Language of document : ECLI:EU:C:2021:657

Vec C930/19

X

proti

État belge

(návrh na začatie prejudiciálneho konania,
ktorý podal Conseil du contentieux des étrangers)

 Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 2. septembra 2021

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2004/38/ES – Článok 13 ods. 2 – Právo na pobyt rodinných príslušníkov občana Únie – Manželstvo medzi občanom Únie a štátnym príslušníkom tretej krajiny – Zachovanie práva na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, obete domáceho násilia zo strany svojho manželského partnera, v prípade rozvodu – Povinnosť preukázať existenciu dostatočných zdrojov – Neexistencia takejto povinnosti v smernici 2003/86/ES – Platnosť – Charta základných práv Európskej únie – Články 20 a 21 – Rovnosť zaobchádzania – Rozdielne zaobchádzanie podľa toho, či je garant občanom Únie alebo štátnym príslušníkom tretej krajiny – Neporovnateľnosť situácií“

1.        Občianstvo Únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38 – Zachovanie práva na pobyt rodinných príslušníkov v prípade rozvodu – Pôsobnosť – Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol počas manželstva obeťou domáceho násilia a rozviedol sa s občanom Únie, ktorý opustil hostiteľský členský štát pred začatím rozvodového konania – Zahrnutie – Podmienka

[Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 13 ods. 2 prvý pododsek písm. c)]

(pozri body 33 – 37, 40, 42 – 44)

2.        Občianstvo Únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38 – Zachovanie práva na pobyt rodinných príslušníkov v prípade rozvodu – Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol obeťou domáceho násilia zo strany svojho manželského partnera, ktorý je občanom Únie – Podmienky – Povinnosť dostatočných zdrojov – Neexistencia takejto povinnosti v smernici 2003/86 v prípade manželského partnera, ktorý je tiež štátnym príslušníkom tretej krajiny – Neporovnateľné situácie – Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania – Neexistencia

(Charta základných práv Európskej únie, článok 20; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 13 ods. 2; smernica Rady 2003/86, článok 15 ods. 3)

(pozri body 57, 58, 70, 89, 90)

Zhrnutie

Podľa Súdneho dvora sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol obeťou domáceho násilia zo strany svojho manželského partnera, ktorý je občanom Únie, nenachádza v situácii porovnateľnej so situáciou štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý bol obeťou domáceho násilia zo strany svojho manželského partnera, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny.

toho vyplýva, že prípadné rozdielne zaobchádzanie vyplývajúcetýchto dvoch situácií neporušuje rovnosť pred zákonom zakotvenúCharte základných práv Európskej únie

V roku 2012 sa X, alžírsky štátny príslušník, pripojil k svojej francúzskej manželke v Belgicku, kde mu bolo vydané povolenie na pobyt rodinného príslušníka občana Únie.

V roku 2015 bol nútený opustiť spoločnú domácnosť z dôvodu domáceho násilia, ktorého bol obeťou, zo strany svojej manželky. O niekoľko mesiacov neskôr jeho manželka opustila Belgicko a usadila sa vo Francúzsku. Takmer tri roky po tomto odchode podal X návrh na rozvod. Rozvod bol vyhlásený 24. júla 2018.

Medzičasom Belgicko ukončilo právo X na pobyt z dôvodu, že nepredložil dôkaz o tom, že mal dostatočné prostriedky na svoje živobytie. V súlade s belgickým ustanovením, ktorého cieľom je prebrať článok 13 ods. 2 smernice 2004/38(1), v prípade rozvodu alebo ukončenia spolužitia manželov totiž zachovanie práva na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý bol obeťou domáceho násilia zo strany svojho manželského partnera, ktorý je občanom Únie, podlieha určitým podmienkam, medzi ktoré patrí najmä podmienka mať dostatočné zdroje.

X podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko) z dôvodu, že existuje neodôvodnené rozdielne zaobchádzanie medzi manželským partnerom občana Únie a manželským partnerom štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa oprávnene zdržiava v Belgicku. Belgické ustanovenie, ktorým sa prebral článok 15 ods. 3 smernice 2003/86(2), totiž v prípade rozvodu alebo odluky podmieňuje zachovanie práva na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý mal právo na zlúčenie rodiny s iným štátnym príslušníkom tretej krajiny a bol obeťou domáceho násilia zo strany tohto štátneho príslušníka, iba predložením dôkazu o existencii týchto činov.

Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) sa domnieva, že pokiaľ ide o podmienky zachovania, v prípade rozvodu, práva na pobyt štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli obeťami domáceho násilia spáchaného ich manželským partnerom, je režim stanovený v smernici 2004/38 menej priaznivý ako režim stanovený smernicou 2003/86. Požiadala preto Súdny dvor, aby rozhodol o platnosti článku 13 ods. 2 smernice 2004/38 najmä vzhľadom na zásadu rovnosti zaobchádzania stanovenú v článku 20 Charty základných práv Európskej únie.

Súdny dvor vo svojom rozsudku vydanom veľkou komorou v prvom rade obmedzuje rozsah svojej judikatúry týkajúcej sa pôsobnosti článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38, najmä rozsudku NA(3). V druhom rade neuvádza žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla ovplyvniť platnosť článku 13 ods. 2 tejto smernice z hľadiska článku 20 Charty základných práv.

Posúdenie Súdnym dvorom

Predtým, ako Súdny dvor pristúpi k preskúmaniu platnosti článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38, podľa ktorého sa právo na pobyt zachová v prípade rozvodu, ak to vyžadujú mimoriadne ťažké okolnosti, ako skutočnosť, že daná osoba bola obeťou domáceho násilia počas manželstva, objasní jeho pôsobnosť. Vzniká najmä otázka, či sa toto ustanovenie uplatní v prípade, ako je to vo veci samej, keď sa rozvodové konanie začalo po odchode manželského partnera, ktorý je občanom Únie, z dotknutého hostiteľského členského štátu.

Na rozdiel od rozsudku NA sa Súdny dvor domnieva, že na účely zachovania práva na pobyt na základe tohto ustanovenia možno konanie o rozvode začať po takomto odchode. Na účely zabezpečenia právnej istoty sa však štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa stal obeťou domáceho násilia zo strany svojho manželského partnera, ktorý je občanom Únie, a ktorého rozvodové konanie nebolo začaté pred odchodom tohto manželského partnera z hostiteľského členského štátu, môže dovolávať zachovania svojho práva na pobyt na základe tohto ustanovenia len za predpokladu, že toto konanie sa začalo v primeranej lehote po takomto odchode. Je totiž potrebné ponechať dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny dostatočný čas na výber medzi dvoma možnosťami, ktoré mu smernica 2004/38 ponúka na účely zachovania práva na pobyt podľa tejto smernice, ktorými je buď začatie rozvodového konania na účely priznania osobného práva na pobyt podľa článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c), alebo jeho usadenie sa v členskom štáte, v ktorom má občan Únie bydlisko na účely zachovania jeho odvodeného práva na pobyt.

Pokiaľ ide o platnosť článku 13 ods. 2 smernice 2004/38, Súdny dvor dospel k záveru, že toto ustanovenie nevedie k diskriminácii. Bez ohľadu na skutočnosť, že článok 13 ods. 2 prvý pododsek písm. c) smernice 2004/38 a článok 15 ods. 3 smernice 2003/86 majú rovnaký cieľ, ktorým je zabezpečiť ochranu rodinných príslušníkov, ktorí sú obeťami domáceho násilia, režimy zavedené týmito smernicami patria do rôznych oblastí, ktorých zásady, účely a ciele sú tiež odlišné. Okrem toho osoby oprávnené podľa smernice 2004/38 majú odlišné postavenie a iné práva ako tie, ktorých sa môžu dovolávať osoby oprávnené podľa smernice 2003/86, a voľná úvaha priznaná členským štátom pri uplatňovaní podmienok stanovených v týchto smerniciach nie je rovnaká. V prejednávanej veci Ide najmä o voľbu belgických orgánov v rámci uplatnenia širokej miery voľnej úvahy, ktorá im bola priznaná článkom 15 ods. 4 smernice 2003/86, ktorá viedla k rozdielnemu zaobchádzaniu, na ktoré sa sťažuje žalobca vo veci samej.

Pokiaľ ide o zachovanie ich práva na pobyt na území dotknutého členského štátu, štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sú manželskými partnermi občana Únie, ktorí boli obeťami domáceho násilia zo strany tohto občana a na ktorých sa vzťahuje smernica 2004/38, na jednej strane a štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sú manželskými partnermi iného štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorí boli obeťami domáceho násilia zo strany tohto štátneho príslušníka a na ktorých sa vzťahuje smernica 2003/86, na druhej strane, sa preto nenachádzajú v porovnateľnej situácii na účely prípadného uplatnenia zásady rovnosti zaobchádzania, ktorej dodržiavanie zabezpečuje právo Únie a najmä článok 20 Charty základných práv.


1      Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46).


2      Smernica Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny (Ú. v. EÚ L 251, 2003, s. 12; Mim. vyd. 19/006, s. 224).


3      Rozsudok z 30. júna 2016, NA (C‑115/15, EU:C:2016:487).