ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (tretia rozšírená komora)

zo 6. marca 2002 (*)

„Štátna pomoc – Pojem štátna pomoc – Daňové opatrenia – Selektívna povaha – Odôvodnenie povahou alebo štruktúrou daňového systému – Zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom“

V spojených veciach T‑127/99, T‑129/99 a T‑148/99,

Territorio Histórico de Álava – Diputación Foral de Álava, v zastúpení: A. Creus Carreras a B. Uriarte Valiente, advokáti,

žalobca vo veci T‑127/99,

Comunidad Autónoma del País Vasco,

Gasteizko Industria Lurra, SA, so sídlom vo Vitorii (Španielsko),

v zastúpení: F. Pombo García, E. Garayar Gutiérrez a J. Alonso Berberena, advokáti, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalobcovia vo veci T‑129/99,

Daewoo Electronics Manufacturing ESpaña, SA, so sídlom vo Vitorii, v zastúpení: A. Creus Carreras a B. Uriarte Valiente, advokáti,

žalobca vo veci T‑148/99,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: F. Santaolalla, G. Rozet a G. Valero Jordana, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Asociación Nacional de Fabricantes de Electrodomésticos de Línea Blanca (ANFEL), so sídlom v Madride (Španielsko), v zastúpení: M. Muñiz a M. Cortés Muleiro, advokáti, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

vedľajší účastník konania,

a

Conseil européen de la construction d'appareils domestiques (CECED), v zastúpení: A. González Martínez, advokát, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

vedľajší účastník konania vo veci T‑148/99,

ktorých predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 1999/718/ES z 24. februára 1999 o štátnej pomoci realizovanej Španielskom v prospech Daewoo Electronics Manufacturing ESpaña SA (Demesa) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 292, s. 1),

SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (tretia rozšírená komora),

v zložení: predseda komory J. Azizi, sudcovia K. Lenaerts, V. Tiili, R. M. Moura Ramos a M. Jaeger,

tajomník: J. Plingers, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 26. júna 2001,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Právny rámec

 Maximálna prípustná intenzita pomoci v Baskicku

1        Podľa španielskej mapy regionálnej pomoci, ktorú navrhla Komisia (Ú. v. ES C 25, 1996, s. 3), je v Baskicku jej strop vo výške 25 % ekvivalentu čistých subvencií (EČS).

 Program regionálnej pomoci Ekimen pre autonómne spoločenstvo Baskicko

2        Rozhodnutím z 12. decembra 1996 [SG (96) D/11028 (štátna pomoc N 529/96)], o ktorom bolo uverejnené oznámenie (Ú. v. ES C 189, 1997, s. 7), Komisia schválila program regionálnej pomoci Ekimen pre autonómne spoločenstvo Baskicko, ktorý jej Španielsko oznámilo v prípravnom štádiu 28. júna 1996. Program bol zavedený dekrétom č. 289/1996 zo 17. decembra 1996 (ďalej len „dekrét Ekimen“) uverejneným v Boletin Oficial del País Vasco č. 246 z 23. decembra 1996, s. 20138.

3        Tento program pokrýval obdobie od roku 1996 až do roku 1998. Bol zameraný na podporu regionálneho rozvoja a tvorbu pracovných miest v autonómnom spoločenstve Baskicko (článok 1 dekrétu Ekimen). Pomoc mohla byť poskytnutá vo forme subvencie alebo pôžičky so zníženým úrokom na vytvorenie nových prevádzkových zariadení alebo rozšírenie či modernizáciu existujúcej infraštruktúry (článok 9 dekrétu Ekimen). Oprávnené náklady zahŕňali pozemky, budovy a prevádzkové zariadenia [článok 7 písm. a) dekrétu Ekimen].

4        Spôsobilými príjemcami pomoci boli predovšetkým priemyselné podniky (článok 3 dekrétu Ekimen). Článok 5 dekrétu Ekimen na tento účel stanovoval, že investície musia spĺňať nasledujúce podmienky:

–        investičný projekt musí byť životaschopný z technického, hospodárskeho i finančného hľadiska a uskutočnený v lehote troch rokov od dátumu poskytnutia pomoci,

–        suma investície musí presahovať 360 miliónov španielskych pesiet (ESP),

–        projekt musí umožniť vytvorenie minimálne 30 pracovných miest,

–        investície i vytvorenie pracovných miest, ktoré sa majú zohľadniť, musí uskutočniť jeden právny subjekt a v prípade podnikov s viacerými výrobnými strediskami v jednom z týchto stredísk, ibaže bolo riadne preukázané, že ide o jednu investíciu,

–        minimálne 30 % investície musí byť financovaných z vlastných zdrojov príjemcu pomoci.

5        V súlade s článkom 10 dekrétu Ekimen nesmela pomoc poskytnutá v rámci tohto programu presahovať 25 % investície (pozri bod 112 nižšie).

 Daňové výhody platné v Territorio Histórico de Álava

6        Daňový systém platný v Baskicku sa riadi hospodárskou dohodou stanovenou španielskym zákonom č. 12/1981 z 13. mája 1981, ktorý bol naposledy zmenený zákonom č. 38/1997 zo 4. augusta 1997. Podľa tejto právnej úpravy môže Diputación Foral de Álava za určitých podmienok upraviť daňový režim na svojom území.

7        Na tomto základe prijal Diputación Foral de Álava rôzne opatrenia daňovej pomoci, najmä vo forme daňového úveru vo výške 45 % a zníženia základu dane z príjmov právnických osôb.

 Daňový úver vo výške 45 %

8        Šieste dodatkové ustanovenie k Norma Foral č. 22/1994 z 20. decembra 1994 o plnení rozpočtu Territorio Histórico de Álava na rok 1995 [Boletín Oficial del Territorio Histórico de Álava (ďalej len „BOTHA“) č. 5 z 13. januára 1995] znie:

„Na investície do nového hmotného investičného majetku uskutočnené medzi 1. januárom a 31. decembrom 1995, ktoré podľa rozhodnutia Diputación Foral de Álava presahujú 2,5 miliardy ESP, sa vzťahuje daňový úver vo výške 45 % zo sumy investície určenej Diputación Foral de Álava a tento daňový úver sa uplatní na konečnú výšku daňovej povinnosti.

Zníženie dane neuplatnené pre nízku daňovú povinnosť možno uplatniť počas deviatich rokov, ktoré nasledujú po roku, keď bolo prijaté rozhodnutie Diputación Foral de Álava.

Toto rozhodnutie Diputación Foral de Álava stanoví pre každý prípad lehoty a obmedzenia.

Výhody priznané na základe tohto ustanovenia sú nezlučiteľné s akoukoľvek inou daňovou výhodou vo vzťahu k tej istej investícii.

Diputación Foral de Álava rovnako určí dĺžku investičného procesu, ktorý môže zahŕňať investície uskutočnené počas prípravnej fázy projektu, ktorý je základom investícií.“

9        Platnosť tohto ustanovenia bola predĺžená na rok 1996 piatym dodatkovým ustanovením k Norma Foral č. 33/1995 z 20. decembra 1995 (BOTHA č. 4 z 10. januára 1996) v znení bodu 2.11 jediného zrušujúceho ustanovenia Norma Foral č. 24/1996 z 5. júla 1996 (BOTHA č. 90 z 9. augusta 1996). Na rok 1997 bolo daňové opatrenie predĺžené siedmym dodatkovým ustanovením k Norma Foral č. 31/1996 z 18. decembra 1996 (BOTHA č. 148 z 30. decembra 1996). Daňový úver vo výške 45 % zo sumy investícií zostal zachovaný v zmenenej forme v rokoch 1998 a 1999, a to jedenástym dodatkovým ustanovením k Norma Foral č. 33/1997 z 19. decembra 1997 (BOTHA č. 150 z 31. decembra 1997) v roku 1998 a siedmym dodatkovým ustanovením k Norma Foral č. 36/1998 zo 17. decembra 1998 (BOTHA č. 149 z 30. decembra 1998) v roku 1999.

 Zníženie základu dane z príjmov právnických osôb

10      Článok 26 Norma Foral č. 24/1996 z 5. júla 1996, ktorá je spomínaná v predošlom bode, stanovuje:

„1. Na podniky začínajúce svoju činnosť sa vzťahuje pred odpočítaním daňovej straty vzniknutej v predchádzajúcich obdobiach zníženie kladného základu dane zodpovedajúceho výsledku hospodárenia vo výške 99, 75, 50, respektíve 25 %, a to počas štyroch po sebe idúcich zdaňovacích období so začiatkom od obdobia, v ktorom po prvýkrát počas štyroch prvých rokov od svojho vzniku dosiahnu kladný základ dane.

…

2. Na to, aby sa na daňové subjekty vzťahovalo toto zníženie, musia splniť tieto podmienky:

a)      začať svoju činnosť so splatenými vkladmi do základného imania vo výške minimálne 20 miliónov ESP,

b)      …

c)      …

d)      nevykonávať novú činnosť predtým, či už priamo, alebo nepriamo, pod iným označením,

e)      vykonávať novú činnosť v priestoroch alebo prevádzke, kde sa nevykonáva žiadna iná činnosť inými fyzickými alebo právnickými osobami,

f)      investovať do hmotného investičného majetku počas prvých dvoch rokov činnosti minimálne 80 miliónov ESP s tým, že všetky investície musia byť zamerané na majetok určený na výkon činnosti, s výnimkou majetku, ktorý je prenajatý alebo prenechaný do užívania tretím osobám. Na tento účel sa za investície do hmotného investičného majetku považuje aj majetok nadobudnutý prostredníctvom finančného lízingu, pokiaľ sa nadobúdateľ zaviaže uplatniť právo jeho kúpy,

g)      vytvoriť aspoň desať pracovných miest počas šiestich mesiacov od začiatku svojej činnosti a udržať priemerný počet ročných pracovných miest na tejto úrovni od tejto doby až do roku, keď uplynie ich nárok na zníženie základu dane,

h)      …

i)      mať podnikateľský plán na obdobie aspoň piatich rokov.

3. …

4. Minimálna suma investície uvedená v odseku 2 bode f), ako aj počet pracovných miest uvedený v odseku 2 bode g) sú nezlučiteľné s akoukoľvek inou daňovou výhodou stanovenou pre tú istú investíciu alebo to isté vytvorenie pracovných miest.

5. O zníženie zavedené v tomto ustanovení treba požiadať daňovú správu, ktorá po overení toho, či prvotné podmienky boli splnené, prípadne žiadateľovi oznámi svoj predbežný súhlas, ktorý musí potvrdiť rozhodnutím Diputación Foral de Álava.

…“

 Skutkový stav

11      Dňa 13. marca 1996 baskické orgány a Daewoo Electronics Co. Ltd (ďalej len „Daewoo Electronics“) podpísali dohodu o spolupráci, ktorou sa Daewoo Electronics zaviazal zriadiť závod na výrobu chladničiek v Baskicku. Baskické orgány sa na druhej strane zaviazali podporiť tento projekt poskytnutím subvencií.

12      Podľa tejto dohody bol uvedený projekt spôsobilý na poskytnutie subvencie až do výšky 25 % investícií do hmotného investičného majetku a počiatočných nákladov, ako aj na poskytnutie akejkoľvek inej verejnej pomoci dostupnej subjektom, ktoré chcú investovať v Baskicku v oblasti životného prostredia, výskumu a vývoja alebo úspory energie.

13      Podnik založený Daewoo Electronics mal vypracovať podnikateľský plán, ktorého schválenie baskickými orgánmi bolo nevyhnutnou podmienkou na vykonanie dohody. Tento plán týkajúci sa obdobia rokov 1996 až 2001, bol predložený baskickým orgánom v septembri 1996. Predpokladal investíciu vo výške 11 835 600 000 ESP a vytvorenie 745 pracovných miest. Predaj mal začať v roku 1997 najmä na španielskom, francúzskom a talianskom trhu a potom sa mal v roku 1998 rozšíriť na nemecký a britský trh. Väčšina obratu mala byť na začiatku uskutočňovaná na španielskom trhu. Vývoz mal každoročne rásť tak, aby po troch až štyroch rokoch dosiahol 60 % celkového obratu.

14      Dňa 7. októbra 1996 vznikla Daewoo Electronics Manufacturing ESpaña, SA (ďalej len „Demesa“), spoločnosť založená podľa španielskeho práva a 100 % dcérska spoločnosť Daewoo Electronics.

15      Listom z 10. októbra 1996 spoločnosť Gasteizko Industria Lurra, SA (ďalej len „Gasteizko Industria“), patriaca do verejného sektora, predložila Demese ponuku na predaj pozemku s rozlohou 100 000 m², ktorý sa nachádzal vo Vitoria-Gasteiz v priemyselnej zóne Júndiz, za cenu 4 125 ESP/m². Demesa túto ponuku prijala v novembri 1996.

16      Okolo novembra 1996 Demesa začala práce na výstavbe svojho závodu na výrobu chladničiek.

17      Dňa 24. decembra 1996 baskická vládna rada odsúhlasila na základe dekrétu Ekimen (pozri body 2 až 5 vyššie) subvenciu pre Demesu vo výške zodpovedajúcej 25 % ekvivalentu hrubých subvencií (EHrS) z celkovej sumy predpokladanej investície, teda 2 958 900 000 ESP.

18      Na základe rozhodnutia Diputación Foral de Álava č. 737/1997 z 21. októbra 1997 získala Demesa daňový úver vo výške 45 %, uvedený v bodoch 8 a 9 vyššie.

19      V deň podpisu zápisnice o kúpnej zmluve 30. decembra 1997 Demesa zaplatila Gasteizko Industria kúpnu cenu za pozemok, ktorá bola stanovená v ponuke z 10. októbra 1996 (pozri bod 15 vyššie).

20      Dňa 30. decembra 1997 bola zápisnica o kúpnej zmluve na uvedený pozemok aj zaregistrovaná.

 Správne konanie

21      Listom z 11. júna 1996 Komisia dostala sťažnosť od Asociacíon Nacional de Fabricantes de Electrodomésticos de Línea Blanca (ANFEL), podľa ktorej Španielsko malo realizovať v prospech Demesy pomoc vo forme subvencií a oslobodenia od daní, ktorá prekračovala povolený strop regionálnej pomoci v Baskicku. Komisia ďalej dostala sťažnosti s rovnakým predmetom od Conseil européen de la construction d'appareils domestiques (CECED) a od Associazione Nazionale Industria Elettrotecniche ed Elettroniche (ANIE).

22      Listom z 26. júna 1996 Komisia požiadala španielske orgány o poskytnutie informácií.

23      Listom zo 16. septembra 1996 španielske orgány odovzdali Komisii niektoré informácie. Dodatočné informácie oznámili Komisii baskické orgány listom z 11. februára 1997.

24      Listom zo 16. decembra 1997 Komisia informovala španielske orgány o svojom rozhodnutí, a to najmä „o začatí konania, ktoré stanovuje článok 93 ods. 2 Zmluvy, z dôvodu možného prekročenia stropu pomoci stanoveného v regióne na 25 % EČS poskytnutím… pomoci Demese vo forme:

–        daňových opatrení v rámci daňového režimu provincie Álava (Norma Foral č. 24/1996 z 5. júla 1996 o dani z príjmov právnických osôb),

–        daňového úveru pozostávajúceho zo 45 % zníženia sumy dane z príjmov právnických osôb [šieste dodatkové ustanovenie k Norma Foral č. 22/1994 z 20. decembra 1994 o plnení rozpočtu provincie Álava na rok 1995, ktoré predĺžila Norma Foral č. 33/1995 z 20. decembra 1995 (piate dodatkové ustanovenie), Norma Foral č. 24/1996 z 5. júla 1996 (zrušovacie ustanovenie, bod 2.11) a Norma Foral č. 31/1996 z 18. decembra 1996 (siedme dodatkové ustanovenie)],

–        bezplatného užívania parcely s výmerou 500 000 metrov štvorcových v priemyselnej zóne Jundíz od roku 1996 Demesou, ako aj následnej kúpnej ceny nižšej ako trhová cena“.

25      Komisia vyzvala zainteresované strany, aby predložili svoje pripomienky k údajnej pomoci (Ú. v. ES C 103, 1998, s. 3). Španielske orgány predložili svoje pripomienky listami z 23. januára a zo 6. marca 1998. Komisia predložila pripomienky prijaté od zainteresovaných strán španielskym orgánom, ktoré predložili svoje komentáre k týmto pripomienkam listom z 20. októbra 1998.

26      Listom zo 4. júna 1998 Komisia informovala španielske orgány o svojom rozhodnutí rozšíriť konanie na pomoc poskytnutú Demese v rámci programu Ekimen, pokiaľ ide o časť, na ktorú sa nevzťahuje všeobecné pravidlo článku 10 ods. 1 dekrétu Ekimen pripúšťajúce pomoc vo výške 10 % skutočných oprávnených nákladov (pozri bod 112 nižšie).

27      Komisia vyzvala zainteresované strany, aby predložili svoje pripomienky k tejto veci (Ú. v. ES C 266, 1998, s. 6). Španielske orgány predložili svoje pripomienky listami z 22. a 24. júla 1998. Komisia predložila pripomienky prijaté od iných zainteresovaných strán španielskym orgánom, ktoré na ne reagovali listom z 3. decembra 1998.

28      V Bruseli 29. októbra 1998 a vo Vitoria-Gasteiz 15. decembra 1998 sa uskutočnili dve rokovania medzi zástupcami Komisie a baskických orgánov.

29      Dňa 24. februára 1999 Komisia prijala rozhodnutie 1999/718/ES o štátnej pomoci realizovanej Španielskom v prospech Daewoo Electronics Manufacturing ESpaña SA (Demesa) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 292, s. 1, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

30      Toto rozhodnutie obsahuje najmä nasledujúce ustanovenia:

„Článok 1

Štátna pomoc realizovaná Španielskom v prospech [Demesy], a to:

a)      výhoda vyčíslená na 184 075,79 eur zodpovedajúca odkladu zaplatenia ceny za pozemok počas deviatich mesiacov od momentu, keď [Demesa] začala užívať pozemok v priemyselnej zóne Júndiz (Vitoria-Gasteiz) na účely uskutočnenia plánovanej výstavby, až do momentu zaplatenia ceny;

b)      výhoda vyčíslená na 213 960,31 eur zodpovedajúca rozdielu medzi trhovou cenou a cenou zaplatenou [Demesou] za pozemok v priemyselnej zóne Júndiz (Vitoria-Gasteiz);

c)      poskytnutie subvencie presahujúcej o päť percentuálnych bodov maximálnu povolenú subvenciu vo výške 20 % oprávnených nákladov podľa schémy pomoci Ekimen, teda vylúčenie nákladov na zariadenia v hodnote 1 803 036,31 eur z uvedených nákladov v rámci auditu predloženého regionálnymi orgánmi v prílohe listu Španielska z 24. júla 1998;

d)      poskytnutie daňového úveru v sume zodpovedajúcej 45 % investičných nákladov určených Diputación Foral de Álava v jeho rozhodnutí (súhlase) 737/1997 z 21. októbra 1997;

e)      zníženie základu dane pre novovytvorené podniky, ktoré stanovuje článok 26 Norma Foral č. 24/1996 z 5. júla 1996,

je nezlučiteľná so spoločným trhom.

Článok 2

1. Španielsko uskutoční všetky potrebné opatrenia, aby:

a)      vymohlo od príjemcu pomoc uvedenú v písmenách a), b) a c) článku 1, ktorá mu bola protiprávne poskytnutá;

b)      odňalo príjemcovi výhody získané pomocou uvedenou v písmenách d) a e) článku 1, ktorá mu bola protiprávne poskytnutá.

2. Vymáhanie sa uskutoční v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva. Vymáhaná suma bude zahŕňať úrok odo dňa poskytnutia pomoci príjemcovi až do dňa jej skutočného vrátenia. Úroky sa vypočítajú na základe referenčnej sadzby používanej na výpočet ekvivalentu subvencie v rámci regionálnej pomoci.

Článok 3

Španielsko bude informovať Komisiu o opatreniach uskutočnených na dosiahnutie súladu s týmto rozhodnutím v lehote dvoch mesiacov odo dňa jeho doručenia.

Článok 4

Toto rozhodnutie je určené Španielskemu kráľovstvu.“ [neoficiálny preklad]

 Konanie

31      Návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa 25. mája, 26. mája a 18. júna 1999 podali žalobcovia vo veciach T‑127/99, T‑129/99 a T‑148/99 žaloby o neplatnosť napadnutého rozhodnutia.

32      Podaniami podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa 17. novembra 1999 podal ANFEL návrhy na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie vo veciach T‑127/99 a T‑129/99.

33      Podaniami podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa 13. decembra 1999 podali ANFEL a CECED návrhy na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie vo veci T‑148/99.

34      Uzneseniami z 25. februára 2000 predseda tretej rozšírenej komory Súdu prvého stupňa vyhovel týmto návrhom na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

35      ANFEL a CECED predložili svoje vyjadrenia vedľajších účastníkov konania 12. apríla 2000, ku ktorým dotknutí účastníci konania predložili svoje pripomienky.

36      Uznesením z 5. júna 2001 boli veci T‑127/99, T‑129/99 a T‑148/99 spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

37      Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa rozhodol o otvorení ústnej časti konania.

38      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté počas pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 26. júna 2001.

 Návrhy účastníkov konania

39      Žalobca vo veci T‑127/99 navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        vyhlásil žalobu za prípustnú a dôvodnú a zrušil článok 1 písm. d) a e), článok 2 ods. 1 písm. b) a článok 2 ods. 2 napadnutého rozhodnutia,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

40      Vo veci T‑129/99 žalobcovia navrhujú, aby Súd prvého stupňa:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania,

–        zaviazal ANFEL na náhradu trov konania spojených so vstupom vedľajšieho účastníka do konania.

41      Žalobca vo veci T‑148/99 navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        vyhlásil žalobu za prípustnú a dôvodnú,

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

42      Žalobcovia vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 tiež navrhujú, aby Súd prvého stupňa nariadil Komisii sprístupniť jej interné dokumenty týkajúce sa prijatia napadnutého rozhodnutia. Vo veci T‑129/99 žalobcovia navrhujú sprístupnenie celého spisu zo správneho konania, ktoré vyústilo do napadnutého rozhodnutia.

43      Vo veci T‑127/99 a vo veci T‑148/99 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

44      Vo veci T‑129/99 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        vyhlásil žalobu za neprípustnú v rozsahu, v akom sa týka článku 1 písm. d) a e) napadnutého rozhodnutia, a subsidiárne ju zamietol v tejto časti ako nedôvodnú,

–        zamietol žalobu v rozsahu, v akom sa týka článku 1 písm. a) až c) napadnutého rozhodnutia,

–        zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.

45      Komisia okrem toho navrhuje, aby návrhy žalobcov vo veciach T‑127/99, T‑129/99 a T‑148/99 na sprístupnenie určitých dokumentov alebo celého spisu boli zamietnuté.

46      ANFEL vo všetkých troch veciach a CECED vo veci T‑148/99 vo svojich návrhoch, ktoré boli prednesené na pojednávaní, navrhujú, aby Súd prvého stupňa:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.

 O čiastočnej neprípustnosti žaloby vo veci T‑129/99

47      Komisia tvrdí, že žaloba vo veci T‑129/99 je neprípustná v časti, kde žalobcovia požadujú zrušenie článku 1 písm. d) a e) napadnutého rozhodnutia. Žalobcovia totiž nie sú týmito ustanoveniami priamo a osobne dotknutí v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.

48      Žalobcovia vo veci T‑129/99 oponujú tým, že napadnuté rozhodnutie treba posudzovať ako nedeliteľný celok. Okrem toho tvrdia, že Komisia spojila daňovú pomoc uvedenú v článku 1 písm. d) a e) a pomoc, ktorá je dotknutá článkom 1 písm. a) až c), a na tomto základe usúdila, že celková suma pomoci, ktorá bola poskytnutá Demese, vysoko prekročila maximálnu výšku pomoci dovolenú v Baskicku. Napokon autonómne spoločenstvo Baskicko má podľa španielskeho práva kompetencie v daňových záležitostiach, ktoré sa týkajú článku 1 písm. d) a e) napadnutého rozhodnutia. Mala by mu preto byť priznaná aktívna legitimácia, pokiaľ ide o tieto ustanovenia uvedeného rozhodnutia.

49      Súd prvého stupňa predovšetkým konštatuje, že napadnuté rozhodnutie nie je určené žalobcom vo veci T‑129/99, teda autonómnemu spoločenstvu Baskicko a Gasteizko Industria. Je preto potrebné skúmať, či sa napadnuté rozhodnutie týchto účastníkov konania priamo a osobne týka v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.

50      V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že článok 1 písm. a) a b) napadnutého rozhodnutia sa týka pomoci, ktorú Demese poskytla Gasteizko Industria, a článok 1 písm. c) sa týka pomoci, ktorú tomu istému podniku poskytlo autonómne spoločenstvo Baskicko. Predmetné ustanovenia napadnutého rozhodnutia sa nielen týkajú opatrení, ktoré prijali žalobcovia vo veci T‑129/99, ale navyše znemožňujú týmto žalobcom uplatňovať svoje kompetencie, ktoré sú im priznané priamo podľa vnútroštátneho španielskeho práva, spôsobom, ktorý uznali za vhodný (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 30. apríla 1998, Vlaams Gewest/Komisia, T‑214/95, Zb. s. II‑717, body 29 a 30, a z 15. júna 1999, Regione Autonoma Friuli-Venezia Giulia/Komisia, T‑288/97, Zb. s. II‑1871, bod 31).

51      Z uvedeného vyplýva, že článok 1 písm. a) a b) napadnutého rozhodnutia sa priamo a osobne týka Gasteizko Industria a že článok 1 písm. c) napadnutého rozhodnutia sa priamo a osobne týka autonómneho spoločenstva Baskicko.

52      Vo vzťahu k jednej a tej istej žalobe je možné konštatovať, že žaloba vo veci T‑129/99 je prípustná, pokiaľ sa týka návrhu na zrušenie článku 1 písm. a) až c) napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 24. marca 1993, CIRFS a i./Komisia, C‑313/90, Zb. s. I‑1125, bod 31).

53      Čo sa týka opatrení uvedených v článku 1 písm. d) a e) napadnutého rozhodnutia, teda daňového úveru a zníženia základu dane, je medzi účastníkmi konania nesporné, že tieto opatrenia neprijal žiadny zo žalobcov vo veci T‑129/99.

54      Žalobcovia v tejto veci ale tvrdia, že uvedené ustanovenia napadnutého rozhodnutia sa ich priamo a osobne týkajú. Na tento účel sa odvolávajú najmä na daňové kompetencie autonómneho spoločenstva Baskicko.

55      Tento argument však neobstojí, keďže autonómne spoločenstvo Baskicko nepreukázalo, že článok 1 písm. d) a e) napadnutého rozhodnutia mu bráni uplatňovať svoje vlastné daňové kompetencie spôsobom, ktorý uzná za vhodný (rozsudok Vlaams Gewest/Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, bod 29).

56      Žalobcovia nemôžu ani vznášať argument údajnej nedeliteľnosti napadnutého rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie v skutočnosti pozostáva zo súboru rozhodnutí, ktoré sa týkajú rôznych druhov pomoci poskytnutých tomu istému podniku odlišnými verejnými subjektmi.

57      Navyše, v rozpore s tvrdeniami žalobcov, Komisia v napadnutom rozhodnutí nebrala údajnú pomoc uvedenú v článku 1 písm. d) a e) napadnutého rozhodnutia do úvahy pri posúdení, či výhody poskytnuté Demese v rámci programu Ekimen prekračovali povolený strop uvedený v rozhodnutí z 12. decembra 1996 (pozri bod 2 vyššie). Komisia okrem toho v napadnutom rozhodnutí nezaložila svoje zhodnotenie, podľa ktorého údajná pomoc v ňom uvedená je nezlučiteľná so spoločným trhom, na tvrdení, že súhrn rôznych výhod, ktoré Demesa poberala, prekračuje strop 25 % EČS stanovený pre Baskicko (pozri bod 1 vyššie).

58      Preto je potrebné rozhodnúť, že žaloba vo veci T‑129/99 je neprípustná v rozsahu, v akom požaduje zrušenie článku 1 písm. d) a e) napadnutého rozhodnutia, a následkom toho aj v rozsahu, v akom požaduje zrušenie článku 2 ods. 1 písm. b) napadnutého rozhodnutia.

 O veci samej

59      V jednotlivých žalobách týkajúcich sa tohto sporu možno rozoznať tri spoločné žalobné dôvody. Prvý je založený na porušení článku 92 ods. 1 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 87 ods. 1 ES). Druhý sa týka porušenia zásady ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty a tretí porušenia článku 190 Zmluvy ES (teraz článok 253 ES).

60      Vo veciach T‑129/99 a T‑148/99 sa žalobcovia tiež dovolávajú žalobného dôvodu založeného na porušení práva na obhajobu. Nakoniec žalobcovia vo veci T‑129/99 sa okrem toho dovolávajú žalobného dôvodu založeného na porušení článku 92 ods. 3 Zmluvy.

I –  O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 92 ods. 1 Zmluvy

61      Tento žalobný dôvod zahŕňa šesť častí. Prvých päť sa týka rozličných údajných zložiek pomoci, ktoré sú uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia [článok 1 písm. a) až e)]. Šiesta časť sa týka prípadného narušenia hospodárskej súťaže a ovplyvnenia obchodu v rámci Spoločenstva v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy.

62      Súd prvého stupňa považuje za vhodné preskúmať najskôr časť, ktorá sa týka údajnej zložky pomoci uvedenej v článku 1 písm. b) napadnutého rozhodnutia, pred posúdením zákonnosti iných písmen článku 1 napadnutého rozhodnutia.

 O prvej časti týkajúcej sa ceny za nadobudnutie pozemku s rozlohou 100 000 m² uvedenej v článku 1 písm. b) napadnutého rozhodnutia

63      V napadnutom rozhodnutí Komisia ohodnotila trhovú cenu pozemku s rozlohou 100 000 m², ktorý Gasteizko Industria predal Demese, na 4 481 ESP/m² (napadnuté rozhodnutie, bod V.2.2. posledný odsek). Išlo o upravenú parcelu s vodovodnými, plynovými a elektrickými prípojkami a kanalizáciou.

64      Cena 4 481 ESP/m² použitá Komisiou sa spomína v správe Price Waterhouse z januára 1997 (napadnuté rozhodnutie, bod V.2.2 siedmy odsek). V skutočnosti „tento dokument uvádza jednotkovú cenu za meter štvorcový upraveného pozemku vo výške 4 481 ESP za meter štvorcový pre pozemok s rozlohou 50 000 m² nachádzajúci sa v rovnakej zóne ako pozemok Demesy“ [neoficiálny preklad] (napadnuté rozhodnutie, bod III.2.1 štvrtý odsek).

65      Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že Komisia overovala spoľahlivosť odhadu Price Waterhouse na základe ďalších troch správ.

66      Komisia sa odvoláva najmä na odhady dvoch znalcov v odbore nehnuteľností z 13. januára a zo 6. februára 1998, ktoré boli uskutočnené počas správneho konania vedeného baskickými regionálnymi orgánmi. Napadnuté rozhodnutie v tomto ohľade vysvetľuje:

„Prvý odhad stanovuje…, že kúpna cena upraveného pozemku s rozlohou nad 10 000 m² by sa mala nachádzať v rozpätí od 4 000 do 4 500 ESP/m². Druhý odhad založený na skutočných údajoch, teda na kúpnych cenách upravených pozemkov s obdobnými charakteristikami, ktoré sa predali v predchádzajúcich mesiacoch, uvádza cenu 5 000 ESP/m² za dva pozemky s rozlohou približne 33 000 m² a 50 000 m², ktoré teda vysoko prekračujú rozlohu 10 000 m², a vyslovuje záver, že na trhu neexistujú cenové ukazovatele pre upravené pozemky s rozlohou 100 000 m², takže cena v rozpätí od 4 000 ESP/m² do 4 800 ESP/m² sa za daných okolností zdá byť odôvodnená vzhľadom na náklady vynaložené na úpravu takého veľkého pozemku, pričom zdôrazňuje politické aspekty predaja tohto typu, ktorý je nevyhnutne ovplyvnený dôvodmi iného ako ekonomického charakteru“ [neoficiálny preklad] (napadnuté rozhodnutie, bod V.2.2 piaty odsek).

67      Komisia sa ešte opiera o audit IDOM z júla 1998. Napadnuté rozhodnutie vysvetľuje, že tento audit „určil cenu za m² neupraveného pozemku v rovnakej zóne vo výške okolo 5 000 ESP/m². Cenu zaplatenú Demesou odôvodňuje zľavou z dôvodu veľkosti pozemku. Audítor sa však vo svojom závere pridŕža ceny vo výške 5 000 ESP/m² a poukazuje na rozdiel medzi svojím odhadom a cenou 4 125 ESP/m² stanovenou regionálnymi orgánmi“ [neoficiálny preklad] (napadnuté rozhodnutie, bod V.2.2 šiesty odsek).

68      Komisia dospela k záveru, že „priemer odhadov [uvedených v troch vyššie citovaných správach] sa neodlišuje významne od priemernej jednotkovej ceny upraveného pozemku vo výške 4 481 ESP/m² stanovenej v januári 1997 Price Waterhouse, ktorá zahŕňa náklady na úpravu pozemku“ [neoficiálny preklad] (napadnuté rozhodnutie, bod V.2.2 siedmy odsek). Táto cena je preto podľa Komisie trhovou cenou.

69      Komisia dodáva:

„Tým, že Demesa zaplatila 4 125 ESP/m², získala výhodu zodpovedajúcu rozdielu medzi uvedenými dvomi sumami (356 ESP/m²), teda vo výške 213 960,31 eur (35 600 000 ESP).“ [neoficiálny preklad] (Napadnuté rozhodnutie, bod V.2.2 posledný odsek)

70      Za týchto okolností Komisia v článku 1 písm. b) napadnutého rozhodnutia označila za štátnu pomoc „výhodu vyčíslenú na 213 960,31 eur zodpovedajúcu rozdielu medzi trhovou cenou a cenou zaplatenou [Demesou] za pozemok v priemyselnej zóne Júndiz (Vitoria-Gasteiz)“ [neoficiálny preklad].

71      Žalobcovia vo veciach T‑129/99 a T‑148/99 tvrdia, že Komisia porušila článok 92 ods. 1 Zmluvy svojím záverom, podľa ktorého cena nadobudnutia vo výške 4 125 ESP/m² nezodpovedá trhovej cene. Trvajú na tom, že Komisia stanovila trhovú cenu v napadnutom rozhodnutí svojvoľne. Komisia sa totiž pridŕžala ceny vo výške 4 481 ESP/m², ktorú stanovila audítorská spoločnosť Price Waterhouse pre pozemok s rozlohou 50 000 m², hoci všetky správy nezávislých znalcov, ktoré jej boli predložené počas správneho konania, zahŕňajú skutočnú kúpnu cenu vo výške 4 125 ESP/m² do rozpätia trhových cien.

72      V tomto ohľade Súd prvého stupňa pripomína, že predaj majetku verejným orgánom, aký bol uskutočnený prostredníctvom Gasteizko Industria, za zvýhodnených podmienok môže tvoriť štátnu pomoc (rozsudok Súdneho dvora z 11. júla 1996, SFEI a i., C‑39/94, Zb. s. I‑3547, bod 59).

73      Na posúdenie toho, či Demesa v tejto veci prijala štátnu pomoc prostredníctvom nadobudnutia pozemku s rozlohou 100 000 m², je potrebné preskúmať, či kúpila predmetný pozemok za cenu, ktorú by nedosiahla za normálnych trhových podmienok (rozsudky Súdneho dvora z 29. apríla 1999, Španielsko/Komisia, C‑342/96, Zb. s. I‑2459, bod 41, a z 29. júna 1999, DM Transport, C‑256/97, Zb. s. I‑3913, bod 22).

74      Z napadnutého rozhodnutia vyplýva (pozri body 63 až 70 vyššie), že Komisia priznala rozhodujúcu váhu cene vo výške 4 481 ESP/m² uvedenej v správe Price Waterhouse. Komisia totiž na účely posúdenia, či Demesou skutočne zaplatená cena za pozemok s rozlohou 100 000 m² obsahuje zložku pomoci, porovnala kúpnu cenu len s cenou uvedenou v správe Price Waterhouse. Ceny stanovené v troch ďalších správach spomenutých v napadnutom rozhodnutí, teda v správach z 13. januára a zo 6. februára 1998 a v správe IDOM z júla 1998, použila len na overenie spoľahlivosti ceny, ktorú uviedol Price Waterhouse.

75      Na posúdenie zákonnosti článku 1 písm. b) napadnutého rozhodnutia je preto potrebné preskúmať, či Komisia priznala takú rozhodujúcu váhu správe Price Waterhouse odôvodnene.

76      V tejto súvislosti treba poznamenať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí podáva vysvetlenie, podľa ktorého „hodnota dvoch odhadov [teda tých z 13. januára a zo 6. februára 1998] a auditu [IDOM] uskutočnených a posteriori nemôže byť rovnaká ako hodnota odhadu uskutočneného ex ante“ [neoficiálny preklad] (napadnuté rozhodnutie, bod V.2.2 tretí odsek).

77      Súd prvého stupňa však pripomína, že Gasteizko Industria listom z 10. októbra 1996 predložil Demese ponuku na predaj pozemku s rozlohou 100 000 m² v priemyselnej zóne Júndiz za cenu 4 125 ESP/m². Zo spisu okrem toho vyplýva, že Demesa v novembri 1996 túto ponuku ústne prijala. Je teda potrebné konštatovať, že štyri odhady spomenuté v napadnutom rozhodnutí vrátane odhadu Price Waterhouse sú neskoršieho dáta ako dohoda o kúpe. Preto aj keď z oznámenia Komisie o prvkoch štátnej pomoci pri predaji pozemkov a budov verejnoprávnymi orgánmi (Ú. v. ES C 209, 1997, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 143) vyplýva, že kúpna cena, ktorá zodpovedá cene odhadnutej nezávislým znalcom pred kúpou, neobsahuje zložky pomoci, Komisia neodôvodnene použila dátum vyhotovenia správy Price Waterhouse (január 1997) na priznanie rozhodujúcej váhy tejto správe.

78      V odpovedi na písomnú otázku Súdu prvého stupňa Komisia vysvetlila, že odhad Price Waterhouse, audítora spoločnosti predávajúcej nehnuteľnosti, je jediný prijateľný odhad vzhľadom na to, že bol vykonaný s cieľom určiť peňažnú hodnotu nehnuteľného majetku tejto spoločnosti. Okrem toho ide o jediný odhad, ktorý bol vykonaný pred rozhodnutím o začatí konania podľa článku 93 ods. 2 Zmluvy ES (teraz článok 88 ods. 2 ES). Ďalej Komisia spochybňuje spoľahlivosť správ z 13. januára a zo 6. februára 1998, keďže prvá správa sa nezakladá na skutočných údajoch o trhu a druhá uskutočnila zmenu ceny smerom nadol na základe politických kritérií.

79      Súd prvého stupňa sa predovšetkým domnieva, že vypracovanie odhadov z 13. januára a zo 6. februára 1998 a správy IDOM po začatí konania neumožňuje v tejto veci priznať prevažujúcu dôležitosť správe Price Waterhouse z januára 1997. Všetky štyri správy vrátane správy Price Waterhouse boli totiž vypracované v období, keď Komisia už začala zisťovanie týkajúce sa údajnej pomoci poskytnutej Demese. Prvá žiadosť o informáciu v spise je v skutočnosti z júna 1996.

80      Ďalej treba konštatovať, že žiadna zo štyroch správ spomenutých v napadnutom rozhodnutí sa nezakladá priamo na predaji pozemkov s rozlohou 100 000 m². Ako sa uvádza v napadnutom rozhodnutí, v skutočnosti „na trhu neexistujú cenové ukazovatele pre upravené pozemky s rozlohou 100 000 m²“ [neoficiálny preklad] (bod V.2.2 piaty odsek).

81      Napriek tomu znalci, ktorí vypracovali správu zo 6. februára 1998 a audit IDOM, vynaložili na základe dostupných údajov všetko úsilie na predloženie odhadu kúpnej ceny za pozemok s takouto rozlohou. Správa z 13. januára 1998 obsahuje všeobecný odhad pre akýkoľvek pozemok s rozlohou väčšou ako 10 000 m².

82      Naopak, správa Price Waterhouse uvádza odhad ceny pozemku s rozlohou 55 481 m² a neberie do úvahy skutočnú rozlohu pozemku, ktorý kúpila Demesa.

83      Za týchto okolností treba rozhodnúť, že Komisia konala svojvoľne, keď v napadnutom rozhodnutí použila cenu uvedenú v správe Price Waterhouse ako rozhodujúcu referenčnú cenu.

84      Skutočnosť, že Komisia overovala cenu predloženú Price Waterhouse jej porovnaním s priemerom cien uvedených v ďalších troch správach, teda v správach z 13. januára a zo 6. februára 1998 a v audite IDOM, nevyvracia tento záver.

85      Po prvé Komisia mala preskúmať, či kúpna cena, ktorú Demesa zaplatila, bola trhovou cenou. Mala teda porovnať kúpnu cenu skutočne zaplatenú Demesou, a nie cenu určenú Price Waterhouse, s cenami uvedenými v rozličných správach znalcov, ktoré mala k dispozícii počas správneho konania, aby posúdila, či sa cena zaplatená Demesou natoľko odchyľuje od cien uvedených v týchto správach, že je namieste záver o existencii štátnej pomoci.

86      Po druhé je potrebné konštatovať, že v napadnutom rozhodnutí (bod V.2.2 siedmy odsek) je výpočet priemeru hodnôt obsiahnutých v správach z 13. januára a zo 6. februára 1998 a v audite IDOM založený na ich nesprávnom výklade.

87      V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Komisia vo svojej odpovedi na písomnú otázku Súdu prvého stupňa vysvetlila, že priemer odhadov uvedených v napadnutom rozhodnutí (bod V.2.2 siedmy odsek) vypočítala takto:

„Minimálne hodnoty boli…: 4 000 ESP/m² (kancelária Luis Perales [správa z 13. januára 1998]), 4 000 ESP/m² (kancelária Juan Calvo [správa zo 6. februára 1998]) a 5 000 ESP/m² (IDOM). Z toho vychádza priemerná minimálna hodnota 4 333 ESP/m². Maximálne hodnoty boli: 4 500 ESP/m² (kancelária Luis Perales [správa z 13. januára 1998]) a 4 800 ESP/m² (kancelária Juan Calvo [správa zo 6. februára 1998]). Z toho teda vychádza priemerná maximálna hodnota 4 650 ESP/m². Preto priemerná hodnota z troch odhadov vychádza na 4 491 ESP/m².“ [neoficiálny preklad]

88      Je nutné konštatovať, po prvé, že Komisia sa dopustila chybného skutkového posúdenia svojím záverom, podľa ktorého z auditu IDOM vyplýva minimálna hodnota pozemku kúpeného Demesou 5 000 ESP/m². Iste, audit IDOM uviedol údaj „okolo 5 000 ESP/m²“ („entorno a las 5 000 pesetas“) pre neupravený pozemok. Audit však rovnako potvrdil, že konečná cena dosiahnutá Demesou, teda 4 125 ESP/m², je trhová cena s normálnou zľavou, ktorá berie do úvahy veľkosť rozlohy pozemku („el precio final obtenido por Demesa ES un precio de mercado con un descuento normal, teniendo en cuenta el tamaño de la superficie comprada“). Okrem toho, aj keď záverečné hodnotenie opäť uvádza cenu 5 000 ESP/m², potvrdzuje takisto, že podľa zisťovania vykonaného IDOM sa investícia Demesy uskutočnila v skutočných trhových cenách („la inversión realizada por Demesa se ajusta a los precios de mercado actuales, tras las comprobaciones efectuadas por IDOM“). Z auditu IDOM teda vyplýva, že aj keď za normálnu cenu možno považovať cenu vo výške 5 000 ESP/m², cena zaplatená Demesou je trhovou cenou, pokiaľ sa berie do úvahy rozloha pozemku.

89      Po druhé treba konštatovať, že zo správ z 13. januára a zo 6. februára 1998 takisto vyplýva, že cena 4 125 ESP/m² je trhovou cenou. Prvá správa totiž potvrdzuje, že trhová cena pozemku s rozlohou nad 10 000 m² sa nachádza v rozpätí od 4 000 do 4 500 ESP/m². Druhá správa umiestňuje trhovú cenu medzi 4 000 a 4 800 ESP/m². Komisia sa však dopustila nesprávneho výkladu správ z 13. januára a zo 6. februára 1998 tým, že vypočítala jediný priemer z hodnôt vyčíslených v rozličných správach. Keďže cena zaplatená Demesou, teda 4 125 ESP/m², sa v každom prípade blíži k minimálnej hodnote rozpätia uvedeného v správach z 13. januára a zo 6. februára 1998, Komisia tým, že vypočítala jediný priemer z hodnôt, nevyhnutne dospela na základe správ z 13. januára a zo 6. februára 1998 k záveru o trhovej cene vyššej ako cena zaplatená Demesou, aj keď tie isté správy potvrdzujú, že cena 4 125 ESP/m² je trhovou cenou.

90      Na základe vyššie uvedených skutočností je namieste záver, že postup, ktorého sa Komisia pridŕžala v napadnutom rozhodnutí pri posúdení toho, či cena 4 125 ESP/m² zaplatená Demesou za pozemok s rozlohou 100 000 m² obsahuje zložku štátnej pomoci, bol svojvoľný. Okrem toho sa Komisia vo svojich výpočtoch dopustila nesprávnych skutkových posúdení.

91      Za týchto okolností Komisia porušila článok 92 ods. 1 Zmluvy svojím posúdením v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého rozdiel medzi cenou 4 481 ESP/m² predloženou Price Waterhouse a cenou 4 125 ESP/m² predstavuje štátnu pomoc.

92      Prvá časť tohto žalobného dôvodu je teda dôvodná. Preto článok 1 písm. b) napadnutého rozhodnutia treba zrušiť vo veciach T‑129/99 a T‑148/99. V rovnakých veciach je potrebné tiež zrušiť článok 2 ods. 1 písm. a) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom nariaďuje Španielskemu kráľovstvu vymôcť od Demesy údajnú pomoc uvedenú v článku 1 písm. b) napadnutého rozhodnutia.

 O druhej časti týkajúcej sa odkladu zaplatenia ceny za nadobudnutie pozemku uvedeného v článku 1 písm. a) napadnutého rozhodnutia

93      V článku 1 písm. a) napadnutého rozhodnutia Komisia označila za štátnu pomoc „výhodu vyčíslenú na 184 075,79 eur zodpovedajúcu odkladu zaplatenia ceny za pozemok počas deviatich mesiacov od momentu, keď [Demesa] začala užívať pozemok (s rozlohou 100 000 m², ktorý jej predala Gasteizko Industria, spoločnosť patriaca do verejného sektora] v priemyselnej zóne Júndiz (Vitoria‑Gasteiz) na účely uskutočnenia plánovanej výstavby, až do momentu zaplatenia ceny“.

94      Keďže výrok rozhodnutia je neoddeliteľne spojený s jeho odôvodnením, je potrebné ho vykladať so zreteľom na dôvody, ktoré viedli k jeho prijatiu (rozsudok Súdneho dvora z 15. mája 1997, TWD/Komisia, C‑355/95 P, Zb. s. I‑2549, bod 21).

95      Pritom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pod zložkou pomoci uvedenou v článku 1 písm. a) napadnutého rozhodnutia sa má na mysli výhoda, ktorá bola Demese poskytnutá bezodplatným užívaním pozemku s rozlohou 100 000 m² počas aspoň deviatich mesiacov z dôvodu odkladu spísania zápisnice o kúpnej zmluve, a teda zaplatenia kúpnej ceny za pozemok.

96      Bod V.2.1 napadnutého rozhodnutia, týkajúci sa článku 1 písm. a) výroku, má nadpis „Bezodplatné užívanie pozemku s rozlohou 100 000 m²“. V tomto bode Komisia vysvetľuje, že „nebol predložený žiaden dôkaz, podľa ktorého Demesa znášala akékoľvek náklady počas obdobia, keď… užívala pozemok na účely uskutočnenia výstavby závodu, až do momentu skutočného zaplatenia kúpnej ceny“ [neoficiálny preklad] (bod V.2.1 druhý odsek). Komisia dodáva, že „prinajmenšom počas obdobia medzi februárom 1997 a októbrom 1997 Demesa užívala pozemok (s rozlohou 100 000 m², ktorý jej predala Gasteizko Industria, spoločnosť patriaca do verejného sektora] s cieľom výstavby alebo zabezpečenia výstavby závodu bez zaplatenia ceny za tento pozemok a bez znášania akýchkoľvek nákladov spojených s týmto užívaním“ [neoficiálny preklad] (bod V.2.1 piaty odsek). Ďalej vysvetľuje:

„Demesa užívala pozemok bez povinnosti zaplatiť finančnú protihodnotu, ktorú mala predávajúca spoločnosť požadovať.“ [neoficiálny preklad] (Bod V.2.1 siedmy odsek)

97      Súd prvého stupňa pripomína, že Gasteizko Industria listom z 10. októbra 1996 predložil Demese ponuku na predaj pozemku s rozlohou 100 000 m² v priemyselnej zóne Júndiz za cenu 4 125 ESP/m² a že táto ponuka bola Demesou ústne prijatá v novembri 1996. Dohodnutá kúpna cena za pozemok bola uhradená 30. decembra 1997, v deň podpisu zápisnice o kúpnej zmluve.

98      V odpovedi na písomnú otázku Súdu prvého stupňa Demesa pripustila, že práce s cieľom výstavby závodu na predmetnom pozemku začala približne v novembri 1996.

99      Keďže zaplatenie kúpnej ceny sa uskutočnilo až 30. decembra 1997, Komisia v napadnutom rozhodnutí oprávnene konštatovala, že Demesa prinajmenšom počas deviatich mesiacov užívala bezodplatne pozemok s rozlohou 100 000 m².

100    Komisia však nemôže z tohto užívania automaticky odvodiť, že Gasteizko Industria poskytol Demese štátnu pomoc. Bolo by tak len vtedy, ak by správanie Gasteizko Industria nezodpovedalo normálnemu správaniu súkromného podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 3. októbra 1991, Taliansko/Komisia, C‑261/89, Zb. s. I‑4437, bod 8).

101    Pritom v tomto ohľade sa žalobcovia vo veciach T‑129/99 a T‑148/99 odvolávajú na článok 1502 španielskeho občianskeho zákonníka, aby zdôvodnili odklad spísania zápisnice a následného zaplatenia kúpnej ceny. Toto ustanovenie znie:

„Ak sa zasahuje do držby kupujúceho alebo do jeho vlastníctva nadobúdaného majetku, alebo ak sa kupujúci odôvodnene obáva takéhoto zasahovania z dôvodu žaloby o vydanie predmetu vlastníctva alebo záložného práva, má právo odložiť zaplatenie ceny až dovtedy, kým predávajúci neodstráni zasahovanie alebo hrozbu zasahovania…“

102    Žalobcovia tvrdia, že v predmetnom prípade boli podmienky uplatnenia článku 1502 španielskeho občianskeho zákonníka splnené. Po prvé Gasteizko Industria musel oddeliť pozemok s rozlohou 100 000 m² od dvoch rozsiahlejších nehnuteľností. Po druhé skupina roľníkov sa domáhala naplnenia ústnej dohody uzavretej s Gasteizko Industria, podľa ktorej mali právo na obrábanie pozemku. Uvedení roľníci sa obrátili na súd vo Vitoria-Gasteiz a toto konanie sa skončilo až 4. novembra 1997. Výhodu vyplývajúcu z užívania pozemku pred zaplatením kúpnej ceny nemožno zhodnotiť ako štátnu pomoc, keďže vyplynula z uplatnenia všeobecných pravidiel španielskeho občianskeho práva.

103    Ako odpoveď na túto argumentáciu, ktorú takisto predložili baskické orgány počas správneho konania, Komisia v napadnutom rozhodnutí vysvetlila, že „nebol predložený žiaden dôkaz, podľa ktorého Demesa znášala akékoľvek náklady počas obdobia, keď… užívala pozemok na účely uskutočnenia výstavby závodu, až do momentu skutočného zaplatenia kúpnej ceny“ [neoficiálny preklad] (bod V.2.1 druhý odsek; pozri aj bod V.2.1 siedmy odsek).

104    Z napadnutého rozhodnutia teda vyplýva, že Komisia odvodila existenciu štátnej pomoci v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy priamo zo svojho zistenia, podľa ktorého Demesa bezodplatne užívala pozemok s rozlohou 100 000 m² prinajmenšom počas deviatich mesiacov bez toho, aby preskúmala skutočnosť, či správanie Gasteizko Industria mohlo zodpovedať správaniu súkromného prevádzkovateľa.

105    V dôsledku vysvetlení predložených počas správneho konania, v ktorých boli sformulované dôvody odkladu spísania zápisnice a zaplatenia kúpnej ceny do 30. decembra 1997, však mala Komisia preskúmať, či by súkromný prevádzkovateľ mohol požadovať zaplatenie kúpnej ceny pred týmto dátumom, a v prípade, že nie, či by mohol požadovať odplatu za obdobie užívania pozemku pred zaplatením kúpnej ceny zaň.

106    V prípade neexistencie takého rozboru treba konštatovať, že Komisia nepreukázala právne dostatočným spôsobom, že Demesa prijala štátnu pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy prostredníctvom bezodplatného užívania pozemku s rozlohou 100 000 m² pred uhradením kúpnej ceny 30. decembra 1997.

107    Z uvedeného vyplýva, že druhá časť tohto žalobného dôvodu je dôvodná.

108    Za týchto okolností je vo veciach T‑129/99 a T‑148/99 potrebné zrušiť článok 1 písm. a) napadnutého rozhodnutia. Takisto je potrebné v rovnakých veciach zrušiť článok 2 ods. 1 písm. a) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom nariaďuje Španielskemu kráľovstvu vymôcť od Demesy pomoc uvedenú v článku 1 písm. a) napadnutého rozhodnutia.

 O tretej časti týkajúcej sa údajného prekročenia stropu stanoveného nariadením Ekimen uvedeného v článku 1 písm. c) napadnutého rozhodnutia

109    V článku 1 písm. c) napadnutého rozhodnutia Komisia označila „poskytnutie subvencie presahujúcej maximálnu povolenú subvenciu vo výške 20 % oprávnených nákladov podľa schémy pomoci Ekimen o päť percentuálnych bodov, teda vylúčenie nákladov na zariadenia v hodnote 1 803 036,31 eur z uvedených nákladov v rámci auditu predloženého regionálnymi orgánmi v prílohe listu Španielska z 24. júla 1998“ [neoficiálny preklad], za štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom.

110    Argumenty predložené žalobcami vo veciach T‑129/99 a T‑148/99 sa týkajú jednak maximálnej miery subvencie povolenej programom Ekimen a jednak vylúčenia nákladov na určité zariadenia z oprávnených nákladov podľa schémy pomoci Ekimen.

 Maximálna miera subvencie povolená programom Ekimen

111    Rozhodnutím vládnej rady autonómneho spoločenstva Baskicko z 24. decembra 1996 bola Demese v rámci programu Ekimen odsúhlasená subvencia zodpovedajúca 25 % investícií do hmotného investičného majetku.

112    V tom čase článok 10 dekrétu Ekimen znel takto:

„Poskytnutie pomoci vo forme nenávratnej subvencie, ktorá nesmie prekročiť 25 % oprávnenej investície, sa riadi týmito kritériami:

1.      Subvencia vo výške 10 % investície, ktorá sa považuje za oprávnenú, sa poskytne ako všeobecné opatrenie.

2.      Okrem toho pre strategické projekty a projekty s podstatným významom pre tvorbu pracovných miest, teda minimálne 50 pracovných miest, s investíciou prinajmenšom 750 miliónov [ESP] sa vyššie uvedené percento zvyšuje o päť bodov.

3.      Okrem toho podnikom, ktorých projekt sa uskutočňuje v zóne prednostného záujmu podľa ustanovenia článku 4 tohto dekrétu, sa poskytne ďalšia subvencia vo výške 5 % investícií, ktoré sa považujú za oprávnené.

4.      Nakoniec percento môže byť ďalej zvýšené až o 5 bodov v závislosti od nasledujúcich kritérií:

–        miera začlenenia projektu do baskickej priemyselnej siete,

–        umiestnenie v strategickom sektore Baskicka,

–        počet vytvorených pracovných miest.“

113    V rozhodnutí z 12. decembra 1996 o schválení zložiek pomoci obsiahnutých v programe Ekimen (pozri bod 2 vyššie) Komisia uviedla:

„Komisia konštatuje, že nenávratná subvencia, ktorá vyjadrená v [EHrS] nesmie prekročiť maximum 25 %, sa poskytne nasledujúcim spôsobom: a) časť 10 % ako všeobecné pravidlo; b) časť 5 % pre strategické projekty alebo projekty vytvárajúce pracovné miesta; c) časť 5 % pre projekty umiestnené v prednostných zónach a d) časť 5 % pre projekty, ktoré majú významný prínos pre regionálny rozvoj alebo tvorbu pracovných miest.“

114    V napadnutom rozhodnutí Komisia tvrdí, že subvencia zodpovedajúca 25 % nákladov investícií do hmotného investičného majetku priznaná Demese na základe dekrétu Ekimen sa neriadi podmienkami programu Ekimen tak, ako boli schválené. Vysvetľuje, že „správne uplatnenie pravidiel programu Ekimen by viedlo k poskytnutiu nenávratnej subvencie maximálne vo výške 20 % [EHrS] vypočítaného z celkových oprávnených nákladov“ [neoficiálny preklad] (napadnuté rozhodnutie, bod V.2.3 tretí odsek). „Komisia usúdila, že investičný projekt Demesy spĺňa kritérium článku 10.1 dekrétu (10 % všeobecne), ako aj článku 10.4 (zvýšenie o ďalších 5 %)“ [neoficiálny preklad] (napadnuté rozhodnutie, bod V.2.3 ôsmy odsek). Naopak, kritérium článku 10.3 dekrétu Ekimen nie je splnené, keďže „Vitoria-Gasteiz, mesto, kde je investícia Demesy umiestnená, nie je ‚prednostnou zónou‘ v zmysle programu Ekimen“ [neoficiálny preklad] (napadnuté rozhodnutie, bod V.2.3 deviaty odsek). Nakoniec, „čo sa týka kritéria článku 10.2 dekrétu, Komisia usúdila, že poskytnutie dvoch častí subvencie po 5 % podľa toho istého článku predstavuje nesprávne uplatnenie pravidiel schémy Ekimen v medziach schválenia Komisie v [rozhodnutí z 12. decembra 1996]“ [neoficiálny preklad] (napadnuté rozhodnutie, bod V.2.3 desiaty odsek). Projekt teda nemôže dostať dve ďalšie časti subvencie po 5 % z dôvodu, že ide o „strategický projekt“ a „projekt s podstatným významom pre tvorbu pracovných miest“. Podľa Komisie uplatnenie článku 10 ods. 2 dekrétu Ekimen umožňuje totiž len jedno zvýšenie o 5 %.

115    Žalobcovia vo veciach T‑129/99 a T‑148/99 tvrdia, že Demesa oprávnene prijala subvenciu vo výške 25 %, ktorú jej poskytla baskická vláda: 10 % na základe článku 10 ods. 1 dekrétu Ekimen; 5 % ako strategický projekt a 5 % ako projekt vytvárajúci pracovné miesta na základe článku 10 ods. 2; 5 % v súlade s kritériami stanovenými v článku 10 ods. 4. Demesa teda bola podľa článku 10 ods. 2 dekrétu Ekimen oprávnená na dve zvýšenia subvencie o 5 %, jedno preto, lebo išlo o investíciu do strategického projektu, a druhé z dôvodu, že išlo o projekt, ktorý podstatne prispel k tvorbe pracovných miest, teda o projekt zahŕňajúci vytvorenie minimálne 50 pracovných miest a investíciu 750 miliónov ESP. V rozhodnutí z 12. decembra 1996 o schválení programu Ekimen Komisia nesprávne uviedla, že článok 10 ods. 2 dekrétu Ekimen umožňuje jednu 5 % subvenciu v prospech strategického projektu „alebo“ projektu vytvárajúceho pracovné miesta.

116    Žalobcovia tvrdia, že Komisia sa dopustila chyby v písaní vo svojom rozhodnutí z 12. decembra 1996 o schválení schémy Ekimen. Je možné sa domnievať, že Komisia schválila schému tak, ako jej bola oznamovaná. V každom prípade nebola Komisia oprávnená na jednostrannú zmenu oznamovanej schémy pomoci. Ak mala pochybnosti o programe Ekimen, mala začať zisťovacie konanie, ktoré stanovuje článok 93 ods. 2 Zmluvy, a vydať podmienečné rozhodnutie o schválení, čo však neurobila.

117    Súd prvého stupňa predovšetkým konštatuje, že medzi účastníkmi konania je nesporné, že Demesa dostala subvenciu vo výške 25 % EhrS podľa programu Ekimen, a to 10 % podľa článku 10 ods. 1 dekrétu, dvakrát 5 % podľa článku 10 ods. 2 dekrétu a 5 % podľa článku 10 ods. 4 dekrétu. Dvojité uplatnenie článku 10 ods. 2 dekrétu však Komisia v napadnutom rozhodnutí odmieta.

118    Súd prvého stupňa ďalej konštatuje, že článok 10 ods. 2 dekrétu Ekimen umožňuje len jedno zvýšenie subvencie o 5 %, ktoré možno poskytnúť investičnému projektu podľa predmetnej schémy pomoci.

119    V tomto ohľade treba zdôrazniť, že článok 10 dekrétu Ekimen, ktorý hlása zásadu maximálnej subvencie vo výške 25 %, sa skladá zo štyroch odsekov: prvý upravuje subvenciu vo výške 10 % a každý z troch ďalších jedno zvýšenie o 5 % (pozri bod 112 vyššie). S cieľom neprekročiť maximálnu sumu subvencie môže každý z odsekov 2 až 4 článku 10 dekrétu oprávňovať len na jedno zvýšenie o 5 %.

120    Okrem toho je potrebné uviesť, že baskická vláda vo svojich pripomienkach, ktoré predložila Komisii prostredníctvom stáleho zastúpenia Španielska 23. januára 1998, vysvetlila, že investičný projekt, ktorý spĺňa všetky kritériá uvedené v článku 10 ods. 1, 2 a 3 dekrétu Ekimen, musí dostať hrubú subvenciu vo výške 20 %. Ak by výklad článku 10 ods. 2 dekrétu Ekimen predložený žalobcami bol správny, musel by projekt, ktorý spĺňa všetky kritériá článku 10 ods. 1 až 3, dostať hrubú subvenciu vo výške 25 %, čo vedie k rozporu.

121    Keďže článok 10 ods. 2 dekrétu Ekimen umožňuje len jedno zvýšenie subvencie o 5 %, je namieste vysloviť záver, že výklad tohto ustanovenia Komisiou v rozhodnutí z 12. decembra 1996 [„časť 5 % pre strategické projekty alebo projekty vytvárajúce pracovné miesta“ (zvýraznenie kurzívou pridané)] a v napadnutom rozhodnutí je správnym výkladom tohto ustanovenia.

122    V dôsledku toho bol investičný projekt Demesy oprávnený len na jednu časť ďalšej pomoci vo výške 5 % podľa článku 10 ods. 2 dekrétu Ekimen, ako bolo schválené Komisiou v rozhodnutí z 12. decembra 1996.

123    Žalobcovia vo veciach T‑129/99 a T‑148/99 ešte tvrdia, že autonómne spoločenstvo Baskicko je jediným orgánom s právomocou podávať autentický výklad svojich vlastných nariadení.

124    Tento argument musí byť zamietnutý. Jedine Komisia je totiž oprávnená na schvaľovanie štátnej pomoci patriacej do pôsobnosti článku 92 ods. 1 Zmluvy. Keďže podľa tohto ustanovenia je štátna pomoc v princípe zakázaná, vnútroštátna právna úprava obsahujúca zložky pomoci je zákonná len vtedy, ak opatrenie alebo zložky pomoci boli schválené Komisiou. Z rozhodnutia z 12. decembra 1996 však vyplýva (pozri bod 113 vyššie), že výklad článku 10 ods. 2 dekrétu Ekimen, ktorý podalo autonómne spoločenstvo Baskicko, nie je pokrytý schválením v tomto rozhodnutí. Okrem toho z vyššie uvedených analýz vyplýva, že výklad dekrétu Ekimen podaný Komisiou v rozhodnutí z 12. decembra 1996 a v napadnutom rozhodnutí je plne zlučiteľný so znením a duchom dekrétu Ekimen.

125    Žalobcovia vo veciach T‑129/99 a T‑148/99 napokon uviedli, že v júli 1999 Komisia schválila nový dekrét Ekimen (dekrét č. 241/1999 z 8. júna 1999, ktorým sa mení program finančnej pomoci priemyselným výrobným investíciám vytvárajúcim pracovné miesta Ekimen) stanovujúci, že pre „strategické projekty a investičné projekty s podstatným významom pre tvorbu pracovných miest, ktoré zahŕňajú minimálne vytvorenie 50 pracovných miest a uskutočnenie investícií vo výške 750 miliónov ESP, sa uvedené percento v každom prípade zvyšuje o 5 bodov“.

126    Tento argument však nemá vplyv na zhodnotenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pretože k schváleniu Komisie v júli 1999 došlo po vydaní napadnutého rozhodnutia a okrem toho sa týkalo novej právnej úpravy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2000, Alitalia/Komisia, T‑296/97, Zb. s. II‑3871, bod 86).

127    Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že Komisia v napadnutom rozhodnutí oprávnene rozhodla, že maximálna povolená subvencia podľa schémy Ekimen – tak, ako bola schválená v rozhodnutí z 12. decembra 1996 – bola vo výške 20 % EHrS. Preto správne posúdila subvenciu presahujúcu strop o päť bodov, ktorá bola poskytnutá Demese, ako novú pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy (napadnuté rozhodnutie, bod V.2.3 štrnásty odsek).

128    Výhradu týkajúcu sa maximálnej miery subvencie povolenej programom Ekimen preto treba zamietnuť.

 Oprávnené náklady v rámci programu Ekimen

129    V napadnutom rozhodnutí Komisia uviedla, že „podľa článku 7 [dekrétu Ekimen] nie je prípustné poberať subvenciu na hmotný investičný majetok, ktorý bol postúpený tretím osobám. Pritom podľa auditu [predloženého baskickou vládou] bola časť výrobných zariadení, ktoré Demesa nadobudla (v hodnote 300 miliónov ESP = 1 803 036,31 EUR), umiestnená v podnikoch tretích osôb. Na tieto zariadenia teda nie je možné poberať subvencie programu Ekimen a ich financovanie takisto predstavuje pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy“ [neoficiálny preklad] (bod V.2.3 posledný odsek).

130    Žalobcovia vo veciach T‑129/99 a T‑148/99 poznamenávajú, že článok 7 dekrétu Ekimen nezakazuje subvencie majetku postúpeného tretím osobám, ale len uvádza ako „všeobecné pravidlo, že [iba majetok, ktorý] nebol odplatne alebo bezodplatne postúpený tretím osobám, [môže byť predmetom subvencie]“. V každom prípade výrobné zariadenia (lisovacie formy a pečatidlá) ohodnotené Komisiou na 300 miliónov ESP (1 803 036,31 eur) v bode V.2.3 poslednom odseku napadnutého rozhodnutia boli umiestnené v priestoroch štyroch spoločností, ktoré žalobca poveril z dôvodov výkonnosti zhotovovaním časti konečného výrobku. Vlastníctvo tohto majetku však zostalo výlučne Demese a jeho užívanie bolo vyhradené výlučne pre Demesu. Tento majetok teda nebol „postúpený“.

131    Súd prvého stupňa predovšetkým konštatuje, že rozhodnutie z 12. decembra 1996 o schválení programu Ekimen (pozri bod 2 vyššie) neobsahuje žiaden osobitný odkaz na článok 7 písm. d) dekrétu Ekimen.

132    Medzi účastníkmi konania je nesporné, že toto ustanovenie, ktoré automaticky nevylučuje poskytovanie subvencií na majetok postúpený tretím osobám, treba vykladať ako ustanovenie zamerané na zabránenie zneužívania. Článok 7 písm. d) dekrétu Ekimen má totiž za cieľ zamedziť tomu, aby pomoc poskytnutá podnikom na základe dekrétu Ekimen bola postúpená podnikom, ktoré nespĺňajú podmienky uvedeného dekrétu. Takéto riziko zneužitia môže existovať nielen vtedy, ak podnik, ktorý je príjemcom subvencie na základe dekrétu Ekimen, postúpi majetok, ktorého náklady na obstaranie sa brali do úvahy pri určení celkovej sumy pomoci, ale aj vtedy, ak predmetný majetok je daný k dispozícii inému podniku za výhodných podmienok. Z ekonomického uhla pohľadu totiž nie je právna forma prevodu určujúca pri posúdení, či sa zložka pomoci previedla z jedného podniku na druhý.

133    So zreteľom na účel článku 7 písm. d) dekrétu Ekimen je však potrebné konštatovať, že pri neexistencii rizika zneužitia spojeného s prevodom predmetnej pomoci sú náklady na obstaranie majetku, aj keď bol následne „postúpený“, stále oprávnenými nákladmi podľa programu regionálnej pomoci Ekimen, ako bol schválený Komisiou v rozhodnutí z 12. decembra 1996 (pozri bod 2 vyššie).

134    Je teda potrebné preskúmať, či Komisia v napadnutom rozhodnutí dostatočne preukázala, že v danom prípade nesporný prevod určitého majetku na štyri spoločnosti obsahoval riziko zneužitia spojené s prevodom zložiek pomoci.

135    V tomto ohľade je nutné konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí neuskutočnila žiadnu analýzu, aby zistila, či prevod určitého majetku, pre ktorý Demesa poberala pomoc podľa programu Ekimen, poskytol štyrom dotyčným spoločnostiam výhodu, ktorú by nedosiahli za normálnych trhových podmienok (pozri v tomto zmysle rozsudky SFEI a i., už citovaný v bode 72 vyššie, bod 60, a Španielsko/Komisia, už citovaný v bode 73 vyššie, bod 41).

136    Ďalej treba konštatovať, že Komisia počas správneho konania tento bod nikdy neskúmala. V oznámení týkajúcom sa tejto veci, ktoré bolo uverejnené v úradnom vestníku 25. augusta 1998 (C 266, s. 6), Komisia totiž ani nenaznačila, že má v úmysle nezobrať do úvahy ako oprávnené náklady určité náklady týkajúce sa majetku, ktorý bol postúpený na tretie osoby.

137    Pri neexistencii akéhokoľvek dôkazu rizika zneužitia spojeného s prevodom zložiek pomoci je namieste záver, podľa ktorého Komisia nepreukázala, že majetok „postúpený“ na tretie osoby a ohodnotený na 1 803 036,31 eur nemôže byť podľa dekrétu Ekimen predmetom subvencie. V dôsledku toho Komisia svojím záverom, že subvencia, ktorú Demesa dostala na financovanie predmetného majetku, predstavuje novú pomoc nepokrytú rozhodnutím z 12. decembra 1996 o schválení dekrétu Ekimen, porušila článok 92 ods. 1 Zmluvy.

138    Vo veciach T‑129/99 a T‑148/99 je preto potrebné zrušiť článok 1 písm. c) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom vylučuje zariadenia ohodnotené na 1 803 036,31 eur z oprávnených nákladov podľa schémy pomoci Ekimen. Takisto je potrebné v rovnakých veciach zrušiť článok 2 ods. 1 písm. a) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom nariaďuje Španielskemu kráľovstvu vymôcť od Demesy pomoc, ktorú dostala podľa dekrétu Ekimen na financovanie majetku ohodnoteného na 1 803 036,31 eur, ktorý bol „postúpený“ na tretie osoby.

 O štvrtej časti týkajúcej sa daňového úveru uvedeného v článku 1 písm. d) napadnutého rozhodnutia

139    V článku 1 písm. d) napadnutého rozhodnutia Komisia označila za štátnu pomoc „poskytnutie daňového úveru v sume zodpovedajúcej 45 % investičných nákladov určených Diputación Foral de Álava v jeho rozhodnutí (súhlase) 737/1997 z 21. októbra 1997“ [neoficiálny preklad].

140    V rámci tejto časti sa žalobcovia vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 odvolávajú predovšetkým na historické práva Territorio Histórico de Álava v daňových veciach. Ďalej popierajú osobitnú povahu predmetných daňových opatrení. Tvrdia, že šieste dodatkové ustanovenie k Norma Foral č. 22/1994 z 20. decembra 1994, uplatnené Diputación Foral, je daňovým opatrením všeobecnej povahy, ktoré poskytuje zvýhodnenie rovnakého druhu všetkým daňovníkom uskutočňujúcim investície vo výške 2,5 miliardy ESP. Rovnakí žalobcovia ešte poznamenávajú, že aj keby daňové opatrenie malo osobitný charakter, je odôvodnené povahou a štruktúrou predmetného daňového systému. Napokon zdôrazňujú, že na to, aby daňové opatrenie bolo označené za štátnu pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy, musí byť považované za existujúcu pomoc.

 O historických právach Territorio Histórico de Álava v daňových veciach

141    Žalobcovia vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 tvrdia, že Komisia vo svojom posúdení daňového úveru z pohľadu článku 92 ods. 1 Zmluvy nezobrala do úvahy historické práva Territorio Histórico de Álava v daňových veciach. V tomto ohľade zdôrazňujú, že Territorio Histórico de Álava má po niekoľko storočí daňovú autonómiu, ktorá je uznaná a chránená ústavou Španielskeho kráľovstva.

142    Súd prvého stupňa poznamenáva, že skutočnosť, že daňový úver bol v tejto veci poskytnutý na základe právnej úpravy, ktorú prijalo Territorio Histórico de Álava a nie španielsky štát, je nepodstatná pre uplatnenie článku 92 ods. 1 Zmluvy. Toto ustanovenie sa totiž zmieňuje o pomoci poskytnutej „štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov“, čím má na mysli akúkoľvek finančnú pomoc z verejných zdrojov. Z toho vyplýva, že opatrenia prijaté vnútroštátnymi jednotkami (decentralizovanými, federalizovanými, regionálnymi alebo inými) členských štátov, bez ohľadu na ich právny status a pomenovanie, patria rovnako ako opatrenia prijaté federálnymi alebo ústrednými orgánmi do pôsobnosti článku 92 ods. 1 Zmluvy, ak sú splnené podmienky tohto ustanovenia (rozsudok Súdneho dvora zo 14. októbra 1987, Nemecko/Komisia, 248/84, Zb. s. 4013, bod 17).

143    Argumenty žalobcov týkajúce sa historických práv Territorio Histórico de Álava nemôžu teda ovplyvniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

 O osobitnej povahe daňového úveru

–       Úvodné poznámky

144    Je potrebné pripomenúť, že článok 92 ods. 1 Zmluvy vyžaduje na to, aby opatrenie bolo možné označiť za štátnu pomoc, zvýhodňovanie „určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru“. Osobitná alebo selektívna povaha opatrenia teda tvorí jeden z pojmových znakov štátnej pomoci (rozsudok Súdneho dvora z 1. decembra 1998, Ecotrade, C‑200/97, Zb. s. I‑7907, bod 40; rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. septembra 2000, CETM/Komisia, T‑55/99, Zb. s. II‑3207, bod 39).

145    Pritom v napadnutom rozhodnutí (bod V.2.4.1) Komisia vysvetľuje, že osobitná povaha Norma Foral č. 22/1994 stanovujúcej daňový úver vo výške 45 % zo sumy investície vyplýva zo štyroch prvkov, a to z diskrečnej právomoci, ktoré má Diputación Foral „pri určení, ktoré investície do hmotného investičného majetku v sume vyššej ako 2,5 miliardy ESP budú oprávnené na daňový úver, pri rozhodnutí, na ktorú časť investícií sa bude uplatňovať zníženie o 45 %, a pri určení termínov a stropov uplatniteľných v jednotlivých prípadoch“ [neoficiálny preklad] (bod V.2.4.1 štrnásty odsek); z minimálnej sumy investície (2,5 miliardy ESP), ktorá v skutočnosti obmedzuje uplatňovanie daňového úveru na veľkých investorov bez toho, aby toto obmedzenie bolo odôvodnené povahou alebo štruktúrou daňového systému, z ktorého je výnimkou (bod V.2.4.1 šestnásty odsek); z dočasného charakteru daňového úveru ponechávajúceho „na voľnej úvahe orgánov jeho poskytnutie určeným podnikom“ [neoficiálny preklad] (bod V.2.4.1 sedemnásty odsek) a z „celkovej podobnosti medzi [daňovým] opatrením a schémou Ekimen, tak z hľadiska sledovaných cieľov (financovanie nových investícií), ako aj z hľadiska ich geografického dosahu (v jednom prípade autonómne spoločenstvo, v druhom prípade provincia), pričom však schému Ekimen španielske úrady považovali za regionálnu pomoc a ako takú ju oznámili“ [neoficiálny preklad] (bod V.2.4.1 osemnásty odsek).

146    V rozpore s tým, čo tvrdia žalobcovia, Komisia v napadnutom rozhodnutí teda nezaložila svoj záver o selektívnej povahe opatrenia na zistení, že predmetné daňové opatrenie sa uplatňuje len pre časť španielskeho územia, a to Álavu. Žalobcovia nemôžu teda tvrdiť, že napadnuté rozhodnutie spochybňuje normotvornú kompetenciu Territorio Histórico de Álava prijímať daňové opatrenia všeobecnej povahy.

147    Je potrebné preskúmať vo svetle argumentov, ktoré uvádzajú žalobcovia, či prvky, na ktorých Komisia skutočne založila napadnuté rozhodnutie, umožňujú záver, že daňový úver, ktorý zaviedla Norma Foral č. 22/1994, je osobitným opatrením zvýhodňujúcim „určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru“ v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy.

–       O údajnej diskrečnej právomoci Diputación Foral

148    Žalobcovia vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 tvrdia, že Diputación Foral de Álava nemá žiadnu diskrečnú právomoc, čo sa týka úrovne výberu podnikov poberajúcich daňový úver, úpravy intenzity výhody alebo obdobia uplatňovania daňového opatrenia. Diputación Foral má uplatňovať daňový úver jednotným a automatickým spôsobom, a to potom, čo sa ubezpečí, že podnik, ktorý je príjemcom, spĺňa podmienky požadované právnou úpravou. Žalobcovia poukazujú na výpoveď generálneho riaditeľa financií Álava a zdôrazňujú, že žiadnemu podniku spĺňajúcemu tieto zákonné podmienky nemožno odmietnuť poberanie sporného opatrenia.

149    Súd prvého stupňa pripomína, že článok 92 ods. 1 Zmluvy sa na opatrenia s výlučne všeobecným dosahom nevzťahuje. Judikatúra však už spresnila, že aj zásahy, ktoré sú na prvý pohľad uplatniteľné na podniky vo všeobecnosti, sa môžu vyznačovať určitou selektívnosťou, a teda byť považované za opatrenia určené na zvýhodnenie určitých podnikateľov alebo výroby určitých druhov tovaru. Tak je to najmä vtedy, ak správny orgán, ktorý má uplatňovať všeobecné pravidlo, má diskrečnú právomoc, pokiaľ ide o uplatňovanie aktu (rozsudky Súdneho dvora z 26. septembra 1996, Francúzsko/Komisia, C‑241/94, Zb. s. I‑4551, body 23 a 24, Ecotrade, už citovaný v bode 144 vyššie, bod 40, a zo 17. júna 1999, Piaggio, C‑295/97, Zb. s. I‑3735, bod 39; návrhy, ktoré predniesol generálny advokát La Pergola vo veci, ktorá viedla k rozsudku Španielsko/Komisia, už citovanému v bode 73 vyššie, Zb. s. I‑2461, bod 8). Súdny dvor tak vo svojom už citovanom rozsudku Francúzsko/Komisia (body 23 a 24) rozhodol, že systém účasti francúzskych zamestnaneckých fondov sprevádzajúci sociálne plány podnikov v ťažkostiach je „spôsobilý postaviť určité podniky do výhodnejšej situácie ako iné, a teda spĺňa podmienky pomoci“ v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy, keďže predmetné fondy „majú [podľa právnych noriem, ktoré sa týkajú účasti štátu sprevádzajúcej sociálne plány] diskrečnú právomoc, ktorá im dovoľuje upravovať finančnú intervenciu v závislosti od rôznych okolností, akými sú najmä výber príjemcov, sumy finančnej intervencie a podmienky intervencie“.

150    Pritom treba konštatovať, že podľa ustanovení Norma Foral č. 22/1994 má Diputación Foral de Álava určitú diskrečnú právomoc, čo sa týka uplatňovania daňového úveru. Z Norma Foral č. 22/1994 totiž vyplýva (pozri bod 8 vyššie), že daňový úver sa rovná 45 % „sumy investície určenej Diputación Foral de Álava“. Pritom Norma Foral č. 22/1994, ktorá umožňuje Diputación Foral stanoviť sumu oprávnenej investície, mu zároveň umožňuje upravovať sumu finančnej intervencie. Okrem toho je potrebné konštatovať, že podľa Norma Foral č. 22/1994 je Diputación Foral oprávnený určiť „lehoty a obmedzenia použiteľné pre každý prípad“.

151    Ustanovenia Norma Foral č. 22/1994 týkajúce sa daňového úveru sú tým, že poskytujú Diputación Foral de Álava diskrečnú právomoc, spôsobilé postaviť určité podniky do výhodnejšej situácie ako iné. Vzhľadom na to je potrebné predmetné daňové opatrenie považovať za opatrenie spĺňajúce podmienku osobitnej povahy.

152    Žalobcovia vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 nemôžu argumentovať skutočnosťou, že žiadnemu podniku spĺňajúcemu podmienky požadované právnou úpravou nemožno odmietnuť poberanie daňového úveru. Toto vyhlásenie totiž nepreukazuje, že Diputación Foral schválil všetky žiadosti za rovnakých podmienok.

153    Predmetní žalobcovia ešte dodávajú, že diskrečnú právomoc Diputación Foral de Álava v každom prípade nemožno považovať za právo prijímať svojvoľné rozhodnutia. Svojvôľa verejnej moci je totiž zakázaná článkom 9 španielskej ústavy.

154    Ako však zdôrazňuje Komisia, na vylúčenie charakteristiky všeobecného opatrenia nie je nevyhnutné overiť, či správanie orgánov správy daní má svojvoľný charakter. Postačuje preukázať, ako to bolo urobené v tomto prípade, že tieto orgány majú právomoc voľného posúdenia, ktorá im umožňuje najmä upravovať sumu alebo podmienky poskytnutia predmetnej daňovej výhody v závislosti od charakteristík investičných projektov, ktoré im boli predložené na posúdenie.

–       O minimálnej sume investície

155    V napadnutom rozhodnutí (bod V.2.4.1 šestnásty odsek) sa vysvetľuje:

„Komisia sa domnieva, že minimálna suma investície (2,5 miliardy ESP) umožňujúca poberanie uvedeného daňového úveru je dostatočne vysoká na praktické obmedzenie uplatňovania úveru len na investície, ktoré zahŕňajú uvoľnenie významných finančných zdrojov, pričom toto obmedzenie nie je odôvodnené povahou alebo štruktúrou daňového systému, z ktorého je výnimkou. Skutočnosť, že len veľkí investori môžu mať prístup k daňovému úveru, prisudzuje tomuto úveru osobitnú povahu, ktorá vedie k tomu, že je považovaný za štátnu pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 zmluvy.“ [neoficiálny preklad]

156    Žalobcovia vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 tvrdia, že požiadavka minimálnej výšky investície 2,5 miliardy ESP je objektívnou podmienkou, ktorá nezakladá žiadnu diskrimináciu medzi prevádzkovateľmi alebo hospodárskymi odvetviami. Pripomínajú, že vo všeobecnosti je daňové bremeno v Baskicku vyššie ako vo zvyšnej časti Španielska. Všetky daňové systémy obsahujú opatrenia, ktorých poskytnutie alebo dodržiavanie je závislé od kvantitatívneho kritéria. Okrem toho samotná Komisia sa uchýlila ku kvantitatívnym kritériám vo viacerých smerniciach, odporúčaniach alebo oznámeniach v oblasti zdaňovania. Kvantitatívne kritérium je najobjektívnejší spôsob obmedzenia pôsobnosti daného daňového opatrenia. Požiadavka týkajúca sa sumy investície nezvýhodňuje v tomto prípade žiadny podnik ani žiadne konkrétne odvetvie. Okrem toho Komisia neuviedla úroveň, pod ktorou by sa požiadavka tohto typu nepovažovala za selektívny prvok. Navyše, ak by sa sporné opatrenie malo posudzovať ako opatrenie poskytujúce výhodu veľkým podnikom, bolo by namieste zobrať do úvahy existenciu početných programov Spoločenstva na pomoc malým a stredným podnikom (MSP), ako aj pružnejšie podmienky uplatňovania, ktoré sú v prospech MSP, čo sa týka právnej úpravy štátnej pomoci.

157    Súd prvého stupňa konštatuje, že obmedzením uplatňovania daňového úveru na investície do nového hmotného investičného majetku nad 2,5 miliardy ESP baskické orgány prakticky vyhradili predmetnú daňovú výhodu podnikom s významnými finančnými zdrojmi. Komisia teda správne dospela k záveru, že daňový úver, ktorý predpokladá Norma Foral č. 22/1994, je určený na uplatňovanie selektívnym spôsobom voči „určitým podnikateľom“ v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy.

158    Aj keby sa pripustilo, že vo všeobecnosti je daňové bremeno v Baskicku vyššie ako vo zvyšnej časti Španielska, zostáva skutočnosťou, že Norma Foral č. 22/1994 vyhradzuje predmetnú daňovú výhodu určitým podnikom, ktoré sú podriadené baskickému daňovému režimu.

159    Okrem toho skutočnosť, že daňové režimy často obsahujú výhody v prospech MSP alebo že Komisia používa kvantitatívne kritériá v početných smerniciach, odporúčaniach alebo oznámeniach, neumožňuje dospieť k záveru, podľa ktorého je Norma Foral č. 22/1994 tým, že zavádza daňovú výhodu len v prospech podnikov s významnými finančnými zdrojmi, vyňatá z uplatňovania článku 92 ods. 1 Zmluvy. V tomto ohľade treba zdôrazniť, že selektívne opatrenia v prospech MSP nie sú vyňaté z kvalifikovania za štátnu pomoc (pozri rámec Spoločenstva pre štátnu pomoc pre MSP [neoficiálny preklad], Ú. v. ES C 213, 1996, s. 4).

160    Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že Norma Foral č. 22/1994 zavádzaním daňového úveru zakladá výhodu v prospech „určitých podnikateľov“ v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy. Za týchto okolností nie je potrebné ešte skúmať, či dočasný charakter Norma Foral č. 22/1994 a údajná podobnosť medzi daňovým úverom a schémou Ekimen majú tiež povahu, ktorá prisudzuje skúmanému opatreniu osobitný charakter.

161    Pokiaľ opatrenie nebude odôvodnené povahou alebo štruktúrou daňového systému – čo bude skúmané ďalej v bodoch 162 až 170 –, treba vysloviť záver, že daňový úver, ktorý stanovuje Norma Foral č. 22/1994, zakladá štátnu pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy.

 O povahe alebo štruktúre daňového systému

162    Žalobcovia vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 tvrdia, že daňový úver, ktorý zaviedla Norma Foral č. 22/1994, je odôvodnený povahou a štruktúrou daňového systému, keďže zodpovedá jednotne uplatňovaným objektívnym kritériám a slúži uskutočňovaniu cieľa sledovaného daňovými ustanoveniami, ktoré ho zaviedli. Títo žalobcovia sa odvolávajú v tomto ohľade na judikatúru Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa (rozsudky Súdneho dvora z 2. júla 1974, Taliansko/Komisia, 173/73, Zb. s. 709, bod 27, a zo 17. júna 1999, Belgicko/Komisia, C‑75/97, Zb. s. I‑3671, bod 34; rozsudok CETM/Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, bod 52) a na rozhodnutie Komisie 96/369/ES z 13. marca 1996 o daňovej pomoci poskytnutej nemeckým leteckým spoločnostiam formou odpisov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 146, s. 42).

163    Súd prvého stupňa pripomína, že aj keď predmetné daňové opatrenie určuje svoju pôsobnosť na základe objektívnych kritérií, nemá to vplyv na jeho selektívny charakter (pozri body 144 až 161 vyššie). Ako však poznamenávajú žalobcovia, selektívny charakter opatrenia môže byť za istých podmienok zdôvodnený „povahou alebo štruktúrou systému“. Ak je to tak, na opatrenie sa nevzťahuje článok 92 ods. 1 Zmluvy (rozsudok z 2. júla 1974, Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 162 vyššie, bod 27; rozsudky Belgicko/Komisia, už citovaný v bode 162 vyššie, bod 34, a CETM/Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, bod 52).

164    Treba však zdôrazniť, že odôvodnenie založené na povahe alebo štruktúre daňového systému odráža kompaktnosť osobitného daňového opatrenia s vnútornou logikou daňového systému vo všeobecnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Belgicko/Komisia, už citovaný v bode 162 vyššie, bod 39, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát La Pergola v tejto veci, Zb. s. I‑3675, bod 8; rovnako pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer vo veci, ktorá viedla k rozsudku Súdneho dvora z 19. mája 1999, Taliansko/Komisia, C‑6/97, Zb. s. I‑2981, I‑2983, bod 27). Teda na osobitné daňové opatrenie, ktoré je odôvodnené vnútornou logikou daňového systému – akým je progresivita dane, ktorá je odôvodnená prerozdeľovacou logikou daňového systému, – sa článok 92 ods. 1 Zmluvy nevzťahuje.

165    Žalobcovia vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 tvrdia, že daňový úver uvedený v článku 1 písm. d) napadnutého rozhodnutia je povahou a štruktúrou súčasťou španielskeho daňového systému. Daňový úver bol inšpirovaný zásadami progresivity a efektívnosti vyberania daní.

166    No tým, že sa stanovila minimálna suma investície na 2,5 miliardy ESP, daňový úver zavedený Norma Foral č. 22/1994 jednostranne zvýhodňuje podniky, ktoré majú významné finančné prostriedky. Opatrenie teda odporuje zásadám progresivity a prerozdeľovania, ktoré sú vlastné španielskemu daňovému systému. Okrem toho dotknutí žalobcovia nijako nepreukázali, ako by predmetné opatrenie mohlo prispieť k efektívnosti vyberania daní.

167    Vo zvyšku sa žalobcovia obmedzujú na tvrdenia, že daňový úver má za cieľ podporiť hospodársky rozvoj v Baskicku, ktoré sa nachádza v členskom štáte Európskej únie s najvyššou mierou nezamestnanosti. Dovolávajú sa teda cieľov hospodárskej politiky nesúvisiacich s dotknutým daňovým systémom.

168    Aj keby sa však malo usúdiť, že dôvody týkajúce sa tvorby alebo udržania pracovných miest môžu spôsobiť vyňatie osobitných opatrení z uplatňovania článku 92 ods. 1 Zmluvy, nemalo by to potrebný účinok. Štátna pomoc je totiž vo veľkej časti prípadov poskytovaná s cieľom vytvoriť alebo zachovať pracovné miesta. V súlade s ustálenou judikatúrou je teda namieste konštatovanie, že cieľ sledovaný predmetným opatrením neumožňuje jeho vyňatie z označenia za štátnu pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy (rozsudky Francúzsko/Komisia, už citovaný v bode 149 vyššie, bod 20, Belgicko/Komisia, už citovaný v bode 162 vyššie, bod 25, a CETM/Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, bod 53).

169    Z toho vyplýva, že argumenty žalobcov vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 založené na povahe a štruktúre španielskeho daňového systému treba zamietnuť.

170    Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že Komisia v napadnutom rozhodnutí oprávnene usúdila, že daňový úver zodpovedajúci 45 % sumy investície zakladá štátnu pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy.

 O tvrdení, že predmetná pomoc je existujúca pomoc

171    Žalobcovia tvrdia, že aj keby daňový úver, ktorý stanovuje Norma Foral č. 22/1994, predstavoval štátnu pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy, musel by sa považovať za existujúcu pomoc, keďže vznik predmetnej daňovej výhody predchádzal pristúpenie Španielska k Európskemu spoločenstvu. Daňový úver bol totiž zavedený rozhodnutím Juntas Generales de Álava z 30. júla 1984 a bol potom predlžovaný následnými Normas Forales, ktorými boli Norma Foral č. 28/1988 z 18. júla 1988, Norma Foral č. 9/1990 zo 14. februára 1990, Norma Foral č. 18/1993 z 5. júla 1993 a Norma Foral č. 22/1994 z 20. decembra 1994.

172    Súd prvého stupňa pripomína, že zmluva stanovuje odlišné konania podľa toho, či ide o existujúcu pomoc, alebo novú pomoc. Zatiaľ čo nová pomoc musí byť v súlade s článkom 93 ods. 3 Zmluvy vopred oznámená Komisii a nemožno ju realizovať, pokiaľ sa vo veci nerozhodlo s konečnou platnosťou, existujúcu pomoc možno v súlade s článkom 93 ods. 1 Zmluvy pravidelne poskytovať, keďže Komisia nezistila jej nezlučiteľnosť (rozsudok Súdneho dvora z 15. marca 1994, Banco Exterior de ESpaña, C‑387/92, Zb. s. I‑877, bod 20). Existujúca pomoc môže byť predmetom iba prípadného rozhodnutia o nezlučiteľnosti s účinkami do budúcnosti.

173    Podľa dlhodobo ustálenej judikatúry je existujúcou pomocou taká pomoc, ktorá bola zavedená pred nadobudnutím účinnosti zmluvy alebo pred pristúpením dotknutého členského štátu k Európskym spoločenstvám a ktorá bola pravidelne realizovaná za podmienok stanovených článkom 93 ods. 3 Zmluvy (rozsudok Piaggio, už citovaný v bode 149 vyššie, bod 48). Naopak, za novú pomoc podliehajúcu oznamovacej povinnosti stanovenej článkom 93 ods. 3 Zmluvy treba považovať opatrenia, ktoré smerujú k zavedeniu alebo zmene pomoci, pričom zmeny sa môžu týkať buď existujúcej pomoci, alebo pôvodných projektov oznámených Komisii (rozsudky Súdneho dvora z 9. októbra 1984, Heineken Brouwerijen, 91/83 a 127/83, Zb. s. 3435, body 17 a 18, a z 9. augusta 1994, Namur-Les assurances du crédit, C‑44/93, Zb. s. I‑3829, bod 13).

174    Pritom je nesporné, že pomoc uvedená v článku 1 písm. d) napadnutého rozhodnutia sa poskytla na základe právneho nástroja, ktorý bol prijatý v čase, keď Španielsko už bolo členským štátom, a to Norma Foral č. 22/1994 z 20. decembra 1994.

175    Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že v Territorio Histórico de Álava majú právne nástroje týkajúce sa daňového úveru podobu zákonov s obmedzenou dobou uplatňovania. Preto aj keby, ako tvrdia žalobcovia, daňová výhoda, ktorú stanovuje Norma Foral č. 22/1994, zakladala len „predĺženie“ daňového opatrenia zavedeného v roku 1984, zostalo by skutočnosťou, že z dôvodu zmeny trvania predmetnej pomoci by táto výhoda musela byť posúdená rovnako ako nová pomoc.

176    Je teda namieste záver, že pomoc uvedená v článku 1 písm. d) napadnutého rozhodnutia predstavuje novú pomoc, ktorá mala byť oznámená Komisii podľa článku 93 ods. 3 Zmluvy a ktorú nemožno realizovať predtým, ako Komisia vydá konečné rozhodnutie o predmetnom opatrení.

177    Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že štvrtej časti tohto žalobného dôvodu nemožno vyhovieť.

 O piatej časti týkajúcej sa zníženia základu dane uvedeného v článku 1 písm. e) napadnutého rozhodnutia

178    V článku 1 písm. e) napadnutého rozhodnutia Komisia konštatuje, že „zníženie základu dane pre novovytvorené podniky, ktoré stanovuje článok 26 Norma Foral č. 24/1996 z 5. júla 1996,“ [neoficiálny preklad] bolo realizované Španielskom v prospech Demesy a že táto výhoda musí byť posúdená ako štátna pomoc nezlučiteľná so spoločným trhom.

179    Žalobcovia vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 tvrdia, že článok 1 písm. e) napadnutého rozhodnutia je založený na nesprávnom skutkovom posúdení. Podľa žalobcov totiž Demesa nikdy nevyužila zníženie základu dane, ktoré stanovuje článok 26 Norma Foral č. 24/1996.

180    Komisia oponuje tým, že posúdenie zníženia základu dane, ktoré stanovuje článok 26 Norma Foral č. 24/1996, ako zložky pomoci nezávisí od skutočnosti, či adresát opatrenia ho skutočne využíval, alebo nie, ale od splnenia kritérií definovaných v článku 92 Zmluvy.

181    Podľa Komisie sa pod realizovaním štátnej pomoci nemá rozumieť jej poskytnutie príjemcom, ale prijatie legislatívneho mechanizmu umožňujúceho jej poskytnutie bez ďalších formalít. Daňové opatrenie uvedené v článku 1 písm. e) napadnutého rozhodnutia je tak protiprávnou pomocou.

182    Okolnosť, že žalobca ešte nevyužil svoje právo na zníženie základu dane, nemôže bez ohľadu na jej príčinu zahaliť skutočnosť, že toto právo má od začatia svojej činnosti.

183    Súd prvého stupňa pripomína, že v súlade s článkom 93 ods. 3 Zmluvy musí byť nová pomoc oznámená Komisii. Podľa toho istého ustanovenia nemôže byť táto pomoc realizovaná predtým, ako Komisia vydala konečné rozhodnutie o jej zlučiteľnosti so spoločným trhom.

184    Článok 93 ods. 3 Zmluvy nerobí žiaden rozdiel medzi individuálnou pomocou a všeobecnými schémami pomoci.

185    Z toho vyplýva, že pokiaľ členský štát alebo regionálny alebo miestny orgán členského štátu zavedie legislatívny alebo správny mechanizmus, ktorý zahŕňa všeobecnú schému pomoci, nevyhnutne ho musí oznámiť Komisii.

186    V tejto súvislosti, ak sa rozhodnutie, ktoré je predmetom tejto žaloby, týka všeobecným spôsobom údajnej schémy pomoci zavedenej článkom 26 Norma Foral č. 24/1996, tak zistenie, či Demesa alebo iné podniky skutočne využívali uplatňovanie tohto ustanovenia, nemá vplyv na zhodnotenie zákonnosti rozhodnutia.

187    Napadnuté rozhodnutie sa však netýka všeobecným spôsobom údajnej schémy pomoci zavedenej článkom 26 Norma Foral č. 24/1996. Odvoláva sa totiž výlučne na individuálnu pomoc, ktorú dostala Demesa.

188    Komisia totiž vo výroku napadnutého rozhodnutia uvádza, že Španielsko „realizov[alo]… v prospech [Demesy]“ [neoficiálny preklad] rozličné opatrenia pomoci (článok 1 napadnutého rozhodnutia), a to menovite „zníženie základu dane pre novovytvorené podniky, ktoré stanovuje článok 26 Norma Foral č. 24/1996 z 5. júla 1996“ [neoficiálny preklad] [článok 1 písm. e)]. Článok 2 písm. b) napadnutého rozhodnutia zaväzuje Španielsko uskutočniť všetky potrebné opatrenia, aby „odňalo príjemcovi výhody získané [znížením základu dane], ktor[é] mu bol[o] protiprávne poskytnut[é]“ [neoficiálny preklad].

189    Napadnuté rozhodnutie teda uvádza, že zníženie základu dane, ktoré stanovuje článok 26 Norma Foral č. 24/1996, bolo realizované v prospech Demesy. Toto zistenie smeruje tak proti španielskym orgánom, ktoré poskytli individuálnu pomoc v rozpore s ustanoveniami zmluvy, ako aj proti Demese, ktorá dostala protiprávnu pomoc, ktorej sa okrem toho týka príkaz na spätné získanie adresovaný Španielsku v článku 2 ods. 1 písm. b) napadnutého rozhodnutia.

190    Žalobcovia vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 však popierajú skutkovú správnosť tohto zistenia.

191    Treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje nič, čo by preukazovalo, že orgány Álava realizovali v prospech Demesy výhodu stanovenú článkom 26 Norma Foral č. 24/1996.

192    V tomto ohľade treba zdôrazniť, že z článku 26 ods. 5 Norma Foral č. 24/1996 (pozri bod 10 vyššie) vyplýva, že na to, aby si podnik mohol znížiť základ dane, musí podať predbežnú žiadosť na daňovú správu. Tá potom podľa tohto ustanovenia „oznámi svoj prípadný… súhlas…, ktorý musí potvrdiť rozhodnutím Diputación Foral de Álava“.

193    V priebehu správneho konania baskická vláda potvrdila v liste, ktorý predložila prostredníctvom stáleho zastúpenia Španielska pri Komisii 6. marca 1998, že „ak by Demesa predložila žiadosť, zníženie základu dane, ktoré stanovuje článok 26 Norma Foral, by bolo na ňu uplatniteľné v súlade s týmto ustanovením“ (zvýraznenie kurzívou pridané).

194    Komisia však nepreskúmala sporný bod, či Demesa v skutočnosti predložila žiadosť v zmysle článku 26 ods. 5 Norma Foral č. 24/1996. Navyše ani neoverila, či orgány Álava udelili súhlas, ktorý stanovuje rovnaké ustanovenie.

195    Okrem toho počas konania pred Súdom prvého stupňa žalobcovia vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 vysvetlili bez odporovania zo strany Komisie v tomto bode, že v čase prijatia napadnutého rozhodnutia Demesa už nemohla využívať zníženie základu dane, ktoré stanovuje článok 26 Norma Foral č. 24/1996. V tomto ohľade sa odvolávajú na článok 25 nariadenia o dani z príjmov právnických osôb (Reglamento del Impuesto sobre Sociedades), podľa ktorého podnik, ktorý chce využívať zníženie základu dane, musí predložiť žiadosť v lehote troch mesiacov od začatia činnosti.

196    Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že Komisia sa dopustila chybného skutkového posúdenia v napadnutom rozhodnutí svojím záverom, že zníženie základu dane, ktoré stanovuje článok 26 Norma Foral č. 24/1996, bolo realizované v prospech Demesy.

197    Z toho vyplýva, že vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 treba zrušiť článok 1 písm. e) napadnutého rozhodnutia. Takisto je potrebné v rovnakých veciach zrušiť článok 2 ods. 1 písm. b) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom nariaďuje Španielskemu kráľovstvu odňať Demese výhody získané údajnou pomocou uvedenou v článku 1 písm. e) napadnutého rozhodnutia.

 O šiestej časti založenej na tom, že nedošlo k narušeniu hospodárskej súťaže a ovplyvneniu obchodu v rámci Spoločenstva, ako aj na nedostatočnom odôvodnení týchto bodov

198    Táto časť bola vznesená vo veci T‑148/99 a, zahrnutá pod porušenie článku 190 zmluvy, aj vo veci T‑127/99.

199    Žalobca vo veci T‑148/99 tvrdí, že opatrenie, ktoré neovplyvňuje hospodársku súťaž skutočným a citeľným spôsobom, nepredstavuje štátnu pomoc zakázanú článkom 92 ods. 1 Zmluvy. Odvoláva sa v tomto ohľade na judikatúru Súdneho dvora (rozsudky Súdneho dvora z 25. júna 1970, Francúzsko/Komisia, 47/69, Zb. s. 487, bod 16; Nemecko/Komisia, už citovaný v bode 142 vyššie, bod 18, a z 2. februára 1988, Van der Kooy a i., 67/85, 68/85 a 70/85, Zb. s. 219, bod 58), na oznámenie Komisie o pomoci de minimis [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 68, 1996, s. 9) a na publikáciu Komisie „Vysvetlenie pravidiel uplatniteľných na štátnu pomoc, stav k decembru 1996“, Droit de la concurrence dans les Communautés européennes, zväzok II B. Komisia totiž dostatočne nepreskúmala sporný bod, či Demesou využívané opatrenia viedli k narušeniu hospodárskej súťaže citeľným spôsobom, ktoré ovplyvnilo obchod v rámci Spoločenstva v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy. Žalobca vo veci T‑127/99 sa domnieva, že Komisia neuskutočnila osobitný rozbor účinkov sporného opatrenia na hospodársku súťaž a obchod v rámci Spoločenstva.

200    Žalobcovia vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 tvrdia, že v týchto bodoch je napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnené.

201    Súd prvého stupňa pripomína, že podľa článku 92 ods. 1 Zmluvy je nezlučiteľná so spoločným trhom len štátna pomoc, ktorá „ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi“ a „narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže“. Hoci v určitých prípadoch môže priamo z okolností, za ktorých bola pomoc poskytnutá, vyplynúť, že je spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením, Komisia musí prinajmenšom spomenúť tieto okolnosti v odôvodnení svojho rozhodnutia (rozsudok Súdneho dvora z 19. októbra 2000, Taliansko a Sardegna Lines/Komisia, C‑15/98 a C‑105/99, Zb. s. I‑8855, bod 66, a už citované odkazy).

202    V bode V.1 napadnutého rozhodnutia Komisia vysvetľuje, prečo usúdila, že pomoc, ktorú Demesa prijala, ovplyvňuje hospodársku súťaž a obchod medzi členskými štátmi. Predovšetkým zdôrazňuje, že podľa podnikateľského plánu Demesy bude táto spoločnosť vyrábať 600 000 kombinovaných chladničiek/mrazničiek ročne (bod V.1 prvý odsek). Vysvetľuje, že trh s chladničkami a mrazničkami je v západnej Európe nasýtený (napadnuté rozhodnutie, bod V.1 štvrtý odsek). Nadbytočná výrobná kapacita na tomto trhu sa odhaduje na približne 5 000 000 jednotiek pre rok 1997 (bod V.1 šiesty odsek). So zreteľom na skutočnosti, že Demesa „bude najneskôr v roku 1999 disponovať ročnou výrobnou kapacitou 600 000 jednotiek, z ktorých 30 % sa bude predávať na španielskom trhu a 70 % na iných trhoch (zo začiatku vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve)“ [neoficiálny preklad] (napadnuté rozhodnutie, bod V.1 prvý odsek), a že „obchod v rámci Spoločenstva je významný“, Komisia usúdila, že „akékoľvek opatrenie pomoci nevyhnutne ovplyvňuje obchod a hospodársku súťaž“ [neoficiálny preklad] (napadnuté rozhodnutie, bod V.1 posledný odsek).

203    Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie dostatočne vysvetľuje dôvody, pre ktoré Komisia usúdila, že sporné opatrenia narúšajú alebo hrozia narušením hospodárskej súťaže a ovplyvňujú obchod v rámci Spoločenstva. Táto časť napadnutého rozhodnutia teda vyhovuje požiadavkám článku 190 Zmluvy.

204    Čo sa týka dôvodnosti posúdenia Komisie, podľa ktorého pomoc prijatá Demesou narúša alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže a ovplyvňuje obchod v rámci Spoločenstva v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy, je nutné pripomenúť, že z judikatúry (rozsudky Súdneho dvora zo 17. septembra 1980, Philip Morris/Komisia, 730/79, Zb. s. 2671, body 11 a 12, z 13. marca 1985, Holandsko a Leeuwarder Papierwarenfabriek/Komisia, 296/82 a 318/82, Zb. s. 809, a Belgicko/Komisia, už citovaný v bode 162 vyššie, body 47 a 48; rozsudok Vlaams Gewest/Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, body 48 až 50) vyplýva, že akékoľvek poskytnutie pomoci podniku, ktorý vykonáva svoju činnosť na trhu Spoločenstva, môže spôsobiť narušenie hospodárskej súťaže a ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

205    Pritom sa už konštatovalo, že Komisia oprávnene dospela k záveru, podľa ktorého Demesa prijala rozličné zložky štátnej pomoci. Okrem toho je nesporné, že Demesa vo svojom podnikateľskom pláne zamýšľa vyrobiť 600 000 kombinovaných chladničiek/mrazničiek ročne. Nie je sporné ani to, že na trhu Spoločenstva vykonávajú činnosť ďalší výrobcovia chladničiek a mrazničiek a že podnikateľský plán Demesy predpokladá vývoz veľkej časti jej výrobkov do ďalších členských štátov, najmä do Francúzska a Spojeného kráľovstva.

206    Okrem toho podnikateľský plán Demesy zdôrazňuje existenciu „vnútorného trhu s nadbytkom ponuky“.

207    Za týchto podmienok Komisia oprávnene dospela k záveru, že pomoc poskytnutá Demese „ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi“ a „narúša alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže“ v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy.

208    Aj keď Komisia uznala vo svojej publikácii „Vysvetlenie pravidiel uplatniteľných na štátnu pomoc“, už citovanej v bode 199 vyššie, že „pomoc musí mať citeľný vplyv na hospodársku súťaž“ na to, aby spadala pod článok 92 ods. 1 Zmluvy, zostáva skutočnosťou, že Komisia s odkazom na svoje oznámenie o pomoci de minimis, už citované v bode 199 vyššie, stanovila tento prah na úrovni pomoci vo výške 100 000 eur, ktorý bol v tomto prípade zjavne prekročený (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 19. septembra 2000, Nemecko/Komisia, C‑156/98, Zb. s. I‑6857, body 39 až 41).

209    Čo sa týka argumentu žalobcov vo veciach T‑127/99 a T‑148/99, podľa ktorého s príchodom nového výrobcu chladničiek/mrazničiek na španielsky trh došlo k posilneniu hospodárskej súťaže, treba zdôrazniť, že zriadenie nového podniku má vždy vplyv na štruktúru hospodárskej súťaže. No v tomto prípade poskytnutie rozličných druhov pomoci novému súťažiteľovi zo strany baskických orgánov narúša fungovanie hospodárskej súťaže na predmetnom trhu.

210    Počas písomnej časti konania žalobca vo veci T‑148/99 vysvetľoval, že jeho výrobky sú predovšetkým určené pre tretie krajiny, a to severnú Afriku a arabské štáty. Výhody, ktoré mu boli poskytnuté, teda neovplyvňujú obchod a nenarúšajú hospodársku súťaž na trhu Spoločenstva.

211    Z podnikateľského plánu Demesy zo septembra 1996 však vyplýva, že v tomto čase sa predpokladalo, že podnik bude vyvážať 60 až 65 % svojich výrobkov najmä do Francúzska a Spojeného kráľovstva. Na pojednávaní žalobca vo veci T‑148/99 vysvetľoval, že vývozy sa vyvinuli odlišne od pôvodných predpokladov v podnikateľskom pláne.

212    V tomto ohľade Súd prvého stupňa pripomína, že v rámci konania o žalobe o neplatnosť podanej podľa článku 230 ES sa zákonnosť aktu Spoločenstva musí posúdiť v závislosti od skutkových a právnych okolností existujúcich v čase prijatia aktu (rozsudok Alitalia/Komisia, už citovaný v bode 126 vyššie, bod 86).

213    Pri absencii akéhokoľvek zásahu Demesy počas správneho konania sa teda Komisia v napadnutom rozhodnutí odôvodnene mohla oprieť o podnikateľský plán Demesy pri posúdení účinkov pomoci, ktorá bola poskytnutá Demese, na obchod medzi členskými štátmi a na hospodársku súťaž.

214    V každom prípade žalobca vo veci T‑148/99 nepopiera, že veľká časť jeho výrobkov sa predáva na španielskom trhu. Na pojednávaní uviedol údaj 50 až 60 %. Keďže dovozy chladničiek/mrazničiek tvoria 30 % španielskeho trhu (podľa podnikateľského plánu Demesy), výroba Demesy nevyhnutne ovplyvňuje možnosti súťažiteľov z iných členských štátoch vyvážať svoje výrobky na španielsky trh. Okrem toho, aj keď je veľká časť výrobkov Demesy určená pre tretie krajiny, Demesa sa nachádza v priamej súťaži s inými spoločnosťami zo Spoločenstva, čo sa týka vývozov do týchto tretích krajín.

215    Výhody poskytnuté Demese sú teda spôsobilé ovplyvňovať obchod a narúšať hospodársku súťaž (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 8. marca 1988, Exécutif régional wallon a Glaverbel/Komisia, 62/87 a 72/87, Zb. s. 1573, bod 13; z 13. júla 1988, Francúzsko/Komisia, 102/87, Zb. s. 4067, bod 19, a Belgicko/Komisia, už citovaný v bode 162 vyššie, bod 47).

216    Žalobca vo veci T‑148/99 napáda ešte skutočnosť, že Komisia preskúmala účinky sporných opatrení na hospodársku súťaž výlučne na základe informácií, ktoré jej poskytli sťažovatelia počas správneho konania. Na základe týchto údajov Komisia dospela v napadnutom rozhodnutí chybne k záveru, že španielsky trh s chladničkami sa nachádza v situácii prebytku kapacít. S odkazom na správu Master Cadena z 1. júla 1998 žalobca vo veci T‑148/99 tvrdí, že trh sa v skutočnosti nachádzal vo fáze expanzie, ktorá nasledovala bezprostredne po všeobecnej kríze trhu s elektrospotrebičmi pre domácnosti.

217    Súd prvého stupňa pripomína, že Komisia v tomto prípade začala zisťovanie po tom, čo dostala viaceré sťažnosti týkajúce sa pomoci, ktorá bola poskytnutá Demese. Keďže mala závažné pochybnosti, čo sa týka zlučiteľnosti tejto pomoci so spoločným trhom, začala Komisia konanie stanovené článkom 93 ods. 2 Zmluvy s cieľom získať všetky informácie nevyhnutné na to, aby mohla vydať v tejto veci konečné rozhodnutie. Demesa, ktorá nepovažovala za nevyhnutné predložiť pripomienky počas správneho konania, nemôže Komisii vytýkať, že sa v napadnutom rozhodnutí opierala o informácie obsiahnuté v uvedených sťažnostiach, ktoré neboli popreté informáciami získanými po jej rozhodnutí o začatí konania podľa článku 93 ods. 2 Zmluvy.

218    Čo sa týka správy Master Cadena, treba uviesť, že obsahuje výlučne údaje o predaji týkajúce sa Španielska a neobsahuje informácie o výrobných kapacitách. Okrem toho je nutné konštatovať, že podnikateľský plán Demesy spomína ako „slabý bod“ existenciu „vnútorného trhu s nadbytkom ponuky“.

219    V každom prípade, aj keby správa Master Cadena mala preukazovať to, že na trhu, kde Demesa vykonáva činnosť, neexistovala nadbytočná kapacita – čo sa však nestalo –, neovplyvnila by táto situácia záver Komisie, podľa ktorého pomoc prijatá Demesou ovplyvňuje obchod a hospodársku súťaž. V tomto ohľade treba pripomenúť, že významná pomoc, o akú ide v tomto prípade, poskytnutá podniku so zámerom umožniť mu začať výrobu určitého výrobku v členskom štáte, má na súťažnom trhu za následok, že možnosti podnikov z iných členských štátoch vyvážať svoje výrobky na trh v tomto členskom štáte sa zmenšujú. Takáto pomoc je teda spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narušiť hospodársku súťaž (pozri v tomto zmysle rozsudky Exécutif régional wallon a Glaverbel/Komisia, už citovaný v bode 215 vyššie, bod 13; z 13. júla 1988, Francúzsko/Komisia, už citovaný v bode 215 vyššie, bod 19, a Belgicko/Komisia, už citovaný v bode 162 vyššie, bod 47).

220    Žalobcovia vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 tvrdia, že Demesa je jediný podnik, ktorý sa venuje výlučne výrobe chladničiek „no frost“ (bez mraziarenského boxu). Komisia mala túto okolnosť vziať do úvahy v napadnutom rozhodnutí. Žalobcovia vo veci T‑129/99 tvrdia, že trh s mrazničkami je odlišný od trhu s chladničkami.

221    Aj za predpokladu, že trh s mrazničkami je odlišný od trhu s chladničkami a Demesa sa venuje výlučne výrobe chladničiek „no frost“, žalobcovia nevysvetľujú, ako by tieto skutočnosti mohli spochybniť záver Komisie, podľa ktorého pomoc poskytnutá Demese ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi a narúša hospodársku súťaž. Argument teda musí byť zamietnutý.

222    Žalobca vo veci T‑148/99 uvádza, že Komisia úplne opomenula preskúmať trh z vertikálnej perspektívy. Komisia nepreskúmala účinok sporných opatrení na dodávateľov a subdodávateľov, ako ani účinok uvedených opatrení na spotrebiteľov elektrospotrebičov pre domácnosti.

223    Ako však zdôrazňuje Komisia, overenie súladu štátnej pomoci so zmluvou nezahŕňa posúdenie dôvodov, ktoré by prípadne mohli odôvodniť individuálnu výnimku pre dohody, zosúladené postupy alebo protisúťažné rozhodnutia v súlade s článkom 85 ods. 3 Zmluvy ES (teraz článok 81 ods. 3 ES). Keďže Komisia právne dostatočným spôsobom dokázala, že pomoc poskytnutá Demese narúša alebo hrozí narušením (horizontálnej) hospodárskej súťaže v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy a že predmetná pomoc je spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, je táto pomoc, odhliadnuc od výnimočných prípadov, nezlučiteľná so spoločným trhom.

224    Napokon žalobcovia vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 poznamenávajú, že na posúdenie účinkov sporných opatrení mala Komisia preskúmať, ako trh zareagoval na príchod Demesy, a nie ako trh fungoval predtým.

225    Tento argument treba tiež zamietnuť. Ak by totiž Komisia mala vo svojom rozhodnutí dokazovať skutočný účinok už poskytnutej pomoci, viedlo by to k zvýhodneniu členských štátov, ktoré poskytli pomoc v rozpore s oznamovacou povinnosťou stanovenou článkom 93 ods. 3 Zmluvy, na úkor tých, ktoré oznámili pomoc v štádiu zámeru (rozsudok Súdneho dvora zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, C‑301/87, Zb. s. I‑307, bod 33). Komisia teda nemá vykonať aktualizované posúdenie účinkov na hospodársku súťaž a vplyvu na obchod medzi členskými štátmi pri pomoci, ktorá bola realizovaná bez oznámenia (rozsudky Francúzsko/Komisia, už citovaný, bod 33, a Belgicko/Komisia, už citovaný v bode 162 vyššie, bod 48).

226    Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že poslednú časť prvého žalobného dôvodu treba tiež zamietnuť.

II –  O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty

227    Po prvé vo vzťahu k subvencii uvedenej v článku 1 písm. c) napadnutého rozhodnutia žalobcovia vo veciach T‑129/99 a T‑148/99 tvrdia, že rozhodnutie z 12. decembra 1996, ktoré schválilo všeobecnú schému pomoci Ekimen v znení oznámenom Komisii vnútroštátnymi orgánmi, teda v znení dekrétu uverejneného v Boletin Oficial del País Vasco, predstavuje osobitnú záruku zlučiteľnosti so spoločným trhom pre každú subvenciu odsúhlasenú v rámci tejto schémy. Žalobcovia zdôrazňujú skutočnosť, že Komisia schválila program Ekimen len veľmi krátko predtým, ako bola na území Álava založená Demesa.

228    Súd prvého stupňa pripomína, že pokiaľ sa Komisia zaoberá individuálnou pomocou, o ktorej sa tvrdí, že bola poskytnutá v súlade s predtým schválenou schémou, nemôže túto pomoc skúmať hneď priamo vo vzťahu k Zmluve. Komisia sa pred začatím akéhokoľvek konania musí najprv obmedziť na preskúmanie, či je pomoc pokrytá všeobecnou schémou a spĺňa podmienky stanovené v rozhodnutí o jej schválení. Ak by Komisia nepostupovala týmto spôsobom, mohla by sa pri skúmaní akejkoľvek individuálnej pomoci vrátiť k svojmu rozhodnutiu o schválení schémy pomoci, pri ktorom sa už predpokladá preskúmanie vo vzťahu k článku 92 Zmluvy. Došlo by tak k ohrozeniu zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, a to tak pre členské štáty, ako aj pre hospodárske subjekty, keďže individuálna pomoc, ktorá je v úplnom súlade s rozhodnutím o schválení schémy pomoci, by tak mohla byť kedykoľvek spochybnená Komisiou (rozsudok Súdneho dvora z 5. októbra 1994, Taliansko/Komisia, C‑47/91, Zb. s. I‑4635, bod 24; rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. apríla 1995, AAC a i./Komisia, T‑442/93, Zb. s. II‑1329, bod 86).

229    Komisia však oprávnene uviedla, že individuálna pomoc poskytnutá podľa programu Ekimen nie je úplne pokrytá jej rozhodnutím z 12. decembra 1996 o schválení všeobecnej schémy pomoci (pozri bod 127 vyššie). Za týchto okolností mala právo usúdiť bez porušenia zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, že subvencia poskytnutá podľa programu Ekimen predstavuje novú pomoc v rozsahu, v akom prekračuje strop stanovený v jej rozhodnutí o schválení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. októbra 1994, Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 228 vyššie, bod 26).

230    Žalobcovia sa nemôžu domáhať toho, že rozhodnutie z 12. decembra 1996 o schválení programu Ekimen a napadnuté rozhodnutie sa zakladajú na nesprávnom výklade dekrétu Ekimen. Výklad dekrétu, ktorý podala Komisia vo svojich dvoch rozhodnutiach, je totiž zlučiteľný so znením a duchom dekrétu (pozri body 118 až 124 vyššie).

231    Napokon je namieste konštatovať, že žalobcovia nepredložili žiadnu skutočnosť dôkaznej povahy, podľa ktorej im Komisia poskytla presné ubezpečenie vedúce k vzniku ich dôvodného očakávania, pokiaľ ide o zlučiteľnosť zložky pomoci, ktorá nebola pokrytá rozhodnutím z 12. decembra 1996 o schválení programu Ekimen, so spoločným trhom (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 31. marca 1988, Preussag Stahl/Komisia, T‑129/96, Zb. s. II‑609, bod 78).

232    Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že prvý argument treba zamietnuť.

233    Po druhé vo vzťahu k daňovému úveru žalobcovia vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 vysvetľujú, že Komisia 10. mája 1993 prijala rozhodnutie 93/337/EHS o systéme daňovej pomoci pre investície v Baskicku [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 134, s. 25) a najmä o Norma Foral č. 28/1988, v ktorom vyhlásila, že určité daňové výhody, ktoré stanovuje táto Norma Foral, najmä daňový úver pre uskutočnené investície, predstavujú pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom z dôvodu ich rozporu s článkom 52 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 43 ES). Boli upravené nevyhnutné ustanovenia na prispôsobenie regionálnej právnej úpravy k rozhodnutiu 93/337 a Komisia listom z 3. februára 1995 oficiálne oznámila španielskym orgánom svoj súhlas s prijatým riešením. Došlo k odstráneniu nezlučiteľnosti a tak španielske orgány, ako aj Komisia samy považovali problém týkajúci sa tejto štátnej pomoci za uzavretý. Uvedení žalobcovia z tohto dôvodu tvrdia, že Komisia nikdy nezačala konania týkajúce sa štátnej pomoci ani nevzniesla námietky proti obdobným daňovým predpisom, ktoré boli prijaté následne. Z toho podľa uvedených žalobcov vyplýva, že Komisia vytvorila legitímnu dôveru u Demesy, ako aj u akéhokoľvek prevádzkovateľa podriadeného príslušnej regionálnej právnej úprave, podľa ktorej daňové opatrenia prijaté Diputación Foral de Álava Komisia schválila, keďže neobsahujú porušenie článku 52 Zmluvy.

234    Súd prvého stupňa však konštatuje, že aj keby sa list Komisie z 3. februára 1995 mal vykladať v tom zmysle, že konštatuje, že Norma Foral č. 28/1988 je do budúcnosti zlučiteľná so spoločným trhom, daňový úver uvedený v článku 1 písm. d) napadnutého rozhodnutia nebol zavedený touto Norma Foral, a teda nie je pokrytý ani rozhodnutím 93/337, ani listom z 3. februára 1995. Daňový úver z napadnutého rozhodnutia totiž zaviedla Norma Foral č. 22/1994. Tento daňový úver teda predstavuje novú pomoc, ktorá mala byť oznámená Komisii v súlade s článkom 93 ods. 3 Zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok Namur-Les assurances du crédit, už citovaný v bode 173 vyššie, bod 13).

235    Pritom je nesporné, že daňový úver uvedený v napadnutom rozhodnutí bol zavedený bez predchádzajúceho oznámenia v rozpore s článkom 93 ods. 3 Zmluvy.

236    Tieto zistenia postačujú na zamietnutie preberaného argumentu. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že uznanie legitímnej dôvery spravidla predpokladá poskytnutie pomoci v súlade s postupom stanoveným v článku 93 Zmluvy, čo sa v tomto prípade nestalo. Usudzuje sa totiž, že starostlivý hospodársky subjekt a regionálny orgán by za normálnych okolností mali byť schopní ubezpečiť sa, či tento postup bol dodržaný (rozsudok Súdneho dvora z 20. septembra 1990, Komisia/Nemecko, C‑5/89, Zb. s. I‑3437, bod 17; rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. septembra 1998, BFM a EFIM/Komisia, T‑126/96 a T‑127/96, Zb. s. II‑3437, bod 69).

237    Pre úplnosť treba ešte uviesť, že žalobcovia, ktorí vzniesli tento argument, sa dopustili nesprávneho výkladu rozhodnutia 93/337. Komisia v tomto rozhodnutí totiž posúdila predmetnú pomoc ako nezlučiteľnú zo spoločným trhom nielen preto, lebo bola v rozpore s článkom 52 Zmluvy, ale aj preto, lebo nezodpovedala rozličným pravidlám pomoci, najmä pravidlám regionálnej pomoci, odvetvovej pomoci, pomoci MSP a kumulácie pomoci (bod V rozhodnutia 93/337). Čo sa týka listu z 3. februára 1995, treba uviesť, že Komisia v ňom výlučne berie na vedomie skutočnosť, že predmetný daňový režim už neporušuje článok 52 Zmluvy, avšak bez toho, aby sa vyslovila k spornému bodu, či predmetný režim zodpovedá rozličným pravidlám pomoci spomínaným v rozhodnutí 93/337.

238    Z toho vyplýva, že Komisia nemohla vytvoriť u žalobcov legitímnu dôveru, podľa ktorej daňový úver zavedený Norma Foral č. 22/1994 je považovaný za zlučiteľný so spoločným trhom, aj keby sa preukázalo, že je analogický daňovému úveru zavedenému daňovými opatreniami, ktoré boli predmetom rozhodnutia Komisie 93/337 a jej listu z 3. februára 1995.

239    Ani druhý žalobný dôvod teda nemožno prijať.

III –  O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 190 Zmluvy

240    Žalobcovia vo veciach T‑127/99, T‑129/99 a T‑148/99 tvrdia, že posúdenie rozličných opatrení uvedených vo výroku napadnutého rozhodnutia podľa článku 92 ods. 1 Zmluvy je nedostatočne odôvodnené.

241    Na úvod je potrebné pripomenúť, že odôvodnenie vyžadované článkom 190 Zmluvy musí byť prispôsobené povahe predmetného aktu a musia z neho jasne a nedvojzmyselne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, a to spôsobom umožňujúcim zúčastneným osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia, aby mohli chrániť svoje práva, a súdu Spoločenstva vykonať jeho preskúmanie. Z judikatúry okrem toho vyplýva, že od odôvodnenia sa nevyžaduje vymedzenie všetkých relevantných skutkových a právnych okolností, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 190 Zmluvy, sa musí posudzovať podľa jeho znenia, ale aj podľa jeho kontextu a súboru právnych predpisov, ktoré upravujú dotknutú oblasť (rozsudok Súdneho dvora z 29. februára 1996, Belgicko/Komisia, C‑56/93, Zb. s. I‑723, bod 86 a tam citovaná judikatúra).

242    Požiadavka odôvodnenia, uplatňovaná pri posúdení opatrenia ako pomoci, predpokladá uvedenie dôvodov, pre ktoré Komisia usúdila, že predmetné opatrenie patrí do pôsobnosti článku 92 ods. 1 Zmluvy (rozsudky Súdu prvého stupňa Vlaams Gewest/Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, bod 64, z 30. apríla 1998, Cityflyer Express/Komisia, T‑16/96, Zb. s. II‑757, bod 66, a CETM/Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, bod 59).

243    Po prvé žalobcovia vo veciach T‑129/99 a T‑148/99 poznamenávajú, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje definíciu trhu dotknutého štátnou pomocou, ktorá bola údajne odsúhlasená Demese. Napadnuté rozhodnutie nevysvetľuje, či dotknutým trhom je trh s elektrospotrebičmi pre domácnosti vo všeobecnosti, trh s bielou technikou, trh s chladničkami alebo iný trh. Žalobca vo veci T‑148/99 dodáva, že definícia dotknutého trhu je nevyhnutnou podmienkou na posúdenie účinkov, ktoré môže opatrenie spôsobilé na posúdenie ako štátna pomoc mať na hospodársku súťaž.

244    Žalobcovia vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 uvádzajú, že Demesa je jediný podnik, ktorý sa venuje výlučne výrobe chladničiek „no frost“. Napadnuté rozhodnutie však neberie do úvahy túto okolnosť. Žalobcovia vo veci T‑129/99 tvrdia, že trh s mrazničkami je odlišný od trhu s chladničkami.

245    Súd prvého stupňa konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (bod V.1) vyplýva, že Komisia definovala trh s chladničkami a mrazničkami v Európe ako relevantný trh. Ide o jediný trh, pretože „domácnosti majú sklony zamieňať oddelené chladničky a mrazničky s kombinovanými spotrebičmi (chladnička/mraznička)“ [neoficiálny preklad] (napadnuté rozhodnutie, bod V.1 štvrtý odsek). Bod V.1 napadnutého rozhodnutia obsahuje podrobný popis predmetného trhu, a teda zodpovedá požiadavkám článku 190 Zmluvy.

246    Po druhé žalobca vo veci T‑127/99 tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla okolnosti, ktoré ju viedli k záveru o selektívnosti daňových opatrení uvedených v článku 1 písm. d) a e). Napadnuté rozhodnutie nespresňuje, či k prisúdeniu selektívneho charakteru mechanizmu daňového úveru a zníženia základu dane prispel súbor okolností uvedených vo vzťahu k týmto opatreniam alebo či na označenie za štátnu pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy postačuje jediná z týchto okolností.

247    Tento argument treba tiež odmietnuť. Z napadnutého rozhodnutia (bod V.2.4.1 dvanásty až osemnásty odsek a bod V.2.4.2 šestnásty a sedemnásty odsek) totiž vyplýva, že existencia jedinej okolnosti, ktorá charakterizuje opatrenie ako selektívne, postačuje na vylúčenie označenia za všeobecné opatrenie.

248    Po tretie žalobcovia vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 tvrdia, že vyjadrenia Komisie, podľa ktorých sporné daňové opatrenia nie sú odôvodniteľné povahou alebo štruktúrou systému, nie sú dostatočne odôvodnené. Komisia totiž neuskutočnila žiadny rozbor tejto otázky.

249    V tomto ohľade Súd prvého stupňa konštatuje, že v bode V.2.4.2 sedemnástom odseku napadnutého rozhodnutia Komisia vysvetľuje, že ak selektívne daňové opatrenie sleduje ciele priemyselnej politiky, nemôže byť považované za súladné s povahou alebo štruktúrou predmetného daňového systému. Odôvodnenie rozhodnutia teda umožnilo žalobcom pochopiť, prečo Komisia usúdila, že daňové opatrenia uvedené v napadnutom rozhodnutí nemožno odôvodniť povahou alebo štruktúrou predmetného daňového systému.

250    Okrem toho, ako zdôrazňuje Komisia, odôvodnenie založené na povahe alebo štruktúre predmetného daňového systému predstavuje výnimku zo zásady zákazu štátnej pomoci, a preto musí byť chápané úzko. Keďže španielske orgány nepredložili počas správneho konania žiadny argument týkajúci sa súladu sporných opatrení so zásadami, ktorými sa riadi predmetný daňový systém, Komisia ani nemusela odôvodňovať svoje rozhodnutie v tomto bode (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer vo veci, ktorá viedla k rozsudku z 19. mája 1999, Taliansko/Komisia, už citované v bode 164 vyššie, bod 27).

251    Tento posledný argument je teda potrebné tiež zamietnuť.

252    Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že ani tretí žalobný dôvod nemožno prijať.

IV –  O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu

253    Žalobca vo veci T‑148/99 poznamenáva, že aj keď konanie podľa článku 93 ods. 2 Zmluvy nie je konaním, ktoré môže viesť k sankciám, zostáva skutočnosťou, že môže spôsobiť škodlivé hospodárske následky pre podniky, ktoré sú príjemcami predmetnej pomoci. S odkazom na judikatúru (rozsudky Súdneho dvora z 13. februára 1979, Hoffmann-La Roche/Komisia, 85/76, Zb. s. 461, a z 29. júna 1994, Fiskano/Komisia, C‑135/92, Zb. s. I‑2885; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. decembra 1994, Lisrestal a i./Komisia, T‑450/93, Zb. s. II‑1177, a z 19. júna 1997, Air Inter/Komisia, T‑260/94, Zb. s. II‑997) tvrdí, že Komisia mu mala oznámiť začatie konania podľa článku 93 ods. 2 Zmluvy a počas tohto konania stanoviť lehotu na včasné oboznámenie s jeho uhlom pohľadu na vecnosť uvádzaných skutočností a dovolávaných okolností, ako aj na dokumenty použité Komisiou na zdôvodnenie a podporu svojich argumentov týkajúcich sa porušenia práva Spoločenstva. Domnieva sa tiež, že mal byť osobitne vypočutý.

254    V tomto ohľade Súd prvého stupňa pripomína, že správne konanie vo veci štátnej pomoci sa začína len proti príslušnému členskému štátu. V tomto prípade je napadnuté rozhodnutie určené Španielsku a je nesporné, že jeho právo na obhajobu bolo počas správneho konania dodržané.

255    Príjemca pomoci, akým je žalobca vo veci T‑148/99, sa v správnom konaní vo veci štátnej pomoci považuje za „príslušnú stranu“ v zmysle článku 93 ods. 2 Zmluvy. „Príslušné strany“ pritom nie sú držiteľmi práva dovolávaného sa v rámci tohto žalobného dôvodu. Nemajú totiž možnosť uplatňovať právo na obhajobu priznané osobám, voči ktorým sa konanie začalo, ale len právo byť zúčastnené na správnom konaní (rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. júna 1998, British Airways a i. a British Midland Airways/Komisia, T‑371/94 a T‑394/94, Zb. s. II‑2405, body 60 a 61). V tomto ohľade majú podľa článku 93 ods. 2 Zmluvy právo predložiť pripomienky počas prieskumnej fázy uvedenej v tomto ustanovení.

256    Pritom je nesporné, že Komisia dvomi oznámeniami, ktoré boli uverejnené v úradnom vestníku (pozri body 25 a 27 vyššie), vyzvala „príslušné strany“, aby predložili pripomienky k opatreniam uvedeným v napadnutom rozhodnutí.

257    Aj keď žalobca vo veci T‑148/99 nereagoval na tieto oznámenia, treba konštatovať, že bol vyzvaný, ako každá iná dotknutá osoba, na predloženie pripomienok v rámci správneho konania. Procesné práva, ktoré žalobcovi vo veci T‑148/99 vyplývajú z článku 93 ods. 2 Zmluvy, boli teda dodržané.

258    Žalobcovia vo veci T‑129/99 sa dovolávajú porušenia svojho práva na obhajobu v spojení so skutočnosťou, že Komisia počas správneho konania neurobila žiadny odkaz na prípadné nedodržanie článku 7 písm. d) dekrétu Ekimen.

259    Treba pripomenúť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, že na zariadenia, ktoré Demesa postúpila tretím osobám, nemožno podľa článku 7 písm. d) dekrétu Ekimen poberať subvenciu na základe tohto dekrétu (napadnuté rozhodnutie, bod V.2.3 posledný odsek).

260    Keďže už bolo uvedené, že článok 1 písm. c) napadnutého rozhodnutia je potrebné zrušiť v rozsahu, v akom vylučuje tieto zariadenia z oprávnených nákladov podľa schémy pomoci Ekimen (pozri bod 138 vyššie), je tento argument bezpredmetný.

261    Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že štvrtý žalobný dôvod nie je dôvodný.

V –  O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 92 ods. 3 zmluvy

262    Po prvé žalobcovia vo veci T‑129/99 tvrdia, že Komisia neprávom odmietla považovať zložky uvedené v článku 1 písm. a) až c) napadnutého rozhodnutia za regionálnu pomoc v zmysle článku 92 ods. 3 písm. c) Zmluvy. V tejto súvislosti zdôrazňujú, že maximálna intenzita pomoci prípustná v Baskicku je 25 % EČS (napadnuté rozhodnutie, bod II.3 tretí odsek). Subvencia vo výške 25 % EHrS poskytnutá Demese zodpovedá intenzite 18,76 % EČS (napadnuté rozhodnutie, bod II.4 šiesty odsek). Za týchto podmienok subvencia vo výške 20 % EHrS, pripustená Komisiou v rámci schémy Ekimen, zodpovedá subvencii vo výške 15 % EČS, takže poskytnutie ďalšej subvencie vo výške 10 % EČS by malo byť schválené v súlade s článkom 92 ods. 3 písm. c) Zmluvy.

263    Je nutné konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí uznala, že „Vitoria‑Gasteiz sa nachádza v regióne spôsobilom na poberanie regionálnej pomoci podľa [článku 92 ods. 3 písm. c) Zmluvy]. Maximálna intenzita pomoci v Baskicku je 25 % [EČS] (35 % v prípade [MSP])“ [neoficiálny preklad] (napadnuté rozhodnutie, s. 20, druhý odsek).

264    Strop vo výške 25 % EČS stanovený Komisiou pre Baskicko však znamená len to, že Komisia vydá priaznivé rozhodnutie týkajúce sa baskickej regionálnej pomoci patriacej do pôsobnosti článku 92 ods. 3 písm. a) alebo c) Zmluvy, ktorá zachováva tento strop. Neznamená nevyhnutne, že akákoľvek individuálna pomoc poskytnutá v Baskicku, ktorá zostáva pod týmto stropom, je automaticky zlučiteľná so spoločným trhom.

265    Treba zdôrazniť, že jedinou schémou regionálnej pomoci, ktorú v tomto prípade Komisia schválila a Demesa využila, je schéma pomoci zavedená dekrétom Ekimen. No časť subvencie poskytnutej podľa tohto dekrétu Demese „má charakter novej pomoci vzhľadom na to, že nie je pokrytá vopred schválenou schémou“ (napadnuté rozhodnutie, bod V.2.3 štrnásty odsek). Iná pomoc uvedená v napadnutom rozhodnutí nie je pokrytá žiadnou všeobecnou schémou pomoci schválenou Komisiou.

266    Za týchto podmienok je namieste dospieť k záveru, že Komisia oprávnene uviedla v napadnutom rozhodnutí (strana 20, tretí a štvrtý odsek), že pomoc, ktorej zlučiteľnosť so spoločným trhom mala preskúmať, má ad hoc charakter.

267    Nie je však vylúčené, aby sa ad hoc pomoc považovala za regionálnu pomoc podľa článku 92 ods. 3 písm. a) alebo c) Zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 14. septembra 1994, Španielsko/Komisia, C‑278/92 až C‑280/92, Zb. s. I‑4103, bod 49).

268    V tejto súvislosti treba uviesť, že žalobcovia vo veci T‑129/99 sa nedomáhajú toho, aby sa na pomoc poskytnutú Demese použila výnimka stanovená článkom 92 ods. 3 písm. a) Zmluvy. Podľa týchto žalobcov Komisia neoprávnene odmietla posúdiť predmetnú pomoc ako regionálnu pomoc patriacu do pôsobnosti článku 92 ods. 3 písm. c) Zmluvy.

269    V napadnutom rozhodnutí Komisia usúdila, že pomoc poskytnutú Demese nemožno považovať za regionálnu pomoc, ktorá spĺňa podmienky stanovené článkom 92 ods. 3 písm. c) Zmluvy, z rozličných dôvodov. Najprv konštatovala nadbytočné výrobné kapacity na úrovni Spoločenstva na trhu s chladničkami/mrazničkami, ktoré viedli k reštrukturalizácii, a tá zase viedla k zníženiu kapacity alebo k presunu výroby spojenými s výrazným znížením počtu pracovných miest vnútri Spoločenstva. Pomoc poskytnutá Demese tak prispieva k zhoršovaniu situácie (napadnuté rozhodnutie, s. 20, piaty odsek). V tomto hospodárskom kontexte sa Komisia domnieva, že predmetná pomoc nevyústi do čistej tvorby pracovných miest na úrovni Spoločenstva, Španielska, a ani vnútri Baskicka a nepovedie ani k iným hospodárskym výhodám (napadnuté rozhodnutie, s. 20, šiesty odsek). Komisia dodáva, že „konštatovanie určitého priaznivého vývoja dopytu na trhu Spoločenstva počas roka 1998 nič nemení na skutočnosti, že toto odvetvie sa stále prispôsobuje nadbytočnej výrobnej kapacite Spoločenstva a uskutočňuje veľmi výrazné rušenie pracovných miest“ [neoficiálny preklad] (napadnuté rozhodnutie, s. 20, šiesty odsek). Odkazuje na zrušenie 120 pracovných miest vo výrobe chladničiek, ktoré uskutočnila skupina MCC v Baskicku z dôvodu slabej konjunktúry (napadnuté rozhodnutie, s. 20, šiesty odsek).

270    Žalobcovia vo veci T‑129/99 však spochybňujú analýzu, ktorú o tomto bode uskutočnila Komisia v napadnutom rozhodnutí a na ktorej sa zakladá jej záver o vyhlásení pomoci za nezlučiteľnú. Po prvé analýza španielskeho odvetvia elektrospotrebičov pre domácnosti uvedená v správe, ktorú vypracoval Master Cadena, najväčší distribútor v tomto odvetví v Španielsku, ukazuje, že trh s trvácnymi spotrebiteľskými tovarmi narástol v roku 1997 o 5 % v porovnaní s rokom 1996. Trh s bielou technikou takisto narástol o 5,1 % a trh s chladničkami/mrazničkami o 3,8 %. Príchod Demesy na španielsky trh mohol byť teda absorbovaný bez ťažkostí. Po druhé súbor údajov, ktoré boli zaslané Komisii, týkajúcich sa odvetvia chladničiek ukazuje, že s výnimkou Nemecka a Rakúska zaznamenal európsky trh v rozpätí rokov 1996 a 1997 významný nárast zákaziek vo výške okolo 10 % vo väčšine európskych krajín a ešte vyšší v Holandsku, Spojenom kráľovstve, Španielsku a Nórsku. Ročný priemerný nárast trhu s chladničkami je 1,7 %. Trh výrazne rastie v Škandinávii a východnej Európe. Výroba chladničiek vzrástla v Španielsku v rozpätí rokov 1995 až 1997 o 10 %.

271    Tieto informácie súhlasia s údajmi, ktoré poskytol Eurostat, a potvrdzujú, že výroba kombinovaných chladničiek v Španielsku značne narástla. Okrem toho podľa predpovedí časopisu „Consumer Europe“ mal v rozpätí rokov 1996 až 2001 vzrásť jednotkový predaj chladničiek o 10 %.

272    Na základe týchto rozličných okolností sú žalobcovia vo veci T‑129/99 presvedčení, že investícia Demesy je prospešná pre Baskicko, ktoré sa potýka s vážnymi štrukturálnymi problémami zamestnanosti a konkurencieschopnosti svojich podnikov, a že výhody poskytnuté tejto spoločnosti neovplyvňujú obchod v rámci Spoločenstva v rozsahu, ktorý by bol v rozpore so spoločným záujmom v zmysle článku 92 ods. 3 písm. c) Zmluvy. Pomoc poskytnutá Demese preto mala byť vyhlásená za zlučiteľnú so spoločným trhom v súlade s týmto ustanovením.

273    V tomto ohľade Súd prvého stupňa pripomína, že súdne preskúmanie rozhodnutia o zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom, ktoré predpokladá komplexné ekonomické posúdenie, sa musí obmedziť na overenie dodržania procesných pravidiel a pravidiel odôvodnenia, vecnej správnosti skutkových zistení, na ktorých sa zakladá sporné posúdenie, absencie zjavnej chyby v posúdení týchto skutočností alebo absencie zneužitia právomoci. Súdu prvého stupňa najmä neprislúcha nahrádzať ekonomické posúdenie autora rozhodnutia svojím vlastným posúdením (rozsudok z 29. februára 1996, Belgicko/Komisia, už citovaný v bode 241 vyššie, bod 11; rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1996, AIUFASS a AKT/Komisia, T‑380/94, Zb. s. II‑2169, bod 56).

274    Je potrebné konštatovať, že Komisia založila tvrdenia reprodukované v bode 269 vyššie na dokumentoch, ktoré všetky uviedla v napadnutom rozhodnutí (bod V.1). Žalobcovia netvrdia, že Komisia skreslila obsah týchto dokumentov.

275    Okrem toho treba konštatovať, že žiadna skutočnosť uvedená žalobcami vo veci T‑129/99 neodporuje tvrdeniu Komisie, podľa ktorého sa trh s chladničkami/mrazničkami v Spoločenstve vyznačuje nadbytočnou výrobnou kapacitou. Po prvé je namieste pripomenúť, že nadbytočnú kapacitu na trhu potvrdzuje podnikateľský plán Demesy (pozri bod 218 vyššie). Po druhé tvrdenie, podľa ktorého predaj na trhu zaznamenal nárast, neznamená nevyhnutne odstránenie nadbytočných kapacít v Európe. Komisia dokonca v napadnutom rozhodnutí uvádza, že „konštatovanie určitého priaznivého vývoja dopytu na trhu Spoločenstva počas roka 1998 nič nemení na skutočnosti, že toto odvetvie sa stále prispôsobuje nadbytočnej výrobnej kapacite Spoločenstva a uskutočňuje veľmi výrazné rušenie pracovných miest“ [neoficiálny preklad] (napadnuté rozhodnutie, s. 20, šiesty odsek).

276    Uvedení žalobcovia nepopierajú existenciu rušenia pracovných miest v predmetnom odvetví.

277    Je teda namieste záver, že tvrdenia žalobcov vo veci T‑129/99 nijako nepreukazujú, že Komisia sa dopustila zjavnej chyby v posúdení tým, že usúdila, že významná pomoc poskytnutá Demese pri príležitosti zriadenia nových výrobných kapacít na trhu s chladničkami/mrazničkami je nezlučiteľná so spoločným trhom.

278    Piaty žalobný dôvod teda takisto nie je dôvodný.

 O návrhu na predloženie dokumentov týkajúcich sa prijatia napadnutého rozhodnutia

279    Žalobcovia vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 navrhujú, aby sa Komisii nariadilo predloženie jej interných dokumentov týkajúcich sa prijatia napadnutého rozhodnutia. Vo veci T‑129/99 žalobcovia navrhujú sprístupnenie celého spisu zo správneho konania, ktoré vyústilo do napadnutého rozhodnutia.

280    Je však nutné konštatovať, že žalobcovia nepredložili žiadnu indíciu dôkaznej povahy, že listiny, ktorých sprístupnenie požadujú, sú potrebné na ich argumentáciu alebo na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia.

281    Za týchto podmienok treba návrhy na predloženie dokumentov zamietnuť (pozri v tomto zmysle rozsudok Cityflyer Express/Komisia, už citovaný v bode 242 vyššie, body 102 až 106).

 O trovách

282    Podľa článku 87 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa môže tento súd rozdeliť náhradu trov konania medzi účastníkov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci mali úspech len v časti predmetu konania. Keďže žalobcovia a Komisia mali úspech len v časti svojich návrhov, je opodstatnené rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje trovy konania.

283    V súlade s článkom 87 ods. 4 posledným pododsekom rokovacieho poriadku je opodstatnené rozhodnúť tak, že vedľajší účastníci konania znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (tretia rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Vo veci T‑129/99 je žaloba neprípustná v rozsahu, v akom požaduje zrušenie článku 1 písm. d) a e) rozhodnutia Komisie 1999/718/ES z 24. februára 1999 o štátnej pomoci realizovanej Španielskom v prospech Daewoo Electronics Manufacturing ESpaña SA (Demesa) a článku 2 ods. 1 písm. b) rovnakého rozhodnutia.

2.      Vo veciach T‑129/99 a T‑148/99 sa článok 1 písm. a) rozhodnutia 1999/718 zrušuje.

3.      Vo veciach T‑129/99 a T‑148/99 sa článok 1 písm. b) rozhodnutia 1999/718 zrušuje.

4.      Vo veciach T‑129/99 a T‑148/99 sa článok 1 písm. c) rozhodnutia 1999/718 zrušuje v rozsahu, v akom vylučuje zariadenia ohodnotené na 1 803 036,31 eur z oprávnených nákladov podľa schémy pomoci Ekimen.

5.      Vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 sa článok 1 písm. e) rozhodnutia 1999/718 zrušuje.

6.      Vo veciach T‑129/99 a T‑148/99 sa článok 2 ods. 1 písm. a) rozhodnutia 1999/718 zrušuje v rozsahu, v akom odkazuje na článok 1 písm. a) a b) rovnakého rozhodnutia a v rozsahu, v akom nariaďuje Španielskemu kráľovstvu vymôcť od Demesy pomoc týkajúcu sa zrušenej časti článku 1 písm. c) rovnakého rozhodnutia.

7.      Vo veciach T‑127/99 a T‑148/99 sa článok 2 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 1999/718 zrušuje v rozsahu, v akom odkazuje na článok 1 písm. e) rovnakého rozhodnutia.

8.      V zostávajúcej časti sa žaloby zamietajú.

9.      Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Azizi Lenaerts Tiili

Moura Ramos       Jaeger

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. marca 2002.

Tajomník       Predseda komory

H. Jung       M. Jaeger

* Jazyk konania: španielčina.