ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá rozšírená komora)

zo 14. decembra 2022 (*)

„Subvencie – Dovoz bionafty s pôvodom v Indonézii – Vykonávacie nariadenie (EÚ) 2019/2092 – Konečné vyrovnávacie clo – Článok 3 bod 1 písm. a) nariadenia (EÚ) 2016/1037 – Finančná pomoc – Článok 3 bod 2 nariadenia 2016/1037 – Výhoda – Článok 7 ods. 1 písm. a) nariadenia 2016/1037 – Výpočet výšky napadnuteľnej subvencie – Článok 3 bod 1 písm. a) bod iv) a článok 3 bod 2 nariadenia 2016/1037 – Činnosť spočívajúca v ‚poverení‘ súkromného subjektu vykonávať funkciu predstavujúcu finančnú pomoc alebo v ‚nariadení‘, aby tak urobil – Nižšia než primeraná odplata – Podpora príjmov alebo cien – Článok 28 ods. 5 nariadenia 2016/1037 – Použitie dostupných údajov – Článok 3 bod 2 a článok 6 písm. d) nariadenia 2016/1037 – Výhoda – Článok 8 ods. 8 nariadenia 2016/1037 – Hrozba značnej ujmy pre výrobné odvetvie Únie – Článok 8 ods. 5 a 6 nariadenia 2016/1037 – Príčinná súvislosť – Analýza pripísania – Analýza nepripísania“

Vo veci T‑111/20,

PT Wilmar Bioenergi Indonesia, so sídlom v Medane (Indonézia),

PT Wilmar Nabati Indonesia, so sídlom v Medane,

PT Multi Nabati Sulawesi, so sídlom v Severnom Sulawesi (Indonézia),

v zastúpení: P. Vander Schueren a T. Martin‑Brieu, advokáti,

žalobkyne,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: P. Kienapfel, G. Luengo a P. Němečková, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

European Biodiesel Board (EBB), so sídlom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: M.‑S. Dibling a L. Amiel, advokáti,

vedľajší účastník konania,

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora),

na poradách v zložení: predseda komory S. Gervasoni (spravodajca), sudcovia L. Madise, P. Nihoul, R. Frendo a J. Martín y Pérez de Nanclares,

tajomník: I. Kurme, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po pojednávaní z 13. januára 2022,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobkyne PT Wilmar Bioenergi Indonesia, PT Wilmar Nabati Indonesia a PT Multi Nabati Sulawesi domáhajú zrušenia vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2019/2092 z 28. novembra 2019, ktorým sa ukladá konečné vyrovnávacie clo na dovoz bionafty s pôvodom v Indonézii (Ú. v. EÚ L 317, 2019, s. 42, ďalej len „napadnuté nariadenie“), v rozsahu, v akom sa ich toto nariadenie týka.

 Okolnosti predchádzajúce sporu

2        Žalobkyne sú indonézske spoločnosti, ktoré vyrábajú a vyvážajú bionaftu.

3        Dňa 19. novembra 2013 Rada Európskej únie prijala vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 1194/2013, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo a s konečnou platnosťou vyberá dočasné clo uložené na dovoz bionafty s pôvodom v Argentíne a Indonézii (Ú. v. EÚ L 315, 2013, s. 2) a ktorým bolo na žalobkyne uvalené konečné antidumpingové clo.

4        Dňa 25. novembra 2013 Európska komisia prijala nariadenie (EÚ) č. 1198/2013, ktorým sa ukončuje antisubvenčné konanie týkajúce sa dovozu bionafty s pôvodom v Argentíne a Indonézii a zrušuje nariadenie (EÚ) č. 330/2013, ktorým sa na takýto dovoz uplatňuje registrácia (Ú. v. EÚ L 315, 2013, s. 67).

5        Dňa 15. septembra 2016 Všeobecný súd zrušil články 1 a 2 vykonávacieho nariadenia č. 1194/2013 v rozsahu, v akom sa týkali prvých dvoch žalobkýň (rozsudok z 15. septembra 2016, PT Wilmar Bioenergi Indonesia a PT Wilmar Nabati Indonesia/Rada, T‑139/14, neuverejnený, EU:T:2016:499).

6        Panel Svetovej obchodnej organizácie (WTO) vydal 25. januára 2018 v nadväznosti na žiadosť Indonézskej republiky správu o antidumpingových opatreniach uložených vykonávacím nariadením č. 1194/2013 na dovoz bionafty s pôvodom v Indonézii [správa panelu WTO s názvom „Európska únia – Antidumpingové opatrenia na bionaftu s pôvodom v Indonézii“, prijatá 25. januára 2018 (WT/DS 480/R)]. Panel WTO dospel k záveru, že Európska únia konala v rozpore s viacerými ustanoveniami Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT) a Dohody o uplatňovaní článku VI GATT (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 103; Mim. vyd. 11/021, s. 189), ktoré sú uvedené v prílohe 1A Dohody o založení WTO (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/021, s. 82).

7        Dňa 22. októbra 2018 European Biodiesel Board (Európska rada pre bionaftu) (EBB) doručila Komisii podnet v súlade s článkom 10 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1037 z 8. júna 2016 o ochrane pred subvencovanými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskej únie (Ú. v. EÚ L 176, 2016, s. 55), zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/825 z 30. mája 2018 (Ú. v. EÚ L 143, 2018, s. 1) (ďalej len „základné nariadenie“). Podľa tohto podnetu bol dovoz bionafty s pôvodom v Indonézii subvencovaný, a preto spôsoboval ujmu výrobnému odvetviu Únie.

8        Oznámením uverejneným v Úradnom vestníku Európskej únie 6. decembra 2018 (Ú. v. EÚ C 439, 2018, s. 16) Komisia začala antisubvenčné konanie týkajúce sa dovozu bionafty s pôvodom v Indonézii.

9        Výrobkom, ktorý bol predmetom prešetrovania, boli „monoalkylestery mastných kyselín a/alebo parafínové plynové oleje získané syntézou a/alebo hydrogenizáciou, nefosílneho pôvodu, bežne známe ako ‚bionafta‘, v čistom stave alebo obsiahnuté v zmesi, s pôvodom v Indonézii“.

10      Bionafta vyrábaná v Indonézii je najmä metylester palmového oleja (ďalej len „PME“), ktorý sa získava zo surového palmového oleja. Naproti tomu bionafta vyrábaná v Únii je v podstate metylester repky olejnej (ďalej len „RME“), ale získava sa aj z iných surovín vrátane surového palmového oleja.

11      PME a RME patria do kategórie monoalkylesterov mastných kyselín. Pojem „ester“ odkazuje na transesterifikáciu rastlinných olejov, teda zmiešanie oleja s alkoholom, čím vzniká bionafta a ako vedľajší produkt glycerín. Pojem „metyl“ sa vzťahuje na metanol, čo je alkohol, ktorý sa v tomto procese používa najčastejšie. Monoalkylestery mastných kyselín sú známe aj ako „metylestery mastných kyselín“ (FAME). Hoci PME a RME sú oba FAME, majú čiastočne odlišné fyzikálne a chemické vlastnosti, a najmä inú hraničnú teplotu filtrovateľnosti (ďalej len „CFPP“). CFPP je teplota, pri ktorej palivo upcháva palivový filter v dôsledku kryštalizácie alebo gélovatenia niektorých jeho zložiek. V prípade RME môže byť CFPP 14 °C, zatiaľ čo pre PME je to približne 13 °C. Na trhu je bionafta s konkrétnym CFPP často označená ako FAME X, napríklad FAME 0 alebo FAME 5.

12      Prešetrovanie subvencovania a ujmy sa vzťahovalo na obdobie od 1. októbra 2017 do 30. septembra 2018 (ďalej len „obdobie prešetrovania“). Preskúmanie trendov relevantných z hľadiska posúdenia ujmy sa vzťahovalo na obdobie od 1. januára 2015 do konca obdobia prešetrovania. V prípade potreby Komisia preskúmala aj údaje z obdobia, ktoré nasledovalo po období prešetrovania.

13      Listom z 25. januára 2019 PT Wilmar Bioenergi Indonesia predložila odpovede na antisubvenčný dotazník, ktorý jej zaslala Komisia 19. decembra 2018. Komisia vykonala v dňoch 18. až 21. marca 2019 overovanie na mieste v priestoroch žalobkýň v Indonézii.

14      Zároveň žalobkyne uviedli tieto pripomienky: dňa 17. januára 2019 k podnetu; dňa 14. februára 2019 k údajom, ktoré predložila EBB a výrobcovia bionafty v Únii vybraní do vzorky, a k tvrdeniam o hroziacej ujme; dňa 14. februára 2019 k uplatniteľnosti vyrovnávacích opatrení na údajné subvenčné schémy, a dňa 19. júna 2019 k tvrdeniam o hrozbe ujmy uvedeným v pripomienkach EBB z 29. apríla 2019 a k žiadosti EBB o registráciu dovozov.

15      Dňa 12. augusta 2019 Komisia prijala vykonávacie nariadenie (EÚ) 2019/1344, ktorým sa ukladá predbežné vyrovnávacie clo na dovoz bionafty s pôvodom v Indonézii (Ú. v. EÚ L 212, 2019, s. 1, ďalej len „dočasné nariadenie“). Predbežné vyrovnávacie clo uplatniteľné na PT Wilmar Bioenergi Indonesia a PT Wilmar Nabati Indonesia bolo 15,7 %. Predbežné vyrovnávacie clo uplatniteľné na „všetky ostatné spoločnosti“, ktoré nie sú výslovne uvedené v článku 1 dočasného nariadenia, bolo 18 %.

16      Dňa 13. augusta 2019 Komisia oznámila žalobkyniam podstatné skutočnosti a posúdenia, na základe ktorých prijala dočasné nariadenie.

17      Dňa 28. augusta 2019 žalobkyne predložili svoje pripomienky k dočasnému nariadeniu a k podstatným skutočnostiam a posúdeniam, na základe ktorých bolo prijaté.

18      Dňa 4. októbra 2019 Komisia oznámila podstatné skutočnosti a posúdenia, na základe ktorých zamýšľala uložiť konečné vyrovnávacie opatrenia na bionaftu s pôvodom v Indonézii. Žalobkyne k nim predložili svoje pripomienky 14. októbra 2019.

19      Na konci antisubvenčného konania prijala Komisia napadnuté nariadenie, v ktorom potvrdila závery, ku ktorým dospela v dočasnom nariadení. Zastávala názor, že indonézska vláda podporovala odvetvie bionafty prostredníctvom subvencií v zmysle článku 3 ods. 1 základného nariadenia. Komisia uviedla, že táto podpora sa uskutočňovala prostredníctvom určitých programov. Išlo najmä o to, že Fond pre pestovanie palmy olejovej, ktorý je verejným orgánom, vyplácal výrobcom bionafty, ktorí dodávajú bionaftu spoločnostiam označeným ako „petrochemické subjekty“, rozdiel medzi referenčnou cenou minerálnej nafty, ktorú platili tieto subjekty, a referenčnou cenou bionafty stanovenou ministrom energetiky a nerastných zdrojov. Komisia tiež dospela k záveru, že indonézska vláda poverila výrobcov surového palmového oleja, čo je surovina, ktorú výrobcovia bionafty nakupovali s cieľom spracovať ju na bionaftu, aby dodávali túto surovinu za nižšiu než primeranú odplatu, alebo im to nariadila, a to najmä prostredníctvom uloženia vývozných obmedzení a kontrolou cien zo strany skupiny štátnych spoločností PT Perkebunan Nusantara (ďalej len „PTPN“).

20      Konečné vyrovnávacie clo uplatniteľné na PT Wilmar Bioenergi Indonesia a PT Wilmar Nabati Indonesia bolo 15,7 %. Konečné vyrovnávacie clo uplatniteľné na „všetky ostatné spoločnosti“, ktoré nie sú výslovne uvedené v článku 1 napadnutého nariadenia, bolo 18 %.

 Návrhy účastníkov konania

21      Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté nariadenie v rozsahu, v akom sa ich týka,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

22      Komisia podporovaná EBB navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú vo vzťahu k PT Multi Nabati Sulawesi,

–        zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

23      Na podporu svojej žaloby uvádzajú žalobkyne v podstate štyri žalobné dôvody:

–        prvý je založený na porušení článku 3 bodu 1 písm. a), článku 3 bodu 1 písm. a) bodu i), článku 3 bodu 2 a článku 7 ods. 1 písm. a) základného nariadenia, a na zjavne nesprávnych posúdeniach, ktorých sa dopustila Komisia, keď dospela k záveru, že platby pochádzajúce z Fondu pre pestovanie palmy olejovej predstavovali napadnuteľnú subvenciu, a keď neupravila výhodu údajne poskytnutú žalobkyniam tak, aby boli zohľadnené poskytnuté zníženia ceny, ako aj náklady na prepravu a úverové náklady vynaložené na získanie údajných subvencií,

–        druhý je založený na porušení článku 3 bodu 1 písm. a) bodu iv), článku 3 bodu 1 písm. b), článku 3 bodu 2, článku 6 písm. d) a článku 28 ods. 5 základného nariadenia a na zjavne nesprávnych posúdeniach, ktorých sa dopustila Komisia tým, že dospela k záveru o existencii vládnej podpory poskytovania surového palmového oleja za nižšiu ako primeranú odplatu,

–        tretí je založený na porušení článku 8 ods. 8 základného nariadenia a zjavne nesprávnom posúdení, ktorého sa dopustila Komisia, keď dospela k záveru o existencii hrozby značnej ujmy pre výrobné odvetvie Únie,

–        štvrtý je založený na porušení článku 8 ods. 5 a 6 základného nariadenia a na zjavne nesprávnom posúdení, ktorého sa dopustila Komisia, keď dospela k záveru, že hrozilo, že dovoz z Indonézie spôsobí značnú ujmu výrobnému odvetviu Únie, a keď ignorovala vplyv dovozu z Argentíny.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 3 bodu 1 písm. a), článku 3 bodu 1 písm. a) bodu i), článku 3 bodu 2 a článku 7 ods. 1 písm. a) základného nariadenia, a na zjavne nesprávnych posúdeniach, ktorých sa dopustila Komisia, keď dospela k záveru, že platby pochádzajúce z Fondu pre pestovanie palmy olejovej predstavovali napadnuteľnú subvenciu, a keď neupravila výhodu údajne poskytnutú žalobkyniam tak, aby boli zohľadnené poskytnuté zníženia ceny, ako aj náklady na prepravu a úverové náklady vynaložené na získanie údajných subvencií

24      Prvý žalobný dôvod je založený na štyroch častiach, ktoré spochybňuje Komisia podporovaná EBB.

 O prvej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení článku 3 bodu 1 písm. a) základného nariadenia a zjavne nesprávnom posúdení, keďže Komisia sa domnievala, že platby uskutočnené Fondom pre pestovanie palmy olejovej predstavovali finančnú pomoc vlády alebo verejného orgánu

25      V prvej časti žalobkyne tvrdia, že platby uskutočnené Fondom pre pestovanie palmy olejovej nepredstavovali finančnú pomoc vlády alebo verejného orgánu.

26      Na úvod treba pripomenúť, že podľa judikatúry v oblasti spoločnej obchodnej politiky a osobitne v oblasti ochranných obchodných opatrení disponujú inštitúcie Únie širokou mierou voľnej úvahy z dôvodu zložitosti hospodárskych a politických situácií, ktoré musia preskúmať (pozri rozsudok z 18. októbra 2018, Gul Ahmed Textile Mills/Rada, C‑100/17 P, EU:C:2018:842, bod 63 a citovanú judikatúru).

27      Široká miera voľnej úvahy, ktorou disponujú inštitúcie Únie v oblasti ochranných obchodných opatrení, sa týka aj určenia existencie finančnej pomoci v zmysle článku 3 bodu 1 základného nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. októbra 2012, Novatex/Rada, T‑556/10, neuverejnený, EU:T:2012:537, body 34 a 35).

28      V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že článok 3 základného nariadenia stanovuje, že o existenciu subvencie ide v prípade, ak sú splnené podmienky uvedené v bodoch 1 a 2, teda ak existuje „finančná pomoc“ vlády v krajine pôvodu alebo vývozu a v dôsledku toho dochádza k poskytnutiu určitej „výhody“.

29      Cieľom článku 3 bodu 1 písm. a) základného nariadenia je vymedziť pojem „finančná pomoc“ tak, aby sa vylúčili vládne opatrenia, ktoré nepatria do jednej z kategórií vymenovaných v tomto ustanovení. Práve vzhľadom na to článok 3 bod 1 písm. a) body i) až iii) základného nariadenia vymenováva konkrétne situácie, ktoré musia byť považované za finančnú pomoc vlády, a to priamy alebo nepriamy prevod prostriedkov, vzdanie sa štátnych príjmov a dodávka tovarov alebo služieb alebo nákup tovarov, zatiaľ čo bod 1 písm. a) bod iv) druhá zarážka tohto článku stanovuje, že skutočnosť, že vláda poverí súkromný subjekt, aby vykonával jednu alebo viacero funkcií uvedených v bodoch i), ii) a iii), alebo mu nariadi, aby tak urobil, zodpovedá poskytnutiu finančnej pomoci touto vládou v zmysle článku 3 bodu 1 písm. a) základného nariadenia (rozsudok z 10. apríla 2019, Jindal Saw a Jindal Saw Italia/Komisia, T‑300/16, EU:T:2019:235, bod 106).

30      Zo znenia článku 3 bodu 1 písm. a) základného nariadenia a najmä z formulácie „finančná pomoc vlády“ vyplýva, že finančná pomoc musí byť pripísateľná vláde. Toto ustanovenie však neobsahuje žiadne spresnenie, pokiaľ ide o pôvod prevedených finančných prostriedkov. Tento článok tak vo svojom bode 1 písm. a) bode i) začleňuje do pojmu „finančná pomoc“ „vládnu prax“, ktorá zahŕňa priamy prevod finančných prostriedkov, bez doplnenia požiadaviek týkajúcich sa pôvodu týchto finančných prostriedkov. Skutočnosť, že pôvod finančných prostriedkov nemá vplyv na kvalifikáciu vládnej praxe ako „finančnej pomoci vlády“, je zrejmá zo situácie uvedenej v druhej zarážke článku 3 bodu 1 písm. a) bodu iv), keď vláda poverí súkromný subjekt, aby vykonával určité funkcie, ako napríklad priamy prevod finančných prostriedkov, alebo mu nariadi, aby tak urobil, bez spresnenia pôvodu použitých finančných prostriedkov. Z týchto ustanovení vyplýva, že pojem „finančná pomoc vlády“ zahŕňa všetky peňažné prostriedky, ktoré môže vláda skutočne použiť.

31      V prejednávanej veci z odôvodnení 30 až 33 napadnutého nariadenia vyplýva, a žalobkyne to nespochybňujú, že Fond pre pestovanie palmy olejovej je verejný orgán. Tento orgán sa využíva na podporu nákupu bionafty subjektmi určenými štátnymi orgánmi a zveruje agentúre, konkrétne Agentúre pre riadenie Fondu (ďalej len „riadiaca agentúra“), výber vývozných poplatkov za vývoz komodít palmového oleja, ktoré tvoria jeho financovanie (odôvodnenia 41 až 43 dočasného nariadenia).

32      Z dočasného nariadenia vyplýva, že Dotačný fond pre bionaftu, ktorý je súčasťou Fondu pre pestovanie palmy olejovej, bol založený prezidentským nariadením 61/2015 (odôvodnenie 40), a že riadiaca agentúra bola poverená úlohou vyberať vývozné poplatky za výrobky z palmového oleja, ktoré tvorili financovanie Fondu pre pestovanie palmy olejovej (odôvodnenia 41 a 42). Práve na základe § 1 ods. 4 prezidentského nariadenia 61/2015 indonézska vláda udelila riadiacej agentúre právo používať vývozné poplatky a vývozné dane uložené na surový palmový olej a jeho deriváty, zatiaľ čo článok 18 ods. 1 prezidentského nariadenia 66/2018 výslovne uvádza, že „používanie fondu… je určené na pokrytie rozdielu medzi trhovou indexovou cenou nafty a trhovou indexovou cenou bionafty“ (odôvodnenia 58 a 60). Rozdiel medzi touto referenčnou cenou nafty a referenčnou cenou bionafty tak vyplatí riadiaca agentúra z prostriedkov Fondu pre pestovanie palmy olejovej (odôvodnenie 47).

33      Žalobkyne po prvé tvrdia, že pôvod a povaha finančných prostriedkov, ktoré riadiaca agentúra použila na platby výrobcom bionafty, konkrétne vývozného poplatku plateného vyvážajúcimi výrobcami, sú relevantné na účely určenia existencie finančnej pomoci. Po druhé vývozný poplatok bol podľa nich výslovne určený na financovanie Fondu pre pestovanie palmy olejovej a indonézska vláda by ho nemohla použiť na iné účely. Po tretie Fond pre pestovanie palmy olejovej bol financovaný dodávateľským reťazcom surového palmového oleja v prospech toho istého reťazca a platby teda nepredstavovali pre indonézsku vládu žiadne náklady.

34      V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako bolo uvedené v bode 30 vyššie, že článok 3 bod 1 písm. a) základného nariadenia neobsahuje žiadne spresnenie, pokiaľ ide o pôvod prevedených finančných prostriedkov, a zahŕňa tak všetky peňažné prostriedky, ktoré môže vláda skutočne použiť.

35      Výklad tohto ustanovenia navrhovaný žalobkyňami, ktorý zohľadňuje pôvod prostriedkov vyplatených vládou ako finančná pomoc a spôsob, akým táto vláda môže s nimi disponovať na základe vnútroštátnej právnej úpravy, tak treba zamietnuť. Okrem toho skutočnosť, že finančné prostriedky, ktorými disponuje Fond pre pestovanie palmy olejovej, pochádzajú z vývozného poplatku plateného vyvážajúcimi výrobcami, neznamená, že keď sú tieto finančné prostriedky vyplácané výrobcom bionafty na pokrytie rozdielu medzi trhovou indexovou cenou nafty a trhovou indexovou cenou bionafty, nie je tým zaťažený verejný orgán, ktorý ich vypláca.

36      Po prvé treba dodať, že tento záver nie je spochybnený rozsudkom zo 14. júla 1988, Fediol/Komisia (188/85, EU:C:1988:400), na ktorý sa odvolávajú žalobkyne. Je pravda, že v tejto veci, ktorej predmetom bola žaloba o zrušenie rozhodnutia Komisie, ktorým ukončila antisubvenčné konanie začaté na základe podnetu žalobcu, Súdny dvor zamietol tvrdenie, že pojem subvencia sa musí chápať široko a že o subvenciu ide vtedy, keď majú všetky prijaté opatrenia za následok zvýhodnenie jej príjemcov. V tom istom rozsudku však Súdny dvor rozhodol, že pojem subvencia na vývoz uvedený v článku 3 nariadenia Rady (EHS) č. 2176/84 z 23. júla 1984 o ochrane pred dumpingovými alebo subvencovanými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 201, 1984, s. 1), bol normotvorcom Únie koncipovaný tak, že nevyhnutne zahŕňa finančnú záťaž, ktorú priamo alebo nepriamo znášajú verejné orgány, a že pojem záťaže zahŕňa nielen prípad, keď štát vyplatí finančné prostriedky, ale aj prípad, keď sa vzdá vymáhania daňových pohľadávok (rozsudok zo 14. júla 1988, Fediol/Komisia, 188/85, EU:C:1988:400, bod 12). Tento rozsudok, ktorý nezohľadňuje pôvod použitých finančných prostriedkov, nevylučuje, že platby uskutočnené riadiacou agentúrou v prejednávanej veci, financované výberom vývozného poplatku týmto orgánom, predstavujú finančnú záťaž, ktorú znáša priamo verejný orgán.

37      Po druhé tvrdenie žalobcov založené na správe Odvolacieho orgánu Orgánu WTO na urovnávanie sporov s názvom „Spojené štáty – Opatrenia ovplyvňujúce obchod s veľkými civilnými lietadlami (druhá sťažnosť)“, prijatej 12. marca 2012 (WT/DS 353/AB/R, bod 617) [ďalej len „správa odvolacieho orgánu ‚Spojené štáty – Veľké civilné lietadlá (2. sťažnosť)‘“], nemôže uspieť.

38      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry výklad Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach obsiahnutej v prílohe 1 A Dohody o založení WTO (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 156; Mim. vyd. 11/021, s. 243, ďalej len „Dohoda o SVO“), prijatý týmto orgánom, nemôže zaväzovať Všeobecný súd pri jeho posúdení platnosti napadnutého nariadenia (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 1. marca 2005, Van Parys, C‑377/02, EU:C:2005:121, bod 54; z 10. apríla 2019, Jindal Saw a Jindal Saw Italia/Komisia, T‑300/16, EU:T:2019:235, bod 103, a z 19. mája 2021, China Chamber of Commerce for Import and Export of Machinery and Electronic Products a i./Komisia, T‑254/18, vec v odvolacom konaní, EU:T:2021:278, bod 419).

39      Súdny dvor však tiež zdôrazňuje, že zásada dodržiavania zmluvných záväzkov (pacta sunt servanda), ktorá je súčasťou všeobecného medzinárodného práva, a je zakotvená v článku 26 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969, znamená, že súd Únie musí na účely výkladu a uplatňovania Dohody o SVO zohľadniť výklad jednotlivých ustanovení tejto dohody, ktorý podal Orgán WTO na urovnávanie sporov [pozri analogicky rozsudok z 20. jnauára 2022, Komisia/Hubei Xinyegang Special Tube, C‑891/19 P, EU:C:2022:38, bod 32, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Pitruzzella vo veci Komisia/Hubei Xinyegang Special Tube, C‑891/19 P, EU:C:2021:533, bod 24, a s ktorými sa Súdny dvor v tejto veci stotožnil; pozri tiež analogicky rozsudok zo 6. októbra 2020, Komisia/Maďarsko (Vysokoškolská výučba), C‑66/18, EU:C:2020:792, bod 92]. Nič teda nebráni tomu, aby Všeobecný súd naň odkázal, pokiaľ ide o výklad ustanovení základného nariadenia, ktoré zodpovedajú ustanoveniam Dohody o SVO (rozsudok z 10. apríla 2019, Jindal Saw a Jindal Saw Italia/Komisia, T‑300/16, EU:T:2019:235, bod 103).

40      V každom prípade bod 617 správy odvolacieho orgánu „Spojené štáty – Veľké civilné lietadlá (2. sťažnosť)“, na ktorý sa odvolávajú žalobkyne, spresňuje, že „priamy prevod finančných prostriedkov bude zvyčajne zahŕňať financovanie príjemcu zo strany vlády.“ Treba konštatovať, že táto správa dospela k záveru, že finančnú pomoc „zvyčajne… poskytuje vláda“, ale na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, nestanovuje požiadavky týkajúce sa pôvodu finančných prostriedkov, ktoré má táto vláda k dispozícii.

41      Keďže tvrdenia žalobcov boli zamietnuté v celom rozsahu, prvú časť prvého žalobného dôvodu treba zamietnuť.

 O druhej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení článku 3 bodu 1 písm. a) bodu i) základného nariadenia a zjavne nesprávnom posúdení, keďže Komisia dospela k záveru, že platby z Fondu pre pestovanie palmy olejovej predstavujú subvencie

42      V druhej časti prvého žalobného dôvodu žalobkyne tvrdia, že platby uskutočnené Fondom pre pestovanie palmy olejovej nepredstavujú priamy prevod finančných prostriedkov vo forme subvencie, ale platbu za nákup bionafty.

43      Je potrebné pripomenúť, ako je uvedené v bodoch 29 a 30 vyššie, že článok 3 bod 1 písm. a) základného nariadenia vymenováva konkrétne situácie, ktoré musia byť považované za finančnú pomoc vlády, najmä priamy alebo nepriamy prevod finančných prostriedkov, a že táto finančná pomoc musí byť pripísateľná vláde.

44      Okrem toho na účely posúdenia, či priamy prevod finančných prostriedkov znamená výhodu predstavujúcu subvenciu v zmysle článku 3 základného nariadenia, ktorá môže odôvodniť uloženie vyrovnávacieho cla, treba zohľadniť neexistenciu protihodnoty alebo rovnocennej protihodnoty na strane podniku, ktorý je príjemcom tohto prevodu.

45      V prejednávanej veci bol postup, ktorý Komisia kvalifikovala ako „priamy prevod finančných prostriedkov“, podľa odôvodnení 45 až 50 dočasného nariadenia (a odôvodnenia 37 napadnutého nariadenia) nasledovný:

„(45) Presnejšie, v prezidentskom nariadení č. 26/2016 sa v článku 9 ods. 1 stanovuje, že ‚[g]enerálny riaditeľ [Generálneho riaditeľstva pre energiu z obnoviteľných zdrojov a šetrenie energie] menuje petrochemický subjekt, ktorý vykonáva obstarávanie bionafty v zmysle článku 4 v rámci financovania riadiacou agentúrou… a dodržiava pritom politiku riadiaceho výboru riadiacej agentúry[…]‘ a v ďalšom článku 9 ods. 8, že ‚[n]a základe súhlasu ministra v zmysle odseku 7 generálny riaditeľ [Generálneho riaditeľstva pre energiu z obnoviteľných zdrojov a šetrenie energie] v mene ministra menuje: a. výrobcov bionafty, ktorí sa zúčastnia obstarávania bionafty; a b. pridelenie objemu bionafty jednotlivým výrobcom bionafty‘. …

(46) Výrobcovia bionafty, ktorí sa rozhodli zapojiť a ktorým boli pridelené kvóty podľa uvedeného nariadenia, sú povinní predať dané mesačné množstvo bionafty tzv. petrochemickému subjektu. Doteraz indonézska vláda menovala ako petrochemický subjekt tieto subjekty:

a) PT Pertamina (‚Pertamina‘), ropná a plynárenská spoločnosť v štátnom vlastníctve a

b) PT AKR Corporindo Tbk (‚AKR‘), súkromná ropná a plynárenská spoločnosť.

(47) [Fond pre pestovanie palmy olejovej] predpokladá osobitný platobný mechanizmus, v ktorom Pertamina (a v prípade nejakých malých objemov AKR) zaplatí výrobcom bionafty referenčnú cenu nafty (na rozdiel od skutočnej ceny bionafty, ktorá by počas [obdobia prešetrovania] bola vyššia), pričom rozdiel medzi touto referenčnou cenou nafty a referenčnou cenou bionafty vyplatí výrobcom bionafty riadiaca agentúra z [prostriedkov Fondu pre pestovanie palmy olejovej].

(48) Referenčnú cenu nafty a bionafty určuje ministerstvo energetiky a nerastných zdrojov… takýmto spôsobom:

a) Referenčná cena nafty je založená na cenách za ropu, ktoré publikuje Platts Singapur…‚ a na výrobných nákladoch nafty v Indonézii.

b) …referenčná cena bionafty [je] založená na cene surového palmového oleja na domácom trhu, ku ktorej sú pripočítané transformačné náklady….

(49) Presnejšie, každý výrobca bionafty – vrátane všetkých vyvážajúcich výrobcov – fakturuje spoločnosti Pertamina (alebo prípadne spoločnosti AKR) objem bionafty, ktorý je kupujúci povinný použiť v rámci povinnosti zmiešavania [podľa ktorej v určitých oblastiach použitia, napríklad vo verejnej doprave, majú prevádzkovatelia povinnosť používať ako palivo zmes minerálnej nafty a bionafty, ktorá obsahuje aspoň 20 % bionafty], a Pertamina (alebo AKR) zaplatí výrobcovi referenčnú cenu nafty za dané obdobie. …

(50) Aby výrobca bionafty získal náhradu cenového rozdielu medzi cenou uhradenou spoločnosťou Pertamina a AKR (na základe referenčnej ceny nafty) a referenčnou cenou bionafty, pošle ďalšiu faktúru na rovnaký objem riadiacej agentúre, pričom priloží zoznam dokladov. Riadiaca agentúra po doručení faktúry a po overení položiek, ktoré sú v nej uvedené, uhradí príslušnému výrobcovi bionafty rozdiel medzi referenčnou cenou nafty (uhradenou spoločnosťou Pertamina alebo prípadne AKR) a referenčnou cenou bionafty stanovenou na dané obdobie.“

46      V prvom rade žalobkyne tvrdia, že Komisia nesprávne kvalifikovala platby uskutočnené Fondom pre pestovanie palmy olejovej ako priamy prevod finančných prostriedkov, a nie ako platby uhradené ako protihodnota za nákup bionafty. Po prvé tvrdia, že systém platieb z Fondu pre pestovanie palmy olejovej zahŕňal vzájomné povinnosti pre indonézsku vládu a výrobcov bionafty, konkrétne predaj bionafty za úhradu ceny. V tejto súvislosti by sa mala zohľadniť existencia predchádzajúcich zmlúv medzi žalobkyňami a Fondom pre pestovanie palmy olejovej, ako aj skutočnosť, že žalobkyne posielali uvedenému fondu faktúry, aby získali platby. Pri určovaní povahy predmetnej pomoci sa podľa nich mala zohľadniť povaha Fondu pre pestovanie palmy olejovej, ktorého cieľom je podporovať nákup a používanie bionafty na účely vykonania požiadavky indonézskej vlády na primiešavanie bionafty. Po druhé väčšinu nákupov bionafty od žalobkýň uskutočnila spoločnosť PT Pertamina (ďalej len „Pertamina“), verejný orgán, ktorý je súčasťou indonézskych vládnych orgánov. Po tretie na základe týchto skutočností žalobkyne tvrdia, že Komisia mala kvalifikovať platby uskutočnené Fondom pre pestovanie palmy olejovej ako súčasť nákupu tovarov v zmysle článku 3 bodu 1 písm. a) bodu iii) základného nariadenia.

47      V tejto súvislosti treba uviesť, že v odôvodnení 38 napadnutého nariadenia Komisia konštatovala, že „platby z [Fondu pre pestovanie palmy olejovej] pre výrobcov bionafty nemožno kvalifikovať ako platby splatné na základe kúpnej zmluvy medzi indonézskou vládou a výrobcami bionafty, ale predstavujú priamy prevod finančných prostriedkov“.

48      Zo skutkového kontextu prejednávanej veci, ako je opísaný v odôvodneniach 45 až 50 dočasného nariadenia a v odôvodnení 37 napadnutého nariadenia (pozri bod 45 vyššie), a ktorý žalobkyne nespochybňujú, vyplýva, že v rámci systému vytvoreného prezidentským nariadením 26/2016 riadiaca agentúra nebola zapojená do transakcie medzi výrobcami bionafty a spoločnosťami Pertamina a PT AKR Corporindo Tbk (ďalej len „AKR“). Bol to totiž generálny riaditeľ Generálneho riaditeľstva pre energiu z obnoviteľných zdrojov a šetrenie energie, ktorý po prvé vymenoval subjekty zodpovedné za nákup bionafty (v súlade s politikou riadiaceho výboru riadiacej agentúry) a po druhé v mene ministra určil výrobcov bionafty, ktorí sa zúčastnili verejného obstarávania bionafty, ako aj objem bionafty stanovený pre každého výrobcu. Referenčnú cenu nafty a bionafty určil minister energetiky a nerastných zdrojov. Následne každý výrobca fakturoval spoločnosti Pertamina alebo AKR objem bionafty, ktorý boli tieto podniky povinné použiť na základe povinnosti zmiešavania, a tieto zaplatili výrobcovi referenčnú cenu nafty. Až po ukončení tejto transakcie výrobcovia bionafty zaslali riadiacej agentúre dodatočnú faktúru za rovnaký objem bionafty s cieľom získať náhradu rozdielu medzi referenčnou cenou nafty a referenčnou cenou bionafty, ku ktorej priložili kópiu rozhodnutia Generálneho riaditeľstva pre energiu z obnoviteľných zdrojov a šetrenie energie o tom, že sa mohli zúčastňovať obstarávania bionafty a o príslušnom pridelenom objeme bionafty, kópiu zmluvy o nákupe bionafty uzavretej so spoločnosťou Pertamina alebo AKR, potvrdenie podpísané spoločnosťou Pertamina alebo AKR a príslušným výrobcom bionafty, opečiatkované indonézskou vládou s informáciami o mieste dodania, objeme a druhu bionafty a o výške nákladov na prepravu, ako aj kópiu dohody medzi riadiacou agentúrou a príslušným výrobcom bionafty.

49      Okrem toho Komisia v odôvodneniach 67 a 69 napadnutého nariadenia tiež usúdila, že referenčná cena bionafty zaplatená nezávislým dodávateľom neodráža dopyt a ponuku za normálnych trhových podmienok bez intervencie vlády a že výška nákladov na spracovanie vypočítaná indonézskou vládou v rámci vzorca použitého na výpočet referenčnej ceny bionafty je príliš vysoká. Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď z tejto situácie v odôvodnení 68 napadnutého nariadenia vyvodila, že bez týchto platieb by boli ceny bionafty v Indonézii nižšie. Keďže sa platby vyplatené riadiacou agentúrou výrobcom bionafty vypočítali na základe referenčnej ceny bionafty, ktorá nevyplýva z bežných trhových podmienok, nemožno ich považovať za doplatok k cene, na ktorý by výrobcovia mali nárok za svoje dodávky spoločnosti Pertamina alebo AKR.

50      Na základe týchto skutkových okolností sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorú jej priznáva judikatúra uvedená v bode 27 vyššie, pokiaľ ide o určenie existencie finančnej pomoci v zmysle článku 3 bodu 1 základného nariadenia a výhody v zmysle bodu 2 toho istého ustanovenia, dospela v odôvodnení 37 napadnutého nariadenia k záveru, že finančné prostriedky vyplatené Fondom pre pestovanie palmy olejovej neboli „súčasťou zmluvy za protihodnotu (ako napríklad nákup bionafty vládou za odplatu)“. Z predložených skutočností totiž nevyplýva, že by bol Fond pre pestovanie palmy olejovej zapojený do transakcie medzi výrobcami bionafty a „petrochemickými subjektmi“, konkrétne spoločnosťami Pertamina a AKR, ani že by tento fond dostal akúkoľvek protihodnotu za platby, ktoré vykonal. Povaha transakcie, na ktorú žalobkyne poukázali na pojednávaní, tak neumožňuje dospieť k záveru, že platby vykonané uvedeným fondom boli súčasťou schémy vzájomných povinností.

51      Tento záver nemôže byť spochybnený povahou Fondu pre pestovanie palmy olejovej, ktorého cieľom je podľa žalobkýň podporovať nákup a používanie bionafty na účely vykonania požiadavky indonézskej vlády na primiešavanie bionafty. V prejednávanej veci totiž Komisia správne zohľadnila povahu a cieľ uvedeného fondu v odôvodneniach 56 až 61 dočasného nariadenia a v odôvodnení 30 napadnutého nariadenia, aby kvalifikovala platby, ktoré uskutočňoval, ako „finančnú pomoc“.

52      Okrem toho tento záver nemôže spochybniť ani odkaz žalobkýň na body 616 a 617 správy odvolacieho orgánu „Spojené štáty – Veľké civilné lietadlá (2. sťažnosť)“, kde sa uvádza, že „pri takejto transakcii sa [‚grant‘], peniaze alebo ich ekvivalent poskytnú príjemcovi zvyčajne bez toho, aby sa od neho vyžadovalo alebo očakávalo, že dá niečo na oplátku poskytovateľovi“, že „priamy prevod finančných prostriedkov bude zvyčajne zahŕňať financovanie, ktoré poskytne príjemcovi vláda“, a že „v niektorých prípadoch, ako napríklad v prípade grantov, prevod finančných prostriedkov nebude zahŕňať recipročný záväzok na strane príjemcu“.

53      V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že podľa judikatúry výklad Dohody o SVO prijatý týmto orgánom nemôže zaväzovať Všeobecný súd pri jeho posúdení platnosti napadnutého nariadenia (pozri body 38 a 39 vyššie).

54      Okrem toho zo znenia úryvku citovaného žalobkyňami vyplýva, že pojem priamy prevod finančných prostriedkov „zvyčajne“ zahŕňa financovanie poskytnuté „vládou“ a že pokiaľ ide o „grant“, „prevod finančných prostriedkov nebude zahŕňať recipročný záväzok“ a uskutoční sa „zvyčajne bez toho, aby sa od [príjemcu] vyžadovalo alebo očakávalo, že dá niečo na oplátku poskytovateľovi“.

55      Pokiaľ ide o tvrdenia žalobkýň uvedené v bode 46 vyššie, po prvé, ako vyplýva z bodov 48 a 49 vyššie, keďže sa platby, ktoré riadiaca agentúra vyplatila výrobcom bionafty, vypočítali na základe referenčnej ceny bionafty, ktorá nevyplýva z bežných trhových podmienok, nemožno ich považovať za doplatok k cene, na ktorý by výrobcovia mali nárok za svoje dodávky spoločnosti Pertamina alebo AKR. Toto tvrdenie žalobkýň treba preto zamietnuť.

56      Po druhé treba poznamenať, že z odôvodnenia 46 dočasného nariadenia vyplýva, že spoločnosť Pertamina vlastní indonézsky štát. Dokonca aj za predpokladu, že na rozdiel od zistení Komisie uvedených v odôvodneniach 48 a 49 napadnutého nariadenia by Pertamina bola verejným orgánom, ide o subjekt oddelený od Fondu pre pestovanie palmy olejovej a riadiacej agentúry, a nič nenasvedčuje tomu, že Pertamina konala ako nákupca bionafty spolu s Fondom pre pestovanie palmy olejovej, ako tvrdia žalobkyne. Ako totiž správne zdôrazňuje Komisia, Pertamina nebola agentúra poverená vládou vykonávať len určité funkcie, ale skôr ropná a plynárenská spoločnosť, ktorá vykonávala rovnaké funkcie ako AKR, súkromná ropná a plynárenská spoločnosť, ako vyplýva z odôvodnenia 46 dočasného nariadenia a odôvodnenia 55 napadnutého nariadenia, ktoré žalobkyne nespochybnili.

57      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba poznamenať, že aj keby tvrdenia žalobkýň, podľa ktorých bola Pertamina verejným orgánom, boli správne, pochybenie Komisie v tejto súvislosti by odôvodňovalo zrušenie napadnutého nariadenia len vtedy, ak by mohlo spochybniť jeho zákonnosť tým, že spôsobí neplatnosť celej analýzy Komisie týkajúcej sa existencie subvencie (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 25. októbra 2011, Transnational Company „Kazchrome“ a ENRC Marketing/Rada, T‑192/08, EU:T:2011:619, bod 119), čo v prejednávanej veci neplatí.

58      Po tretie skutočnosť, že predmetné platby nemožno charakterizovať ako protihodnotu za nákup bionafty, znamená, že transakcia dotknutá v prejednávanej veci nemôže byť kvalifikovaná ako „nákup“ tovaru indonézskou vládou, a teda nespadá do pôsobnosti článku 3 bodu 1 písm. a) bodu iii) základného nariadenia. Tvrdenia žalobkýň v tomto zmysle treba preto zamietnuť.

59      V druhom rade žalobkyne predkladajú súbor tvrdení s cieľom preukázať, že ak by Všeobecný súd zastával názor, že Pertamina nie je verejný orgán, indonézska vláda ju aj tak „poverila“ alebo jej „nariadila“, aby nakupovala bionaftu, a že výrobcovia bionafty boli „poverení“ alebo im bolo „nariadené“ predávať ju v zmysle článku 3 bodu 1 písm. a) bodu iv) základného nariadenia.

60      V tejto súvislosti treba konštatovať, že Komisia považovala za „priamy prevod finančných prostriedkov“ zaplatenie rozdielu medzi referenčnou cenou nafty a referenčnou cenou bionafty stanovenou na príslušné obdobie dotknutému výrobcovi zo strany riadiacej agentúry, verejného orgánu, a nie platbu referenčnej ceny nafty spoločnosťou Pertamina ako protihodnotu za nákup bionafty, ani predaj bionafty jej výrobcami. Článok 3 bod 1 písm. a) bod iv) základného nariadenia, ktorý sa týka správania súkromných subjektov (pozri body 111 a 116 nižšie), sa preto neuplatní.

61      V dôsledku toho treba zamietnuť celú druhú časť prvého žalobného dôvodu.

 O tretej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení článku 3 bodu 2 základného nariadenia a zjavne nesprávnom posúdení, keďže Komisia dospela k záveru, že platby z Fondu pre pestovanie palmy olejovej poskytujú výhodu

62      V tretej časti žalobkyne tvrdia, že platby uskutočnené Fondom pre pestovanie palmy olejovej neposkytujú výrobcom bionafty výhodu.

63      V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 3 základného nariadenia stanovuje, že o existenciu subvencie ide v prípade, ak existuje „finančná pomoc“ alebo forma podpory „príjmov alebo cenovej intervencie“ zo strany vlády a ak v dôsledku toho dochádza k poskytnutiu určitej „výhody“. V článkoch 6 a 7 tohto nariadenia sa spresňujú pravidlá výpočtu poskytnutej „výhody“. Podľa judikatúry je výhoda poskytnutá príjemcovi vtedy, keď sa nachádza v priaznivejšej situácii, než v akej by sa nachádzal v prípade neexistencie schémy subvencií. Okrem toho z článku 3 bodov 1 a 2 základného nariadenia vyplýva, že v prípade vyvážajúceho výrobcu existuje subvencia, len ak finančná pomoc vlády skutočne poskytuje tomuto vyvážajúcemu výrobcovi výhodu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2019, Jindal Saw a Jindal Saw Italia/Komisia, T‑300/16, EU:T:2019:235, body 195 a 210).

64      V rámci svojej prvej výhrady žalobkyne tvrdia, že Komisia vychádzala zo zjavne nesprávneho alternatívneho scenára, keď dospela k záveru, že pri neexistencii Fondu pre pestovanie palmy olejovej a jeho platieb by výrobcovia bionafty nemohli predávať svoj výrobok na indonézskom trhu a že ceny bionafty by boli nižšie. V prípade neexistencie Fondu pre pestovanie palmy olejovej by podľa nich povinnosť zmiešavania stále existovala, výrobcovia zmesí by museli nakupovať bionaftu, aby splnili povinnosť zmiešavania, a výrobcovia bionafty by účtovali rovnakú cenu, akú by mohli získať na svetovom trhu.

65      V prejednávanej veci Komisia v odôvodnení 65 napadnutého nariadenia konštatovala, že správnym alternatívnym scenárom nie je scenár, v ktorom by pri neexistencii Fondu pre pestovanie palmy olejovej výrobcovia zmesí platili referenčnú cenu bionafty. Podľa Komisie bez povinnosti zmiešavania, bez Fondu pre pestovanie palmy olejovej a bez jeho platieb by výrobcovia zmesí nemali žiadnu motiváciu na nákup bionafty a výrobcovia bionafty by nedostávali doplatok zodpovedajúci rozdielu medzi referenčnou cenou nafty a referenčnou cenou bionafty stanovenou indonézskou vládou.

66      Z dočasného nariadenia vyplýva, že povinnosť zmiešavania bola zavedená nariadením 12/2015 ministerstva energetiky a nerastných zdrojov(odôvodnenie 189). V tom istom roku 2015 bol prezidentským nariadením 61/2015 založený Dotačný fond pre bionaftu, ktorý je súčasťou Fondu pre pestovanie palmy olejovej (odôvodnenie 40), a riadiaca agentúra bola poverená úlohou vyberať vývozné poplatky za výrobky z palmového oleja, ktoré tvorili financovanie Fondu pre pestovanie palmy olejovej (odôvodnenia 41 a 42). Tým istým ustanovením (§ 1 ods. 4 prezidentského nariadenia 61/2015) indonézska vláda udelila riadiacej agentúre právo používať vývozné poplatky a vývozné dane uložené na surový palmový olej a jeho deriváty a uložila povinnosť obstarávať a používať bionaftu (odôvodnenie 60). Finančné prostriedky použité na vyplatenie rozdielu medzi referenčnou cenou nafty a bionafty výrobcom bionafty pochádzali z prostriedkov, ktoré boli takto pridelené riadiacej agentúre.

67      Zdá sa, že vykonanie požiadavky na zmiešavanie v systéme vytvorenom indonézskou vládou záviselo od financovania zo strany riadiacej agentúry. Ako vyplýva z prezidentských nariadení 24/2016 a 26/2016, ide o komplexnú schému zavedenú indonézskou vládou s cieľom podporovať nákup bionafty subjektmi určenými štátnymi orgánmi (odôvodnenie 44 dočasného nariadenia). Scenár existencie povinnosti zmiešavania bez financovania zo strany riadiacej agentúry je teda čisto hypotetický a Komisii nemožno vytýkať, že na ňom nezaložila svoju analýzu.

68      Komisia sa preto nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia v zmysle judikatúry uvedenej v bodoch 26 a 27 vyššie, ktorá sa uplatňuje aj na určenie existencie výhody poskytnutej príjemcovi subvencie, keď túto schému posudzovala na účely určenia existencie výhody ako celok.

69      V rámci svojej druhej výhrady žalobkyne tvrdia, že Komisia nesprávne dospela k záveru, že bez Fondu pre pestovanie palmy olejovej by bola referenčná cena bionafty nižšia.

70      Na úvod treba zamietnuť tvrdenie Komisie, podľa ktorého je táto výhrada žalobkýň neúčinná. Je pravda, že Komisia vo svojich písomných podaniach a tiež na pojednávaní správne zdôraznila, že článok 3 bod 2 základného nariadenia nevyžaduje presný výpočet výšky výhody, ale skôr určenie existencie výhody. Na výpočet výhody sa vzťahujú články 6 a 7 základného nariadenia. Skutočnosť, že referenčná cena bionafty bola vyššia ako cena, ktorá by vyplynula z trhových podmienok, pričom v tejto fáze analýzy nie je potrebné ju presne kvantitatívne vyjadriť, je však jedným z aspektov systému platieb z Fondu pre pestovanie palmy olejovej, ktoré umožňujú dospieť k záveru o existencii výhody. Skutočnosť, že výška platieb z Fondu pre pestovanie palmy olejovej by mohla byť prípadne zohľadnená aj pri výpočte výhody poskytnutej príjemcovi, neznamená, že je a priori irelevantná na účely určenia existencie takejto výhody.

71      Tvrdenie žalobkýň je teda riadne účinné.

72      V prejednávanej veci odôvodnenie 69 napadnutého nariadenia uvádza:

„Komisia najmä poznamenala, že referenčné ceny, ktoré používa indonézska vláda na stanovenie výšky grantu vyplateného z [Fondu pre pestovanie palmy olejovej], neodrážajú trhovú cenu, pretože vzorec na ich výpočet nie je založený na nenarušených trhových podmienkach. Na jednej strane je dôvodom skutočnosť, že celý trh, dodávateľský aj odberateľský, je narušený, a preto nemôže predstavovať normálne, konkurenčné trhové podmienky. Na druhej strane Komisia usúdila, že výška nákladov na konverziu vypočítaná indonézskou vládou v rámci vzorca použitého na výpočet referenčnej ceny bionafty (priemerná cena surového palmového oleja na domácom trhu plus konverzný poplatok 100 USD) je príliš vysoká. Komisia overila skutočné náklady na transformáciu niektorých vyvážajúcich výrobcov a zistila, že výpočet indonézskej vlády tieto náklady nadhodnocuje. Tieto skutočné náklady na transformáciu predstavovali v období prešetrovania v priemere 60 až 80 USD za tonu.“

73      Z odôvodnenia 69 napadnutého nariadenia teda vyplýva, že Komisia zohľadnila dve skutočnosti, pričom tak dospela k záveru o existencii výhody. Po prvé konštatovala, že celý indonézsky trh, dodávateľský aj odberateľský, bol narušený a nemohol predstavovať normálne, konkurenčné trhové podmienky, a po druhé usúdila, že výška nákladov na spracovanie, konkrétne 100 amerických dolárov (USD) za tonu, použitá vo vzorci na určenie referenčnej ceny bionafty, bola príliš vysoká v porovnaní so skutočnými nákladmi niektorých vyvážajúcich výrobcov, ktoré overila.

74      V prvom rade žalobkyne tvrdia, že referenčná cena bionafty nechránila výrobcov bionafty pred výkyvmi trhu, pretože sa vyvíjala v závislosti od cenového hodnotenia surového palmového oleja „náklady, poistenie a prepravné“ (CIF) v Rotterdame (Holandsko).

75      V tejto súvislosti treba uviesť, že aj keby sa preukázala skutočnosť, že indonézska referenčná cena bionafty sa vyvíjala v závislosti od cenového hodnotenia surového palmového oleja CIF Rotterdam, neznamená to, že predstavovala trhovú cenu. Ako totiž správne zdôrazňuje Komisia, skutočnosť, že referenčná cena bionafty sledovala kolísanie iných medzinárodných cien, nemení nič na tom, že táto referenčná cena bola stanovená na základe ceny surového palmového oleja na domácom trhu (pozri odôvodnenie 48 dočasného nariadenia), do ktorého zasahovala indonézska vláda (pozri bod 150 nižšie). Okrem toho cena CIF Rotterdam surového palmového oleja už zahŕňa cenu prepravy a poistenia, čo nie je prípad výrobku predávaného na vnútornom trhu. Tvrdenie žalobcov preto nemôže samo osebe spôsobiť neplatnosť záverov Komisie.

76      V druhom rade žalobkyne tvrdia, že referenčná cena bionafty bola určená na základe nákladov na suroviny, ku ktorým bola pripočítaná primeraná suma na pokrytie rôznych nákladov na spracovanie. Komisia pritom nezohľadnila skutočnosť, že tieto „náklady na spracovanie“ sa neobmedzovali len na tieto náklady, ale zahŕňali aj primeranú sumu za „predajné, všeobecné a administratívne náklady, ako aj zisk“.

77      Z odôvodnenia 81 napadnutého nariadenia vyplýva, a žalobkyne to nespochybnili, že náklady na spracovanie boli od 21. marca 2016 stanovené na 100 USD za tonu. Z toho vyplýva, že tieto náklady nepodliehali zmenám. Okrem toho neexistuje zjavná súvislosť medzi rozpočtovými položkami ako „predajné, všeobecné a administratívne náklady, ako aj zisk“ a kategóriou výdavkov „náklady na spracovanie“. Komisii preto nemožno vytýkať, že k skutočným nákladom na spracovanie vyvážajúcich výrobcov, ktoré sa podľa odôvodnenia 69 napadnutého nariadenia pohybovali od 60 do 80 USD za tonu v období prešetrovania, nepripočítala také rozpočtové položky, ktoré podľa všetkého nesúvisia so spracovaním výrobku.

78      Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia v zmysle judikatúry uvedenej v bode 26 vyššie, keď dospela k záveru, že indonézska referenčná cena bionafty bola príliš vysoká.

79      V rámci tretej výhrady žalobkyne tvrdia, že akákoľvek výhoda vyplývajúca z platieb z Fondu pre pestovanie palmy olejovej bola prenesená na „petrochemické subjekty“.

80      V tejto súvislosti treba konštatovať, že tvrdenia žalobkýň zamerané na spochybnenie existencie finančnej pomoci, ktorá im poskytuje výhodu, boli zamietnuté v rámci prvej, druhej a tejto časti prvého žalobného dôvodu. Je tiež nesporné, že predmetné platby, ktoré zodpovedajú rozdielu medzi referenčnou cenou nafty a referenčnou cenou bionafty, vyplatila riadiaca agentúra výrobcom bionafty vrátane žalobkýň. Žalobkyne nepredložili dostatočné dôkazy, ktoré by naznačovali, že časť týchto súm alebo výhody získanej z ich vyplatenia bola prenesená na spoločnosti AKR a Pertamina. Na preukázanie, že inštitúcia Únie vychádzala zo zjavne nesprávneho posúdenia, ktoré môže odôvodniť zrušenie aktu, sa pritom vyžadujú takéto dôkazy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2014, Gold East Paper a Gold Huasheng Paper/Rada, T‑444/11, EU:T:2014:773, bod 62). Skutočnosť, že schéma zavedená indonézskou vládou mohla byť prospešná aj pre spoločnosti AKR a Pertamina, neznamená, že výhoda poskytnutá príjemcom bola prenesená na tieto podniky. Okrem toho, aj keby výrobcovia zmesí profitovali z výhodných podmienok nákupu bionafty tým, že ju získavali za referenčnú cenu nafty a nie za referenčnú cenu bionafty, táto okolnosť nevylučuje, že v rámci tej istej schémy mali výrobcovia bionafty inú výhodu vyplývajúcu z platieb uskutočnených riadiacou agentúrou.

81      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba tretiu výhradu zamietnuť.

82      V rámci svojej štvrtej výhrady žalobkyne tvrdia, že analýza výhody vykonaná Komisiou nezohľadňuje skutočnosť, že Fond pre pestovanie palmy olejovej bol financovaný z vývozných poplatkov, ktoré platili predovšetkým výrobcovia bionafty. Cieľom týchto poplatkov bolo financovanie Fondu pre pestovanie palmy olejovej a bez tohto fondu a jeho platieb by neexistovali.

83      Na úvod treba zamietnuť tvrdenie Komisie, podľa ktorého je táto výhrada žalobkýň neúčinná. Keďže vývozné poplatky boli súčasťou financovania Fondu pre pestovanie palmy olejovej, ich úloha v systéme platieb z uvedeného fondu môže mať vplyv na existenciu výhody pre príjemcu. Skutočnosť, že výška vývozných poplatkov by sa mohla prípadne tiež zohľadniť pri výpočte výhody poskytnutej príjemcovi, neznamená, že je a priori irelevantná pre určenie existencie takej výhody.

84      V prejednávanej veci z odôvodnenia 89 dočasného nariadenia jasne vyplýva, a žalobkyne to pripúšťajú, že vývozný poplatok sa neuplatňuje len na bionaftu, ale aj na „surový palmový olej a výrobky v ďalšom článku výrobného reťazca“, medzi ktoré patrí aj bionafta. Z toho istého odôvodnenia navyše vyplýva, že počas obdobia prešetrovania bol vývozný poplatok v prípade surového palmového oleja oveľa vyšší než v prípade bionafty. V tejto súvislosti žalobkyne nevysvetľujú, ako by vývozný poplatok týkajúci sa viacerých výrobkov kompenzoval subvenciu, ktorú požíva jeden z týchto výrobkov, a tým zrušil výhodu poskytnutú príjemcom tejto subvencie.

85      Navyše bez toho, aby bola dotknutá judikatúra uvádzaná v bodoch 38 a 39 vyššie, nemožno prijať tvrdenia, ktoré žalobkyne vyvodzujú zo správ orgánov WTO.

86      Po prvé sa žalobkyne odvolávajú na správu panelu WTO s názvom „Spojené štáty – Opatrenia ovplyvňujúce obchod s veľkými civilnými lietadlami – Druhá sťažnosť (odvolanie sa Európskej únie na článok 21.5 Dohovoru o Orgáne na urovnávanie sporov)“, prijatú 9. júna 2017 (WT/DS 353/RW). Tento spor sa týkal otázky, či priame prevody finančných prostriedkov zo štátu Južná Karolína na spoločnosť Boeing boli kompenzované vo forme investícií tejto spoločnosti do nehnuteľností v lokalite dotknutého projektu, alebo či predstavovali subvenciu. Odvolací orgán zastával názor, že existencia kompenzácie poskytnutej spoločnosťou Boeing nebola preukázaná, keďže z dohody uzatvorenej medzi štátom Južná Karolína a touto spoločnosťou nevyplývalo, že by zostatková hodnota nehnuteľností bola vrátená štátu Južná Karolína. Tento spor sa teda netýkal otázky, či vývozné poplatky týkajúce sa skupiny výrobkov kompenzujú subvenciu, z ktorej profitujú výrobcovia jedného z týchto výrobkov, a tvrdenie žalobkýň založené na analýze a contrario správy panelu treba zamietnuť.

87      Po druhé sa žalobkyne odvolávajú na správu Odvolacieho orgánu WTO s názvom „Spojené štáty – Vyrovnávacie opatrenia na určité ploché výrobky z uhlíkovej ocele valcované za tepla z Indie“, prijatú 8. decembra 2014 (WT/DS 436/AB/R). Tento spor sa týkal otázky, či sa majú náklady vzniknuté príjemcom určitých pôžičiek zohľadniť na účely určenia, či tieto pôžičky poskytujú príjemcom výhodu. Tento spor sa teda netýkal otázky, či vývozné poplatky týkajúce sa skupiny výrobkov kompenzujú subvenciu, z ktorej profitujú výrobcovia jedného z týchto výrobkov, a tvrdenie žalobkýň na základe analógie treba zamietnuť.

88      Z týchto dôvodov tvrdenia žalobkýň nemožno prijať a v dôsledku toho treba zamietnuť celú tretiu časť prvého žalobného dôvodu.

 O štvrtej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení článku 7 ods. 1 písm. a) základného nariadenia a zjavne nesprávnom posúdení, keďže Komisia neupravila výšku subvencie tak, aby boli zohľadnené poskytnuté zníženia ceny, ako aj náklady na prepravu a úverové náklady

89      V štvrtej časti žalobkyne tvrdia, že Komisia mala pri výpočte výšky napadnuteľnej subvencie odpočítať náklady na prepravu a úverové náklady, ktoré znášali žalobkyne.

90      Článok 7 ods. 1 základného nariadenia stanovuje:

„… Pri určovaní [výšky napadnuteľných subvencií] sa môže celková subvencia znížiť o tieto čiastky:

a)      poplatok za žiadosť alebo iné náklady, ktoré vzniknú v súvislosti s kvalifikovaním sa žiadateľa alebo s poskytnutím subvencie;

b)      vývozné poplatky, dane a iné náklady súvisiace s vývozom výrobku do Únie špeciálne určené na kompenzáciu subvencie.

Ak zainteresovaná strana uplatní nárok na zľavu, musí dokázať, že jej nárok je oprávnený.“

91      Na úvod treba zdôrazniť, že zo znenia článku 7 ods. 1 základného nariadenia a najmä z formulácie „ sa môže… znížiť“ jasne vyplýva, že Komisia pri uplatňovaní tohto ustanovenia disponuje širokou mierou voľnej úvahy v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 26 vyššie. Odpočítanie týchto položiek z výšky napadnuteľnej subvencie predpokladá, že dotknutá osoba preukáže, že jej žiadosť o odpočítanie je odôvodnená. Po predložení tohto dôkazu musí Komisia požadovaný odpočet vykonať.

92      V prvom rade žalobkyne tvrdia, že Komisia mala z výšky napadnuteľnej subvencie odpočítať náklady na prepravu bionafty v rámci predaja spoločnostiam Pertamina a AKR, ktoré boli potrebné na získanie platieb z Fondu pre pestovanie palmy olejovej. Žalobkyne sa domnievajú, že Všeobecný súd nie je pri svojom výklade článku 7 ods. 1 písm. a) základného nariadenia viazaný oznámením Komisie o výpočte výšky subvencií pri prešetrovaní vyrovnávacích ciel [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 394, 1998, s. 6, ďalej len „usmernenia k výpočtu výšky subvencií“), ktoré obmedzuje odpočítateľné náklady na prepravu na tie, ktoré sa platia priamo vláde alebo verejnému orgánu.

93      V tejto súvislosti treba uviesť, že usmernenia predstavujú nástroj určený na to, aby v súlade s právnymi normami vyššej právnej sily spresnil kritériá, ktoré Komisia zamýšľa uplatniť pri výkone svojej diskrečnej právomoci v rámci výpočtu výšky napadnuteľných subvencií (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 15. marca 2006, Daiichi Pharmaceutical/Komisia, T‑26/02, EU:T:2006:75, bod 49). Z toho vyplýva, že Komisia sa pri prijímaní usmernení nemôže odchýliť od textu vyššej právnej sily, ktorého kritériá uplatňovania spresňuje.

94      Okrem toho podľa judikatúry sa dotknutá inštitúcia prijatím pravidiel postupu, ktoré majú mať vonkajšie účinky, ako je to v prípade usmernení týkajúcich sa hospodárskych subjektov, a zverejnením oznámenia, že ich odteraz bude uplatňovať na príslušné prípady, sama obmedzuje pri výkone svojej diskrečnej právomoci a nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť pod hrozbou prípadnej cenzúry jej rozhodnutí z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery. Nie je preto vylúčené, že takéto pravidlá postupu so všeobecným dosahom môžu za určitých podmienok a v závislosti od ich obsahu spôsobovať právne účinky (pozri analogicky rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, EU:C:2005:408, body 210 a 211).

95      V usmerneniach k výpočtu výšky subvencií sa v časti „G. Odpočítateľné položky z výšky subvencie“ stanovuje, že „jedinými poplatkami alebo nákladmi, ktoré možno za normálnych okolností odpočítať, sú poplatky a náklady zaplatené priamo vláde počas obdobia prešetrovania“, že „je nutné preukázať, že takáto platba je povinná na získanie subvencie“ a že „platby súkromným stranám, napr. právnikom, účtovníkom, ktoré vznikli pri žiadostiach o subvencie, teda nie sú odpočítateľné“ [neoficiálny preklad].

96      Tieto spresnenia sú v súlade s textom vyššej právnej sily, ktorý majú objasniť. Po prvé spresnenie, že je nutné preukázať, že odpočítateľné poplatky a náklady sú „povinné na získanie subvencie“, je v súlade s podmienkou stanovenou v článku 7 ods. 1 písm. a) základného nariadenia, a to, že odpočítateľné poplatky a náklady musia „vzniknúť v súvislosti“ s oprávnenosťou na poskytnutie subvencie. Po druhé spresnenie, že „jedinými poplatkami alebo nákladmi, ktoré možno za normálnych okolností odpočítať, sú poplatky a náklady zaplatené priamo vláde počas obdobia prešetrovania“, je tiež v súlade s týmto ustanovením. Vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy Komisie v tejto oblasti, v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 91 vyššie, Komisia v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, nesprávne neobmedzila odpočítateľné poplatky a náklady, keď v usmerneniach spresnila, že „poplatok za žiadosť alebo iné náklady, ktoré vzniknú v súvislosti s kvalifikovaním sa žiadateľa“ uvedené v článku 7 ods. 1 písm. a) základného nariadenia sú také poplatky a náklady, ktoré sú „zaplatené priamo vláde počas obdobia prešetrovania“ [neoficiálny preklad].

97      Komisia preto v odôvodneniach 87 až 92 napadnutého nariadenia správne uplatnila usmernenia k výpočtu výšky subvencií na žiadosť o odpočítanie nákladov na prepravu.

98      V prejednávanej veci pritom po prvé žalobkyne netvrdia, že náklady na prepravu za dodávku bionafty boli zaplatené priamo indonézskej vláde počas obdobia prešetrovania. Po druhé nemožno prijať ich tvrdenie založené na tom, že náklady na prepravu boli potrebné na získanie platieb z Fondu pre pestovanie palmy olejovej, ktoré boli podmienené dodaním bionafty. Tieto poplatky totiž súviseli výlučne s plnením kúpnej zmluvy medzi žalobkyňami a spoločnosťou Pertamina alebo AKR. Skutočnosť, že na získanie platieb od riadiacej agentúry museli výrobcovia bionafty k svojej faktúre pripojiť súbor dokladov, vrátane informácií o mieste dodania, objeme a druhu bionafty a o výške nákladov na prepravu, neznamená, že tieto náklady boli „povinné na získanie subvencie“ v zmysle usmernení k výpočtu výšky subvencií, a nemení tento záver.

99      V dôsledku toho treba tieto tvrdenia zamietnuť.

100    V druhom rade žalobkyne tvrdia, že Komisia mala z výšky napadnuteľnej subvencie odpočítať úverové náklady súvisiace s platbami, ktoré uskutočnil Fond pre pestovanie palmy olejovej. Podľa žalobkýň môžu Fondu pre pestovanie palmy olejovej účtovať časť ceny týkajúcej sa predaja bionafty, ktorú im má zaplatiť, až po vystavení faktúry spoločnosti Pertamina alebo AKR. Fond podrobuje poskytnuté údaje viacnásobným kontrolám a žalobkyne dostanú platbu až niekoľko mesiacov po zaslaní faktúry spoločnosti Pertamina alebo AKR. Žalobkyne na pojednávaní spresnili, že úverové náklady vznikli v dôsledku časového obdobia, ktoré uplynulo medzi dodaním bionafty a platbami z Fondu pre pestovanie palmy olejovej.

101    Treba konštatovať, že tieto úverové náklady, pokiaľ sa preukážu, vyplynuli z postupu stanoveného indonézskou vládou a z lehoty na spracovanie dokladov, ktoré žalobkyne predložili riadiacej agentúre v súlade s postupom opísaným v odôvodneniach 49 a 50 dočasného nariadenia. Z toho vyplýva, že nejde o „náklady, ktoré vzniknú v súvislosti s kvalifikovaním sa žiadateľa“ v zmysle článku 7 ods. 1 písm. a) základného nariadenia. Tieto náklady nie sú ani „poplatky a náklady zaplatené priamo vláde“ v zmysle usmernení k výpočtu výšky subvencií, pretože ako náklady súvisiace s lehotou spracovania Fondu pre pestovanie palmy olejovej ich nemožno považovať za sumy „zaplatené priamo“ uvedenému fondu. Okrem toho žalobkyne odkazujú na časové obdobie medzi dodaním bionafty a dátumom zaslania faktúry spoločnosti Pertamina alebo AKR na jednej strane a dátumom platieb na druhej strane. Relevantným dátumom na posúdenie, či sú úverové náklady nevyhnutne vynaložené na účely získania dotácie, by pritom nemal byť dátum dodania bionafty alebo zaslania faktúry spoločnosti Pertamina alebo AKR, ale až neskorší dátum zaslania faktúry fondu, čo je formalita potrebná na získanie platieb z fondu. Žalobkyne teda takýmto tvrdením nepreukázali, že by im vznikli úverové náklady na účely vyplatenia subvencie z fondu.

102    Toto tvrdenie treba preto zamietnuť.

103    V treťom rade žalobkyne tvrdia, že im vznikli aj „náklady vyplývajúce z uplatneného zníženia ceny“ na získanie platieb z Fondu pre pestovanie palmy olejovej, ktoré mala Komisia odpočítať z výšky napadnuteľnej subvencie.

104    Komisia namieta, že žalobkyne počas prešetrovania netvrdili, že výšku subvencie treba upraviť tak, aby sa zohľadnila aktualizovaná hodnota bionafty predávanej spoločnostiam Pertamina a AKR. Žalobkyne bez toho, aby uviedli, že predložili žiadosť v tomto zmysle, tvrdia, že Komisia mala k dispozícii potrebné informácie a že na základe zásady riadnej správy vecí verejných mala zohrávať aktívnejšiu úlohu a konštatovať, že dôkazy predložené dotknutými stranami odôvodňovali odpočet.

105    V tejto súvislosti treba konštatovať, že z článku 7 ods. 1 základného nariadenia vyplýva, že ak strana požiada o zľavu, „musí dokázať, že jej nárok je oprávnený“. Zo skutkových okolností prejednávanej veci uvedených v bode 104 vyššie vyplýva, že žalobkyne takúto žiadosť nepredložili a ani v tejto súvislosti neposkytli potrebné spresnenia. V kontexte odpočtu nákladov z výšky napadnuteľnej subvencie a vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorou Komisia disponuje v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 91 vyššie, nemožno Komisii vytýkať, že náklady neodpočítala z vlastnej iniciatívy.

106    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba zamietnuť toto tvrdenie a v dôsledku toho zamietnuť celú štvrtú časť prvého žalobného dôvodu.

107    Keďže všetky tvrdenia uvedené v rámci prvého žalobného dôvodu boli zamietnuté, tento žalobný dôvod treba zamietnuť.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 3 bodu 1 písm. a) bodu iv), článku 3 bodu 1 písm. b), článku 3 bodu 2, článku 6 písm. d) a článku 28 ods. 5 základného nariadenia a na zjavne nesprávnych posúdeniach, ktorých sa dopustila Komisia tým, že dospela k záveru o existencii vládnej podpory poskytovania surového palmového oleja za nižšiu než primeranú odplatu

108    Druhý žalobný dôvod sa skladá z troch častí, ktoré spochybňuje Komisia podporovaná EBB.

 O prvej časti druhého žalobného dôvodu založenej na porušení článku 3 bodu 1 písm. a) bodu iv) a článku 28 ods. 5 základného nariadenia a na zjavne nesprávnom posúdení, ktorého sa dopustila Komisia, keď dospela k záveru, že dodávatelia surového palmového oleja boli poverení alebo im bolo nariadené poskytovať tento olej za nižšiu než primeranú odmenu

109    V rámci prvej časti žalobkyne tvrdia, že Komisia dospela k nesprávnemu záveru, že indonézska vláda poverila dodávateľov surového palmového oleja alebo im nariadila, aby poskytovali ich výrobky za nižšiu než primeranú odplatu, po prvé prostredníctvom vývoznej dane a vývozného poplatku a po druhé prostredníctvom transparentného „určovania cien“ skupinou PTPN, výrobcom surového palmového oleja, ktorá je v úplnom vlastníctve indonézskej vlády. Žalobkyne tiež tvrdia, že indonézski dodávatelia surového palmového oleja nie sú vystavení žiadnej forme hrozby alebo presviedčania, ktoré by ich nútili predávať svoj výrobok na domácom trhu za nižšie ceny.

110    Na úvod treba pripomenúť, že široká miera voľnej úvahy, ktorou disponujú inštitúcie Únie v oblasti ochranných obchodných opatrení, sa podľa judikatúry týka aj určenia existencie finančnej pomoci v zmysle článku 3 bodu 1 základného nariadenia (pozri body 26 a 27 vyššie).

111    Článok 3 základného nariadenia stanovuje, že o existenciu subvencie ide v prípade, ak sú splnené podmienky uvedené v bodoch 1 a 2, teda ak existuje „finančná pomoc“ vlády v krajine pôvodu alebo vývozu a v dôsledku toho dochádza k poskytnutiu určitej „výhody“. Podľa článku 3 bodu 1 písm. a) bodu iv) základného nariadenia o „finančnú pomoc“ ide vtedy, keď vláda „poverí či nariadi súkromnému subjektu, aby vykonával jednu alebo viacero funkcií uvedených v bodoch i), ii) a iii), ktoré by za normálnych okolností plnila vláda“, a táto „prax sa v žiadnom smere nelíši od bežnej vládnej praxe“.

112    Pojmy „poveriť“ alebo „nariadiť“ nie sú v základnom nariadení vymedzené.

113    Podľa ustálenej judikatúry sa význam a rozsah pojmu, pre ktorý právo EÚ nestanovuje žiadnu definíciu, musí určiť v súlade s jeho obvyklým významom v bežnom jazyku, pričom sa zohľadní kontext, v ktorom sa používa, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. septembra 2014, Deckmyn a Vrijheidsfonds, C‑201/13, EU:C:2014:2132, bod 19, a z 5. apríla 2017, Changshu City Standard Parts Factory a Ningbo Jinding Fastener/Rada, C‑376/15 P a C‑377/15 P, EU:C:2017:269, bod 52).

114    V tejto súvislosti treba uviesť, že cieľom článku 3 základného nariadenia je vymedziť pojem „subvencia“, ktorá by podliehala vyrovnávaciemu clu.

115    Konkrétnejšie, cieľom článku 3 bodu 1 písm. a) základného nariadenia je vymedziť pojem „finančná pomoc“ tak, aby sa vylúčili opatrenia vlády, ktoré nepatria do žiadnej z kategórií vymenovaných v tomto ustanovení. Práve vzhľadom na to článok 3 bod 1 písm. a) body i) až iii) základného nariadenia vymenováva konkrétne situácie, ktoré musia byť považované za finančnú pomoc vlády, a to priamy alebo nepriamy prevod prostriedkov, vzdanie sa štátnych príjmov a dodávka tovarov alebo služieb. Článok 3 bod 1 písm. a) bod iv) základného nariadenia vo svojej druhej zarážke stanovuje, že skutočnosť, že vláda poverí súkromný subjekt, aby vykonával jednu alebo viacero takto vymenovaných funkcií, alebo mu nariadi, aby tak urobil, zodpovedá poskytnutiu finančnej pomoci touto vládou v zmysle článku 3 bodu 1 písm. a) základného nariadenia (rozsudok z 10. apríla 2019, Jindal Saw a Jindal Saw Italia/Komisia, T‑300/16, EU:T:2019:235, bod 106).

116    V tejto súvislosti je článok 3 bod 1 písm. a) bod iv) druhá zarážka základného nariadenia v podstate ustanovením zabraňujúcim obchádzaniu, ktoré má zabezpečiť, že vlády tretích krajín nemôžu obchádzať pravidlá týkajúce sa subvencií prijatím opatrení, ktoré zjavne nespadajú stricto sensu do pôsobnosti článku 3 bodu 1 písm. a) bodov i) až iii) tohto nariadenia, ale majú v praxi podobné účinky (rozsudok z 10. apríla 2019, Jindal Saw a Jindal Saw Italia/Komisia, T‑300/16, EU:T:2019:235, bod 107). Taký je aj výklad článku 1.1 písm. a) bodu 1 bodu iv) Dohody o SVO zo strany Odvolacieho orgánu WTO, ktorého obsah je podobný obsahu článku 3 bodu 1 písm. a) bodu iv) základného nariadenia [pozri správu Odvolacieho orgánu WTO s názvom „Spojené štáty – Prešetrovanie v súvislosti s vyrovnávacím clom na čipy dynamických pamätí s priamym prístupom (DRAM) z Kórey“, prijatú 27. júna 2005 (WT/DS 296/AB/R, bod 113), ďalej len „správa odvolacieho orgánu ‚Spojené štáty – DRAM‘“].

117    Podľa svojho obvyklého významu v bežnom jazyku výraz „poveriť“ znamená „vybaviť funkciou alebo úradom, zveriť, delegovať, ustanoviť“. Aby sa v plnej miere zabezpečil potrebný účinok článku 3 bodu 1 písm. a) bodu iv) druhej zarážky základného nariadenia, judikatúra vykladá tento pojem ako „akúkoľvek činnosť vlády, ktorou sa priamo alebo nepriamo prizná súkromnému subjektu zodpovednosť za plnenie takej funkcie, ako sú uvedené v článku 3 ods. 1 písm. a) bodoch i) až iii) uvedeného nariadenia“ (rozsudok z 10. apríla 2019, Jindal Saw a Jindal Saw Italia/Komisia, T‑300/16, EU:T:2019:235, bod 108). Z toho vyplýva, že pojem „nariadiť“, ktorý podľa svojho obvyklého významu v bežnom jazyku znamená „prikázať, rozkázať, nadiktovať, uložiť, predpísať, vyzvať“, zahŕňa akúkoľvek činnosť vlády, ktorá spočíva v priamom alebo nepriamom výkone právomoci voči súkromnému subjektu tak, aby tento subjekt vykonával takú funkciu, ako sú uvedené v článku 3 bode 1 písm. a) bodoch i) až iii) základného nariadenia.

118    Okrem toho z priraďovacej spojky označujúcej alternatívu „alebo“ medzi slovami „poveriť“ a „nariadiť“ jasne vyplýva, že tieto dve činnosti sa môžu uskutočniť nezávisle od seba, ale aj spoločne. Navyše zo znenia článku 3 bodu 1 písm. a) bodu iv) druhej zarážky základného nariadenia, ktorý neobmedzuje povahu alebo predmet činnosti „poverenia“ alebo „nariadenia“, a z judikatúry uvedenej v bode 117 vyššie, ktorá zohľadňuje „akúkoľvek činnosť vlády“, vyplýva, že táto činnosť nemusí byť nevyhnutne výsledkom aktu alebo opatrenia prijatého samostatne, ale môže byť aj výsledkom kombinovaného účinku viacerých opatrení.

119    Práve vzhľadom na tieto úvahy treba analyzovať záver Komisie, podľa ktorého sa indonézska vláda opatreniami, akými sú vývozná daň a vývozný poplatok, faktická kontrola domácich cien surového palmového oleja prostredníctvom skupiny PTPN a poskytovanie subvencií výrobcom surového palmového oleja, snažila získať od výrobcov surového palmového oleja poskytovanie tohto výrobku na indonézskom trhu za nižšiu než primeranú odplatu.

–       O vývoznej dani a vývoznom poplatku

120    V rámci prvej výhrady žalobkyne tvrdia, že Komisia nesprávne dospela k záveru, že vývozná daň, ktorá bola počas obdobia prešetrovania stanovená na nulu, a vývozný poplatok, ktorý bol odvodom určeným na vytváranie príjmov a ktorý bol stanovený na nulu v decembri 2018, mali za následok, že dodávatelia surového palmového oleja boli „poverení“ alebo im bolo nariadené poskytovať ich výrobky za nižšiu než primeranú odplatu.

121    Z odôvodnení 113 až 117 dočasného nariadenia vyplýva, že v prejednávanej veci indonézska vláda uložila na surový palmový olej vývoznú daň a vývozný poplatok.

122    Podľa odôvodnení 87 a 88 dočasného nariadenia bola vývozná daň zavedená v roku 1994 a v znení z roku 2016 pozostávala zo sadzobníka progresívnych taríf uložených na surový palmový olej, ako aj na iné výrobky vrátane bionafty (na ktorú sa sústavne uplatňovala nižšia sadzba ako na surový palmový olej). Indonézski vývozcovia platili daň z vývozu surového palmového oleja naviazanú na referenčnú cenu indonézskej vlády. Ak teda rástla referenčná vývozná cena stanovená indonézskou vládou, rovnako rástli vývozné clá. Ak bola referenčná cena nižšia ako 750 USD za tonu, príslušná sadzba vývoznej dane bola 0 %. Počas obdobia prešetrovania zostávala cena surového palmového oleja pod prahovou hodnotou 750 USD za tonu, a preto vývozná daň nebola splatná.

123    Podľa odôvodnenia 89 dočasného nariadenia zaviedla indonézska vláda v roku 2015 aj vývozný poplatok za surový palmový olej a výrobky v ďalšom článku výrobného reťazca. Tento poplatok bol v období prešetrovania stanovený na 50 USD za tonu v prípade surového palmového oleja a 20 USD za tonu v prípade bionafty.

124    Aby Komisia preukázala existenciu finančnej pomoci v dočasnom nariadení, ktorého závery potvrdzuje napadnuté nariadenie (v odôvodneniach 102 až 161), vykonala analýzu založenú na relevantnej judikatúre WTO.

125    Na základe tejto analýzy Komisia v odôvodneniach 111 až 157 dočasného nariadenia usúdila, že konanie indonézskej vlády vo vzťahu k výrobcom surového palmového oleja bolo činnosťou „poverenia“ alebo „nariadenia“ poskytovať ich výrobky domácim používateľom za nižšiu než primeranú odplatu s cieľom vytvoriť v Indonézii domáci trh so surovým palmovým olejom, kde boli ceny umelo nízke. Komisia ďalej v odôvodnení 160 tohto nariadenia uviedla, že všetkých indonézskych výrobcov surového palmového oleja treba považovať za súkromné subjekty a v odôvodneniach 162 a 169 toho istého nariadenia, že tieto podniky poskytovali surový palmový olej na domácom trhu za nižšiu než primeranú odplatu. Napokon v odôvodnení 170 toho istého nariadenia Komisia konštatovala, že poskytovanie surového palmového oleja získavaného z indonézskej pôdy indonézskemu odvetviu bionafty je funkcia, ktorú za normálnych okolností plní vláda. Komisia totiž v tom istom odôvodnení usúdila, že do takejto funkcie patrí stanovenie regulačných podmienok poskytovania surovín krajiny podnikom tejto krajiny vládou štátu, ktorá má zvrchovanú moc nad svojimi prírodnými zdrojmi.

126    V predmetnej analýze Komisia preukázala, ako vyplýva z odôvodnenia 134 napadnutého nariadenia, že prostredníctvom vývoznej dane a vývozného poplatku v kombinácii s inými opatreniami, ako bolo uvedené v odôvodneniach 103, 146 a 157 napadnutého nariadenia, sa indonézska vláda snažila získať od výrobcov surového palmového oleja poskytovanie tohto výrobku na indonézskom trhu za nižšiu než primeranú odplatu. Uvedená vláda totiž zaviedla systém vývozných obmedzení, v dôsledku ktorých sa vývoz surového palmového oleja stal po obchodnej stránke neatraktívny.

127    Skutočnosť, že indonézska vláda vytvorila a zaviedla takýto systém, je zrejmá z viacerých informácií, ktoré uviedla Komisia v napadnutom nariadení a dočasnom nariadení.

128    V odôvodnení 116 dočasného nariadenia sa tak uvádza, že indonézska vláda prepojila systém vývozných daní priamo s medzinárodnými cenami surového palmového oleja, a nie s inými údajmi (ako sú úrovne výroby či vplyv na životné prostredie) s cieľom mať vplyv na ceny platené vyvážajúcimi výrobcami. Z tabuľky 1 v tomto odôvodnení vyplýva, že indonézska vláda sa riadila vývojom cien na medzinárodnej úrovni a upravovala úroveň vývozných daní v závislosti od týchto cien, čo malo za následok zníženie ziskovosti vývozu.

129    Komisia v odôvodnení 119 dočasného nariadenia tiež poznamenala, že indonézske generálne riaditeľstvo pre clá a spotrebné dane verejne v roku 2015 vysvetlilo, že cieľom vývozného cla je zabezpečiť dostupnosť surovín a podnietiť rast domáceho odberateľského odvetvia palmového oleja, ktorých neoddeliteľnou súčasťou je výroba bionafty.

130    Pokiaľ ide o vývozný poplatok, Komisia v odôvodnení 117 dočasného nariadenia zdôraznila, že jeho zavedenie v roku 2015 sa zhodovalo s obdobím, v ktorom boli indonézske ceny takmer totožné so svetovými cenami, a umožnilo výrobcom bionafty nakupovať surový palmový olej za nižšie ceny, než by inak boli dostupné. Okrem toho Komisia v odôvodnení 114 napadnutého nariadenia vysvetlila, že z tohto poplatku sa financoval Fond pre pestovanie palmy olejovej a de facto výhradne podporoval odvetvie bionafty prostredníctvom subvencií.

131    Napadnuté nariadenie v odôvodneniach 128 a 129 tiež uvádza dva novinové články z obdobia nasledujúceho po období prešetrovania, ktoré potvrdzujú závery Komisie týkajúce sa tohto posledného uvedeného obdobia. V článku z 19. decembra 2018 tak generálny tajomník indonézskeho združenia palmového oleja predpokladal, že po znížení vývozného poplatku na nulu by sa vývoz surového palmového oleja mohol zvýšiť. V článku zo 6. decembra 2018 sa nezávislý analytik domnieva, že zrušenie vývozného poplatku zvýši konkurencieschopnosť indonézskych vývozcov palmového oleja vďaka dosiahnutým úsporám, z ktorých väčšina sa pravdepodobne vráti indonézskym poľnohospodárom prostredníctvom vyšších cien surového palmového oleja na domácom trhu.

132    Na základe týchto úvah Komisia v odôvodnení 118 napadnutého nariadenia dospela k záveru, že „celkový systém vývozných obmedzení zavedený indonézskou vládou je koncipovaný tak, aby odvetviu bionafty prinášal výhody vďaka umelému udržiavaniu cien surového palmového oleja na domácom trhu na nízkej úrovni“.

133    V tejto súvislosti žalobkyne v prvom rade tvrdia, že vývozná daň, ktorá bola počas obdobia prešetrovania stanovená na nulu, nemohla umožniť, že dodávatelia surového palmového oleja boli poverení alebo im bolo nariadené poskytovať ich výrobky za nižšiu ako primeranú odplatu.

134    Ako však bolo uvedené v bodoch 122 a 128 vyššie, indonézska vláda prepojila systém vývozných daní priamo s medzinárodnými cenami surového palmového oleja. Z toho vyplýva, že skutočnosť, že vývozná daň bola počas obdobia prešetrovania stanovená na nulu, bola spôsobená, ako zdôrazňuje odôvodnenie 113 napadnutého nariadenia, osobitnými podmienkami na trhu. Nízka úroveň medzinárodných cien totiž sama osebe stačila na to, aby naviedla výrobcov surového palmového oleja prednostne uspokojovať domáci dopyt. Ako správne zdôrazňuje Komisia, ak by bolo zámerom indonézskej vlády už nevyberať túto daň, zrušila by ju. Okrem toho, ako vyplýva najmä z odôvodnenia 118 napadnutého nariadenia, práve kombinovaný účinok vývoznej dane a vývozného poplatku (ktorý sa počas obdobia prešetrovania vyberal) zohľadnila Komisia ako celkový systém vývozných obmedzení zavedený indonézskou vládou, ktorý bol koncipovaný tak, aby odvetviu bionafty prinášal výhody vďaka umelému udržiavaniu cien surového palmového oleja na domácom trhu na nízkej úrovni.

135    Preto treba zamietnuť tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého treba ignorovať akýkoľvek odkaz Komisie na vývoznú daň.

136    V druhom rade žalobkyne tvrdia, že zavedením vývozného poplatku indonézska vláda vykonávala svoje všeobecné regulačné právomoci na vytváranie príjmov z vývozu komodít, ktoré napriek tomu, že podliehali vývoznému poplatku, zostali na vývozných trhoch konkurencieschopné.

137    Po prvé žalobkyne tvrdia, že Komisia v odôvodnení 62 napadnutého nariadenia pripustila, že keď sa indonézska vláda rozhodla financovať Fond pre pestovanie palmy olejovej prostredníctvom vývozného poplatku, vykonávala len svoje všeobecné regulačné právomoci, čo je rozhodnutie, ktoré nemožno kvalifikovať ako činnosť „poverenia“ alebo „nariadenia“. Žalobkyne sa na podporu svojej argumentácie odvolávajú na správu odvolacieho orgánu „Spojené štáty – DRAM“.

138    V tejto súvislosti treba konštatovať, že prijatím predmetných vývozných obmedzení v konkrétnom kontexte, v rámci ktorého bola na jednej strane vývozná daň prepojená s medzinárodnými cenami surového oleja a zvyšovala sa, keď sa zvýšili tieto ceny, a na druhej strane bol vývozný poplatok zavedený v období, keď indonézske ceny boli takmer totožné so svetovými cenami, táto vláda obmedzila slobodu činnosti týchto podnikov tým, že prakticky obmedzila ich schopnosť rozhodovať o tom, na akom trhu predajú svoje výrobky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2019, Jindal Saw a Jindal Saw Italia/Komisia, T‑300/16, EU:T:2019:235, bod 124).

139    Tento záver nemožno spochybniť analýzou Komisie v odôvodnení 62 napadnutého nariadenia, keď pri riešení iného aspektu veci, a to existencie výhody, konštatuje, že „všetky spoločnosti zapojené do hodnotového reťazca surového palmového oleja vrátane výrobcov bionafty sú na základe platných právnych predpisov povinné zaplatiť [vývozný] poplatok“, a z toho vyvodzuje, že nie je správne tvrdiť, že Fond pre pestovanie palmy olejovej bol financovaný zo súkromných zdrojov, ale skôr že bol financovaný „prostredníctvom bežného výberu fiškálnych a verejných príjmov indonézskou vládou“.

140    Bez toho, aby bola dotknutá judikatúra uvedená v bodoch 38 a 39 vyššie, toto konštatovanie Komisie totiž neznamená, že na rozdiel od výkladu Odvolacieho orgánu WTO uvádzaného žalobkyňami, konkrétne bodu 115 správy odvolacieho orgánu „Spojené štáty – DRAM“, podala výklad článku 3 bodu 1 písm. a) bodu iv) základného nariadenia „tak široko, že umožňuje členom ukladať vyrovnávacie opatrenia na výrobky v prípadoch, keď vláda len vykonáva svoje všeobecné regulačné právomoci“.

141    Skutočnosť, že v prejednávanej veci indonézska vláda zaviedla a nepretržite upravovala vývozné obmedzenia, aby sa zabezpečilo, že sa dosiahne cieľ sledovaný prostredníctvom týchto obmedzení, nemožno považovať len za pobádanie vo vzťahu k vnútroštátnym výrobcom surového palmového oleja. Naopak, tieto činnosti zo strany indonézskej vlády viedli týchto výrobcov k tomu, aby predávali svoje výrobky na domácom trhu za nižšiu ako primeranú cenu, čo je dôsledok, ktorý na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, nemožno považovať len za „neúmyselný dôsledok vládnej regulácie“ v zmysle bodu 114 správy odvolacieho orgánu „Spojené štáty – DRAM“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2019, Jindal Saw a Jindal Saw Italia/Komisia, T‑300/16, EU:T:2019:235, bod 125).

142    Toto tvrdenie žalobkýň treba preto zamietnuť.

143    Po druhé žalobkyne uvádzajú, že dokumenty a oznámenia uvádzané Komisiou v odôvodneniach 118 až 121 dočasného nariadenia na podporu jej zistenia, že indonézska vláda jednoznačne sledovala podporu a rozvoj odvetvia bionafty ako politický cieľ, predovšetkým snahou o zníženie ceny surového palmového oleja, sa týkajú vývoznej dane, ktorá bola stanovená na nulu a preto nemala žiadny vplyv na výrobcov surového palmového oleja, a nie vývozného poplatku. Podľa žalobkýň boli tieto dva nástroje odlišné a cieľom vývozného poplatku bolo financovať Fond pre pestovanie palmy olejovej, a nie znížiť domáce ceny surového palmového oleja.

144    Toto tvrdenie žalobkýň je založené na nesprávnom výklade dočasného nariadenia. Komisia totiž po tom, čo v odôvodnení 118 uvedeného nariadenia oznámila, že viaceré dokumenty poukazujú na politický cieľ sledovaný indonézskou vládou, citovala verejné vyhlásenia indonézskej vlády, ktoré sa týkali vývoznej dane a vývozného cla (odôvodnenie 119), a správy WTO a Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) týkajúce sa vývoznej dane (odôvodnenia 120 a 121). Komisia ďalej v odôvodnení 122 zamerala svoju analýzu na vývozný poplatok a usúdila, že cieľom tohto poplatku, ktorý bol pridelený Fondu pre pestovanie palmy olejovej, bola podpora odvetvia bionafty, pričom tvoril podstatnú časť finančných prostriedkov uvedeného fondu. Z týchto odôvodnení vyplýva, že Komisia predtým, než dospela v odôvodnení 123 dočasného nariadenia a v odôvodnení 118 napadnutého nariadenia k záverom o cieľoch týchto vývozných obmedzení, preskúmala tak vývoznú daň, ako aj vývozný poplatok. Okrem toho treba pripomenúť, že tvrdenia žalobkýň založené na skutočnosti, že vývozná daň bola počas obdobia prešetrovania stanovená na nulu, už boli zamietnuté v bode 134 vyššie.

145    Skutočnosť, že – ako tvrdia žalobkyne – sa vývozný poplatok vzťahuje aj na vývoz bionafty a že bol určený na podporu Fondu pre pestovanie palmy olejovej, nemôže zneplatniť tieto úvahy. Na jednej strane z odôvodnenia 117 dočasného nariadenia vyplýva, že tento poplatok bol podstatne vyšší za surový palmový olej než za rafinované výrobky, ako je napríklad bionafta, a na druhej strane skutočnosť, že vývozný poplatok bol pridelený Fondu pre pestovanie palmy olejovej, ktorý bol zase zodpovedný za platby v rámci systému uvedeného v bode 45 vyššie, potvrdzuje závery Komisie.

146    Komisia sa preto nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia v zmysle judikatúry uvedenej v bodoch 26 a 27vyššie, keď v odôvodnení 123 dočasného nariadenia dospela k záveru, že „cieľom systému vývozných obmedzení, ktorý zaviedla indonézska vláda, [bolo] skutočne priamo a nepriamo podporovať odvetvie bionafty a že [nešlo] len o ‚vedľajší účinok‘ vykonávania všeobecných regulačných právomocí“, čo je záver potvrdený v odôvodnení 118 napadnutého nariadenia.

147    Po tretie žalobkyne uvádzajú, že konštatovanie Komisie v odôvodnení 115 napadnutého nariadenia, podľa ktorého „zavedenie vývozného poplatku indonézskou vládou v roku 2015 sa zhodovalo s obdobím, v ktorom boli indonézske ceny surového palmového oleja takmer totožné so svetovými cenami“, je čistá domnienka a nepreukazuje, že vývozný poplatok bol zavedený s cieľom znížiť ceny surového palmového oleja, ktoré sa neustále vyvíjali v závislosti od svetových cien. Žalobkyne tiež tvrdia, že Komisia v odôvodnení 116 napadnutého nariadenia nesprávne poznamenala, že vývozný poplatok dosiahol svoj cieľ, a to zníženie cien surového palmového oleja na indonézskom domácom trhu. Podľa žalobkýň tento rozdiel medzi domácimi a vývoznými cenami surového palmového oleja zodpovedal vývoznému poplatku 50 USD za tonu. Okrem toho sa pokles cien surového palmového oleja na indonézskom trhu vysvetľuje kolapsom svetového trhu s komoditami.

148    Treba zdôrazniť, že žalobkyne nespochybňujú skutkové zistenia Komisie, a to jednak, že zavedenie vývozného poplatku sa časovo zhodovalo s poklesom cien surového palmového oleja na indonézskom trhu, a jednak, že zvýšenie výroby bionafty konštatované v tabuľke 2 v odôvodnení 192 dočasného nariadenia znamenalo zvýšenie domácej spotreby surového palmového oleja v roku 2016, ako sa uvádza v odôvodnení 117 dočasného nariadenia. Z tabuľky predloženej žalobkyňami v replike navyše vyplýva, že cena surového palmového oleja na indonézskom domácom trhu počas tohto obdobia klesla a že indonézske ceny surového palmového oleja boli vo všeobecnosti nižšie ako svetové ceny.

149    Touto argumentáciou žalobkyne nespochybňujú správnosť skutkových zistení, ku ktorým dospela Komisia, ale posúdenie týchto skutočností uvedenou inštitúciou. Podľa judikatúry pritom preskúmanie dôkazov Všeobecným súdom, na ktorých inštitúcie Únie založili svoje konštatovania v oblasti politiky ochrany proti subvenčným praktikám, nepredstavuje nové posúdenie skutkových okolností nahrádzajúce posúdenie vykonané týmito inštitúciami. Toto preskúmanie nezasahuje do širokej diskrečnej právomoci týchto inštitúcií v oblasti obchodnej politiky, ale obmedzuje sa na zistenie, či sú tieto prvky také, že podporujú závery, ku ktorým inštitúcie dospeli. Všeobecný súd musí preto posúdiť nielen vecnú presnosť predložených dôkazov, ich vierohodnosť a koherenciu, ale tiež preskúmať, či tieto dôkazy ako celok predstavujú relevantné údaje, ktoré sa majú zohľadniť pri posudzovaní zložitej situácie, a či svojou povahou môžu odôvodniť závery, ku ktorým sa týmto posúdením dospelo (pozri rozsudok z 18. októbra 2018, Gul Ahmed Textile Mills/Rada (C‑100/17 P, EU:C:2018:842, bod 64 a citovanú judikatúru).

150    V prejednávanej veci Komisia posúdila predmetné údaje, pričom vychádzala z účelu, na ktorý bol vytvorený celkový systém vývozných obmedzení. Všeobecný súd pritom konštatuje, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď na základe súboru informácií, konkrétne existencie vývoznej dane a vývozného poplatku, verejných vyhlásení indonézskej vlády, správ WTO a OECD, zvýšenia domácej spotreby surového palmového oleja, ako aj zníženia cien tohto výrobku na indonézskom trhu po zavedení vývozného poplatku, dospela v odôvodnení 118 napadnutého nariadenia k záveru, že celkový systém vývozných obmedzení bol navrhnutý tak, aby odvetviu bionafty prinášal výhody vďaka umelému udržiavaniu cien surového palmového oleja na domácom trhu na nízkej úrovni, a to na rozdiel od vedľajšieho účinku vládneho opatrenia na výber verejných príjmov.

151    Po štvrté žalobkyne tvrdia, že vývozný poplatok nemal za následok obmedzenie vývozu surového palmového oleja, pretože jeho výrobcovia stále vyvážajú až 70 % svojej produkcie.

152    Toto tvrdenie nemožno prijať. Skutočnosť, že 70 % indonézskeho surového palmového oleja sa vyviezlo, totiž neznamená, že výrobcovia surového palmového oleja mohli slobodne urobiť racionálne rozhodnutie o vývoze svojho výrobku a získať za to primeranú odmenu. Naopak, ako správne zdôrazňuje Komisia, výrobcovia surového palmového oleja najprv uspokojili domáci dopyt, ktorý podľa verejných zdrojov uvedených v odôvodnení 153 napadnutého nariadenia zodpovedal 30 % výroby, a až potom využili vývoz. Z toho vyplýva, že títo výrobcovia sa nesnažili vyvážať väčšiu časť svojej výroby tam, kde boli ceny vyššie, pretože potenciálne dodatočné zisky z vývozu boli limitované vývoznými obmedzeniami, ktoré zaviedla indonézska vláda.

153    Keďže toto tvrdenie bolo zamietnuté, prvú výhradu treba zamietnuť v celom rozsahu.

–       O cenovej kontrole skupinou PTPN

154    V rámci svojej druhej výhrady žalobkyne tvrdia, že Komisia nesprávne dospela k záveru, že indonézska vláda stláčala nadol ceny surového palmového oleja na domácom trhu prostredníctvom skupiny PTPN.

155    Na úvod treba pripomenúť, ako vyplýva z odôvodnení 91 až 99 a 126 dočasného nariadenia a odôvodnení 120 a 123 napadnutého nariadenia, že vzhľadom na nedostatok spolupráce zo strany dodávateľov surového palmového oleja a skupiny PTPN Komisia uplatnila ustanovenia článku 28 ods. 1 základného nariadenia a svoje závery založila na dostupných skutočnostiach.

156    V prvom rade žalobkyne vytýkajú Komisii, že dospela k záveru, že PTPN stanovila svoje ceny surového palmového oleja na umelo nízkej úrovni a nekonala ako racionálny hospodársky subjekt na trhu. Tvrdia, že PTPN, ktorá sa podieľala len 6 až 9 % na celkových dodávkach surového palmového oleja v Indonézii, neurčovala svoje ceny, pretože na jednej strane sa tieto ceny určovali na denných aukciách, ktoré odrážali ponuku a dopyt v Indonézii, a na druhej strane skutočnosť, že indonézske ceny surového palmového oleja boli nižšie ako medzinárodné trhy, bola spôsobená tým, že Indonézia bola hlavným svetovým výrobcom surového palmového oleja. Podľa nich z informácií poskytnutých ôsmimi dodávateľmi surového palmového oleja vyplýva, že ich predaje surového palmového oleja boli ziskové, čo ukazuje, že sa riadili cenami skupiny PTPN, pretože ich považovali za ziskové, čo tiež znamená, že PTPN konala ako racionálny hospodársky subjekt.

157    V tejto súvislosti z odôvodnení 128 až 131 dočasného nariadenia vyplýva, že PTPN je skupina spoločností v úplnom vlastníctve štátu a pod kontrolou indonézskej vlády, ktorá vyrába rôzne komodity vrátane surového palmového oleja.

158    V odôvodneniach 132 a 133 dočasného nariadenia je vysvetlené a medzi účastníkmi konania je nesporné, že PTPN organizuje denné aukcie na predaj svojho surového palmového oleja. Pred začatím dennej verejnej súťaže PTPN určila „cenovú predstavu“ na daný deň, ale nebola povinná odmietnuť ponuky nižšie ako táto „cenová predstava“.

159    Komisia na základe viacerých dostupných údajov dospela k záveru, že PTPN určovala svoje ceny surového palmového oleja na umelo nízkej úrovni. Po prvé z odôvodnenia 151 napadnutého nariadenia vyplýva, že indonézska vláda ovplyvňovala rozhodnutia skupiny PTPN, pokiaľ ide o cenovú politiku tejto skupiny. Ak bola totiž ponúknutá cena za nákup surového palmového oleja nižšia ako „cenová predstava“ stanovená na daný deň, správna rada skupiny PTPN, v ktorej bola výhradne zastúpená indonézska vláda, mohla rozhodnúť o prijatí ponuky, čo sa pravidelne stávalo. Po druhé z odôvodnenia 125 napadnutého nariadenia a odôvodnenia 135 dočasného nariadenia vyplýva, že na základe dostupných informácií sa zdá, že PTPN sa riadila usmerneniami indonézskej vlády a pritom v posledných rokoch vykazovala straty. Po tretie, ako vyplýva z odôvodnení 122 až 124 napadnutého nariadenia, Komisii sa nepodarilo získať nijaký dôkaz o tom, že by „cenová predstava“ odrážala akúkoľvek trhovú cenu vyplývajúcu zo súťažného postupu verejného obstarávania. Naopak, domáca cena surového palmového oleja bola nižšia ako všetky medzinárodné referenčné hodnoty.

160    Tieto závery nemôže spochybniť skutočnosť, že – ako vyplýva z odôvodnenia 146 dočasného nariadenia – PTPN sa podieľa len 6 až 9 % na celkových dodávkach surového palmového oleja v Indonézii, z čoho podľa žalobkýň vyplýva, že kupujúci surového palmového oleja, ktorými sú veľké podniky, sú schopní presadiť svoje ceny tak voči skupine PTPN, ako aj voči malým dodávateľom surového palmového oleja v súlade so zákonom ponuky a dopytu.

161    Treba totiž nepochybne uviesť, že trh sa vyznačuje takouto nerovnováhou v prospech kupujúcich surového palmového oleja, ktorí sú veľkými podnikmi s „vyrovnávacou kúpnou silou“. Komisia to pripustila v odôvodnení 146 dočasného nariadenia. Táto okolnosť však nemôže spochybniť záver, podľa ktorého indonézska vláda mohla prostredníctvom skupiny PTPN zaviesť mechanizmus určovania cien. Ako totiž uviedla Komisia v odôvodnení 146 dočasného nariadenia bez toho, aby to bolo spochybnené, ďalšou charakteristickou črtou trhu so surovým palmovým olejom, tentoraz na strane ponuky, bola jeho fragmentácia medzi veľký počet malých podnikov, najmä jednotlivých poľnohospodárov. V takomto kontexte, keď už PTNP stanovila cenu na daný deň, bolo pre dodávateľov surového palmového oleja, z ktorých každý mal malý podiel na trhu, veľmi ťažké stanoviť vyššie predajné ceny vo vzťahu ku kupujúcim s významnou kúpnou silou. Tvrdenia žalobkýň, že usporiadanie trhu bráni skupine PTPN určovať ceny, treba preto zamietnuť. Naopak sa zdá, že toto usporiadanie trhu bolo faktorom, ktorý umožnil skupine PTPN určovať ceny surového palmového oleja.

162    Na základe vyššie uvedeného treba konštatovať, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď v odôvodneniach 124 a 125 napadnutého nariadenia na základe dostupných údajov dospela k záveru, že PTPN nekonala ako racionálny subjekt na trhu a určovala cenu surového palmového oleja na nižšej úrovni ako referenčné hodnoty.

163    V druhom rade žalobkyne spochybňujú záver Komisie uvedený v bode 145 dočasného nariadenia, podľa ktorého „uverejňovaním dennej jednotkovej ceny surového palmového oleja indonézska vláda účinne stanovuje maximálnu cenu, za ktorú sa komodita bude predávať v konkrétny deň“. Podľa žalobkýň je surový palmový olej komodita, s ktorou sa celosvetovo obchoduje na základe rôznych široko dostupných indexov a nie je nezvyčajné, že jej cena sleduje určité trendy, a analýza Komisie preukazuje, že indonézsky trh surového palmového oleja je vysoko konkurenčný.

164    Z odôvodnenia 160 napadnutého nariadenia vyplýva, že Komisia dospela k záveru, že v prejednávanej veci indonézska vláda prostredníctvom skupiny PTPN pôsobila na indonézskom domácom trhu ako tvorca ceny a že všetci nezávislí dodávatelia surového palmového oleja sa riadili týmito cenovými indikáciami. Ako vyplýva z bodov 157 až 159 vyššie, Komisia totiž najprv preukázala, a žalobkyniam sa nepodarilo tieto zistenia platne spochybniť, že PTPN určovala svoje ceny surového palmového oleja na umelo nízkej úrovni. Komisia ďalej v odôvodneniach 140 a 141 dočasného nariadenia uviedla, že PTPN uverejňovala výsledok dennej verejnej súťaže na svojej online platforme vždy o 15.30 v deň verejnej súťaže s uvedením presnej víťaznej jednotkovej ceny za surový palmový olej, a že denné rokovania medzi dodávateľmi surového palmového oleja inými než PTPN a jeho odberateľmi, pri ktorých východiskovou cenou bola denná cena stanovená skupinou PTPN, sa zvyčajne viedli po tom, ako boli známe výsledky verejnej súťaže skupiny PTPN. Denná cena surového palmového oleja na domácom trhu presne odrážala víťaznú cenu denných verejných súťaží skupiny PTPN a okrem toho jednotková cena, ktorú vyvážajúci výrobcovia platili výrobcom surového palmového oleja, ktorí neboli vo vlastníctve štátu, bola počas obdobia prešetrovania vždy rovnaká alebo nižšia ako cena PTPN na daný deň. Napokon, ako vyplýva z odôvodnenia 138 napadnutého nariadenia, k týmto skutočnostiam došlo v kontexte, v ktorom indonézska vláda prijala opatrenia obmedzujúce možnosti dodávateľov vyvážať svoj surový palmový olej.

165    V takom kontexte sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru, že indonézska vláda vykonala poverenie alebo nariadenie vo vzťahu k dodávateľom surového palmového oleja prostredníctvom transparentného „určovania cien“ skupinou PTPN, v zmysle judikatúry uvedenej v bodoch 116 až 118 vyššie.

166    V treťom rade žalobkyne tvrdia, že Komisia porušila článok 28 ods. 5 základného nariadenia tým, že nezohľadnila informácie, ktoré jej poskytli v súvislosti s činnosťou skupiny PTPN.

167    Podľa judikatúry článok 28 základného nariadenia oprávňuje inštitúcie na využitie dostupných údajov, aby sa neohrozila účinnosť opatrení na ochranu obchodu v Únii vždy, keď inštitúcie Únie čelia odmietnutiu alebo nedostatku spolupráce pri prešetrovaní (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 26. januára 2017, Maxcom/City Cycle Industries, C‑248/15 P, C‑254/15 P a C‑260/15 P, EU:C:2017:62, bod 67), pričom ich však neobmedzuje na využitie najlepších dostupných údajov (rozsudok z 11. septembra 2014, Gold East Paper a Gold Huasheng Paper/Rada, T‑444/11, EU:T:2014:773, bod 94). Z toho vyplýva, že široká miera voľnej úvahy, ktorou disponuje Komisia v oblasti opatrení na ochranu obchodu v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 26 vyššie, platí aj vtedy, keď sa má uplatniť článok 28 základného nariadenia.

168    V tejto súvislosti článok 28 ods. 5 základného nariadenia stanovuje, že ak zistenia Komisie vychádzajú z ustanovení odseku 1 tohto článku vrátane informácií predložených v podnete, „tam, kde je to možné, sa porovnajú s prihliadnutím na termíny prešetrovania s informáciami z iných nezávislých dostupných zdrojov,… alebo s informáciami získanými v priebehu prešetrovania od iných zainteresovaných strán“.

169    V prejednávanej veci treba konštatovať, ako správne zdôrazňuje Komisia, že žalobkyne nespochybňujú uplatnenie článku 28 ods. 1 základného nariadenia (pozri bod 155 vyššie). Tvrdia, že Komisia mala zohľadniť informácie, ktoré poskytli počas prešetrovania na základe článku 28 ods. 5 základného nariadenia.

170    Žalobkyne pritom vo svojich písomných podaniach nespochybňujú skutkové zistenia Komisie, ale ich posúdenie. Skutkové okolnosti, na ktoré sa odvolávajú, a to, že predaje ôsmich dodávateľov surového palmového oleja prepojených so skupinou Wilmar boli ziskové a že surový palmový olej je komodita, s ktorou sa celosvetovo obchoduje na základe rôznych široko dostupných indexov, nemôžu spochybniť závery Komisie.

171    V každom prípade potreba zabezpečiť účinnosť opatrení na ochranu obchodu odôvodňuje aj to, aby za okolností, o aké ide v prejednávanej veci, boli uvedené inštitúcie oprávnené vychádzať zo súboru súhlasných nepriamych dôkazov, ako sú uvedené v bodoch 158 až 159 vyššie, pri vyvodení záveru o poskytovaní surového palmového oleja za nižšiu ako primeranú cenu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 26. januára 2017, Maxcom/Chin Haur Indonesia, C‑247/15 P, C‑253/15 P a C‑259/15 P, EU:C:2017:61, bod 64 a citovanú judikatúru).

172    Preto treba zamietnuť túto argumentáciu žalobkýň a v dôsledku toho zamietnuť celú druhú výhradu.

–       O činnosti „poverenia“ alebo „nariadenia“

173    V rámci svojej tretej výhrady žalobkyne uvádzajú súbor tvrdení s cieľom preukázať, že indonézski dodávatelia surového palmového oleja neboli vystavení žiadnej forme hrozby alebo presviedčania, ktoré by ich nútili predávať surový palmový olej na indonézskom trhu za nižšie ceny.

174    Treba konštatovať, že v rámci tejto výhrady žalobkyne opakujú niektoré tvrdenia týkajúce sa účinkov vývozného poplatku, ktoré už boli zamietnuté v rámci analýzy predchádzajúcich výhrad. Tvrdenia týkajúce sa vplyvu vývozného poplatku, konkrétne skutočnosť, že podstatná časť indonézskej výroby surového palmového oleja sa vyváža, voľba dodávateľov surového palmového oleja predávať na domácom alebo svetovom trhu, účinky vývozného poplatku na domáce ceny surového palmového oleja a vzťah medzi indonézskymi cenami tohto oleja a svetovými cenami, už boli zamietnuté v bodoch 136 až 153 vyššie.

175    Žalobkyne tiež spochybňujú závery, ktoré Komisia vyvodila z dvoch novinových článkov citovaných v odôvodneniach 153 a 154 dočasného nariadenia, pričom tvrdia, že Komisia nepreukázala príčinnú súvislosť medzi podporou odvetvia surového palmového oleja zo strany indonézskej vlády a tvrdeniami, podľa ktorých sa táto podpora použila s cieľom presvedčiť ich, aby poskytovali surový palmový olej za nižšiu než primeranú odplatu. Podľa žalobkýň sa predmetné články týkali podpory malých pestovateľov zo strany indonézskej vlády, ktorej cieľom bolo uspokojiť zvýšenú spotrebu surového palmového oleja z hľadiska objemu a nie ceny. Neexistuje podľa nich žiadna forma presviedčania ani hrozby, ktorá by smerovala k tomu, aby sa tieto objemy surového palmového oleja poskytovali za nižšiu než primeranú odplatu.

176    Táto argumentácia žalobkýň je založená na nesprávnom výklade dočasného nariadenia. Oba predmetné novinové články mali preukázať, ako tvrdí Komisia vo svojich písomných podaniach a v odôvodnení 153 dočasného nariadenia, že indonézska vláda proaktívne zasahuje na trhu so surovým palmovým olejom, aby podnietila súkromných dodávateľov surového palmového oleja k dodržiavaniu inštrukcií, ktoré im boli dané, a na tento účel poskytovala subvencie s cieľom zabezpečiť, aby výrobcovia surového palmového oleja neboli negatívne ovplyvnení uskutočňovaním cieľov indonézskej vlády. Komisia v tom istom odôvodnení vysvetľuje, že indonézska vláda podporovala výrobcov surového palmového oleja v zásade v prospech výrobcov bionafty. Okrem toho Komisia tieto dotácie neposudzovala izolovane, ale ako súčasť súboru opatrení, prostredníctvom ktorých indonézska vláda nútila výrobcov surového palmového oleja, aby predávali svoje výrobky na miestnej úrovni za nižšie ceny, než za aké by predávali za iných okolností (odôvodnenie 162 dočasného nariadenia).

177    Preto treba zamietnuť túto výhradu a v dôsledku toho aj celú prvú časť druhého žalobného dôvodu.

 O druhej časti druhého žalobného dôvodu založenej na porušení článku 3 bodu 1 písm. b) základného nariadenia a zjavne nesprávnych posúdeniach, ktorých sa dopustila Komisia, keď dospela k záveru, že indonézska vláda podporovala príjmy výrobcov bionafty

178    V rámci druhej časti druhého žalobného dôvodu žalobkyne vytýkajú Komisii, že dospela k záveru, že existovala podpora príjmov a cenová intervencia v prospech výrobcov bionafty v zmysle článku 3 bodu 1 písm. b) základného nariadenia.

179    V tejto súvislosti treba konštatovať, že žalobkyne v rámci tejto časti nespochybňujú existenciu opatrení prijatých indonézskou vládou, ako ich opísala Komisia v odôvodneniach 188 až 190 dočasného nariadenia, ktorých závery boli potvrdené v odôvodnení 169 napadnutého nariadenia, ale ich kvalifikáciu ako „podpory príjmov alebo cien“ v zmysle článku 3 bodu 1 písm. b) základného nariadenia.

180    Keďže tento výraz nie je v základnom nariadení vymedzený, treba ho podľa judikatúry citovanej v bode 113 vyššie vykladať v súlade s jeho obvyklým významom v bežnom jazyku, pričom sa zohľadní kontext, v ktorom sa používa, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou.

181    Cieľom článku 3 základného nariadenia je vymedziť pojem „subvencia“, ktorý odôvodňuje uloženie vyrovnávacieho cla. Konkrétne článok 3 bod 1 uvedeného nariadenia stanovuje, že o existenciu subvencie ide v prípade, ak podľa písmena a) existuje „finančná pomoc“, „alebo“ ak podľa písmena b) existuje „forma [podpory – neoficiálny preklad] príjmov alebo cenovej intervencie v zmysle článku XVI GATT 1994“. Z toho vyplýva, že cieľom článku 3 bodu 1 písm. b) základného nariadenia je stanoviť alternatívnu formu subvencie k tej, ktorá je uvedená v písmene a), ako to jasne naznačuje použitie priraďovacej spojky označujúcej alternatívu „alebo“, na účely rozšírenia pôsobnosti tohto ustanovenia.

182    Toto ustanovenie sa používa v kontexte určenia existencie subvencie a výslovne odkazuje pri výklade na článok XVI GATT, z čoho vyplýva úmysel normotvorcu Únie obmedziť si svoj vlastný manévrovací priestor pri uplatňovaní pravidiel GATT a WTO (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, Komisia/Rusal Armenal, C‑21/14 P, EU:C:2015:494, body 40 a 41 a citovanú judikatúru). Tento článok odkazuje na „subvenciu vrátane akejkoľvek formy podpory príjmov alebo cien, ktorá má priamy alebo nepriamy účinok na zvýšenie vývozu výrobku z územia uvedenej zmluvnej strany alebo zníženie dovozu tohto výrobku na jej územie“ [neoficiálny preklad]. Z toho vyplýva, že v zmysle tohto ustanovenia je „podpora príjmov alebo cien“ formou subvencie a že toto ustanovenie sa zameriava na účinky tejto subvencie na vývoz a dovoz.

183    Podľa obvyklého významu v bežnom jazyku pojem „podpora“ znamená „pomoc“, „podperu“, „ochranu“ alebo „oporu“ a činnosť „podporovania“ znamená „udržiavať, niesť, podoprieť“ alebo „napomôcť, oprieť, povzbudiť, pomôcť“. Zo znenia článku 3 bodu 1 písm. b) základného nariadenia, ako aj z článku XVI GATT vyplýva, že táto činnosť môže mať „akúkoľvek formu“, čo je formulácia, ktorá ponecháva otvorený „vonkajší výzor“, „stránku“, „usporiadanie“ alebo „formu alebo spôsob konania či postupu“. Výraz „podpora príjmov alebo cien“ sa teda musí vykladať tak, že zahŕňa akúkoľvek činnosť orgánov verejnej moci, ktorá priamo alebo nepriamo vedie k udržaniu stability príjmov alebo cien alebo k ich nárastu. Odkaz v článku 3 bode 1 písm. b) základného nariadenia na článok XVI GATT znamená, že treba zohľadniť aj účinky tejto činnosti na vývoz a dovoz.

184    V prejednávanej veci Komisia na účely preukázania existencie podpory príjmov alebo cien v dočasnom nariadení, ktorého závery sú potvrdené v odôvodnení 169 napadnutého nariadenia, konštatovala, že prostredníctvom súboru opatrení, konkrétne systému vývozných obmedzení surového palmového oleja, faktického stanovenia cien surového palmového oleja na domácom trhu na umelo nízkej úrovni a priamych subvencií pre výrobcov surového palmového oleja s cieľom podnietiť ich k plneniu vládnych cieľov, chápaných v širšom kontexte podpory rozvoja odvetvia bionafty, napríklad prostredníctvom požiadaviek na povinné zmiešavanie, ako aj zriadenia Fondu pre pestovanie palmy olejovej v prospech výrobcov bionafty, mala indonézska vláda v úmysle vykonať intervenciu na trhu, ktorou sa zabezpečí konkrétny výsledok, t. j. aby výrobcovia bionafty mali prospech z umelo nízkych cien za ich dodávky surového palmového oleja – suroviny, ktorá predstavuje približne 90 % ich výrobných nákladov.

185    Komisia v odôvodnení 191 dočasného nariadenia dospela k záveru, že tieto kroky indonézskej vlády prispeli k príjmom výrobcov bionafty tým, že im umožnili získať prístup k ich hlavnej surovine a nákladovému prvku za cenu nižšiu ako na svetovom trhu, čo sa potom premietlo do umelo vysokých ziskov vyplývajúcich najmä z vývozu na tretie trhy. Komisia tiež zaznamenala výrazný nárast vývozu bionafty v roku 2018, ako vyplýva z tabuľky 2 uvedenej v odôvodnení 192 dočasného nariadenia. Táto analýza bola v celom rozsahu potvrdená napadnutým nariadením (pozri odôvodnenie 169 napadnutého nariadenia).

186    V prvom rade žalobkyne tvrdia, že výklad pojmu podpora príjmov alebo cien je v rozpore s judikatúrou WTO, konkrétne s úvahami obsiahnutými v správe panelu WTO s názvom „Čína – Vyrovnávacie a antidumpingové clá na plochú valcovanú elektrooceľ s orientovanou štruktúrou zo Spojených štátov“, prijatej 15. júna 2012 (WT/DS 414/R). Konkrétnejšie sa odvolávajú na bod 7.85 tejto správy, v ktorom sa uvádza, že „výraz ‚cenová podpora‘ nezahŕňa každú intervenciu vlády, ktorá môže mať vplyv na ceny, ako napríklad clá a množstevné obmedzenia, a že „najmä nie je jasné, či mal [článok 1.1 písm. a) bod 2] zahŕňať všetky druhy vládnych opatrení, ktoré navyše nepredstavujú finančnú pomoc, ale ktoré môžu mať nepriamy vplyv na trh vrátane cien“.

187    Bez toho, aby bola dotknutá judikatúra uvedená v bodoch 38 a 39 vyššie, treba poukázať na to, že v tejto veci sa panel vyjadril k dohodám o dobrovoľnom obmedzení dovozu ocele do Spojených štátov, o ktorých sa domnieval, že mali iba vedľajší sekundárny účinok neistého významu na ceny. Konštatoval, že veta „akákoľvek forma… podpory… cien“ v prvom článku ods. 1.1 písm. a) bode 2 Dohody o SVO nemá dostatočne široký rozsah na to, aby zahŕňala takéto dohody. Tento spor sa preto netýkal súboru opatrení, ktoré mali rovnaký cieľ a rovnakú povahu ako opatrenia skúmané napadnutým nariadením, a najmä nie osobitných vývozných obmedzení a faktického určovania cien prostredníctvom podniku, ktorý je v úplnom vlastníctve indonézskej vlády.

188    V druhom rade žalobkyne vytýkajú Komisii, pričom sa odvolávajú na viaceré odôvodnenia dočasného nariadenia, že dospela k nesprávnemu záveru, že po prvé indonézska vláda mala v úmysle podporiť využívanie bionafty v Indonézii znížením cien surového palmového oleja, a po druhé že existoval súbor opatrení určených na podporu odvetvia bionafty a potvrdzujúcich existenciu podpory príjmov.

189    Pokiaľ ide o prvý bod, treba poznamenať, že žalobkyne nespochybňujú dôkazy, ktoré Komisia použila na preukázanie zámeru indonézskej vlády podporiť domáce odvetvie bionafty, ale skôr skutočnosť, že tieto dôkazy sa týkajú úmyslu uvedenej vlády poskytnúť túto podporu znížením cien surového palmového oleja.

190    Toto tvrdenie je pritom založené na nesprávnom výklade dočasného nariadenia. Na jednej strane totiž vývozná daň a vývozné clá uvedené v odôvodnení 182 dočasného nariadenia patria medzi opatrenia, ktoré umožnili Komisii dospieť k záveru, že dodávatelia surového palmového oleja boli poverení alebo im bolo nariadené poskytovať tento olej za nižšiu než primeranú odplatu (pozri body 121 až 132 vyššie). Rovnaká úvaha platí aj pre Fond pre pestovanie palmy olejovej, spomenutý v odôvodnení 186 dočasného nariadenia, ktorý bol financovaný z vývozného poplatku za surový palmový olej a jeho deriváty (odôvodnenie 117 dočasného nariadenia). Na druhej strane zo znenia dočasného nariadenia vyplýva, že Komisia najprv v odôvodneniach 182 až 186 preukázala zámer indonézskej vlády podporiť domáce odvetvie bionafty a následne v odôvodneniach 188 až 190 uviedla rôzne nástroje, prostredníctvom ktorých indonézska vláda zasahovala na trhu so surovým palmovým olejom s cieľom podnietiť rozvoj odvetvia bionafty.

191    Z odôvodnení uvedených v predchádzajúcom bode vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala zámer indonézskej vlády rozvíjať odvetvie bionafty prostredníctvom intervencií na trhu surového palmového oleja a že toto tvrdenie žalobkýň treba zamietnuť.

192    Pokiaľ ide o druhý bod, žalobkyne na podporu svojich tvrdení týkajúcich sa súboru opatrení určených na podporu odvetvia bionafty odkazujú na svoje tvrdenia uvedené v rámci predchádzajúcej časti. Keďže prvá časť druhého žalobného dôvodu žalobkýň bola zamietnutá, treba zamietnuť aj toto tvrdenie.

193    V treťom rade žalobkyne tvrdia, že Komisia nepreukázala, v čom mal tento súbor opatrení priamy alebo nepriamy účinok na zvýšenie vývozu výrobku s pôvodom v Indonézii alebo na zníženie dovozu tohto výrobku na jej územie, ako to vyžaduje článok XVI GATT. Z údajov v tabuľke 2 odôvodnenia 192 dočasného nariadenia po prvé vyplýva, že indonézsky vývoz bionafty sa v rokoch 2015 až 2018 výrazne znížil, a po druhé, že je viac pravdepodobné, že tento súbor opatrení znížil vývoz bionafty, pretože podporil domácu spotrebu, zatiaľ čo opatrenia, ktoré mali údajne vplyv na surový palmový olej, boli rovnaké pre výrobcov bionafty bez ohľadu na to, či vyvážajú alebo nie.

194    V tejto súvislosti treba po prvé zdôrazniť, podobne ako Komisia v odôvodnení 193 dočasného nariadenia, že údaje uvedené v tabuľke 2 odôvodnenia 192 uvedeného nariadenia naznačujú, že indonézsky vývoz bionafty výrazne klesal v období, keď platili opatrenia na ochranu obchodu Únie (od novembra 2013 do marca 2018), pričom v roku 2018 sa zotavil a narástol o 847,59 % v porovnaní s rokom 2017 (pozri odôvodnenia 281, 282, 322 a 323 dočasného nariadenia). Okrem toho, ako uviedla Komisia v odôvodnení 193, pokles vývozu počas obdobia uplatňovania opatrení na ochranu obchodu Únie sprevádzalo zvyšovanie zásob.

195    Po druhé, ako správne zdôrazňuje Komisia v odôvodnení 191 dočasného nariadenia, opatrenia zavedené indonézskou vládou umožňovali výrobcom bionafty prístup k ich hlavnej surovine a hlavnému nákladovému prvku za cenu nižšiu ako bola cena na svetovom trhu, čo sa potom premietlo do umelo vysokých ziskov vyplývajúcich najmä z vývozu na tretie trhy. Okrem toho skutočnosť, že cieľom povinnosti zmiešavania je zvýšiť domácu spotrebu bionafty, nespochybňuje záver, podľa ktorého súbor opatrení zavedený indonézskou vládou, vrátane priameho prevodu finančných prostriedkov z Fondu pre pestovanie palmy olejovej, mal účinky na vývoz bionafty.

196    Tieto tvrdenia žalobkýň preto treba zamietnuť.

197    Z týchto konštatovaní vyplýva, že Komisia neporušila článok 3 bod 1 písm. b) základného nariadenia a nedopustila sa zjavne nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru, že opatrenia zavedené indonézskou vládou možno kvalifikovať ako podporu príjmov alebo cien v prospech výrobcov bionafty.

 O tretej časti druhého žalobného dôvodu založenej na porušení článku 3 bodu 2 a článku 6 písm. d) základného nariadenia, ako aj na zjavne nesprávnych posúdeniach, ktorých sa dopustila Komisia pri určovaní výhody poskytnutej výrobcom bionafty

198    V rámci tretej časti druhého žalobného dôvodu žalobkyne tvrdia, že Komisia tým, že konštatovala existenciu výhody a použila nesprávne referenčné ceny na výpočet uvedenej výhody, porušila článok 3 bod 2 a článok 6 písm. d) základného nariadenia.

199    V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 3 základného nariadenia stanovuje, že o existenciu subvencie ide v prípade, ak existuje „finančná pomoc“ alebo forma podpory „príjmov alebo cenovej intervencie“ zo strany vlády a ak v dôsledku toho dochádza k poskytnutiu určitej „výhody“. V článkoch 6 a 7 tohto nariadenia sa spresňujú pravidlá výpočtu poskytnutej „výhody“. Pokiaľ ide o finančnú pomoc alebo podporu príjmov či cien spočívajúcu v poskytnutí tovaru vládou, článok 6 písm. d) základného nariadenia v podstate stanovuje, že takéto poskytnutie priznáva výhodu, ak sa uskutoční za nižšiu než primeranú odplatu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2019, Jindal Saw a Jindal Saw Italia/Komisia, T‑300/16, EU:T:2019:235, body 195 a 196).

200    Článok 6 uvedeného nariadenia stanovuje pravidlá, podľa ktorých sa v závislosti od druhu dotknutého opatrenia určuje, či toto opatrenie možno považovať za „výhodu pre príjemcu“. V súlade s týmito pravidlami existuje výhoda, ak príjemca v praxi získal finančnú pomoc, ktorá mu umožňuje získať výhodnejšie podmienky než tie, ku ktorým by mal prístup na trhu. Konkrétne v prípade poskytnutia tovarov článok 6 písm. d) základného nariadenia stanovuje, že výhoda existuje, ak „sú poskytnuté za nižšiu než primeranú odplatu“, pričom „primeranosť odplaty sa určí na základe prevládajúcich trhových podmienok pre príslušné výrobky alebo služby v krajine ich poskytnutia alebo nákupu vrátane ceny, kvality, dostupnosti, obchodovateľnosti, prepravných a iných nákupných či predajných podmienok“. Z tohto znenia vyplýva, že určenie „výhody“ obsahuje porovnanie, pričom toto porovnanie, keďže je zamerané na posúdenie primeranosti zaplatenej ceny v porovnaní s bežnými trhovými podmienkami, v zásade v krajine dodania, musí zohľadniť všetky prvky ceny, ktoré príjemca znáša v súvislosti s prijatím tovaru poskytnutého vládou. Z tohto ustanovenia teda vyplýva, že v rámci možností musí metóda, ktorú Komisia použije pri výpočte výhody, odrážať skutočnú výhodu poskytnutú príjemcovi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2019, Jindal Saw a Jindal Saw Italia/Komisia, T‑300/16, EU:T:2019:235, body 208 až 210).

201    V prejednávanej veci z odôvodnení 170 a 171 napadnutého nariadenia vyplýva, že Komisia určila existenciu výhody tak, že ako referenčnú cenu na účely porovnania použila vývozné ceny FOB (vyplatené na loď) surového palmového oleja z Indonézie do zvyšku sveta, ako sú uvedené v indonézskych štatistikách o vývoze, a výhodu poskytnutú príjemcovi vypočítala ako súčet rozdielov medzi týmito referenčnými cenami surového palmového oleja vypočítanými za každý mesiac obdobia prešetrovania a cenami uhradenými za surový palmový olej kúpený na domácom trhu.

202    Žalobkyne tvrdia, že Komisia na účely určenia výhody poskytnutej výrobcom bionafty použila nesprávny porovnávací ukazovateľ, aby dospela k záveru, že surový palmový olej bol na indonézskom trhu poskytovaný za nižšiu než primeranú odplatu.

203    V prvom rade žalobkyne tvrdia, že Komisia mala na účely analýzy primeranosti odmeny použiť ako porovnávací ukazovateľ domáce ceny, ktoré boli určené trhom.

204    Komisia však dospela k záveru – a tvrdenia žalobkýň, ktoré mali zneplatniť jej závery už boli zamietnuté v rámci prvej časti tohto žalobného dôvodu – že ceny surového palmového oleja na indonézskom trhu určovala skupina PTPN a že „cenová predstava“ navrhovaná touto skupinou neodrážala žiadnu trhovú cenu vyplývajúcu zo súťažného postupu verejného obstarávania (odôvodnenia 124 a 148 napadnutého nariadenia).

205    Vzhľadom na deformáciu trhu spôsobenú zásahom indonézskej vlády (odôvodnenie 198 dočasného nariadenia) preto Komisia mohla v odôvodnení 197 dočasného nariadenia oprávnene usúdiť, že kúpna cena surového palmového oleja sa musí porovnať s vhodnou referenčnou hodnotou podľa článku 6 písm. d) základného nariadenia, takže tvrdenie žalobkýň treba zamietnuť.

206    V druhom rade žalobkyne tvrdia, že Komisia nesprávne porovnala ceny surového palmového oleja na domácom indonézskom trhu s malajzijskými domácimi cenami a indonézskymi vývoznými cenami. Konkrétne vývozné ceny FOB podľa nich zahŕňali vývozný poplatok, ktorý nezaťažuje domáce transakcie. Okrem toho mala Komisia vykonať úpravy referenčnej ceny, aby zabezpečila, že použitý referenčný bod bude odrážať podmienky, za ktorých sa v trhových podmienkach obchoduje so surovým palmovým olejom.

207    Po prvé tak z odôvodnenia 182 napadnutého nariadenia, ako aj z odôvodnenia 198 dočasného nariadenia vyplýva, že Komisia nepoužila malajzijské ceny ako referenčnú cenu na určenie výšky predmetnej výhody. Skutočnosť, že Komisia – ako tvrdia žalobkyne – porovnala v inej časti dočasného nariadenia (odôvodnenie 163) indonézske domáce ceny surového palmového oleja s malajzijskými cenami, aby dospela k záveru, že cena stanovená skupinou PTPN nebola spravodlivá a že ceny na domácom trhu v Indonézii sú nižšie ako trhové ceny, je irelevantná v kontexte určenia výhody poskytnutej výrobcom bionafty. Toto tvrdenie žalobkýň treba preto zamietnuť.

208    Ďalej z odôvodnenia 198 dočasného nariadenia vyplýva, že Komisia usúdila, že vývozné ceny FOB surového palmového oleja z Indonézie do zvyšku sveta predstavujú vhodnú referenčnú hodnotu, pretože sú určené podľa zásad voľného trhu, zohľadňujú prevládajúce trhové podmienky v Indonézii a nie sú deformované intervenciou vlády, a preto boli najlepším ukazovateľom toho, aká by bola indonézska cena na domácom trhu bez skreslenia spôsobeného intervenciou indonézskej vlády. Voči tejto analýze žalobkyne namietajú, že aj keby boli ceny surového palmového oleja na domácom indonézskom trhu deformované, vývozná cena FOB nie je prijateľnou referenčnou cenou, pretože sama osebe je deformovaná vývoznými obmedzeniami.

209    Toto tvrdenie treba zamietnuť. Skutočnosť, že vývozná cena FOB surového palmového oleja z Indonézie zahŕňa účinky vývozného poplatku, ako spresňuje Komisia v odôvodneniach 173 a 181 napadnutého nariadenia, totiž neznamená, že táto cena je skreslená. Naopak, vzhľadom na to, že cena surového palmového oleja na domácom trhu bola nižšia než primeraná cena v dôsledku súboru opatrení, akými sú vývozná daň, vývozný poplatok a určovanie cien skupinou PTPN, vývozná cena surového palmového oleja po zaplatení vývozného poplatku zodpovedala – ako správne zdôrazňuje Komisia – cene, ktorú predajcovia ponúkali pri vývoze. Hoci je vývozný poplatok jedným z opatrení, ktoré majú podnietiť dodávateľov surového palmového oleja k predaju na domácom trhu za nižšie než primerané ceny, neznamená to, že indonézska vývozná cena FOB je nevhodná ako referenčná cena pre výpočet výhody. Ako totiž správne usúdila Komisia, táto cena umožňovala v súlade s pravidlom stanoveným v článku 6 písm. d) základného nariadenia a judikatúrou uvedenou v bode 200 vyššie v čo najväčšej miere zohľadniť výhodu skutočne poskytnutú príjemcovi.

210    Napokon treba zamietnuť aj tvrdenie žalobkýň, že Komisia mala vykonať úpravy referenčnej ceny. Po prvé prístup žalobkýň, podľa ktorého sa mal odpočítať vývozný poplatok, už bol totiž zamietnutý v predchádzajúcom bode. Po druhé, aj keby žalobkyne tvrdili, že boli potrebné iné úpravy referenčnej ceny, nepredložili dostatočné dôkazy, ktoré by naznačovali, aké majú byť tieto úpravy a prečo boli potrebné. Na preukázanie, že inštitúcia Únie vychádzala zo zjavne nesprávneho posúdenia, ktoré môže odôvodniť zrušenie aktu, sa pritom vyžadujú takéto dôkazy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2014, Gold East Paper a Gold Huasheng Paper/Rada, T‑444/11, EU:T:2014:773, bod 62).

211    V treťom rade sa žalobkyne na podporu svojej argumentácie odvolávajú na správu Odvolacieho orgánu WTO s názvom „Spojené štáty – Vyrovnávacie opatrenia na určité ploché výrobky z uhlíkovej ocele valcované za tepla z Indie“, prijatú 8. decembra 2014 (WT/DS 436/AB/R), kde sa v bodoch 4.148 a 4.151 uvádza, že „určenie, či je odplata ‚nižšia než primeraná‘ v zmysle článku 14 písm. d), predpokladá výber porovnávacieho ukazovateľa – t. j. ceny, ktorá slúži ako referenčný bod – s ktorým sa porovná cena príslušného tovaru určená vládou“ a tento referenčný bod „musí pozostávať z trhom určených cien za rovnaký alebo podobný tovar, ktoré sa vzťahujú na existujúce trhové podmienky pre príslušný tovar v krajine dodania, odkazujú na ne alebo sú s nimi spojené“. Bez toho, aby bola dotknutá judikatúra uvedená v bodoch 38 a 39 vyššie, treba konštatovať, že takto vyjadrené zistenia v tejto správe nespochybňujú analýzu Komisie uvedenú v bodoch 201, 205 a 208 vyššie, ktorá tiež odkazuje na trhovú cenu dostupnú pre ten istý výrobok, najmä vzhľadom na úvahu uvedenú v bode 4.155 uvedenej správy, podľa ktorej „hoci sa analýza referenčných bodov začína skúmaním cien daného tovaru v krajine, nebolo by vhodné použiť takéto ceny, ak nie sú určené trhom“.

212    Preto treba zamietnuť toto tvrdenie a v dôsledku toho zamietnuť celú tretiu časť druhého žalobného dôvodu.

213    Vzhľadom na tieto úvahy treba druhý žalobný dôvod zamietnuť v celom rozsahu.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 8 ods. 8 základného nariadenia a zjavne nesprávnom posúdení, ktorého sa dopustila Komisia, keď dospela k záveru o existencii hrozby značnej ujmy pre výrobné odvetvie Únie

214    V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyne tvrdia, že Komisia porušila článok 8 ods. 8 základného nariadenia a dopustila sa zjavne nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru o existencii hrozby značnej ujmy pre výrobné odvetvie Únie na základe nesprávneho predpokladu, že výrobné odvetvie Únie sa nachádzalo v nestabilnej situácii.

215    Komisia podporovaná EBB tento žalobný dôvod spochybňuje.

216    V prejednávanej veci Komisia v odôvodneniach 319 a 320 napadnutého nariadenia dospela k záveru, že výrobné odvetvie Únie neutrpelo počas obdobia prešetrovania značnú ujmu, hoci nebolo v dobrom stave. Konštatovala však, že v tomto prípade existuje hrozba značnej ujmy pre uvedené výrobné odvetvie.

217    Na úvod treba v tejto súvislosti pripomenúť, že článok 2 písm. d) základného nariadenia vymedzuje pojem „ujma“ tak, že znamená, pokiaľ nie je stanovené inak, okrem iného značnú ujmu spôsobenú výrobnému odvetviu Únie alebo značnú ujmu hroziacu takémuto výrobnému odvetviu, a že na účely výkladu tohto pojmu odkazuje na ustanovenia článku 8.

218    Článok 8 ods. 1 tohto nariadenia upravuje stanovenie ujmy. To musí zahŕňať objektívne preskúmanie jednak objemu subvencovaných dovozov a vplyvu týchto dovozov na ceny na trhu Únie s podobnými výrobkami, a jednak následný dosah týchto dovozov na výrobné odvetvie Únie.

219    Článok 8 ods. 4 základného nariadenia stanovuje, že skúmanie dopadu subvencovaných dovozov na dotknuté výrobné odvetvie Únie zahŕňa hodnotenie všetkých relevantných hospodárskych faktorov a indexov, ktoré ovplyvňujú situáciu tohto odvetvia, vrátane skutočnosti, že odvetvie sa ešte stále spamätáva z dôsledkov minulých subvencií alebo dumpingu;

220    Článok 8 ods. 5 základného nariadenia spresňuje, že na základe všetkých relevantných dôkazov týkajúcich sa situácie výrobného odvetvia Únie sa musí preukázať, že toto výrobné odvetvie utrpelo ujmu. Tento článok konkrétne stanovuje, že takýto dôkaz znamená preukázanie, že objem alebo cenové úrovne uvedené v jeho odseku 2 majú dôsledky na výrobné odvetvie Únie v zmysle odseku 4 toho istého článku a že tieto dôsledky sú takého rozsahu, že ich možno považovať za značné (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 19. decembra 2013, Transnational Company „Kazchrome“ a ENRC Marketing/Rada, C‑10/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:865, bod 49).

221    Článok 8 ods. 8 základného nariadenia upravuje „stanovenie hrozby značnej ujmy“. Spresňuje sa v ňom, že toto stanovenie sa musí zakladať na faktoch a nielen na tvrdeniach, dohadoch alebo vzdialenej možnosti a že zmena okolností, ktoré by vytvorili situáciu, za ktorej by subvencia spôsobila ujmu, musí byť jasne predvídateľná a bezprostredne hroziaca. Z toho vyplýva, že konštatovanie hrozby ujmy musí jasne vyplývať zo skutkových okolností prejednávanej veci. Tiež z toho vyplýva, že ujma, ktorá je predmetom hrozby, musí nastať čoskoro (pozri analogicky rozsudok z 29. januára 2014, Hubei Xinyegang Steel/Rada, T‑528/09, EU:T:2014:35, bod 54).

222    Toto ustanovenie uvádza demonštratívny výpočet faktorov, ktoré treba zohľadniť pri stanovení existencie hrozby značnej ujmy (pozri analogicky návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi v spojených veciach ArcelorMittal Tubular Products Ostrava a i./Rada a Rada/Hubei Xinyegang Steel, C‑186/14 P a C‑193/14 P, EU:C:2015:767, bod 44).

223    Okrem toho Súdny dvor už spresnil, že existencia hrozby ujmy, rovnako ako existencia ujmy, musí byť stanovená k dátumu prijatia antisubvenčného opatrenia, a to vzhľadom na situáciu výrobného odvetvia Únie k tomuto dátumu. Len vzhľadom na túto situáciu môžu totiž inštitúcie Únie určiť, či v prípade, ak nebude prijaté nijaké opatrenie na ochranu obchodu, môže bezprostredný nárast budúcich subvencovaných dovozov spôsobiť značnú ujmu tomuto odvetviu. Inštitúcie Únie sú teda za určitých okolností oprávnené zohľadniť údaje vzťahujúce sa na obdobie, ktoré nasleduje po období prešetrovania (pozri analogicky rozsudok zo 4. februára 2021, eurocylinder systems, C‑324/19, EU:C:2021:94, body 40 a 41).

224    Treba tiež pripomenúť, že v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 26 vyššie inštitúcie Únie disponujú v oblasti spoločnej obchodnej politiky a osobitne v oblasti opatrení na ochranu obchodu širokou mierou voľnej úvahy z dôvodu zložitosti hospodárskych, politických a právnych situácií, ktoré musia preskúmať. V tomto kontexte sa treba domnievať, že preskúmanie hrozby ujmy predpokladá posúdenie zložitých hospodárskych otázok, a preto sa súdne preskúmanie takéhoto posúdenia musí obmedziť na overenie toho, či boli dodržané právne a procesné normy, či skutočnosti, na ktorých je založená spochybňovaná voľba, boli správne zistené a či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu skutočností alebo k zneužitiu právomoci. Toto obmedzené súdne preskúmanie neznamená, že sa súd Únie zdrží preskúmania toho, ako inštitúcie vykladajú údaje hospodárskej povahy (pozri analogicky rozsudok z 29. januára 2014, Hubei Xinyegang Steel/Rada, T‑528/09, EU:T:2014:35, bod 53, a v tomto zmysle rozsudok z 19. mája 2021, China Chamber of Commerce for Import and Export of Machinery and Electronic Products a i./Komisia, T‑254/18, vec v odvolacom konaní, EU:T:2021:278, bod 149) Konkrétne musí Všeobecný súd overiť nielen vecnú presnosť predložených dôkazov, ich vierohodnosť a koherenciu, ale tiež preskúmať, či tieto dôkazy ako celok predstavujú relevantné údaje, ktoré sa majú zohľadniť pri posudzovaní zložitej situácie, a či svojou povahou môžu odôvodniť závery, ku ktorým sa týmto posúdením dospelo (pozri analogicky rozsudok z 18. októbra 2018, Gul Ahmed Textile Mills/Rada, C‑100/17 P, EU:C:2018:842, bod 64).

225    Napokon záver Komisie týkajúci sa situácie výrobného odvetvia Únie, vypracovaný v rámci analýzy značnej ujmy spôsobenej výrobnému odvetviu Únie v zmysle článku 8 ods. 4 základného nariadenia, zostáva v zásade relevantný aj v rámci analýzy hrozby značnej ujmy pre toto výrobné odvetvie v zmysle článku 8 ods. 8 tohto nariadenia (pozri analogicky rozsudok zo 4. februára 2021, eurocylinder systems, C‑324/19, EU:C:2021:94, bod 42).

226    Práve s ohľadom na tieto zásady treba preskúmať, či Komisia porušila článok 8 ods. 8, keď v odôvodnení 360 dočasného nariadenia, potvrdenom v odôvodnení 405 napadnutého nariadenia, dospela k záveru, že krehká hospodárska situácia výrobného odvetvia Únie sa pravdepodobne zhorší vplyvom bezprostredného a sústavného subvencovaného dovozu bionafty z Indonézie, ktorý počas obdobia prešetrovania predstavoval pre výrobné odvetvie Únie hrozbu značnej ujmy.

227    Komisia tvrdí, že aj keby chybne usúdila, že výrobné odvetvie Únie bolo nestabilné, v každom prípade mohla konštatovať, že situácia výrobného odvetvia Únie by sa musela v blízkej budúcnosti zmeniť a privodiť značnú ujmu. Za týchto podmienok musí byť tretí žalobný dôvod žalobkýň, ktorý nespochybňuje túto časť analýzy hrozby značnej ujmy, v každom prípade zamietnutý.

228    Treba uviesť, že zatiaľ čo článok 8 ods. 1 základného nariadenia vyžaduje, aby „stanovenie ujmy“ zahŕňalo najmä objektívne preskúmanie dopadu subvencovaných dovozov na výrobné odvetvie Únie, pričom toto preskúmanie zahŕňa podľa článku 8 ods. 4 základného nariadenia hodnotenie všetkých relevantných faktorov a indexov, ktoré majú vplyv na situáciu výrobného odvetvia Únie, základné nariadenie toto preskúmanie v súvislosti s analýzou hrozby ujmy v zmysle svojho článku 8 ods. 8 výslovne nevyžaduje. Preskúmanie relevantných faktorov, ktoré majú vplyv na situáciu výrobného odvetvia Únie v kontexte hrozby ujmy, sa však zdá byť nutné, pretože umožňuje zistiť stav výrobného odvetvia Únie, na základe ktorého môžu inštitúcie v súlade s požiadavkou článku 8 ods. 8 základného nariadenia zhodnotiť, či sa v prípade bezprostredne hroziacich nových dovozov hrozba značnej ujmy pre výrobné odvetvie Únie zrealizuje do vzniku značnej ujmy, ak by sa neprijali ochranné opatrenia. Inými slovami, aby mohli inštitúcie určiť, či existuje hrozba značnej ujmy pre výrobné odvetvie Únie, hoci toto výrobné odvetvie zo svojej podstaty neutrpí počas obdobia prešetrovania skutočnú materiálnu ujmu napriek účinkom subvencovaných dovozov, je nutné poznať súčasnú situáciu tohto výrobného odvetvia (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 7. apríla 2016, ArcelorMittal Tubular Products Ostrava a i./Hubei Xinyegang Steel, C‑186/14 P a C‑193/14 P, EU:C:2016:209, bod 31, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi v spojených veciach ArcelorMittal Tubular Products Ostrava a i./Rada a Rada/Hubei Xinyegang Steel, C‑186/14 P a C‑193/14 P, EU:C:2015:767, body 43 až 48).

229    V prejednávanej veci, ako správne zdôrazňujú žalobkyne, z odôvodnenia 360 dočasného nariadenia vyplýva, že situácia výrobného odvetvia Únie bola zohľadnená na účely vyvodenia záveru o existencii hrozby ujmy. Záver Komisie týkajúci sa situácie výrobného odvetvia Únie teda súvisí s analýzou hrozby ujmy (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 29. januára 2014, Hubei Xinyegang Steel/Rada, T‑528/09, EU:T:2014:35, bod 58). Tretí žalobný dôvod teda v prípade prijatia môže spochybniť dôvodnosť záveru Komisie o existencii hrozby značnej ujmy.

230    Preto treba zamietnuť tvrdenie Komisie uvedené v bode 227 vyššie a preskúmať tretí žalobný dôvod žalobkýň.

231    Žalobkyne tvrdia, že analýza ekonomických ukazovateľov Únie neodhaľuje nestabilnú hospodársku situáciu výrobného odvetvia Únie. Všetky faktory, s výnimkou podielov na trhu, sa v období medzi rokom 2015 a obdobím prešetrovania zlepšili a medzi celým rokom 2017 a obdobím prešetrovania došlo len k veľmi miernemu poklesu. Na podporu svojich tvrdení žalobkyne predložili Všeobecnému súdu tabuľku znázorňujúcu ich analýzu reprezentatívnych údajov o hospodárskej situácii výrobného odvetvia Únie, ktoré zohľadnila Komisia v dočasnom nariadení.

232    Na úvod treba konštatovať, že pripomienky žalobkýň zohľadňujú údaje predložené Komisiou, ktoré sa týkajú nielen obdobia prešetrovania, ale aj celého „posudzovaného obdobia“, teda obdobia od 1. januára 2015 do konca obdobia prešetrovania (odôvodnenie 13 dočasného nariadenia). Podľa judikatúry je myšlienkou, na ktorej je založené stanovenie „posudzovaného obdobia“, umožniť Komisii preskúmať dlhšie obdobie, než je obdobie, ktorého sa týka prešetrovanie v pravom zmysle, aby mohla založiť svoju analýzu na skutočných alebo potenciálnych trendoch, na identifikáciu ktorých je potrebné dostatočne dlhé časové obdobie (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky zo 7. mája 1991, Nakajima/Rada, C‑69/89, EU:C:1991:186, bod 87, a z 19. mája 2021, China Chamber of Commerce for Import and Export of Machinery and Electronic Products a i./Komisia, T‑254/18, vec v odvolacom konaní, EU:T:2021:278, bod 337).

233    Na to, aby Komisia dospela k záveru, že výrobné odvetvie Únie nebolo počas obdobia prešetrovania v dobrom stave, zohľadnila v odôvodneniach 309 až 340 dočasného nariadenia viacero mikroekonomických a makroekonomických ukazovateľov a túto analýzu potvrdila v odôvodneniach 279 až 317 napadnutého nariadenia, v rámci ktorého v odôvodneniach 321 až 341 skúmala aj hospodárske ukazovatele týkajúce sa obdobia nasledujúceho po období prešetrovania.

234    V prvom rade, pokiaľ ide o makroekonomické ukazovatele, žalobkyne po prvé uvádzajú, že výroba v Únii, výrobná kapacita a využitie kapacít sa medzi rokom 2015 a obdobím prešetrovania vyvíjali pozitívne.

235    V tejto súvislosti treba poznamenať, že z tabuľky 3 v odôvodnení 268 dočasného nariadenia vyplýva, že po zvýšení v rokoch 2015 až 2017 zostala výroba v Únii medzi rokom 2017 a obdobím prešetrovania takmer stabilná (mierne zvýšenie z 13 071 053 na 13 140 582 ton pri stabilnom indexe 111), zatiaľ čo spotreba v Únii sa v tom istom období zvýšila, ako vyplýva z tabuľky 4 v odôvodnení 271 dočasného nariadenia (zo 14 202 128 na 15 634 102 ton, čo predstavuje nárast o 10,08 %). Z toho vyplýva, že výroba v Únii nedržala tempo so zvýšením spotreby v Únii, teda dopytu. Okrem toho z tabuľky 8 v odôvodnení 309 dočasného nariadenia vyplýva, že výrobná kapacita Únie sa mierne zvyšovala medzi rokmi 2015 a 2016 (zo 16 009 878 na 16 561 814 ton) a medzi rokom 2017 a obdobím prešetrovania (zo 16 594 853 na 17 031 230 ton), zatiaľ čo využitie tejto kapacity sa po zvýšení v rokoch 2015, 2016 a 2017 mierne znížilo medzi rokom 2017 a obdobím prešetrovania.

236    Na základe týchto údajov Komisia v odôvodnení 310 dočasného nariadenia usúdila, že zvýšenie výrobnej kapacity výrobného odvetvia Únie bolo výrazne nižšie ako rast dopytu, keďže uvedené výrobné odvetvie dokázalo využiť rast trhu len vo veľmi obmedzenej miere z dôvodu významného zvýšenia subvencovaných dovozov, a to najmä počas obdobia prešetrovania.

237    Keďže toto konštatovanie zodpovedá analyzovaným údajom a je spôsobilé podporiť záver, že výrobné odvetvie Únie sa nachádzalo v chúlostivej situácii, prvé tvrdenie žalobkýň treba omietnuť.

238    Po druhé žalobkyne tvrdia, že objem predaja sa zvýšil.

239    Z tabuľky 9 v odôvodnení 314 dočasného nariadenia však jasne vyplýva, že hoci sa objem predaja na trhu Únie medzi rokmi 2015 a 2017 zvýšil, tento predaj sa medzi rokom 2017 a obdobím prešetrovania znížil, čo zodpovedá, ako uvádza Komisia v odôvodnení 317 dočasného nariadenia, odstráneniu ciel na dovoz z Indonézie. Toto tvrdenie žalobkýň treba preto zamietnuť.

240    Po tretie žalobkyne tvrdia, že výrobné odvetvie Únie si zachovalo vysoký podiel na trhu medzi 81 % a 95 %.

241    Treba však konštatovať, že z tabuľky 9 v odôvodnení 314 dočasného nariadenia vyplýva, že trhový podiel výrobného odvetvia Únie medzi rokom 2017 a obdobím prešetrovania výrazne klesol (z 91,6 % na 81,5 %). Komisia v odôvodnení 317 uvedeného nariadenia vysvetľuje, a žalobkyne tento bod svojou argumentáciou založenou na úlohe dovozov z Argentíny (pozri body 285 až 293 nižšie) platne nespochybňujú, že tento pokles možno vysvetliť odstránením ciel na dovoz z Indonézie, čo zmenilo v marci 2018, počas obdobia prešetrovania, situáciu na trhu. Vzhľadom na tieto údaje treba toto tvrdenie žalobkýň zamietnuť.

242    Po štvrté žalobkyne uvádzajú, že zamestnanosť a produktivita vykazujú pozitívne trendy.

243    Z tabuľky 10 v odôvodnení 319 dočasného nariadenia totiž vyplýva, že počet zamestnancov výrobného odvetvia Únie sa medzi rokom 2015 a obdobím prešetrovania mierne zvýšil (o 78 zamestnancov). Produktivita sa však medzi rokom 2017 a obdobím prešetrovania znížila (zo 4 782 ton na zamestnanca na 4 625 ton na zamestnanca). Z toho vyplýva, že mierny nárast počtu zamestnancov sám osebe nestačí na to, aby zneplatnil závery Komisie vyvodené zo všetkých makroekonomických ukazovateľov. Z judikatúry totiž vyplýva, že ak má preskúmanie inštitúcií viesť k záveru, že hrozba ujmy je značná, nevyžaduje sa, aby všetky relevantné hospodárske faktory a indexy vykazovali negatívnu tendenciu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 23. apríla 2018, Shanxi Taigang Stainless Steel/Komisia, T‑675/15, neuverejnený, EU:T:2018:209, bod 93 a citovanú judikatúru).

244    Z toho vyplýva, že tieto tvrdenia žalobkýň treba zamietnuť.

245    V druhom rade, pokiaľ ide o mikroekonomické ukazovatele, žalobkyne po prvé tvrdia, že predajné ceny v Únii a výrobné náklady sa vyvíjali súbežne.

246    Treba konštatovať, že z tabuľky 11 v odôvodnení 325 dočasného nariadenia vyplýva, že po náraste v rokoch 2015 až 2017, keď sa na dovoz z Indonézie uplatňovali clá, sa ceny medzi rokom 2017 a obdobím prešetrovania znížili z 832 eur za tonu na 794 eur. Z tabuľky 11 v odôvodnení 325 dočasného nariadenia tiež vyplýva, že výrobné náklady medzi rokom 2017 a obdobím prešetrovania klesli z 827 eur za tonu na 791 eur za tonu. Zo všetkých údajov tejto tabuľky, najmä z poklesu predajnej ceny, však vyplýva, že výrobné odvetvie Únie nebolo schopné využiť pokles nákladov, pretože muselo tento pokles v plnej miere preniesť na svojich zákazníkov, ako správne uvádza Komisia v odôvodnení 328 dočasného nariadenia. Toto tvrdenie žalobkýň treba preto zamietnuť.

247    Po druhé žalobkyne uvádzajú, že priemerné náklady práce na zamestnanca zaznamenali priaznivý vývoj.

248    Z tabuľky 12 v odôvodnení 330 dočasného nariadenia však vyplýva, že tieto náklady výrazne klesli medzi rokmi 2015 a 2016 a následne zostali takmer stabilné medzi rokom 2016 a obdobím prešetrovania. Toto tvrdenie žalobkýň treba preto zamietnuť.

249    Po tretie žalobkyne tvrdia, že peňažný tok, ziskovosť predaja a návratnosť investícií sa vyvíjali pozitívne.

250    V tejto súvislosti treba konštatovať, že z tabuľky 14 v odôvodnení 334 dočasného nariadenia vyplýva, že peňažný tok sa v rokoch 2015 až 2017 zvýšil (s prudkým nárastom medzi rokmi 2016 a 2017), a následne klesol na úroveň z roku 2016. Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, teda nie je možné konštatovať pozitívny vývoj.

251    Pokiaľ ide o návratnosť investícií, medzi rokmi 2015 až 2016 sa výrazne zvýšila a potom zostala relatívne stabilná (18 % v roku 2016, 16 % v roku 2017 a 17 % počas obdobia prešetrovania). Tento vývoj, ako aj stabilizácia ziskovosti predaja v Únii neprepojeným zákazníkom na úrovni 0,8 % v roku 2017 a počas obdobia prešetrovania, pritom nemôžu spochybniť závery Komisie týkajúce sa celkovej situácie výrobného odvetvia Únie. Ako uviedla Komisia na pojednávaní, táto miera ziskovosti je nízka a nepostačuje na zabezpečenie prežitia odvetvia z dlhodobého hľadiska.

252    Žalobkyne tiež spochybňujú závery vyvodené Komisiou z údajov týkajúcich sa obdobia nasledujúceho po období prešetrovania.

253    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry oprávnenie zohľadniť za určitých okolností údaje vzťahujúce sa na obdobie, ktoré nasleduje po období prešetrovania, je odôvodnené v rámci prešetrovania, ktorého predmetom nie je konštatovanie ujmy, ale určenie hrozby ujmy, ktorá si vzhľadom na svoju povahu vyžaduje analýzu zameranú na budúcnosť. Tieto údaje tak môžu byť použité na potvrdenie alebo vyvrátenie predpokladov uvedených v nariadení Komisie, ktorým sa ukladá dočasné vyrovnávacie clo, a v prípade potvrdenia tak môžu umožniť zavedenie konečného vyrovnávacieho cla. Skutočnosť, že inštitúcie Únie použili údaje vzťahujúce sa na obdobie, ktoré nasleduje po období prešetrovania, však nemôže uniknúť preskúmaniu súdom Únie (pozri analogicky rozsudok zo 4. februára 2021, eurocylinder systems, C‑324/19, EU:C:2021:94, bod 41).

254    V prejednávanej veci Komisia v odôvodneniach 321 až 341 napadnutého nariadenia preskúmala údaje týkajúce sa obdobia od októbra 2018 do júna 2019 (ďalej len „obdobie nasledujúce po prešetrovaní“) a dospela k záveru, že počas obdobia po prešetrovaní sa hospodárska situácia výrobného odvetvia Únie ďalej zhoršovala.

255    Žalobkyne tvrdia, že aj keď sú tieto informácie neúplné, zdá sa, že na jednej strane predaje a využitie kapacity zostali stabilné a na druhej strane, keďže výrobné náklady klesli viac ako jednotkové predajné ceny, ziskovosť sa zlepšila.

256    Treba pritom konštatovať, že z tabuľky 2 v odôvodnení 325 napadnutého nariadenia, ktorej údaje žalobkyne nespochybnili, vyplýva, že tak výroba výrobného odvetvia Únie, ako a j predaje sa medzi obdobím prešetrovania a obdobím po prešetrovaní znížili (z 2 510 356 ton na 1 824 599 ton a z 2 524 646 ton na 1 871 962 ton). Mierne sa znížila aj miera využitia kapacity (z 82 % na 80 %). Okrem toho, hoci je pravda, že jednotkové výrobné náklady klesli zo 791 na 760 eur za tonu, jednotková predajná cena tiež klesla o 4 eurá za tonu. Tento pokles modifikuje pozorované mierne zlepšenie ziskovosti, ktoré nemôže spochybniť závery Komisie týkajúce sa situácie výrobného odvetvia Únie, ktoré sú v tejto súvislosti založené na všetkých relevantných prvkoch.

257    Preto treba zamietnuť tvrdenia žalobkýň, ktorých cieľom je zneplatniť analýzu situácie výrobného odvetvia Únie, a v dôsledku toho zamietnuť tretí žalobný dôvod.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 8 ods. 5 a 6 základného nariadenia a na zjavne nesprávnom posúdení, ktorého sa dopustila Komisia, keď dospela k záveru, že hrozí, že dovoz z Indonézie spôsobí značnú ujmu výrobnému odvetviu Únie, a keď ignorovala vplyv dovozu z Argentíny.

258    Štvrtý žalobný dôvod sa skladá z dvoch častí, ktoré spochybňuje Komisia podporovaná EBB.

259    Na úvod treba pripomenúť, že podľa judikatúry v súlade s článkom 1 ods. 1 a článkom 8 ods. 5 základného nariadenia je existencia príčinnej súvislosti medzi subvencovaným dovozom a ujmou výrobného odvetvia Únie nevyhnutnou podmienkou na uloženie vyrovnávacieho cla (rozsudok z 10. apríla 2019, Jindal Saw a Jindal Saw Italia/Komisia, T‑300/16, EU:T:2019:235, bod 257). Rovnaká zásada sa uplatní, ak je konečné vyrovnávacie clo založené na existencii hrozby značnej ujmy pre výrobné odvetvie Únie.

260    Podľa článku 8 ods. 5 a 6 základného nariadenia majú inštitúcie na jednej strane povinnosť preskúmať, či ujma, z ktorej chcú vychádzať, vyplýva skutočne zo subvencovaných dovozov. Ide tu o tzv. analýzu pripísania ujmy. Na druhej strane musia vylúčiť akúkoľvek ujmu vyplývajúcu z iných faktorov, aby ujma spôsobená týmito inými faktormi nebola pripísaná uvedeným dovozom. Vtedy ide o tzv. analýzu nepripísania ujmy [pozri analogicky rozsudok z 28. februára 2017, Yingli Energy (China) a i./Rada, T‑160/14, neuverejnený, EU:T:2017:125, bod 189 a citovanú judikatúru].

261    Tieto ustanovenia neukladajú inštitúciám nijakú povinnosť v súvislosti s formou a poradím analýz pripísania a nepripísania ujmy, ktoré musia vykonať. Naproti tomu stanovujú, že tieto analýzy sa musia uskutočniť tak, aby umožnili oddeliť a odlíšiť škodlivé účinky subvencovaných dovozov od škodlivých účinkov spôsobených inými faktormi (pozri analogicky rozsudok z 25. októbra 2011, Transnational Company „Kazchrome“ a ENRC Marketing/Rada, T‑192/08, EU:T:2011:619, bod 38).

262    Ako už spresnil súd Únie, cieľom článku 8 ods. 5 a 6 základného nariadenia je na jednej strane dosiahnuť, aby inštitúcie Únie oddeľovali a rozlišovali škodlivé účinky subvencovaných dovozov a iných faktorov, pretože ak by neoddeľovali a nerozlišovali účinky rôznych faktorov, nemohli by platne dospieť k záveru, že subvencované dovozy spôsobili ujmu výrobnému odvetviu Únie. Na druhej strane cieľom týchto pravidiel nie je poskytovať výrobnému odvetviu Únie ochranu, ktorá prekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 3. septembra 2009, Moser Baer India/Rada, C‑535/06 P, EU:C:2009:498, bod 90; z 19. decembra 2013, Transnational Company „Kazchrome“ a ENRC Marketing/Rada, C‑10/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:865, bod 39, a zo 6. septembra 2013, Godrej Industries a VVF/Rada, T‑6/12, EU:T:2013:408, bod 63).

263    Okrem toho široká miera voľnej úvahy, ktorou disponujú inštitúcie Únie v oblasti spoločnej obchodnej politiky a osobitne v oblasti opatrení na ochranu obchodu, sa v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 26 vyššie týka najmä všetkých podmienok určenia ujmy spôsobenej výrobnému odvetviu Únie v rámci antisubvenčného konania, vrátane príčinnej súvislosti, a preto je na žalobkyniach, aby predložili dôkazy umožňujúce Všeobecnému súdu konštatovať, že Komisia vychádzala zo zjavne nesprávneho posúdenia pri hodnotení a príčinách ujmy (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 11. septembra 2014, Gold East Paper a Gold Huasheng Paper/Rada, T‑443/11, EU:T:2014:774, body 323 až 325).

264    V prvej časti štvrtého žalobného dôvodu žalobkyne spochybňujú analýzu pripísania ujmy, ktorú vykonala Komisia v odôvodneniach 406 až 415 napadnutého nariadenia. V druhej časti kritizujú analýzu nepripísania ujmy vykonanú v bode 416 a nasl. toho istého nariadenia.

 O prvej časti štvrtého žalobného dôvodu založenej na porušení článku 8 ods. 5 základného nariadenia a zjavne nesprávnych posúdeniach, ktorých sa dopustila Komisia, keď dospela k záveru, že hrozí, že dovoz z Indonézie spôsobí ujmu

265    V rámci prvej časti štvrtého žalobného dôvodu žalobkyne tvrdia, že Komisia nepreukázala, že existuje príčinná súvislosť medzi dovozom bionafty z Indonézie a hrozbou značnej ujmy pre výrobné odvetvie Únie.

266    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že určenie vplyvu subvencovaného dovozu na ceny na trhu Únie s podobnými výrobkami na základe článku 8 ods. 1 základného nariadenia je iný úkon než ten, ktorého cieľom je preukázať existenciu príčinnej súvislosti medzi subvencovaným dovozom a ujmou spôsobenou výrobnému odvetviu Únie podľa článku 8 ods. 5 základného nariadenia. Cieľom určenia stanoveného v článku 8 ods. 1 základného nariadenia je preukázať vplyv subvencovaného dovozu na ceny na trhu Únie s podobnými výrobkami. Toto určenie zahŕňa preskúmanie vzťahu medzi cenami subvencovaného dovozu a cenami na trhu Únie s podobnými výrobkami výrobného odvetvia Únie. Cieľom určenia podľa článku 8 ods. 5 základného nariadenia je zase preukázať súvislosť medzi subvencovaným dovozom a ujmou, posudzovanou ako celok, na strane výrobného odvetvia Únie. Aj keď sa tieto dve určenia líšia svojím účelom, dôkazy o existencii ujmy vrátane dôkazov týkajúcich sa vplyvu dovozu na ceny na trhu Únie s podobnými výrobkami sú však zohľadnené v analýze Komisie týkajúcej sa príčinnej súvislosti podľa článku 8 ods. 5 základného nariadenia. Existuje teda vzťah medzi určením cenového podhodnotenia a všeobecnejšie účinkom subvencovaného dovozu na cenu podobných výrobkov na trhu Únie a stanovením príčinnej súvislosti podľa článku 8 ods. 5 základného nariadenia (pozri v tomto zmysle a analogicky, rozsudok z 30. novembra 2011, Transnational Company „Kazchrome“ a ENRC Marketing/Rada a Komisia, T‑107/08, EU:T:2011:704, bod 59, a z 19. mája 2021, China Chamber of Commerce for Import and Export of Machinery and Electronic Products a i./Komisia, vec v odvolacom konaní, T‑254/18, EU:T:2021:278, bod 363).

267    V prejednávanej veci Komisia na účely stanovenia existencie príčinnej súvislosti zohľadnila v odôvodnení 361 dočasného nariadenia nárast dovozu z Indonézie v priebehu obdobia prešetrovania, podhodnotenie cien bionafty s pôvodom v Indonézii a skutočnosť, že tento dovoz stláčal ceny výrobného odvetvia Únie. V odôvodnení 362 dočasného nariadenia a v odôvodnení 407 napadnutého nariadenia uviedla, že táto situácia spôsobila, že výrobné odvetvie Únie stratilo podiel na trhu napriek zvýšeniu výroby a kapacity, a nemohlo zlepšiť svoje neuspokojivé ziskové rozpätie v inak priaznivej situácii na trhu. Komisia tak v odôvodnení 365 dočasného nariadenia, ktoré bolo potvrdené odôvodnením 415 napadnutého nariadenia, dospela k záveru, že subvencovaný dovoz bionafty z Indonézie predstavuje hrozbu značnej ujmy pre výrobné odvetvie Únie.

268    Na úvod treba zamietnuť tvrdenie žalobkýň, že dovoz z Indonézie nebol príčinou zraniteľnosti výrobného odvetvia Únie, a preto nemohlo hroziť, že tento dovoz spôsobí tomuto výrobnému odvetviu ujmu. Ako totiž správne zdôrazňuje Komisia, analýza relevantná v prejednávanej veci sa netýka toho, či je dovoz z Indonézie príčinou nestabilnej situácie výrobného odvetvia Únie, ale skôr toho, či tento dovoz predstavuje hrozbu značnej ujmy v blízkej budúcnosti.

269    V prvom rade žalobkyne tvrdia, že z údajov uvedených v tabuľkách v dočasnom nariadení vyplýva, že nárast podielu indonézskeho dovozu na trhu medzi rokom 2017 a obdobím prešetrovania, čo je logický dôsledok zrušenia antidumpingových opatrení, ktoré boli vyhlásené za protiprávne a ktoré blokovali indonézsky dovoz (pozri body 3 až 6 vyššie), bol menej významný ako pokles podielu výrobného odvetvia Únie na trhu, čo znamená, že indonézsky dovoz len zaplnil medzeru, ktorá nebola vyplnená zo strany výrobného odvetvia Únie a neodôvodňoval stratu podielu výrobného odvetvia Únie na trhu.

270    V tejto súvislosti treba konštatovať, že žalobkyne nespochybňujú údaje, ktoré použila Komisia na vyvodenie svojich záverov. Medzi účastníkmi konania je teda nesporné, že výroba výrobného odvetvia Únie sa medzi rokom 2017 a obdobím prešetrovania mierne zvýšila z 13 071 053 na 13 140 852 ton (tabuľka 3 v odôvodnení 268 dočasného nariadenia), zatiaľ čo spotreba v Únii sa v rovnakom období zvýšila výraznejšie zo 14 202 128 na 15 634 102 ton (tabuľka 4 v odôvodnení 271 dočasného nariadenia). Počas toho istého obdobia sa dovoz z Indonézie zvýšil z 24 984 na 516 088 ton (tabuľka 5 v odôvodnení 280 dočasného nariadenia), čo predstavuje zvýšenie o 1 965,67 % alebo 491 104 ton, a objem predaja výrobného odvetvia Únie na trhu Únie klesol z 13 004 462 na 12 741 791 ton (tabuľka 9 v odôvodnení 314 dočasného nariadenia), čo predstavuje zníženie o 262 671 ton. Okrem toho v tom istom období výrobné odvetvie Únie využívalo len 77 % svojej výrobnej kapacity (tabuľka 8 v odôvodnení 309 dočasného nariadenia).

271    Z údajov uvedených v predchádzajúcom bode vyplýva, že napriek zvýšeniu spotreby, čiže aj dopytu na trhu Únie, predaj výrobného odvetvia Únie na tomto trhu klesol napriek existencii značnej voľnej výrobnej kapacity, zatiaľ čo dovoz z Indonézie sa v rovnakom čase zvýšil o 1 965,67 %. Komisia sa preto nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia v zmysle judikatúry uvedenej v bode 263 vyššie, keď v odôvodnení 407 napadnutého nariadenia konštatovala, že zvýšenie dovozu počas obdobia prešetrovania, ako aj podhodnotenie a stláčanie cien výrobného odvetvia Únie spôsobené subvencovaným dovozom z Indonézie, viedli k tomu, že výrobné odvetvie Únie stratilo podiel na trhu napriek zvýšeniu výroby a kapacity, a zabránili tomuto odvetviu využívať inak priaznivú situáciu na trhu.

272    Žalobkyne tvrdia, že dovoz z Indonézie sa v budúcnosti nebude ďalej zvyšovať. Po prvé dopyt po bionafte s vyššou CFPP je obmedzený. Po druhé, dva nedávno prijaté texty obmedzia používanie PME v Únii: smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/2001 z 11. decembra 2018 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov (Ú. v. EÚ L 328, 2018, s. 82) a delegované nariadenie Komisie (EÚ) 2019/807 z 13. marca 2019, ktorým sa dopĺňa smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/2001, pokiaľ ide o určenie surovín s vysokým rizikom nepriamej zmeny využívania pôdy, pri ktorých sa pozoruje významné rozšírenie produkčnej plochy na pôdu s vysokými zásobami uhlíka, a o certifikáciu biopalív, biokvapalín a palív z biomasy s nízkym rizikom nepriamej zmeny využívania pôdy (Ú. v. EÚ L 133, 2019, s. 1).

273    Po prvé, ako správne uvádza Komisia, žalobkyne nespochybnili jej závery týkajúce sa konkurenčného vzťahu bionafty vyrábanej v Únii a bionafty s pôvodom v Indonézii, ako aj to, že bionafta z Indonézie vyvíja tlak na ceny (odôvodnenie 254 napadnutého nariadenia). Okrem toho, ako vyplýva z tabuľky 4 v odôvodnení 353 napadnutého nariadenia, objem dovozu z Indonézie za tri štvrťroky obdobia nasledujúceho po ukončení prešetrovania bol vyšší ako objem tohto dovozu počas štyroch štvrťrokov obdobia prešetrovania.

274    Po druhé Komisia v odôvodnení 360 napadnutého nariadenia správne konštatovala, že účinok smernice 2018/2001 nemožno predvídať a „nemá vplyv na súčasnú analýzu hrozby ujmy, ktorú bude indonézsky dovoz predstavovať pre výrobné odvetvie Únie v blízkej budúcnosti“. Treba totiž konštatovať, že táto smernica bola prijatá po uplynutí obdobia prešetrovania a že v súlade s jej článkom 36 ods. 1 lehota na jej prebratie uplynula až 30. júna 2021. Okrem toho podľa článku 26 ods. 2 uvedenej smernice úplné obmedzenie dovozu „biopalív, biokvapalín alebo palív z biomasy vyrobených z potravinárskych alebo krmovinárskych plodín, pri ktorých hrozí vysoké riziko nepriamej zmeny využívania pôdy a pri ktorých bolo pozorované významné rozšírenie oblasti výroby na pôdu s vysokými zásobami uhlíka“ bude postupné od 31. decembra 2023 v súlade s článkom 26 ods. 2 tej istej smernice.

275    V druhom rade žalobkyne tvrdia, že Komisia nepreukázala súvislosť medzi nárastom dovozu z Indonézie a problémami ziskovosti výrobného odvetvia Únie. Z údajov uvedených v tabuľkách v dočasnom nariadení vyplýva, že ziskovosť výrobného odvetvia Únie zostala počas obdobia prešetrovania kladná a že medzi dovozom z Indonézie a ziskovosťou výrobného odvetvia Únie neexistuje vzájomný vzťah. Údaje z obdobia nasledujúceho po prešetrovaní potvrdzujú túto neexistenciu vzájomného vzťahu.

276    Z tabuľky 14 v odôvodnení 334 dočasného nariadenia totiž vyplýva, že ziskovosť výrobného odvetvia Únie zostala počas obdobia prešetrovania stabilná (na úrovni 0,8 %). Ako však vyplýva z tabuľky 3 v odôvodnení 329 napadnutého nariadenia, počas obdobia nasledujúceho po prešetrovaní a po zvýšení ziskovosti na 10,8 % v štvrtom štvrťroku 2018 klesla ziskovosť v porovnaní s obdobím prešetrovania na nižšie úrovne, či dokonca na záporné úrovne (‑5 %) za druhý štvrťrok 2019. Okrem toho z tabuľky 4 v odôvodnení 353 napadnutého nariadenia vyplýva, že dovoz z Indonézie bol v prvom a druhom štvrťroku 2019 vyšší v porovnaní so štvrtým štvrťrokom 2018, počas ktorého sa ziskovosť výrobného odvetvia Únie zvýšila.

277    Komisia sa preto nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru, že existuje príčinná súvislosť medzi dovozom bionafty z Indonézie a existenciou hrozby značnej ujmy pre výrobné odvetvie Únie.

278    Prvú časť štvrtého žalobného dôvodu tak treba zamietnuť.

 O druhej časti štvrtého žalobného dôvodu založenej na porušení článku 8 ods. 6 základného nariadenia a zjavne nesprávnych posúdeniach pri analýze vplyvu dovozu bionafty z Argentíny

279    V rámci druhej časti svojho štvrtého žalobného dôvodu žalobkyne tvrdia, že Komisia vo svojej analýze nepripísania ujmy nezohľadnila hrozbu ujmy spôsobenú dovozom bionafty z Argentíny, ktorého sa týkalo vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) 2019/244 z 11. februára 2019, ktorým sa ukladá konečné vyrovnávacie clo na dovoz bionafty s pôvodom v Argentíne (Ú. v. EÚ L 40, 2019, s. 1).

280    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že – ako vyplýva z bodu 260 vyššie – v rámci analýzy nepripísania ujmy podľa článku 8 ods. 6 základného nariadenia musí Komisia vylúčiť akúkoľvek ujmu vyplývajúcu z iných faktorov, aby ujma spôsobená týmito inými faktormi nebola pripísaná subvencovaným dovozom.

281    Na tento účel prináleží Komisii, aby preverila, či účinky týchto iných faktorov neboli takej povahy, že by prerušili príčinnú súvislosť medzi dotknutými dovozmi na jednej strane a ujmou spôsobenou výrobnému odvetviu Únie na druhej strane. Takisto jej prináleží preveriť, či ujma pripísateľná týmto ostatným faktorom nie je zohľadnená pri vymedzení ujmy, pretože aj keď iný konkrétny faktor nie je schopný prerušiť príčinnú súvislosť medzi skúmanými dovozmi a ujmou výrobného odvetvia Únie, môže spôsobiť výrobnému odvetviu Únie samostatnú ujmu. Ak však Komisia konštatuje, že napriek takýmto faktorom je ujma spôsobená uvedenými dovozmi značná, medzi týmito dovozmi a ujmou spôsobenou výrobnému odvetviu Únie môže byť v dôsledku toho stanovená príčinná súvislosť (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma, C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74, bod 169 a citovanú judikatúru, a z 28. februára 2017, Canadian Solar Emea a i./Rada, T‑162/14, neuverejnený, EU:T:2017:124, body 182 až 185 a citovanú judikatúru).

282    Okrem toho podľa judikatúry zodpovednosť za ujmu môže Komisia pripísať subvencovaným dovozom, aj keď ich účinky predstavujú iba časť rozsiahlejšej ujmy pripísateľnej iným faktorom Je možné uložiť vyrovnávacie clá, aj keď sa nedotknú problémov, ktoré výrobnému odvetviu Únie spôsobujú iné faktory [pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 5. októbra 1988, Canon a i./Rada, 277/85 a 300/85, EU:C:1988:467, body 62 a 63; z 29. januára 1998, Sinochem/Rada, T‑97/95, EU:T:1998:9, body 99 až 103, a z 28. februára 2017, Yingli Energy (China) a i./Rada, T‑160/14, neuverejnený, EU:T:2017:125, bod 192]. Na to, aby existovala príčinná súvislosť medzi subvencovanými dovozmi a ujmou alebo hrozbou značnej ujmy pre výrobné odvetvie Únie v zmysle ustanovení základného nariadenia, tak nie je nevyhnutné, aby boli tieto dovozy jedinou príčinou tejto ujmy.

283    V tomto kontexte nie je potrebné stanoviť, či dokonca kvantitatívne určiť alebo vyčísliť presné účinky daného faktora [pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 2017, Yingli Energy (China) a i./Rada, T‑160/14, neuverejnený, EU:T:2017:125, bod 195; pozri tiež analogicky rozsudok zo 4. októbra 2006, Moser Baer India/Rada, T‑300/03, EU:T:2006:289, bod 269].

284    Treba ešte pripomenúť, že je úlohou účastníkov konania, ktorí sa odvolávajú na nezákonnosť sporného nariadenia, aby predložili dôkazy, ktoré môžu preukázať, že tieto faktory mohli mať taký významný vplyv, že existencia ujmy spôsobenej výrobnému odvetviu Únie, ako aj existencia príčinnej súvislosti medzi touto ujmou a dumpingovými alebo subvencovanými dovozmi nie sú preukázané, a preto musia byť spochybnené (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 28. novembra 2013, CHEMK a KF/Rada, C‑13/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:780, bod 75, a z 19. decembra 2013, Transnational Company „Kazchrome“ a ENRC Marketing/Rada, C‑10/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:865, bod 28).

285    V prejednávanej veci Komisia v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, posúdila v odôvodneniach 416 až 460 napadnutého nariadenia účinky ďalších faktorov, ktoré mohli spôsobiť ujmu výrobnému odvetviu Únie. V tejto súvislosti posudzovala v odôvodneniach 416 až 420 napadnutého nariadenia a 368 až 370 dočasného nariadenia najmä účinky dovozu bionafty z Argentíny.

286    Konkrétnejšie Komisia v odôvodnení 368 dočasného nariadenia uviedla, že dovoz z Argentíny dosiahol v roku 2017 podiel na trhu 2,8 % a počas obdobia prešetrovania sa zvýšil takmer na 10 %, avšak bol predmetom prešetrovania, ktoré viedlo k uloženiu konečného vyrovnávacieho cla a prijatiu ponúk záväzkov vo februári 2019. V odôvodneniach 417 a 418 napadnutého nariadenia tak dospela k záveru, že dovoz z Argentíny bol počas obdobia prešetrovania súčasťou hrozby ujmy pre výrobné odvetvie Únie, a preto Komisia vo februári 2019 uložila opatrenia na tento dovoz a prijala cenové záväzky, ale že táto skutočnosť neznamená, že dovoz z Indonézie takisto nepredstavoval hrozbu ujmy, najmä po nadobudnutí účinnosti opatrení proti dovozu z Argentíny.

287    V prvom rade žalobkyne tvrdia, že nárast dovozu z Argentíny bol trikrát vyšší ako nárast dovozu z Indonézie a že ceny argentínskeho dovozu boli oveľa nižšie, čo znamená, že boli hlavnou príčinou hrozby ujmy. Okrem toho podľa žalobkýň dovoz z Indonézie počas obdobia prešetrovania predstavoval 516 088 ton, teda podiel na trhu vo výške 3,3 %, a počas obdobia nasledujúcom po prešetrovaní predstavoval 581 086 ton, teda 5 % podiel na trhu, čo podľa odôvodnenia 466 vykonávacieho nariadenia 2019/244 pre Komisiu znamenalo, že je nepravdepodobné, že by tento vývoz bol hlavnou príčinou ujmy v blízkej budúcnosti. Počas obdobia nasledujúceho po prešetrovaní klesol podiel Argentíny na trhu o 4,1 %, zatiaľ čo podiel Indonézie sa zvýšil o 1,7 %, podiel Malajzie sa zvýšil o 0,9 %, podiel Číny zostal stabilný a podiel výrobného odvetvia Únie sa zvýšil o 1,5 %. Indonézske ceny bionafty zostali nižšie ako argentínske ceny bionafty a ziskovosť výrobného odvetvia Únie sa zlepšila.

288    Žalobkyne poukazujú na to, že Komisia vykonávacím rozhodnutím (EÚ) 2019/245 z 11. februára 2019, ktorým sa prijímajú ponuky záväzkov v nadväznosti na uloženie konečných vyrovnávacích ciel na dovoz bionafty s pôvodom v Argentíne (Ú. v. EÚ L 40, 2019, s. 71), navyše povolila dovoz vo výške približne 10 % priemernej ročnej spotreby Únie medzi rokom 2014 a obdobím prešetrovania (čo podľa žalobkýň zodpovedá 1 233 417 tonám ročne, čiže viac ako dvojnásobku objemu dovozu z Indonézie). Komisia sa teda domnievala, že argentínsky dovoz v zásade nemal ovplyvniť celkovú výkonnosť výrobného odvetvia Únie. Tento dovoz napriek prijatiu vykonávacieho nariadenia 2019/244 naďalej predstavoval hrozbu ujmy pre výrobné odvetvie Únie, pretože sa vyrovnávaciemu clu vyhýbal len vtedy, keď nepresiahol prahovú hodnotu 1 233 417 ton za rok a dodržiaval minimálnu dovoznú cenu. Z tabuliek 2 a 6 napadnutého nariadenia vyplýva, že dovoz z Argentíny pokračoval vo vyšších objemoch ako dovoz z Indonézie a že ceny dovozu z Indonézie boli vyššie ako ceny dovozu z Argentíny počas obdobia prešetrovania, ako je vymedzené vo vykonávacom nariadení 2019/244.

289    Touto celou argumentáciou žalobkyne v podstate tvrdia, že po prvé dovoz z Argentíny naďalej predstavuje faktor hrozby ujmy pre výrobné odvetvie Únie a že po druhé v celkovom kontexte po prijatí vykonávacieho nariadenia 2019/244 dovoz z Indonézie nepredstavuje hrozbu ujmy pre výrobné odvetvie Únie.

290    Pokiaľ však ide o prvý bod, treba pripomenúť, že v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 282 vyššie zodpovednosť za ujmu môže Komisia pripísať subvencovaným dovozom, aj keď ich účinky predstavujú iba časť rozsiahlejšej ujmy pripísateľnej iným faktorom. Subvencované dovozy nemusia byť nevyhnutne jedinou príčinou ujmy alebo hrozby ujmy. Pretrvávanie hrozby ujmy spojenej s dovozom bionafty z Argentíny teda nevylučuje, aby Komisia v napadnutom nariadení konštatovala existenciu ďalšej hrozby ujmy spôsobenej indonézskym dovozom bionafty.

291    Pokiaľ ide o druhý bod, Komisia správne konštatovala, že dovoz z Argentíny nebol takej povahy, že by prerušil príčinnú súvislosť medzi dovozom z Indonézie na jednej strane a hrozbou ujmy pre výrobné odvetvie Únie na druhej strane, pretože na dovoz z Argentíny sa už uplatňovali vyrovnávajúce opatrenia (odôvodnenie 418 napadnutého rozhodnutia). Komisia tiež správne konštatovala, že napriek tomuto dovozu bola hrozba ujmy spôsobenej dovozom z Indonézie značná a že medzi týmto posledným uvedeným dovozom a hrozbou ujmy pre výrobné odvetvie Únie môže byť stanovená príčinná súvislosť. Ako totiž vyplýva z tabuľky 6 v odôvodnení 430 napadnutého nariadenia, ktorej údaje žalobkyne nespochybnili, počas obdobia nasledujúceho po prešetrovaní boli podiely Argentíny a Indonézie na trhu takmer rovnaké (5,7 % a 5 %), zatiaľ čo ceny dovozu z Indonézie (655 eur za tonu) boli nižšie ako ceny dovozu z Argentíny (673 eur za tonu). Tento cenový rozdiel medzi dovozom z Indonézie a dovozom z Argentíny môže podporovať záver Komisie, že hrozba ujmy spôsobenej dovozom z Indonézie bola napriek existencii dovozu z Argentíny značná.

292    V každom prípade žalobkyne nepreukázali, ako im prislúcha v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 284 vyššie, že dovoz z Argentíny mohol mať taký významný vplyv, že existencia hrozby ujmy pre výrobné odvetvie Únie, ako aj existencia príčinnej súvislosti medzi subvencovaným dovozom z Indonézie a hrozbou ujmy pre výrobné odvetvie Únie sa nepreukázala.

293    Okrem toho tvrdenia žalobkýň založené na záveroch Komisie v odôvodneniach 463 a 466 vykonávacieho nariadenia 2019/244, konkrétne že nie je pravdepodobné, aby sa dovoz bionafty z Indonézie, ktorý zodpovedal 5 % podielu na trhu, stal v blízkej budúcnosti hlavnou príčinou ujmy, nemožno prijať. Po prvé tieto závery Komisie sa týkajú odlišného obdobia prešetrovania, a to obdobia od 1. januára do 31. decembra 2017, počas ktorého boli antidumpingové opatrenia voči dovozu z Indonézie stále platné. Po druhé sa situácia počas obdobia prešetrovania týkajúceho sa dovozu z Indonézie zmenila, pretože ako správne zdôrazňuje Komisia, negatívne účinky dovozu z Argentíny boli neutralizované prijatím vykonávacieho nariadenia 2019/244 vo februári 2019, čo zmenilo situáciu na trhu Únie. Po tretie Komisia tým, že uviedla, že nebolo pravdepodobné, aby sa dovoz bionafty z Indonézie stal v blízkej budúcnosti „hlavnou“ príčinou ujmy, nevylúčila, že tento dovoz môže byť príčinou ujmy alebo hrozby ujmy pre výrobné odvetvie Únie.

294    Z toho vyplýva, že analýza Komisie je v súlade so zásadami uvedenými v bodoch 280 až 282 vyššie a že sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi dovozom z Indonézie a hrozbou značnej ujmy pre výrobné odvetvie Únie. Tvrdenia žalobkýň treba preto zamietnuť.

295    V druhom rade žalobkyne tvrdia, že nekonzistentnosť analýzy nepripísania ujmy zo strany Komisie je zdôraznená judikatúrou orgánov WTO.

296    Žalobkyne sa na podporu svojich tvrdení odvolávajú na dve správy panelu WTO. Na jednej strane ide o správu panelu WTO s názvom „Čína – Antidumpingové opatrenia týkajúce sa dovozu buničiny z Kanady“, prijatú 25. apríla 2017 (WT/DS 483/R), kde sa v bode 7.150 uvádza:

„Zvýšenie trhového podielu nedumpingových dovozov, ktoré sa predávali za ceny blízke cenám dumpingových dovozov, nebolo skúmané… v rámci preukazovania príčinnej súvislosti medzi dumpingovými dovozmi a značnou ujmou. …Pritom by sa očakávalo, že orgán zodpovedný za rozumné a objektívne prešetrovanie posúdi za týchto okolností možnú úlohu nedumpingových dovozov pri stláčaní cien, o ktorých [orgán zodpovedný zas prešetrovanie] zistil, že prispeli k vzniku značnej ujmy domácemu výrobnému odvetviu.“

297    Na druhej strane ide o správu panelu WTO s názvom „Spojené štáty – Antidumpingové a vyrovnávacie opatrenia na určitý natieraný papier z Indonézie“, prijatú 6. decembra 2017 (WT/DS 491/R), kde sa v bodoch 7.211 a 7.233 uvádza:

„Pri riešení [otázky, či orgán zodpovedný za prešetrovanie dbal na to, aby nepripísal subvencovaným dovozom akúkoľvek (budúcu) ujmu, ktorá by mohla byť spôsobená údajnými ‚inými faktormi‘, treba preskúmať, či [orgán zodpovedný za prešetrovanie] dostatočne vysvetlil povahu a význam pravdepodobných škodlivých účinkov iných faktorov, na rozdiel od pravdepodobných škodlivých účinkov subvencovaných dovozov, a či vysvetlenia… umožňujú určiť, že závery, ku ktorým dospel, sú rovnako opodstatnené ako závery, ktoré by mohol vyvodiť nestranný a objektívny orgán zodpovedný za prešetrovanie na základe predložených skutočností… V prípadoch, keď k nestabilite domáceho výrobného odvetvia prispeli iné faktory, sa očakáva, že orgán zodpovedný za prešetrovanie zohľadní a preskúma pravdepodobný budúci vplyv týchto iných faktorov, aby sa zabezpečilo, že akákoľvek pravdepodobná budúca ujma vyplývajúca z týchto iných faktorov nebude pripísaná dotknutým dovozom.“

298    Bez toho, aby bola dotknutá judikatúra uvedená v bodoch 38 a 39 vyššie, z časti napadnutého nariadenia a dočasného nariadenia venovanej analýze príčinnej súvislosti a najmä z odôvodnení 416 až 420 napadnutého nariadenia a odôvodnení 368 až 370 dočasného nariadenia týkajúcich sa dovozu z Argentíny pritom vyplýva, že analýza Komisie je zlučiteľná so zásadami uvedenými v týchto správach panelu WTO. Komisia totiž posúdila úlohu a účinky dovozu bionafty z Argentíny na výrobné odvetvie Únie (odôvodnenia 430 až 433 napadnutého nariadenia a 367 až 370 dočasného nariadenia) a poskytla uspokojivé vysvetlenia povahy a rozsahu pravdepodobných škodlivých účinkov uvedeného dovozu najmä v odôvodneniach 370 dočasného nariadenia a 431 napadnutého nariadenia, skôr než v odôvodnení 431 napadnutého nariadenia dospela k záveru, že tento dovoz už nemôže patriť medzi hrozby pre výrobné odvetvie Únie

299    Preto treba zamietnuť tvrdenia žalobkýň založené na týchto správach WTO.

300    V treťom rade žalobkyne tvrdia, že Komisia porušila ich právo na riadnu správu vecí verejných, pretože starostlivo a nestranne nepreskúmala všetky relevantné aspekty prejednávanej veci v súvislosti s dovozom z Argentíny a najmä nezohľadnila svoje vlastné závery vo vykonávacom nariadení 2019/244.

301    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že právo na riadnu správu vecí verejných predpokladá povinnosť náležitej starostlivosti, ktorá príslušnú inštitúciu zaväzuje starostlivo a nezaujato preskúmať všetky relevantné aspekty konkrétneho prípadu [pozri rozsudok z 12. decembra 2014, Crown Equipment (Suzhou) a Crown Gabelstapler/Rada, T‑643/11, EU:T:2014:1076, bod 46 a citovanú judikatúru].

302    V prejednávanej veci z odôvodnení 416 až 420 napadnutého nariadenia a odôvodnení 368 až 370 dočasného nariadenia vyplýva, že Komisia starostlivo a nestranne preskúmala relevantné aspekty s cieľom určiť, či dovoz z Argentíny mohol oslabiť alebo prerušiť príčinnú súvislosť medzi subvencovaným dovozom z Indonézie a hrozbou značnej ujmy pre výrobné odvetvie Únie. Keďže tvrdenia žalobkýň, ktoré mali preukázať opak boli zamietnuté, druhú časť štvrtého žalobného dôvodu treba zamietnuť, a v dôsledku toho aj tento žalobný dôvod v celom rozsahu.

303    Vzhľadom na vyššie uvedené treba zamietnuť žalobu v celom rozsahu bez toho, aby bolo potrebné z dôvodov hospodárnosti konania rozhodnúť o tvrdeniach Komisie spochybňujúcich prípustnosť žaloby, pokiaľ ide o jednu zo žalobkýň, PT Multi Nabati Sulawesi (rozsudok z 26. februára 2002, Rada/Boehringer, C‑23/00 P, EU:C:2002:118, bod 52).

 O trovách

304    Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je opodstatnené rozhodnúť, že znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii a EBB, v súlade s ich návrhmi.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      PT Wilmar Bioenergi Indonesia, PT Wilmar Nabati Indonesia a PT Multi Nabati Sulawesi sú povinné nahradiť trovy konania.

Gervasoni Madise Nihoul

Frendo       Martín y Pérez de Nanclares

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 14. decembra 2022.

Podpisy

Obsah

*      Jazyk konania: angličtina.