ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
z 11. decembra 2007 (*)
„Hospodárska súťaž – Uloženie sankcií v prípade nástupníctva podnikov – Zásada osobnej zodpovednosti – Subjekty podliehajúce tomu istému verejnému orgánu – Vnútroštátne právo určujúce za zdroj pre výklad právo Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže – Prejudiciálne otázky – Právomoc Súdneho dvora“
Vo veci C‑280/06,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Consiglio di Stato (Taliansko) z 8. novembra 2005 a doručený Súdnemu dvoru 27. júna 2006, ktorý súvisí s konaniami:
Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato
proti
Ente tabacchi italiani – ETI SpA,
Philip Morris Products SA,
Philip Morris Holland BV,
Philip Morris GmbH,
Philip Morris Products Inc.,
Philip Morris International Management SA,
a
Philip Morris Products SA,
Philip Morris Holland BV,
Philip Morris GmbH,
Philip Morris Products Inc.,
Philip Morris International Management SA,
proti
Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato,
Ente tabacchi italiani – ETI SpA,
a
Philip Morris Products SA,
Philip Morris Holland BV,
Philip Morris GmbH,
Philip Morris Products Inc.,
Philip Morris International Management SA,
proti
Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato,
Amministrazione autonoma dei monopoli di Stato,
Ente tabacchi italiani – ETI SpA,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr P. Jann, C. W. A. Timmermans, A. Rosas, K. Lenaerts, G. Arestis a U. Lõhmus, sudcovia E. Juhász, A. Borg Barthet, M. Ilešič (spravodajca), J. Klučka, E. Levits a A. Ó Caoimh,
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: B. Fülöp, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 15. mája 2007,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Ente tabacchi italiani – ETI SpA, v zastúpení: S. D’Alberti, A. Clarizia a L. D’Amario, avvocati,
– Philip Morris Products SA, Philip Morris Holland BV, Philip Morris GmbH, Philip Morris Products Inc. a Philip Morris International Management SA, v zastúpení: L. Di Via, C. Tesauro a P. Leone, avvocati,
– talianska vláda, v zastúpení: I. M. Braguglia a F. Arena, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci D. Del Gaizo, avvocato dello Stato,
– Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: F. Castillo de la Torre a V. Di Bucci, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 3. júla 2007,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 81 a nasl. ES, ako aj všeobecných zásad práva Spoločenstva.
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporov medzi Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato (úrad na zabezpečenie hospodárskej súťaže a trhu, ďalej len „Úrad“), Ente tabacchi italiani – ETI SpA, Philip Morris Products SA, Philip Morris Holland BV, Philip Morris GmbH, Philip Morris Products Inc. a Philip Morris International Management SA (týchto päť obchodných spoločností spolu ďalej len „spoločnosti skupiny Philip Morris“) a Amministrazione autonoma dei monopoli di Stato (samosprávny orgán štátnych monopolov, ďalej len „AAMS“), ktorých predmetom je kartelová dohoda o predajnej cene cigariet.
Právny rámec
3 V talianskom práve zákon č. 287 o prijatí ustanovení na ochranu hospodárskej súťaže a trhu (norme per la tutela della concorrenza e del mercato) z 10. októbra 1990 (GURI č. 240, z 13. októbra 1990, s. 3, ďalej len „zákon č. 287/90“) vo svojej hlave I uvádza najmä tieto ustanovenia:
„Článok 1
…
1. Ustanovenia tohto zákona, prijaté podľa článku 41 Ústavy smerujúce k ochrane a zaručeniu práva na hospodársku činnosť sa vzťahujú na kartely, zneužívanie dominantného postavenia a na koncentrácie podnikov, ktoré nepatria do pôsobnosti článkov 65 a/alebo 66 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, článkov 85 a/alebo 86 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS), nariadení EHS alebo aktov Spoločenstva s rovnakým právnym účinkom.
…
4. Výklad ustanovení uvedených v tejto hlave sa vykonáva na základe zásad právneho poriadku Európskeho spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže.
Článok 2
…
1. Za kartely sa považujú dohody a/alebo zosúladené postupy podnikov, ako aj rozhodnutia koncernov, združení podnikov alebo iných podobných inštitúcií, aj keď sú prijaté na základe štatutárnych ustanovení a normatívnych predpisov.
2. Zakazujú sa kartely medzi podnikmi, ktoré majú za cieľ alebo následok trvalé vylučovanie, obmedzovanie alebo narušenie hospodárskej súťaže na vnútroštátnom trhu alebo na jeho relevantnej časti, a to prostredníctvom činností, ktoré spočívajú v tom, že:
a) priamo alebo nepriamo určujú nákupné alebo predajné ceny alebo iné zmluvné podmienky;
b) vylučujú alebo obmedzujú výrobu, odbyt alebo prístup na trh, investície, technický rozvoj alebo technologický pokrok;
c) rozdeľujú trhy alebo zdroje zásobovania;
d) uplatňujú v obchodných vzťahoch s inými partnermi objektívne odlišné podmienky pri rovnakých plneniach, čím sú títo partneri v hospodárskej súťaži nedôvodne znevýhodnení;
e) podmieňujú uzatváranie zmlúv prijatím dodatočných záväzkov obchodnými partnermi, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom týchto zmlúv.
3. Zakázané kartely sú neplatné pokiaľ ide o všetky ich účinky.“
4 Hlava II tohto zákona je venovaná Úradu zriadenému článkom 10 ods. 1. Článok 15 ods. 1 predmetného zákona, ktorý je uvedený v hlave II, stanovuje:
„Keď… Úrad zistí porušenia článkov 2 alebo 3, určí dotknutým podnikom alebo inštitúciám lehotu na odstránenie týchto porušení. V prípadoch závažných porušení s prihliadnutím na závažnosť a dĺžku trvania porušenia okrem toho uloží správnu sankciu až do výšky desať percent obratu dosiahnutého každým podnikom alebo inštitúciou v predchádzajúcom účtovnom roku uzavretom pred oznámením výzvy na odstránenie porušení, pričom určí lehoty, dokedy musí podnik pristúpiť k zaplateniu sankcie.“
5 Článok 31, ktorý sa nachádza v hlave VI zákona č. 287/90, znie:
„Na správne sankcie, ktoré sú dôsledkom porušenia tohto zákona, sa primerane vzťahujú ustanovenia uvedené v hlave I častiach I a II zákona č. 689 z 24. novembra 1981.“
6 Dňa 8. decembra 1927 bol vyhlásený kráľovský dekrét č. 2258, ktorým bol zriadený AAMS (istitutivo dell’Amministrazione autonoma dei monopoli di Stato, GURI č. 288, zo 14. decembra 1927). Tomuto orgánu štátnej správy, ktorý podliehal ministerstvu hospodárstva a financií, bola až do februára 1999 zverená správa tabakového monopolu. Neskôr AAMS pokračoval vo výkone verejných funkcií v tabakovom odvetví. Okrem iného vykonáva komerčnú činnosť v odvetví hier, najmä lotérií. AAMS je nezávislý, tak z hľadiska administratívnej správy, ako aj z finančného a účtovného hľadiska, ale nemá vlastnú právnu subjektivitu.
7 Od 1. marca 1999 boli všetky výrobné a obchodné činnosti v tabakovom odvetví dovtedy pridelené AAMS prevedené na iný verejný orgán vytvorený zákonným dekrétom č. 283 upravujúcim zriadenie Úradu pre taliansky tabak (istituzione dell’Ente tabacchi italiani) z 9. júla 1998 (GURI č. 190, zo 17. augusta 1998, s. 3, ďalej len „zákonný dekrét č. 283/98“). Tento orgán prebral aktíva a pasíva AAMS týkajúce sa odvetví činností, ktoré mu boli zverené. Rozhodnutím jeho predstavenstva z 23. júna 2000 sa zmenil na akciovú spoločnosť Ente tabacchi italiani – ETI SpA (ďalej len „ETI“). Základné imanie tejto spoločnosti bolo najskôr vo výške 100 % v držbe ministerstva hospodárstva a financií. Neskôr, v nadväznosti na výzvu na predkladanie ponúk vyhlásenú týmto ministerstvom v roku 2003, bola ETI privatizovaná a dostala sa pod výlučnú kontrolu British American Tobacco plc (ďalej len „BAT“), holdingovej spoločnosti zriadenej podľa anglického práva, ktorá patrí do skupiny BAT – British American Tobacco.
Spory vo veci samej a prejudiciálne otázky
8 Na konci vyšetrovania začatého v priebehu júna 2001 Úrad rozhodnutím z 13. marca 2003 určil, že spoločnosti skupiny Philip Morris uzavreli s AAMS, neskôr s Ente tabacchi italiani a nakoniec s ETI kartelovú dohodu, ktorá mala za cieľ alebo následok obmedzovanie hospodárskej súťaže, pokiaľ ide o predajnú cenu cigariet na vnútroštátnom trhu od roku 1993 do roku 2001, v rozpore s článkom 2 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 287/90. Úrad uložil správne sankcie, ktorých výška dosahovala celkovo 50 miliónov eur, pokiaľ ide o spoločnosti skupiny Philip Morris, a až 20 miliónov eur, pokiaľ ide o ETI.
9 Vo svojom rozhodnutí Úrad pripísal ETI správanie AAMS spred 1. marca 1999 z dôvodu, že AAMS akonáhle sa Ente tabacchi italiani, zmenená na ETI, stala funkčnou, prestal s výkonom výrobných a obchodných činností v tabakovom odvetví. Za týchto okolností, dokonca po zohľadnení skutočnosti, že AAMS neprestal existovať, je ETI podľa kritéria hospodárskej kontinuity nástupcom AAMS.
10 Toto rozhodnutie všetky dotknuté spoločnosti napadli na Tribunale amministrativo regionale del Lazio (Krajský správny súd, Lazio). Uvedený súd zamietol žalobu spoločností skupiny Philip Morris a čiastočne vyhovel žalobe ETI, zrušiac uvedené rozhodnutie v rozsahu, v akom pripisovalo ETI zodpovednosť za skutky vykonané zo strany AAMS. Uvedený súd založil svoje posúdenie na kritériu osobnej zodpovednosti.
11 Rozhodujúc o odvolaní proti rozsudkom Tribunale amministrativo regionale del Lazio, Consiglio di Stato (Štátna rada) prvým rozhodnutím z 8. novembra 2005 zamietla žalobu ETI a spoločností skupiny Philip Morris v rozsahu, v akom tieto namietali neexistenciu porušenia predpisov hospodárskej súťaže. Pokiaľ ide o otázku pripísania zodpovednosti ETI za správanie AAMS, Consiglio di Stato v návrhu na začatie prejudiciálneho konania poznamenáva, že prevod činností z AAMS na Ente tabacchi italiani vykazoval zjavnú diskontinuitu vo vzťahu k predchádzajúcemu modelu organizácie a správy. Tento model, predtým, ako boli predmetné činnosti prevedené na Ente tabacchi italiani, ktorá sa zmenila na ETI, bol charakterizovaný tým, že sa na AAMS, ktorý mal postavenie nezávislého štátneho orgánu, sústreďovali hospodárske úlohy a administratívne funkcie verejnej povahy vytvárajúce závislosť na politickej moci. Tento vzťah sa neobjavuje v prípade nového subjektu, ktorého činnosti sú výlučne podnikateľské. Okrem toho vnútroštátny súd poznamenáva, že AAMS, hoci už nevykonáva obchodné činnosti v tabakovom odvetví, pokračuje vo výkone hospodárskej činnosti podliehajúcej právu hospodárskej súťaže. Podľa Consiglio di Stato tieto osobitosti smerujú proti uplatneniu kritéria hospodárskej kontinuity.
12 Consiglio di Stato však považuje za vhodné opýtať sa Súdneho dvora na kritériá, ktoré majú byť uplatňované v rámci práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, na ktoré odkazuje článok 1 ods. 4 zákona č. 287/90. Rozhodla teda prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Aké je v zmysle článku 81 a nasl. [ES], ako aj všeobecných zásad práva Spoločenstva kritérium, ktoré sa má uplatniť pri určení podniku, ktorý má byť sankcionovaný za porušenie právnych predpisov v oblasti hospodárskej súťaže, v prípade, keď v rámci správania, ktoré je sankcionované spoločne, uskutočnil záverečnú časť tohto správania podnik, ktorý je v dotknutej hospodárskej oblasti nástupcom pôvodného podniku, pričom pôvodný podnik síce nezanikol, ale už nevykonáva, teda aspoň v hospodárskej oblasti dotknutej sankciou, činnosť ako obchodný podnik?
2. Zachováva si správny orgán príslušný pre uplatňovanie právnych predpisov v oblasti kartelov pri určení subjektu, ktorý má byť sankcionovaný, možnosť posúdiť v rámci voľnej úvahy súbeh okolností, ktoré odôvodňujú pripísanie zodpovednosti za porušenia hospodárskej súťaže, ktorých sa dopustila právnická osoba, jej hospodárskemu nástupcovi aj vtedy, ak táto právnická osoba neprestala existovať v okamihu rozhodnutia, aby potrebný účinok právnych prepisov v oblasti hospodárskej súťaže tak nebol ohrozený zmenami právnej formy podnikov?“
O právomoci Súdneho dvora
13 Keďže Komisia Európskych spoločenstiev vyslovila pochybnosti, pokiaľ ide o právomoc Súdneho dvora, je potrebné skúmať najprv túto právomoc.
Pripomienky predložené Súdnemu dvoru
14 Komisia uvádza, že spory vo veci samej sa týkajú platnosti rozhodnutia vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže, ktorý pred nadobudnutím účinnosti nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) uplatňoval výlučne vnútroštátne ustanovenia, ktoré zakazujú kartely, a nie článok 81 ES.
15 Komisia zastáva názor, že článok 1 ods. 4 zákona č. 287/90, podľa ktorého sa ustanovenia hlavy I uvedeného zákona vykladajú na základe zásad práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, je v tejto súvislosti irelevantný. V sporoch vo veci samej totiž ide o určenie totožnosti „dotknutých podnikov a inštitúcií“ v zmysle článku 15 tohto zákona, ako aj režimu správnych sankcií uvádzaného v článku 31 tohto zákona, pričom tieto články sú v uvedenom poradí súčasťou hlavy II a VI uvedeného zákona. Predmetný článok 1 ods. 4 by mohol byť braný do úvahy, ak by išlo o výklad pojmu podnik, ktorý je spoločný pre článok 81 ES a článok 2 zákona č. 287/90, ale nie pre určenie podnikov, ktoré majú byť sankcionované.
16 Komisia dodáva, že hoci by bolo prípustné, aby odkaz zákona č. 287/90 na zásady práva Spoločenstva bol uplatňovaný na konania vo veci samej, judikatúra Súdneho dvora aj tak privádza k záveru, že prejudiciálne otázky sú neprípustné. V tejto súvislosti Komisia cituje rozsudok z 28. marca 1995, Kleinwort Benson (C‑346/93, Zb. s. I‑615), a zdôrazňuje, že predmetný zákon neuvádza, že vnútroštátne súdy sú absolútne a bezpodmienečne povinné uplatňovať výklad poskytnutý Súdnym dvorom.
17 V tomto poslednom bode Komisia poznamenáva, že Tribunale amministrativo regionale del Lazio založil svoj rozsudok na talianskych ustanoveniach v oblasti správnych sankcií, na ktoré odkazuje článok 31 zákona č. 287/90. Rovnako Consiglio di Stato zdôrazňuje argumenty, ktoré Úrad vyvodzuje z talianskeho práva v oblasti zodpovednosti. To preukazuje, že pre talianskych sudcov a právnikov predstavuje právo Spoločenstva iba jeden zo zdrojov pre výklad uplatniteľných vnútroštátnych ustanovení.
18 ETI a spoločnosti skupiny Philip Morris naopak zastávajú názor, že Súdny dvor má právomoc konať o návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Bez toho, aby zaujala stanovisko k právomoci Súdneho dvora, talianska vláda zdôrazňuje, že odpoveď Súdneho dvora pre Consiglio di Stato by bola vhodná, keďže v článku 1 ods. 4 zákona č. 287/90 sa uvádza odkaz na právo Spoločenstva.
Posúdenie Súdnym dvorom
19 Článok 234 ES predstavuje nástroj súdnej spolupráce, ktorým Súdny dvor podáva vnútroštátnym súdom výklad práva Spoločenstva, ktorý im umožní posúdiť účinky ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorého sa týka konanie vo veci samej, v ktorom rozhodujú (rozsudky z 15. mája 2003, Salzmann, C‑300/01, Zb. s. I‑4899, bod 28 a citovaná judikatúra, ako aj zo 4. decembra 2003, EVN a Wienstrom, C‑448/01, Zb. s. I‑14527, bod 77).
20 Pokiaľ sa návrh na začatie prejudiciálneho konania týka výkladu práva Spoločenstva, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudky Salzmann, už citovaný, bod 29, a z 18. júla 2007, Lucchini, C‑119/05, Zb. s. I–6199, bod 43).
21 Rozhodujúc o návrhoch tejto povahy, v ktorých boli predpisy Spoločenstva, ktorých výklad bol požadovaný, uplatňované iba v zmysle odkazu vykonaného vnútroštátnym právom, Súdny dvor vždy konštatoval, že ak vnútroštátna právna úprava prispôsobí riešenia, ktoré prináša pre čisto vnútorné situácie, riešeniam upraveným v práve Spoločenstva, existuje určitý záujem Spoločenstva na tom, aby dostali ustanovenia alebo pojmy prevzaté z práva Spoločenstva jednotný výklad bez ohľadu na podmienky, za ktorých sa majú uplatniť, a to preto, aby sa vyhlo v budúcnosti ich rôznym výkladom (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 18. októbra 1990, Dzodzi, C‑297/88 a C‑197/89, Zb. s. I‑3763, bod 37; zo 17. júla 1997, Leur-Bloem, C‑28/95, Zb. s. I‑4161, bod 32; z 11. januára 2001, Kofisa Italia, C‑1/99, Zb. s. I‑207, bod 32; z 29. apríla 2004, British American Tobacco, C‑222/01, Zb. s. I‑4683, bod 40, a zo 16. marca 2006, Poseidon Chartering, C‑3/04, Zb. s. I‑2505, bod 16).
22 Ani zo znenia článku 234 ES, ani z predmetu konania zavedeného týmto článkom nevyplýva, že autori Zmluvy o ES zamýšľali vylúčiť z právomoci Súdneho dvora návrhy na začatie prejudiciálneho konania týkajúce sa ustanovenia Spoločenstva v osobitnom prípade, keď na určenie predpisov uplatniteľných na čisto vnútroštátnu situáciu v tomto štáte vnútroštátne právo členského štátu odkazuje na obsah tohto ustanovenia (rozsudky Dzodzi, už citovaný, bod 36; Leur-Bloem, už citovaný, bod 25, a zo 14. decembra 2006, Confederación Española de Empresarios de Estaciones de Servicio, C‑217/05, Zb. s. I‑11987, bod 19).
23 Pokiaľ ide o uplatnenie vyššie uvedenej judikatúry na tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, je nutné konštatovať, že ustanovenia hlavy I zákona č. 287/90 prispôsobujú riešenia, ktoré prinášajú pre čisto vnútroštátne situácie, riešeniam upraveným v práve Spoločenstva.
24 Článok 1 ods. 4 tohto zákona uvádza, že výklad ustanovení hlavy I uvedeného zákona sa vykonáva na základe zásad práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže. Články 2 a 3 predmetného zákona, ktoré sú súčasťou tej istej hlavy, preberajú mutatis mutandis znenie článkov 81 ES a 82 ES.
25 Okrem toho ani znenie článku 1 ods. 4 zákona č. 287/90, ani návrh na začatie prejudiciálneho konania, ani iné súčasti spisu predloženého Súdnemu dvoru nezakladajú domnienku, že odkaz na právo Spoločenstva, ktorý obsahuje predmetné ustanovenie, podlieha nejakej podmienke.
26 Preto v zmysle vyššie uvedenej judikatúry existuje určitý záujem Spoločenstva na tom, aby predpisy práva Spoločenstva mohli, ak vzniknú pochybnosti v rámci ich uplatnenia podľa odkazu vykonaného vnútroštátnym právom, dostať jednotný výklad prostredníctvom rozsudkov Súdneho dvora vyhlásených v prejudiciálnom konaní.
27 Pokiaľ ide o argument Komisie, podľa ktorého spory vo veci samej patria výlučne pod ustanovenia hláv II a VI zákona č. 287/90, v dôsledku čoho článok 1 ods. 4 tohto zákona, ktorý je súčasťou jeho hlavy I, nie je relevantný, je nutné konštatovať, že s týmto posúdením sa Consiglio di Stato nestotožnila, keďže návrh na začatie prejudiciálneho konania výslovne odôvodnil odkazom na predmetný článok 1 ods. 4. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Súdnemu dvoru neprislúcha overovať presnosť rámca právnej úpravy, ktorý vnútroštátny súd definuje na svoju vlastnú zodpovednosť (pozri v tomto zmysle rozsudky Salzmann, už citovaný, bod 31; z 1. decembra 2005, Burtscher, C‑213/04, Zb. s. I‑10309, bod 35, ako aj zo 7. júna 2007, van der Weerd a i., C‑222/05 až C‑225/05, Zb. s. I–4233, bod 22).
28 Pokiaľ ide nakoniec o tvrdenie Komisie, podľa ktorého je právo Spoločenstva iba jedným zo zdrojov výkladu ustanovení hlavy I zákona č. 287/90 a talianske súdy nie sú povinné uplatňovať výklad poskytnutý Súdnym dvorom absolútne a bezpodmienečne, postačuje konštatovať, že Úrad a Tribunale amministrativo regionale del Lazio založili svoje rozhodnutie a rozsudok na právnej úprave a judikatúre Spoločenstva a že Consiglio di Stato odôvodnila svoj návrh na začatie prejudiciálneho konania úvahou, že tento je potrebný pre zistenie kritéria, ktoré by malo byť zohľadnené podľa zásad práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, na ktoré odkazuje článok 1 ods. 4 zákona č. 287/90.
29 Vzhľadom na súhrn vyššie uvedených úvah má Súdny dvor právomoc rozhodovať v konaní o návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
O prejudiciálnych otázkach
30 Svojimi dvomi otázkami, ktoré treba skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, aké sú podľa článku 81 a nasl. ES, prípadne podľa akéhokoľvek iného relevantného predpisu práva Spoločenstva, kritériá, ktoré je potrebné uplatňovať pre určenie podniku, ktorý by mal byť sankcionovaný za porušenie predpisov hospodárskej súťaže v prípade nástupníctva podnikov, najmä ak záverečná časť konania takéhoto porušenia bola vykonaná hospodárskym nástupcom subjektu, ktorý začal s týmto porušovaním, a ak tento subjekt, hoci už nepôsobí v sankciou dotknutom hospodárskom odvetví, neprestal existovať.
Pripomienky predložené Súdnemu dvoru
31 Podľa ETI je relevantným kritériom kritérium osobnej zodpovednosti. Od tohto kritéria sa možno odchýliť iba vo výnimočných prípadoch kvôli ochrane potrebného účinku predpisov hospodárskej súťaže. V takých prípadoch zodpovednosť za porušovanie môže byť pripisovaná osobe odlišnej od osoby, ktorá kontrolovala podnik v čase porušovania, dokonca ak aj uvedená osoba neprestala existovať.
32 Tieto osobitné okolnosti však neexistujú, ak, ako v konaniach vo veci samej, je možné pripisovať zodpovednosť za porušovanie osobe, ktorá prevádzkovala podnik v čase, keď bolo porušovanie vykonávané.
33 Spoločnosti skupiny Philip Morris zastávajú názor, že kritérium osobnej zodpovednosti sa uplatňuje vo všetkých prípadoch, keď osoba, ktorá sa fakticky dopustila porušovania, ešte stále existuje, vykonáva hospodársku činnosť a je schopná splniť rozhodnutie orgánu ochrany hospodárskej súťaže, ktoré ukladá sankciu.
34 Tieto spoločnosti uvádzajú, že s výnimkou prípadu zániku právneho subjektu a nemožnosti podrobiť sa sankciám, ktorá z toho vyplýva, právny poriadok Spoločenstva nepripúšťa odchýlku od kritéria osobnej zodpovednosti. Použitie kritéria hospodárskej kontinuity je odôvodnené výlučne v prípade potreby zabezpečenia účinného uplatnenia predpisov hospodárskej súťaže.
35 Podľa talianskej vlády kritérium hospodárskej kontinuity predpokladá zodpovednosť osoby, ktorá pokračovala a dokončila správanie v rozpore s predpismi hospodárskej súťaže, ktoré bolo začaté inou osobou, vždy keď je podnik, ktorého sa týka porušovanie a ktorý je prevádzaný z jednej osoby na druhú, z hospodárskeho, štrukturálneho a funkčného hľadiska ten istý. V tejto súvislosti je irelevantné, či osoba, ktorá prevádzala tento podnik, ešte formálne existuje a vykonáva iné činnosti alebo nie.
36 V danom prípade zo zákonného dekrétu č. 283/98 vyplýva, že skutočne existuje totožnosť medzi podnikom spravovaným AAMS a podnikom spravovaným Ente tabacchi italiani, ktorý sa zmenil na ETI. AAMS a ETI boli okrem toho spojené štrukturálnymi väzbami, spočívajúcimi v skutočnosti, že oba boli pod vplyvom ministerstva hospodárstva a financií.
37 Podľa Komisie, ak bolo porušovanie vykonávané podnikom spravovaným štátnym orgánom členského štátu, ktorý má samostatnú rozhodovaciu právomoc, a ak predmetná hospodárska činnosť bola prevedená na iný právny subjekt, sankcie týkajúce sa tohto správania majú byť uložené štátnemu orgánu, ak tento štátny orgán pokračuje po prevode vo výkone hospodárskej činnosti, hoci v iných odvetviach, než je odvetvie dotknuté uvedeným správaním. Naopak, sankcie majú byť uložené právnemu subjektu, ktorý získal predmetnú hospodársku činnosť, ak po prevode predmetný štátny orgán prestal vykonávať hospodársku činnosť.
Odpoveď Súdneho dvora
38 Z judikatúry vyplýva, že právo Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže sa týka činností podnikov (rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 59) a že pojem podnik zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od jeho právneho postavenia a spôsobu jeho financovania (pozri najmä rozsudky z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 112; z 10. januára 2006, Cassa di Risparmio di Firenze a i., C‑222/04, Zb. s. I‑289, bod 107, ako aj z 11. júla 2006, FENIN/Komisia, C‑205/03 P, Zb. s. I‑6295, bod 25).
39 Ak takýto subjekt porušuje predpisy hospodárskej súťaže, zodpovedá podľa zásady osobnej zodpovednosti za toto porušovanie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 145, a zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia, C‑279/98 P, Zb. s. I‑9693, bod 78).
40 Pokiaľ ide o otázku, za akých okolností môže byť subjekt, ktorý nebol autorom porušenia, napriek tomu sankcionovaný za toto porušenie, na úvod je potrebné konštatovať, že o takýto prípad ide, keď subjekt, ktorý sa dopustil porušenia, prestal existovať právne (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný, bod 145) alebo hospodársky. V poslednom uvádzanom prípade je potrebné konštatovať, že sankcii uloženej podniku, ktorý ďalej právne existuje, ale nevykonáva už viac hospodársku činnosť, hrozí, že nebude mať odrádzajúci účinok.
41 V nadväznosti na to je potrebné poznamenať, že ak by nebola uvádzaná žiadna z iných možností sankcionovania subjektu odlišného od subjektu, ktorý sa dopustil porušovania, podniky by sa mohli vyhýbať sankciám jednoduchou zmenou totožnosti v dôsledku reštrukturalizácií, prevodov, alebo iných právnych alebo organizačných zmien. Cieľ potlačenia správaní, ktoré sú v rozpore s predpismi hospodárskej súťaže a predchádzania ich obnovovania prostredníctvom odrádzajúcich sankcií (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, bod 173; z 29. júna 2006, Showa Denko/Komisia, C‑289/04 P, Zb. s. I‑5859, bod 61, ako aj zo 7. júna 2007, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, C‑76/06 P, Zb. s. I–4405, bod 22) by tak bol ohrozený.
42 V dôsledku toho, ako už Súdny dvor konštatoval, ak subjekt, ktorý sa dopustil porušovania predpisov hospodárskej súťaže, je predmetom právnej alebo organizačnej zmeny, táto zmena nemá nevyhnutne za účinok vytvorenie nového podniku, zbaveného zodpovednosti za správanie subjektu – predchodcu, ktoré bolo v rozpore s predpismi hospodárskej súťaže, ak z hospodárskeho hľadiska existuje totožnosť medzi oboma subjektmi (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. marca 1984, Compagnie royale asturienne des mines a Rheinzink/Komisia, 29/83 a 30/83, Zb. s. 1679, bod 9, ako aj Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 59).
43 V súlade s touto judikatúrou sú právne formy subjektu, ktorý sa dopustil porušenia, a jeho nástupcu irelevantné. Uloženie sankcie za porušenie tomuto nástupcovi teda nemôže byť vylúčené skutočnosťou, že, ako v konaniach vo veci samej, tento nástupca má iné právne postavenie a koná iným spôsobom ako subjekt, ktorého je nástupcom.
44 Irelevantnou je rovnako okolnosť, že o prevode činností nerozhodli súkromné subjekty, ale zákonodarca v kontexte privatizácie. Opatrenia reštrukturalizácie alebo reorganizácie podniku prijaté orgánmi členského štátu totiž nemôžu mať právne za dôsledok ohrozenie potrebného účinku práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 2005, Komisia/Grécko, C‑415/03, Zb. s. I‑3875, body 33 a 34).
45 V konaniach vo veci samej z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj zo spisov predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že v hospodárskych činnostiach AAMS na trhu dotknutom kartelovou dohodou pokračovala Ente tabacchi italiani, ktorá sa zmenila na ETI. Za týchto okolností, hoci AAMS naďalej existoval ako hospodársky subjekt na iných trhoch, ETI môže byť v rámci konania týkajúceho sa kartelovej dohody o predajnej cene cigariet považovaná za hospodárskeho nástupcu AAMS.
46 Pokiaľ ide o otázku, či prípad, akým je prípad v konaní vo veci samej, zodpovedá okolnostiam, za ktorých hospodársky subjekt môže byť sankcionovaný za porušovanie, ktorého sa dopustil iný subjekt, je potrebné na úvod konštatovať, že skutočnosť, že AAMS nemá právnu subjektivitu (pozri bod 6 tohto rozsudku), nie je skutočnosťou, ktorou by bolo možné odôvodniť uloženie sankcie za porušenie, ktorého sa dopustil, jeho nástupcovi.
47 Naopak, uloženie sankcie ETI za porušenie, ktorého sa dopustil AAMS, môže byť odôvodnené skutočnosťou, že ETI a AAMS podliehajú rovnakému verejnému orgánu.
48 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že ak oba subjekty predstavujú rovnaký hospodársky subjekt, skutočnosť, že subjekt, ktorý sa dopustil porušenia, ešte existuje, sama osebe nebráni tomu, aby bol sankcionovaný subjekt, na ktorý previedol svoje hospodárske činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, body 355 až 358).
49 Takéto uplatnenie sankcie je prípustné najmä vtedy, ak tieto subjekty boli pod kontrolou tej istej osoby a vzhľadom na tesné väzby, ktoré ich spájajú z hospodárskeho a organizačného hľadiska, uplatňovali v podstate rovnaké obchodné praktiky.
50 V konaniach vo veci samej je nesporné, že AAMS a ETI počas protiprávneho správania, ktorého sa dopúšťali, ovládal ten istý verejný subjekt, a to ministerstvo hospodárstva a financií.
51 Vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť, či AAMS a ETI v čase, keď sa zúčastňovali na kartelovej dohode o predajnej cene cigariet, boli pod správou tohto verejného subjektu. Ak to tak bolo, je potrebné prijať záver, že zásada osobnej zodpovednosti nebráni tomu, aby sankcia za porušovanie, ktoré začal AAMS a v ktorom pokračovala ETI, bola v súhrne uložená ETI.
52 Vzhľadom na súhrn vyššie uvedených zistení treba na položené otázky odpovedať, že článok 81 a nasl. ES sa majú vykladať tak, že v prípade subjektov, ktoré podliehajú tomu istému verejnému orgánu, ak sa správania predstavujúce rovnaké porušenie predpisov hospodárskej súťaže dopúšťal jeden subjekt a následne v ňom pokračoval až do jeho ukončenia druhý subjekt, ktorý bol nástupcom prvého subjektu, ktorý neprestal existovať, tento druhý subjekt môže byť sankcionovaný za porušovanie v celom jeho rozsahu, ak je preukázané, že oba subjekty boli pod správou predmetného orgánu.
O trovách
53 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
Článok 81 a nasl. ES sa majú vykladať tak, že v prípade subjektov, ktoré podliehajú tomu istému verejnému orgánu, ak sa správania predstavujúce rovnaké porušenie predpisov hospodárskej súťaže dopúšťal jeden subjekt a následne v ňom pokračoval až do jeho ukončenia druhý subjekt, ktorý bol nástupcom prvého subjektu, ktorý neprestal existovať, tento druhý subjekt môže byť sankcionovaný za porušovanie v celom jeho rozsahu, ak je preukázané, že oba subjekty boli pod správou predmetného orgánu.
Podpisy