NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
HENRIK SAUGMANDSGAARD ØE
prednesené 2. júna 2016 (1)
Vec C‑191/15
Verein für Konsumenteninformation
proti
Amazon EU Sàrl
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Mimozmluvné záväzky – Nariadenie (ES) č. 864/2007 (Rím II) – Zmluvné záväzky – Nariadenie (ES) č. 593/2008 (Rím I) – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 93/13/EHS – Ochrana osobných údajov – Smernica 95/46/ES – Žaloba o zdržanie sa konania – Smernica 2009/22/ES – Cezhraničný elektronický obchod – Všeobecné obchodné podmienky – Doložka o voľbe rozhodného práva – Určenie práva členského štátu, v ktorom má podnik sídlo – Určenie rozhodného práva na posúdenie nekalosti podmienok spadajúcich do všeobecných obchodných podmienok v rámci žaloby o zdržanie sa konania“
I – Úvod
1. Verein für Konsumenteninformation (ďalej len „VKI“), združenie na ochranu spotrebiteľov so sídlom v Rakúsku, podalo na rakúske súdy žalobu o zdržanie sa konania, ktorou sa domáhalo zákazu, aby Amazon EU Sàrl, so sídlom v Luxembursku, používala údajne nekalé podmienky vo svojich všeobecných obchodných podmienkach voči spotrebiteľom s bydliskom v Rakúsku.
2. V tomto kontexte sa Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) pýta Súdneho dvora v rámci takejto žaloby najprv na rozhodné právo na preskúmanie toho, či sú tieto podmienky nekalé. Má sa toto právo určiť na základe kolíznych noriem stanovených nariadením (ES) č. 864/2007 (ďalej len „nariadenie Rím II“)(2), keďže združenie, ktoré je žalobcom, chce chrániť kolektívne záujmy spotrebiteľov na základe práva, ktoré mu je zverené zákonom, nezávisle od akéhokoľvek určitého zmluvného vzťahu? Alebo treba určiť rozhodné právo na takéto skúmanie na základe kolíznych noriem stanovených v nariadení (ES) č. 593/2008 (ďalej len „nariadenie Rím I“)(3), keďže prípadný dosah na kolektívne záujmy spotrebiteľov vychádza zo zmluvných vzťahov medzi spotrebiteľmi a podnikom, ktorý je žalovaným?
3. Tento súd sa ďalej pýta Súdneho dvora, či zmluvná podmienka určujúca ako rozhodné právo uplatniteľné na zmluvu uzavretú na základe elektronického obchodu právo členského štátu, v ktorom sa nachádza sídlo podnikateľa, je nekalou podmienkou v zmysle smernice 93/13/EHS(4).
4. Nakoniec chce uvedený súd v podstate vedieť, podľa akého vnútroštátneho práva preberajúceho smernicu 95/46/ES(5) sa má posúdiť zákonnosť zmluvných podmienok stanovujúcich spracovanie osobných údajov podnikom elektronického obchodu, akým je spoločnosť Amazon EU, ktorá smeruje svoje činnosti do členského štátu, iného ako je ten, v ktorom má sídlo.
II – Právny rámec
A – Právo Únie
1. Nariadenie Rím I
5. Článok 1 ods. 1 nariadenia Rím I stanovuje, že „toto nariadenie sa uplatňuje na situácie, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch v občianskych a obchodných veciach…“.
6. Článok 3 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že „zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany“. Podľa článku 3 ods. 5 tohto nariadenia „existencia a platnosť dohody zmluvných strán o voľbe rozhodného práva sa posudzuje podľa ustanovení článkov 10, 11 a 13“.
7. Článok 6 uvedeného nariadenia, nazvaný „Spotrebiteľské zmluvy“, stanovuje:
„1. Bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len ‚spotrebiteľ‘), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len ‚podnikateľ‘), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ:
a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo
b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny,
a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.
2. Bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.
…“
8. Článok 10 ods. 1 nariadenia Rím I stanovuje, že „existencia a platnosť zmluvy alebo akéhokoľvek jej ustanovenia sa určí podľa právneho poriadku, ktorým by sa podľa tohto nariadenia spravovala zmluva alebo jej ustanovenie v prípade ich platnosti“.
2. Nariadenie Rím II
9. V súlade s článkom 1 ods. 1 nariadenia Rím II sa toto nariadenie „uplatní na mimozmluvné záväzky v občianskych a obchodných veciach v situáciách, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov…“.
10. Článok 4 tohto nariadenia znie takto:
„1. Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, spravuje sa mimozmluvný záväzok vyplývajúci z civilného deliktu [zo skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody – neoficiálny preklad] právnym poriadkom krajiny, na území ktorej vznikla škoda, bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, a bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny alebo krajín nastali nepriame následky takejto skutočnosti.
…
3. Ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že civilný delikt [skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody – neoficiálny preklad] má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseku 1 alebo 2, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny. Zjavne užšia väzba s inou krajinou sa môže zakladať najmä na už existujúcom vzťahu medzi stranami, ako napríklad zmluva, ktorý je úzko spojený s predmetným civilným deliktom [predmetnou skutočnosťou, ktorá zakladá nárok na náhradu škody – neoficiálny preklad].“
11. Podľa článku 6 ods. 1 uvedeného nariadenia „mimozmluvný záväzok vyplývajúci z nekalej súťaže sa spravuje právnym poriadkom krajiny, kde došlo alebo by mohlo dôjsť k poškodeniu konkurenčných vzťahov alebo kolektívnych záujmov spotrebiteľov“.
12. Článok 12 ods. 1 toho istého nariadenia stanovuje, že „mimozmluvný záväzok vyplývajúci z rokovaní pred uzavretím zmluvy, bez ohľadu na to, či došlo k jej uzavretiu, sa spravuje tým istým právnym poriadkom ako zmluva alebo právnym poriadkom, ktorým by sa zmluva spravovala, ak by bola uzavretá“.
3. Smernica 2009/22/ES
13. Článok 1 smernice 2009/22/ES(6) stanovuje:
„1. Účelom tejto smernice je aproximácia právnych a správnych predpisov členských štátov v súvislosti so žalobami na vydanie súdneho príkazu [na zdržanie sa konania – neoficiálny preklad] uvedenými v článku 2, zameranými na ochranu kolektívnych spotrebiteľských záujmov zahrnutých v smerniciach uvedených v prílohe I, s cieľom zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu.
2. Na účely tejto smernice sa neoprávneným zásahom rozumie každý čin v rozpore so smernicami uvedenými v prílohe I, transponovanými do vnútorného právneho poriadku členských štátov, ktorý škodí kolektívnym záujmom uvedeným v odseku 1.“
14. Príloha I k tejto smernici zahŕňa v bode 5 smernicu 93/13.
15. Podľa článku 2 ods. 2 uvedenej smernice táto smernica „pokiaľ ide o rozhodné právo, nemá vplyv na pravidlá medzinárodného práva súkromného, teda na uplatňovanie buď práva členského štátu, v ktorom došlo k neoprávnenému zásahu, alebo práva toho členského štátu, v ktorom sa účinky neoprávneného zásahu prejavili“.
16. Článok 3 tej istej smernice definuje „subjekty oprávnené na podanie žaloby [o zdržanie sa konania]“ ako „každý orgán alebo organizáci[u] riadne zriaden[ú] podľa práva niektorého členského štátu, ktorá má legitímny záujem zabezpečovať plnenie ustanovení uvedených v článku 1…“.
4. Smernica 93/13
17. Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že „zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa“.
18. Podľa článku 4 ods. 1 tejto smernice „bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí“.
19. Článok 5 uvedenej smernice stanovuje:
„V prípade zmlúv, v ktorých sú všetky alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky vypracované zrozumiteľne. Keď existuje pochybnosť o zmysle podmienky, prednosť má výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Toto pravidlo výkladu neplatí v súvislosti s postupmi stanovenými v článku 7 ods. 2.“
20. Článok 7 tej istej smernice znie takto:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.
2. Prostriedky uvedené v odseku 1 zahrňujú ustanovenia, podľa ktorých osoby alebo organizácie s oprávneným záujmom podľa príslušného vnútroštátneho práva na ochranu spotrebiteľov, môžu požiadať súdy alebo príslušné správne orgány o rozhodnutie, či sú zmluvné podmienky navrhované pre všeobecné uplatňovanie nekalé, takže môžu uplatniť vhodné a účinné prostriedky k zabráneniu ďalšieho uplatňovania takých podmienok.
…“
21. Príloha k smernici 93/13 obsahuje ilustratívny zoznam podmienok, ktoré môžu byť vyhlásené za nekalé. Bod 1 písm. q) tejto prílohy uvádza podmienky, ktorých cieľom je „neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok…“.
5. Smernica 95/46
22. Článok 4 smernice 95/46 stanovuje:
„1. Každý členský štát uplatňuje vnútroštátne ustanovenia, ktoré prijme na základe tejto smernice, na spracovanie osobných údajov tam, kde:
a) sa spracovanie vykonáva v kontexte činností ustanovenia [prevádzkarne – neoficiálny preklad] kontrolóra [prevádzkovateľa – neoficiálny preklad] na území členského štátu; keď je tá istá inštitúcia, ktorá riadi spracovanie, ustanovená [keď je ten istý prevádzkovateľ usadený – neoficiálny preklad] na území niekoľkých členských štátov, musí prijať nevyhnutné opatrenia, aby zaistila, že každé z týchto ustanovení [každá z týchto prevádzkarní – neoficiálny preklad] je v súlade so záväzkami, ktoré predpisuje uplatniteľn[é] vnútroštátn[e] práv[o].
…“
B – Rakúske právo
23. § 6 Konsumentenschutzgesetz (zákon o ochrane spotrebiteľov) z 8. marca 1979 (ďalej len „KSchG“) stanovuje v odseku 3, že ustanovenie uvedené vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v predtlačenom texte zmluvy je neúčinné, ak je jeho znenie nejasné alebo nezrozumiteľné.
24. § 13a ods. 2 tohto zákona stanovuje, že uvedený § 6 sa uplatňuje na účely ochrany spotrebiteľov, bez ohľadu na to, akým právom sa riadi zmluva, ak bola táto zmluva uzatvorená v súvislosti s činnosťou podnikateľa alebo činnosťou osôb, ktoré podnikateľ na tieto účely využíva, ak sa táto činnosť vykonáva v Rakúsku a je zameraná na uzatváranie takýchto zmlúv.
III – Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore
25. Amazon EU je spoločnosťou podnikajúcou v odvetví elektronického obchodu, ktorej sídlo je v Luxembursku. Táto spoločnosť spresnila vo svojich písomných pripomienkach, že je dcérskou spoločnosťou spoločnosti Amazon.com, Inc., ktorej sídlo sa nachádza v Spojených štátoch amerických. Podľa vnútroštátneho súdu skupina, do ktorej patrí Amazon EU, nemá prevádzkareň v Rakúsku. Táto spoločnosť však uzatvára zmluvy v rámci predaja cez internet so spotrebiteľmi, ktorí majú bydlisko v Rakúsku, a to prostredníctvom internetovej stránky v nemeckom jazyku (www.amazon.de).
26. Zmluvy uzatvorené s týmito spotrebiteľmi zahŕňali až do polovice roka 2012 všeobecné obchodné podmienky, z ktorých 12 podmienok je predmetom sporu vo veci samej. Najmä podmienky 6, 9, 11 a 12 zneli takto:
„6. V prípade platenia na faktúru, ako aj v rôznych iných prípadoch, keď je to dôvodné, Amazon.de overí a posúdi osobné údaje zákazníkov a vykoná výmenu údajov s inými podnikmi v rámci skupiny Amazon, s podnikmi spracovávajúcimi ekonomické informácie a prípadne so spoločnosťou Bürgel Wirtschaftsinformationen GmbH & Co….“
„9. Na účely rozhodnutia o použití spôsobu platenia využívame – okrem našich vlastných údajov – výpočty pravdepodobnosti s cieľom posúdenia rizika platobnej neschopnosti, ktoré nám dodáva spoločnosť Bürgel Wirtschaftsinformationen GmbH & Co… a spoločnosť informa Solutions GmbH…. Vyššie uvedené podniky okrem toho na žiadosť potvrdzujú údaje týkajúce sa adries, ktoré uvádzate.“
„11. Ak sa používateľ rozhodne dať určité informácie na internetovú stránku Amazon.de (napríklad kritiky zákazníkov), poskytuje tým spoločnosti Amazon, kým platí príslušné právo, časovo a priestorovo neobmedzené oprávnenie využívať na akékoľvek účely tieto informácie na internete alebo iným spôsobom.“
„12. Uplatňuje sa luxemburské právo, pričom je vylúčené uplatňovanie Dohovoru Organizácie spojených národov o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru.“
27. VKI je združením na ochranu spotrebiteľov so sídlom v Rakúsku, ktoré je oprávnené podávať žaloby o zdržanie sa konania na základe článku 3 smernice 2009/22. Toto združenie podalo na Handelsgericht Wien (Obchodný súd vo Viedni, Rakúsko) návrh, aby bolo zakázané uplatňovanie 12 vyššie uvedených podmienok, pričom sa domáhalo aj toho, aby bol uverejnený rozsudok, ktorým sa prípadne vyhovie jeho návrhu. Podľa VKI tieto podmienky porušujú viaceré rakúske zákony, medzi ktoré patrí aj KSchG a Datenschutzgesetz (rakúsky zákon o ochrane údajov, ďalej len „DSG“).
28. Tento súd vyhovel návrhu, pokiaľ ide o 11 z 12 sporných podmienok. Na základe článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I rozhodol o neplatnosti bodu 12 z dôvodu, že voľba rozhodného práva nemôže viesť k tomu, že by bol spotrebiteľ zbavený ochrany, ktorú mu zaručuje právna úprava štátu, kde má obvyklé bydlisko. Podľa uvedeného súdu sa teda platnosť ostatných podmienok, odhliadnuc od ustanovení týkajúcich sa ochrany údajov uvedených v podmienkach 6, 9 a 11, musí posudzovať podľa rakúskeho práva. Na druhej strane, platnosť týchto posledných uvedených ustanovení by sa v súlade so smernicou 95/46 mala posudzovať podľa luxemburského práva.
29. Obaja účastníci konania podali odvolanie proti tomuto rozsudku na Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd vo Viedni, Rakúsko). Tento súd potvrdil, že rozhodné právo na skúmanie sporných podmienok sa musí určiť na základe kolíznych noriem stanovených nariadením Rím I. Dospel však k záveru, že článok 6 ods. 2 tohto nariadenia neumožňuje vyvodiť protiprávnosť bodu 12. Jeho platnosť by sa vzhľadom na luxemburské právo mala posúdiť skôr podľa článku 10 ods. 1 tohto nariadenia. Uvedený súd teda zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vrátil vec prvostupňovému súdu, aby vykonal takéto posúdenie. Ďalej podľa posúdenia Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd vo Viedni), keby sa bod 12 mal ukázať ako protiprávny vzhľadom na luxemburské právo, Handelsgericht Wien (Obchodný súd vo Viedni) by mal preskúmať ostatné podmienky vzhľadom na toto právo. Mal by teda pristúpiť k porovnaniu s rakúskym právom, aby sa určilo, či toto právo obsahuje ustanovenia výhodnejšie pre spotrebiteľov. Voľba luxemburského práva totiž nemôže podľa článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I zbaviť tieto osoby ochrany, ktorú im priznávajú takéto ustanovenia.
30. VKI sa obrátila na Oberster Gerichshof (Najvyšší súd, Rakúsko), ktorý rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa rozhodné právo pre žalobu o zdržanie sa konania v zmysle smernice 2009/22 stanoviť podľa článku 4 nariadenia Rím II, ak je žaloba namierená proti používaniu protiprávnych zmluvných podmienok podnikom so sídlom v členskom štáte, ktorý v elektronickom obchode uzatvára zmluvy so spotrebiteľmi s bydliskom v iných členských štátoch, a najmä v štáte vnútroštátneho súdu?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:
a) Má sa za krajinu, na území ktorej vznikla škoda (článok 4 ods. 1 nariadenia Rím II), považovať každý štát, do ktorého je nasmerovaná obchodná činnosť žalovaného podniku, takže napadnuté podmienky sa majú posúdiť podľa práva tohto štátu, ak aktívne legitimovaný subjekt spochybňuje používanie týchto podmienok v obchodnom styku so spotrebiteľmi, ktorí bývajú v tomto štáte?
b) Ide o zjavne užšiu väzbu (článok 4 ods. 3 nariadenia Rím II) s právom toho štátu, v ktorom má žalovaný podnik svoje sídlo, ak jeho obchodné podmienky stanovujú, že na zmluvy uzatvorené týmto podnikom sa má uplatňovať právo tohto štátu?
c) Vedie takáto doložka o voľbe rozhodného práva z iných dôvodov k tomu, že napadnuté zmluvné obchodné podmienky je potrebné posúdiť podľa práva toho štátu, v ktorom má žalovaný podnik svoje sídlo?
3. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, ako sa má určiť rozhodné právo?
4. Bez ohľadu na odpoveď na predchádzajúce otázky:
a) Je podmienka všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorej sa na zmluvu, ktorá sa uzavrie v elektronickom obchode medzi spotrebiteľom a podnikom so sídlom v inom členskom štáte, uplatní právo štátu sídla tohto podniku, nekalou podmienkou v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13?
b) Podlieha spracovanie osobných údajov podnikom, ktorá v elektronickom obchode uzatvára zmluvy so spotrebiteľmi, ktorí majú bydlisko v iných členských štátoch, podľa článku 4 ods. 1 písm. a) smernice 95/46, bez ohľadu na rozhodné právo v iných prípadoch, výlučne právu toho členského štátu, v ktorom sa nachádza prevádzkareň podniku, v rámci ktorého sa uskutočňuje spracovanie, alebo musí tento podnik dodržiavať aj predpisy o ochrane údajov toho členského štátu, do ktorého smeruje svoju obchodnú činnosť?“
31. VKI, Amazon EU, rakúska a nemecká vláda, vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia predložili písomné pripomienky a boli zastúpené na pojednávaní z 2. marca 2016.
IV – Posúdenie
A – O rozhodnom práve pre skúmanie nekalej povahy podmienok v rámci žaloby o zdržanie sa konania (prvá až tretia prejudiciálna otázka)
1. O rozsahu prvej až tretej prejudiciálnej otázky
32. Vnútroštátny súd sa svojou prvou až treťou prejudiciálnou otázkou pýta Súdneho dvora na rozhodné právo pre „žalobu o zdržanie sa konania“ podanú združením na ochranu spotrebiteľov na základe vnútroštátneho zákona preberajúceho smernicu 2009/22, ktorej cieľom je zakázať podnikateľom používať nekalé podmienky.(7)
33. Na úvod považujem za užitočné spresniť rozsah týchto otázok, pričom zdôrazňujem, že predmetom akejkoľvek kolízie zákonov, ku ktorej dôjde v rámci súdneho konania, je určitá právna otázka. V jednom konaní teda môžu vzniknúť viaceré kolízie zákonov týkajúce sa rôznych právnych otázok. O každej z nich treba rozhodnúť oddelene na základe kolíznych noriem upravujúcich dotknutú otázku, prípadne v prospech rôznych vnútroštátnych právnych úprav.
34. Ak sa teda žaloba týka súčasne „zmluvných záväzkov“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia Rím I a „mimozmluvných záväzkov“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia Rím II, rozhodné právo pre každý z týchto záväzkov sa musí určiť podľa odlišných pravidiel.(8)
35. V predmetnej veci tak ide o identifikáciu rozhodného práva nie pre „žalobu o zdržanie sa konania“, ale v skutočnosti pre špecifickú právnu otázku, ktorá je predmetom kolízie zákonov, ktorú vnútroštátny súd chce vyriešiť. Ako vyplýva z návrhu vnútroštátneho súdu na začatie prejudiciálneho konania, tento návrh sa týka skúmania nekalej povahy podmienok, ktorých zákaz je predmetom petitu žaloby o zdržanie sa konania.
2. O uplatniteľnosti nariadenia Rím II
36. Článok 2 ods. 2 smernice 2009/22 odkazuje, pokiaľ ide o rozhodné právo v rámci žalôb o zdržanie sa konania, ktoré patria do pôsobnosti tejto smernice, na „pravidlá medzinárodného práva súkromného“ platné v mieste súdu.
37. V prvom rade treba s cieľom odpovede na prvú prejudiciálnu otázku určiť, či pravidlá medzinárodného práva súkromného, ktoré sa majú v predmetnej veci uplatniť, sú tie, ktoré stanovuje nariadenie Rím I, alebo tie, ktoré stanovuje nariadenie Rím II.(9) Toto určenie závisí od toho, či sú záväzky, ktorých sa týka kolízia zákonov, zmluvné alebo nezmluvné.
38. Súdny dvor ešte nemal príležitosť vyjadriť sa ku kvalifikácii záväzkov uvádzaných v rámci žaloby o zdržanie sa konania, ktorej cieľom je zakázať používanie nekalých podmienok, na účely vymedzenia príslušných pôsobností nariadení Rím I a Rím II.
39. Pokiaľ však ide o kvalifikovanie takejto žaloby (ktorú podalo aj VKI) na účely určenia súdnej právomoci, Súdny dvor v rozsudku Henkel(10) dospel k záveru že nepatrí do „zmluvnej oblasti“ v zmysle osobitného kompetenčného pravidla stanoveného právnym nástrojom, ktorý predchádzal nariadeniu (ES) č. 44/2001 (ďalej len „Brusel I“)(11). Tento záver odôvodnil neexistenciou zmluvného vzťahu medzi predávajúcim a združením na ochranu spotrebiteľov, keďže toto združenie koná na základe práva zvereného mu zákonom s cieľom dosiahnuť zákaz toho, aby podnikateľ používal protiprávne podmienky. Podľa Súdneho dvora je to tak nezávisle od otázky, či žaloba má čisto preventívnu povahu alebo nadväzuje na zmluvy už uzatvorené s niektorými spotrebiteľmi.(12)
40. Na druhej strane z tohto rozsudku vyplýva, že takáto žaloba patrí medzi nároky z mimozmluvnej zodpovednosti. Jej cieľom je totiž vyvodiť zodpovednosť žalovanej „v rámci mimozmluvného záväzku prináležiaceho obchodníkovi, a to zdržať sa vo vzťahoch so spotrebiteľmi určitých druhov správania, ktoré normotvorca zakazuje“(13).
41. V tejto veci je teda Súdny dvor vyzvaný spresniť, či tie isté kritériá posúdenia platia aj na účely určenia, či záväzky uvádzané v rámci žaloby o zdržanie sa konania majú zmluvnú alebo mimozmluvnú povahu v zmysle nariadení Rím I a Rím II.
42. Podľa VKI, ako aj rakúskej vlády a vlády Spojeného kráľovstva tieto záväzky predstavujú mimozmluvné záväzky patriace do pôsobnosti nariadenia Rím II. Na druhej strane Amazon EU, nemecká vláda a Komisia v podstate tvrdia, že hoci sa ostatné otázky uvedené v rámci žaloby o zdržanie sa konania môžu týkať mimozmluvných záväzkov,(14) posúdenie nekalej povahy podmienok, ktorých sa týka táto žaloba, musí byť samostatne spojené s nariadením Rím I. Podľa článku 10 ods. 1 tohto nariadenia by sa mala zákonnosť týchto podmienok posúdiť podľa zákona, ktorý by sa uplatnil na základe uvedeného nariadenia, keby tieto podmienky boli platné.
43. Z dôvodov uvedených nižšie sa prikláňam k prvému z týchto prístupov.
44. Po prvé sa otázka nekalosti sporných podmienok netýka podľa mňa zmluvných záväzkov.
45. Normotvorca nedefinoval pojmy zmluvný záväzok a mimozmluvný záväzok v zmysle nariadení Rím I a Rím II.(15) Súdny dvor však vymedzil ich obrysy v rozsudku ERGO Insurance a Gjensidige Baltic(16). Dospel v ňom k záveru, že zmluvný záväzok označuje „právny záväzok slobodne prevzatý jednou osobou voči druhej osobe“(17). Pojem mimozmluvný záväzok znamená akýkoľvek záväzok vyplývajúci zo škody, tak ako je definovaný v článku 2 nariadenia Rím II.(18)
46. Súdny dvor však nespresnil, či pojem zmluvný záväzok vyžaduje, alebo nie, aby išlo o záväzok medzi účastníkmi sporu(19), tak ako to vyžadoval konkrétne v rozsudku Henkel s cieľom, aby žaloba patrila do zmluvnej oblasti v zmysle kolíznych noriem týkajúcich sa súdov.(20) Keby však táto požiadavka bola rozšírená na pojem zmluvný záväzok, nariadenie Rím I by sa nemohlo vzťahovať na určenie rozhodného práva pre skúmanie nekalých podmienok v rámci žaloby o zdržanie sa konania. Združenie, ktoré je žalobcom a podnikateľ, ktorý je žalovaným, nie sú v skutočnosti spojení žiadnym zmluvným záväzkom.
47. V tejto súvislosti odôvodnenia 7 nariadenia Rím I a nariadenia Rím II zdôrazňujú potrebu koherentnej definície vecnej pôsobnosti každého z týchto nariadení a nariadenia Brusel I. Podľa mňa však z týchto odôvodnení nevyplýva, že pojmy zmluvná oblasť v zmysle nariadenia Brusel I a zmluvný záväzok v zmysle nariadenia Rím I by sa mali automaticky a absolútne prekrývať. Skôr ich treba vykladať paralelným a nie rovnakým spôsobom.
48. Po vyjasnení tohto aspektu sa domnievam, že pojem zmluvný záväzok nezávisí od identity účastníkov sporu. Kvalifikovanie záväzku na účely uplatnenia kolíznych noriem totiž závisí od jeho pôvodu – teda, či je zmluvným alebo mimozmluvným záväzkom. Identita účastníkov sporu nemôže preto zmeniť jeho povahu.(21)
49. Okrem toho, ako poznamenala Komisia, požiadavka vzťahu medzi účastníkmi sporov, ktorej Súdny dvor podriadil uplatnenie pravidla osobitnej právomoci viazanej na zmluvnú oblasť,(22) spočíva na úvahe, podľa ktorej toto pravidlo nie je predvídateľné pre žalovaného, ktorý nie je stranou pôvodnej zmluvy a ktorým je ďalší nadobúdateľ veci.(23) Táto úvaha však nie je relevantná, pokiaľ ide o určenie rozhodného práva.
50. Hoci teda pojem zmluvného záväzku nie je obmedzený na záväzky účastníkov konania, implikuje prinajmenšom konkrétny a existujúci záväzok – ktorý však v predmetnej veci chýba.
51. V tejto súvislosti poznamenávam, že nariadenie Rím I neumožňuje určiť rozhodné právo pre povinnosti, ktoré ešte nevznikli.(24) Konkrétne článok 6 tohto nariadenia sa uplatňuje, ako vyplýva zo znenia jeho odseku 1, iba v prípade zmluvy „uzavretej“ medzi podnikateľom a spotrebiteľom.
52. Naopak nariadenie Rím II sa vzťahuje na mimozmluvné záväzky „u ktorých je predpoklad, že nastanú“(25). Medzi ne patria najmä povinnosti vyplývajúce z rokovaní pred uzavretím zmluvy(26) alebo z aktu nekalej súťaže, ktorý môže ovplyvniť kolektívne záujmy spotrebiteľov.(27)
53. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku Henkel(28), žaloba o zdržanie sa konania, na rozdiel od individuálnych žalôb (či už sú podané jednotlivými spotrebiteľmi, skupinou spotrebiteľov alebo združením konajúcim v ich mene)(29), nezávisí od akéhokoľvek konkrétneho a existujúceho vzťahu.
54. V prvom rade nie je spojená so žiadnym konkrétnym individuálnym sporom medzi podnikateľom a spotrebiteľmi.(30) Na rozdiel od toho, čo tvrdí Amazon EU, združenie, ktoré je žalobcom, nie je na mieste spotrebiteľov, ktorých zastupuje, ale koná v kolektívnom záujme na základe právomoci zverenej mu zákonom. Cieľom tejto žaloby je teda zastaviť narušovanie právneho poriadku, ktoré vyplýva z používania nekalých podmienok. Žaloba má teda abstraktnú povahu, keďže nie je založená na žiadnom určitom zmluvnom záväzku.(31)
55. V druhom rade žaloba o zdržanie sa konania má preventívnu povahu, keďže jej cieľom je zakázať do budúcnosti používanie nekalých podmienok, ktoré sa nachádzajú v už uzatvorených zmluvách, alebo hrozí, že budú zahrnuté do budúcich zmlúv.(32) Nezávisí teda od existencie akéhokoľvek už odsúhlaseného záväzku jednej osoby voči inej osobe a jej cieľom je zakázať, aby podnikateľ, ktorý je žalovaným, používal určité ustanovenia vypracované s cieľom všeobecného použitia v rámci zmluvných vzorov.(33)
56. Práve v tejto optike článok 2 ods. 2 smernice 2009/22 stanovuje, že rozhodné právo v rámci žaloby o zdržanie sa konania je „buď práv[o] členského štátu, v ktorom došlo k neoprávnenému zásahu, alebo práv[o] toho členského štátu, v ktorom sa účinky neoprávneného zásahu prejavili“. Toto ustanovenie objasňuje, že povinnosti, ktorých sa týka takáto žaloba, vznikajú nie zo zmluvy, ale z porušenia zákona.(34)
57. Vyvodzujem z toho, že podmienky, ktorých zákaz je petitom žaloby o zdržanie sa konania, aká bola podaná vo veci samej, nie sú v tomto kontexte zdrojom žiadneho zmluvného záväzku v zmysle nariadenia Rím I.
58. Na druhej strane je cieľom takejto žaloby vyvodiť zodpovednosť podnikateľa z mimozmluvného záväzku, ktorý mu prináleží, a to zdržať sa používania nekalých podmienok vo svojich vzťahoch so spotrebiteľmi. Jej cieľom je tak predísť vzniku škody, ktorá by mala formu ujmy na kolektívnych záujmoch spotrebiteľov spôsobenej porušením tejto povinnosti. Na jednej strane sa týka mimozmluvného záväzku v zmysle nariadenia Rím II a na druhej strane, ako vyplýva z rozsudku Henkel(35), patrí medzi nároky z mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle nariadenia Brusel I.(36)
59. Po druhé tento prístup podporuje skutočnosť, že pokiaľ ide presnejšie o skúmanie platnosti doložky o voľbe rozhodného práva, kolízne normy zriadené nariadením Rím I podľa mňa nie sú zamerané len na žaloby podané jednotlivcami.
60. V tejto súvislosti článok 10 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že platnosť zmluvnej podmienky podlieha „právne[mu] poriadku, ktorým by sa podľa tohto nariadenia spravovala [táto podmienka] v prípade [jej] platnosti“. Podľa tohto ustanovenia sa zákonnosť doložky o voľbe rozhodného práva musí teda posúdiť podľa právneho poriadku zvoleného v tejto doložke. Keby sa uvedené ustanovenie uplatňovalo na skúmanie nekalosti doložky o voľbe rozhodného práva v rámci žaloby o zdržanie sa konania, podnikateľ by sa mohol jednostranne rozhodnúť, tým, že by vložil takúto podmienku do vopred všeobecných podmienok vypracovaných pred vznikom akéhokoľvek zmluvného vzťahu,(37) ktoré právo bude rozhodným pre skúmanie platnosti týchto istých všeobecných podmienok.
61. Pochybujem však, že by takýto dôsledok normotvorca zamýšľal. Svedčí o tom znenie článku 3 ods. 5 nariadenia Rím I, podľa ktorého sa „existencia a platnosť dohody zmluvných strán o voľbe rozhodného práva“ riadi najmä článkom 10 tohto nariadenia. Toto posledné uvedené ustanovenie odkazuje vo všeobecnosti v odseku 1 na „existenci[u] a platnosť zmluvy“. V kontexte žaloby o zdržanie sa konania, ktorá má abstraktnú a preventívnu povahu, nemôže existovať ani súhlas strán, ani zmluva, ktorej existenciu a platnosť by bolo možné posúdiť. Táto poznámka objasňuje ťažkosti, ku ktorým by mohlo dôjsť, keby platilo, že nariadenie Rím I riadi to, ktoré právo je rozhodné pre skúmanie zákonnosti doložiek o voľbe rozhodného práva, ak tieto doložky nemajú žiadnu súvislosť s akýmkoľvek konkrétnym a určitým záväzkom.
62. Po tretie sa domnievam, že argumenty, ktoré uvádzali Amazon EU, nemecká vláda a Komisia na podporu uplatniteľnosti nariadenia Rím I, nespochybňujú prístup, ktorý navrhujem.
63. Títo vedľajší účastníci konania tvrdia najmä to, že rozhodné právo pre skúmanie nekalosti tých istých ustanovení by malo byť to isté v rámci žalôb jednotlivcov a žalôb o zdržanie sa konania. V opačnom prípade by toto skúmanie mohlo viesť k rozporuplným výsledkom v závislosti od typu žaloby.
64. Pochybujem, že by takáto symetria bola nevyhnutná. Naopak, možnosť, že by tie isté podmienky mohli byť prípadne skúmané podľa zákonov právneho poriadku, ktorý by bol iný v rámci žaloby o zdržanie sa konania a iný v rámci žaloby podanej jednotlivcom, sa mi zdá byť nevyhnutne charakteristická pre odlišnú a doplňujúcu sa povahu týchto dvoch žalôb.(38)
65. Smernica 93/13 stanovuje ďalej výslovne možnosť, aby posúdenie nekalosti zmluvných ustanovení viedlo k rozličnému výsledku v závislosti od typu žaloby, na základe ktorej sa vykonalo posúdenie. Podľa článku 5 tejto smernice totiž podmienky, na ktorých nekalosť sa odvoláva v žalobe, sú predmetom odlišných výkladových pravidiel v rámci individuálnej žaloby a žaloby o zdržanie sa konania.(39)
66. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené sa domnievam, že rozhodné právo pre skúmanie nekalosti podmienok, ktorých zákaz je predmetom petitu žaloby o zdržanie sa konania podanej na základe smernice 2009/22, sa má určiť na základe kolíznych noriem stanovených nariadením Rím II.
3. O určení rozhodného práva na základe nariadenia Rím II
67. Následne treba s cieľom odpovede na druhú prejudiciálnu otázku spresniť, ktorými ustanoveniami tohto nariadenia sa riadi takéto určenie.
a) O uplatniteľnosti článku 6 ods. 1 nariadenia Rím II
68. Článok 4 ods. 1 nariadenia Rím II stanovuje ako všeobecné pravidlo uplatnenie zákona „krajiny, na území ktorej vznikla škoda“ (lex loci damni) na mimozmluvné záväzky vyplývajúce zo skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody.
69. Článok 6 ods. 1 tohto nariadenia zakotvuje ako osobitné pravidlo týkajúce sa mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z „nekalej súťaže“ uplatnenie právneho poriadku „krajiny, kde došlo alebo by mohlo dôjsť k poškodeniu konkurenčných vzťahov alebo kolektívnych záujmov spotrebiteľov“.
70. Ako vyplýva z odôvodnenia 21 uvedeného nariadenia, článok 6 ods. 1 tohto nariadenia je lex specialis, ktorý nepredstavuje výnimku z článku 4 ods. 1 tohto nariadenia, ale spresňuje jeho dosah. Inak povedané, pravidlo uvedené v článku 6 ods. 1 nariadenia Rím II konkretizuje v osobitnej oblasti nekalej hospodárskej súťaže zásadu lex loci damni.
71. Podľa mňa sa článok 6 ods. 1 nariadenia Rím II uplatňuje na mimozmluvné záväzky, ktoré môžu vzniknúť z dôvodu porušenia smernice 93/13 spáchaného na škodu kolektívnych záujmov spotrebiteľov.
72. Takýto výklad, ktorý podľa mňa vyplýva zo samotného znenia tohto ustanovenia, potvrdzujú príslušné legislatívne návrhy. V tejto súvislosti odôvodnenia návrhu nariadenia Rím II výslovne uvádzajú ako oblasti patriace do pôsobnosti tohto osobitného pravidla kolektívne žaloby o zdržanie sa konania proti používaniu nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách.(40)
73. Domnievam sa tak, že pôsobnosť článku 6 ods. 1 nariadenia Rím II sa vzťahuje na akýkoľvek akt, ktorý môže zmeniť vzťahy medzi účastníkmi na trhu, buď medzi konkurentmi alebo kolektívne voči spotrebiteľom.(41) V súlade s touto autonómnou definíciou „nekalej súťaže“ v zmysle tohto ustanovenia, táto súťaž zahŕňa používanie nekalých podmienok vložených do všeobecných obchodných podmienok, keďže môže ovplyvniť kolektívne záujmy spotrebiteľov ako celok, a preto ovplyvniť podmienky hospodárskej súťaže na trhu.
74. Na základe článku 6 ods. 1 nariadenia Rím II sa žaloba o zdržanie sa konania, ktorej cieľom je zákaz používania nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi s bydliskom v Rakúsku podľa mňa riadi rakúskym právom. Je to totiž krajina bydliska týchto spotrebiteľov, ktorých kolektívne záujmy, ktoré táto žaloba má chrániť, sú alebo môžu byť ovplyvnené.
b) O neuplatniteľnosti článku 4 ods. 3 a článku 12 nariadenia Rím II
75. Pravidlo akcesorickej príslušnosti stanovené v článku 4 ods. 3 nariadenia Rím II nespochybňuje záver vyvodený v predchádzajúcom bode. Toto ustanovenie stanovuje výnimku zo všeobecného pravidla lex loci damni v prípade „zjavne užš[ej] väzb[y]“ s iným členským štátom. Podľa uvedeného ustanovenia takáto väzba môže vyplývať najmä z „už existujúc[eho] vzťahu medzi stranami, ako napríklad zmluva, ktorý je úzko spojený s [predmetnou skutočnosťou, ktorá zakladá nárok na náhradu škody]“.
76. Táto odchýlka sa podľa mňa nemá uplatniť na situácie patriace do pôsobnosti osobitného pravidla tak, ako je stanovené v článku 6 ods. 1 nariadenia Rím II.
77. V tejto súvislosti vyplýva z legislatívnych návrhov týkajúcich sa tohto nariadenia, že Komisia sa domnievala, že pravidlá akcesorickej príslušnosti zodpovedajúce tým, ktoré sú stanovené v článku 4 ods. 2 a 3 tohto nariadenia, „nie sú vhodné pre oblasť [nekalej hospodárskej súťaže] vo všeobecnosti“(42). Stotožňujem sa s týmto stanoviskom, keďže cieľom článku 6 ods. 1 uvedeného nariadenia je chrániť kolektívne záujmy – prekračujúce rámec vzťahov medzi účastníkmi sporu – tým, že stanovuje pravidlo, ktoré je na tento účel osobitne prispôsobené. Tento cieľ by však nebolo možné dosiahnuť, keby bolo možné odstrániť toto pravidlo na základe osobných spojitostí medzi týmito účastníkmi konania.(43)
78. Okrem toho VKI a Amazon EU nie sú v predmetnom prípade viazané žiadnou vopred pripravenou zmluvou (všeobecné obchodné podmienky boli určené len individuálnym spotrebiteľom). Ďalej pripomínam, že keďže žaloba o zdržanie sa konania je nezávislá od akéhokoľvek konkrétneho individuálneho konfliktu medzi podnikateľom a spotrebiteľmi, môže byť podaná aj keď ustanovenia, ktorých zákaz sa požaduje, neboli použité v určených zmluvách.(44) Za týchto podmienok skutočnosť, že tieto všeobecné podmienky stanovujú uplatniteľnosť luxemburského práva, nezakladá, keďže nejde o žiadny už existujúci vzťah ani medzi účastníkmi sporu, ani medzi podnikateľom a určitými identifikovanými spotrebiteľmi, zjavne užší vzťah s Luxemburskom v rámci takejto žaloby.
79. Článok 12 nariadenia Rím II, ktorého uplatnenia sa Komisia domáhala subsidiárne, je takisto irelevantný v tomto kontexte. Toto ustanovenie, ktorým sa riadi rozhodné právo pre mimozmluvné záväzky vyplývajúce z rokovaní pred uzavretím zmluvy (culpa in contrahendo) predpokladá podľa mňa existenciu konkrétnych a určitých rokovaní pred uzavretím zmluvy. Vzhľadom na abstraktnú a kolektívnu povahu žaloby o zdržanie sa konania tento prvok chýba. V každom prípade je cieľom tejto žaloby zakázať nielen culpa in contrahendo, ale tiež používanie samotných zmluvných podmienok.
c) Praktické dôsledky
80. Ak by sa v predmetnej veci nasledoval prístup, ktorý navrhujem, na posúdenie nekalosti podmienok, ktoré sú predmetom žaloby o zdržanie sa konania, by sa teda vzťahovalo na základe článku 6 ods. 1 nariadenia Rím II iba rakúske právo – vrátane, konkrétne, rakúskej právnej úpravy preberajúcej smernicu 93/13 (teda KSchG).
81. Na druhej strane v rámci individuálnych žalôb, by sa na túto otázku vzťahovalo na základe článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I(45) právo zvolené stranami na základe podmienky 12 sporných všeobecných obchodných podmienok (za predpokladu, že je platná(46)) – teda luxemburské právo. Toto právo by sa však uplatnilo bez toho, aby to malo dosah na ochranu, ktorú spotrebiteľom priznávajú kogentné ustanovenia práva, ktoré by sa uplatnilo v prípade, že nedošlo k voľbe.(47) Týmto právom by v súlade s článkom 6 ods. 1 tohto nariadenia bolo právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa – v predmetnom prípade rakúske právo.
B – O posúdení nekalosti doložky o voľbe rozhodného práva (prvá časť štvrtej prejudiciálnej otázky)
82. Vnútroštátny súd sa pýta v prvej časti štvrtej prejudiciálnej otázky, či doložka o voľbe rozhodného práva určujúca právo členského štátu sídla podnikateľa, akou je podmienka 12 všeobecných obchodných podmienok Amazon EU, je nekalej povahy v zmysle smernice 93/13.
83. Podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán ku škode spotrebiteľa.
84. Článok 3 ods. 2 tejto smernice stanovuje, že podmienka sa nikdy nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak ju vopred vypracoval podnikateľ a spotrebiteľ nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Podľa mňa niet pochybností o tom, že tento prípad zahŕňa také všeobecné obchodné podmienky, o aké ide vo veci samej.
85. Podľa článku 4 ods. 1 uvedenej smernice nekalosť podmienky možno vyhlásiť len po preskúmaní jednotlivého prípadu vzhľadom na všetky relevantné okolnosti, vrátane povahy tovarov alebo služieb, ktoré sú predmetom zmluvy.
86. Okrem toho článok 5 tej istej smernice stanovuje, že keď sú podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy vypracované „zrozumiteľne“(48).
87. Podľa ustanovení článku 3 ods. 3 smernice 93/13 v spojení s bodom 1 písm. q) prílohy k tejto smernici možno vyhlásiť za nekalé najmä podmienky, ktorých zmyslom je „neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu“(49).
88. Vnútroštátnemu súdu prináleží určiť, či vzhľadom na okolnosti vlastné prejednávanej veci príslušná podmienka spĺňa požiadavky dobrej viery, rovnosti a transparentnosti vyplývajúce z vyššie uvedených ustanovení.(50) Súdny dvor je však oprávnený vyvodiť z ustanovení smernice 93/13 kritériá, ktoré tento súd môže alebo musí uplatniť pri takomto posúdení.(51)
89. Najprv treba odmietnuť predpoklad, na ktorom, zdá sa, je založená argumentácia VKI, podľa ktorej podmienka 12 sporných všeobecných obchodných podmienok stanovuje, že zmluva podlieha výlučne luxemburskému právu bez toho, aby sa na spotrebiteľov mohla vzťahovať ochrana, ktorú im poskytujú kogentné ustanovenia práva štátu ich bydliska. Podľa mňa takýto výklad nevyplýva zo znenia tejto podmienky. Uvedená podmienka nemôže len preto, že neodkazuje výslovne na túto ochranu, ktorú poskytuje spotrebiteľom článok 6 ods. 2 nariadenia Rím I, zbaviť spotrebiteľov tejto ochrany. Je to tak preto, že uvedená ochrana vyplýva priamo z tohto ustanovenia právneho predpisu obmedzujúceho autonómiu voľnosti strán. Spotrebitelia sa tak na ňu môžu odvolávať bez toho, aby bolo nevyhnutné mať ju formulovanú takisto ako formu zmluvného záväzku.(52)
90. Keďže rozsah tejto podmienky bol spresnený, treba určiť, či nevýhody, ktoré z tejto podmienky prípadne vyplývajú spotrebiteľom, dosahujú hranicu značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach strán v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13.
91. Podľa mňa doložka o voľbe rozhodného práva určujúca právo členského štátu sídla podnikateľa nemôže byť nekalou len preto, lebo môže teoreticky jednak sťažiť priemernému spotrebiteľovi s bydliskom v inom členskom štáte podanie žaloby na súd a jednak zvýhodňovať podnikateľa v rámci jeho obrany.
92. Iste, ako tvrdia VKI a vláda Spojeného kráľovstva, podobné úvahy viedli Súdny dvor k tomu, aby v rozsudku Océano Grupo Editorial a Salvat Editores(53) konštatoval, že na podmienku stanovujúcu výlučnú právomoc súdom krajiny sídla podnikateľa sa vzťahuje bod 1 písm. q) prílohy k uvedenej smernici. Tento záver však nie je možné preniesť analogicky na takú doložku o voľbe rozhodného práva, o akú ide vo veci samej, ktorej účinky sa odlišujú od účinkov podmienky stanovujúcej súdnu právomoc.
93. Právna úprava Únie v zásade výslovne povoľuje podmienky o voľbe práva, aj keď neboli individuálne dohodnuté. Článok 6 ods. 2 nariadenia Rím I totiž zakotvuje – prostredníctvom výhrady uvedenej v druhej vete tohto ustanovenia – možnosť strán dohodnúť si rozhodné právo pre spotrebiteľskú zmluvu. Toto ustanovenie nerozlišuje podľa toho, či bola alebo nebola podmienka individuálne dohodnutá. Pokiaľ ide o podmienky, ktoré neboli takto individuálne dohodnuté,(54) piate a šieste odôvodnenie smernice 93/13 ďalej uvádzajú, že normotvorca osobitne stanovil možnosť uzatvoriť zmluvy riadiace sa právom iného členského štátu, ako je členský štát, v ktorom má bydlisko spotrebiteľ, pričom však uznal potrebu chrániť tohto spotrebiteľa proti používaniu nekalých podmienok v takejto situácii.
94. Za týchto okolností sa domnievam, že doložka o voľbe rozhodného práva určujúca právo členského štátu, v ktorom má sídlo podnikateľ, predstavuje nekalú podmienku, len ak zahŕňa určité osobitosti, ktoré sú jej vlastné vzhľadom na jej znenie a kontext, a spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán.
95. Konkrétne môže nekalosť takejto podmienky vyplývať z formulácie, ktorá nespĺňa požiadavku zrozumiteľného vypracovania, stanovenú v článku 5 smernice 93/13. Ako vyplýva z judikatúry, táto požiadavka sa musí vzhľadom na to, že spotrebiteľ je voči podnikateľovi v znevýhodnenom postavení, najmä pokiaľ ide o úroveň informovanosti, vykladať široko.(55) Súdny dvor takisto zdôraznil, že je podstatné informovať spotrebiteľa o dôsledkoch zmluvných ustanovení.(56) Vzhľadom na tieto úvahy uvedená požiadavka podľa mňa najmä vyžaduje, aby podmienka nebola takej povahy, aby uviedla priemerného spotrebiteľa do omylu, pokiaľ ide o jeho práva.
96. Presnejšie povedané, v predmetnom prípade musí byť sporná podmienka dostatočne transparentná, pokiaľ ide o možnosť spotrebiteľa odvolať sa na kogentné ustanovenia práva štátu, v ktorom má bydlisko, ktorú mu zaručuje článok 6 ods. 2 nariadenia Rím I. Miera požadovanej transparentnosti na tieto účely závisí od všetkých relevantných okolností daného prípadu.(57)
97. V tejto súvislosti poznamenávam, že spotrebiteľské zmluvy sa týkajú často malých súm,(58) a to ešte viac v rámci elektronického obchodu. Za týchto podmienok priemerný spotrebiteľ má len malú motiváciu podať žalobu na súd proti podnikateľovi.(59) Doložka o voľbe rozhodného práva určujúca právo iného členského štátu, ako je štát, v ktorom má bydlisko spotrebiteľ, má takú povahu, že ešte viac znižuje atraktivitu podania takejto žaloby.
98. Okrem toho sa mi zdá byť pravdepodobné, že priemerný spotrebiteľ nie je dostatočne informovaný o ochrane, ktorú mu zaručuje článok 6 ods. 2 nariadenia Rím I. V dôsledku toho bude vychádzať v zásade len zo samotného znenia doložky o voľbe rozhodného práva. Možnosť spotrebiteľa odvolávať sa na ochranu, ktorú mu poskytujú kogentné zákony štátu, v ktorom má bydlisko, má však veľký praktický význam.
99. V prvom rade tieto zákony zahŕňajú značný počet ustanovení, na ktoré sa môže odvolávať spotrebiteľ. Medzi ne patria najmä vnútroštátne ustanovenia preberajúce acquis Únie v oblasti ochrany spotrebiteľov, najmä pokiaľ ide o elektronický obchod.(60) Ako totiž vyplýva zo smernice upravujúcej túto oblasť, tieto ustanovenia sú v zásade kogentné.(61)
100. Ďalej zákony štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko, sú v zásade tomuto spotrebiteľovi známejšie a prístupnejšie (a to prinajmenšom z jazykových dôvodov), a teda je ľahšie odvolať sa na ne ako na zákony členského štátu, v ktorom má sídlo podnikateľ. V tejto súvislosti dodávam, že článok 6 ods. 2 nariadenia Rím I nepodriaďuje podľa mňa možnosť spotrebiteľa využiť „ochran[u], ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou“ podľa práva krajiny, v ktorej má bydlisko, podmienke, že tieto ustanovenia musia stanovovať z hmotnoprávneho hľadiska vyššiu úroveň ochrany, ako je úroveň vyplývajúca z právnej úpravy zvoleného právneho poriadku.(62) Podľa mňa tak uvedený článok 6 ods. 2 umožňuje spotrebiteľovi odvolať sa všeobecne na kogentné ustanovenia práva štátu, v ktorom má bydlisko, či už sú výhodnejšie alebo nie ako ustanovenia zvoleného práva z hľadiska ich obsahu.(63)
101. Nakoniec otázka spočívajúca v možnosti, či sa spotrebiteľ odvolá na takúto ochranu, je ešte dôležitejšia preto, že niektoré smernice Únie v oblasti ochrany spotrebiteľov vykonali len minimálnu harmonizáciu.(64) Iné smernice umožňujú členským štátom ponechať v platnosti alebo prijať vnútroštátne pravidlá týkajúce sa určitých aspektov patriacich do ich pôsobnosti.(65) Členský štát, v ktorom má bydlisko spotrebiteľ, môže teda poskytnúť tomuto spotrebiteľovi ochranu, ktorá je rozsiahlejšia ako ochrana stanovená týmito smernicami a prípadne zákonmi preberajúcimi tieto smernice do zvoleného právneho poriadku.
102. Za týchto okolností sa domnievam, podobne ako VKI a vláda Spojeného kráľovstva, že to, že v uvedenej podmienke 12 nie je spomenutá možnosť spotrebiteľa odvolávať sa na kogentné zákony krajiny, v ktorej má bydlisko, môže urobiť na priemerného spotrebiteľa mylný dojem, že na zmluvu sa vzťahuje iba právo zvolené podľa tejto podmienky. Ak je takýto spotrebiteľ uvedený takto do omylu, existuje riziko, že bude odradený od podania žaloby v zásade z dôvodu, že nie je dobre oboznámený so zákonmi chrániacimi spotrebiteľov vo zvolenom právnom poriadku.(66)
103. V dôsledku toho sa mi zdá, že táto podmienka má takú povahu, že vytvára značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a preto je nekalou podmienkou v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
104. Amazon EU namietala, že konštatovanie nekalosti takejto podmienky by zaťažila podnikateľov nadmerne zložitou povinnosťou uviesť zoznam všetkých relevantných kogentných zákonov štátu, v ktorom má bydlisko spotrebiteľ, aby bolo možné zvoliť rozhodné právo pre zmluvu. Aby boli rozptýlené akékoľvek pochybnosti v tejto súvislosti, spresňujem, že toto konštatovanie by nespôsobilo vznik takejto povinnosti. Stanovilo by len podnikateľom povinnosť zvoliť si formuláciu, ktorá by jednoznačne uvádzala v texte doložky o voľbe rozhodného práva, že táto voľba bola vykonaná bez toho, aby tým bola dotknutá ochrana, ktorú poskytujú spotrebiteľom kogentné zákony štátu, v ktorom majú bydlisko, pričom nie je nevyhnutné uviesť zoznam týchto zákonov.
C – O rozhodnom práve pre skúmanie zákonnosti podmienok týkajúcich sa spracovania osobných údajov (druhá časť štvrtej prejudiciálnej otázky)
105. V druhej časti štvrtej prejudiciálnej otázky sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na rozhodné právo pre spracovanie osobných údajov vykonávané podnikom elektronického obchodu, ktorý smeruje svoje činnosti do iného členského štátu, ako je ten, v ktorom má sídlo. Tento súd sa pýta, či sa na takéto zaobchádzanie v predmetnom prípade vzťahuje výlučne právo členského štátu, v ktorom má sídlo Amazon EU (teda Luxemburska), alebo takisto rakúske právo, keďže táto spoločnosť sa orientuje na spotrebiteľov s bydliskom v Rakúsku prostredníctvom svojej internetovej stránky v nemeckom jazyku.
1. Úvodné úvahy
106. Táto otázka bola položená Súdnemu dvoru vzhľadom na to, že VKI tvrdí, že podmienky 6, 9 a 11 všeobecných obchodných podmienok spoločnosti Amazon EU sú v rozpore s DSG, ktorý preberá do rakúskeho práva smernicu 95/46.(67) Vzhľadom na tento kontext má vnútroštátny súd v skutočnosti pochybnosti, pokiaľ ide o vnútroštátne právo preberajúce túto smernicu, podľa ktorého sa má skúmať zákonnosť týchto ustanovení v rámci žaloby o zdržanie sa konania.
107. Keď sa porovná znenie a kontext uvedenej otázky, zdá sa takisto, že tento súd vychádzal z predpokladu, podľa ktorého rozhodné právo pre takéto preskúmanie musí byť také isté ako rozhodné právo pre spracovanie údajov, ktoré by prípadne vykonal Amazon EU podľa tých istých ustanovení.
108. Žiadny z vedľajších účastníkov konania nenamietal proti tomuto predpokladu. Ja sa s ním tiež stotožňujem. Článok 4 smernice 95/46 totiž stanovuje osobitné pravidlá umožňujúce identifikovať vnútroštátne právo, ktorým bola prebratá, a ktoré upravuje určité spracovanie údajov.(68) Tieto osobitné pravidlá určujú podľa mňa aj rozhodné právo pre skúmanie zákonnosti ustanovení upravujúcich takéto spracovanie.(69)
2. O pôsobnosti článku 4 smernice 95/46
109. Podľa legislatívnych návrhov smernice 95/46 je cieľom článku 4 tejto smernice najmä to, aby ako celok zabránila tomu, aby sa na tú istú operáciu spracovania údajov vzťahovali zákony viac ako jedného členského štátu.(70) Táto smernica je totiž založená na myšlienke, podľa ktorej harmonizácia, ktorú vykonáva, zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany údajov v celej Únii. Preto kladie členským štátom povinnosť vzájomnej dôvery brániacu tomu, aby tá istá operácia spracovania údajov musela prejsť sitom viacerých vnútroštátnych právnych úprav, čo by bránilo pohybu dotknutých osobných údajov.(71)
110. Toto ustanovenie má teda dvojitú funkciu:(72)
– v prvom rade vymedzuje územnú pôsobnosť rámca ochrany zriadeného smernicou 95/46. O túto funkciu išlo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Google Spain a Google(73). Išlo teda o určenie toho, či sa tento rámec ochrany vzťahuje prostredníctvom španielskeho práva preberajúceho túto smernicu na spracovanie údajov, v prípade ktorých prevádzkovateľ má sídlo v treťom štáte (teda v Spojených štátoch amerických),
– v druhom rade uvedený článok 4 umožňuje identifikovať spomedzi právnych poriadkov viacerých členských štátov ten, ktorým sa riadi určené spracovanie osobných údajov. Práve o túto funkciu ide v tejto veci, rovnako ako vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Weltimmo(74).
111. Ďalej po tomto spresnení treba uviesť, že z článku 4 ods. 1 písm. a) smernice 95/46 vyplýva, že uplatniteľnosť zákona členského štátu preberajúceho smernicu na spracovanie osobných údajov predpokladá splnenie dvoch podmienok:
– po prvé prevádzkovateľ tohto spracovania musí mať „prevádzkareň“ v tomto členskom štáte,
– po druhé k tomuto spracovaniu musí dôjsť „v kontexte činností“ tejto prevádzkarne.
112. Druhá podmienka sa javí byť v praxi rozhodujúcou, keď má podnik prevádzkarne vo viacerých členských štátoch.(75) Umožňuje teda určiť, ktoré z práv týchto členských štátov sa vzťahuje na dotknutú operáciu spracovania: uplatní sa len právo členského štátu, v ktorom sa nachádza prevádzkareň, do kontextu činností ktorej táto operácia patrí.(76)
113. V predmetnom prípade je nesporné, že podmienky 6, 9 a 11 všeobecných obchodných podmienok spoločnosti Amazon EU uvádzajú „spracovanie osobných údajov“ patriacich do pôsobnosti smernice 95/46.(77) Takisto treba posúdiť, či má k takémuto spracovaniu dôjsť „v kontexte činností“ „prevádzkarne“ tejto spoločnosti v Rakúsku, v Luxembursku alebo – hoci túto možnosť neuviedol ani vnútroštátny súd, ani vedľajší účastníci konania – v Nemecku.
3. O prípadnej uplatniteľnosti rakúskeho práva
114. Pokiaľ ide o existenciu prevádzkarne spoločnosti Amazon EU v Rakúsku, hneď na úvod poznamenávam, že pojem prevádzkareň v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) tejto smernice má samostatný význam.(78)
115. Podľa odôvodnenia 19 uvedenej smernice tento pojem predpokladá „účinné a skutočné vykonávanie činnosti prostredníctvom stabilných dohôd [prostredníctvom stálej prevádzkarne – neoficiálny preklad]“. Toto odôvodnenie spresňuje, že „právna forma takejto inštitúcie [prevádzkarne – neoficiálny preklad]… nie je určujúcim činiteľom z tohto hľadiska“. Takisto sa v ňom uvádza, že ak je ten istý prevádzkovateľ usadený na území viacerých členských štátov, musí zabezpečiť, aby každá z týchto prevádzkarní spĺňala povinnosti uložené vnútroštátnym právom, ktoré je uplatniteľné na činnosti každej z nich.
116. Vzhľadom na tieto ustanovenia Súdny dvor stanovil v rozsudku Weltimmo(79) široký výklad pojmu prevádzkareň, keď dospel k záveru, že sa vzťahuje na „každú hoci aj minimálnu skutočnú a efektívnu činnosť, ktorá je vykonávaná prostredníctvom stálej prevádzkarne“, nezávisle od použitej právnej formy. Súdny dvor v uvedenom rozsudku spresnil, že „na účely určenia, či spoločnosť, ktorá je prevádzkovateľom spracúvajúcim údaje, má prevádzkareň v zmysle smernice 95/46 v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom je zapísaná, je potrebné zhodnotiť tak mieru stability prevádzkarne, ako aj to, či skutočne vykonáva činnosti v tomto inom členskom štáte“(80).
117. Súdny dvor následne zveril vnútroštátnemu súdu povinnosť určiť s ohľadom na tieto zásady, či predmetná spoločnosť má k dispozícii prevádzkareň v Maďarsku vzhľadom na určitú sériu kritérií. Po prvé ho vyzval, aby zohľadnil to, že dotknutá činnosť spočíva v prevádzkovaní internetových stránok s inzerátmi na nehnuteľnosti, týkajúcimi sa nehnuteľností nachádzajúcich sa v Maďarsku, formulovanými v maďarskom jazyku – takže prevádzka týchto stránok bola v zásade, ba dokonca úplne, orientovaná na tento členský štát. Po druhé Súdny dvor zdôraznil prítomnosť zástupcu v Maďarsku, ktorý bol poverený vymáhať tam pohľadávky vyplývajúce z tejto činnosti a zastupovať uvedenú spoločnosť v konaniach týkajúcich sa dotknutého spracovania údajov, ako aj oprávnený otvoriť účet v banke a používať poštovú schránku v Maďarsku.(81) Okrem toho poznamenávam, že vymenovanie týchto kritérií Súdnym dvorom znamená, že nemožno konštatovať existenciu prevádzkarne v Maďarsku len preto, že uvedené internetové stránky sú tam dostupné.
118. Vnútroštátnemu súdu vzhľadom na túto judikatúru a pri zohľadnení všetkých relevantných okolností predmetného prípadu prináleží určiť, či Amazon EU má prevádzkareň v Rakúsku. Súdny dvor je však oprávnený poskytnúť mu určité informácie, ktoré by ho mohli viesť v rámci takéhoto posúdenia, akými sú tie, ktoré sú uvedené nižšie.
119. V prvom rade skutočnosť, že Amazon EU je zaregistrovaná a má sídlo v Luxembursku a nemá ani dcérsku spoločnosť, ani pobočku v Rakúsku, nevylučuje, že by tam mohla mať prevádzkareň v zmysle smernice 95/46.
120. Ďalej, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že Amazon EU vstupuje do vzťahu s rakúskymi spotrebiteľmi a uzatvára s nimi zmluvy prostredníctvom svojej internetovej stránky v nemeckom jazyku. Podľa mňa najmä vzhľadom na judikatúru uvedenú v bodoch 116 a 117 týchto návrhov tento prvok nemôže sám osebe odôvodniť konštatovanie existencie prevádzkarne spoločnosti Amazon EU v Rakúsku, keď chýbajú iné faktory, ktoré by mohli preukázať, že táto spoločnosť tam má „stálu prevádzkareň“.
121. Nakoniec nevylučujem, že ako tvrdilo VKI, prípadný popredajný servis, ako reklamačná služba, určená zákazníkom s bydliskom v Rakúsku, môže predstavovať prevádzkareň v Rakúsku. Takéto konštatovanie však nemôže odôvodniť samo osebe uplatniteľnosť DSG.
122. Aj keby platilo, že existuje takáto služba a má sa kvalifikovať ako prevádzkareň, ešte treba preukázať, že sa spracovanie údajov uvedené v sporných podmienkach zaraďuje do rámca činností tejto služby, v zmysle druhej podmienky stanovenej článkom 4 ods. 1 písm. a) smernice 95/46.
123. Súdny dvor už mal príležitosť overiť dodržiavanie tejto podmienky v rozsudku Google Spain a Google(82). V ňom poskytol široký výklad tejto podmienky, keď v podstate dospel k záveru, že bola splnená, lebo činnosti prevádzkovateľa vyhľadávača so sídlom v Spojených štátoch amerických (pre potreby ktorých bolo vykonávané predmetné spracovanie údajov) a činnosti reklamy a poskytovania reklamných priestorov z jeho prevádzkarne v Španielsku boli „neoddeliteľne spojené“(83).
124. Pochybujem však, že by bolo možné tento prístup preniesť na túto vec. Okrem rozdielov týkajúcich sa skutkových okolností, vec, v ktorej bol vyhlásený uvedený rozsudok, sa odlišuje od tejto veci v tom, že v danej veci išlo o posúdenie toho, či dotknuté spracovanie údajov patrí alebo nepatrí do rámca ochrany zriadeného smernicou 95/46 (prostredníctvom španielskeho práva preberajúceho túto smernicu). Podľa mňa práve z tohto hľadiska Súdny dvor poskytol výklad druhej podmienky stanovenej v článku 4 ods. 1 písm. a) tejto smernice širokým spôsobom s cieľom predísť tomu, aby takéto spracovanie podliehalo povinnostiam a zárukám stanoveným touto smernicou.(84)
125. V predmetnej veci treba naopak určiť, ktorý spomedzi viacerých vnútroštátnych právnych poriadkov preberajúcich túto smernicu sa má vzťahovať na operácie spracovania údajov uvedené v sporných podmienkach. Takáto operácia zahŕňa identifikáciu prevádzkarne, do kontextu činností ktorej patria najpriamejším spôsobom tieto operácie. Na prvý pohľad sa mi zdá, čo však musí overiť vnútroštátny súd, že operácie stanovené v podmienkach 6, 9 a 11 všeobecných podmienok spoločnosti Amazon EU nesúvisia s jej činnosťami prípadnej popredajnej služby v Rakúsku.
4. O prípadnej uplatniteľnosti luxemburských alebo nemeckých právnych predpisov
126. Keby vnútroštátny súd dospel k záveru, že Amazon EU nemá prevádzkareň v Rakúsku alebo že v každom prípade operácie spracovania stanovené týmito podmienkami nemajú patriť do kontextu činností takej prevádzkarne, treba ešte preskúmať podľa dvoch podmienok stanovených v článku 4 ods. 1 písm. a) smernice 95/46, či uvedené operácie podliehajú právu iného členského štátu a prípadne ho identifikovať.
127. Ani vnútroštátny súd, ani vedľajší účastníci konania nepochybujú v tejto súvislosti o tom, že Amazon EU má prevádzkareň v Luxembursku. Je však možné položiť si otázku, či operácie spracovania stanovené uvedenými podmienkami nesúvisia skôr s činnosťami prípadnej prevádzkarne tejto spoločnosti v Nemecku. Práve prostredníctvom internetovej stránky v mene nemeckej domény www.amazon.de totiž táto spoločnosť vytvára vzťahy s rakúskymi spotrebiteľmi. Podmienka 6 všeobecných podmienok spoločnosti Amazon EU napokon uvádza, že „Amazon.de“ overuje, vyhodnocuje a vykonáva výmenu – teda spracováva –osobné údaje zákazníkov.(85) Vzhľadom na takéto informácie si je možné predstaviť uplatniteľnosť nemeckého práva. Rozhodnutie vnútroštátneho súdu však neuvádza iné skutkové okolnosti týkajúce sa činností spoločnosti Amazon EU v Nemecku.
128. Za týchto okolností prináleží vnútroštátnemu súdu overiť, rovnako vzhľadom na judikatúru uvedenú v bodoch 116 a 117 týchto návrhov, či Amazon EU má v Nemecku prevádzkareň v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) smernice 95/46. Ak áno, bude tento súd musieť skúmať, či operácie spracovania stanovené v dotknutých ustanoveniach majú prebiehať v kontexte činností tejto prevádzkarne alebo prevádzkarne spoločnosti Amazon EU v Luxembursku.
V – Návrh
129. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky takto:
1. Rozhodné právo pre skúmanie nekalosti ustanovení, ktoré zaradil podnikateľ do všeobecných obchodných podmienok určených spotrebiteľom s bydliskom v inom členskom štáte, sa musí určiť na základe článku 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II), ak sa toto skúmanie vykonáva v rámci žaloby o zdržanie sa konania, ktorej cieľom je dosiahnuť zákaz používania týchto ustanovení, podanej na základe vnútroštátneho zákona preberajúceho smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ES z 23. apríla 2009 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov.
2. Článok 4 ods. 3 nariadenia č. 864/2007 sa nevzťahuje na určenie rozhodného práva pre skúmanie nekalosti ustanovení zaradených podnikateľom do všeobecných obchodných podmienok určených spotrebiteľom s bydliskom v inom členskom štáte, ak sa toto skúmanie vykonáva v rámci žaloby o zdržanie sa konania, ktorej cieľom je dosiahnuť zákaz používania týchto ustanovení, podanej na základe vnútroštátneho zákona preberajúceho smernicu 2009/22.
3. Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že podmienka spadajúca do všeobecných obchodných podmienok podnikateľa, ktorá nebola individuálne dohodnutá a podľa ktorej sa zákon členského štátu, v ktorom má sídlo tento podnikateľ, vzťahuje na zmluvu uzatvorenú prostredníctvom elektronického obchodu so spotrebiteľom, je nekalá, ak uvedie tohto spotrebiteľa do omylu tým, že vytvorí dojem, že na zmluvu sa vzťahuje iba právo tohto členského štátu, a neinformuje ho o tom, že má takisto k dispozícii na základe článku 6 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) právo domáhať sa ochrany, ktorú mu zaručujú kogentné ustanovenia práva, ktoré by sa uplatnilo, keby neexistovala táto podmienka, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu vzhľadom na všetky relevantné okolnosti.
4. Článok 4 ods. 1 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/EHS z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov sa má vykladať v tom zmysle, že operácia spracovania osobných údajov môže podliehať iba právnym predpisom jedného členského štátu. Týmto členským štátom je štát, v ktorom prevádzkovateľ tohto spracovania má prevádzkareň v tom zmysle, že tam vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť prostredníctvom stálej prevádzkarne, v rámci činností ktorej dochádza k predmetnej operácii. Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vykonal takéto posúdenie.