Vec C‑87/12

Kreshnik Ymeraga a i.

proti

Ministre du Travail, de l’Emploi et de l’Immigration

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Cour administrative)

„Občianstvo Únie – Článok 20 ZFEÚ – Právo na pobyt štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorý neuplatnil svoje právo na voľný pohyb – Základné práva“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 8. mája 2013

1.        Občianstvo Únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov –Smernica 2004/38 – Oprávnené osoby – Štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie – Podmienka – Občan Únie, ktorý uplatnil svoje právo na voľný pohyb – Uplatnenie smernice 2003/86 na rodinných príslušníkov občana Únie – Vylúčenie

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 2 bod 2 a článok 3 ods. 1; smernica Rady 2003/86, článok 3 ods. 3)

2.        Občianstvo Únie – Ustanovenia Zmluvy – Pôsobnosť – Občan Únie, ktorý nikdy neuplatnil svoje právo na voľný pohyb – Podmienky zahrnutia – Uplatnenie opatrení, ktoré ho zbavujú účinného požívania podstaty jeho práv, ktoré mu vyplývajú z postavenia občana Únie – Kritérium posúdenia – Opatrenia, ktoré nútia uvedeného občana opustiť územie Únie – Odopretie práva na pobyt príslušníkom jeho rodiny, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín – Nedostatočné dôkazy preukazujúce uvedené pozbavenie

(Články 20 ZFEÚ a 21 ZFEÚ)

3.        Základné práva – Charta základných práv Európskej únie – Rešpektovanie súkromného a rodinného života – Odopretie práva na pobyt rodinným príslušníkom občana Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín – Situácia nespadajúca do pôsobnosti práva Únie – Posúdenie s prihliadnutím na Európsky dohovor o ľudských právach – Posúdenie prislúchajúce vnútroštátnemu súdu

(Charta základných práv Európskej únie, článok 51 ods. 1)

1.        Smernica 2003/86 o práve na zlúčenie rodiny a smernica 2004/38 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov sa neuplatňujú na štátnych príslušníkov tretích štátov, ktorí sa dožadujú práva na pobyt na to, aby sa mohli pripojiť k občanom Únie, ktorí sú ich rodinnými príslušníkmi a ktorí nikdy neuplatnili svoje právo na voľný pohyb a vždy sa zdržiavali v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi.

(pozri bod 33)

2.        Článok 20 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát odmietol štátnemu príslušníkovi tretej krajiny udeliť povolenie na pobyt na svojom území, ak má tento štátny príslušník záujem bývať so svojím rodinným príslušníkom, občanom Európskej únie s bydliskom v tomto členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, ktorý ako občan Únie nikdy neuplatnil svoje právo na voľný pohyb, ak takéto odopretie nezbavuje dotknutého občana Únie účinného požívania podstaty práv, ktoré mu vyplývajú z postavenia občana Únie.

V tejto súvislosti samotná skutočnosť, že sa štátnemu príslušníkovi členského štátu môže zdať vyhovujúce, aby s ním z ekonomických dôvodov alebo na účely zachovania jednoty rodiny na území Únie mohli rodinní príslušníci, ktorí nemajú štátnu príslušnosť členského štátu, bývať na území Únie, sama osebe nestačí na konštatovanie, že občan Únie bude nútený opustiť územie Únie, ak takéto právo nebude priznané.

(pozri body 38, 45 a výrok)

3.        Keďže na situáciu rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, sa neuplatňuje ani smernica 2004/38 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ani smernica 2003/86 2003 o práve na zlúčenie rodiny, a odopretie práva na pobyt rodinným príslušníkom uvedeného občana Únie nemá za následok, že bude zbavený účinného požívania podstaty práv, ktoré mu vyplývajú z postavenia občana Únie, takéto odmietnutie nespadá do pôsobnosti práva Únie v zmysle článku 51 Charty základných práv Európskej únie, takže súlad tohto odmietnutia so základnými právami nemožno preskúmať so zreteľom na práva, ktoré táto Charta zakotvuje.

Takéto konštatovanie sa nedotýka otázky, či na základe preskúmania s prihliadnutím na ustanovenia Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého zmluvnými stranami sú všetky členské štáty, možno štátnym príslušníkom tretej krajiny, o ktorých ide v spore vo veci samej, odoprieť právo na pobyt.

(pozri body 42 – 44)