NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
DÁMASO RUIZ-JARABO COLOMER
prednesené 8. novembra 2006 1(1)
Vec C‑292/05
Eir. Lechouritou
V. Karkoulias
G. Pavlopoulos
P. Brátsikas
D. Sotiropoulos
G. Dimopoulos
proti
Dimosio tis Omospondiakis Dimokratias tis Germanias
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Efeteío de Patras (Grécko)]
„Bruselský dohovor – Pôsobnosť − Občianske a obchodné veci – Žaloba o náhradu škody podaná proti zmluvnému štátu, smerujúca k získaniu náhrady škody spôsobenej jeho ozbrojenými silami počas druhej svetovej vojny v inom zmluvnom štáte – Imunita štátov“
I – Úvod
1. „… terajšia vojna… trvala dlho a počas nej Grécko podstúpilo toľko utrpenia, aké predtým nepoznalo za dlhé obdobie. Nikdy nebolo dobytých a zničených toľko miest… ešte nikdy nebolo toľko vyhnancov a krviprelievania…“. Takto opisuje Tukydides peloponézsku vojnu v piatom storočí pred Kristom,(2) pričom verne vyobrazuje katastrofy sprevádzajúce každý vojnový konflikt, ktoré sa dotýkajú rovnako tak porazených, ako aj víťazov.
2. Rôzne umenia stvárnili zhubné účinky vojenských konfrontácií. „Hrôzy vojny“, známa séria 82 Goyových obrazov vytvorených v rokoch 1810 až 1820, znázorňujú mizériu konfliktov, zločinov, mučenia a ich dôsledky pre jednotlivca; trpké svedectvá plné pesimizmu, ktoré sú kronikou spoločnosti so silným pacifistickým vplyvom. Rovnako Goyova „Poprava z 3. mája“ alebo Picassova „Guernica“ ukazujú pocity, ktoré v týchto geniálnych maliaroch vyvolali vojny plné skazy a vyhladzovania.
3. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1859, švajčiarsky filantrop Henri Dunant prechádzal Lombardiu, ktorá bola v tom čase spustošená vojnou, a na konci krvavej bitky došiel do Solferina a s hrôzou zistil, že tisíce zranených vojakov zostalo na bojovom poli zmrzačených, opustených a nechaných bez pomoci, odsúdených k istej smrti. Z tohto hrozného pohľadu sa zrodila myšlienka založiť Červený kríž.
4. Ani právo nebolo ušetrené neblahého dopadu ozbrojených konfliktov. V konaní vo veci samej podalo niekoľko gréckych občanov na súde vo svojej krajine žalobu smerujúcu k tomu, aby Spolková republika Nemecko nahradila škodu, ktorú spôsobili jej ozbrojené sily v priebehu jednej tragickej epizódy druhej svetovej vojny.
5. Efeteio Patron (Odvolací súd, Patras) sa Súdneho dvora pýta, či tento spor vecne spadá pod Bruselský dohovor z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad](3), známy pod názvom Bruselský dohovor; navyše chce vedieť, či je výsada súdnej imunity štátov zlučiteľná so štruktúrou tohto dohovoru.
6. Otázky sú položené na základe článku 234 ES nesprávne, pretože právomoc Súdneho dvora vykladať tento dohovor nevyplýva z tohto ustanovenia, ale z protokolu z 3. júna 1971(4). Táto chyba je však irelevantná, pretože ako pripomína nemecká vláda, článok 2 protokolu oprávňuje Efeteio žiadať o rozhodnutia o prejudiciálnej otázke týkajúce sa výkladu dohovoru.
II – Právny rámec
7. Bruselský dohovor vymedzuje svoju pôsobnosť v hlave I, v ktorej sa nachádza článok 1, ktorý stanovuje:
„Tento dohovor sa uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych a obchodných veciach. Neuplatní sa najmä na daňové, colné a správne veci.
Tento dohovor sa neuplatňuje na:
1. veci osobného stavu alebo spôsobilosti fyzických osôb na právne úkony, majetkové vzťahy medzi manželmi, dedenie zo zákona a dedenie zo závetu;
2. konkurzy, vyrovnania a obdobné konania;
3. sociálne zabezpečenie;
4. rozhodcovské konanie.“ [neoficiálny preklad]
8. Hlava II, ktorá sa týka súdnej právomoci, v článku 2 prvom odseku stanovuje všeobecnú zásadu, podľa ktorej ak nie je v tomto dohovore uvedené inak, „osoby s bydliskom na území zmluvného štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu“ [neoficiálny preklad].
9. Medzi tieto výnimky patrí „osobitná právomoc“, ktorá je stanovená v článku 5, podľa ktorého:
„Osobu s bydliskom na území zmluvného štátu možno žalovať v druhom zmluvnom štáte:
…
3. vo veciach týkajúcich sa protiprávneho konania na súdoch podľa miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorou bola spôsobená škoda;
4. ak ide o žalobu o náhradu škody alebo o žalobu o navrátenie do pôvodného stavu založenú na porušení, ktoré je predmetom trestného konania, na súde, na ktorom prebieha toto trestné konanie, ak má tento súd právomoc rozhodovať v občianskych veciach v zmysle príslušného právneho predpisu;
…“ [neoficiálny preklad]
10. Tieto pravidlá dopĺňa hlava III „Uznávanie a výkon“, hlava IV „Vykonateľné listiny a súdne zmiery“, hlava V „Všeobecné ustanovenia“, hlava VI „Prechodné ustanovenia“, hlava VII „Vzťah k iným právnym nástrojom“ a hlava VIII „Záverečné ustanovenia“.
11. Je potrebné uviesť, že Bruselský dohovor nahradilo nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach(5), pričom jeho znenie sa v značnom rozsahu zhoduje so znením Bruselského dohovoru, avšak nové ustanovenia nie sú v konaní vo veci samej uplatniteľné.
III – Skutkový stav, spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
12. Pani Lechouritou a ďalšie osoby podali proti Spolkovej republike Nemecko na Polymeles Protodikeio Kalavriton (Súd prvého stupňa, Kalavrita) žalobu o náhradu škody, ktorou sa domáhali náhrady majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy a psychickej ujmy, ktorú utrpeli následkom masakru spáchaného vojakmi wehrmachtu 13. decembra 1943 v meste Kalavrita, v priebehu invázie do Grécka počas druhej svetovej vojny.(6)
13. Tento súd vo svojom rozsudku č. 70/1998 rozhodol, že v súlade s článkom 3 ods. 1 občianskeho súdneho poriadku nemá právomoc rozhodovať o spore z dôvodu, že členský štát požíva výsady súdnej imunity.
14. Žalobcovia podali odvolanie na Efeteio Patron, ktorý 12. januára 2001, prijal prvé rozhodnutie o prerušení konania až do rozhodnutia Anotato Eidiko Dikastirio (Najvyšší osobitný súd) o tom, či článok 11 Európskeho dohovoru o imunite štátov, ktorý bol podpísaný v Bazileji 16. mája 1972(7), pričom jeho zmluvnou stranou nie je Helénska republika, a ktorý stanovuje výnimku z imunity pre akty zvrchovanosti spôsobujúce škodu alebo ujmu, ku ktorým došlo na území štátu súdu, ak sa pôvodca ujmy nachádzal na tomto území, predstavuje všeobecne uznávanú normu medzinárodného práva a či táto výnimka zahrňuje v súlade s medzinárodnými zvyklosťami návrhy na náhradu škody spôsobenej ozbrojenými konfliktmi, ktorú utrpeli osoby prináležiace k určitej skupine a konkrétnemu miestu, ktorých sa boj netýkal a ktoré sa nezúčastnili vojenských operácií.
15. Anotato Eidiko Dikastirio vo svojom rozsudku č. 6/2002 zo 17. septembra 2002 rozhodol, že „v súčasnom štádiu vývoja medzinárodného práva aj naďalej existuje všeobecne uznávané pravidlo, podľa ktorého nemôže byť na štát na súde iného štátu platne podaná žaloba na náhradu škody, ktorá bola spôsobená skutočnosťou akejkoľvek povahy, ku ktorej došlo na území štátu súdu a na ktorej sa ozbrojené sily žalovaného štátu zúčastnili akýmkoľvek spôsobom, či už v čase vojny, alebo v čase mieru“.
16. Efeteio Patron, ktorý je rovnako ako všetky ostatné grécke súdy viazaný rozsudkom Eidiko Dikastirio(8), vnímal spojitosť so všeobecným právom členských štátov Európskej únie a rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Spadajú žaloby o náhradu škody podané fyzickými osobami proti žalovanému štátu, ktorý má občianskoprávnu zodpovednosť za konania alebo opomenutia svojich ozbrojených síl, do vecnej pôsobnosti Bruselského dohovoru v súlade s jeho článkom 1, ak k týmto konaniam alebo opomenutiam došlo počas vojenskej okupácie štátu, v ktorom majú bydlisko žalobcovia, v dôsledku útočnej vojny vedenej žalovaným, sú zjavne v rozpore s vojnovým právom a je ich takisto možné považovať za zločiny proti ľudskosti?
2. Je v prípade kladnej odpovede v súlade so systematikou Bruselského dohovoru to, že žalovaný štát uplatňuje výnimku imunity v tom zmysle, že dohovor sa automaticky neuplatní na konania alebo opomenutia ozbrojených síl žalovaného, ku ktorým došlo pred nadobudnutím platnosti uvedeného dohovoru, teda v priebehu rokov 1941 – 1944?“
IV – Konanie na Súdnom dvore
17. Žalobcovia vo veci samej, holandská, poľská, nemecká a talianska vláda, ako aj Komisia Európskych spoločenstiev predložili písomné pripomienky v lehote stanovenej v článku 23 Štatútu Súdneho dvora.
18. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 28. septembra 2006, predniesli zástupcovia žalobcov, nemeckej vlády a Komisie ústne pripomienky.
V – Analýza prvej prejudiciálnej otázky
19. Efeteio Patron sa v podstate Súdneho dvora pýta, či žaloby o náhradu škody, ktoré podali jednotlivci proti zmluvnému štátu, smerujúce k získaniu náhrady škody spôsobenej okupačnými silami počas ozbrojeného konfliktu, spadajú pod Bruselský dohovor, ktorý je podľa svojho článku 1 obmedzený na „občianske a obchodné veci“.
A – Pojem „občianske a obchodné veci“
20. Vzhľadom na to, že dohovor prevzal zvyklosti ďalších medzinárodných predpisov(9) a na účely predchádzania úskaliam, ktoré predstavuje vymedzenie obsahu,(10) nedefinuje rozsah pojmu „občianske a obchodné veci“; tento dohovor sa obmedzuje na negatívne upresnenie, ktoré zbavuje „povahu súdu“ akéhokoľvek významu.(11) Podľa judikatúry je však 1. tento pojem autonómny a 2. vylučuje akty iure imperii.
1. Autonómia pojmu
21. Generálny advokát Darmon vo svojich návrhoch vo veci Rich, v ktorej bol vydaný rozsudok 25. júla 1991(12), tvrdí, že výklad dohovoru vyvoláva množstvo ťažkostí, pretože k vlastnej zložitosti tejto oblasti sa pridáva použitie pojmov, ktoré, aj keď sú vo vnútroštátnych právach presne vymedzené, majú často odlišný význam, čo často vedie Súdny dvor k návrhu nezávislých vymedzení.
22. K tomu došlo v prípade pojmu „občianske veci“,(13) ktorý bol kvalifikovaný v rozsudku zo 14. októbra 1976, LTU(14) ako samostatný pojem, ktorý treba vykladať nielen s odkazom na ciele a systém uvedeného dohovoru, ale aj na všeobecné zásady vyplývajúce zo systémov vnútroštátnych práv ako celku bez toho, aby postačoval odkaz na vnútroštátne právo jedného alebo druhého dotknutého štátu, pretože účelom vecného vymedzenia ratione materiae je „zabezpečiť… rovnosť a jednotnosť z toho vyplývajúcich práv a povinností pre zmluvné štáty a dotknuté osoby“ (bod 3).(15)
23. Táto kvalifikácia sa opakovala v ďalších rozsudkoch ako napríklad v rozsudkoch zo 14. júla 1977, Bavaria(16), bod 4; z 22. februára 1979, Gourdain(17), bod 3; zo 16. decembra 1980, Rüffer(18), body 7 a 8; Sonntag(19), bod 18; zo 14. novembra 2002, Baten(20), bod 28, a z 15. mája 2003, Préservatrice foncière TIARD(21), bod 20.
24. Schlosserova správa o Dohovore o pristúpení z roku 1978(22) trvá na potrebe dať pojmom článku 1 samostatný význam, pričom uvádza, že právne systémy pôvodných členských štátov dobre poznajú rozlíšenie medzi občianskymi a obchodnými vecami na jednej strane a vecami zahrnutými do verejného práva na druhej strane. Napriek podstatným rozdielom sa rozlíšenie bežne riadi obdobnými kritériami, a preto sa autori pôvodného dohovoru a Jenardovej správy vyhli vymedzeniu občianskych a obchodných vecí a len upresnili, že rozhodnutia správnych a trestných súdov patria do pôsobnosti dohovoru, ak tieto súdy rozhodujú v občianskych a obchodných veciach. Schlosserova správa rovnako zdôrazňuje, že Spojené kráľovstvo a Írsko prakticky ignorujú toto rozlíšenie – medzi verejným a súkromným právom –, ktoré je bežné v systémoch pôvodných členských štátoch (bod 23).
2. Vylúčenie aktov iure imperii
25. Už citovaný rozsudok LTU rozšíril pôsobnosť dohovoru na spory medzi verejným orgánom a jednotlivcom v prípade, ak uvedený orgán nekonal v rámci výkonu verejnej moci (body 4 a 5).(23)
26. Aj keď Súdny dvor odkazoval na ustanovenia týkajúce sa uznávania súdnych rozhodnutí (hlava III), tento prístup sa rovnako uplatní na ustanovenia o súdnej právomoci (hlava II),(24) pretože článok 1 podmieňuje uplatnenie oboch týchto skupín ustanovení.
27. Rozsudok LTU teda viedol pri prvom rozšírení Spoločenstva k zmene Bruselského dohovoru na účely výslovného vylúčenia „daňových, colných a správnych vecí“.(25)
28. Činnosť verejných orgánov však nie je týmito oblasťami vyčerpaná, aj keď sa nimi tieto orgány často zaoberajú; navyše, prídavné mená „daňový“, „colný“ a „správny“ zdieľajú pojmovú autonómiu pojmov „občiansky“ a „obchodný“, na základe rovnakých požiadaviek jednoty a právnej bezpečnosti.(26)
29. Písomné pripomienky, ktoré boli v tomto konaní predložené, sa zhodujú v tom, že akty iure imperii nepatria do pôsobnosti Bruselského dohovoru.(27) Rozpory vznikajú pri ich vymedzení a pri otázke, či zahŕňajú správanie ozbrojených síl jedného štátu na území iného štátu.
30. Je teda potrebné preskúmať a) dôvody vylúčenia takýchto aktov, ako aj b) kritériá, na ktorých je vylúčenie v jednotlivých prípadoch založené.
a) Dôvody vylúčenia
31. Rozsudok LTU pri posudzovaní autonómie pojmov „občianske a obchodné veci“ a relevantnosti ich výkladu podľa uvedených kritérií odkázal na niektoré dôvody, ktoré sú určujúce pre povahu právnych vzťahov medzi sporovými stranami alebo predmet sporu, na účely odôvodnenia ich vylúčenia z pôsobnosti Bruselského dohovoru; pričom rozlišuje medzi situáciami, keď orgány vykonávajú právomoc orgánu verejnej moci a keď konajú ako ktorýkoľvek iný subjekt (bod 4).(28)
32. Okrem toho existujú ďalšie, silnejšie a všeobecnejšie dôvody podporujúce názor, že akty iure imperii – na rozdiel od aktov iure gestionis(29) – nepatria do pôsobnosti Bruselského dohovoru.
33. Schlosserova správa pripomína, že „v právnom systéme pôvodných členských štátov sa štát ako taký, ako aj verejnoprávne subjekty, ako napríklad územné samosprávne celky, môžu zúčastniť právnych vzťahov dvomi spôsobmi“, podľa toho, či podliehajú buď pravidlám verejného alebo súkromného práva, pričom akty na základe verejného práva sa považujú za úkony zvrchovanosti.
34. Z iného uhla pohľadu sa generálny advokát Léger vo svojich návrhoch vo veci Préservatrice foncière TIARD pozastavil nad výnimkami uvedenými v článku 1 bode 1 dohovoru, a bol toho názoru, že sa týkajú „oblastí, ktoré sú vylúčené z autonómie strán a že sa dotýkajú verejného poriadku“ (bod 53), z čoho vyvodzuje, že „v týchto oblastiach autori Bruselského dohovoru chceli, aby výlučná právomoc členského štátu zodpovedala právomoci správnych a súdnych orgánov toho istého štátu. V prípade, ak tieto oblasti predstavujú hlavný predmet sporu, platí, že súdy tohto štátu sú v lepšej pozícii, aby sa nimi zaoberali. Účinná ochrana právnych situácií, ktorá predstavuje jeden z cieľov Bruselského dohovoru, je teda zabezpečená určením vnútroštátneho systému príslušného v celom rozsahu…“ (bod 54), čo je vysvetlenie, ktoré sa podľa neho rovnako uplatní na „veci patriace do verejného práva, v ktorých štát vykonáva svoje výsady verejnej moci“ (bod 55).
35. Nakoniec sa dohovor neuplatní na oblasti, v ktorých štát vykonáva svoju právomoc a nepodlieha súkromnému právu, a to buď preto, že ide o úkony zvrchovanosti, alebo preto, že existuje účinnejšia právna ochrana.(30)
36. Ako uviedol generálny advokát Jacobs vo svojich návrhoch vo veci Henkel, problém spočíva v tom, „že nie je vždy jednoduché rozlíšiť medzi prípadmi, keď štát a jeho nezávislé orgány konajú ako subjekty súkromného práva a prípadmi, keď konajú ako orgány verejného práva“ (bod 22), osobitne ak sa zohľadní, že krajiny dodržujúce „common Law“ nepoznajú rozlíšenie medzi verejným a súkromným právom, pretože výraz „občianske právo“ zahrňuje všetky otázky nepatriace do oblasti „trestného práva“.(31) Z tohto dôvodu sa na určenie prejavu verejnej moci nepoužijú právne poriadky zmluvných štátov, ktoré sú často rôznorodé a nepresné,(32) aj keď ponúkajú možné riešenia.
b) Kritériá, na ktorých sa zakladá vylúčenie
37. S ohľadom na autonómiu pojmov a na dôvody, pre ktoré akty iure imperii presahujú medze Bruselského dohovoru, pomôže pohľad na judikatúru stanoviť rozhodujúce kritériá na vyňatie takýchto aktov.
38. V rozsudku LTU sa rozhodlo, že výber poplatkov verejnoprávnou inštitúciou od súkromnoprávnej osoby na základe povinného a výlučného používania jej zariadení a služieb nespadá do pôsobnosti dohovoru. Podľa rozsudku je rozsah vecnej pôsobnosti v zásade definovaný „prvkami, ktoré charakterizujú povahu právnych vzťahov medzi sporovými stranami alebo predmet tohto sporu“ (bod 4).
39. Rovnaké argumenty sú uvedené v rozsudku Rüffer, pokiaľ ide o regresnú žalobu, ktorú podalo Holandsko proti riečnemu dopravcovi, majiteľovi lode, ktorá sa zrazila s iným plavidlom, s cieľom dosiahnuť náhradu nákladov na vyzdvihnutie vraku z dôvodu, že táto čistiaca práca je súčasťou činností riečnej polície, ktorá jej prislúchala podľa medzinárodnej zmluvy. Rozhodujúcim aspektom bolo, že „správca v rámci vymáhania uvedených nákladov konal na základe pohľadávky, ktorá vyplýva z aktu verejnej moci“ (bod 15), pretože význam nemá povaha činnosti alebo konania, ale povaha práva, na ktorom je táto činnosť založená.
40. Rozsudok Sonntag, vyhlásený v rámci trestného konania začatého po smrti žiaka jednej nemeckej štátnej školy počas výletu do Talianska, ktoré bolo vedené proti sprevádzajúcemu učiteľovi, v rámci ktorého bola podaná občianskoprávna žaloba o náhradu ujmy, pripustil uplatniteľnosť dohovoru, keď uviedol, že žiadosť o finančnú náhradu „je občianskej povahy“ (bod 19), pretože: a) aj keď má učiteľ štatút úradníka a koná ako taký, „úradník vždy nevykonáva verejnú moc“ (bod 21); b) vo väčšine právnych systémov zmluvných štátov školský dozor nezahrňuje právomoci presahujúce vzťahy medzi jednotlivcami“ (bod 22);(33) c) za takýchto okolností majú učitelia na štátnych a súkromných školách „totožné funkcie“ (bod 23); d) judikatúra Súdneho dvora(34) stanovila, že do výkonu verejnej moci nepatrí hodnotenie žiakov a rozhodovanie o ich postúpení do vyšších ročníkov (bod 24), a e) kvalifikácia podľa práva štátu pôvodu učiteľa (bod 25), ako aj pokrytie nehody systémom sociálneho zabezpečenia (body 27 a 28) sú irelevantné.
41. Rozsudok Henkel prevzal jednu z úvah uvedených v rozsudku Sonntag a odmietol myšlienku, že spor, ktorý začalo súkromnoprávne združenie na ochranu spotrebiteľov s cieľom zakázať nekalé podmienky v zmluvách, môže zahrňovať „prejav verejnej moci, pretože sa nijako netýka výkonu právomocí, ktoré presahujú rámec pravidiel všeobecného práva uplatniteľných vo vzťahoch medzi jednotlivcami“ (bod 30).
42. Rozsudok Baten zahrnul pod „občianske veci“ žalobu o náhradu škody, ktorou „verejnoprávna inštitúcia žiada osobu súkromného práva, aby vrátila sumy vyplatené v rámci sociálnej pomoci…, v prípade ak základ a podmienky podania tejto žaloby upravujú pravidlá všeobecného práva“; ďalej sa v ňom uvádza, že ak je žaloba o náhradu škody založená na ustanoveniach, prostredníctvom ktorých normotvorca zveril verejnoprávnej inštitúcii vlastnú právomoc, nemôže sa považovať za patriacu do „občianskych vecí“ (bod 37).(35)
43. Pokiaľ ide o rozsudok Préservatrice foncière TIARD, tento rozsudok sa týkal žaloby o zaplatenie colného dlhu, ktorú podalo Holandské kráľovstvo proti ručiteľovi za hlavný záväzok. Podľa tohto rozsudku sa Bruselský dohovor vzťahuje na žalobu zmluvného štátu, smerujúcu proti osobe súkromného práva na účely plnenia súkromnoprávnej zmluvy o ručení, ktorá bola uzatvorená s cieľom umožniť ďalšej osobe poskytnúť záruku, ktorú požaduje a definuje tento štát, avšak pod podmienkou uloženou z dôvodu nedostatku údajov poskytnutých v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, „že právny vzťah medzi veriteľom a ručiteľom, ako vyplýva zo zmluvy o ručení, nezodpovedá výkonu právomocí, ktoré presahujú rámec pravidiel uplatniteľných vo vzťahoch medzi jednotlivcami“ (bod 36).
44. Rovnako rozsudok z 15. januára 2004, Blijdenstein(36), určil, že žaloba verejného orgánu smerujúca k náhrade súm vyplatených na základe verejného práva ako pomoc na vzdelávanie jednej mladej osobe, ktorá mala nárok na výživné, keď tento orgán vo vzťahu k uvedeným nárokom vstúpil do jej právneho postavenia podľa občianskeho práva, spadá do pôsobnosti dohovoru (bod 21).
45. Nakoniec rozsudok z 5. februára 2004, Frahuil(37), určil, že žaloba, podaná ručiteľom, ktorý zaplatil clo na základe zmluvy uzatvorenej s treťou osobou, ktorá prevzala zodpovednosť dovozcu za uvedené clá, „nezodpovedá výkonu akýchkoľvek právomocí presahujúcich rámec pravidiel uplatniteľných vo vzťahoch medzi jednotlivcami“ (bod 21).
46. Z uvedených rozsudkoch vyplýva, že na účely určenia aktu iure imperii, na ktorý sa teda nevzťahuje Bruselský dohovor, je dôležité zohľadniť: 1. verejnoprávnu povahu jedného z účastníkov právneho vzťahu, ako aj 2. pôvod a základ podanej žaloby, konkrétne, či verejnoprávna inštitúcia vykonala presahujúce právomoci alebo právomoci, ktoré vo vzťahoch medzi súkromnými osobami nemajú ekvivalent. „Osobné“ kritérium odkazuje na formálny aspekt;(38) kritérium „podriadenosti“ odkazuje na základ, povahu a podmienky podania žaloby.(39)
B – Preskúmanie tejto veci
1. Úvodná poznámka
47. Posúdenie výkonu verejnej moci zohľadňuje okolnosti každej veci, čo umožnilo v akademických právnych kruhoch diskutovať o úlohe Súdneho dvora v rozsudkoch, ktoré vyhlásil.(40)
48. Jedna z kritík je založená na skutočnosti, že Súdny dvor sa neobmedzil na poskytnutie kritérií na účely nezávislého vymedzenia pojmu článku 1 Bruselského dohovoru a na ich uplatnenie v sporoch medzi verejnými orgánmi a jednotlivcami, ale uložil riešenie, ktoré je samo osebe kontroverzné.
49. Prejudiciálna otázka sa však prejavuje v časovom slede, pozostávajúcom z troch po sebe idúcich fáz: prvá fáza, počas ktorej vnútroštátny súd určí problém európskeho práva; prostredná fáza, v priebehu ktorej Súdny dvor tento problém analyzuje, a posledná fáza, v ktorej vnútroštátny súd rozhodne o spore vo veci samej s ohľadom na poskytnuté údaje.(41) Ťažkosti vznikajú v prípade porušenia rovnováhy dialógu medzi súdnymi orgánmi,(42) ak jeden z nich(43) prekročí rámec(44) výkonu svojich funkcií.
50. Nebezpečenstvu akéhokoľvek prekročenia právomoci v tejto veci môže Súdny dvor predísť tým, že abstrahuje skutočnosti a snaží sa vyriešiť predložené pochybnosti o výklade spôsobom, ktorý môže byť užitočný pre všetky súdne orgány Únie, ktoré sa stretnú s podobnými situáciami. Navyše je potrebné k položeným otázkam pristúpiť z právneho hľadiska striktne a vyhnúť sa citom, ktoré, aj keď sú pochopiteľné, bránia logickej úvahe.
51. Efeteio Patron úspešne splnil svoju úlohu, aj keď na účely poskytnutia užitočnej odpovede je potrebné doviesť zovšeobecnenie skutočností ešte ďalej a ako referenčný bod treba použiť škodu spôsobenú príslušníkmi ozbrojených síl jedného členského štátu jednotlivcom na území iného členského štátu v priebehu vojny a nechať stranou prvky, ktoré žalobu o náhradu škody individualizujú, medzi ktoré patrí časové vymedzenie.(45)
2. Správanie ozbrojených síl v čase vojny
52. Vzhľadom na skutočnosť, že žaloba smeruje proti štátu, nezdá sa byť nevyhnutné posúdiť prvé uvedené kritérium – verejnoprávny charakter jedného z účastníkov –, a preto sa sústredím na druhé kritérium – výkon právomocí presahujúcich pravidlá všeobecného práva.
a) Navrhovaná téza
53. Bez ohľadu na skutočnosť, že od dôb antiky boli vypracované pravidlá, vydávali sa varovania a prijímali normy správania protivníkov v čase vojny,(46) vojna nestratila svoju povahu výnimočného fenoménu.
54. Ak necháme stranou operácie vykonávané izolovanými skupinami, ktoré vyvolávajú odlišné obavy, holandská vláda správne kvalifikuje vojnové akty ako typické vyjadrenie moci štátu.
55. Toto tvrdenie podporilo viacero argumentov:
– Ozbrojené sily sú súčasťou štruktúry štátov. Podliehajú prísnej disciplíne a musia poslúchať svojich nadriadených(47) v hierarchickej organizácii, na ktorej čele sú najvyššie orgány národa.(48)
– Ozbrojené sily sa riadia zásadami, ktoré slávnostne vyhlásili najvyššie zákony jednotlivých krajín, ktoré okrem toho stanovia medze, ciele a podmienky vojenskej činnosti, so vzrastajúcou presnosťou pre nižšie stupne organizačného reťazca.
– Ozbrojené sily vykonávajú právomoci, ktoré nemajú ostatní občania, ktorí podliehajú vojenskému veleniu a tvrdým trestom za neposlušnosť.
56. Európsky súd pre ľudské práva,(49) takmer všetky členské štáty, ktoré v tomto prejudiciálnom konaní predložili pripomienky, a Komisia považujú akty vykonané ozbrojenými silami za výkon štátnej zvrchovanosti.
57. V súlade s tým nespadá náhrada škody, ktorá bola spôsobená počas vojny ozbrojenými silami jednej z bojujúcich strán, pod pojem „občianske veci“ v zmysle článku 1 Bruselského dohovoru, ktorého ustanovenia sa teda neuplatnia.(50)
b) Vznesené námietky
58. Kvalifikácia aktov ozbrojených síl ako aktov iure imperii je diskutovaná v niektorých pripomienkach, ktoré boli predložené v rámci tohto prejudiciálneho konania na základe tvrdení, ktoré sú založené na: i) zodpovednosti štátu podľa medzinárodného práva, ii) protiprávnosti správania, iii) teritorialite výkonu právomoci a iv) pravidlách Bruselského dohovoru. Na úvod podotýkam, že podľa môjho názoru žiadne z týchto tvrdení nespochybňuje to, čo bolo uvedené vyššie.
i) Zodpovednosť štátu podľa medzinárodného práva
59. Vyššie uvedené pripomienky často odkazujú na medzinárodný rozmer položených otázok, čo je aspekt, ktorý žalobcovia vo veci samej spájajú so zodpovednosťou za protiprávne akty, ktorá je pripísateľná štátom.
60. Tento rozmer vyvoláva veľký záujem; Komisia pre medzinárodné právo, vytvorená v rámci Organizácie spojených národov, bola v roku 1949 počas svojho prvého zasadania toho názoru, že ide o oblasť, ktorú možno kodifikovať; v roku 2001 prijala v priebehu 53. zasadania „návrh znenia článkov o zodpovednosti štátu za medzinárodne protiprávne konanie“.(51) Navyše sa táto zodpovednosť zdá byť v úzkom spojení so súdnou imunitou štátov, ktorá v druhej polovici minulého storočia prešla vývojom vo forme zníženia jej významu a obmedzenia na akty iure imperii, pričom možno sledovať tendenciu smerujúcu k zrušeniu imunity štátov s ohľadom na takéto akty v prípadoch porušenia ľudských práv.(52)
61. Tento druh zodpovednosti podlieha osobitným pravidlám tak zvykovým, ako aj písaným, ktoré odkazujú na porušenie medzinárodnej povinnosti. Nespadá teda do pôsobnosti súkromného práva ani pod „občianske veci“ v zmysle článku 1 Bruselského dohovoru, ale pod „medzinárodné veci“.
62. V tejto súvislosti žalobcovia vo veci samej odpovedali na moju otázku, ktorú som im položil na pojednávaní, že ich žaloba sa nezakladá na článku 3 štvrtého Haagskeho dohovoru.(53)
ii) Protiprávnosť konaní
63. Žalobcovia vo veci samej, ako aj poľská vláda uviedli, že akty iure imperii nezahŕňajú protiprávne akty; vojenské operácie porušujúce právny systém nepatria do tejto kategórie, pričom táto myšlienka mi pripomína axiom „the King can do no wrong“ – , ktorý už dávno stratil význam.(54)
64. S touto námietkou nesúhlasím. Právoplatnosť konania nemá vplyv na jeho kvalifikáciu alebo na jeho dôsledky v rozsahu, v akom sa požaduje pre vznik zodpovednosti alebo prípadne pre jej obmedzenie.
65. Tvrdiť opak by znamenalo, že orgány využívajú výsady verejnej moci, len ak ich vykonávajú spôsobom, ktorý im nie je možné vytýkať, bez ohľadu na skutočnosť, že tak nemusia vždy konať. Takáto analýza by okrem iného vyvolala problémy pri určovaní zodpovednej osoby, pretože ak by dotknuté akty neboli iure imperii, ani a priori iure gestionis, bolo by možné pripísať škodu len osobám, ktoré ju skutočne spôsobili, a nie správnym orgánom, ktorých sú súčasťou; v konaní vo veci samej, ako zdôrazňuje nemecká vláda, bola podaná žaloba proti štátu a nie proti vojakom.
66. Rovnako protiprávnosť, bez ohľadu na jej stupeň, vrátane zločinov proti ľudskosti, uvedenú tézu nevyvracia.
iii) Teritorialita výkonu právomoci
67. Podľa poľskej vlády sa verejná moc vykonáva v rámci územných hraníc štátu, takže vojenské operácie, ku ktorým došlo za hranicami štátu, nemožno považovať za výkon tejto moci.
68. Táto námietka nie je ďalej prípustná. Územie vymedzuje priestor, kde sa vykonáva zvrchovanosť; akty štátu uskutočňované mimo týchto hraníc sú bez účinku. Rozlišujú sa však prinajmenšom dva osobitné prípady: prípad invázie a prípad, ak vojsko jedného štátu zasiahne na území druhého štátu bez toho, aby ho skutočne okupovalo. Tento druhý prípad, ktorý sa netýka veci samej, spôsobuje dnes osobitné ťažkosti veľkého významu volajúce po riešeniach, ktoré zahŕňajú možný súhlas napadnutého štátu alebo vykonanie mandátu medzinárodného spoločenstva.
69. V prvej osobitnej situácii existuje dočasné alebo trvalé privlastnenie, ktoré, akokoľvek je trestuhodné, znamená rozšírenie územia agresora. Je potrebné neprehliadať tento aspekt a nepodľahnúť fikcii, že akonáhle útočiace sily prekročili hranice, ocitli sa mimo dosah svojho velenia, pretože sú naďalej riadené a kontrolované štátom, ktorému prináležia, a hierarchická štruktúra zostáva zachovaná.(55)
iv) Pravidlá Bruselského dohovoru
70. Niekoľko tvrdení odkazuje na systematický výklad dohovoru, a to buď priamo, ako tvrdenia talianskej vlády, ktorá výslovne odmieta, aby sa uplatnený nárok považoval za „občiansku vec“, alebo nepriamo, ako návrh na začatie prejudiciálneho konania, keď cituje článok 5 bod 3.
71. Odkaz na toto ustanovenie je irelevantný; aby sa mohli použiť jeho ustanovenia, je potrebné, aby sa uplatnil samotný dohovor, čo záleží na článku 1.
72. Bruselský dohovor rozlišuje systém, ktorý zavádza – pozostávajúci z pravidiel týkajúcich sa súdnej právomoci alebo uznávania a výkonu rozhodnutí – a kritériá uplatniteľnosti uvedeného systému – územné, časové a vecné –, ktoré sú predbežnými podmienkami pre fungovanie systému; ak nie sú tieto podmienky splnené, ako v tejto veci, akákoľvek ďalšia analýza je zbytočná.
73. Rozsudok z 27. septembra 1988, Kalfelis(56), zahrnul do výrazu „vec nárokov na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu“, ktorý je uvedený v článku 5 bode 3, všetky žaloby na určenie zodpovednosti, ktoré sa netýkajú „zmluvných vecí“ v zmysle odseku 1 toho istého článku (bod 18).(57) Avšak výkon verejnej moci ako oblasti, ktorá je vylúčená z ratione materiae dohovoru, nezávisí na podanej žalobe, ale na jej základe, povahe a podmienkach pre jej podanie; ak by to tak nebolo, bola by ohrozená autonómia pojmov uvedených v článku 1. Naopak, náhrada škody spôsobená fungovaním verejnej správy sa v jednotlivých členských štátoch podstatne odlišuje z dôvodu rozdielov medzi systémami „common law“ a kontinentálnymi systémami, ako aj z dôvodu rozdielov medzi uvedenými systémami.(58)
VI – Analýza druhej prejudiciálnej otázky
74. Vnútroštátny súd sa rovnako Súdneho dvora pýta, či je výsada súdnej imunity štátov zlučiteľná so systémom Bruselského dohovoru a v prípade kladnej odpovede, či vylučuje jej uplatniteľnosť.
75. Vzhľadom na riešenie, ktoré navrhujem pre prvú prejudiciálnu otázku, sa akákoľvek úvaha o druhej prejudiciálnej otázke javí ako nadbytočná.
76. Ak však Súdny dvor rozhodne, že sa ňou bude zaoberať, je potrebné zohľadniť skutočnosť, že imunita predstavuje procesnú prekážku,(59) ktorá bráni súdom jedného štátu rozhodovať o zodpovednosti iného štátu, pretože ako uvádza talianska vláda vo svojich pripomienkach par in parem non habet imperium, aspoň pokiaľ ide o akty iure imperii, čo bráni začať konanie.
77. Právomoc predpokladá príslušnosť, ktorú vymedzuje s cieľom určiť, ktorý zo súdov na danom území má konkrétny spor vyriešiť. Oba pojmy, aj keď sú úzko previazané, nie sú nezlučiteľné ani protichodné.
78. Súdna imunita členských štátov teda predchádza posúdeniu Bruselského dohovoru, pretože ak nie je možná žaloba, nie je potrebné zisťovať, ktorý súdny orgán je poverený preskúmaním návrhu. Navyše, preskúmanie súbehu imunity vo veci samej a jej dopadov na ľudské práva presahuje právomoc Súdneho dvora.
VII – Návrh
79. Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré predložil Efeteio Patron, odpovedal takto:
Žaloba o náhradu škody, ktorú podali fyzické osoby zmluvného štátu Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad] smerujúca k získaniu náhrady škody, ktorú spôsobili ozbrojené sily iného zmluvného štátu pri invázii na území prvého štátu počas vojenského konfliktu, vrátane prípadov, keď tieto akty predstavujú zločiny proti ľudskosti, nepatrí do vecnej pôsobnosti uvedeného dohovoru.