Vec C‑322/16

Global Starnet Ltd

proti

Ministero dell’Economia e delle Finanze
a
Amministrazione Autonoma Monopoli di Stato

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Consiglio di Stato)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Slobodné poskytovanie služieb, sloboda usadiť sa, voľný pohyb kapitálu a sloboda podnikania – Obmedzenia – Udelenie nových koncesií na prevádzkovanie hazardných hier na diaľku – Zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery – Rozsudok Ústavného súdu – Povinnosť alebo neexistencia povinnosti vnútroštátneho súdu obrátiť sa na Súdny dvor“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 20. decembra 2017

1.        Prejudiciálne otázky – Podanie návrhu na Súdny dvor – Povinnosť vnútroštátneho súdu – Skúmanie zlučiteľnosti vnútroštátnych právnych predpisov tak s právom Únie, ako aj s ústavou členského štátu – Rozsudok Ústavného súdu dotknutého členského štátu, ktorým sa posudzuje súlad uvedených predpisov s ústavou – Povinnosť vnútroštátneho súdu posledného stupňa podať návrh na začatie prejudiciálneho konania

(Článok 267 ZFEÚ)

2.        Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Ustanovenia Zmluvy – Pôsobnosť – Vnútroštátna právna úprava, ktorá osobám, ktoré sú už koncesionármi v oblasti elektronického prevádzkovania legálnych hazardných hier, ukladá nové podmienky výkonu ich činnosti prostredníctvom dodatku k existujúcej zmluve –Zahrnutie – Skúmanie v zásade len z hľadiska slobôd uvedených v ZFEÚ

(Články 49 a 56 ZFEÚ)

3.        Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia – Hazardné hry – Vnútroštátna právna úprava, ktorá osobám, ktoré sú už koncesionármi v oblasti elektronického prevádzkovania legálnych hazardných hier, ukladá nové podmienky výkonu ich činnosti prostredníctvom dodatku k existujúcej zmluve – Zlučiteľnosť s článkami 49 a 56 ZFEÚ – Podmienky – Overenie vnútroštátnym súdom

(Články 49 a 56 ZFEÚ)

1.      Článok 267 ods. 3 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, má v zásade povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa výkladu práva Únie, aj keď ústavný súd dotknutého členského štátu v rámci toho istého vnútroštátneho konania posúdil súlad vnútroštátnych právnych predpisov s ústavou z hľadiska regulačných parametrov, majúcou podobný obsah, ako majú právne predpisy Únie.

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že účinnosť práva Únie by bola ohrozená a potrebný účinok článku 267 ZFEÚ by bol oslabený, ak by sa vnútroštátny súd z dôvodu, že prebieha incidenčné konanie o preskúmaní ústavnosti, nemohol obrátiť na Súdny dvor s prejudiciálnymi otázkami a okamžite uplatniť právo Únie v súlade s rozhodnutím alebo judikatúrou Súdneho dvora (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2015, Kernkraftwerke Lippe‑Ems, C‑5/14, EU:C:2015:354, bod 36 a citovanú judikatúru).

Navyše, aj keď konanie zavedené článkom 267 ZFEÚ je v tejto súvislosti nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie, ktorý potrebujú pre riešenie sporov, o ktorých majú rozhodovať, nič to nemení na tom, že pokiaľ proti rozhodnutiu vnútroštátneho súdu neexistuje nijaký opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, tento vnútroštátny súd je v zásade povinný obrátiť sa na Súdny dvor podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, pokiaľ je v konaní pred ním nastolená otázka týkajúca sa výkladu práva Únie (pozri rozsudok z 9. septembra 2015, Ferreira da Silva e Brito a i., C‑160/14, EU:C:2015:565, bod 37).

(pozri body 23, 24, 26, bod 1 výroku)

2.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri body 29 – 32)

3.      Články 49 a 56 ZFEÚ, ako aj zásada legitímnej dôvery sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá osobám, ktoré už majú koncesiu v oblasti elektronického prevádzkovania legálnych hier, ukladá nové podmienky výkonu ich činnosti prostredníctvom dodatku k existujúcej zmluve, pokiaľ vnútroštátny súd dospeje k záveru, že táto právna úprava môže byť odôvodnená naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, môže sama osebe zabezpečiť dosiahnutie sledovaných cieľov a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov.

V prejednávanej veci vyplýva zo znenia spornej vnútroštátnej právnej úpravy, ako uviedol generálny advokát v bode 43 svojich návrhov, že cieľom tejto úpravy je posilnenie hospodárskej a finančnej stability koncesionárov, ich dobrej povesti a spoľahlivosti, ako aj boj proti trestnej činnosti.

Vzhľadom na osobitosť situácie súvisiacej s hazardnými hrami takéto ciele svojou povahou predstavujú naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý môže odôvodniť obmedzenie základných slobôd, o aké ide aj vo veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2016, Politanò, C‑225/15, EU:C:2016:645, body 42 a 43)

(pozri body 41, 42, 65, bod 2 výroku)