasné clo, ktoré Komisia uložila v súlade s článkom 7 alebo konečné clo, ktoré uložila Rada v súlade s článkom 9 odsek 4 za predpokladu, že daný výrobca mal možnosť vyjadriť svoje pripomienky, okrem prípadov, v ktorých záväzok vzal späť samotný vývozca.
Akákoľvek zainteresovaná strana alebo akýkoľvek členský štát môžu predložiť informácie, ktoré poskytujú evidentný dôkaz o porušení záväzku. Následné hodnotenie, či porušenie záväzku nastalo alebo nie, sa spravidla ukončí do šiestich mesiacov, ale v žiadnom prípade nie neskôr ako deväť mesiacov po náležite odôvodnenej žiadosti. Komisia môže pri monitorovaní záväzkov požiadať o pomoc príslušné orgány členských štátov.“
Skutkové okolnosti
2 Žalobkyňa, Usha Martin Ltd, je spoločnosťou založenou podľa indického práva, ktorá vyrába oceľové laná a káble a vyváža ich najmä do Európskej únie. Žalobkyňa a spoločnosť Wolf založili spoločný podnik Brunton Wolf Wire & Ropes so sídlom v Dubaji (Spojené arabské emiráty). Brunton Wolf Wire & Ropes tiež vyrába oceľové laná a káble, ktoré vyváža do Únie.
3 Dňa 12. augusta 1999 Rada Európskej únie prijala nariadenie (EHS) č. 1796/1999 o uložení konečného antidumpingového cla a o konečnom výbere uloženého dočasného cla na dovoz oceľových lán a káblov s pôvodom v Čínskej ľudovej republike, Maďarsku, Indii, Mexiku, Poľsku, Južnej Afrike a Ukrajine a o ukončení antidumpingového konania súvisiaceho s dovozmi s pôvodom v Kórejskej republike [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 217, s. 1).
4 Výrobok, na ktorý sa vzťahuje nariadenie č. 1796/1999, zahŕňa všetky oceľové laná a káble, vrátane uzavretých splietaných lán, okrem lán a káblov z nezhrdzavejúcej ocele, s maximálnym prierezovým rozmerom presahujúcim 3 mm. Vzhľadom na to, že všetky oceľové laná a káble majú rovnaké fyzikálne a technické vlastnosti a použitie, aj keď existujú rozdiely medzi výrobkami v hornej a spodnej časti sortimentového pásma, orgány dospeli k záveru, že všetky výrobky v tomto sortimentovom pásme predstavujú jediný výrobok v rozsahu, v akom existuje súťaž medzi oceľovými lanami a káblami v priľahlých skupinách.
5 Individuálna sadzba antidumpingového cla uložená žalobkyni v odôvodnení č. 86 nariadenia č. 1796/1999, ako aj v článku 1 ods. 2 bola 23,8 %. V súlade s článkom 2 nariadenia č. 1796/1999 oceľové laná a káble vyvážané spoločnosťami, ktorých ponuky záväzkov Európska komisia prijala, boli oslobodené od sporného antidumpingového cla.
6 Žalobkyňa sa v záväzku ponúknutom podľa článku 8 ods. 1 základného nariadenia predovšetkým zaviazala, že bude dodržiavať stanovené minimálne ceny pre vývozy oceľových lán a káblov do Únie s cieľom zabezpečiť odstránenie škodlivých účinkov dumpingu.
7 Žalobkyňa sa zároveň zaviazala, že pri každom predaji dotknutého výrobku vystaví faktúru, ktorá bude v súlade so záväzkom (ďalej len „faktúra v súlade so záväzkom“), to znamená, že faktúra bude obsahovať informácie uvedené v prílohe VI záväzku (bod 4.1 záväzku). Podľa bodu 4.2 záväzku sa žalobkyňa zaviazala nevystavovať faktúry v súlade so záväzkom pre „výrobky, na ktoré sa záväzok nevzťahuje“. Podľa bodu 4.3 záväzku si žalobkyňa „uvedomuje, že ak sa zistí, že faktúry v súlade so záväzkom vystavila v rozpore s ustanoveniami [tohto] záväzku, Komisia má právo deklarovať, že [ňou] vydané vyhlásenie o zhode na spornej faktúre je neplatné a má právo informovať o tejto skutočnosti príslušné colné orgány členských štátov bez toho, aby bola dotknutá možnosť inštitúcií Spoločenstva prijať všetky opatrenia uvedené [v bode] 8 [tohto] záväzku“.
8 Žalobkyňa sa okrem toho zaviazala informovať každý štvrťrok Komisiu v podrobných správach podľa požadovaných technických špecifikácií o všetkých predajoch oceľových lán a káblov v rámci Únie, vrátane predajov oceľových lán a káblov, na ktoré sa záväzok nevzťahuje, a spolupracovať s Komisiou formou predkladania všetkých informácií, ktoré bude Komisia požadovať v rámci zabezpečenia dodržiavania záväzku (bod 5 a prílohy II, III, IV a V záväzku).
9 Navyše podľa bodu 6 záväzku sa žalobkyňa zaviazala neobchádzať ustanovenia záväzku napríklad tým, že priamo alebo nepriamo uzavrie s klientmi v Únii kompenzačné dohody.
10 Napokon bod 8 záväzku s názvom „Porušenia alebo zrušenia“ stanovuje, že:
„Bez toho, aby bol porušený [bod] 8.3, si je [žalobkyňa] vedomá, že:
– nedodržanie tohto záväzku alebo odmietnutie spolupráce s Komisiou… pri monitorovaní tohto záväzku sa bude považovať za porušenie záväzku; toto porušenie zahŕňa aj nepredloženie správ požadovaných v zmysle [bodu] 5 v stanovenej lehote s výnimkou prípadu vyššej moci;
– ak má Komisia dôvod domnievať sa, že došlo k porušeniu záväzku, môže na základe najlepších dostupných informácií okamžite vymerať dočasné antidumpingové clo podľa článku 8 ods. 10 základného nariadenia;
– ak dôjde podľa článku 8 ods. 9 základného nariadenia k porušeniu záväzku alebo k zrušeniu záväzku zo strany Komisie… alebo zo strany [žalobkyne], možno vymerať konečné antidumpingové clo na základe skutočností zistených v rámci vyšetrovania, ktoré viedlo k prijatiu záväzku za podmienky, že [žalobkyňa] mala možnosť sa k veci vyjadriť s výnimkou prípadu, že sama zrušila záväzok.“
11 Podľa bodu 1 tretej zarážky záväzku sa ustanovenia a doložky záväzku uplatnia nielen na žalobkyňu, ale aj na každú spoločnosť, ktorá je s ňou kdekoľvek vo svete prepojená.
12 Rozhodnutím 1999/572/ES z 13. augusta 1999 o prijatí záväzkov ponúknutých v súvislosti s antidumpingovým konaním týkajúcim sa dovozu oceľových lán a káblov s pôvodom v Čínskej ľudovej republike, Maďarsku, Indii, Kórejskej republike, Mexiku, Poľsku, Južnej Afrike a Ukrajine (Ú. v. ES L 217, s. 63; Mim. vyd. 11/032, s. 119) Komisia okrem iného prijala záväzok ponúknutý žalobkyňou.
13 V rámci zisťovania zameraného na overenie dodržiavania záväzku podľa bodov 5.1 a 5.4 záväzku Komisia v januári a vo februári 2005 navštívila priestory žalobkyne v Indii a Spojených arabských emirátoch.
14 Listom z 12. mája 2005 Komisia informovala žalobkyňu, že v rámci zisťovania odhalila, že žalobkyňa trikrát porušila záväzok a v dôsledku toho má Komisia v úmysle zrušiť prijatie záväzku.
15 Listami z 20. mája, 29. augusta a 6. septembra 2005 žalobkyňa predložila pripomienky k zistenému porušeniu záväzku a zamýšľanému zrušeniu zo strany Komisie.
16 Rada prijala 8. novembra 2005 nariadenie (ES) č. 1858/2005 z 8. novembra 2005, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz oceľových lán a káblov s pôvodom v Čínskej ľudovej republike, Indii, Južnej Afrike a na Ukrajine po preskúmaní uplynutia platnosti opatrení podľa článku 11 ods. 2 základného nariadenia (Ú. v. EÚ L 299, s. 1). Nariadením č. 1858/2005 Rada rozhodla, že antidumpingové opatrenia uplatňujúce sa na dovoz príslušného výrobku s pôvodom okrem iného v Indii, ktoré boli zavedené nariadením č. 1796/1999, by sa mali zachovať ďalších päť rokov.
17 Rozhodnutím Komisie 2006/38/ES z 22. decembra 2005, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie Komisie 1999/572/ES o prijatí záväzkov ponúknutých v súvislosti s antidumpingovým konaním týkajúcim sa dovozu oceľových lán a káblov s pôvodom inter alia v Indii (Ú. v. EÚ L 22, 2006, s. 54, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), Komisia rozhodla o zrušení prijatia záväzku týkajúceho sa dovozu oceľových lán a káblov ponúknutého žalobkyňou a v dôsledku toho zmenila rozhodnutie 1999/572 o prijatí záväzku. Komisia zároveň predložila Rade 23. decembra 2005 návrh nariadenia Rady na zrušenie prijatia záväzku a vymeranie konečného antidumpingového cla žalobkyni [dokument KOM(2005) 541 v konečnom znení].
18 V napadnutom rozhodnutí Komisia konštatovala tri porušenia záväzku. Po prvé preskúmaním účtovných dokladov žalobkyne sa zistilo, že výrazné objemy príslušného výrobku, ktorý nebol zahrnutý v záväzku, boli v rozpore so znením bodu 5.2 a prílohy IV ods. 1 záväzku vynechané zo štvrťročných podnikových správ o predaji, ktoré žalobkyňa predložila Komisii. Po druhé Komisia konštatovala, že žalobkyňa v rozpore s bodmi 4.2 a 4.3 záväzku predala dotknutý tovar svojim prepojeným dovozcom vo Veľkej Británii a v Dánsku a uviedla ho vo faktúrach v súlade so záväzkom. Po tretie overovanie v priestoroch spoločnosti Brunton Wolf Wire & Ropes v Dubaji preukázalo, že určité oceľové laná a káble boli vyvezené zo Spojených arabských emirátov do Únie a preclené ako tovar s pôvodom v Spojených arabských emirátoch, aj keď v skutočnosti išlo o tovar s pôvodom v Indii.
19 Za týchto okolností prijala Rada 23. januára 2006 nariadenie (ES) č. 121/2006, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 1858/2005 o uložení konečného antidumpingového cla na dovozy oceľových lán a káblov s pôvodom okrem iného v Indii (Ú. v. EÚ L 22, s. 1, ďalej len „napadnuté nariadenie“). Podľa článku 1 napadnutého nariadenia bola žalobkyňa vynechaná zo zoznamu spoločností oslobodených od konečného antidumpingového cla. V dôsledku toho bolo žalobkyni na dovozy dotknutého výrobku, ktorý žalobkyňa vyrába a vyváža do Únie, vymerané konečné antidumpingové clo vo výške 23,8 % podľa odôvodnenia č. 86 a článku 1 ods. 2 nariadenia č. 1796/1999, ktorého platnosť bola predĺžená článkom 1 ods. 2 nariadenia č. 1858/2005.
Konanie a návrhy účastníkov konania
20 Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 19. apríla 2006 podala túto žalobu.
21 Vzhľadom na to, že zloženie komôr Všeobecného súdu bolo zmenené, sudca spravodajca bol pridelený k piatej komore, ktorej bola z tohto dôvodu táto vec pridelená.
22 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (piata komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na verejnom pojednávaní 25. marca 2010.
23 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie v časti, ktorá sa jej týka a v ktorej zrušuje prijatie predtým platného záväzku o minimálnych cenách,
– zrušil napadnuté nariadenie v rozsahu, v akom sa jej týka, a vykonal napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal Radu a Komisiu na náhradu trov konania.
24 Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
25 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
26 Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza dva žalobné dôvody, ktoré sa opierajú po prvé o porušenie zásady proporcionality a po druhé o nesprávne právne posúdenie, nedostatočné odôvodnenie a zneužitie právomoci v súvislosti s pôvodom dotknutých výrobkov.
O prvom žalobnom dôvode týkajúcom sa porušenia zásady proporcionality
Tvrdenia účastníkov konania
27 V prvom žalobnom dôvode žalobkyňa v podstate uvádza, že z hľadiska zásady proporcionality Komisiou uplatňované dve pochybenia, po prvé nepredloženie správy o predajoch, na ktoré sa záväzok nevzťahuje, a po druhé uplatnenie faktúr v súlade so záväzkom nie sú závažným porušením záväzku, ktoré by oprávňovalo Komisiu uložiť žalobkyni takú drastickú sankciu, akou je zrušenie prijatia záväzku. Komisia mohla žalobkyni uložiť miernejšie sankcie, napr. upozornenie, že v budúcnosti sa nesmie opätovne dopustiť rovnakej chyby.
28 Podľa článku 5 ES Spoločenstvo nesmie žiadnou činnosťou prekročiť rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov Zmluvy. V dôsledku toho zásada proporcionality uvedená v Zmluve ES vyžaduje, aby prostriedky využívané orgánmi Spoločenstva boli primerané sledovanému cieľu. Okrem toho sa v judikatúre uvádza, že zásada proporcionality, ktorá je všeobecnou zásadou práva Spoločenstva, vyžaduje, aby akty orgánov Spoločenstva neprekračovali hranice toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom v situácii, keď existuje výber medzi viacerými primeranými opatreniami, treba zvoliť také opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce, a spôsobené nevýhody nesmú byť neprimerané sledovaným cieľom.
29 Podľa žalobkyne dodržiavanie zásady proporcionality je vo veci samej dôležité najmä vzhľadom na skutočnosť, že Komisia má pri rozhodovaní o zrušení prijatia záväzku podľa článku 8 základného nariadenia široký priestor na voľnú úvahu a jej uplatňovanie musí byť v súlade so zásadou proporcionality.
30 Z tohto hľadiska je evidentné, že zrušenie prijatia záväzku je vážnym opatrením, ktoré značne ovplyvní aktivity dotknutej spoločnosti, a že teda ide o zjavne neprimeraný akt v prípade, keď nedošlo k závažnému porušeniu záväzku.
31 V súvislosti s prvým porušením záväzku, ktoré Komisia zistila, je vo veci samej nesporné, že vývozy, pri ktorých nebola predložená štvrťročná správa, nespadali do pôsobnosti záväzku. V dôsledku toho dané opomenutie nespôsobilo citeľnú ujmu priemyselným záujmom Spoločenstva. Keďže cieľom záväzku je poskytnúť potenciálnu výhodu vývozcovi a zároveň zabezpečiť minimálnu ochranu výrobného odvetvia Spoločenstva, nemožno sporné porušenie považovať za závažné.
32 V tejto súvislosti žalobkyňa okrem iného uvádza, že porušenie povinnosti vyhotoviť správu o predajoch, na ktoré sa nevzťahuje záväzok, neovplyvňuje dodržiavanie hlavného záväzku, t. j. dodržiavanie minimálnej dovoznej ceny. Žalobkyňa vždy túto hlavnú povinnosť plnila. To platí o to viac, že informácie v štvrťročných správach o všetkých predajoch bez ohľadu na to, či sa na ne záväzok vzťahoval alebo nevzťahoval, uvádzajú, čo daná spoločnosť deklaruje ako vývoz, a nie to, čo skutočne vyviezla. Informácie v štvrťročných správach teda majú len orientačný charakter. Navyše zlyhaním ľudského faktora formou promptného nevyhotovenia správy v súvislosti s určitými predajmi nekrytými záväzkom nebolo ohrozené „riadne plnenie záväzku“.
33 Žalobkyňa na pojednávaní upresnila, že záväzok bol uplatňovaný počas šiestich rokov a že Komisia v priebehu zisťovania vzala do úvahy obdobie 24 mesiacov. Len za uvedené obdobie 24 mesiacov Komisia konštatovala, že zo štvrťročnej správy boli vynechané transakcie v celkovom objeme cca 150 ton. Prvé porušenie teda bolo zistené len za jediný štvrťrok z celkového obdobia šiestich rokov.
34 Pokiaľ ide o druhé porušenie konštatované zo strany Komisie spočívajúce v nesprávnom zahrnutí predajov dotknutého výrobku, na ktorý sa záväzok nevzťahuje, do faktúr v súlade so záväzkom, žalobkyňa ho takisto považuje za menej závažné porušenie. V tejto súvislosti uvádza, že skutočnosť, že mali alebo nemali byť vystavené faktúry v súlade so záväzkom pri výrobkoch, na ktoré sa záväzok nevzťahuje, nemá vplyv na dodržiavanie záväzku.
35 Žalobkyňa okrem iného uvádza, že antidumpingové clo za sporné dovozy bolo v plnej výške uhradené a že sa nepokúšala jeho zaplateniu vyhnúť. Na pojednávaní žalobkyňa v tejto súvislosti doplnila, že 14. a 30. marca 2005 zaslala Komisii 2 faxy, ktoré potvrdzujú zaplatenie dotknutého antidumpingového cla. Skutočnosť, že toto antidumpingové clo bolo uhradené, nebola v priebehu správneho konania predmetom sporu medzi účastníkmi konania a prvý raz bola Radou a Komisiou spochybnená až v ich duplikách.
36 Na základe toho sa žalobkyňa domnieva, že záväzok bol v podstatných aspektoch splnený, pretože pri výrobkoch, na ktoré sa záväzok vzťahuje, boli dodržané minimálne ceny a za výrobky, ktoré nepatria do pôsobnosti záväzku, bolo zaplatené antidumpingové clo.
37 Z pohľadu žalobkyne porušenia konštatované Komisiou v súvislosti so štvrťročnými správami a faktúrami v súlade so záväzkom, ktoré žalobkyňa uznala, sú len menej závažnými technickými pochybeniami. Žalobkyňa okrem toho tvrdí, že nesúhlasila s tým, aby tieto porušenia boli závažnými pochybeniami, a dodáva, že stupeň závažnosti porušenia treba zohľadniť pri uložení sankcie.
38 V dôsledku toho sa žalobkyňa domnieva, že drastické opatrenie vo forme zrušenia prijatia záväzku so všetkými súvisiacimi následkami z dôvodu ľudskej chyby správnej povahy, ktorá ja aj tak bezvýznamná, ako to bolo v danom prípade, nie je primerané a je očividne neúmernou reakciou, ktorá je v rozpore so zásadou proporcionality. Menej radikálne opatrenie by umožnilo dosiahnuť všetky stanovené ciele.
39 Navyše podľa žalobkyne neprimeranosť vo forme zrušenia prijatia záväzku je súčasne v rozpore s článkom 15 Dohody o uplatňovaní článku VI Všeobecnej dohody o clách a obchode 1994 (Ú. v. ES, L 336, s. 103; Mim. vyd. 11/021, s. 189, ďalej len „antidumpingová dohoda“), ktorý upravuje povinnosť vyspelých krajín, akými sú členské štáty Únie, „pri posudzovaní žiadosti, či uplatniť antidumpingové opatrenia podľa tejto dohody… venovať osobitnú pozornosť mimoriadnej situácii rozvojových členských krajín“. Článok 15 antidumpingovej dohody stanovuje, že sa musí osobitne zohľadniť uzatváranie záväzkov s rozvojovými členskými krajinami. Táto povinnosť, ktorá vyplýva z článku 15 antidumpingovej dohody, by sa mala vzťahovať nielen na uzatváranie záväzkov, ale aj na dodržiavanie týchto záväzkov.
40 Komisia v odôvodneniach č. 34 a 35 napadnutého rozhodnutia nesprávne vylúčila uplatnenie článku 15 antidumpingovej dohody tým, že sa domnievala, že vo veci samej ide o nadnárodnú skupinu spoločností. Štruktúra spoločnosti nemá vplyv na skutočnosť, že India je rozvojovou krajinou v zmysle tohto ustanovenia a článok 15 antidumpingovej dohody sa uplatní najmä z dôvodu, že žalobkyňa má sídlo v Indii.
41 Žalobkyňa tvrdí, že vo veci samej zrušenie záväzku na základe banálnej administratívnej chyby je absolútne v rozpore so zmyslom článku 15 antidumpingovej dohody. Stačí si prečítať text záväzku, aby sme pochopili, že je ťažké ho splniť do najmenšieho detailu. Žalobkyňa síce chápe, že závažné porušenie záväzku môže mať za následok zrušenie jeho prijatia, ale nechápe, ako môže nepatrná administratívna chyba spôsobiť rovnaký následok. Vzhľadom na to, že nedošlo k závažnému porušeniu záväzku a vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa počas niekoľkých rokov neustále konala vo vzťahu ku Komisii v dobrej viere a vždy bola ochotná podrobiť sa kontrolám, nevidí žalobkyňa dôvod na zrušenie prijatia záväzku. V takom prípade, keď výkon voľnej úvahy zo strany Komisie predstavuje veľké riziko pre vývozcu z rozvojovej krajiny, žalobkyňa považuje za neprimerané ukončiť záväzok z dôvodu porušení, ktoré sú z pohľadu žalobkyne menej závažné.
42 V replike žalobkyňa nesúhlasí s názorom Komisie a Rady, podľa ktorého na jednej strane akékoľvek porušenie znenia záväzku je dostatočným dôvodom na zrušenie prijatia záväzku a na druhej strane nie je potrebné rozlišovať podľa závažnosti pochybení. Judikatúra, o ktorú sa inštitúcie v tomto názore opierajú, sa týka úplne iných okolností, než je to vo veci samej. Naopak pre žalobkyňu v prvom žalobnom dôvode vyvstáva otázka, aký stupeň závažnosti porušenia odôvodňuje zrušenie prijatia záväzku.
43 Rada a aj Komisia namietajú proti tvrdeniam žalobkyne.
Posúdenie Všeobecným súdom
44 Treba pripomenúť, že podľa zásady proporcionality zakotvenej v článku 5 treťom odseku ES sa na zákonnosť právnej úpravy Spoločenstva vzťahuje podmienka, že zavádzané opatrenia sú spôsobilé uskutočniť legitímny cieľ sledovaný predmetnou právnou úpravou a nejdú nad rámec toho, čo je potrebné na jeho dosiahnutie, pričom pokiaľ sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, je v zásade potrebné uchýliť sa k najmenej obmedzujúcemu (rozsudky Súdu prvého stupňa z 5. júna 1996, NMB France a i./Komisia, T‑162/94, Zb. s. II‑427, bod 69; z 29. septembra 2000, International Potash Company/Rada, T‑87/98, Zb. s. II‑3179, bod 39, a zo 4. júla 2002, Arne Mathisen/Rada, T‑340/99, Zb. s. II‑2905, bod 112).
45 Pokiaľ však ide o oblasť spoločnej obchodnej politiky, v ktorej zákonodarca Spoločenstva disponuje širokou mierou voľnej úvahy z dôvodu politickej zodpovednosti, ktorú mu zveruje Zmluva, môže byť zákonnosť takéhoto opatrenia dotknutá len očividne neprimeraným charakterom prijatého opatrenia vo vzťahu k cieľu, ktorý má kompetentná inštitúcia sledovať (pozri rozsudok NMB France a i./Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, body 70 a 71 a citovanú judikatúru).
46 Táto široká miera voľnej úvahy, ktorou disponuje zákonodarca Spoločenstva v danej oblasti, zodpovedá širokej miere voľnej úvahy, ktorú ustálená judikatúra priznáva inštitúciám Spoločenstva pri prijímaní konkrétnych aktov antidumpingovej ochrany podľa základných nariadení (rozsudok Súdu prvého stupňa NMB France a i./Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 72; pozri v tomto zmysle aj rozsudok Súdneho dvora zo 4. októbra 1983, Fediol/Komisia, 191/82, Zb. s. 2913, bod 30, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 2. mája 1995, NTN Corporation a Koyo Seiko/Rada, T‑163/94 a T‑165/94, Zb. s. II‑1381, body 70 a 113).
47 Z toho vyplýva, že súdne preskúmanie sa musí v oblasti ochrany proti dumpingovým opatreniam obmedziť na otázku, či sú opatrenia, ktoré zákonodarca Spoločenstva prijal, zjavne neprimerané vo vzťahu k sledovanému cieľu (rozsudky NMB France a i./Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 73, a Arne Mathisen/Rada, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 115).
48 Vo veci samej je zjavné, že žalobkyňa nedodržala sporný záväzok v dvoch prípadoch, po prvé porušením svojej povinnosti predložiť štvrťročné správy o predajoch dotknutého výrobku, na ktoré sa záväzok nevzťahuje (bod 5.2 a príloha IV prvý odsek záväzku) a po druhé porušením povinnosti nevystavovať faktúry v súlade so záväzkom pri výrobkoch, na ktoré sa záväzok nevzťahuje (body 4.1 a 4.2 záväzku).
49 Žalobkyňa v tejto súvislosti v rámci prvého žalobného dôvodu v podstate uvádza, že dve nezrovnalosti uvádzané Komisiou nie sú závažnými porušeniami záväzku, ktoré by Komisiu oprávňovali uložiť žalobkyni tak tvrdú sankciu, akou je zrušenie prijatia záväzku. Na základe zásady proporcionality by Komisia mohla uložiť žalobkyni miernejšie sankcie, napr. upozornenie, že v budúcnosti sa nesmie opätovne dopustiť rovnakej chyby, čo by žalobkyňa Komisii sľúbila.
50 S touto argumentáciou nemožno súhlasiť.
51 Po prvé treba pripomenúť, že z článku 8 ods. 7 a 9 základného nariadenia vyplýva, že každé porušenie záväzku alebo povinnosti spolupráce pri uplatňovaní a kontrole tohto záväzku postačuje na to, aby Komisia mohla zrušiť prijatie záväzku a uložiť konečné antidumpingové clo na základe skutočností, ktoré boli zistené v priebehu vyšetrovania, ktoré viedlo k prijatiu záväzku, pod podmienkou, že toto vyšetrovanie bolo uzavreté konečným určením dumpingu a ujmy a že dotknutému vývozcovi bolo umožnené vyjadriť sa k veci (pozri v tomto zmysle rozsudok Arne Mathisen/Rada, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 118). V tejto súvislosti treba uviesť, že žalobkyňa nespochybňuje, že tieto podmienky boli vo veci samej splnené.
52 Okrem toho treba zdôrazniť, že podľa judikatúry už samotné porušenie záväzku postačuje na jeho zrušenie (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 30. marca 2000, Miwon/Rada, T‑51/96, Zb. s. II‑1841, bod 52, a Arne Mathisen/Rada, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 57).
53 Po druhé treba uviesť, že hoci sa zásada proporcionality uplatňuje na otázku, či je suma vymeraného antidumpingového cla primeraná ujme, ktorá bola spôsobená výrobnému odvetviu Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 1. apríla 1993, Findling Wälzlager, C‑136/91, Zb. s. I‑1793, bod 13), neuplatňuje sa na otázku samotného vymerania tohto cla (rozsudok Arne Mathisen/Rada, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 121).
54 Zrušenie prijatia záväzku teda vedie k vymeraniu konečného antidumpingového cla na predmetné dovozy žalobkyne. Vo veci samej teda napadnuté nariadenie vykonáva na jednej strane napadnuté rozhodnutie o zrušení záväzku, meniac nariadenie č. 1858/2005, a na druhej strane vypúšťa žalobkyňu zo zoznamu spoločností oslobodených od konečného antidumpingového cla. V dôsledku toho sa v súlade s článkom 8 ods. 9 základného nariadenia sadzba konečného antidumpingového cla vo výške 23,8 % stanovená na základe skutočností, ktoré boli zistené v priebehu vyšetrovania vedúceho k prijatiu záväzku, uplatní na dotknuté dovozy žalobkyne a z tohto dôvodu sa považuje za vymeranie uvedeného cla.
55 Z toho vyplýva, že zákonnosť zrušenia prijatia záväzku nemôže byť ako taká spochybnená z hľadiska zásady proporcionality (pozri v tomto zmysle rozsudok Arne Mathisen/Rada, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 122).
56 Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba prvý žalobný dôvod založený na porušení zásady proporcionality zamietnuť.
O druhom žalobnom dôvode týkajúcom sa nesprávneho právneho posúdenia, nedostatočného odôvodnenia a zneužitia právomoci v súvislosti s pôvodom dotknutých výrobkov
57 Podľa žalobkyne sa druhý žalobný dôvod týka tretieho porušenia záväzku zisteného inštitúciami v súvislosti s pôvodom výrobkov vyrábaných v Dubaji a nevzťahuje sa na porušenia uvedené v prvom žalobnom dôvode. Z preskúmania prvého žalobného dôvodu vyplýva, že Komisia mohla zrušiť prijatie záväzku bez toho, aby porušila zásadu proporcionality.
58 Keďže druhý žalobný dôvod je nedôvodný, musí byť žaloba ako celok zamietnutá.
O trovách
59 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania Rady a Komisie v súlade s ich návrhmi.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Usha Martin Ltd je povinná nahradiť trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. septembra 2010.
Podpisy