Vec C‑275/20
Európska komisia
proti
Rade Európskej únie
Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 1. marca 2022
„Žaloba o neplatnosť – Rozhodnutie (EÚ) 2020/470 – Predĺženie obdobia nároku audiovizuálnych koprodukcií podľa článku 5 Protokolu o kultúrnej spolupráci k Dohode o voľnom obchode medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Kórejskou republikou na strane druhej – Procesnoprávny základ – Článok 218 ods. 7 ZFEÚ – Uplatniteľný postup a pravidlo hlasovania“
1. Akty inštitúcií – Postup vypracovania – Pravidlá Zmlúv – Kogentná povaha – Možnosť niektorej z inštitúcií vytvárať odvodené právne základy – Neexistencia
(pozri bod 32)
2. Medzinárodné dohody – Dohody uzavreté Úniou – Zmeny – Procesnoprávny základ – Článok 218 ods. 7 ZFEÚ – Zjednodušený postup zavedený protokolom, ktorý je prílohou dohody o voľnom obchode – Rozhodnutie Rady, ktorým sa Komisia splnomocňuje schváliť zmenu tejto dohody a zavádzajú sa sprísnené pravidlá hlasovania – Porušenie článku 218 EÚ – Určenie uplatniteľného postupu a pravidla hlasovania
(Článok 218 ods. 7 a článok 218 ods. 8 prvý pododsek ZFEÚ; rozhodnutie Rady 2015/2169, článok 3 ods. 1 a rozhodnutie Rady 2020/470)
(pozri body 33, 37 – 49, 51)
3. Žaloby o neplatnosť – Rozsudok o zrušení – Účinky – Obmedzenie Súdnym dvorom – Zachovanie účinkov napadnutého aktu – Odôvodnenie týkajúce sa dôvodov právnej istoty
(Článok 264 druhý odsek ZFEÚ)
(pozri body 54 – 56)
Zhrnutie
Rozhodnutie Rady 2020/470 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)(1) predĺžilo až do 30. júna 2023 obdobie uplatňovania nároku audiovizuálnych koprodukcií podľa Protokolu o kultúrnej spolupráci(2) pripojenému k Dohode o voľnom obchode medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Kórejskou republikou na strane druhej(3).
Tento protokol stanovuje nárok audiovizuálnych koprodukcií na využívanie príslušných programov podpory miestneho alebo regionálneho kultúrneho obsahu (ďalej len „predmetný nárok“), ktorý sa po uplynutí počiatočného obdobia troch rokov obnoví na obdobie troch rokov a následne bude automaticky obnovovaný na ďalšie rovnako dlhé obdobia, pokiaľ strana neukončí nárok písomným oznámením najmenej tri mesiace pred uplynutím prvého alebo akéhokoľvek nasledujúceho obdobia.(4)
Napadnuté rozhodnutie bolo prijaté na základe článku 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169 o uzavretí Dohody o voľnom obchode medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Kórejskou republikou a na strane druhej(5). Podľa tohto ustanovenia má Európska komisia oznámiť Kórejskej republike úmysel Únie nepredĺžiť obdobie uplatňovania predmetného nároku, pokiaľ Rada Európskej únie na návrh Komisie štyri mesiace pred koncom tohto obdobia uplatňovania jednomyseľne nevyjadrí súhlas s predĺžením uplatňovania tohto práva.
Komisia podala žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia. Uviedla v nej jediný žalobný dôvod založený na tom, že Rada tým, že napadnuté rozhodnutie založila na článku 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169, použila protiprávne „odvodený právny základ“.
Súdny dvor zasadajúci vo veľkej komore po prvýkrát rozhodoval vo veci týkajúcej sa uplatniteľného postupu a pravidla hlasovania v prípade zjednodušeného postupu zmeny dohody uzavretej Úniou v zmysle článku 218 ods. 7 ZFEÚ.(6) Napadnuté rozhodnutie zrušil, pričom konštatoval, že postup stanovený v článku 3 ods. 1 rozhodnutia (EÚ) 2015/2169, ktorý bol vykonaný napadnutým rozhodnutím, nie je v súlade s článkom 218 ZFEÚ v rozsahu, v akom vyžaduje jednomyseľné hlasovanie v rámci Rady, hoci pravidlom hlasovania uplatniteľným na prijatie vnútorných pravidiel v oblasti, na ktorú sa vzťahuje toto rozhodnutie, je hlasovanie kvalifikovanou väčšinou.
Posúdenie Súdnym dvorom
Súdny dvor na úvod poznamenáva, že z odôvodnenia 6 rozhodnutia 2015/2169(7) vyplýva, že právnym základom rozhodovacieho postupu stanoveného v článku 3 ods. 1 tohto rozhodnutia je článok 218 ods. 7 ZFEÚ. Preskúmal teda otázku, či tento rozhodovací postup, ktorý bol vykonaný napadnutým rozhodnutím patrí do pôsobnosti článku 218 ods. 7 ZFEÚ a je v súlade s článkom 218 ZFEÚ.
V prvom rade Súdny dvor jednak uviedol, že z článku 5 ods. 8 písm. a) a b) protokolu vyplýva, že vyplýva, že strany dohody, a teda aj protokolu, musia každé tri roky po posúdení Výboru pre kultúrnu spoluprácu vyhodnotiť, či majú alebo nemajú v úmysle obnoviť predmetný nárok na ďalšie trojročné obdobie. Článok 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169 v tejto súvislosti stanovuje vnútorný postup Únie, a to v tom zmysle, že priznáva Komisii právomoc ukončiť dotknutý nárok na konci každého trojročného obdobia, alebo ak sa domnieva, že tento nárok má byť obnovený, predložiť v tomto zmysle návrh Rade pred uplynutím každého obdobia. Neobnovenie uvedeného nároku pritom vedie k zrušeniu nároku zavedeného protokolom, ktorý sa v zásade mlčky a automaticky obnovuje každé tri roky. Týmto postupom sa teda Komisia splnomocňuje na prijatie rozhodnutí týkajúcich sa zmeny tohto protokolu. V dôsledku toho článok 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169 predstavuje splnomocnenie udelené Komisii Radou pri uzatváraní dohody, a teda aj pri uzatváraní protokolu na schválenie „zmien dohody“ v mene Únie v zmysle článku 218 ods. 7 ZFEÚ.
Okrem toho článok 5 ods. 8 písm. a) a b) protokolu stanovuje zjednodušený postup v tom zmysle, že na ukončenie predmetného nároku stačí, aby tak zmluvná strana tejto dohody urobila prostredníctvom písomného oznámenia doručeného tri mesiace pred uplynutím daného obdobia, pričom uvedený nárok sa v opačnom prípade automaticky obnoví.
Okrem toho pravidlá stanovené v článku 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169 je možné považovať za pravidlá, ktorými sa uplatňuje možnosť stanovená v článku 218 ods. 7 ZFEÚ, aby Rada k splnomocneniu udelenému Komisii pripojila osobitné podmienky, pretože toto ustanovenie rozhodnutia 2015/2169 vyžaduje, aby Komisia v prípade, že dospeje k záveru, že predmetný nárok by sa mal obnoviť o tri roky, predložila v tomto zmysle návrh Rade štyri mesiace pred uplynutím práve prebiehajúceho obdobia.
Z toho vyplýva, že postup zavedený v článku 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169, ktorý sa vykonáva napadnutým rozhodnutím, patrí do pôsobnosti článku 218 ods. 7 ZFEÚ, takže toto rozhodnutie nemuselo byť prijaté v súlade s riadnym postupom stanoveným v článku 218 ods. 6 písm. a) ZFEÚ.
Súdny dvor v druhom rade konštatoval, že vzhľadom na to, že článok 218 ods. 7 ZFEÚ nestanovuje pre Radu žiadne pravidlo hlasovania na prijatie rozhodnutí, v súvislosti s ktorými si Rada v rámci splnomocnenia udeleného Komisii na základe tohto ustanovenia zachováva svoju právomoc, uplatniteľné pravidlo hlasovania je potrebné určiť v každom konkrétnom prípade odkazom na článok 218 ods. 8 ZFEÚ.(8) Z tohto ustanovenia vyplýva, že vo všeobecnosti sa Rada uznáša kvalifikovanou väčšinou, pričom jednomyseľne rozhoduje iba v prípadoch uvedených v jeho druhom pododseku. Prvý prípad, ktorý bol ako jediný relevantný v danom prípade a v ktorom článok 218 ods. 8 druhý pododsek ZFEÚ vyžaduje, aby sa Rada uznášala jednomyseľne, sa týka situácie, keď sa dohoda týka oblasti, v ktorej sa na prijatie aktu Únie vyžaduje jednomyseľnosť. Keďže predmetný nárok nepatril do takejto oblasti, postup zavedený v článku 3 ods. 1 rozhodnutia 2015/2169 nebol v súlade s článkom 218 ZFEÚ v rozsahu, v akom vyžadoval jednomyseľné hlasovanie. Pravidlom hlasovania uplatniteľným na prijatie rozhodnutí, akým je napadnuté rozhodnutie, totiž za týchto podmienok musí byť pravidlo stanovené v článku 218 ods. 8 prvom pododseku ZFEÚ, teda hlasovanie v Rade kvalifikovanou väčšinou.
Súdny dvor preto napadnuté rozhodnutie zrušil. Z dôvodov právnej istoty však rozhodol o zachovaní jeho účinkov až dovtedy, kým nebudú odstránené konštatované dôvody zrušenia.