NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
DÁMASO RUIZ‑JARABO COLOMER
prednesené 8. apríla 2008 1(1)
Vec C‑297/07
Staatsanwaltschaft Regensburg
proti
Klausovi Bourquainovi
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Landgericht Regensburg (Nemecko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 35 EÚ – Schengenské acquis – Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda – Výklad článku 54 – Zásada ne bis in idem – Odsúdenie v konaní proti ušlému – Právoplatnosť rozhodnutej veci – Podmienka nevykonania trestu“
I – Úvod
1. V priebehu posledných piatich rokov Súdny dvor spresnil trochu nejasné obrysy zásady ne bis in idem v judikatúre,(2) ku ktorej som mal tú česť prispieť(3) a ktorej poslanie mať všeobecný charakter nie je vôbec zastreté osobitnými znakmi každého konkrétneho prípadu.
2. Podobne ako pri pozorovaní obrazu, aj celkové posúdenie vyžaduje zaujať určitý odstup od objektu, aby sme sa vyhli nebezpečenstvu, že naša očná sietnica zachytí len obrysy, štruktúru a masu farieb bez toho, aby sme pochopili celkový význam diela.
3. To môže byť neraz obzvlášť ťažké, ako v tejto veci, ktorá vznikla čiastočne na základe paradoxného konania osoby, ktorá sa pri zabezpečení osobného prospechu dovoláva svojho vlastného odsúdenia na trest smrti,(4) uloženého pred 47 rokmi, aby sa mohla uplatniť zásada ne bis in idem. V tom spočíva lesk a bieda práva.
II – Právny rámec
A – Schengenské acquis
4. Tento súhrn právnych predpisov obsahuje:
a) dohodu uzavretú 14. júna 1985 v luxemburskej obci, podľa ktorej dostala názov, medzi štátmi Hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovou republikou Nemecko a Francúzskou republikou o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach;(5)
b) Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, podpísaný 19. júna 1990(6) (ďalej len „dohovor“), ktorý ustanovuje opatrenia na spoluprácu s cieľom neutralizovať zrušenie týchto kontrol;
c) protokoly a nástroje pristúpenia iných členských štátov, vyhlásenia a akty prijaté výkonným výborom zriadeným dohovorom, ako aj vyhlásenia a akty prijaté orgánmi, ktorým výkonný výbor zveruje rozhodovaciu právomoc.(7)
5. Protokol (č. 2) pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „protokol“) dopĺňa v rámci Únie opísaný súhrn právnych predpisov; podľa článku 2 ods. 1 prvého pododseku sa od dátumu nadobudnutia platnosti Amsterdamskej zmluvy (1. máj 1999) uplatňuje v trinástich členských štátoch uvedených v článku 1.(8)
6. Rozhodnutie Rady 2007/801/ES zo 6. decembra 2007(9) výrazne rozšírilo územný rozsah schengenského acquis, keď vyhlásilo jeho ustanovenia za úplne uplatniteľné v Českej republike, Estónskej republike, Lotyšskej republike, Litovskej republike, Maďarskej republike, Maltskej republike, Poľskej republike, Slovinskej republike a Slovenskej republike.
7. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska(10) a Írska republika(11) sa k tomuto spoločnému projektu úplne nepripojili a zvolili si účasť vo forme pristúpenia k určitým ustanoveniam.
8. Od svojho vstupu do Európskej únie sú Cyperská republika,(12) Bulharská republika a Rumunsko(13) viazané uvedeným súborom právnych noriem, ale bude treba zásah Rady, aby sa overilo, či sú splnené podmienky, ktoré sú nevyhnutné na ich uplatnenie.
9. Pokiaľ ide o nečlenské štáty Európskej únie, článok 6 protokolu ukladá povinnosť Islandskej republike a Nórskemu kráľovstvu uplatňovať a rozvíjať schengenské acquis, ktoré sa uplatňuje v týchto krajinách od 25. marca 2001.(14) Okrem toho existuje Dohoda o pridružení so Švajčiarskom o vykonávaní, uplatňovaní a vývoji schengenského acquis(15) a je pravdepodobné, že k nej na základe návrhu rozhodnutia vypracovaného Radou(16) pristúpi Lichtenštajnské kniežatstvo.
10. Podľa preambuly protokolu jeho cieľom je rozvoj európskej integrácie, aby sa umožnil rýchlejší rozvoj Európskej únie v oblasti slobody, bezpečnosti a práva.
11. Na základe článku 2 ods. 1 druhého pododseku protokolu Rada prijala 20. mája 1999 rozhodnutia 1999/435/ES a 1999/436/ES o určení schengenského acquis na účely stanovenia právneho základu pre všetky ustanovenia alebo rozhodnutia, ktoré tvoria toto acquis, v súlade s ustanoveniami Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a Zmluvy o Európskej únii.(17)
B – Konkrétne zásada ne bis in idem
12. Hlava III dohovoru, nazvaná „Polícia a bezpečnosť“, sa začína kapitolou s názvom „Policajná spolupráca“ (články 39 až 47) a pokračuje ďalšou kapitolou, ktorá sa nazýva „Právna pomoc v trestných veciach“ (články 48 až 53).
13. Tretia kapitola, nazvaná „Zákaz dvojitého trestu“, je zložená z článkov 54 až 58, ktorých právnym základom sú podľa článku 2 a prílohy A spomínaného rozhodnutia 1999/436 články 34 EÚ a 31 EÚ.
14. Článok 54 ustanovuje:
„Osoba právoplatne odsúdená [alebo oslobodená spod obžaloby – neoficiálny preklad] jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva, alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.“
C – Francúzske právo
15. Súhlasím s úvahami niektorých, ktorí sa zúčastnili na tejto diskusii o prejudiciálnej otázke,(18) o chudobnom počte informácií obsiahnutých vo vnútroštátnom uznesení, ktorým bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, o presnom obsahu uplatniteľných francúzskych ustanovení.(19)
16. Článok 120 code français de justice militaire (francúzsky vojenský trestný zákonník)(20) umožňoval obžalovanému neprítomnému na pojednávaní podať odpor proti rozsudku v lehote piatich dní od doručenia rozsudku a v prípade koniec koncov zvyčajnom v konaniach proti ušlým osobám, keď doručenie nebolo isté, umožňoval odsúdenému podať odpor, pokiaľ trest nebol premlčaný.
17. Code de procédure pénale (trestný poriadok)(21) stanovoval, čo sa týka zločinov, lehotu na premlčanie trestu dvadsať rokov od jeho uloženia.(22)
18. Zo spoločného skúmania týchto noriem vyplýva, že rozsudok vyhlásený v konaní proti ušlému, v prípade ktorého nie je preukázané jeho doručenie,(23) sa stane nezmeniteľným(24) po dvadsiatich rokoch od jeho vyhlásenia, avšak s tým, že v prejednávanej veci sa premlčacia lehota zhoduje s lehotou na podanie návrhu na obnovu konania.(25)
III – Skutkové okolnosti, spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
19. Dňa 26. januára 1961 bol pán Klaus Bourquain, nemecký štátny príslušník, ktorý slúžil vo francúzskej cudzineckej légii,(26) odsúdený na trest smrti v konaní proti ušlému po tom, ako ho Tribunal permanent des forces armées de la zone est constantinoise (Stály súd ozbrojených síl zóny východného Constantinu) v Bône uznal svojím rozsudkom za vinného zo spáchania trestného činu vraždy.(27)
20. Na základe uplatnenia v tom čase platného francúzskeho trestného zákona tento súd považoval za preukázané, že 4. mája 1960 počas dezercie na hranici medzi Alžírskom a Tuniskom v oblasti El Tarf(28) pán Bourquain usmrtil zastrelením iného vojaka cudzineckej légie, tiež nemeckého štátneho príslušníka, ktorý mu chcel zabrániť v dezercii.
21. Keďže utiekol do Nemeckej demokratickej republiky, odsúdený sa nikdy nedostavil pred súd a trest nebol nikdy vykonaný, aj keď majetok odsúdeného bol zaistený na účely zabezpečenia náhrady trov konania.
22. Iné trestné konania neboli začaté proti pánovi Bourquainovi ani vo Francúzsku, ani v Alžírsku; naproti tomu úrady Spolkovej republiky Nemecko v roku 1962 vydali naňho zatykač adresovaný Nemeckej demokratickej republike, ktorá ho zamietla.
23. V roku 2002 Staatsanwaltschaft Regensburg (prokuratúra v Regensburgu) vykonala úkony na účely odsúdenia pána Bourquaina v Nemecku za tie isté skutky.
24. V tom čase však už nebolo možné vykonať vo Francúzsku trest uložený rozsudkom z 26. januára 1961: 1. v roku 1968 totiž boli v tejto krajine amnestované(29) trestné činy, ktoré spáchali príslušníci armády počas udalostí v Alžírsku; 2. v roku 1981 došlo k premlčaniu tohto trestu a 3. v tom istom roku bol zrušený trest smrti.(30)
25. Za týchto okolností si Landgericht Regensburg vyžiadal písomný znalecký posudok od Max‑Planck‑Institut für ausländisches und internationales Strafrecht (Inštitútu Maxa Plancka pre zahraničné a medzinárodné trestné právo), ktorý sa domnieval, že napriek nemožnosti okamžitého vykonania rozsudku z dôvodu osobitostí francúzskeho práva rozsudok vyhlásený v konaní proti ušlému formálne aj materiálne nadobudol právoplatnosť rozhodnutej veci, čo bráni začatiu nového trestného konania.
26. Okrem toho si uvedený súd vyžiadal od francúzskeho ministère de la Justice (ministerstvo spravodlivosti) na základe článku 57 dohovoru vyjadrenie, či francúzske úrady zastávali názor, že podľa článku 54 dohovoru rozsudok z 26. januára 1961 bráni začatiu nového konania v Nemecku.
27. Prokurátor parížskeho Tribunal aux armées sa domnieval, že zásada ne bis in idem nie je uplatniteľná, a potvrdil, že rozsudok nadobudol právoplatnosť rozhodnutej veci, že je nezmeniteľný od roku 1981 a že už nemôže byť vykonaný vo Francúzsku, keďže trest bol premlčaný.(31)
28. Tieto rozdielne názory utvrdzujú pochybnosť Landgericht Regensburg, ktorý sa vo svojom uznesení zameriava na určenie toho, či článok 54 dohovoru vyžaduje, aby bol trest v niektorom momente vykonateľný. Podľa úvahy vnútroštátneho súdu právo žiadať o začatie nového konania počas plynutia premlčacej lehoty(32) má za následok, že trest môže byť vykonaný až po uplynutí tejto lehoty, čo je presne vtedy, keď nastane premlčanie trestu.(33)
29. Preto Landgericht Regensburg prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Platí zákaz stíhať osobu právoplatne odsúdenú jednou zmluvnou stranou dohovoru inou zmluvnou stranou dohovoru za ten istý čin, ak trest uložený tejto osobe nemohol byť podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vyhlásený, nikdy vykonaný?“
IV – Konanie pred Súdnym dvorom
30. Vnútroštátne rozhodnutie bolo zapísané v kancelárii Súdneho dvora 21. júna 2007.
31. V lehote stanovenej v článku 23 Štatútu Súdneho dvora ES predložili pripomienky pán Bourquain, Komisia Európskych spoločenstiev, ako aj česká, maďarská, holandská a portugalská vláda.
32. Podľa toho, ako som bol informovaný 27. februára 2008, po všeobecnej schôdzi z 19. februára, lehota na podanie žiadosti o nariadenie pojednávania uplynula 25. februára, a teda nič nebránilo tomu, aby boli prednesené návrhy.
V – Rozbor prejudiciálnej otázky
A – Úvodné pripomienky o ne bis in idem v schengenskom acquis
1. Dva prejavy zásady
33. Súdny dvor nepriznáva zásade ne bis in idem rovnaké dôsledky v oblasti hospodárskej súťaže(34) alebo v oblasti „tretieho piliera“ Európskej únie: ak aj potvrdil zákaz dvojitého trestu v týchto dvoch oblastiach, len v druhej(35) rozširuje uplatnenie zásady na možnosť byť za ten istý skutok stíhaný dvakrát (nemo debet bis vexari pro una et eadem causa).
34. Úplné uznanie zahraničných rozsudkov v trestnej oblasti predstavovalo skutočnú výzvu pre právo Spoločenstva a Súdny dvor bez vyhýbania sa zodpovednosti vyhlásil, pokiaľ ide o voľný pohyb osôb, že článok 54 dohovoru zaručuje výkon tejto základnej slobody osobám, ktoré boli právoplatne odsúdené alebo oslobodené spod obžaloby, bez toho, aby sa obávali nových trestných stíhaní za rovnaké činy, o ktorých sa už rozhodlo.(36)
2. Tradičné základy tejto zásady
35. Článok 54 dohovoru bráni tomu, aby bol niekto za rovnaké protiprávne konanie trestne stíhaný, prípadne odsúdený viackrát, pokiaľ táto kumulácia stíhaní a sankcií má za neprípustný následok opakovaný výkon ius puniendi.(37)
36. Právna istota zaručuje obžalovanému v trestnom konaní, že nebude dvakrát súdený za to isté konanie, ak bol oslobodený, a že mu nebude uložený nový trest, ak bol odsúdený.
37. Nakoniec nemožno prehliadnuť podpornú funkciu proporcionality, ktorú zohráva spravodlivosť, ktorá zakazuje kumuláciu trestov;(38) ak totiž – popri opätovnom začlenení(39) – každý trest sleduje dvojaký cieľ, trestajúci a odstrašujúci, tým, že trestá konanie jedných a odrádza možných páchateľov trestných činov od protiprávneho konania, musí tiež zabezpečovať vyváženie týchto cieľov zabezpečením spravodlivej rovnováhy, aby trestal predmetné protiprávne konanie a zároveň slúžil ako príklad.
38. Na záver ako štrukturálna požiadavka právneho systému zákonnosť ne bis in idem je založená na rešpektovaní res iudicata.
3. Najnovší vývoj tejto zásady
a) Od dôvery medzi štátmi…
39. Tento pojem, ktorý je ešte novinkou pri formovaní európskeho trestného súdnictva, stojí v pozadí zásady vzájomného uznávania(40) uvedenej v bode 33 záverov Európskej rady zo zasadania v Tampere zo 16. októbra 1999.(41)
40. Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi(42) v odôvodnení č. 10 priamo predpokladá vysokú mieru dôvery medzi členskými štátmi.
41. To všetko dáva tušiť, že Súdny dvor nebude váhať s tým, aby sa vyslovil, hneď ako to bude možné,(43) tak, že zdôrazní dôležitosť vzájomnej dôvery ako základnej podmienky uplatnenia článku 54 dohovoru, podľa ktorého každý z členských štátov musí akceptovať spôsob, akým sa uplatňuje trestné právo v iných členských štátoch, aj keď uplatnenie jeho práva vedie k odlišnému výsledku; inak povedané, z hľadiska účinkov sa opodstatnenie vzájomnej dôvery zafarbuje utilitarizmom, ktorý vychádza zo zásady vzájomného uznávania.
42. Aj keď toto jasné stanovisko Súdneho dvora uľahčuje riešenie niektorých vecí, nie je dostatočné v iných prípadoch, najmä preto, lebo systém posilnenej spolupráce poskytuje jednotlivým vnútroštátnym súdom prvoradú úlohu, ktorá vyžaduje veľké nadanie v oblasti výkladu.(44)
43. Primeraným prostriedkom, ako prekonať nejasné situácie, by mohla byť harmonizácia(45) trestného práva hmotného a procesného členských štátov, keďže je pravda, že zdržanlivosť pri prijatí rozhodnutí v tejto oblasti právneho poriadku sa obvykle stratí po zistení, že trestné rozhodnutia vydané v inom štáte vykazujú zhodné záruky.
44. Zatiaľ zásada ne bis in idem naďalej nesie vlajku vzájomnej dôvery, pretože nezávisle od toho, či sa zbližovanie stane jedného dňa skutočnosťou, článok 54 dohovoru nezávisí od zbližovania právnych predpisov štátov v trestnej oblasti,(46) naopak, neexistencia zbližovania ešte viac posilňuje jej význam.
45. Ak každý štát musí predpokladať, že určité podmienky, najmä v oblasti základných práv, dodržiavajú všetky ostatné štáty, skúsenosť ukazuje, že vzájomná dôvera je normatívna zásada, ktorá sústreďuje pravidlá výkladu povinností týkajúcich sa „tretieho piliera“ a zohráva úlohu blízku úlohe lojálnej spolupráce.(47)
46. Hoci vzájomné uznávanie má svoj zdroj v abstraktnom poli spolupráce medzi štátmi, zhmotňuje sa v tom najkonkrétnejšom z individuálnych záruk(48) a vedie k overeniu zvyčajných štandardov v oblasti subjektívnych práv, v ktorej jeho zvyčajné používanie orgánmi aplikujúcimi právo zvyšuje pravdepodobnosť, že sa dospeje k spoločnému pochopeniu.
b) … k uznaniu subjektívneho práva jednotlivca
47. Napriek dosiahnutému pokroku oddelenie hlavných slobôd (akou je voľný pohyb) od zákazu trestného stíhania alebo trestania „dvakrát za ten istý skutok“ si vyžaduje ešte vynaloženie obrovského úsilia, pričom jeho odôvodnenie sa vníma z hľadiska stupňa integrácie dosiahnutej v Európskej únii, ktorá chápe občana ako nositeľa subjektívnych práv a ako subjekt, ktorému v konečnom dôsledku plynú výhody z týchto noriem.(49)
48. Nevidím však nijakú prekážku v doplnení pravidiel (bez toho, aby boli nahradené) spolupráce medzi štátmi vybudovanej na vzájomnej dôvere o chápanie, ktoré smeruje k uplatňovaniu základných práv ako východiskového bodu,(50) pretože zásada ne bis in idem sa zdá byť vyjadrením súdnej ochrany proti ius puniendi, odvodenej od práva na riadny a spravodlivý proces,(51) a ako taká je zakotvená v ústavách viacerých štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Schengenskej dohody.(52)
49. Do tej miery, v akej nadobúda svoj skutočný normatívny význam v súvislosti s vytvorením subjektívneho práva na jednotné zaobchádzanie v rámci trestania,(53) pravidlo ne bis in idem je zakotvené v pevnom základe, ktorý prispieva k prekonaniu slabostí(54) určitých inštitútov, akým je premlčanie, prekážka rozhodnutej veci alebo mnohé teórie proporcionality, ktoré neumožňuje uspokojivým spôsobom vyriešiť iba odkaz na vzájomnú dôveru medzi štátmi.(55)
50. Tento obzor sa vyjasňuje pri samostatnom vyhlásení ne bis in idem v Charte základných práv Európskej únie,(56) ktorej článok 50 stanovuje, že „nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom“.
51. Medzi rôznymi aspektmi základných práv treba priznať osobitný význam ich hraniciam a výnimkám zo vzájomného uznávania,(57) za podmienky, že zodpovedajú spoločným zásadám všetkých členských štátov.(58)
B – Pojem „právoplatný rozsudok“
52. Znenie otázky, ktorú položil Landgericht Regensburg, ukazuje, že jeho problém je jednoducho problém významu článku 54 dohovoru, ktorý zakazuje opätovne trestne stíhať za ten istý skutok, keď v prípade odsúdenia trest „už nemôže byť vykonaný“.
53. Treba však najskôr skúmať, či rozsudok vyhlásený v konaní proti ušlému je „právoplatným rozsudkom“ v zmysle už citovaného ustanovenia so zreteľom na okamžitú nemožnosť vykonania sankcie uloženej rozsudkom a vzhľadom na procesnú požiadavku začať nové konanie, ak ušlý bol nájdený.
1. Jeho výklad
54. Už citovaný rozsudok Kretzinger z 18. júla 2007 sa vyhol tejto diskusii,(59) keď v bode 67 uviedol, že nie je „potrebné skúmať, či sa má na rozsudok pre zmeškanie, ktorého vykonateľnosť môže podliehať podmienkam podľa článku 5 bodu 1 rámcového rozhodnutia, hľadieť ako na rozhodnutie, ktorým bola osoba ‚právoplatne odsúdená‘ v zmysle článku 54 DVSD“.
55. Súdny dvor sa však stotožnil so širokým kritériom, ktoré potvrdzuje nutnosť rešpektovať v rámci Európskej únie rozhodnutie, ktorým sa končí procesné postavenie obvineného na základe právnej úpravy štátu, v ktorom bolo trestné stíhanie začaté.
56. Takto zahrnul do pojmu právoplatný rozsudok zastavenie trestného konania prokurátorom pri odložení veci bez rozhodnutia súdu (vec Gözütok a Brügge), ako aj rozhodnutia, ktorými sa právoplatne oslobodzuje obžalovaný spod obžaloby, či už pre nedostatok dôkazov (vec Van Straaten), alebo z dôvodu premlčania trestného činu (vec Gasparini a i.).
57. Okrem toho, aj keď rôzne jazykové znenia článku 54 dohovoru vykazujú odchýlky,(60) teleologický dôvod, prečo treba podporovať pohyb osôb, jednoznačne patrí do oblasti slobody, bezpečnosti a práva, ktorej vytvorenie by bolo ohrozené, keby procesné zvláštnosti vnútroštátnych právnych úprav neumožňovali veľkorysé chápanie inštitútu právoplatného rozsudku.
58. V ideálnom prípade res iudicata(61) priznáva rozsudku právny stav, ktorý nemožno žiadnym spôsobom zmeniť, pretože buď ho nemožno napadnúť nijakým opravným prostriedkom, alebo takýto opravný prostriedok nebol podaný v zákonnej lehote.(62)
2. Rozsudok vyhlásený v konaní proti ušlému
59. Rozdiely v koncepcii medzi štátmi, pokiaľ ide o pojem súdne rozhodnutie vyhlásené in absentia, sú prekážkou plynulej spolupráce v trestnej oblasti, čo mimochodom zdôraznili nedávne iniciatívy,(63) ktoré sa snažia o určité zjednotenie prostredníctvom vymedzenia kritérií v spoločných pravidlách smerujúcich k obmedzeniu týchto rozdielov.
60. V prejednávanej veci by prípadný ďalší rozsudok so zreteľom na článok 54 dohovoru zjavne narušil „právoplatný“ charakter rozsudku súdu v Bône.
61. Pochybnosť však bola dočasná, pretože ako uvádza prokurátor parížskeho Tribunal aux armées, rozsudok nadobudol právoplatnosť v roku 1981, to znamená pred začatím konania v Nemecku, a toto vyhlásenie(64) nemožno spochybniť na úrovni práva Spoločenstva.
62. Súdny dvor si však musí byť vedomý toho, že článok 54 dohovoru nevyžaduje, aby rozsudok nadobudol právoplatnosť pri svojom vyhlásení, lebo stačí, ak je táto podmienka splnená pri začatí druhého konania;(65) v prípade pána Bourquaina sa druhé konanie začalo v roku 2002, keď rozhodnutie vojenského súdu už nadobudlo právoplatnosť v zmysle francúzskej právnej úpravy.
63. Navyše v súlade s rôznymi právnymi nástrojmi(66) prítomnosť obžalovaného počas trestného konania umožňuje uplatniť jeho obhajobu a vykonať právo na spravodlivé súdne konanie;(67) okrem iného aj rámcové rozhodnutie 2002/584(68) umožňuje v prípade, že štát sa usiluje o výkon trestu uloženého v neprítomnosti, vyžadovať od tohto štátu dostatočné záruky, že odsúdený sa bude môcť domáhať začatia nového konania, v ktorom mu budú zaručené jeho základné práva.
64. Premeniť túto záruku poskytovanú obvinenému na podmienku, ktorá ruší uplatnenie iných práv, by viedlo k absurdnej situácii, ku ktorej by došlo v prípade uplatnenia zásady ne bis in idem iba na rozhodnutia, v prípade ktorých je obnova konania v prospech obvineného vylúčená.
65. Z vyššie uvedených dôvodov treba považovať odsudzujúci rozsudok vyhlásený v neprítomnosti za „právoplatný“ na účely uplatnenia článku 54 dohovoru.
C – Podmienka „nevykonania trestu“
66. V tejto právnej veci sa všetci zhodujú na tom, že v čase začatia konania v Nemecku nebol trest vykonateľný vo Francúzsku, pretože okrem jeho premlčania bol v tejto krajine zrušený trest smrti a predtým bol ešte k tomu vydaný zákon o amnestii, ktorý sa vzťahuje na udalosti v Alžírsku.
67. Otázka Landgericht Regensburg sa však zameriava na určenie toho, či prekážka výkonu trestu musí nastať až po jeho uložení, pričom tento názor zastáva maďarská vláda s poukázaním na to, že článok 54 dohovoru pripúšťa, aby prekážky nastali neskôr, ale nezaoberá sa situáciou, keď trest nemožno vykonať od okamihu vyhlásenia rozsudku, ako je to v tejto veci, v ktorej požiadavka na nové konanie, nevyhnutné na vykonanie trestu, bola nesplniteľná vzhľadom na nedostavenie sa pána Bourquaina na súd.
68. Uvedená vláda vychádza z textu „už nemôže byť vykonaný“ uvedeného v článku 54 preto, aby z neho vyvodila a contrario, že trest mal byť vykonateľný skôr.
69. Toto tvrdenie sa nezdá byť presvedčivé, pretože zmysel slov nepredstavuje vždy primerané východisko, ako to Súdny dvor niekoľkokrát zdôraznil;(69) okrem toho podľa môjho názoru stručnosť výrazu poukazuje iba na to, že trest sa stáva vykonateľným v čase, keď sa chce začať nové konanie, a nie predtým, čím sa zachováva potrebný účinok normy.
70. Článok 54 sa však týka vnútroštátnych trestnoprávnych noriem, ktoré so zreteľom na svoju povahu ultima ratio nepripúšťajú žiaden extenzívny výklad(70) nezlučiteľný so zásadou zákonnosti(71) platnou v spoločných tradíciách štátov a výslovne(72) zakotvenou v práve Spoločenstva.(73)
71. Bez toho, aby boli dotknuté vyššie uvedené pripomienky, nie je nezaujímavá úvaha holandskej vlády o tom, že je ťažké si predstaviť, že by právoplatný rozsudok ukladal nevykonateľné tresty.(74)
72. Osobitnú pozornosť treba venovať správnemu hodnoteniu dosahu tohto ustanovenia, ktoré vychádza z vykonateľnosti trestu, a nie rozsudku.
73. S touto výhradou treba rozlišovať medzi právoplatným rozsudkom a vykonateľným rozsudkom;(75) pokiaľ totiž francúzska právna úprava neumožňuje vykonanie trestu bez začatia nového konania, nijako nemá vplyv na hodnotu rozsudku ako právneho dokladu, ktorý ipso iure má vplyv na osobu a majetok obžalovaného, čo potvrdzuje tak overenie zodpovednosti pána Bourquaina v novom konaní, pokiaľ by bol nájdený, ako aj zaistenie jeho majetku.
74. Súbežne by sa trest stal vykonateľným po odstránení procesnej prekážky, ktorá ho zbavuje praktického významu, čo sa koniec koncov nedotýka jeho vnútornej platnosti,(76) ktorú treba odlišovať od jeho účinnosti.
75. Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor podal výklad článku 54 dohovoru v tom zmysle, že sa tiež uplatňuje na trest uložený právoplatným rozsudkom, ktorý z dôvodu procesných zvláštností vnútroštátneho práva nikdy nemohol byť vykonaný.
D – O amnestii, o ne bis in idem a o ich rôznych povahách
76. Pokiaľ sa nezaoberám spôsobom, akým zrušenie trestu smrti a premlčanie trestu bráni výkonu rozsudku súdu v Bône, tak to nie je preto, aby som sa vyhol tejto problematike, ale preto, lebo takéto skúmanie považujem za zbytočné a nevhodné jednak pre jasnosť odpovede a jednak z dôvodu rešpektovania výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu.
77. Opatrnosť však núti zvážiť, hoc aj stručne, dôsledky amnestie so zreteľom na rozdielnosti podôb, ktoré tento výnimočný prejav zhovievavosti vykazuje v rôznych právnych systémoch.
78. Druhý dodatkový protokol k Ženevskému dohovoru(77) spája amnestiu s pojmom „nastolenie mieru a zmierenia po obdobiach nepokojov, ku ktorým došlo počas násilných stretov vnútri určitého spoločenstva“.
79. Ide tu o upokojenie emócií, ktoré majú svoju presnú príčinu a boli vyvolané udalosťami kolektívnej povahy, ktoré rozdelili obyvateľstvo politicky i sociálne.
80. Táto terminológia sa v širšom zmysle(78) zameriava na všetky opatrenia, ktoré majú povahu odpustenia alebo zníženia trestu vrátane milosti;(79) v iných koncepciách sa zameriava výlučne na rozhodnutia prijaté parlamentom v zákonodarnom konaní.
81. Napriek existujúcim rozdielom, pokiaľ ide o tieto opatrenia zhovievavosti, v Európe z hľadiska rôznych kritérií, ako sú ich typológia, cieľ, alebo dokonca povaha trestných činov, ktoré môžu byť ich predmetom,(80) účinkom všetkých týchto opatrení je schopnosť zrušiť ius puniendi vo všetkých štátoch a dospieť k tomu, že mimosúdne orgány zrušia účinky trestného rozsudku.(81)
82. Všetky tieto opatrenia zhovievavosti napriek odlišnosti myšlienok, ktoré za nimi stoja, ale na základe jednoty cieľov, ktorým slúžia, zodpovedajú ako celok skutočným prejavom politickej vôle vychádzajúcej zo zásady vhodnosti, ktoré majú korene vo zvrchovanosti štátov pri riešení ich vnútorných konfliktov.
83. Vzájomná dôvera by sa nemala v oblasti zásady ne bis in idem platnej v Spoločenstve vzťahovať na prípady, keď trest nie je vykonaný z dôvodu uplatnenia možnosti týchto výnimočných právomocí vnútroštátnych orgánov, pretože vtedy logika vzájomného uznávania prestáva pôsobiť v oblasti sudcovského uplatňovania zákonov a dochádza k jej zneužitiu z výrazne sociologických alebo politických dôvodov.
84. Nie náhodou rámcové rozhodnutie o európskom zatykači označuje amnestiu za jeden z povinných dôvodov jeho nevykonania, ak dožiadaný štát má právomoc stíhať trestný čin podľa svojho vlastného trestného práva (článok 3 ods. 1).
85. Ani z hľadiska základných práv amnestia neumožňuje odôvodniť nevykonanie trestu na základe uplatnenia zásady ne bis in idem; totiž nezávisle od toho, že sa môže stať nebezpečným nástrojom na vykonanie týchto práv,(82) nutné je ešte raz konštatovať existenciu dvoch rôznych aspektov. Je pravda, že amnestia nevychádza z hodnôt, ktoré stelesňujú základné práva, a uplatňuje sa v rámci takých vágnych a náhodných parametrov, že uniká akémukoľvek kritériu právnej racionality a vylučuje akúkoľvek možnosť súdnej kontroly.(83)
VI – Návrh
86. Z týchto dôvodov navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na prejudiciálnu otázku takto:
Článok 54 dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, podpísaného 19. júna 1990, sa má vykladať v tom zmysle, že osoba, ktorá je právoplatne odsúdená v jednom štáte, nemôže byť trestne stíhaná v inom štáte za ten istý čin, keď na základe práva štátu, kde bola odsúdená, trest, ktorý jej bol uložený, nemohol byť nikdy vykonaný.