ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora)
z 24. marca 2021 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Naliehavé prejudiciálne konanie – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (ES) č. 2201/2003 – Článok 10 – Právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností – Únos dieťaťa – Právomoc súdov členského štátu – Územná pôsobnosť – Premiestnenie dieťaťa do tretieho štátu – Obvyklý pobyt nadobudnutý v tomto treťom štáte“
Vo veci C‑603/20 PPU,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím High Court of Justice (England & Wales), Family Division [Vrchný súd (Anglicko a Wales), senát pre rodinné právo, Spojené kráľovstvo] zo 6. novembra 2020 a doručený Súdnemu dvoru 16. novembra 2020, ktorý súvisí s konaním:
SS
proti
MCP,
SÚDNY DVOR (piata komora),
v zložení: predseda piatej komory E. Regan (spravodajca), predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu piatej komory, sudcovia M. Ilešič, C. Lycourgos a I. Jarukaitis,
generálny advokát: A. Rantos,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na návrh vnútroštátneho súdu zo 6. novembra 2020, doručený Súdnemu dvoru 16. novembra 2020, prejednať prejudiciálny návrh v rámci naliehavého konania v súlade s článkom 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,
so zreteľom na rozhodnutie piatej komory z 2. decembra 2020 vyhovieť uvedenému návrhu,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 4. februára 2021,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– SS, v zastúpení: A. Tayo, barrister, ktorú splnomocnil J. Dsouza, solicitor,
– MCP, v zastúpení: A. Metzer, QC, a C. Proudman, barrister, ktorých splnomocnil H. Choudhery, solicitor,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin, splnomocnený zástupca,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 23. februára 2021,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 10 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, 2003, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243), zmeneného nariadením Rady (ES) č. 2116/2004 z 2. decembra 2004 (Ú. v. EÚ L 367, 2004, s. 1) (ďalej len „nariadenie č. 2201/2003“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi SS, otcom malého dieťaťa P, a MCP, matkou tohto dieťaťa, ktorého predmetom je žiadosť otca o nariadenie návratu dieťaťa do Spojeného kráľovstva a o rozhodnutie o práve styku s dieťaťom.
Právny rámec
Medzinárodné právo
Haagsky dohovor z roku 1980
3 Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, podpísaný 25. októbra 1980 v rámci Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného (ďalej len „Haagsky dohovor z roku 1980“), vstúpil do platnosti 1. decembra 1983. Všetky členské štáty Európskej únie sú jeho zmluvnými stranami.
4 Tento dohovor obsahuje rôzne ustanovenia zamerané na dosiahnutie okamžitého návratu dieťaťa, ktoré bolo nezákonne premiestnené alebo zadržané.
5 Článok 16 Haagskeho dohovoru z roku 1980 stanovuje, že po doručení oznámenia o neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní dieťaťa podľa článku 3 tohto dohovoru sa justičné alebo správne orgány zmluvného štátu, na ktorého územie bolo dieťa premiestnené alebo na ktorého území je zadržiavané, zdržia rozhodovania vo veci opatrovníckeho práva, až kým sa nerozhodne, že podmienky návratu dieťaťa podľa tohto dohovoru nie sú splnené, alebo kým neuplynie primeraná lehota, počas ktorej nebola podaná žiadosť podľa tohto dohovoru.
Haagsky dohovor z roku 1996
6 Dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa, uzatvorený 19. októbra 1996 v Haagu (ďalej len „Haagsky dohovor z roku 1996“), ratifikovali alebo k nemu pristúpili všetky členské štáty Únie.
7 Tento dohovor stanovuje pravidlá na posilnenie ochrany detí v medzinárodných situáciách a na zabránenie konfliktom medzi právnymi systémami zmluvných štátov v oblasti právomoci, rozhodného práva, uznávania a výkonu opatrení na ochranu detí.
8 Pokiaľ ide o únosy detí, článok 7 ods. 1 písm. a) a b) uvedeného dohovoru stanovuje:
„V prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa si orgány zmluvného štátu, kde malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc až dovtedy, kým dieťa nadobudlo obvyklý pobyt na území druhého štátu a
a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo
b) dieťa malo pobyt na území druhého štátu aspoň jeden rok po tom, ako sa osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo dozvedela alebo mohla dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, nekoná sa o žiadosti o návrat podanej v tejto lehote, a dieťa sa zžilo s novým prostredím.“
9 Článok 52 ods. 2 a 3 dohovoru stanovuje:
„2. Dohovor nebráni jednému alebo viacerým zmluvným štátom uzavrieť dohody, ktoré obsahujú ustanovenia týkajúce sa otázok upravených týmto dohovorom a vzťahujúce sa na deti s obvyklým pobytom na území zmluvného štátu takých dohôd.
3. Dohody, ktoré uzavrie jeden alebo viacero zmluvných štátov v otázkach upravených týmto dohovorom, nemajú vplyv na používanie ustanovení dohovoru vo vzťahu medzi týmito štátmi a ostatnými zmluvnými štátmi dohovoru.“
Právo Únie
10 Odôvodnenia 12 a 33 nariadenia č. 2201/2003 stanovujú:
„(12) Kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností, upravené týmto nariadením, sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti. To znamená, že právomoc by mal mať v prvom rade členský štát obvyklého pobytu dieťaťa, s výnimkou určitých prípadov zmeny pobytu dieťaťa alebo v dôsledku dohody medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností.
…
(33) Toto nariadenie uznáva základné práva a dodržiava zásady Charty základných práv Európskej únie. Predovšetkým sa snaží zabezpečiť rešpektovanie základných práv dieťaťa, ako je ustanovené v článku 24 Charty základných práv Európskej únie.“
11 Článok 1 ods. 1 a 2 tohto nariadenia, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, znie takto:
„1. Toto nariadenie sa uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na:
…
b) nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností.
2. Záležitosti uvedené v odseku 1 písm. b) sa môžu týkať najmä:
a) opatrovníckeho práva a práva styku s dieťaťom;
…“
12 Článok 2 toho istého nariadenia, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:
„Na účely tohto nariadenia:
…
7. pojem ‚rodičovské práva a povinnosti‘ označuje všetky práva a povinnosti týkajúce sa osoby alebo majetku dieťaťa, ktoré nadobudla fyzická osoba alebo právnická osoba rozsudkom, zo zákona alebo na základe dohody, ktorá má právne účinky. Tento pojem zahŕňa opatrovnícke právo a právo styku s dieťaťom;
…
11. pojem ‚neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie‘ znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak:
a) je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním;
a
b) za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.“
13 Kapitola II nariadenia, nazvaná „Súdna právomoc“, obsahuje v oddiele 2, nazvanom „Rodičovské práva a povinnosti“, článok 8, nazvaný „Všeobecná právomoc“, ktorý stanovuje:
„1. Súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.
2. Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.“
14 Článok 10 nariadenia č. 2201/2003, nazvaný „Súdna právomoc v prípadoch únosu dieťaťa“, znie takto:
„V prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a:
a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním,
alebo
b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok:
i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané;
ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť;
iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7;
iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa.“
15 Článok 12 tohto nariadenia, ktorý sa týka dohody o súdnej právomoci, znie takto:
„1. Súdy členského štátu pri výkone svojej právomoci podľa článku 3, na základe návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva, majú právomoc v každej veci, ktorá sa týka rodičovských práv a povinností a ktorá súvisí s týmto návrhom, ak:
a) aspoň jeden z manželov má rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu
a
b) manželia a nositelia rodičovských práv a povinností prijali právomoc týchto súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.
…
3. Súdy členského štátu majú takisto právomoc v otázkach rodičovských práv a povinností aj v iných konaniach, ako sú konania uvedené v odseku 1, ak:
a) dieťa má vo vzťahu k tomuto členskému štátu podstatnú väzbu, najmä na základe skutočnosti, že jeden z nositeľov rodičovských práv a povinností má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte, alebo že dieťa je štátnym príslušníkom tohto štátu;
a
b) všetci účastníci konania prijali právomoc súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania, a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.
4. Ak má dieťa svoj obvyklý pobyt na území tretieho štátu, ktorý nie je zmluvnou stranou [Haagskeho dohovoru z roku 1996], právomoc podľa tohto článku sa považuje za právomoc v najlepšom záujme dieťaťa, najmä ak nemožno viesť konanie v predmetnom treťom štáte.“
16 Článok 14 uvedeného nariadenia, nazvaný „Zostatková právomoc“, stanovuje:
„Ak žiadny súd členského štátu nemá právomoc podľa článkov 8 až 13, právomoc v každom členskom štáte sa určí podľa práva tohto štátu.“
17 Článok 60 toho istého nariadenia, nazvaný „Vzťahy k niektorým mnohostranným dohovorom“, stanovuje:
„Vo vzťahoch medzi členskými štátmi má toto nariadenie prednosť pred týmito dohovormi v rozsahu, v ktorom sa týka otázok upravených týmto nariadením:
…
e) [Haagsky dohovor z roku 1980].“
18 Článok 61 nariadenia č. 2201/2003, ktorý sa zaoberá vzťahom s Haagskym dohovorom z roku 1996, stanovuje:
„Pokiaľ ide o vzťah k [Haagskemu dohovoru z roku 1996], toto nariadenie sa uplatňuje:
a) keď má dotknuté dieťa svoj obvyklý pobyt na území členského štátu;
…“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
19 SS a MCP, obaja indickí štátni príslušníci s povolením na pobyt v Spojenom kráľovstve, tvorili nezosobášený pár, keď sa im počas roka 2017 narodila dcéra P, britská štátna príslušníčka.
20 Meno otca je uvedené v rodnom liste, takže podľa zistení vnútroštátneho súdu je nositeľom rodičovských práv a povinností vo vzťahu k P.
21 V októbri 2018 matka MCP odišla s dieťaťom do Indie. Po niekoľkých mesiacoch sa matka vrátila do Spojeného kráľovstva bez dieťaťa.
22 Okrem krátkeho pobytu v Spojenom kráľovstve počas apríla 2019 dieťa zostalo v Indii, kde žije so svojou starou mamou z matkinej strany.
23 Podľa vnútroštátneho súdu je pravdepodobné, že správanie matky predstavuje neoprávnené premiestnenie a/alebo zadržiavanie dieťaťa v Indii.
24 Otec by chcel, aby s ním P bývala v Spojenom kráľovstve, prípadne aby s ňou mohol byť v kontakte v rámci práva styku.
25 Na tento účel podal 26. augusta 2020 na vnútroštátny súd návrh, ktorým sa na jednej strane domáha nariadenia návratu dieťaťa do Spojeného kráľovstva a na druhej strane rozhodnutia o práve styku s dieťaťom.
26 Podľa uvedeného súdu matka spochybňuje právomoc súdov Anglicka a Walesu, keďže dieťa nemá obvyklý pobyt v Spojenom kráľovstve.
27 Vnútroštátny súd sa domnieva, že pred rozhodnutím treba posúdiť jeho právomoc na základe nariadenia č. 2201/2003. V tejto súvislosti na jednej strane zistil, že v čase podania návrhu na začatie konania malo dieťa obvyklý pobyt v Indii a plne sa zžilo s indickým spoločenským a rodinným prostredím, pričom s výnimkou občianstva nemalo konkrétne faktické väzby so Spojeným kráľovstvom, a na druhej strane, že matka nikdy jednoznačne neprijala právomoc súdov v Anglicku a Walesu na rozhodovanie o otázkach rodičovských práv a povinností týkajúcich sa P. Na základe tohto zistenia vnútroštátny súd rozhodol, že jeho právomoc nemôže byť založená na článku 8 a článku 12 ods. 3 tohto nariadenia.
28 Pokiaľ ide o článok 10 uvedeného nariadenia, ktorý stanovuje pravidlá právomoci v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa, vnútroštátny súd má pochybnosti najmä o tom, či sa toto ustanovenie môže uplatniť na konflikt právomocí medzi súdmi členského štátu a súdmi tretieho štátu.
29 V tejto súvislosti sa domnieva, že ako jednoznačne vyplýva zo znenia tohto ustanovenia, ako aj z výkladu uvedeného v bode 4.2.1.1 praktickej príručky na uplatňovanie nariadenia č. 2201/2003, ktorú uverejnila Európska komisia, pravidlo uvedené v článku 10 tohto nariadenia sa týka len konfliktov právomocí medzi členskými štátmi, a nie medzi členským štátom a tretím štátom. Súdny dvor už potvrdil tento výklad v bode 33 rozsudku zo 17. októbra 2018, UD (C‑393/18 PPU, EU:C:2018:835), pričom v tomto smere sa riadil návrhmi, ktoré v tej istej veci predniesol generálny advokát Saugmandsgaard Øe 20. septembra 2018 (C‑393/18 PPU, EU:C:2018:749). Časť vnútroštátnej judikatúry však priznáva tomuto ustanoveniu širšiu územnú pôsobnosť.
30 Za týchto podmienok sa High Court of Justice (England and Wales), Family Division [Vrchný súd (Anglicko a Wales), senát pre rodinné právo, Spojené kráľovstvo], rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
„Zachováva článok 10 [nariadenia č. 2201/2003] právomoc bez časového obmedzenia v členskom štáte v prípade, že dieťa, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte, bolo neoprávnene premiestnené do tretieho štátu (alebo v ňom bolo zadržané), pričom po uplynutí primeraného času po premiestnení (alebo zadržaní) nadobudlo v tomto štáte obvyklý pobyt?“
Žiadosť o naliehavé prejudiciálne konanie
31 Vnútroštátny súd požiadal, aby bol tento návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom konaní v súlade s článkom 107 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
32 V tejto súvislosti je na jednej strane nesporné, že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia č. 2201/2003 prijatého najmä na základe článku 61 písm. c) ES, teraz článok 67 ZFEÚ, ktorý je súčasťou hlavy V tretej časti Zmluvy FEÚ venovanej priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, takže tento návrh patrí do pôsobnosti naliehavého prejudiciálneho konania vymedzeného v článku 107 rokovacieho poriadku, a na druhej strane, že odpoveď na prejudiciálnu otázku je rozhodujúca pre vyriešenie sporu vo veci samej, keďže od nej závisí právomoc súdu, ktorý začal konať, z hľadiska práva Únie.
33 Pokiaľ ide o kritérium naliehavosti, keďže malé dieťa žije od októbra 2018 s výnimkou krátkeho pobytu v Spojenom kráľovstve nepretržite v Indii, existuje riziko, že predĺženie tejto situácie vážne, ak nie nenapraviteľne, poškodí vzťah medzi dieťaťom a jeho otcom, dokonca aj jeho vzťah s oboma rodičmi. Táto situácia môže nenapraviteľne narušiť jeho emocionálny a psychologický vývoj vo všeobecnosti najmä vzhľadom na to, že dieťa je v citlivom veku, čo sa týka rozvoja.
34 Okrem toho keďže už pokročilo rodinné a sociálne začlenenie dieťaťa v treťom štáte, kde má podľa zistení vnútroštátneho súdu v súčasnosti obvyklý pobyt, predĺženie tejto situácie môže ešte viac ohroziť integráciu dieťaťa do rodinného a sociálneho prostredia v prípade návratu do Spojeného kráľovstva.
35 Za týchto okolností piata komora Súdneho dvora 2. decembra 2020 na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta rozhodla, že vyhovie žiadosti vnútroštátneho súdu, aby bol tento návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom konaní.
O prejudiciálnej otázke
36 Vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 10 nariadenia č. 2201/2003 vykladať v tom zmysle, že ak sa zistí, že dieťa ku dňu podania návrhu vo veci rodičovských práv a povinností nadobudlo obvyklý pobyt v treťom štáte následkom únosu do tohto štátu, súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred únosom, si zachovávajú právomoc bez časového obmedzenia.
37 Podľa ustálenej judikatúry treba na účely výkladu ustanovenia práva Únie zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudok zo 6. októbra 2020, Jobcenter Krefeld, C‑181/19, EU:C:2020:794, bod 61 a citovaná judikatúra). Aj vývoj ustanovenia práva Únie môže obsahovať relevantné prvky pre jeho výklad (rozsudok z 20. decembra 2017, Acacia a D’Amato, C‑397/16 a C‑435/16, EU:C:2017:992, bod 31, ako aj citovaná judikatúra).
38 Pokiaľ ide po prvé o znenie článku 10 nariadenia č. 2201/2003, je potrebné konštatovať, že čo sa týka právomoci v prípade únosu dieťaťa, tento článok stanovuje, že si ju zachovávajú súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, ale že táto právomoc prechádza na súdy iného členského štátu, len čo dieťa nadobudne obvyklý pobyt v tomto inom členskom štáte a ak je navyše splnená jedna z alternatívnych podmienok uvedených v článku 10.
39 Zo znenia článku 10 nariadenia č. 2201/2003 tak vyplýva, že kritériá upravené v tomto ustanovení na účely udelenia právomoci v prípade únosu dieťaťa sa týkajú situácie obmedzenej na územie členských štátov. Právomoc sa totiž v zásade priznáva súdom členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním v inom členskom štáte, s výhradou možnosti postúpenia tejto právomoci súdom členského štátu, v ktorom dieťa nadobudlo nový obvyklý pobyt v dôsledku neoprávneného premiestnenia alebo zadržania, ak sú splnené určité osobitné podmienky.
40 Aj zo skutočnosti, že v tomto článku je použitý pojem „členský štát“, a nie výrazy „štát“ alebo „tretí štát“, a že pridelenie právomoci podmieňuje súčasným alebo predchádzajúcim obvyklým pobytom „v členskom štáte“ a nie je v ňom uvedená možnosť nadobudnutia pobytu na území tretieho štátu, vyplýva, že tento článok upravuje právomoc len v prípadoch únosov detí medzi členskými štátmi.
41 Ďalej treba uviesť, že Súdny dvor už v rámci konania týkajúceho sa výkladu článku 8 nariadenia č. 2201/2003 rozhodol, že zo znenia článku 10 tohto nariadenia nevyhnutne vyplýva, že jeho uplatnenie závisí od potenciálneho konfliktu právomocí medzi súdmi viacerých členských štátov (rozsudok zo 17. októbra 2018, UD, C‑393/18 PPU, EU:C:2018:835, bod 33).
42 Okrem toho treba rovnako ako Komisia na pojednávaní poukázať na to, že článok 10 nariadenia č. 2201/2003 pozostáva z jedinej vety, takže už z jeho štruktúry je jasné, že tvorí nedeliteľný celok. Toto ustanovenie preto nemožno považovať za ustanovenie zložené z dvoch samostatných častí, z ktorých jedna by umožnila autonómne odôvodniť principiálne zachovanie právomoci súdov členského štátu bez časového obmedzenia v prípade únosu dieťaťa do tretieho štátu.
43 Pokiaľ ide po druhé o kontext článku 10 nariadenia č. 2201/2003, treba konštatovať, že toto ustanovenie predstavuje osobitné pravidlo právomoci vzhľadom na všeobecné pravidlo stanovené v článku 8 ods. 1 tohto nariadenia, podľa ktorého súdy členského štátu obvyklého pobytu dieťaťa majú v zásade právomoc rozhodovať vo veciach rodičovských práv a povinností.
44 Podľa znenia článku 8 ods. 2 uvedeného nariadenia sa totiž odsek 1 tohto článku 8 uplatní s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.
45 V tejto súvislosti treba v prvom rade zdôrazniť, že osobitné pravidlo právomoci stanovené v článku 10 nariadenia č. 2201/2003 neutralizuje účinok, ktorý by vyvolalo uplatnenie všeobecného pravidla právomoci stanoveného v článku 8 ods. 1 tohto nariadenia v prípade únosu dieťaťa, t. j. prenos právomoci do členského štátu, v ktorom by dieťa po únose nadobudlo nový obvyklý pobyt. Keďže tento prenos právomoci by mohol poskytnúť procesnú výhodu páchateľovi protiprávneho konania, ako je uvedené v bode 39 tohto rozsudku, článok 10 tohto nariadenia stanovuje, že súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, si napriek tomu zachovávajú právomoc, pokiaľ nie sú splnené určité podmienky.
46 Ak však dieťa nadobudlo obvyklý pobyt mimo Európskej únie v dôsledku neoprávneného premiestnia alebo zadržiavania v treťom štáte, článok 8 ods. 1 tohto nariadenia sa neuplatní, keďže dieťa nemá obvyklý pobyt v členskom štáte. Uvedené ustanovenie sa totiž takej situácie netýka. Z toho vyplýva, že za týchto okolností pravidlo stanovené v článku 10 nariadenia, ktoré umožňuje vylúčiť právomoc, na ktorú by si mohli robiť nárok súdy členského štátu nového obvyklého pobytu na základe všeobecného pravidla, stráca dôvod svojej existencie, a teda sa neuplatní. V dôsledku toho uvedený článok 10 neopodstatňuje časovo neobmedzené zachovanie právomoci súdov členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržiavaním, ak bolo dieťa unesené do tretieho štátu.
47 Po druhé treba pripomenúť, že osobitné pravidlo právomoci sa má vykladať reštriktívne, a teda nemôže viesť k výkladu, ktorý by presahoval rámec prípadov výslovne stanovených príslušným nariadením (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. októbra 2013, Pinckney, C‑170/12, EU:C:2013:635, bod 25; zo 16. januára 2014, Kainz, C‑45/13, EU:C:2014:7, bod 22 a citovanú judikatúru, ako aj z 25. januára 2018, Schrems, C‑498/16, EU:C:2018:37, bod 27).
48 Takéto pravidlo by sa preto nemalo vykladať tak, že sa zohľadní len časť jeho znenia a samostatne sa uplatní. Bolo by to však tak, keby sa článok 10 nariadenia č. 2201/2003 vykladal výlučne na základe jedného prvku prvej časti tohto článku, z ktorého by sa vyvodilo, že ak bolo dieťa unesené do tretieho štátu, súdy členského štátu, v ktorom malo predchádzajúci obvyklý pobyt, si v zásade a bez časového obmedzenia zachovávajú právomoc, pokiaľ nemôže byť splnená druhá podmienka upravená v tom istom článku, ktorá sa týka nadobudnutia obvyklého pobytu v inom členskom štáte.
49 Po tretie by taký výklad zahrnul do pôsobnosti uvedeného článku 10 situáciu, ktorú doň normotvorca Únie nemal v úmysle zahrnúť, konkrétne únos dieťaťa do tretieho štátu.
50 V tomto ohľade z genézy nariadenia č. 2201/2003 vyplýva, že normotvorca Únie chcel zaviesť prísne právne predpisy, pokiaľ ide o únosy detí v rámci Únie, ale nechcel do tejto právnej úpravy zahrnúť únosy detí do tretích štátov, na ktoré sa majú vzťahovať najmä medzinárodné dohovory, akým je Haagsky dohovor z roku 1980, ktorý už bol v platnosti vo všetkých členských štátoch v čase prijatia návrhu nariadenia Rady o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 a ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 44/2001, pokiaľ ide o otázky výživného [neoficiálny preklad], predloženého Komisiou 3. mája 2002 [KOM(2002) 222 v konečnom znení, Ú. v. ES C 203 E, 2002, s. 155] (ďalej len „návrh nariadenia“), z ktorého vychádza nariadenie č. 2201/2003, a Haagsky dohovor z roku 1996, ku ktorému ešte mnohé členské štáty do tohto dátumu nepristúpili.
51 Toto konštatovanie jasne vyplýva z dôvodovej správy k tomuto návrhu nariadenia, ktorá zdôrazňuje, že „Komisia s cieľom pokryť medzinárodné situácie predložila… návrh rozhodnutia Rady, ktoré členské štáty oprávňuje na podpis Haagskeho dohovoru z roku 1996“ [KOM(2002) 222 v konečnom znení/2, s. 3].
52 Vôľu normotvorcu Únie zabezpečiť koexistenciu právnych predpisov Únie v oblasti únosov detí s právnou úpravou stanovenou medzinárodnými dohovormi pripomína dôvodová správa k správe Výboru Európskeho parlamentu pre občianske slobody a práva, spravodlivosť a vnútorné veci zo 7. novembra 2002, ktorá sa týka návrhu nariadenia (final A 5–0385/2002, s. 19), v ktorej sa uvádza, že tento návrh stanovuje jasnú a konzistentnú právnu úpravu únosov detí v Únii, v dôsledku čoho predstavuje „nástroj, ktorý by mohol poskytnúť integrovanejší rámec v rámci Európskej únie a uplatňovať sa v medzinárodných vzťahoch súbežne s Haagskymi dohovormi z rokov 1980 a 1996“.
53 Uvedený výklad článku 10 nariadenia č. 2201/2003, podľa ktorého by si členský štát predchádzajúceho obvyklého pobytu dieťaťa v prípade únosu dieťaťa do tretieho štátu zachoval právomoc bez časového obmedzenia, by však znamenal, že ak dieťa následkom únosu nadobudlo obvyklý pobyt v treťom štáte, ktorý je zmluvnou stranou Haagskeho dohovoru z roku 1996, článok 7 ods. 1 a článok 52 ods. 3 tohto dohovoru by boli zbavené účinku.
54 Článok 7 ods. 1 Haagskeho dohovoru z roku 1996 totiž rovnako ako článok 10 nariadenia č. 2201/2003 upravuje prenos právomoci na súdy štátu nového obvyklého pobytu dieťaťa, ak sú splnené určité podmienky. Tie súvisia najmä s uplynutím určitého času v spojení so súhlasom alebo pasivitou nositeľa príslušného opatrovníckeho práva, keď sa dieťa začlenilo do nového prostredia.
55 Táto možnosť prenosu právomoci by však bola definitívne vylúčená, ak by si súdy členského štátu na základe uvedeného článku 10 mali bez časového obmedzenia zachovať právomoc. V dôsledku toho by zachovanie právomoci bolo tiež v rozpore s článkom 52 ods. 3 Haagskeho dohovoru z roku 1996, ktorý zakazuje, aby dohody, ktoré uzavrie viacero zmluvných štátov v otázkach upravených týmto dohovorom – akou je nariadenie č. 2201/2003 –, mali vplyv na používanie ustanovení dohovoru vo vzťahu medzi týmito štátmi a ostatnými zmluvnými štátmi dohovoru. Keďže by však právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností nemohla byť prenesená na súdy zmluvných štátov, nevyhnutne by to malo vplyv na tieto vzťahy.
56 Z toho by vyplývalo, že členské štáty, ktoré všetky ratifikovali Haagsky dohovor z roku 1996 alebo k nemu pristúpili, by boli podľa práva Únie nútené konať v rozpore so svojimi medzinárodnými záväzkami.
57 Z týchto úvah vyplýva, že osobitná právna úprava, ktorú mal normotvorca Únie v úmysle zaviesť prijatím nariadenia č. 2201/2003, sa týka prípadov únosu dieťaťa z jedného členského štátu do druhého. Z toho vyplýva, že súvisiace pravidlo právomoci, konkrétne pravidlo stanovené v článku 10 nariadenia č. 2201/2003, nemožno vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na prípad únosu dieťaťa do tretieho štátu.
58 Po tretie treba konštatovať, že výklad článku 10 nariadenia č. 2201/2003, ktorého výsledkom by bolo časovo neobmedzené zachovanie právomoci, by nebol v súlade s jedným zo základných cieľov sledovaných týmto nariadením, ktorým je presadzovať najlepší záujem dieťaťa, pričom na tento účel sa uprednostňuje kritérium blízkosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. februára 2017, W a V, C‑499/15, EU:C:2017:118, bod 51, ako aj citovanú judikatúru, a zo 17. októbra 2018, UD, C‑393/18 PPU, EU:C:2018:835, bod 48).
59 Pokiaľ ide totiž práve o priznanie právomoci v prípade únosu dieťaťa, podľa dôvodovej správy k návrhu nariadenia [KOM(2002) 222 v konečnom znení/2, s. 12] chcel normotvorca Únie dosiahnuť rovnováhu medzi potrebou zabrániť únoscovi, aby mal zo svojho protiprávneho činu výhodu na jednej strane (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2010, Povse, C‑211/10 PPU, EU:C:2010:400, bod 43) a príležitosťou umožniť súdu, ktorý je k dieťaťu najbližšie, rozhodovať o opatreniach vo veciach rodičovských práv a povinností na druhej strane.
60 Bezpodmienečné zachovanie právomoci súdov členského štátu pôvodu bez časového obmedzenia napriek tomu, že s únosom do tretieho štátu sa medzičasom mohla zmieriť osoba, inštitúcia alebo iný orgán, ktorý má opatrovnícke právo, pričom nijaká podmienka neumožňuje zohľadniť osobitné okolnosti situácie dotknutého dieťaťa alebo zabezpečiť jeho najlepší záujem, by však bránilo tomu, aby súd, ktorý sa považuje za najschopnejší posúdiť opatrenia, ktoré sa majú prijať v najlepšom záujme dieťaťa, mohol rozhodnúť o návrhoch takých opatrení. Takýto výsledok by bol v rozpore s cieľom sledovaným nariadením č. 2201/2003, ktoré, ako vyplýva z odôvodnenia 33 tohto nariadenia, treba vykladať z hľadiska článku 24 Charty základných práv Európskej únie.
61 Okrem toho taký výklad článku 10 nariadenia č. 2201/2003, ktorého výsledkom by bolo časovo neobmedzené zachovanie právomoci, by bol tiež v rozpore s logikou mechanizmu okamžitého návratu alebo nenavrátenia stanoveného v Haagskom dohovore z roku 1980. Ak sa totiž v súlade s článkom 16 tohto dohovoru zistí, že podmienky na návrat dieťaťa stanovené v tomto dohovore nie sú splnené, alebo ak uplynula primeraná lehota, počas ktorej nebola podaná žiadosť podľa tohto dohovoru, orgány štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané, sa stávajú orgánmi obvyklého pobytu dieťaťa a ako súdy, ktoré sú zemepisne najbližšie k tomuto miestu obvyklého pobytu, by mali mať možnosť vykonávať svoju právomoc v oblasti rodičovských práv a povinností. Tento dohovor sa v súlade s článkom 60 písm. e) nariadenia naďalej uplatňuje najmä vo vzťahoch medzi členskými štátmi a inými zmluvnými stranami dohovoru.
62 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že výklad článku 10 uvedeného nariadenia, ktorého výsledkom by bolo časovo neobmedzené zachovanie právomoci v členskom štáte pôvodu v prípade únosu dieťaťa do tretieho štátu, nemá odôvodnenie v znení ani v kontexte tohto článku, v travaux préparatoires ani v cieľoch nariadenia. Rovnako by taký výklad zbavil účinku ustanovenia Haagskeho dohovoru z roku 1996 v prípade únosu dieťaťa do tretieho štátu, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, a bol by v rozpore s logikou Haagskeho dohovoru z roku 1980.
63 Z toho vyplýva, že v prípade únosu dieťaťa do tretieho štátu, v ktorom nadobudlo v dôsledku tohto únosu obvyklý pobyt, a ak súd členského štátu, na ktorý bol podaný návrh vo veciach rodičovských práv a povinností, konštatuje, že pokiaľ sa účastníci konania nedohodli na právomoci, nemôže svoju právomoc založiť na článku 12 nariadenia č. 2201/2003, ako je to v spore vo veci samej, súd dotknutého členského štátu musí svoju právomoc založiť na prípadných uplatniteľných dvojstranných alebo viacstranných medzinárodných dohovoroch alebo, ak taký medzinárodný dohovor neexistuje, na svojej vnútroštátnej právnej úprave v súlade s článkom 14 nariadenia.
64 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 10 nariadenia č. 2201/2003 sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatní, pokiaľ sa zistí, že dieťa ku dňu podania návrhu vo veciach rodičovských práv a povinností nadobudlo obvyklý pobyt v treťom štáte následkom únosu do tohto štátu. V takom prípade sa právomoc súdu, na ktorý bol podaný návrh, určí v súlade s platnými medzinárodnými dohovormi alebo v súlade s článkom 14 tohto nariadenia, ak taký medzinárodný dohovor neexistuje.
O trovách
65 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:
Článok 10 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, zmenený nariadením Rady (ES) č. 2116/2004 z 2. decembra 2004, sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatní, pokiaľ sa zistí, že dieťa ku dňu podania návrhu vo veciach rodičovských práv a povinností nadobudlo obvyklý pobyt v treťom štáte následkom únosu do tohto štátu. V takom prípade sa právomoc súdu, na ktorý bol podaný návrh, určí v súlade s platnými medzinárodnými dohovormi alebo v súlade s článkom 14 tohto nariadenia, ak taký medzinárodný dohovor neexistuje.
Podpisy