ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia komora)

zo 6. februára 2014 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trhy s tepelnými cínovými stabilizátormi a tepelnými stabilizátormi ESBO/estery – Rozhodnutie, ktorým sa konštatujú dve porušenia článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP – Poradenský podnik, ktorý nepôsobí na relevantných trhoch – Pokuty – Návrh na zrušenie – Pojem podnik – Zásada zákonnosti trestných činov a trestov – Dĺžka trvania porušenia – Premlčanie – Dĺžka správneho konania – Primeraná lehota – Právo na obhajobu – Oneskorené informovanie o vyšetrovaní – Horná hranica 10 % obratu – Uloženie sankcie za obe porušenia v jednom rozhodnutí – Pojem jediné porušenie – Návrh na zmenu rozhodnutia – Výška pokút – Dĺžka trvania porušení – Dĺžka správneho konania – Usmernenia k metóde stanovovania pokút z roku 2006 – Hodnoty predajov – Symbolická pokuta – Neobmedzená právomoc“

Vo veci T‑27/10,

AC‑Treuhand AG, so sídlom v Zürichu (Švajčiarsko), v zastúpení: C. Steinle a I. Bodenstein, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: F. Ronkes Agerbeek a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci A. Böhlke, advokát,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2009) 8682 v konečnom znení z 11. novembra 2009 týkajúceho sa konania podľa článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38.589 – Tepelné stabilizátory) a subsidiárne návrh na zníženie výšky uložených pokút,

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora),

v zložení: predseda komory O. Czúcz, sudcovia I. Labucka (spravodajkyňa) a D. Gratsias,

tajomník: C. Kristensen, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 18. septembra 2012,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Prejednávaná vec sa týka rozhodnutia Komisie K(2009) 8682 v konečnom znení z 11. novembra 2009 týkajúceho sa konania podľa článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38.589 – Tepelné stabilizátory) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“, zhrnutie v Ú. v. EÚ C 307, 2010, s. 9).

2        Komisia Európskych spoločenstiev v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že niektoré podniky porušili článok 81 ES a článok 53 Dohody o európskom hospodárskom priestore (EHP) tým, že sa na území EHP zúčastnili na dvoch súboroch protisúťažných dohôd a zosúladených postupov týkajúcich sa jednak sektora cínových stabilizátorov a jednak sektora epoxidovaného sójového oleja a esterov (ďalej len „sektor ESBO/estery“).

3        V napadnutom rozhodnutí sa konštatuje existencia dvoch porušení týkajúcich sa dvoch kategórií tepelných stabilizátorov, ktoré sú výrobkami pridávanými do výrobkov z polyvinylchloridu (PVC) na účely zlepšenia ich tepelnej odolnosti (odôvodnenie 3 napadnutého rozhodnutia).

4        Podľa článku 1 napadnutého rozhodnutia každé z týchto porušení spočívalo v určovaní cien, rozdelení trhov prostredníctvom predajných kvót, rozdelení zákazníkov a vo výmene citlivých obchodných informácií, a to najmä o zákazníkoch, produkcii a predajoch.

5        V napadnutom rozhodnutí sa uvádza, že dotknuté podniky sa zúčastnili na týchto porušeniach v rôznych obdobiach, a to v období od 24. februára 1987 do 21. marca 2000 v prípade cínových stabilizátorov a v období od 11. septembra 1991 do 26. septembra 2000 v prípade sektora ESBO/estery.

6        Žalobkyňa, spoločnosť AC‑Treuhand AG, s hlavným miestom podnikania v Zürichu (Švajčiarsko), je poradenskou spoločnosťou ponúkajúcou „kompletný balík služieb na mieru národným a medzinárodným združeniam a záujmovým skupinám“, pričom je spresnené, že z napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že táto spoločnosť opisuje svoje služby takto: „riadenie a správa švajčiarskych a medzinárodných profesijných združení, ako aj neziskových zväzov a organizácií; zhromažďovanie, spracovanie a využívanie trhových informácií; prezentácia trhových štatistík; kontrola oznámených údajov u účastníkov“ (odôvodnenie 66 napadnutého rozhodnutia).

7        Žalobkyňa bola založená v novembri 1993 a vznikla 28. decembra 1993 po nadobudnutí vedením jednej divízie spoločnosti Fides Trust AG (ďalej len „Fides“). Pred touto kúpou vykonávala činnosti žalobkyne spoločnosť Fides. Žalobkyňa pokračovala s tými istými osobami vo svojich činnostiach poskytovania služieb svojim členom a bola viazaná tými istými povinnosťami (odôvodnenie 67 napadnutého rozhodnutia).

8        Fides a žalobkyňa zorganizovali v období od roku 1987 do roku 2000 viaceré stretnutia (približne 160) týkajúce sa kartelov, ktoré sú predmetom napadnutého rozhodnutia (ďalej len „stretnutia Fides“ a „stretnutia AC‑Treuhand“) (odôvodnenia 68 a 111 napadnutého rozhodnutia).

9        Pán S. je osoba, ktorá pre Fides a následne pre žalobkyňu „viedla“ predmetné stretnutia počas celého obdobia porušenia (odôvodnenie 68 napadnutého rozhodnutia).

10      V napadnutom rozhodnutí sa žalobkyni pripisuje zodpovednosť v rozsahu, v akom mala podstatnú a podobnú úlohu v rámci dvoch predmetných porušení tým, že za odplatu organizovala stretnutia pre účastníkov kartelu, na ktorých sa aktívne zúčastňovala, zhromažďovala údaje o predajoch na relevantných trhoch a tieto údaje poskytovala účastníkom stretnutí, navrhovala, že bude vystupovať ako moderátor v prípade napätia medzi dotknutými podnikmi, a motivovala účastníkov, aby dosiahli kompromis (odôvodnenia 108 až 129, 356 až 359, 380 až 387, 668, 669 a 744 až 753 napadnutého rozhodnutia).

11      Vyšetrovanie, ktoré vyústilo do prijatia napadnutého rozhodnutia, začalo po tom, čo spoločnosť Chemtura podala 26. novembra 2002 žiadosť o oslobodenie na základe oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155) (odôvodnenia 79 a 80 napadnutého rozhodnutia).

12      Dňa 12. a 13. februára 2003 Komisia vykonala v priestoroch spoločností CECA (Francúzsko), Baerlocher (Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Spojené kráľovstvo), Reagens (Taliansko), Akcros (Spojené kráľovstvo) a Rohm & Haas (Francúzsko) kontroly na základe článku 14 ods. 3 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, Prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3).

13      Počas kontroly v spoločnosti Akcros jej zástupcovia informovali úradníkov Komisie, že na niektoré dokumenty sa vzťahuje ochrana dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi (odôvodnenie 81 napadnutého rozhodnutia). Dovolávanie sa tejto ochrany bolo následne predmetom súdnych konaní, ktoré sa začali 11. apríla a 4. júla 2003 na Súde prvého stupňa a ktoré boli ukončené rozsudkom Súdu prvého stupňa zo 17. septembra 2007, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia (T‑125/03 a T‑253/03, Zb. s. II‑3523), ktorým boli žaloby zamietnuté (odôvodnenia 84 až 90 napadnutého rozhodnutia) (ďalej len „súdne konanie Akzo“).

14      Dňa 8. októbra 2007 a opakovane v roku 2008 zaslala Komisia dotknutým podnikom žiadosti o informácie podľa článku 18 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) (odôvodnenia 91 a 92 napadnutého rozhodnutia).

15      Žalobkyňa bola adresátom prvej žiadosti o informácie 8. októbra 2007 (ďalej len „žiadosť z 8. októbra 2007“).

16      Žalobkyňa odmietla odpovedať na žiadosť Komisie z 5. júna 2008, pokiaľ ide o jej celosvetový obrat, a v odpovedi na dodatočnú žiadosť o informácie sa uspokojila s odkazom na svoju odpoveď Komisii vo veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie Komisie 2005/349/ES z 10. decembra 2003 o konaní podľa článku 81 [ES] a podľa článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/E‑2/37.857 – Organické peroxidy) (Ú. v. EÚ L 110, 2005, s. 44) (ďalej len „vec Organické peroxidy“).

17      Dňa 17. marca 2009 Komisia prijala oznámenie o výhradách, ktoré bolo 18. marca 2009 doručené viacerým spoločnostiam, vrátane žalobkyne (odôvodnenie 95 napadnutého rozhodnutia).

18      Žalobkyňa odpovedala na oznámenie o výhradách listom z 25. mája 2009.

19      Dňa 11. novembra 2009 prijala Komisia napadnuté rozhodnutie.

20      V článku 1 napadnutého rozhodnutia sa žalobkyni pripisuje zodpovednosť za účasť na porušení týkajúcom sa cínových stabilizátorov v období od 1. decembra 1993 do 21. marca 2000 a na porušení týkajúcom sa sektora ESBO/estery v období od 1. decembra 1993 do 26. septembra 2000.

21      Komisia, pokiaľ ide o jej právomoc uložiť žalobkyni pokuty za uvedené porušenia, odmietla tvrdenia uvedené dotknutými podnikmi, podľa ktorých sa pozastavenie podľa článku 25 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 vyplývajúce zo súdneho konania Akzo uplatňovalo iba na účastníkov uvedeného konania, a to na spoločnosti Akzo Nobel Chemicals Ltd a AkcrosChemical Ltd. Komisia totiž usúdila, že uvedené pozastavenie malo účinky erga omnes, takže premlčacia lehota bola pozastavená vo vzťahu ku všetkým podnikom, ktorých sa týkalo vyšetrovanie, vrátane žalobkyne (odôvodnenia 672 až 682 napadnutého rozhodnutia).

22      Komisia tiež uviedla, že Všeobecný súd potvrdil, že poradenská spoločnosť, ktorá úmyselne prispievala na fungovanie kartelu, môže byť považovaná za zodpovednú ako spolupáchateľ porušenia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, AC‑Treuhand/Komisia, T‑99/04, Zb. s. II‑1501, ďalej len „rozsudok AC‑Treuhand I“).

23      Na účely stanovenia výšky pokút Komisia uplatnila usmernenia k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia z roku 2006“).

24      Článok 2 napadnutého rozhodnutia znie:

„Za porušenie/porušenia právnych predpisov na trhu s cínovými stabilizátormi… sa ukladajú tieto pokuty:

…

17.      AC‑Treuhand je zodpovedná za sumu 174 000 eur,

…

Za porušenie/porušenia právnych predpisov na trhu s ESBO/estermi… sa ukladajú tieto pokuty:

…

38.      AC‑Treuhand je zodpovedná za sumu 174 000 eur,

…“

 Konanie a návrhy účastníkov konania

25      Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 27. januára 2010 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

26      Listami podanými do kancelárie Všeobecného súdu 12. júla 2011 Komisia oznámila, že vo svetle rozsudku Súdneho dvora z 29. marca 2011, ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i. (C‑201/09 P a C‑216/09 P, Zb. s. I‑2239), berie späť tvrdenia, podľa ktorých malo pozastavenie plynutia premlčacej lehoty na základe článku 25 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 súdnym konaním Akzo účinky erga omnes, vrátane žalobkyne, čo vzal Všeobecný súd na vedomie.

27      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (tretia komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania vyzval účastníkov, aby odpovedali na otázky. Účastníci konania vyhoveli tejto výzve v stanovenej lehote.

28      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté počas pojednávania 18. septembra 2012.

29      Všeobecný súd počas pojednávania vyzval žalobkyňu, aby predložila svoj obrat za rok 2011. Keďže žalobkyňa tejto žiadosti vyhovela v stanovenej lehote, Všeobecný súd vyzval Komisiu, aby predložila svoje prípadné pripomienky k uvedenému dokumentu. Tieto pripomienky boli predložené v stanovenej lehote.

30      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa jej týka,

–        subsidiárne znížil pokuty, ktoré jej boli uložené,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

31      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu v celom rozsahu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

 Právny stav

32      Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza deväť žalobných dôvodov, z ktorých niektoré sú uvedené hlavne na podporu jej návrhov na zrušenie napadnutého rozhodnutia a ďalšie na podporu jej subsidiárnych návrhov na zmenu napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o výšku pokút.

33      V rámci svojho deviateho žalobného dôvodu uvedeného v žalobe žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutie jej nebolo riadne doručené.

34      Počas pojednávania však žalobkyňa potvrdila, ako to bolo v tejto súvislosti uvedené v jej písomnej odpovedi na otázky Všeobecného súdu, že berie späť svoj žalobný dôvod založený na vadách doručenia napadnutého rozhodnutia, čo Všeobecný súd vzal na vedomie.

35      V dôsledku toho nie je potrebné rozhodovať o deviatom žalobnom dôvode žalobkyne.

 O žalobných dôvodoch uvedených na účely zrušenia napadnutého rozhodnutia

36      Žalobkyňa uvádza na účely zrušenia napadnutého rozhodnutia štyri žalobné dôvody, ako aj prvú časť piateho žalobného dôvodu, ktoré sa zakladajú po prvé na porušení článku 81 ES, ako aj zásady zákonnosti trestných činov a trestov (tretí žalobný dôvod), po druhé na premlčaní práv Komisie uložiť pokuty na základe článku 25 ods. 5 nariadenia č. 1/2003 (druhý žalobný dôvod), po tretie na porušení práva na obhajobu z dôvodu oneskoreného informovania o vyšetrovaní, ktoré bolo voči nej začaté (ôsmy žalobný dôvod), po štvrté na porušení zásady primeranej lehoty z dôvodu dĺžky správneho konania (siedmy žalobný dôvod) a po piate na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 (prvá časť šiesteho žalobného dôvodu).

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 81 ES, ako aj zásady zákonnosti trestných činov a trestov

37      V rámci svojho tretieho žalobného dôvodu, ktorý treba skúmať v prvom rade, žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila článok 81 ES, keďže žalobkyňa sa nezúčastnila na dohode v zmysle tohto ustanovenia, ktoré sa týka iba podnikov, ktoré uzatvorili dohodu obmedzujúcu hospodársku súťaž alebo realizovali zosúladené postupy, a nie podnikov, ktoré súhlasili s organizovaním stretnutí alebo poskytovaním služieb v rámci protisúťažných dohôd.

38      Žalobkyňa uzatvorila dohodu, ktorej predmetom nebolo narúšať hospodársku súťaž, ale poskytovať služby, takže táto dohoda nepatrí do pôsobnosti článku 81 ES.

39      Podľa žalobkyne ju Komisia nemohla teda sankcionovať za správanie, na ktoré sa článok 81 ES nevzťahuje, a keďže tak urobila, porušila zásadu zákonnosti trestných činov a trestov zakotvenú v článku 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme a článku 49 Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1).

40      Žalobkyňa navyše tvrdí, že aj keby bol prijatý záver, že na jej správanie sa uplatní článok 81 ES, napadnuté rozhodnutie aj tak porušuje zásadu zákonnosti trestných činov a trestov v tom zmysle, že extenzívny výklad článku 81 ES, ktorý poskytla Komisia, nebol pre ňu v čase vytýkaných skutkových okolností predvídateľný pri zohľadnení judikatúry Súdneho dvora a praxe Komisie.

41      Okrem toho žalobkyňa tvrdí, že nepredvídateľnosť uplatnenia článku 81 ES je v prejednávanom prípade o to závažnejšia, že Komisia neuložila symbolickú pokutu, tak ako vo veci Organické peroxidy, ale uložila dvakrát najvyššiu možnú pokutu.

42      Komisia navrhuje zamietnutie tretieho žalobného dôvodu najmä na základe rozsudku AC‑Treuhand I.

43      V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že Všeobecný súd už vo veci, ktorá sa navyše týkala žalobkyne, rozhodol, že článok 81 ES sa mohol uplatniť na správanie takého podniku, akým žalobkyňa za okolností prejednávanej veci (rozsudok AC‑Treuhand I, body 112 až 138).

44      Súd prvého stupňa vo veci AC‑Treuhand I tiež rozhodol, že každý podnik, ktorý sa správal koluzívne, vrátane poradenských podnikov, ktoré nie sú aktívne na relevantnom trhu dotknutom obmedzením hospodárskej súťaže, ako žalobkyňa v prejednávanej veci, mohol rozumne predpokladať, že zákaz stanovený v článku 81 ods. 1 ES sa naň v zásade vzťahuje, pretože tento podnik nemohol nevedieť, resp. nebyť schopný porozumieť tomu, že už v rozhodovacej praxi Komisie a skoršej judikatúre Spoločenstva sa dostatočne jasne a presne nachádza základ na výslovné uznanie zodpovednosti poradenského podniku za porušenie článku 81 ods. 1 ES, ak tento podnik aktívne a vedome prispieva ku kartelovej dohode medzi výrobcami aktívnymi na trhu odlišnom od trhu, na ktorom on sám pôsobí (rozsudok AC‑Treuhand I, bod 150).

45      Z tohto dôvodu tvrdenia uvedené žalobkyňou, podľa ktorej jednak uplatnenie článku 81 ES v prejednávanom prípade je v rozpore so zásadou zákonnosti trestných činov a trestov a jednak výklad tohto ustanovenia, ktorý poskytla Komisia v napadnutom rozhodnutí, má nepredvídateľnú povahu, nemôžu uspieť.

46      Toto posúdenie nemožno vyvrátiť tvrdením, v prípade ktorého žalobkyňa vychádza zo skutočnosti, že Komisia jej v napadnutom rozhodnutí neuložila symbolickú pokutu, ale dvakrát najvyššiu možnú pokutu, pričom toto tvrdenie nemá samo osebe za cieľ spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ale výšku uložených pokút na účely zmeny rozhodnutia, takže toto tvrdenie je neúčinné na podporu návrhov na zrušenie a treba ho priradiť k analýze štvrtého žalobného dôvodu na účely zmeny rozhodnutia.

47      Tretí žalobný dôvod, ktorý žalobkyňa uvádza na účely zrušenia napadnutého rozhodnutia, musí byť preto zamietnutý.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na premlčaní práv Komisie uložiť pokuty

48      Žalobkyňa v rámci svojho druhého žalobného dôvodu uvedeného na podporu návrhov na zrušenie napadnutého rozhodnutia tvrdí, že Komisia nepreukázala, že by porušenia pretrvávali až do 11. novembra 1999.

49      Vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté 11. novembra 2009, právo Komisie uložiť pokuty bolo k tomuto dátumu premlčané na základe článku 25 ods. 5 nariadenia č. 1/2003.

50      Podľa žalobkyne sa od protiprávnych konaní začalo upúšťať od roku 1996 a boli ukončené „v polovici roka 1999“ alebo „počas leta 1999“ podľa toho, čo uvádza vo svojich písomných podaniach.

51      Na podporu toho žalobného dôvodu žalobkyňa spochybňuje dôkaznú silu skutočností, ktoré Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí.

52      Žalobkyňa uvádza tiež vyhlásenie z 20. mája 2009, ktoré urobil jeden z jej bývalých spolupracovníkov, pán S. (ďalej len „vyhlásenie pána S.“), ktorý „viedol“ stretnutia spoločnosti Fides a neskôr stretnutia spoločnosti AC‑Treuhand, opätovne zopakované pod prísahou 17. januára 2010, ktoré oznámila Komisii vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách a ktoré účastníci konania v prejednávanej veci vložili do spisu.

53      Skutočnosti, ktoré z toho vyplývajú a ktoré preukazujú ukončenie protiprávnych správaní „najneskôr v polovici roka 1999“, boli podporené vyhláseniami a dôkazmi zo strany ďalších podnikov nachádzajúcimi sa v spise.

54      Vzhľadom na to, že k premlčaniu došlo 11. novembra 2009, žalobkyňa tvrdí, že Komisia nemala ani legitímny záujem na konštatovaní porušení. Komisia odmieta túto argumentáciu žalobkyne s tvrdením, že z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že porušenia pretrvali aj po 11. novembri 1999, takže jej právo uložiť pokuty nebolo premlčané a nemusela teda preukázať legitímny záujem na konštatovaní porušení.

–       Pripomenutie relevantnej judikatúry

55      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ ide o vykonávanie dôkazov o porušení článku 81 ods. 1 ES, Komisia je povinná preukázať porušenia, ktoré konštatuje, a zaobstarať vhodné dôkazy na to, aby z právneho hľadiska dostatočne preukázala existenciu skutočností zakladajúcich porušenie (rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 58; z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 86, a zo 6. januára 2004, BAI a Komisia/Bayer, C‑2/01 P a C‑3/01 P, Zb. s. I‑23, bod 62).

56      Takisto je nevyhnutné, aby Komisia na účely odôvodnenia konštatovania, že došlo k porušeniu, predložila dostatočne presné a zhodujúce sa dôkazy (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 179 a tam citovanú judikatúru).

57      Je nesporné, že ak Komisia konštatuje porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, pričom sa opiera o domnienku, že preukázané skutočnosti nemožno objasniť inak než z hľadiska existencie protisúťažného správania, súd Únie musí zrušiť predmetné rozhodnutie, pokiaľ dotknuté podniky predložia argumentáciu, ktorá stavia skutočnosti preukázané Komisiou do iného svetla a ktorá tak umožňuje nahradiť objasnenie týchto skutočností iným prijateľným vysvetlením, než je to, ktoré si zvolila Komisia na vyvodenie záveru o existencii porušenia. V takom prípade sa totiž nedá dospieť k záveru, že Komisia predložila dôkaz o existencii porušenia práva hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 28. marca 1984, Compagnie royale asturienne des mines a Rheinzink/Komisia, 29/83 a 30/83, Zb. s. 1679, bod 16, a z 31. marca 1993, Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, C‑89/85, C‑104/85, C‑114/85, C‑116/85, C‑117/85 a C‑125/85 až C‑129/85, Zb. s. I‑1307, body 126 a 127).

58      Z ustálenej judikatúry však tiež vyplýva, že každý dôkaz predložený Komisiou nemusí so zreteľom na každý bod porušenia nutne zodpovedať týmto kritériám, pretože stačí, ak súbor dôkazov, o ktoré sa inštitúcia opiera, zodpovedá v celom posúdení tejto požiadavke (rozsudky Súdu prvého stupňa JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný, bod 180, a z 8. júla 2008 Lafarge/Komisia, T‑54/03, neuverejnený v Zbierke, body 56 a 271).

59      Treba tiež usúdiť, že keďže zákaz zúčastňovať sa na protisúťažných postupoch a dohodách, ako aj sankcie, ktoré môžu byť porušovateľom uložené, sú všeobecne známe, je bežné, že činnosti, ktoré sú obsahom týchto postupov a dohôd, sa uskutočňujú ilegálne, že stretnutia sa uskutočňujú tajne, najčastejšie v treťom štáte, a že súvisiaca dokumentácia je obmedzená na minimum (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 55).

60      Navyše, ak aj Komisia objaví dôkazy výslovne preukazujúce nezákonný kontakt medzi hospodárskymi subjektmi, akými sú napríklad zápisnice zo stretnutia, tieto sú obyčajne len zlomkovité a zriedkavé do tej miery, že je často nutné rekonštruovať niektoré detaily prostredníctvom dedukcie (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 56).

61      Vo väčšine prípadov sa preto existencia protisúťažného postupu alebo dohody musí vydedukovať z určitého množstva zhôd okolností a znakov, ktoré posudzované ako celok môžu v prípade neexistencie iného koherentného vysvetlenia predstavovať dôkaz porušenia pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 57).

62      Okrem toho z judikatúry vyplýva, že v prípade neexistencie dôkazov spôsobilých priamo preukázať dĺžku trvania porušenia sa Komisia musí opierať prinajmenšom o dôkazy, ktoré súvisia so skutočnosťami dostatočne blízkymi z hľadiska času tak, aby bolo možné odôvodnene pripustiť, že toto porušenie trvalo neprerušene medzi dvoma konkrétnymi dátumami (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 7. júla 1994, Dunlop Slazenger/Komisia, T‑43/92, Zb. s. II‑441, bod 79, a rozsudok Všeobecného súdu z 5. októbra 2011, Romana Tabacchi/Komisia, T‑11/06, Zb. s. II‑6681, bod 132).

63      Súdny dvor takisto rozhodol, že ak Komisia mohla preukázať, že podnik sa zúčastnil na stretnutiach medzi podnikmi, ktoré mali zjavne protisúťažnú povahu, Všeobecný súd mohol správne konštatovať, že tento podnik musí poskytnúť iné vysvetlenie obsahu týchto stretnutí. Všeobecný súd tak nepreniesol neoprávnene dôkazné bremeno ani neporušil prezumpciu neviny (rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Montecatini/Komisia, C‑235/92 P, Zb. s. I‑4539, bod 181).

64      Rovnako, ak sa Komisia opiera o dôkazy, ktoré sú v zásade dostatočné na preukázanie existencie porušenia, nestačí, aby dotknutý podnik uviedol, že mohla nastať udalosť, ktorá by mohla mať vplyv na dôkaznú hodnotu týchto dôkazov, na to, aby Komisia niesla bremeno na účely preukázania, že táto udalosť nemohla mať takýto vplyv. Naproti tomu, okrem prípadov, keď dotknutý podnik takýto dôkaz nemôže predložiť z dôvodu správania samotnej Komisie, prináleží mu, aby z právneho hľadiska dostatočne preukázal jednak existenciu okolnosti, na ktorú sa odvoláva, a jednak, že táto okolnosť vedie k pochybnostiam o dôkaznej hodnote dôkazov, o ktoré sa opiera Komisia (rozsudok Všeobecného súdu z 15. decembra 2010, E.ON Energie/Komisia, T‑141/08, Zb. s. II‑5761, bod 56).

65      Na základe týchto úvah treba overiť, či Komisia v napadnutom rozhodnutí z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že porušenia trvali prinajmenšom do 11. novembra 1999.

–       O dĺžke trvania porušení

66      V prejednávanej veci treba najskôr pripomenúť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí usúdila, že porušenia trvali vo forme stretnutí vo Švajčiarsku, a to najmä podnikov zúčastnených na porušení, do 21. marca 2000, pokiaľ ide o porušenie týkajúce sa cínových stabilizátorov, a do 26. septembra 2000, pokiaľ ide o porušenie týkajúce sa sektora ESBO/estery (odôvodnenie 100 napadnutého rozhodnutia).

67      Komisia takisto usúdila, že „pre významný počet stretnutí,… existujú priame a súčasné dôkazy o tom, že účastníci… pravidelne uskutočňovali rokovania s protisúťažným cieľom“ (odôvodnenie 137 napadnutého rozhodnutia).

68      Žalobkyňa však v podstate tvrdí, že Komisia nepreukázala prostredníctvom vecných dôkazov s dostatočnou dôkaznou hodnotou existenciu protiprávnych správaní, t. j. že stretnutia spoločnosti AC‑Treuhand, ktoré sa konali po 11. novembri 1999, mali protisúťažný cieľ, a že protiprávne správania boli ukončené „v polovici roka 1999“ alebo „počas leta 1999“, podľa toho, čo žalobkyňa uvádza vo svojich písomných podaniach.

69      Nič to nemení na tom, že žalobkyňa nespochybňuje, že v rámci bezprostredného predĺženia stretnutí spoločnosti Fides mali stretnutia spoločnosti AC‑Treuhand prinajmenšom do „polovice roka 1999“ zjavne protisúťažný cieľ.

70      Žalobkyňa vo svojich písomných podaniach tiež výslovne uznáva, že všetky tieto stretnutia viedol pán S., ktorého správanie ľutuje, a uvádza, že v liste zo 17. novembra 2009 o tom informovala svojich zákazníkov, pričom sa im ospravedlnila.

71      Žalobkyňa, hoci poukazuje na upúšťanie od protiprávnych správaní od roku 1996, vôbec nespochybňuje pokračujúcu povahu protiprávnych správaní.

72      Žalobkyňa preto priznáva existenciu porušení a ich pokračujúcu povahu od 1. decembra 1993 do prinajmenšom polovice roka 1999.

73      Žalobkyňa už nespochybňuje existenciu stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand počas druhého polroka 1999 a prvého polroka 2000.

74      Žalobkyňa tiež vo svojich písomných podaniach výslovne uznáva, že tieto stretnutia „viedol“ pán S.

75      V dôsledku toho stačí na účely posúdenia druhého žalobného dôvodu overiť, či Komisia v prejednávanej veci z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že stretnutia spoločnosti AC‑Treuhand, ktoré sa konali po 11. novembri 1999, mali tak ako tie, ktoré im predchádzali, protisúťažný cieľ (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, bod 155; Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný, bod 96, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 81).

–       O pokračovaní porušenia týkajúceho sa cínových stabilizátorov po 11. novembri 1999

76      Čo sa týka sektora cínových stabilizátorov, Komisia v napadnutom rozhodnutí usúdila, že protiprávne správania trvali do 21. marca 2000, t. j. po 11. novembri 1999, a to na základe rôznych dôkazov uvedených v odôvodneniach 299 až 304 v prípade roka 1999 a v odôvodneniach 316 až 323, ako aj 420 v prípade roka 2000.

77      Po prvé, pokiaľ ide o rok 1999, vo Švajčiarsku sa konalo deväť stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand, a to dve vo februári, dve v apríli, dve v júli, jedno v septembri a dve 29. a 30. novembra, pričom na týchto stretnutiach sa zúčastnili Akcros, Baerlocher, CECA, Reagens a Chemtura (odôvodnenie 299 napadnutého rozhodnutia), pričom sa spresňuje, že žalobkyňa priznáva existenciu všetkých týchto stretnutí s výnimkou jedného stretnutia v júli.

78      Po druhé Komisia tvrdila, že v mesačnej správe spoločnosti Chemtura zo 16. septembra 1999 za august 1999, ktorú tento podnik predložil v rámci spolupráce s Komisiou počas správneho konania, bola uvedená skutočnosť, že „[jej] konkurenti nasled[ovali] [jej] cenovú politiku a takisto zvýšili svoje ceny“ a že jeden podnik, A, „mal ťažkosti s dodržiavaním cenovej disciplíny“ (odôvodnenie 303 napadnutého rozhodnutia).

79      Po tretie v mesačnej správe spoločnosti Chemtura z 15. novembra 1999 za mesiac október je uvedené, že podnik A na rozdiel od ostatných subjektov pôsobiacich na trhu znížil ceny, avšak „boli prijaté opatrenia s cieľom ukončiť túto snahu“ (odôvodnenie 303 napadnutého rozhodnutia).

80      Po štvrté v liste spoločnosti Chemtura z 23. novembra 1999 sa uvádza zvýšenie cien o 8 % na rok 1999 v západnej Európe, ako aj to, že zvýšenie cien sa očakávalo v štvrtom štvrťroku 1999 (odôvodnenie 304 napadnutého rozhodnutia).

81      Po piate v mesačnej správe spoločnosti Chemtura zo 17. decembra 1999 za november 1999 sa uvádza zvýšenie cien, ku ktorému pristúpil konkurenčný podnik podporovaný dvomi ďalšími konkurenčnými podnikmi a ktoré „nenadobudlo účinnosť pred prvým štvrťrokom 2000“ (odôvodnenie 304 napadnutého rozhodnutia).

82      Po šieste, pokiaľ ide o rok 2000, v Zürichu sa 20. a 21. marca konali dve stretnutia spoločnosti AC‑Treuhand, na ktorom sa zúčastnili Akcros, Baerlocher, CECA, Reagens a Chemtura (odôvodnenie 316 napadnutého rozhodnutia), čo žalobkyňa nespochybňuje.

83      Po siedme Komisia v odôvodnení 317 napadnutého rozhodnutia poukazuje na memorandum zo 16. februára 2000, ktoré vypracoval spolupracovník spoločnosti Akcros pre jedného zo svojich nadriadených (ďalej len „memorandum spoločnosti Akcros“) a ktorého znenie nespochybnené žalobkyňou treba uviesť v celom rozsahu:

„Hovoril som s riaditeľmi marketingu, ktorí poznajú veľmi dobre trh EÚ so stabilizátormi… Dnes je naša spoločnosť a väčšina našich konkurentov v rámci EÚ súčasťou priemyselných skupín (jedna pre ESBO a jedna pre cínové stabilizátory), ktorých hlavným cieľom je konsolidovať informácie o trhu vo forme objemov mesačných predajov v tonách. Každý členský podnik zašle tieto informácie spoločnosti AC‑Treuhand vo Švajčiarsku, ktorá všetkým zúčastneným podnikom zašle celkové výsledky… Neuvádza sa nijaká konkurenčná informácia. Toto sa mi zdá, že je všetko, čo je náležité a užitočné. Dva až štyrikrát do roka sa však členské podniky stretnú vo Švajčiarsku, aby prerokovali body spoločného záujmu, akými sú vyhliadky a trendy na trhu, činnosti nečlenských podnikov a tak ďalej. Hoci sa nezdá, že by stretnutia, ktorým predsedá spoločnosť AC‑Treuhand, mali samé osebe nekalú povahu, bol som informovaný, že konkurenti na stretnutí rokovali o úrovniach cien a zákazníkoch. Z tohto dôvodu som navrhol informovať AC‑Treuhand o tom, že naša spoločnosť sa nebude ďalej zúčastňovať na týchto stretnutiach, ale budeme zasielať naše informácie o našich predajoch, aby sme mohli využívať tieto služby. Pred dvomi rokmi bola situácia týchto skupín úplne odlišná. Potom sa objavili červené hárky: obsahovali zápisnicu zo stretnutí a spresňovali rozhodnutia skupín, ktoré sa týkali zvyšovania sadzieb a rozdelenia trhov. Hovorilo sa v nich takisto o konkrétnych zákazníkoch. Tieto zápisnice neboli rozdelené, ale ‚v bezpečí‘ sa uchovávali v spisoch spoločnosti AC‑Treuhand, pretože Švajčiarsko nie je členom EÚ. V roku 1996 alebo 1997 sa tieto stretnutia už nekonali pravdepodobne z dôvodu narastajúceho tlaku nevykonávať takéto činnosti vzhľadom na prísnejšie uplatňovanie zákonov. Nejeden člen skupiny pre sektor cínu robil nátlak na nášho zástupcu s cieľom návratu k situácii, keď sa určovanie cien a rozdeľovanie trhu pravidelne dohadovali na stretnutiach spoločnosti AC‑Treuhand. Barloecher robí najväčší nátlak na našu spoločnosť, ako aj na ďalších členov, ktorí nie sú naklonení takejto dohode. Konkrétne hovoria o ‚zmrazení‘ trhových podielov, avšak ak jeden člen zväčší svoj podiel tým, že preberie zákazníka, mal by postúpiť iného zákazníka, aby bola dosiahnutá rovnováha. To by sa potvrdzovalo na základe mesačných overovaní kvót. Nebudeme viac súhlasiť s účasťou na takých nekalých aktivitách, a to je ďalší dôvod, pre ktorý musíme odmietnuť našu účasť na týchto stretnutiach… Súhrnne povedané, je zjavné, že sa uskutočnili nekalé stretnutia/rokovania, na ktorých sa nepochybne zúčastnila aj Akcros. Je nesporné, že aj naďalej sa príležitostne zúčastňujeme rokovaní, ktoré by sa mohli považovať za neprimerané, avšak už sa nezúčastňujeme týchto oficiálnych stretnutí, ktoré sú zjavne nevhodné. Navrhujem: 1. oznámiť spoločnosti AC‑Treuhand, že sa nebudeme zúčastňovať na stretnutiach vo Švajčiarsku, pokiaľ ide o skupiny pre sektor cínu a [ESBO/estery], aj keď budeme naďalej zasielať naše údaje o predajoch, tak ako predtým; 2. zorganizovať školenie o citlivejšom prístupe… pre našich marketingových (a ďalších) riaditeľov, aby jasne poznali hranice, ktoré sa nemajú prekročiť v rámci kontaktov s konkurentmi. Informujte ma prosím, či sa pripájate k týmto návrhom.“

84      Po ôsme Komisia na podporu svojho výkladu memoranda spoločnosti Akcros v odôvodnení 318 napadnutého rozhodnutia tvrdí, že Akzo uznala, že memorandu Akcros predchádzali rukou písané poznámky autora uvedeného memoranda (ďalej len „rukou písané poznámky spoločnosti Akcros“), z ktorých vyplýva, čo žalobkyňa nespochybňuje, jednak to, že „ústne“ rokovania sa konali v súvislosti s „úrovňou cien“, „ktoré sa majú zvýšiť“ alebo „podporiť“, ako aj v súvislosti s „niektorými zákazníkmi“, a jednak to, že stretnutia sa konali vo „Švajčiarsku, ktoré nie je členom EÚ“, pretože nemôžu byť „predmetom neohlásených kontrol“.

85      Po deviate Komisia uvádza, že v doplnení memoranda spoločnosti Akcros zástupca tejto spoločnosti v rámci stretnutia spoločnosti AC‑Treuhand z 21. marca 2000 v Zürichu informoval, že Akcros sa viac nebude zúčastňovať na stretnutiach spoločnosti AC‑Treuhand, „pričom však aj naďalej bude pokračovať vo výmene údajov o predajoch“ (odôvodnenie 319 napadnutého rozhodnutia), čo žalobkyňa nespochybňuje.

86      Po desiate Komisia zdôraznila, že Akcros v liste z 5. júna 2000 adresovanom pánovi S., teda spolupracovníkovi žalobkyne, potvrdila, že sa nebude viac zúčastňovať stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand (odôvodnenie 321 napadnutého rozhodnutia), čo žalobkyňa nespochybňuje.

87      Po jedenáste Komisia poukazuje na vyhlásenia spoločnosti Chemtura v rámci jej spolupráce s Komisiou počas správneho konania, ktoré potvrdzujú pokračovanie kartelu v sektore cínových stabilizátorov „do roku 2000“ [odôvodnenie 420 písm. a) napadnutého rozhodnutia].

88      Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti Všeobecný súd usudzuje, že Komisia preukázala porušenie, ktoré konštatovala v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s cínovými stabilizátormi, tým, že zaobstarala vhodné dôkazy na to, aby z právneho hľadiska dostatočne preukázala existenciu skutočností zakladajúcich porušenie, ktoré sa v prejednávanej veci týka cínových stabilizátorov, a to v tom zmysle, že Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla dostatočné dôkazy na účely odôvodnenia konštatovania, že došlo k porušeniu týkajúcemu sa cínových stabilizátorov.

89      Rôzne dôkazy uvedené v bodoch 77 až 87 v súvislosti s cínovými stabilizátormi a posudzované ako celok totiž vylučujú, aby stretnutia spoločnosti AC‑Treuhand, ktoré sa uskutočnili na konci novembra 1999 a v marci 2000, pokiaľ ide o cínové stabilizátory, nemali protisúťažný cieľ.

90      Uvedené skutočnosti jasne preukazujú protisúťažný cieľ týchto stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand, najmä pokiaľ ide o memorandum spoločnosti Akcros, v ktorom sa kritizuje protisúťažná povaha stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand, rozhodnutie tohto podniku nezúčastňovať sa viac na týchto stretnutiach, skutočnosť, že tento podnik sa od týchto stretnutí verejne dištancoval, a to dvakrát po sebe počas roka 2000, a takisto, že tento podnik uvažoval o školení svojich vedúcich zamestnancov na účely citlivejšieho prístupu k pravidlám hospodárskej súťaže, vyhlásenia spoločnosti Chemtura svedčiace o pokračovaní kartelu „do roku 2000“, ako aj neexistenciu akéhokoľvek dôkazu zo strany žalobkyne v súvislosti so zmenou povahy stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand.

91      Z toho vyplýva, že stretnutia spoločnosti AC‑Treuhand na konci novembra 1999 a v marci 2000 nemohli mať iný cieľ než predchádzajúce stretnutia, zatiaľ čo tie isté podniky a tie isté osoby sa v rovnakom kontexte stretávali s pánom S.

92      V dôsledku toho treba rozhodnúť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla súbor dôkazov, ktoré pri ich posúdení ako celku podporujú hlboké presvedčenie, že v rámci stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand dochádzalo k protiprávnym správaniam týkajúcim sa cínových stabilizátorov aj po 11. novembri 1999.

93      Toto posúdenie nemôžu tvrdenia žalobkyne spochybniť.

94      Podľa žalobkyne protiprávne správanie, ktoré jej možno vytýkať, bolo, či už ide o sektor cínových stabilizátorov alebo sektor ESBO/estery, ukončené v „polovici roka 1999“, ako to vyplýva z vyhlásenia pána S., ktorého obsah bol podporený dokumentmi v spise Komisie, ako aj zo zápisníc zo stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand, na ktorých bola žalobkyňa úplne závislá, aby mohla vyjadriť svoj názor v súvislosti s ukončením kartelu, pretože nijaký ďalší z jej spolupracovníkov nemal ani len najmenší vzťah s kartelom.

95      Žalobkyňa tvrdí, že kartelové činnosti počas stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand, či už ide o sektor cínových stabilizátorov alebo sektor ESBO/estery, začali postupne ustupovať „od roku 1996/1997“.

96      Bez ohľadu na otázku, či k takému ústupu došlo, však treba konštatovať, že žalobkyňa výslovne a opakovane vo svojich písomných podaniach priznala existenciu protiprávnych správaní, ktoré sa jej pripisujú, či už ide o sektor cínových stabilizátorov alebo sektor ESBO/estery, a to prinajmenšom do „polovice roka 1999“.

97      V dôsledku toho sa Všeobecný súd nemusí na účely posúdenia druhého žalobného dôvodu žalobkyne vyjadrovať ku skutočnostiam, ktoré uvádza na účely preukázania takého ústupu, keďže argumentácia žalobkyne v tomto zmysle nesmeruje k zmene napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o výšku pokút, ktoré jej boli uložené, ale k zrušeniu napadnutého rozhodnutia z dôvodu premlčania práva Komisie uložiť pokuty.

98      Podľa žalobkyne skutočnosti, ktoré uviedla Komisia v napadnutom rozhodnutí a ktoré sa uvádzajú v bodoch 77 až 87 tohto rozsudku, vôbec neumožňujú, aby bola voči žalobkyni preukázaná existencia porušenia týkajúceho sa cínových stabilizátorov v období po 11. novembri 1999.

99      Žalobkyňa v tomto zmysle poukazuje na tvrdenia, ktoré platia tak pre porušenie týkajúce sa cínových stabilizátorov, ako aj pre porušenie týkajúce sa sektora ESBO/estery.

100    Po prvé žalobkyňa tvrdí, že pán K., jeden zo zástupcov jedného člena kartelu, konkrétne spoločnosti Ciba, ktorú v máji 1998 nadobudla Chemtura, ktorá bola „zakladateľom“ kartelu a od začiatku sa zúčastňovala na všetkých stretnutiach spoločnosti AC‑Treuhand, sa prestal zúčastňovať týchto stretnutí v júli 1999, pokiaľ ide o sektor cínových stabilizátorov, a v septembri 1999, pokiaľ ide o sektor ESBO/estery, keďže odišiel na dôchodok.

101    Toto tvrdenie nemôže uspieť.

102    Z toho, že jeden zo zástupcov účastníkov kartelu, ktorého úloha bola významná, odišiel na dôchodok, totiž nemožno vyvodiť záver, že účastníci kartelu nevyhnutne ukončili svoje protiprávne správania, a to najmä preto, že stretnutia spoločnosti AC‑Treuhand aj naďalej pokračovali s pánom S.

103    Po druhé žalobkyňa poukazuje na vyhlásenie pána S., podľa ktorého sa „ku koncu 90. rokov neviedli počas [stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand] takéto [protisúťažné] rokovania“.

104    Vzhľadom na skutočnosť, výslovne uznanú žalobkyňou, že pán S. bol v prípade žalobkyne „vedúcim“ stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand, ktorých protisúťažný cieľ žalobkyňa priznáva v čase tohto vyhlásenia, ktoré bolo poskytnuté in tempore suspecto, a skutočnosť, že pán S. spresnil, že „[nemôže] s určitosťou povedať, kedy sa rokovania tohto druhu prestali uskutočňovať“, vyhlásenie pána S. nemôže ovplyvniť dôkaznú silu dôkazov, ktoré Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí.

105    Z rovnakých dôvodov treba zamietnuť návrh žalobkyne na vypočutie pána S. bez toho, aby bolo potrebné posudzovať jeho prípustnosť.

106    Po tretie žalobkyňa uvádza, že Arkema predložila iba dôkazy osvedčujúce, že kartel trval do 29. septembra 1999, a Ciba predložila dôkazy o existencii protisúťažných rokovaní iba do apríla 1999 v prípade cínových stabilizátorov a do mája 1999 v prípade sektora ESBO/estery.

107    Tejto argumentácii nemožno vyhovieť.

108    Nemožno sa totiž domnievať, že samotná okolnosť, že niektoré podniky predložili dôkazy preukazujúce existenciu porušení iba do určitého obdobia, stačí na vyvrátenie konštatovania, ktoré bolo navyše podložené, a to že uvedené porušenia trvali aj po tomto období.

109    Po štvrté žalobkyňa tvrdí, že Faci uviedla, že o cenách sa rokovalo iba do roku 1999, a že Chemson uviedla, že protiprávne správania boli ukončené najneskôr v septembri 1999.

110    Ani tejto argumentácii nemožno vyhovieť.

111    Na jednej strane treba totiž uviesť, že vyhlásenia spoločnosti Faci, na ktoré poukázala žalobkyňa, sa týkajú iba jednej zo zložiek predmetných kartelov, a to protiprávneho určovania cien, avšak netýkajú sa ich ďalších zložiek, najmä rozdelenia trhov a zákazníkov, ako aj výmeny citlivých obchodných informácií.

112    Na druhej strane, pokiaľ ide o údaje zo strany spoločnosti Chemson, nemožno na základe vyhlásení, ktoré urobil jeden podnik in tempore suspecto, prijať záver, že všetci účastníci predmetných kartelov nevyhnutne ukončili svoje protiprávne správania, najmä preto, že stretnutia spoločnosti AC‑Treuhand pokračovali s pánom S. a ako uvádza samotná žalobkyňa, jeden podnik, v tomto prípade Ciba, nevylúčil, že kartel mohol pokračovať aj naďalej.

113    Po piate žalobkyňa uvádza, že v rámci spolupráce s Komisiou počas správneho konania Chemtura vôbec nepoukázala na stretnutia spoločnosti AC‑Treuhand.

114    Na účely zamietnutia tohto tvrdenia stačí uviesť, že samotná žalobkyňa tvrdí, že vedenie spoločnosti Chemtura „zjavne“ nepoznalo obsah uvedených stretnutí.

115    Po šieste žalobkyňa tvrdí, že od mája 1998 prijala Chemtura samostatnú stratégiu v oblasti cien.

116    Z tých istých dôvodov, aké sa uvádzajú v bode 112 tohto rozsudku, nemôže táto argumentácia presvedčiť najmä preto, že nedodržanie podmienok kartelu jedným z jeho účastníkov nemôže pri neexistencii verejného dištancovania sa ospravedlniť tohto účastníka z účasti na karteli ani a fortiori preukázať ukončenie kartelu v prípade ostatných účastníkov (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 19. marca 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, C‑510/06 P, Zb. s. I‑1843, bod 120).

117    Po siedme žalobkyňa zdôrazňuje, že Akzo, ku ktorej patrila Akcros, sa „na konci 90. rokov“ angažovala v politike prísneho dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže.

118    Z rovnakých dôvodov, aké boli uvedené v bode 112 tohto rozsudku, nemožno tomuto tvrdeniu vyhovieť najmä preto, že je nesporné, že Akcros sa formálne dištancovala od predmetných kartelov až v marci 2000.

119    Po ôsme, pokiaľ ide konkrétne o porušenie týkajúce sa cínových stabilizátorov, žalobkyňa spochybňuje existenciu jedného stretnutia spoločnosti AC‑Treuhand v roku 1999.

120    Žalobkyňa však výslovne pripúšťa existenciu ostatných stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand, najmä jedného, ktoré sa uskutočnilo v júli 1999, a ďalších, ktoré sa konali 29. a 30. novembra 1999, takže toto tvrdenie musí byť zamietnuté ako neúčinné.

121    Po deviate, pokiaľ ide o mesačné správy spoločnosti Chemtura, na ktoré sa poukazuje v bodoch 78 a 79 tohto rozsudku, ako aj o korešpondenciu spoločnosti Chemtura z 23. novembra 1999 a jej mesačnú správu zo 17. decembra 1999, ktoré sa uvádzajú v bodoch 80 a 81 tohto rozsudku, žalobkyňa na jednej strane uvádza, že uvedené správy ju nespomínajú, takže nepreukazujú, že prípadné dohody o cenách boli uzatvorené s jej podporou alebo tiež počas stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand.

122    Na druhej strane tieto skutočnosti neumožňujú preukázať existenciu dohôd o cenách, ale poukazujú iba na zvyšovanie cien, takže tieto skutočnosti nepreukazujú, že by k protisúťažným aktivitám spojeným so stretnutiami spoločnosti AC‑Treuhand dochádzalo v období po polovici roka 1999.

123    Táto argumentácia nemôže byť úspešná.

124    Ako sa totiž v bode 62 tohto rozsudku spomína, z judikatúry vyplýva, že v prípade neexistencie dôkazov spôsobilých priamo preukázať dĺžku trvania porušenia sa Komisia musí opierať prinajmenšom o dôkazy, ktoré súvisia so skutočnosťami dostatočne blízkymi z hľadiska času tak, aby bolo možné odôvodnene pripustiť, že toto porušenie trvalo neprerušene medzi dvoma konkrétnymi dátumami.

125    Na jednej strane však žalobkyňa uznáva protisúťažný cieľ stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand vo februári, v apríli a aspoň jedného stretnutia v júli 1999.

126    Na druhej strane, pokiaľ ide o trh s cínovými stabilizátormi, z týchto skutočností prinajmenšom vyplýva zvyšovanie cien podnikmi pôsobiacimi na tomto trhu a zúčastňujúcimi sa na stretnutiach spoločnosti AC‑Treuhand počas druhej polovice roka 1999, t. j. počas obdobia, keď sa konali stretnutia spoločnosti AC‑Treuhand, ktorých existenciu žalobkyňa nespochybnila.

127    Po desiate, pokiaľ ide o rok 2000 v súvislosti s porušením týkajúcim sa cínových stabilizátorov, ako aj sektora ESBO/estery, žalobkyňa spochybňuje spôsob, akým Komisia vyložila memorandum spoločnosti Akcros.

128    Podľa žalobkyne memorandum spoločnosti Akcros, ktorého znenie bolo prebraté do bodu 83 tohto rozsudku, bolo „prevažne v jej prospech“. Uvedené memorandum nepreukazovalo, že by kartel trval do roku 2000, ale naproti tomu odhaľovalo, že kartel sa výrazne oslabil v rokoch 1996/1997 a v rokoch 1999/2000 nedochádzalo k nijakej protisúťažnej činnosti.

129    Táto skutočnosť vyplývala z niektorých častí memoranda spoločnosti Akcros, ktorá poukazuje na „úplne odlišnú situáciu“ „spred dvoch rokov“, na to, že v „roku 1996 alebo 1997 sa tieto stretnutia už nekonali“, že zaslanie informácií, ktoré nemali protisúťažnú povahu, spoločnosti AC‑Treuhand sa jej „zd[alo] byť všetko, čo je náležité a užitočné“, že „stretnutie, ktorému predsedala spoločnosť AC‑Treuhand, sa nezdalo byť nekalé“, že vyvíjala „nátlak na [svojho] zástupcu, aby sa vrátil k situácii, keď sa určovanie cien a rozdelenie trhu pravidelne dohadovali počas týchto stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand“.

130    Toto tvrdenie nemôže uspieť.

131    Treba totiž konštatovať, že žalobkyňa vo svojich písomných podaniach uviedla iba zjavne skrátené časti memoranda spoločnosti Akcros, ako to vyplýva z bodu 83 tohto rozsudku.

132    Z niektorých častí memoranda spoločnosti Akcros zo 16. februára 2000 tak vyplýva, že jej autor v tomto dokumente dvakrát navrhol nezúčastňovať sa viac na týchto stretnutiach a zasielať iba „informácie o predajoch“. Takisto poukázal na nátlak s cieľom „zmraziť trhové podiely“ a na „príležitostné rokovania, ktoré by sa mohli považovať za neprimerané“ a ktoré „boli zjavne nevhodné“, pričom použil prítomný čas, čo treba zdôrazniť.

133    V každom prípade znenie celého memoranda spoločnosti Akcros umožňuje z právneho hľadiska dostatočne preukázať existenciu protiprávneho správania, ktoré sa žalobkyni vytýka v napadnutom rozhodnutí, keďže z tohto memoranda, pokiaľ ide o trh s cínovými stabilizátormi, ako aj o trh s ESBO/estermi, vyplýva dôkaz, že jeden podnik zúčastňujúci sa na stretnutiach spoločnosti AC‑Treuhand konštatoval ich protisúťažný cieľ a ten istý podnik považoval za vhodné nezúčastniť sa na uvedených stretnutiach v marci 2000 a otvorene sa dvakrát dištancovať od ich cieľa, a to počas prvého štvrťroka 2000, t. j. počas obdobia, keď sa konali stretnutia spoločnosti AC‑Treuhand, ktorých existenciu žalobkyňa nespochybňuje.

134    Nemožno prijať záver, že také správanie spoločnosti Akcros počas prvého polroka 2000 sa týkalo protisúťažných stretnutí, ktoré sa uskutočnili o tri ba dokonca štyri roky skôr.

135    Pokiaľ ide o predchádzajúce úvahy, treba usúdiť, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala pokračovanie porušenia týkajúceho sa cínových stabilizátorov aj po 11. novembri 1999.

–       O pokračovaní porušenia týkajúceho sa sektora ESBO/estery po 11. novembri 1999

136    Pokiaľ ide o sektor ESBO/estery, Komisia v napadnutom rozhodnutí na základe rôznych dôkazov uvedených v odôvodneniach 305 až 315 v prípade roku 1999 a v odôvodneniach 316 až 323 v prípade roku 2000 usúdila, že protiprávne správanie pokračovalo v roku 1999 a trvalo až do 26. septembra 2000, t. j. aj po 11. novembri 1999.

137    Po prvé, pokiaľ ide o rok 1999, uskutočnilo sa osem stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand, a to dve v januári, dve v máji a dve v septembri, ako aj jedno 14. decembra a ďalšie 15. decembra, pričom na týchto stretnutiach sa zúčastnili Akcros, CECA, Chemson, Faci a Chemtura (odôvodnenie 305 napadnutého rozhodnutia), čo žalobkyňa nespochybňuje.

138    Po druhé Komisia zdôrazňuje, že v mesačnej správe spoločnosti Chemtura zo 16. septembra 1999 za mesiac august sa uvádza, že podniky sa dohodli na „zvyšovaní cien približne o 10 % v prípade [sektora ESBO/estery] s účinnosťou od októbra“ (odôvodnenie 308 napadnutého rozhodnutia).

139    Po tretie Komisia v odôvodnení 315 napadnutého rozhodnutia poukázala na zápisnicu zo stretnutia z 15. decembra 1999, ktorú vypracovala žalobkyňa a v ktorej sa spomína nemožnosť „okamžitej užšej spolupráce…“ s podnikom, ktorý sa ešte nezúčastňoval na stretnutiach spoločnosti AC‑Treuhand.

140    Po štvrté, pokiaľ ide o rok 2000, konalo sa päť stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand, a to dve v marci, jedno v júni a dve v septembri, pričom sa na nich zúčastnili Akcros, CECA, Chemson, Faci a Chemtura (odôvodnenie 316 napadnutého rozhodnutia), čo žalobkyňa nespochybňuje.

141    Po piate Komisia poukazuje na memorandum spoločnosti Akcros, ktorého obsah sa uvádza v bode 83 tohto rozsudku.

142    Po šieste Komisia sa tiež odvoláva na rukou písané poznámky spoločnosti Akcros, ktoré sú uvedené v bode 84 tohto rozsudku.

143    Po siedme Komisia tvrdí, že v doplnení memoranda spoločnosti Akcros zástupca tejto spoločnosti v rámci stretnutia spoločnosti AC‑Treuhand z 22. marca 2000 v Zürichu informoval, že Akcros sa viac nebude zúčastňovať na stretnutiach spoločnosti AC‑Treuhand (odôvodnenie 319 napadnutého rozhodnutia).

144    Po ôsme Komisia tiež spresnila, že Akcros v liste z 5. júna 2000 potvrdila svoj zámer nezúčastňovať sa viac na stretnutiach spoločnosti AC‑Treuhand (odôvodnenie 320 napadnutého rozhodnutia), čo žalobkyňa nespochybňuje.

145    Po deviate Komisia poukazuje na zápisnicu zo stretnutia z 26. septembra 2000 organizovaného žalobkyňou v Taliansku, ktorú získala od spoločnosti Chemson počas správneho konania a v ktorej sa spomína možnosť, že „spolupráca“ nebude pokračovať „tak ako v minulosti“ (odôvodnenie 323 napadnutého rozhodnutia), čo žalobkyňa spochybňuje iba odkazom na vyhlásenia pána S.

146    Po desiate Komisia poukazuje tiež na vyhlásenia spoločnosti Chemtura v rámci jej spolupráce s Komisiou počas správneho konania, ktoré potvrdzujú pokračovanie kartelu v sektore ESBO/estery „do roka 2001“ [odôvodnenie 420 písm. b) napadnutého rozhodnutia].

147    Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti Všeobecný súd usudzuje, že Komisia preukázala porušenie týkajúce sa sektora ESBO/estery, ktoré konštatovala v napadnutom rozhodnutí, tým, že zaobstarala vhodné dôkazy na to, aby z právneho hľadiska dostatočne preukázala existenciu skutočností zakladajúcich porušenie, o ktoré ide v prejednávanej veci, a to v tom zmysle, že Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla dostatočné dôkazy na účely odôvodnenia konštatovania, že došlo k porušeniu týkajúcemu sa sektora ESBO/estery.

148    Rôzne dôkazy uvedené v bodoch 137 až 146 tohto rozsudku v súvislosti so sektorom ESBO/estery a posudzované ako celok totiž vylučujú, aby stretnutia spoločnosti AC‑Treuhand, ktoré sa uskutočnili čiastočne v decembri 1999, pokiaľ ide o tento sektor, nemali protisúťažný cieľ.

149    Uvedené skutočnosti jasne preukazujú protisúťažný cieľ týchto stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand, najmä pokiaľ ide zápisnicu spoločnosti AC‑Treuhand z 15. decembra 1999 uvedenú v bode 139 tohto rozsudku, memorandum spoločnosti Akcros, v ktorom sa kritizuje protisúťažná povaha stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand, rozhodnutie tohto podniku nezúčastňovať sa viac na týchto stretnutiach, skutočnosť, že tento podnik sa od týchto stretnutí verejne dištancoval, a to dvakrát po sebe počas roka 2000, a takisto, že tento podnik uvažoval o školení svojich vedúcich zamestnancov na účely citlivejšieho prístupu k pravidlám hospodárskej súťaže, vyhlásenia spoločnosti Chemtura svedčiace o pokračovaní kartelu „do roku 2000“, ako aj neexistenciu akéhokoľvek dôkazu zo strany žalobkyne v súvislosti so zmenou povahy stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand.

150    Z toho vyplýva, že stretnutia spoločnosti AC‑Treuhand v decembri 1999 a v marci 2000 nemohli mať iný cieľ než predchádzajúce stretnutia, zatiaľ čo tie isté podniky a tie isté osoby sa v rovnakom kontexte stretávali s pánom S.

151    V dôsledku toho treba prijať záver, že Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla súbor dôkazov, ktoré pri ich posúdení ako celku podporujú hlboké presvedčenie, že v rámci stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand dochádzalo k protiprávnym správaniam týkajúcim sa sektora ESBO/estery aj po 11. novembri 1999.

152    Tvrdenia žalobkyne nemôžu spochybniť všetky predchádzajúce úvahy.

153    Po prvé žalobkyňa totiž nemôže účinne spochybniť dôkaznú silu mesačnej správy spoločnosti Chemtura spomínanú v bode 138 tohto rozsudku, a to z dôvodov uvedených v bodoch 124 až 126 tohto rozsudku.

154    Po druhé žalobkyňa nemôže vážne tvrdiť, že zápisnica zo stretnutia spoločnosti AC‑Treuhand z 15. decembra 1999, uvedená v bode 139 tohto rozsudku, v ktorej sa spomína nemožnosť „okamžitej užšej spolupráce…“ s podnikom, ktorý sa ešte nezúčastňoval na stretnutiach spoločnosti AC‑Treuhand, sa týkala účasti uvedeného podniku na prezentácii štatistík trhu.

155    Žalobkyňa totiž iba opakuje svoju argumentáciu, pokiaľ ide o údajný obsah stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand, čo nemôže ovplyvniť dôkaznú silu skutočností, ktoré Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí.

156    Navyše zamýšľať „užšiu“ spoluprácu znamená existenciu minimálnej, čiže existujúcej spolupráce, ktorá môže byť iná než účasť uvedeného podniku na štatistikách trhu, takže „užšia“ spolupráca vylučuje samotnú účasť na štatistikách trhu.

157    Po tretie žalobkyňa nemôže užitočne poukazovať na vyhlásenie pána S., a to z dôvodov uvedených v bode 104 tohto rozsudku.

158    Po štvrté žalobkyňa nemôže presvedčiť ani spochybnením dôkaznej sily memoranda spoločnosti Akcros z dôvodov uvedených v bodoch 131 až 133 tohto rozsudku.

159    Pokiaľ ide o všetky predchádzajúce úvahy, treba prijať záver, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala pokračovanie porušenia týkajúceho sa sektora ESBO/estery aj po 11. novembri 1999.

160    Nie je preto potrebné posúdiť tvrdenia žalobkyne týkajúce sa ďalších dôkazov, ktoré Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí na účely preukázania existencie porušenia týkajúceho sa sektora ESBO/estery do septembra 2000.

161    Aj keby boli tieto tvrdenia dôvodné, neboli by účinné na podporu druhého žalobného dôvodu žalobkyne smerujúceho k zrušeniu.

162    Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba rozhodnúť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že protiprávne správania trvali aj po 11. novembri 1999, takže jej právo uložiť sankcie nebolo k 11. novembru 2009 premlčané.

163    Napokon treba rozhodnúť, že argumentácia žalobkyne týkajúca sa neexistencie legitímneho záujmu na konštatovaní porušenia tak prišla o svoj predpoklad, v dôsledku čoho ju treba zamietnuť.

164    Je preto potrebné zamietnuť druhý žalobný dôvod, ktorý žalobkyňa uvádza na účely zrušenia napadnutého rozhodnutia.

 O ôsmom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu z dôvodu oneskoreného informovania o vyšetrovaní

165    Svojím ôsmym žalobným dôvodom uvedeným na účely zrušenia napadnutého rozhodnutia žalobkyňa tvrdí, že výkon jej práva na obhajobu bol narušený z dôvodu, že Komisia ju neskoro informovala o vyšetrovaní, ktoré bolo voči nej začaté.

166    Podľa žalobkyne mala Komisia na základe všeobecnej povinnosti, ktorá jej prináleží, povinnosť výslovne informovať žalobkyňu o vyšetrovaní, ktoré bolo voči nej začaté, a to krátko po začatí vyšetrovania a najneskôr v čase podania žiadosti z 8. októbra 2007.

167    Žalobkyňa však bola o tomto vyšetrovaní informovaná iba listom Komisie z 9. februára 2009, teda o jeden a pol roka neskôr a niekoľko týždňov pred doručením oznámenia o výhradách 18. marca 2009.

168    Toto oneskorené informovanie o vyšetrovaní, ktoré bolo začaté voči žalobkyni, ovplyvnilo výkon jej práv na obhajobu.

169    Žalobkyňa v tomto zmysle tvrdí, že pán S. si už v období od roku 2007 do roku 2009 nepamätal podrobnosti, takže jeho vyhlásenie z 20. mája 2009 bolo menej podrobné a ešte viac stratilo na vierohodnosti vo vzťahu ku Komisii.

170    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry, a ako to potvrdzuje článok 6 ods. 3 ZEÚ, základné práva tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor. Súdny dvor tak opakovane rozhodol, že dodržiavanie práva na obhajobu pri vedení správnych konaní v oblasti politiky hospodárskej súťaže predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, Zb. s. I‑7415, bod 26 a tam citovanú judikatúru).

171    Pokiaľ ide o konanie podľa článku 81 ES, z judikatúry vyplýva, že správne konanie v rámci Komisie sa delí na dve odlišné po sebe nasledujúce fázy, z ktorej každá má vlastnú vnútornú logiku, a to na fázu predbežného vyšetrovania a na kontradiktórnu fázu. Fáza predbežného vyšetrovania, ktorá trvá až do oznámenia o výhradách, je určená na to, aby Komisia mohla zistiť všetky relevantné skutkové okolnosti potvrdzujúce alebo vyvracajúce existenciu porušenia pravidiel hospodárskej súťaže a prijať prvé stanovisko o smerovaní a ďalšom pokračovaní konania. Pokiaľ ide o kontradiktórnu fázu, ktorá trvá od zaslania oznámenia o výhradách až po vydanie konečného rozhodnutia, táto fáza musí Komisii umožniť rozhodnúť s konečnou platnosťou o vytýkanom porušení (pozri rozsudok Súdneho dvora z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, Zb. s. I‑8947, bod 113 a tam citovanú judikatúru).

172    Čo sa týka fázy predbežného vyšetrovania, Súdny dvor spresnil, že táto fáza sa začína v okamihu, keď Komisia pri výkone svojich právomocí, ktoré jej zveruje normotvorca Únie, prijme opatrenia obsahujúce výhradu, že došlo k porušeniu, pričom tieto opatrenia majú vážny dosah na situáciu podozrivých subjektov (pozri rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný, bod 114 a tam citovanú judikatúru).

173    Dotknutý subjekt je informovaný o všetkých podstatných skutočnostiach, z ktorých Komisia v tomto štádiu konania vychádza, až na začiatku kontradiktórneho správneho konania prostredníctvom oznámenia o výhradách. V dôsledku toho sa dotknutý podnik môže domáhať svojho práva na obhajobu v celom rozsahu až po zaslaní oznámenia o výhradách (pozri rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný, bod 115 a tam citovanú judikatúru).

174    Z toho dôvodu Súdny dvor tiež rozhodol, že z povahy opatrení súvisiacich s vyšetrovaním, ktoré prijme Komisia vo fáze predbežného vyšetrovania, najmä z opatrení týkajúcich sa preskúmania, a zo žiadostí o poskytnutie informácií môže v niektorých situáciách vyplývať výhrada týkajúca sa porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, pričom tieto opatrenia môžu mať vážny vplyv na situáciu dotknutých subjektov (rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný, bod 116).

175    Preto sa treba vyhnúť tomu, aby boli práva na obhajobu v tejto fáze správneho konania nenapraviteľne ohrozené, keďže prijaté vyšetrovacie opatrenia môžu byť rozhodujúce na účely zaistenia dôkazov o protiprávnosti správaní podnikov, za ktoré im môže byť pripísaná zodpovednosť (rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný, bod 117).

176    Pokiaľ ide o pripomienku v súvislosti s primeranou lehotou, Súdny dvor v podstate rozhodol, že posúdenie príčiny prípadnej prekážky účinného výkonu práva na obhajobu nemožno obmedziť na kontradiktórnu fázu správneho konania, ale musí sa k nemu pristupovať počas celého tohto konania s prihliadnutím na jeho celkovú dĺžku (rozsudky Súdneho dvora z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C‑105/04 P, Zb. s. I‑8725, body 49 a 50, a Technische Unie/Komisia, C‑113/04 P, Zb. s. I‑8831, body 54 a 55).

177    Podľa Súdneho dvora sa však podobné úvahy vzťahujú na otázku, či a v akom rozsahu je Komisia povinná poskytnúť dotknutému subjektu už vo fáze predbežného vyšetrovania určité informácie o predmete a cieli vyšetrovania, ktoré by mu umožnili zabezpečiť si účinnú obhajobu v rámci kontradiktórnej fázy (rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný, bod 119).

178    To však neznamená, že Komisia je už pred prvým opatrením prijatým voči určitému subjektu povinná za každých okolností upozorniť tento subjekt aj na možnosť prijatia opatrení súvisiacich s vyšetrovaním alebo so stíhaním založených na práve Únie v oblasti hospodárskej súťaže, najmä ak by v dôsledku takéhoto upozornenia bola efektívnosť vyšetrovania Komisie vážne ohrozená (pozri rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný, bod 120 a tam citovanú judikatúru).

179    Na základe týchto úvah treba posúdiť dôvodnosť ôsmeho žalobného dôvodu, ktorý bol uvedený na účely zrušenia napadnutého rozhodnutia a v prípade ktorého žalobkyňa vychádza z údajne oneskoreného informovania o vyšetrovaní, ktoré sa voči nej začalo.

180    V tejto súvislosti treba najskôr zdôrazniť, že v rámci svojho ôsmeho žalobného dôvodu žalobkyňa netvrdí, že by výkon jej práva na obhajobu bol narušený z dôvodu celkovej dĺžky správneho konania, pričom táto argumentácia je predmetom jej siedmeho žalobného dôvodu a v každom prípade sa v tejto súvislosti posudzuje v bodoch 198 až 221 tohto rozsudku.

181    V rámci svojho ôsmeho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že výkon jej práva na obhajobu bol narušený z dôvodu lehoty, ktorá uplynula medzi podaním žiadosti z 8. októbra 2007 a dňom, ku ktorému uznáva, že bola prostredníctvom listu Komisie informovaná o vyšetrovaní, ktoré sa voči nej začalo, konkrétne 9. februárom 2009, teda o jeden a pol roka neskôr a niekoľko týždňov pred doručením oznámenia o výhradách 18. marca 2009.

182    Vo svojej argumentácii na podporu ôsmeho žalobného dôvodu sa žalobkyňa domnieva, že Komisia ju mala informovať o vyšetrovaní, ktoré bolo voči nej začaté, a to po začatí vyšetrovania alebo podľa jej vlastných slov „najneskôr“ v čase podania žiadosti z 8. októbra 2007.

183    Na účely posúdenia dôvodnosti ôsmeho žalobného dôvodu žalobkyne tak netreba overiť, či Komisia mala povinnosť informovať žalobkyňu o vyšetrovaní vo fáze správneho konania pred 8. októbrom 2007.

184    Vo svetle judikatúry pripomenutej v bodoch 169 až 177 tohto rozsudku stačí overiť, či Komisia v žiadosti z 8. októbra 2007 poskytla žalobkyni dostatočné informácie o predmete a cieli vyšetrovania, ktoré by jej umožnili zabezpečiť si účinnú obhajobu v rámci kontradiktórnej fázy.

185    Komisia však v žiadosti z 8. októbra 2007 uviedla „tvrdenia o protisúťažných správaniach v sektore tepelných stabilizátorov“, ktoré sa týkajú určitého „počtu strán pôsobiacich na trhu s tepelnými stabilizátormi“.

186    Pokiaľ ide o obsah požadovaných informácií, Komisia požiadala o poskytnutie údajov kontaktnej osoby alebo „právnika [lawyer] s náležitou plnou mocou na účely poskytnutia odpovede“ na predmetnú žiadosť.

187    Z bodov 3 a 5 žiadosti z 8. októbra 2007 takisto vyplýva, že Komisia chcela získať informácie o obdobiach pôsobenia strán na trhu s tepelnými stabilizátormi a o tom, či žalobkyňa organizovala stretnutia pre výrobné odvetvie v oblasti tepelných stabilizátorov.

188    V dôsledku toho možno dôvodne prijať názor, že Komisia prostredníctvom žiadosti z 8. októbra 2007 poskytla žalobkyni informácie o predmete a cieli daného vyšetrovania, na základe ktorých mohla zabezpečiť účinnosť svojej obhajoby v rámci kontradiktórnej fázy.

189    Je nesporné, že Komisia konkrétne voči žalobkyni v žiadosti z 8. októbra 2007 výslovne neuviedla obvinenia.

190    Komisia však v žiadosti z 8. októbra 2007 nebola povinná výslovne pripísať žalobkyni určité obvinenia, a preto ani nebola povinná v tomto štádiu informovať žalobkyňu o jej obvinení. Aby bol prijatý záver, že právo žalobkyne na obhajobu bolo zaručené, takisto stačí, že Komisia jasne uvedie právny základ a cieľ svojej žiadosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 28. apríla 2010, Amann & Söhne a Cousin Filterie/Komisia, T‑446/05, Zb. s. II‑1255, bod 334).

191    Navyše, aj keby mala Komisia aspoň povinnosť informovať žalobkyňu o podozreniach z porušení a o tom, že by mohla byť vystavená výhradám spojeným s prípadnými porušeniami, treba prijať názor, že Komisia si túto povinnosť splnila vzhľadom na obsah svojej žiadosti z 8. októbra 2007, tak ako sa uvádza v bodoch 185 až 187 tohto rozsudku.

192    V dôsledku toho je ôsmy žalobný dôvod nedôvodný.

193    V každom prípade, aj keby bola žalobkyňa informovaná o vyšetrovaní, ktoré sa voči nej začalo, oneskorene, t. j. až 9. februára 2009, nepreukázala, že toto oneskorenie sa dotklo výkonu jej práva na obhajobu.

194    Treba totiž konštatovať, že žalobkyňa v tejto súvislosti iba poukázala na stratu spomienok pána S. v období medzi rokmi 2007 a 2009.

195    Žalobkyňa sa však nemôže na také tvrdenie účinne odvolávať.

196    Bez ohľadu na vierohodnosť vyhlásení pána S. s ohľadom na fyziologickú rovinu a ústrednú úlohu, ktorú mal v rámci kartelov, čo žalobkyňa nespochybňuje a na základe čoho je pravdivosť týchto vyhlásení viac než podozrivá, odhliadnuc od ich obsahu, žalobkyňa vôbec nepreukázala, akým spôsobom by jej skoršie oznámenie vyšetrovania, ktoré bolo voči nej začaté, teda iba o rok a pol skôr a desať rokov po skončení sporných skutkových okolností, umožnilo zachovať účinnosť jej obhajoby v rámci kontradiktórnej fázy.

197    V dôsledku toho treba zamietnuť ôsmy žalobný dôvod, ktorý žalobkyňa uvádza na účely zrušenia napadnutého rozhodnutia.

 O siedmom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady primeranej lehoty z dôvodu dĺžky správneho konania

198    V rámci svojho siedmeho žalobného dôvodu uvedeného na účely zrušenia napadnutého rozhodnutia žalobkyňa poukazuje na porušenie zásady primeranej lehoty z dôvodu dĺžky správneho konania. Neprimerane dlhú lehotu predstavuje obdobie od začiatku vyšetrovaní 12. februára 2003 do oznámenia o výhradách 18. marca 2009, t. j. viac ako šesť rokov.

199    Taká lehota však nemôže byť odôvodnená zložitosťou veci. Okrem toho podľa žalobkyne Komisia nemusela vo vzťahu k nej prerušiť správne konanie z dôvodu čakania na výsledok súdneho konania vo veci Akzo.

200    Výkon práva žalobkyne na obhajobu bol tak narušený, keďže jednak v roku 2009 boli už spomienky pána S., ktorý „viedol“ stretnutia spoločnosti AC‑Treuhand, skreslené a jednak žalobkyňa už nedisponovala niektorými dokumentmi týkajúcimi sa obdobia porušenia, keďže zákonná lehota v prípade povinnosti uchovávať dokumenty, konkrétne desať rokov podľa švajčiarskeho práva, podľa žalobkyne uplynula, takže sa mohla len veľmi ťažko brániť voči výhradám Komisie.

201    Komisia, ktorá pripomína, že v odôvodnení 771 napadnutého rozhodnutia pripustila, že fáza vyšetrovania trvala dlhšie ako obvykle z dôvodu osobitných okolností, čo bolo dôvodom pre výnimočné zníženie uložených pokút o 1 %, najmä v prípade žalobkyne, tvrdí, že musela čakať na výsledok súdneho konania vo veci Akzo, takže zodpovednosť za dĺžku konania jej nemôže byť pripísaná.

202    Komisia takisto tvrdí, že aj keby jej zodpovednosť za túto dĺžku správneho konania bola pripísaná, nemôže to viesť k zrušeniu rozhodnutia, pretože právo žalobkyne na obhajobu nebolo porušené.

203    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry dodržanie primeranej lehoty pri vedení správnych konaní vo veciach politiky v oblasti hospodárskej súťaže predstavuje všeobecnú zásadu práva, ktorej dodržiavanie zabezpečujú súdy Únie (pozri rozsudok Technische Unie/Komisia, už citovaný, bod 40 a tam citovanú judikatúru), pričom táto zásada bola inšpirovaná článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zakotvená v článku 41 Charty základných práv.

204    Z ustálenej judikatúry však takisto vyplýva, že rozhodnutie Komisie netreba zrušiť ani v prípade neprimeranej dĺžky konania, pokiaľ sa podrobne nepreukáže, že došlo k porušeniu práva dotknutých podnikov na obhajobu, a že teda neexistujú okolnosti, na základe ktorých sa dá domnievať, že neprimeraná dĺžka konania mala vplyv na obsah rozhodnutia Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudok Baustahlgewebe/Komisia, už citovaný, bod 49, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 1. júla 2008, Compagnie maritime belge/Komisia, T‑276/04, Zb. s. II‑1277, bod 45).

205    Okrem tohto prípadu nedodržanie zásady primeranej lehoty nemá vplyv na platnosť správneho konania a nemôže spôsobiť protiprávnosť napadnutého rozhodnutia.

206    Takisto treba pripomenúť, že posúdenie príčiny prípadnej prekážky účinného výkonu práva na obhajobu nemožno obmedziť na kontradiktórnu fázu správneho konania, ale musí sa k nemu pristupovať počas celého tohto konania s prihliadnutím na jeho celkovú dĺžku (rozsudky Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, už citovaný, body 49 a 50, a Technische Unie/Komisia, už citovaný, body 54 a 55).

207    Vo svetle týchto úvah treba posúdiť siedmy žalobný dôvod žalobkyne, v prípade ktorého žalobkyňa vychádza z porušenia zásady primeranej lehoty a ktorý uvádza na účely zrušenia napadnutého rozhodnutia.

208    V prejednávanom prípade, ako to bolo pripomenuté v bodoch 11 až 19 tohto rozsudku, je nesporné, že Komisia 12. a 13. februára 2003 začala vyšetrovanie v tejto veci prostredníctvom opatrení na účely inšpekcie, že v tomto vyšetrovaní pokračovala 8. októbra 2007 prostredníctvom žiadostí o poskytnutie informácií adresovaných zúčastneným podnikom, vrátane žalobkyne, a že 18. marca 2009 adresovala týmto podnikom oznámenie o výhradách, a to pred prijatím napadnutého rozhodnutia 11. novembra 2009.

209    Takisto je nesporné, že žalobkyňa sa formálne zapojila do správneho konania v tejto veci až po predložení žiadosti Komisie z 8. októbra 2007.

210    V dôsledku toho, pokiaľ ide žalobkyňu, správne konanie trvalo od 8. októbra 2007 do 11. novembra 2009, teda niečo vyše dvoch rokov.

211    Za okolností prejednávanej veci však taká dĺžka podľa Všeobecného súdu nemôže byť neprimeraná vzhľadom na zásadu primeranej lehoty, takže toto samotné posúdenie by mohlo stačiť na zamietnutie siedmeho žalobného dôvodu žalobkyne, v prípade ktorého žalobkyňa vychádza z porušenia zásady primeranej lehoty a ktorý uvádza na účely zrušenia napadnutého rozhodnutia.

212    Žalobkyňa sa však dovoláva porušenia zásady primeranej lehoty tým, že uvedenú lehotu zohľadňuje nie od predloženia žiadosti z 8. októbra 2007, ktorá sa jej priamo týka, ale od začiatku vyšetrovania, ktoré sa vo všeobecnosti týka predmetných kartelov, a to 12. a 13. februára 2003, bez toho, aby sa jej začiatok vyšetrovania týkal.

213    Bez ohľadu na otázky, či lehota medzi začiatkom vyšetrovania týkajúceho sa predmetných kartelov vo všeobecnosti a zahrnutím žalobkyne do konania je porušením zásady primeranej lehoty a či také porušenie možno pripísať Komisii, nemožno siedmemu žalobnému dôvodu žalobkyne, ktorý vychádza z porušenia zásady primeranej lehoty a uvádza sa na účely zrušenia napadnutého rozhodnutia, vyhovieť.

214    Ako sa pripomína v bode 206 tohto rozsudku, Súdny dvor totiž na účely overenia dodržiavania zásady primeranej lehoty predĺžil relevantné obdobie počnúc fázou predbežného vyšetrovania Komisiou.

215    Aj za predpokladu, ako to tvrdí žalobkyňa bez toho, aby voči tomu Komisia namietala, že by dodržanie zásady primeranej lehoty malo byť overené nie od predloženia oznámenia o výhradách, ani od prijatia prvého opatrenia na účely vyšetrovania, ktoré sa týka žalobkyne, ale od začatia vyšetrovania týkajúceho sa predmetných protiprávnych správaní vo všeobecnosti, nič to nemení na tom, že žalobkyňa mala na účely zrušenia napadnutého rozhodnutia preukázať, že výkon jej práva na obhajobu bol narušený z dôvodu dĺžky správneho konania a obsah napadnutého rozhodnutia bol tým zmenený.

216    Treba však prijať záver, že žalobkyňa neuviedla v tomto zmysle nijaký dôkaz.

217    Žalobkyňa totiž nijako nepreukázala, že ak by ju Komisia zahrnula skôr do vyšetrovania, pán S. by bol naklonený poskytnutiu vyhlásenia v úplne inom rozsahu, t. j. umožnila by tak žalobkyni lepší výkon jej práva na obhajobu, takže napadnuté rozhodnutie by bolo zmenené.

218    Následne treba konštatovať, že žalobkyňa neposkytla nijaký údaj, pokiaľ ide o povahu a obsah dokumentov, na ktoré by sa mohla odvolávať, pokiaľ by ich uchovala.

219    Napokon žalobkyňa sa nemôže platne odvolávať na lehotu podľa švajčiarskeho práva, počas ktorej majú podniky v prípade potreby povinnosť uchovávať dokumenty, pretože v prejednávanej veci mohla predvídať potrebu uchovať niektoré dokumenty vzhľadom na výhrady, ktoré voči nej vzniesla Komisia, keďže vo veci Organické peroxidy bola 27. marca 2003 adresátom oznámenia o výhradách a 10. decembra 2003 adresátom rozhodnutia konštatujúceho porušenie, ktoré jej bolo pripísané.

220    V každom prípade žalobkyňa nespochybňuje protisúťažnú povahu stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand, ktoré viedol pán S. do „polovice roka 1999“, pričom rozhodujúcim obdobím na jej obhajobu v tejto súvislosti bola druhá polovica tohto roka. V čase, keď bola žalobkyňa zahrnutá do vyšetrovania Komisiou, t. j. 8. októbra 2007, ako aj v čase oznámenia výhrad, teda 18. marca 2009, však lehota, počas ktorej sa majú uchovávať dokumenty, na ktorú sa žalobkyňa odvoláva, ešte neuplynula, pokiaľ ide o dokumenty týkajúce sa druhej polovice roka 1999. V dôsledku toho mala mať v čase oznámenia výhrad ešte k dispozícii všetky relevantné dokumenty a mohla ich uchovať na účely uplatnenia svojho práva na obhajobu. Takisto nemôže tvrdiť, že údajne neprimeraná dĺžka správneho konania v tejto súvislosti narušila jej právo na obhajobu.

221    V dôsledku toho treba zamietnuť siedmy žalobný dôvod, ktorý žalobkyňa uvádza na účely zrušenia napadnutého rozhodnutia.

 O prvej časti šiesteho žalobného dôvodu založeného na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003

222    V prvej časti svojho šiesteho žalobného dôvodu žalobkyňa poukazuje na porušenie článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, keďže celková výška dvoch uložených pokút, a to konkrétne 348 000 eur (dvakrát 174 000 eur), presiahla 10 % sumy jej celkového obratu, ktorý dosiahla za účtovné obdobie, ktoré predchádzalo roku prijatia napadnutého rozhodnutia, v tomto prípade 1 763 917 eur za rok 2008.

223    Podľa žalobkyne došlo iba k jedinému porušeniu, takže dve pokuty sa týkali toho istého porušenia a suma dvoch pokút nemala presiahnuť 10 % celkového obratu.

224    Zatiaľ čo Komisia v oznámení o výhradách rozsiahlo konštatovala jediné porušenie, v napadnutom rozhodnutí rozhodla o „existencii dvoch súbežných, avšak podobných porušení“ (odôvodnenie 395 napadnutého rozhodnutia) bez toho, aby túto zmenu analýzy vysvetlila, v dôsledku čoho bolo napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnené.

225    Pokiaľ ide o vec samu, Komisia porušila kritérium, podľa ktorého sa dohody navzájom dopĺňajú, tým, že ho v napadnutom rozhodnutí nahradila požiadavkou dôkazu o vzájomnej hospodárskej závislosti dvoch kartelov, zatiaľ čo predpokladom existencie jediného komplexného porušenia je sledovanie spoločného protisúťažného cieľa.

226    Ako však vyplýva zo samotného napadnutého rozhodnutia, dohody zakladajúce dve údajné porušenia boli úzko previazané, pokiaľ ide o výrobky, ktoré sa používajú ako doplnok pre PVC a predávajú sa tej istej kategórii zákazníkov, obsah dohôd, sledovaný cieľ, osoby, úlohu pána S., chronológiu a geografický rozsah.

227    Žalobkyňa sa subsidiárne odvoláva na zásadu in dubio pro reo, ktorá by sa uplatnila na otázku, či sa dopustila jedného alebo viacerých porušení. V prejednávanom prípade by z pochybnosti o existencii dvoch porušení mala mať prospech žalobkyňa.

228    Komisia tým, že priznáva, že v napadnutom rozhodnutí zmenila oproti oznámeniu o výhradách svoje stanovisko k jedinečnosti protiprávnych správaní, potvrdzuje, že tak postupovala po opätovnom preskúmaní, v ktorom bol zohľadnený opačný názor rôznych dotknutých strán, vrátane žalobkyne, a to najmä v ich odpovediach na oznámenie o výhradách.

229    Komisia v tejto súvislosti pripomína, že v napadnutom rozhodnutí uviedla, že v prípade oboch porušení boli stretnutia samostatné a ich dĺžka rôzna, predmetné výrobky boli rôzne – pokiaľ ide o ich chemické a fyzikálne vlastnosti, cenu, využitie, zákazníkov – pričom niektoré podniky sa zúčastnili na jednom samostatnom porušení tým, že boli zákazníkmi na trhu, ktorého sa týkalo druhé porušenie.

–       Úvodné pripomienky

230    Na úvod treba pripomenúť, že kvalifikovať určité protiprávne konania ako jedno a to isté porušenie alebo niekoľko odlišných porušení sa v zásade nezaobíde bez následkov na sankciu, ktorú možno uložiť, pretože zistenie niekoľkých odlišných porušení môže viesť k uloženiu niekoľkých odlišných pokút, každej v hraniciach stanovených článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, t. j. pri dodržaní hornej hranice 10 % obratu dosiahnutého v účtovnom období, ktoré predchádza prijatiu napadnutého rozhodnutia (rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑71/03, T‑74/03, T‑87/03 a T‑91/03, neuverejnený v Zbierke, bod 118; z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, Zb. s. II‑497, body 70 a 158, a rozsudok Všeobecného súdu Amann & Söhne a i./Komisia, už citovaný, bod 94).

231    Komisia tiež môže v jedinom rozhodnutí konštatovať dve rôzne porušenia a uložiť dve pokuty, ktorých celková suma nepresiahne hornú hranicu 10 % stanovenú v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ suma každej pokuty nepresiahne uvedenú hornú hranicu.

232    Na uplatnenie uvedenej hornej hranice 10 % je totiž nepodstatné, či rôzne porušenia pravidiel hospodárskej súťaže Únie sú sankcionované v rámci jediného konania alebo v rámci oddelených konaní začatých v rôznom čase, keďže horná hranica 10 % sa uplatňuje na každé porušenie článku 81 ES (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, SGL Carbon/Komisia, T‑68/04, Zb. s. II‑2511, bod 132).

233    V prejednávanej veci na účely posúdenia dôvodnosti prvej časti šiesteho žalobného dôvodu teda stačí overiť, či Komisia preukázala existenciu dvoch rôznych porušení, a nie len existenciu jediného porušenia, ako to tvrdí žalobkyňa.

–       O dualite porušení

234    Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia na základe úvah uvedených v odôvodneniach 3 až 8 v súvislosti s relevantnými trhmi, odôvodneniach 75 až 77 v súvislosti s dotknutými výrobkami, odôvodneniach 388 až 394 v súvislosti so zásadami, ktoré sú podľa nej na túto otázku uplatniteľné, a odôvodneniach 395 až 404 v súvislosti s ich uplatnením v prejednávanej veci dospela v tomto prípade k záveru o existencii dvoch rôznych porušení.

235    V dôsledku toho treba najskôr zamietnuť tvrdenie týkajúce sa nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v súvislosti s otázkou existencie dvoch rôznych porušení, ktoré žalobkyňa uvádza iba odkazom na oznámenie o výhradách a bez toho, aby v tejto súvislosti poukázala na porušenie jej práva na obhajobu, pričom toto tvrdenie nijako nepodložila.

236    Z napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že Komisia poukázala na rôzne dôvody, ktorých podstatná časť sa uvádza v odôvodneniach 396 až 401, aby usúdila, že porušenie týkajúce sa trhu s cínovými stabilizátormi bolo síce súbežné a podobné porušeniu týkajúcemu sa trhu s ESBO/estermi, avšak odlišovalo sa od neho v podstate pri zohľadnení neexistencie spoločného plánu, ktorého cieľom je spôsobiť skreslenie hospodárskej súťaže, rozdielov medzi relevantnými trhmi a výrobkami, neexistencie vzájomnej závislosti dvoch kartelov, najmä pokiaľ ide o dĺžku trvania porušení, účastníkov a dátumov rôznych tajných stretnutí.

237    Pokiaľ ide o vec samú, žalobkyňa v podstate tvrdí, že dve údajné porušenia boli úzko prepojené, takže vychádzali zo spoločného plánu, t. j. v skutočnosti tvorili iba jedno a jediné porušenie.

238    V tejto súvislosti treba najskôr pripomenúť, že pojem jediné porušenie sa týka práve takej situácie, keď sa viaceré podniky zúčastnili na porušení pozostávajúcom z pokračujúceho správania, ktoré sleduje jediný ekonomický cieľ, ktorým je narušiť hospodársku súťaž, alebo tiež z individuálnych porušení vzájomne spojených rovnakým cieľom (rovnaký účel všetkých prvkov) a rovnakými subjektmi (tie isté dotknuté podniky, ktoré sú si vedomé, že sa podieľajú na spoločnom cieli) (rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, BPB/Komisia, T‑53/03, Zb. s. II‑1333, bod 257, a rozsudok Všeobecného súdu Amann & Söhne a Cousin Filtrerie/Komisia, už citovaný, bod 89).

239    Ďalej treba uviesť, že porušenie článku 81 ods. 1 ES môže vyplývať nielen zo samostatného aktu, ale aj zo skupiny aktov alebo z pokračujúceho správania. Tento výklad nemožno spochybniť z dôvodu, že jeden alebo viaceré prvky tejto skupiny aktov alebo pokračujúceho správania by taktiež mohli samy osebe a samostatne predstavovať porušenie uvedeného ustanovenia. Pokiaľ rôzne činnosti spadajú do „spoločného plánu“ vzhľadom na ich rovnaký cieľ narúšajúci hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu, Komisia je oprávnená pripísať zodpovednosť za tieto činnosti v závislosti od účasti na porušení ako celku (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 258).

240    Napokon treba spresniť, že pojem jediný cieľ nemožno vymedziť všeobecným odkazom na skreslenie hospodárskej súťaže na trhu, ktorého sa týka porušenie, pretože narušenie hospodárskej súťaže, či už ako predmet alebo účinok, je základnou zložkou každého správania spadajúceho do pôsobnosti článku 81 ods. 1 ES. Takáto definícia pojmu jediný cieľ môže pojem jediné a pokračujúce porušenie pripraviť o časť jeho významu, keďže by mala za následok, že viaceré správania týkajúce sa určitého hospodárskeho odvetvia, ktoré článok 81 ods. 1 ES zakazuje, by sa mali systematicky kvalifikovať ako zložky jediného porušenia (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 30. novembra 2011, Quinn Barlo a i./Komisia, T‑208/06, Zb. s. II‑7953, bod 149 a tam citovanú judikatúru).

241    Na účely kvalifikácie samostatných porušení ako jediného a pokračujúceho porušenia tak treba overiť, či sa navzájom dopĺňajú v tom zmysle, že účelom každého z nich je čeliť jednému alebo viacerým dôsledkom riadnej hospodárskej súťaže a na základe vzájomného pôsobenia prispievať k uskutočneniu súhrnu protisúťažných účinkov plánovaných zúčastnenými subjektmi v rámci spoločného plánu sledujúceho jediný cieľ. V tejto súvislosti treba zohľadniť všetky okolnosti, ktoré by mohli preukázať alebo spochybniť takúto väzbu, ako napríklad obdobie uplatňovania, obsah (vrátane použitých metód) a súčasne aj cieľ rôznych dotknutých konaní (pozri rozsudok Amann & Söhne a Cousin Filtrerie/Komisia, už citovaný, bod 92 a tam citovanú judikatúru).

242    Komisia teda môže z objektívnych dôvodov začať samostatné konania, konštatovať viaceré rôzne porušenia a uložiť viacero samostatných pokút (pozri rozsudok Amann & Söhne a Cousin Filtrerie/Komisia, už citovaný, bod 93 a tam citovanú judikatúru).

243    Na základe týchto úvah treba posúdiť tvrdenie žalobkyne, ktorá spochybňuje existenciu dvoch samostatných porušení a poukazuje na existenciu jediného porušenia vyplývajúceho zo „spoločného plánu“.

244    Po prvé v tejto súvislosti treba uviesť, že žalobkyňa sa mohla účinne odvolávať na skutočnosť, že dva kartely vyplývali z jedného pokračujúceho správania sledujúceho jediný ekonomický cieľ, ktorým bolo narušiť hospodársku súťaž. Ako bolo pripomenuté v bode 240 tohto rozsudku, pojem jediný cieľ nemožno vymedziť všeobecným odkazom na skreslenie hospodárskej súťaže na trhu, ktorého sa týka porušenie, pretože narušenie hospodárskej súťaže, či už ako predmet alebo účinok, je základnou zložkou každého správania spadajúceho do pôsobnosti článku 81 ods. 1 ES. Takáto definícia pojmu jediný cieľ môže pojem jediné a pokračujúce porušenie pripraviť o časť jeho významu, keďže by mala v prejednávanej veci za následok, že viaceré správania týkajúce sa určitého hospodárskeho sektora, v prejednávanej veci konkrétne sektora tepelných stabilizátorov, ktoré článok 81 ods. 1 ES zakazuje, by sa mali systematicky kvalifikovať ako zložky jediného porušenia.

245    Ďalej nedošlo istotne ani k spochybneniu toho, že na stretnutiach spoločnosti AC‑Treuhand sa schádzali zástupcovia tých istých podnikov, či už ide o trh s cínovými stabilizátormi alebo trh s ESBO/estermi. Niektoré podniky, ktoré boli zastúpené na stretnutiach týkajúcich sa cínových stabilizátorov, boli totiž takisto zastúpené na stretnutiach týkajúcich sa sektora ESBO/estery, a to konkrétne spoločnosti patriace do skupín Akzo, Elf Aquitaine, Chemtura a BASF.

246    Pokiaľ ide o hlavných páchateľov sankcionovaných porušení, nič to nemení na tom, že táto totožnosť subjektov bola iba čiastočná. Treba totiž zdôrazniť, že niektoré podniky sa zúčastnili iba na jednom z dvoch kartelov. Podniky MRF Michael Rosenthal a Reagens rovnako ako podniky patriace do skupiny Baerlocher sa tak zúčastnili iba na karteli s cínovými stabilizátormi, zatiaľ čo podniky Faci a podniky patriace do skupiny GEA sa zúčastnili iba na karteli v sektore ESBO/estery.

247    Vzhľadom na podniky, ktoré sa zúčastnili stretnutí spoločnosti AC‑Treuhand týkajúcich sa cínových stabilizátorov a zároveň stretnutí týkajúcich sa sektora ESBO/estery, treba tiež zdôrazniť, že niektoré z týchto podnikov neboli počas období, ktoré sa prekrývali, nevyhnutne zastúpené tými istými fyzickými osobami podľa toho, či išlo o jeden alebo druhý kartel, ako to vyplýva z tabuliek nachádzajúcich sa v prílohe I napadnutého rozhodnutia.

248    V dôsledku toho je bez ohľadu na čiastočnú totožnosť dotknutých podnikov vylúčené, aby všetky dotknuté podniky vedeli o tom, že sa zúčastňujú na spoločnom cieli, ktorý charakterizuje existenciu jediného porušenia.

249    Po druhé treba pripomenúť, že existencia odlišných, avšak susedných trhov s výrobkami je relevantným kritériom na účely určenia rozsahu a v dôsledku toho aj totožnosti porušení článku 81 ES (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 19. mája 2010, Wieland‑Werke a i./Komisia, T‑11/05, neuverejnený v Zbierke, bod 83 a tam citovanú judikatúru).

250    Hoci sa v prejednávanej veci nespochybňuje, že predmetné trhy s výrobkami sú prinajmenšom susedné, dané výrobky, konkrétne cínové stabilizátory, ESBO a estery, nemožno na účely stanovenia existencie jediného porušenia považovať za výrobky, ktoré patria na ten istý trh.

251    Bez ohľadu na problematiku týkajúcu sa ich chemických alebo fyzikálnych vlastností, ako aj ich využitia, sa predovšetkým zdá, ako to už bolo uvedené v bode 245 tohto rozsudku, že iba veľké európske skupiny dodávali cínové stabilizátory a zároveň stabilizátory ESBO/estery.

252    Z rôznych dokumentov doložených do spisu a zo samotnej duality rôznych predmetných stretnutí podľa daných výrobkov ďalej vyplýva, že uplatňované a protiprávne stanovené ceny medzi konkurentmi sa citeľne odlišovali podľa toho, či išlo o cínové stabilizátory alebo sektor ESBO/estery.

253    Napokon treba zdôrazniť, ako to správne tvrdí Komisia a žalobkyňa vecne nespochybňuje, že niektoré podniky ako Baerlocher a Reagens boli dodávateľmi cínových stabilizátorov a zároveň kupujúcimi ESBO a esterov.

254    V dôsledku toho Komisia na účely vyvrátenia existencie jediného porušenia a prijatia záveru o existencii dvoch samostatných porušení, jedného v súvislosti s cínovými stabilizátormi a druhého v súvislosti so sektorom ESBO/estery, správne usúdila, že tieto trhy s výrobkami boli rozdielne.

255    Po tretie treba zdôrazniť, že skutočnosť, že dva kartely sa prípadne týkali dvoch rôznych trhov s výrobkami, nevyhnutne nevylučuje, že tieto kartely vychádzali z toho istého spoločného plánu, pokiaľ možno overiť existenciu ich vzájomnej väzby na základe podmienenosti alebo koordinácie.

256    Rôzne predmetné konania však nemožno posúdiť ako jediné porušenie, pretože sa navzájom nedopĺňajú v tom zmysle, že účelom každého z nich nebolo čeliť jednému alebo viacerým dôsledkom riadnej hospodárskej súťaže, pričom všetky na základe vzájomného pôsobenia neprispievali k uskutočneniu súboru protisúťažných účinkov, ktoré zúčastnené subjekty plánovali v rámci spoločného plánu sledujúceho jediný cieľ.

257    Predovšetkým treba pripomenúť, ako to už bolo zdôraznené v bode 253 tohto rozsudku, čo žalobkyňa nespochybňuje, že niektorí účastníci jedného z dvoch predmetných kartelov boli dodávateľmi pre podniky, ktoré sa zúčastnili na druhom karteli.

258    Ako však tvrdí žalobkyňa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, pre podniky zúčastnené na karteli týkajúcom sa cínových stabilizátorov, akými sú Baerlocher a Reagens, by nemalo význam, aby sa zúčastnili na spoločnom karteli zakladajúcom jediné porušenie, pretože boli zákazníkmi v rámci sektora ESBO/estery a takáto účasť by pre ne mala nepriaznivé účinky okrem prípadu, ak by tieto podniky boli ochránené účinkami kartelu na sektor ESBO/estery, na čo sa však žalobkyňa na účely preukázania existencie spoločného plánu neodvoláva a nevyplýva to ani z nijakého spisového materiálu.

259    Ďalej treba zdôrazniť, že kartely netrvali rovnako dlho. Žalobkyňa totiž bez ohľadu na to, kedy boli kartely presne ukončené, a na skutočnosť, že zodpovednosť za tieto dva kartely jej mohla byť pripísaná až od 1. decembra 1993, čo je deň, keď sa stala nástupkyňou spoločnosti Fides, nespochybňuje, že kartel týkajúci sa cínových stabilizátorov začal fungovať vo februári 1987, zatiaľ čo kartel v rámci sektora ESBO/estery začal fungovať až v septembri 1991.

260    Z toho vyplýva, že členovia dvoch kartelov nemali spoločný ani plán ani cieľ, ktorý by smeroval ku koordinovanému a celkovému odstráneniu hospodárskej súťaže na dvoch relevantných trhoch (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, bod 312).

261    Napokon treba zdôrazniť, ako to vyplýva z tabuliek nachádzajúcich sa v prílohe I napadnutého rozhodnutia a sama žalobkyňa to nepriamo, avšak nevyhnutne priznáva v žalobe, že nielenže sa takmer nijaké stretnutie týkajúce sa cínových stabilizátorov nekonalo v ten istý deň ako stretnutie týkajúce sa sektora ESBO/estery, ale taktiež tieto stretnutia, hoci sa často konali v navzájom blízkych obdobiach, delilo niekoľko dní, ba dokonca viac ako jeden týždeň.

262    Z toho jednoznačne vyplýva, že členovia dvoch kartelov nemohli mať spoločný ani plán, ani cieľ, ktorý by smeroval ku koordinovanému a celkovému odstráneniu hospodárskej súťaže na dvoch relevantných trhoch.

263    Vzhľadom na tieto skutočnosti treba usúdiť, že Komisia s dostatočnou istotou preukázala existenciu dvoch samostatných porušení, takže tvrdenie žalobkyne založené na pochybnosti, z ktorej mala v tejto súvislosti ťažiť, treba zamietnuť, a preto sa Komisia nedopustila nijakého pochybenia, keď v odôvodnení 401 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru o existencii jediného a pokračujúceho porušenia článku 81 ES a článku 53 Dohovoru o EHP, pokiaľ ide o cínové stabilizátory, a samostatného jediného a pokračujúceho porušenia týkajúceho sa sektora ESBO/estery.

264    Napokon treba zdôrazniť, že všetky predchádzajúce úvahy nemôžu byť spochybnené ďalšími tvrdeniami žalobkyne.

265    Ani jedinečnosť cieľa protiprávnych správaní, ktoré možno pripísať žalobkyni, ani skutočnosť, že jediná osoba, konkrétne pán S., „viedla“ dva kartely a ani skutočnosť, že žalobkyňa nepôsobila na nijakom z oboch relevantných trhov, totiž nie sú v tejto súvislosti relevantné vzhľadom na osobitnosť jej úlohy v rámci porušení, ktorých dualitu Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala.

266    Navyše opačné riešenie by poradenským podnikom, akým je žalobkyňa, umožnilo rozšíriť kartelové praktiky, ktoré majú rovnaký cieľ, s tou istou osobou na rôznych trhoch alebo dokonca na susedných trhoch s jediným rizikom, že sa vystavia jedinej sankcii, čo by nebolo vôbec uspokojivé z hľadiska efektivity pravidiel hospodárskej súťaže a požiadaviek zabezpečenia odstrašujúceho účinku.

267    V dôsledku toho treba prvú časť šiesteho žalobného dôvodu, ako aj všetky žalobné dôvody, ktoré žalobkyňa uvádza na účely zrušenia napadnutého rozhodnutia, zamietnuť.

 O návrhoch na zmenu napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o výšku uložených pokút

268    Žalobkyňa na podporu svojich subsidiárnych návrhov na zmenu napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o výšku pokút, ktoré jej boli uložené, uvádza štyri žalobné dôvody, ako aj druhú časť piateho žalobného dôvodu, založené po prvé na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o dĺžku trvania porušení (prvý žalobný dôvod), po druhé na dĺžke správneho konania (siedmy žalobný dôvod), po tretie na povinnosti Komisie uložiť za okolností prejednávanej veci iba jednu symbolickú pokutu (štvrtý žalobný dôvod), po štvrté na porušení usmernení z roku 2006 z dôvodu výpočtu základnej sumy pokuty (piaty žalobný dôvod) a po piate na porušení uvedených usmernení z dôvodu stanovenia jej platobnej schopnosti (druhá časť šiesteho žalobného dôvodu).

 O prvom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o dĺžku trvania porušení

269    Svojím prvým žalobným dôvodom žalobkyňa tvrdí, že posúdenie dĺžky trvania porušení Komisiou je nesprávne v tom zmysle, že porušenia netrvali do 21. marca 2000, pokiaľ ide o cínové stabilizátory, ani do 26. septembra 2000, pokiaľ ide o sektor ESBO/estery.

270    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v bodoch 48 až 164 tohto rozsudku už bol prijatý záver, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala existenciu porušení prinajmenšom do 11. novembra 1999.

271    Prvý žalobný dôvod za predpokladu, že by bol dôvodný, tak môže uspieť iba, pokiaľ ide o obdobie od 11. novembra 1999 do 21. marca 2000 v prípade cínových stabilizátorov a do 26. septembra 2000 v prípade sektora ESBO/estery.

272    Je potrebné usúdiť, a to najmä na základe písomných odpovedí žalobkyne na otázky Všeobecného súdu položené v tejto súvislosti pred pojednávaním a vzhľadom na to, že žalobkyňa v tejto súvislosti nevzniesla nijakú námietku proti správe z pojednávania, že žalobkyňa sa svojím prvým žalobným dôvodom nedomáha ani zrušenia napadnutého rozhodnutia, ani zníženia pokút, ktoré jej boli uložené v uvedenom rozhodnutí v rámci výkonu neobmedzenej právomoci Všeobecným súdom.

273    V dôsledku toho nemôže byť tento žalobný dôvod v prejednávanej veci na účely zmeny napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o výšku pokút uložených žalobkyni, úspešný.

274    Ako totiž vyplýva z odôvodnení 713 a 751 až 753 napadnutého rozhodnutia, výška pokuty stanovená paušálne v závislosti od závažnosti a dĺžky trvania porušení bola v poslednej fáze výpočtov Komisie podstatne znížená na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

275    Prípadné zníženie vzhľadom na dĺžku posledných a krátkych predmetných období tak neumožňuje na základe usmernení z roku 2006 znížiť ešte výraznejšie konečnú sumu pokút uložených v napadnutom rozhodnutí.

276    V dôsledku toho treba zamietnuť prvý žalobný dôvod, ktorý žalobkyňa uvádza na účely zmeny napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o výšku pokút, ktoré jej boli uložené, a to v rozsahu, v akom je tento žalobný dôvod neúčinný.

 O siedmom žalobnom dôvode založenom na dĺžke správneho konania

277    V rámci svojho siedmeho žalobného dôvodu žalobkyňa, ktorá sa odvoláva na zásadu primeranej lehoty, Komisii vytýka neprimeranú dĺžku správneho konania hlavne na účely zrušenia napadnutého rozhodnutia a subsidiárne na účely jeho zmeny, pokiaľ ide o výšku pokút, ktoré jej boli uložené.

278    Vzhľadom na to, že tento žalobný dôvod bol na účely zrušenia napadnutého rozhodnutia zamietnutý, prípadné porušenie zásady primeranej lehoty by mohlo v prípade potreby viesť iba k zmene výšky pokút, ktoré boli žalobkyni uložené v napadnutom rozhodnutí.

279    Všeobecný súd však v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci usudzuje, že žalobkyni netreba priznať zníženie pokút, ktoré jej boli uložené v napadnutom rozhodnutí, nad rámec zníženia, ktoré bolo priznané Komisiou, keďže porušenie zásady primeranej lehoty, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva, nemá nijaký vplyv na výkon jej práva na obhajobu.

280    V dôsledku toho nemôže tento žalobný dôvod uspieť.

281    V každom prípade, aby tento žalobný dôvod mohol byť účinný na účely zmeny rozhodnutia, bolo by potrebné, aby žalobkyňa na tento účel preukázala porušenie zásady primeranej lehoty zo strany Komisie.

282    V tomto rozsudku však už bol prijatý záver, že žalobkyňa vo vzťahu ku Komisii nepreukázala také porušenie.

283    V dôsledku toho treba zamietnuť siedmy žalobný dôvod, ktorý žalobkyňa uvádza na účely zmeny napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o výšku pokút, ktoré jej boli uložené.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti Komisie uložiť za okolností prejednávanej veci iba symbolickú pokutu

284    V rámci svojho štvrtého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Komisia jej mala uložiť iba symbolickú pokutu, pretože uplatnenie článku 81 ES voči nej nebolo možné predpokladať, pričom usmernenia z roku 2006 jej túto možnosť poskytujú a vo veci Organické peroxidy jej Komisia uložila iba symbolickú pokutu.

285    Tento žalobný dôvod nemôže v prejednávanej veci uspieť.

286    Komisii totiž nemožno vytýkať, že porušila údajnú povinnosť uložiť v tomto prípade iba symbolickú pokutu.

287    Je nepochybné, že podľa bodu 36 usmernení z roku 2006 „Komisia môže v určitých prípadoch uložiť symbolickú pokutu“, pričom „odôvodnenie takejto pokuty musí byť uvedené v texte rozhodnutia“.

288    Zo samotného znenia tohto ustanovenia však zjavne vyplýva, že uloženie symbolickej pokuty v nijakom prípade nepredstavuje pre Komisiu povinnosť, ale iba možnosť na základe jej úvahy, a to bez toho, aby tým bolo dotknuté preskúmanie Všeobecným súdom v rámci výkonu jeho neobmedzenej právomoci.

289    Údajná povinnosť Komisie uložiť v prejednávanej veci symbolickú pokutu nemôže vyplývať ani zo skoršej praxe Komisie, najmä v prípade pokuty, ktorá bola žalobkyni uložená vo veci Organické peroxidy.

290    Z ustálenej judikatúry síce vyplýva, že skutočnosť, že Komisia uplatnila v minulosti pokuty určitej výšky na rôzne druhy porušení, ju nezbavuje možnosti zvýšiť výšku pokuty v rozsahu stanovenom v nariadení č. 1/2003, ak je to potrebné na zabezpečenie realizovania politiky Únie v oblasti hospodárskej súťaže, ale práve naopak účinné uplatňovanie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže vyžaduje, aby Komisia mohla kedykoľvek upraviť výšku pokút pre potreby tejto politiky (rozsudky Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, body 169 a 227, a z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, Zb. s. I‑1331, bod 90).

291    Tento záver nemožno spochybniť argumentáciou žalobkyne založenou na údajne nepredvídateľnej povahe pokút uložených v napadnutom rozhodnutí.

292    Vzhľadom na to, že sa zdá, že táto argumentácia má rovnaký obsah ako argumentácia uvedená na podporu tretieho žalobného dôvodu založeného na porušení článku 81 ES, ako aj zásady zákonnosti trestných činov a trestov, musí byť takisto zamietnutá z dôvodov uvedených v bodoch 43 až 46 tohto rozsudku.

293    V dôsledku toho treba zamietnuť štvrtý žalobný dôvod, ktorý žalobkyňa uvádza na účely zmeny napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o výšku pokút, ktoré jej boli uložené.

 O piatom žalobnom dôvode a druhej časti šiesteho žalobného dôvodu, ktoré sa zakladajú na porušení usmernení z roku 2006

294    Svojím piatym žalobným dôvodom a v druhej časti šiesteho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila usmernenia z roku 2006 v tom zmysle, že jednak pokuty, ktoré jej boli v napadnutom rozhodnutí uložené, nemali byť stanovené paušálne, ale na základe odmien získaných za poskytovanie služieb spojených s porušeniami, a to v súlade s metodológiou uvedenou v usmerneniach z roku 2006, a jednak Komisia mala zohľadniť jej platobnú schopnosť v zmysle bodu 35 usmernení z roku 2006.

295    Piaty žalobný dôvod a druhá časť šiesteho žalobného dôvodu nemôžu v prejednávanej veci uspieť.

296    V prvom rade treba totiž usúdiť, že piaty žalobný dôvod žalobkyne vychádza z nesprávneho predpokladu.

297    Je nepochybné, že na základe usmernení z roku 2006 „bez toho, aby bol dotknutý bod 37 [uvedených usmernení], Komisia použije pri stanovení výšky pokút uložených podnikom alebo združeniam podnikov dvojstupňovú metodiku“, a to že „Komisia určí najskôr základnú výšku pokuty pre každý podnik“ a „potom môže zvýšiť alebo znížiť túto sumu“, pričom sa jednak spresňuje, že základná suma pokuty musí „súvisieť s určitou časťou hodnoty predaja stanovenou v závislosti od stupňa závažnosti porušenia“, a jednak, že „pri stanovení základnej výšky uloženej pokuty bude Komisia vychádzať z hodnoty predaja tovaru alebo služieb podniku, s ktorými porušenie priamo alebo nepriamo súvisí v príslušnej geografickej oblasti v rámci EHP… obvykle… počas posledného celého roku, v ktorom sa podnik podieľal na porušení“ (body 9 až 13 usmernení z roku 2006).

298    Usmernenia z roku 2006 predstavujú nástroj určený na spresnenie kritérií – pri dodržiavaní právnych predpisov vyššej právnej sily – ktoré Komisia mieni uplatniť pri výkone svojej diskrečnej právomoci v oblasti stanovenia výšky pokút, ktorú jej priznáva článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Usmernenia nepredstavujú právny základ rozhodnutia, ktorým sa ukladajú pokuty, keďže toto rozhodnutie sa zakladá na nariadení č. 1/2003, ale stanovujú všeobecným a abstraktným spôsobom metodológiu, ktorú sa Komisia zaviazala uplatňovať pri stanovení výšky pokút uložených týmto rozhodnutím, a v dôsledku toho zabezpečujú právnu istotu podnikov (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, body 219 a 223 a tam citovanú judikatúru).

299    Hoci usmernenia nemôžu byť kvalifikované ako právna norma, ktorú musí správny orgán v každom prípade dodržať, vyjadrujú určité pravidlo správania, ktoré ukazuje, ako sa má v praxi postupovať, a od ktorého sa správny orgán nemôže v konkrétnom prípade odkloniť bez uvedenia dôvodov (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 18. mája 2006, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, C‑397/03 P, Zb. s. I‑4429, bod 91, a rozsudok Romana Tabacchi/Komisia, už citovaný, bod 72).

300    Obmedzenie diskrečnej právomoci Komisie, ktoré si sama stanovila prijatím usmernení, však nie je nezlučiteľné so zachovaním širokej miery voľnej úvahy Komisie (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Mannesmannröhren‑Werke/Komisia, T‑44/00, Zb. s. II‑2223, body 246, 274 a 275).

301    Komisia v tomto zmysel v bode 37 usmernení z roku 2006 spresnila, že „i keď [uvedené] usmernenia vysvetľujú všeobecnú metodiku stanovovania výšky pokút, konkrétne okolnosti danej veci alebo nevyhnutnosť dosiahnuť odstrašujúci účinok v konkrétnej veci môžu byť dôvodom na to, aby sa Komisia odchýlila od tejto metodiky“.

302    Treba však konštatovať, že v prejednávanej veci žalobkyňa nepôsobila na trhoch, ktorých sa týkali porušenia, takže hodnota jej predajov služieb, ktoré boli priamo alebo nepriamo previazané s porušením, bola nulová alebo na relevantných trhoch nepredstavovala vplyv účasti žalobkyne na predmetných porušeniach.

303    V dôsledku toho Komisia nemohla použiť hodnotu predajov žalobkyne na relevantných trhoch a nemohla ani použiť sumu odmien vyplatených žalobkyni, pretože vôbec nepredstavovali uvedenú hodnotu.

304    Na základe týchto osobitných okolností prejednávanej veci Komisia mohla, ba dokonca mala povinnosť odchýliť sa od metodológie stanovenej v usmerneniach z roku 2006 na základe bodu 37 uvedených usmernení (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 2007, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, C‑76/06 P, Zb. s. I‑4405, bod 30).

305    Komisia preto správne nepoužila metodológiu stanovenú v usmerneniach z roku 2006, keď výšku pokút stanovila paušálnym spôsobom a v konečnom dôsledku v medziach hornej hranice uvedenej v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

306    Je nepochybné, že Komisia sa môže odvolávať na bod 37 usmernení iba v prípade, že v tejto súvislosti poskytne v predmetnom rozhodnutí dostatočné odôvodnenie, a zároveň uvedie kritériá použité na účely stanovenia výšky uloženej pokuty.

307    V prejednávanej veci sa však nespochybňuje, že Komisia v odôvodneniach 746 až 751 napadnutého rozhodnutia poskytla dostatočné odôvodnenie na účely vysvetlenia výšky pokút uložených žalobkyni.

308    V každom prípade Všeobecný súd v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci usudzuje, že výška pokút uložených žalobkyni v prípade porušení, ktoré boli konštatované v napadnutom rozhodnutí, je primeraná najmä vzhľadom na závažnosť uvedených porušení.

309    V druhom rade treba usúdiť, že ani druhá časť šiesteho žalobného dôvodu nemôže uspieť.

310    Je nepochybné, že podľa bodu 35 usmernení z roku 2006 „za výnimočných okolností môže Komisia na návrh prihliadnuť na platobnú neschopnosť podniku v osobitnom sociálnom a ekonomickom kontexte“.

311    Nič to nemení na tom, že bez ohľadu na skutočnú ekonomickú situáciu žalobkyne je nesporné, že žalobkyňa sa vôbec neobrátila na Komisiu so žiadosťou v tomto zmysle.

312    Všeobecný súd však už rozhodol, že zníženie pokuty podľa bodu 35 usmernení z roku 2006 podlieha trom kumulatívnym podmienkam, a to podaniu žiadosti v priebehu správneho konania, existencii osobitného sociálneho a ekonomického kontextu a platobnej neschopnosti podniku, pričom podnik musí predložiť objektívne dôkazy preukazujúce, že uloženie pokuty by nenapraviteľne ohrozilo jeho ekonomickú životaschopnosť a viedlo by k strate celej hodnoty jeho majetku, čo sa nevyhnutne nezhoduje so začatím konania o likvidácii pri zohľadnení zhodnotiteľného majetku (rozsudky Všeobecného súdu zo 16. júna 2011, Team Relocations a i./Komisia, T‑204/08 a T‑212/08, Zb. s. II‑3569, bod 171, a Ziegler/Komisia, T‑199/08, Zb. s. II‑3507, bod 165).

313    V dôsledku toho žalobkyňa nemôže Komisii vytýkať, že jej nepriznala zníženie z tohto dôvodu.

314    Preto treba zamietnuť druhú časť šiesteho žalobného dôvodu, ako aj všetky žalobné dôvody, ktoré žalobkyňa uvádza na účely zmeny napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o výšku pokút, ktoré jej boli uložené.

315    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sa žaloba zamieta v celom rozsahu.

 O trovách

316    Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je potrebné uložiť jej povinnosť znášať vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      AC‑Treuhand AG je povinná nahradiť trovy konania.

Czúcz Labucka Gratsias

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. februára 2014.

Podpisy

* Jazyk konania: nemčina.