ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

z 13. júla 2011 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh montáže a údržby výťahov a eskalátorov – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Manipulovanie verejných obchodných súťaží – Rozdelenie trhov – Určenie cien“

Vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07,

ThyssenKrupp Liften Ascenseurs NV, so sídlom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: pôvodne V. Turner a D. Mes, neskôr O. W. Brouwer a J. Blockx, advokáti,

žalobkyňa vo veci T‑144/07,

ThyssenKrupp Aufzüge GmbH, so sídlom v Neuhausen auf den Fildern (Nemecko),

ThyssenKrupp Fahrtreppen GmbH, so sídlom v Hamburgu (Nemecko),

v zastúpení: pôvodne U. Itzen a K. Blau-Hansen, neskôr U. Itzen, K. Blau-Hansen a S. Thomas a napokon K. Blau-Hansen a S. Thomas, advokáti,

žalobkyne vo veci T‑147/07,

ThyssenKrupp Ascenseurs Luxembourg Sàrl, so sídlom v Howalde (Luxembursko), v zastúpení: K. Beckmann, S. Dethof a U. Itzen, advokáti,

žalobkyňa vo veci T‑148/07,

ThyssenKrupp Elevator AG, so sídlom v Düsseldorfe (Nemecko), v zastúpení: T. Klose a J. Ziebarth, advokáti,

žalobkyňa vo veci T‑149/07,

ThyssenKrupp AG, so sídlom v Duisburgu (Nemecko), v zastúpení: pôvodne M. Klusmann a S. Thomas, advokáti, neskôr M. Klusmann,

žalobkyňa vo veci T‑150/07,

ThyssenKrupp Liften BV, so sídlom v Krimpen aan den IJssel (Holandsko), v zastúpení: O. W. Brouwer a A. Stoffer, advokáti,

žalobkyňa vo veci T‑154/07,

proti

Európskej komisii, v zastúpení vo veciach T‑144/07 a T‑154/07: A. Bouquet a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci F. Wijckmans a F. Tuytschaever, advokáti, vo veciach T‑147/07 a T‑148/07: pôvodne R. Sauer a O. Weber, neskôr R. Sauer a K. Mojzesowicz, splnomocnení zástupcovia, a vo veciach T‑149/07 a T‑150/07: R. Sauer a K. Mojzesowicz, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorých predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2007) 512 v konečnom znení z 21. februára 2007 o konaní podľa článku 81 [ES] (vec COMP/E-1/38.823 – Výťahy a eskalátory) alebo subsidiárne na zníženie pokút uložených žalobkyniam,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: predsedníčka komory M. E. Martins Ribeiro (spravodajkyňa), sudcovia N. Wahl a A. Dittrich,

tajomník: K. Andová, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaniach z 3., 7. a 10. septembra 2009,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Predmetom prejednávaných vecí sú návrhy na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2007) 512 v konečnom znení z 21. februára 2007 o konaní podľa článku 81 [ES] (vec COMP/E-1/38.823 – Výťahy a eskalátory) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 26. marca 2008 (Ú. v. EÚ C 75, s. 19), alebo subsidiárne na zníženie pokút uložených žalobkyniam.

2        V napadnutom rozhodnutí Komisia Európskych spoločenstiev konštatovala, že tieto spoločnosti porušili článok 81 ES:

–        Kone Belgium SA (ďalej len „Kone Belgicko“), Kone GmbH (ďalej len „Kone Nemecko“), Kone Luxembourg Sàrl (ďalej len „Kone Luxembursko“), Kone BV Liften en Roltrappen (ďalej len „Kone Holandsko“) a Kone Oyj (ďalej len „KC“) (ďalej spoločne alebo jednotlivo len „Kone“),

–        Otis SA (ďalej len „Otis Belgicko“), Otis GmbH & Co. OHG (ďalej len „Otis Nemecko“), General Technic-Otis Sàrl (ďalej len „GTO“), General Technic Sàrl (ďalej len „GT“), Otis BV (ďalej len „Otis Holandsko“), Otis Elevator Company (ďalej len „OEC“) a United Technologies Corporation (ďalej len „UTC“) (ďalej spoločne alebo jednotlivo len „Otis“),

–        Schindler SA (ďalej len „Schindler Belgicko“), Schindler Deutschland Holding GmbH (ďalej len „Schindler Nemecko“), Schindler Sàrl (ďalej len „Schindler Luxembursko“), Schindler Liften BV (ďalej len „Schindler Holandsko“) a Schindler Holding Ltd (ďalej len „Schindler Holding“) (ďalej spoločne alebo jednotlivo len „Schindler“),

–        ThyssenKrupp Liften Ascenseurs NV (ďalej len „TKLA“), ThyssenKrupp Aufzüge GmbH (ďalej len „TKA“), ThyssenKrupp Fahrtreppen GmbH (ďalej len „TKF“), ThyssenKrupp Elevator AG (ďalej len „TKE“), ThyssenKrupp AG (ďalej len „TKAG“), ThyssenKrupp Ascenseurs Luxembourg Sàrl (ďalej len „TKAL“) a ThyssenKrupp Liften BV (ďalej len „TKL“) (ďalej spoločne alebo jednotlivo len „ThyssenKrupp“),

–        Mitsubishi Elevator Europe BV (ďalej len „MEE“).

3        Žalobkyne – TKLA, TKA, TKF, TKAL, TKE, TKAG a TKL – patria do skupiny spoločností ThyssenKrupp, ktorá pôsobí v oblasti výťahov, ocele, automobilového priemyslu, technológií a služieb. Materskou spoločnosťou skupiny je spoločnosť TKAG, ktorá je kótovaná na burze. TKE je stopercentnou dcérskou spoločnosťou spoločnosti TKAG a ako sprostredkujúca holdingová spoločnosť je najdôležitejším podnikom skupiny v oblasti výťahov (odôvodnenia č. 33 až 37 napadnutého rozhodnutia).

4        ThyssenKrupp vykonáva svoju činnosť v oblasti eskalátorov a výťahov a prostredníctvom vnútroštátnych dcérskych spoločností. Týmito sú okrem iného v Belgicku TKLA, v Nemecku TKA a TKF, v Luxembursku TKAL a v Holandsku TKL (odôvodnenia č. 33 až 37 napadnutého rozhodnutia). Na rozdiel od spoločnosti TKL, ktorá nie je dcérskou spoločnosťou spoločnosti TKE, ostatné vyššie uvedené dcérske spoločnosti sú priamymi alebo nepriamymi stopercentnými dcérskymi spoločnosťami spoločností TKE a TKAG.

 Správne konanie

1.     Prešetrovanie Komisie

5        V priebehu roka 2003 boli Komisii poskytnuté informácie o možnej existencii kartelu medzi štyrmi najväčšími európskymi výrobcami výťahov a eskalátorov, ktorí vykonávajú obchodnú činnosť v Únii, konkrétne Kone, Otis, Schindler a ThyssenKrupp (odôvodnenia č. 3 a 91 napadnutého rozhodnutia).

 Belgicko

6        Od 28. januára 2004 a v priebehu marca 2004 Komisia na základe článku 14 ods. 2 a 3 nariadenia č. 17 Rady zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), vykonala šetrenia okrem iného v priestoroch dcérskych spoločností spoločností Kone, Otis, Schindler a ThyssenKrupp v Belgicku (odôvodnenia č. 92, 93, 95 a 97 napadnutého rozhodnutia).

7        Kone, Otis, ThyssenKrupp a Schindler postupne podali žiadosti podľa oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a o znížení pokút v prípade kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155) (ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2002“). Dotknuté podniky tieto žiadosti doplnili (odôvodnenia č. 94, 96, 98 a 103 napadnutého rozhodnutia).

8        Dňa 29. júna 2004 bolo spoločnosti Kone priznané podmienečné oslobodenie od pokút na základe bodu 8 písm. b) uvedeného oznámenia (odôvodnenie č. 99 napadnutého rozhodnutia).

9        V období od septembra do decembra 2004 Komisia tiež zaslala podnikom, ktoré sa podieľali na porušení v Belgicku, viacerým zákazníkom v tomto členskom štáte a belgickému združeniu Agoria žiadosti o informácie podľa článku 18 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) (odôvodnenia č. 101 a 102 napadnutého rozhodnutia).

 Nemecko

10      Od 28. januára 2004 a v priebehu marca 2004 Komisia na základe článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17 vykonala šetrenia okrem iného v priestoroch dcérskych spoločností spoločností Otis a ThyssenKrupp v Nemecku (odôvodnenia č. 104 a 106 napadnutého rozhodnutia).

11      V dňoch 12. a 18. februára 2004 Kone doplnila svoju žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 z 2. februára 2004 týkajúcu sa Belgicka o informácie týkajúce sa Nemecka. Otis medzi marcom 2004 a februárom 2005 rovnako doplnila svoju žiadosť týkajúcu sa Belgicka o informácie týkajúce sa Nemecka. Schindler predložila 25. novembra 2004 žiadosť podľa uvedeného oznámenia, ktorá obsahovala informácie týkajúce sa Nemecka a ktorá bola doplnená v období od decembra 2004 do februára 2005. Napokon v decembri 2005 ThyssenKrupp tiež predložila Komisii žiadosť podľa tohto oznámenia (odôvodnenia č. 105, 107, 112 a 114 napadnutého rozhodnutia).

12      V období od septembra do novembra 2004 Komisia tiež zaslala žiadosti o informácie na základe článku 18 nariadenia č. 1/2003 podnikom, ktoré sa podieľali na porušení v Nemecku, viacerým zákazníkom v tomto členskom štáte a združeniam VDMA, VFA a VMA (odôvodnenia č. 110, 111 a 113 napadnutého rozhodnutia).

 Luxembursko

13      Dňa 5. februára 2004 Kone doplnila svoju žiadosť z 2. februára 2004 týkajúcu sa Belgicka o informácie týkajúce sa Luxemburska. Otis a ThyssenKrupp podali ústne žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúcu sa Luxemburska. Spoločnosť Schindler podala žiadosť podľa toho istého oznámenia týkajúcu sa Luxemburska (odôvodnenia č. 115, 118, 119 a 124 napadnutého rozhodnutia).

14      Od 9. marca 2004 Komisia na základe článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17 vykonala šetrenia okrem iného v priestoroch dcérskych spoločností spoločností Schindler a ThyssenKrupp v Luxembursku (odôvodnenie č. 116 napadnutého rozhodnutia).

15      Dňa 29. júna 2004 bolo spoločnosti Kone priznané podmienečné oslobodenie od pokút podľa bodu 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002, pokiaľ ide o časť jej žiadosti týkajúcu sa Luxemburska (odôvodnenie č. 120 napadnutého rozhodnutia).

16      V septembri a v októbri 2004 Komisia zaslala žiadosti o informácie na základe článku 18 nariadenia č. 1/2003 podnikom, ktoré sa podieľali na porušení v Luxembursku, viacerým zákazníkom v tomto členskom štáte a Fédération luxembourgeoise des ascensoristes (Luxemburský zväz výrobcov výťahov) (odôvodnenia č. 122 a 123 napadnutého rozhodnutia).

 Holandsko

17      V marci 2004 Otis podala žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúcu sa Holandska, ktorá bola neskôr doplnená. V apríli 2004 podala ThyssenKrupp žiadosť podľa tohto oznámenia, ktorá bola tiež neskôr viackrát doplnená. Napokon 19. júla 2004 Kone doplnila svoju žiadosť z 2. februára 2004 týkajúcu sa Belgicka o informácie týkajúce sa Holandska (odôvodnenia č. 127, 129 a 130 napadnutého rozhodnutia).

18      Dňa 27. júla 2004 bolo spoločnosti Otis priznané podmienečné oslobodenie od pokút na základe bodu 8 písm. a) uvedeného oznámenia (odôvodnenie č. 131 napadnutého rozhodnutia).

19      Od 28. apríla 2004 Komisia na základe článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17 vykonala šetrenia okrem iného v priestoroch dcérskych spoločností spoločností Kone, Schindler, ThyssenKrupp a MEE v Holandsku, ako aj v priestoroch združenia Boschduin (odôvodnenie č. 128 napadnutého rozhodnutia).

20      V septembri 2004 Komisia zaslala žiadosti o informácie na základe článku 18 nariadenia č. 1/2003 podnikom, ktoré sa podieľali na porušení v Holandsku, viacerým zákazníkom v tomto členskom štáte a združeniam VLR a Boschduin (odôvodnenia č. 133 a 134 napadnutého rozhodnutia).

2.     Oznámenie o výhradách

21      Dňa 7. októbra 2005 Komisia prijala oznámenie o výhradách, ktoré bolo určené okrem iného spoločnostiam uvedeným v bode 2 vyššie. Všetky spoločnosti, ktorým bolo oznámenie o výhradách určené, predložili v reakcii na výhrady uvedené Komisiou písomné pripomienky (odôvodnenia č. 135 a 137 napadnutého rozhodnutia).

22      Nebolo vykonané nijaké vypočutie, keďže ani jedna zo spoločností, ktorým bolo oznámenie o výhradách určené, nepodala žiadosť o vypočutie (odôvodnenie č. 138 napadnutého rozhodnutia).

3.     Napadnuté rozhodnutie

23      Dňa 21. februára 2007 Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, v ktorom konštatovala, že spoločnosti, ktorým bolo toto rozhodnutie určené, sa podieľali na štyroch jednotlivých, komplexných a nepretržitých porušeniach článku 81 ods. 1 ES v štyroch členských štátoch, pričom si medzi sebou rozdelili trhy dohodami alebo zosúladením svojho postupu pri zadávaní zákaziek vo verejných obchodných súťažiach a zmlúv súvisiacich s predajom, montážou, údržbou a modernizáciou výťahov a eskalátorov (odôvodnenie č. 2 napadnutého rozhodnutia).

24      Pokiaľ ide o spoločnosti, ktorým bolo určené napadnuté rozhodnutie, Komisia konštatovala, že okrem dcérskych spoločností dotknutých podnikov v Belgicku, v Nemecku, v Luxembursku a v Holandsku sú materské spoločnosti uvedených dcérskych spoločností spoločne a nerozdielne zodpovedné za porušenia článku 81 ES, ktorých sa dopustili ich dcérske spoločnosti, z dôvodu, že mohli počas trvania porušenia uplatňovať rozhodujúci vplyv na ich obchodnú politiku a že bolo možné predpokladať, že túto právomoc využili (odôvodnenia č. 608, 615, 622, 627 a 634 až 641 napadnutého rozhodnutia). Materské spoločnosti spoločnosti MEE neboli spoločne a nerozdielne zodpovedné za správanie svojej dcérskej spoločnosti z dôvodu, že nebolo možné preukázať, že uplatňovali rozhodujúci vplyv na jej správanie (odôvodnenie č. 643 napadnutého rozhodnutia).

25      Na účely výpočtu výšky pokút Komisia v napadnutom rozhodnutí uplatnila metódu stanovenú v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [ESUO] (Ú. v. ES C 9, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia z roku 1998“). Komisia tiež skúmala, či a do akej miery dotknuté podniky splnili požiadavky stanovené oznámením o spolupráci z roku 2002.

26      Komisia kvalifikovala porušenia ako „veľmi závažné“ vzhľadom na ich povahu a na skutočnosť, že každé z nich sa vzťahovalo na celé územie jedného členského štátu (Belgicka, Nemecka, Luxemburska alebo Holandska), aj keď ich skutočný dopad nebolo možné zmerať (odôvodnenie č. 671 napadnutého rozhodnutia).

27      S cieľom zohľadniť skutočnú hospodársku schopnosť dotknutých podnikov spôsobiť značnú ujmu hospodárskej súťaži Komisia rozdelila dotknuté podniky podľa krajín do viacerých kategórií v závislosti od obratu dosiahnutého na trhu výťahov a/alebo eskalátorov a prípadne aj na trhu služieb údržby a modernizácie (odôvodnenia č. 672 a 673 napadnutého rozhodnutia).

28      Pokiaľ ide o kartel v Belgicku, Kone a Schindler boli zaradené do prvej kategórie s východiskovou sumou pokuty stanovenou v závislosti od závažnosti porušenia na 40 000 000 eur. Otis bola zaradená do druhej kategórie s východiskovou sumou pokuty 27 000 000 eur. ThyssenKrupp bola zaradená do tretej kategórie s východiskovou sumou pokuty 16 500 000 eur (odôvodnenia č. 674 a 675 napadnutého rozhodnutia). S cieľom zohľadniť ich veľkosť a ich celkové zdroje bol na východiskovú sumu pokuty, ktorá sa mala uložiť spoločnosti Otis, uplatnený násobný koeficient 1,7 a na východiskovú sumu pokuty spoločnosti ThyssenKrupp bol uplatnený násobný koeficient 2, takže východiskové sumy ich pokút boli zvýšené na 45 900 000 eur a na 33 000 000 eur (odôvodnenia č. 690 a 691 napadnutého rozhodnutia). Vzhľadom na to, že porušenie trvalo sedem rokov a osem mesiacov (od 9. mája 1996 do 29. januára 2004), Komisia zvýšila východiskovú sumu pokuty pre dotknuté podniky o 75 %. Východisková suma pokuty bola teda stanovená na 70 000 000 eur pre spoločnosť Kone, na 80 325 000 eur pre spoločnosť Otis, na 70 000 000 eur pre spoločnosť Schindler a na 57 750 000 eur pre spoločnosť ThyssenKrupp (odôvodnenia č. 692 a 696 napadnutého rozhodnutia). Komisia konštatovala, že spoločnosť ThyssenKrupp treba považovať za viacnásobného porušovateľa a na základe tejto priťažujúcej okolnosti zvýšila jej pokutu o 50 % (odôvodnenia č. 697, 698 a 708 až 710 napadnutého rozhodnutia). Nebola zohľadnená nijaká poľahčujúca okolnosť v prospech dotknutých podnikov (odôvodnenia č. 733, 734, 749, 750 a 753 až 755 napadnutého rozhodnutia). Na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 bolo spoločnosti Kone priznané úplné oslobodenie od pokút. Spoločnosti Otis bolo priznané jednak zníženie pokuty o 40 % v pásme stanovenom v bode 23 písm. b) prvom odseku prvej zarážke uvedeného oznámenia a jednak zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu. Spoločnosti ThyssenKrupp bolo priznané jednak zníženie pokuty o 20 % v pásme stanovenom v bode 23 písm. b) prvom odseku druhej zarážke tohto oznámenia a jednak zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu. Spoločnosti Schindler bolo priznané zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu (odôvodnenia č. 760 až 777 napadnutého rozhodnutia).

29      Pokiaľ ide o kartel v Nemecku, Kone, Otis a ThyssenKrupp boli zaradené do prvej kategórie s východiskovou sumou pokuty 70 000 000 eur. Schindler bola zaradená do druhej kategórie s východiskovou sumou pokuty 17 000 000 eur (odôvodnenia č. 676 až 679 napadnutého rozhodnutia). S cieľom zohľadniť ich veľkosť a ich celkové zdroje bol na východiskovú sumu pokuty, ktorá sa mala uložiť spoločnosti Otis, uplatnený násobný koeficient 1,7 a na východiskovú sumu pokuty spoločnosti ThyssenKrupp bol uplatnený násobný koeficient 2, takže východiskové sumy ich pokút boli zvýšené na 119 000 000 eur a na 140 000 000 eur (odôvodnenia č. 690 a 691 napadnutého rozhodnutia). Vzhľadom na to, že porušenie, ktorého sa dopustili Kone, Otis a ThyssenKrupp, trvalo osem rokov a štyri mesiace (od 1. augusta 1995 do 5. decembra 2003), Komisia zvýšila východiskovú sumu pokuty pre tieto podniky o 80 %. Vzhľadom na to, že porušenie, ktorého sa dopustila Schindler, trvalo päť rokov a štyri mesiace (od 1. augusta 1995 do 6. decembra 2000), Komisia zvýšila východiskovú sumu pokuty pre tento podnik o 50 %. Východisková suma pokuty bola teda zvýšená na 126 000 000 eur pre spoločnosť Kone, na 214 200 000 eur pre spoločnosť Otis, na 25 500 000 eur pre spoločnosť Schindler a na 252 000 000 eur pre spoločnosť ThyssenKrupp (odôvodnenia č. 693 a 696 napadnutého rozhodnutia). Komisia konštatovala, že spoločnosť ThyssenKrupp treba považovať za viacnásobného porušovateľa a na základe tejto priťažujúcej okolnosti zvýšila jej pokutu o 50 % (odôvodnenia č. 697 až 707 napadnutého rozhodnutia). Nebola zohľadnená nijaká poľahčujúca okolnosť v prospech dotknutých podnikov (odôvodnenia č. 727 až 729, 735, 736, 742 až 744, 749, 750 a 753 až 755 napadnutého rozhodnutia). Spoločnosti Kone bolo priznané jednak maximálne zníženie pokuty o 50 % stanovené v bode 23 písm. b) prvom odseku prvej zarážke oznámenia o spolupráci z roku 2002 a jednak zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu. Spoločnosti Otis bolo priznané jednak zníženie pokuty o 25 % v pásme stanovenom v bode 23 písm. b) prvom odseku druhej zarážke uvedeného oznámenia a jednak zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu. Spoločnosti Schindler bolo priznané jednak zníženie pokuty o 15 % v pásme stanovenom v bode 23 písm. b) prvom odseku tretej zarážke tohto oznámenia a jednak zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu. Spoločnosti ThyssenKrupp bolo priznané zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu (odôvodnenia č. 778 až 813 napadnutého rozhodnutia).

30      Pokiaľ ide o kartel v Luxembursku, Otis a Schindler boli zaradené do prvej kategórie s východiskovou sumou pokuty 10 000 000 eur. Kone a ThyssenKrupp boli zaradené do druhej kategórie s východiskovou sumou pokuty 2 500 000 eur (odôvodnenia č. 680 až 683 napadnutého rozhodnutia). S cieľom zohľadniť ich veľkosť a ich celkové zdroje bol na východiskovú sumu pokuty, ktorá sa mala uložiť spoločnosti Otis, uplatnený násobný koeficient 1,7 a na východiskovú sumu pokuty spoločnosti ThyssenKrupp bol uplatnený násobný koeficient 2, takže východiskové sumy ich pokút boli zvýšené na 17 000 000 eur a na 5 000 000 eur (odôvodnenia č. 690 a 691 napadnutého rozhodnutia). Vzhľadom na to, že porušenie trvalo osem rokov a tri mesiace (od 7. decembra 1995 do 9. marca 2004), Komisia zvýšila východiskovú sumu pokuty pre dotknuté podniky o 80 %. Východisková suma pokuty bola teda zvýšená na 4 500 000 eur pre spoločnosť Kone, na 30 600 000 eur pre spoločnosť Otis, na 18 000 000 eur pre spoločnosť Schindler a na 9 000 000 eur pre spoločnosť ThyssenKrupp (odôvodnenia č. 694 a 696 napadnutého rozhodnutia). Komisia konštatovala, že spoločnosť ThyssenKrupp treba považovať za viacnásobného porušovateľa, a na základe tejto priťažujúcej okolnosti zvýšila jej pokutu o 50 % (odôvodnenia č. 697, 698 a 711 až 714 napadnutého rozhodnutia). Nebola zohľadnená nijaká poľahčujúca okolnosť v prospech dotknutých podnikov (odôvodnenia č. 730, 749, 750 a 753 až 755 napadnutého rozhodnutia). Na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 bolo spoločnosti Kone priznané úplné oslobodenie od pokút. Spoločnosti Otis bolo priznané jednak zníženie pokuty o 40 % v pásme stanovenom v bode 23 písm. b) prvom odseku prvej zarážke uvedeného oznámenia a jednak zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu. Spoločnostiam Schindler a ThyssenKrupp bolo priznané iba zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu (odôvodnenia č. 814 až 835 napadnutého rozhodnutia).

31      Pokiaľ ide o kartel v Holandsku, Kone bola zaradená do prvej kategórie s východiskovou sumou pokuty 55 000 000 eur. Otis bola zaradená do druhej kategórie s východiskovou sumou pokuty 41 000 000 eur. Schindler bola zaradená do tretej kategórie s východiskovou sumou pokuty 24 500 000 eur. ThyssenKrupp a MEE boli zaradené do štvrtej kategórie s východiskovou sumou pokuty 8 500 000 eur (odôvodnenia č. 684 a 685 napadnutého rozhodnutia). S cieľom zohľadniť ich veľkosť a ich celkové zdroje bol na východiskovú sumu pokuty, ktorá sa mala uložiť spoločnosti Otis, uplatnený násobný koeficient 1,7 a na východiskovú sumu pokuty spoločnosti ThyssenKrupp bol uplatnený násobný koeficient 2, takže východiskové sumy ich pokút boli zvýšené na 69 700 000 eur a na 17 000 000 eur (odôvodnenia č. 690 a 691 napadnutého rozhodnutia). Vzhľadom na to, že porušenie, ktorého sa dopustili Otis a ThyssenKrupp, trvalo päť rokov a desať mesiacov (od 15. apríla 1998 do 5. marca 2004), Komisia zvýšila východiskovú sumu pokuty pre tieto podniky o 55 %. Vzhľadom na to, že porušenie, ktorého sa dopustili Kone a Schindler, trvalo štyri roky a deväť mesiacov (od 1. júna 1999 do 5. marca 2004), Komisia zvýšila východiskovú sumu pokuty pre tieto podniky o 45 %. Vzhľadom na to, že porušenie, ktorého sa dopustila MEE, trvalo štyri roky a jeden mesiac (od 11. januára 2000 do 5. marca 2004), Komisia zvýšila východiskovú sumu pokuty pre tento podnik o 40 %. Východisková suma pokuty bola teda zvýšená na 79 750 000 eur pre spoločnosť Kone, na 108 035 000 eur pre spoločnosť Otis, na 35 525 000 eur pre spoločnosť Schindler, na 26 350 000 eur pre spoločnosť ThyssenKrupp a na 11 900 000 eur pre spoločnosť MEE (odôvodnenia č. 695 a 696 napadnutého rozhodnutia). Komisia konštatovala, že spoločnosť ThyssenKrupp treba považovať za viacnásobného porušovateľa, a na základe tejto priťažujúcej okolnosti zvýšila jej pokutu o 50 % (odôvodnenia č. 697, 698 a 715 až 720 napadnutého rozhodnutia). Nebola zohľadnená nijaká poľahčujúca okolnosť v prospech dotknutých podnikov (odôvodnenia č. 724 až 726, 731, 732, 737, 739 až 741, 745 až 748 a 751 až 755 napadnutého rozhodnutia). Na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 bolo spoločnosti Otis priznané úplné oslobodenie od pokút. Spoločnosti ThyssenKrupp bolo priznané jednak zníženie pokuty o 40 % v pásme stanovenom v bode 23 písm. b) prvom odseku prvej zarážke uvedeného oznámenia a jednak zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu. Spoločnostiam Schindler a MEE bolo priznané zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu (odôvodnenia č. 836 až 855 napadnutého rozhodnutia).

32      Výrok napadnutého rozhodnutia znie:

„Článok 1

1.      Pokiaľ ide o Belgicko, nasledujúce podniky porušili článok 81 [ES] tým, že počas uvedených období pravidelne uzatvárali kolektívne dohody v rámci dohôd a zosúladených postupov na vnútroštátnej úrovni týkajúcich sa výťahov a eskalátorov s cieľom rozdeliť si trhy, rozdeliť si zákazky v rámci verejných a súkromných obchodných súťaží a iné zmluvy v súlade s vopred dohodnutými podielmi týkajúcich sa predaja a montáže a nekonkurovať si v oblasti zmlúv týkajúcich sa údržby a modernizácie:

–        Kone: [KC] a [Kone Belgicko]: od 9. mája 1996 do 29. januára 2004,

–        Otis: [UTC], [OEC] a [Otis Belgicko]: od 9. mája 1996 do 29. januára 2004,

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Belgicko]: od 9. mája 1996 do 29. januára 2004 a

–        ThyssenKrupp: [TKAG], [TKE] a [TKAL]: od 9. mája 1996 do 29. januára 2004.

2.      Pokiaľ ide o Nemecko, nasledujúce podniky porušili článok 81 [ES] tým, že počas uvedených období pravidelne uzatvárali kolektívne dohody v rámci dohôd a zosúladených postupov na vnútroštátnej úrovni týkajúcich sa výťahov a eskalátorov s cieľom rozdeliť si trhy, rozdeliť si zákazky v rámci verejných a súkromných obchodných súťaží a iné zmluvy v súlade s vopred dohodnutými podielmi týkajúcich sa predaja a montáže:

–        Kone: [KC] a [Kone Nemecko]: od 1. augusta 1995 do 5. decembra 2003,

–        Otis: [UTC], [OEC] a [Otis Nemecko]: od 1. augusta 1995 do 5. decembra 2003,

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Nemecko]: od 1. augusta 1995 do 6. decembra 2000 a

–        ThyssenKrupp: [TKAG], [TKE], [TKA] a [TKF]: od 1. augusta 1995 do 5. decembra 2003.

3.      Pokiaľ ide o Luxembursko, nasledujúce podniky porušili článok 81 [ES] tým, že počas uvedených období pravidelne uzatvárali kolektívne dohody v rámci dohôd a zosúladených postupov na vnútroštátnej úrovni týkajúcich sa výťahov a eskalátorov s cieľom rozdeliť si trhy, rozdeliť si zákazky v rámci verejných a súkromných obchodných súťaží a iné zmluvy v súlade s vopred dohodnutými podielmi týkajúcich sa predaja a montáže a nekonkurovať si v oblasti zmlúv týkajúcich sa údržby a modernizácie:

–        Kone: [KC] a [Kone Luxembursko]: od 7. decembra 1995 do 29. januára 2004,

–        Otis: [UTC], [OEC], [Otis Belgicko], [GTO] a [GT]: od 7. decembra 1995 do 9. marca 2004,

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Luxembursko]: od 7. decembra 1995 do 9. marca 2004 a

–        ThyssenKrupp: [TKAG], [TKE] a [TKAL]: od 7. decembra 1995 do 9. marca 2004.

4.      Pokiaľ ide o Holandsko, nasledujúce podniky porušili článok 81 [ES] tým, že počas uvedených období pravidelne uzatvárali kolektívne dohody v rámci dohôd a zosúladených postupov na vnútroštátnej úrovni týkajúcich sa výťahov a eskalátorov s cieľom rozdeliť si trhy, rozdeliť si zákazky v rámci verejných a súkromných obchodných súťaží a iné zmluvy v súlade s vopred dohodnutými podielmi týkajúcich sa predaja a montáže a nekonkurovať si v oblasti zmlúv týkajúcich sa údržby a modernizácie:

–        Kone: [KC] a [Kone Holandsko]: od 1. júna 1999 do 5. marca 2004,

–        Otis: [UTC], [OEC] a [Otis Holandsko]: od 15. apríla 1998 do 5. marca 2004,

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Holandsko]: od 1. júna 1999 do 5. marca 2004,

–        ThyssenKrupp: [TKAG] a [TKL]: od 15. apríla 1998 do 5. marca 2004 a

–        [MEE]: od 11. januára 2000 do 5. marca 2004.

Článok 2

1.      Za porušenia v Belgicku uvedené v článku 1 ods. 1 sa ukladajú tieto pokuty:

–        Kone: [KC] a [Kone Belgicko] spoločne a nerozdielne: 0 eur,

–        Otis: [UTC], [OEC] a [Otis Belgicko] spoločne a nerozdielne: 47 713 050 eur,

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Belgicko] spoločne a nerozdielne: 69 300 000 eur a

–        ThyssenKrupp: [TKAG], [TKE] a [TKLA] spoločne a nerozdielne: 68 607 000 eur.

2.      Za porušenia v Nemecku uvedené v článku 1 ods. 2 sa ukladajú tieto pokuty:

–        Kone: [KC] a [Kone Nemecko] spoločne a nerozdielne: 62 370 000 eur,

–        Otis: [UTC], [OEC] a [Otis Nemecko] spoločne a nerozdielne: 159 043 500 eur,

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Nemecko] spoločne a nerozdielne: 21 458 250 eur a

–        ThyssenKrupp: [TKAG], [TKE], [TKA] a [TKF] spoločne a nerozdielne: 374 220 000 eur.

3.      Za porušenia v Luxembursku uvedené v článku 1 ods. 3 sa ukladajú tieto pokuty:

–        Kone: [KC] a [Kone Luxembursko] spoločne a nerozdielne: 0 eur,

–        Otis: [UTC], [OEC], [Otis Belgicko], [GTO] a [GT] spoločne a nerozdielne: 18 176 400 eur,

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Luxembursko] spoločne a nerozdielne: 17 820 000 eur a

–        ThyssenKrupp: [TKAG], [TKE] a [TKAL] spoločne a nerozdielne: 13 365 000 eur.

4.      Za porušenia v Holandsku uvedené v článku 1 ods. 4 sa ukladajú tieto pokuty:

–        Kone: [KC] a [Kone Holandsko] spoločne a nerozdielne: 79 750 000 eur,

–        Otis: [UTC], [OEC] a [Otis Holandsko] spoločne a nerozdielne: 0 eur,

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Holandsko] spoločne a nerozdielne: 35 169 750 eur,

–        ThyssenKrupp: [TKAG] a [TKL] spoločne a nerozdielne: 23 477 850 eur a

–        [MEE]: 1 841 400 eur.

…“

 Konanie a návrhy účastníkov konania

33      Návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa 7. mája 2007 (vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07) a 8. mája 2007 (vo veci T‑154/07) podali žalobkyne žaloby, ktorými sa začalo toto konanie.

34      Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (ôsma komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania v prejednávaných veciach a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 svojho rokovacieho poriadku písomne položil účastníkom konania otázky a požiadal ich o predloženie dokumentov. Účastníci konania vyhoveli týmto žiadostiam v stanovenej lehote.

35      Prednesy účastníkov konania vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté na pojednávaniach konaných 3., 7. a 10. septembra 2009. Ústna časť konania vo veciach T‑144/07 a T‑148/07 bola následne ukončená.

36      V nadväznosti na žiadosti Súdu prvého stupňa na pojednávaniach žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 predložili určité dokumenty.

37      Listami zo 14. a 15. septembra 2009 žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 doručili do kancelárie „korigendum“, ktoré sa týkalo ich žalobného dôvodu založeného na nesprávnom konštatovaní opakovaného porušenia.

38      Uzneseniami z 20. októbra 2009 bola vo veciach T‑144/07 a T‑148/07 opätovne otvorená ústna časť konania.

39      „Korigendá“ žalobkýň boli založené do spisu vo veciach uvedených v bode 37 vyššie. Komisia predložila svoje pripomienky k týmto korigendám a poukázala najmä na ich neprípustnosť. Žalobkyne predložili svoje pripomienky v tejto súvislosti a ústna časť konania v týchto veciach bola následne ukončená.

40      Po vypočutí účastníkov konania v tejto súvislosti na pojednávaní Súd prvého stupňa rozhodol na základe článku 50 svojho rokovacieho poriadku, že spojí prejednávané veci na účely vyhlásenia rozsudku.

41      Žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ich týka,

–        subsidiárne znížil uloženú pokutu,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

42      V každej veci Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

 O veci samej

1.     Úvodné poznámky

43      Predmetom žalôb podaných žalobkyňami vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 sú jednak návrhy na zrušenie napadnutého rozhodnutia a jednak subsidiárne návrhy na zrušenie alebo zníženie pokút uložených žalobkyniam.

44      Žalobkyne na podporu svojich žalôb uvádzajú desať žalobných dôvodov. Prvé dva žalobné dôvody, ktoré sú založené na neexistencii právomoci Komisie a na zneužívajúcom konštatovaní solidárnej zodpovednosti za porušenie, patria k návrhom na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

45      Ďalších osem žalobných dôvodov, ktoré uvádzajú žalobkyne, sa týka stanovenia výšky pokút, a teda tieto žalobné dôvody patria k návrhom na zrušenie alebo zníženie pokút. Prvý žalobný dôvod, ktorý uvádzajú žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07, je založený na porušení zásady ne bis in idem. Druhý žalobný dôvod, ktorý uvádzajú žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07, je založený na porušení usmernení z roku 1998, zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania, ako aj práva na obhajobu pri stanovení východiskovej sumy pokút v závislosti od závažnosti porušení. Tretí žalobný dôvod, ktorý uvádzajú všetky žalobkyne, je založený na porušení usmernení z roku 1998, zásady proporcionality, článku 253 ES a zásady rovnosti zaobchádzania pri uplatnení skupinového násobného koeficientu na účely zohľadnenia cieľa odstrašenia pri stanovení východiskovej sumy pokút. Štvrtý žalobný dôvod, ktorý uvádzajú všetky žalobkyne, je založený na porušení usmernení z roku 1998, zásady proporcionality a práva na obhajobu pri zvýšení základnej sumy pokút o 50 % z dôvodu opakovaného porušenia. Piaty žalobný dôvod, ktorý uvádzajú všetky žalobkyne, je založený na porušení oznámenia o spolupráci z roku 2002 a zásad ochrany legitímnej dôvery, ako aj rovnosti zaobchádzania pri posúdení ich spolupráce. Šiesty žalobný dôvod, ktorý uvádzajú všetky žalobkyne, je založený na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, rovnosti zaobchádzania, proporcionality a riadnej správy vecí verejných pri určení sumy zníženia pokút priznaného za spoluprácu nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002. Siedmy žalobný dôvod, ktorý uvádzajú všetky žalobkyne, je založený na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Napokon ôsmy žalobný dôvod, ktorý uvádzajú žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07, je založený na porušení zásady proporcionality pri výpočte konečnej sumy pokút.

2.     O návrhoch na zrušenie napadnutého rozhodnutia

 O žalobnom dôvode založenom na neexistencii právomoci Komisie

46      Tento žalobný dôvod bude preskúmaný v oboch jeho častiach. Prvá časť je založená na porušení článku 81 ods. 1 ES z dôvodu, že predmetné kartely údajne nemajú vplyv na obchod medzi členskými štátmi. Druhá, subsidiárne formulovaná časť je založená na porušení nariadenia č. 1/2003, oznámenia Komisie o spolupráci v rámci siete orgánov hospodárskej súťaže [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ C 101, 2004, s. 43) (ďalej len „oznámenie o spolupráci v rámci siete“) a zásad rovnosti zaobchádzania a ochrany legitímnej dôvery, keďže Komisia mala prenechať stíhanie porušení príslušným vnútroštátnym orgánom.

 O prvej časti založenej na porušení článku 81 ods. 1 ES z dôvodu, že predmetné kartely nemajú vplyv na obchod medzi členskými štátmi

47      V odôvodnení č. 602 napadnutého rozhodnutia Komisia poukazuje na to, že „uplatňovanie a vykonávanie systému prideľovania projektov štyrmi hlavnými výrobcami výťahov a eskalátorov (v prípade Holandska vrátane spoločnosti [MEE]) v každom dotknutom členskom štáte vzhľadom na ich prax odkazovania boli spôsobilé vyvolať zmenu smerovania obchodných tokov v porovnaní s ich smerovaním za odlišných okolností“. Komisia v tejto súvislosti vychádza z ďalej uvedených skutočností.

48      Po prvé Komisia konštatuje, že „v rámci Únie sa uskutočňujú niektoré cezhraničné transakcie týkajúce sa predaja a montáže výťahov a eskalátorov, ako aj poskytovania služieb údržby a modernizácie“ (odôvodnenie č. 86 napadnutého rozhodnutia; pozri tiež odôvodnenie č. 596 napadnutého rozhodnutia).

49      Podľa Komisie jej spis „obsahuje viaceré príklady cezhraničných transakcií, na ktorých sa podieľajú prevažne MSP, ale tiež aspoň jeden veľký podnik, konkrétne [MEE, ktorá] prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti v Holandsku zásobuje aj belgický trh“ (odôvodnenie č. 87 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho Komisia konštatuje, že „štyria hlavní výrobcovia príležitostne tiež reagujú na cezhraničné výzvy na predkladanie ponúk v rámci Únie,“ a na podporu tohto tvrdenia uvádza viaceré príklady (odôvodnenie č. 88 napadnutého rozhodnutia; pozri tiež odôvodnenie č. 78 napadnutého rozhodnutia). Podľa Komisie „zákazníci sa v čoraz väčšej miere obracajú na zahraničných dodávateľov“ (odôvodnenie č. 596 napadnutého rozhodnutia).

50      Podľa Komisie navyše existuje „trend, že veľké (nadnárodné) podniky a skupiny podnikov, ktoré pôsobia vo viacerých členských štátoch, napríklad medzinárodné hotelové siete, uprednostňujú uzatváranie zmlúv vzťahujúcich sa na viaceré členské štáty“ (odôvodnenie č. 89 napadnutého rozhodnutia).

51      Po druhé Komisia poukazuje na prax odkazovania štyroch najväčších výrobcov výťahov a eskalátorov v Európe. Podľa Komisie „počet cezhraničných transakcií by bol vyšší, ak by [títo]… výrobcovia… neuplatňovali stratégiu zameranú na odmietanie takmer všetkých cezhraničných žiadostí o cenové ponuky a odkazovanie svojich zákazníkov na príslušnú vnútroštátnu dcérsku spoločnosť“ (odôvodnenie č. 90 napadnutého rozhodnutia; pozri tiež odôvodnenie č. 596 napadnutého rozhodnutia).

52      Po tretie v rámci svojho právneho posúdenia Komisia zdôrazňuje, že „skutočnosť, že horizontálny kartel sa vzťahuje len na jeden členský štát, neznamená, že protiprávne dohody nemôžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi“ (odôvodnenie č. 595 napadnutého rozhodnutia). Komisia navyše pripomína, že podľa ustálenej judikatúry „možný vplyv dohody na obchod medzi členskými štátmi sa posudzuje najmä s prihliadnutím na postavenie a význam účastníkov na trhu s príslušnými výrobkami [rozsudok Súdneho dvora z 28. apríla 1998, Javico, C‑306/96, Zb. s. I‑1983, bod 17]“ (odôvodnenie č. 600 napadnutého rozhodnutia). Komisia tiež tvrdí, že „vzhľadom na výšku podielu obratu, ktorý štyria hlavní výrobcovia výťahov a eskalátorov dosahujú v oblasti predaja, montáže, údržby a modernizácie výťahov a eskalátorov, a vzhľadom na to, že zaviedli a spolu so svojou praxou odkazovania uplatňovali systém prideľovania projektov, ktorý sa vzťahoval na celé územie Belgicka, Luxemburska, Nemecka a Holandska, je potrebné predpokladať, že schopnosť zahraničných podnikov predávať svoje výrobky a služby v dotknutých krajinách bola obmedzená, keďže v týchto krajinách museli čeliť skupine výrobcov, ktorí spolu predstavovali väčšinu ponuky na trhu“ (odôvodnenie č. 600 napadnutého rozhodnutia).

53      Žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 v podstate tvrdia, že porušenia citeľne neovplyvnili obchod medzi členskými štátmi, takže nepredstavujú porušenie článku 81 ES.

54      Ako vyplýva už zo znenia článkov 81 ES a 82 ES, na to, aby sa normy Únie týkajúce sa hospodárskej súťaže uplatňovali na kartel alebo zneužitie dominantného postavenia, je potrebné, aby mohli ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi (rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 2006, Manfredi a i., C‑295/04 až C‑298/04, Zb. s. I‑6619, bod 40).

55      Pri výklade a uplatnení tejto podmienky týkajúcej sa vplyvu na obchod medzi členskými štátmi je potrebné vychádzať z cieľa tejto podmienky, ktorým je určiť v rámci právnej úpravy hospodárskej súťaže pôsobnosť práva Únie a právnych poriadkov členských štátov. Do pôsobnosti práva Únie teda patria všetky kartely a postupy, ktoré sú spôsobilé ohroziť slobodu obchodovania medzi členskými štátmi spôsobom, ktorý by mohol škodiť napĺňaniu cieľov jednotného trhu medzi členskými štátmi, najmä oddelením vnútroštátnych trhov alebo zmenou štruktúry hospodárskej súťaže na spoločnom trhu (rozsudky Súdneho dvora Manfredi a i., už citovaný v bode 54 vyššie, bod 41; z 23. novembra 2006, Asnef-Equifax a Administración del Estado, C‑238/05, Zb. s. I‑11125, bod 33, a z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, Zb. s. I‑829, bod 89).

56      Na to, aby rozhodnutie, dohoda alebo postup boli spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, musia na základe súboru skutkových a právnych okolností umožniť s dostatočnou pravdepodobnosťou predpokladať, že by mohli mať priamy či nepriamy, skutočný či potenciálny vplyv na obchod medzi členskými štátmi, a to takým spôsobom, že by bolo možné obávať sa, že budú brániť vytvoreniu jednotného trhu medzi členskými štátmi. Okrem toho je potrebné, aby tento vplyv nebol bezvýznamný (rozsudky Javico, už citovaný v bode 52 vyššie, bod 16; z 21. januára 1999, Bagnasco a i., C‑215/96 a C‑216/96, Zb. s. I‑135, bod 47; Manfredi a i., už citovaný v bode 54 vyššie, bod 42; Asnef‑Equifax a Administración del Estado, už citovaný v bode 55 vyššie, bod 34, a Dalmine/Komisia, už citovaný v bode 55 vyššie, bod 90).

57      Ovplyvnenie obchodu vo vnútri Spoločenstva teda vo všeobecnosti vyplýva zo súčasného výskytu viacerých faktorov, ktoré by nevyhnutne neboli určujúcimi faktormi, pokiaľ by boli posudzované samostatne (rozsudky Bagnasco a i., už citovaný v bode 56 vyššie, bod 47; Manfredi a i., už citovaný v bode 54 vyššie, bod 43, a Asnef-Equifax a Administración del Estado, už citovaný v bode 55 vyššie, bod 35).

58      Podľa žalobkýň porušenia uvedené v článku 1 napadnutého rozhodnutia nemajú vplyv na obchod medzi členskými štátmi, keďže činnosti v oblasti výťahov a eskalátorov sú organizované na vnútroštátnej či dokonca lokálnej úrovni najmä vzhľadom na skutočnosť, že montáž a údržba výťahov a eskalátorov predstavujú práce vykonávané skúsenými odborníkmi, ktoré z dôvodov hospodárskej efektívnosti možno uskutočňovať len na lokálnej úrovni, ako aj vzhľadom na potrebu zabezpečiť rýchle zásahy a na existenciu vnútroštátnych predpisov. Medzištátne transakcie sú navyše výnimočné. Samotná Komisia sa domnieva, že kartely boli vnútroštátne.

59      Je potrebné konštatovať, že žalobkyne nespochybňujú skutočnosť, že štyri kartely konštatované v článku 1 napadnutého rozhodnutia sa vzťahovali na celé územie Belgicka, Nemecka, Luxemburska a Holandska (odôvodnenia č. 595 a 600 napadnutého rozhodnutia).

60      Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že kartel s pôsobnosťou na celom území členského štátu má vo svojej podstate za následok upevnenie rozdelenia trhov na vnútroštátnej úrovni, čím bráni vzájomnej hospodárskej preniknuteľnosti trhov sledovanej Zmluvou (rozsudky Súdneho dvora zo 17. októbra 1972, Vereeniging van Cementhandelaren/Komisia, 8/72, Zb. s. 977, bod 29; z 19. februára 2002, Wouters a i., C‑309/99, Zb. s. I‑1577, bod 95; Manfredi a i., už citovaný v bode 54 vyššie, bod 45, a Asnef-Equifax a Administración del Estado, už citovaný v bode 55 vyššie, bod 37; rozsudky Súdu prvého stupňa z 22. októbra 1997, SCK a FNK/Komisia, T‑213/95 a T‑18/96, Zb. s. II‑1739, bod 179, a zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, bod 180).

61      Z tejto judikatúry vyplýva, že existuje prinajmenšom silná domnienka, že postup spočívajúci v obmedzení hospodárskej súťaže, ktorý sa vzťahuje na celé územie členského štátu, môže prispieť k oddeleniu trhov a ovplyvniť obchod v rámci Spoločenstva. Túto domnienku možno vyvrátiť iba v prípade, ak sa analýzou znakov dohody a jej hospodárskych súvislostí preukáže opak (rozsudok Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, už citovaný v bode 60 vyššie, bod 181).

62      V prvom rade na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07, Komisia v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, že kartely sú spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 81 ods. 1 ES, nielen na základe tejto judikatúry. Z bodov 47 až 52 vyššie totiž vyplýva, že Komisia sa v uvedenom rozhodnutí opierala aj o existenciu určitých cezhraničných transakcií týkajúcich sa predaja a montáže výťahov a eskalátorov, ako aj poskytovania služieb údržby a modernizácie, na ktorých sa podieľali najmä štyria hlavní výrobcovia uvedení v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia č. 87, 88 a 596 napadnutého rozhodnutia).

63      Ďalej je potrebné konštatovať, že tvrdenia žalobkýň týkajúce sa osobitostí relevantného trhu, ktoré údajne preukazujú jeho vnútroštátnu či dokonca lokálnu povahu, nemôžu ovplyvniť dôkaznú silu listinných dôkazov uvedených v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia č. 88 a 90 napadnutého rozhodnutia), ktoré preukazujú existenciu obchodu medzi členskými štátmi na trhu uvedenom v napadnutom rozhodnutí. To isté platí pre argumentáciu týkajúcu sa výnimočnosti medzištátnych transakcií, ktorá spochybňuje len citeľný charakter ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi, a nie samotnú existenciu takého obchodu.

64      Napokon, ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, prax odkazovania spoločností Kone, Otis, Schindler a ThyssenKrupp „sama osebe svedčí o tom, že existuje určitý záujem na strane zákazníkov obracať sa na zahraničných dodávateľov“ (odôvodnenie č. 596 napadnutého rozhodnutia). Komisia navyše okrem iného poukázala na účasť zahraničných podnikov na vnútroštátnych ponukových konaniach (odôvodnenie č. 78 napadnutého rozhodnutia), ako aj na existenciu cezhraničných ponukových konaní (odôvodnenie č. 89 napadnutého rozhodnutia). Ako Komisia uvádza v odôvodnení č. 90 napadnutého rozhodnutia, možno vychádzať z toho, že počet cezhraničných transakcií by bol vyšší, ak by štyria vyššie uvedení veľkí výrobcovia neuplatňovali stratégiu zameranú na odmietanie takmer všetkých cezhraničných žiadostí o ponuky a odkazovanie zákazníkov na príslušnú vnútroštátnu dcérsku spoločnosť.

65      V tejto súvislosti sa tvrdenie žalobkýň, že prax odkazovania vyplýva z povahy predmetnej činnosti, musí zamietnuť. Vyvracia ho totiž samotná existencia určitých cezhraničných transakcií na relevantnom trhu.

66      Preto je potrebné konštatovať, že Komisia na základe skutkových konštatovaní uvedených v predchádzajúcich bodoch a na základe ustálenej judikatúry (pozri bod 60 vyššie) oprávnene konštatovala, že kartely uvedené v článku 1 napadnutého rozhodnutia môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

67      Pokiaľ ide o otázku, či tento vplyv možno považovať za citeľný, je potrebné pripomenúť, že možný vplyv dohody alebo zosúladeného postupu na obchod medzi členskými štátmi sa posudzuje najmä s prihliadnutím na postavenie a význam účastníkov na trhu s príslušnými výrobkami (rozsudky Súdneho dvora z 10. júla 1980, Lancôme a Cosparfrance Nederland, 99/79, Zb. s. 2511, bod 24, a Javico, už citovaný v bode 52 vyššie, bod 17; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. júla 1994, Parker Pen/Komisia, T‑77/92, Zb. s. II‑549, bod 40).

68      Výrobcovia uvedení v napadnutom rozhodnutí „spolu predstavovali väčšinu ponuky na trhu“ (odôvodnenie č. 600 napadnutého rozhodnutia), konkrétne približne 81 % predaja výťahov a eskalátorov v Európe (údaj za rok 2004 vyjadrený objemom) (odôvodnenie č. 83 napadnutého rozhodnutia). Títo výrobcovia mali teda dostatočnú veľkosť a ekonomickú silu na to, aby ich postupy uvedené v napadnutom rozhodnutí boli spôsobilé citeľne ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 1. februára 1978, Miller International Schallplatten/Komisia, 19/77, Zb. s. 131, bod 10, a rozsudok SCK a FNK/Komisia, už citovaný v bode 60 vyššie, bod 181).

69      Navyše a na rozdiel od tvrdení žalobkýň Komisia nebola povinná preukázať, že sporné dohody mali v praxi citeľný vplyv na obchod medzi členskými štátmi alebo že cezhraničný obchod by sa po skončení porušení zvýšil. Článok 81 ods. 1 ES vyžaduje len to, aby dohody a zosúladené postupy, ktoré obmedzujú hospodársku súťaž, boli spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi (rozsudok Asnef-Equifax a Administración del Estado, už citovaný v bode 55 vyššie, bod 43, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2006, FNCBV a i./Komisia, T‑217/03 a T‑245/03, Zb. s. II‑4987, bod 68).

70      Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že Komisia oprávnene konštatovala, že kartely uvedené v článku 1 napadnutého rozhodnutia citeľne ovplyvnili obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 81 ods. 1 ES.

71      Preto sa prvá časť musí zamietnuť.

 O druhej časti založenej na porušení nariadenia č. 1/2003, oznámenia o spolupráci v rámci siete a zásad rovnosti zaobchádzania a ochrany legitímnej dôvery, keďže Komisia mala prenechať stíhanie porušení príslušným vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže

72      V odôvodnení č. 543 napadnutého rozhodnutia Komisia odôvodňuje svoju právomoc uplatniť článok 81 ES na kartely uvedené v uvedenom rozhodnutí takto:

„… nariadenie č. 1/2003 ponechalo v platnosti režim súbežnej právomoci Spoločenstva na uplatnenie článku 81 ods. 1 [ES]. Toto nariadenie najmä nezmenilo právomoc Komisie prešetriť každé domnelé porušenie a prijať rozhodnutia podľa článku 81 [ES], a to aj pokiaľ ide o porušenia, ktorých účinky nastávajú prevažne len v jednom členskom štáte. Oznámenie [o spolupráci v rámci siete] určuje usmernenia na rozdelenie úloh medzi Komisiu a orgány hospodárskej súťaže členských štátov. Nariadenie č. 1/2003 ani oznámenie [o spolupráci v rámci siete] nezakladá práva ani očakávania podniku, pokiaľ ide o posúdenie jeho veci konkrétnym orgánom hospodárskej súťaže, pričom nič tiež nebráni Komisii v tom, aby konala vo veci domnelého porušenia článku 81 [ES], a to aj v rámci vecí obmedzených na územie len jedného členského štátu…“

73      Žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 v podstate tvrdia, že aj keby bol článok 81 ES uplatniteľný, Komisia nemala právomoc začať konanie a uložiť pokuty. Začatie konania Komisiou údajne predstavuje porušenie oznámenia o spolupráci v rámci siete a zásady ochrany legitímnej dôvery. Podľa článkov 5 a 35 nariadenia č. 1/2003 a bodov 8 a 14 oznámenia o spolupráci v rámci siete majú príslušné vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže vhodnejšie postavenie na stíhanie porušení. Žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 tiež tvrdia, že oznámenie o spolupráci v rámci siete je pre orgány hospodárskej súťaže záväzné, čo údajne vyplýva zo zásad zákonnosti verejnej správy, rovnosti zaobchádzania a dodržiavania legitímnej dôvery. Napokon žalobkyne vo veciach T‑147/07 a T‑149/07 zdôrazňujú, že stíhanie porušení vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže by bolo účinnejšie vzhľadom na „jazykové nedostatky“ príslušných úradníkov Komisie.

74      Podľa uvedených žalobkýň skutočnosť, že Komisia prenechala rakúskemu orgánu hospodárskej súťaže stíhanie paralelného porušenia článku 81 ES na trhu výťahov a eskalátorov v Rakúsku, svedčí o arbitrárnosti uplatnenia zásad deľby právomoci stanovených v oznámení o spolupráci v rámci siete. Žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 v tejto súvislosti tvrdia, že sa s nimi zaobchádzalo menej výhodne ako v prípade, ak by vo veci konali orgány príslušné podľa oznámenia o spolupráci v rámci siete, keďže belgický, luxemburský a holandský orgán hospodárskej súťaže by im priznal oslobodenie od pokút.

75      V prvom rade je potrebné pripomenúť, že pokiaľ ide o rozdelenie právomocí medzi Komisiu a vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže, nariadenie č. 1/2003 zrušuje predchádzajúci centralizovaný systém a v súlade so zásadou subsidiarity organizuje širšie združenie vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže. Podľa článku 35 nariadenia č. 1/2003 sú teda členské štáty povinné určiť orgán alebo orgány hospodárskej súťaže príslušné na uplatňovanie článkov 81 ES a 82 ES a článok 5 nariadenia č. 1/2003 oprávňuje tieto orgány uplatňovať právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. marca 2007, France Télécom/Komisia, T‑339/04, Zb. s. II‑521, bod 79).

76      Na základe spolupráce medzi Komisiou a vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže zavedenej nariadením č. 1/2003 sa však nemožno domnievať, že v prejednávanej veci Komisia mala prenechať stíhanie jednotlivých porušení príslušným vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže. Naopak z ustanovení nariadenia č. 1/2003 vyplýva, že Komisia si ponecháva svoju rozhodujúcu úlohu pri vyšetrovaní a zisťovaní porušení pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, ktorá nie je dotknutá paralelnou právomocou, ktorou disponujú vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže podľa uvedeného nariadenia. Podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 je totiž Komisia oprávnená začať konanie s cieľom prijať rozhodnutie, aj keď vnútroštátny orgán už koná vo veci, po konzultácii s týmto orgánom. Okrem toho podľa uvedeného ustanovenia začatie konania Komisiou zbavuje vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže ich právomoci uplatňovať pravidlá Únie v oblasti hospodárskej súťaže v takej veci.

77      Pokiaľ ide o oznámenie o spolupráci v rámci siete, ktoré bolo podľa žalobkýň v prejednávanej veci porušené, je potrebné poukázať na to, že podľa bodu 31 tohto oznámenia toto oznámenie nepriznáva dotknutým podnikom individuálne právo, aby vec posúdil konkrétny orgán. Žalobkyne teda nemôžu dôvodne tvrdiť, že podľa tohto oznámenia mali právo alebo legitímne očakávanie, že porušenia konštatované v napadnutom rozhodnutí budú stíhať vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok France Télécom/Komisia, už citovaný v bode 75 vyššie, bod 83).

78      Komisia teda v odôvodnení č. 543 napadnutého rozhodnutia správne konštatovala, že „nariadenie č. 1/2003, ani oznámenie [o spolupráci v rámci siete] nezakladá práva ani očakávania podniku, pokiaľ ide o posúdenie jeho veci konkrétnym orgánom hospodárskej súťaže.“

79      Okrem toho aj za predpokladu, že oznámenie o spolupráci v rámci siete by mohlo zakladať práva alebo vytvoriť u podnikov legitímnu dôveru, že vec posúdi konkrétny orgán, argumentáciu žalobkýň, ktorá je založená na bodoch 8 a 14 uvedeného oznámenia, nemožno prijať.

80      V tejto súvislosti je potrebné poukázať po prvé na to, že bod 8 oznámenia o spolupráci v rámci siete, ktorý stanovuje podmienky, za ktorých „orgán možno považovať za vhodne umiestnený na posúdenie [veci] [neoficiálny preklad]“, nie je záväzný. Použitie slovesa „môcť“ svedčí o tom, že ide len o možnosť rozdelenia úloh, ktorú nemožno považovať za povinnosť Komisie vo veci nekonať alebo vec neprešetriť, ak sú splnené podmienky uvedené v bode 8 (rozsudok France Télécom/Komisia, už citovaný v bode 75 vyššie, bod 84).

81      Po druhé, pokiaľ bod 14 oznámenia o spolupráci v rámci siete môže zakladať práva alebo vyvolať legitímne očakávania, keďže sa v ňom uvádza, že Komisia „je“ mimoriadne vhodne umiestnená, ak sú splnené určité podmienky, ktoré sú uvedené v tomto ustanovení, tento bod potvrdzuje právomoc Komisie posúdiť prejednávanú vec. Podľa bodu 14 oznámenia o spolupráci v rámci siete je totiž potrebné považovať Komisiu za mimoriadne vhodne umiestnenú, „ak jedna alebo viacero dohôd alebo postupov… má vplyv na hospodársku súťaž vo viac ako troch členských štátoch [neoficiálny preklad],“ čo platí v prípade porušení konštatovaných v napadnutom rozhodnutí.

82      Po tretie, pokiaľ ide o bod 15 oznámenia o spolupráci v rámci siete, ktorý v prípade neexistencie jediného porušenia podľa žalobkýň predstavuje jediný základ právomoci Komisie a ktorého podmienky podľa ich názoru v prejednávanej veci nie sú splnené, je potrebné zdôrazniť, že – ako uvádza Komisia – toto ustanovenie nie je pre prejednávanú vec relevantné, keďže sa týka prípadu, v ktorom je Komisia mimoriadne vhodne umiestnená na posúdenie veci.

83      Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci nedošlo k porušeniu oznámenia o spolupráci v rámci siete, nie je potrebné rozhodnúť o údajnom porušení zásad zákonnosti verejnej správy a rovnosti zaobchádzania, ktoré sú údajne základom záväznosti uvedeného oznámenia.

84      V druhom rade prijatie rozhodnutia rakúskym orgánom hospodárskej súťaže v súvislosti s paralelným vnútroštátnym porušením tiež nemôže preukázať, že Komisia mala prenechať stíhanie porušení v Belgicku, v Nemecku, v Luxembursku a v Holandsku príslušným vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže. Ako totiž vyplýva z analýzy uskutočnenej v bodoch 75 až 78 vyššie, nijaké ustanovenie práva Únie neukladá Komisii takú povinnosť. Z vysvetlení Komisie navyše vyplýva, že jej prístup v každom prípade nebol arbitrárny. Je totiž nesporné, že vyšetrovanie týkajúce sa štyroch kartelov uvedených v napadnutom rozhodnutí sa začalo 32 mesiacov pred začatím vyšetrovania týkajúceho sa kartelu v Rakúsku a že v čase podania prvej žiadosti podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúcej sa kartelu v Rakúsku bolo vyšetrovanie kartelov uvedených v napadnutom rozhodnutí už ukončené a že už bol vypracovaný návrh rozhodnutia. Obmedzenie vyšetrovania Komisie na štyri kartely uvedené v napadnutom rozhodnutí teda bolo odôvodnené rizikom prieťahov pri posudzovaní týchto vecí.

85      V treťom rade žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 sa na podporu svojej argumentácie, podľa ktorej Komisia mala prenechať stíhanie porušení vnútroštátnym orgánom, nemôžu odvolávať na údajné rozhodnutia o oslobodení od pokút, ktoré by im priznal belgický, luxemburský a holandský orgán hospodárskej súťaže. Tieto vnútroštátne rozhodnutia boli totiž predbežné (pozri body 167 až 174 nižšie) a boli vydané nanajvýš v rámci vnútroštátneho konania. Podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 je však Komisia oprávnená kedykoľvek začať konanie a zbaviť tým orgány hospodárskej súťaže členských štátov ich právomoci.

86      Vo štvrtom rade, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň vo veciach T‑147/07 a T‑149/07 založené na údajných „jazykových nedostatkoch“ príslušných úradníkov Komisie, toto tvrdenie sa musí zamietnuť, keďže Komisia je mnohojazyčnou inštitúciou, ktorú treba považovať za schopnú pracovať vo všetkých úradných jazykoch Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 640). Žalobkyne tiež nemôžu tvrdiť, že skutočnosť, že oznámenie o výhradách a napadnuté rozhodnutie im boli oznámené v anglickom jazyku, zatiaľ čo v rámci správneho konania žalobkyne používali nemecký jazyk alebo holandský jazyk, obmedzila výkon ich práva na obhajobu, keďže uznávajú, že súhlasili s doručovaním dokumentov v anglickom jazyku, a keďže ich tvrdenia v každom prípade nie sú podložené.

87      Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že ani druhej časti tohto žalobného dôvodu nemožno vyhovieť.

88      Preto sa musí žalobný dôvod založený na neexistencii právomoci Komisie zamietnuť v celom rozsahu.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení zásad upravujúcich pripísanie zodpovednosti za porušenia článku 81 ES, prezumpcie neviny, individualizácie trestov a rovnosti zaobchádzania a na porušení práva na obhajobu, ako aj článku 253 ES pri pripísaní porušení, ktorých sa dopustili dcérske spoločnosti, ich materským spoločnostiam

 Úvodné poznámky

89      Týmto žalobným dôvodom, ktorý sa týka jednak zákonnosti konštatovania porušenia vo vzťahu k dotknutým materským spoločnostiam v článku 1 napadnutého rozhodnutia a jednak zákonnosti pokút uložených týmto materským spoločnostiam v článku 2 napadnutého rozhodnutia, žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 spochybňujú solidárnu zodpovednosť spoločností TKE a TKAG za protisúťažné správanie ich dcérskych spoločností v Belgicku, v Nemecku, v Luxembursku a v Holandsku.

90      Pokiaľ ide o solidárnu zodpovednosť materskej spoločnosti za správanie jej dcérskej spoločnosti, je potrebné pripomenúť, že skutočnosť, že dcérska spoločnosť má samostatnú právnu subjektivitu, nestačí na vylúčenie možnosti pripísať jej správanie materskej spoločnosti (rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 1972, Imperial Chemical Industries/Komisia, 48/69, Zb. s. 619, bod 132).

91      Právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa totiž týka činností podnikov a pojem podnik zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť, bez ohľadu na jeho právne postavenie a spôsob financovania (pozri rozsudok Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237, bod 54 a tam citovanú judikatúru).

92      Z judikatúry súdov Únie tiež vyplýva, že pod pojmom podnik v tomto kontexte treba rozumieť hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (pozri rozsudky Súdneho dvora z 12. júla 1984, Hydrotherm Gerätebau, 170/83, Zb. s. 2999, bod 11, a Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 91 vyššie, bod 55 a tam citovanú judikatúru; rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. júna 2000, DSG/Komisia, T‑234/95, Zb. s. II‑2603, bod 124). Súdny dvor zdôraznil, že na účely uplatnenia pravidiel hospodárskej súťaže nie je rozhodujúce formálne oddelenie dvoch spoločností vyplývajúce z ich odlišnej právnej subjektivity, ale skôr ich jednotné správanie sa na trhu. Môže byť teda nevyhnutné zistiť, či dve spoločnosti, z ktorých každá má vlastnú právnu subjektivitu, vytvárajú alebo patria k jednému a tomu istému podniku alebo hospodárskej jednotke s jednotným správaním sa na trhu (rozsudok Imperial Chemical Industries/Komisia, už citovaný v bode 90 vyššie, bod 140, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. septembra 2005, DaimlerChrysler/Komisia, T‑325/01, Zb. s. II‑3319, bod 85).

93      Ak takýto hospodársky subjekt porušuje pravidlá hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti za toto porušovanie zodpovedá (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 91 vyššie, bod 56 a tam citovanú judikatúru).

94      Správanie dcérskej spoločnosti teda možno pripísať materskej spoločnosti najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstatnej časti plní pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, berúc do úvahy najmä hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi (pozri rozsudky Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Metsä-Serla a i./Komisia, C‑294/98 P, Zb. s. I‑10065, bod 27; z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 117, a Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 91 vyššie, bod 58 a tam citovanú judikatúru).

95      V takej situácii sú totiž materská a dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a preto tvoria jeden podnik v zmysle judikatúry uvedenej v bode 91 vyššie. Skutočnosť, že materská a dcérska spoločnosť tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES, tak Komisii umožňuje adresovať rozhodnutie o uložení pokuty materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 91 vyššie, bod 59).

96      V osobitnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, jednak táto materská spoločnosť môže uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že uvedená materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 91 vyššie, bod 60 a tam citovanú judikatúru).

97      Za týchto okolností stačí na to, aby sa bolo možné domnievať, že materská spoločnosť vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, ak Komisia preukáže, že materská spoločnosť vlastní celé základné imanie tejto dcérskej spoločnosti. Následne môže Komisia považovať materskú spoločnosť za solidárne zodpovednú za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátenie tejto domnienky, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 91 vyššie, bod 61 a tam citovanú judikatúru).

98      Okrem toho, hoci je pravda, že Súdny dvor v bodoch 28 a 29 svojho rozsudku zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia (C‑286/98 P, Zb. s. I‑9925) uviedol okrem stopercentného podielu na základnom imaní dcérskej spoločnosti aj ďalšie okolnosti, akými sú nespochybnenie vplyvu materskej spoločnosti na obchodnú politiku jej dcérskej spoločnosti a spoločné zastupovanie oboch spoločností v rámci správneho konania, nič to nemení na skutočnosti, že Súdny dvor uviedol tieto okolnosti len s cieľom spomenúť všetky okolnosti, na ktorých Súd prvého stupňa založil svoje odôvodnenie, a nie preto, aby použitie domnienky uvedenej v bode 96 vyššie podmienil predložením doplňujúcich nepriamych dôkazov o skutočnom uplatňovaní vplyvu materskej spoločnosti (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 91 vyššie, bod 62).

99      Z hľadiska vyššie uvedených zásad je potrebné skúmať pripísanie porušení, ktorých sa dopustili TKLA, TKA, TKF a TKAL, spoločnostiam TKE a TKAG, ako aj pripísanie porušenia, ktorého sa dopustila TKL, spoločnosti TKAG.

 O pripísaní porušení konštatovaných v článku 1 napadnutého rozhodnutia spoločnostiam TKE a TKAG

100    V odôvodneniach č. 634, 635, 636 a 641 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že TKE ako sprostredkujúca stopercentná materská spoločnosť má byť spoločne a nerozdielne zodpovedná za porušenia, ktorých sa dopustili jej dcérske spoločnosti TKLA, TKAL, TKA a TKF v Belgicku, v Luxembursku a v Nemecku. Komisia tiež konštatovala, že TKAG ako hlavná stopercentná materská spoločnosť má byť spoločne a nerozdielne zodpovedná za porušenia, ktorých sa dopustili tieto dcérske spoločnosti a ktorých sa dopustila TKL v Holandsku (odôvodnenia č. 634, 635, 636, 637 a 641 napadnutého rozhodnutia).

101    V odôvodnení č. 639 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla:

„… [A]ko bolo uvedené [v odôvodnení č.] 619 [napadnutého rozhodnutia], Komisia považuje za nepodložené tvrdenie spoločnosti TKE, že neexistencia prepojení v správnych radách spoločnosti TKE a jej dcérskych spoločností počas obdobia porušení vylučuje jej zodpovednosť. Ako bolo navyše uvedené v [odôvodnení č.] 626, na pripísanie zodpovednosti materskej spoločnosti sa nevyžaduje nijaké prepojenie činností predmetných dvoch podnikov. Komisia teda považuje za nedostačujúce tvrdenie spoločnosti TKE, že ,TKE je len sprostredkujúca holdingová spoločnosť, ktorá neriadi bežné činnosti spoločností, ktoré vlastní,‘ a že TKE v dôsledku toho nemohla uplatňovať vplyv na tieto dcérske spoločnosti. V rámci toho istého hospodárskeho subjektu totiž možno predpokladať, že dcérska spoločnosť prevažne uplatňuje pokyny materskej spoločnosti, a na to, aby táto materská spoločnosť uplatňovala rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, nie je potrebné, aby materská spoločnosť priamo riadila bežné činnosti dcérskej spoločnosti. Skutočnosť, že TKE vydala interný pokyn v rámci spoločnosti, ktorým svojim dcérskym spoločnostiam prikázala, aby sa sústredili na svoje vnútroštátne trhy, a že dcérske spoločnosti sa týmto pokynom riadili, svedčí o tom, že TKE využila možnosť uplatňovať rozhodujúci vplyv na obchodné činnosti svojich dcérskych spoločností. …“

102    Komisia v odôvodnení č. 640 napadnutého rozhodnutia tiež poukazuje na to, že „vo svojich odpovediach na oznámenie o výhradách TKE a jej dotknuté dcérske spoločnosti neposkytli nijakú informáciu, ktorá by objasňovala ich vnútorné vzťahy, hierarchickú štruktúru a informačné povinnosti s cieľom vyvrátiť domnienku, že dcérske spoločnosti neurčovali svoje správanie na trhu samostatne,“ a dospela k záveru, že „TKAG a jej stopercentná dcérska spoločnosť TKE nevyvrátili domnienku zodpovednosti za porušenia, ku ktorým došlo v Belgicku, v Nemecku, v Luxembursku a v Holandsku.“

103    Žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 v podstate tvrdia, že došlo k porušeniu zásad týkajúcich sa pripísateľnosti protiprávneho správania dcérskych spoločností ich materským spoločnostiam. Uvedené žalobkyne navyše uvádzajú viaceré tvrdenia, ktorými sa usilujú preukázať, že dcérske spoločnosti skupiny ThyssenKrupp uvedené v bode 99 vyššie (ďalej len „dcérske spoločnosti skupiny ThyssenKrupp“) určujú svoju obchodnú politiku samostatne, bez vplyvu svojich materských spoločností. Uvedené žalobkyne napokon tvrdia, že Komisia porušila zásadu individualizácie trestov, prezumpciu neviny, ich právo na obhajobu, ako aj svoju povinnosť odôvodnenia.

–       O domnienke zodpovednosti spoločností TKAG a TKE za správanie ich dcérskych spoločností

104    V prvom rade je potrebné poukázať na to, že je nesporné, že v priebehu obdobia porušení TKAG priamo vlastnila 100 % základného imania spoločnosti TKE, ktorá priamo vlastnila 100 % základného imania spoločnosti TKA a nepriamo vlastnila 100 % základného imania spoločností TKAL, TKLA a TKF. Okrem toho TKAG bola tiež najvyššou materskou spoločnosťou spoločnosti TKL. Preto vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 96 vyššie existuje domnienka, že TKAG a TKE uplatňovali rozhodujúci vplyv na správanie svojich dcérskych spoločností. Žalobkyne vo veciach T‑149/07 a T‑150/07 teda nemôžu tvrdiť, že Komisia porušila zásady rozdelenia dôkazného bremena, pokiaľ ide o preukázanie nezávislosti dcérskych spoločností od ich materskej spoločnosti.

105    Žalobkyne vo veciach T‑149/07 a T‑150/07 navyše tvrdia, že podľa zásady individualizácie trestov, ktorá vyplýva aj z rozhodovacej praxe Komisie, správanie dcérskych spoločností nemožno pripísať ich materskej spoločnosti, ak sa materská spoločnosť skutočne nepodieľala na porušení.

106    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že podľa zásady individualizácie trestov a sankcií, ktorá sa uplatňuje v každom správnom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií podľa pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, podnik možno sankcionovať len za skutky, ktoré sa mu individuálne vytýkajú (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, T‑45/98 a T‑47/98, Zb. s. II‑3757, bod 63).

107    Táto zásada sa však musí zosúladiť s pojmom podnik. Skutočnosťou, ktorá oprávňuje Komisiu na to, aby rozhodnutie ukladajúce pokuty adresovala materskej spoločnosti skupiny spoločností, totiž nie je ani podnecovanie dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, aby sa dopustila porušenia, a už vôbec nie účasť materskej spoločnosti na tomto porušení, ale to, že tvoria jediný podnik v zmysle článku 81 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, T‑203/01, Zb. s. II‑4071, bod 290). Je však potrebné konštatovať, že TKAG a TKE boli osobne sankcionované za porušenia, v prípade ktorých sa vychádza z toho, že sa ich dopustili samy z dôvodu úzkych hospodárskych a právnych väzieb, ktoré ich spájajú s ich dcérskymi spoločnosťami (pozri v tomto zmysle rozsudok Metsä-Serla a i./Komisia, už citovaný v bode 94 vyššie, bod 34).

108    Okrem toho, pokiaľ sa žalobkyne odvolávajú na rozhodovaciu prax Komisie, je potrebné poukázať na to, že posúdenie skutkových okolností predchádzajúcich vecí zo strany Komisie nemožno uplatniť v prejednávanom prípade (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2007, Sun Chemical Group a i./Komisia, T‑282/06, Zb. s. II‑2149, bod 88) a že rozhodnutia týkajúce sa iných vecí môžu mať len orientačný charakter, keďže konkrétne okolnosti veci nie sú totožné (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 21. septembra 2006, JCB Service/Komisia, C‑167/04 P, Zb. s. I‑8935, body 201 a 205, a zo 7. júna 2007, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, C‑76/06 P, Zb. s. I‑4405, bod 60). Z toho vyplýva, že zásada individualizácie trestov v prejednávanej veci nebola porušená.

109    Po druhé žalobkyne vo veciach T‑149/07 a T‑150/07 tvrdia, že pripísanie správania dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti prichádza do úvahy iba v prípade, ak je to objektívne nevyhnutné na zabezpečenie praktickej účinnosti pravidiel hospodárskej súťaže.

110    Takéto tvrdenie vyplýva z nesprávneho výkladu judikatúry uvedenej v bodoch 90 až 98 vyššie, a preto sa musí zamietnuť. Vzhľadom na to, že Komisia bola oprávnená konštatovať, že TKAG, TKE a dcérske spoločnosti skupiny ThyssenKrupp predstavujú na účely uplatnenia článku 81 ES jeden podnik a že preto bol tento podnik osobne sankcionovaný za porušenia, v prípade ktorých sa vychádza z toho, že sa ich dopustil sám, totiž Komisia nie je povinná v rámci skúmania pripísateľnosti porušenia dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti overiť, či je takéto pripísanie nevyhnutné na zabezpečenie „praktickej účinnosti“ práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže.

111    Po tretie žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 sa domnievajú, že domnienka zodpovednosti uvedená v bode 96 vyššie porušuje prezumpciu neviny a je nezlučiteľná s článkom 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“) a s článkom 48 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1) (ďalej len „Charta“).

112    Je potrebné poukázať na to, že zásada prezumpcie neviny tak, ako vyplýva okrem iného z článku 6 ods. 2 EDĽP, je súčasťou základných práv, ktoré sú podľa judikatúry Súdneho dvora, ktorá bola navyše potvrdená článkom 6 ods. 2 EÚ, ako aj článkom 48 ods. 1 Charty, uznané v právnom poriadku Únie. Vzhľadom na povahu predmetných porušení, ako aj na povahu a stupeň prísnosti sankcií, ktoré sú s nimi spojené, sa zásada prezumpcie neviny uplatňuje najmä na konania týkajúce sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokút alebo penále (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia, T‑279/02, Zb. s. II‑897, bod 115 a tam citovanú judikatúru).

113    Zásada prezumpcie neviny znamená, že každá obvinená osoba sa považuje za nevinnú, až kým jej vina nie je zákonným spôsobom preukázaná (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. októbra 2005, Sumitomo Chemical a Sumika Fine Chemicals/Komisia, T‑22/02 a T‑23/02, Zb. s. II‑4065, bod 106).

114    Pokiaľ ide o otázku, či je pravidlo týkajúce sa pripísateľnosti porušenia, akým je pravidlo stanovené v judikatúre citovanej v bode 96 vyššie, zlučiteľné s článkom 6 ods. 2 EDĽP, je potrebné zdôrazniť, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) konštatoval, že toto ustanovenie nebráni skutkovým alebo právnym domnienkam stanoveným v trestných zákonoch, ale vyžaduje, aby boli primerane obmedzené s prihliadnutím na závažnosť veci a pri zachovaní práva na obhajobu (pozri rozsudok ESĽP Salabiaku v. Francúzsko zo 7. októbra 1988, séria A č. 141‑A, bod 28; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Grayson a Barnham v. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 2008, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 2008, bod 40). K porušeniu prezumpcie neviny teda nemôže dôjsť vtedy, keď sú v konaniach vo veci hospodárskej súťaže určité závery vyvodzované z pravidiel hodnotenia všeobecne známych skutočností, za predpokladu, že dotknutým podnikom je ponechaná možnosť tieto závery vyvrátiť (pozri analogicky návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Súdneho dvora zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, Zb. s. I‑4529, I‑4533, bod 93).

115    V prejednávanej veci však Komisia v prvom rade v napadnutom rozhodnutí bez toho, aby vychádzala z akejkoľvek skutkovej alebo právnej domnienky, preukázala, že dcérske spoločnosti skupiny ThyssenKrupp sa dopustili porušení článku 81 ES v Belgicku, v Nemecku, v Luxembursku a v Holandsku.

116    Vzhľadom na skutočnosť, že článok 81 ES sa týka správania podnikov, Komisia následne skúmala, či hospodársky subjekt, ktorý sa dopustil týchto porušení, zahŕňal aj materské spoločnosti dcérskych spoločností skupiny ThyssenKrupp. Komisia preukázala, že TKAG a TKE uplatňovali rozhodujúci vplyv na správanie svojich dcérskych spoločností, na základe domnienky zodpovednosti, ktorá vyplýva najmä z judikatúry citovanej v bode 96 vyššie. Napokon v súlade s právom na obhajobu tieto materské spoločnosti, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách, mali možnosť vyvrátiť túto domnienku predložením dôkazov spôsobilých preukázať samostatnosť ich dcérskych spoločností. Komisia však v odôvodnení č. 641 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že táto domnienka nebola vyvrátená.

117    Vzhľadom na to, že domnienka uvedená v bode 96 vyššie je vyvrátiteľná a týka sa len pripísania porušenia, ktoré už bolo preukázané, pokiaľ ide o dcérsku spoločnosť, materskej spoločnosti a navyše je súčasťou konania, v ktorom sa dodržiava právo na obhajobu, výhrada založená na porušení zásady prezumpcie neviny sa musí zamietnuť.

118    Po štvrté žalobkyňa vo veci T‑149/07 tvrdí, že uloženie pokuty spoločnosti TKE nie je objektívne odôvodnené a že je v rozpore so skutočnosťou, že Komisia neuložila pokutu iným sprostredkujúcim spoločnostiam.

119    Takéto tvrdenie sa tiež musí zamietnuť. Možnosť uložiť sankciu za protiprávne správanie dcérskej spoločnosti jej najvyššej materskej spoločnosti totiž nebráni tomu, aby bola sankcionovaná sprostredkujúca holdingová spoločnosť alebo samotná dcérska spoločnosť, pokiaľ sa Komisia mohla domnievať, že uvedené spoločnosti predstavovali jeden podnik. Ak sú splnené podmienky pripísateľnosti, v takom prípade má Komisia možnosť voľby sankcionovať dcérsku spoločnosť, ktorá sa zúčastnila na porušení, sprostredkujúcu materskú spoločnosť, ktorá ju počas tohto obdobia ovládala, a najvyššiu materskú spoločnosť skupiny (pozri v tomto zmysle rozsudok Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, už citovaný v bode 60 vyššie, bod 331).

120    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že všetky výhrady týkajúce sa uplatnenia domnienky zodpovednosti spoločností TKAG a TKE za správanie ich dcérskych spoločností v prejednávanej veci sa musia zamietnuť.

–       O okolnostiach, ktoré uvádzajú žalobkyne s cieľom vyvrátiť domnienku zodpovednosti spoločností TKAG a TKE za správanie ich dcérskych spoločností

121    Žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 v podstate tvrdia, že aj keby existovala domnienka zodpovednosti spoločností TKAG a TKE za správanie ich dcérskych spoločností, táto domnienka by bola vyvrátená, keďže vo vzťahu ku Komisii bolo počas správneho konania a najmä počas dvoch stretnutí konaných 1. marca 2005 a 20. septembra 2006 preukázané, že dcérske spoločnosti skupiny ThyssenKrupp konali a konajú z hospodárskeho a právneho hľadiska samostatne.

122    Po prvé žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 tvrdia, že TKAG je len holdingová spoločnosť, ktorá vlastní podiely v lokálnych spoločnostiach, ktoré sa podieľali na karteloch, len prostredníctvom iných holdingových spoločností, a že TKE je len sprostredkujúca holdingová spoločnosť, ktorá sa nepodieľa na prevádzkových činnostiach v odvetví výťahov a eskalátorov. Takéto tvrdenia sa musia zamietnuť, keďže samotná skutočnosť, že ide o holdingovú spoločnosť alebo o sprostredkujúcu holdingovú spoločnosť, nemôže vyvrátiť domnienku zodpovednosti materskej spoločnosti za správanie jej dcérskych spoločností. V tejto súvislosti je potrebné osobitne poukázať na to, že v rámci skupiny spoločností, o akú ide v prejednávanej veci, je holding spoločnosťou, ktorej poslaním je preskupovať majetkové účasti v rôznych spoločnostiach a ktorej úlohou je zabezpečiť jednotu ich riadenia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, T‑69/04, Zb. s. II‑2567, body 60 a 63).

123    Po druhé žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 tvrdia, že z dôvodu decentralizovanej prevádzkovej štruktúry odvetvia „výťahy“ spoločnosti ThyssenKrupp sa dcérske spoločnosti skupiny ThyssenKrupp, ktoré disponujú vlastnými ľudskými a hmotnými zdrojmi, podieľali na porušeniach bez toho, aby podliehali vplyvu spoločností TKE a TKAG.

124    Takéto tvrdenia nemôžu vyvrátiť domnienku zodpovednosti spoločností TKAG a TKE za správanie dcérskych spoločností skupiny ThyssenKrupp, keďže tieto tvrdenia nie sú podložené. V každom prípade je potrebné konštatovať, že rozdelenie dcérskych spoločností spoločnosti TKAG na odvetvia, ako napríklad odvetvie „výťahy“, za ktoré zodpovedá TKE a ktoré zoskupuje všetky dcérske spoločnosti skupiny ThyssenKrupp, vrátane spoločnosti TKL, ktorá však nie je dcérskou spoločnosťou spoločnosti TKE, predstavuje skôr nepriamy dôkaz o uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu dotknutých materských spoločností na uvedené dcérske spoločnosti.

125    Po tretie tvrdenie žalobkýň vo veciach T‑147/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07, že neexistovalo nijaké prepojenie medzi riadiacimi orgánmi spoločností TKE a TKAG a ich dotknutými dcérskymi spoločnosťami, tiež nemožno prijať. Je potrebné zdôrazniť, že tieto tvrdenia nie sú podložené nijakým listinným dôkazom, pričom takéto dôkazy mohli byť poskytnuté, najmä pokiaľ ide o menný zoznam členov štatutárnych orgánov uvedených podnikov v čase porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, už citovaný v bode 122 vyššie, bod 69). Okrem toho organizačné, hospodárske a právne väzby existujúce medzi spoločnosťami TKAG a TKE a dcérskymi spoločnosťami skupiny ThyssenKrupp môžu preukázať existenciu vplyvu spoločností TKAG a TKE na stratégiu uvedených dcérskych spoločností, a teda odôvodniť skutočnosť, že sa považujú za jednu hospodársku jednotku (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, T‑112/05, Zb. s. II‑5049, bod 83).

126    Po štvrté žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 zdôrazňujú, že v konaní vystupovali samostatne a že predložili individuálnu odpoveď na oznámenie o výhradách.

127    Takáto argumentácia tiež nemôže vyvrátiť domnienku zodpovednosti spoločností TKAG a TKE za správanie ich dcérskych spoločností. Je pravda, že Súdny dvor konštatoval, že ak materská spoločnosť vystupuje ako jediný zástupca vo vzťahu ku Komisii v súvislosti s predmetným porušením, môže to svedčiť o uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu na správanie dcérskej spoločnosti (rozsudok Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, už citovaný v bode 98 vyššie, bod 29). Samotná skutočnosť, že dcérske spoločnosti predložia súbor samostatných odpovedí na oznámenie o výhradách, však nemôže predstavovať dôkaz o samostatnosti týchto dcérskych spoločností.

128    Po piate žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 tvrdia, že odôvodnenie č. 639 napadnutého rozhodnutia je nepresné, keďže Komisia údajne konštatovala, že rozhodujúci vplyv spoločnosti TKE na správanie jej dcérskych spoločností vyplýva z toho, že TKE vydala interný pokyn v rámci skupiny, ktorým svojim dcérskym spoločnostiam prikázala, aby sa sústredili na svoje vnútroštátne trhy, zatiaľ čo tento pokyn iba vyjadruje obchodnú politiku vedenú vnútroštátnymi dcérskymi spoločnosťami. Sústredenie sa na vnútroštátne trhy údajne vyplýva z rozdelenia úloh medzi dcérske spoločnosti, ktoré vyplýva z osobitostí trhu.

129    Toto tvrdenie sa zakladá na nesprávnom výklade odôvodnení č. 634 až 639 napadnutého rozhodnutia. Z týchto odôvodnení totiž vyplýva, že Komisia konštatovala, že TKE má zodpovedať za porušenia, ktorých sa dopustili jej dcérske spoločnosti, na základe skutočnosti, že TKE vlastnila 100 % základného imania svojich dcérskych spoločností, a na základe nevyvrátenej domnienky rozhodujúceho vplyvu na ich obchodnú politiku vyplývajúcej z tejto skutočnosti. Je pravda, že Komisia v odôvodnení č. 639 napadnutého rozhodnutia tiež uviedla, že skutočnosť, že TKE vydala interný pokyn v rámci skupiny, ktorým svojim dcérskym spoločnostiam prikázala, aby sa sústredili na svoje vnútroštátne trhy, a že dcérske spoločnosti sa týmto pokynom riadili, svedčí o tom, že TKE využila možnosť uplatňovať rozhodujúci vplyv na obchodnú činnosť svojich dcérskych spoločností. Toto odôvodnenie je však reakciou na tvrdenie uvedené v odpovedi spoločnosti TKE na oznámenie o výhradách, že TKE bola len sprostredkujúca holdingová spoločnosť, ktorá neriadila bežné činnosti spoločností, ktoré vlastnila (pozri bod 122 vyššie).

130    V každom prípade na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, skutočnosť, že TKE dala pokyn dcérskym spoločnostiam skupiny, ktoré patrili do odvetvia „výťahy“, aby sa sústredili na svoje vnútroštátne trhy, svedčí – ako zdôraznila Komisia – o rozhodujúcom vplyve spoločnosti TKE nielen na správanie svojich dcérskych spoločností, ale aj na správanie spoločnosti TKL, ktorá – ako žalobkyňa vo veci T‑149/07 uviedla na pojednávaní – tiež patrí do tohto odvetvia.

131    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že Komisia v odôvodnení č. 641 napadnutého rozhodnutia správne konštatovala, že žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 nevyvrátili domnienku zodpovednosti spoločností TKAG a TKE za porušenia, ktorých sa dopustili dcérske spoločnosti skupiny ThyssenKrupp v Belgicku, v Nemecku, v Luxembursku a v Holandsku.

 O porušení povinnosti odôvodnenia a práva na obhajobu

132    Žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 v podstate tvrdia, že Komisia porušila povinnosť odôvodnenia z viacerých hľadísk. V prvom rade je napadnuté rozhodnutie údajne nedostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o konštatovanie hospodárskej jednoty medzi spoločnosťami TKAG, TKE a dcérskymi spoločnosťami skupiny ThyssenKrupp, a nie je v ňom uvedené, prečo dôkazy predložené spoločnosťami skupiny ThyssenKrupp neboli dostačujúce na vyvrátenie domnienky zodpovednosti. Komisia ďalej údajne nezohľadnila viaceré dôkazy, ktoré predložili žalobkyne vo veciach T‑149/07 a T‑150/07 v reakcii na oznámenie o výhradách. Napokon odôvodnenie č. 639 napadnutého rozhodnutia údajne obsahuje chyby odôvodnenia a navyše odkazuje na konštatovania, ktoré Komisia uviedla v súvislosti so skupinou Otis.

133    Na úvod je potrebné pripomenúť, že hoci Komisia podľa ustálenej judikatúry nie je povinná v odôvodnení rozhodnutia, ktoré prijala na zabezpečenie uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže, zaoberať sa všetkými skutkovými a právnymi otázkami a úvahami, na základe ktorých prijala takéto rozhodnutie, podľa článku 253 ES je povinná uviesť aspoň skutočnosti a úvahy, ktoré majú rozhodujúci význam v štruktúre jej rozhodnutia, a tak umožniť súdom Únie a dotknutým osobám zistiť podmienky, za ktorých Komisia uplatnila Zmluvu (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. septembra 1998, European Night Services a i./Komisia, T‑374/94, T‑375/94, T‑384/94 a T‑388/94, Zb. s. II‑3141, bod 95 a tam citovanú judikatúru).

134    Po prvé je potrebné zamietnuť argumentáciu žalobkýň vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 založenú na nedostatku odôvodnenia, pokiaľ ide o konštatovanie hospodárskej jednoty medzi spoločnosťami skupiny ThyssenKrupp, ktorým bolo určené napadnuté rozhodnutie. Je totiž potrebné konštatovať, že z odôvodnení č. 633 až 641 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne uviedla dôvody, pre ktoré správanie dcérskych spoločností ThyssenKrupp možno pripísať ich materským spoločnostiam TKE a/alebo TKAG. V týchto odôvodneniach totiž Komisia s poukazom na judikatúru uvedenú v bode 96 vyššie konštatovala, že treba vyvodiť zodpovednosť spoločností TKAG a TKE za správanie ich dcérskych spoločností, ktoré sa podieľali na porušeniach článku 81 ES. Komisia navyše konštatovala, že žalobkyniam sa nepodarilo vyvrátiť domnienku zodpovednosti.

135    Po druhé argumentáciu žalobkýň vo veciach T‑149/07 a T‑150/07, podľa ktorej Komisia nezohľadnila niektoré tvrdenia uvedené v reakcii na oznámenie o výhradách, nemožno prijať.

136    Pokiaľ ide o skutočnosť, že TKE sa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách odvolávala na neexistenciu nadnárodných pokynov a samostatný postup spoločnosti TKE a jej dcérskych spoločností v rámci správneho konania, je potrebné poukázať na to, že Komisia v odôvodnení č. 639 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že „skutočnosť, že TKE vydala interný pokyn v rámci skupiny, ktorým svojim dcérskym spoločnostiam prikázala, aby sa sústredili na svoje vnútroštátne trhy, a že dcérske spoločnosti sa týmto pokynom riadili, preukazuje, že TKE využila možnosť uplatniť rozhodujúci vplyv na obchodnú činnosť svojich dcérskych spoločností.“ Okrem toho, hoci je pravda, že Komisia v napadnutom rozhodnutí neodpovedala na tvrdenie založené na samostatnom postupe spoločnosti TKE a jej dcérskych spoločností v rámci správneho konania, je potrebné konštatovať, že takéto tvrdenie nemôže mať rozhodujúci význam v štruktúre napadnutého rozhodnutia, a teda vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 133 vyššie si nevyžaduje výslovnú odpoveď Komisie.

137    Okrem toho Komisia tiež odpovedala na tvrdenia uvedené spoločnosťou TKAG v jej odpovedi na oznámenie o výhradách. TKAG vo svojej odpovedi totiž tvrdila, že podanie žiadosti podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 nemôže odôvodňovať materiálnu zodpovednosť spoločnosti TKAG, že TKAG sa priamo ani nepriamo nepodieľala na porušení, že odvetvie výťahov a eskalátorov bolo organizované decentralizovane a riadené samostatne vnútroštátnymi dcérskymi spoločnosťami, že TKAG bola len holdingovou spoločnosťou, ktorá nezasahovala do prevádzkovej činnosti svojich dcérskych spoločností pôsobiacich v oblasti výťahov a eskalátorov, že prevádzkové spoločnosti nedodržiavali smernice v oblasti dodržiavania právnych predpisov, ktoré im doručila TKE, pričom ich vyzvala, aby ukončili porušenie, že spis Komisie neobsahoval dôkazy, ktoré by preukazovali uplatňovanie skutočného vplyvu spoločnosti TKAG na prevádzkové spoločnosti a že TKAG vystupovala v správnom konaní vždy nezávisle od ostatných spoločností. Ako však Komisia správne uvádza, body 74 až 87 odpovede spoločnosti TKAG na oznámenie o výhradách obsahujú v podstate pripomienky týkajúce sa právneho kritéria, ktoré treba uplatniť v rámci pripísania správania dcérskych spoločností jej materskej spoločnosti, ku ktorým sa Komisia vyjadrila v odôvodneniach č. 603 až 605 a 639 napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenia uvedené v spomenutej odpovedi, TKAG neuvádza nijaký dôkaz, ale len odkazuje na smernice týkajúce sa dodržiavania práva hospodárskej súťaže, ktoré navyše neboli pripojené k odpovedi spoločnosti TKAG na oznámenie o výhradách. Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie založené na samostatnom postupe spoločnosti TKAG a jej dcérskych spoločností v rámci správneho konania, toto tvrdenie si vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 133 vyššie tiež nevyžaduje výslovnú odpoveď Komisie.

138    Preto sa výhrada založená na nedostatku odôvodnenia musí zamietnuť.

139    Po tretie žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07 a T‑149/07 tvrdia, že odôvodnenie č. 639 napadnutého rozhodnutia je nedostatočne odôvodnené a odporuje „pravidlám logiky“, keďže Komisia údajne konštatovala, že v prípade jedného hospodárskeho subjektu sa možno domnievať, že dcérska spoločnosť uplatňuje v podstate pokyny materskej spoločnosti, čo znamená, že zo želaného záveru analýzy (v prejednávanej veci z existencie hospodárskej jednoty) sa vyvodzuje samotný predpoklad takého záveru (v prejednávanej veci neexistencia dôkazov o obchodnej nezávislosti dcérskych spoločností spoločnosti ThyssenKrupp). Okrem toho je nelogické odmietnuť dôvod, ktorý umožňuje vyvrátiť domnienku – v prejednávanej veci neexistenciu osobných prepojení medzi správnymi radami spoločnosti TKE a jej dcérskych spoločností – na základe tvrdenia, že prepojenie riadiacich orgánov nie je predpokladom existencie domnienky.

140    Túto argumentáciu tiež nemožno prijať. Táto argumentácia totiž po prvé nerešpektuje režim domnienky zodpovednosti tak, ako vyplýva z judikatúry uvedenej v bodoch 96 a 97 vyššie, a najmä skutočnosť, že materská spoločnosť môže vyvrátiť uvedenú domnienku predložením dôkazov spôsobilých preukázať samostatnosť jej dcérskych spoločností. Po druhé Komisia nezamietla tvrdenie žalobkýň týkajúce sa neexistencie prepojení medzi spoločnosťou TKE a jej dcérskymi spoločnosťami s odôvodnením, že prepojenie riadiacich orgánov nie je predpokladom existencie domnienky zodpovednosti materskej spoločnosti. Naopak z odkazu na odôvodnenie č. 619 napadnutého rozhodnutia, ako aj z odôvodnenia č. 640 uvedeného rozhodnutia vyplýva, že Komisia zamietla toto tvrdenie z dôvodu, že TKE nepredložila nijaký dôkaz na podporu tohto tvrdenia. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ani v priebehu konania pred Všeobecným súdom tvrdenia žalobkýň týkajúce sa neexistencie prepojenia medzi riadiacimi orgánmi spoločností TKE a TKAG a ich dotknutými dcérskymi spoločnosťami neboli podložené nijakým listinným dôkazom (pozri bod 125 vyššie).

141    Pokiaľ ide o odôvodnenie č. 639 napadnutého rozhodnutia, žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 tiež tvrdia, že bolo porušené ich právo na obhajobu z dôvodu, že spomenuté odôvodnenie odkazuje na odôvodnenie č. 626 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa týka existencie hospodárskej jednoty medzi spoločnosťami skupiny Otis, a že Komisia nesprístupnila rozhodujúce časti odôvodnení č. 622 až 625 napadnutého rozhodnutia spoločnosti ThyssenKrupp.

142    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že žalobkyne neuvádzajú, v akom smere skutočnosť, že odôvodnenie č. 639 napadnutého rozhodnutia odkazuje na odôvodnenie č. 626 uvedeného rozhodnutia, ovplyvnila jej právo na obhajobu v priebehu správneho konania.

143    Keďže výhrada uvedená v bode 141 vyššie sa musí vykladať tak, že sa ňou namieta nedostatok odôvodnenia, je potrebné konštatovať, že pokiaľ ide o odkaz na odôvodnenie č. 626 napadnutého rozhodnutia v odôvodnení č. 639 tohto rozhodnutia, Komisia iba konštatovala, že „ako bolo uvedené v [odôvodnení č.] 626, na pripísanie zodpovednosti materskej spoločnosti nie je potrebné nijaké prepojenie činností týchto dvoch podnikov.“ Je však potrebné konštatovať, že vysvetlenia, na ktoré odkazuje odôvodnenie č. 639, sa nenachádzajú v odôvodnení č. 626 napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo spoločnostiam skupiny ThyssenKrupp sprístupnené, ale sú uvedené v predchádzajúcom odôvodnení a najmä v tejto časti odôvodnenia č. 625, ktorá tiež bola sprístupnená spoločnostiam skupiny ThyssenKrupp:

„… [N]a pripísanie zodpovednosti za správanie dcérskej spoločnosti na trhu nie je potrebné nijaké prepojenie s obchodnou činnosťou materskej spoločnosti, ani úzka súvislosť s činnosťou dcérskej spoločnosti. Je celkom bežné, že jednotlivé činnosti a špecializácie sú v rámci skupiny podnikov pridelené rôznym subjektom.“

144    Žalobkyne teda nemôžu oprávnene tvrdiť, že právne zásady, z ktorých vychádzala Komisia v odôvodnení č. 639 napadnutého rozhodnutia, zostali nejasné. Za týchto okolností sa výhrada uvedená v bode 141 vyššie teda tiež musí zamietnuť.

145    Po štvrté žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 tvrdia, že Komisia vo svojich vyjadreniach k žalobe uviedla súbor nových tvrdení, ktoré nemôžu nahradiť chýbajúce odôvodnenie v napadnutom rozhodnutí. Tieto tvrdenia sú údajne oneskorené a neprípustné a v každom prípade nedôvodné.

146    Ako bolo uvedené v bode 133 vyššie, Komisia je podľa článku 253 ES povinná uviesť aspoň skutočnosti a úvahy, ktoré majú rozhodujúci význam v štruktúre jej rozhodnutia, a tak umožniť súdom Únie a dotknutým osobám zistiť podmienky, za ktorých Komisia uplatnila Zmluvu. Okrem toho z judikatúry vyplýva, že pokiaľ nejde o výnimočné okolnosti, rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie uvedené v jeho znení a nemôže byť po prvý raz a dodatočne odôvodnené v súdnom konaní (pozri rozsudok European Night Services a i./Komisia, už citovaný v bode 133 vyššie, bod 95 a tam citovanú judikatúru). Odôvodnenie sa teda v zásade musí dotknutej osobe oznámiť súčasne s rozhodnutím, ktoré jej spôsobuje ujmu (pozri rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 94 vyššie, bod 463 a tam citovanú judikatúru).

147    Ako už bolo uvedené v bode 134 vyššie, z odôvodnení č. 633 až 641 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne uviedla dôvody, pre ktoré správanie dcérskych spoločností ThyssenKrupp možno pripísať ich materským spoločnostiam TKE a/alebo TKAG. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že cieľom tvrdení uvedených vo vyjadreniach Komisie k žalobe je len odpovedať na tvrdenia uvedené vo vyjadreniach žalobkýň a nie nahradiť údajné chýbajúce odôvodnenie v napadnutom rozhodnutí.

148    Z toho vyplýva, že tejto poslednej výhrade tiež nemožno vyhovieť.

149    Preto sa všetky výhrady žalobkýň vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 týkajúce sa porušenia článku 253 ES a práva na obhajobu v súvislosti s pripísaním porušení, ktorých sa dopustili dcérske spoločnosti skupiny ThyssenKrupp, spoločnostiam TKAG a TKE musia zamietnuť.

 O návrhoch na vykonanie dôkazov

150    Na podporu svojho tvrdenia, že spoločnosti skupiny ThyssenKrupp podrobne vysvetlili decentralizovanú organizáciu odvetví činnosti dotknutých napadnutým rozhodnutím vo vnútri tejto skupiny, žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 navrhujú podľa článku 65 písm. c) rokovacieho poriadku vypočuť osobu zodpovednú za spis v rámci Komisie, úradníka Komisie, ktorý viedol inšpekcie v Nemecku 28. a 29. januára 2004, ako aj člena vedenia spoločnosti TKE. Okrem toho žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 navrhujú vypočuť zamestnanca spoločnosti TKAG. Žalobkyňa vo veci T‑149/07 tiež navrhuje, aby Všeobecný súd uložil Komisii povinnosť predložiť jej rozhodnutie K(2005) 4634 z 30. novembra 2005 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] (Vec COMP/38.354 – Priemyselné vrecia), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 26. októbra 2007 (L 282, s. 41), z ktorého údajne vyplýva, že neexistuje objektívny dôvod na solidárne uloženie pokuty sprostredkujúcemu holdingu, ak už bola uložená pokuta dcérskym spoločnostiam, ktoré sa dopustili porušenia, a holdingu, ktorý stojí na čele skupiny.

151    Pokiaľ ide o posúdenie návrhov na vykonanie dôkazov podaných účastníkom sporu, je potrebné pripomenúť, že len Všeobecný súd rozhoduje o prípadnej potrebe doplniť informácie, ktorými disponuje vo veci, o ktorej rozhoduje (pozri rozsudok Súdneho dvora z 22. novembra 2007, Sniace/Komisia, C‑260/05 P, Zb. s. I‑10005, bod 77 a tam citovanú judikatúru).

152    Po prvé, pokiaľ ide o návrhy na vypočutie svedkov, ktorí by umožnili preukázať, že spoločnosti skupiny ThyssenKrupp podrobne vysvetlili decentralizovanú organizáciu odvetví činnosti dotknutých napadnutým rozhodnutím vo vnútri tejto skupiny, je potrebné poukázať na to, že Komisia nespochybňuje skutočnosť, že spoločnosti skupiny ThyssenKrupp predložili ústne vysvetlenia týkajúce sa údajnej decentralizovanej organizácie tejto skupiny. Konštatovala však, že tvrdenia spoločností skupiny ThyssenKrupp neboli podložené listinnými dôkazmi a dokonca ich vyvracali niektoré listiny v spise.

153    Po druhé, pokiaľ ide o žiadosť o predloženie rozhodnutia Komisie K(2005) 4634, predloženie tohto rozhodnutia nemožno považovať za nevyhnutné pre vyriešenie sporu, keďže rozhodovacia prax Komisie nemôže slúžiť ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudky JCB Service/Komisia, už citovaný v bode 108 vyššie, body 201 a 205, a Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, už citovaný v bode 108 vyššie, bod 60; rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Carbone‑Lorraine/Komisia, T‑73/04, Zb. s. II‑2661, bod 92).

154    Návrhy na vykonanie dôkazov teda treba zamietnuť, keďže údaje obsiahnuté v spise sú dostačujúce na to, aby Všeobecný súd mohol rozhodnúť o tomto žalobnom dôvode.

155    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že tento žalobný dôvod treba zamietnuť.

3.     O návrhoch na zrušenie alebo zníženie uložených pokút

 O žalobnom dôvode založenom na porušení zásady ne bis in idem

156    V odôvodnení č. 655 napadnutého rozhodnutia Komisia takto zamietla tvrdenie spoločnosti ThyssenKrupp, že akákoľvek pokuta, ktorá by jej bola uložená, by bola v rozpore so zásadou ne bis in idem vzhľadom na údajné rozhodnutia o zhovievavosti prijaté vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže v Belgicku, v Luxembursku a v Holandsku:

„Na uplatnenie zásady [ne bis in idem] je potrebné…, aby bolo vydané rozhodnutie o tom, či skutočne došlo k porušeniu, alebo aby došlo k opätovnému preskúmaniu zákonnosti uvedeného správania. V posudzovanom prípade ani jeden z vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže spomenutých spoločnosťou ThyssenKrupp vec nepreskúmal, ani nevydal konečné rozhodnutie vo veci samej. Zásada ne bis in idem nebráni Komisii v tom, aby vykonávala svoju právomoc, keď bolo vydané predbežné rozhodnutie o zhovievavosti na vnútroštátnej úrovni. Okrem toho v tejto veci všetky údajné vnútroštátne rozhodnutia spomenuté spoločnosťou ThyssenKrupp boli prijaté po začatí konania Komisiou v zmysle článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003. Podľa tohto ustanovenia sú za týchto okolností všetky vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže zbavené svojej právomoci na uplatňovanie článku 81 [ES]…“

157    Žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 tvrdia, že napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu ne bis in idem. V tejto súvislosti tvrdia, že Komisia im nemohla uložiť pokuty za porušenia, ktorých sa dopustila ThyssenKrupp v Belgicku, v Luxembursku a v Holandsku, keďže už boli právoplatne odsúdené za uvedené porušenia v zmysle článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s. 9) (ďalej len „DVSD“) belgickým, luxemburským a holandským orgánom hospodárskej súťaže. V tejto súvislosti poukazujú na rozhodnutie belgického zboru spravodajcov [dôverné](1), na stanovisko o zhovievavosti luxemburského orgánu hospodárskej súťaže [dôverné] a na prísľub zhovievavosti (clementietoezegging) holandského orgánu hospodárskej súťaže [dôverné]. Zdôrazňujú tiež, že rozhodnutia vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže predchádzajú začatiu konania Komisiou 7. októbra 2005, takže nemožno konštatovať, že vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže boli v okamihu vydania svojich rozhodnutí zbavené svojej právomoci podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003.

158    Je potrebné pripomenúť, že zásada ne bis in idem, ktorá je tiež zakotvená v článku 4 protokolu č. 7 k EDĽP, predstavuje základnú zásadu práva Únie, ktorej dodržiavanie súdy zabezpečujú (rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2006, SGL Carbon/Komisia, C‑308/04 P, Zb. s. I‑5977, bod 26, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, T‑410/03, Zb. s. II‑881, bod 598).

159    V oblasti práva hospodárskej súťaže Únie už bolo rozhodnuté, že táto zásada zakazuje, aby Komisia znova uznala podnik za zodpovedný alebo ho stíhala z dôvodu protisúťažného správania, za ktoré už bol sankcionovaný alebo vo vzťahu ku ktorému bolo rozhodnuté, že zaň nie je zodpovedný, a to skorším rozhodnutím Komisie, proti ktorému už nemožno podať žalobu (rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 59; rozsudky Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, T‑224/00, Zb. s. II‑2597, body 85 a 86; z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, body 130 a 131, a FNCBV a i./Komisia, už citovaný v bode 69 vyššie, bod 340).

160    Predpokladom uplatnenia zásady ne bis in idem teda je, že sa rozhodlo o existencii porušenia alebo že bola preskúmaná zákonnosť jeho posúdenia (rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 159 vyššie, bod 60). Zásada ne bis in idem teda zakazuje iba nové vecné posúdenie existencie porušenia, ktoré by malo za následok buď uloženie druhej sankcie popri prvej sankcii v prípade, ak by sa znova konštatovala zodpovednosť, alebo prvej sankcie v prípade, ak by zodpovednosť, ktorá prvým rozhodnutím nebola konštatovaná, bola konštatovaná druhým rozhodnutím (rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 159 vyššie, bod 61).

161    Pokiaľ ide o otázku, či rozhodnutie vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže môže brániť Komisii v tom, aby znova uznala za zodpovedný alebo stíhala ten istý podnik, je potrebné pripomenúť, že uplatnenie zásady ne bis in idem podlieha trojitej podmienke totožnosti skutkového stavu, porušovateľa a chráneného právneho záujmu. Táto zásada teda zakazuje sankcionovať tú istú osobu viac ako jedenkrát za to isté protiprávne správanie s cieľom chrániť ten istý právny záujem (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 338; rozsudky FNCBV a i./Komisia, už citovaný v bode 69 vyššie, bod 340, a Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 158 vyššie, bod 600).

162    Keďže cieľom postupu orgánov hospodárskej súťaže členských štátov na jednej strane a Komisie na druhej strane v rámci stíhania a konštatovania zodpovednosti podnikov za porušenia článkov 81 ES a 82 ES na základe právomocí, ktoré im priznávajú články 5 a 14 nariadenia č. 1/2003, je ochrana toho istého právneho záujmu, konkrétne ochrana slobodnej hospodárskej súťaže vo vnútri spoločného trhu, ktorá je podľa článku 3 ods. 1 písm. g) ES základným cieľom Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok SGL Carbon/Komisia, už citovaný v bode 158 vyššie, bod 31), je potrebné konštatovať, že zásada ne bis in idem zakazuje, aby Komisia znova uznala podnik za zodpovedný alebo ho stíhala za porušenie článkov 81 ES alebo 82 ES, za ktoré bol sankcionovaný alebo vo vzťahu ku ktorému bolo rozhodnuté, že zaň nie je zodpovedný, skorším rozhodnutím vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže vydaným na základe článku 5 nariadenia č. 1/2003, ktoré nadobudlo právoplatnosť.

163    V prvom rade je teda potrebné preskúmať, či akty uvedené v bode 157 vyššie predstavujú rozhodnutia vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže, ktorými boli žalobkyne sankcionované za porušenia, ku ktorým došlo v Belgicku, v Luxembursku a v Holandsku a ktoré boli konštatované v napadnutom rozhodnutí, alebo ktorými bolo právoplatne rozhodnuté, že za tieto porušenia nezodpovedajú.

164    Je potrebné konštatovať, že akty príslušných vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže sa vzťahujú na oslobodenie od pokút, ktoré by mohli spoločnosti patriace do skupiny ThyssenKrupp získať za porušenia v Belgicku, v Luxembursku a v Holandsku, ktoré boli neskôr konštatované a sankcionované v napadnutom rozhodnutí. Ako však Komisia správne zdôrazňuje v odôvodnení č. 655 napadnutého rozhodnutia, „ani jeden z vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže spomenutých spoločnosťou ThyssenKrupp… nevydal konečné rozhodnutie vo veci samej.“ Keďže aktmi vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže, na ktoré sa odvolávajú žalobkyne, sa nerozhodlo o existencii porušení, ku ktorým došlo v Belgicku, v Luxembursku a v Holandsku, tieto akty podľa judikatúry citovanej v bode 160 vyššie nemôžu brániť Komisii v konštatovaní a v sankcionovaní uvedených porušení v napadnutom rozhodnutí.

165    Podľa žalobkýň vo veciach T‑144/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 však na účely uplatnenia zásady ne bis in idem postačuje predbežné preskúmanie porušenia vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže. V tejto súvislosti poukazujú na článok 54 DVSD a na rozsudok Súdneho dvora z 11. februára 2003, Gözütok a Brügge (C‑187/01 a C‑385/01, Zb. s. I‑1345, bod 30), ktorým bol údajne prekonaný rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 159 vyššie (bod 60). Rozhodnutia vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže o oslobodení od pokút údajne spĺňajú podmienky článku 54 DVSD.

166    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že článok 54 DVSD stanovuje, že „osoba právoplatne odsúdená jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou…“. Podľa rozsudku Gözütok a Brügge, už citovaného v bode 165 vyššie (body 30 a 31), je osoba právoplatne odsúdená, ak sa po skončení vnútroštátneho konania trestné stíhanie definitívne ukončí, aj keď súd v rámci tohto konania vôbec nekonal.

167    Aj za predpokladu, že v oblasti práva hospodárskej súťaže Únie by bolo možné odvolávať sa na článok 54 DVSD vzhľadom na to, že predstavuje vyjadrenie všeobecnej zásady práva Únie, konkrétne zásady ne bis in idem, bolo by potrebné konštatovať, že predbežné rozhodnutie o zhovievavosti vydané vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže v každom prípade nemožno považovať za rozhodnutie, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie. Priznanie dočasného oslobodenia od pokút totiž nezodpovedá konečnej povahe zániku trestného stíhania, ktorý sa vyžaduje podľa článku 54 DVSD.

168    Po prvé, pokiaľ ide o údajné rozhodnutie belgického orgánu hospodárskej súťaže, je potrebné konštatovať, že toto rozhodnutie [dôverné] vydal belgický zbor spravodajcov. Podľa spoločného oznámenia rady hospodárskej súťaže a zboru spravodajcov o oslobodení od pokút a znížení pokút vo veciach týkajúcich sa kartelov (ďalej len „belgické oznámenie o zhovievavosti“) žiadosti o oslobodenie od pokút podané na belgickom orgáne hospodárskej súťaže najprv preskúma zbor spravodajcov (body 7 a 8 belgického oznámenia o zhovievavosti). Vzhľadom na to, že „… rada hospodárskej súťaže… je súdnym orgánom s rozhodovacou právomocou“ (bod 7 belgického oznámenia o zhovievavosti), však len tomuto orgánu prináleží vydávať konečné rozhodnutia o oslobodení od pokút „po skončení vyšetrovania… na základe vyšetrovacej správy spravodajcu…“ (bod 8 belgického oznámenia o zhovievavosti; pozri tiež body 21 a 22 belgického oznámenia o zhovievavosti). Vzhľadom na belgickú právnu úpravu je teda list zboru spravodajcov týkajúci sa žiadosti o oslobodenie od pokút vždy dočasný.

169    Dočasná povaha listu zboru spravodajcov [dôverné] navyše vyplýva aj z jeho obsahu, keďže sa v ňom uvádza, že žiadosti „… na prvý pohľad spĺňajú podmienky na získanie oslobodenia od pokút…“.

170    Nemožno teda konštatovať, že list zboru spravodajcov [dôverné] mal za následok definitívne ukončenie trestného stíhania, pokiaľ ide o účasť spoločnosti ThyssenKrupp na porušení v Belgicku. Vzhľadom na to, že ThyssenKrupp nebola belgickým orgánom hospodárskej súťaže „právoplatne odsúdená“ v zmysle článku 54 DVSD, v prejednávanej veci nič nebránilo Komisii v tom, aby v článku 1 ods. 1 a v článku 2 ods. 1 napadnutého rozhodnutia konštatovala a sankcionovala účasť tohto podniku na porušení v Belgicku.

171    Po druhé, pokiaľ ide o stanovisko o zhovievavosti luxemburskej rady hospodárskej súťaže, [dôverné] je potrebné konštatovať, že týmto stanoviskom sa vo vzťahu k spoločnostiam TKAL a TKE potvrdzuje prijatie ich žiadosti o zhovievavosť týkajúcej sa porušenia v Luxembursku a potvrdzuje sa ním, že táto žiadosť sa zohľadní v konaní v Luxembursku (články 1 a 2 stanoviska o zhovievavosti). Tak ako v prípade listu belgického zboru spravodajcov však ani v tomto prípade nedošlo k vydaniu konečného rozhodnutia o žiadosti o oslobodenie od pokút. Luxemburská rada hospodárskej súťaže totiž považovala za „vhodné prerušiť konanie o žiadosti o zhovievavosť vo veci samej, kým sa neskončí vyšetrovanie vykonávané Komisiou…“ (bod 6 a článok 3 stanoviska o zhovievavosti).

172    Za týchto okolností ThyssenKrupp stanoviskom o zhovievavosti [dôverné] luxemburskej rady hospodárskej súťaže tiež nebola „právoplatne odsúdená“ v zmysle článku 54 DVSD. Toto stanovisko o zhovievavosti teda nebránilo Komisii v tom, aby v článku 1 ods. 3 a v článku 2 ods. 3 napadnutého rozhodnutia konštatovala a sankcionovala účasť tohto podniku na porušení v Luxembursku.

173    Po tretie, pokiaľ ide o prísľub zhovievavosti holandského orgánu hospodárskej súťaže [dôverné], je potrebné konštatovať, že tento prísľub tiež nemá konečnú povahu. V tomto prísľube sa totiž spoločnostiam TKAG a TKL priznáva oslobodenie od pokút iba v prípade, ak holandský orgán hospodárskej súťaže sám preskúma a prešetrí porušenie v Holandsku, či už na žiadosť Komisie, alebo z vlastnej iniciatívy (bod 7 prísľubu zhovievavosti). Vzhľadom na to, že tento prípad nenastal, si však prísľub zhovievavosti v prejednávanej veci ponechal svoju dočasnú povahu a nemal za následok definitívne ukončenie trestného stíhania spoločnosti ThyssenKrupp za jej účasť na porušení v Holandsku.

174    Za týchto okolností prísľub zhovievavosti nebránil Komisii v tom, aby v článku 1 ods. 4 a v článku 2 ods. 4 napadnutého rozhodnutia konštatovala a sankcionovala účasť spoločnosti ThyssenKrupp na porušení v Holandsku.

175    Komisia teda v odôvodnení č. 655 napadnutého rozhodnutia správne konštatovala, že akty vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže uvedené v bode 157 vyššie predstavujú predbežné rozhodnutia o zhovievavosti, ktoré jej nebránia vo výkone jej právomoci.

176    V druhom rade vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania je argumentácia žalobkýň, podľa ktorej Komisia v odôvodnení č. 655 napadnutého rozhodnutia nesprávne konštatovala, že príslušné vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže boli v okamihu prijatia aktov uvedených v bode 157 vyššie zbavené svojej právomoci podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003, neúčinná. Totiž aj za predpokladu, že uvedené orgány by v okamihu prijatia aktov uvedených v bode 157 vyššie ešte stále mali právomoc na vydanie rozhodnutí o zhovievavosti, je potrebné konštatovať, že uvedené akty v prejednávanej veci nepostačujú na uplatnenie zásady ne bis in idem, keďže nepredstavujú rozhodnutia o existencii porušenia a v každom prípade majú dočasnú povahu.

177    To isté platí aj pre argumentáciu založenú na prednosti zásady ne bis in idem pred sekundárnym právom Únie, keďže podmienky na uplatnenie tejto zásady v prejednávanej veci v každom prípade nie sú splnené. 

178    V treťom rade žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑149/07 a T‑150/07 tvrdia, že mali legitímnu dôveru v skutočnosť, že akty vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže spomenuté v bode 157 vyššie ich chránia pred novým stíhaním zo strany Komisie.

179    Právo domáhať sa ochrany legitímnej dôvery sa vzťahuje na každého jednotlivca, ktorý sa nachádza v situácii, z ktorej vyplýva, že správny orgán Únie tým, že mu poskytol presné uistenia, vyvolal u neho dôvodné očakávania [rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 2004, Di Lenardo a Dilexport, C‑37/02 a C‑38/02, Zb. s. I‑6911, bod 70; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1998, Embassy Limousines & Services/Parlament, T‑203/96, Zb. s. II‑4239, bod 74, a z 15. novembra 2007, Enercon/ÚHVT (Konvertor veternej energie), T‑71/06, neuverejnený v Zbierke, bod 36].

180    Nikto sa však nemôže odvolávať na porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery, pokiaľ neexistujú presné uistenia, ktoré mu mal poskytnúť správny orgán (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. septembra 1995, Lefebvre a i./Komisia, T‑571/93, Zb. s. II‑2379, bod 72, a z 29. januára 1998, Dubois et Fils/Rada a Komisia, T‑113/96, Zb. s. II‑125, bod 68). Bez ohľadu na formu ich oznámenia sú takýmito uisteniami informácie, ktoré sú presné a zhodujúce sa, neviažu sa na splnenie nijakej podmienky a pochádzajú z oprávnených a dôveryhodných zdrojov (rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. júla 1998, Mellett/Súdny dvor, T‑66/96 a T‑221/97, Zb. VS s. I‑A‑449 a II‑1305, body 104 a 107).

181    Je potrebné konštatovať, že žalobkyne neuvádzajú nijakú skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že Komisia im poskytla presné uistenia, že akty vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže spomenuté v bode 157 vyššie ich chránia pred akýmkoľvek stíhaním a pred akýmkoľvek konštatovaním ich zodpovednosti za porušenia v Belgicku, v Luxembursku a v Holandsku, ktoré boli konštatované a sankcionované v napadnutom rozhodnutí. Rovnako bez ohľadu na to, či je postup vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže spôsobilý vyvolať u jednotlivcov legitímnu dôveru, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia Komisie, žalobkyne neuvádzajú nijakú skutočnosť, ktorá by mohla preukázať, že dostali presné uistenia od vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže, že akty spomenuté v bode 157 vyššie bránia Komisii konštatovať a sankcionovať uvedené porušenia. Napokon, ako už bolo uvedené v bodoch 168 až 175 vyššie, z obsahu týchto aktov vyplýva, že mali dočasnú povahu, a preto nemohli vyvolať nijaké legitímne očakávanie, že ThyssenKrupp nebude stíhaná a sankcionovaná za porušenia konštatované v napadnutom rozhodnutí.

182    Tvrdenie založené na zásade ochrany legitímnej dôvery sa teda musí zamietnuť.

183    Vo štvrtom rade žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 subsidiárne tvrdia, že aj keby zásada ne bis in idem nebola uplatniteľná, nezohľadnenie vnútroštátnych rozhodnutí o oslobodení od pokút vydaných vo vzťahu k nim v napadnutom rozhodnutí predstavuje zjavne nesprávne posúdenie a porušenie zásad riadnej správy vecí verejných a právnej istoty.

184    Po prvé, ako vyplýva z bodov 158 až 175 vyššie, akty vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže, na ktoré sa odvolávajú žalobkyne, predstavujú predbežné rozhodnutia o zhovievavosti, ktoré nebránia Komisii vo výkone jej právomoci.

185    Z judikatúry, ktorú žalobkyne uvádzajú na podporu svojho tvrdenia, ďalej vyplýva, že Komisia je pri stanovovaní výšky pokuty na základe zásady spravodlivosti povinná zohľadniť sankcie, ktoré tomu istému podniku už boli uložené za ten istý skutok, ak ide o sankcie uložené za porušenia kartelového práva členského štátu, čiže o porušenia, ku ktorým došlo na území Únie (rozsudky Súdneho dvora z 13. februára 1969, Wilhelm a i., 14/68, Zb. s. 1, bod 11, a zo 14. decembra 1972, Boehringer Mannheim/Komisia, 7/72, Zb. s. 1281, bod 3; rozsudok Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, už citovaný v bode 159 vyššie, bod 87; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Roquette Frères/Komisia, T‑322/01, Zb. s. II‑3137, bod 279).

186    O taký prípad však v prejednávanej veci zjavne nejde, keďže je nesporné, že aktmi vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže spomenutými v bode 157 vyššie nebola žalobkyniam uložená nijaká sankcia.

187    Napokon judikatúra citovaná v bode 185 vyššie sa v každom prípade vzťahovala na rozhodnutia vydané vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže v čase, keď ešte neplatilo nariadenie č. 1/2003, a týkala sa rizika, že dôjde k uloženiu súbežných sankcií za porušenie podľa vnútroštátneho práva a podľa súťažného práva Únie. Ako správne zdôrazňuje Komisia, takéto riziko je v súčasnosti vylúčené vďaka európskej sieti hospodárskej súťaže vytvorenej nariadením č. 1/2003, ustanoveniam týkajúcim sa spolupráce medzi Komisiou a orgánmi hospodárskej súťaže členských štátov obsiahnutým v uvedenom nariadení a oznámeniu o spolupráci v rámci siete.

188    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy v prejednávanej veci z nijakej zásady práva Únie nevyplývala Komisii povinnosť zohľadniť pri stanovení pokút v napadnutom rozhodnutí predbežné rozhodnutia o zhovievavosti spomenuté v bode 157 vyššie.

189    Subsidiárne tvrdenie, ktoré uvádzajú žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07, sa teda tiež musí zamietnuť.

190    Za týchto okolností sa žalobný dôvod založený na porušení zásady ne bis in idem musí zamietnuť ako celok.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení usmernení z roku 1998, zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania a práva na obhajobu pri stanovení východiskovej sumy pokút v závislosti od závažnosti porušení

 Úvodné poznámky

191    V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑148/08, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 napádajú stanovenie východiskovej sumy pokút Komisiou.

192    Na úvod je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že Komisia disponuje širokou diskrečnou právomocou, pokiaľ ide o metódu výpočtu pokút. Táto metóda, ktorá je opísaná v usmerneniach z roku 1998, obsahuje rôzne flexibilné faktory umožňujúce Komisii vykonávať jej diskrečnú právomoc v súlade s ustanoveniami článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, Zb. s. I‑7191, bod 112 a tam citovanú judikatúru).

193    Závažnosť porušení práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa musí určiť na základe veľkého množstva skutočností, akými sú najmä konkrétne okolnosti prípadu, jeho kontext a odstrašujúci účinok pokút, a to bez toho, aby existoval záväzný alebo vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré sa nevyhnutne musia zohľadniť (rozsudky Súdneho dvora z 19. marca 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, C‑510/06 P, Zb. s. I‑1843, bod 72, a z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, Zb. s. I‑7415, bod 54).

194    Ako bolo uvedené v bode 25 vyššie, Komisia v prejednávanej veci stanovila výšku pokút uplatnením metódy vymedzenej v usmerneniach z roku 1998.

195    Aj keď usmernenia z roku 1998 nemožno kvalifikovať ako právne pravidlá, ktoré by bol správny orgán povinný v každom prípade dodržiavať, stanovujú orientačné pravidlá postupu správneho orgánu, od ktorých sa správny orgán nemôže v konkrétnom prípade odkloniť bez udania dôvodov, ktoré sú v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania (pozri rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 94 vyššie, bod 209 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 70).

196    Komisia sa prijatím takýchto pravidiel správania a tým, že ich zverejnením oznámila, že ich v budúcnosti uplatní na prípady, ktorých sa týkajú, sama obmedzuje vo výkone svojej diskrečnej právomoci a nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby bola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, ako sú zásady rovnosti zaobchádzania alebo ochrany legitímnej dôvery (pozri rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 94 vyššie, bod 211 a tam citovanú judikatúru; rozsudok Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 71).

197    Okrem toho usmernenia z roku 1998 všeobecne a abstraktne určujú metodológiu, ktorú sa Komisia zaviazala uplatňovať pri stanovení výšky pokút, a preto zaisťujú právnu istotu podnikov (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 94 vyššie, body 211 a 213).

198    Napokon treba pripomenúť, že usmernenia z roku 1998 upravujú po prvé posúdenie závažnosti porušenia ako takej, na základe ktorej sa môže stanoviť všeobecná východisková suma (bod 1 A druhý odsek). Po druhé závažnosť sa posudzuje so zreteľom na povahu spáchaných porušení a na vlastnosti dotknutého podniku, najmä na jeho veľkosť a postavenie na relevantnom trhu, čo môže viesť k zváženiu východiskovej sumy, zaradeniu podnikov do kategórií a stanoveniu konkrétnej východiskovej sumy (bod 1 A tretí až siedmy odsek).

 Napadnuté rozhodnutie

199    Po prvé v oddiele napadnutého rozhodnutia venovanom závažnosti porušení (oddiel 13.6.1) Komisia paralelne skúma štyri porušenia konštatované v článku 1 tohto rozhodnutia, keďže „vykazujú spoločné znaky“ (odôvodnenie č. 657 napadnutého rozhodnutia). Tento oddiel je rozdelený na tri pododdiely, pričom prvý je nazvaný „Povaha porušení“ (pododdiel 13.6.1.1), druhý je nazvaný „Rozsah relevantného geografického trhu“ (pododdiel 13.6.1.2) a tretí je nazvaný „Záver o závažnosti porušenia“ (pododdiel 13.6.1.3).

200    V pododdiele nazvanom „Povaha porušení“ Komisia v odôvodneniach č. 658 a 659 napadnutého rozhodnutia uvádza:

„658      Porušenia, ktoré sú predmetom tohto rozhodnutia, spočívali predovšetkým v tajných dohodách medzi súťažiteľmi o tom, že si rozdelia trhy alebo zmrazia trhové podiely tým, že si rozdelia zadávanie projektov predaja a montáže nových výťahov a/alebo eskalátorov a že si nebudú konkurovať, pokiaľ ide o údržbu a modernizáciu výťahov a eskalátorov (okrem Nemecka, kde činnosť údržby a modernizácie nebola predmetom diskusií medzi účastníkmi kartelu). Takéto horizontálne obmedzenia patria už svojou povahou medzi najzávažnejšie porušenia článku 81 [ES]. Porušenia v tomto prípade umelo zbavili zákazníkov výhod, ktoré mohli získať z predkladania ponúk v podmienkach slobodnej hospodárskej súťaže. Tiež treba poznamenať, že niektoré zo zmanipulovaných projektov boli verejné zákazky financované z daní, ktoré sa realizovali práve s cieľom získať konkurenčné ponuky s dobrým pomerom kvality a ceny.

659      Pre posúdenie závažnosti porušenia sú faktory týkajúce sa jeho cieľa vo všeobecnosti významnejšie ako faktory týkajúce sa jeho účinkov, najmä keď sa dohody, ako to je v tomto prípade, týkajú veľmi závažných porušení, ako je určovanie cien a rozdelenie trhu. Účinky dohody vo všeobecnosti nie sú smerodajným kritériom na posúdenie závažnosti porušenia.“

201    Komisia ďalej uvádza, že „sa neusilovala preukázať presné účinky porušenia, keďže [bolo] nemožné určiť s dostatočnou presnosťou príslušné konkurenčné parametre (cena, obchodné podmienky, kvalita, inovácia a iné) v prípade neexistencie porušení“ (odôvodnenie č. 660 napadnutého rozhodnutia). Zastáva však názor, že „je… zrejmé, že porušenia mali skutočný dopad,“ a na tento účel uvádza, že „samotná skutočnosť, že členovia kartelu zaviedli rôzne protisúťažné opatrenia, svedčí o dopade na trh, aj keď skutočný účinok je ťažké zmerať, keďže najmä nie je známe, či a koľko iných projektov bolo zmanipulovaných, ani koľko projektov mohlo byť rozdelených medzi členov kartelu bez toho, aby boli potrebné kontakty medzi nimi“ (odôvodnenie č. 660 napadnutého rozhodnutia). V tom istom odôvodnení Komisia ďalej uvádza, že „vysoké celkové podiely súťažiteľov na trhu svedčia o pravdepodobných protisúťažných účinkoch a [že] relatívna stabilita týchto podielov na trhu počas celej dĺžky trvania porušení potvrdzuje tieto účinky.“

202    V odôvodneniach č. 661 až 669 napadnutého rozhodnutia Komisia reaguje na tvrdenia, ktoré uviedli žalobkyne v priebehu správneho konania a ktorými sa usilovali preukázať obmedzený dopad porušení na trh.

203    V pododdiele nazvanom „Rozsah relevantného geografického trhu“ Komisia v odôvodnení č. 670 napadnutého rozhodnutia tvrdí, že „kartely, ktoré sú predmetom [napadnutého] rozhodnutia, sa vzťahovali na celé územia Belgicka, Nemecka, Luxemburska alebo Holandska,“ a že „z judikatúry jednoznačne vyplýva, že vnútroštátny geografický trh, ktorý sa vzťahuje na celé územie členského štátu, už sám osebe predstavuje podstatný podiel na spoločnom trhu.“

204    V pododdiele nazvanom „Záver o závažnosti porušenia“ Komisia v odôvodnení č. 671 napadnutého rozhodnutia uvádza, že každý podnik, ktorému bolo rozhodnutie určené, sa dopustil jedného alebo viacerých veľmi závažných porušení článku 81 ES „vzhľadom na povahu porušení a na skutočnosť, že každé z nich sa vzťahovalo na celé územie jedného členského štátu (Belgicka, Nemecka, Luxemburska alebo Holandska).“ Komisia dospela k záveru, že „tieto faktory sú také, že porušenia sa musia považovať za veľmi závažné, aj keď ich skutočný dopad nemožno zmerať.“

205    Po druhé v oddiele napadnutého rozhodnutia nazvanom „Rozdielne zaobchádzanie“ (oddiel 13.6.2) Komisia stanovila východiskovú sumu pokuty pre každý podnik, ktorý sa podieľal na jednotlivých karteloch (pozri body 28 až 31 vyššie), ktorá podľa odôvodnenia č. 672 napadnutého rozhodnutia zohľadňuje „skutočnú hospodársku schopnosť porušovateľov spôsobiť značnú ujmu hospodárskej súťaži“. Komisia v odôvodnení č. 673 napadnutého rozhodnutia vysvetlila, že „na tento účel boli podniky rozdelené do viacerých kategórií v závislosti od obratu dosiahnutého na trhu s výťahmi a/alebo eskalátormi, vrátane prípadných služieb údržby a modernizácie.“

 O údajnej protiprávnosti všeobecných východiskových súm pokút

206    V prvom rade, pokiaľ ide o porušenia v Nemecku, žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 tvrdia, že Komisia pri stanovení východiskovej sumy pokuty porušila zásadu proporcionality a svoju vlastnú rozhodovaciu prax. Stanovila totiž východiskovú sumu pokuty na základe veľkosti trhu s výťahmi a eskalátormi, ktorá predstavovala viac ako 500 miliónov eur (odôvodnenie č. 664 napadnutého rozhodnutia). Kartely však mali vplyv len na predaj eskalátorov a na malú časť predaja výťahov v Nemecku, ktorá zodpovedá veľkým alebo prestížnym projektom. Veľkosť trhu dotknutého dohodami teda neprekračuje 170 miliónov eur. Trh s veľkými projektmi predstavuje trh oddelený od ostatných trhov s výťahmi, na ktorom pôsobia len Otis, Schindler, Kone a ThyssenKrupp a na ktorom sú podmienky hospodárskej súťaže natoľko špecifické, že kartely týkajúce sa tohto trhu nemohli mať citeľný vplyv na trh so štandardnými výťahmi, čo vyplýva zo znaleckého posudku, ktorý predložili žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 (ďalej len „znalecký posudok“). Podľa žalobkýň vo veciach T‑149/07 a T‑150/07 špekulácie o významnejších účinkoch v každom prípade nemožno vziať do úvahy, keďže neboli uvedené v oznámení o výhradách, čím bolo porušené ich právo na obhajobu.

207    Po prvé je potrebné zdôrazniť, že žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 nespochybňujú zákonnosť metódy uvedenej v bode 1 A usmernení z roku 1998 týkajúcej sa stanovenia všeobecných východiskových súm pokút. Táto metóda pritom zodpovedá paušálnemu prístupu, podľa ktorého sa všeobecná východisková suma pokuty stanovená podľa závažnosti porušenia vypočíta na základe povahy a geografického rozsahu porušenia, ako aj konkrétneho dopadu porušenia na trh, pokiaľ ho možno zmerať (rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, Zb. s. II‑497, bod 134, a zo 6. mája 2009, Wieland-Werke/Komisia, T‑116/04, Zb. s. II‑1087, bod 62).

208    Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07, Komisia nestanovila všeobecnú východiskovú sumu pokuty za porušenie v Nemecku na základe veľkosti údajne dotknutého trhu. Ako totiž vyplýva z odôvodnení č. 657 až 671 napadnutého rozhodnutia, Komisia založila svoj záver týkajúci sa posúdenia závažnosti porušení na povahe týchto porušení a na ich geografickom rozsahu.

209    V tejto súvislosti treba poukázať na to, že veľkosť relevantného trhu v zásade nie je povinným faktorom, ale len jednou z okolností relevantných na účely posúdenia závažnosti porušenia, pričom Komisia podľa judikatúry navyše nie je povinná vymedziť relevantný trh alebo posúdiť jeho veľkosť, pokiaľ má predmetné porušenie protisúťažný cieľ (pozri v tomto zmysle rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 193 vyššie, body 55 a 64).

210    Komisia teda pri stanovení všeobecnej východiskovej sumy pokuty môže, avšak nie je povinná zohľadniť hodnotu trhu, ktorý je predmetom porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudky BASF/Komisia, už citovaný v bode 207 vyššie, bod 134, a Wieland‑Werke/Komisia, už citovaný v bode 207 vyššie, bod 63). Usmernenia z roku 1998 totiž nestanovujú, že suma pokút sa vypočíta v závislosti od celkového obratu alebo od obratu, ktorý podniky dosiahli na relevantnom trhu. Nebránia však ani tomu, aby sa tieto obraty vzali do úvahy pri stanovení výšky pokuty s cieľom dodržať všeobecné zásady práva Únie, pokiaľ si to okolnosti vyžadujú (rozsudok Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, už citovaný v bode 159 vyššie, bod 187). Tvrdenie žalobkýň, že všeobecná východisková suma pokuty stanovená pre kartel v Nemecku by mala odrážať údajne obmedzenú veľkosť relevantného trhu, teda vychádza z nesprávneho predpokladu a musí sa zamietnuť.

211    Preto je potrebné zamietnuť tvrdenie žalobkýň, že Komisia porušila zásadu proporcionality tým, že nezohľadnila skutočnosť, že pokiaľ ide o trh s výťahmi, kartely mali vplyv len na veľké alebo prestížne projekty, a že veľkosť trhu dotknutého kartelmi teda nepresahovala 170 miliónov eur. Okrem toho tvrdenie založené na porušení rozhodovacej praxe Komisie nemôže uspieť, keďže ako bolo uvedené v bode 153 vyššie, táto prax nemôže slúžiť ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže.

212    V každom prípade je potrebné konštatovať, že aj na základe odhadov predložených žalobkyňami, podľa ktorých hodnota relevantného trhu nepresahovala 170 miliónov eur, východisková suma pokuty vo výške 70 miliónov eur predstavuje približne 41 % trhu. Ako však už bolo rozhodnuté, v prípade veľmi závažných porušení môžu byť odôvodnené východiskové sumy zodpovedajúce takému veľkému percentuálnemu podielu (pozri v tomto zmysle rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 210 vyššie, body 130 a 133 až 137).

213    V tejto súvislosti tvrdenie založené na údajnom porušení práva na obhajobu žalobkýň vo veciach T‑149/07 a T‑150/07 tiež nemožno prijať. Odhliadnuc od skutočnosti, že na rozdiel od toho, čo tvrdia uvedené žalobkyne, Komisia nestanovila závažnosť porušenia na základe objemu trhu dotknutého kartelom, ani na základe dopadu kartelu, je potrebné konštatovať, že v oznámení o výhradách a najmä v bodoch 77 až 83, ako aj 579 a 583 tohto oznámenia Komisia konštatovala, že kartel v Nemecku sa týkal všetkých odvetví výťahov a eskalátorov. Okrem toho, pokiaľ ide o posúdenie závažnosti každého porušenia na účely stanovenia výšky pokuty, Komisia v odôvodnení č. 617 písm. b) oznámenia o výhradách uviedla, že vezme do úvahy skutočnosť, že „dohody sa vzťahovali na všetky odvetvia výťahov a eskalátorov.“

214    Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07, že kartely nemali vplyv na údajný samostatný trh so štandardnými výťahmi, je potrebné pripomenúť, že pokiaľ ide o posúdenie závažnosti porušenia, usmernenia z roku 1998 v bode 1 A prvom a druhom odseku stanovujú:

„Pri posudzovaní závažnosti porušenia pravidiel sa musí brať do úvahy ich povaha [jeho povaha – neoficiálny preklad], skutočný dosah na trh tam, kde je ho možné merať, a veľkosť relevantného zemepisného trhu.

Preto sa porušovania pravidiel budú zadeľovať do jednej z troch kategórií: mierne priestupky, závažné priestupky a veľmi závažné priestupky [mierne porušenia, závažné porušenia a veľmi závažné porušenia – neoficiálny preklad].“

215    V súlade s bodom 1 A prvým odsekom usmernení z roku 1998 Komisia teda musí v rámci posúdenia závažnosti porušenia vykonať posúdenie konkrétneho dopadu na trh iba vtedy, keď sa zdá, že tento dopad je merateľný (pozri v tomto zmysle rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 193 vyššie, bod 74; rozsudky Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, už citovaný v bode 159 vyššie, bod 143, a Degussa/Komisia, už citovaný v bode 112 vyššie, bod 216).

216    Podľa ustálenej judikatúry musí Komisia pri posudzovaní konkrétneho dopadu porušenia na trh vychádzať z hospodárskej súťaže, aká by normálne existovala, keby k porušeniu nedošlo (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 1975, Suiker Unie a i./Komisia, 40/73 až 48/73, 50/73, 54/73 až 56/73, 111/73, 113/73 a 114/73, Zb. s. 1663, body 619 a 620; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Mayr Melnhof/Komisia, T‑347/94, Zb. s. II‑1751, bod 235; Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, už citovaný v bode 159 vyššie, bod 150, a Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 83).

217    Komisia v odôvodnení č. 660 napadnutého rozhodnutia, uviedla, že „sa neusilovala preukázať presné účinky porušenia, keďže [bolo] nemožné určiť s dostatočnou presnosťou príslušné konkurenčné parametre (cena, obchodné podmienky, kvalita, inovácia a iné) v prípade neexistencie porušení.“ Hoci Komisia v odôvodnení č. 660 napadnutého rozhodnutia konštatuje, že je zrejmé, že kartely mali skutočný dopad, keďže boli vykonané, čo samo osebe svedčí o dopade na trh, a hoci Komisia v odôvodneniach č. 661 až 669 zamietla tvrdenia dotknutých podnikov, ktorými sa usilovali preukázať obmedzené účinky kartelov, je potrebné konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní závažnosti porušení nevzala do úvahy ich prípadný dopad na trh.

218    Komisia teda v odôvodnení č. 671 napadnutého rozhodnutia založila svoj záver o posúdení závažnosti porušení len na zohľadnení povahy uvedených porušení a ich geografického rozsahu. Komisia totiž v uvedenom odôvodnení dospela k záveru, že „vzhľadom na povahu porušení a na skutočnosť, že každé z nich sa vzťahovalo na celé územie jedného členského štátu (Belgicka, Nemecka, Luxemburska alebo Holandska)…, [je potrebné konštatovať, že] každý podnik, ktorému bolo rozhodnutie určené, sa dopustil jedného alebo viacerých veľmi závažných porušení článku 81 ES.“

219    Pokiaľ ide o porušenia v Nemecku, z odôvodnenia č. 664 napadnutého rozhodnutia, v ktorom Komisia navyše odpovedala na tvrdenie spoločností Kone a Otis týkajúce sa údajne obmedzeného dopadu porušenia, konkrétne vyplýva, že bolo „nemožné preukázať presné účinky porušenia“ a že dohody v Nemecku nemali vplyv len na eskalátory a projekty výťahov veľkej hodnoty, pričom Komisia konštatovala, že je pravdepodobné, „že činnosti kartelu týkajúce sa projektov výťahov s hodnotou vyššou ako jeden milión eur, ktoré zahŕňajú vysokorýchlostné výťahy a výťahy veľkej hodnoty, mali vplyv na fungovanie zvyšku trhu s výťahmi.“ V uvedenom odôvodnení Komisia tiež poukázala na to, že celková hodnota projektu mala väčší význam ako počet a druh výťahov, že nebolo možné preukázať presné účinky porušenia a že skutkové okolnosti jednoznačne preukázali, že zámerom účastníkov nebolo vylúčiť určité druhy výrobkov, ale dohodnúť sa na projektoch, v prípade ktorých sa dala hospodárska súťaž najľahšie vylúčiť.

220    V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 netvrdia, že dopad porušenia v Nemecku bol merateľný, ale len že porušenie sa týkalo trhu údajne obmedzenej veľkosti a že kartely nemohli mať citeľný vplyv na údajný trh so štandardnými výťahmi. Za týchto okolností žalobkyne nepreukázali, že Komisia v prejednávanej veci bola podľa usmernení z roku 1998 a judikatúry citovanej v bode 215 vyššie povinná zohľadniť konkrétny dopad porušení na účely posúdenia ich závažnosti, takže ich tvrdenie nemôže uspieť.

221    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy nie je potrebné rozhodnúť o Komisiou spochybnenej prípustnosti znaleckého posudku, ktorý má preukázať, že kartel v Nemecku sa týkal len časti trhu s výťahmi, ani vyhovieť návrhom na vykonanie dôkazov, ktoré v tejto súvislosti navrhli žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 a ktorými sa usilujú preukázať prípustnosť znaleckého posudku.

222    Pokiaľ ide o uvedený posudok, v každom prípade je potrebné poukázať na to, že hoci podľa žalobkýň vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 trh údajne dotknutý dohodami nepresahuje hodnotu 170 miliónov eur a nemohol mať citeľný vplyv na trh so štandardnými výťahmi, v znaleckom posudku sa jednak uvádza, že vysokorýchlostné výťahy (High-Tech/Premium) predstavovali v roku 2003 11,5 až 13,04 milióna eur a jednak že veľké projekty zahŕňali tak vysokorýchlostné výťahy, ako aj štandardné výťahy. Preto aj za predpokladu, že by bolo potrebné vychádzať z toho, že kartel sa týkal len údajných veľkých projektov, nemožno vylúčiť ich dopad na údajný trh so štandardnými výťahmi, keďže veľké projekty zjavne zahŕňajú veľké množstvo štandardných výťahov.

223    Navyše je potrebné zdôrazniť, že aj za predpokladu, že Komisia chcela zohľadniť tento voliteľný faktor, ktorý spočíva v dopade porušenia na trh, a že preto mala v napadnutom rozhodnutí uviesť konkrétne, presvedčivé a dostatočné dôkazy umožňujúce posúdiť skutočný vplyv, ktorý porušenie mohlo mať na hospodársku súťaž na trhu (rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 193 vyššie, bod 82), je potrebné konštatovať, že Komisia si v každom prípade túto povinnosť splnila.

224    Pokiaľ ide o porušenie v Nemecku, Komisia okrem iného uviedla, že na spoločnosti Kone, Otis, Schindler a ThyssenKrupp pripadalo z hľadiska hodnoty viac ako 60 % predaja výťahov a takmer 100 % trhu s eskalátormi (odôvodnenia č. 51 a 232 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho po roku 2000 celkový podiel troch účastníkov kartelu predstavoval približne 75 % trhu s eskalátormi a takmer 50 % trhu s výťahmi (odôvodnenia č. 278 a 280 napadnutého rozhodnutia). Cieľom kartelu navyše bolo zmraziť príslušné trhové podiely dotknutých podnikov (odôvodnenie č. 236 a nasl. napadnutého rozhodnutia). Komisia tiež poukázala na pravidelnosť stretnutí (odôvodnenia č. 217 a 218 napadnutého rozhodnutia) a na opatrenia prijaté účastníkmi na utajenie svojich kontaktov (odôvodnenia č. 219 až 221 napadnutého rozhodnutia).

225    Ako teda bolo uvedené v bode 217 vyššie, Komisia v odôvodnení č. 660 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že samotná skutočnosť, že boli vykonané rôzne protisúťažné dohody, svedčí o dopade na trh, aj keď skutočný účinok bolo ťažké zmerať, keďže najmä nebolo možné zistiť, či a koľko iných projektov bolo zmanipulovaných, ani koľko projektov mohlo byť rozdelených medzi členov kartelu bez toho, aby boli potrebné kontakty medzi nimi. Komisia ďalej uviedla, že vysoké celkové podiely súťažiteľov na trhu svedčia o pravdepodobných protisúťažných účinkoch a že relatívna stabilita týchto podielov na trhu počas celej dĺžky trvania porušení potvrdzuje tieto účinky.

226    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že východisková suma vo výške 70 miliónov eur stanovená pre porušenie v Nemecku nie je neprimeraná vzhľadom na mimoriadnu závažnosť porušenia, aj keby sa preukázalo, že – ako tvrdia žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 – pokiaľ ide o výťahy, kartel sa týkal len veľkých projektov.

227    Po tretie žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 tvrdia, že kartel mal účinky iba v Nemecku a len na zanedbateľnej časti trhu, takže východisková suma vo výške 70 miliónov eur stanovená pre porušenie v Nemecku by sa mala znížiť vzhľadom na relevantný geografický trh.

228    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že všeobecná východisková suma pokuty sa určuje najmä v závislosti od geografického rozsahu porušenia.

229    Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že geografický trh vnútroštátnej veľkosti zodpovedá podstatnej časti spoločného trhu (rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 1983, Nederlandsche Banden-Industrie-Michelin/Komisia, 322/81, Zb. s. 3461, bod 28, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. júla 2005, Brasserie nationale a i./Komisia, T‑49/02 až T‑51/02, Zb. s. II‑3033, bod 176). Keďže nie je sporné, že kartel v Nemecku sa týkal celého územia tohto členského štátu, treba konštatovať, že sa vzťahoval na podstatnú časť spoločného trhu.

230    Jednak vzhľadom na mimoriadnu závažnosť kartelu a jednak vzhľadom na to, že kartel sa vzťahoval na podstatnú časť spoločného trhu, je potrebné konštatovať, že stanovenie východiskovej sumy pre porušenie v Nemecku vo výške 70 miliónov eur Komisiou nie je v rozpore so zásadou proporcionality.

231    Žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 subsidiárne tvrdia, že východisková suma vo výške 70 miliónov eur stanovená pre porušenie v Nemecku je neprimeraná aj vzhľadom na celkový objem trhu s výťahmi, keďže podniky, ktoré sa zúčastnili na konaní, predstavovali menej ako 50 % celkového objemu nemeckého trhu s výťahmi (odôvodnenie č. 280 napadnutého rozhodnutia). Takéto tvrdenie sa však musí zamietnuť, keďže ako bolo uvedené v bodoch 208 až 210 vyššie, Komisia nebola povinná stanoviť – a v prejednávanej veci nestanovila – všeobecnú východiskovú sumu pokuty pre porušenie v Nemecku na základe veľkosti údajne dotknutého trhu.

232    V každom prípade žalobkyne nespochybňujú skutočnosť, že v roku 2003 podniky, ktoré sa podieľali na karteli v Nemecku, predstavovali 48 % celkového trhu s výťahmi odhadovaného na 506 miliónov eur (odôvodnenie č. 280 napadnutého rozhodnutia) a 75 % trhu s eskalátormi odhadovaného na 70 miliónov eur (odôvodnenia č. 82 a 278 napadnutého rozhodnutia). Východisková suma vo výške 70 miliónov eur teda predstavuje 23,7 % obratu dosiahnutého podnikmi, ktoré sa podieľali na nemeckom karteli. Takýto percentuálny podiel však nemožno považovať za neprimeraný jednak vzhľadom na mimoriadnu závažnosť porušenia a jednak vzhľadom na jeho geografický rozsah.

233    Žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 ďalej subsidiárne tvrdia, že Komisia sa pri stanovení východiskovej sumy pokuty pre porušenie v Nemecku odchýlila od spôsobu výpočtu pokuty použitého v napadnutom rozhodnutí. Komisia vzhľadom na to, že uznala, že rozsah kartelov v Nemecku je menší ako v troch krajinách Beneluxu, údajne nemôže uplatniť tie isté kritériá výpočtu výšky pokuty uloženej z dôvodu porušenia, ku ktorému došlo v Nemecku.

234    V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že hoci sa Komisia neusilovala preukázať presné účinky porušenia (odôvodnenie č. 660 napadnutého rozhodnutia), pokiaľ ide o porušenie v Nemecku, stanovila nižšiu východiskovú sumu s cieľom zohľadniť v prospech dotknutých podnikov možnosť, že celý trh s výťahmi nebol priamo ovplyvnený kartelmi. Ako teda Komisia uvádza v odôvodnení č. 664 napadnutého rozhodnutia, pri stanovení východiskovej sumy pokuty skutočne „vzala do úvahy skutočnosť, že činnosti kartelu [v Nemecku] nemuseli mať priamy vplyv na celý trh s výťahmi.“ Ukazuje sa totiž, že vzhľadom na veľkosť relevantných trhov bola východisková suma pre kartel v Nemecku stanovená na nižšej úrovni ako východiskové sumy použité pre ostatné kartely uvedené v napadnutom rozhodnutí.

235    Aj za predpokladu, že Komisia musí v prípade, ak konštatuje viaceré veľmi závažné porušenia v jednom a tom istom rozhodnutí, dodržať určitú koherentnosť medzi všeobecnými východiskovými sumami a veľkosťou jednotlivých dotknutých trhov, v prejednávanej veci nič nenasvedčuje tomu, že všeobecné východiskové sumy stanovené pre porušenia v Belgicku, v Nemecku, v Luxembursku a v Holandsku nie sú koherentné, alebo že sa odchýlili od údajného spôsobu výpočtu použitého v napadnutom rozhodnutí.

236    Z preskúmania relevantných údajov totiž vyplýva, že vzhľadom na veľkosť dotknutých trhov Komisia koherentne stanovila všeobecné východiskové sumy pokút. Komisia stanovila tým vyššie všeobecné východiskové sumy, čím väčší bol trh, pričom nepoužila presný matematický vzorec, čo v každom prípade nebola povinná urobiť (pozri body 207 až 210 vyššie). Pre jednoznačne najväčší – nemecký – trh, ktorý predstavuje 576 miliónov eur, bola všeobecná východisková suma stanovená na 70 miliónov eur; pre dva menšie trhy podľa poradia veľkosti – holandský a belgický trh –, ktoré predstavujú 363 miliónov eur a 254 miliónov eur, bola všeobecná východisková suma stanovená na 55 miliónov eur a na 40 miliónov eur; napokon, pokiaľ ide o luxemburský trh, ktorý bol zjavne menší, keďže predstavoval 32 miliónov eur, Komisia napriek tomu, že usmernenia z roku 1998 stanovujú pre veľmi závažné porušenia určenie sumy na základe závažnosti „nad 20 miliónov [eur]“, považovala za vhodné obmedziť túto sumu na 10 miliónov eur (pozri v tomto zmysle rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 207 vyššie, bod 136). Výhrada žalobkýň sa teda musí zamietnuť.

237    Z toho vyplýva, že všetky výhrady týkajúce sa stanovenia východiskovej sumy pre porušenie v Nemecku sa musia zamietnuť.

238    Po druhé, pokiaľ ide o porušenie v Luxembursku, žalobkyne vo veciach T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 namietajú nepomer medzi všeobecnou východiskovou sumou pokuty a veľkosťou trhu dotknutého porušením.

239    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa vo veci T‑148/07 tiež nespochybňuje zákonnosť metódy uvedenej v bode 1 A usmernení z roku 1998 týkajúcej sa stanovenia východiskovej sumy pokuty, ktorá – ako bolo uvedené v bode 207 vyššie – zodpovedá paušálnemu prístupu. Okrem toho podľa judikatúry citovanej v bode 209 vyššie veľkosť dotknutého trhu je len jedným z faktorov relevantných pre posúdenie závažnosti porušenia, ktorý Komisia nie je povinná zohľadniť pri stanovení východiskovej sumy pokuty. V bode 208 vyššie však bolo uvedené, že ako vyplýva z odôvodnení č. 657 až 671 napadnutého rozhodnutia, Komisia v prejednávanej veci založila svoj záver týkajúci sa posúdenia závažnosti porušení na povahe týchto porušení a na ich geografickom rozsahu. Tvrdenie žalobkýň založené na neprimeranosti východiskovej sumy stanovenej pre porušenie v Luxembursku vzhľadom na veľkosť trhu dotknutého porušením sa teda musí zamietnuť.

240    V každom prípade je potrebné zdôrazniť, že Komisia stanovila všeobecnú východiskovú sumu pokuty pre porušenie v Luxembursku na 10 miliónov eur. Hoci teda Komisia stanovila závažnosť porušenia v závislosti od jeho povahy a od jeho geografického rozsahu, považovala za vhodné stanoviť všeobecnú východiskovú sumu pokuty zodpovedajúcu polovici minimálnej hodnoty 20 miliónov eur, ktorú usmernenia štandardne stanovujú pre tento druh veľmi závažného porušenia (pozri bod 1 A druhý odsek tretiu zarážku usmernení z roku 1998).

241    Z toho vyplýva, že tvrdenie žalobkýň vo veciach T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 sa musí zamietnuť.

242    Po tretie, pokiaľ ide o porušenie v Holandsku, žalobkyne vo veciach T‑150/07 a T‑154/07 tvrdia, že Komisia nezohľadnila obmedzený dopad porušenia na trh, keďže kartelom bolo dotknutých údajne menej ako 10 až 15 % trhu, čo potvrdili všetky podniky, ktoré sa podieľali na porušení v Holandsku. Okrem toho, aj keby Komisia nebola povinná konštatovať presné dôsledky porušenia na holandskom trhu, mala zohľadniť veľmi obmedzený objem trhu dotknutého kartelom.

243    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa vo veci T‑154/07 tiež nespochybňuje zákonnosť metódy uvedenej v bode 1 A usmernení z roku 1998 týkajúcej sa stanovenia východiskovej sumy pokuty, ktorá – ako bolo uvedené v bode 207 vyššie – zodpovedá paušálnemu prístupu. Okrem toho podľa judikatúry citovanej v bode 209 vyššie veľkosť dotknutého trhu je len jedným z faktorov relevantných pre posúdenie závažnosti porušenia, ktorý Komisia nie je povinná zohľadniť pri stanovení východiskovej sumy pokuty. V bode 208 vyššie však bolo uvedené, že ako vyplýva z odôvodnení č. 657 až 671 napadnutého rozhodnutia, Komisia v prejednávanej veci založila svoj záver týkajúci sa posúdenia závažnosti porušení na povahe týchto porušení a na ich geografickom rozsahu. Tvrdenie žalobkýň založené na neprimeranosti východiskovej sumy stanovenej pre porušenie v Holandsku vzhľadom na veľkosť trhu dotknutého porušením sa teda musí zamietnuť.

244    Okrem toho, ako správne uvádza Komisia, po prvé vyhlásenia účastníkov kartelu v Holandsku týkajúce sa projektov, ktoré boli údajne ovplyvnené kartelom, sú založené len na počte projektov, v prípade ktorých títo účastníci výslovne uznali existenciu kartelu. Ako Komisia v tejto súvislosti uviedla v odôvodnení č. 384 napadnutého rozhodnutia, nebolo potrebné rozdeliť si všetky projekty v rámci kartelu v Holandsku, keďže dotknuté podniky museli rokovať len o projektoch, ktoré neboli automaticky pridelené jednému z nich na základe vzťahu vytvoreného s existujúcim klientom. Po druhé, hoci je pravda, že Otis a ThyssenKrupp tvrdili, že celkový počet projektov, na rozdelenie ktorých sa uskutočnili rokovania, sa týkal iba malej časti všetkých projektov, ktoré sa mali vykonať (odôvodnenie č. 492 napadnutého rozhodnutia), výpočty, ktoré tieto spoločnosti v tejto súvislosti predložili, v každom prípade obsahujú značné rozdiely (odôvodnenia č. 494, 495, 496, 497 a 499 napadnutého rozhodnutia).

245    Z toho vyplýva, že tvrdenia založené na neprimeranosti východiskovej sumy pre porušenie v Holandsku sa musia zamietnuť.

246    Preto sa všetky výhrady týkajúce sa všeobecných východiskových súm pokút musia zamietnuť.

 O údajnej protiprávnosti konkrétnych východiskových súm pokút

247    Je potrebné pripomenúť, že v rámci výpočtu pokút uložených na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 je rozdielne zaobchádzanie s dotknutými podnikmi neoddeliteľne späté s výkonom právomocí, ktoré plynú Komisii z tohto ustanovenia. V rámci svojho priestoru na voľnú úvahu Komisia totiž musí individuálne prispôsobiť sankcie v závislosti od samotného správania a charakteristík dotknutých podnikov, aby v každom jednotlivom prípade zabezpečila plnú účinnosť pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 109, a Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, už citovaný v bode 108 vyššie, bod 44).

248    Usmernenia z roku 1998 stanovujú, že pre porušenie určitej závažnosti môže byť nevyhnutné v prípade, ktorý sa týka viacerých podnikov, ako sú kartely, vážiť všeobecnú východiskovú sumu, aby sa dosiahla konkrétna východisková suma zohľadňujúca váhu, a teda skutočný dopad protiprávneho správania každého podniku na hospodársku súťaž, najmä ak existuje značný rozdiel vo veľkosti podnikov, ktoré sa dopustili porušenia rovnakej povahy (bod 1 A šiesty odsek). Osobitne je nevyhnutné vziať do úvahy skutočnú hospodársku schopnosť porušovateľov spôsobiť značnú škodu iným subjektom na trhu, najmä spotrebiteľom (bod 1 A štvrtý odsek).

249    Usmernenia z roku 1998 takisto stanovujú, že zásada rovnakého postihu za to isté konanie môže za určitých okolností viesť k použitiu rozdielnych súm pre dotknuté podniky bez toho, aby sa toto rozlišovanie riadilo aritmetickým výpočtom (bod 1 A siedmy odsek).

250    Ako bolo uvedené v bode 210 vyššie, z judikatúry vyplýva, že usmernenia z roku 1998 nestanovujú, že výška pokút sa stanovuje v závislosti od obratu, ktorý podniky dosiahli na relevantnom trhu. Na účely posúdenia vplyvu podniku na trh alebo, v zmysle znenia usmernení, na posúdenie jeho skutočnej ekonomickej schopnosti spôsobiť značnú škodu iným hospodárskym subjektom Komisia nie je povinná vykonať predbežné vymedzenie trhu a posúdenie jeho veľkosti (rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 193 vyššie, bod 63). Usmernenia z roku 1998 však nebránia ani tomu, aby sa tieto obraty vzali do úvahy pri stanovení výšky pokuty s cieľom dodržať všeobecné zásady práva Únie, pokiaľ si to okolnosti vyžadujú (rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, T‑23/99, Zb. s. II‑1705, body 283 a 284; z 9. júla 2003, Cheil Jedang/Komisia, T‑220/00, Zb. s. II‑2473, bod 82, a z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, bod 157).

251    V prejednávanej veci z odôvodnení č. 672 až 685 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia uplatnila pre každé porušenie konštatované v článku 1 napadnutého rozhodnutia „rozdielne zaobchádzanie s podnikmi s cieľom zohľadniť skutočnú hospodársku schopnosť porušovateľov spôsobiť značnú ujmu hospodárskej súťaži“ (odôvodnenie č. 672 napadnutého rozhodnutia). Pre každé porušenie Komisia zaradila podniky do kategórií na účely stanovenia konkrétnych východiskových súm pokuty v závislosti od ich obratu dosiahnutého na každom vnútroštátnom trhu s príslušnými výrobkami (odôvodnenia č. 673 až 685 napadnutého rozhodnutia). Okrem stanovenia konkrétnej východiskovej sumy pre spoločnosť Schindler z dôvodu jej účasti na karteli v Nemecku Komisia pri stanovení konkrétnych východiskových súm ostatných podnikov pre každé porušenie vychádzala z obratu za rok 2003, ktorý je podľa Komisie posledným rokom, v ktorom boli uvedené podniky aktívnymi členmi dotknutých kartelov (odôvodnenia č. 674, 676, 680 a 684 napadnutého rozhodnutia).

252    Po prvé, pokiaľ ide o porušenie v Belgicku, žalobkyne vo veciach T‑149/07 a T‑150/07 vo svojej argumentácii týkajúcej sa východiskovej sumy pokút tvrdia, že podiel spoločnosti ThyssenKrupp na trhu počas obdobia porušenia v Belgicku bol oveľa nižší ako trhové podiely spoločností Kone a Schindler, takže pokuta by sa mala znížiť.

253    Podľa bodu 1 A siedmeho odseku usmernení z roku 1998 rozlíšenie podnikov, ktoré sa podieľali na tom istom porušení, nemusí zodpovedať aritmetickému výpočtu. Zásady proporcionality a rovnosti zaobchádzania totiž nevyžadujú, aby východisková suma pokuty predstavovala v prípade všetkých členov kartelu rovnaký percentuálny podiel na individuálnom obrate (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 210 vyššie, bod 149).

254    Pri overení toho, či je rozdelenie členov kartelu do kategórií v súlade so zásadami rovnosti zaobchádzania a proporcionality, sa teda Všeobecný súd v rámci svojho preskúmania zákonnosti výkonu diskrečnej právomoci, ktorou Komisia disponuje v tejto oblasti, musí obmedziť na preskúmanie toho, či je toto rozdelenie koherentné a objektívne odôvodnené (rozsudky Súdu prvého stupňa z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, T‑213/00, Zb. s. II‑913, body 406 a 416; Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 159 vyššie, body 220 a 222; BASF/Komisia, už citovaný v bode 210 vyššie, bod 157, a Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, už citovaný v bode 122 vyššie, bod 184).

255    V prejednávanej veci však na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne vo veciach T‑149/07 a T‑150/07, Komisia zohľadnila relatívne menej významné postavenie spoločnosti TKLA na belgickom trhu tým, že ju zaradila do samostatnej kategórie s východiskovou sumou, ktorá bola oveľa nižšia ako východiskové sumy stanovené pre ostatných účastníkov kartelu v Belgicku. Na rozdiel od spoločností Kone a Schindler, ktoré boli zaradené do prvej kategórie s východiskovou sumou vo výške 40 miliónov eur, a spoločnosti Otis, ktorá bola zaradená do druhej kategórie s východiskovou sumou vo výške 27 miliónov eur, ThyssenKrupp bola zaradená do tretej kategórie s východiskovou sumou vo výške 16,5 milióna eur, ktorá je navyše nižšia ako minimálna hodnota vo výške 20 miliónov eur, ktorú usmernenia štandardne stanovujú pre tento druh veľmi závažného porušenia (pozri bod 1 A druhý odsek tretiu zarážku) (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Daesang a Sewon Europe/Komisia, T‑230/00, Zb. s. II‑2733, bod 58).

256    Za týchto okolností sa tvrdenia žalobkýň vo veciach T‑149/07 a T‑150/07 založené na údajnej protiprávnosti konkrétnej východiskovej sumy pokuty, ktorá im bola uložená z dôvodu účasti spoločnosti TKLA na karteli v Belgicku, musia zamietnuť.

257    Po druhé, pokiaľ ide o porušenie v Nemecku, žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 v prvom rade namietajú údajné diskriminačné zaobchádzanie, keďže východisková suma pokuty, ktorá bola v ich prípade stanovená, bola údajne vypočítaná len na základe povahy a geografického rozsahu protiprávneho správania, zatiaľ čo východisková suma pokuty uloženej spoločnosti Schindler údajne zohľadňovala skutočnosť, že toto správanie sa týkalo len časti relevantného tovarového trhu. Uplatnenie prístupu, ktorý si Komisia zvolila v prípade spoločnosti Schindler, na prípad žalobkýň vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 by malo viesť k zníženiu východiskovej sumy ich pokuty.

258    Na úvod je potrebné konštatovať, že z napadnutého rozhodnutia a najmä z jeho odôvodnení č. 676 až 679 jednoznačne vyplýva, že pri kategorizácii podnikov, ktoré sa podieľali na karteli v Nemecku, Komisia vychádzala tak v prípade spoločnosti Schindler, ako aj v prípade ostatných účastníkov kartelu v Nemecku z obratu dosiahnutého dotknutými podnikmi na trhu dotknutom kartelom.

259    Ďalej je potrebné poukázať na to, že pokiaľ ide o kartel v Nemecku, situácia spoločnosti Schindler sa odlišuje od situácie spoločnosti ThyssenKrupp. Je totiž nesporné, že počas celého trvania účasti spoločnosti Schindler na karteli v Nemecku od augusta 1995 do decembra 2000 sa jej účasť týkala len eskalátorov (odôvodnenie č. 213 a článok 1 ods. 2 napadnutého rozhodnutia). Schindler sa teda podieľala len na časti porušenia konštatovaného v článku 1 ods. 2 napadnutého rozhodnutia týkajúcej sa eskalátorov. Naproti tomu ThyssenKrupp sa podieľala na obidvoch častiach porušenia, konkrétne na časti týkajúcej sa eskalátorov od augusta 1995 do decembra 2003 a na časti týkajúcej sa výťahov od decembra 2000 do decembra 2003 (odôvodnenia č. 212 a 213 a článok 1 ods. 2 napadnutého rozhodnutia). Použitie rozdielneho zaobchádzania má však slúžiť práve na zohľadnenie rozdielov medzi podnikmi z hľadiska ich možnosti spôsobiť významnú ujmu hospodárskej súťaži, ktorá bola v prípade spoločnosti Schindler nevyhnutne menšia, keďže táto spoločnosť sa nepodieľala na časti kartelu týkajúcej sa výťahov.

260    Za týchto okolností žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 nemôžu oprávnene namietať diskriminačné zaobchádzanie vyplývajúce z toho, že v prípade spoločnosti Schindler bol na účely stanovenia konkrétnej východiskovej sumy pokuty zohľadnený iba obrat dosiahnutý na trhu s eskalátormi. Naopak Komisia v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania najmä na základe zohľadnenia rozdielov medzi postavením spoločnosti Schindler na jednej strane a postavením ostatných účastníkov kartelu na druhej strane vzala v prípade týchto dvoch kategórií dotknutých podnikov do úvahy rozdielne obraty.

261    Po druhé žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 tvrdia, že boli nesprávne zaradené do prvej kategórie, keďže podľa údajov, ktoré majú k dispozícii, Komisia nezohľadnila skutočnú situáciu z hľadiska podielov na trhu. Na podporu svojho tvrdenia uvedené žalobkyne poukazujú na jednej strane na trhové podiely spoločnosti Schindler na trhu s výťahmi a eskalátormi v roku 2003, ktorý je referenčným rokom. Na druhej strane žalobkyne uvádzajú, že ich trhové podiely sa nerovnajú trhovým podielom spoločností Kone a Otis na nemeckom trhu, pokiaľ ide o eskalátory a veľké projekty výťahov. V tejto súvislosti Komisia údajne nesprístupnila výpočty, na základe ktorých boli vymedzené kategórie z hľadiska trhových podielov, a to ani po tom, čo ju o to žalobkyne požiadali.

262    V prvom rade je potrebné pripomenúť, že na účely stanovenia konkrétnych východiskových súm pokuty Komisia zaradila podniky do kategórií v závislosti od ich obratu dosiahnutého na každom vnútroštátnom trhu s príslušnými výrobkami (odôvodnenie č. 673 napadnutého rozhodnutia) (pozri bod 251 vyššie). V tejto súvislosti Komisia v odôvodnení č. 678 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že „vzhľadom na podobnosť trhových podielov a na hospodársku schopnosť spoločností Kone, Otis a ThyssenKrupp nie je opodstatnené zaobchádzať s týmito podnikmi pri výpočte pokuty rozdielne.“

263    Okrem toho je potrebné poukázať na to, že skutočnosť, že východisková suma pokuty nevyhnutne nepredstavuje v prípade všetkých členov kartelu rovnaký percentuálny podiel na ich príslušných obratoch, je neoddeliteľnou súčasťou metódy spočívajúcej v rozdelení podnikov do kategórií, ktorá má za následok paušalizáciu východiskovej sumy stanovenej pre podniky zaradené do tej istej kategórie. Súd prvého stupňa už rozhodol, že napriek tomu, že takáto metóda vedie k nezohľadneniu rozdielov vo veľkosti medzi podnikmi tej istej kategórie, nemožno ju v zásade kritizovať (rozsudky CMA CGM a i./Komisia, už citovaný v bode 254 vyššie, bod 385; Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 159 vyššie, bod 217, a BASF/Komisia, už citovaný v bode 210 vyššie, bod 150).

264    V prejednávanej veci žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 nespochybňujú tvrdenia uvedené v odôvodneniach č. 673 a 678 napadnutého rozhodnutia.

265    Keďže sa však na jednej strane kartel, na ktorom sa podieľala Schindler, týkal len eskalátorov, Komisia pri stanovení konkrétnej východiskovej sumy pre tento podnik správne vzala do úvahy len obrat dosiahnutý týmto podnikom v tomto odvetví. Tvrdenie žalobkýň založené na porovnaní s trhovými podielmi spoločnosti Schindler na trhu s výťahmi a eskalátormi v roku 2003 teda nemôže uspieť.

266    Na druhej strane vzhľadom na to, že žalobkyne nespochybňujú skutočnosť, že Komisia rozdelila podniky do kategórií na základe ich obratu dosiahnutého na každom vnútroštátnom trhu s príslušnými výrobkami (odôvodnenie č. 673 napadnutého rozhodnutia), a vzhľadom na to, že na účely posúdenia vplyvu podniku na trhu alebo, v zmysle znenia usmernení z roku 1998, jeho skutočnej hospodárskej schopnosti spôsobiť značnú škodu iným hospodárskym subjektom, Komisia nie je povinná vykonať predbežné vymedzenie trhu a posúdenie jeho veľkosti (rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 193 vyššie, bod 63), tvrdenia žalobkýň založené na trhových podieloch dotknutých podnikov, pokiaľ ide o eskalátory a veľké projekty v odvetví výťahov, v každom prípade nemôžu uspieť.

267    Z toho vyplýva, že tvrdenie žalobkýň, že boli nesprávne zaradené do prvej kategórie, sa musí zamietnuť. Za týchto okolností nie je opodstatnené vyhovieť návrhu na nariadenie opatrení na zabezpečenie priebehu konania, ktorý predložili žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 a ktorým sa domáhajú, aby Komisii bola uložená povinnosť oznámiť jej výpočty týkajúce sa trhových podielov na nemeckom trhu.

268    Po tretie, pokiaľ ide o porušenie v Luxembursku, žalobkyne vo veciach T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 poukazujú na to, že ThyssenKrupp vzhľadom na svoju obmedzenú veľkosť a na svoj nízky podiel na trhu údajne nebola schopná spôsobiť škodu iným hospodárskym subjektom a spotrebiteľom (bod 1 A usmernení z roku 1998).

269    Po prvé Komisia zaradila spoločnosti ThyssenKrupp a Kone do druhej kategórie, hoci trhový podiel spoločnosti Kone bol oveľa vyšší a dosahoval až dvojnásobok trhového podielu spoločnosti ThyssenKrupp (odôvodnenie č. 680 napadnutého rozhodnutia).

270    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že ako vyplýva z odôvodnenia č. 680 napadnutého rozhodnutia, obraty spoločností Kone a ThyssenKrupp na luxemburskom trhu boli v roku 2003 pomerne podobné a obidva tieto obraty boli trikrát až štyrikrát nižšie ako obraty spoločností Otis a Schindler na tomto trhu. Komisia teda bez toho, aby zjavne prekročila mieru voľnej úvahy, ktorá jej prináleží, zaradila spoločnosti Schindler a Otis do prvej kategórie a spoločnosti Kone a ThyssenKrupp do druhej kategórie, pričom toto zaradenie do kategórií sa javí ako koherentné a objektívne odôvodnené.

271    Po druhé porovnanie trhových podielov spoločnosti ThyssenKrupp a trhových podielov spoločností Otis a Schindler údajne svedčí o tom, že bolo objektívne nesprávne zaradiť spoločnosť ThyssenKrupp do druhej kategórie. Otis a Schindler totiž boli zaradené do prvej kategórie a ich trhové podiely v roku 2003 boli približne päťkrát väčšie ako trhový podiel spoločnosti ThyssenKrupp. Východisková suma pokuty spoločnosti ThyssenKrupp zodpovedá jednej štvrtine východiskovej sumy stanovenej pre spoločnosti Otis a Schindler, hoci trhový podiel spoločnosti ThyssenKrupp predstavuje približne len pätinu trhových podielov týchto dvoch podnikov a približne len polovicu trhového podielu spoločnosti Kone. Tento nepomer údajne odporuje rozhodovacej praxi Komisie, podľa ktorej základné sumy pre nižšie kategórie boli vždy pomerne znížené vo vzťahu k sume stanovenej pre prvú kategóriu.

272    Toto tvrdenie sa tiež musí zamietnuť. Veľký rozdiel medzi trhovými podielmi spoločností Otis a Schindler na jednej strane a spoločností Kone a ThyssenKrupp na druhej strane totiž odôvodňoval rozdelenie účastníkov do dvoch kategórií. Odhliadnuc od toho, že stanovenie východiskovej sumy pre každú kategóriu nezodpovedá aritmetickému výpočtu, ktorý by musel vyjadrovať každý zistený rozdiel medzi podnikmi z hľadiska trhových podielov podľa toho, či patria do prvej alebo druhej kategórie, je však potrebné konštatovať, že vzhľadom na to, že v prejednávanej veci obrat dosiahnutý jedným z podnikov prvej kategórie predstavuje približne štvornásobok obratu spoločnosti ThyssenKrupp, ktorá bola zaradená do druhej kategórie, stanovenie východiskovej sumy pre spoločnosť ThyssenKrupp, ktorá predstavuje 25 % východiskovej sumy stanovenej pre podniky zaradené do prvej kategórie sa v každom prípade javí ako koherentné a objektívne odôvodnené.

273    Po tretie, pokiaľ ide o Luxembursko, Komisia údajne nesprávne uplatnila systém kategórií, keďže v porovnaní so zaradením spoločností TKLA a TKL v rámci porušení v Belgicku a v Holandsku Komisia mala s cieľom zohľadniť nízky trhový podiel spoločnosti ThyssenKrupp v Luxembursku zaradiť túto spoločnosť do nižšej kategórie ako spoločnosť Kone a v dôsledku toho stanoviť v jej prípade nižšiu základnú sumu.

274    V tejto súvislosti už bolo v bode 270 vyššie konštatované, že Komisia bez toho, aby zjavne prekročila mieru voľnej úvahy, ktorá jej prináleží, zaradila spoločnosti Kone a ThyssenKrupp do druhej kategórie, pričom toto zaradenie do kategórií sa javí ako koherentné a objektívne odôvodnené. Okrem toho tvrdenie založené na rozdielnom zaobchádzaní, ktoré Komisia uplatnila vo vzťahu k iným spoločnostiam skupiny ThyssenKrupp v rámci iných porušení, je irelevantné, keďže cieľom rozdielneho zaobchádzania je práve náležite zohľadniť v prípade každého porušenia pomerný význam dotknutých podnikov na dotknutých trhoch. Tvrdenia žalobkýň sa teda musia zamietnuť.

275    Po štvrté žalobkyne vo veciach T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 namietajú údajné porušenie zásady proporcionality založené na vzťahu medzi ich obratom dosiahnutým na relevantnom trhu a východiskovou sumou pokuty, ktorá im bola uložená. Žalobkyne vo veciach T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 poukazujú na to, že východisková suma, ktorá im bola pridelená, je [dôverné] obratu, ktorý dosiahli na luxemburskom trhu v roku 2003.

276    Ako však vyplýva z bodu 218 vyššie, na jednej strane bola všeobecná východisková suma pokút stanovená s prihliadnutím na povahu porušení a na rozsah relevantného geografického trhu. Na druhej strane Komisia zohľadnila obraty dosiahnuté predmetnými podnikmi na luxemburskom trhu iba v rámci uplatnenia rozdielneho zaobchádzania s dotknutými podnikmi s cieľom zohľadniť ich relatívny význam na dotknutom trhu a ich skutočnú hospodársku schopnosť spôsobiť značnú ujmu hospodárskej súťaži (odôvodnenie č. 672 napadnutého rozhodnutia), čo je navyše v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 247 a 250 vyššie. Porovnanie obratov, ktoré žalobkyne dosiahli na dotknutom trhu, s východiskovou sumou ich pokuty, ktoré uvádzajú žalobkyne, preto nemôže obstáť.

277    Vzhľadom na to, že právo Únie v každom prípade neobsahuje všeobecne uplatniteľnú zásadu, podľa ktorej musí byť sankcia primeraná vo vzťahu k významu podniku na trhu s výrobkami, ktoré sú predmetom porušenia (rozsudok Archer Daniels Midland/Komisia, už citovaný v bode 193 vyššie, bod 75), sa teda tvrdenie založené na neprimeranosti konkrétnej východiskovej sumy stanovenej pre spoločnosť ThyssenKrupp za porušenie v Luxembursku musí zamietnuť.

278    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že všetky výhrady týkajúce sa konkrétnych východiskových súm pokút sa musia zamietnuť.

279    Tento žalobný dôvod sa teda musí zamietnuť ako celok.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení usmernení z roku 1998, zásady proporcionality, článku 253 ES a zásady rovnosti zaobchádzania pri uplatnení skupinového násobného koeficientu na účely zohľadnenia cieľa odstrašenia pri stanovení východiskovej sumy pokút

280    V napadnutom rozhodnutí Komisia poukazuje na potrebu stanoviť pokuty „na úrovni, ktorá im zabezpečí dostatočný odstrašujúci účinok, s prihliadnutím na veľkosť každého podniku“ (odôvodnenie č. 686 napadnutého rozhodnutia). Komisia po tom, čo konštatovala, že „ThyssenKrupp a UTC/Otis sú so svojím celosvetovým obratom vo výške 47 100 000 000 eur a 34 300 000 000 eur oveľa významnejšími podnikmi ako ostatné podniky, ktorým je rozhodnutie určené,“ konštatovala, že „je potrebné zvýšiť východiskovú sumu [pokuty] s cieľom zohľadniť veľkosť a celkové zdroje“ týchto podnikov a že „je opodstatnené uplatnenie násobného koeficientu 2 (zvýšenie o 100 %) na východiskovú sumu pokuty, ktorá mala byť uložená spoločnosti ThyssenKrupp, a násobného koeficientu 1,7 (zvýšenie o 70 %) na východiskovú sumu pokuty, ktorá mala byť uložená spoločnosti UTC/Otis“ (odôvodnenie č. 690 napadnutého rozhodnutia).

281    Žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 tvrdia, že Komisia porušila usmernenia z roku 1998, zásadu proporcionality a zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že uplatnila násobný koeficient 2 na východiskové sumy pokút uložených spoločnostiam skupiny ThyssenKrupp v štyroch dotknutých členských štátoch s cieľom zabezpečiť dostatočný odstrašujúci účinok uvedených pokút. Žalobkyňa vo veci T‑154/07 tiež namieta nedostatok odôvodnenia týkajúceho sa násobného koeficientu použitého v napadnutom rozhodnutí.

282    Po prvé výhrada, ktorú uvádza žalobkyňa vo veci T‑154/07, založená na porušení článku 253 ES sa musí zamietnuť. V odôvodneniach č. 689 a 690 napadnutého rozhodnutia Komisia totiž odôvodnila uplatnenie násobného koeficientu 2 s poukazom na značnú hospodársku a finančnú silu spoločnosti ThyssenKrupp, ktorej celosvetový obrat – rovnako ako v prípade spoločnosti Otis – značne presahuje obrat spoločností Kone a Schindler.

283    Po druhé žalobkyne uvedené v bode 281 vyššie napádajú zohľadnenie celosvetového obratu skupiny ThyssenKrupp pri stanovení násobného koeficientu. V tejto súvislosti zdôrazňujú neexistenciu hospodárskej jednoty medzi dcérskymi spoločnosťami, ktoré sa dopustili porušení, a ich materskými spoločnosťami. Žalobkyňa vo veci T‑154/07 dodáva, že ThyssenKrupp má decentralizovanú organizáciu, v rámci ktorej TKL pôsobí samostatne a nezávisle. Žalobkyne vo veciach T‑147/07 a T‑148/07 tiež tvrdia, že v rámci stanovenia uvedeného koeficientu by mohol byť relevantný len obrat odvetvia „výťahy“ skupiny ThyssenKrupp. Napokon žalobkyňa vo veci T‑144/07 sa domnieva, že uplatnenie skupinového násobného koeficientu na účely odstrašenia nie je nevyhnutné na zabezpečenie dodržiavania práva hospodárskej súťaže, keďže bez jeho uplatnenia by pokuta spoločnosti TKLA dosahovala [dôverné] % obratu dosiahnutého v Belgicku touto spoločnosťou počas relevantného obdobia.

284    V prvom rade je potrebné pripomenúť, že Komisia správne konštatovala, že žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 tvoria hospodársku jednotku (pozri body 100 až 131 vyššie).

285    Ďalej je potrebné zdôrazniť, že potreba zabezpečiť dostatočný odstrašujúci účinok pokuty, pokiaľ neodôvodňuje zvýšenie všeobecnej úrovne pokút v rámci uplatňovania politiky hospodárskej súťaže, vyžaduje, aby bola výška pokuty prispôsobená sledovanému dopadu na podnik, ktorému sa pokuta ukladá, a to tak, aby sa najmä s ohľadom na finančnú spôsobilosť dotknutého podniku nestala zanedbateľnou alebo naopak neprimeranou, v súlade s požiadavkami vychádzajúcimi na jednej strane z nutnosti zabezpečiť účinnosť pokuty a na druhej strane z dodržiavania zásady proporcionality (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, Lafarge/Komisia, T‑54/03, neuverejnený v Zbierke, bod 670).

286    Je pravda, že na účely zohľadnenia cieľa odstrašenia Komisia nedefinovala v usmerneniach z roku 1998 individualizovanú metódu alebo kritériá, ktorých osobitné uvedenie by mohlo byť záväzné. Bod 1 A štvrtý odsek usmernení v kontexte posúdenia závažnosti porušenia sa zmieňuje len o nevyhnutnosti stanoviť pokutu na úroveň, ktorá zabezpečí, aby mala pokuta dostatočne odstrašujúci účinok (rozsudok Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, už citovaný v bode 122 vyššie, bod 193).

287    Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že Komisia je oprávnená použiť celkový obrat každého podniku, ktorý je účastníkom kartelu, ako relevantné kritérium na stanovenie odstrašujúceho násobného koeficientu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2006, Showa Denko/Komisia, C‑289/04 P, Zb. s. I‑5859, body 17 a 18). Veľkosť a celkové zdroje podniku sú teda relevantné kritériá vzhľadom na sledovaný cieľ, ktorým je zaručiť účinnosť pokuty prispôsobením jej výšky s prihliadnutím na celkové zdroje podniku a jeho schopnosť získať prostriedky potrebné na zaplatenie tejto pokuty. Cieľom stanovenia sadzby zvýšenia východiskovej sumy na zabezpečenie dostatočne odstrašujúceho účinku pokuty je totiž skôr zaručiť účinnosť pokuty ako zohľadniť škodlivosť porušenia pre riadne fungovanie hospodárskej súťaže, a teda závažnosť uvedeného porušenia (rozsudok Lafarge/Komisia, už citovaný v bode 285 vyššie, bod 672).

288    Preto Komisia neporušila usmernenia z roku 1998 ani zásadu proporcionality, keď vychádzala z celkového obratu skupiny ThyssenKrupp na účely uplatnenia odstrašujúceho koeficientu. Tvrdenie žalobkyne vo veci T‑144/07, ktorým sa usiluje porovnať obrat spoločnosti TKLA v Belgicku a výšku pokuty s cieľom preukázať, že uplatnenie odstrašujúceho koeficientu vo vzťahu k nej nebolo potrebné, teda tiež nemôže uspieť.

289    Po tretie, pokiaľ ide o násobný koeficient 2 uplatnený na pokuty uložené skupine ThyssenKrupp, žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 s odkazom na rozhodovaciu prax Komisie a najmä na rozhodnutie Komisie 2007/534/ES z 13. septembra 2006 o konaní podľa článku 81 ES [Vec COMP/F 38.456 – Bitúmen (Holandsko)] (Ú. v. EÚ L 196, s. 40, ďalej len „rozhodnutie Cestný bitúmen“) tvrdia, že vzhľadom na to, že ide o výlučne vnútroštátne skutkové okolnosti, uvedený koeficient mal byť stanovený na nižšej úrovni. Žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 v tejto súvislosti navrhujú, aby Všeobecný súd uložil Komisii podľa článku 65 písm. b) rokovacieho poriadku povinnosť predložiť rozhodnutie Cestný bitúmen.

290    Pokiaľ ide o neprimeranosť násobného koeficientu uplatneného v prejednávanej veci, je potrebné poukázať na to, že cieľom zvýšenia pokuty z dôvodu odstrašenia je zaručiť jej účinnosť prispôsobením jej výšky s prihliadnutím na celkové zdroje podniku a jeho schopnosť získať prostriedky potrebné na zaplatenie tejto pokuty (rozsudok Lafarge/Komisia, už citovaný v bode 285 vyššie, bod 671). Tvrdenie založené na výlučne vnútroštátnej povahe porušení konštatovaných Komisiou teda nemôže uspieť.

291    Tvrdenie založené na rozhodnutí Cestný bitúmen tiež nemožno prijať. Podľa judikatúry citovanej v bode 153 vyššie totiž predchádzajúce rozhodnutia Komisie nie sú relevantné, keďže ako bolo uvedené v bode 108 vyššie, predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie neslúži ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže. Preto je tiež opodstatnené zamietnuť návrh na vykonanie dôkazu, ktorý predložili žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 a ktorým sa domáhali, aby bola Komisii uložená povinnosť predložiť rozhodnutie Cestný bitúmen.

292    V každom prípade vzhľadom na celkový obrat spoločnosti ThyssenKrupp, ktorý predstavuje 47,1 miliardy eur (odôvodnenie č. 689 napadnutého rozhodnutia), uplatnenie násobného koeficientu 2 na východiskové sumy pokút uložených spoločnosti ThyssenKrupp sa javí ako vhodné na zabezpečenie účinnosti pokút vzhľadom na finančnú schopnosť tejto spoločnosti, a teda na zaručenie dostatočne odstrašujúceho účinku pokút, ktoré jej boli uložené.

293    Po štvrté žalobkyne vo veciach T‑144/07 a T‑154/07 poukazujú na údajne diskriminačnú povahu uplatnenia násobného koeficientu na ich pokuty, keďže Komisia neuplatnila násobný koeficient na účely odstrašenia v prípade spoločností Kone a Schindler, hoci tieto spoločnosti sú súčasťou nadnárodných skupín s vyšším obratom v rámci Únie. Okrem toho postavenie dcérskych spoločností spoločností Kone a Schindler na relevantnom trhu v Holandsku je oveľa významnejšie ako postavenie spoločnosti ThyssenKrupp.

294    Toto tvrdenie nemožno prijať. Zvýšením východiskovej sumy na zabezpečenie odstrašujúceho cieľa pokuty totiž Komisia v skutočnosti len rozdielne zaobchádza s účastníkmi toho istého kartelu s cieľom zohľadniť skutočný vplyv pokuty na tieto podniky (rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 210 vyššie, bod 241).

295    Komisia však bez toho, aby porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, v prejednávanej veci vychádzala z celkového obratu účastníkov, a nie z obratov dosiahnutých v rámci Únie alebo na relevantnom vnútroštátnom trhu s cieľom posúdiť potrebu zvýšenia pokút v záujme zaručenia ich odstrašujúceho účinku. Vzhľadom na celkový obrat spoločnosti ThyssenKrupp totiž možno vychádzať z toho, že vplyv uložených pokút na tento podnik by bol menší ako v prípade spoločností Kone a Schindler, ktorých obraty predstavujú 3,2 a 5,73 miliardy eur (odôvodnenie č. 689 napadnutého rozhodnutia), ak by vôbec nedošlo k uplatneniu zvýšenia z dôvodu odstrašenia.

296    Uplatnenie násobného koeficientu 2 na pokuty spoločnosti ThyssenKrupp v prejednávanej veci je teda odôvodnené z hľadiska cieľa zaručiť účinnosť pokút vzhľadom na finančnú schopnosť tejto spoločnosti.

297    Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že tento žalobný dôvod sa musí zamietnuť.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení usmernení z roku 1998, zásady proporcionality a práva na obhajobu pri zvýšení základnej sumy pokút o 50 % z dôvodu opakovaného porušenia

298    V napadnutom rozhodnutí Komisia konštatuje, že základná suma pokút uložených spoločnostiam TKAG a TKE a dcérskym spoločnostiam skupiny ThyssenKrupp sa musí zvýšiť o 50 % z dôvodu opakovaného porušenia (odôvodnenia č. 707, 710, 714 a 720 napadnutého rozhodnutia).

299    V odôvodnení č. 697 napadnutého rozhodnutia Komisia v tejto súvislosti uvádza:

„… O opakované porušenie ide vtedy, keď je podnik, ktorého zodpovednosť bola konštatovaná predchádzajúcim rozhodnutím Komisie, následne uznaný za zodpovedný za porušenie rovnakého druhu, aj keď k tomuto porušeniu došlo v inej oblasti činnosti alebo v súvislosti s iným výrobkom. Podľa [bodu 2 usmernení z roku 1998] sa opakované porušenie, ktorého sa dopustí ten istý podnik alebo tie isté podniky, považuje za priťažujúcu okolnosť. Pojem podnik zahŕňa všetky právne subjekty v rámci tej istej skupiny, ktoré samostatne neurčujú svoje správanie na trhu. Vo veci Michelin [rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný v bode 107 vyššie, bod 290] Súd prvého stupňa potvrdil, že opakované porušenie sa môže uplatniť aj na subjekt, ktorý je vo výlučnom vlastníctve (materskej) spoločnosti, ktorá ovláda iný subjekt, ktorý bol uznaný za zodpovedný za predchádzajúce porušenie.“

300    Na účely konštatovania opakovaného porušenia v prejednávanej veci Komisia v odôvodnení č. 698 napadnutého rozhodnutia poukazuje na svoje rozhodnutie 98/247/ESUO z 21. januára 1998 týkajúce sa konania podľa článku 65 [UO] (Vec IV/35.814 – Prirážka za legovanie) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 100, s. 55) (ďalej len rozhodnutie „Prirážka za legovanie“). Komisia v tomto odôvodnení uvádza:

„v roku 1998 v [rozhodnutí Komisie] Prirážka za legovanie boli uložené pokuty v súvislosti s kartelom, ktorého cieľom a následkom bolo obmedzenie a skreslenie hospodárskej súťaže. Pokuta bola okrem iných spoločností uložená aj nemeckej spoločnosti ThyssenKrupp Stainless GmbH (TKS), ktorá vznikla 1. januára 1995 v dôsledku zlúčenia činností v oblasti nehrdzavejúcej ocele spoločností Krupp a Thyssen. Pokuta bola uložená aj talianskej spoločnosti Acciai Speciali Terni SpA (AST) založenej 1. januára 1994, ktorej hlavné činnosti zahŕňajú výrobu plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele. V decembri 1994 niekoľko podnikov, vrátane spoločností Krupp a Thyssen, spoločne odkúpilo spoločnosť AST. V decembri 1995 Krupp zvýšila svoj podiel v spoločnosti AST zo 50 % na 75 % a v máji 1996 na 100 %. Krupp následne previedla všetky svoje akcie v spoločnosti AST na spoločnosť TKS…“

301    Komisia v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia č. 700, 704, 709, 713 a 717 napadnutého rozhodnutia) tiež uvádza, že kartel konštatovaný v rozhodnutí Prirážka za legovanie trval od 16. decembra 1993, keď sa konalo stretnutie, na ktorom sa zúčastnené podniky dohodli na karteli, až do 21. januára 1998, keď bolo prijaté rozhodnutie, ktorým bolo konštatované porušenie, takže porušenia, ktorých sa dopustili spoločnosti skupiny ThyssenKrupp, boli nielen spáchané opakovane, ale sa aj prelínali a boli spáchané súbežne.

302    Žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 sa domnievajú, že Komisia v odôvodneniach č. 699 až 707 (veci T‑147/07 a T‑150/07), 708 až 710 (veci T‑144/07 a T‑150/07), 711 až 714 (veci T‑148/07 a T‑149/07), 717 (vec T‑150/07) a 720 (veci T‑150/07 a T‑154/07) napadnutého rozhodnutia nesprávne zvýšila ich pokutu o 50 % z dôvodu opakovaného porušenia. Komisia údajne nemohla konštatovať, že porušenie, za ktoré boli spoločnosti ThyssenKrupp Stainless AG, ktorej názov bol do septembra 1997 KruppThyssen Nirosta GmbH (poznámka pod čiarou č. 882 napadnutého rozhodnutia) (ďalej nazvaná len ako „TKS“ za obdobia pred a po septembri 1997), a Acciai Speciali Terni SpA (ďalej len „AST“) sankcionované v rozhodnutí Prirážka za legovanie, predstavovalo podobné predchádzajúce porušenie, ktorého sa dopustili.

303    Na úvod je potrebné pripomenúť, že v článku 1 rozhodnutia Prirážka za legovanie, na ktorý Komisia poukazuje v napadnutom rozhodnutí na účely konštatovania opakovaného porušenia v prejednávanej veci, Komisia konštatovala, že viaceré spoločnosti, vrátane spoločností Krupp Hoesch Stahl AG (ďalej len „KHS“) (od 1. januára 1995 TKS), Thyssen Stahl AG (ďalej len „TS“) (od 1. januára 1995 TKS) a AST porušili článok 65 ods. 1 UO počas obdobia, ktoré v prípade týchto spoločností trvalo od decembra 1993 do 21. januára 1998, tým, že zosúladeným spôsobom upravovali a uplatňovali referenčné hodnoty vo vzorci na výpočet prirážky za legovanie. Podľa Komisie bolo cieľom a následkom tohto konania obmedzenie a skreslenie riadneho fungovania hospodárskej súťaže na spoločnom trhu.

304    Z rozhodnutia Prirážka za legovanie vyplýva, že KHS a TS sa priamo podieľali na porušení až do 31. decembra 1994, a preto zaň museli zodpovedať samostatne. Pokuta, ktorú im mala uložiť Komisia, však bola uložená len spoločnosti TKS, ktorá listom z 23. júla 1997 informovala Komisiu, že preberá zodpovednosť za konanie spoločností TS a KHS od roku 1993 (odôvodnenia č. 14 a 102 rozhodnutia Prirážka za legovanie).

305    TKS a AST 11. a 13. marca 1998 podali na Súd prvého stupňa žalobu, ktorou sa domáhali zrušenia rozhodnutia Prirážka za legovanie v rozsahu, v akom sa ich týkalo, a subsidiárne navrhli podstatné zníženie pokút, ktoré im boli týmto rozhodnutím uložené. Súd prvého stupňa svojím rozsudkom Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, už citovaným v bode 106 vyššie, zrušil článok 1 rozhodnutia Prirážka za legovanie v rozsahu, v akom ním bola spoločnosti TKS pripísaná zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila TS, z dôvodu porušenia práva spoločnosti TKS na obhajobu, keďže tejto spoločnosti nebolo umožnené vyjadriť sa k existencii a relevantnosti skutočností vytýkaných spoločnosti TS. Proti citovanému rozsudku boli podané dve odvolania, ktoré Súdny dvor zamietol svojím rozsudkom zo 14. júla 2005, ThyssenKrupp/Komisia (C‑65/02 P a C‑73/02 P, Zb. s. I‑6773).

306    V nadväznosti na rozsudok Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, už citovaný v bode 106 vyššie, Komisia 20. decembra 2006 prijala rozhodnutie K(2006) 6765 v konečnom znení o konaní podľa článku 65 [UO] (Vec COMP/F/39.234 – prirážka na zliatinu – opätovné prijatie). V tomto rozhodnutí Komisia konštatovala, že TS v období od 16. decembra 1993 do 31. decembra 1994 porušovala článok 65 ods. 1 UO a že TKS je zodpovedná za správanie spoločnosti TS na základe listu spoločnosti TKS z 23. júla 1997.

307    V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyne popierajú, že tvoria hospodársku jednotku v zmysle článkov 81 ES a 82 ES s podnikmi sankcionovanými v rozhodnutí Prirážka za legovanie. V tejto súvislosti tvrdia, že Komisia nesprávne vyvodila z rozsudku Michelin/Komisia, už citovaného v bode 107 vyššie, záver, že stopercentný podiel materskej spoločnosti na základnom imaní jej dcérskej spoločnosti stačí na pripísanie predchádzajúceho porušenia tejto dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné posúdiť otázku skutočnej samostatnosti dcérskej spoločnosti. Podľa žalobkýň teda Komisia na rozdiel od toho, čo tvrdí, nemohla uložiť pokutu tej istej materskej spoločnosti v obidvoch rozhodnutiach, ako to údajne vyžaduje rozsudok Michelin, už citovaný v bode 107 vyššie (bod 290).

308    Je potrebné poukázať na to, že pojem opakované porušovanie tak, ako je chápaný v niektorých vnútroštátnych právnych poriadkoch, znamená, že osoba sa dopustila nových porušení po tom, čo jej bola uložená sankcia za podobné porušenia (rozsudky Súdu prvého stupňa z 11. marca 1999, Thyssen Stahl/Komisia, T‑141/94, Zb. s. II‑347, bod 617; Michelin/Komisia, už citovaný v bode 107 vyššie, bod 284; Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 250 vyššie, bod 362, a Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 158 vyššie, bod 450). Okrem toho v bode 2 usmernení z roku 1998 je výslovne uvedené „opakované porušovanie toho istého typu tým istým podnikom (podnikmi)“ v rámci demonštratívneho výpočtu priťažujúcich okolností, ktoré môžu odôvodňovať zvýšenie základnej sumy pokuty.

309    Ako bolo uvedené v bode 92 vyššie, pod pojmom podnik v kontexte práva hospodárskej súťaže treba rozumieť hospodársku jednotku z hľadiska cieľa dohody, o ktorú ide, aj keď je z právneho hľadiska táto hospodárska jednotka zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb.

310    Protisúťažné správanie podniku teda môže byť pripísané inému podniku v prípade, ak prvý uvedený podnik neurčoval svoje správanie na trhu samostatne, ale v podstate uplatňoval pokyny vydané druhým uvedeným podnikom, najmä so zreteľom na ekonomické a právne väzby medzi nimi (rozsudky Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 94 vyššie, bod 117; Metsä-Serla a i./Komisia, už citovaný v bode 94 vyššie, bod 27, a z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 91 vyššie, bod 58; rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Avebe/Komisia, T‑314/01, Zb. s. II‑3085, bod 135).

311    V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podľa judikatúry nestačí, ak Komisia konštatuje, že podnik „mohol“ vykonávať takýto rozhodujúci vplyv na iný podnik, bez toho, aby bolo potrebné overiť, či tento vplyv bol naozaj vykonávaný. Naopak Komisii v zásade prináleží, aby preukázala takýto rozhodujúci vplyv na základe súboru skutkových okolností, medzi ktoré patrí najmä prípadná riadiaca právomoc jedného z týchto podnikov voči druhému podniku (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Aristrain/Komisia, C‑196/99 P, Zb. s. I‑11005, body 95 až 99, a Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 94 vyššie, body 118 až 122; rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, bod 527, a Avebe/Komisia, už citovaný v bode 310 vyššie, bod 136).

312    Ako uvádza Komisia, je pravda, že Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku Michelin/Komisia, už citovanom v bode 107 vyššie (bod 290), konštatoval, že pokiaľ tá istá materská spoločnosť priamo alebo nepriamo vlastní viac ako 99 % základného imania dvoch dcérskych spoločností, možno sa dôvodne domnievať, že tieto dcérske spoločnosti neurčujú svoje správanie na trhu samostatne. Súd prvého stupňa v tomto rozsudku ďalej uviedol, že rôzne spoločnosti patriace do tej istej skupiny tvoria jeden hospodársky subjekt, a teda jeden podnik v zmysle článkov 81 ES a 82 ES, ak dotknuté spoločnosti neurčujú svoje správanie na trhu samostatne.

313    Ako však bolo uvedené v bodoch 96 a 97 vyššie, Súdny dvor nedávno pripomenul, že v osobitnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, síce existuje domnienka, že uvedená materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti, avšak táto domnienka je vyvrátiteľná (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 91 vyššie, body 60 a 61 a tam citovanú judikatúru). Okrem toho, ako Súdny dvor pripomenul vo svojom rozsudku Aristrain/Komisia, už citovanom v bode 311 vyššie (bod 99), samotná skutočnosť, že základné imanie dvoch samostatných obchodných spoločností patrí tej istej osobe, ako taká nestačí na preukázanie existencie hospodárskej jednoty týchto dvoch spoločností, ktorá podľa práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže znamená, že konanie jednej spoločnosti možno pripísať druhej spoločnosti.

314    V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že po prvé vo veci Prirážka za legovanie Komisia nekonštatovala, že materské spoločnosti spoločností KHS, TS, TKS a AST, ktorých hospodárskym a právnym nástupcom bola TKAG, tvorili hospodársku jednotku s týmito spoločnosťami na účely uplatňovania článkov 81 ES a 82 ES, a teda netvrdila, že KHS, TS, TKS a AST neurčovali svoje správanie na trhu samostatne. Z rozhodnutia Prirážka za legovanie totiž vyplýva, že pokiaľ ide o spoločnosti, ktoré patria do skupiny ThyssenKrupp, Komisia konštatovala porušenie iba vo vzťahu k spoločnostiam KHS, TS, TKS a AST, a nie vo vzťahu k ich jednotlivým materským spoločnostiam, ktoré – ako uviedli žalobkyne, pričom Komisia im neprotirečila – neboli vypočuté v rámci správneho konania, ktoré viedlo k jeho prijatiu.

315    Po druhé z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že Komisia v rámci prejednávanej veci konštatovala, že KHS, TS, TKS a AST patria medzi podniky, vo vzťahu ku ktorým boli v článku 1 tohto rozhodnutia konštatované porušenia.

316    Preto porušenia konštatované v článku 1 napadnutého rozhodnutia nemožno považovať za opakované porušenia toho istého alebo tých istých podnikov, vo vzťahu ku ktorým boli konštatované porušenia vo veci Prirážka za legovanie.

317    V tejto súvislosti po prvé nemožno prijať tvrdenie Komisie, že ThyssenKrupp v rámci správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia a podaniu žaloby prejednávanej v tomto konaní, mala možnosť spochybniť existenciu hospodárskej jednoty medzi ňou a podnikmi sankcionovanými vo veci Prirážka za legovanie.

318    Treba totiž poukázať na to, že podľa judikatúry Súdneho dvora jednak zásada rešpektovania práva na obhajobu vylučuje, aby bolo možné považovať za zákonné rozhodnutie, ktorým Komisia uloží podniku pokutu v oblasti hospodárskej súťaže, bez toho, aby mu predtým oznámila výhrady prijaté proti nemu, a jednak oznámenie o výhradách musí vzhľadom na svoju dôležitosť jednoznačne určovať právnickú osobu, ktorej môžu byť uložené pokuty, a musí jej byť určené (pozri rozsudky Papierfabrik August Koehler/Komisia, už citovaný v bode 192 vyššie, body 37 a 38, a z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 91 vyššie, bod 57 a tam citovanú judikatúru).

319    Preto nemožno pripustiť, že Komisia sa v rámci preukázania opakovaného porušenia ako priťažujúcej okolnosti môže domnievať, že treba vyvodiť zodpovednosť podniku za predchádzajúce porušenie, za ktoré nebol sankcionovaný rozhodnutím Komisie a v rámci preukázania ktorého mu nebolo doručené oznámenie o výhradách, takže tomuto podniku v konaní, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia, ktorým bolo konštatované predchádzajúce porušenie, nebolo umožnené, aby vyjadril svoje stanovisko s cieľom spochybniť existenciu prípadnej hospodárskej jednoty medzi ním a inými podnikmi.

320    K tomuto záveru je potrebné dospieť tým skôr, že hoci je pravda, že zásada proporcionality vyžaduje, aby sa pri posudzovaní sklonu podniku k porušovaniu pravidiel hospodárskej súťaže vzal do úvahy čas, ktorý uplynie medzi predmetným porušením a predchádzajúcim porušením týchto pravidiel, Súdny dvor už zdôraznil, že Komisia nemôže byť pri konštatovaní opakovaného porušenia viazaná prípadnou premlčacou lehotou (rozsudok Súdneho dvora z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, Zb. s. I‑1331, bod 38, a rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 158 vyššie, bod 462; pozri tiež rozsudok z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 250 vyššie, bod 353) a že v dôsledku toho k takému konštatovaniu môže dôjsť aj mnoho rokov po konštatovaní porušenia, keď by dotknutý podnik v každom prípade nemohol spochybniť existenciu takej hospodárskej jednoty, najmä keď sa uplatní domnienka uvedená v bode 313 vyššie.

321    Okrem toho tvrdenie Komisie, že zvýšenie pokuty za opakované porušenie je tiež odôvodnené vzhľadom na porušenia konštatované v rozhodnutí Komisie 90/417/ESUO z 18. júla 1990 o konaní podľa článku 65 [UO] týkajúcom sa dohody a zosúladených postupov európskych výrobcov plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele valcovaných za studena [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 220, s. 28) a v rozhodnutí Komisie 94/215/ESUO zo 16. februára 1994 o konaní podľa článku 65 [UO] týkajúcom sa dohôd a zosúladených postupov zahŕňajúcich európskych výrobcov nosníkov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 116, s. 1), tiež nemožno prijať. Odhliadnuc od skutočnosti, že tieto rozhodnutia neboli spomenuté v oznámení o výhradách ani v napadnutom rozhodnutí, je potrebné konštatovať, že – rovnako ako podniky sankcionované vo veci Prirážka za legovanie – podniky sankcionované v uvedených rozhodnutiach nie sú tými istými podnikmi v zmysle článkov 81 ES a 82 ES ako podniky, ktoré boli sankcionované v napadnutom rozhodnutí.

322    Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, že v prípade, ak materská spoločnosť vlastní takmer celé základné imanie dcérskej spoločnosti, materskej spoločnosti je tiež určené upozornenie adresované dcérskej spoločnosti vyplývajúce z predchádzajúceho rozhodnutia Komisie, ktorým bola dcérska spoločnosť sankcionovaná za porušenie práva hospodárskej súťaže, toto tvrdenie tiež nemožno uznať. Hoci je totiž pravda, že sa možno dôvodne domnievať, že materská spoločnosť skutočne vie o predchádzajúcom rozhodnutí, ktoré Komisia adresovala jej dcérskej spoločnosti, v ktorej vlastní takmer celé základné imanie, takáto vedomosť nemôže napraviť skutočnosť, že v predchádzajúcom rozhodnutí nebola konštatovaná hospodárska jednota medzi touto materskou spoločnosťou a jej dcérskou spoločnosťou na účely pripísania zodpovednosti za predchádzajúce porušenie uvedenej materskej spoločnosti a zvýšenia pokút, ktoré jej boli uložené, z dôvodu opakovaného porušenia.

323    Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod je dôvodný a že je potrebné zmeniť napadnuté rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné tvrdenia žalobkýň uvedené v rámci tohto žalobného dôvodu. Dôsledky tejto zmeny sú uvedené v bodoch 461 a 462 nižšie.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení oznámenia o spolupráci z roku 2002 a na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania pri posúdení spolupráce

324    Žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 pripomínajú, že podali žiadosti o oslobodenie od pokút alebo o zníženie ich pokút podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002. Komisia však údajne pri posudzovaní kvality a užitočnosti ich spolupráce porušila ustanovenia uvedeného oznámenia. Podľa žalobkýň vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 Komisia okrem toho údajne porušila ich legitímne očakávania, pokiaľ ide o posúdenie ich spolupráce pri preukázaní porušenia v Nemecku. Napokon žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑149/07 a T‑150/07 namietajú porušenie zásady rovnosti zaobchádzania v rámci uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002, pokiaľ ide o porušenie v Belgicku.

 O oznámení o spolupráci z roku 2002

325    Je potrebné poukázať na to, že Komisia v oznámení o spolupráci z roku 2002 definovala podmienky, za ktorých môžu byť podniky, ktoré s ňou spolupracujú pri preukazovaní kartelu, oslobodené od pokuty alebo môžu dosiahnuť zníženie pokuty, ktorú by inak museli zaplatiť.

326    Po prvé oznámenie o spolupráci z roku 2002 v oddiele A bode 8 stanovuje:

„Komisia udelí podniku oslobodenie od akejkoľvek pokuty, ktorá by bola inak uložená, ak:

a)      podnik je prvý, ktorý predkladá dôkaz, ktorý podľa názoru Komisie jej umožní prijať rozhodnutie na vykonanie vyšetrovania v zmysle článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17 v súvislosti s údajným kartelovým vplyvom na spoločenstvo [v súvislosti s údajným kartelom ovplyvňujúcim Spoločenstvo – neoficiálny preklad], alebo

b)      podnik je prvý, ktorý predloží dôkaz, ktorý podľa názoru Komisie jej umožní zistiť porušovanie článku 81 [ES] v súvislosti s údajným kartelovým vplyvom na spoločenstvo [v súvislosti s údajným kartelom ovplyvňujúcim Spoločenstvo – neoficiálny preklad].“

327    Oznámenie o spolupráci z roku 2002 v oddiele B bode 20 ďalej stanovuje, že „podniky, ktoré nespĺňajú podmienky [oslobodenia od pokuty] podľa oddielu A, môžu byť oprávnené pre využitie zníženia akejkoľvek pokuty, ktorá by bola inak uložená,“ a v bode 21 stanovuje, že „s cieľom oprávnenia podnik musí poskytnúť Komisii dôkaz o porušovaní, pre ktoré existuje podozrenie, ktorý predstavuje značnú pridanú hodnotu, pokiaľ ide o dôkaz, ktorý už má Komisia, a musí ukončiť svoje zapojenie sa do porušovania, pre ktoré existuje podozrenie, najneskôr k dátumu, keď predkladá dôkaz [na splnenie podmienok na zníženie pokuty musí podnik poskytnúť Komisii dôkaz o údajnom porušení, ktorý predstavuje významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktorými Komisia už disponuje, a musí ukončiť svoju účasť na údajnom porušení najneskôr v čase, keď predloží tento dôkaz – neoficiálny preklad].“

328    Pokiaľ ide o pojem pridaná hodnota, tento pojem je vysvetlený v bode 22 oznámenia o spolupráci z roku 2002:

„Pojem ‚pridaná hodnota‘ sa týka rozsahu, do ktorého poskytnutý dôkaz posilňuje, svojou povahou a/alebo úrovňou podrobnosti [rozsahu, v akom poskytnutý dôkaz svojou povahou a/alebo úrovňou podrobnosti posilňuje – neoficiálny preklad] schopnosť Komisie preukázať dané skutočnosti. Pri tomto hodnotení Komisia obvykle považuje písomný dôkaz pochádzajúci z časového obdobia, ku ktorému sa vzťahujú skutočnosti, za dôkaz väčšej hodnoty ako je následne stanovený dôkaz [pochádzajúci z obdobia súvisiaceho s predmetnými skutočnosťami za dôkaz väčšej hodnoty ako dôkaz získaný následne – neoficiálny preklad]. Podobne, dôkaz priamo sa vzťahujúci k daným skutočnostiam sa spravidla považuje za dôkaz s väčšou hodnotou ako iba nepriama dôležitosť [Podobne dôkaz priamo súvisiaci s predmetnými skutočnosťami sa vo všeobecnosti považuje za dôkaz väčšej hodnoty ako dôkaz, ktorý s nimi súvisí len nepriamo – neoficiálny preklad].“

329    Bod 23 písm. b) prvý odsek oznámenia o spolupráci z roku 2002 stanovuje rozdelenie znížení pokút do troch kategórií:

„–      prvý podnik spĺňajúci bod 21: zníženie o 30 – 50 %,

–        druhý podnik spĺňajúci bod 21: zníženie o 20 – 30 %,

–        ďalšie podniky, ktoré spĺňajú bod 21: zníženie až do 20 %.“

330    Oznámenie o spolupráci z roku 2002 v bode 23 písm. b) druhom odseku stanovuje:

„s cieľom určiť úroveň zníženia v rámci každého z týchto pásiem Komisia zohľadní čas, kedy bol predložený dôkaz spĺňajúci podmienku v bode 21, a rozsah, do ktorého predstavuje pridanú hodnotu [rozsah, v akom predstavuje pridanú hodnotu – neoficiálny preklad]. Môže tiež zohľadniť rozsah a kontinuitu akejkoľvek spolupráce poskytovanej podnikom po dátume jeho predloženia.“

331    Napokon bod 23 písm. b) posledný odsek oznámenia o spolupráci z roku 2002 stanovuje:

„… ak podnik poskytne dôkaz týkajúci sa skutočností, ktoré boli predtým Komisii neznáme a ktoré majú priamy vplyv na závažnosť alebo obdobie trvania kartelu, pre ktorý existuje podozrenie, Komisia nezohľadní tieto prvky pri stanovovaní akejkoľvek pokuty, ktorá má byť uložená podniku, ktorý poskytol tento dôkaz.“

 O miere voľnej úvahy Komisie a o preskúmaní súdmi Únie

332    Je potrebné pripomenúť, že článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ktorý predstavuje právny základ pre ukladanie pokút v prípade porušenia pravidiel súťažného práva Únie, priznáva Komisii určitú mieru voľnej úvahy pri určovaní pokút (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. októbra 1997, Deutsche Bahn/Komisia, T‑229/94, Zb. s. II‑1689, bod 127), ktorá závisí najmä od jej všeobecnej politiky v oblasti hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 247 vyššie, body 105 a 109). Práve v tomto rámci Komisia na zabezpečenie transparentnosti a objektívnosti svojich rozhodnutí v oblasti pokút v roku 2002 prijala a zverejnila oznámenie o spolupráci. Ide o nástroj, ktorého účelom je určiť v súlade s predpismi vyššej právnej sily kritériá, ktoré Komisia zamýšľa uplatňovať v rámci výkonu svojej diskrečnej právomoci. Z toho vyplýva samoobmedzenie tejto právomoci (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. apríla 1998, Vlaams Gewest/Komisia, T‑214/95, Zb. s. II‑717, bod 89), keďže Komisia musí dodržiavať usmernenia, ktoré si stanovila (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1996, AIUFFASS a AKT/Komisia, T‑380/94, Zb. s. II‑2169, bod 57).

333    Samoobmedzenie diskrečnej právomoci Komisie, ktoré vyplýva z prijatia oznámenia o spolupráci z roku 2002, však nie je nezlučiteľné so zachovaním značnej miery voľnej úvahy Komisie (pozri analogicky rozsudok Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, už citovaný v bode 60 vyššie, bod 224).

334    Oznámenie o spolupráci z roku 2002 totiž obsahuje rôzne flexibilné prvky, ktoré umožňujú Komisii vykonávať jej diskrečnú právomoc v súlade s ustanoveniami článku 23 nariadenia č. 1/2003, ako ich vyložil Súdny dvor (pozri analogicky rozsudok Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, už citovaný v bode 60 vyššie, bod 224).

335    Je teda potrebné poukázať na to, že Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri posudzovaní otázky, či majú dôkazy predložené podnikom, ktorý požiadal o uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 2002, významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 uvedeného oznámenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C‑328/05 P, Zb. s. I‑3921, bod 88, a rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 158 vyššie, bod 555). Pokiaľ ide o bod 8 písm. a) a b) oznámenia o spolupráci z roku 2002, je potrebné konštatovať, že táto značná miera voľnej úvahy vyplýva zo samotného znenia tohto ustanovenia, v ktorom sa výslovne spomína predloženie dôkazov, ktoré „podľa názoru Komisie“ umožnia Komisii prijať rozhodnutie na vykonanie vyšetrovania alebo umožnia Komisii konštatovať porušenie. Posúdenie kvality a užitočnosti spolupráce poskytnutej podnikom si totiž vyžaduje zložité skutkové posúdenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, už citovaný, bod 81, a rozsudok Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 153 vyššie, bod 271).

336    Rovnako po konštatovaní, že dôkazy predstavujú významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002, Komisia disponuje určitou mierou voľnej úvahy, keď má stanoviť presnú úroveň zníženia pokuty, ktoré sa má priznať dotknutému podniku. Bod 23 písm. b) prvý odsek oznámenia o spolupráci z roku 2002 totiž stanovuje pásma na zníženie pokuty pre rôzne kategórie dotknutých podnikov, zatiaľ čo druhý odsek uvedeného bodu stanovuje kritériá, ktoré má Komisia zohľadniť pri stanovení úrovne zníženia v rámci týchto pásiem.

337    Vzhľadom na mieru voľnej úvahy, ktorou Komisia disponuje pri hodnotení spolupráce podniku podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, jej Všeobecný súd môže vytknúť iba zjavné prekročenie tejto miery voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, už citovaný v bode 335 vyššie, body 81, 88 a 89, a rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 158 vyššie, bod 555).

 O spolupráci spoločnosti ThyssenKrupp pri preukázaní porušenia v Belgicku

338    Komisia v odôvodnení č. 773 napadnutého rozhodnutia rozhodla „priznať spoločnosti ThyssenKrupp zníženie [pokuty] o 20 % v pásme stanovenom v bode 23 [písm.] b) [druhej zarážke] oznámenia o spolupráci [z roku 2002].“

339    V odôvodnení č. 769 napadnutého rozhodnutia Komisia v tejto súvislosti uvádza, že „keď ThyssenKrupp podala svoju žiadosť [podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002], Komisia už uskutočnila tri inšpekcie v Belgicku a dostala dve žiadosti [podľa toho istého oznámenia] od spoločností Kone a Otis týkajúce sa činností kartelu v Belgicku.“

340    Po tom, čo Komisia v odôvodnení č. 770 napadnutého rozhodnutia uviedla, že „nové informácie poskytnuté spoločnosťou ThyssenKrupp obsahovali najmä ústne vysvetlenia týkajúce sa niektorých projektov výťahov a eskalátorov“, Komisia v odôvodnení č. 771 uznala, že „žiadosť spoločnosti ThyssenKrupp [podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002] má významnú pridanú hodnotu, keďže poskytuje doplňujúce informácie o [dôverné].“ Komisia v odôvodnení č. 771 dodala, že „okrem toho vyjadrenie spoločnosti ThyssenKrupp potvrdilo dôkazy, ktoré už Komisia mala k dispozícii, týkajúce sa zúčastnených spoločností, zahrnutých výrobkov a služieb, obdobia, ktorého sa týka vyšetrovanie, miesta a organizácie stretnutí kartelu, ako aj jeho fungovania a vykonávania.“

341    V odôvodnení č. 772 napadnutého rozhodnutia Komisia dospela k záveru, že ThyssenKrupp „predložila dôkazy, ktoré značne posilnili schopnosť Komisie preukázať porušenie,“ pričom uviedla, že „predložené dôkazy sa však netýkajú skutočností, ktoré Komisii predtým neboli známe, a tiež neobsahujú dôkazy z relevantného obdobia.“

342    Po prvé žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑149/07 a T‑150/07 tvrdia, že napadnuté rozhodnutie vyvoláva nejasnosti, pokiaľ ide o percentuálnu sadzbu zníženia pokuty, ktoré Komisia chcela uplatniť v prípade spoločnosti ThyssenKrupp za jej spoluprácu pri preukázaní porušenia v Belgicku. Komisia v odôvodnení č. 773 napadnutého rozhodnutia uvádza zníženie o 20 %, zatiaľ čo v odôvodnení č. 856 napadnutého rozhodnutia toto zníženie predstavuje 25 %. Podľa uvedených žalobkýň má ThyssenKrupp podľa zásady in dubio pro reo nárok na priaznivejší výklad napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o výšku jej pokuty. Pokuta by sa teda nemala znížiť o 20 %, ale o 25 %.

343    Je potrebné konštatovať, že žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑149/07 a T‑150/07 sa v tejto súvislosti nemôžu odvolávať na zásadu in dubio pro reo, podľa ktorej má byť pochybnosť na prospech dotknutým podnikom, keďže táto zásada sa týka preukazovania existencie porušenia a jej cieľom je určiť, či sú skutkové konštatovania uvedené Komisiou v napadnutom rozhodnutí podložené dôkazmi, ktoré predložila. Uvedené žalobkyne však nespochybňujú porušenie, za ktoré boli sankcionované v napadnutom rozhodnutí.

344    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, že výška pokuty uloženej spoločnosti ThyssenKrupp za porušenie v Belgicku by sa mala znížiť, keďže v odôvodnení č. 856 napadnutého rozhodnutia je uvedené zníženie o 25 %, je potrebné pripomenúť, že výška pokuty, ktorá bola uložená v článku 1 ods. 1 štvrtej zarážke napadnutého rozhodnutia zahŕňa zníženie o 20 % z dôvodu spolupráce spoločnosti ThyssenKrupp v rámci uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002.

345    Je pravda, že výroková časť právneho aktu je neoddeliteľne spojená s jeho odôvodnením, takže v prípade potreby sa musí výrok vykladať s prihliadnutím na dôvody, ktoré viedli k jeho prijatiu (rozsudok Súdneho dvora z 15. mája 1997, TWD/Komisia, C‑355/95 P, Zb. s. I‑2549, bod 21). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však jednoznačne vyplýva, že Komisia chcela priznať spoločnosti ThyssenKrupp podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 zníženie pokuty o 20 %, a nie o 25 %.

346    Na jednej strane totiž Komisia v odôvodnení č. 772 napadnutého rozhodnutia uviedla, že „ThyssenKrupp v celom rozsahu splnila podmienky bodu 21 [oznámenia o spolupráci z roku 2002] [dôverné] a predložila dôkazy, ktoré značne posilnili schopnosť Komisie preukázať porušenie.“ Uviedla, že „predložené dôkazy sa však netýkajú skutočností, ktoré Komisii predtým neboli známe, a tiež neobsahujú dôkazy z relevantného obdobia,“ z čoho vyplýva uplatnenie minimálneho zníženia pokuty v rámci pásma stanoveného v bode 23 písm. b) prvom odseku druhej zarážke oznámenia o spolupráci z roku 2002. Na druhej strane odôvodnenie č. 773 napadnutého rozhodnutia výslovne potvrdzuje, že „vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je vhodné priznať spoločnosti ThyssenKrupp zníženie o 20 % v rámci [uplatniteľného] pásma.“

347    Sadzbu 25 % uvedenú v odôvodnení č. 856 napadnutého rozhodnutia, v ktorom sú zhrnuté všetky zníženia pokút priznané jednotlivým podnikom za ich spoluprácu v rámci správneho konania, treba vzhľadom na odôvodnenia č. 772 a 773, ako aj na výrok napadnutého rozhodnutia považovať za chybu v písaní. Prvá výhrada žalobkýň vo veciach T‑144/07, T‑149/07 a T‑150/07 sa teda musí zamietnuť.

348    Po druhé žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑149/07 a T‑150/07 tvrdia, že spoločnosti ThyssenKrupp malo byť na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 priznané zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená za porušenie v Belgicku, najmenej o 25 %. ThyssenKrupp totiž údajne predložila dôkazy týkajúce sa skutočností a okolností, o ktorých Komisia predtým nevedela. Išlo navyše o kľúčové prvky porušenia.

349    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑149/07 a T‑150/07 nespochybňujú skutočnosť, že spolupráca spoločnosti ThyssenKrupp spadá do bodu 23 písm. b) prvého odseku druhej zarážky oznámenia o spolupráci z roku 2002 a že z tohto dôvodu mala táto spoločnosť nárok na zníženie pokuty v rozsahu od 20 % do 30 %. Zníženie pokuty o 20 % priznané spoločnosti ThyssenKrupp z dôvodu jej spolupráce (odôvodnenie č. 773 napadnutého rozhodnutia) sa teda nachádza v pásme stanovenom na tento účel uvedeným oznámením.

350    Tiež je potrebné pripomenúť, že Komisia disponuje určitou mierou voľnej úvahy pri stanovovaní presnej výšky zníženia pokuty, ktoré sa má priznať v rámci pásiem stanovených v bode 23 písm. b) prvom odseku oznámenia o spolupráci z roku 2002 a že Všeobecný súd jej môže vytýkať iba zjavné prekročenie tejto miery voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, už citovaný v bode 335 vyššie, body 81, 88 a 89).

351    V napadnutom rozhodnutí Komisia po tom, čo uznala, že ThyssenKrupp má nárok na zníženie pokuty, keďže „[predložené] dôkazy značne posilnili [jej] schopnosť… preukázať porušenie,“ rozhodla priznať zníženie pokuty o 20 % vzhľadom na to, že „predložené dôkazy sa [netýkali] skutočností, ktoré Komisii predtým neboli známe, a tiež [neobsahovali] dôkazy z relevantného obdobia“ (odôvodnenie č. 772 napadnutého rozhodnutia).

352    Žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑149/07 a T‑150/07 však spochybňujú vecnú správnosť konštatovaní uvedených v odôvodnení č. 772 napadnutého rozhodnutia.

353    Po prvé tvrdia, že porušenie v Belgicku sa skladalo z dvoch fáz, konkrétne jednak z kartelu týkajúceho sa trhových podielov alebo zmrazenia trhových podielov a jednak z kartelu týkajúceho sa rozdeľovania verejných a súkromných ponukových konaní na dosiahnutie dohodnutých trhových podielov. Komisia však údajne len na základe dôkazov predložených spoločnosťou ThyssenKrupp v odôvodneniach č. 158 a 159 napadnutého rozhodnutia konštatuje zmrazenie trhových podielov dotknutých podnikov. ThyssenKrupp teda údajne poskytla informácie, ktoré Komisii predtým neboli známe, týkajúce sa aspektu zakladajúceho porušenie v Belgicku, konkrétne kartelu týkajúceho sa rozdelenia odvetvia predaja a montáže výťahov a eskalátorov v Belgicku.

354    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že obidva aspekty porušenia opísané v odôvodnení č. 158 napadnutého rozhodnutia sú vnútorne prepojené. Rozdeľovanie verejných a súkromných zákaziek, ako aj iných zmlúv „podľa vopred dohodnutého podielu“ uvedené v tretej vete odôvodnenia č. 158 predpokladá existenciu kartelu týkajúceho sa rozdelenia trhu, ktorý je uvedený v prvej vete odôvodnenia č. 158, ako aj v odôvodnení č. 159 napadnutého rozhodnutia. Keďže žalobkyne nespochybňujú skutočnosť, že dôkazy predložené spoločnosťami Kone a Otis postačovali na preukázanie existencie kartelu uvedeného v tretej vete odôvodnenia č. 158, treba vychádzať z toho, že Komisia v čase podania žiadosti spoločnosti ThyssenKrupp musela vedieť o existencii kartelu týkajúceho sa trhových podielov medzi štyrmi dotknutými výrobcami.

355    V každom prípade zo spisu Komisie vyplýva, že Kone ju už vo februári 2004 informovala o existencii mechanizmu prispôsobovania medzi účastníkmi porušenia v Belgicku v prípade, keď sa skutočné trhové podiely odlišovali od dohodnutých trhových podielov, čo bolo možné len v rámci kartelu týkajúceho sa trhových podielov. Za týchto okolností skutočnosť, že v odôvodnení č. 159 napadnutého rozhodnutia sú na účely preukázania existencie kartelu týkajúceho sa trhových podielov spomenuté len dôkazy pochádzajúce od spoločnosti ThyssenKrupp, síce svedčí o tom, že tieto dôkazy posilnili schopnosť Komisie preukázať porušenie, avšak neznamená, že Komisia sa na základe nich dozvedela o skutočnostiach, ktoré jej predtým neboli známe.

356    Okrem toho skutočnosť, že zástupcovia spoločnosti Kone v reakcii na otázku Komisie položenú počas stretnutia [dôverné], ktorá sa týkala „použitého zdroja trhových podielov“, uviedli, že tento zdroj im nie je známy vzhľadom na to, že v čase, keď nastúpili na svoje miesta v spoločnosti Kone, trhové podiely už boli stanovené, vôbec neznamená, že Komisia nevedela o existencii kartelu týkajúceho sa trhových podielov pred [dôverné], keď bola žiadosť spoločnosti ThyssenKrupp doručená Komisii. Naopak už samotná skutočnosť, že Komisia položila zástupcom spoločnosti Kone otázky týkajúce sa spôsobu stanovenia trhových podielov zúčastnených podnikov, dostatočne preukazuje, že Komisia vedela o existencii kartelu týkajúceho sa trhových podielov už pred [dôverné].

357    Ako vyplýva zo spisu, vzhľadom na skutočnosti, ktoré Komisii už boli známe v čase, keď ThyssenKrupp podala svoju žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, čiže vzhľadom na existenciu kartelu týkajúceho sa trhových podielov a trhových podielov skutočne dohodnutých medzi účastníkmi, je potrebné konštatovať, že informácia, ktorú tento podnik poskytol Komisii, sa netýkala skutočností, ktoré Komisii predtým neboli známe. Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie, že trhové podiely boli zmrazené na základe trhových štatistík vypracovaných odvetvovým združením Agoria, predtým Fabrimetal, je potrebné konštatovať, že v rámci preukázania porušenia v Belgicku toto tvrdenie predstavovalo len obmedzenú pridanú hodnotu.

358    Žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑149/07 a T‑150/07 ďalej tvrdia, že ThyssenKrupp v rozhodujúcej miere prispela ku konštatovaniu porušenia týkajúceho sa údržby a modernizácie výťahov a eskalátorov v Belgicku (odôvodnenie č. 771 napadnutého rozhodnutia), keďže ako prvý podnik predložila dôkaz o tom, že zúčastnené podniky používali [dôverné], čo malo za následok väčšiu závažnosť porušenia, čo jednoznačne vyplýva z porovnania oznámenia o výhradách s napadnutým rozhodnutím (odôvodnenia č. 189 až 196 napadnutého rozhodnutia).

359    Žalobkyne uvádzajú, že na preukázanie svojich tvrdení [dôverné] predložili Komisii fax od spoločnosti Schindler. Komisia teda v odôvodnení č. 772 napadnutého rozhodnutia údajne nesprávne tvrdí, že ThyssenKrupp nepredložila ani jeden dôkaz pochádzajúci z obdobia porušenia. Aj keď Komisia skopírovala tento fax počas kontrol vykonávaných u spoločností Schindler a Kone, údajne pochopila význam tohto dokumentu len vďaka informáciám spoločnosti ThyssenKrupp. Pridaná hodnota údajne spočíva práve v doplňujúcom vysvetlení, ktoré poskytla ThyssenKrupp, a to tým skôr, že z dôkazov, ktoré mala Komisia k dispozícii, a najmä z vyhlásenia spoločnosti Kone z 11. februára 2004 vyplývalo, že nebol použitý nijaký [dôverné].

360    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v čase, keď ThyssenKrupp podala svoju žiadosť [dôverné], Komisia už mala k dispozícii fax od spoločnosti Schindler, na ktorý poukazujú uvedené žalobkyne. Z konštatovaní uvedených v odôvodnení č. 196 napadnutého rozhodnutia, ktoré neboli spochybnené, a z dokumentov uvedených v poznámke pod čiarou č. 224 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že fax od spoločnosti Schindler bol už zaistený u spoločností Kone a Schindler v januári 2004. Za týchto okolností, hoci tento fax predstavuje dôkaz z obdobia porušenia, nemožno konštatovať, že tento dokument predložený spoločnosťou ThyssenKrupp priniesol významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré už Komisia mala k dispozícii v čase, keď tento podnik podal svoju žiadosť. Vzhľadom na to, že tento dokument nespĺňa podmienky bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002, nebolo potrebné, aby ho Komisia vzala do úvahy pri stanovení výšky zníženia pokuty priznaného spoločnosti ThyssenKrupp z dôvodu jej spolupráce v rámci uplatnenia tohto oznámenia. Iba dôkazy, ktoré spĺňajú podmienky bodu 21 uvedeného oznámenia, totiž zakladajú nárok na zníženie pokuty podľa tohto oznámenia.

361    Je pravda, že keď ThyssenKrupp predložila fax od spoločnosti Schindler, poskytla doplňujúce informácie týkajúce sa [dôverné]. Napriek tomu, že tieto informácie spĺňajú podmienky bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002, nepredstavujú dôkazy z relevantného obdobia a týkajú sa skutočnosti, konkrétne [dôverné], ktorá bola uvedená už vo vysvetleniach predložených spoločnosťou Otis v marci 2004 (odôvodnenie č. 194 napadnutého rozhodnutia a poznámka pod čiarou č. 222). V každom prípade z odôvodnení č. 189 a 193 až 196 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že [dôverné], na ktorý poukazujú žalobkyne, sa týkal výlučne fungovania a vykonávania kartelu týkajúceho sa zmlúv o údržbe a sám osebe nepredstavoval rozhodujúcu skutočnosť na konštatovanie porušenia uvedeného v článku 1 ods. 1 napadnutého rozhodnutia.

362    Napokon žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑149/07 a T‑150/07 nemôžu tvrdiť, že z porovnania oznámenia o výhradách s napadnutým rozhodnutím vyplýva, že Komisia mohla na základe informácií, ktoré jej poskytla ThyssenKrupp, konštatovať závažnejšie porušenie. Z porovnania bodov 195 až 200 oznámenia o výhradách s odôvodneniami č. 189 až 196 napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukazujú uvedené žalobkyne, totiž nevyplýva, že medzi vydaním oznámenia o výhradách a prijatím napadnutého rozhodnutia došlo k závažnejšej kvalifikácii skutkového stavu. V každom prípade prípadná závažnejšia kvalifikácia porušenia, ku ktorej by došlo po vydaní oznámenia o výhradách, by nemohla byť dôsledkom faxu od spoločnosti Schindler a vysvetlení poskytnutých spoločnosťou ThyssenKrupp v jej žiadosti, keďže táto žiadosť bola podaná pred vydaním oznámenia o výhradách a fax od spoločnosti Schindler a vysvetlenia poskytnuté spoločnosťou ThyssenKrupp už boli podrobne analyzované v bodoch 196 a 200 oznámenia o výhradách.

363    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že Komisia mohla bez toho, aby zjavne prekročila mieru svojej voľnej úvahy, stanoviť zníženie pokuty spoločnosti ThyssenKrupp z dôvodu jej spolupráce pri preukázaní porušenia v Belgicku na minimálnu úroveň v rámci pásma stanoveného v bode 23 písm. b) prvom odseku druhej zarážke oznámenia o spolupráci z roku 2002.

364    Po tretie žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑149/07 a T‑150/07 tvrdia, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že spoločnosti ThyssenKrupp priznala zníženie pokuty o 20 %, zatiaľ čo spoločnosti Otis, ktorej spolupráca údajne bola podobná spolupráci spoločnosti ThyssenKrupp, priznala zníženie pokuty o 40 %.

365    Podľa ustálenej judikatúry Komisia v rámci posudzovania spolupráce poskytnutej členmi kartelu nesmie porušiť zásadu rovnosti zaobchádzania (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, už citovaný v bode 106 vyššie, bod 237, a z 20. marca 2002, ABB Asea Brown Boveri/Komisia, T‑31/99, Zb. s. II‑1881, bod 240 a tam citovanú judikatúru).

366    Tvrdenie uvedené v bode 364 vyššie, ktorého cieľom je preukázať porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, však nemožno prijať.

367    Na jednej strane sa totiž pridaná hodnota podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 posudzuje na základe dôkazov, ktoré už Komisia má k dispozícii. Vzhľadom na to, že spolupráca spoločnosti Otis predchádzala spolupráci spoločnosti ThyssenKrupp (odôvodnenia č. 96 a 98 napadnutého rozhodnutia), však Komisia mala v čase, keď ThyssenKrupp podala svoju žiadosť podľa uvedeného oznámenia, k dispozícii viac dôkazov ako v čase podania žiadosti spoločnosti Otis.

368    Na druhej strane Otis predložila listinné dôkazy z relevantného obdobia, ktoré mali významnú pridanú hodnotu (odôvodnenie č. 766 napadnutého rozhodnutia), zatiaľ čo ThyssenKrupp predložila len jeden dôkaz z relevantného obdobia, konkrétne fax od spoločnosti Schindler uvedený v bode 360 vyššie, ktorý však nespĺňal podmienky bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002, keďže v čase, keď ThyssenKrupp podala svoju žiadosť podľa tohto oznámenia, Komisia ním už disponovala.

369    Za týchto okolností, keďže Otis a ThyssenKrupp sa nenachádzajú v porovnateľnej situácii, Komisia priznala zníženie pokuty spoločnosti ThyssenKrupp o 20 % podľa druhej zarážky uvedeného ustanovenia bez toho, aby porušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

370    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že všetky výhrady spoločnosti ThyssenKrupp týkajúce sa uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002 na jej spoluprácu pri preukázaní porušenia v Belgicku sa musia zamietnuť.

 O spolupráci spoločnosti ThyssenKrupp pri preukázaní porušenia v Nemecku

371    Komisia v odôvodnení č. 812 napadnutého rozhodnutia rozhodla, že spoločnosti ThyssenKrupp neprizná oslobodenie od pokút ani zníženie pokuty za jej spoluprácu pri preukázaní porušenia v Nemecku [dôverné] (odôvodnenie č. 807 napadnutého rozhodnutia).

372    V odôvodnení č. 808 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza, že „ThyssenKrupp uvádza niektoré tvrdenia týkajúce sa [dôverné]. Tieto tvrdenia [však] nie sú podložené nijakým dôkazom z relevantného obdobia a Komisia nezískala nijaký dôkaz, ktorý by ich potvrdzoval.“

373    Komisia v odôvodnení č. 809 napadnutého rozhodnutia ďalej uvádza, že „ostatné informácie poskytnuté spoločnosťou ThyssenKrupp [dôverné] iba potvrdzujú dôkazy v oznámení o výhradách, čo nepredstavuje rozhodujúci prínos ani významnú pridanú hodnotu.“

374    Napokon Komisia v odôvodneniach č. 810 a 811 napadnutého rozhodnutia osobitne uvádza:

„810      … Vyjadrenie spoločnosti ThyssenKrupp nebolo rozhodujúce pre konštatovanie porušenia Komisiou, keďže Komisia už mala k dispozícii dostatočné dôkazy, ako to vyplýva z oznámenia o výhradách. … ThyssenKrupp nepredložila dôkazy pochádzajúce z obdobia, ktorého sa týkalo vyšetrovanie. Naproti tomu jej vyhlásenia podané po doručení oznámenia o výhradách a po nahliadnutí do spisu iba potvrdzujú dôkazy, ktoré už Komisia mala k dispozícii. … Nepotvrdené jednostranné vyhlásenia týkajúce sa [dôverné] zostávajú naďalej nepodložené.

811      Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno konštatovať, že informácie poskytnuté spoločnosťou ThyssenKrupp majú významnú pridanú hodnotu v zmysle oznámenia o spolupráci [z roku 2002]. [dôverné] Aj vtedy ThyssenKrupp obmedzila svoju spoluprácu [dôverné] len na potvrdenie vyhlásení, ktoré už uviedli všetci ostatní členovia kartelu. [dôverné]“

375    Žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 tvrdia, že Komisia porušila oznámenie o spolupráci z roku 2002, keďže nekonštatovala, že dôkazy predložené spoločnosťou ThyssenKrupp týkajúce sa porušení, ku ktorým došlo v Nemecku, predstavovali významnú pridanú hodnotu.

376    Po prvé ThyssenKrupp údajne nespochybnila skutočnosti vytýkané v oznámení o výhradách, ale ich potvrdila a doplnila. Tým údajne posilnila schopnosť Komisie preukázať porušenie v zmysle bodu 22 prvej vety oznámenia o spolupráci z roku 2002. ThyssenKrupp údajne bezodkladne po tom, čo sa jej podarilo objasniť porušenia, ku ktorým došlo v Nemecku, poskytla Komisii výsledky svojho interného prešetrovania.

377    Po druhé ThyssenKrupp tým, že poskytla informácie o [dôverné], poskytla Komisii dôkazy s významnou pridanou hodnotou, ktoré odôvodňujú zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená za porušenie v Nemecku, o 20 %. Dôkazy [dôverné] údajne predstavujú významnú pridanú hodnotu bez ohľadu na to, či ich Komisia zohľadní. Komisia tým, že nevzala do úvahy takéto dôkazy, navyše údajne porušila legitímne očakávania uvedených žalobkýň, keďže z bodu 617 oznámenia o výhradách údajne vyplýva, že [dôverné] bola zohľadnená pri posudzovaní závažnosti každého porušenia.

378    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že oznámenie o spolupráci z roku 2002 na rozdiel od bodu D ods. 2 druhej zarážky oznámenia o neuložení pokút alebo ich znížení v prípadoch kartelov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4) (ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 1996“) nestanovuje zníženie pokuty v prospech podniku, ktorý po doručení oznámenia o výhradách nespochybní vecnú správnosť skutkových okolností, na ktorých Komisia zakladá svoje výhrady.

379    V rámci oznámenia o spolupráci z roku 2002 na to, aby sa podnik mohol domáhať zníženia pokuty, musí Komisii poskytnúť dôkazy o porušení, pre ktoré existuje podozrenie, ktoré predstavujú významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktorými už Komisia disponuje (pozri bod 21 uvedeného oznámenia).

380    Vzhľadom na mieru voľnej úvahy, ktorou Komisia disponuje pri posudzovaní spolupráce podniku podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 a najmä pri určovaní, či dôkazy predstavujú významnú pridanú hodnotu, jej Všeobecný súd môže vytknúť iba zjavné prekročenie tejto voľnej úvahy (pozri bod 350 vyššie).

381    Je teda potrebné preskúmať, či Komisia zjavne prekročila svoju voľnú úvahu tým, že konštatovala, že dôkazy predložené spoločnosťou ThyssenKrupp nepredstavujú významnú pridanú hodnotu v zmysle tohto oznámenia.

382    Podľa bodov 21 a 22 uvedeného oznámenia Komisia pri posudzovaní pridanej hodnoty dôkazov predložených podnikom berie do úvahy nielen povahu a/alebo úroveň podrobnosti dôkazov, ale aj dôkazy, ktorými už disponuje v čase podania žiadosti dotknutého podniku.

383    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v čase, keď ThyssenKrupp podala svoju žiadosť [dôverné], Komisia už dostala žiadosti podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 od spoločností Kone, Otis a Schindler týkajúce sa porušenia v Nemecku, ale tiež zorganizovala dve série inšpekcií podľa článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17 (odôvodnenia č. 104 a 106 napadnutého rozhodnutia) a zaslala žiadosti o informácie na základe článku 18 nariadenia č. 1/2003 podnikom, ktoré sa podieľali na porušení v Nemecku, združeniam VDMA, VFA a VMA a viacerým zákazníkom v Nemecku (odôvodnenia č. 110, 111 a 113 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho Komisia už zhromaždila dostatok dôkazov na oznámenie výhrad podnikom, ktoré sa podieľali na porušení v Nemecku, 7. októbra 2005, pred podaním žiadosti spoločnosti ThyssenKrupp (odôvodnenie č. 135 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 navyše nespochybňujú skutočnosť, že tvrdenia spoločnosti ThyssenKrupp neboli podložené dôkazmi z relevantného obdobia (odôvodnenia č. 808 a 810 napadnutého rozhodnutia).

384    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07, že ThyssenKrupp údajne „potvrdila a doplnila“ skutkové okolnosti týkajúce sa kartelu v Nemecku, je potrebné konštatovať, že okrem dôkazov týkajúcich sa utajenia kartelu žalobkyne neuvádzajú presné údaje týkajúce sa dôkazov, ktoré údajne predložili, a tiež neuvádzajú, do akej miery tieto dôkazy predstavujú významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002.

385    Pokiaľ ide o dôkazy týkajúce sa [dôverné] v Nemecku, z dokumentov uvedených v bodoch 234 až 236 oznámenia o výhradách a v odôvodneniach č. 219 až 221 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dôkazy predložené spoločnosťami Kone, Otis a Schindler pred podaním žiadosti spoločnosti ThyssenKrupp už postačovali na preukázanie toho, že účastníci kartelu v Nemecku prijali rôzne opatrenia [dôverné].

386    Pokiaľ sa tvrdenie žalobkýň vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 týka [dôverné], je potrebné poukázať na to, že tieto snahy – pokiaľ sú preukázané – sa týkajú obdobia po porušení konštatovanom v článku 1 ods. 2 napadnutého rozhodnutia. Tieto dôkazy teda nemohli posilniť schopnosť Komisie preukázať porušenie, a teda nepredstavujú významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002.

387    Keďže v prejednávanej veci dôkazy predložené spoločnosťou ThyssenKrupp nespĺňajú podmienky tohto ustanovenia, Komisia oprávnene odmietla priznať spoločnosti ThyssenKrupp zníženie jej pokuty podľa bodu 23 písm. b) posledného odseku uvedeného oznámenia.

388    Napokon, pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, v bode 179 vyššie bolo uvedené, že právo domáhať sa ochrany legitímnej dôvery sa vzťahuje na každého jednotlivca, ktorý sa nachádza v situácii, z ktorej vyplýva, že správny orgán Únie tým, že mu poskytol presné uistenia, vyvolal u neho dôvodné očakávania.

389    Skutočnosť, že Komisia v bode 617 oznámenia o výhradách uviedla, že pri posudzovaní závažnosti porušenia zohľadní najmä skutočnosť, že účastníci kartelu prijali rozsiahle opatrenia na zabránenie odhalenia kartelu, však nemožno považovať za presné uistenie o tom, že spoločnosti ThyssenKrupp bude priznané zníženie pokuty z dôvodu jej spolupráce podľa bodu 23 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Zníženie pokuty podľa tohto ustanovenia totiž závisí od významnej pridanej hodnoty predložených dôkazov, ktorá v bode 617 oznámenia o výhradách vôbec nie je spomenutá. Okrem toho vzhľadom na to, že v čase, keď bolo spoločnosti ThyssenKrupp doručené oznámenie o výhradách, ThyssenKrupp ešte nepodala žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 pre porušenie v Nemecku, bod 617 oznámenia o výhradách v každom prípade nemohol vyvolať legitímne očakávania týkajúce sa pridanej hodnoty dôkazov, ktoré ešte neboli predložené. Táto posledná výhrada sa teda tiež musí zamietnuť.

390    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že všetky výhrady spoločnosti ThyssenKrupp týkajúce sa uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002 na jej spoluprácu pri preukázaní porušenia v Nemecku sa musia zamietnuť.

 O spolupráci spoločnosti ThyssenKrupp pri preukázaní porušenia v Luxembursku

391    Spoločnosti ThyssenKrupp, ktorá ako tretí podnik podala žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúcu sa kartelu v Luxembursku (odôvodnenie č. 119 napadnutého rozhodnutia), nebolo priznané zníženie pokuty podľa tohto oznámenia, pokiaľ ide o uvedený kartel (odôvodnenie č. 828 napadnutého rozhodnutia). Komisia v tejto súvislosti v odôvodnení č. 827 napadnutého rozhodnutia uviedla:

„Komisia poznamenáva, že už vykonala inšpekciu v Luxembursku a že dostala dve potvrdzujúce žiadosti od spoločností Kone a Otis [podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002] týkajúce sa činnosti kartelu v Luxembursku skôr, než ThyssenKrupp podala svoju žiadosť [podľa toho istého oznámenia]. Žiadosť… spoločnosti ThyssenKrupp sa skladá z krátkeho ústneho vyhlásenia tejto spoločnosti a neposkytuje nijaký dôkaz z relevantného obdobia ani významnú novú informáciu, pričom sa všeobecne obmedzuje na potvrdenie informácií, ktoré Komisii už boli známe, napríklad pokiaľ ide o osoby podieľajúce sa na karteli. ThyssenKrupp teda nepredložila nijaký nový dôkaz s vysokou pridanou hodnotou a v porovnaní s dôkazmi, ktoré už Komisia mala k dispozícii v čase podania žiadosti, značne neposilnila schopnosť Komisie preukázať predmetné skutočnosti. ThyssenKrupp po podaní svojej žiadosti… s výnimkou odpovede na žiadosť o informácie Komisie podľa článku 18 ods. 2 [nariadenia č. 1/2003] ďalej nespolupracovala.“

392    Žalobkyne vo veciach T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 tvrdia, že Komisia z právneho hľadiska nesprávne uplatnila oznámenie o spolupráci z roku 2002, keďže nezohľadnila pridanú hodnotu dôkazov predložených spoločnosťou ThyssenKrupp. ThyssenKrupp totiž údajne poskytla Komisii dôkazy s významnou pridanou hodnotou tým, že nespochybnila skutkový stav uvedený v oznámení o výhradách, a tým, že podložila a doplnila výhrady uvedené Komisiou, čo by sa malo podľa bodu 23 písm. b) prvého odseku druhej zarážky oznámenia o spolupráci z roku 2002 prejaviť znížením pokuty, ktorá jej bola uložená za kartel v Luxembursku, o 20 % až 30 %.

393    Ako už bolo uvedené v bode 378 vyššie, oznámenie o spolupráci z roku 2002 nestanovuje zníženie pokuty v prospech podniku, ktorý po doručení oznámenia o výhradách nespochybní vecnú správnosť skutkových okolností, na ktorých Komisia zakladá svoje výhrady. Je teda potrebné preskúmať, či Komisia vzhľadom na mieru voľnej úvahy, ktorou disponuje pri posudzovaní spolupráce podniku podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, zjavne prekročila túto mieru voľnej úvahy, keď konštatovala, že dôkazy predložené spoločnosťou ThyssenKrupp nepredstavujú významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré už mala k dispozícii v čase, keď uvedená spoločnosť podala svoju žiadosť podľa tohto oznámenia.

394    V prejednávanej veci je potrebné po prvé konštatovať, že žalobkyne vo veciach T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07, ktoré nenapádajú oslobodenie od pokuty priznané spoločnosti Kone podľa bodu 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002, tiež nepopierajú, že informácie poskytnuté spoločnosťou Kone už umožnili Komisii konštatovať porušenie v Luxembursku (odôvodnenie č. 816 napadnutého rozhodnutia). Komisia teda v čase, keď ThyssenKrupp podala svoju žiadosť, už mala dostatok dôkazov na to, aby mohla konštatovať porušenie v Luxembursku. Okrem toho Komisia v marci 2004 pred podaním žiadosti spoločnosti ThyssenKrupp tiež dostala žiadosť spoločnosti Otis, na základe ktorej bolo spoločnosti Otis priznané zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená za porušenie v Luxembursku, o 40 % (odôvodnenia č. 118 a 823 napadnutého rozhodnutia).

395    Po druhé žalobkyne vo veciach T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 nespochybňujú skutočnosť, že ThyssenKrupp v rámci svojej žiadosti [dôverné] neposkytla Komisii nijaký dôkaz z relevantného obdobia (odôvodnenie č. 827 napadnutého rozhodnutia). Podľa bodu 22 oznámenia o spolupráci z roku 2002 sa však písomné dôkazy pochádzajúce z obdobia súvisiaceho s predmetnými skutočnosťami považujú za dôkaz vyššej hodnoty ako dôkazy získané následne.

396    Žalobkyne vo veciach T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 však uvádzajú viaceré skutočnosti, ktoré sú podľa ich názoru spôsobilé preukázať, že dôkazy predložené spoločnosťou ThyssenKrupp mali významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už mala k dispozícii.

397    Po prvé uvedené žalobkyne poukazujú na veľký počet odkazov na žiadosť spoločnosti ThyssenKrupp podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 v napadnutom rozhodnutí s cieľom preukázať pridanú hodnotu uvedenej žiadosti.

398    Skutočnosť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí využila všetky dôkazy, ktoré mala k dispozícii, a teda aj informácie, ktoré poskytla ThyssenKrupp vo svojej žiadosti [dôverné], však ešte nepreukazuje, že tieto informácie predstavovali významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia v tom čase už mala k dispozícii. Pridaná hodnota v zmysle oznámenia o spolupráci z roku 2002 sa totiž posudzuje tak podľa kvality spolupráce, ako aj na základe jej porovnania s dôkazmi, ktoré už Komisia mala k dispozícii.

399    V tejto súvislosti žalobkyne vo veciach T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 nemôžu tvrdiť, že Komisia porušila svoju povinnosť odôvodnenia, keďže údajne neoprávnene minimalizovala význam podrobných dôkazov, ktoré jej podniky predložili. Podľa ustálenej judikatúry v odôvodnení vyžadovanom článkom 253 ES musia byť jasne a jednoznačne uvedené úvahy orgánu Únie, ktorý prijal sporný akt, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatia opatrenia a aby mohol príslušný súd vykonať svoje preskúmanie (rozsudky Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63, a z 30. septembra 2003, Nemecko/Komisia, C‑301/96, Zb. s. I‑9919, bod 87). V prejednávanej veci však Komisia v odôvodneniach č. 825 až 828 napadnutého rozhodnutia (pozri najmä bod 391 vyššie) jasne uviedla dôvody, pre ktoré nebolo možné priznať zníženie pokuty uloženej za porušenie v Luxembursku.

400    Po druhé žalobkyne vo veciach T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 tvrdia, že Komisia na základe vyhlásení spoločnosti ThyssenKrupp v odôvodnení č. 307 napadnutého rozhodnutia poukazuje na opatrenia, ktoré prijali podniky podieľajúce sa na porušení, s cieľom utajiť stretnutia a kontakty medzi súťažiteľmi.

401    Je potrebné konštatovať, že vo vyhláseniach spoločnosti ThyssenKrupp uvedených v odôvodnení č. 307 napadnutého rozhodnutia sa uvádza, že TKAL používala na organizovanie protisúťažných stretnutí druhý mobilný telefón [dôverné] s predplateným kreditom. Snahy účastníkov kartelu v Luxembursku utajiť svoje stretnutia a kontakty však jednoznačne vyplývajú už zo žiadosti spoločnosti Kone z 5. februára 2004 a najmä z bodov 3.4.2 a 3.4.5 tejto žiadosti. Za týchto okolností Komisia zjavne neprekročila mieru svojej voľnej úvahy, keď konštatovala, že vyhlásenia spoločnosti ThyssenKrupp uvedené v odôvodnení č. 307 napadnutého rozhodnutia nepredstavujú významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už mala k dispozícii.

402    Po tretie žalobkyne vo veciach T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 poukazujú na to, že ThyssenKrupp ako prvý podnik oznámila Komisii, že sa organizovali protiprávne stretnutia [dôverné] (odôvodnenie č. 303 napadnutého rozhodnutia). V tejto súvislosti z poznámky pod čiarou č. 455 napadnutého rozhodnutia údajne vyplýva, že ThyssenKrupp [dôverné] poskytla dôkazy skôr ako jej konkurenti.

403    Ako však vyplýva zo spisu, je potrebné konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne vo veciach T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07, Komisia vedela o úlohe [dôverné] pri organizovaní protiprávnych stretnutí už pred predložením dôkazov spoločnosťou ThyssenKrupp na základe vyhlásení spoločností Kone a Otis z februára a marca 2004. Za týchto okolností nemožno vyhláseniam spoločnosti ThyssenKrupp uvedeným v predchádzajúcom bode pripísať nijakú významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002.

404    V každom prípade aj za predpokladu, že ThyssenKrupp ako prvý podnik poskytla informácie uvedené v bode 402 vyššie, Komisia zjavne neprekročila mieru svojej voľnej úvahy, keď konštatovala, že tieto informácie nepredstavujú významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 uvedeného oznámenia. Odhliadnuc od skutočnosti, že totožnosť podniku, ktorý zvolával protiprávne stretnutia, nemožno považovať za významnú skutočnosť na preukázanie existencie kartelu, totiž z odôvodnenia č. 721 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia nepovažovala predmetné informácie za dostatočne presvedčivé na to, aby konštatovala, že [dôverné] bol organizátorom kartelu v Luxembursku alebo že v ňom zohrával rozhodujúcu úlohu.

405    Po štvrté ThyssenKrupp vo svojej žiadosti [dôverné] údajne informovala Komisiu o existencii mechanizmu prispôsobovania. V prípade nedodržania dohodnutých trhových podielov údajne došlo k automatickému prerozdeleniu projektov medzi účastníkov kartelu (odôvodnenia č. 317 a 336 napadnutého rozhodnutia). Komisia v tejto súvislosti v napadnutom rozhodnutí (poznámky pod čiarou č. 484 a 517 napadnutého rozhodnutia) údajne poukazuje na vyhlásenie spoločnosti Kone z 29. októbra 2004, ktoré však údajne nebolo dobrovoľné a bolo podané oveľa neskôr ako vyhlásenie spoločnosti ThyssenKrupp.

406    Ako však vyplýva zo spisu, je potrebné konštatovať, že ThyssenKrupp vo svojej žiadosti [dôverné] iba uviedla, že cieľom rozdeľovania projektov bolo zmrazenie trhových podielov a že nedodržanie dohôd malo za následok úpravu nasledujúcich projektov. V čase, keď ThyssenKrupp podala svoju žiadosť, však Komisia už mala k dispozícii tieto informácie. Informáciám poskytnutým spoločnosťou ThyssenKrupp týkajúcim sa mechanizmu prispôsobovania teda nemožno pripísať nijakú významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002.

407    Po piate ThyssenKrupp vo svojom vyhlásení [dôverné] údajne uviedla, že zoznamy projektov obsahovali názvy projektov, množstvá výťahov a ceny. Komisia údajne použila túto informáciu v odôvodnení č. 321 písm. a), c) a d) napadnutého rozhodnutia, pričom však neuznala, že ide o informáciu poskytnutú spoločnosťou ThyssenKrupp.

408    Ako však vyplýva zo spisu, je potrebné konštatovať, že v čase, keď ThyssenKrupp podala svoju žiadosť, Komisia už mala k dispozícii informácie spomenuté v predchádzajúcom bode. Predmetným informáciám teda nemožno pripísať nijakú významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002.

409    Po šieste žalobkyne vo veciach T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 tvrdia, že Komisia využila informácie týkajúce sa obsahu zmlúv o údržbe a v tejto súvislosti vychádzala z vyjadrenia spoločnosti Kone z 5. februára 2004 a spoločnosti ThyssenKrupp [dôverné], pričom informácie od spoločností Schindler a Luxlift boli poskytnuté až neskôr (odôvodnenie č. 348 napadnutého rozhodnutia). Vzhľadom na to, že Komisia potvrdila informácie uvedené v odôvodnení č. 348 štyrmi vyhláseniami konkurentov, sa však Komisia zjavne nemohla opierať len o vyhlásenie spoločnosti Kone.

410    Ako však vyplýva zo spisu, je potrebné konštatovať, že pred podaním žiadosti spoločnosti ThyssenKrupp [dôverné] Kone 5. a 11. februára 2004 poskytla informácie týkajúce sa zmlúv o údržbe, ktoré boli oveľa podrobnejšie ako informácie poskytnuté spoločnosťou ThyssenKrupp, a že tieto informácie boli ústne potvrdené spoločnosťou Otis 23. marca 2004. Za týchto okolností informáciám týkajúcim sa zmlúv o údržbe poskytnutým spoločnosťou ThyssenKrupp v rámci jej žiadosti podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 nemožno pripísať nijakú významnú pridanú hodnotu.

411    Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobkyne vo veciach T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 nepreukázali, že Komisia zjavne prekročila mieru svojej voľnej úvahy, keď konštatovala, že dôkazy predložené spoločnosťou ThyssenKrupp nepredstavovali významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002.

412    Po tretie žalobkyne vo veciach T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 tvrdia, že Komisia sa dopustila závažného nesprávneho posúdenia, keď nezohľadnila rozhodnutie [dôverné] luxemburského orgánu hospodárskej súťaže, ktorým bolo spoločnosti ThyssenKrupp údajne priznané oslobodenie od pokút a ktoré svedčí o tom, že jej spolupráca podľa luxemburského práva postačovala na priznanie oslobodenia od pokút alebo zníženia pokuty a že jej spolupráca teda predstavovala pridanú hodnotu.

413    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že stanovisko o zhovievavosti luxemburskej rady hospodárskej súťaže [dôverné] vo vzťahu k spoločnostiam TKAL a TKE potvrdzuje prijatie ich žiadosti o zhovievavosť týkajúcej sa porušenia v Luxembursku a potvrdzuje sa ním, že táto žiadosť sa zohľadní v konaní v Luxembursku (články 1 a 2 stanoviska o zhovievavosti). Toto stanovisko však neobsahuje nijaké kvalitatívne posúdenie dôkazov predložených spoločnosťou ThyssenKrupp. Luxemburská rada hospodárskej súťaže totiž považovala za „vhodné prerušiť konanie o žiadosti o zhovievavosť vo veci samej, kým sa neskončí vyšetrovanie vykonávané Komisiou…“ (bod 6 a článok 3 stanoviska o zhovievavosti). Za týchto okolností tvrdenie žalobkýň nemožno prijať.

414    Po štvrté žalobkyne vo veciach T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 tvrdia, že z dôvodu zjavných jazykových ťažkostí úradníkov poverených predmetnou vecou, ktoré sa údajne prejavili v nesprávnom výklade niektorých dôkazov, Komisia nesprávne posúdila pridanú hodnotu prínosu spoločnosti ThyssenKrupp podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002. Toto tvrdenie sa však z dôvodov uvedených v bode 86 vyššie musí zamietnuť.

415    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že všetky výhrady spoločnosti ThyssenKrupp týkajúce sa uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002 na jej spoluprácu pri preukázaní porušenia v Luxembursku sa musia zamietnuť.

416    Preto sa tento žalobný dôvod musí zamietnuť ako celok.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, rovnosti zaobchádzania, proporcionality a riadnej správy vecí verejných pri stanovení sumy zníženia pokút priznaného za spoluprácu nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002

417    V bode 614 oznámenia o výhradách Komisia uviedla, že zamýšľa „priznať zníženie [pokuty] za spoluprácu nad rámec oznámenia o spolupráci [z roku 2002], a to najmä vtedy, keď spoločnosť nespochybní skutočnosti konštatované Komisiou, alebo keď poskytne doplňujúcu pomoc, ktorá umožní objasniť alebo doplniť tieto skutočnosti.“

418    V odôvodnení č. 758 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že „vzhľadom na to, že bod 614 oznámenia o výhradách vyvolal v predmetnej veci očakávania, [rozhodla sa] vykladať tento bod v prospech podnikov, ktoré na základe neho prispeli k preukázaniu skutkových okolností porušenia uvedeného v [napadnutom] rozhodnutí tým, že nespochybnili skutkový stav alebo poskytli ďalšie informácie alebo doplňujúce vysvetlenia.“

419    Komisia teda priznala všetkým účastníkom štyroch porušení s výnimkou jednak podnikov, ktorým bolo priznané oslobodenie od pokút (odôvodnenia č. 762, 817 a 839 napadnutého rozhodnutia), a jednak spoločnosti Kone v rámci kartelu v Holandsku (odôvodnenie č. 851 napadnutého rozhodnutia) zníženie pokuty o 1 % za ich spoluprácu nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002 z dôvodu nespochybnenia skutkového stavu uvedeného v oznámení o výhradách (odôvodnenia č. 768, 774, 777, 794, 801, 806, 813, 824, 829, 835, 845, 854, 855 a 856 napadnutého rozhodnutia).

420    Po prvé žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 sa domnievajú, že sa môžu oprávnene domáhať zníženia pokút uložených spoločnosti ThyssenKrupp za porušenia v Belgicku, v Nemecku, v Luxembursku a v Holandsku aspoň o 10 % z dôvodu nespochybnenia skutkových okolností uvedených v oznámení o výhradách. Takéto legitímne očakávania podľa uvedených žalobkýň vyplývajú z bodu 614 oznámenia o výhradách a z rozhodovacej praxe Komisie, podľa ktorej podnik, ktorý nespochybní vecnú správnosť skutočností, ktoré sa mu vytýkajú v oznámení o výhradách, má podľa oznámenia o spolupráci z roku 1996 nárok na zníženie pokuty o 10 %.

421    Po prvé, ako bolo uvedené v bode 388 vyššie, právo domáhať sa ochrany legitímnej dôvery prináleží každému jednotlivcovi nachádzajúcemu sa v situácii, z ktorej vyplýva, že správny orgán Únie tým, že mu poskytol presné uistenia, vyvolal u neho dôvodné očakávania.

422    Naproti tomu, ako už bolo uvedené v bode 180 vyššie, nikto sa nemôže odvolávať na porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery, pokiaľ neexistujú presné uistenia, ktoré mu mal poskytnúť správny orgán. Takýmito uisteniami sú informácie, ktoré sú presné a zhodujúce sa, neviažu sa na splnenie nijakej podmienky a pochádzajú z oprávnených a dôveryhodných zdrojov.

423    Je pravda, že oznámenie o spolupráci z roku 2002 na rozdiel od oznámenia o spolupráci z roku 1996 nestanovuje nijaké zníženie pokuty v prospech podnikov, ktoré nespochybňujú vecnú správnosť skutkových okolností, na ktorých Komisia zakladá svoje obvinenia v oznámení o výhradách. Komisia však v odôvodnení č. 758 napadnutého rozhodnutia uznala, že bod 614 oznámenia o výhradách vyvolal u podnikov legitímne očakávanie, že nespochybnenie skutkového stavu bude viesť k zníženiu pokuty nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002.

424    V bode 614 oznámenia o výhradách Komisia uviedla, že „zamýšľa priznať zníženie [pokuty] za spoluprácu nad rámec oznámenia o spolupráci [z roku 2002], a to najmä vtedy, keď spoločnosť nespochybní skutočnosti konštatované Komisiou, alebo keď poskytne doplňujúcu pomoc, ktorá umožní objasniť alebo doplniť tieto skutočnosti.“ Takéto tvrdenie nemožno považovať za presné uistenie, ktoré mohlo u žalobkýň vyvolať dôvodné očakávania, že im bude priznané zníženie pokút o viac ako 1 %. V bode 614 oznámenia o výhradách totiž nie je uvedený rozsah alebo sadzba zníženia, ktoré sa prípadne prizná dotknutým podnikom, takže tento bod nemohol v tejto súvislosti v žiadnom prípade vyvolať akúkoľvek legitímnu dôveru.

425    Po druhé je potrebné zamietnuť tvrdenie žalobkýň, že Komisia sa odklonila od svojej predchádzajúcej praxe, podľa ktorej podnik, ktorý nespochybní vecnú správnosť skutočností, ktoré sa mu vytýkajú v oznámení o výhradách, má nárok na zníženie pokuty, ktorá by mu bola uložená, o 10 %, keďže ako bolo uvedené v bode 153 vyššie, rozhodovacia prax Komisie podľa ustálenej judikatúry nemôže slúžiť ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže.

426    Okrem toho žalobkyne nespochybňujú skutočnosť, že na ich žiadosti sa vzťahuje len oznámenie o spolupráci z roku 2002. Rozhodovacia prax Komisie alebo judikatúra týkajúca sa uplatňovania bodu D ods. 2 druhej zarážky oznámenia o spolupráci z roku 1996 teda v každom prípade nemôže vyvolať legitímnu dôveru žalobkýň, pokiaľ ide o úroveň zníženia pokút priznaného z dôvodu nespochybnenia skutkového stavu týkajúceho sa kartelov v Belgicku, v Nemecku, v Luxembursku a v Holandsku, založenú na bode 614 oznámenia o výhradách.

427    Po druhé žalobkyne vo veciach T‑144/07 a T‑154/07 tvrdia, že Komisia porušila zásadu proporcionality tým, že im nepriznala zníženie z dôvodu nespochybnenia skutkového stavu o 10 %. V tejto súvislosti tiež namietajú porušenie zásady riadnej správy vecí verejných, keďže Komisia údajne podnecovala podniky, aby nespochybnili skutkový stav, ale priznala im zníženie ich pokút len o 1 %.

428    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa zásady proporcionality akty inštitúcií Únie nesmú prekračovať hranice toho, čo je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných danou právnou úpravou, čo znamená, že v prípade, ak existuje voľba medzi viacerými vhodnými opatreniami, je potrebné použiť opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce, a že spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (rozsudok Súdneho dvora z 5. mája 1998, Spojené kráľovstvo/Komisia, C‑180/96, Zb. s. I‑2265, bod 96, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, T‑30/05, neuverejnený v Zbierke, bod 223).

429    Pokiaľ ide o sadzbu prípadného zníženia pokuty z dôvodu nespochybnenia skutkových okolností, je potrebné poukázať na to, že z judikatúry vyplýva, že v prípade podniku, ktorý výslovne vyhlási, že nespochybňuje skutkové tvrdenia, na ktorých Komisia zakladá svoje výhrady, možno konštatovať, že prispel k uľahčeniu úlohy Komisie spočívajúcej v objasňovaní a stíhaní porušení pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Mo och Domsjö/Komisia, T‑352/94, Zb. s. II‑1989, bod 395, a SCA Holding/Komisia, T‑327/94, Zb. s. II‑1373, bod 157).

430    V odôvodnení č. 758 napadnutého rozhodnutia Komisia však uviedla, že „v rámci rozsahu zníženia sa musí zohľadniť skutočnosť, že spolupráca poskytnutá po zaslaní oznámenia o výhradách, keď Komisia už preukázala všetky zložky porušenia a keď podnik už vedel o všetkých výsledkoch prešetrovania a mal prístup k vyšetrovaciemu spisu, môže Komisii pomôcť pri prešetrovaní nanajvýš vo veľmi obmedzenej miere.“ Komisia ďalej uviedla, že „uznanie skutkového stavu je za týchto okolností vo všeobecnosti nanajvýš dôkazom, ktorý potvrdzuje skutkový stav, ktorý je podľa názoru Komisie spravidla dostatočne preukázaný inými dôkazmi založenými v spise.“

431    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 sa vyžaduje vysoký stupeň spolupráce s Komisiou, pričom sa má navyše dosiahnuť „väčšie zosúladenie medzi úrovňou zníženia pokút a hodnotou príspevku spoločnosti k stanoveniu porušenia [a významom prínosu spoločnosti k preukázaniu porušenia – neoficiálny preklad]“ (bod 5 oznámenia o spolupráci z roku 2002). Ako teda už bolo uvedené v bode 378 vyššie, na jednej strane na rozdiel od oznámenia o spolupráci z roku 1996 oznámenie o spolupráci z roku 2002 nestanovuje zníženie pokút z dôvodu nespochybnenia skutkového stavu a na druhej strane, pokiaľ ide o žiadosti predložené Komisii podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, maximálne zníženie, ktoré môže dosiahnuť podnik, ktorý nie je ani prvým ani druhým podnikom, ktorý splní podmienku stanovenú v bode 21 tohto oznámenia, ale ktorý predložil dôkazy s významnou pridanou hodnotou vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už mala k dispozícii, predstavuje 20 %.

432    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy a vzhľadom na skutočnosť, že zníženia priznané v prejednávanej veci za nespochybnenie skutkového stavu boli priznané nad rámec znížení pokút, ktoré už boli priznané v rámci oznámenia o spolupráci z roku 2002, ako aj vzhľadom na nízku hodnotu spolupráce poskytnutej po oznámení o výhradách (odôvodnenie č. 758 napadnutého rozhodnutia) Komisia bez toho, aby porušila zásadu proporcionality, nepriznala spoločnosti ThyssenKrupp zníženie pokút o 10 % z dôvodu nespochybnenia skutkového stavu týkajúceho sa kartelov v Belgicku, v Nemecku, v Luxembursku a v Holandsku. Okrem toho žalobkyne vo veciach T‑144/07 a T‑154/07 neuvádzajú nijakú skutočnosť, ktorá by preukazovala, že Komisia ich podnecovala k tomu, aby nespochybnili skutkový stav, takže ich výhrada založená na porušení zásady riadnej správy vecí verejných v každom prípade nemôže uspieť.

433    Po tretie žalobkyne vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 poukazujú na to, že so spoločnosťou ThyssenKrupp, ktorá údajne informovala Komisiu o pokusoch podnikov podieľajúcich sa na porušení v Nemecku mariť jej vyšetrovanie, sa zaobchádzalo diskriminačne vo vzťahu k podnikom, ktoré popreli takéto konanie, keďže obidvom kategóriám podnikov bolo priznané rovnaké zníženie pokuty z dôvodu ich spolupráce nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002. Žalobkyňa vo veci T‑144/07 v tejto súvislosti tiež tvrdí, že zníženie pokuty o 1 % bolo uplatnené v prípade všetkých podnikov, bez ohľadu na ich spoluprácu.

434    Túto výhradu nemožno prijať. Keďže tvrdenia spoločnosti ThyssenKrupp týkajúce sa pokusov o marenie vyšetrovania nemohli posilniť schopnosť Komisie preukázať porušenie (pozri bod 386 vyššie), užitočná spolupráca spoločnosti ThyssenKrupp nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002 je obmedzená na nespochybnenie skutkového stavu. Spolupráca spoločnosti ThyssenKrupp je teda porovnateľná so spoluprácou ostatných podnikov, ktoré – pokiaľ ide o spoluprácu nad rámec uvedeného oznámenia – len nespochybnili skutočnosti uvedené v oznámení o výhradách.

435    Po štvrté žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 tvrdia, že metóda výpočtu zníženia o 1 % z dôvodu nespochybnenia skutkového stavu spôsobuje spoločnosti ThyssenKrupp finančnú škodu v porovnaní s ostatnými podnikmi zúčastnenými na správnom konaní. Vo vzťahu k spoločnosti ThyssenKrupp totiž Komisia údajne vypočítala priznané zníženia pokút v dvoch fázach, konkrétne v súvislosti s Belgickom a Holandskom zníženia o 20 % a o 40 % z dôvodu spolupráce v rámci oznámenia o spolupráci z roku 2002 a následne zníženia o 1 % z dôvodu spolupráce nad rámec uvedeného oznámenia. Vo vzťahu k iným podnikom však zníženie o 1 % bolo uplatnené priamo na pokutu stanovenú Komisiou. Komisia teda svojou metódou výpočtu zvýhodnila podniky, ktorým nebolo priznané zníženie pokuty na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, v porovnaní s podnikmi, ktoré spolupracovali počas správneho konania.

436    Už bolo spomenuté (pozri bod 365 vyššie), že podľa ustálenej judikatúry Komisia v rámci svojho posúdenia spolupráce poskytnutej členmi kartelu nesmie porušiť zásadu rovnosti zaobchádzania.

437    Odhliadnuc od skutočnosti, že zníženia pokút priznané v rámci oznámenia o spolupráci z roku 2002 a zníženia priznané nad rámec tohto oznámenia predstavujú samostatné fázy výpočtu pokút, je však potrebné konštatovať, že podniky, ktoré spolupracovali v rámci uvedeného oznámenia a zároveň nad rámec tohto oznámenia, na jednej strane a podniky, ktoré spolupracovali len nad rámec tohto oznámenia na druhej strane sa nenachádzajú v porovnateľnej situácii. Výhrada založená na údajnom porušení zásady rovnosti zaobchádzania teda nemôže uspieť.

438    Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod sa musí zamietnuť ako celok.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003

439    Žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 tvrdia, že pokuty uložené v článku 2 napadnutého rozhodnutia za porušenia, ktoré sú konštatované v tomto článku, sú v rozpore s článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, keďže Komisia pri stanovení maximálnej hranice vo výške 10 % obratu predmetných podnikov vychádzala z obratu skupiny ThyssenKrupp, a nie z obratu dcérskych spoločností, ktoré sa priamo podieľali na porušeniach.

440    Žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 po prvé tvrdia, že spoločnostiam TKAG a TKE nemožno pripísať porušenia, ktorých sa dopustili ich jednotlivé dcérske spoločnosti, a že z tohto dôvodu by sa maximálna hranica vo výške 10 % obratu uvedená v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 mala vypočítať na základe obratu uvedených dcérskych spoločností.

441    Je však potrebné konštatovať, že táto výhrada sa zhoduje s výhradami preskúmanými v bodoch 100 až 149 vyššie týkajúcimi sa pripísania protiprávneho správania dcérskych spoločností materským spoločnostiam skupiny ThyssenKrupp. Z úvah týkajúcich sa týchto výhrad pritom vyplýva, že Komisia oprávnene konštatovala, že TKAG a TKE tvoria so svojimi dcérskymi spoločnosťami hospodársku jednotku. Táto výhrada sa teda musí zamietnuť.

442    Po druhé žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 tvrdia, že stanovenie maximálnej hranice pokút na základe obratu materskej spoločnosti je v každom prípade tiež vylúčené, keďže článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 odkazuje na „podniky podieľajúce sa na porušení“. Maximálna hranica vo výške 10 % sa teda vzťahuje na obrat porušovateľa, ktorý sa priamo podieľal na porušení, a nie na obrat jeho solidárne zodpovednej materskej spoločnosti.

443    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že „pokuta uložená každému podniku alebo združeniu podnikov nepresiahne 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku.“ Podľa ustálenej judikatúry sa obratom uvedeným v tomto ustanovení rozumie celkový obrat dotknutého podniku (pozri rozsudok Dalmine/Komisia, už citovaný v bode 55 vyššie, bod 146, a rozsudok z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 428 vyššie, bod 177 a tam citovanú judikatúru).

444    Maximálna hranica vo výške 10 % obratu stanovená v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 sa teda musí vypočítať na základe celkového obratu všetkých spoločností tvoriacich hospodársku jednotku, ktorá koná ako podnik v zmysle článku 81 ES (rozsudky Súdu prvého stupňa HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 311 vyššie, bod 528, a z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑71/03, T‑74/03, T‑87/03 a T‑91/03, neuverejnený v Zbierke, bod 390).

445    V prejednávanej veci však Komisia preukázala, že TKAG na účely uplatnenia článku 81 ES tvoril hospodársku jednotku so svojimi dcérskymi spoločnosťami uvedenými v článku 1 napadnutého rozhodnutia (pozri body 100 až 149 vyššie). Vzhľadom na judikatúru citovanú v bodoch 443 a 444 vyššie Komisia pri výpočte pokút, ktoré uložila v článku 2 napadnutého rozhodnutia, správne vychádzala z obratu materskej spoločnosti s cieľom stanoviť pokuty na dostatočne odstrašujúcej úrovni.

446    Z toho vyplýva, že Komisia neporušila článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, keď na účely stanovenia maximálnej hranice vo výške 10 % obratu pre pokuty, ktoré mali byť uložené za porušenia, ktorých sa dopustili spoločnosti patriace do skupiny ThyssenKrupp, vychádzala z obratu spoločnosti TKAG. Keďže žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 netvrdia, že pokuta, ktorá im bola uložená, prekračuje maximálnu hranicu vo výške 10 % uvedeného obratu, ich výhrady sa musia zamietnuť.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality pri výpočte konečnej sumy pokút

447    Žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 tvrdia, že konečná suma pokút, ktoré im boli uložené, je neprimeraná.

448    Na účely preukázania porušenia zásady proporcionality žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑149/07 a T‑150/07 po prvé zdôrazňujú vnútroštátnu povahu porušení sankcionovaných v napadnutom rozhodnutí. Po druhé žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 tvrdia, že pokuty uložené spoločnosti ThyssenKrupp za porušenia v Belgicku a v Luxembursku sú neprimerané vo vzťahu k veľkosti dotknutých trhov a správne nevyjadrujú pomery hospodárskej sily medzi podnikmi, ktoré sa podieľali na porušeniach, ktoré boli pri páchaní porušení rozhodujúce. Žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 v tejto súvislosti tiež zdôrazňujú, že pokuty, ktoré im boli uložené za porušenia v Belgicku a v Holandsku, zodpovedajú viacnásobku obratov spoločností TKLA a TKL. Po tretie žalobkyňa vo veci T‑144/07 tvrdí, že Komisia je podľa zásady proporcionality povinná stanoviť konečnú sumu pokuty tak, aby vyjadrovala celý rozsah spolupráce, ktorú poskytla TKLA, a najmä zohľadňovala prísľub zhovievavosti poskytnutý belgickým orgánom hospodárskej súťaže. Žalobkyňa vo veci T‑154/07 v tejto súvislosti tiež tvrdí, že Komisia mala vziať do úvahy oslobodenie od pokút, ktoré spoločnosti TKL priznal holandský orgán hospodárskej súťaže.

449    Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa zásady proporcionality akty inštitúcií Únie nesmú prekračovať hranice toho, čo je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom v prípade, ak si možno vybrať z viacerých vhodných opatrení, je potrebné použiť opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce, a spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (pozri bod 428 vyššie).

450    Z toho vyplýva, že pokuty nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom, čiže vo vzťahu k dodržiavaniu pravidiel hospodárskej súťaže, a že výška pokuty uloženej podniku z dôvodu porušenia pravidiel hospodárskej súťaže musí byť primeraná vo vzťahu k porušeniu posudzovanému ako celku, a to najmä s prihliadnutím na závažnosť porušenia (rozsudok z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 428 vyššie, bod 224). Okrem toho Komisia je oprávnená pri stanovení výšky pokút vziať do úvahy potrebu zaručiť dostatočne odstrašujúci účinok pokút (pozri v tomto zmysle rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 247 vyššie, bod 108, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Europa Carton/Komisia, T‑304/94, Zb. s. II‑869, bod 89).

451    Po prvé treba poukázať na to, že v prejednávanej veci kartely spočívali predovšetkým v tajných dohodách medzi súťažiteľmi o tom, že si rozdelia trhy alebo zmrazia trhové podiely tým, že si rozdelia zadávanie projektov predaja a montáže nových výťahov a/alebo eskalátorov a že si nebudú konkurovať, pokiaľ ide o údržbu a modernizáciu výťahov a eskalátorov (okrem Nemecka, kde činnosť údržby a modernizácie nebola predmetom diskusií medzi účastníkmi kartelu). Takéto porušenia pritom už svojou povahou patria medzi najzávažnejšie porušenia článku 81 ES (odôvodnenie č. 658 napadnutého rozhodnutia).

452    V tejto súvislosti pomerne malá veľkosť trhu s predmetnými výrobkami – pokiaľ by bola preukázaná – má len druhoradý význam vo vzťahu ku všetkým ostatným okolnostiam, ktoré preukazujú závažnosť porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Roquette Frères/Komisia, už citovaný v bode 185 vyššie, bod 151). Tvrdenia žalobkýň, že pokuty uložené Komisiou sú neprimerané vo vzťahu k veľkosti dotknutých trhov, sa teda musia zamietnuť.

453    Po druhé, pokiaľ ide o primeranosť pokút vo vzťahu k veľkosti a hospodárskej sile predmetných hospodárskych jednotiek, ktoré konajú ako podniky v zmysle článku 81 ES, je potrebné pripomenúť, že z vyššie uvedených úvah vyplýva, že tieto pokuty neprekračujú maximálnu hranicu uvedenú v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ktorej cieľom je zabrániť neprimeranosti pokút vo vzťahu k významu podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 247 vyššie, bod 129, a rozsudok z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 428 vyššie, bod 229).

454    Po tretie podľa ustálenej judikatúry Komisia môže pri výpočte pokút zohľadniť najmä veľkosť a hospodársku silu hospodárskej jednotky, ktorá koná ako podnik v zmysle článku 81 ES. Relevantný podnik, ktorý treba v prejednávanej veci vziať do úvahy, však nezodpovedá každej dcérskej spoločnosti, ktorá sa podieľala na porušeniach konštatovaných v článku 1 ods. 1, 3 a 4 napadnutého rozhodnutia. Naopak z vyššie uvedenej analýzy vyplýva, že podnikmi, ktoré sa dopustili porušení uvedených v štvrtej zarážke článku 1 ods. 1, 3 a 4 napadnutého rozhodnutia, sú TKAG a všetky jej dcérske spoločnosti spomenuté v uvedených ustanoveniach napadnutého rozhodnutia (pozri body 100 až 149 vyššie). Za týchto okolností sa tvrdenia žalobkýň, ktoré len poukazujú na nepomer medzi výškou pokút uložených Komisiou a obratom dosiahnutým uvedenými dcérskymi spoločnosťami s vylúčením materskej spoločnosti, musia zamietnuť.

455    Po štvrté z judikatúry vyplýva, že v prípade, ak sú pokuty uložené viacerým podnikom zúčastneným na tom istom porušení, Komisia nie je povinná pri určení výšky pokút v závislosti od závažnosti a dĺžky trvania daného porušenia zaistiť, aby konečné sumy pokút uložených podnikom, ktoré sú výsledkom výpočtov, odrážali každý rozdiel medzi podnikmi, pokiaľ ide o ich celkový obrat alebo ich obrat na trhu dotknutom porušením (pozri v tomto zmysle rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 94 vyššie, bod 312, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. júla 2006, Hoek Loos/Komisia, T‑304/02, Zb. s. II‑1887, bod 84).

456    Súd prvého stupňa už rozhodol, že konečná suma pokuty nepredstavuje a priori vhodný faktor na určenie prípadnej neprimeranosti pokuty vzhľadom na význam účastníkov kartelu. Stanovenie uvedenej konečnej sumy totiž závisí najmä od rôznych okolností súvisiacich s individuálnym správaním predmetného podniku, ako je dĺžka trvania porušenia, existencia priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností a úroveň spolupráce uvedeného podniku, a nie od jeho podielu na trhu alebo od jeho obratu (rozsudok Hoek Loos/Komisia, už citovaný v bode 455 vyššie, body 85 a 86).

457    Okrem toho z odôvodnení č. 672, 673, 674, 676, 680 a 686 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia pri stanovení konkrétnej východiskovej sumy pokút uplatnila rozdielne zaobchádzanie vo vzťahu k dotknutým podnikom s cieľom zohľadniť ich význam na trhoch dotknutých kartelmi. Komisia teda rozdelila podniky „do viacerých kategórií v závislosti od obratu dosiahnutého na trhu s výťahmi a/alebo eskalátormi, vrátane prípadných služieb údržby a modernizácie“ (odôvodnenie č. 673 napadnutého rozhodnutia). Tvrdenia žalobkýň, podľa ktorých uložené pokuty správne nevyjadrujú pomery hospodárskej sily medzi podnikmi, ktoré sa podieľali na porušení, teda nemožno prijať.

458    Po piate tvrdenia žalobkýň vo veciach T‑144/07 a T‑154/07, podľa ktorých Komisia nevzala do úvahy celý rozsah spolupráce spoločnosti ThyssenKrupp v Belgicku a mala zohľadniť akty vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže, sa tiež musia zamietnuť.

459    Treba totiž pripomenúť, že Komisia náležite zohľadnila spoluprácu spoločnosti TKLA pri preukázaní porušenia v Belgicku v odôvodneniach č. 769 až 774 napadnutého rozhodnutia. Z vyššie uvedených úvah (body 338 až 370 vyššie) tiež vyplýva, že Komisia sa v tejto súvislosti nedopustila nijakého zjavne nesprávneho posúdenia. Okrem toho z bodov 156 až 190 vyššie vyplýva, že žalobkyne sa nemôžu odvolávať ani na prísľuby zhovievavosti, ktoré im údajne poskytol belgický a holandský orgán hospodárskej súťaže.

460    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa žalobný dôvod, ktorý uvádzajú žalobkyne vo veciach T‑144/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07, založený na porušení zásady proporcionality pri výpočte konečnej sumy pokuty musí zamietnuť.

 O stanovení konečnej sumy pokút

461    Ako vyplýva z bodov 303 až 323 vyššie, je potrebné zmeniť napadnuté rozhodnutie v časti, v ktorej z dôvodu opakovaného porušenia ukladá zvýšenie základnej sumy pokút uložených spoločnosti ThyssenKrupp v napadnutom rozhodnutí o 50 %.

462    Konečná suma uvedených pokút sa teda vypočíta takto:

–        Pre porušenie v Belgicku: základná suma pokuty (57 750 000 eur) sa zníži o 20 % z dôvodu spolupráce v rámci oznámenia o spolupráci z roku 2002, z čoho vyplýva suma vo výške 46 200 000 eur, a o 1 % z dôvodu spolupráce nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002, z čoho vyplýva konečná suma pokuty vo výške 45 738 000 eur.

–        Pre porušenie v Nemecku: základná suma pokuty (252 000 000 eur) sa zníži o 1 % z dôvodu spolupráce nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002, z čoho vyplýva konečná suma pokuty vo výške 249 480 000 eur.

–        Pre porušenie v Luxembursku: základná suma pokuty (9 000 000 eur) sa zníži o 1 % z dôvodu spolupráce nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002, z čoho vyplýva konečná suma pokuty vo výške 8 910 000 eur.

–        Pre porušenie v Holandsku: základná suma pokuty (26 350 000 eur) sa zníži o 40 % z dôvodu spolupráce v rámci oznámenia o spolupráci z roku 2002, z čoho vyplýva suma vo výške 15 810 000 eur, a o 1 % z dôvodu spolupráce nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002, z čoho vyplýva konečná suma pokuty vo výške 15 651 900 eur.

 O trovách

463    Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania. V prejednávanej veci je opodstatnené rozhodnúť, že žalobkyne znášajú tri štvrtiny trov svojich vlastných trov konania a sú povinné nahradiť tri štvrtiny trov konania Komisie. Komisia znáša jednu štvrtinu svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť jednu štvrtinu trov konania žalobkýň.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Veci T‑144/07, T‑147/07, T‑148/07, T‑149/07, T‑150/07 a T‑154/07 sa spájajú na účely vyhlásenia tohto rozsudku.

2.      Článok 2 ods. 1 štvrtá zarážka, článok 2 ods. 2 štvrtá zarážka, článok 2 ods. 3 štvrtá zarážka a článok 2 ods. 4 štvrtá zarážka rozhodnutia Komisie K(2007) 512 v konečnom znení z 21. februára 2007 o konaní podľa článku 81 [ES] (vec COMP/E-1/38.823 – Výťahy a eskalátory) sa zrušuje.

3.      Vo veciach T‑144/07, T‑149/07 a T‑150/07 sa pokuta uložená spoločnostiam ThyssenKrupp Liften Ascenseurs NV, ThyssenKrupp Elevator AG a ThyssenKrupp AG v článku 2 ods. 1 štvrtej zarážke rozhodnutia K(2007) 512 za porušenie v Belgicku stanovuje na 45 738 000 eur.

4.      Vo veciach T‑147/07, T‑149/07 a T‑150/07 sa pokuta uložená spoločnostiam ThyssenKrupp Aufzüge GmbH, ThyssenKrupp Fahrtreppen GmbH, ThyssenKrupp Elevator a ThyssenKrupp v článku 2 ods. 2 štvrtej zarážke rozhodnutia K(2007) 512 za porušenie v Nemecku stanovuje na 249 480 000 eur.

5.      Vo veciach T‑148/07, T‑149/07 a T‑150/07 sa pokuta uložená spoločnostiam ThyssenKrupp Ascenseurs Luxembourg Sàrl, ThyssenKrupp Elevator a ThyssenKrupp v článku 2 ods. 3 štvrtej zarážke rozhodnutia K(2007) 512 za porušenie v Luxembursku stanovuje na 8 910 000 eur.

6.      Vo veciach T‑150/07 a T‑154/07 sa pokuta uložená spoločnostiam ThyssenKrupp Liften BV a ThyssenKrupp v článku 2 ods. 4 štvrtej zarážke rozhodnutia K(2007) 512 za porušenie v Holandsku stanovuje na 15 651 900 eur.

7.      Vo zvyšnej časti sa žaloby zamietajú.

8.      V každej z vecí žalobkyne znášajú tri štvrtiny svojich vlastných trov konania a sú povinné nahradiť tri štvrtiny trov konania Európskej komisie. Komisia znáša jednu štvrtinu svojich trov konania a je povinná nahradiť jednu štvrtinu trov konania žalobkýň.

Martins Ribeiro Wahl Dittrich

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. júla 2011.

Podpisy

Obsah

Správne konanie

1.  Prešetrovanie Komisie

Belgicko

Nemecko

Luxembursko

Holandsko

2.  Oznámenie o výhradách

3.  Napadnuté rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

O veci samej

1.  Úvodné poznámky

2.  O návrhoch na zrušenie napadnutého rozhodnutia

O žalobnom dôvode založenom na neexistencii právomoci Komisie

O prvej časti založenej na porušení článku 81 ods. 1 ES z dôvodu, že predmetné kartely nemajú vplyv na obchod medzi členskými štátmi

O druhej časti založenej na porušení nariadenia č. 1/2003, oznámenia o spolupráci v rámci siete a zásad rovnosti zaobchádzania a ochrany legitímnej dôvery, keďže Komisia mala prenechať stíhanie porušení príslušným vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže

O žalobnom dôvode založenom na porušení zásad upravujúcich pripísanie zodpovednosti za porušenia článku 81 ES, prezumpcie neviny, individualizácie trestov a rovnosti zaobchádzania a na porušení práva na obhajobu, ako aj článku 253 ES pri pripísaní porušení, ktorých sa dopustili dcérske spoločnosti, ich materským spoločnostiam

Úvodné poznámky

O pripísaní porušení konštatovaných v článku 1 napadnutého rozhodnutia spoločnostiam TKE a TKAG

–  O domnienke zodpovednosti spoločností TKAG a TKE za správanie ich dcérskych spoločností

–  O okolnostiach, ktoré uvádzajú žalobkyne s cieľom vyvrátiť domnienku zodpovednosti spoločností TKAG a TKE za správanie ich dcérskych spoločností

O porušení povinnosti odôvodnenia a práva na obhajobu

O návrhoch na vykonanie dôkazov

3.  O návrhoch na zrušenie alebo zníženie uložených pokút

O žalobnom dôvode založenom na porušení zásady ne bis in idem

O žalobnom dôvode založenom na porušení usmernení z roku 1998, zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania a práva na obhajobu pri stanovení východiskovej sumy pokút v závislosti od závažnosti porušení

Úvodné poznámky

Napadnuté rozhodnutie

O údajnej protiprávnosti všeobecných východiskových súm pokút

O údajnej protiprávnosti konkrétnych východiskových súm pokút

O žalobnom dôvode založenom na porušení usmernení z roku 1998, zásady proporcionality, článku 253 ES a zásady rovnosti zaobchádzania pri uplatnení skupinového násobného koeficientu na účely zohľadnenia cieľa odstrašenia pri stanovení východiskovej sumy pokút

O žalobnom dôvode založenom na porušení usmernení z roku 1998, zásady proporcionality a práva na obhajobu pri zvýšení základnej sumy pokút o 50 % z dôvodu opakovaného porušenia

O žalobnom dôvode založenom na porušení oznámenia o spolupráci z roku 2002 a na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania pri posúdení spolupráce

O oznámení o spolupráci z roku 2002

O miere voľnej úvahy Komisie a o preskúmaní súdmi Únie

O spolupráci spoločnosti ThyssenKrupp pri preukázaní porušenia v Belgicku

O spolupráci spoločnosti ThyssenKrupp pri preukázaní porušenia v Nemecku

O spolupráci spoločnosti ThyssenKrupp pri preukázaní porušenia v Luxembursku

O žalobnom dôvode založenom na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, rovnosti zaobchádzania, proporcionality a riadnej správy vecí verejných pri stanovení sumy zníženia pokút priznaného za spoluprácu nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002

O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003

O žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality pri výpočte konečnej sumy pokút

O stanovení konečnej sumy pokút

O trovách

* Jazyky konania: holandčina a nemčina.

1 – Skryté dôverné údaje.