Vec T‑466/20
LF
proti
Európskej komisii
Rozsudok Všeobecného súdu (štvrtá komora) z 15. septembra 2021
„Verejná služba – Zmluvní zamestnanci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Článok 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku – Zamietnutie poskytnúť príspevok na expatriáciu – Zvyčajné bydlisko – Plnenie povinností v medzinárodnej organizácii so sídlom v štáte výkonu práce“
1. Úradníci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienky priznania – Úradníci alebo zamestnanci, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členského štátu výkonu práce – Zvyčajné bydlisko mimo členského štátu výkonu práce počas referenčného obdobia – Výpočet obdobia – Neutralizácia období služby vykonávaných pre štát alebo medzinárodnú organizáciu – Prípustnosť – Podmienky – Služby vykonávané mimo štátu výkonu práce
[Služobný poriadok úradníkov, príloha VII, článok 4 ods. 1 písm. b); Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, článok 20 ods. 2, články 21 a 92]
(pozri body 34, 39, 40, 48, 49, 53, 64, 65)
2. Úradníci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienky priznania – Úradníci alebo zamestnanci, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členského štátu výkonu práce – Zvyčajné bydlisko mimo členského štátu výkonu práce počas referenčného obdobia – Pojem zvyčajné bydlisko – Zohľadnenie služieb vykonávaných pre medzinárodnú organizáciu so sídlom v štáte výkonu práce – Prípustnosť
[Služobný poriadok úradníkov, príloha VII, článok 4 ods. 1 písm. b); Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, článok 20 ods. 2, články 21 a 92]
(pozri body 66 – 72)
3. Úradníci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienky priznania – Zvyčajné bydlisko mimo členského štátu výkonu práce počas referenčného obdobia – Pojem zvyčajné bydlisko – Okolnosti umožňujúce predpokladať zvyčajné bydlisko v mieste výkonu práce – Okolnosti, ktoré nemôžu spochybniť existenciu tohto bydliska
[Služobný poriadok úradníkov, príloha VII, článok 4 ods. 1 písm. b)]
(pozri body 78, 79, 85 – 92, 102)
4. Úradníci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienky priznania – Rôzne zmluvy, ktoré nenasledovali po sebe, uzatvorené medzi zamestnancom a inštitúciami – Určenie nároku na príspevok na expatriáciu pri každom nástupe do služby – Zohľadnenie predchádzajúcich rozhodnutí, ktorými sa priznáva príspevok na expatriáciu – Vylúčenie
[Služobný poriadok úradníkov, príloha VII, článok 4 ods. 1 písm. b)]
(pozri body 93, 113)
Zhrnutie
Žalobca, LF, je belgický štátny príslušník, ktorý žil vo Francúzsku od roku 1982 do roku 2013. Dňa 1. mája 2013 nastúpil do služby Európskej komisie v Bruseli na základe zmluvy zmluvného zamestnanca na dobu určitú, ktorej platnosť uplynula 30. apríla 2019. Následne bol zapísaný ako uchádzač o zamestnanie v Belgicku do 1. septembra 2019, t. j. do dátumu, keď nastúpil do služby Výkonnej agentúry pre výskum (REA).
Rozhodnutím z 11. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Úrad Komisie pre správu a úhradu individuálnych nárokov zamietol žalobcovi nárok na príspevok na expatriáciu z dôvodu, že nepreukázal, že mal zvyčajné bydlisko mimo štátu výkonu práce, t. j. Belgicka, počas obdobia desiatich rokov, ktoré sa skončilo jeho nástupom do služby pre REA, v rozpore s tým, čo vyžaduje článok 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII Služobného poriadku úradníkov Európskej únie(1) (ďalej len „služobný poriadok“) pre úradníkov, ktorí sú alebo boli štátnymi príslušníkmi štátu výkonu práce.
Keďže sa žalobca domnieval, že jeho prítomnosť v Belgicku bola výlučne spojená so službami, ktoré vykonával pre Komisiu, čo bráni vytvoreniu trvalých väzieb medzi ním a týmto štátom, a teda presunutiu jeho zvyčajného bydliska z Francúzska do Belgicka, podal na Všeobecný súd žalobu na zrušenie napadnutého rozhodnutia.
Všeobecný súd svojím rozsudkom zamietol túto žalobu, pričom spresnil podmienky, za ktorých môže úradník alebo zamestnanec, ktorý je štátnym príslušníkom štátu výkonu práce, získať príspevok na expatriáciu po tom, čo plnil povinnosti v službách medzinárodnej organizácie, ktorá mala sídlo v tomto štáte výkonu práce.
Posúdenie Všeobecným súdom
V prvom rade Všeobecný súd určil desaťročné referenčné obdobie, ktoré sa má zohľadniť na účely uplatnenia článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku. Konštatuje, že toto obdobie v prejednávanej veci trvá od 1. februára 2006 do 31. augusta 2019. Všeobecný súd na to, aby dospel k tomuto záveru, neutralizoval obdobie troch rokov a siedmich mesiacov, počas ktorých žalobca pracoval na francúzskom ministerstve, v súlade s ustanoveniami služobného poriadku, ktoré vylučujú zohľadnenie období, počas ktorých úradník plnil povinnosti v službách štátu alebo medzinárodnej organizácie mimo štátu výkonu práce.(2) Obdobie, počas ktorého pracoval pre Komisiu, naopak nebolo nijako neutralizované, keďže takáto neutralizácia nebola stanovená v služobnom poriadku pre obdobia strávené v službách medzinárodnej organizácie v samotnom štáte výkonu práce.
Všeobecný súd však v druhom rade tvrdí, že výkon činností v medzinárodnej organizácii nachádzajúcej sa v štáte výkonu práce možno zohľadniť na účely určenia zvyčajného bydliska úradníka alebo zamestnanca, ktorý je alebo bol štátnym príslušníkom uvedeného štátu počas desaťročného referenčného obdobia. V tejto súvislosti, hoci plnenie povinností v službách takejto organizácie môže zabrániť vytvoreniu trvalých väzieb medzi úradníkom alebo zamestnancom a štátom miesta výkonu práce,(3) domnienka existencie početných a úzkych väzieb medzi osobou a štátom jej štátnej príslušnosti zohráva rozhodujúcu úlohu pri určení miesta jej zvyčajného bydliska,(4) čo predpokladá analýzu osobných a profesijných väzieb, ktoré táto osoba vytvorila v tomto štáte.
Všeobecný súd tak v treťom rade skúma skutkové okolnosti týkajúce sa súkromného a profesijného života žalobcu s cieľom určiť, či si žalobca ponechal svoje zvyčajné bydlisko vo Francúzsku počas celého referenčného obdobia napriek jeho presťahovaniu sa do Belgicka, a či by mal teda poberať príspevok na expatriáciu.
Vyvodzuje z toho po prvé, že na rozdiel od tvrdení žalobcu sa jeho zvyčajné bydlisko nemôže nachádzať vo Francúzsku len z toho dôvodu, že tu žil, študoval a pracoval pred začiatkom referenčného obdobia. Po druhé to isté platí pre okolnosť, že jeho blízke osoby žijú vo Francúzsku. Bez toho, aby sa popieral význam vzťahu medzi rodičom a dieťaťom, skutočnosť, že úradník alebo zamestnanec založil svoju vlastnú rodinu, býva s ňou v určitom štáte a že členovia tejto rodiny vykonávajú činnosti zodpovedajúce ich etape života, je významná na účely určenia jeho zvyčajného bydliska. Naopak, subjektívne dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby sa usadil so svojou rodinou v určitom štáte, alebo aj štátna príslušnosť jeho manželky, nie sú rozhodujúce v priestore, kde sa občania Únie môžu slobodne pohybovať bez toho, aby boli diskriminovaní na základe štátnej príslušnosti.
Po tretie ani skutočnosť, že si žalobca ponechal nehnuteľnosť, číslo mobilného telefónu a bankový účet vo Francúzsku, nepreukazuje úmysel žalobcu zriadiť si tam trvalé alebo zvyčajné centrum svojich záujmov. Rovnako skutočnosť, že pracoval pre Komisiu len na základe zmluvy na dobu určitú, nevylučuje, že sa usadil v Belgicku s úmyslom zostať tam. Dôkazom toho je, že žalobca po skončení platnosti uvedenej zmluvy zostal v Belgicku so svojou rodinou a zaregistroval sa tam ako uchádzač o zamestnanie počas štyroch mesiacov, čo preukazuje, že si zriadil zvyčajné bydlisko v tomto štáte aspoň počas časti referenčného obdobia. Všeobecný súd v tejto súvislosti pripomína, že ponechanie svojho bydliska v štáte výkonu práce, ktorého je štátnym príslušníkom aj počas veľmi krátkeho obdobia v rámci desaťročného referenčného obdobia, postačuje na stratu alebo odmietnutie nároku na príspevok na expatriáciu. Napokon skutočnosť, že poberal tento príspevok počas svojho zamestnania v Komisii, nemôže tento záver vyvrátiť, keďže jeho nárok na tento príspevok musel byť opätovne preskúmaný pri jeho nástupe do služby pre REA.
Keďže žalobca nepreukázal, že si zriadil zvyčajné bydlisko mimo svojho štátu výkonu práce počas celého desaťročného referenčného obdobia, Všeobecný súd žalobu zamietol.