Language of document : ECLI:EU:C:2013:352

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PEDRO CRUZ VILLALÓN

prednesené 30. mája 2013 (1)

Vec C‑85/12

Société Landsbanki Islands HF

proti

Kepler Capital Markets SA,

Frédéricovi Girauxovi

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Cour de cassation (Francúzsko)]

„Sloboda usadiť sa – Úverové inštitúcie – Smernica 2001/24/ES – Podmienky prijímania reorganizačných opatrení a opatrení na likvidáciu týkajúcich sa úverových inštitúcií – Orgány oprávnené prijímať tieto opatrenia – Zákon s osobitnou pôsobnosťou – Rovnosť zaobchádzania – Súdna ochrana – Lex fori – Lex concursus“





1.        V kontexte zrútenia sa finančného systému, ku ktorému došlo na Islande v rámci medzinárodnej finančnej krízy, ktorá sa začala v roku 2008, islandský parlament prijal súbor reorganizačných opatrení týkajúcich sa rôznych finančných inštitúcií so sídlom na Islande, pričom jedno z týchto opatrení, ktoré bolo založené na smernici 2001/24/ES,(2) smerovalo proti dvom zaisťovacím opatreniam, o ktorých vo Francúzsku rozhodli súdy tohto členského štátu. Cour de cassation sa v podstate pýta, či sa na uvedené reorganizačné opatrenia – aj keď boli prijaté zákonodarnou mocou – vzťahuje smernica, ktorej cieľom je zaručiť vzájomné uznávanie reorganizačných opatrení a opatrení na likvidáciu prijatých správnymi a súdnymi orgánmi.

2.        Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka typického prípadu ťažkostí, ktoré môžu za určitých okolností vyplynúť z toho, že v práve Únie sa použijú určité základné pojmy vnútroštátneho práva. Ako uvediem ďalej, okrem foriem a názvov je v týchto prípadoch potrebné venovať pozornosť obsahu a najmä cieľom, ktoré sledujú tieto pojmy jednak v práve Únie a jednak v právnych poriadkoch členských štátov. Z tohto cieľa spočívajúceho v prispôsobení vnútroštátnych pojmov kontextu Únie treba vychádzať aj pri riešení ťažkostí, ktoré v prejednávanom prípade vyvoláva výklad smernice, ktorá – tak ako smernica 2001/24 – nemohla zohľadniť prípad finančnej krízy s takými vlastnosťami a rozmermi, akú zažívame ešte dnes. Samozrejme, za tým všetkým stojí otázka, či núdzové vnútroštátne predpisy, o aké ide v prejednávanom prípade, ako aj rozhodnutia prijaté na základe nich majú spadať do pôsobnosti smernice 2001/24. To však nie je otázka, na ktorú má Súdny dvor odpovedať na základe prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

3.        Vzhľadom na vyššie uvedené – v medziach formulácie položených otázok – navrhnem takpovediac „funkčný prístup“ k pojmom „správny orgán“ a „súdny orgán“ v zmysle smernice 2001/24, takže za určitých podmienok možno za uvedené orgány považovať aj „zákonodarný orgán“. Inak povedané, použitie vnútroštátnej zákonodarnej moci pri prijímaní opatrení upravených v tejto smernici nemá za následok vylúčenie týchto opatrení z pôsobnosti uvedenej smernice.

I –    Právny rámec

A –    Právo Únie

4.        Smernica 2001/24 stanovuje pravidlá vzájomného uznávania reorganizačných opatrení a likvidácie úverových inštitúcií. Pre prejednávanú vec sú relevantné niektoré z jej odôvodnení:

„(6)      Správne alebo súdne orgány domovského členského štátu musia mať výhradnú právomoc rozhodovať o reorganizačných opatreniach ustanovených v zákonoch toho členského štátu a o postupoch platných v ňom a právomoc vykonať ich. Z dôvodu náročnosti harmonizácie zákonov a postupov členských štátov je potrebné zaviesť v členských štátoch vzájomné uznávanie nimi prijatých opatrení na obnovenie prosperity úverových inštitúcií, na činnosť ktorých dali oprávnenie.

(7)      Je dôležité zaručiť, aby reorganizačné opatrenia prijaté správnymi alebo súdnymi orgánmi domovského členského štátu a opatrenia prijaté osobami alebo inštitúciami menovanými týmito orgánmi na výkon týchto reorganizačných opatrení, vrátane opatrení spojených s možnosťou zastavenia platieb, zastavenia donucovacích opatrení alebo zníženia pohľadávok a všetkých ďalších opatrení, ktoré by sa mohli dotknúť jestvujúcich práv tretích osôb, boli platné vo všetkých členských štátoch.

(12)      Princíp rovnakého prístupu vo vzťahu k veriteľom, čo sa týka ich možností, ktoré majú na prijatie opatrení, vyžaduje, aby správne alebo súdne orgány domovského členského štátu prijali také opatrenia, aké sú potrebné, aby veritelia v domovskom členskom štáte [hostiteľskom členskom štáte – neoficiálny preklad] boli schopní uplatniť svoje práva uskutočniť potrebné opatrenia v stanovenej lehote.

(16)      Rovnaký prístup k veriteľom vyžaduje, aby úverová inštitúcia bola zlikvidovaná podľa princípov jednoty a univerzálnosti, čo vyžaduje, aby správne alebo súdne orgány domovského členského štátu mali výhradnú jurisdikciu, aby ich rozhodnutia boli uznávané a aby bez akejkoľvek formálnosti bolo možné dosiahnuť vo všetkých ostatných členských štátoch účinky im priradené v zákonoch domovského štátu, s výnimkou ak táto smernica ustanovuje inak.

(20)      Poskytovanie informácií známym veriteľom na individuálnom základe je tak dôležité, ako to ich zverejnenie umožňuje, aby mohli [je rovnako dôležité ako ich uverejnenie, aby sa im umožnilo – neoficiálny preklad], ak to je potrebné, prihlásiť svoje pohľadávky alebo podať pripomienky týkajúce sa pohľadávok v stanovenej lehote. To sa má zabezpečiť, bez diskriminácie veriteľov s bydliskom v členskom štáte inom ako domovský členský štát, na základe miesta ich bydliska alebo charakteru ich pohľadávok. Veritelia musia byť pravidelne a vhodným spôsobom informovaní počas celej likvidácie.

(23)      Hoci je dôležité dodržiavať princíp, aby zákony domovského členského štátu určovali všetky účinky reorganizačných opatrení alebo likvidácie, procedurálne, ako aj vecné, je tiež dôležité mať na pamäti, že tieto účinky môžu byť v rozpore s predpismi, ktoré sú zvyčajne platné v spojitosti s ekonomickou a finančnou činnosťou príslušnej úverovej inštitúcie a jej pobočiek v iných členských štátoch. V niektorých prípadoch odkaz na zákony iného členského štátu predstavuje nevyhnutnú výhradu princípu, že sa majú uplatniť zákony domovského členského štátu.

(30)      Účinky reorganizačných opatrení alebo likvidácie na neuzatvorené súdne spory sa riadia zákonmi členského štátu, v ktorom sa vedie súdny spor, na základe výnimky z uplatňovania lex concursus. Účinky týchto opatrení a konania na jednotlivé opatrenia na vynútenie vyplývajúce z týchto súdnych sporov sa riadia právnymi predpismi domovského členského štátu v súlade so všeobecným pravidlom ustanoveným v tejto smernici.“

5.        Článok 2 smernice 2001/24 v rozsahu relevantnom na účely prejednávanej veci stanovuje viacero definícií:

„…

–      ,správne alebo súdne orgány‘ sú tie správne alebo súdne orgány členských štátov, ktoré sú príslušné na účely reorganizačných opatrení alebo likvidácie,

–      ,reorganizačné opatrenia‘ sú opatrenia, ktoré sú určené na zachovanie alebo obnovenie finančnej situácie úverovej inštitúcie, alebo ktoré by mohli mať vplyv na predtým jestvujúce práva tretích osôb vrátane opatrení spojených s možnosťou zastavenia platieb, zastavenia donucovacích opatrení alebo zníženia pohľadávok,

–      ,likvidácia‘ je kolektívne konanie začaté a monitorované správnymi alebo súdnymi orgánmi členského štátu s cieľom vykonať aktíva [speňažiť majetok – neoficiálny preklad] za dohľadu týchto orgánov vrátane toho, ak konanie skončí vyrovnaním alebo iným podobným opatrením,

…“

6.        Článok 3 smernice 2001/24 nazvaný „Prijatie reorganizačných opatrení – príslušné právo“ stanovuje:

„1.      Správne alebo súdne orgány domovského členského štátu sú oprávnené samostatne [sú ako jediné oprávnené – neoficiálny preklad] rozhodnúť o vykonaní jedného alebo viacerých reorganizačných opatrení v úverovej inštitúcii vrátane pobočiek zriadených v iných členských štátoch.

2.      Reorganizačné opatrenia sa uplatňujú v súlade so zákonmi, inými právnymi predpismi a postupmi platnými v domovskom členskom štáte, ak nie je v tejto smernici ustanovené inak.

Tieto opatrenia sú pln[e] účinné v súlade s právnymi predpismi tohto členského štátu v celom spoločenstve bez akýchkoľvek ďalších formálnych požiadaviek aj vo vzťahu k tretím osobám v iných členských štátoch, aj keď predpisy hostiteľského členského štátu vzťahujúce sa na ne neustanovujú takéto opatrenia, alebo ich realizáciu viažu na podmienky, ktoré nie sú splnené.

Reorganizačné opatrenia sú platné v celom spoločenstve, keď nadobudnú účinnosť v členskom štáte, v ktorom boli prijaté.“

7.        Článok 9 uvedenej smernice nazvaný „Začatie likvidácie – informácie oznamované iným príslušným orgánom“ v odseku 1 stanovuje:

„Len správne alebo súdne orgány domovského členského štátu, ktoré sú príslušné na likvidáciu, majú právo samostatne rozhodnúť o začatí likvidácie týkajúcej sa úverovej inštitúcie vrátane pobočiek zriadených v iných členských štátoch.

Rozhodnutie o začatí likvidácie prijaté správnym alebo súdnym orgánom domovského členského štátu sa uznáva bez ďalších formálnych požiadaviek na území všetkých ostatných členských štátov a je v nich účinné, ak toto rozhodnutie nadobudlo účinnosť v členskom štáte, v ktorom sa konanie začalo.“

8.        Článok 10 smernice 2001/24 nazvaný „Príslušné právo“ stanovuje:

„1.      Úverová inštitúcia sa likviduje podľa zákonov, iných právnych predpisov a postupov platných v jeho domovskom členskom štáte, pokiaľ táto smernica neustanovuje inak.

2.      Zákony domovského členského štátu stanovia najmä:

e)      dôsledky likvidácie na konania, ktoré sa začali na podnet jednotlivých veriteľov, s výnimkou neukončených súdnych konaní uvedených v článku 32,

l)      predpisy týkajúce sa absolútnej neplatnosti, relatívnej neplatnosti alebo odporovateľnosti právnych úkonov poškodzujúcich všetkých veriteľov.“

9.        Podľa článku 32 smernice „účinky reorganizačných opatrení alebo likvidácie na neukončené súdne spory týkajúce sa aktíva alebo práva, ktorého bol úverová inštitúcia pozbavený [týkajúce sa majetku alebo práva, ktorého bola úverová inštitúcia pozbavená – neoficiálny preklad], sa spravujú výhradne zákonmi členského štátu, v ktorom sa súdny spor rieši“.

10.      Na základe ustanovení obsiahnutých v článku 6 ods. 1 a článkoch 7, 13 a 14 smernice 2001/24 sa rozhodnutia, ktorými sa nariaďuje prijatie reorganizačného opatrenia alebo začatie likvidácie, musia uverejniť v Úradnom vestníku Európskej únie a oznámiť známym veriteľom dotknutej inštitúcie, ktorí majú bydlisko alebo sídlo v ostatných členských štátoch.

B –    Islandské právo

11.      Na Islande je všeobecná právna úprava konkurzu obsiahnutá v zákone č. 21/91 z 26. marca 1991, ktorého § 138 stanovuje, že v prípade, ak súd vyhlási konkurz, automaticky sa zrušujú zaisťovacie opatrenia týkajúce sa majetku úpadcu, pokiaľ sa dotknutý majetok stane súčasťou konkurznej podstaty. To isté ustanovenie platí v prípade záložného práva zriadeného v šiestich mesiacoch pred vyhlásením konkurzu, ako aj v prípade zaisťovacích opatrení a exekúcie, ktoré sa uskutočňujú na návrh rodinného príslušníka úpadcu od šiesteho do dvadsiateho štvrtého mesiaca pred vyhlásením konkurzu, ibaže rodinný príslušník v konaní pred súdom preukáže, že úpadca v tom čase napriek predmetnému opatreniu nebol insolventný.

12.      Zákonom č. 161/2002 z 20. decembra 2002 o finančných inštitúciách bola prebratá smernica 2001/24.

13.      Zrejme prvé zákonodarné opatrenie od vypuknutia bankovej a finančnej krízy, ktorá postihla Island – zákon č. 125/2008 zo 6. októbra 2008 o poskytovaní verejných prostriedkov na základe mimoriadnych okolností – povolilo islandskému úradu pre finančný dohľad (ďalej len „FME“) zasahovať do činností finančných inštitúcií prostredníctvom opatrení, akými sú výkon právomocí valného zhromaždenia akcionárov, odvolanie predstavenstva a prevzatie obchodného vedenia alebo vymenovanie dočasného predstavenstva.

14.      O mesiac neskôr sa zákonom č. 129/2008 z 13. novembra 2008, ktorým bol § 98 zákona č. 161/2002 zmenený, zakázalo začatie súdnych konaní proti finančným inštitúciám podliehajúcim „moratóriu“ a nariadilo sa prerušenie prebiehajúcich konaní, pokiaľ zákon nestanoví inak alebo pokiaľ nedošlo k spáchaniu trestného činu.

15.      O niekoľko mesiacov neskôr bol zákonom č. 44/2009 z 15. apríla 2009, ktorý je výslovne uvedený v prvej z otázok položených vnútroštátnym súdom, zavedený súbor prechodných ustanovení, na základe ktorých sa ustanovenia zákona č. 161/2002 týkajúce sa likvidácie finančných inštitúcií mali uplatniť na tie inštitúcie, na ktoré sa ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 44/2009 vzťahovalo „moratórium“. K tomuto uplatneniu malo podľa zákona č. 44/2009 dôjsť, „ako keby o likvidácii tejto inštitúcie rozhodol súd ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona“.

16.      Zákonom č. 44/2009 bol zároveň zrušený zákaz zavedený zákonom č. 129/2008.

17.      Uvedené prechodné ustanovenia v bode II.2 stanovali, že po skončení „moratória“ sa inštitúcie, na ktoré sa vzťahovalo „moratórium“, budú automaticky považovať za inštitúcie v likvidácii bez toho, aby sa vyžadovalo osobitné súdne rozhodnutie.

18.      Napokon, v rozsahu relevantnom pre prejednávanú vec, zákon č. 161/2002 bol opäť zmenený zákonom č. 132/2010 zo 16. novembra 2010 tak, že likvidácia sa po skončení „moratória“ už nezačne automaticky, ale dôjde k nej len vtedy, ak dočasné predstavenstvo a likvidačný výbor spoločne požiadajú súdny orgán o jej uskutočnenie pred uplynutím „moratória“.

II – Skutkový stav

19.      Spoločnosť Landsbanki Islands HF (ďalej len „Landsbanki“) je islandská úverová inštitúcia, proti ktorej boli vo Francúzsku 10. novembra 2008 prijaté dve predbežné zaisťovacie opatrenia na návrh veriteľa s bydliskom v tomto členskom štáte, pána Girauxa.

20.      Landsbanki napadla uvedené zaisťovacie opatrenia na francúzskych súdoch, pričom poukázala na reorganizačné opatrenia a opatrenia na likvidáciu, ktoré predtým prijali islandské orgány.(3)

21.      Landsbanki v tejto súvislosti v konaní pred Tribunal de grande instance de Paris (Súd prvého stupňa v Paríži) najprv tvrdila, že opatrenia prijaté na Islande sú účinné aj voči jej francúzskemu veriteľovi a že podľa islandskej právnej úpravy (zákon č. 44/2009 a zákon č. 21/1991) sú všetky exekučné opatrenia vykonané od 15. mája 2008 so spätnou účinnosťou neplatné.

22.      Tribunal de grande instance de Paris zamietol žalobu Landsbanki rozsudkom z 25. júna 2009. Konštatoval, že reorganizačné opatrenia a opatrenia na likvidáciu vyplývajúce z islandského zákona č. 44/2009 nespadajú do pôsobnosti smernice 2001/24, a preto sa vo Francúzsku neuplatňujú a v dôsledku toho nie je namieste zrušiť predbežné zaisťovacie opatrenia prijaté na návrh pána Girauxa.

23.      Cour d’appel de Paris (Odvolací súd v Paríži) rozsudkom zo 4. novembra 2010 potvrdil rozsudok Tribunal de grande instance de Paris. Cour d’appel de Paris jednak konštatoval, že uplatnenie islandskej právnej úpravy nemá za následok zrušenie so spätnou účinnosťou, na ktoré sa odvoláva Landsbanki, a jednak konštatoval, že aj keby k takému zrušeniu došlo, ustanovenia právnych predpisov, ktorého ho spôsobovali, nepredstavujú reorganizačné opatrenia a opatrenia na likvidáciu prijaté „správnymi a súdnymi orgánmi“ v zmysle smernice 2001/24.

24.      Cour d’appel de Paris spresnil, že islandský predpis, ktorý bránil začatiu súdnych konaní proti úverovým inštitúciám, na ktoré sa vzťahuje moratórium (zákon č. 161/2002), bol 15. apríla 2009 zrušený zákonom č. 44/2009.

25.      Cour de cassation (Kasačný súd) v konaní o kasačnom opravnom prostriedku podanom proti uvedenému rozsudku podal prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania.

III – Prejudiciálne otázky

26.      Prejudiciálne otázky znejú takto:

„1.      Majú sa články 3 a 9 smernice 2001/24/ES o reorganizácii a likvidácii úverových inštitúcií vykladať v tom zmysle, že reorganizačné opatrenia alebo opatrenia na likvidáciu týkajúce sa úverovej inštitúcie, ako sú tie, ktoré vyplývajú z islandského zákona č. 44/2009 z 15. apríla 2009, sa považujú za opatrenia prijaté správnym alebo súdnym orgánom v zmysle týchto článkov?

2.      Má sa článok 32 smernice 2001/24/ES vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátny právny predpis, akým je § 98 islandského zákona [č. 161/2002] z 20. decembra 2002, ktorý zakazuje alebo prerušuje akékoľvek súdne konanie proti úverovej inštitúcii od okamihu účinnosti moratória, vyvolával účinky vo vzťahu k zaisťovacím opatreniam prijatým v inom členskom štáte pred vyhlásením moratória?“

27.      Cour de cassation pripomína, že podľa smernice 2001/24 sú správne alebo súdne orgány domovského členského štátu oprávnené samostatne rozhodnúť o uplatnení reorganizačných opatrení alebo opatrení na likvidáciu na úverovú inštitúciu – vrátane jej pobočiek zriadených v iných členských štátoch.

IV – Konanie pred Súdnym dvorom

28.      Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný do kancelárie Súdneho dvora 20. februára 2012.

29.      Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, Dozorný orgán EZVO, francúzska, islandská a portugalská vláda, ako aj Komisia.

30.      Na pojednávaní konanom 7. marca 2013 sa zúčastnili a svoje ústne pripomienky predniesli účastníci konania vo veci samej, Dozorný orgán EZVO, francúzska vláda a Komisia.

V –    Tvrdenia

A –    O prvej prejudiciálnej otázke

31.      Landsbanki tvrdí, že likvidácia, ktorá je osobitne upravená v prechodných ustanoveniach zákona č. 44/2009, je právnym účinkom, ktorý je podľa tohto zákona viazaný na súdne rozhodnutie, ktorým sa vyhlasuje moratórium, v tomto prípade na rozhodnutie súdu v Reykjavíku z 5. decembra 2008. Preto treba vychádzať z toho, že reorganizačné opatrenia a opatrenia na likvidáciu uložené na Islande boli prijaté príslušnými správnymi a súdnymi orgánmi v zmysle smernice 2001/24, a teda sa musia uznať vo Francúzsku. Iný postup by odporoval ochrane veriteľov a rovnosti zaobchádzania s veriteľmi. Okrem toho podľa jej názoru musí byť rozhodujúca skutočnosť, že opatrenia prijaté islandským zákonodarcom sa z funkčného hľadiska neodlišujú od správneho aktu alebo súdneho rozhodnutia, lebo sa týkajú konkrétnych situácií a záujmov a navyše ich možno – tak ako správne akty a súdne rozhodnutia – napadnúť opravným prostriedkom. Francúzska vláda sa stotožňuje s týmito dvoma poslednými tvrdeniami.

32.      Pán Giraux tvrdí, že reorganizačné opatrenia alebo opatrenia na likvidáciu môžu byť prijaté len správnymi alebo súdnymi orgánmi, lebo skutočnosť, že právny predpis nemožno napadnúť opravným prostriedkom, znamená, že len správne a súdne rozhodnutia môžu zaručiť veriteľom, že opatrenia budú prijaté so zreteľom na konkrétnu finančnú situáciu v každom prípade a že ich bude možné napadnúť opravným prostriedkom. Pán Giraux navyše poukazuje na to, že smernica veľmi jasne odlišuje reorganizačné opatrenia od likvidácie, pričom pre reorganizačné opatrenia aj pre likvidáciu platia vlastné pravidlá zodpovedajúce ich účelom. Preto si reorganizačné opatrenia aj likvidácia vyžadujú samostatné správne alebo súdne rozhodnutie, pričom podľa smernice 2001/24 prijatie reorganizačného opatrenia nemôže spôsobovať účinky likvidácie.

33.      Francúzska, islandská a portugalská vláda tvrdia, že články 2, 3 a 9 smernice sa majú považovať za ustanovenia uplatniteľné na opatrenia, ktoré vyplývajú zo zákona č. 44/2009. Podľa ich názoru len tak možno dosiahnuť cieľ sledovaný smernicou, ktorým nie je nič iné ako vzájomné a automatické uznávanie reorganizačných opatrení a opatrení na likvidáciu prijatých orgánmi niektorého členského štátu.

34.      Francúzska vláda uvádza, že by bolo rozporuplné odoprieť uznanie opatrení, ktoré vyplývajú zo zákona č. 44/2009, a naopak uznať súdne alebo správne rozhodnutia, ktorými sa vykonávajú uvedené opatrenia. V súvislosti s článkom 3 ods. 1 a článkom 9 ods. 1 smernice francúzska vláda uvádza, že ich cieľom nie je ani tak stanoviť povinnosť, aby opatrenia prijal správny alebo súdny orgán, ako skôr zaručiť, aby tieto opatrenia mohli prijať len orgány domovského členského štátu, s vylúčením iných členských štátov. Podľa portugalskej vlády právna úprava, ktorá určuje všetky účinky vyplývajúce z uplatňovania reorganizačných opatrení, musí zahŕňať správne alebo súdne opatrenia.

35.      Komisia tvrdí, že vzhľadom na to, že vnútroštátne predpisy týkajúce sa úpadku nie sú harmonizované, smernica 2001/24 stanovuje len vzájomné uznávanie opatrení prijatých s cieľom umožniť životaschopnosť inštitúcií. Za týchto okolností, v súlade s minimálnymi kritériami stanovenými smernicou, prináleží domovskému štátu určiť orgány, ktoré majú právomoc prijať tieto opatrenia. Táto sloboda nemôže byť obmedzená z dôvodu právnej a ústavnej kultúry každého členského štátu ani podľa toho, aký význam môžu mať pojmy správny akt a legislatívny akt v každom prípade.

36.      Podľa Komisie nezáleží na tom, či predmetné opatrenie prijal parlament alebo súd. Podľa smernice je rozhodujúce, či sú opatrenia odôvodnené finančnou situáciou konkrétnej inštitúcie, takže z pôsobnosti smernice sú vyňaté všeobecné opatrenia, ktoré sa bez rozdielu a neosobne vzťahujú na celé finančné odvetvie. Podľa jej názoru je v prejednávanom prípade potrebné odlíšiť ustanovenia zákona č. 161/2002 v znení uplatniteľnom na skutkový stav, ktoré – vzhľadom na to, že majú všeobecnú a neosobnú povahu – nemožno zahrnúť do pôsobnosti smernice 2001/24, a rozhodnutia prijaté FME a Miestnym súdom v Reykjavíku na základe právomocí, ktoré im priznal zákon č. 161/2002. Tieto posledné uvedené rozhodnutia, prijaté na základe uvedeného zákona, možno podľa Komisie jednoznačne pripísať správnemu alebo súdnemu orgánu v zmysle smernice 2001/24.

37.      Dozorný orgán EZVO tvrdí, že v prejednávanom prípade všetky opatrenia prijal FME alebo príslušný súdny orgán. Podľa jeho názoru nebol uplatnený „automatický systém“ začatia likvidácie upravený zákonom č. 44/2009, ktorý bol neskôr zrušený zákonom č. 132/2010.

B –    O druhej prejudiciálnej otázke

38.      Landsbanki tvrdí, že článok 32 smernice 2001/24 nebráni uplatňovaniu § 98 zákona č. 161/2002, na základe ktorého bolo vyhlásené moratórium, ktoré podľa jej názoru bráni tomu, aby zaisťovacie opatrenia prijaté vo Francúzsku vyvolávali účinky. Podľa názoru Landsbanki sa výraz „neukončené súdne spory“ použitý v článku 32 týka len súdnych sporov vo veci samej. Okrem toho odôvodnenie 30 smernice podľa jej názoru potvrdzuje, že účinky takých opatrení ako moratórium „na jednotlivé opatrenia na vynútenie“ vyplývajúce z prebiehajúcich konaní musia určovať právne predpisy domovského členského štátu, pričom je nesporné, že zaisťovacie opatrenie je takýmto opatrením.

39.      Pán Giraux sa domnieva, že táto otázka je neprípustná, lebo § 98 zákona č. 161/2002 sa nevzťahuje na prejednávaný prípad. Zastáva názor, že vzhľadom na to, že toto ustanovenie bráni len začatiu súdnych konaní proti inštitúcii, na ktorú sa vzťahuje moratórium, je neúčinné vo vzťahu k zaisťovaciemu opatreniu prijatému pred uvedeným moratóriom. Okrem toho tvrdí, že toto ustanovenie bolo vyhlásené za protiústavné a nahradené zákonom č. 44/2009.

40.      Francúzska a islandská vláda, Komisia a Dozorný orgán EZVO tvrdia, že treba rozlišovať „neukončené súdne konania“, ktoré sa spravujú právom štátu, v ktorom sa tieto konania začali (lex fori), a „jednotlivé opatrenia“, ktoré sa spravujú právom domovského štátu (lex concursus). Vyplýva to z výkladu článku 32 smernice 2001/24 vzhľadom na odôvodnenie 30 a článok 10 ods. 2 písm. e) tejto smernice. Článok 32 sa vzťahuje len na konania vo veci samej a nie na vedľajšie opatrenia na výkon rozhodnutia. Zaisťovacie opatrenia sú vzhľadom na ciele smernice (najmä univerzálnosť a rovnosť veriteľov) jednotlivými opatreniami, ktoré sa spravujú právom domovského štátu.

41.      Komisia osobitne tvrdí, že opatrenia na výkon rozhodnutia, vrátane zaisťovacích opatrení, ktorých účinky sú dlhodobé, sa musia spravovať právom domovského štátu odo dňa prijatia reorganizačných opatrení a opatrení na likvidáciu, a to aj vtedy, ak opatrenia na výkon rozhodnutia boli prijaté skôr. Reorganizačné opatrenia a opatrenia na likvidáciu majú spätný účinok na opatrenia na výkon rozhodnutia, ak to stanovujú príslušné právne predpisy domovského štátu.

42.      Vo všeobecnejšej rovine Komisia tvrdí, že účinkom smernice 2001/24 nie je automatický zákaz alebo prerušenie všetkých konaní začatých v iných členských štátoch v súvislosti s inštitúciou, len čo sa na túto inštitúciu začnú v inom členskom štáte vzťahovať reorganizačné opatrenia alebo opatrenia na likvidáciu. Je pravda, že len tento iný členský štát môže prijať reorganizačné opatrenia alebo opatrenia na likvidáciu vo vzťahu k inštitúcii so sídlom na svojom území (pričom tieto opatrenia môžu byť účinné len vtedy, ak môžu spôsobovať účinky vo všetkých členských štátoch), ale žiadne ustanovenie smernice nebráni tomu, aby ostatné členské štáty prijali opatrenia alebo začali konania odlišnej povahy, ako sú napríklad konania o určenie zmluvnej zodpovednosti alebo konania trestnoprávnej povahy.

VI – Posúdenie

43.      Cour de cassation kladie dve otázky, ktorých zložitosť je veľmi odlišná. Svedčí o tom skutočnosť, že diskusia medzi subjektmi, ktoré sa zúčastnili na tomto konaní, sa sústredila na prvú z otázok, pričom prakticky všetky tieto subjekty sa zhodli na odpovedi na druhú otázku.

44.      Hoci tiež navrhnem Súdnemu dvoru odpoveď, ktorú podľa môjho názoru treba dať na druhú z otázok položených vnútroštátnym súdom, zameriam sa najmä na prvú otázku. Pokúsim sa pritom striktne sa držať jej predmetu.

A –    Prvá otázka

1.      Vymedzenie predmetu otázky

45.      Prvú z otázok možno vyjadriť veľmi jednoducho: Môže parlament, najmä prostredníctvom zákonodarného postupu, prijať opatrenia, ktoré smernica 2001/24 jednoznačne zveruje vnútroštátnym „správnym alebo súdnym orgánom“ domovského členského štátu? Cour de cassation neuvádza taxatívny výpočet legislatívnych opatrení, ktoré sú predmetom jeho otázky, ale všeobecne odkazuje na „reorganizačné opatrenia alebo opatrenia na likvidáciu týkajúce sa úverovej inštitúcie, ako sú tie, ktoré vyplývajú z islandského zákona č. 44/2009 z 15. apríla 2009“.

46.      Napriek tomu tak z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj z diskusie medzi účastníkmi konania vyplýva, že opatreniami vyplývajúcimi zo zákona č. 44/2009 relevantnými v prejednávanej veci sú najmä tie prechodné ustanovenia, podľa ktorých sa inštitúcie, na ktoré sa ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 44/2009 vzťahovalo moratórium – ako to bolo v prípade Landsbanki od 5. decembra 2008 –, budú automaticky považovať za inštitúcie v likvidácii bez toho, aby bolo potrebné súdne rozhodnutie vydané na tento účel.

47.      V dôsledku tohto zákonného ustanovenia sa má podľa názoru Landsbanki prejednávaný prípad spravovať islandskou právnou úpravou týkajúcou sa likvidácie a najmä má dôjsť k zrušeniu zaisťovacích opatrení vzťahujúcich sa na jej majetok. V tomto konaní sa však nemá rozhodnúť o tom, či uvedené opatrenie má alebo nemá mať taký následok.

48.      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že výklad islandského práva relevantného v konaní vo veci samej je predmetom sporu medzi účastníkmi konania, pričom Cour de cassation má v konaní vo veci samej posúdiť správnosť záveru Cour d’appel de Paris, že nebolo preukázané, že na Landsbanki sa vzťahuje § 138 zákona č. 21/91, ktorý obsahuje všeobecné predpisy týkajúce sa konkurzu, čo by znamenalo zrušenie zaisťovacích opatrení vzťahujúcich sa na jej majetok.

49.      Rozhodnutie Cour d’appel de Paris však nebolo založené na neexistencii dôkazu o uplatniteľnosti islandskej právnej úpravy, na ktorú poukazuje Landsbanki – čo je, ako som uviedol, zatiaľ nevyriešená otázka –, ale na skutočnosti, že táto právna úprava v každom prípade nebola obsiahnutá v správnom alebo súdnom rozhodnutí v zmysle smernice, ale v predpise s právnou silou zákona, na ktorý sa teda smernica 2001/24 nevzťahuje, čo by znamenalo, že otázka použiteľnosti zákona č. 21/91 na prejednávaný prípad by bola irelevantná.

50.      Ide teda o predbežnú otázku, od ktorej závisí, či sa vnútroštátny súd má zaoberať meritom veci a určiť relevantné islandské právo, ktoré je použiteľné v konaní vo veci samej. Je to tak samozrejme preto, lebo ak by Súdny dvor dospel k záveru, že opatrenia obsiahnuté v zákone č. 44/2009 nemožno považovať za správne alebo súdne rozhodnutia v zmysle smernice 2001/24, neexistoval by nevyhnutný predpoklad na to, aby Landsbanki mohla z právneho hľadiska odôvodniť nárok, ktorý uplatnila v konaní pred francúzskymi súdmi, teda aby boli vo Francúzsku uznané účinky takých opatrení, lebo tento členský štát by bol povinný uznať tieto účinky len vtedy, ak by predmetné opatrenia spadali do pôsobnosti uvedenej smernice.

51.      Napokon musím ešte poznamenať, že podľa môjho názoru v tomto konaní nie je relevantná ani skutočnosť, že Miestny súd v Reykjavíku rozsudkom z 22. novembra 2010 rozhodol o vstupe Landsbanki do likvidácie. Tento rozsudok ako súdne rozhodnutie by zjavne spadal do pôsobnosti smernice 2001/24, a preto by otázka týkajúca sa automatickej likvidácie stanovenej zákonom č. 44/2009 bola hypotetická.

52.      Je však isté, že Landsbanki už bola v likvidácii od 29. apríla 2009 – teda niekoľko dní po nadobudnutí účinnosti zákona č. 44/2009 –, keď súd vymenoval likvidačný výbor. Týmto vymenovaním Landsbanki v istom zmysle pocítila dôsledky automatického vstupu do likvidácie stanoveného v zákone č. 44/2009 už od začiatku, čo umožnilo uvedenej inštitúcii odvolávať sa v konaní pred francúzskymi súdmi na islandské konkurzné predpisy s cieľom dosiahnuť zrušenie zaisťovacích opatrení vzťahujúcich sa na jej majetok. V skutočnosti sa rozhodnutím Miestneho súdu v Reykjavíku z 22. novembra 2010 nezačala likvidácia Landsbanki v pravom zmysle slova, ale – ako sa uvádza v jeho piatom odseku – týmto rozhodnutím sa rozhodlo o pokračovaní konania, ktoré sa už začalo na základe zákona č. 44/2009. Toto rozhodnutie bolo potrebné vzhľadom na to, že automatická likvidácia bola zrušená zákonom č. 132/2010, ktorý nadobudol účinnosť päť dní pred vydaním uvedeného rozhodnutia obvodného súdu.

53.      V nasledujúcich bodoch napokon odpoviem na otázky konkrétne zamerané na zákon č. 44/2009.

2.      Preskúmanie podstaty otázky

54.      V nasledujúcich bodoch uvediem v troch častiach jeden predpoklad a dve podmienky, ktoré podľa môjho názoru môžu odôvodniť zahrnutie určitých legislatívnych opatrení do pôsobnosti smernice 2001/24.

a)      „Reorganizačné opatrenia“ nie sú vyňaté z pôsobnosti smernice 2001/24 len preto, lebo ich prijal vnútroštátny zákonodarca

55.      Pokiaľ ide konkrétne o odpoveď na prvú z otázok položených Cour de cassation, možno vychádzať z toho, že je takmer nesporné, že vzhľadom na doslovné znenie článku 3 ods. 1 a článku 9 ods. 1 smernice 2001/24 tieto ustanovenia nenechávajú nijaký priestor pre „zákonodarné orgány“, lebo sú v nich výslovne uvedené len „správne alebo súdne orgány“, ktoré majú „samostatne rozhodnúť“ o prijatí takých opatrení.(4) Tento výklad by však podľa môjho názoru odporoval nielen zmyslu a účelu smernice 2001/24, ale najmä jej vlastnej systematike.(5)

56.      Z výkladu týchto ustanovení v ich vzájomnej súvislosti vyplýva, že podľa nich je rozhodujúca nie tak totožnosť konkrétnych orgánov, ktoré majú právomoc prijať reorganizačné opatrenia uvedené v smernici 2001/24, ako postavenie týchto orgánov ako orgánov, ktoré patria k „domovskému“ členskému štátu v zmysle smernice. Rovnako rozhodujúca podľa týchto ustanovení je podľa môjho názoru povaha predmetných opatrení a ich ústredné postavenie v systematike smernice.

57.      Všetky ustanovenia smernice 2001/24 sú totiž zamerané na cieľ „zaviesť v členských štátoch vzájomné uznávanie nimi prijatých opatrení na obnovenie prosperity úverových inštitúcií, na činnosť ktorých dali oprávnenie“(6), a zaručiť, „aby reorganizačné opatrenia… boli platné vo všetkých členských štátoch“(7).

58.      Okrem toho podľa článku 2 smernice „reorganizačné opatrenia“ sú opatrenia, „ktoré sú určené na zachovanie alebo obnovenie finančnej situácie úverovej inštitúcie“(8). Ide teda o opatrenia konkrétnej povahy s individuálnou pôsobnosťou, ktoré sú zamerané na jednotlivé úverové inštitúcie, a preto sa nemajú týkať všetkých týchto inštitúcií, ani upraviť právny režim finančného odvetvia. Potvrdzujú to články 3 a 9 smernice, ktoré vždy odkazujú na opatrenia prijaté voči „úverovej inštitúcii“.

59.      Individuálna alebo individualizovaná povaha adresátov reorganizačných opatrení síce spontánne naznačuje, že právomoc prijať tieto opatrenia majú správne alebo súdne orgány. Napriek všetkým rozdielom, ktoré môžu existovať medzi ústavnými systémami členských štátov, je spoločnou zásadou vnútroštátnych tradícií, že zákon je ex definitione predpisom všeobecnej a abstraktnej povahy, na rozdiel od správnych a súdnych rozhodnutí individuálnej a konkrétnej povahy ako aktov aplikácie všeobecných ustanovení zákona. V tomto zmysle už zo samotného znenia smernice ako celku jasne vyplýva význam pripisovaný zásade legality.

60.      Bez ohľadu na vyššie uvedené, z porovnávacej analýzy vnútroštátnych ústavných poriadkov vyplýva, že v niektorých z nich sa niekedy vyskytujú takzvané „zákony s osobitnou pôsobnosťou“, teda zákony individuálnej alebo osobitnej povahy, a to či už z hľadiska ich obsahu, alebo z hľadiska ich adresátov.(9) Pokiaľ sú zákony tohto druhu prípustné v právnych poriadkoch členských štátov(10), z hľadiska práva Únie nemožno v zásade nič namietať proti tomu, aby mohli byť normatívnymi nástrojmi na výkon vnútroštátnej verejnej moci. Ako však uvediem ďalej, v konkrétnom prípade smernice 2001/24 bude potrebné uplatniť určité podmienky.

61.      V každom prípade sa domnievam, že viacnásobný odkaz na správne alebo súdne orgány uvedený v smernici zodpovedá predovšetkým nespornému predpokladu, že tieto orgány majú spravidla prijímať reorganizačné opatrenia, ktorých uznanie zo strany členských štátov má smernica zaručiť. Naopak, zastávam názor, že tieto ustanovenia nemožno vykladať ako vyjadrenie výslovnej vôle vylúčiť v každom prípade z okruhu vnútroštátnych orgánov, ktoré majú prijímať opatrenia, ktorých všeobecné uznanie má smernica zaručiť, „zákonodarné orgány“ členského štátu.

62.      Ako predbežný záver uvádzam, že opatrenia prijaté islandským zákonodarcom v kontexte prejednávanej veci, ktoré sú obsiahnuté najmä v zákone č. 44/2009, nie sú – s výhradou toho, čo uvediem ďalej – vyňaté z pôsobnosti smernice 2001/24 len z dôvodu, že boli prijaté prostredníctvom zákonných ustanovení.

b)      Opatrenia prijaté zákonodarcom však musia byť skutočne opatreniami, ak majú spadať do pôsobnosti smernice 2001/24

63.      V prvom rade uvádzam, že podľa môjho názoru zákonodarný orgán možno považovať za vyňatý z pôsobnosti smernice 2001/24 len v rozsahu, v akom uvedený orgán prijíma všeobecné a abstraktné opatrenia, teda ustanovenia, ktoré nezodpovedajú pojmu „reorganizačné opatrenia“ uvedenému v smernici 2001/24. Naopak, ak zákonodarný orgán môže podľa vnútroštátneho práva prijímať aj opatrenia, ktoré sú individuálne a konkrétne, a preto zodpovedajú pojmu uvedenému v smernici 2001/24, podľa môjho názoru nič nebráni tomu, aby tieto opatrenia bolo možné považovať za opatrenia prijaté správnymi alebo súdnymi orgánmi, a preto sa domáhať uznania, ktoré smernica zaručuje v celej Únii vo vzťahu k reorganizačným opatreniam prijatým niektorým členským štátom.

64.      Zákon č. 44/2009 v zásade vykazuje všetky znaky zákona vo formálnom a tradičnom zmysle slova. Je zrejmé, že mení zákon takejto povahy, a to zákon č. 161/2002 o finančných inštitúciách. Napriek tomu je zákon č. 44/2009 podľa jeho prechodných ustanovení osobitne zameraný na finančné inštitúcie, vo vzťahu ku ktorým bolo vyhlásené moratórium. V apríli 2009, keď tento zákon nadobudol účinnosť, sa Landsbanki nachádzala v tejto situácii na základe súdneho rozhodnutia vydaného 5. decembra 2008. Podľa tvrdení islandskej vlády(11) sa v tejto situácii nachádzali aj štyri ďalšie finančné inštitúcie.

65.      V kontexte finančnej krízy, ktorá sa začala na Islande v roku 2008, musel islandský zákonodarca vedieť o osobitnej situácii Landsbanki. Práve na základe situácie, v ktorej sa nachádzala okrem iného táto finančná inštitúcia, boli prijaté všetky naliehavé legislatívne opatrenia od 6. októbra 2008, keď bol prijatý zákon č. 125/2008, ktorým sa povolilo, aby FME prijímal určité opatrenia.(12) Ide teda o súbor legislatívnych opatrení, ktoré sú vzhľadom na ich obsah z hľadiska ich uplatňovania na prvý pohľad obmedzené na veľmi úzky a ľahko určiteľný okruh individuálnych adresátov.

66.      Okrem toho nemožno prehliadnuť skutočnosť, že opatrenia nevyhnutné na reorganizáciu Landsbanki pravdepodobne museli byť prijaté prostredníctvom normatívneho predpisu s právnou silou zákona, ktorý správne a súdne orgány nemohli vydať. Ako som uviedol v úvode týchto návrhov, v tejto súvislosti a v tomto štádiu treba zohľadniť závažnosť krízy, ktorej sa islandské orgány usilovali čeliť. Vzhľadom na rozmery a dosah finančnej krízy sa vnútroštátne orgány domnievali, že proti nej možno bojovať len prijatím opatrení korigujúcich ich legislatívny rámec a odchýlením sa od niektorých ustanovení všeobecného režimu platného pre finančné inštitúcie. V rozsahu relevantnom pre prejednávanú vec však tieto opatrenia podľa všetkého boli prijaté individuálne a navyše dočasne, a teda nemali byť všeobecné a trvalé, o čom svedčia následné reformy vykonané v posudzovanom kontexte.

67.      V dôsledku toho v situácii, keď reorganizačné opatrenia nevyhnutné na vyriešenie situácie finančnej inštitúcie môžu byť – z dôvodu, že normy, ktorých platnosť má byť ovplyvnená, majú právnu silu zákona – len opatreniami zákonodarnej povahy, by nemalo zmysel vylúčiť z pôsobnosti smernice 2001/24 opatrenia prijaté parlamentom len preto, že parlament nie je správnym alebo súdnym orgánom, teda preto, lebo ich neprijal orgán, ktorých ich nemohol prijať. Naopak, z tohto hľadiska musí byť podľa môjho názoru rozhodujúce len to, aby predmetné opatrenia boli relevantné na vyriešenie individuálnej a konkrétnej situácie určitej inštitúcie, lebo rozhodujúcim kritériom na účely uplatniteľnosti smernice 2001/24 je individuálnosť a konkrétnosť opatrení, aj keď – ako bude uvedené ďalej – to nie je jediné kritérium.(13)

68.      Pre úplnosť považujem za vhodné na tomto mieste poznamenať, že položená otázka nemôže stratiť zmysel v dôsledku tvrdenia Komisie, že vzhľadom na to, že sporné zákonné ustanovenia boli uplatnené na konkrétny prípad spoločnosti Landsbanki prostredníctvom určitých správnych a súdnych rozhodnutí, sú v skutočnosti „opatreniami“, ktoré sú relevantné na účely smernice, tieto rozhodnutia, a nie samotný zákon č. 44/2009, ktorý poskytol len právny základ pre tieto individuálne aplikačné akty.

69.      Toto tvrdenie nemožno prijať, lebo sporné ustanovenia zákona č. 44/2009 predstavujú samy osebe „opatrenie“ v zmysle smernice 2001/24, keďže s moratóriom, o ktorom vo vzťahu k Landsbanki rozhodol súd, spájajú určité účinky, na ktoré súd pri rozhodovaní o moratóriu nemal vplyv. Nejde teda o zákonnú normu, ktorá bola neskôr konkretizovaná súdom, ale o zákonné ustanovenie, ktoré samotný zákonodarca uplatňuje ako sprievodný a automatický účinok skoršieho súdneho rozhodnutia.

70.      Napokon, považujem za neprijateľné aj tvrdenie Portugalska, že smernica 2001/24 zahŕňa okrem opatrení prijatých správnymi a súdnymi orgánmi aj zákonné normy uplatniteľné na tieto opatrenia. Ak by to bolo tak, stratil by sa akýkoľvek rozdiel medzi správnymi a súdnymi opatreniami, ktoré sú logicky individuálne a konkrétne, a všeobecnými a abstraktnými predpismi, ktoré sú predpokladom týchto opatrení, pričom s týmto rozdielom by sa stratil aj samotný zmysel smernice 2001/24.

71.      V každom prípade prináleží vnútroštátnemu súdu určiť, do akej miery predmetné islandské právne predpisy, najmä zákon č. 44/2009, ktoré prípadne možno uplatniť na prípad, o ktorom sa rozhoduje v konaní vo veci samej, možno považovať – v zmysle článku 2 smernice 2001/24 – za „opatrenia, ktoré sú určené na zachovanie alebo obnovenie finančnej situácie úverovej inštitúcie[(14)]“, v tomto prípade Landsbanki. Na tento účel bude vnútroštátny súd musieť posúdiť okolnosti prípravy a prijatia takých opatrení, počet ich skutočných adresátov a prípadnú súvislosť medzi vývojom konkrétnych dotknutých inštitúcií na jednej strane a prijatím nových legislatívnych opatrení určených na prispôsobenie reakcie zákonodarcu novým okolnostiam na druhej strane. V konečnom dôsledku bude musieť overiť, či zákon č. 44/2009 – bez ohľadu na svoju formu a svojho autora – z funkčného hľadiska pôsobí na účely smernice 2001/24 ako správne alebo súdne rozhodnutie, teda ako predpis, ktorý nemá byť všeobecný a nemá sa uplatňovať opakovane, ale je zameraný na individuálne a konkrétne skutkové okolnosti.

72.      Na tomto mieste treba spresniť jednu vec, lebo skutočnosť, že Cour de cassation má určiť zmysel a dosah zákona č. 44/2009, zjavne neznamená, že sa má vyjadriť k vlastnému vnútroštátnemu predpisu, ale k cudzej právnej norme, na ktorú sa v konaní vo veci samej odvolal jeden z účastníkov konania. Cour de cassation preto nebude môcť určiť zmysel tohto islandského zákona takým spôsobom, ako keby išlo o francúzsky predpis, ktorého autentický výklad závisí len od francúzskych súdov, ktoré ho musia poznať na základe zásady iura novit curia.

73.      Zmysel a dosah zákona č. 44/2009 je preto pre Cour de cassation otázkou dokazovania a do tejto miery závisí od predloženia dôkazov účastníkmi konania. V dôsledku toho musia podrobné informácie o islandských predpisoch v skutočnosti uviesť účastníci konania vo veci samej, ktorí sa na ne odvolávajú pred francúzskymi súdmi, aj keď je zjavné, že tieto súdy musia v súlade s pravidlami dokazovania platnými vo francúzskom práve rozhodnúť, či sú tieto právne predpisy preukázané.

74.      Ako druhý predbežný záver teda uvádzam, že ak sa za týchto okolností preukáže, že zákon č. 44/2009 možno z funkčného hľadiska na účely smernice 2001/24 považovať za správne alebo súdne rozhodnutie, opatrenia, ktoré sú v ňom obsiahnuté, budú v zásade rovnocenné opatreniam prijatým „správnymi alebo súdnymi orgánmi“ v zmysle uvedenej smernice. Na potvrdenie tohto záveru však musí byť splnená ešte druhá podmienka.

c)      Musia zaručiť rovnaké zaobchádzanie s veriteľmi, najmä pokiaľ ide o súdnu ochranu

75.      Význam, ktorý podľa môjho názoru treba priznať cieľu sledovanému smernicou 2001/24 spočívajúcemu v zaručení toho, aby reorganizačné opatrenia prijaté niektorým členským štátom boli uznané v celej Únii, totiž vyžaduje – ako som práve uviedol –, aby sa vychádzalo skôr z obsahu opatrení ako z toho, aký subjekt ich prijal. V tejto súvislosti sa domnievam, že treba rešpektovať predovšetkým nezávislosť členských štátov v súvislosti s rozdelením verejných funkcií.

76.      To však nie je jediným cieľom smernice 2001/24. Jej cieľom je tiež ochrana určitých práv veriteľov finančných inštitúcií podliehajúcich reorganizácii. Smernica osobitne zdôrazňuje, že „princíp rovnakého prístupu vo vzťahu k veriteľom, čo sa týka ich možností, ktoré majú na prijatie opatrení[(15)], vyžaduje, aby správne alebo súdne orgány domovského členského štátu prijali také opatrenia, aké sú potrebné, aby veritelia v [hostiteľskom] členskom štáte boli schopní uplatniť svoje práva uskutočniť potrebné opatrenia v stanovenej lehote“.(16) Smernica teda dbá aj na právo veriteľov podať opravný prostriedok proti reorganizačným opatreniam, čím zaručuje právo na prístup k účinnej súdnej ochrane, ktoré je v súčasnosti zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie.(17)

77.      V tejto súvislosti postavenie subjektu, ktorý prijal reorganizačné opatrenie, nevyhnutne nadobúda osobitný význam. To však opäť platí len v rozsahu, v akom v mnohých členských štátoch jednotlivci nemôžu priamo napadnúť legislatívne akty žalobou.(18)

78.      Ako bolo uvedené, ak by z pôsobnosti smernice 2001/24 boli určité opatrenia vylúčené len preto, lebo boli prijaté zákonodarnou mocou, bez ohľadu na to, či vecne zodpovedajú pojmu „reorganizačné opatrenie“ stanovenému smernicou, bol by zmarený jeden z cieľov tejto smernice (uznanie reorganizačných opatrení vo všetkých členských štátoch). Ak by však z pôsobnosti smernice neboli vyňaté opatrenia prijaté zákonodarcom, proti ktorým nie je prípustný individuálny opravný prostriedok, bol by zmarený aj ďalší z jej cieľov (rovnosť veriteľov, pokiaľ ide o ich možnosť napadnúť opatrenia, ktoré sa ich týkajú, opravným prostriedkom).

79.      Rovnosť veriteľov pri výkone ich práva podať opravný prostriedok preto vyžaduje, aby sa reorganizačné opatrenia prijímali prostredníctvom rozhodnutí, ktoré možno skutočne napadnúť individuálnou žalobou. Skutočnosť, že ustanovenie má legislatívnu povahu, môže opäť naznačovať určité ťažkosti v tejto oblasti. Neplatí to však vždy a v každom prípade, lebo okrem členských štátov, v ktorých nie je prípustná individuálna žaloba proti predpisom s právnou silou zákona, existujú iné členské štáty, v ktorých je táto žaloba prípustná.

80.      V dôsledku toho ako tretí predbežný záver uvádzam, že možnosť považovať opatrenia prijaté v zákone č. 44/2009 za „reorganizačné opatrenia“ v zmysle uvedenej smernice (teda opatrenia týkajúce sa určitej individuálne určenej finančnej inštitúcie, vo vzťahu ku ktorým je zaručená rovnosť všetkých veriteľov pri výkone ich práva na prístup k súdu) závisí od toho, či zvolená právna forma týchto opatrení nebráni tomu, aby ich dotknuté osoby mohli účinne napadnúť na islandských súdoch, čo musí overiť vnútroštátny súd za podmienok uvedených v bodoch 72 a 73 týchto návrhov.

B –    Druhá otázka

81.      Ako som už uviedol, druhá z položených otázok je podľa môjho názoru menej zložitá.

82.      Cour de cassation sa pýta, či sa má článok 32 smernica 2001/24 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátny právny predpis, ktorý zakazuje alebo prerušuje akékoľvek súdne konanie proti úverovej inštitúcii od okamihu účinnosti moratória, vyvolával účinky vo vzťahu k ochranným opatreniam prijatým v inom členskom štáte pred vyhlásením moratória.

83.      Pán Giraux uviedol, že táto druhá otázka je neprípustná, lebo ustanovenie islandského práva, ktorého sa táto otázka týka (§ 98 zákona č. 161/2002), sa nevzťahuje na prípad prejednávaný v konaní vo veci samej. Zastáva názor, že vzhľadom na to, že toto ustanovenie bráni len začatiu súdnych konaní proti inštitúcii, na ktorú sa vzťahuje moratórium, je neúčinné vo vzťahu k zaisťovaciemu opatreniu prijatému pred uvedeným moratóriom. Okrem toho tvrdí, že predmetné ustanovenie bolo vyhlásené za protiústavné a nahradené zákonom č. 44/2009.

84.      Podľa môjho názoru táto otázka nie je neprípustná, lebo dôvod, na ktorom je založená, jednoznačne súvisí s podstatou problematiky, na ktorú poukázal Cour de cassation, teda či zaisťovacie opatrenia prijaté pred moratóriom môžu byť dotknuté predpisom, ktorý v zásade bráni len prijatiu ochranných opatrení proti inštitúciám, na ktoré sa už vzťahuje moratórium. Okrem toho skutočnosť, že uvádzané ustanovenie vnútroštátneho práva bolo vyhlásené za protiústavné a nahradené neskorším zákonom, je otázkou, ktorej vplyv na určenie práva, ktoré sa skutočne vzťahuje na konanie vo veci samej, musí posúdiť vnútroštátny súd. Súdny dvor má len pomôcť tomuto súdu pri rozptýlení jeho pochybností o zlučiteľnosti § 98 zákona č. 161/2002 s právom Únie, teda o jednom z aspektov, ktoré bude musieť vnútroštátny súd vziať do úvahy pri rozhodovaní o tom, ako skĺbiť všetky predpisy, ktoré v zásade môžu byť relevantné pre rozhodnutie veci, ktorú prejednáva.

85.      Pokiaľ ide o podstatu otázky, domnievam sa, že odpoveď musí vychádzať z obsahu odôvodnenia 30 smernice 2001/24, podľa ktorého „účinky reorganizačných opatrení alebo likvidácie na neuzatvorené súdne spory sa riadia zákonmi členského štátu, v ktorom sa vedie súdny spor, na základe výnimky z uplatňovania lex concursus. Účinky týchto opatrení a konania na jednotlivé opatrenia na vynútenie vyplývajúce z týchto súdnych sporov sa riadia právnymi predpismi domovského členského štátu v súlade so všeobecným pravidlom ustanoveným v tejto smernici“.

86.      V dôsledku tohto ustanovenia a v súlade s článkom 32 smernice 2001/24 bude mať moratórium vyhlásené na Islande tie účinky vo vzťahu ku konaniam začatým vo Francúzsku, ktoré stanovuje francúzska právna úprava. Pokiaľ však ide konkrétne o účinky moratória vo vzťahu k opatreniam na výkon rozhodnutia, ktoré vyplývajú z týchto už skončených konaní, na základe článku 10 ods. 2 písm. e) smernice 2001/24 sa použije islandská právna úprava. Ako uvádza Komisia, tento prístup nevylučuje možnosť prijať opatrenia na výkon rozhodnutia francúzskymi súdmi, ale len vyžaduje, aby sa pri ich prijímaní dodržali predpisy domovského štátu uplatniteľné na reorganizačné opatrenia alebo opatrenia na likvidáciu.

87.      V prejednávanom prípade treba uplatniteľnosť islandského práva na režim účinkov moratória vo vzťahu k opatreniam, ktoré vyplývajú z konaní skončených v inom členskom štáte, chápať tak, že toto právo sa vzťahuje aj na určenie rozsahu týchto účinkov ratione temporis, ako to napokon vyplýva z článku 3 ods. 2, článku 9 ods. 1 a článku 10 smernice 2001/24.

88.      V konečnom dôsledku ako posledný predbežný záver uvádzam, že článok 32 smernice 2001/24 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátny právny predpis, akým je § 98 islandského zákona z 20. decembra 2002, vyvolával účinky vo vzťahu k opatreniam, aké boli prijaté v prejednávanom prípade v inom členskom štáte pred vyhlásením moratória stanoveného v uvedenom paragrafe.

VII – Návrh

89.      Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky takto:

1.      Články 3 a 9 smernice 2001/24/ES o reorganizácii a likvidácii úverových inštitúcií sa majú vykladať v tom zmysle, že opatrenia prijaté zákonom, akými sú opatrenia obsiahnuté v islandskom zákone č. 44/2009 z 15. apríla 2009, nemôžu byť vyňaté z pôsobnosti smernice 2001/24 len z dôvodu, že ich prijal priamo vnútroštátny zákonodarca.

2.      Opatrenia prijaté zákonodarcom musia byť v každom prípade skutočne „opatreniami“ v zmysle smernice 2001/24, a preto sa musia konkrétne týkať finančných inštitúcií individuálne určených na základe ich pomerov bez toho, aby spôsobovali zmenu všeobecných právnych predpisov v danej oblasti do budúcnosti.

3.      Možnosť považovať opatrenia prijaté v islandskom zákone č. 44/2009 za „reorganizačné opatrenia“ v zmysle smernice 2001/24 závisí od toho, či ich právna forma nebráni tomu, aby ich dotknuté osoby mohli účinne napadnúť na súde.

4.      Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby pri skúmaní islandského práva v rámci zisťovania skutkového stavu posúdil, či sú splnené podmienky uvedené v dvoch predchádzajúcich bodoch.

5.      Článok 32 smernice 2001/24 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátny právny predpis, akým je § 98 islandského zákona z 20. decembra 2002, vyvolával účinky vo vzťahu k opatreniam, aké boli prijaté v prejednávanom prípade v inom členskom štáte pred vyhlásením moratória stanoveného v uvedenom paragrafe.


1 –      Jazyk prednesu: španielčina.


2 –      Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 4. apríla 2001 o reorganizácii a likvidácii úverových inštitúcií (Ú. v. ES L 125, s. 15; Mim. vyd. 06/004, s. 15, ďalej len „smernica 2001/24“ alebo „smernica“).


3 – FME vykonal v Landsbanki 7. októbra 2008 zásah na základe zákona č. 125/2008. Dňa 5. decembra 2008 Miestny súd v Reykjavíku na návrh Landsbanki a na základe zákona č. 161/2002 vyhlásil moratórium na platby Landsbanki. Toto moratórium (ktoré bolo viackrát predĺžené) bolo oznámené v Úradnom vestníku Európskej únie 9. januára 2009 (Ú. v. EÚ C 4, s. 3) ako reorganizačné opatrenie podľa článku 6 smernice 2001/24. V tomto oznámení bolo uvedené, že počas platnosti moratória nemožno začať súdne konanie proti spoločnosti Landsbanki.


4 – Situácia je preto veľmi odlišná od situácie, o ktorú išlo v rozsudku zo 6. októbra 2010, Base a i. (C‑389/08, Zb. s. I‑9073), ktorý sa týkal smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (Ú. v. ES L 108, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (Ú. v. ES L 108, s. 51; Mim. vyd. 13/029, s. 367). Obe tieto smernice výslovne neurčujú orgány členských štátov, ktorým majú členské štáty zveriť určité regulačné úlohy. Riešenie, ktoré Súdny dvor použil v bode 30 citovaného rozsudku, založené na rešpektovaní cieľov predmetných smerníc sa však zhoduje s riešením navrhovaným v prejednávanej veci, ktoré je tiež založené na týchto cieľoch.


5 – O smernici 2001/24 všeobecne pozri napríklad WESSELS, B.: Commentary on Directive 2001/24/EC on the reorganisation and winding-up of credit institutions. In: EU banking and insurance insolvency. 2006, s. 47 až 103, a DEGUÉE, J.-P.: La directive 2001/24/CE sur l’assainissement et la liquidation des établissements de crédit : enfin un droit international privé uniforme des procédures d’insolvabilité en matière bancaire! In: Sûretés bancaires et financières. 2004, s. 183 až 226.


6 – Odôvodnenie 6 smernice 2001/24.


7 – Odôvodnenie 7 smernice 2001/24.


8 –      Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


9 – Opis teoretických základov tohto pojmu v ústavných dejinách možno nájsť v diele MUÑOZ MACHADO, S.: Tratado de Derecho Administrativo y Derecho Público General I. 3. vyd. Madrid: Iustel, 2011, s. 682 až 707. Pozri tiež SANTAMARÍA PASTOR, J. A.: Fundamentos de Derecho Administrativo I. Madrid: Centro de Estudios Ramón Areces, 1988, s. 513 až 554.


10 – Práve v týchto právnych poriadkoch totiž treba vyriešiť otázku prípustnosti zákonných ustanovení s osobitnou pôsobnosťou, a to tak z hľadiska vnútornej deľby právomocí, ako aj z pohľadu subjektívnych práv a najmä zásady rovnosti.


11 – Bod 10 jej písomného vyjadrenia.


12 – Prehľad reakcií islandských orgánov na finančnú krízu možno nájsť v diele GUNNARSON, E. G.: The Icelandic Regulatory Responses to the Financial Crisis. In: European Business Organization Law Review, č. 12, 2011, s. 1 až 39.


13 – V tomto zmysle sa navrhované riešenie zhoduje, pokiaľ ide o jeho zmysel, s riešením, ku ktorému dospel Súdny dvor v rozsudku z 18. októbra 2011, Boxus a i. (C‑128/09 až C‑131/09, C‑134/09 a C‑135/09, Zb. s. I‑9711, body 35 až 48), v ktorom bol zohľadnený skôr konkrétny postup prípravy zákonného ustanovenia a informácie, ktoré mali zákonodarcovia k dispozícii, ako legislatívna forma ustanovenia, ktoré bolo napokon prijaté.


14 –      Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


15 –      Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


16 –      Odôvodnenie 12. Ďalším právom veriteľov, ktoré je uvedené v smernici, je právo na informácie a zverejnenie na účely prihlásenia pohľadávok bez diskriminácie z dôvodu bydliska (odôvodnenie 20).


17 – V tomto smere sa smernica 2001/24 zhoduje so smernicou Rady 85/337/EHS z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (Ú. v. ES L 175, s. 40; Mim. vyd. 15/001, s. 248), ktorá tiež vylučuje zo svojej pôsobnosti rozhodnutia prijaté prostredníctvom legislatívnych aktov, ktoré jednotlivci nemôžu napadnúť žalobou. Pozri v tejto súvislosti rozsudok zo 16. februára 2012, Solvay a i. (C‑182/10, body 44 až 52).


18 – O odlišnostiach európskych modelov ústavného súdnictva pozri napríklad RUBIO LLORENTE, F.: Seis tesis sobre la jurisdicción constitucional en Europa. In: Revista Española de Derecho Constitucional, č. 35, 1992, s. 9 až 39.