NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
YVES BOT
prednesené 18. novembra 2014 (1)
Vec C‑146/13
Španielske kráľovstvo
proti
Európskemu parlamentu,
Rade Európskej únie
„Žaloba pre neplatnosť – Vykonávanie posilnenej spolupráce – Vytvorenie jednotnej patentovej ochrany – Nariadenie (EÚ) č. 1257/2012 – Účinné súdne preskúmanie – Chýbajúci právny základ – Zneužitie právomoci – Zásada autonómie a jednotného uplatňovania – Preskúmanie zákonnosti – Uplatnenie práva Únie“
1. Španielske kráľovstvo sa svojou žalobou domáha zrušenia nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1257/2012 zo 17. decembra 2012, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely vytvorenia jednotnej patentovej ochrany(2).
2. Toto nariadenie bolo prijaté na základe rozhodnutia Rady 2011/167/EÚ z 10. marca 2011, ktorým sa povoľuje posilnená spolupráca na účely vytvorenia jednotnej patentovej ochrany(3).
3. Je súčasťou „jednotného patentového balíka“ spolu s nariadením Rady (EÚ) č. 1260/2012 zo 17. decembra 2012, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely vytvorenia jednotnej patentovej ochrany so zreteľom na platný režim prekladov(4), a s dohodou o jednotnom patentovom súde podpísanou 19. februára 2013(5).
I – Právny rámec
A – Medzinárodné právo
1. Európsky patentový dohovor
4. Článok 2 Dohovoru o udeľovaní európskych patentov (Európsky patentový dohovor) podpísaného v Mníchove 5. októbra 1973, ktorý nadobudol platnosť 7. októbra 1977(6), nazvaný „Európsky patent“ stanovuje:
„(1) Patenty udelené podľa tohto Dohovoru sa nazývajú európske patenty.
(2) Európsky patent má v každom zmluvnom štáte, pre ktorý bol udelený, rovnaký účinok a podlieha rovnakým podmienkam ako národný patent udelený v tomto štáte, ak tento Dohovor nestanoví inak.“
5. Článok 142 EPD nazvaný „Jednotné patenty“ stanovuje:
„(1) Skupina zmluvných štátov, ktorá v osobitnej dohode stanovila, že európsky patent udelený pre tieto štáty má na celom ich území jednotnú povahu, môže stanoviť, že európsky patent možno udeliť iba spoločne pre všetky tieto štáty.
(2) Ak skupina zmluvných štátov využije možnosti uvedené v odseku 1, použijú sa ustanovenia tejto časti.“
2. Dohoda o JPS
6. Článok 23 dohody o JPS stanovuje:
„Konanie [jednotného patentového súdu(7)] je priamo pripísateľné každému zmluvnému členskému štátu jednotlivo, a to aj na účely článkov [258 ZFEÚ až 260 ZFEÚ], a všetkým zmluvným členským štátom spoločne.“
7. Článok 89 ods. 1 dohody o JPS stanovuje:
„Táto dohoda nadobúda platnosť 1. januára 2014 alebo v prvý deň štvrtého mesiaca po tom, ako sa uloží trinásta listina o ratifikácii alebo pristúpení v súlade s článkom 84 vrátane listín troch členských štátov, na ktorých území mal v roku predchádzajúcom roku, v ktorom sa dohoda podpísala, účinky najvyšší počet európskych patentov, alebo v prvý deň štvrtého mesiaca po tom, ako nadobudli účinnosť zmeny a doplnenia nariadenia [Európskeho parlamentu a Rady] (EÚ) č. 1215/2012 [z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach(8)] týkajúce sa vzťahu s touto dohodou, podľa toho, ktorý dátum je najneskorší.“
B – Právo Únie
8. Odôvodnenia 24 a 25 napadnutého nariadenia znejú takto:
„(24) Právomoc týkajúca sa európskych patentov s jednotným účinkom[(9)] by sa mala stanoviť a riadiť nástrojom ustanovujúcim jednotný systém riešenia patentových sporov pre európske patenty a [EPJÚ].
(25) Zriadenie [JPS] na rozhodovanie vo veciach týkajúcich sa [EPJÚ] je nutné, aby sa zabezpečilo správne fungovanie tohto patentu, konzistentnosť judikatúry, a tým aj právna istota a nákladová efektívnosť majiteľom patentu. Je preto mimoriadne dôležité, aby zúčastnené členské štáty ratifikovali Dohodu o [JPS] v súlade so svojimi vnútroštátnymi ústavnými a parlamentnými postupmi a aby prijali potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby tento súd začal čo najskôr fungovať.“
9. Podľa článku 1 napadnutého nariadenia sa týmto nariadením vykonáva posilnená spolupráca na účely vytvorenia jednotnej patentovej ochrany a nariadenie predstavuje osobitnú dohodu v zmysle článku 142 EPD.
10. Článok 2 písm. a) až c) napadnutého nariadenia stanovuje:
„Na účely tohto nariadenia sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:
a) ,zúčastnený členský štát‘ znamená členský štát, ktorý sa zúčastňuje na posilnenej spolupráci v oblasti vytvorenia jednotnej patentovej ochrany na základe [rozhodnutia o posilnenej spolupráci] alebo na základe rozhodnutia prijatého v súlade s článku 331 ods. 1 druhým alebo tretím pododsekom ZFEÚ v čase podania žiadosti o jednotný účinok uvedenej v článku 9;
b) ,európsky patent‘ znamená patent udelený Európskym patentovým úradom[(10)] podľa pravidiel a postupov ustanovených v EPD;
c) ,[EPJÚ]‘ znamená európsky patent, ktorý má výhody jednotného účinku v zúčastnených členských štátoch na základe tohto nariadenia.“
11. Článok 3 ods. 1 napadnutého nariadenia stanovuje:
„Európsky patent udelený s rovnakým súborom nárokov vo vzťahu ku všetkým zúčastneným členským štátom má výhody jednotného účinku v zúčastnených členských štátoch za predpokladu, že jeho jednotný účinok bol zaregistrovaný v registri pre jednotnú patentovú ochranu.
Európsky patent, ktorý bol udelený s rôznymi súbormi nárokov pre rôzne zúčastnené členské štáty, nemá výhody jednotného účinku.“
12. Článok 5 ods. 1 a 2 napadnutého nariadenia stanovuje:
„1. [EPJÚ] poskytuje svojmu majiteľovi právo zabrániť akejkoľvek tretej strane dopustiť sa konania, voči ktorému poskytuje tento patent ochranu na území zúčastnených členských štátov, v ktorých má jednotný účinok, s výhradou príslušných obmedzení.
2. Rozsah uvedeného práva a jeho obmedzenia sú jednotné vo všetkých zúčastnených členských štátoch, v ktorých má patent jednotný účinok.“
13. Článok 9 napadnutého nariadenia stanovuje:
„1. Zúčastnené členské štáty v zmysle článku 143 EPD zverujú EPÚ nasledujúce úlohy, ktoré má vykonávať v súlade s vnútornými pravidlami EPÚ:
a) spravovať žiadosti o jednotný účinok predložené majiteľmi európskych patentov;
b) zahrnúť register pre jednotnú patentovú ochranu do Európskeho patentového registra a spravovať register pre jednotnú patentovú ochranu;
c) prijímať a registrovať vyhlásenia o ponukách licencií uvedených v článku 8, ich vzatí späť a licenčných záväzkoch majiteľa [EPJÚ] vo vzťahu k medzinárodným štandardizačným orgánom;
d) uverejňovať preklady uvedené v článku 6 nariadenia… počas prechodného obdobia stanoveného v uvedenom článku;
e) vyberať a spravovať udržiavacie poplatky za [EPJÚ] vzťahujúce sa na roky nasledujúce po roku, v ktorom je oznámenie o udelení uverejnené v Európskom patentovom vestníku; vyberať a spravovať príplatky za oneskorené platby udržiavacích poplatkov, kde takáto oneskorená platba je vykonaná v lehote do šiestich mesiacov odo dňa splatnosti, ako aj rozdeľovať časť vybraných udržiavacích poplatkov zúčastneným členským štátom;
f) spravovať systém kompenzácie na úhradu nákladov na preklady uvedený v článku 5 nariadenia… č. 1260/2012;
g) zabezpečiť, aby majiteľ európskeho patentu predkladal žiadosť o jednotný účinok európskeho patentu v jazyku konania podľa vymedzenia v článku 14 ods. 3 EPD najneskôr do jedného mesiaca od uverejnenia oznámenia o udelení patentu v Európskom patentovom vestníku, a
h) zabezpečiť, aby bol jednotný účinok zaznamenaný v registri pre jednotnú patentovú ochranu, ak bola predložená žiadosť o jednotný účinok a ak počas prechodného obdobia ustanoveného v článku 6 nariadenia… č. 1260/2012 bola podaná spolu s prekladmi uvedenými v uvedenom článku, a aby bol EPÚ informovaný o akýchkoľvek obmedzeniach, licenciách, prevodoch alebo zrušeniach [EPJÚ].
2. Zúčastnené členské štáty pri plnení svojich medzinárodných záväzkov, ktoré pre ne vyplývajú z EPD, zabezpečia súlad s týmto nariadením a s týmto cieľom vzájomne spolupracujú. Zúčastnené členské štáty vo svojom postavení zmluvných štátov EPD zabezpečia riadenie činností súvisiacich s úlohami uvedenými v odseku 1 tohto článku a dohľad nad nimi, ako aj stanovenie výšky udržiavacích poplatkov v súlade s článkom 12 tohto nariadenia a stanovenie podielu z rozdelenia udržiavacích poplatkov v súlade s článkom 13 tohto nariadenia.
S týmto cieľom zriadia užší výbor správnej rady Európskej patentovej organizácie (ďalej len ,užší výbor‘) v zmysle článku 145 EPD.
Užší výbor pozostáva zo zástupcov zúčastnených členských štátov a zástupcu Komisie ako pozorovateľa, ako aj ich náhradníkov, ktorí ich budú zastupovať v ich neprítomnosti. Členom užšieho výboru môžu asistovať poradcovia alebo experti.
Užší výbor prijíma svoje rozhodnutia s náležitým zohľadnením stanoviska Komisie a v súlade s pravidlami ustanovenými v článku 35 ods. 2 EPD.
3. Zúčastnené členské štáty zaručia účinnú právnu ochranu pred príslušným súdom jedného alebo viacerých zúčastnených členských štátov proti rozhodnutiam prijatým zo strany EPÚ pri vykonávaní úloh uvedených v odseku 1.“
14. Článok 18 napadnutého nariadenia znie takto:
„1. Toto nariadenie nadobúda účinnosť dvadsiatym dňom nasledujúcim po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.
2. Uplatňuje sa od 1. januára 2014 alebo od dátumu nadobudnutia platnosti Dohody o [JPS]… podľa toho, čo nastane neskôr.
Odchylne od článku 3 ods. 1 a 2 a článku 4 ods. 1 má európsky patent, ktorého jednotný účinok je zaregistrovaný v registri pre jednotnú patentovú ochranu, jednotný účinok len v tých zúčastnených členských štátoch, v ktorých má [JPS] výhradnú právomoc v súvislosti s [EPJÚ] k dátumu registrácie.
3. Každý zúčastnený členský štát oznámi Komisii ratifikáciu dohody v čase uloženia svojej ratifikačnej listiny. Komisia zverejní v Úradnom vestníku Európskej únie dátum nadobudnutia platnosti dohody a zoznam členských štátov, ktoré dohodu ratifikovali k dátumu nadobudnutia jej platnosti. Komisia potom pravidelne aktualizuje zoznam zúčastnených členských štátov, ktoré ratifikovali dohodu [o JPS], a zverejňuje tento aktualizovaný zoznam v Úradnom vestníku Európskej únie.
4. Zúčastnené členské štáty zabezpečia, aby opatrenia uvedené v článku 9 boli prijaté k dátumu uplatňovania tohto nariadenia.
5. Každý zúčastnený členský štát zabezpečí, aby opatrenia uvedené v článku 4 ods. 2 boli prijaté k dátumu uplatňovania tohto nariadenia alebo v prípade, ak ide o zúčastnený členský štát, v ktorom [JPS] nemá k dátumu uplatňovania tohto nariadenia výhradnú právomoc v súvislosti s [EPJÚ], k dátumu, ku ktorému [JPS] nadobudne takúto výhradnú právomoc v tomto zúčastnenom členskom štáte.
6. Jednotná patentová ochrana sa môže požadovať pre akýkoľvek európsky patent udelený v deň uplatňovania tohto nariadenia alebo po ňom.“
II – Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania
15. Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 22. marca 2013 predložilo Španielske kráľovstvo túto žalobu.
16. Rozhodnutiami predsedu Súdneho dvora z 12. septembra 2013 bolo umožnené Belgickému kráľovstvu, Českej republike, Dánskemu kráľovstvu, Spolkovej republike Nemecko, Francúzskej republike, Luxemburskému veľkovojvodstvu, Maďarsku, Holandskému kráľovstvu, Švédskemu kráľovstvu, Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska a Komisii vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci na podporu návrhov Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie v súlade s článkom 131 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
17. Písomné pripomienky predložili všetci vedľajší účastníci konania s výnimkou Luxemburského veľkovojvodstva.
18. Španielske kráľovstvo navrhuje, aby Súdny dvor:
– vyhlásil napadnuté nariadenie za neexistujúce z právneho hľadiska, alebo subsidiárne, aby ho zrušil v celom rozsahu,
– subsidiárne v druhom rade zrušil:
– článok 9 ods. 1 napadnutého nariadenia v celom rozsahu a článok 9 ods. 2 nariadenia v rozsahu uvedenom v piatom žalobnom dôvode tejto žaloby, a
– článok 18 ods. 2 napadnutého nariadenia v celom rozsahu, ako aj všetky odkazy v tomto nariadení na JPS ako na súdny systém EPJÚ a zdroj práva pre EPJÚ, a
– zaviazal Parlament a Radu na náhradu trov konania.
19. Parlament a Rada navrhujú, aby Súdny dvor:
– zamietol žalobu a
– zaviazal Španielske kráľovstvo na náhradu trov konania.
III – O žalobe
20. Španielske kráľovstvo uvádza na podporu svojej žaloby sedem hlavných žalobných dôvodov.
21. Prvý žalobný dôvod je založený na zásahu do hodnôt právneho štátu uvedených v článku 2 ZEÚ. Španielske kráľovstvo tvrdí, že napadnuté nariadenie poskytuje ochranu založenú na európskom patente, zatiaľ čo správne konanie týkajúce sa udeľovania takých patentov sa vymyká akémukoľvek súdnemu preskúmaniu, ktoré by zaručovalo správne a jednotné uplatňovanie práva Únie, ako aj ochranu základných práv.
22. Druhý žalobný dôvod je založený na neexistencii právneho základu. Španielske kráľovstvo tvrdí, že článok 118 ZFEÚ nepredstavuje vhodný právny základ na prijatie napadnutého nariadenia, lebo nestanovuje opatrenia zabezpečujúce jednotnú ochranu zakotvenú v uvedenom ustanovení.
23. Tretí žalobný dôvod je založený na zneužití právomoci. Španielske kráľovstvo sa domnieva, že Parlament a Rada sa dopustili takého zneužitia v tom zmysle, že napadnuté nariadenie nerešpektuje cieľ posilnenej spolupráce uvedený v článku 20 ods. 1 ZEÚ.
24. Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení článku 291 ods. 2 ZFEÚ. Španielske kráľovstvo v prvom rade spochybňuje právomoc stanoviť výšku udržiavacích poplatkov a určiť podiel z ich rozdelenia priznanú zúčastneným členským štátom konajúcim v rámci užšieho výboru. Podľa uvedeného členského štátu článok 291 ZFEÚ neumožňuje normotvorcovi Únie delegovať takú právomoc na zúčastnené členské štáty. Subsidiárne sa Španielske kráľovstvo odvoláva na porušenie zásad uvedených v rozsudku Meroni/Vysoký úrad(11) v tom zmysle, že delegovanie právomocí nespĺňa podmienky stanovené v tomto rozsudku. Piaty žalobný dôvod je zas založený na porušení tých istých zásad stanovených v uvedenom rozsudku z dôvodu delegovania určitých administratívnych úloh súvisiacich s EPJÚ na EPÚ v zmysle článku 9 ods. 1 napadnutého nariadenia. Španielske kráľovstvo tvrdí, že delegované právomoci poskytujú širokú mieru voľnej úvahy a akty EPÚ okrem toho nepodliehajú súdnemu preskúmaniu.
25. Šiesty a siedmy žalobný dôvod sú založené na porušení zásady autonómie a jednotného uplatňovania práva Únie. Španielske kráľovstvo tvrdí, že došlo k zásahu do právomocí Únie a jej inštitúcií, lebo podľa článku 18 ods. 2 prvého pododseku napadnutého nariadenia sa podmieňuje uplatniteľnosť tohto predpisu dátumom nadobudnutia účinnosti dohody o JPS, ak je neskorší než 1. január 2014, a zdôrazňuje, že osobitný súdny režim platný pre EPJÚ je upravený v tejto dohode, a nie v napadnutom nariadení.
26. Subsidiárne Španielske kráľovstvo navrhuje čiastočne zrušiť napadnuté nariadenie v rozsahu uvedenom v bode 18 týchto návrhov.
A – O prvom žalobnom dôvode založenom na zásahu do hodnôt právneho štátu
1. Tvrdenia účastníkov konania
27. Španielske kráľovstvo tvrdí, že je potrebné zrušiť napadnuté nariadenie v dôsledku toho, že predstavuje právnu úpravu založenú na právnom titule udeľovanom zo strany EPÚ, ktorého akty nepodliehajú súdnemu preskúmaniu, lebo ide o zásah do hodnôt právneho štátu uvedených v článku 2 ZEÚ.
28. Tento členský štát sa domnieva, že celé správne konanie týkajúce sa udeľovania európskych patentov sa vymyká akémukoľvek súdnemu preskúmaniu, ktoré by zaručovalo správne a jednotné uplatňovanie práva Únie, ako aj ochranu základných práv.
29. Podľa názoru uvedeného členského štátu nemožno pripustiť, aby boli napadnutým nariadením do právneho poriadku Únie zavedené akty medzinárodného orgánu, ktorý nie je podriadený vyššie uvedeným zásadám. Na jednej strane odvolacie senáty a veľký odvolací senát sú orgánmi zriadenými v rámci EPÚ, ktoré od tohto úradu nie sú nezávislé, a na druhej strane ich rozhodnutia nepodliehajú nijakému súdnemu preskúmaniu.
30. Parlament a Rada tvrdia, že úroveň ochrany práv jednotlivcov poskytovaná zavedeným systémom je zlučiteľná so zásadami právneho štátu.
31. Parlament uvádza, že platnosť, neplatnosť alebo porušenie jednotného patentu podlieha podľa článku 32 dohody o JPS súdnemu preskúmaniu zo strany JPS, že správne rozhodnutia EPÚ týkajúce sa udelenia EPJÚ môžu byť predmetom opravných prostriedkov pred rôznymi orgánmi v rámci EPÚ, že členské štáty, ktoré sú všetky zmluvnými stranami EPD, posúdili úroveň ochrany jednotlivcov poskytovanú týmto dohovorom ako prijateľnú, a že súdne preskúmanie rozhodnutí EPÚ v rámci administratívnych úloh uvedených v článku 9 napadnutého nariadenia je upravené v odseku 3 tohto ustanovenia.
32. Rada tvrdí, že systém, ktorý stanovuje EPD, je zlučiteľný so základným právom na prístup k súdu. Hoci Európska patentová organizácia(12) má imunitu voči právomoci súdov a výkonnú imunitu, tejto imunity by mohla byť v konkrétnom prípade zbavená a táto organizácia by mohla s jednou alebo viacerými zmluvnými stranami uzavrieť dodatočné dohody na vykonávanie ustanovení v oblasti imunity. Okrem toho nič nebráni tomu, aby uvedená organizácia medzinárodnou dohodou spresnila, že jej rozhodnutia podliehajú preskúmaniu súdnym orgánom.
33. Rada ďalej tvrdí, že otázka zlučiteľnosti imunity medzinárodných organizácií voči právomoci súdov s právom na prístup k súdu bola preskúmaná na vnútroštátnej i medzinárodnej úrovni. Európsky súd pre ľudské práva rovnako uznal zlučiteľnosť imunity medzinárodných organizácií voči právomoci súdov so základným právom na prístup k súdu, pokiaľ majú žalobcovia k dispozícii iné primerané prostriedky na účinnú ochranu svojich práv zaručených Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaným v Ríme 4. novembra 1950(13). V prejednávanej veci to tak je. Nezávislosť a súdna povaha odvolacích senátov a veľkého odvolacieho senátu boli potvrdené Európskou komisiou pre ľudské práva,(14) zatiaľ čo Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že ochrana základných práv v rámci EPÚ je vo všeobecnosti rovnocenná s normami ochrany zaručenými nemeckou ústavou.
34. Vedľajší účastníci konania súhlasia s tvrdeniami Parlamentu a Rady. Belgické kráľovstvo, Spolková republika Nemecko, Francúzska republika a Švédske kráľovstvo však predovšetkým tvrdia, že prvý žalobný dôvod je neúčinný, pretože predmetom napadnutého nariadenia nie je upraviť podmienky udeľovania alebo platnosti európskeho patentu. Jeho predmetom alebo účinkom nie je ani začleniť akty EPÚ alebo systém EPD do právneho poriadku Únie. V rámci posudzovania platnosti napadnutého nariadenia treba brať do úvahy len tie akty EPÚ, ktoré súvisia s uznaním jednotného účinku európskeho patentu, a tie sú vzhľadom na súdne preskúmanie JPS v súlade s právom Únie. Tieto členské štáty v každom prípade súhlasia s dôvodmi uvádzanými Parlamentom a Radou, ktoré preukazujú, že základné práva sú v systéme EPD dostatočne chránené.
2. Moje posúdenie
35. Na úvod chcem poukázať na to, že Rada, Francúzska republika a Komisia zdôraznili nejasnosť prvého žalobného dôvodu, ktorý nie je založený na porušení konkrétneho základného práva, ale na údajnom zásahu do hodnôt Únie.
36. Pripomínam, že Súdny dvor má podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ v rámci skúmania zákonnosti legislatívnych aktov právomoc rozhodovať o žalobách týkajúcich sa najmä porušenia akéhokoľvek právneho predpisu súvisiaceho s uplatňovaním Zmlúv.
37. Účastníci konania domáhajúci sa zrušenia aktu Únie sa síce nemôžu priamo odvolávať na zásady právneho štátu v zmysle článku 2 ZEÚ, nič to však nemení na tom, že len ťažko si predstaviť, že by Súdny dvor nemal možnosť považovať zásady právneho štátu za právnu normu, ktorá je pred ním prípustná,(15) o to viac, že Španielske kráľovstvo sa vo svojej žalobe zmieňuje o zákaze svojvôle, o práve na účinný prostriedok nápravy a o dodržiavaní jednotného uplatňovania noriem Únie.(16)
38. Súdny dvor tak môže preskúmať žalobný dôvod tohto druhu, ktorým sa namieta zásah do hodnôt právneho štátu.
39. Rovnako ako Belgické kráľovstvo, Spolková republika Nemecko, Francúzska republika a Švédske kráľovstvo sa však domnievam, že prvý žalobný dôvod, podľa ktorého nie je systém udeľovania patentov v súlade s článkom 2 ZEÚ, je neúčinný vzhľadom na to, že nemá vplyv na súlad napadnutého nariadenia so zákonom.
40. Normotvorca Únie rozhodol o prijatí pravidiel udeľovania európskeho patentu pred prijatím napadnutého nariadenia a v presne vymedzenom kontexte a predmet napadnutého nariadenia je presne ohraničený.
a) Rozhodnutie normotvorcu Únie
41. Prijatie pravidiel EPD týkajúcich sa udeľovania európskeho patentu sa tu chápe v kontexte posilnenej spolupráce a vzhľadom na racionálne rozhodnutie prijaté normotvorcom Únie.
42. Súdny dvor v ustálenej judikatúre priznal tomuto normotvorcovi široký rozsah voľnej úvahy v oblastiach, v ktorých sa z jeho strany predpokladajú rozhodnutia politického, ekonomického a sociálneho charakteru a v rámci ktorých má vykonať komplexné posúdenia.(17)
43. Medzi tieto oblasti patrí oblasť duševného vlastníctva, konkrétne patentov.
44. Pripomínam, že od začiatku procesu harmonizácie patentového práva v Európe mal normotvorca Únie vždy v úmysle zaviesť patent Únie na základe systému EPD a existujúceho patentu.(18)
45. Normotvorca Únie nechcel vylúčiť ani možnosť vychádzať z tohto systému v rámci posilnenej spolupráce. Výhoda takého systému totiž spočíva v tom, že je už zavedený a ukázal sa ako účinne fungujúci, pokiaľ ide o kvalitu a vysoký stupeň odbornosti a expertízy, ktoré sú preň charakteristické. Jeho pravidlá sú navyše záväzné pre všetky členské štáty Únie ako zmluvné štáty EPD a, ako zdôrazňuje Rada, ústavné zásady členských štátov neboli nikdy narušené účinkami vyvolanými rozhodnutiami EPÚ týkajúcimi sa udeľovania patentov.
46. Cieľ uvedený v odôvodnení 7 rozhodnutia o posilnenej spolupráci, ktoré, pripomínam, bolo predmetom dvoch zamietnutých žalôb o neplatnosť podaných Španielskym kráľovstvom a Talianskou republikou, tak odkazuje na vytvorenie jednotného patentu s vysvetlením, že tento patent poskytne jednotnú ochranu na celom území zúčastnených členských štátov a ide o patent, „ktorý by pre všetky tieto členské štáty udeľoval [EPÚ]“.
47. Samotné Španielske kráľovstvo uznáva rôzne možnosti, ktoré mal normotvorca Únie k dispozícii pri výkone svojej právomoci,(19) a nespochybňuje samotné rozhodnutie normotvorcu. Tvrdí však, že napadnuté nariadenie zasahuje do hodnôt právneho štátu tým, že do svojej právnej úpravy „začleňuje“ medzinárodný systém, v ktorom nie sú rešpektované ústavné zásady Zmlúv.
48. Domnievam sa, že také stanovisko je nesprávne vzhľadom na samotný predmet napadnutého nariadenia.
b) Predmet napadnutého nariadenia
49. Pripomínam, že napadnuté nariadenie podľa svojho článku 1 ods. 2 predstavuje osobitnú dohodu v zmysle článku 142 EPD,(20) podľa ktorého „skupina zmluvných štátov, ktorá v osobitnej dohode stanovila, že európsky patent udelený pre tieto štáty má na celom ich území jednotnú povahu, môže stanoviť, že európsky patent možno udeliť iba spoločne pre všetky tieto štáty“.
50. Pred prijatím napadnutého nariadenia mal normotvorca Únie skutočne v úmysle vychádzať zo systému udeľovania európskeho patentu zo strany EPÚ, nechcel však tento systém začleniť do napadnutého nariadenia. Zo samotného predmetu tohto nariadenia totiž vyplýva, že nejde o úpravu podmienok udeľovania a platnosti európskeho patentu ani o to, aby bol na tento účel vytvorený taký systém, aký mohol byť zavedený na preskúmanie rozhodnutí EPÚ súvisiacich s úlohami, ktoré mu prináležia podľa článku 9 ods. 2 napadnutého nariadenia.
51. Okrem toho je potrebné uviesť, že keby bolo napadnuté nariadenie zrušené, podmienky udeľovania alebo platnosti európskeho patentu by týmto prípadným zrušením neboli dotknuté.
52. Podľa môjho názoru je jediným cieľom napadnutého nariadenia upraviť uznávanie jednotného účinku európskeho patentu, ktorý už bol udelený v súlade s EPD.
53. Ako uvádza Belgické kráľovstvo, Spolková republika Nemecko, Francúzska republika a Švédske kráľovstvo, normotvorca Únie uviedol len vlastnosti, podmienky uskutočnenia a účinky jednotnej ochrany. Samotné Španielske kráľovstvo to napokon uznalo v bode 20 žaloby.
54. V tomto smere vychádzam zo znenia napadnutého nariadenia, ktoré je jednoznačné.
55. Na základe znenia nadpisu tohto nariadenia nemožno vysloviť nijaké pochybnosti, keďže ide o nariadenie, „ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely vytvorenia jednotnej patentovej ochrany“.(21)
56. Článok 1 napadnutého nariadenia nazvaný „Predmet úpravy“ okrem toho v odseku 1 spresňuje, že nariadením „sa vykonáva posilnená spolupráca na účely vytvorenia jednotnej patentovej ochrany povolenej rozhodnutím [o posilnenej spolupráci]“.(22)
57. V odôvodnení 7 tohto nariadenia je navyše uvedený okamih, v ktorom jednotný účinok nadobúda platnosť, keď stanovuje, že „jednotná patentová ochrana by sa mala dosiahnuť priznaním jednotného účinku európskym patentom v období po udelení patentu na základe tohto nariadenia“.(23) Skutočne to znamená, že normotvorca Únie chcel do napadnutého nariadenia zahrnúť len fázu nasledujúcu po udelení európskeho patentu. K jeho zásahu do vykonávania posilnenej spolupráce dochádza v tomto konkrétnom okamihu realizácie jednotnej ochrany.
58. Jednotná ochrana upravená napadnutým nariadením teda nadobúda účinok až po udelení európskeho patentu a trvá počas obdobia platnosti patentu. Nariadenie tak len priznáva európskym patentom dodatočnú vlastnosť, a to jednotný účinok, a nemá vplyv na postup upravený v EPD,(24) ktorý musia členské štáty Únie ako zmluvné štáty tohto dohovoru dodržiavať.
59. Priznaná ochrana sa už neriadi vnútroštátnym právom jednotlivých členských štátov v súlade s článkom 64 EPD, ale jednotne uplatňovanými ustanoveniami napadnutého nariadenia.
60. V napadnutom nariadení je uvedená definícia EPJÚ, dátum nadobudnutia jeho účinku, z neho vyplývajúce práva a ich rozsah. Obsahuje aj finančné ustanovenia týkajúce sa poplatkov spojených s EPJÚ, ako aj inštitucionálne ustanovenia týkajúce sa spravovania EPJÚ, ktoré zahŕňajú administratívne úlohy prináležiace EPÚ, ktorého rozhodnutia by v tejto súvislosti mohli byť ako jediné spochybnené v rámci posudzovania zákonnosti napadnutého nariadenia.
61. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor zamietol prvý žalobný dôvod Španielskeho kráľovstva ako neúčinný v tom zmysle, že nemá vplyv na zákonnosť napadnutého nariadenia, pretože táto zákonnosť nemôže závisieť od zlučiteľnosti rozhodnutí EPÚ týkajúcich sa udeľovania európskych patentov s právom Únie.
B – O druhom žalobnom dôvode založenom na neexistencii napadnutého nariadenia z dôvodu chýbajúceho právneho základu
1. Tvrdenia účastníkov konania
62. Druhým žalobným dôvodom Španielske kráľovstvo tvrdí, že článok 118 ZFEÚ nebol vhodným právnym základom na prijatie napadnutého nariadenia a že toto nariadenie treba považovať za neexistujúce.
63. Uvádza, že napadnuté nariadenie nemá nijaký vecný obsah najmä z dôvodu, že nevymedzuje akty, voči ktorým EPJÚ poskytuje ochranu. Predmet a účel napadnutého nariadenia tak nezodpovedajú právnemu základu, z ktorého vychádza.
64. Španielske kráľovstvo sa domnieva, že odkaz na vnútroštátne právne predpisy zúčastnených členských štátov na základe článku 5 ods. 3 napadnutého nariadenia nezaručuje jednotnú ochranu práv duševného a priemyselného vlastníctva Únie a toto nariadenie nezbližuje právne predpisy členských štátov na tento účel.
65. Parlament a Rada tvrdia, že článok 118 ZFEÚ predstavuje vhodný právny základ. Toto ustanovenie, ktoré umožňuje prijatie opatrení vzťahujúcich sa na vytvorenie európskych právnych titulov na zabezpečenie jednotnej ochrany práv duševného vlastníctva v Únii a na zavedenie centralizovaných úprav povoľovania, koordinácie a dohľadu na úrovni Únie, si nevyžaduje úplnú harmonizáciu vnútroštátnych právnych predpisov, pokiaľ sa vytvorí titul duševného alebo priemyselného vlastníctva poskytujúci jednotnú ochranu v zúčastnených členských štátoch.
66. Napadnuté nariadenie vzhľadom na svoj predmet a obsah spĺňa vyššie uvedenú požiadavku, lebo zavádza EPJÚ, ktorý poskytuje jednotnú ochranu na území zúčastnených členských štátov, a vymedzuje jeho vlastnosti, pôsobnosť a účinky.
67. Všetci vedľajší účastníci konania súhlasia s pripomienkami Parlamentu a Rady, pričom Holandské kráľovstvo navyše zdôrazňuje, že Súdny dvor už v rozsudku Španielsko a Taliansko/Rada(25) konštatoval, že článok 118 ZFEÚ je vhodným základom na dosiahnutie jednotného účinku európskeho patentu.
2. Moje posúdenie
68. Španielske kráľovstvo sa domnieva, že článok 118 ZFEÚ nie je vhodným právnym základom na prijatie napadnutého nariadenia vzhľadom na to, že toto nariadenie je podľa jeho názoru právnou normou bez akéhokoľvek obsahu, ktorej konečným cieľom je výkon právomocí, ktoré Zmluva priznala Únii, medzinárodným orgánom, a že odkaz na vnútroštátne právne predpisy nemôže zaručiť jednotnú ochranu v Únii.
69. S uvedeným stanoviskom nesúhlasím z týchto dôvodov.
70. Treba poukázať na to, podľa ustálenej judikatúry „musí byť voľba právneho základu aktu Únie založená na objektívnych prvkoch, ktoré môžu byť súdne preskúmané a medzi ktoré patria predovšetkým cieľ a obsah tohto aktu“.(26)
71. Pokiaľ ide o cieľ napadnutého nariadenia, pripomínam, že je ním zabezpečenie jednotnej ochrany na území všetkých zúčastnených členských štátov.(27)
72. Zobrazené je to v článku 3 ods. 2 prvom pododseku napadnutého nariadenia, ktorý stanovuje: „[EPJÚ] má jednotný charakter[, ktorý p]oskytuje jednotnú ochranu a má rovnaký účinok vo všetkých zúčastnených členských štátoch.“
73. Táto ochrana je skutočným prínosom z hľadiska jednotného uplatňovania, a teda integrácie, v porovnaní so situáciou vyplývajúcou z uplatnenia pravidiel stanovených v EPD, ktoré zabezpečujú v každom zmluvnom štáte dohovoru ochranu, ktorej rozsah je vymedzený vnútroštátnym právom.(28)
74. Podľa článku 64 ods. 1 EPD sú totiž účinky európskeho patentu vymedzené vnútroštátnymi právnymi predpismi „v každom zmluvnom štáte, pre ktorý bol udelený“. Majiteľ európskeho patentu má teda povinnosť požiadať o registráciu svojho európskeho patentu v každom zmluvnom štáte EPD, v ktorom chce požívať jeho ochranu.
75. Znamená to, že pokiaľ došlo k rovnakému porušeniu práva vo viacerých členských štátoch, uplatnilo sa na riešenie sporov toľko konaní a rozličných platných právnych predpisov, koľko bolo štátov, v ktorých k porušeniu došlo, z čoho vyplývala výrazná právna neistota.
76. Pokiaľ ide o obsah napadnutého nariadenia, nemôžem súhlasiť so stanoviskom Španielskeho kráľovstva, ktoré tvrdí, že toto nariadenie je „prázdna škrupina“, lebo jeho ustanovenia sú postačujúce a normotvorca Únie vykonáva spoločnú právomoc s členskými štátmi.
77. Na jednej strane článok 3 ods. 1 napadnutého nariadenia upravuje podmienky priznania jednotného účinku, keď stanovuje, že tento účinok bude priznaný len v prípade, že európsky patent bol udelený s rovnakým súborom nárokov vo vzťahu ku všetkým zúčastneným členským štátom a bol zaregistrovaný v registri pre jednotnú patentovú ochranu.
78. Článok 4 napadnutého nariadenia sa týka dátumu nadobudnutia účinkov EPJÚ, ktorým je deň uverejnenia oznámenia o udelení európskeho patentu EPÚ v Európskom patentovom vestníku, takže sa vychádza z toho, že k tomuto dátumu nenadobudol účinok ako národný patent na území zúčastnených členských štátov.
79. Pokiaľ ide o článok 5 napadnutého nariadenia týkajúci sa jednotnej ochrany, vymedzuje jednotné účinky a spôsob zaručenia jednotnej ochrany vo všetkých zúčastnených členských štátoch.
80. Jeho odsek 1 stanovuje, že EPJÚ poskytuje svojmu majiteľovi právo zabrániť akejkoľvek tretej strane dopustiť sa konania, voči ktorému poskytuje tento patent ochranu na území zúčastnených členských štátov, v ktorých má jednotný účinok, s výhradou príslušných obmedzení.
81. Odsek 2 stanovuje, že rozsah uvedeného práva a jeho obmedzenia sú jednotné vo všetkých zúčastnených členských štátoch, v ktorých má patent jednotný účinok.
82. Na druhej strane pripomínam, že článok 118 ZFEÚ poskytuje od nadobudnutia účinnosti Lisabonskej zmluvy vhodný právny základ na vytvorenie právnych titulov duševného vlastníctva a týka sa výslovne vytvorenia a fungovania vnútorného trhu, pričom na túto oblasť sa vzťahujú spoločné právomoci Únie a členských štátov v zmysle článku 4 ods. 2 ZFEÚ.(29)
83. Ak zmluvy prenesú na Úniu v určitej oblasti právomoc, ktorú vykonáva spoločne s členskými štátmi, Únia a členské štáty môžu v tejto oblasti vykonávať legislatívnu činnosť a prijímať právne záväzné akty. Práve to stanovuje článok 2 ods. 2 ZFEÚ, ktorý ďalej uvádza, že „členské štáty vykonávajú svoju právomoc v rozsahu, v akom Únia svoju právomoc nevykonala“.
84. Článok 118 ZFEÚ okrem toho stanovuje, že normotvorca Únie „[stanoví] opatrenia vzťahujúce sa na vytvorenie európskych právnych titulov na zabezpečenie jednotnej ochrany práv duševného vlastníctva v celej Únii a na zavedenie centralizovaných úprav povoľovania, koordinácie a dohľadu“.(30)
85. Netreba zabúdať na to, že právomoci priznané článkom 118 ZFEÚ sú v prejednávanej veci vykonávané z dôvodu vykonávania posilnenej spolupráce a že normotvorca Únie sa v rámci svojej širokej právomoci voľnej úvahy rozhodol na účely vykonávania tejto spolupráce použiť viacero právnych nástrojov medzinárodného práva, práva Únie a vnútroštátneho práva, čo Španielske kráľovstvo nespochybňuje.
86. Z toho vyplýva, že normotvorca Únie bol podľa môjho názoru oprávnený odkázať na vnútroštátne právo a v článku 5 ods. 3 v spojení s článkom 7 napadnutého nariadenia stanoviť, že akty, voči ktorým patent poskytuje ochranu, a príslušné obmedzenia sú vymedzené v právnych predpisoch platných pre EPJÚ v zúčastnenom členskom štáte, ktorého vnútroštátne právo sa vzťahuje na EPJÚ ako na predmet vlastníctva.
87. Odôvodnenie 9 napadnutého nariadenia umožňuje výklad uvedeného ustanovenia v tomto smere, keď stanovuje: „Vo veciach, na ktoré sa nevzťahuje toto nariadenie… by sa mali uplatňovať ustanovenia EPD, Dohoda o [JPS] vrátane jej ustanovení, ktorými sa vymedzuje rozsah [a obmedzenia práva zabrániť akejkoľvek tretej strane dopustiť sa konania, voči ktorému poskytuje patent ochranu], a vnútroštátne právne predpisy vrátane pravidiel medzinárodného práva súkromného.“
88. V článkoch 25 až 27 dohody o JPS sú vymedzené akty, voči ktorým EPJÚ poskytuje ochranu, a obmedzenia účinkov takého patentu. Zúčastnené členské štáty musia prebrať ustanovenia týchto článkov do svojho vnútroštátneho práva.
89. Článok 118 ZFEÚ, ktorý je súčasťou kapitoly 3 hlavy VII Zmluvy FEÚ, ktorá sa týka „aproximácie práva“, okrem toho od normotvorcu Únie nevyhnutne nepožaduje úplnú harmonizáciu všetkých aspektov práva duševného vlastníctva zavedením taxatívneho súboru pravidiel súvisiacich s jeho fungovaním alebo obsahom. Samotné Španielske kráľovstvo to uznalo vo svojej replike.(31)
90. Domnievam sa teda, že podľa znenia článku 118 ZFEÚ nič nevylučuje, aby akt Únie zakladajúci právny titul odkazoval na vnútroštátne právo, pokiaľ tento akt zaručuje, že právny titul poskytuje jednotnú ochranu na území zúčastnených členských štátov.
91. Španielske kráľovstvo spochybňuje aj záruku takej ochrany.
92. Ak normotvorca Únie odkazuje na vnútroštátne právo, neznamená to, že jednotná ochrana zakotvená v článku 118 ZFEÚ nie je zaručená.
93. Z článku 5 ods. 3 a článku 7 v spojení s odôvodnením 9 napadnutého nariadenia vyplýva, že len jedno vnútroštátne právo vymedzí akty, voči ktorým EPJÚ poskytuje ochranu. Inými slovami, každý EPJÚ sa bude riadiť vnútroštátnym právom jediného členského štátu a tieto právne predpisy sa uplatnia na celom území zúčastnených členských štátov.
94. Odkazom na vnútroštátne právo uplatniteľné v každom konkrétnom prípade tak napadnuté nariadenie zaručuje jednotnú ochranu, lebo tento odkaz sa vzťahuje aj na každú medzinárodnú dohodu, ktorej stranami sú členské štáty, vrátane dohody o JPS, ktorú musia členské štáty ratifikovať na základe zásady lojálnej spolupráce upravenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ.(32)
95. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor zamietol druhý žalobný dôvod Španielskeho kráľovstva ako nedôvodný.
C – O treťom žalobnom dôvode založenom na zneužití právomoci
1. Tvrdenia účastníkov konania
96. Španielske kráľovstvo tvrdí, že Parlament a Rada sa dopustili zneužitia právomoci, lebo napadnuté nariadenie nerešpektuje cieľ posilnenej spolupráce stanovený v článku 20 ods. 1 ZEÚ. Keďže účinky EPJÚ sú upravené v dohode o JPS, jediným predmetom napadnutého nariadenia je nevodiť dojem, že ide o vlastný pojem Únie a jej právnej úpravy, zatiaľ čo v skutočnosti ide o posun mimo práva Únie a preskúmaní, na ktoré Únia nemá vplyv. Súdny dvor na rozdiel od tvrdení Parlamentu nerozhodol o tejto otázke vo svojom rozsudku Španielsko a Taliansko/Rada.(33)
97. Parlament a Rada navrhujú tento žalobný dôvod zamietnuť.
98. Parlament poukazuje na to, že Súdny dvor v tomto rozsudku zamietol tvrdenia o zneužití právomoci pri uplatňovaní jednotnej patentovej ochrany. Rada ďalej uvádza, že napadnuté nariadenie a vytvorenie EPJÚ prispievajú k dosiahnutiu cieľov Únie, lebo majiteľ európskeho patentu, ktorý chce získať ochranu vo všetkých 25 zúčastnených členských štátoch, by si bez jednotného účinku takého patentu musel dať validovať tento patent v každom z 25 členských štátov, pričom uvedený patent by musel byť potvrdený a v prípade sporu obhajovaný zvlášť v každom z 25 členských štátov.
99. Vedľajší účastníci konania súhlasia s tvrdeniami Parlamentu a Rady.
2. Moje posúdenie
100. Tretím žalobným dôvodom Španielske kráľovstvo tvrdí, že napadnuté nariadenie je postihnuté vadami vyplývajúcimi zo zneužitia právomoci v tom zmysle, že používa posilnenú spoluprácu na iné účely, než sú tie, ktoré jej určujú Zmluvy.
101. Domnieva sa, že napadnuté nariadenie je „prázdnou škrupinou“, a teda nezaručuje jednotnú ochranu, ktorá je cieľom rozhodnutia o posilnenej spolupráci.
102. Podľa ustálenej judikatúry je akt postihnutý vadami vyplývajúcimi zo zneužitia právomoci iba vtedy, ak z objektívnych, relevantných a zhodujúcich sa dôkazov vyplýva, že bol prijatý s iným výlučným alebo prinajmenšom rozhodujúcim cieľom, ako sú ciele, na dosiahnutie ktorých bola priznaná predmetná právomoc, alebo na vyhnutie sa postupu osobitne stanovenému Zmluvami na riešenie okolností daného prípadu.(34)
103. Španielske kráľovstvo síce tvrdí, že tento žalobný dôvod je uvádzaný v rámci posilnenej spolupráce, a nie z hľadiska napadnutého nariadenia ako takého, ktoré je predmetom druhého žalobného dôvodu, vychádza však z rovnakého tvrdenia, podľa ktorého je napadnuté nariadenie obsahovo prázdne v tom zmysle, že neobsahuje nijakú právnu úpravu, ktorá by zaručovala jednotnú ochranu.
104. Keďže však bolo toto tvrdenie zamietnuté v rámci posúdenia druhého žalobného dôvodu, nepriame dôkazy, o ktoré sa Španielske kráľovstvo opiera, teda nie sú relevantné. V dôsledku toho sa domnievam, že tretí žalobný dôvod je potrebné zamietnuť ako nedôvodný.
D – O štvrtom a piatom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na porušení článku 291 ods. 2 ZFEÚ a zásad uvedených v rozsudku Meroni/Vysoký úrad
1. Tvrdenia účastníkov konania
105. Štvrtým žalobným dôvodom Španielske kráľovstvo spochybňuje priznanie právomoci stanoviť výšku udržiavacích poplatkov a podiel z ich rozdelenia zúčastneným členským štátom konajúcim v rámci užšieho výboru v článku 9 ods. 2 napadnutého nariadenia. Udelenie takých výkonných právomocí zúčastneným členským štátom predstavuje v prvom rade porušenie článku 291 ods. 2 ZFEÚ, a pokiaľ by Súdny dvor konštatoval, že toto ustanovenie nebolo porušené, subsidiárne ide o porušenie zásad uvedených v rozsudku Meroni/Vysoký úrad(35) týkajúcich sa delegovania právomoci.
106. Parlament tvrdí, že priznanie určitých právomocí agentúram bolo vždy výnimkou z pravidiel Zmluvy týkajúcich sa uplatňovania práva Únie, ktorá je za istých okolností z právneho hľadiska prijateľná. Ďalej si kladie otázku relevantnosti tohto rozsudku v prípade priznania právomocí takému medzinárodnému orgánu, akým je užší výbor.
107. Rada sa domnieva, že pokiaľ inštitúcie Únie prijmú v súlade s článkom 291 ods. 1 ZFEÚ právne záväzné akty, zodpovednosť za prijatie príslušných vykonávacích opatrení prislúcha členským štátom. Komisia, prípadne Rada prijme vykonávacie opatrenia v súlade s odsekom 2 tohto článku len za predpokladu, že uplatnenie uvedených aktov si vyžaduje jednotné podmienky. Španielske kráľovstvo z tohto hľadiska nepreukázalo, prečo by udržiavacie poplatky a podiel z ich rozdelenia mali byť stanovené jednotne na úrovni Únie. Z toho vyplýva, že rozsudok Meroni/Vysoký úrad(36) nie je v prejednávanej veci relevantný.
108. Parlament a Rada sa v každom prípade domnievajú, že podmienky stanovené v tomto rozsudku sú splnené, pričom Parlament uvádza, že uvedenú judikatúru treba posudzovať z hľadiska článku 118 ZFEÚ, podľa ktorého musia byť pre EPJÚ prijaté „centralizované“ právne úpravy.
109. Vedľajší účastníci konania súhlasia s pripomienkami Parlamentu a Rady. Viacerí z nich sa domnievajú, že zásady stanovené v uvedenom rozsudku nie sú uplatniteľné. V každom prípade sú dodržané.
110. Piatym žalobným dôvodom Španielske kráľovstvo tvrdí, že článok 9 ods. 1 napadnutého nariadenia, ktorý deleguje určité administratívne úlohy na EPÚ, porušuje zásady uvedené v rozsudku Meroni/Vysoký úrad.(37) Nejde o právomoci vlastné členským štátom, ale o právomoci Únie.
111. Parlament a Rada tvrdia, že túto judikatúru nemožno uplatniť.
112. Vedľajší účastníci konania súhlasia s pripomienkami Parlamentu a Rady.
2. Moje posúdenie
113. Jednotliví účastníci konania nespochybňujú skutočnosť, že podľa článku 9 ods. 2 napadnutého nariadenia zúčastneným členským štátom prináleží, aby v rámci nimi zriadeného užšieho výboru tieto štáty zabezpečili stanovenie výšky udržiavacích poplatkov a podielu z ich rozdelenia.
114. Španielske kráľovstvo však tvrdí, že v tomto prípade boli nevyhnutné jednotné vykonávacie podmienky, v dôsledku čoho mali byť vykonávacie právomoci v súlade s článkom 291 ods. 2 ZFEÚ zverené Komisii alebo v osobitných prípadoch Rade, a teda uvedené ustanovenie bolo porušené.
115. S takými úvahami nemôžem súhlasiť.
116. Španielske kráľovstvo totiž vychádza z ustanovenia, ktoré sa podľa môjho názoru v tomto prípade neuplatní.
117. Článok 291 ods. 2 ZFEÚ stanovuje: „Ak sú potrebné jednotné podmienky na vykonávanie právne záväzných aktov Únie, tieto akty zveria vykonávacie právomoci Komisii alebo v osobitných, náležito odôvodnených prípadoch a v prípadoch ustanovených v článkoch 24 [ZEÚ] a 26 [ZEÚ] Rade.“
118. Podľa judikatúry Súdneho dvora článok 291 ZFEÚ neposkytuje žiadnu definíciu pojmu vykonávací akt, pričom vo svojom odseku 2 len odkazuje na potrebu prijať takýto akt zo strany Komisie, resp. v určitých osobitných prípadoch zo strany Rady, aby sa zabezpečilo, že právne záväzný akt Únie sa v Únii vykoná za jednotných podmienok.(38)
119. Súdny dvor spresnil, že okrem toho z článku 291 ods. 2 ZFEÚ vyplýva, že len ak „sú potrebné jednotné podmienky na vykonávanie právne záväzných aktov Únie, tieto akty zveria vykonávacie právomoci Komisii alebo v osobitných, náležito odôvodnených prípadoch a v prípadoch ustanovených v článkoch 24 [ZEÚ] a 26 [ZEÚ] Rade“.(39)
120. Súdny dvor ďalej uviedol, že od vykonávacieho aktu „sa vyžaduje spresnenie obsahu legislatívneho aktu, aby sa zabezpečilo jeho vykonávanie za jednotných podmienok vo všetkých členských štátoch“.(40)
121. Domnievam sa však, že v prejednávanej veci výkon právomoci zverenej článkom 9 ods. 2 napadnutého nariadenia zúčastneným členským štátom patrí do normatívneho rámca stanoveného a v hlavných črtách vymedzeného normotvorcom Únie, ktorý si vôbec nevyžaduje uplatnenie za jednotných podmienok vo všetkých členských štátoch.
122. Normotvorca Únie totiž v prvom rade vymedzuje v článku 11 napadnutého nariadenia udržiavacie poplatky za EPJÚ v tom zmysle, že sú splatné za roky nasledujúce po roku, v ktorom je oznámenie o udelení európskeho patentu majúceho výhody jednotného účinku uverejnené v Európskom patentovom vestníku, a existenciu EPJÚ podmieňuje uhradením týchto poplatkov.
123. V článku 12 napadnutého nariadenia následne normotvorca Únie uvádza výšku týchto poplatkov, ktoré musia byť progresívne počas platnosti jednotnej patentovej ochrany, postačovať na pokrytie všetkých nákladov spojených s udelením európskeho patentu a správou jednotnej patentovej ochrany a dostatočné na to, aby zaručili vyvážený rozpočet Európskej patentovej organizácie. Táto výška musí okrem toho zohľadňovať rozličné parametre súvisiace s malými a strednými podnikmi. Normotvorca Únie tak vymenúva ciele sledované týmto zohľadnením, a to uľahčiť inovácie a posilniť konkurencieschopnosť európskych podnikov, odzrkadľovať veľkosť trhu, na ktorý sa patent vzťahuje, a podobať sa úrovni národných udržiavacích poplatkov za priemerný európsky patent, ktorý nadobudol účinok v zúčastnených členských štátoch v čase, keď sa prvý raz určí úroveň udržiavacích poplatkov.
124. V článku 13 napadnutého nariadenia sú napokon vymenované spravodlivé, nestranné a relevantné kritériá, z ktorých musí vychádzať rozdelenie ročných poplatkov medzi zúčastnené členské štáty.
125. Znenie článku 9 ods. 2 napadnutého nariadenia je napokon jednoznačné, keď priznáva členským štátom právomoc zabezpečiť stanovenie výšky udržiavacích poplatkov „v súlade s článkom 12 tohto nariadenia“(41) a podielu z ich rozdelenia „v súlade s článkom 13 tohto nariadenia“.(42)
126. Normotvorca Únie tak zúčastneným členským štátom v tomto smere neponecháva nijakú právomoc voľnej úvahy.
127. Nariadenie má okrem toho všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Na toto ustanovenie článku 288 druhého odseku ZFEÚ sa poukazuje aj v záverečnej časti napadnutého nariadenia s výslovným odkazom na zúčastnené členské štáty.
128. Domnievam sa, že článok 9 ods. 2 napadnutého nariadenia patrí, naopak, pod článok 291 ods. 1 ZFEÚ, podľa ktorého členské štáty prijmú všetky opatrenia vnútroštátneho práva potrebné na vykonanie právne záväzných aktov Únie.
129. Podľa môjho názoru to nie je spochybnené skutočnosťou, že zúčastnené členské štáty zabezpečujú stanovenie výšky udržiavacích poplatkov v súlade s článkom 12 tohto nariadenia a podielu z ich rozdelenia v súlade s článkom 13 nariadenia v postavení zmluvných štátov EPD.
130. Toto postavenie však členské štáty nezbavuje povinnosti prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich z aktov inštitúcií Únie.(43)
131. Ako je uvedené v článku 9 ods. 2 prvom pododseku prvej vete napadnutého nariadenia, „zúčastnené členské štáty pri plnení svojich medzinárodných záväzkov, ktoré im vyplývajú z EPD, zabezpečia súlad s týmto nariadením a s týmto cieľom vzájomne spolupracujú“.(44)
132. Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že nie je potrebné preskúmať tvrdenia týkajúce sa judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Meroni/Vysoký úrad,(45) ktorá sa v prejednávanej veci neuplatní, ani judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Spojené kráľovstvo/Parlament a Rada,(46) ktorá spresňuje zásady stanovené v prvom uvedenom rozsudku.
133. Táto judikatúra len vytvára rámec pre možnosť, aby inštitúcia Únie delegovala časť svojich právomocí na orgán alebo úrad či agentúru Únie, alebo na orgán mimo Únie, ako aj pre možnosť, aby normotvorca Únie poveril vykonávacími opatreniami orgán alebo úrad či agentúru Únie, alebo orgán mimo Únie namiesto toho, aby túto právomoc zveril Komisii alebo Rade.
134. Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Meroni/Vysoký úrad,(47) totiž Vysoký úrad zveril súkromnoprávnym subjektom právomoci, ktoré mu vyplývali zo Zmlúv, pričom vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Spojené kráľovstvo/Parlament a Rada,(48) normotvorca Únie stanovil, že zriadený subjekt Únie bude konať podľa právomocí, ktoré mu priznáva dotknuté nariadenie, a v oblasti pôsobnosti každého právne záväzného aktu Únie, ktorý tento subjekt poverí úlohami.
135. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba štvrtý žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný v rozsahu, v akom je založený na porušení článku 291 ods. 2 ZFEÚ.
136. Pokiaľ ide o piaty žalobný dôvod, v ktorom ide o to, či sú zverením určitých administratívnych úloh EPÚ splnené podmienky stanovené v rozsudku Meroni/Vysoký úrad(49) pre oblasť prenesenia právomocí na orgány mimo Únie, treba poukázať na to, že v prejednávanej veci poverovanie administratívnymi úlohami neprináleží normotvorcovi Únie, ale zúčastneným členským štátom, ktoré tieto úlohy zverujú subjektu medzinárodného práva, ktorým je EPÚ.
137. Pripomínam, že napadnuté nariadenie predstavuje dohodu v zmysle článku 142 EPD a že zúčastnené členské štáty poverili EPÚ administratívnymi úlohami uvedenými v článku 9 ods. 1 napadnutého nariadenia práve na základe článku 143 ods. 1 EPD, podľa ktorého skupina zmluvných štátov môže poveriť EPÚ ďalšími úlohami.
138. Ani v takom prípade nemožno pripustiť uplatniteľnosť rozsudku Meroni/Vysoký úrad.(50)
139. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba ako nedôvodný zamietnuť aj piaty žalobný dôvod.
E – O šiestom a siedmom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na porušení zásady autonómie a jednotného uplatňovania práva Únie
1. Tvrdenia účastníkov konania
140. Šiestym žalobným dôvodom Španielske kráľovstvo tvrdí, že na zachovanie autonómie právneho poriadku Únie je potrebné, aby právomoci Únie a jej inštitúcií neboli skreslené nijakou medzinárodnou zmluvou. V prejednávanej veci k tomu však dochádza, lebo článok 18 ods. 2 prvý pododsek napadnutého nariadenia stanovuje, že nariadenie sa uplatní od 1. januára 2014 alebo odo dňa nadobudnutia účinnosti dohody o JPS podľa toho, čo nastane neskôr. Napadnuté nariadenie okrem toho vymedzuje pre EPJÚ osobitný súdny režim, ktorý nie je stanovený v uvedenom nariadení, ale v dohode o JPS. Španielske kráľovstvo tvrdí, že obsah tejto dohody zasahuje do právomocí Únie a že dohoda priznáva tretej strane právomoc jednostranne vymedziť uplatňovanie napadnutého nariadenia.
141. Parlament poukazuje na to, že vzťah medzi napadnutým nariadením a dohodou o JPS je základnou podmienkou fungovania systému jednotnej patentovej ochrany vďaka jednotnému patentu a neporušuje právo Únie. Dohoda o JPS spĺňa dve základné podmienky požadované na účely dodržiavania autonómie právneho poriadku Únie, keďže na jednej strane povaha právomocí Únie a jej inštitúcií sa nemení, a na druhej strane táto dohoda neukladá Únii a jej inštitúciám, aby pri výkone svojich vnútorných právomocí vykladali právne ustanovenia Únie uvedené v tejto dohode určitým konkrétnym spôsobom.
142. Zriadením JPS okrem toho nie je narušená nijaká právomoc Únie. V prvom rade právomoc na zriadenie spoločného súdu v oblasti patentov a na vymedzenie rozsahu jeho právomocí vždy prináležala členským štátom a nebola zverená výlučne Únii. Napadnuté nariadenie ďalej od členských štátov výslovne požaduje, aby JPS priznali výhradnú právomoc. Napadnuté nariadenie, ktoré vychádza z článku 118 ZFEÚ, členským štátom výslovne umožňuje prijímať v patentovej oblasti ustanovenia stanovujúce výnimky z nariadenia Brusel I. Normotvorca Únie požaduje, aby bolo nadobudnutie účinnosti dohody o JPS podmienené z jeho strany zavedenými nevyhnutnými zmenami nariadenia Brusel I, pokiaľ ide o vzťah medzi týmto nariadením a uvedenou dohodou. Viaceré ustanovenia Zmluvy o FEÚ napokon podmieňujú nadobudnutie účinnosti sekundárneho právneho aktu Únie jeho schválením členskými štátmi.
143. Rada tvrdí, že tvrdenia uvádzané na podporu tohto žalobného dôvodu sú neprípustné v tom zmysle, že smerujú proti dohode o JPS. V každom prípade poukazuje na to, že politická voľba normotvorcu Únie spočívala v naviazaní EPJÚ na fungovanie samostatného súdneho orgánu, a to JPS, ktorý zaručuje ustálenosť judikatúry a právnu istotu. Vytvoreniu vzťahu medzi EPJÚ a JPS, ktorý je objasnený v odôvodneniach 24 a 25 napadnutého nariadenia, nebráni nijaká právna prekážka. V legislatívnej praxi napokon existuje viacero príkladov situácií, v ktorých je uplatniteľnosť aktu Únie podmienená udalosťou mimo pôsobnosti tohto aktu.
144. Vedľajší účastníci konania súhlasia so stanoviskom Parlamentu a Rady.
145. Siedmym žalobným dôvodom Španielske kráľovstvo tvrdí, že článok 18 ods. 2 druhý pododsek napadnutého nariadenia priznáva členským štátom možnosť jednostranne rozhodnúť o tom, či sa na ne bude nariadenie vzťahovať. Keby sa teda členský štát rozhodol, že neratifikuje dohodu o JPS, napadnuté nariadenie by sa naň neuplatnilo a JPS by na jeho území nezískal výhradnú právomoc na rozhodovanie o EPJÚ, takže EPJÚ by v súvislosti s uvedeným členským štátom nemali jednotný účinok. Z toho vyplýva porušenie zásady autonómie a jednotného uplatňovania práva Únie.
146. Parlament sa domnieva, že pokiaľ by členský štát odmietol ratifikovať dohodu o JPS, čo by skutočne malo za následok neuplatnenie napadnutého nariadenia na jeho území, predstavovalo by to porušenie článku 4 ods. 3 ZEÚ. Aj keby existovalo riziko v súvislosti s jednotným uplatňovaním napadnutého nariadenia, také riziko by bolo opodstatnené vzhľadom na nevyhnutnosť zaručiť účinnú súdnu ochranu a dodržiavať zásadu právnej istoty.
147. Rada pripomína, že článok 18 ods. 2 napadnutého nariadenia upravuje len jednu výnimku z ustanovení článku 3 ods. 1 a 2 a článku 4 ods. 1 tohto nariadenia, aby bol jednotný účinok európskeho patentu obmedzený na členské štáty, ktoré ratifikovali dohodu o JPS, a ostatné ustanovenia uvedeného nariadenia sa vzťahovali na všetky zúčastnené členské štáty. Vzhľadom na dôležitosť vzťahu medzi napadnutým nariadením a dohodou o JPS sa vychádzalo z toho, že ide o dodatočnú záruku optimálneho fungovania tohto vzťahu. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že udelenie výnimky z uplatniteľnosti aktu Únie je z právneho hľadiska možné len v prípade, že výnimka je objektívne odôvodnená a časovo obmedzená. V prejednávanej veci je to tak.
148. Vedľajší účastníci konania súhlasia so stanoviskom Parlamentu a Rady.
2. Moje posúdenie
149. Šiesty a siedmy žalobný dôvod uvádzaný Španielskym kráľovstvom preskúmam spoločne vzhľadom na to, že sa týkajú vzťahu medzi napadnutým nariadením a dohodou o JPS.
150. Najprv preskúmam prvú a druhú časť šiesteho žalobného dôvodu a následne posúdim poslednú časť šiesteho žalobného dôvodu a siedmy žalobný dôvod.
151. Na úvod chcem poukázať na to, že Španielske kráľovstvo nespochybňuje možnosť existencie samostatného súdneho systému. Súdny dvor v tomto smere v stanovisku 1/09(51) pripomenul, že článok 262 ZFEÚ stanovuje „možnosť“ rozšíriť právomoci súdov Únie na spory súvisiace s uplatňovaním aktov Únie zakladajúcich európske právne tituly duševného vlastníctva, v dôsledku čoho nevytvára monopol Súdneho dvora v predmetnej oblasti a vopred nerozhoduje o voľbe súdneho rámca, ktorý môže byť zavedený v prípade sporov medzi jednotlivcami týkajúcich sa právnych titulov duševného vlastníctva.(52)
a) Prvá a druhá časť šiesteho žalobného dôvodu
152. V prvej časti šiesteho žalobného dôvodu Španielske kráľovstvo tvrdí, že neexistuje zásadný rozdiel medzi dohodou o JPS a návrhom dohody zriaďujúcej súd príslušný na rozhodovanie v sporoch v oblasti európskeho patentu a patentu Spoločenstva, ktorú Súdny dvor vyhlásil za nezlučiteľnú s ustanoveniami Zmluvy.(53)
153. Podľa názoru tohto členského štátu JPS na jednej strane nie je súčasťou inštitucionálneho a súdneho systému Únie a na druhej strane v dohode o JPS nie sú stanovené záruky dodržiavania práva Únie. Priama, jednotlivá a kolektívna pripísateľnosť zmluvným členským štátom, a to aj na účely článkov 258 ZFEÚ až 260 ZFEÚ, ktorá je upravená v článku 23 dohody o JPS, nie je v tomto smere postačujúca ani za predpokladu, že by bola zlučiteľná so Zmluvami.
154. Pokiaľ ide o druhú časť šiesteho žalobného dôvodu, Španielske kráľovstvo sa pokúša preukázať, že členské štáty nemôžu ratifikovať dohodu o JPS bez porušenia svojich povinností vyplývajúcich z práva Únie.
155. Tvrdí, že dohodu o JPS mala uzatvoriť Únia na základe článku 3 ods. 2 ZFEÚ vzhľadom na to, že sa dotýka spoločných pravidiel, a to najmä ustanovení nariadenia Brusel I. Únia prijatím nariadenia Brusel I nadobudla výhradnú právomoc v oblasti, ktorej sa toto nariadenie týka.(54)
156. Španielske kráľovstvo v tomto smere preskúmalo obsah dohody o JPS, ako aj normy týkajúce sa súdnej právomoci v oblasti činností, ktorými je JPS poverený, a dospelo k záveru, že členské štáty, ktoré sú zmluvnými stranami dohody o JPS, vykonávajú právomoc, ktorá im už neprináleží, čo predstavuje porušenie zásady autonómie práva Únie.
157. Obe tieto časti šiesteho žalobného dôvodu sú nejasné, lebo je ťažké určiť, ktorý právny predpis Španielske kráľovstvo v skutočnosti napáda, keď sa Súdneho dvora pýta, či článok 18 ods. 2 napadnutého nariadenia skresľuje právomoci Únie a jej inštitúcií tým, že podmieňuje uplatňovanie nariadenia nadobudnutím účinnosti dohody o JPS.
158. Rovnako ako viacerí účastníci konania sa domnievam, že Španielske kráľovstvo sa týmito časťami šiesteho žalobného dôvodu v skutočnosti zjavne usiluje spochybniť zákonnosť dohody o JPS z hľadiska práva Únie a preukázať, že táto dohoda nerešpektuje stanovisko 1/09.(55)
159. V tomto smere treba odpovedať na otázku, či má Súdny dvor právomoc na preskúmanie obsahu dohody o JPS, na ktorú sa Španielske kráľovstvo odvoláva v rámci svojej žaloby pre neplatnosť napadnutého nariadenia, vzhľadom na vzťah existujúci medzi týmito dvoma právnymi nástrojmi v kontexte vykonávania posilnenej spolupráce.
160. Domnievam sa, že na túto otázku treba odpovedať záporne.
161. Je síce pravda, že pokiaľ išlo o zamýšľanú dohodu o JPS, Španielske kráľovstvo nemohlo uplatniť postup žiadosti o stanovisko upravený v článku 218 ods. 11 ZFEÚ. Tento postup sa totiž nemohol uplatniť v prípade takej dohody medzi členskými štátmi vzhľadom na to, že o stanovisko Súdneho dvora možno požiadať len v súvislosti so zlučiteľnosťou pripravovanej dohody, ktorej zmluvnou stranou je Únia, so Zmluvami.
162. Španielske kráľovstvo okrem toho nemôže súd Únie priamo požiadať o zrušenie dohody o JPS na základe článku 263 prvého odseku ZFEÚ, ktorý stanovuje: „Súdny dvor Európskej únie preskúmava zákonnosť legislatívnych aktov, aktov Rady, Komisie a Európskej centrálnej banky okrem odporúčaní a stanovísk a preskúmava aj zákonnosť aktov Európskeho parlamentu a Európskej rady, ktoré majú právne účinky vo vzťahu k tretím stranám. Tiež preskúmava zákonnosť aktov orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči tretím stranám.“
163. Dohoda o JPS totiž nepatrí ani do jednej z kategórií aktov uvedených v Zmluve FEÚ. Ide o medzivládnu dohodu, ktorú dojednali a podpísali len niektoré členské štáty na základe medzinárodného práva.
164. Okrem toho sa domnievam, že existujúci vzťah medzi napadnutým nariadením a dohodou o JPS nemôže byť základom pre tvrdenie Španielskeho kráľovstva, podľa ktorého si analýza napadnutého nariadenia vyžaduje preskúmanie obsahu dohody o JPS.
165. Túto odpoveď nemôžu spochybniť tvrdenia uvedené v replike Španielskeho kráľovstva, ktoré majú preukázať, že Súdny dvor má právomoc na preskúmanie obsahu dohody o JPS.
166. Španielske kráľovstvo sa totiž odvoláva na judikatúru Súdneho dvora, ktorá sa podľa môjho názoru nemôže uplatniť v kontexte prejednávanej veci.
167. Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia,(56) sa tak preskúmanie zákonnosti, ktoré mal vykonať súd Únie, týkalo aktu Únie, ktorým sa mala vykonať predmetná medzinárodná dohoda, a to rezolúcia Bezpečnostnej rady Organizácie spojených národov, a nie samotná medzinárodná dohoda.
168. Súdny dvor vychádzal zo svojej judikatúry, ktorou už zrušil rozhodnutie Rady schvaľujúce medzinárodnú dohodu na základe preskúmania vnútornej zákonnosti tohto rozhodnutia z hľadiska predmetnej dohody.(57)
169. Súvislosti v prejednávanej veci sú však úplne odlišné, keďže napadnutým nariadením sa neschvaľuje medzinárodná dohoda ani sa taká dohoda nevykonáva, ale jeho cieľom je vykonávanie posilnenej spolupráce v oblasti vytvorenia jednotnej patentovej ochrany.
170. Ďalej treba konštatovať, že prípadným zrušením napadnutého nariadenia by nijako nebola spochybnená platnosť dohody o JPS.
171. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že prvú a druhú časť šiesteho žalobného dôvodu treba vyhlásiť za neprípustné.
b) Posledná časť šiesteho žalobného dôvodu a siedmy žalobný dôvod
172. Pokiaľ ide o poslednú časť šiesteho žalobného dôvodu, Španielske kráľovstvo tvrdí, že z článku 18 ods. 2 prvého pododseku napadnutého nariadenia vyplýva, že jeho uplatnenie úplne závisí od nadobudnutia účinnosti dohody o JPS. Z toho vyplýva, že účinnosť právomoci, ktorú Únia vykonáva prostredníctvom napadnutého nariadenia, závisí od vôle členských štátov, ktoré sú zmluvnými stranami dohody o JPS.
173. Čo sa týka siedmeho žalobného dôvodu, Španielske kráľovstvo vytýka článku 18 ods. 2 napadnutého nariadenia, že členským štátom priznáva možnosť jednostanne rozhodnúť o tom, či sa na ne nariadenie uplatní.
174. So stanoviskom Španielskeho kráľovstva nemôžem súhlasiť.
175. Normotvorca Únie uviedol, že by sa mal zriadiť súd s právomocou v oblasti EPJÚ, ktorý by sa mal riadiť nástrojom stanovujúcim jednotný systém riešenia sporov týkajúcich sa európskych patentov a EPJÚ.(58)
176. Ďalej uviedol, že zriadenie tohto súdu je nevyhnutné na zabezpečenie správneho fungovania EPJÚ, konzistentnosti judikatúry, a tým aj právnej istoty.(59)
177. Cieľom napadnutého nariadenia je zabezpečiť toto správne fungovanie. Uplatnenie napadnutého nariadenia pred zriadením JPS by bolo práve v rozpore s týmito zásadami.
178. Nemôžem súhlasiť s tvrdením Španielskeho kráľovstva, podľa ktorého členské štáty rozhodujú o nadobudnutí účinnosti napadnutého nariadenia.
179. Podľa môjho názoru majú zúčastnené členské štáty v zmysle zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ povinnosť prijať všetky opatrenia umožňujúce vykonávanie posilnenej spolupráce vrátane ratifikácie dohody o JPS, lebo tá je nevyhnutnou podmienkou tohto vykonávania. Členské štáty totiž musia na základe tohto ustanovenia prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo Zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.
180. Pokiaľ by zúčastnené členské štáty neratifikovali dohodu o JPS, bolo by to v rozpore so zásadou lojálnej spolupráce v tom zmysle, že by ohrozili dosiahnutie cieľov Únie spočívajúcich v harmonizácii a zjednotení.(60)
181. Práve z toho dôvodu normotvorca Únie v odôvodnení 25 napadnutého nariadenia uviedol, že je „preto mimoriadne dôležité, aby zúčastnené členské štáty ratifikovali Dohodu o [JPS] v súlade so svojimi vnútroštátnymi ústavnými a parlamentnými postupmi a aby prijali potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby tento súd začal čo najskôr fungovať“.(61)
182. V odôvodnení 25 je vysvetlené, prečo normotvorca Únie v článku 18 ods. 2 napadnutého nariadenia podmieňuje uplatnenie tohto nariadenia dátumom nadobudnutia účinnosti dohody o JPS, pokiaľ by bol neskorší než 1. január 2014.
183. Keby sa pripustilo, že niektoré vnútroštátne súdy si zachovajú právomoc v určitých zúčastnených členských štátoch, v ktorých je uznaný jednotný účinok európskeho patentu, boli by spochybnené ciele harmonizácie a zjednotenia, ktoré majú byť dosiahnuté jednotným účinkom európskych patentov.
184. Vzťah medzi napadnutým nariadením a dohodou o JPS je taký, že by bolo nelogické, keby normotvorca Únie v záujme právnej istoty nepodmienil uplatnenie napadnutého nariadenia nadobudnutím účinnosti uvedenej dohody.
185. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor zamietol poslednú časť šiesteho žalobného dôvodu a siedmy žalobný dôvod ako nedôvodné.
F – O subsidiárnom návrhu na čiastočné zrušenie napadnutého nariadenia
1. Tvrdenia účastníkov konania
186. Parlament, Rada, Spolková republika Nemecko a Maďarsko sa domnievajú, že subsidiárnemu návrhu na čiastočné zrušenie napadnutého nariadenia nemožno vyhovieť, lebo ustanovenia, ktorých zrušenie sa navrhuje, predstavujú zásadnú časť právneho rámca stanoveného týmto nariadením, v dôsledku čoho ich od neho nemožno oddeliť bez zmeny jeho podstaty.
187. Španielske kráľovstvo tvrdí, že článok 9 napadnutého nariadenia možno ľahko oddeliť od zvyšných ustanovení tohto nariadenia.(62) Pokiaľ ide o článok 18 ods. 2 uvedeného nariadenia, domnieva sa, že vzhľadom na článok 297 ods. 1 posledný pododsek ZFEÚ(63) nie je nevyhnutné, aby napadnuté nariadenie obsahovalo ustanovenie o svojej uplatniteľnosti.
2. Moje posúdenie
188. Pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je čiastočné zrušenie aktu Európskej únie možné len vtedy, ak časti, ktorých zrušenie sa navrhuje, sú oddeliteľné od ostatných častí aktu. Súdny dvor opakovane konštatoval, že táto podmienka oddeliteľnosti nie je splnená, ak by čiastočné zrušenie aktu spôsobilo zmenu jeho podstaty.(64)
189. V prejednávanej veci treba pripomenúť, že cieľom napadnutého nariadenia je vytvorenie jednotnej patentovej ochrany. Normotvorca Únie stanovil právny rámec na dosiahnutie tohto cieľa.
190. Článok 3 ods. 1 napadnutého nariadenia v tomto smere stanovuje, že „európsky patent udelený s rovnakým súborom nárokov vo vzťahu ku všetkým zúčastneným členským štátom má výhody jednotného účinku v zúčastnených členských štátoch za predpokladu, že jeho jednotný účinok bol zaregistrovaný v registri pre jednotnú patentovú ochranu“.(65)
191. Táto podmienka si vyžaduje, aby normotvorca Únie zohľadnil súbor administratívnych opatrení uskutočnených pred týmto zápisom a po ňom, ktoré sú nevyhnutné na nadobudnutie jeho účinnosti.
192. Uvedený normotvorca také opatrenia stanovil v odseku 1 článku 9 napadnutého nariadenia nazvaného „Administratívne úlohy v rámci Európskej patentovej organizácie“.
193. Toto ustanovenie obsahuje taxatívny zoznam úloh, ktorých plnenie prináleží EPÚ.
194. Je nemysliteľné, aby normotvorca Únie dosiahol cieľ stanovený v napadnutom nariadení bez plnenia týchto úloh, ktoré sú zjavne predpokladom správneho fungovania systému, ktorým sa zavádza EPJÚ.
195. V dôsledku toho mi nie je jasné, ako by zrušením článku 9 ods. 1 napadnutého nariadenia mohla nebyť dotknutá jeho podstata.
196. Pokiaľ ide o článok 9 ods. 2 napadnutého nariadenia v rozsahu, v akom sa toto ustanovenie týka stanovenia udržiavacích poplatkov a vymedzenia podielu z ich rozdelenia, ktoré sú predmetom piateho žalobného dôvodu Španielskeho kráľovstva, považujem za nemysliteľné stanoviť taký finančný mechanizmus, aký je upravený v kapitole V napadnutého nariadenia, bez určenia osôb alebo subjektov, ktoré budú poverené uskutočnením uvedeného stanovenia a vymedzenia.
197. Podľa môjho názoru z toho teda vyplýva, že článok 9 ods. 1 napadnutého nariadenia v celom rozsahu a článok 9 ods. 2 nariadenia v rozsahu uvedenom v piatom žalobnom dôvode prejednávanej žaloby sa netýkajú aspektu, ktorý by sa dal oddeliť od právneho rámca stanoveného týmto nariadením, v dôsledku čoho by sa ich prípadné zrušenie dotklo podstaty uvedeného nariadenia.
198. Čo sa týka článku 18 ods. 2 napadnutého nariadenia, ktorý upravuje uplatniteľnosť nariadenia tak, že ju podmieňuje nadobudnutím účinnosti dohody o JPS, z dôvodov, ktoré som uviedol v rámci posúdenia poslednej časti šiesteho žalobného dôvodu a siedmeho žalobného dôvodu, sa domnievam, že toto ustanovenie nemožno oddeliť od zvyšku napadnutého nariadenia.
199. V dôsledku toho sa domnievam, že subsidiárny návrh Španielskeho kráľovstva na čiastočné zrušenie napadnutého nariadenia je neprípustný.
200. Keďže vzhľadom na predchádzajúce úvahy nemožno vyhovieť ani jednému zo žalobných dôvodov, ktoré uvádza Španielske kráľovstvo na podporu svojej žaloby, tieto žalobné dôvody je potrebné zamietnuť.
IV – Návrh
201. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:
– žalobu zamietol a
– uložil Španielskemu kráľovstvu povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a Európskemu parlamentu, Rade Európskej únie a vedľajším účastníkom konania povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania.