ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

z 12. mája 2011 (*)

„Štátna pomoc – Výroba železničných vozidiel – Vratné zálohy – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom a nariaďuje sa jej vymáhanie – Prispôsobenie návrhov – Právo na obranu – Povinnosť odôvodnenia – Štátne zdroje – Pripísateľnosť štátu – Kritérium súkromného investora – Podnik v ťažkostiach“

V spojených veciach T‑267/08 a T‑279/08,

Région Nord‑Pas‑de‑Calais (Francúzsko), v zastúpení: M. Cliquennois a F. Cavedon, advokáti,

žalobca vo veci T‑267/08,

Communauté d’agglomération du Douaisis (Francúzsko), v zastúpení: M. Y. Benjamin a D. Rombi, advokáti,

žalobca vo veci T‑279/08,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: C. Giolito a B. Stromsky, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorých predmetom bol pôvodne návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2008) 1 089 v konečnom znení z 2. apríla 2008 o štátnej pomoci C 38/07 (ex NN 45/07) poskytnutej Francúzskom v prospech spoločnosti Arbel Fauvet Rail SA, neskôr návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2010) 4112 v konečnom znení z 23. júla 2010 o štátnej pomoci C 38/2007 (ex NN 45/2007) poskytnutej Francúzskom v prospech spoločnosti Arbel Fauvet Rail,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: predseda komory L. Truchot (spravodajca), sudcovia M. E. Martins Ribeiro a H. Kanninen,

tajomník: C. Kristensen, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. novembra 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Skutkové okolnosti

1        Arbel Fauvet Rail (ďalej len „AFR“) je výrobcom železničných vozidiel na priemyselné používanie so sídlom v Douai vo Francúzsku.

2        Táto spoločnosť dňa 4. júla 2005 získala od regiónu Nord‑Pas‑de Calais (ďalej len „región NPDC“) a Communauté d’agglomération du Douaisis (ďalej len „CAD“) dve zálohy, každú vo výške 1 milión eur, s ročnou úrokovou sadzbou vo výške 4,08 %, ktoré boli splatné v polročných splátkach počas obdobia troch rokov so začiatkom od 1. januára 2006.

3        V nadväznosti na sťažnosť požadovala Komisia Európskych spoločenstiev od francúzskych orgánov poskytnutie informácií o týchto opatreniach. Francúzske orgány na tieto žiadosti odpovedali oznámeniami z 27. apríla 2006, 24. októbra 2006, 30. januára 2007 a 6. júna 2007.

4        Komisia informovala Francúzsku republiku listom z 12. septembra 2007, že sa rozhodla začať konanie podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania“).

5        Rozhodnutie o začatí konania bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 24. októbra 2007 (Ú. v. EÚ C 249, s. 17). Komisia v tomto oznámení vyzvala dotknuté osoby, aby predložili svoje pripomienky k predmetným opatreniam.

6        Komisia obdržala pripomienky od francúzskych orgánov listami z 12. októbra 2007, a 18. a 19. decembra 2007. Neobdržala pripomienky od dotknutých osôb.

7        Rozhodnutím K(2008) 1 089 v konečnom znení z 2. apríla 2008 o štátnej pomoci C 38/2007 (ex NN 45/2007) poskytnutej Francúzskom v prospech spoločnosti AFR (Ú. v. EÚ L 238, s. 27, ďalej len „pôvodné rozhodnutie“) Komisia rozhodla, že zálohy poskytnuté regiónom NPDC a CAD predstavujú štátnu pomoc. Pokiaľ ide o úver podniku v ťažkostiach, ktorého splatenie nebolo zaručené žiadnou zárukou, Komisia sa domnievala, že výška tejto pomoci sa rovnala rozdielu medzi úrokom, ktorý sa skutočne uplatnil, a úrokom, za ktorý by podnik mohol získať rovnaký úver na súkromnom trhu.

8        Komisia sa domnieva, že štátna pomoc poskytnutá Francúzskou republikou spoločnosti AFR je nezlučiteľná so spoločným trhom. Nariadila teda, aby Francúzska republika túto sumu vrátane úrokov od príjemcu vymohla.

 Konanie a nový vývoj v priebehu konania

9        Návrhmi podanými do kancelárie Všeobecného súdu 11. júla 2008 a 17. júla 2008 región NPDC a CAD podali žaloby vo veciach T‑267/08 a T‑279/08, ktorých pôvodným predmetom bol návrh na zrušenie pôvodného rozhodnutia.

10      Región NPDC navrhol v replike spojenie vecí T‑267/08 a T‑279/08. Komisia v súvislosti s týmto návrhom nevzniesla žiadnu výhradu a CAD s týmto návrhom súhlasil.

11      Uznesením z 19. februára 2009 predseda šiestej komory Všeobecného súdu nariadil na základe článku 50 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu spojenie vecí T‑267/08 a T‑279/08 na účely ústnej časti konania a rozsudku.

12      Dňa 23. júna 2010 Komisia zrušila pôvodné rozhodnutie z dôvodu, že nebolo z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o výpočet výšky pomoci v nadväznosti na rozsudok Všeobecného súdu z 3. marca 2010, Freistaat Sachsen a i./Komisia (T‑102/07 a T‑120/07, Zb. s. II‑585, ďalej len „rozsudok Biria“).

13      Pôvodné rozhodnutie sa nahradilo rozhodnutím Komisie K (2010) 4112 v konečnom znení z 23. júna 2010 o štátnej pomoci C 38/2007 (ex NN 45/2007) poskytnutej Francúzskom v prospech spoločnosti AFR (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým Komisia na jednej strane potvrdila nezlučiteľnosť tejto pomoci so spoločným trhom a na druhej strane nariadila, aby Francúzska republika túto sumu vrátane úrokov od príjemcu vymohla.

14      Dňa 23. augusta 2010 región NPDC a CAD vo svojich pripomienkach predložených v nadväznosti na prijatie napadnutého rozhodnutia na jednej strane spresnili, že napriek zrušeniu pôvodného rozhodnutia nemajú v úmysle upustiť od svojich pôvodných žalobných návrhov, a na druhej strane požiadali o možnosť prispôsobiť svoje návrhy tak, aby sa žaloby vzťahovali aj na napadnuté rozhodnutie.

15      Dňa 27. septembra 2010 Komisia odpovedala na pripomienky predložené žalobcami z 23. augusta 2010. Vzdala sa svojich návrhov smerujúcich k tomu, aby žalobcovia boli zaviazaní na náhradu trov konania a navrhla, aby každý účastník konania znášal svoje vlastné trovy konania.

16      Po zmene zloženia komôr Všeobecného súdu bol sudca spravodajca pridelený do ôsmej komory, ktorej bola v dôsledku toho táto vec pridelená.

17      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (ôsma komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 rokovacieho poriadku položil žalobcom a Komisii písomné otázky. Účastníci konania odpovedali na otázky v stanovenej lehote.

18      Prednesy a odpovede účastníkov konania na ústne otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní 11. novembra 2010.

 Návrhy účastníkov konania

19      Vo veci T‑267/08 región NPDC navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

20      Vo veci T‑279/08 CAD navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

21      Komisia vo veciach T‑267/08 a T‑279/08 navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žaloby ako nedôvodné,

–        zaviazal každého z účastníkov konania znášať vlastné trovy konania.

 Právny stav

A –  O procesných dôsledkoch zrušenia pôvodného rozhodnutia a jeho nahradenia napadnutým rozhodnutím

22      Ako vyplýva z bodov 12 a 13 vyššie, pôvodné rozhodnutie bolo po podaní žalôb zrušené a nahradené napadnutým rozhodnutím. Žalobcovia žiadali, aby mohli prispôsobiť svoje pôvodné návrhy tak, aby ich žaloby smerovali k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.

23      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že ak je rozhodnutie v priebehu konania nahradené iným rozhodnutím, ktoré má ten istý predmet, toto rozhodnutie treba považovať za novú skutočnosť, ktorá umožňuje žalobcovi prispôsobiť svoje návrhy a žalobné dôvody. Požadovať od žalobcu, aby podal novú žalobu, by totiž bolo v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti a s požiadavkou hospodárnosti konania. Okrem toho by bolo nespravodlivé, keby dotknutá inštitúcia mohla na obranu voči výhradám uvedeným v žalobe predloženej súdu Únie proti určitému rozhodnutiu prispôsobiť napadnuté rozhodnutie alebo ho nahradiť iným a v priebehu konania sa odvolávať na túto zmenu alebo toto nahradenie tak, aby druhý účastník konania nemal možnosť rozšíriť svoje pôvodné návrhy a žalobné dôvody na neskoršie rozhodnutie ani predložiť ďalšie návrhy a žalobné dôvody proti tomuto rozhodnutiu (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2006, Organisation des Modjahedines du peuple d’Iran/Rada, T‑228/02, Zb. s. II‑4665, bod 28 a citovanú judikatúru).

24      V prejednávanej veci je teda na jednej strane potrebné prijať záver, že pôvodné návrhy žalobcov smerujúce k zrušeniu pôvodného rozhodnutia sa stali bezpredmetnými v dôsledku zrušenia tohto rozhodnutia a jeho nahradenia napadnutým rozhodnutím, a teda už nie je opodstatnené rozhodnúť o týchto návrhoch, a, na druhej strane, vyhovieť novým návrhom žalobcov uvedeným v bode 14 vyššie, prijať záver, že ich žaloby smerujú k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, umožniť účastníkom konania upraviť svoje návrhy, dôvody a tvrdenia vo svetle tejto novej skutočnosti, čo pre nich znamená právo na predloženie dodatočných návrhov, dôvodov a tvrdení.

B –  O návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia

25      Žaloba T‑267/08 obsahuje sedem žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení práva na obranu a zásad kontradiktórnosti, rovnosti, riadnej správy vecí verejných, dodržania ústavnej identity členských štátov a ochrany legitímnej dôvery. Tretí žalobný dôvod je založený na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o nezohľadnenie zvláštneho právneho postavenia poskytovateľa pomoci. Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Obsahuje dve časti, z ktorých jedna sa týka nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o pôvod finančných prostriedkov, a druhá sa týka nesprávnej kvalifikácie AFR ako podniku v ťažkostiach. Piaty žalobný dôvod je založený na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o údajnú výhodu, ktorú AFR získala z vratných záloh. Šiesty žalobný dôvod je založený na zjavne nesprávnom posúdení výšky pomoci. Siedmy žalobný dôvod je založený na porušení práv na obranu v rámci sporového konania a zneužití právomoci.

26      Žaloba T‑279/08 obsahuje štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení práva na obranu a zásady kontradiktórnosti. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia. Tretí žalobný dôvod je založený na nesprávnom posúdení týkajúcom sa pojmu podnik v ťažkostiach. Štvrtý žalobný dôvod je založený na nesprávnom posúdení týkajúcom sa pojmu štátne zdroje.

27      CAD okrem toho vzniesol na pojednávaní piaty žalobný dôvod, založený na zjavne nesprávnom posúdení Komisie, pokiaľ ide o absenciu záruk zaručujúcich splatenie záloh.

1.     O prípustnosti piateho žalobného dôvodu žaloby T‑279/08

a)     Tvrdenia účastníkov konania

28      Na pojednávaní CAD tvrdil, že Komisia vykonala zjavne nesprávne posúdenie tým, že sa domnievala, že sporné vratné zálohy boli poskytnuté bez toho, aby ich splatenie zaručovala akákoľvek záruka. Vyplatenie zálohy CAD však bolo podmienené neodvolateľným zlúčením AFR s Lormafer, spoločnosťou kontrolovanou spoločnosťou Arbel SA. Toto zlúčenie predstavovalo záruku vzhľadom na zväčšenie možnosti vymáhania dlhov pre veriteľov, ktoré z toho vyplynulo.

29      Komisia na pojednávaní tvrdila, že tento žalobný dôvod, ktorý bol vznesený neskoro, by sa mal vyhlásiť za neprípustný. Subsidiárne uviedla, že podmienku vyplatenia pomoci uvádzanú CAD nemožno právne stotožňovať so zárukou a že vyplatenie sporných záloh nepodliehalo vytvoreniu akejkoľvek záruky.

30      CAD v odpovedi na námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou potvrdil, že dotknuté tvrdenie bolo uvedené v bode 30 jeho žaloby a že uvádzaná podmienka bola spresnená v zhrnutí rokovania rady CAD z 24. júna 2005, ktoré tvorí prílohu A.2 jeho žaloby.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

31      Treba pripomenúť, že podľa ustanovenia článku 44 ods. 1 písm. c) v spojení s článkom 48 ods. 2 rokovacieho poriadku, návrh na začatie konania musí obsahovať predmet konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je návrh založený, a že uvádzanie nových dôvodov je prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.

32      V prejednávanom prípade treba konštatovať, že žalobca, na rozdiel od jeho tvrdení, nevzniesol tento žalobný dôvod vo svojej žalobe. Bod 30 jeho žaloby totiž iba uvádza, že spornú zálohu CAD udelil „pod určitými podmienkami“, bez možnosti tvrdiť, že popri týchto podmienkach predstavuje neodvolateľné zlúčenie AFR a Lormafer záruku, a že Komisia teda vykonala zjavne nesprávne posúdenie tým, že sa domnievala, že splatenie záloh nezabezpečuje žiadna záruka. Zhrnutie rokovania rady CAD uvedené v prílohe A.2 žaloby okrem toho iba spresňuje, akým podmienkam podliehalo vyplatenie zálohy bez uvedenia akejkoľvek záruky zabezpečujúcej vrátenie tejto zálohy, a v každom prípade ho nie je možné vykladať tak, že vyjadruje tento žalobný dôvod. Je preto opodstatnené dodať, že tento žalobný dôvod žalobca viac neuvádza vo svojej žiadosti o prispôsobenie svojich návrhov a dôvodov uvedenej v bode 14 vyššie.

33      Okrem toho žalobca neuvádza, že uvedený žalobný dôvod je založený na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.

34      Preto podľa ustanovení rokovacieho poriadku uvedených v bode 31 vyššie musí byť žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o neexistenciu záruk zabezpečujúcich vrátenie záloh, vznesený v priebehu pojednávania, zamietnutý ako neprípustný.

35      Pre úplnosť a aj za predpokladu, že by sa toto tvrdenie mohlo považovať za rozšírenie skôr vzneseného žalobného dôvodu a ako také prípustné (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 19. mája 1983, Verros/Parlament, 306/81, Zb. s. 1755, bod 9, a z 22. novembra 2001, Holandsko/Rada, C‑301/97, Zb. s. I‑8853, bod 169), musí byť v každom prípade zamietnuté. Podmienka, ktorej podliehalo zaplatenie zálohy poskytnutej CAD, teda zlúčenie spoločností AFR a Lormafer, neposkytuje CAD privilegované postavenie v porovnaní s inými veriteľmi AFR. Nepredstavuje ani záväzok prevzatý voči CAD treťou osobou ani založenie veci na účely preferenčnej platby CAD. Nemožno ju teda považovať za záruku zabezpečujúcu vrátenie tejto zálohy. Komisia sa teda nedopustila v tomto ohľade zjavne nesprávneho posúdenia.

2.     O prvom dôvode žaloby T‑267/08 a druhom dôvode žaloby T‑279/08, ktoré sú založené na porušení povinnosti odôvodnenia

a)     Tvrdenia účastníkov konania

36      Región NPDC tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté vadou spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení. Na úvod zdôrazňuje, že Komisia vykonala celkové a spoločné preskúmanie pomoci poskytnutej AFR, že ju považovala za jednu pomoc a nie za dve odlišné pomoci poskytnuté jednak regiónom NPDC a jednak CAD.

37      Tvrdí, že odôvodnenie je chybné, pokiaľ ide o pomoc poskytnutú CAD, pretože v odôvodnení č. 18 pôvodného rozhodnutia Komisia uviedla, že táto pomoc bola poskytnutá obcami tvoriacimi CAD. CAD je však zo správneho a rozpočtového hľadiska autonómna verejnoprávna inštitúcia, ktorá je právne oddelená od obcí, ktoré ju tvoria, s ktorou sa môžu uzatvárať zmluvné vzťahy, a ktorá je vybavená vlastnými právomocami a je daňovo nezávislá. Odôvodnenie týkajúce sa údajnej pomoci poskytnutej obcami je teda bezpredmetné, čo spôsobuje neexistenciu odôvodnenia týkajúceho sa pomoci poskytnutej CAD. Oprava pochybenia uvedeného v odôvodnení č. 18 pôvodného rozhodnutia, ktorú Komisia vykonala v odôvodnení č. 27 napadnutého rozhodnutia, nespôsobuje odstránenie tejto formálnej chyby, keďže Komisia sa k tejto zmene kvalifikácie nevyjadrila.

38      Odôvodnenie týkajúce sa regionálnej časti pomoci treba tiež považovať za neexistujúce na základe zásady neoddeliteľnosti odôvodnenia.

39      Subsidiárne, ak by sa aj Všeobecný súd domnieval, že odôvodnenie je oddeliteľné, vyplývalo by z toho nedostatočné odôvodnenie regionálnej časti pomoci, keďže posúdenie situácie AFR sa vykonalo na základe celkovej pomoci vo výške dvoch miliónov eur. Posúdenie pojmu výhoda pre podnik by teda spočívalo na nesprávnom základe.

40      CAD tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté vadou, tak ako bolo aj pôvodné rozhodnutie, spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení, pokiaľ ide o metódu použitú na účely výpočtu výšky pomoci spočívajúcu na zvýšení referenčnej úrokovej sadzby o 800 základných bodov (ďalej len „riziková prirážka“). Komisia sa totiž uspokojila s odkazom na jednej strane na pôvodné rozhodnutie a na druhej strane na svoje oznámenie 2008/C 14/02 o revízii spôsobu stanovenia referenčných a diskontných sadzieb (Ú. v. EÚ C 14, s. 6, ďalej len „oznámenie z roku 2008 o referenčných sadzbách“). Na jednej strane však bolo pôvodné rozhodnutie zrušené z dôvodu, že výpočet tejto rizikovej prirážky nebol dostatočne odôvodnený, a na druhej strane, samotný odkaz na platné texty bez akéhokoľvek spresnenia dotknutej situácie, ktoré by umožnilo overiť relevantnosť analýzy, je podľa judikatúry nedostatočný, pretože neumožňuje Všeobecnému súdu preskúmať platnosť zvolenej metódy výpočtu zvýšenia úrokov.

41      CAD v replike okrem iného tvrdí, že Komisia vykonala globálnu a spoločnú analýzu mechanizmu vratných záloh poskytnutých spoločnosti AFR, hoci v skutočnosti existovali dve rozdielne zálohy.

42      Komisia navrhuje, aby boli tieto žalobné dôvody zamietnuté.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

43      Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry rozsah povinnosti odôvodnenia závisí od povahy dotknutého aktu a od kontextu jeho prijatia. Z odôvodnenia musia jasne a nepochybne vyplývať úvahy inštitúcie, a to tak, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatého opatrenia a mohli tak brániť svoje práva a overiť, či rozhodnutie je alebo nie je dôvodné, a aby súd Únie mohol vykonať svoje preskúmanie zákonnosti. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa musí posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj s ohľadom na jeho kontext a na všetky právne predpisy, ktoré upravujú dotknutú oblasť. Komisia predovšetkým nie je povinná zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeniam, ktoré pred ňou uvádzajú dotknuté osoby, ale stačí, aby uviedla skutočnosti a právne úvahy, ktoré majú v štruktúre rozhodnutia zásadný význam (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Corsica Ferries France/Komisia, T‑349/03, Zb. s. II‑2197, body 62 až 64 a citovanú judikatúru).

44      Okrem toho, ak bolo rozhodnutie prijaté v kontexte, ktorý je dotknutej osobe dobre známy, môže byť odôvodnené stručne (rozsudky Súdneho dvora z 26. novembra 1975, Groupement des fabricants de papiers peints de Belgique a i./Komisia, 73/74, Zb. s. 1491, bod 31, a z 30. septembra 2003, Nemecko/Komisia, C‑301/96, Zb. s. I‑9919, body 89 a 92).

45      Je tiež opodstatnené pripomenúť judikatúru, podľa ktorej je povinnosť odôvodnenia podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá sa týka meritórnej zákonnosti sporného aktu (rozsudok Súdneho dvora z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, C‑17/99, Zb. s. I‑2481, bod 35; rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. novembra 2008, Evropaïki Dynamiki/Komisia, T‑406/06, Zb. s. II‑247*, bod 47, a z 20. mája 2009, VIP Car Solutions/Parlament, T‑89/07, Zb. s. II‑1403, bod 63). Výhrady a tvrdenia, ktoré popierajú dôvodnosť tohto aktu, teda nemajú účinok v rámci žalobného dôvodu založeného na neexistencii alebo nedostatočnosti odôvodnenia (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Olympiaki Aeroporia Ypiresies/Komisia, T‑68/03, Zb. s. II‑2911, bod 79, a Biria, už citovaný v bode 12 vyššie, bod 210).

 O prvom dôvode žaloby T‑267/08

46      Región NPDC v podstate uvádza, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté vadou spočívajúcou v nedostatku odôvodnenia, pretože z neho vyplýva, že Komisia sa domnievala, že vratná záloha poskytnutá CAD bola poskytnutá obcami tvoriacimi CAD.

47      Treba však prijať názor, že keďže pôvodné rozhodnutie bolo zrušené, región NPDC sa nemôže účinne dovolávať údajného nedostatku odôvodnenia tohto rozhodnutia v súvislosti s napadnutým rozhodnutím. Okrem toho odôvodnenia č. 16, 17 a 27 napadnutého rozhodnutia identifikujú jasne a nepochybne CAD, a nie obce, ktoré ho tvoria, ako samosprávny celok, ktorý poskytol jednu z dvoch sporných vratných záloh, a teda tento žalobný dôvod musí byť zamietnutý ako vecne nedôvodný.

 O druhom dôvode žaloby T‑279/08

48      Tento žalobný dôvod sa delí na dve časti. Prvá časť sa týka nedostatku odôvodnenia v súvislosti s metódou výpočtu výšky pomoci. Druhá časť sa týka nedostatku odôvodnenia vyplývajúceho z celkového a spoločného preskúmania pomoci poskytnutej spoločnosti AFR.

–       O prvej časti, založenej na nedostatku odôvodnenia v súvislosti s metódou výpočtu výšky pomoci

49      V napadnutom rozhodnutí Komisia predniesla svoju metódu výpočtu výšky pomoci takto:

„(49)      V prípade pomoci poskytnutej vo forme úveru podnikom v ťažkostiach spočíva podstata pomoci v rozdiele medzi reálnym úrokom a úrokom, za ktorý by prijímajúci podnik mohol získať rovnaký úver na súkromnom trhu.

(50)      V súlade s oznámením z roku 1997 o referenčných sadzbách Komisia stanovila referenčné sadzby, ktoré majú reflektovať úroveň priemerných úrokových sadzieb požadovaných na trhu pre strednodobé a dlhodobé pôžičky, pričom tieto pôžičky sú vybavené bežnými zárukami. Toto oznámenie tiež zdôrazňuje, že referenčná sadzba je minimálna sadzba, ktorú možno zvýšiť v situácii mimoriadneho rizika, napríklad ak je podnik v ťažkostiach alebo ak chýbajú záruky bežne požadované bankami. V takých prípadoch môže zvýšenie dosiahnuť 400 alebo viac základných bodov. Oznámenie z roku 1997 o referenčných sadzbách neupresňuje, či sa rôzne rizikové prirážky môžu kumulovať, ak sa zohľadnia rôzne riziká. Hoci takéto kumulovanie nie je vylúčené, Komisia musí vo svojom rozhodnutí odôvodniť metódu použitú na účely kumulovania rôznych rizikových prirážok tým, že sa odvolá na analýzu praxe finančných trhov...

(51)      V roku 2004, [určitá] audítorská kancelária... vypracovala štúdiu... v prospech Komisie (ďalej len ‚štúdia‘). Na základe empirického výskumu štúdia identifikuje prirážky pozorované na trhu pre rôzne kategórie rizík, ktoré sa týkajú podnikov alebo transakcií (zabezpečených rôznymi zárukami). Štúdia jasne preukazuje, že súčasná prítomnosť viacerých aspektov rizík (solventnosť dlžníka, záruky) sa prejavuje vo forme zvýšení, ktoré sa pridávajú k základnej sadzbe.

(52)      V nadväznosti na štúdiu bol prístup Komisie týkajúci sa výpočtu prvku pomoci v pôžičkách upravený a spresnený v jej oznámení z roku 2008 o revízii spôsobu stanovenia referenčných a diskontných sadzieb... (ďalej len ‚oznámenie z roku 2008 o referenčných sadzbách‘). Toto oznámenie reflektuje metódu odporučenú štúdiou a stanovuje pridanie rôznych zvýšení základných sadzieb, tak v závislosti od solventnosti podniku, ako aj od ponúknutých záruk.

(53)      Treba však skonštatovať, že vymedzenie prvku pomoci v opatreniach sa vzťahuje na pojem štátnej pomoci, a ako konštantne uvádza judikatúra Súdneho dvora, ‚pojem štátna pomoc vystihuje objektívnu situáciu, ktorá sa posudzuje v čase, keď Komisia prijíma svoje rozhodnutie‘.

…

(54)      Komisia sa v dôsledku toho domnieva, že vhodná metóda na vymedzenie prvku pomoci je tá, ktorá je obsiahnutá v oznámení z roku 2008 o referenčných sadzbách a má v úmysle preskúmať dotknuté opatrenia z hľadiska tohto oznámenia.

(55)      Oznámenie z roku 2008 o referenčných sadzbách stanovuje, že zvýšenie umožňujúce vylúčiť prítomnosť štátnej pomoci v prípade podniku v ťažkostiach, ktorý ponúka nízku úroveň záruk, je 1 000 základných bodov.

(56)      Ako sa preukázalo v časti 5.1.3, Komisia sa domnieva, že spoločnosť AFR bola v čase poskytnutia opatrení (pomoci) podnikom v ťažkostiach. Komisia navyše poznamenáva, že na podporu vratných záloh nebola ponúknutá žiadna záruka, a že úroveň záruk teda možno považovať za nízku.

(57)      Prvok pomoci sa teda v zásade rovná rozdielu medzi základnou sadzbou zvýšenou o 1 000 bodov a sadzbou, pri ktorej bolo opatrenie poskytnuté. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že vo svojom pôvodnom rozhodnutí z 2. apríla 2008 sa domnievala, že uplatniteľné zvýšenie je 800 základných bodov, že príjemca pomoci nenapadol toto rozhodnutie, že žiaden konkurent príjemcu tiež nespochybnil zákonnosť pôvodného rozhodnutia a vzhľadom na všetky okolnosti tohto prípadu Komisia zastáva názor, že nie je opodstatnené v prejednávanom prípade toto zvýšenie zvyšovať.

(58)      Komisia vyvodzuje záver, že prvok pomoci sa rovná rozdielu medzi uplatniteľnou referenčnou úrokovou sadzbou zvýšenou o 800 bodov a úrokovou sadzbou, pri ktorej bolo opatrenie poskytnuté.“ [neoficiálny preklad]

50      Treba konštatovať, že odôvodnenie metódy výpočtu výšky pomoci zvolenej Komisiou sa, na rozdiel od tvrdení CAD, neobmedzuje na samotné odvolanie sa na oznámenie z roku 2008 o referenčných sadzbách a na pôvodné rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie totiž obsahuje podrobný opis zvolenej metódy výpočtu, teda použitie referenčnej sadzby spolu s paušálnym zvýšením spojeným s ťažkou situáciou AFR a s absenciou záruk zabezpečujúcich vratné zálohy.

51      Po prvé metóda výpočtu uvedená Komisiou sa odvoláva na oznámenie 97/C 273/03 o spôsobe stanovenia referenčných a diskontných sadzieb (Ú. v. ES C 273, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 146, ďalej len „oznámenie z roku 1997 o referenčných sadzbách“), ako aj na oznámenie z roku 2008 o referenčných sadzbách.

52      Po druhé napadnuté rozhodnutie je odôvodnené podrobnou analýzou finančnej situácie AFR – ktorej dôvodnosť predstavuje odlišnú otázku od otázky dodržania povinnosti odôvodnenia – a absencie záruk.

53      Po tretie, pokiaľ ide o odôvodnenie zvýšenia uplatniteľnej referenčnej sadzby vzhľadom na kumuláciu rizík vyplývajúcich z finančnej situácie AFR a absencie záruk, napadnuté rozhodnutie uvádza na základe judikatúry Všeobecného súdu (rozsudok Biria, už citovaný v bode 12 vyššie, bod 218) analýzu praxe na finančných trhoch vykonanú v októbri 2004 audítorskou kanceláriou v prospech Komisie na základe empirického výskumu prirážok pozorovaných na trhu pre rôzne kategórie rizík, ktoré sa týkajú podnikov alebo transakcií.

54      Cieľom odkazu na pôvodné rozhodnutie, ktorý je uvedený v odôvodnení č. 57 napadnutého rozhodnutia, bolo iba odôvodniť stanovenie rizikovej prirážky Komisiou na 800 základných bodov ako doplnenie poznámky o zohľadnení ostatných okolností prípadu. Všeobecný súd sa domnieva, že stanovenie rizikovej prirážky na takúto úroveň je dostatočne odôvodnené.

55      Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvá časť tohto žalobného dôvodu musí byť zamietnutá ako nedôvodná.

–       O druhej časti, založenej na nedostatku odôvodnenia vyplývajúceho z „celkového a spoločného“ preskúmania záloh poskytnutých AFR

56      Po prvé treba zdôrazniť, že v napadnutom rozhodnutí Komisia počas prezentácie dotknutých podporných opatrení vykonanej v odôvodnení č. 17 správne rozlišovala dve vratné zálohy poskytnuté jednak regiónom NPDC a jednak CAD.

57      Po druhé treba konštatovať, že hoci odôvodnenie č. 16 napadnutého rozhodnutia poukazuje na „spojenú vratnú zálohu“, túto okolnosť nemožno považovať za zakladajúcu nedostatok odôvodnenia. V odôvodnení č. 17 napadnutého rozhodnutia sa tiež spresnilo, že záloha poskytnutá CAD podliehala podľa informácií predložených Komisii francúzskymi orgánmi podmienke, že sa poskytne rovnaká vratná záloha za rovnakých podmienok regiónom NPDC.

58      Po tretie, hoci v napadnutom rozhodnutí Komisia vykonala spojené preskúmanie kvalifikácie dotknutých záloh ako štátnej pomoci, vymedzenia ich výšky a ich zlučiteľnosti so spoločným trhom, táto okolnosť nemôže predstavovať porušenie povinnosti odôvodnenia. Keďže zálohy boli poskytnuté jednak za rovnakých podmienok, pokiaľ ide o úrokovú sadzbu a absenciu záruk a jednak tomu istému príjemcovi, v prejednávanom prípade zodpovedalo spojené odôvodnenie cieľu povinnosti odôvodnenia, teda potrebe, aby z neho jasne a nepochybne vyplývali úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, a to tak, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatého opatrenia a príslušný súd mohol vykonať svoje preskúmanie.

59      Treba preto zamietnuť druhú časť tohto žalobného dôvodu.

60      Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti treba druhý žalobný dôvod žaloby T‑279/08, založený na porušení povinnosti odôvodnenia, zamietnuť v celom rozsahu.

3.     O druhom dôvode žaloby T‑267/08, založenom na porušení práva na obranu a zásad kontradiktórnosti, rovnosti, riadnej správy vecí verejných, dodržania ústavnej identity členských štátov a ochrany legitímnej dôvery, a o prvom dôvode žaloby T‑279/08, založenom na porušení práva na obranu a zásady kontradiktórnosti

a)     Tvrdenia účastníkov konania

61      Región NPDC tvrdí, že rešpektovanie práva na obranu, ktoré sa uplatňuje v akomkoľvek konaní začatom proti určitej osobe a môže viesť k aktu spôsobujúcemu jej ujmu, treba uplatňovať v rámci konaní týkajúcich sa štátnej pomoci nie len v prospech adresáta rozhodnutia, ale tiež v prospech samosprávneho celku, ktorý poskytol pomoc. Komisia však nepožiadala o vysvetlenie ani stály výbor regionálnej rady NPDC, ktorý rozhodol o pridelení pomoci, ani predsedu tejto regionálnej rady, ktorý má právomoc pristúpiť k jej realizácii. Francúzska republika tiež neadresovala týmto orgánom zvoleným regionálnou radou žiadosť o vysvetlenie, pričom skontaktovala iba jej správne orgány. Navyše správne a rozhodovacie orgány regiónu NPDC nemali prístup k spisu a neboli adresátmi písomností spisu, pripomienok Francúzskej republiky alebo otázok formulovaných Komisiou v súvislosti so spornou pomocou. Komisia sa mala buď priamo obrátiť na región NPDC, alebo požiadať Francúzsku republiku, aby sa oficiálne obrátila na jeho právneho zástupcu, teda predsedu regionálnej rady, aby jej predložil svoje pripomienky.

62      Komisia takýmto konaním porušila zásady riadnej správy vecí verejných a dodržania ústavnej identity členských štátov a zasiahla do slobodnej správy územnej samosprávy zaručenej francúzskou Ústavou zo 4. októbra 1958.

63      Absencia opätovného začatia konania vo veci formálneho zisťovania pred prijatím napadnutého rozhodnutia, hoci toto rozhodnutie sa opiera o metódu výpočtu výšky pomoci, ktorá je odlišná od metódy použitej v pôvodnom rozhodnutí, tiež predstavuje porušenie práva na obranu, práva na informácie regiónu NPDC ako dotknutej osoby, ako aj jeho práva byť vypočutý. Právo na obranu Francúzskej republiky bolo tiež porušené.

64      Okrem toho Komisia tým, že sa v napadnutom rozhodnutí oprela nie len o nové okolnosti, ale tiež o údajnú nedostatočnú dokumentáciu, ktorú jej predložili francúzske orgány, pokiaľ ide o plán reštrukturalizácie uplatnený spoločnosťou AFR, porušila zásadu ochrany legitímnej dôvery. Táto zásada podľa judikatúry predpokladá, že konečné rozhodnutie Komisie nebude založené na nedostatku podkladov, ktoré účastníci konania nemohli na základe informácií uvedených v predbežnom rozhodnutí považovať za podklady, ktoré jej bolo nevyhnutné poskytnúť. V prejednávanom prípade dokonca ani neexistovalo predbežné rozhodnutie, keďže Komisia sa obmedzila na nahradenie pôvodného rozhodnutia napadnutým rozhodnutím bez akéhokoľvek formalizmu a v najväčšej tajnosti. V dôsledku toho región NPDC, tak ako Francúzska republika, nemohli predložiť podklady, ktoré sa mohli zdať byť takými, ktoré treba nevyhnutne poskytnúť.

65      Komisia tiež porušila zásadu rovnosti medzi osobami dotknutými pomocou, pretože sťažovateľ, na ktorého podnet sa začalo konanie, sa považuje za dotknutú osobu na základe článku 108 ods. 2 ZFEÚ, zatiaľ čo územná samospráva, ktorá poskytla pomoc uvedenú v sťažnosti, sa považuje iba za tretiu dotknutú osobu, ktorá sa nemá zúčastniť na konaní.

66      CAD vytýka Komisii, že nepožiadala o konzultáciu ani CAD, ani región NPDC, ani spoločnosť AFR, zatiaľ čo podľa judikatúry rešpektovanie práva na obranu vyžaduje, aby dotknuté osoby mohli uviesť ich stanovisko a vyjadriť sa k dokumentom odovzdaným správnym orgánom Únie, a to aj pri úplnom nedostatku procesnoprávnej úpravy. Samotná konzultácia Francúzskej republiky je nedostatočná.

67      Tiež tvrdí, že treba overiť, či bolo oznámenie o výhradách formulované dostatočne jasne na to, aby sa dotknuté osoby mohli účinne oboznámiť s konaním, ktoré sa im vytýka.

68      CAD dodáva, že absencia opätovného začatia konania vo veci formálneho zisťovania pred prijatím napadnutého rozhodnutia zakladá porušenie práva na obranu, zásady kontradiktórnosti a práva byť vypočutý Komisiou. Nemohol vyjadriť svoje stanovisko, pretože Komisia ho neinformovala o opätovnom preskúmaní sporných záloh a použití metódy výpočtu pomoci, ktorá bola odlišná od metódy zvolenej na odôvodnenie pôvodného rozhodnutia.

69      Komisia namieta proti dôvodnosti tvrdení žalobcov.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

70      Podľa ustálenej judikatúry rešpektovanie práva na obranu v akomkoľvek konaní začatom proti určitej osobe, ktoré môže viesť k aktu spôsobujúcemu jej ujmu, predstavuje základnú zásadu práva Únie, ktorá musí byť zaručená aj vtedy, ak neexistuje žiadna osobitná úprava. Táto zásada vyžaduje, aby sa dotknutej osobe už v štádiu správneho konania umožnilo oznámiť účinným spôsobom jej stanovisko k skutočnosti a relevantnosti skutkových okolností, výhrad a okolností uvádzaných Komisiou (rozsudok Súdneho dvora z 10. júla 1986, Belgicko/Komisia, 234/84, Zb. s. 2263, bod 27, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. marca 2000, Kish Glass/Komisia, T‑65/96, Zb. s. II‑1885, bod 32).

71      Pokiaľ ide o práva vnútroštátnych územných celkov, ktoré poskytli štátnu pomoc, je potrebné uviesť, že správne konanie vo veci štátnej pomoci sa vedie len proti dotknutému členskému štátu. Iba dotknutý členský štát, ako adresát napadnutého rozhodnutia, sa teda môže dovolávať skutočného práva na obranu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 1. júla 2009, Operator ARP/Komisia, T‑291/06, Zb. s. II‑2275, bod 35). Vnútroštátne územné celky, ktoré poskytujú pomoc, akými sú žalobcovia, takisto ako podniky prijímatelia pomoci a ich konkurenti, sú považované za dotknuté osoby v týchto konaniach v zmysle článku 108 ods. 2 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. decembra 1999, Acciaierie di Bolzano/Komisia, T‑158/96, Zb. s. II‑3927, bod 42).

72      Okrem toho je ustálenou judikatúrou, že počas preskúmania uvedeného v článku 88 ods. 2 ES Komisia musí vyzvať dotknuté osoby, aby predložili svoje pripomienky (rozsudky Súdneho dvora z 19. mája 1993, Cook/Komisia, C‑198/91, Zb. s. I‑2487, bod 22; z 15. júna 1993, Matra/Komisia, C‑225/91, Zb. s. I‑3203, bod 16, a z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 59).

73      Pokiaľ ide o túto povinnosť, Súdny dvor rozhodol, že uverejnenie oznámenia v úradnom vestníku je primeraným spôsobom na to, aby sa všetky dotknuté osoby dozvedeli o začatí konania (rozsudok Súdneho dvora zo 14. novembra 1984, Intermills/Komisia, 323/82, Zb. s. 3809, bod 17) a že jediným cieľom tohto oznámenia je získať od dotknutých osôb všetky informácie, ktoré majú pomôcť Komisii pri jej budúcich krokoch (rozsudok Súdneho dvora z 12. júla 1973, Komisia/Nemecko, 70/72, Zb. s. 813, bod 19, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. októbra 1996, Skibsværftsforeningen a i./Komisia, T‑266/94, Zb. s. II‑1399, bod 256).

74      Táto judikatúra priznáva dotknutým osobám v podstate postavenie informačného zdroja pre Komisiu v rámci správneho konania začatého podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ. Z toho vyplýva, že dotknuté osoby sa ani zďaleka nemôžu opierať o právo na obranu priznané osobám, voči ktorým sa vedie konanie, a majú len právo zúčastniť sa na správnom konaní v primeranom rozsahu so zreteľom na okolnosti prejednávaného prípadu (rozsudky Súdu prvého stupňa z 25. júna 1998, British Airways a i./Komisia, T‑371/94 a T‑394/94, Zb. s. II‑2405, body 59 a 60, a zo 6. marca 2003, Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein‑Westfalen/Komisia, T‑228/99 a T‑233/99, Zb. s. II‑435, bod 125).

75      Dotknuté osoby sa teda nemôžu odvolávať na porušenie zásady riadnej správy vecí verejných z dôvodu, že Komisia si od nich osobne nevyžiadala ich pripomienky ku konaniu o preskúmaní pomoci [rozsudok Súdu prvého stupňa z 31. mája 2006, Kuwait Petroleum (Nederland)/Komisia, T‑354/99, Zb. s. II‑1475, bod 82]. Komisia tiež nie je povinná poskytnúť dotknutým osobám pripomienky alebo informácie, ktoré získala od vlády dotknutého členského štátu.

76      V prejednávanom prípade žalobcovia tvrdia, že Komisia porušila ich právo na obranu, zásadu kontradiktórnosti a právo na riadnu správu vecí verejných v prvom rade tým, že im priamo neadresovala žiadosť o vysvetlenie alebo nepožiadala Francúzsku republiku, aby sa obrátila na ich právneho zástupcu, aby predložil svoje pripomienky, v druhom rade tým, že im neumožnila prístup k spisu, a v treťom rade tým, že neboli adresátmi spisových dokumentov, pripomienok Francúzskej republiky alebo otázok formulovaných Komisiou v súvislosti so spornou pomocou.

77      CAD tiež tvrdí, že okrem jeho vlastného práva na obranu sa porušilo aj právo na obranu regiónu NPDC a príjemcu pomoci, AFR, pretože ich pripomienky neboli prijaté. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že CAD má záujem na konaní iba na účely dosiahnutia rešpektovania jeho vlastných procesných práv [pozri analogicky uznesenie Súdu prvého stupňa z 30. apríla 2001, British American Tobacco International (Holdings)/Komisia, T‑41/00, Zb. s. II‑1301, body 18 a 19, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Sogelma/AER, T‑411/06, Zb. s. II‑2771, bod 101]. Keďže CAD nemá záujem na konaní na účely dosiahnutia rešpektovania práva na obranu regiónu NPDC a príjemcu pomoci, výhrada založená na porušení týchto práv je neprípustná z dôvodu, že ju uvádza CAD.

78      Z judikatúry citovanej v bodoch 70 až 75 vyššie vyplýva, že dotknuté osoby, akými sú žalobcovia, sa nemôžu dovolávať práva na obranu ako takého, ale majú iba právo byť vypočutí a zúčastniť sa konania v primeranom rozsahu so zreteľom na okolnosti prejednávaného prípadu. Porušenie práva na obranu, zásady kontradiktórnosti a práva na riadnu správu vecí verejných, ktoré uvádzajú žalobcovia, sa teda musí preskúmať iba z hľadiska porušenia práva žalobcov byť vypočutí a zúčastniť sa konania.

79      V tejto súvislosti treba konštatovať, že Komisia tým, že uverejnila v úradnom vestníku z 27. októbra 2007 výzvu na predloženie pripomienok na základe článku 88 ods. 2 ES, pokiaľ ide o konanie o neoznámenej štátnej pomoci poskytnutej Francúzskou republikou v prospech spoločnosti AFR, spočívajúcu v uverejnení rozhodnutia o začatí konania a jeho súhrnu, upovedomila o začatí konania všetky dotknuté osoby.

80      Pokiaľ ide o výhradu CAD, podľa ktorej oznámenie o výhradách nebolo formulované dostatočne jasne na to, aby sa dotknuté osoby mohli účinne oboznámiť s konaním, ktoré sa im vytýka, treba pripomenúť, že podľa článku 6 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), ak Komisia rozhodne o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, rozhodnutie o začatí konania sa môže obmedziť na zhrnutie relevantných skutkových a právnych okolností, uvedenie predbežného ohodnotenia dotknutého štátneho opatrenia s cieľom určiť, či má povahu pomoci, a vyjadrenie dôvodov, ktoré vedú k pochybnostiam o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom (rozsudky Súdu prvého stupňa z 23. októbra 2002, Diputación Foral de Guipúzcoa a i./Komisia, T‑269/99, T‑271/99 a T‑272/99, Zb. s. II‑4217, bod 104, a z 22. októbra 2008, TV 2/Danmark a i./Komisia, T‑309/04, T‑317/04, T‑329/04 a T‑336/04, Zb. s. II‑2935, bod 138).

81      Rozhodnutie o začatí konania musí teda umožniť dotknutým osobám efektívne sa zúčastniť na konaní vo veci formálneho zisťovania, v rámci ktorého budú mať možnosť uplatniť svoje tvrdenia. Na tento účel stačí, ak sa dotknuté osoby môžu zoznámiť s úvahami, ktoré viedli Komisiu k predbežnej domnienke, že dotknuté opatrenie by mohlo byť novou pomocou nezlučiteľnou so spoločným trhom (rozsudky Súdu prvého stupňa z 30. apríla 2002, Government of Gibraltar/Komisia, T‑195/01 a T‑207/01, Zb. s. II‑2309, bod 138, a Diputación Foral de Guipúzcoa a i./Komisia, už citovaný v bode 80 vyššie, bod 105).

82      V prejednávanom prípade Komisia v rozhodnutí o začatí konania jasne vyjadrila dôvody, na základe ktorých dospela k predbežnému záveru, že dotknuté vratné zálohy predstavujú štátnu pomoc (odôvodnenia č. 8 až 15 rozhodnutia o začatí konania), ako aj dôvody, pre ktoré sa domnievala, že existujú pochybnosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť tejto pomoci so spoločným trhom (odôvodnenia č. 16 až 20 tohto rozhodnutia).

83      Okrem toho, pokiaľ ide o výhradu regiónov NPDC a CAD založenú na absencii opätovného začatia konania vo veci formálneho zisťovania v nadväznosti na zrušenie pôvodného rozhodnutia, treba pripomenúť, že podľa judikatúry sa konanie smerujúce k nahradeniu protiprávneho aktu môže opätovne uskutočniť presne k okamihu, keď došlo k protiprávnosti, bez toho, aby bola Komisia povinná znovu začať konanie tak, že by sa vrátila ďalej ako k tomuto presnému okamihu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 3. októbra 2000, Industrie des poudres sphériques/Rada, C‑458/98 P, Zb. s. I‑8147, bod 82 a citovanú judikatúru, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2008, Alitalia/Komisia, T‑301/01, Zb. s. II‑1753, body 99 a 142). V prejednávanom prípade však nedostatok odôvodnenia, ktorý spôsobil zrušenie pôvodného rozhodnutia, nesiaha až k začatiu konania, ktoré nie je postihnuté žiadnou vadou protiprávnosti. Keďže teda Komisia disponovala presnými informáciami potrebnými na účely novej analýzy, pokiaľ ide o výpočet rizikovej prirážky na základe rozsudku Biria, už citovaného v bode 12 vyššie, nebola povinná znovu začať vyšetrovanie vo veci.

84      Keďže právo žalobcov byť vypočutí a zúčastniť sa na konaní sa dodržalo pri prijatí pôvodného rozhodnutia, zrušenie tohto rozhodnutia z dôvodu nedostatku odôvodnenia a prijatie nového rozhodnutia, ktoré ho nahradilo, teda nevyžaduje opätovné začatie konania vo veci formálneho zisťovania. Okrem toho aj za predpokladu, že región NPDC by bol oprávnený vzniesť výhradu založenú na porušení práva na obranu Francúzskej republiky, treba konštatovať, že nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by bol spôsobilý preukázať, že absencia opätovného začatia konania vo veci formálneho zisťovania by zakladala takéto porušenie.

85      Doplnenie dodatočných informácií týkajúcich sa reštrukturalizačných opatrení prijatých AFR do napadnutého rozhodnutia nemôže toto konštatovanie spochybniť. Ako zdôrazňuje Komisia, takéto doplnenie smeruje k detailnejšej odpovedi na tvrdenia rozvíjané žalobcami v rámci ich žalôb. Nemožno teda tvrdiť, že doplnenie dodatočných informácií porušuje právo žalobcov byť vypočutí, keďže toto doplnenie môže naopak zabezpečiť jeho dodržanie. V každom prípade, žalobcovia neuvádzajú žiadnu okolnosť, ktorej zohľadnenie Komisiou by mohlo viesť k zmene záveru, ku ktorému dospela v napadnutom rozhodnutí. Na to, aby takéto porušenie práva na obranu viedlo k zrušeniu rozhodnutia, je však potrebné preukázať, že neexistencia uvedenej vady by mohla viesť k odlišnému výsledku konania (rozsudky Súdneho dvora z 11. novembra 1987, Francúzsko/Komisia, 259/85, Zb. s. 4393, body 12 a 13, a zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, C‑301/87, Zb. s. I‑307, body 30 a 31).

86      Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia neporušila ani právo žalobcov byť vypočutí a zúčastniť sa konania, ani právo na riadnu správu vecí verejných a zásadu kontradiktórnosti.

87      Výhrada regiónu NPDC založená na porušení zásady rovnosti sa musí tiež zamietnuť. V oblasti preskúmania štátnej pomoci vnútroštátne územné celky, ktoré poskytli pomoc, akými sú žalobcovia, totiž disponujú rovnakými procesnými právami, ako prípadní sťažovatelia. Sťažovatelia sa považujú iba za dotknuté osoby v tomto konaní, s ktorými Komisia nie je povinná nadviazať kontradiktórnu diskusiu (rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný v bode 72 vyššie, bod 59, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2006, Asociación de Estaciones de Servicio de Madrid a Federación Catalana de Estaciones de Servicio/Komisia, T‑95/03, Zb. s. II‑4739, bod 140).

88      Okrem toho, pokiaľ ide o výhradu regiónu NPDC založenú na dodržaní ústavnej identity členských štátov, treba pripomenúť, že nie je možné vylúčiť, že orgán nižšej ako štátnej úrovne má také právne a skutkové postavenie, ktoré mu zabezpečuje dostatočnú autonómiu voči ústrednej vláde členského štátu na to, aby tento orgán, a nie ústredná vláda, mal vzhľadom na opatrenia, ktoré prijíma, hlavnú úlohu pri určovaní politického a hospodárskeho prostredia, v ktorom podniky pôsobia (rozsudky Súdneho dvora zo 6. septembra 2006, Portugalsko/Komisia, C‑88/03, Zb. s. I‑7115, bod 58, a z 11. septembra 2008, Unión General de Trabajadores de la Rioja a i., C‑428/06 až C‑434/06, Zb. s. I‑6747, bod 48). Avšak v konaní o preskúmaní štátnej pomoci sa úloha iných dotknutých osôb, než je dotknutý členský štát, obmedzuje na úlohu pripomenutú v bode 74 vyššie. V tejto súvislosti sa tieto osoby nemôžu sami domáhať takej kontradiktórnej diskusie s Komisiou, aká je zahájená v prospech tohto členského štátu (rozsudok Súdneho dvora z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C‑74/00 P a C‑75/00 P, Zb. s. I‑7869, bod 82). Toto tvrdenie musí byť preto zamietnuté ako nedôvodné.

89      Napokon ani výhrada založená na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery uvádzaná regiónom NPDC (pozri bod 64 vyššie) nie je presvedčivá.

90      Podľa judikatúry Komisia počas konania o preskúmaní štátnej pomoci musí zohľadniť legitímnu dôveru, ktorá mohla vzniknúť z informácií uvedených v rozhodnutí o začatí konania o preskúmaní (rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. júna 2001, ESF Elbe‑Stahlwerke Feralpi/Komisia, T‑6/99, Zb. s. II‑1523, bod 126). Komisia v dôsledku toho nesmie založiť svoje konečné rozhodnutie na nedostatku podkladov, ktoré dotknutí účastníci konania nemohli, na základe týchto informácií, považovať za podklady, ktoré jej bolo nevyhnutné poskytnúť (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, González y Díez/Komisia, T‑25/04, Zb. s. II‑3121, bod 125).

91      V prejednávanom prípade znie odôvodnenie č. 18 rozhodnutia o začatí konania takto:

„V tomto štádiu má Komisia pochybnosti, či sú splnené podmienky zlučiteľnosti pomoci na reštrukturalizáciu stanovené v usmerneniach. Komisia zdôrazňuje tieto skutočnosti:

–        Francúzske orgány jej nepredložili plán reštrukturalizácie v súlade s bodmi 34 až 37 usmernení,

–        Komisia nie je informovaná o kompenzačných opatreniach určených na predchádzanie akejkoľvek nevhodnej deformácii hospodárskej súťaže, ktorú by mohla pomoc spôsobiť (body 38 – 42 usmernení).“

92      Rozhodnutie o začatí konania obsahuje teda informácie preukazujúce, že Komisia mala pochybnosti o zlučiteľnosti dotknutých opatrení vzhľadom na absenciu plánu reštrukturalizácie v súlade s bodmi 34 až 37 oznámenia Komisie o usmerneniach spoločenstva o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach (Ú. v. EÚ C 244, 2004, s. 2 ďalej len „usmernenia“).

93      Zúčastnené strany a Francúzska republika teda vedeli, že majú preukázať existenciu takého plánu reštrukturalizácie, ktorému podlieha poskytnutie pomoci, na účely preukázania zlučiteľnosti poskytnutej pomoci. V tejto súvislosti teda nemohlo dôjsť k porušeniu zásady ochrany legitímnej dôvery.

94      Zo všetkých vyššie uvedených okolností vyplýva, že tieto žalobné dôvody musia byť zamietnuté ako celok.

4.     O treťom dôvode žaloby T‑267/08, založenom na zjavne nesprávnom posúdení z dôvodu nezohľadnenia zvláštneho právneho postavenia poskytovateľa pomoci

a)     Tvrdenia účastníkov konania

95      Región NPDC tvrdí, že absencia zdôvodnenia týkajúca sa poskytnutia pomoci spoločnosti AFR CAD ako verejnoprávnou inštitúciou odhaľuje pochybenie týkajúce sa dôvodnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Komisia tým, že sa nesprávne domnievala, že pomoc poskytli obce tvoriace CAD, nezohľadnila zvláštne právne postavenie poskytovateľa pomoci. Opomenula rozhodnúť o polovici poskytnutej pomoci, ktorej osobitný spôsob financovania nebol preskúmaný, hoci účinky pomoci sú neoddeliteľné od jej spôsobu financovania.

96      Komisia navrhuje zamietnuť tvrdenia regiónu NPDC.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

97      Predovšetkým treba zdôrazniť, že tým, že pôvodné rozhodnutie sa zrušilo, žalobca nemôže účinne tvrdiť, že toto rozhodnutie je postihnuté vadou spočívajúcou v zjavne nesprávnom posúdení, ktoré sa týka identifikácie jedného z poskytovateľov pomoci. Okrem toho aj za predpokladu, že toto tvrdenie by sa uplatnilo aj proti napadnutému rozhodnutiu, Komisia tým, že sa domnievala, najmä v jeho odôvodneniach č. 16, 17 a 27, že CAD bol samosprávny celok, ktorý poskytol jednu z dvoch sporných vratných záloh, sa nedopustila v tomto rozhodnutí žiadneho nesprávneho právneho posúdenia.

98      Tvrdenie, ktoré sa odlišuje od toho predchádzajúceho, podľa ktorého sa nezohľadnil spôsob osobitného financovania pomoci poskytnutej CAD, sa stotožňuje s prvou časťou štvrtého dôvodu žaloby T‑267/08 a bude preskúmané v tomto rámci.

99      Z toho vyplýva, že výhrada založená na nezohľadnení zvláštneho právneho postavenia CAD musí byť zamietnutá ako nedôvodná.

5.     O prvej časti štvrtého dôvodu žaloby T‑267/08, založenej na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o pôvod finančných prostriedkov, a štvrtom dôvode žaloby T‑279/08, založenom na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o pojem štátne zdroje

a)     Tvrdenia účastníkov konania

100    Región NPDC tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o pôvod dotknutých finančných prostriedkov, keďže tieto finančné prostriedky nepochádzali od obcí tvoriacich CAD, ako to tvrdila Komisia v pôvodnom rozhodnutí, ale od samotného CAD, ktorý prestavuje verejnoprávnu inštitúciu medziobecnej spolupráce. Komisia sa teda nesprávne domnievala, že záloha poskytnutá CAD pochádzala zo štátnych zdrojov, pričom aglomeračné samosprávne celky disponujú vlastnými zdrojmi. Tieto zdroje z časti pozostávajú z povinných príspevkov daňovej alebo obdobnej povahy a pochádzajú tiež zo služieb hospodárskej povahy, ktoré poskytujú tieto verejnoprávne inštitúcie.

101    Región NPDC, odvolávajúc sa na články L. 4331‑1 až L. 4331‑3 všeobecného zákona o francúzskych samosprávnych územných celkoch spresňujúce príjmy, ktorými disponujú regióny, zdôrazňuje, že pomoc, ktorú on samotný poskytol, tiež pochádza zo zdrojov, ktoré nie sú výlučne daňovými alebo obdobnými zdrojmi.

102    Región NPDC tiež vytýka Komisii, že vyvodila v napadnutom rozhodnutí záver, že zálohy poskytnuté AFR boli pripísateľné štátu zo samotného dôvodu, že ich poskytol samosprávny územný celok. Podľa judikatúry je však Komisia povinná preskúmať každý prípad osobitne z hľadiska kritéria pripísateľnosti, čo neurobila, pretože sa domnievala, že dotknuté zálohy boli poskytnuté obcami CAD.

103    CAD tvrdí, že aglomeračné samosprávne celky disponujú veľkým množstvom zdrojov, medzi ktoré patria príjmy odlišné od daní a rôznych poplatkov, ako napríklad príjem z ich hnuteľných a nehnuteľných statkov, sumy, ktoré poberajú od správnych orgánov, asociácií alebo jednotlivcov za určitú poskytnutú službu, a príjmy z darov a pozostalostí, ktoré sú im odkázané. Tieto príjmy, ktoré nepochádzajú z povinného príspevku uloženého právnou úpravou štátu, nepredstavujú štátne zdroje. Komisia mala skúmať pôvod zdrojov, ktoré sa použili na financovanie vratnej zálohy, aby určila, či táto záloha bola uhradená zo štátnych zdrojov alebo z iných zdrojov CAD.

104    CAD tiež tvrdí, že poskytnutá vratná záloha nie je preňho dodatočným nákladom, ale budúcim príjmom, pretože ide o peňažnú pôžičku, ktorá je splatná spolu s úrokom s úrokovou sadzbou 4,08 %, ktorá v čase poskytnutia zodpovedala referenčnej sadzbe Spoločenstva.

105    Komisia navrhuje tieto žalobné dôvody zamietnuť.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

106    Na úvod treba pripomenúť, že podľa judikatúry kvalifikácia opatrenia ako štátnej pomoci v zmysle Zmluvy predpokladá, že všetky štyri kumulatívne podmienky uvedené v článku 107 ods. 1 ZFEÚ budú splnené súčasne. Po prvé musí ísť o štátne opatrenie alebo o opatrenie financované zo štátnych prostriedkov, po druhé musí byť toto opatrenie spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, po tretie musí mať z tohto opatrenia jeho príjemca prospech a po štvrté toto opatrenie musí narušiť hospodársku súťaž alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 17. novembra 2009, Presidente del Consiglio dei Ministri, C‑169/08, Zb. s. I‑10821, bod 52 a citovanú judikatúru).

107    Žalobcovia svojimi žalobnými dôvodmi spochybňujú, že prvé z týchto kritérií, podľa ktorého na to, aby zvýhodnenie mohlo byť považované za pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musí byť na jednej strane priznané priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov a na druhej strane musí byť pripísateľné štátu (pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 2004, Pearle a i., C‑345/02, Zb. s. I‑7139, bod 35 a citovanú judikatúru, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. júna 2008, SIC/Komisia, T‑442/03, Zb. s. II‑1161, bod 93 a citovanú judikatúru), je splnené.

108    Treba zdôrazniť, že zásah štátu alebo zo štátnych prostriedkov nemusí nevyhnutne spočívať v opatrení vydanom ústrednými orgánmi štátnej správy dotknutého štátu. Môže byť vydané aj miestnym orgánom štátnej správy alebo orgánom miestnej samosprávy. Podľa ustálenej judikatúry môže opatrenie prijaté samosprávnym územným celkom a nie ústredným orgánom štátnej správy takisto predstavovať pomoc, pokiaľ sú splnené podmienky stanovené v článku 107 ods. 1 ZFEÚ (rozsudky Súdneho dvora zo 14. októbra 1987, Nemecko/Komisia, 248/84, Zb. s. 4013, bod 17, a Portugalsko/Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, bod 55). Inak povedané, opatrenia prijaté orgánmi členských štátov pôsobiacimi na nižšej ako štátnej úrovni (decentralizovanými, federálnymi, regionálnymi alebo inými), bez ohľadu na ich právne postavenie či zameranie, spadajú z rovnakého dôvodu ako opatrenia prijaté federálnou alebo ústrednou vládou do pôsobnosti článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ak sú splnené podmienky tohto ustanovenia (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. marca 2002, Diputación Foral de Álava a i./Komisia, T‑103/00 a T‑92/00, Zb. s. II‑1385, bod 57).

109    Pokiaľ ide o pojem štátne prostriedky, je potrebné pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok 107 ods. 1 ZFEÚ zahŕňa všetky peňažné prostriedky, ktoré môžu verejné orgány skutočne použiť na podporu podnikov, pričom nie je podstatné, či tieto prostriedky sú trvalou súčasťou majetku týchto verejných orgánov alebo nie. Preto aj keď prostriedky zodpovedajúce spornému opatreniu nie sú trvale v držbe verejných orgánov, skutočnosť, že sú neustále pod verejnou kontrolou, a teda k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom, stačí na to, aby boli kvalifikované ako štátne prostriedky (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 16. mája 2000, Francúzsko/Ladbroke Racing a Komisia, C‑83/98 P, Zb. s. I‑3271, bod 50, a zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, Zb. s. I‑4397, bod 37).

110    Z judikatúry citovanej v bode 108 vyššie vyplýva, že samotná skutočnosť, že zálohy boli poskytnuté regiónom NPDC a CAD, teda samosprávnymi územnými celkami a nie ústrednou vládou, nemôže vylúčiť tieto opatrenia z pôsobnosti článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Podmienka týkajúca sa pripísateľnosti dotknutých opatrení štátu je teda splnená.

111    Z judikatúry citovanej v bode 109 vyššie okrem iného vyplýva, že prípadné financovanie sporných opatrení vlastnými zdrojmi regiónu NPDC a CAD, ktoré nie sú daňovej alebo obdobnej povahy, nemôže viesť k vylúčeniu kvalifikácie týchto opatrení ako štátnej pomoci. Determinujúcim kritériom v oblasti štátnych zdrojov je totiž verejná kontrola a článok 107 ods. 1 ZFEÚ zahŕňa všetky peňažné prostriedky, či už vyplývajú z povinných príspevkov alebo nie, ktoré môže verejný sektor účinne použiť na podporu podnikov.

112    Okrem toho tvrdenie CAD, podľa ktorého poskytnutá vratná záloha preň nepredstavuje náklad, ale budúci príjem, pretože ide o peňažnú pôžičku, ktorá je splatná spolu s úrokom, musí byť zamietnuté. Úroky, ktoré môže podnik zaplatiť za pôžičku, totiž nemôžu nevyhnutne viesť k zániku výhody, ktorú požíva (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 1999, DM Transport, C‑256/97, Zb. s. I‑3913, bod 21). Náklad na rozpočet CAD skutočne existuje, pretože CAD mohol získať výhodnejšiu mieru výnosu, ak by dotknutú sumu požičal za obvyklých trhových podmienok alebo by ju umiestnil či investoval inak. Za tejto situácie pomoc prestavuje rozdiel medzi úrokmi, ktoré by sa mali zaplatiť, ak by úroková sadzba zodpovedala obvyklým trhovým podmienkam, a úrokmi, ktoré sa skutočne zaplatili (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. apríla 1998, Cityflyer Express/Komisia, T‑16/96, Zb. s. II‑757, bod 53). Pokiaľ ide o zákonnosť posúdenia vykonaného Komisiou v súvislosti s existenciou takej výhody pre príjemcu pomoci so zreteľom na uplatnenú úrokovú sadzbu a finančnú situáciu AFR, tá sa preskúma v rámcu piateho dôvodu žaloby T‑267/08, založeného na nesprávnom posúdení výhody, ktorú získala AFR z vratných záloh.

113    Napokon treba zdôrazniť, že tým, že pôvodné rozhodnutie sa zrušilo, CAD nemôže účinne tvrdiť, že toto rozhodnutie je postihnuté vadou spočívajúcou v nesprávnej identifikácii jedného z poskytovateľov pomoci. Okrem toho aj za predpokladu, že toto tvrdenie by sa uplatnilo aj proti napadnutému rozhodnutiu, Komisia tým, že sa domnievala, najmä v jeho odôvodneniach č. 16, 17 a 27, že CAD bol samosprávny celok, ktorý poskytol jednu z dvoch sporných vratných záloh, sa nedopustila žiadneho pochybenia v analýze financovania sporného opatrenia.

114    Zo všetkých vyššie uvedených okolností vyplýva, že treba zamietnuť prvú časť štvrtého dôvodu žaloby T‑267/08, založenú na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o pôvod finančných prostriedkov, a štvrtý dôvod žaloby T‑279/08, založený na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o pojem štátne zdroje.

6.     O druhej časti štvrtého dôvodu žaloby T‑267/08, založenej na nesprávnej kvalifikácii AFR ako podniku v ťažkostiach, a o treťom dôvode žaloby T‑279/08, založenom na nesprávnom posúdení týkajúcom sa pojmu podnik v ťažkostiach

a)     Tvrdenia účastníkov konania

115    Región NPDC tvrdí, že Komisia vykonala nesprávne posúdenie tým, že kvalifikovala AFR ako podnik v ťažkostiach v zmysle bodu 10 písm. a) usmernení a subsidiárne bodu 11 týchto usmernení.

116    Pokiaľ ide o kvalifikáciu AFR ako podniku v ťažkostiach v zmysle bodu 10 písm. a) usmernení, Komisia obmedzila svoju analýzu na finančné výsledky AFR uvedené v tabuľke prevzatej v odôvodnení č. 15 napadnutého rozhodnutia, ktorá pokrýva obdobie od 31. decembra 2001 do 31. decembra 2004, hoci pomoc bola poskytnutá 4. júla 2005. Komisia nezohľadnila prvé pozitívne výsledky ozdravného plánu vypracovaného AFR, hoci boli pozorovateľné od prvého semestra roku 2005 pri poskytnutí pomoci. Obrat bol takto k 31. decembru 2005 45 miliónov eur, teda takmer vo výške dvojnásobku obratu za predchádzajúce obdobie, ktorý bol 22,7 milióna eur. Straty sa znížili zo 14,3 milióna eur k 31. decembru 2003 na 8,1 milióna eur k 31. decembru 2005. V období medzi 4. marcom 2004 a 30. júnom 2005 sa uzatvorilo dvanásť dodávateľských zmlúv v celkovej výške 61 608 790 eur. Kumulovaná výška týchto zmlúv predstavovala 31 805 650 eur v priebehu prvého semestra roku 2005. Komisia nijakým spôsobom nezohľadnila túto dynamiku ozdravenia a skutočnosť, že pokles obratu za rok 2004 vyplýval zo stratégie nového umiestnenia na trhu technickejších vozňov s vysokou pridanou hodnotou.

117    Tento plán reštrukturalizácie Komisii detailným spôsobom predstavili francúzske orgány v korešpondencii z 24. októbra 2006. Pokiaľ sa Komisia nepovažovala za dostatočne informovanú o jeho obsahu, mala požadovať v tejto súvislosti doplnkové informácie v súlade so šetriacimi právomocami, ktorými disponuje na základe nariadenia č. 659/1999. Komisia vo všeobecnosti viedla usvedčujúce vyšetrovanie tým, že sa usilovala vylúčiť akúkoľvek okolnosť, ktorá by mohla preukázať, že AFR už nebola pri poskytnutí vratných záloh podnik v ťažkostiach.

118    Región NPDC zdôrazňuje, že on sám a CAD poskytli dotknuté vratné zálohy z dôvodu tejto dynamiky ozdravenia, ako to preukazujú diskusie, ktoré sa pri tejto príležitosti viedli na tomto súde. Napadnuté rozhodnutie tým, že vyhlásilo sporné zálohy za nezlučiteľné s ustanoveniami Zmluvy, hoci tieto zálohy smerovali k podpore konkurencieschopnosti novátorského podniku, ktorý vyvíja budúce produkty, nezohľadnilo perspektívy uvádzané členom Komisie povereným hospodárskou súťažou pri prezentácii textu 7. júla 2008, ktorý sa stal nariadením Komisie (ES) č. 800/2008 zo 6. augusta 2008 o vyhlásení určitých kategórií pomoci za zlučiteľné so spoločným trhom podľa článkov [107 ZFEÚ a 108 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 214, s. 3), (ďalej len „všeobecné nariadenie o skupinových výnimkách“), ktorého cieľmi bolo umožniť členským štátom poskytovať pomoc v prospech zamestnanosti, konkurencieschopnosti a životného prostredia bez akéhokoľvek zásadu Komisie.

119    Región NPDC tvrdí, že Komisia nevykonala analýzu hospodárskeho a konkurenčného prostredia, v ktorom sa rozvíjala AFR v čase poskytnutia vratných záloh, a najmä perspektív vývoja odvetvia kombinovanej železničnej dopravy. Na jednej strane sa opiera o štúdiu vykonanú asociáciou „pohyblivá cesta RoLa 2006“ z 8. septembra 2005, ktorá poukazovala na to, že AFR by sa mohla zúčastniť projektu železničnej diaľnice najmä z dôvodu nízkej ceny jej produktov, a na druhej strane, o štúdiu vykonanú AFR, ktorá preukazovala snahu tohto podniku s cieľom zlepšenia technickej kvality a nákladov na výrobu jeho výrobkov.

120    Komisia okrem toho opomenula zohľadniť skutočnosť, že AFR bola poskytnutá 5. novembra 2004 dotácia vo výške 1,5 milióna eur z Európskeho fondu pre regionálny rozvoj (EFRR), pričom prvá platba sa zrealizovala v novembri 2005, čo by nenastalo, ak by sa preukázalo, že AFR vykazuje znaky podniku v ťažkostiach v zmysle práva hospodárskej súťaže Únie.

121    Podľa regiónu NPDC Komisia vykonala nesprávne posúdenie aj tým, že subsidiárne kvalifikovala AFR ako podnik v ťažkostiach v zmysle bodu 11 usmernení, pričom sa nezohľadnili všetky relevantné údaje.

122    Región NPDC napokon tvrdí, že nahradenie pôvodného rozhodnutia napadnutým rozhodnutím potvrdzuje, že Komisia vykonala počas správneho konania neúplné posúdenie hospodárskeho kontextu, v ktorom sa vratné zálohy poskytli. Prijatie napadnutého rozhodnutia nemôže prekryť protiprávnosť, ktorá postihovala pôvodné rozhodnutie, keďže Komisia nepristúpila k novému dostatočne podrobnému a detailnému preskúmaniu relevantných skutkových okolností a obmedzila sa na „zastretie“ nedostatkov neúplnej analýzy.

123    CAD tvrdí, že Komisia nepristúpila k analýze všeobecného hospodárskeho kontextu, v ktorom sa uskutočnil jeho zásah, ktorý sa vyznačuje zlyhaním množstva priemyselných podnikov metalurgického odvetvia. Zdôrazňuje, že región NPDC bol zaradený právnou úpravou uplatniteľnou na štrukturálne fondy pre obdobie od roku 2000 do roku 2006 do zóny cieľa č. 2, čo z neho urobilo zónu so štrukturálnymi ťažkosťami vyžadujúcu podporu prostredníctvom verejnej pomoci na hospodársku a spoločenskú premenu.

124    CAD tiež tvrdí, že AFR v čase poskytnutia zálohy preukazovala významnú obchodnú činnosť. AFR predložila CAD dodávateľské zmluvy zodpovedajúce čiastke 30 398 301 eur v tomto období. Nezodpovedala teda kritériám podniku v ťažkostiach.

125    Plán reštrukturalizácie podniku AFR bol zrealizovaný a predložený francúzskymi orgánmi Komisii v dvoch listoch z 27. apríla 2006 a 24. októbra 2006. Tento plán spočíval najmä na novom umiestnení na trhu technickejších vozňov s najlepšou pridanou hodnotou. Táto stratégia vysvetľuje prechodný pokles obratu zisteného v roku 2004. Okrem toho tento plán sa prejavil znížením deficitu spoločnosti v roku 2005, zvýšením obratu z 22,6 milióna eur v roku 2004 na 45 miliónov eur v roku 2005 a existenciou objednávok prevyšujúcich 70 miliónov eur v roku 2006. Pokiaľ sa Komisia nepovažovala za dostatočne informovanú o tomto obnovení činnosti AFR, mala si v tejto veci vyžiadať doplňujúce informácie v súlade s vyšetrovacím právomocami, ktorými disponuje na základe nariadenia č. 659/1999. Komisia vo všeobecnosti viedla usvedčujúce vyšetrovanie tým, že sa usilovala vylúčiť akúkoľvek okolnosť, ktorá by mohla preukázať, že AFR už nebola pri poskytnutí vratných záloh podnik v ťažkostiach.

126    Napadnuté rozhodnutie sa malo okrem iného zosúladiť s oznámením Komisie o usmerneniach Spoločenstva o štátnej pomoci železničným podnikom (Ú. v. EÚ C 184, 2008, s. 13, ďalej len „usmernenia o štátnej pomoci železničným podnikom“), ktoré odporúča určité opatrenia určené na uľahčenie verejnej pomoci podnikom železničného sektora.

127    Navyše podľa francúzskej judikatúry jedine informácie uvedené v obchodnom registri umožňujú určiť, či podnik je alebo nie je v ťažkom hospodárskom postavení.

128    Komisia spochybňuje dôvodnosť tvrdení žalobcov.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

129    Na úvod treba pripomenúť, že Komisia disponuje na základe článku 107 ods. 3 ZFEÚ širokou mierou voľnej úvahy (rozsudky Súdneho dvora zo 17. septembra 1980, Philip Morris Holland/Komisia, 730/79, Zb. s. 2671, bod 17, a z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑372/97, Zb. s. I‑3679, bod 83).

130    Z tohto dôvodu si môže pri vykonávaní svojich právomocí stanoviť orientačné pravidlá prostredníctvom aktov, ako sú usmernenia uplatniteľné v prejednávanej veci, pokiaľ tieto pravidlá neodporujú ustanoveniam Zmluvy. Ak Komisia takýto akt prijala, je pre ňu záväzný (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Regione autonoma della Sardegna/Komisia, T‑171/02, Zb. s. II‑2123, bod 95 a citovanú judikatúru).

131    Súd má preto právomoc preskúmať, či Komisia dodržala pravidlá, ktoré si stanovila (rozsudok Regione autonoma della Sardegna/Komisia, už citovaný v bode 130 vyššie, bod 77).

132    Pokiaľ však široká miera voľnej úvahy Komisie, vyjadrená v prejednávanej veci ňou prijatými orientačnými pravidlami, predpokladá komplexné hodnotenia hospodárskeho a sociálneho charakteru, súd vo vzťahu k nim vykonáva len obmedzené preskúmanie. To sa obmedzuje na overenie dodržiavania pravidiel konania a povinnosti odôvodniť rozhodnutie, vecnej správnosti skutkových zistení a neexistenciu zjavne nesprávneho posúdenia skutkového stavu a zneužitia právomoci (pozri rozsudok Regione autonoma della Sardegna/Komisia, už citovaný v bode 130 vyššie, bod 78 a citovanú judikatúru).

133    Je potrebné pripomenúť, že aj keď v práve Únie neexistuje definícia podniku v ťažkostiach, Komisia v bode 9 usmernení vychádza z toho, že firma je v ťažkostiach, „keď táto nie je schopná, či už prostredníctvom svojich vlastných zdrojov, alebo pomocou finančných prostriedkov, ktoré je schopná získať od svojich vlastníkov/akcionárov alebo veriteľov, zamedziť stratám, ktoré by ju bez vonkajšej intervencie verejných orgánov takmer s určitosťou odsúdili na vylúčenie z obchodnej činnosti v krátkodobom alebo strednodobom horizonte“.

134    Podľa bodu 10 písm. a) usmernení sa firma „v princípe a bez ohľadu na jej veľkosť“ považuje za nachádzajúcu sa v ťažkostiach, v prípade spoločnosti s ručením obmedzeným, „kde sa viac ako polovica jej základného imania prekryla stratou a viac ako štvrtina tohto kapitálu bola prekrytá stratou v priebehu predchádzajúcich 12 mesiacov“. Podľa bodu 10 písm. c) usmernení to isté platí bez ohľadu na typ dotknutej spoločnosti, keď spĺňa kritériá v súlade s vnútroštátnym zákonodarstvom na to, aby sa stala predmetom konania vo veci kolektívnej insolventnosti.

135    Podľa bodu 11 usmernení:

„Aj keď sa nevyskytuje žiadna z okolností uvedených v bode 10, firma sa môže stále považovať za nachádzajúcu sa v ťažkostiach predovšetkým v prípadoch, keď sa prejavuje obvyklými príznakmi firmy v ťažkostiach, ako sú rastúce straty, klesajúci obrat, rastúce skladové zásoby, nadmerná kapacita, pokles peňažného toku, rastúce dlhy, stúpajúce úrokové poplatky a klesajúca alebo nulová čistá hodnota aktív. V akútnych prípadoch sa firma už mohla stať insolventnou alebo môže byť predmetom konania vo veci kolektívnej insolventnosti, ktoré sa začalo v súlade s domácim zákonodarstvom. V poslednom menovanom prípade sa tieto usmernenia uplatňujú na akúkoľvek pomoc poskytnutú v rámci takýchto postupov, ktoré vedú k tomu, že firma pokračuje v obchodnej činnosti. V každom prípade je firma v ťažkostiach oprávnená dostať pomoc len vtedy, ak sa nemôže preukázateľne zotaviť prostredníctvom svojich vlastných zdrojov alebo finančných prostriedkov, ktoré získa od svojich vlastníkov/akcionárov alebo zo zdrojov na trhu.“

136    V prejednávanom prípade sa Komisia pri kvalifikácii AFR ako podniku v ťažkostiach oprela predovšetkým o bod 10 písm. a) usmernení. V tejto súvislosti zdôraznila, že vlastné imanie spoločnosti AFR bolo v mínuse od roku 2001 a v čase poskytnutia pomoci spoločnosť nebola schopná zastaviť túto tendenciu a dosiahnuť kladné vlastné imanie. Komisia vychádzala z finančných údajov uvedených v odôvodnení č. 15 napadnutého rozhodnutia, ktoré žalobcovia nespochybnili, preukazujúcich, že vlastné imanie spoločnosti AFR bolo k 31. decembru 2001 v mínuse vo výške 8,7 milióna eur, k 31. decembru 2003 vo výške 23 miliónov eur a k 31. decembru 2004 vo výške 21,09 milióna eur.

137    Komisia sa v odôvodneniach č. 38 a 39 napadnutého rozhodnutia subsidiárne domnievala, že AFR v čase poskytnutia pomoci zodpovedala definícii podniku v ťažkostiach podľa bodu 11 usmernení. Vychádzala z neustáleho poklesu obratu a pretrvávajúcej úrovni strát spoločnosti AFR. Finančné údaje uvedené v odôvodnení č. 15 napadnutého rozhodnutia, ktoré žalobcovia nespochybnili, totiž preukazujú, že obrat spoločnosti AFR, ktorý bol 70 miliónov eur k 31. decembru 2001, 42 miliónov eur k 31. decembru 2002 a 42,7 milióna eur k 31. decembru 2003, sa znížil na iba 22,7 milióna eur k 31. decembru 2004. Tieto údaje tiež poukazujú na to, že hospodársky výsledok spoločnosti bol záporný vo výške 10 500 000 eur k 31. decembru 2001, 2 083 746 eur k 31. decembru 2002, 14 270 634 eur k 31. decembru 2003 a 11 589 620 eur k 31. decembru 2004.

138    Komisia tiež v odôvodnení č. 39 napadnutého rozhodnutia zdôraznila, že spoločnosť AFR od januára 2004 nebola schopná zaplatiť k termínu splatnosti sociálne a daňové záväzky vo výške 4,3 milióna eur, a preto bola nútená požiadať o odklad a o splátkový kalendár na vyrovnanie týchto dlhov.

139    Komisia okrem toho v odôvodnení č. 40 napadnutého rozhodnutia zohľadnila údaje uvedené francúzskymi orgánmi, konkrétne na jednej strane úvery poskytnuté spoločnosti AFR (zvýšenie povoleného prečerpania na bežnom účte povolené súkromnou bankou a zálohy získané od jej zákazníkov) a na druhej strane skutočnosť, že AFR požívala rôzne záruky poskytnuté určitou finančnou inštitúciou. Komisia sa však domnievala po prvé, že spoločnosť AFR nebola vzhľadom na vlastné negatívne imanie schopná prekonať ťažkosti pomocou vlastných zdrojov, po druhé, že akcionár spoločnosti AFR nebol napriek svojim vkladom na podporu spoločnosti schopný sám zabezpečiť ozdravenie svojej dcérskej spoločnosti, a po tretie, že vyššie uvedené úvery a záruky svedčia nanajvýš o určitej schopnosti získať krátkodobé úvery v obmedzenej výške bez možnosti konštatovať, že AFR by mohla čeliť svojim ťažkostiam vďaka prostriedkom získaným z finančných zdrojov trhu.

140    Napokon Komisia v napadnutom rozhodnutí v odôvodneniach č. 42 až 43 vylúčila tvrdenie, podľa ktorého opatrenia na reštrukturalizáciu AFR zavedené od roku 2004 začali vykazovať pozitívne výsledky v priebehu mesiacov predchádzajúcich poskytnutie vratných záloh. Komisia sa totiž domnievala, že uvádzané výsledky boli slabé, neisté, že sa týkali relatívne krátkeho obdobia a že ich nemožno považovať za seriózne náznaky ozdravenia finančnej situácie AFR v porovnaní s okolnosťami, ktoré preukazovali existenciu vážnych ťažkostí, akými sú záporný hospodársky výsledok a záporný vlastný kapitál od roku 2001.

141    Predovšetkým treba konštatovať, že Komisia sa správne domnievala, že o podniku vykazujúcom záporný vlastný kapitál a záporný hospodársky výsledok platí domnienka, že ide o podnik v ťažkostiach z hľadiska kritérií definovaných v bode 11 usmernení.

142    Pokiaľ ide o údaje, ktoré mala podľa žalobcov Komisia zohľadniť, treba zdôrazniť, že francúzske orgány informovali Komisiu vo svojej korešpondencii z 27. apríla 2006 a 24. októbra 2006 o prijatí opatrení na reštrukturalizáciu spoločnosti AFR. Vo svojom liste z 24. októbra 2006 zdôraznili, že zníženie obratu v roku 2004 bolo spojené so zámerom stiahnuť sa z trhu netechnických vozňov a že trend bol od roku 2005 povzbudivý vzhľadom na obrat 45 miliónov eur v roku 2005 a objednávky vo výške prevyšujúcej 70 miliónov eur na konci roku 2006.

143    Obrat spoločnosti AFR k 31. decembru 2005 a výška jej objednávok ku koncu roku 2006 sú však skutočnosti nasledujúce po poskytnutí sporných záloh, ktoré nastalo 4. júla 2005. Judikatúra v tejto súvislosti jasne spresňuje, že otázku, či opatrenie predstavuje pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, treba posúdiť s ohľadom na situáciu, ktorá existovala v čase prijatia tohto opatrenia. Ak by Komisia prihliadala k neskorším skutočnostiam, zvýhodnila by vlastne členské štáty, ktoré si nesplnili povinnosť oznámiť pomoc, ktorú hodlajú poskytnúť, v štádiu plánu pomoci (pozri rozsudok Biria, už citovaný v bode 12 vyššie, bod 120 a citovanú judikatúru).

144    Okrem toho zlepšenie situácie prijímajúceho podniku počas roka, keď boli priznané sporné opatrenia, nemôže ovplyvniť posúdenie jeho situácie v čase poskytnutia opatrenia, a to najmä preto, lebo nemožno vylúčiť, že existencia týchto opatrení mohla tento vývoj ovplyvniť (rozsudok Biria, už citovaný v bode 12 vyššie, body 148 a 170).

145    Komisia teda nevykonala zjavne nesprávne posúdenie tým, že nezohľadnila výšku obratu AFR k 31. decembru 2005, ako ani nesplatné objednávky ku koncu roku 2006.

146    Pokiaľ ide o prvé pozitívne výsledky opatrení na reštrukturalizáciu AFR zavedených od roku 2004, ktoré uvádzajú žalobcovia, konkrétne zvýšenie obratu AFR v prvom semestri roku 2005, zníženie jej strát a nesplatných zmlúv uzatvorených počas obdobia od 4. marca 2004 do 30. júna 2005, treba konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí a vo svojich písomnostiach správne zdôraznila, že žiadna z týchto okolností vzhľadom na ich miernu povahu a skutočnosť, že sa týkajú relatívne krátkeho obdobia, nebola spôsobilá vyvrátiť domnienku, že AFR, vykazujúca záporný vlastný kapitál a zaznamenávajúca významné straty od roku 2001, bola v čase poskytnutia sporných záloh podnikom v ťažkostiach z hľadiska kritérií definovaných v bode 11 usmernení. To isté platí o perspektívach vývoja železničného odvetvia uvádzaných regiónom NPDC vzhľadom na ich náhodnú a neistú povahu. Úrovne finančných strát a dlhov sú totiž samotné kritériami spôsobilými preukázať povahu podniku v ťažkostiach [pozri v tomto zmysle usmernenia spoločenstva o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach z roku 1999 (Ú. v. ES C 288, 1999, s. 2; Mim. vyd. 08/001 s. 322), rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Corsica Ferries France/Komisia, T‑349/03, Zb. s. II‑2197, bod 191, a Biria, už citovaný v bode 12 vyššie, bod 135].

147    Za týchto okolností Komisii, ktorá bola schopná rozhodnúť o kvalifikácii AFR ako podniku v ťažkostiach na základe informácií, ktorými disponovala, neprináležalo nariadiť Francúzskej republike poskytnúť jej ďalšie informácie (pozri vo tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 28).

148    Tvrdenie regiónu NPDC, podľa ktorého Komisia opomenula zohľadniť dotáciu získanú AFR z EFRR v novembri 2005, sa musí tiež zamietnuť. Poskytnutie dotácie z EFRR, o ktorom rozhodujú francúzske orgány na základe rozdelenia zodpovedností medzi Komisiou a členskými štátmi vyplývajúceho najmä z nariadenia Rady (ES) č. 1260/1999 z 21. júna 1999 o všeobecných ustanoveniach o štrukturálnych fondoch (Ú. v. ES L 161, s. 1; Mim. vyd. 14/001, s. 31), nemôže totiž Komisiu viazať z hľadiska kvalifikácie príjemcu tejto dotácie ako podniku v ťažkostiach podľa právnej úpravy Únie uplatniteľnej na štátnu pomoc.

149    Pokiaľ ide o tvrdenie CAD založené na usmerneniach o štátnej pomoci železničným podnikom, treba konštatovať, že tieto usmernenia nie sú na prejednávaný prípad uplatniteľné, pretože AFR nezodpovedá definícii železničného podniku stanovenej v článku 3 smernice Rady 91/440/EHS z 29. júla 1991 o rozvoji železníc spoločenstva (Ú. v. ES L 237, s. 25; Mim. vyd. 07/001, s. 341).

150    Pokiaľ ide o tvrdenie CAD založené na francúzskej judikatúre týkajúcej sa definície podniku v ťažkostiach, treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa právny poriadok Únie v zásade nesnaží definovať pojmy na základe jedného alebo viacerých vnútroštátnych právnych poriadkov bez výslovného spresnenia (pozri rozsudok Súdneho dvora z 22. mája 2003, Komisia/Nemecko, C‑103/01, Zb. s. I‑5369, bod 33 a citovanú judikatúru). Usmernenia však neobsahujú žiaden odkaz na vnútroštátne právne poriadky s výnimkou definície konania vo veci kolektívnej insolventnosti, ktoré nie je predmetom prejednávanej veci. Nie je teda opodstatnené zohľadniť francúzsku judikatúru na účely posúdenia zákonnosti kvalifikácie AFR ako podniku v ťažkostiach vykonanej Komisiou v napadnutom rozhodnutí.

151    Okrem toho zaradenie regiónu NPDC do zóny cieľa č. 2 právnou úpravou uplatniteľnou na štrukturálne fondy pre obdobie od roku 2000 do roku 2006, na ktoré sa odvoláva CAD, nepredstavuje relevantnú skutočnosť, ktorú by mala Komisia za okolností prejednávaného prípadu zohľadniť na účely posúdenia, či AFR bola podnikom v ťažkostiach. Podľa usmernení skutočnosť, že podnik v ťažkostiach sa nachádza v dotovanom regióne, je skutočnosťou, ktorú musí Komisia zohľadniť pri posúdení zlučiteľnosti pomoci na reštrukturalizáciu. V žiadnom prípade to však neznamená, že táto okolnosť sa musí zohľadniť pri charakteristike dotknutého podniku za podnik v ťažkostiach.

152    Pokiaľ ide o tvrdenie regiónu NPDC založené na porušení všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách, treba konštatovať, že región NPDC neuvádza, ktoré ustanovenie tejto právnej úpravy Komisia pri prijatí napadnutého rozhodnutia porušila. Táto výhrada teda musí byť zamietnutá.

153    Zo všetkých vyššie uvedených okolností vyplýva, že Komisia nevykonala zjavne nesprávne posúdenie tým, že kvalifikovala AFR ako podnik v ťažkostiach.

154    Je teda opodstatnené zamietnuť druhú časť štvrtého dôvodu žaloby T‑267/08, založenú na nesprávnej kvalifikácii AFR ako podniku v ťažkostiach, a tretí dôvod žaloby T‑279/08, založený na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o pojem podnik v ťažkostiach.

7.     O piatom dôvode žaloby T‑267/08, založenom na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o údajnú výhodu, ktorú AFR získalo z vratných záloh

a)     Tvrdenia účastníkov konania

155    Región NPDC tvrdí, že o pomoc v zmysle článku 107 ZFEÚ by išlo iba vtedy, ak by príjemca záloh nemohol za rovnakých podmienok získať na úverovom trhu sadzbu uplatnenú na vrátenie týchto záloh. V prejednávanom prípade však Komisia vylúčila dôkazy predložené francúzskymi orgánmi, ktoré mohli preukázať, že AFR v okamihu poskytnutia sporných záloh ešte požívala dôveru bánk a svojich zákazníkov z hľadiska „osobitných produktov navrhnutých špecifickými finančnými inštitúciami“, bez toho, aby vykonala analýzu úverového trhu. Nepreukázala teda, že AFR by nemohla získať na trhu prostriedky za rovnakú alebo podobnú sadzbu ako bola sadzba poskytnutá regiónom NPDC alebo CAD. Nepreukázala teda, že sporné zálohy priniesli AFR výhodu.

156    Región NPDC zdôrazňuje, že Komisia nepreukázala, v čom sa žalobcovia nesprávali v prejednávanom prípade ako súkromní investori. Sporné zálohy sa poskytli s cieľom sprevádzať ozdravný plán AFR vzhľadom na jeho perspektívy vývoja a reštrukturalizácie. AFR získala úvery a záruky preukazujúce dôveru jej obchodných partnerov, a Komisia nepreukázala, v čom tieto úvery a tieto záruky neumožnili AFR obrátiť sa na trh s cieľom prekonať ťažkosti, ktorým čelila.

157    Komisia spochybňuje dôvodnosť tvrdení regiónu NPDC.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

158    Na účely posúdenia, či určité štátne opatrenie predstavuje štátnu pomoc, je potrebné určiť, či prijímajúci podnik získal hospodársku výhodu, ktorú by za normálnych trhových podmienok nezískal (rozsudok Súdneho dvora z 11. júla 1996, SFEI a i., C‑39/94, Zb. s. I‑3547, bod 60; rozsudky Súdu prvého stupňa Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein‑Westfalen/Komisia, už citovaný v bode 74 vyššie, a z 3. marca 2010, Bundesverband deutscher BankenKomisia, T‑163/05, Zb. s. II‑387, bod 35).

159    Na tento účel je relevantné uplatniť kritérium uvedené v napadnutom rozhodnutí, založené na možnostiach podniku príjemcu získať dotknuté sumy za rovnakých podmienok na kapitálovom trhu. Je predovšetkým dôležité položiť si otázku, či by súkromný investor zrealizoval dotknutú transakciu za rovnakých podmienok (rozsudok Cityflyer Express/Komisia, už citovaný v bode 112 vyššie, bod 51).

160    V prejednávanom prípade treba zdôrazniť, že Komisia vychádzala v odôvodnení č. 28 napadnutého rozhodnutia zo zistenia, že AFR, vzhľadom na jej finančnú situáciu, nemohla získať finančné prostriedky na úverovom trhu za rovnako výhodných podmienok ako boli podmienky zo strany žalobcov, keďže sporné zálohy boli poskytnuté bez akejkoľvek záruky zabezpečujúcej ich splatenie, zatiaľ čo uplatnené úrokové sadzby zodpovedali pôžičkám „zaisteným bežnými zárukami“. Z analýzy praxe finančných trhov vykonanej v roku 2004 v prospech Komisie audítorskou kanceláriou (pozri body 49 a 53 vyššie), ktorá viedla k prijatiu oznámenia z roku 2008 o referenčných sadzbách, však vyplýva, že v situácii, ktorá predstavuje analogické riziko ako je riziko v prejednávanom prípade, konkrétne podnik v ťažkostiach ponúkajúci nízku úroveň záruky, sa k referenčnej sadzbe pridáva zvýšenie o 1 000 základných bodov.

161    Okrem toho je správne, že Komisia v odôvodneniach č. 29 až 32 napadnutého rozhodnutia vylúčila skutočnosti uvádzané francúzskymi orgánmi na účely preukázania, že AFR v okamihu poskytnutia záloh ešte požívala dôveru svojich bánk a svojich zákazníkov. Prečerpanie bežného účtu povolené súkromnou bankou je veľmi krátkodobý úver oproti vratným zálohám s trojročnou splatnosťou, a teda nie je predmetom rovnakých analýz rizík zo strany veriteľov. Skutočnosť, že dlžník mohol získať krátkodobý úver teda neumožňuje posúdiť jeho možnosti získať úver s dlhšou splatnosťou, ktorého splatenie bude záležať od životaschopnosti dlžníka. Okrem toho zálohy zaplatené zákazníkmi AFR boli predmetom protizáruky určitej finančnej inštitúcie, čo znamená, že títo zákazníci nepodstupovali riziko spojené s finančnou situáciou spoločnosti AFR, z čoho vyplýva, že nemali dôvod podrobiť vyplatenie dotknutých záloh analýze finančnej stability podniku podobnej tej, ktorú by vykonal potenciálny veriteľ zamýšľajúci poskytnúť pôžičku bez záruky.

162    Z napadnutého rozhodnutia preto vyplýva, že Komisia vykonala tak, ako bola povinná, analýzu smerujúcu k tomu, aby sa uistila, že príjemca pomoci nemohol získať pôžičku za rovnakých podmienok na úverovom trhu. Okrem toho región NPDC nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že táto analýza bola postihnutá vadou zjavne nesprávneho posúdenia.

163    Z vyššie uvedeného vyplýva, že piaty dôvod žaloby T‑267/08 je opodstatnené zamietnuť ako nedôvodný.

8.     O šiestom dôvode žaloby T‑267/08, založenom na nesprávnom posúdení výšky pomoci

a)     O prvej časti šiesteho dôvodu žaloby T‑267/08, založenej na absencii určenia výšky pomoci, ktorá sa má vymáhať

 Tvrdenia účastníkov konania

164    Región NPDC tvrdí, že Komisia je povinná pri rozhodovaní o nariadení vymáhania pomoci určiť výšku pomoci, ktorá sa má vymáhať. Judikatúra pripustila, že Komisia vzhľadom na osobitné ťažkosti vykonáva približné ohodnotenie pomoci, ale tieto okolnosti sú predmetom súdneho preskúmania súdu Únie v celom rozsahu. V prejednávanom prípade Komisia nesplnila žiadnu zo svojich povinností týkajúcich sa určenia výšky pomoci vzhľadom na úplnú absenciu ohodnotenia tejto čiastky v napadnutom rozhodnutí.

165    Komisia sa mala, pokiaľ potrebovala bližšie informácie o platnej úrokovej sadzbe v okamihu poskytnutia pomoci, obrátiť na francúzske orgány s požiadavkou s cieľom ich získania alebo adresovať Francúzskej republike príkaz v tomto zmysle. Komisia okrem toho neuviedla žiadnu osobitnú ťažkosť s určením presnej hodnoty pomoci. Takéto ťažkosti neexistujú, pretože na jednej strane päťročná lehota nie je lehotou neprimeranou na účely vyjasnenia sadzieb platných v okamihu poskytnutia pomoci v júli 2005, a na druhej strane zisťovanie, či je úroková sadzba nižšia ako hodnota trhu nepredstavuje pre Komisiu neprekonateľnú ťažkosť.

166    Komisia navrhuje, aby táto časť žalobného dôvodu bola zamietnutá.

 Posúdenie Všeobecným súdom

167    Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry žiadne ustanovenie práva Únie si nevyžaduje, aby Komisia, keď nariaďuje vrátenie pomoci, ktorá bola vyhlásená za nezlučiteľnú so spoločným trhom, stanovila presnú výšku pomoci, ktorá má byť vrátená. V tejto súvislosti stačí, ak rozhodnutie Komisie obsahuje údaje umožňujúce jeho adresátovi túto výšku určiť bez neprimeraných ťažkostí (rozsudky Súdneho dvora z 12. októbra 2000, Španielsko/Komisia, C‑480/98, Zb. s. I‑8717, bod 25; z 12. mája 2005, Komisia/Grécko, C‑415/03, Zb. s. I3875, bod 39, a zo 14. februára 2008, Komisia/Grécko, C‑419/06, Zb. s. I‑27*, bod 44).

168    V prejednávanom prípade napadnuté rozhodnutie vo svojom odôvodnení č. 58 ohodnocuje výšku štátnej pomoci tvorenú vratnými zálohami na základe rozdielu medzi reálnym úrokom splatným po uplynutí lehoty splatnosti vratných záloh a úrokom, ktorý by bol splatný pri uplatnení referenčnej sadzby platnej v čase poskytnutia pomoci, zvýšenej o 800 základných bodov.

169    Tieto údaje umožňujú Francúzskej republike samotnej a bez neprimeraných ťažkostí určiť výšku pomoci vyhlásenej za nezlučiteľnú so spoločným trhom na základe histórie referenčných sadzieb uvedených na webovej stránke Generálneho riaditeľstva (GR) Komisie pre hospodársku súťaž.

170    Z toho vyplýva, že je potrebné zamietnuť prvú časť tohto žalobného dôvodu ako nedôvodnú.

b)     O druhej časti šiesteho dôvodu žaloby T‑267/08, založenej na nesprávnom posúdení rizikovej prirážky

 Tvrdenia účastníkov konania

171    Región NPDC uvádza, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o jej metódu výpočtu sadzby, ktorú mohla AFR získať na úverovom trhu, ohodnotenú v pôvodnom rozhodnutí na referenčnú sadzbu platnú v okamihu poskytnutia pomoci zvýšenú o 800 základných bodov.

172    Región NPDC pripúšťa, že oznámenie z roku 1997 o referenčných sadzbách stanovuje, že referenčná sadzba je minimálna sadzba, ktorú možno zvýšiť v situácii mimoriadneho rizika, ale domnieva sa, že Komisia nepredložila žiaden dôkaz odôvodňujúci, že v prejednávanom prípade zvýšenie referenčnej sadzby, ktorá môže dosiahnuť „400 aj viac bázických bodov“ podľa tohto oznámenia, bola dvojnásobkom čiastky uvedenej v tomto texte.

173    Spochybňuje odkaz na rozhodnutie Komisie 2007/492/ES z 24. januára 2007 o štátnej pomoci Nemecka C 38/2005 (ex NN 52/2004) v prospech skupiny Biria (Ú. v. EÚ L 183, s. 27), ktorý urobila Komisia v pôvodnom rozhodnutí, aby odôvodnila dotknuté zvýšenie o 800 základných bodov. Na rozdiel od tvrdenia Komisie totiž dotknuté situácie nie sú totožné. Vo veci Biria spočívala poskytnutá pomoc v účasti tichého spoločníka vo výške viac ako 2 milióny eur až do roku 2010, teda v dlhodobej účasti, zatiaľ čo v prejednávaných veciach ide o vratnú zálohu vo výške 2 miliónov eur, ktorej riziká nesú dve odlišné entity, navyše poskytnutej na dobu troch rokov, teda krátkodobo, pričom oznámenie z roku 1997 o referenčných sadzbách definuje strednodobé a dlhodobé pôžičky ako pôžičky na päť až desať rokov. Navyše vo veci Biria sa dotknutý podnik považoval za nestabilný, pretože prijal konkurzný plán, zatiaľ čo AFR, ďaleko od prijatia takého plánu, prijala a zaviedla ozdravný plán.

174    Región NPDC sa domnieva, že Komisia v každom prípade nemohla založiť vymedzenie sadzby, ktorú mohol podnik získať na úverovom trhu, iba na samotnom izolovanom rozhodnutí, ktorého skutkové okolnosti sa navyše odlišovali od situácie AFR. Takýto prístup poškodzuje predvídateľnosť a právnu istotu. Spôsobuje arbitrárnosť prijatia rozhodnutia Komisie v tejto oblasti. V prípade absencie presného rámca môže Komisia zneužiť mieru voľnej úvahy, ktorá je jej priznaná na účely určenia zvýšení referenčnej sadzby, najmä pri uplatnení dostatočne veľkého zvýšenia tak, aby sa na čiastku pomoci nemohla uplatniť pôsobnosť pravidiel de minimis.

175    Podľa regiónu NPDC Komisia sama uznala nedostatky jej metódy výpočtu referenčnej a diskontnej sadzby vo svojom oznámení z roku 2008 o referenčných sadzbách, ktoré zrušilo a nahradilo oznámenie o referenčných sadzbách z roku 1997.

176    Okrem toho región NPDC dodal v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu, že spochybňuje novú metódu výpočtu zvolenú v napadnutom rozhodnutí z dôvodu, že Komisia nespresnila, či základ zvolený pre výpočet bola sadzba Euribor na jeden rok, sadzba menového trhu alebo akýkoľvek iný základ pre výpočet.

177    Komisia spochybňuje dôvodnosť tvrdení regiónu NPDC.

 Posúdenie Všeobecným súdom

178    Treba zdôrazniť, že s výnimkou tvrdenia uvedeného v bode 176 vyššie sa argumentácia regiónu NPDC uvedená v rámci druhej časti tohto žalobného dôvodu týka metódy výpočtu vyjadrenej Komisiou v pôvodnom rozhodnutí, a nie metódy výpočtu uvedenej v napadnutom rozhodnutí. Región NPDC totiž nezmenil formuláciu tohto žalobného dôvodu pri prispôsobení svojich návrhov a dôvodov v nadväznosti na zrušenie pôvodného rozhodnutia a prijatie napadnutého rozhodnutia.

179    Metóda výpočtu rizikovej prirážky použitá Komisiou v napadnutom rozhodnutí sa však odlišuje od metódy použitej v pôvodnom rozhodnutí. Tak, ako sa konštatovalo v bodoch 49 až 55 vyššie, táto metóda je založená, na rozdiel od pôvodného rozhodnutia, predovšetkým na analýze praxe finančných trhov, pokiaľ ide o rizikové prirážky v prípade kumulácie rizík spojených so solventnosťou podniku a ponúknutými zárukami.

180    Región NPDC uviedol v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu zachovať druhú časť tohto žalobného dôvodu, „pretože Komisia neodôvodňuje vždy presvedčivým spôsobom dôvodnosť metódy výpočtu, ktorú používa na posúdenie prvkov pomoci“.

181    Treba konštatovať, že argumentácia regiónu NPDC zamieňa otázky formálneho odôvodnenia a vecného posúdenia. Podľa judikatúry citovanej v bode 45 vyššie je povinnosť odôvodnenia podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlišovať od otázky meritórnej zákonnosti sporného aktu. Treba však zdôrazniť, že dostatočná povaha odôvodnenia sa konštatovala pri preskúmaní prvého dôvodu žaloby T‑267/08 a druhého dôvodu žaloby T‑279/08.

182    Pokiaľ ide o tvrdenie regiónu NPDC uvedené v bode 176 vyššie, podľa ktorého nebol základ pre výpočet v napadnutom rozhodnutí spresnený, treba konštatovať, že základ zvolený pre výpočet, teda uplatniteľná referenčná sadzba, je jasne a presne vymedzený oznámeniami z roku 1997 a z roku 2008 o referenčných sadzbách, obidva uverejnené v Úradnom vestníku, na ktoré napadnuté rozhodnutie odkazuje. Oznámenie z roku 1997 o referenčných sadzbách uplatniteľné ku dňu poskytnutia záloh a až do júla 2008, spresňuje, že referenčná sadzba sa rovná priemernej hodnote smerných sadzieb zaznamenaných za predchádzajúce mesiace september, október a november, že sa počas roka upraví, keď sa odchýli o viac ako 15 % od priemernej hodnoty smerných sadzieb zaznamenaných za tri posledné známe mesiace, pričom samotná smerná sadzba je pre Francúzsko definovaná ako medzibanková swapová sadzba počítaná na päť rokov, zvýšená o prirážku 0,75 bodu (75 základných bodov). Oznámenie z roku 2008 o referenčných sadzbách uplatniteľné od 1. júla 2008 spresňuje, že základná sadzba je založená na 1-ročnom IBOR‑e a presne vymedzuje podmienky aktualizácie tejto sadzby. História referenčných sadzieb, uvedená, ako sa pripomenulo v bode 169 vyššie, na webovej stránke Generálneho riaditeľstva (GR) Komisie pre hospodársku súťaž, umožňuje ľahko stanoviť, aká referenčná sadzba je uplatniteľná v prejednávanom prípade. Táto výhrada sa teda musí zamietnuť ako nedôvodná.

183    Je teda potrebné zamietnuť druhú časť tohto žalobného dôvodu.

184    Z toho vyplýva, že treba zamietnuť v celom rozsahu šiesty dôvod žaloby T‑267/08, založený na absencii určenia výšky pomoci, ktorá sa má vymáhať.

9.     O siedmom dôvode žaloby T‑267/08, založenom na porušení práva na obranu v rámci sporového konania a zneužití právomoci

a)     Tvrdenia účastníkov konania

185    Región NPDC tvrdí, že Komisia využila prijatie napadnutého rozhodnutia na podporu svojej analýzy, nezákonné dodanie doplňujúcich okolností a dala takto odpoveď na písomné vyjadrenia, ktoré predložil v rámci sporového konania. Komisia tým, že do napadnutého rozhodnutia zahrnula nové okolnosti týkajúce sa opatrení na reštrukturalizáciu zamýšľaných AFR a metódy výpočtu výšky pomoci, mala za cieľ pozbaviť žalobu podanú regiónom NPDC účinku, čo predstavuje porušenie práva na obranu a zneužitie právomoci.

186    Komisia navrhuje, aby bol tento žalobný dôvod zamietnutý.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

187    Podľa regiónu NPDC Komisia tým, že do napadnutého rozhodnutia zahrnula nové okolnosti určené ako odpoveď na jeho písomné vyjadrenia, mala za cieľ pozbaviť jeho žalobu účinku, čo predstavuje porušenie práva na obranu v rámci sporového konania a zneužitie právomoci.

188    Na úvod treba preskúmať zákonnosť zrušenia vykonaného Komisiou.

189    V tejto súvislosti je užitočné pripomenúť judikatúru v oblasti zrušenia správnych aktov, ktoré adresátovi zverujú subjektívne práva alebo podobné výhody. Súdny dvor s výhradou ochrany legitímnej dôvery a zásady právnej istoty (pozri rozsudok Súdneho dvora z 24. januára 2002, Conserve Italia/Komisia, C‑500/99 P, Zb. s. I‑867, bod 90 a citovanú judikatúru) a pod podmienkou, že takéto zrušenie nastane v primeranej lehote (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, González y Díez/Komisia, T‑25/04, Zb. s. II‑3121, bod 97), inštitúciám Únie priznal právo zrušiť rozhodnutie, ktorým sa jeho adresátovi priznal prospech, z dôvodu protiprávnosti, ktorá ho postihuje.

190    Toto právo zrušiť protiprávne rozhodnutie musí byť a fortiori priznané inštitúciám Únie, pokiaľ ide o akt, ktorým sa nezakladajú práva, postihnutý protiprávnosťou, akým je napadnuté rozhodnutie. V takom prípade totiž úvahy týkajúce sa ochrany legitímnej dôvery a práv nadobudnutých adresátom z rozhodnutia nebránia zrušeniu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. júla 1997, AssiDomän Kraft Products a i./Komisia, T‑227/95, Zb. s. II‑1185, bod 41). Treba okrem iného zdôrazniť, že Komisia odôvodnila toto zrušenie z právneho hľadiska dostatočne v odôvodneniach č. 8 až 12 napadnutého rozhodnutia.

191    Komisia bola teda oprávnená zrušiť pôvodné rozhodnutie.

192    Pokiaľ ide o doplnenie nových skutočností v napadnutom rozhodnutí, treba konštatovať v súvislosti s okolnosťami týkajúcimi sa opatrení na reštrukturalizáciu prijatými AFR, že cieľom tohto doplnenia zo strany Komisie bolo odpovedať na tvrdenia uvádzané žalobcami v ich sporových žalobách detailnejšie než v pôvodnom rozhodnutí. Toto zohľadnenie tvrdení uvádzaných samotnými žalobcami nepredstavuje porušenie práva na obranu v rámci sporového konania.

193    Pokiaľ ide o nové odôvodnenie týkajúce sa metódy výpočtu rizikovej prirážky, treba konštatovať, že toto odôvodnenie bezpochyby nebolo predmetom kontradiktórnej diskusie v priebehu sporového konania týkajúceho sa pôvodného rozhodnutia. Naproti tomu bolo predmetom kontradiktórnej diskusie na Všeobecnom súde, pretože žalobcovia boli vyzvaní na predloženie svojich pripomienok k napadnutému rozhodnutiu. Táto diskusia okrem iného umožnila jednému z dvoch žalobcov, CAD, vzniesť výhradu týkajúcu sa zákonnosti nového odôvodnenia, ktorá sa preskúmala v bodoch 49 až 55 vyššie. Zásada kontradiktórnosti na Všeobecnom súde teda bola dodržaná.

194    Z toho vyplýva, že výhrada založená na porušení práva na obranu v priebehu sporového konania musí byť zamietnutá ako nedôvodná.

195    Región NPDC tiež uvádza, že zahrnutie nových okolností do napadnutého rozhodnutia malo za cieľ pozbaviť jeho žalobu účinku a predstavuje zneužitie právomoci.

196    Podľa judikatúry sa pojem zneužitia právomoci týka skutočnosti, keď správny orgán využil svoje právomoci na iný účel ako na ten, na ktorý mu boli zverené (rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Fedesa a i., C‑331/88, Zb. s. I‑4023, bod 24, a z 10. mája 2005, Taliansko/Komisia, C‑400/99, Zb. s. I‑3657, bod 38). Rozhodnutie má vadu spočívajúcu v zneužití právomoci len vtedy, ak je na základe objektívnych, relevantných a koherentných ukazovateľov zjavné, že bolo prijaté na takýto účel (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 9. septembra 2010, Evropaïki Dynamiki/Komisia, T‑387/08, Zb. s. II‑178*, bod 159 a citovaná judikatúra).

197    V prejednávanom prípade región NPDC nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že Komisia využila svoju právomoc zrušiť pôvodné rozhodnutie a prijať nové rozhodnutie na iný účel ako opraviť protiprávnosť postihujúcu pôvodné rozhodnutie a rozhodnúť o existencii štátnej pomoci a jej zlučiteľnosti so spoločným trhom.

198    Výhrada založená na zneužití právomoci musí byť preto zamietnutá.

199    Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod treba zamietnuť ako celok.

200    Zo všetkých vyššie uvedených okolností vyplýva, že prejednávané žaloby treba zamietnuť ako nedôvodné.

 O trovách

201    Podľa článku 87 ods. 2 prvého pododseku rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté a podľa jeho odseku 3 prvého pododseku môže Všeobecný súd vo výnimočných prípadoch rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania.

202    V prejednávanom prípade treba zdôrazniť, že Komisia nenavrhla zaviazať žalobcov na náhradu trov konania.

203    Okrem toho treba konštatovať, že Komisia uznala, že pôvodné rozhodnutie, ktorého sa pôvodne týkali prejednávané žaloby, bolo protiprávne, pretože bolo nedostatočne odôvodnené, a že ho z tohto dôvodu zrušila.

204    Za týchto okolností je opodstatnené rozhodnúť, že Komisia je povinná nahradiť všetky trovy konania s výnimkou trov konania vynaložených žalobcami po doručení rozhodnutia o zrušení pôvodného rozhodnutia, ktoré budú znášať žalobcovia.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      O návrhoch na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2008) 1 089 v konečnom znení z 2. apríla 2008 o štátnej pomoci C 38/2007 (ex NN 45/2007) poskytnutej Francúzskom v prospech spoločnosti Arbel Fauvet Rail SA nie je potrebné rozhodnúť.

2.      Žaloby sa zamietajú.

3.      Európska komisia je povinná nahradiť trovy konania s výnimkou trov konania vynaložených regiónom Nord‑Pas‑de-Calais a Communauté d’agglomération du Douaisis po doručení rozhodnutia Komisie K(2010) 4112 v konečnom znení z 23. júna 2010 o štátnej pomoci C 38/2007 (ex NN 45/2007) poskytnutej Francúzskom v prospech spoločnosti Arbel Fauvet Rail, ktorým sa zrušilo rozhodnutie K(2008) 1 089 v konečnom znení, týmto regiónom.

Truchot Martins Ribeiro Kanninen

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. mája 2011.

Podpisy

Obsah

Skutkové okolnosti

Konanie a nový vývoj v priebehu konania

Návrhy účastníkov konania

Právny stav

A –  O procesných dôsledkoch zrušenia pôvodného rozhodnutia a jeho nahradenia napadnutým rozhodnutím

B –  O návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia

1.  O prípustnosti piateho žalobného dôvodu žaloby T‑279/08

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

2.  O prvom dôvode žaloby T‑267/08 a druhom dôvode žaloby T‑279/08, ktoré sú založené na porušení povinnosti odôvodnenia

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

O prvom dôvode žaloby T‑267/08

O druhom dôvode žaloby T‑279/08

–  O prvej časti, založenej na nedostatku odôvodnenia v súvislosti s metódou výpočtu výšky pomoci

–  O druhej časti, založenej na nedostatku odôvodnenia vyplývajúceho z „celkového a spoločného“ preskúmania záloh poskytnutých AFR

3.  O druhom dôvode žaloby T‑267/08, založenom na porušení práva na obranu a zásad kontradiktórnosti, rovnosti, riadnej správy vecí verejných, dodržania ústavnej identity členských štátov a ochrany legitímnej dôvery, a o prvom dôvode žaloby T‑279/08, založenom na porušení práva na obranu a zásady kontradiktórnosti

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

4.  O treťom dôvode žaloby T‑267/08, založenom na zjavne nesprávnom posúdení z dôvodu nezohľadnenia zvláštneho právneho postavenia poskytovateľa pomoci

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

5.  O prvej časti štvrtého dôvodu žaloby T‑267/08, založenej na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o pôvod finančných prostriedkov, a štvrtom dôvode žaloby T‑279/08, založenom na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o pojem štátne zdroje

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

6.  O druhej časti štvrtého dôvodu žaloby T‑267/08, založenej na nesprávnej kvalifikácii AFR ako podniku v ťažkostiach, a o treťom dôvode žaloby T‑279/08, založenom na nesprávnom posúdení týkajúcom sa pojmu podnik v ťažkostiach

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

7.  O piatom dôvode žaloby T‑267/08, založenom na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o údajnú výhodu, ktorú AFR získalo z vratných záloh

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

8.  O šiestom dôvode žaloby T‑267/08, založenom na nesprávnom posúdení výšky pomoci

a)  O prvej časti šiesteho dôvodu žaloby T‑267/08, založenej na absencii určenia výšky pomoci, ktorá sa má vymáhať

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

b)  O druhej časti šiesteho dôvodu žaloby T‑267/08, založenej na nesprávnom posúdení rizikovej prirážky

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

9.  O siedmom dôvode žaloby T‑267/08, založenom na porušení práva na obranu v rámci sporového konania a zneužití právomoci

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

O trovách

* Jazyk konania: francúzština.