Predbežné znenie
ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (siedma rozšírená komora)
z 3. marca 2021 (*)
„Verejná služba – Úradníci – Povýšenie – Certifikačný postup – Vylúčenie žalobcu z konečného zoznamu úradníkov, ktorým sa povoľuje účasť na školení – Článok 45a služobného poriadku – Žaloba o neplatnosť – Oznámenie doporučeným listom – Článok 26 služobného poriadku – Doporučená poštová zásielka, ktorú si adresát neprevzal – Začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby – Prípustnosť – Povinnosť odôvodnenia – Právo byť vypočutý – Zásada riadnej správy vecí verejných – Proporcionalita – Jazykový režim“
Vo veci T‑723/18,
João Miguel Barata, bydliskom v Evere (Belgicko), v zastúpení: G. Pandey, D. Rovetta a V. Villante, advokáti,
žalobca,
proti
Európskemu parlamentu, v zastúpení: J. Steele a I. Terwinghe, splnomocnení zástupcovia,
žalovanému,
ktorej predmetom je návrh založený na článku 270 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia z 23. júla 2018, aktu zo 7. decembra 2017, aktu z 21. decembra 2017, listu z 1. marca 2018 a listu z 22. marca 2018, týkajúcich sa prihlášky žalobcu do certifikačného postupu v roku 2017, ako aj oznámenia o internom výberovom konaní z 22. septembra 2017,
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma rozšírená komora),
v zložení: predseda komory R. da Silva Passos, sudcovia V. Valančius, I. Reine, L. Truchot a M. Sampol Pucurull (spravodajca),
tajomník: P. Cullen, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 1. júla 2020,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Dňa 22. septembra 2017 Európsky parlament uverejnil oznámenie o výberovom konaní (ďalej len „oznámenie o výberovom konaní“) v rámci certifikačného postupu v roku 2017 s cieľom vybrať úradníkov funkčnej skupiny AST, ktorí môžu byť vymenovaní na pracovné miesto vo funkčnej skupine AD. Dňa 27. septembra 2017 sa žalobca, pán João Miguel Barata, úradník Parlamentu, prihlásil ako uchádzač.
2 Dňa 7. decembra 2017 menovací orgán (ďalej len „MO“) zamietol túto prihlášku ako neprípustnú z dôvodu, že k nej nebol pripojený povinný zoznam príloh (ďalej len „akt zo 7. decembra 2017“).
3 Dňa 13. decembra 2017 žalobca požiadal o nové preskúmanie svojej prihlášky.
4 Dňa 21. decembra 2017 MO potvrdil akt zo 7. decembra 2017 (ďalej len „akt z 21. decembra 2017“).
5 Dňa 2. februára 2018 podal žalobca sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“).
6 Listom z 1. marca 2018 (ďalej len „list z 1. marca 2018“) MO zopakoval, že žalobca sa nepripúšťa k účasti na certifikačnom postupe za rok 2017, pričom ho informoval o možnosti podať opravný prostriedok na spoločný výbor pre certifikačný postup (ďalej len „COPAC“).
7 Dňa 8. marca 2018 podal žalobca opravný prostriedok na COPAC.
8 Listom z 22. marca 2018 COPAC oznámil žalobcovi, že MO odporučil, aby tento opravný prostriedok zamietol (ďalej len „list z 22. marca 2018“).
9 Dňa 28. marca 2018 MO potvrdil zamietnutie prihlášky žalobcu.
10 Dňa 13. apríla 2018 podal žalobca sťažnosť proti rozhodnutiu z 28. marca 2018.
11 Dňa 16. apríla 2018 Parlament uverejnil zoznam vybratých uchádzačov.
12 Dňa 23. júla 2018 MO zamietol sťažnosti žalobcu a potvrdil svoje rozhodnutie nepripustiť ho k účasti na výberovom konaní úradníkov, ktorí môžu byť vymenovaní na pracovné miesto vo funkčnej skupine AD (ďalej len „rozhodnutie z 23. júla 2018“). Parlament zaslal toto rozhodnutie doporučeným listom s doručenkou na adresu bydliska žalobcu. Dňa 25. júla 2018 belgická pošta doručila tento list do bydliska žalobcu a z dôvodu jeho neprítomnosti na mieste uložila oznámenie o uložení zásielky. Keďže žalobca si uvedený list nevyzdvihol, belgická pošta ho 9. augusta 2018 vrátila Parlamentu.
13 Dňa 28. augusta 2018 Parlament zaslal žalobcovi e‑mail, ku ktorému bolo priložené rozhodnutie z 23. júla 2018.
Konanie a návrhy účastníkov konania
14 Žalobca návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 7. decembra 2018 podal žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
15 Vyjadrenie k žalobe, replika a duplika boli doručené do kancelárie Všeobecného súdu 25. februára, 25. apríla a 7. júna 2019.
16 Dňa 9. júla 2019 žalobca podal žiadosť o nariadenie pojednávania.
17 Po zmene zloženia Všeobecného súdu rozhodnutím z 18. októbra 2019 predseda Všeobecného súdu na základe článku 27 ods. 3 rokovacieho poriadku pridelil vec novému sudcovi spravodajcovi pridelenému do siedmej komory.
18 Na návrh siedmej komory Všeobecný súd 6. decembra 2019 rozhodol podľa článku 28 rokovacieho poriadku o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.
19 Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (rozšírená siedma komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 rokovacieho poriadku písomne položil účastníkom konania otázky. Účastníci konania na tieto otázky odpovedali v stanovenej lehote. Pojednávanie, stanovené na 2. apríl 2020, bolo odložené na 1. júl 2020.
20 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil rozhodnutie z 23. júla 2018, akt zo 7. decembra 2017, akt z 21. decembra 2017, list z 1. marca 2018, list z 22. marca 2018, ako aj oznámenie o výberovom konaní(1),
– uložil Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania.
21 Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú a
– uložil žalobcovi povinnosť nahradiť všetky trovy konania.
Právny stav
O prípustnosti
22 Parlament uvádza dve námietky neprípustnosti, z ktorých prvá je založená na oneskorenom podaní žaloby a druhá na nesúlade žaloby s článkom 76 písm. d) rokovacieho poriadku.
O oneskorenosti žaloby
23 Parlament tvrdí, že žaloba je neprípustná, pretože bola podaná oneskorene. Uvádza, že žalobcovi oznámil rozhodnutie z 23. júla 2018 prostredníctvom doporučeného listu s doručenkou. Dňa 25. júla 2018 poskytovateľ poštových služieb doručil tento list do bydliska žalobcu v Bruseli (Belgicko) a z dôvodu jeho neprítomnosti na mieste nechal oznámenie o uložení zásielky. Keďže žalobca si tento list nevyzdvihol pred 9. augustom 2018, dňom uplynutia zákonnej doby uloženia pre poštu, lehota na podanie žaloby začala plynúť od tohto dátumu a uplynula 19. novembra 2018. Žaloba podaná 7. decembra 2018 je teda oneskorená.
24 Žalobca spochybňuje, že mu rozhodnutie z 23. júla 2018 bolo riadne oznámené prostredníctvom pošty, pričom tvrdí, že s rozhodnutím sa mohol oboznámiť až vtedy, keď mu ho Parlament zaslal e‑mailom 28. augusta 2018. Tvrdí, že keďže lehota na podanie žaloby začala plynúť od tohto dátumu, žaloba nie je oneskorená.
25 Treba pripomenúť, že článok 25 druhý odsek služobného poriadku stanovuje, že „každé rozhodnutie týkajúce sa konkrétneho jednotlivca, prijaté v súlade s[o]… služobným poriadkom, sa bezodkladne písomne oznámi dotknutému úradníkovi“. Bez stanovenia metódy alebo metód umožňujúcich „písomné“ individuálne rozhodnutie sa má toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že správny orgán má v tejto súvislosti viacero možností, vrátane elektronickej komunikácie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. novembra 2018, WL/ERCEA, T‑493/17, neuverejnený, EU:T:2018:852, bod 54).
26 Elektronická cesta totiž nie je jediným spôsobom doručovania správnych rozhodnutí. Administratíva môže tiež zvoliť doporučenú poštovú zásielku s doručenkou, pričom táto metóda je výslovne stanovená v článku 26 treťom odseku služobného poriadku, podľa ktorého „oboznámenie úradníka s každým dokumentom bude doložené jeho podpisom na tomto dokumente alebo ak ho nepodpísal, vykonané doporučeným listom na poslednú adresu, ktorú úradník oznámil“. Vďaka osobitným zárukám, ktoré predstavuje tak pre úradníka, ako aj pre administratívu, sa doporučený list s doručenkou považuje okrem iného za bezpečný spôsob oznamovania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. novembra 2018, WL/ERCEA, T‑493/17, neuverejnený, EU:T:2018:852, bod 61).
27 Z týchto skutočností vyplýva, že administratíva si v zásade môže na účely oznámenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti zvoliť metódu, ktorú považuje za najvhodnejšiu vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, pričom služobný poriadok nestanovuje žiadne poradie prednosti medzi rôznymi možnými metódami, akými sú elektronická komunikácia alebo doporučený list s doručenkou.
28 Okrem toho treba pripomenúť, že článok 91 ods. 3 služobného poriadku stanovuje, že žaloba musí byť podaná v lehote troch mesiacov, ktorá začne plynúť dňom oznámenia rozhodnutia prijatého na základe sťažnosti. Podľa článku 60 rokovacieho poriadku platí, že „k procesným lehotám sa pripočíta desaťdňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť“.
29 Podľa ustálenej judikatúry majú lehoty na podanie sťažnosti a žaloby stanovené v článkoch 90 a 91 služobného poriadku kogentný charakter a nie je možné ich ponechať k dispozícii účastníkom konania ani súdu, ktorému prináleží overiť, a to aj ex offo, či boli dodržané. Tieto lehoty zodpovedajú požiadavke právnej istoty a potrebe zabrániť akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti (rozsudky zo 7. júla 1971, Müllers/HSV, 79/70, EU:C:1971:79, bod 18, a z 29. júna 2000, Politi/ETF, C‑154/99, EU:C:2000:354, bod 15).
30 Účastníkovi konania, ktorý sa odvoláva na oneskorené podanie žaloby, prislúcha, aby preukázal, od ktorého dňa začala plynúť lehota na podanie tejto žaloby (rozsudok zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki/Komisia, C‑521/06 P, EU:C:2008:422, bod 70; pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 1980, Belfiore/Komisia, 108/79, EU:C:1980:146, bod 7, a z 29. novembra 2018, WL/ERCEA, T‑493/17, neuverejnený, EU:T:2018:852, bod 59).
31 Pokiaľ ide o žaloby vo veci verejnej služby, podané na základe článku 270 ZFEÚ, existuje aj ustálená judikatúra v tom zmysle, že na to, aby sa rozhodnutie považovalo za riadne doručené v zmysle ustanovení služobného poriadku, je potrebné nielen, aby bolo odoslané adresátovi, ale aj, aby sa adresát mohol účinne oboznámiť s jeho obsahom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júna 1976, Jänsch/Komisia, 5/76, EU:C:1976:92, bod 10, a z 29. novembra 2018, WL/ERCEA, T‑493/17, neuverejnený, EU:T:2018:852, bod 57).
32 Je tiež užitočné pripomenúť, že podľa článku 263 šiesteho odseku a článku 297 ods. 2 tretieho pododseku ZFEÚ je v prípade rozhodnutí, ktoré uvádzajú adresáta rozhodnutia, dátum, ktorý treba zohľadniť na určenie začiatku plynutia lehoty na podanie žaloby o neplatnosť, deň oznámenia dotknutého aktu adresátovi. Rozhodnutie sa považuje za riadne oznámené, ak je svojmu adresátovi oznámené a ten má možnosť sa s ním oboznámiť. Pokiaľ ide o túto poslednú podmienku, Súdny dvor dospel k záveru, že je splnená, ak mal adresát možnosť oboznámiť sa s obsahom tohto rozhodnutia, ako aj s dôvodmi, na ktorých sa toto rozhodnutie zakladá (rozsudok z 21. marca 2019, Eco‑Bat Technologies a i./Komisia, C‑312/18 P, neuverejnený, EU:C:2019:235, body 25 a 26).
33 V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca sa oboznámil s obsahom rozhodnutia z 23. júla 2018 až vtedy, keď mu 28. augusta 2018 Parlament oznámil toto rozhodnutie e‑mailom. Práve tento dátum teda treba v zásade zohľadniť na účely výpočtu lehoty na podanie žaloby.
34 Parlament však namieta, že lehota na podanie žaloby začala plynúť skorším dňom. Domnieva sa, že sa nemá zohľadniť dátum, ku ktorému sa žalobca skutočne oboznámil s obsahom rozhodnutia z 23. júla 2018, ale dátum, ku ktorému to žalobca mohol urobiť. V tejto súvislosti tvrdí, že ak sa doručenie vykoná doporučeným listom s doručenkou, možno predpokladať, že adresát mal možnosť oboznámiť sa s jeho obsahom, keď uplynula doba uloženia tohto listu u poskytovateľa poštových služieb. Na podporu tohto tvrdenia Parlament odkazuje na dve rozhodnutia Súdu pre verejnú službu, a to uznesenie zo 16. decembra 2010, AG/Parlament (F‑25/10, EU:F:2010:171), a rozsudok z 30. januára 2013, Wahlström/Frontex (F‑87/11, EU:F:2013:10).
35 Z odôvodnení týchto rozhodnutí Súdu pre verejnú službu vyplýva, že ak je rozhodnutie oznámené doporučeným listom, predpokladá sa, že adresát sa s ním oboznámil, na základe jeho podpisu na potvrdení o prijatí. Stáva sa však, že potvrdenie o prijatí nie je pre jeho adresáta možné podpísať, ak adresát nie je prítomný v mieste bydliska v okamihu príchodu poštového doručovateľa, alebo ak sa zdržal akéhokoľvek postupu a najmä nevyzdvihne list počas doby jeho uloženia. V takom prípade sa treba domnievať, že rozhodnutie bolo riadne oznámené jeho adresátovi v deň uplynutia lehoty, počas ktorej bol list uložený na pošte. Ak by sa totiž pripustilo, že adresát rozhodnutia môže tým, že nepodnikne žiadne kroky, a najmä tým, že si neprevezme doporučený list, brániť riadnemu doručeniu rozhodnutia doporučeným listom, adresát by mal určitú voľnosť pri určení začiatku plynutia lehoty na podanie žaloby, hoci takáto lehota nemôže byť účastníkom konania k dispozícii a musí spĺňať požiadavky právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti (uznesenie zo 16. decembra 2010, AG/Parlament, F‑25/10, EU:F:2010:171, body 41 až 43, a rozsudok z 30. januára 2013, Wahlström/Frontex, F‑87/11, EU:F:2013:10, body 38 a 39).
36 Z judikatúry Súdu pre verejnú službu tiež vyplýva, že domnienka, že dotknutej osobe bolo rozhodnutie oznámené uplynutím bežnej doby uloženia doporučeného listu poskytovateľom poštových služieb, nemá absolútnu povahu. Naopak, je vyvrátiteľná a podmienená riadnym oznámením. Súd pre verejnú službu totiž zastával názor, že uplatnenie tejto domnienky vyžaduje, aby administratíva preukázala správnosť doručenia doporučeným listom, najmä predložením oznámenia o uložení zásielky na poslednej adrese, ktorú adresát uviedol. Okrem toho adresát môže vyvrátiť túto domnienku preukázaním, že najmä z dôvodu choroby alebo vyššej moci nezávislej od jeho vôle mu bolo zabránené užitočne sa dozvedieť o oznámení o uložení zásielky (uznesenie zo 16. decembra 2010, AG/Parlament, F‑25/10, EU:F:2010:171, bod 44).
37 V rámci odvolania proti rozhodnutiu na prvom stupni, týkajúcemu sa žaloby na základe článku 263 ZFEÚ, Súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. februára 2018, LL/Parlament (C‑326/16 P, EU:C:2018:83), zrušil uznesenie z 19. apríla 2016, LL/Parlament (T‑615/15, neuverejnené, EU:T:2016:432), ktorým Všeobecný súd po tom, čo konštatoval, že žaloba bola podaná viac ako 17 mesiacov po oznámení napadnutého aktu, pričom žalobca neuviedol existenciu nepredvídateľnej udalosti ani vyššej moci, túto žalobu zamietol ako zjavne neprípustnú z dôvodu, že je podaná oneskorene. Súdny dvor predovšetkým odmietol argumentáciu, podľa ktorej lehota na podanie žaloby po neúspešnom oznámení doporučeným listom začala plynúť v uvedenej veci od uplynutia doby uloženia, ktorú uplatňuje belgická pošta.
38 Súdny dvor spresnil, že rozhodnutie je riadne oznámené v zmysle článku 263 šiesteho odseku a článku 297 ods. 2 tretieho pododseku ZFEÚ, len čo je oznámené osobe, ktorej je určené, a táto osoba mala možnosť sa s ním oboznámiť. Súdny dvor najmä uviedol, že článok 297 ods. 2 tretí pododsek ZFEÚ zakotvuje zásadu právnej istoty, z ktorej vyplýva, že práva a povinnosti vyplývajúce z individuálneho správneho aktu nemožno voči jeho adresátovi uplatňovať, pokiaľ tento akt nebol tomuto adresátovi riadne oznámený. Vychádzajúc z tejto zásady, Súdny dvor po tom, čo konštatoval, že uvedený list bol vrátený odosielateľovi bez toho, aby bol prevzatý, uviedol, že adresát prijal tento list ako prílohu k e‑mailu od Parlamentu. Súdny dvor uviedol, že za týchto podmienok sa doručenie neuskutočnilo výlučne zaslaním doporučeného listu. Súdny dvor dospel k záveru, že vzhľadom na to, že lehota dvoch mesiacov a desiatich dní mohla voči adresátovi začať plynúť až odo dňa, keď sa v plnom rozsahu dozvedel o tomto rozhodnutí, žaloba podaná na Všeobecný súd bola prípustná (rozsudok z 21. februára 2018, LL/Parlament, C‑326/16 P, EU:C:2018:83, body 46 až 56).
39 S prihliadnutím na rozsudok z 21. februára 2018, LL/Parlament (C‑326/16 P, EU:C:2018:83), treba teda preskúmať, či je domnienka oznámenia, na ktorú sa odvoláva Parlament, uplatniteľná na prejednávaný spor. Na tento účel Všeobecný súd vyzval účastníkov konania, aby sa písomne vyjadrili k prípadným dôsledkom, ktoré treba vyvodiť z tohto rozsudku a z návrhov generálneho advokáta. Účastníci konania písomne a na pojednávaní vyjadrili odlišné stanoviská.
40 Žalobca sa v podstate domnieva, že uvedený rozsudok spochybňuje existenciu domnienky oznámenia. V súlade s názorom vyjadreným najmä v bodoch 59 a 62 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci LL/Parlament (C‑326/16 P, EU:C:2017:605), sa domnieva, že táto domnienka je v rozpore so zásadami právnej istoty, riadnej správy vecí verejných, ako aj s právom na súdne preskúmanie, ktoré zaručuje článok 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
41 Parlament naopak tvrdí, že uplatnenie domnienky oznámenia v prejednávanej veci zostáva odôvodnené vzhľadom na základné rozdiely, ktoré existujú medzi právnymi a skutkovými okolnosťami prejednávanej veci a právnymi a skutkovými okolnosťami situácie, v ktorej bol vydaný rozsudok z 21. februára 2018, LL/Parlament (C‑326/16 P, EU:C:2018:83). Tento rozsudok patrí do rámca článku 263 ZFEÚ, takže jeho rozsah sa nevzťahuje na prejednávanú žalobu založenú na článku 270 ZFEÚ, ani na služobný poriadok. Parlament totiž vysvetľuje, že vzhľadom na autonómiu práva verejnej služby je potrebné rozlišovať medzi týmito dvoma sporovými rámcami. Z dôvodu rovnováhy medzi vzájomnými právami a povinnosťami, ktoré služobný poriadok vytvoril vo vzťahoch medzi MO a jeho zamestnancami vo verejnej službe, je domnienka oznámenia odôvodnená a prispôsobená tomuto osobitnému kontextu. V tejto súvislosti Parlament osobitne zdôrazňuje mechanizmus článku 20 služobného poriadku, ktorý umožňuje administratíve vyhnúť sa akejkoľvek nezrovnalosti oznámenia prostredníctvom pošty, pretože pozná adresu úradníkov v aktívnom služobnom pomere, ktorí sú povinní ho oznámiť a bezodkladne informovať administratívu o akejkoľvek zmene. Parlament zdôrazňuje, že okolnosti veci LL/Parlament (C‑326/16 P, EU:C:2018:83) neboli upravené služobným poriadkom, a teda neposkytovali rovnocenné záruky. Parlament odmieta predstavu, podľa ktorej domnienka doručenia zbavuje úradníkov ich práva na súdnu ochranu, a domnieva sa, že táto domnienka je pre nich výhodná, pretože odloží začiatok plynutia lehoty.
42 Na účely určenia, či sa Parlament v prejednávanej veci môže odvolávať na domnienku oznámenia stanovenú vo vyššie citovaných rozhodnutiach Súdu pre verejnú službu, treba najskôr uviesť, že článok 91 ods. 3 služobného poriadku stanovuje len to, že trojmesačná lehota na podanie žaloby začína plynúť odo dňa oznámenia rozhodnutia prijatého na základe sťažnosti. Okrem toho je nesporné, že žiadne ustanovenie uvedené v služobnom poriadku alebo v iných normatívnych nástrojoch Európskej únie nespresňuje, že v prípade neúspešného oznámenia doporučeným listom sa začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby odkladá na deň uplynutia doby uloženia tohto listu poskytovateľom poštových služieb, a nie na deň skutočného oboznámenia sa s obsahom tohto listu.
43 Pri neexistencii ustanovenia, ktoré by stanovovalo takéto právne pravidlo, treba na účely overenia zákonnosti predmetnej domnienky oznámenia odkázať na zásadu právnej istoty a najmä na právo na účinný prostriedok nápravy a na právo na spravodlivý proces.
44 V tejto súvislosti článok 47 prvý odsek Charty stanovuje, že každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Podľa druhého odseku tohto článku ma každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
45 Podľa vysvetliviek k tomuto článku, ktoré sa majú v súlade s článkom 6 ods. 1 tretím pododsekom ZEÚ a článkom 52 ods. 7 Charty zohľadniť pri jej výklade, článok 47 druhý odsek Charty zodpovedá článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950.
46 Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa výkladu článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na ktorú treba odkázať v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty, vyplýva, že právo na súdny proces nie je absolútne. Výkon tohto práva je možné obmedziť, najmä pokiaľ ide o podmienky prípustnosti žaloby. Cieľom právnej úpravy týkajúcej sa lehôt, ktoré treba dodržať na podanie žaloby, je zabezpečiť riadny výkon spravodlivosti a najmä dodržiavanie zásady právnej istoty. Dotknuté osoby síce musia očakávať, že tieto pravidlá sa uplatnia, ale ich uplatnenie nesmie jednotlivcom zamedziť, aby použili dostupný prostriedok nápravy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 2013, Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB, C‑334/12 RX‑II, EU:C:2013:134, bod 43; rozsudok ESĽP, 13. marca 2018, Kuznecov a iní v. Rusko, CE:ECHR:2018:0313JUD 005635409, § 40).
47 Navyše podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora účelom článku 47 Charty nie je zmena systému súdneho preskúmania upraveného v Zmluvách a najmä pravidiel o procesných lehotách stanovených právnou úpravou Únie [pozri uznesenie z 5. júla 2018, Müller a i./QH, C‑187/18 P(I), neuverejnené, EU:C:2018:543, bod 24 a citovanú judikatúru]. Práva zaručené článkom 47 Charty nie sú nijako dotknuté striktným uplatnením právnych predpisov Únie týkajúcich sa procesných lehôt (pozri v tomto zmysle uznesenie z 11. júna 2020, GMPO/Komisia, C‑575/19 P, neuverejnené, EU:C:2020:448, bod 40 a citovanú judikatúru).
48 V prejednávanej veci domnienka oznámenia, na ktorú sa odvoláva Parlament, sa nezakladá na žiadnom ustanovení právnej úpravy Únie týkajúcom sa procesných lehôt. Táto domnienka má však zo svojej podstaty vplyv na právne postavenie adresáta oznámeného aktu, pretože určuje začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby a v dôsledku toho jej prípustnosť. Keďže cieľom pravidiel týkajúcich sa lehôt na podanie žaloby je zabezpečiť riadny výkon spravodlivosti zabránením akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu, a najmä rešpektovanie právnej istoty, takáto domnienka oznámenia musí byť pred jej uplatnením oznámená dotknutým osobám, aby mohli byť informované o jej podmienkach a rozumne a s dostatočnou presnosťou predvídať, aké dôsledky by neprevzatie doporučeného listu s doručenkou malo na výpočet lehoty na podanie žaloby.
49 Z toho vyplýva, že pri neexistencii právnych predpisov upravujúcich presným a predvídateľným spôsobom určenie začiatku plynutia lehoty na podanie žaloby v prípade neprevzatia doporučeného listu s doručenkou v sporoch, na ktoré sa vzťahuje služobný poriadok, uplatnenie článku 26 služobného poriadku inštitúciami v tomto kontexte nemôže stačiť na preukázanie, že dotknutá osoba mala možnosť oboznámiť sa s dotknutým individuálnym rozhodnutím.
50 Treba totiž zdôrazniť, že hoci je oznámenie doporučeným listom upravené v článku 26 služobného poriadku za nezmenených podmienok od prijatia tohto ustanovenia v roku 1962, domnienka oznámenia, na ktorú sa odvoláva Parlament, spočíva na uplatnení vnútroštátnych pravidiel týkajúcich sa uchovávania neprevzatých doporučených listov poskytovateľom poštových služieb. Navyše od prijatia článku 26 služobného poriadku uplynulo takmer šesťdesiat rokov. Od inštitúcií Únie, ako aj vnútroštátnych správnych orgánov členských štátov sa pritom čím ďalej, tým viac očakáva používanie elektronických prostriedkov komunikácie v rámci ich vzťahov s dotknutými osobami.
51 V situácii, keď neexistuje uplatniteľná právna úprava, a najmä po vyhlásení rozsudku z 21. februára 2018, LL/Parlament (C‑326/16 P, EU:C:2018:83), platí, že právna istota a potreba vyhnúť sa akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri riadnom výkone spravodlivosti bránia v prejednávanej veci uplatneniu domnienky oznámenia, ktorej sa domáha Parlament.
52 Parlament preto nemôže tvrdiť, že oznámenie rozhodnutia z 23. júla 2018 sa uplynutím lehoty na uloženie doporučeného listu zaslaného do bydliska žalobcu považuje za uskutočnené.
53 Parlament tiež doručil toto rozhodnutie e‑mailom z 28. augusta 2018, ktorého prijatie žalobca bezodkladne potvrdil. Parlament teda nesprávne tvrdí, že na účely výpočtu lehoty na podanie žaloby treba zohľadniť len oznámenie odoslaním doporučeného listu, keď tento list pritom nebol v lehote poskytnutej belgickým poskytovateľom poštových služieb prevzatý. Je nesporné, že žalobca sa s rozhodnutím z 23. júla 2018 plne oboznámil 28. augusta 2018. Lehota na podanie žaloby teda začala plynúť od 28. augusta 2018. V dôsledku toho táto žaloba, ktorá bola podaná 7. decembra 2018, nebola podaná oneskorene (pozri analogicky rozsudok z 21. februára 2018, LL/Parlament, C‑326/16 P, EU:C:2018:83, body 53 až 56). Námietku neprípustnosti vznesenú Parlamentom a založenú na oneskorenom podaní žaloby treba teda zamietnuť.
O nesúlade žaloby s článkom 76 písm. d) rokovacieho poriadku
54 Parlament tvrdí, že žalobný návrh, ktorým žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd vyhlásil článok 90 služobného poriadku za neplatný a neuplatniteľný v prejednávanej veci, je neprípustný. Hoci tento návrh možno chápať ako námietku nezákonnosti, Parlament zdôrazňuje, že v žalobe nie je nijako ďalej rozvinutý. Parlament sa preto domnieva, že túto námietku nezákonnosti treba vyhlásiť za neprípustnú na základe článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku. Parlament tiež spochybňuje prípustnosť štvrtého žalobného dôvodu vzneseného žalobcom, ktorý je založený na porušení jazykového režimu Únie.
55 Treba pripomenúť, že podľa článku 21 prvého odseku štatútu Súdneho dvora, ktorý je uplatniteľný v konaní pred Všeobecným súdom podľa článku 53 prvého odseku uvedeného štatútu, a článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku musí každá žaloba obsahovať „predmet konania, dôvody a tvrdenia, na ktorých je žaloba založená, ako aj stručné zhrnutie uvedených dôvodov“. Podľa ustálenej judikatúry platí, že na účely zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti musí byť stručné zhrnutie dôvodov žalobcu dostatočne jasné a presné, aby mohol žalovaný pripraviť svoju obranu a príslušný súd rozhodnúť o žalobe (pozri uznesenie z 25. septembra 2019, EM Research Organization/EUIPO, C‑728/18 P, neuverejnené, EU:C:2019:781, bod 8 a citovanú judikatúru). Iba všeobecné uvedenie dôvodov v žalobe nezodpovedá týmto požiadavkám.
56 V prejednávanej veci treba konštatovať, že žaloba obsahuje v bodoch 61 až 67 zhrnutie právnej argumentácie, ktorou žalobca spochybňuje vo svojom štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení jazykového režimu Únie zákonnosť oznámenia o výberovom konaní vzhľadom na nariadenie Rady č. 1 z 15. apríla 1958 o používaní jazykov v Európskom hospodárskom spoločenstve (Ú. v. ES 1958, 17, s. 385; Mim. vyd. 01/001, s. 3), zmenené nariadením Rady (EÚ) č. 517/2013 z 13. mája 2013, ktorým sa z dôvodu pristúpenia Chorvátskej republiky upravujú určité nariadenia a rozhodnutia v oblasti voľného pohybu tovaru, slobody pohybu osôb, práva obchodných spoločností, politiky hospodárskej súťaže, poľnohospodárstva, bezpečnosti potravín, veterinárnej a fytosanitárnej politiky, dopravnej politiky, energetiky, daní, štatistiky, transeurópskych sietí, súdnictva a základných práv, spravodlivosti, slobody a bezpečnosti, životného prostredia, colnej únie, vonkajších vzťahov, zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej politiky a inštitúcií (Ú. v. EÚ L 158, 2013, s. 1) (ďalej len „nariadenie č. 1“), a na zásadu rovnosti zaobchádzania. Toto zhrnutie je dostatočne jasné a presné na to, aby umožnilo Parlamentu pripraviť si svoju obranu a Všeobecnému súdu vykonať preskúmanie. Štvrtý odvolací dôvod preto treba vyhlásiť za prípustný.
57 Pokiaľ ide o námietku nezákonnosti článku 90 služobného poriadku, treba konštatovať, že žaloba v úvodnej časti vymedzuje predmet žaloby v rámci vety, ktorá obsahuje zoznam aktov, ktorých zrušenie sa navrhuje, a to akty zo 7. decembra 2017 a z 21. decembra 2017, listy z 1. marca 2018 a 22. marca 2018, rozhodnutie z 23. júla 2018, ako aj oznámenie o výberovom konaní.
58 Po tomto vymenovaní sa v žalobe nachádza táto veta: „predovšetkým, v prípade potreby, vyhlásil článok 90 služobného poriadku za neplatný a neuplatniteľný v rámci tohto konania na základe článku 277 ZFEÚ“.
59 Tento návrh nie je podložený žiadnou právnou alebo skutkovou argumentáciou rozvinutou vo zvyšnej časti žaloby. Žaloba teda neuvádza podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá návrh na vyhlásenie článku 90 služobného poriadku za nezákonný na základe námietky nezákonnosti.
60 Na účely vyvrátenia argumentácie Parlamentu založenej na porušení článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku žalobca v bodoch 19 až 23 svojej repliky uvádza viacero tvrdení s cieľom preukázať nezákonnosť článku 90 služobného poriadku.
61 Žalobca však nepredložil žiadne odôvodnenie na vysvetlenie oneskoreného predloženia takejto argumentácie.
62 Za týchto podmienok keďže žaloba neuvádza žiadne tvrdenie na podporu námietky nezákonnosti článku 90 služobného poriadku, treba konštatovať, že žaloba nespĺňa podmienky stanovené v článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku. Návrh na vyhlásenie článku 90 služobného poriadku za neuplatniteľný preto treba vyhlásiť za neprípustný.
O veci samej
63 Na podporu svojej žaloby žalobca uvádza štyri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení povinnosti odôvodnenia, druhý na porušení zásad proporcionality a riadnej správy vecí verejných, ako aj práva na obranu, práva byť vypočutý a článku 41 Charty, tretí na porušení práva na riadnu správu vecí verejných a štvrtý na porušení nariadenia č. 1 a na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie. Všeobecný súd zastáva názor, že je potrebné preskupiť tieto žalobné dôvody, aby sa postupne preskúmali výhrady založené po prvé na porušení povinnosti odôvodnenia, po druhé na porušení práva byť vypočutý, práva na obranu a článku 41 Charty, po tretie na porušení zásad riadnej správy vecí verejných a proporcionality a po štvrté na porušení jazykového režimu Únie a zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie.
O porušení povinnosti odôvodnenia
64 Žalobca tvrdí, že rozhodnutie z 23. júla 2018, ako aj rozhodnutia, ktoré mu predchádzali, sú postihnuté zjavným nedostatkom odôvodnenia. Parlament údajne nevysvetlil, prečo ho neinformoval o tom, že v jeho prihláške chýbal zoznam príloh, hoci ešte nenastal posledný deň na podávanie prihlášok. Ak mali služby Parlamentu prístup k jeho tabuľke hodnotenia, žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd nariadil Parlamentu predloženie týchto dokumentov.
65 Parlament spochybňuje toto tvrdenie.
66 Všeobecný súd pripomína, že účelom povinnosti odôvodniť akt spôsobujúci ujmu, stanovenej najmä v článku 25 služobného poriadku, je jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné údaje na posúdenie toho, či je akt dôvodný, alebo či je prípadne postihnutý vadou umožňujúcou napadnúť jeho zákonnosť, a jednak umožniť súdu vykonať v tejto súvislosti preskúmanie (rozsudky z 26. novembra 1981, Michel/Parlament, 195/80, EU:C:1981:284, bod 22, a z 28. februára 2008, Neirinck/Komisia, C‑17/07 P, EU:C:2008:134, bod 50).
67 Akt je dostatočne odôvodnený vtedy, ak je prijatý v kontexte, ktorý je dotknutému úradníkovi známy a ktorý mu umožňuje pochopiť jeho dosah (rozsudky z 1. júna 1983, Seton/Komisia, 36/81, 37/81 a 218/81, EU:C:1983:152, bod 48; z 12. novembra 1996, Ojha/Komisia, C‑294/95 P, EU:C:1996:434, bod 18, a uznesenie zo 14. decembra 2006, Meister/ÚHVT, C‑12/05 P, EU:C:2006:779, bod 89).
68 Okrem toho povinnosť odôvodniť rozhodnutia je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú je potrebné odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá súvisí s legálnosťou sporného aktu z meritórneho hľadiska. Odôvodnenie aktu je totiž formálnym vyjadrením dôvodov, na ktorých tento akt spočíva. Pokiaľ sú tieto dôvody postihnuté vadami, je nimi postihnutá materiálna zákonnosť dotknutého rozhodnutia, ale nie jeho odôvodnenie, ktoré môže byť dostatočné, aj keď obsahuje chybné dôvody (pozri rozsudok zo 17. decembra 2015, Taliansko/Komisia, T‑195/13, neuverejnený, EU:T:2015:997, bod 122 a citovanú judikatúru).
69 V prejednávanej veci boli dôvody, ktoré viedli k zamietnutiu prihlášky žalobcu, žalobcovi oznámené v akte zo 7. decembra 2017 a dôvody zamietnutia jeho sťažností boli uvedené v rozhodnutí z 23. júla 2018. Toto rozhodnutie výslovne uvádza, že toto zamietnutie je odôvodnené chýbajúcim zoznamom príloh, ktorý sa vyžaduje. Uvedené rozhodnutie v tejto súvislosti odkazuje na bod 5.3 oznámenia o výberovom konaní a na druhú časť vyhlásenia podpísaného žalobcom, ktoré potvrdzujú, že žalobca bol informovaný o skutočnosti, že k prihláške musí byť pripojený uvedený zoznam, inak bude zamietnutá. Tieto dôvody sú uvedené jasne, presne a jednoznačne spôsobom, ktorý umožňujú žalobcovi pochopiť ich rozsah a posúdiť vhodnosť podania žaloby na Všeobecný súd a tomuto súdu umožňujú vykonať preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia. Preto je potrebné zamietnuť výhradu žalobcu založenú na porušení povinnosti odôvodnenia ako nedôvodnú bez toho, aby bolo potrebné nariadiť dokazovanie.
O porušení práva byť vypočutý
70 Žalobca tvrdí, že Parlament porušil zásady dodržiavania práva na obranu a práva byť vypočutý zakotvené v primárnom práve Únie a v článku 41 Charty. Parlament mu mal údajne priznať právo písomne sa vyjadriť pred vyhlásením jeho prihlášky za neprípustnú a umožniť mu písomne sa vyjadriť k dôvodom zamietnutia jeho sťažnosti. Žalobca by sa tak mohol pokúsiť presvedčiť Parlament, aby preskúmal jeho prihlášku tak, aby sa uistil, že obsahuje všetky relevantné dokumenty, a preukázal všetky nepresnosti týkajúce sa jeho hodnotenia.
71 Parlament odmieta túto argumentáciu.
72 Pokiaľ ide o možnosť písomne sa vyjadriť pred prijatím rozhodnutia z 23. júla 2018, treba pripomenúť, že právo byť vypočutý v každom konaní, stanovené v článku 41 ods. 2 Charty, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou dodržiavania práv na obranu, hoci má v porovnaní s nimi užší rozsah, zaručuje každému možnosť účelne a efektívne oznámiť svoj názor v priebehu správneho konania, a to predtým, ako bude prijaté akékoľvek rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho záujmy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. decembra 2014, Boudjlida, C‑249/13, EU:C:2014:2431, body 34 a 36; z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑584/16, EU:T:2017:282, body 149 a 150, a zo 14. decembra 2018, UC/Parlament, T‑572/17, neuverejnený, EU:T:2018:975, bod 86).
73 Existencia porušenia práva byť vypočutý musí byť posúdená najmä v závislosti od právnych pravidiel upravujúcich danú oblasť (pozri rozsudky z 9. februára 2017, M, C‑560/14, EU:C:2017:101, bod 33 a citovanú judikatúru, a z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑584/16, EU:T:2017:282, bod 154).
74 Osoba, ktorá podala sťažnosť proti aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku, však v zásade nemôže účinne tvrdiť, že nebola vypočutá v rámci konania pred podaním žaloby, keďže cieľom sťažnosti je umožniť dotknutej osobe predložiť pripomienky (rozsudok zo 14. decembra 2018, UC/Parlament, T‑572/17, neuverejnený, EU:T:2018:975, bod 90; pozri v tomto zmysle uznesenie z 26. septembra 2019, Barata/Parlament, C‑71/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:793, bod 49, a rozsudok z 2. apríla 2020, Barata/Parlament, T‑81/18, neuverejnený, EU:T:2020:137, bod 109).
75 Tvrdenie, ktorým žalobca vytýka Parlamentu, že ho nevyzval, aby sa písomne vyjadril pred vyhlásením jeho prihlášky za neprípustnú a aby predložil svoje pripomienky k dôvodom zamietnutia jeho sťažnosti pred prijatím rozhodnutia z 23. júla 2018, preto nemá právny základ.
76 Okrem toho z vyššie uvedených okolností predchádzajúcich sporu vyplýva, že žalobca požiadal o nové preskúmanie svojej prihlášky, podal dve sťažnosti a podal opravný prostriedok na COPAC. Žalobca tak využil svoje právo brániť svoje záujmy vo všetkých štádiách konania pred podaním žaloby, ktoré nasledovali po prijatí aktu zo 7. decembra 2017, ktorým bola jeho prihláška zamietnutá ako neprípustná. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalobca nemôže účinne tvrdiť, že nemal možnosť písomne sa k dôvodom zamietnutia jeho prihlášky vyjadriť predtým, ako bola jeho prihláška vyhlásená za neprípustnú, a pred prijatím rozhodnutia z 23. júla 2018.
77 Preto je potrebné zamietnuť výhradu žalobcu založenú na porušení práva byť vypočutý.
O porušení zásad riadnej správy vecí verejných a proporcionality
78 Žalobca v podstate kritizuje prehnane formalistický prístup, s ktorým Parlament zamietol jeho prihlášku len z dôvodu chýbajúceho zoznamu priložených dokumentov. V prvom rade žalobca vytýka Parlamentu, že porušil zásadu riadnej správy vecí verejných tým, že ho nevaroval a neumožnil mu doplniť svoju prihlášku doplnením zoznamu priložených dokumentov pred posledným dňom na podanie prihlášok a neumožnil mu napraviť svoju prihlášku po tomto dátume. V druhom rade žalobca vytýka Parlamentu, že porušil zásadu proporcionality a dopustil sa zneužitia práva tým, že jeho prihlášku vyhlásil za neprípustnú z čisto formálneho dôvodu. Údajne by bolo absurdné domnievať sa, že skutočnosť, že sa mu umožní opraviť svoju prihlášku, by bola porušením rovnosti zaobchádzania s uchádzačmi.
79 Parlament popiera túto argumentáciu.
80 Povinnosť starostlivosti a zásada riadnej správy vecí verejných odzrkadľujú rovnováhu vzájomných práv a povinností, ktoré služobný poriadok vytvoril vo vzťahoch medzi orgánom verejnej správy a zamestnancami vo verejnej službe, a znamenajú najmä to, že orgán pri rozhodovaní o postavení úradníka prihliada na všetky skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie, a že pritom zohľadňuje nielen záujem služby, ale aj záujem dotknutého úradníka (rozsudok z 23. októbra 1986, Schwiering/Dvor audítorov, 321/85, EU:C:1986:408, bod 18).
81 V prípade výberových konaní v zásade prináleží uchádzačovi vo výberovom konaní, aby predložil výberovej komisii vo výberovom konaní všetky informácie a dokumenty, ktoré považuje za užitočné na účely preskúmania jeho prihlášky, aby jej umožnil overiť, či spĺňa podmienky stanovené v oznámení o výberovom konaní, a to tým viac, ak bol výslovne a formálne vyzvaný (rozsudok z 12. decembra 2018, Colin/Komisia T‑614/16, neuverejnený, EU:T:2018:914, bod 48, pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 1989, Belardinelli a i./Súdny dvor, 225/87, EU:C:1989:309, bod 24).
82 Rovnováha vzájomných práv a povinností medzi administratívou a uchádzačom predovšetkým vyžaduje, aby si tento uchádzač pozorne a riadne prečítal ustanovenia oznámenia o výberovom konaní, ktoré je úplne jasné, presné a nepodmienené (rozsudok z 20. júna 1990, Burban/Parlament, T‑133/89, EU:T:1990:36, bod 33).
83 Pokiaľ ide o administratívu, z ustálenej judikatúry vyplýva, že výberová komisia vo výberovom konaní môže na účely overenia, či sú splnené podmienky pripustenia, zohľadniť iba údaje poskytnuté uchádzačmi v ich prihláškach a podporných dokumentoch, ktoré majú predložiť (rozsudky z 23. januára 2002, Gonçalves/Parlament, T‑386/00, EU:T:2002:12, bod 74, a z 25. marca 2004, Petrich/Komisia, T‑145/02, EU:T:2004:91, bod 45). Výberová komisia teda nie je povinná vykonať prieskum s cieľom overiť, či uchádzač spĺňa všetky podmienky oznámenia o výberovom konaní (rozsudky z 21. novembra 2000, Carrasco Benítez/Komisia, T‑214/99, EU:T:2000:272, bod 77, a z 25. marca 2004, Petrich/Komisia, T‑145/02, EU:T:2004:91, bod 49). Výberovej komisii výberového konania neprináleží, aby v prípade neúplných informácií alebo nejasností kontaktovala dotknutú osobu na účely objasnenia týchto opomenutí a nejasností (rozsudky z 21. mája 1992, Almeida Antunes/Parlament, T‑54/91, EU:T:1992:65, bod 36, a zo 6. novembra 1997, Wolf/Komisia, T‑101/96, EU:T:1997:171, bod 64).
84 Ak teda jasné ustanovenia oznámenia o výberovom konaní jednoznačne stanovujú povinnosť priložiť k prihláške podporné dokumenty, nesplnenie tejto povinnosti uchádzačom nemôže ani splnomocniť, ani nútiť výberovú komisiu alebo MO konať v rozpore s týmto oznámením o výberovom konaní (rozsudky z 31. marca 1992, Burban/Parlament, C‑255/90 P, EU:C:1992:153, bod 12; z 23. januára 2002, Gonçalves/Parlament, T‑386/00, EU:T:2002:12, bod 74, a z 25. marca 2004, Petrich/Komisia, T‑145/02, EU:T:2004:91, bod 49). V takejto situácii je nepredloženie požadovaných podporných dokumentov platným dôvodom na nepripustenie do výberového konania.
85 Naopak, ak je znenie oznámenia o výberovom konaní nejasné alebo nejednoznačné, administratíva je povinná vykonať svoju voľnú úvahu s prihliadnutím na záujem uchádzača v súlade s povinnosťou starostlivosti a zásadou riadnej správy vecí verejných. O taký prípad ide napríklad vtedy, keď oznámenie o výberovom konaní nespresňuje formálne podmienky, ktoré musia požadované osvedčenia spĺňať. Pokiaľ teda požiadavky oznámenia o výberovom konaní na podanie prihlášok neukladajú len povinnosť predložiť podporné dokumenty týkajúce sa vzdelania, ale ak sa okrem iného spresňuje povinnosť predložiť diplomy alebo osvedčenia o štúdiu, ktoré sú v súlade s originálom, Súdny dvor rozhodol, že toto spresnenie je len „praktickým odporúčaním zaslaným uchádzačom, ktorým neboli vrátené predložené dokumenty“. Za týchto okolností prislúcha výberovej komisii posúdiť, či dokumenty predložené uchádzačom sú alebo nie sú podpornými dokumentmi, ktoré mu umožňujú zúčastniť sa výberového konania (rozsudok z 25. apríla 1978, Allgayer/Parlament, 74/77, EU:C:1978:89, bod 4).
86 Súdny dvor okrem toho pripustil, že keď oznámenie o výberovom konaní bez ďalšieho spresnenia odkazuje na pojem „podporné dokumenty“, výberová komisia výberového konania po tom, čo tento pojem vykladala reštriktívne v tom zmysle, že znamená „originál alebo overenú fotokópiu“, nemôže bez toho, aby porušila zásady uvedené v bodoch 80 a 85 vyššie, vylúčiť uchádzača, ktorý poskytol obyčajné fotokópie, bez toho, aby mu umožnila predložiť dodatočné podklady, ktoré by mohli odstrániť vady jeho prihlášky (rozsudok z 23. októbra 1986, Schwiering/Dvor audítorov, 321/85, EU:C:1986:408, bod 20). Za takýchto okolností mala výberová komisia povinnosť uchádzačovi umožniť predložiť overené fotokópie namiesto jednoduchých pôvodne predložených fotokópií.
87 Analogickými úvahami Všeobecný súd rozhodol, že ak oznámenie o výberovom konaní nespresňuje, že uchádzač musí predložiť dokumenty, ktoré preukazujú dostatočnú znalosť úradného jazyka Únie, pod hrozbou nepripustenia do výberového konania, výberová komisia nemôže zamietnuť prihlášku, ku ktorej je priložené čestné vyhlásenie týkajúce sa jazykovej úrovne uchádzača z toho dôvodu, že k tejto prihláške nepriložil podporné dokumenty (rozsudok z 19. júla 1999, Varas Carrión/Rada, T‑168/97, EU:T:4515/97, body 45 až 57). Všeobecný súd tiež rozhodol, že nejednoznačnosť dokumentu osvedčujúceho diplom nemôže sama osebe výberovej komisii umožniť zamietnuť prihlášku bez zohľadnenia vyhlásení, ktoré uchádzač uviedol vo svojej prihláške, ako aj relevantné skutočnosti práva členského štátu, v ktorom bol tento diplom vydaný (rozsudok z 12. decembra 2018, Colin/Komisia, T‑614/16, neuverejnený, EU:T:2018:914, body 44 až 66).
88 Tieto pevne stanovené zásady judikatúry sú uplatniteľné na certifikačný postup, o aký ide v prejednávanej veci.
89 V prejednávanej veci bod 5.3 oznámenia o výberovom konaní od uchádzačov požadoval, aby predložili „zoznam, v ktorom je očíslovaný a stručne opísaný každý podporný dokument priložený k prihláške“, a výslovne stanovil, že nedodržanie tejto podmienky má za následok zamietnutie prihlášky.
90 Táto podmienka je okrem toho uvedená vo formulári prihlášky, ktorý obsahoval toto vyhlásenie:
„2. Som si vedomý/á, že moja prihláška bude zamietnutá, ak nevyplním všetky časti tohto formulára prihlášky a nepredložím ho v stanovenej lehote spolu so všetkými požadovanými podpornými dokumentmi, a najmä so zoznamom, v ktorom je každý podporný dokument priložený k prihláške označený a stručne opísaný (bod 5 oznámenia o výberovom konaní).“
91 Toto znenie sa nachádza na konci formulára prihlášky a bezprostredne predchádza miestu vyhradenému na podpis uchádzača. Pod názvom „Vyhlásenie“ je vytlačené veľkými tučnými písmenami, takže nemôže uniknúť pozornosti čitateľa. Žalobca toto vyhlásenie podpísal.
92 Z týchto skutočností vyplýva, že znenie oznámenia o výberovom konaní a formulára prihlášky bolo jasné, presné a jednoznačné. Žalobca podpisujúci formulár prihlášky nemohol nevedieť, že nepriloženie zoznamu podporných dokumentov bude mať za následok zamietnutie jeho prihlášky.
93 Za týchto podmienok Parlament podľa judikatúry uvedenej v bode 84 vyššie nebol vôbec povinný na základe povinnosti starostlivosti alebo zásady riadnej správy vecí verejných upozorniť žalobcu na nedostatok, ktorý ovplyvnil jeho prihlášku, alebo ho vyzvať na nápravu tejto situácie. Pred uplynutím lehoty na podanie prihlášok mohol žalobca opraviť svoju prihlášku tak, že by svoju pôvodnú prihlášku nahradil úplným spisom obsahujúcim požadovaný zoznam príloh. Keďže v prejednávanej veci žalobca podal svoju prihlášku 27. septembra 2017, mal na vykonanie takejto opravy k dispozícii ešte deväť dní. Naopak, ku dňu uplynutia lehoty na podanie prihlášok 6. októbra 2017 dodržanie ustanovení oznámenia o výberovom konaní a zásady rovnosti zaobchádzania neumožňovalo Parlamentu vyzvať uchádzača na odstránenie vád prihlášky neobsahujúcej zoznam požadovaných príloh.
94 S cieľom odpovedať na argumentáciu, ktorou žalobca namieta neprimeranosť takéhoto výkladu pravidiel upravujúcich výkon predmetného certifikačného postupu vzhľadom na závažnosť následkov zamietnutia prihlášky vo vzťahu k čisto formálnej povahe zoznamu, ktorý chýba v prílohách, treba pripomenúť, že zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie neprekračovali hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom sa rozumie, že v prípade, keď je na výber medzi niekoľkými vhodnými opatreniami, si treba vybrať tú najmenej obmedzujúcu, a že spôsobené nepríjemnosti nemôžu byť neprimerané k sledovaným cieľom (uznesenie zo 14. decembra 2006, Meister/ÚHVT, C‑12/05 P, EU:C:2006:779, bod 68, a rozsudok z 5. marca 2019, Pethke/EUIPO, T‑169/17, neuverejnený, EU:T:2019:135, bod 122).
95 Vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorú možno vyvodiť z článku 45a služobného poriadku, ktorý stanovuje certifikačný postup na jednej strane, a na širokú mieru voľnej úvahy, ktorá sa podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora priznáva inštitúciám Únie pri organizácii svojich služieb a najmä pri určení podmienok výberového konania, ako aj pri hodnotení a porovnávaní zásluh uchádzačov sa musí preskúmanie Všeobecným súdom v tejto oblasti obmedziť na otázku, či vzhľadom na okolnosti, na ktorých administratíva založila svoje posúdenie, táto administratíva postupovala v rozumných medziach a nepoužila svoju právomoc zjavne nesprávnym spôsobom alebo na iné ciele, než na aké jej boli zverené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. októbra 2008, Chetcuti/Komisia, C‑16/07 P, EU:C:2008:549, bod 76 a citovanú judikatúru, a z 11. novembra 2003, Faita/HSV, T‑248/02, EU:T:2003:298, bod 71 a citovanú judikatúru).
96 Všeobecnému súdu preto prináleží preskúmať, či pravidlo uvedené v bode 5.3 oznámenia o výberovom konaní, podľa ktorého ku každej prihláške musí byť pod hrozbou jej zamietnutia priložený zoznam príloh a na ktorom sa zakladá rozhodnutie o zamietnutí, zodpovedá vyššie uvedeným kritériám.
97 Treba preskúmať, či toto pravidlo sleduje legitímny cieľ. Parlament vo svojich písomných podaniach, ako aj na pojednávaní v podstate tvrdil, že uvedené pravidlo sleduje dva ciele. Hlavným cieľom je uľahčiť administratívne vybavenie prihlášok. Vedľajším cieľom je overiť schopnosť uchádzačov dodržiavať jasné a jednoznačné pokyny.
98 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že cieľom predmetného postupu certifikácie bolo vybrať úradníkov patriacich do funkčnej skupiny AST s cieľom umožniť im prístup k zamestnaniu administrátorov podľa postupu upraveného v článku 45a služobného poriadku. Množstvo administratívnych úloh, ktoré sa majú plniť v dosť krátkom čase, aby sa zabezpečil riadny priebeh certifikačného postupu, môže legitímne odôvodniť, že administratíva požaduje predloženie súhrnného zoznamu, ktorý umožní overiť všetky informácie a podporné dokumenty predložené na podporu každej žiadosti. Okrem toho vzhľadom na samotnú povahu certifikačného postupu treba uznať, že nie je neprimerané očakávať od uchádzačov, ktorí chcú plniť úlohy administrátorov, aby preukázali presnosť a dostatočnú pozornosť pri sledovaní pokynov, ktoré vyplývajú z jasného, presného a jednoznačného znenia oznámenia o výberovom konaní.
99 Preto sa treba domnievať, že ciele uvádzané Parlamentom, ktorých cieľom je efektívne spravovať prihlášky a overiť schopnosť uchádzačov dodržiavať jasné, presné a jednoznačné pokyny, predstavujú legitímne ciele vzhľadom na účel certifikačného postupu.
100 Treba ešte overiť, či sú v rámci voľnej úvahy priznanej administratíve na účely organizácie certifikačného postupu prostriedky použité na dosiahnutie týchto cieľov primerané a potrebné.
101 V tejto súvislosti súhrnný zoznam podporných dokumentov umožňuje administratíve disponovať prehľadom všetkých dokumentov predložených na podporu každej kandidatúry v súhrnnej forme. Parlament v tejto súvislosti správne zdôraznil rozmanitosť týchto dokumentov, najmä z jazykového hľadiska, z dôvodu rôznorodosti štátnej príslušnosti uchádzačov. Treba tiež uviesť, že takýto postup má veľký počet uchádzačov. Je pravda, že z dôvodu svojej internej povahy sa týka počtu uchádzačov, ktorý sa môže javiť ako relatívne skromný v porovnaní s výberovými konaniami na prijatie do verejnej služby, ktoré niekedy priťahujú niekoľko tisíc uchádzačov. Potenciálny počet uchádzačov očakávaných v rámci takéhoto prijímacieho konania však zďaleka nie je zanedbateľný. Treba tiež zdôrazniť časové obmedzenia, ktoré sú spojené s takýmto výberovým konaním. Toto výberové konanie bolo totiž ukončené 190 dní po uplynutí lehoty na podanie prihlášok uverejnením zoznamu vybratých uchádzačov.
102 Vzhľadom na rôznorodosť obsahu prihlášok, počet uchádzačov a časové obmedzenia sa povinnosť predložiť zoznam podporných dokumentov javí ako opatrenie spôsobilé prispieť k riadnemu vedeniu certifikačného postupu. Takúto požiadavku nemožno považovať za prehnanú alebo neprimeranú záťaž pre uchádzačov. Oznámenie o výberovom konaní upriamilo pozornosť uchádzačov na dôležitosť dodržania tejto povinnosti jasnými, presnými a jednoznačnými pojmami, o ktorých sa nemožno domnievať, že odporujú povinnosti starostlivosti.
103 Tým, že pravidlo uvedené v bode 5.3 oznámenia o výberovom konaní stanovuje, že tento zoznam musí byť poskytnutý pod hrozbou zamietnutia prihlášky, má za cieľ podnietiť uchádzačov, aby splnili túto povinnosť. Je pravda, že keďže zoznam má iba administratívnu funkciu, jeho neexistencia nepredstavuje prekážku hodnotenia individuálnych zásluh uchádzačov, ako to môže byť v prípade, ak chýba napríklad dokument osvedčujúci úroveň vzdelania alebo odbornej prípravy. Ak by však takéto pravidlo neexistovalo, uchádzači by boli menej motivovaní starostlivo overiť dobrý stav svojej prihlášky. Okrem skutočnosti, že neexistencia takého pravidla by v praxi mohla viesť k sťaženiu plnenia úloh správneho orgánu, z právneho hľadiska by mohla vyvolať nejednoznačnosť o možnosti odstrániť takúto vadu.
104 V dôsledku toho Parlament tým, že prijal rozhodnutie o zamietnutí prihlášky žalobcu na základe pravidla uvedeného v bode 5.3 oznámenia o výberovom konaní, uplatnil svoju voľnú úvahu v primeraných medziach a nepoužíval svoje právomoci zjavne nesprávnym spôsobom ani na iné účely, než na ktoré mu boli zverené.
105 Z vyššie uvedeného vyplýva, že výhrada žalobcu založená na porušení zásad riadnej správy vecí verejných a proporcionality je nedôvodná, a preto ju treba zamietnuť.
O porušení jazykového režimu zavedeného nariadením č. 1
106 Žalobca tvrdí, že Parlament porušil ustanovenia nariadenia č. 1, keď nepoužil portugalský jazyk v rozhodnutí z 23. júla 2018 ani v oznámení o výberovom konaní v rámci certifikačného postupu za rok 2017. Uvádza, že hoci judikatúra povoľuje používanie niekoľkých konkrétnych jazykov pre konkrétne a preukázané potreby služby, táto možnosť je podmienená prijatím vnútorných pravidiel podľa článku 6 nariadenia č. 1 (rozsudky z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia, C‑566/10 P, EU:C:2012:752, a z 24. septembra 2015, Taliansko a Španielsko/Komisia, T‑124/13 a T‑191/13, EU:T:2015:690). V prípade neexistencie takéhoto nariadenia nie je možná nijaká výnimka z jazykového režimu.
107 Žalobca je tak obeťou diskriminácie vo vzťahu k jeho kolegom s anglickým, nemeckým alebo francúzskym materinským jazykom. Žalobca spresňuje, že tento žalobný dôvod treba chápať ako námietku nezákonnosti proti oznámeniu o výberovom konaní, keďže v skoršom štádiu nemohol napadnúť priamo tento akt z dôvodu nedostatku priameho a osobného záujmu.
108 Okrem toho žalobca tvrdí, že hoci jeho sťažnosť bola vyhotovená v portugalčine, Parlament na ňu odpovedal v anglickom jazyku bez toho, aby poskytol preklad.
109 Parlament spochybňuje túto argumentáciu.
110 Bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o otázke, či sú v prípade neexistencie osobitných právnych predpisov uplatniteľných na úradníkov a zamestnancov a pri neexistencii relevantných ustanovení vnútorných pravidiel inštitúcií vzťahy medzi týmito inštitúciami a ich úradníkmi a zamestnancami vylúčené z pôsobnosti nariadenia č. 1, treba pripomenúť, že v súlade s článkom 2 uvedeného nariadenia, ktorý v podstate zodpovedá článku 24 štvrtému odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 4 Charty, texty adresované inštitúciám Únie osobou, na ktorú sa vzťahuje právomoc určitého členského štátu, sa podľa výberu odosielateľa píšu v jednom z úradných jazykov, uvedených v článku 1 tohto nariadenia, a odpoveď inštitúcie musí byť napísaná v tom istom jazyku. Ako kľúčový prvok rešpektovania jazykovej rozmanitosti Únie, ktorej dôležitosť je pripomenutá v článku 3 ods. 3 štvrtom pododseku ZEÚ a v článku 22 Charty, má právo týchto osôb vybrať si spomedzi úradných jazykov Únie jazyk, ktorý sa má používať v komunikácii s inštitúciami, zásadný význam (pozri rozsudok z 26. marca 2019, Španielsko/Parlament, C‑377/16, EU:C:2019:249, bod 36).
111 Ako však vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, z povinnosti Únie rešpektovať jazykovú rozmanitosť nemožno odvodiť, že existuje všeobecná právna zásada, že každá osoba má právo na to, aby všetko, čo môže ovplyvniť jej záujmy, bolo vyhotovené v jej jazyku za každých okolností a aby boli inštitúcie povinné bez výnimky používať všetky úradné jazyky v každej situácii (pozri rozsudok z 26. marca 2019, Španielsko/Komisia, C‑566/16 P, EU:C:2019:249, bod 37 a citovanú judikatúru).
112 Najmä v rámci postupov výberu zamestnancov Súdny dvor už rozhodol, že sa inštitúciám Únie nemôžu uložiť povinnosti presahujúce rámec požiadaviek stanovených v článku 1d služobného poriadku (pozri rozsudok z 26. marca 2019, Španielsko/Komisia, C‑566/16 P, EU:C:2019:249, bod 39 a citovanú judikatúru).
113 Z článku 1d ods. 1 a článku 1d ods. 6 prvej vety služobného poriadku vyplýva, že hoci nie je vylúčené, že služobný záujem môže odôvodniť obmedzenie výberu komunikačných jazykov používaných vo výberovom konaní medzi uchádzačmi a administratívou, na obmedzený počet úradných jazykov, ktorých znalosť je v rámci Únie najrozšírenejšia, také obmedzenie však musí byť založené na skutočnostiach, ktoré sú objektívne overiteľné ako uchádzačmi, tak súdmi Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2019, Komisia/Taliansko, C‑621/16 P, EU:C:2019:251, bod 124 a citovanú judikatúru).
114 V rámci oznámenia o výberovom konaní vyhradenom pre úradníkov a ostatných zamestnancov pôsobiacich v inštitúcii môže byť požiadavka znalosti určitých jazykov odôvodnená vzhľadom na internú povahu tohto výberového konania, keďže uchádzači mohli pochopiť odôvodnenie jazykov stanovených pre skúšky a Všeobecný súd môže vykonať svoje preskúmanie výberu týchto jazykov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. novembra 2012, Taliansko/Komisia, C‑566/10 P, EU:C:2012:752, bod 92, a z 5. apríla 2005, Hendrickx/Rada, T‑376/03, EU:T:2005:116, body 33 a 34).
115 Tieto zásady sú uplatniteľné na taký akt adresovaný všetkým uchádzačom o certifikačný postup, o aký ide v prejednávanej veci, ktorý je vyhradený iba úradníkom, ktorí sa môžu odvolávať na to, že odpracovali šesť rokov služby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. novembra 2008, Taliansko/Komisia, T‑185/05, EU:T:2008:519, bod 132).
116 Treba totiž pripomenúť, že certifikačný postup je upravený v článku 45a služobného poriadku, ktorý v odseku 1 uvádza, že každý úradník funkčnej skupiny AST môže byť od platovej triedy 5 vymenovaný na pracovné miesto vo funkčnej skupine AD.
117 V prejednávanej veci z oznámenia o výberovom konaní vyplýva, že v súlade s článkom 4 rozhodnutia predsedníctva Parlamentu z 26. septembra 2005 o všeobecných vykonávacích ustanoveniach týkajúcich sa certifikačného postupu musia mať uchádzači aspoň šesť rokov odpracovaných vo funkčnej skupine AST. Treba konštatovať, že článok 3 uvedeného rozhodnutia uvádza, že oznámenia výberových konaní vyhlásené na základe tohto ustanovenia musia uviesť, že pre uchádzačov je dôležitá znalosť aspoň jedného z jazykov, v ktorých sa organizuje program školení a testy uvedené v článkoch 5 a 6 tohto rozhodnutia.
118 Na tomto základe oznámenie o výberovom konaní pripomínalo túto dôležitosť a zdôrazňovalo, že vzdelávacie programy a testy sa odohrávajú vo francúzštine a angličtine. V oznámení o výberovom konaní sa tiež uvádzalo, že COPAC musí pozvať na pohovor uchádzačov s najlepšími výsledkami s cieľom posúdiť ich jazykové schopnosti vo francúzštine alebo v angličtine, teda v jazykoch používaných v rámci programu školení uvedeného v článku 45a ods. 1 služobného poriadku.
119 Okrem toho treba pripomenúť, že administratíve, ktorá adresuje úradníkovi alebo zamestnancovi individuálne rozhodnutie, prislúcha, aby ho na základe svojej povinnosti starostlivosti vydala v jazyku, ktorý dôkladne ovláda, aby sa mohol účinne a ľahko oboznámiť s jeho obsahom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. marca 2000, Rudolph/Komisia, T‑197/98, EU:T:2000:86, body 44 a 46, a z 5. októbra 2005, Rasmussen/Komisia, T‑203/03, EU:T:2005:346, body 61 a 64).
120 Skutočnosť, že dokumenty, ktoré administratíva adresuje niektorému zo svojich úradníkov, sú vyhotovené v inom jazyku, než je materinský jazyk tohto úradníka alebo ním zvolený prvý cudzí jazyk, teda nepredstavuje žiadne porušenie práv tohto úradníka, ak ovláda jazyk použitý administratívou tak, že mu to umožňuje skutočne a ľahko oboznámiť sa s obsahom týchto dokumentov. Rozhodnutie zamietajúce sťažnosť v jazyku, ktorý nie je materinským jazykom úradníka, ani jazykom, v ktorom bola formulovaná sťažnosť, možno teda považovať za riadne oznámené pod podmienkou, že sa dotknutá osoba mohla s ním účinne oboznámiť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. marca 2000, Rudolph/Komisia, T‑197/98, EU:T:2000:86, body 44 a 45; zo 7. februára 2001, Bonaiti Brighina/Komisia, T‑118/99, EU:T:2001:44, bod 17, a zo 7. februára 2019, Duym/Rada, T‑549/17, neuverejnený, EU:T:2019:72, bod 110).
121 Z dokumentov, s ktorými bol Všeobecný súd oboznámený, však vyplýva, že žalobca vo svojom formulári prihlášky uviedol, že má „veľmi dobrú“ úroveň angličtiny, pričom táto kvalifikácia je najvyššia z troch ponúk na výber uchádzačov. Okrem toho podpísal vyhlásenie nachádzajúce sa na konci formulára prihlášky, ktoré bolo vyhotovené v anglickom jazyku (pozri bod 90 vyššie). Žalobca napísal v anglickom jazyku sťažnosť z 2. februára 2018, na ktorej sa zakladá rozhodnutie z 23. júla 2018, ktorú podal spolu so sťažnosťou z 13. apríla 2018. Okrem toho žalobca v tomto jazyku vyhotovil ďalšie akty týkajúce sa certifikácie, ktorá je predmetom tohto konania, najmä svoju prihlášku z 27. septembra 2017, ako aj opravný prostriedok z 8. marca 2018 podaný na COPAC. Zo spisu tiež vyplýva, že žalobca používal angličtinu v elektronickej komunikácii s administratívou na účely požiadania o nové preskúmanie svojej prihlášky 13. decembra 2017, ako aj na účely podania sťažnosti z 13. apríla 2018. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že žalobca e‑mailom vyhotoveným v anglickom jazyku a zaslanom 13. decembra 2017 MO výslovne vyhlásil, že sa dopustil chyby tým, že zabudol predložiť zoznam podporných dokumentov na podporu svojej prihlášky bez toho, aby sa snažil ospravedlniť túto chybu jazykovými ťažkosťami, ktoré by mu bránili pochopiť znenie oznámenia o výberovom konaní.
122 Certifikačný postup, o ktorý ide v prejednávanej veci, nepredstavuje externé výberové konanie, ktoré je povinne uverejňované v Úradnom vestníku Európskej únie vo všetkých úradných jazykoch a otvorené pre všetkých občanov Únie, ale interné výberové konanie vyhradené pre niektorých úradníkov, ktorí odpracovali viac ako šesť rokov. Parlament sa teda mohol bez toho, aby porušil vyššie pripomenuté zásady, ktoré upravujú jazykový režim Únie, zdržať uverejnenia oznámenia o výberovom konaní v portugalčine. Parlament ani neporušil uvedené zásady, keď v tomto oznámení požiadal žalobcu, aby s ním komunikoval v inom jazyku, ako je portugalčina, a aby primerane ovládal anglický alebo francúzsky jazyk. Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že námietka nezákonnosti založená na porušení nariadenia č. 1 sa musí zamietnuť.
123 Argumentácia, ktorou žalobca kritizuje znenie rozhodnutia z 23. júla 2018 v anglickom jazyku a neexistenciu prekladu do portugalčiny, teda nie je dôvodná a v dôsledku toho musí byť zamietnutá.
124 Vzhľadom na to, že všetky výhrady smerujúce proti rozhodnutiu o zamietnutí prihlášky žalobcu boli z vecného hľadiska zamietnuté s prihliadnutím na ostatné akty a ostatné listy, ktorých zrušenie sa v prejednávanej veci navrhuje, bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o prípustnosti návrhov na zrušenie smerujúcich proti uvedeným aktom a listom, žaloba sa v celom rozsahu zamieta.
O trovách
125 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
126 Keďže Parlament navrhol, aby sa žalobcovi uložila povinnosť nahradiť trovy konania a žalobca nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Pán João Miguel Barata je povinný nahradiť trovy konania.
da Silva Passos | Valančius | Reine |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 3. marca 2021.
Podpisy