ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (deviata komora)
z 21. septembra 2017 (*)
„Odvolanie – Kartely – Talianski výrobcovia výstužných tyčí do betónu – Stanovenie cien, ako aj obmedzenie a kontrola výroby a predaja – Porušenie článku 65 UO – Zrušenie pôvodného rozhodnutia Všeobecným súdom Európskej únie – Opätovne prijaté rozhodnutie na základe nariadenia (ES) č. 1/2003 – Nevydanie nového oznámenia o výhradách – Neexistencia ústneho vypočutia po zrušení pôvodného rozhodnutia – Lehoty, ktoré plynuli v konaní na Všeobecnom súde“
V spojených veciach C‑86/15 P a C‑87/15 P,
ktorých predmetom sú dve odvolania podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 20. februára 2015,
Ferriera Valsabbia SpA, so sídlom v Odole (Taliansko) (C‑86/15 P),
Valsabbia Investimenti SpA, so sídlom v Odole (C‑86/15 P),
Alfa Acciai SpA, so sídlom v Brescii (Taliansko) (C‑87/15 P),
v zastúpení: D. M. Fosselard, avocat, D. Slater, solicitor, a A. Duron, avocate,
odvolateľky,
ďalší účastník konania:
Európska komisia, v zastúpení: L. Malferrari a P. Rossi, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci P. Manzini, avvocato, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalovaná v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (deviata komora),
v zložení: predseda deviatej komory E. Juhász, sudcovia C. Vajda (spravodajca) a C. Lycourgos,
generálny advokát: N. Wahl,
tajomník: V. Giacobbo‑Peyronnel, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 20. októbra 2016,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 8. decembra 2016,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojimi odvolaniami spoločnosti Ferriera Valsabbia SpA a Valsabbia Investimenti SpA (ďalej spolu len „Valsabbia“), vo veci C‑86/15 P, ako aj spoločnosť Alfa Acciai SpA (ďalej len „Alfa“), vo veci C‑87/15 P (títo účastníci konania ďalej spolu len „odvolateľky“), navrhujú zrušenie jednak rozsudkov Všeobecného súdu Európskej únie z 9. decembra 2014, Ferriera Valsabbia a Valsabbia Investimenti/Komisia (T‑92/10, neuverejnený, EU:T:2014:1032), ako aj z 9. decembra 2014, Alfa Acciai/Komisia (T‑85/10, neuverejnený, EU:T:2014:1037) (ďalej spolu len „napadnuté rozsudky“), ktorými Všeobecný súd zamietol ich žaloby, ktorými sa domáhali zrušenia rozhodnutia Komisie K(2009) 7492 v konečnom znení z 30. septembra 2009 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 65 UO (vec COMP/37.956 – Výstužné tyče do betónu, opätovné prijatie rozhodnutia, ďalej len „rozhodnutie z 30. septembra 2009“), v znení zmenenom rozhodnutím Komisie K(2009) 9912 v konečnom znení z 8. decembra 2009 (ďalej len „pozmeňujúce rozhodnutie“) (rozhodnutie z 30. septembra 2009, zmenené pozmeňujúcim rozhodnutím, ďalej len „sporné rozhodnutie“).
Okolnosti predchádzajúce sporom a sporné rozhodnutie
2 Okolnosti predchádzajúce sporom sú uvedené v bodoch 20 až 25 napadnutých rozsudkov:
„20 Od októbra do decembra 2000 Komisia v súlade s článkom 47 UO vykonala vyšetrovania v talianskych podnikoch vyrábajúcich výstužné tyče do betónu a v združení talianskych oceliarskych podnikov. Takisto im adresovala žiadosti o informácie podľa článku 47 UO….
21 Dňa 26. marca 2002 Komisia začala správne konanie a uviedla výhrady v zmysle článku 36 UO (ďalej len ‚oznámenie o výhradách‘)…. [Odvolateľky] predložili písomné pripomienky k oznámeniu o výhradách. Ústne vypočutie sa konalo 13. júna 2002…
22 Komisia 12. augusta 2002 uviedla doplňujúce výhrady (ďalej len ‚oznámenie o doplňujúcich výhradách‘) adresované subjektom, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách. V oznámení o doplňujúcich výhradách, založenom na článku 19 ods. 1 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého vykonávacieho nariadenia k článkom [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), Komisia vysvetlila svoje stanovisko týkajúce sa pokračovania konania po skončení platnosti Zmluvy o ESUO. Dotknutým podnikom bola stanovená lehota na predloženie ich pripomienok a druhé ústne vypočutie za prítomnosti zástupcov členských štátov sa konalo 30. septembra 2002. …
23 Výsledkom konania bolo, že Komisia prijala rozhodnutie K(2002) 5087 v konečnom znení zo 17. decembra 2002 týkajúce sa konania o uplatnení článku 65 UO (COMP/37.956 – Výstužné tyče do betónu) (ďalej len ‚rozhodnutie z roku 2002‘), v ktorom konštatovala, že podniky, ktorým bolo toto rozhodnutie určené, vykonávali jediný, komplexný a nepretržitý kartel na talianskom trhu s výstužami do betónu vo forme tyčí alebo zvitkov, ktorý mal za cieľ resp. za účinok stanovenie cien, a ktorý tiež viedol k zosúladenému obmedzeniu alebo kontrole výroby alebo predajov v rozpore s článkom 65 ods. 1 UO. … Komisia v tomto rozhodnutí uložila [solidárne spoločnostiam Valsabbia pokutu vo výške 10,25 milióna eur a spoločnosti Alfa pokutu vo výške 7,175 milióna eur].
24 Dňa 5. marca 2003, [odvolateľky] podali žalobu na Súd prvého stupňa proti rozhodnutiu z roku 2002. Rozsudkom z 25. októbra 2007, SP a i./Komisia (T‑27/03, T‑46/03, T‑58/03, T‑79/03, T‑80/03, T‑97/03 a T‑98/03, [EU:T:2007:317]), Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie z roku 2002. Súd prvého stupňa poukázal na to, že najmä vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie z roku 2002 neobsahuje žiadny odkaz na článok 3 a článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17, sa toto rozhodnutie zakladá iba na článku 65 ods. 4 a 5 UO. … Keďže platnosť týchto ustanovení sa skončila 23. júla 2002, Komisia na účely konštatovania porušenia článku 65 ods. 1 UO a uloženia pokuty podnikom, ktoré sa na uvedenom porušení zúčastnili, už nemohla založiť svoju právomoc na týchto ustanoveniach, ktoré v čase prijatia rozhodnutia z roku 2002 už neboli platné. …
25 Komisia listom z 30. júna 2008 informovala [odvolateľky] a ostatné dotknuté podniky o svojom úmysle opätovne prijať rozhodnutie s tým, že zmení právny základ v porovnaní s právnym základom, ktorý bol zvolený v prípade rozhodnutia z roku 2002. Okrem iného spresnila, že vzhľadom na obmedzený dosah rozsudku [z 25. októbra 2007,] SP a i./Komisia [(T‑27/03, T‑46/03, T‑58/03, T‑79/03, T‑80/03, T‑97/03 a T‑98/03, EU:T:2007:317)], bude opätovne prijaté rozhodnutie založené na dôkazoch predložených v oznámení o výhradách a oznámení o doplňujúcich výhradách. Dotknutým podnikom bola stanovená lehota na predloženie pripomienok. …[Odvolateľky] predložili pripomienky.“
3 V rozhodnutí z 30. septembra 2009 Komisia najmä zastávala názor, že nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) sa má vykladať tak, že jej umožňuje konštatovať a sankcionovať, po 23. júli 2002, kartely v oblastiach patriacich do pôsobnosti Zmluvy o ESUO z hľadiska ratione materiae a ratione temporis. Komisia uviedla, že toto rozhodnutie bolo prijaté v súlade s procesnými predpismi Zmluvy ES, ako aj uvedeného nariadenia a že hmotnoprávne ustanovenia, ktoré už neboli účinné ku dňu prijatia aktu, mohli byť uplatnené na základe zásad upravujúcich nahradenie pravidiel z hľadiska času, pod podmienkou všeobecnej zásady lex mitior.
4 V článku 1 uvedeného rozhodnutia sa najmä stanovuje, že odvolateľky porušili článok 65 ods. 1 UO tým, že sa v období od 6. decembra 1989 do 27. júna 2000, pokiaľ ide o Valsabbia, a od 6. decembra 1989 do 4. júla 2000, pokiaľ ide o Alfa, zúčastňovali na pokračujúcej dohode a/alebo na zosúladených postupoch týkajúcich sa výstuží do betónu vo forme tyčí alebo zvitkov, ktoré mali za cieľ, resp. za účinok, stanovenie cien a obmedzenie a/alebo kontrolu výroby alebo predajov na spoločnom trhu. V článku 2 toho istého rozhodnutia Komisia uložila spoločnostiam Valsabbia pokutu vo výške 10,25 milióna eur a spoločnosti Alfa pokutu vo výške 7,175 milióna eur.
5 Listami zaslanými v období od 20. do 23. novembra 2009 osem z jedenástich spoločností, ktorým bolo rozhodnutie z 30. septembra 2009 určené, vrátane odvolateliek, Komisiu informovalo, že príloha tohto rozhodnutia, tak ako im bola oznámená, neobsahuje tabuľky znázorňujúce zmeny cien.
6 Dňa 8. decembra 2009 prijala Komisia pozmeňujúce rozhodnutie, ktoré v prílohe zahŕňalo chýbajúce tabuľky a v ktorom boli opravené číselné odkazy na uvedené tabuľky v ôsmich poznámkach pod čiarou. Pozmeňujúce rozhodnutie bolo odvolateľkám doručené 9. decembra 2009.
Konanie pred Všeobecným súdom a napadnuté rozsudky
7 Návrhmi podanými do kancelárie Všeobecného súdu 17. a 18. februára 2010 odvolateľky podali žaloby, ktorými sa domáhali v prvom rade zrušenia sporného rozhodnutia v časti, v ktorej sa ich týka.
8 Na podporu svojich žalôb uviedli odvolateľky formálne štyri žalobné dôvody založené v prvom rade na prekročení právomocí Komisie, v druhom rade na porušení článkov 14 a 33 nariadenia č. 1/2003, článkov 10 a 14 nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 123, 2004, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81), ako aj na porušení práv na obhajobu, v treťom rade na porušení článku 65 ods. 1 UO a na nesprávnom výklade pojmu jediné a pokračujúce porušenie a v štvrtom rade na protiprávnostiach, ku ktorým došlo pri stanovení výšky pokuty (stanovenie východiskovej sumy a nezohľadnenie poľahčujúcich okolností) a na neprimeranej dĺžke správneho konania. V úvodnej časti žaloby týkajúcej sa „osobitostí obsahu [sporného] rozhodnutia“ odvolateľky poukázali aj na možné porušenie zásady kolegiality.
9 Napadnutými rozsudkami Všeobecný súd zamietol žaloby odvolateliek.
Návrhy účastníkov konania pred Súdnym dvorom
10 Svojimi odvolaniami odvolateľky navrhujú, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnuté rozsudky,
– zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka odvolateliek,
– subsidiárne znížil výšku pokuty uloženú odvolateľkám v spornom rozhodnutí,
– o trovách konania rozhodol neskôr a vrátil vec Všeobecnému súdu, aby vo veci rozhodol na základe usmernení poskytnutých Súdnym dvorom, a
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania na obidvoch stupňoch.
11 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolania a
– uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania.
12 Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 7. júna 2016 boli veci C‑86/15 P a C‑87/15 P spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.
O návrhu na opätovné otvorenie ústnej časti konania
13 Ústna časť konania bola skončená 8. decembra 2016 po prednesení návrhov generálneho advokáta. Listom z 27. januára 2017 podaným do kancelárie Súdneho dvora Komisia navrhla, aby Súdny dvor nariadil opätovné otvorenie ústnej časti konania a pripojil do spisu skutkové okolnosti uvedené v jej liste, ako aj dokumenty, ktoré k tomuto návrhu pripojila.
14 Na podporu tohto návrhu Komisia v podstate tvrdí, že Súdny dvor nemá dostatočne jasné informácie o skutkových okolnostiach týkajúcich sa podmienok ústnych vypočutí z 13. júna a 30. septembra 2002, na ktorých generálny advokát založil svoje návrhy, keďže tieto skutkové okolnosti neboli konkrétne predmetom diskusie medzi účastníkmi konania.
15 Článok 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora umožňuje Súdnemu dvoru kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta nariadiť opätovné otvorenie ústnej časti konania, najmä pokiaľ je potrebné rozhodnúť vec na základe tvrdenia, ku ktorému sa účastníci konania nevyjadrili.
16 Treba však pripomenúť, že predmet odvolania je v zásade definovaný dôvodmi a tvrdeniami uvádzanými účastníkmi konania. V predmetnom prípade mali účastníci konania možnosť dostatočne diskutovať o týchto dôvodoch a tvrdeniach vo svojich podaniach a na spoločnom pojednávaní z 20. októbra 2016 vo veciach C‑85/15 P až C‑89/15 P.
17 V dôsledku toho sa Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta domnieva, že nie je potrebné nariadiť opätovné otvorenie ústnej časti konania.
O odvolaniach
18 Odvolateľky na podporu svojich odvolaní uvádzajú sedem odvolacích dôvodov založených v prvom rade na porušení článku 10 nariadenia č. 773/2004 a práv na obhajobu z dôvodu nezaslania nového oznámenia o výhradách, v druhom rade na porušení článku 14 nariadenia č. 773/2004 a práv na obhajobu z dôvodu neúčasti zástupcov členských štátov na ústnych vypočutiach, v treťom rade na porušení zásady kolegiality z dôvodu prijatia neúplného rozhodnutia, v štvrtom rade na porušení článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), vykladanej vo svetle článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, v piatom rade na porušení článku 65 UO, nesprávnom výklade pojmu pokračujúci kartel, ako aj na nedostatku odôvodnenia a na protirečivom odôvodnení, v šiestom rade na porušení článku 47 Charty, keďže Všeobecný súd zamietol zníženie výšky pokuty z dôvodu neprimeranej dĺžky správneho konania, ako aj nedostatku odôvodnenia a protirečivého odôvodnenia a v siedmom rade na porušení článkov 23 a 31 nariadenia č. 1/2003, Usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171), zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality, ako aj na nedostatku odôvodnenia.
O prvom a druhom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
19 Svojím prvým a druhým odvolacím dôvodom, ktoré treba skúmať spoločne, odvolateľky poukazujú na porušenie článkov 10 a 14 nariadenia č. 773/2004, ako aj práv na obhajobu, keďže Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch vyjadril názor, že Komisia nebola povinná pred prijatím sporného rozhodnutia zaslať im nové oznámenie o výhradách a zorganizovať ústne vypočutie za prítomnosti orgánov hospodárskej súťaže členských štátov. Odvolateľky sa domnievajú, že keďže Komisia vo svojom liste z 30. júna 2008 oznámila svoj zámer prijať toto rozhodnutie v súlade s procesnými pravidlami stanovenými v nariadeniach č. 1/2003 a 773/2004, bola povinná dodržať tieto pravidlá.
20 Pokiaľ ide o neexistenciu nového oznámenia o výhradách, Komisia tvrdí, že sporné rozhodnutie, vrátane sankcií prijatých voči odvolateľkám, je v úplnom súlade s právnymi posúdeniami uvedenými v oznámení o výhradách a oznámení o doplňujúcich výhradách, ku ktorým mali odvolateľky možnosť sa vyjadriť. Všeobecný súd teda v bode 128 napadnutých rozsudkov správne zdôraznil, že Komisia už dotknuté podniky informovala o dôsledkoch, najmä pokiaľ ide o voľbu právneho základu, ktorý mala v úmysle vyvodiť zo skončenia platnosti Zmluvy o ESUO, v oznámení o doplňujúcich výhradách a že odvolateľky mali možnosť vyjadriť svoje pripomienky k tejto veci. Podľa Komisie tieto úvahy samy osebe stačia na zamietnutie tvrdení, podľa ktorých Všeobecný súd mal Komisii vytknúť, že sporné rozhodnutie prijala bez toho, že by podnikom zaslala nové oznámenie o výhradách.
21 V tejto súvislosti Komisia zdôrazňuje, že odkaz na článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 v spornom rozhodnutí, uvedený v oznámení o doplňujúcich výhradách, ktorý nahradil článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a ktorý je jeho ekvivalentom, je dôsledkom zrušenia rozhodnutia z roku 2002. Všeobecný súd sa teda v bodoch 133 a 134 napadnutých rozsudkov správne domnieval, že ak sa Komisia v nadväznosti na zrušenie rozhodnutia rozhodne napraviť protiprávnosti konštatované v tomto rozhodnutí a prijať rovnaké rozhodnutie, ktoré nie je postihnuté takýmito protiprávnosťami, toto rozhodnutie sa týka tých istých výhrad, ku ktorým sa už podniky vyjadrili, takže Komisia nie je povinná dať predmetným podnikom možnosť byť vypočutý s ohľadom na voľbu právneho základu uplatneného na účely uloženia im pokút stanovených v spornom rozhodnutí.
22 Pokiaľ ide o list z 30. júna 2008, Všeobecný súd pripustil, že chránil práva odvolateliek na obhajobu nad rámec požiadaviek stanovených v nariadení č. 773/2004. Všeobecný súd teda v bode 129 napadnutých rozsudkov len pre úplnosť dodal, že uvedený list v každom prípade odvolateľkám ponúkal možnosť predložiť ich pripomienky.
23 Podľa Komisie, keďže sa druhý odvolací dôvod týka otázky, či zástupcovia členských štátov boli alebo neboli pozvaní na ústne vypočutia, ktoré boli vedené v súlade s článkom 14 nariadenia č. 773/2004, tento odvolací dôvod je neprípustný, pretože je založený na konštatovaní skutkovej povahy.
24 Pokiaľ ide o vec samu, Komisia tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 147 a 148 napadnutých rozsudkov správne potvrdil, že Komisia v plnom rozsahu dodržala účinné procesné predpisy, takže opatrenia, ktoré podnikla, sú v súlade s pravidlami upravujúcimi procesné normy z hľadiska času. Neprítomnosť zástupcov členských štátov na ústnom vypočutí z 13. júna 2002, ktoré sa týkalo oznámenia o výhradách, sa vysvetľuje tým, že účasť týchto posledných uvedených zástupcov pravidlá Zmluvy o ESUO neupravovali. Takisto prítomnosť takýchto zástupcov na ústnom vypočutí z 30. septembra 2002 v nadväznosti na zaslanie oznámenia o doplňujúcich výhradách je v súlade s procesnými predpismi Zmluvy o ES, ktoré sa stali uplatniteľnými.
25 Komisia ďalej uvádza, že na rozdiel od tvrdení odvolateliek, v liste z 30. júna 2008 nepotvrdila, že by chcela na konanie, ktoré prebehlo pred uplynutím platnosti Zmluvy o ESUO, uplatniť aj nariadenia č. 1/2003 a 773/2004, čo by bolo nemožné. Neviedla ani konanie sui generis, ale pridŕžala sa konania uplatniteľného v okamihu aktu podľa zásady nahradenia procesných noriem z hľadiska času.
Posúdenie Súdnym dvorom
26 Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, týkajúcu sa druhého odvolacieho dôvodu, stačí konštatovať, že sa netýka otázky skutkovej povahy, teda či orgány hospodárskej súťaže členských štátov boli alebo neboli pozvané na ústne vypočutia z 13. júna a 30. septembra 2002, ale právnej otázky spočívajúcej v tom, či Komisia porušila článok 14 nariadenia č. 773/2004 tým, že nezorganizovala ústne vypočutie v súlade s týmto ustanovením pred prijatím sporného rozhodnutia. V dôsledku toho treba túto námietku neprípustnosti zamietnuť.
27 Pokiaľ ide o dôvodnosť prvého a druhého odvolacieho dôvodu, treba pripomenúť, že v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia z roku 2002, Komisia 26. marca 2002 poslala odvolateľkám oznámenie o výhradách na základe článku 36 UO. Ústne vypočutie týkajúce sa tohto oznámenia sa konalo 13. júna 2002. Je nesporné, že zástupcovia členských štátov neboli pozvaní zúčastniť sa na tomto ústnom vypočutí, keďže takúto účasť v tom čase platné pravidlá Zmluvy o ESUO neupravovali.
28 Po uplynutí platnosti tejto zmluvy Komisia 12. augusta 2002 zaslala uvedeným podnikom oznámenie o doplňujúcich výhradách, založené na článku 19 ods. 1 nariadenia č. 17, v ktorom vysvetľovala svoje stanovisko vzhľadom na túto zmenu právneho rámca a vyzvala uvedené podniky, aby oznámili svoje vlastné stanovisko, pokiaľ ide o uvedené doplňujúce výhrady. Ústne vypočutie sa konalo 30. septembra 2002 za účasti zástupcov členských štátov, podľa článku 11 ods. 2 nariadenia Komisie (ES) č. 2842/98 z 22. decembra 1998 o vypočutí strán v určitých konaniach podľa článkov [81] a [82] Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 354, 1998, s. 18; Mim. vyd. 07/004, s. 204).
29 Po tom, ako bolo rozhodnutie z roku 2002 zrušené, Komisia listom z 30. júna 2008 informovala odvolateľky a ostatné dotknuté podniky o svojom zámere znovu prijať toto rozhodnutie na základe nariadenia č. 1/2003 ako právnom základe, v súlade s procesnými pravidlami stanovenými v tomto nariadení.
30 Vzhľadom na tento procesný vývoj treba preskúmať, či na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd rozhodol v bodoch 142 a 152 napadnutých rozsudkov, Komisia porušila články 10 a 14 nariadenia č. 773/2004 tým, že odvolateľkám pred prijatím sporného rozhodnutia nezaslala nové oznámenie o výhradách a nezorganizovala ústne vypočutie za prítomnosti zástupcov hospodárskej súťaže členských štátov.
31 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že procesné pravidlá sa majú vo všeobecnosti uplatňovať k dátumu, od ktorého nadobudnú účinnosť (rozsudky z 29. marca 2011, ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., C‑201/09 P a C‑216/09 P, EU:C:2011:190, bod 75 a citovaná judikatúra; z 29. marca 2011, ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, C‑352/09 P, EU:C:2011:191, bod 88, ako aj z 11. decembra 2012, Komisia/Španielsko, C‑610/10, EU:C:2012:781, bod 45), a to aj v prípade konania, ktoré sa začalo pred týmto dátumom, ale stále pokračuje po tomto dátume (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. decembra 2012, Komisia/Španielsko, C‑610/10, EU:C:2012:781, bod 47).
32 V predmetnom prípade, keďže sporné rozhodnutie bolo prijaté na základe článku 7 ods. 1 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, konanie vedúce k tomuto rozhodnutiu sa malo zrealizovať v súlade s týmto nariadením, ako aj nariadením č. 773/2004, pre ktoré je nariadenie č. 1/2003 právnym základom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. marca 2011, ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, C‑352/09 P, EU:C:2011:191, bod 90), bez ohľadu na to, že toto konanie sa začalo predtým, ako nadobudlo účinnosť nariadenie č. 1/2003.
33 Článok 10 ods. 1 a 2 nariadenia č. 773/2004 v spojení s článkom 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, ktorý vykonáva, stanovuje, že pred prijatím rozhodnutia najmä na základe článku 7 tohto posledného uvedeného nariadenia Komisia oznámi dotknutým účastníkom konania oznámenie o výhradách, pričom im poskytne možnosť informovať ju o svojom stanovisku v lehote, ktorú sama stanoví.
34 Všeobecný súd v bodoch 125 a 126 napadnutých rozsudkov teda správne uviedol, že v prejednávanom prípade Komisia už zaslala odvolateľkám oznámenie o výhradách a oznámenie o doplňujúcich výhradách a že nebolo spochybnené, že sporné rozhodnutie sa týka len správania, ku ktorému sa odvolateľky už vyjadrili v odpovedi na tieto oznámenia. Okrem toho, ako zdôraznil generálny advokát v bode 53 svojich návrhov, neexistuje veľký rozdiel, pokiaľ ide o obsah, medzi oznámením o výhradách prijatým v režime Zmluvy o ESUO a oznámením o výhradách prijatým v súlade s nariadeniami č. 17 a 1/2003. Zaslanie nového oznámenia o výhradách sa teda nevyžadovalo.
35 V tejto súvislosti Všeobecný súd oprávnene odkázal na bod 73 rozsudku z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia (C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582), v ktorom sa pripomína, že zrušenie aktu Únie nevyhnutne neovplyvňuje prípravné akty, takže konanie, ktorého cieľom je nahradiť zrušený akt, sa môže začať v zásade práve v bode, v ktorom došlo k protiprávnosti.
36 Ako totiž Všeobecný súd konštatoval v bode 141 napadnutých rozsudkov, rozhodnutie z roku 2002 bolo zrušené z dôvodu nedostatku právomoci Komisie na jeho prijatie na základe ustanovení Zmluvy o ESUO, ktorá už nebola platná k dátumu prijatia tohto rozhodnutia, takže práve k tomuto dátumu došlo k protiprávnosti. V dôsledku toho toto zrušenie neovplyvnilo ani oznámenie o výhradách, ani oznámenie o doplňujúcich výhradách.
37 Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, judikatúra citovaná v bode 35 tohto rozsudku nie je neuplatniteľná v predmetnej veci z dôvodu zmeny právneho základu, na ktorom boli uložené pokuty, keďže dôsledky tejto zmeny právneho základu už boli zohľadnené v prípravných aktoch. Ako totiž vyplýva z bodov 22 a 128 napadnutých rozsudkov, Komisia informovala odvolateľky v oznámení o doplňujúcich výhradách založenom na článku 19 ods. 1 nariadenia č. 17 o dôsledkoch, ktoré plánuje vyvodiť z toho, že skončila platnosť Zmluvy o ESUO a odvolateľky mali možnosť uplatniť svoje pripomienky v tejto súvislosti.
38 Okrem toho je nesporné, že tieto dôsledky neboli žiadnym spôsobom zmenené z dôvodu zrušenia nariadenia č. 17 a nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 1/2003, ktorého určité ustanovenia predstavujú právny základ sporného rozhodnutia. V každom prípade, ako uviedol generálny advokát v bode 50 svojich návrhov, článok 34 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a článok 19 nariadenia č. 773/2004 stanovujú, ako prechodné ustanovenia, že procesné akty a opatrenia vykonané na základe nariadení č. 17 a 2842/98 si zachovávajú svoje účinky na účely uplatňovania prvých uvedených nariadení.
39 Treba takisto odmietnuť tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého zrušenie rozhodnutia z roku 2002 z dôvodu právneho základu, na ktorom bolo založené, implikuje, že oznámenie o doplňujúcich výhradách prijalo v tejto súvislosti nesprávny prístup. Stačí totiž pripomenúť, že toto rozhodnutie bolo založené výlučne na článku 65 ods. 4 a 5 UO, kým uvedené oznámenie o výhradách na nariadení č. 17.
40 V dôsledku toho sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel v bodoch 141 a 142 napadnutých rozsudkov k záveru, že Komisia nemala povinnosť prijať nové oznámenie o výhradách.
41 Ako však uviedol generálny advokát v bode 55 svojich návrhov, podľa článku 12 nariadenia č. 773/2004 musí Komisia poskytnúť účastníkom konania, ktorým zaslala oznámenie o výhradách, príležitosť uviesť svoje argumenty v rámci ústneho vypočutia, ak o to požiadajú vo svojich písomných pripomienkach. Preto, keďže, ako vyplýva z bodu 36 tohto rozsudku, oznámenie o výhradách a oznámenie o doplňujúcich výhradách neboli ovplyvnené zrušením rozhodnutia z roku 2002, treba preskúmať, či Komisia poskytla uvedeným účastníkom konania príležitosť predložiť svoje argumenty v rámci ústneho vypočutia vykonaného podľa procesných požiadaviek stanovených v nariadeniach č. 1/2003 a 773/2004, najmä podľa požiadaviek uvedených v článku 14 tohto posledného uvedeného nariadenia, ako bola povinná urobiť.
42 V tejto súvislosti, pokiaľ ide o ústne vypočutia, ktoré sa konali v priebehu roka 2002, je nesporné, že ústne vypočutie z 13. júna 2002, na ktorom sa zástupcovia členských štátov nezúčastnili, keďže takáto účasť nebola stanovená v Zmluve o ESUO, ktorá vtedy platila, sa týkalo veci samej, teda správania, ktoré Komisia vytýkala podnikom, ktoré boli adresátmi oznámenia o výhradách. To vyplýva najmä z bodov 379 až 382 sporného rozhodnutia, ako aj z bodu 148 napadnutých rozsudkov.
43 Ústne vypočutie z 30. septembra 2002, na ktoré zástupcovia členských štátov boli pozvaní v súlade s pravidlami Zmluvy o ES, ktoré vtedy platili, najmä na základe článku 11 ods. 2 nariadenia č. 2842/98, sa však týkalo predmetu oznámenia o doplňujúcich výhradách, teda právnych dôsledkov toho, že skončila platnosť Zmluvy o ESUO, na pokračovanie konania. To vyplýva na jednej strane z tohto oznámenia, ktoré vyzývalo výslovne adresátov, aby oznámili svoje stanovisko, pokiaľ ide o uvedené doplňujúce výhrady. Na druhej strane Komisia oznámila v bode 382 sporného rozhodnutia, že nepovažuje za potrebné opakovať ústne vypočutie z 13. júna 2002 na základe ustanovení nariadení č. 17 a 1/2003, keďže toto ústne vypočutie, na ktorom sa nezúčastnili zástupcovia členských štátov, bolo vykonané v súlade s pravidlami Zmluvy o ESUO uplatniteľnými k tomuto dátumu. Okrem toho na spoločnom pojednávaní vo veciach C‑85/15 P až C‑89/15 P Komisia potvrdila v odpovedi na otázku Súdneho dvora, že oznámenie o doplňujúcich výhradách sa nevracalo ani ku skutkovým okolnostiam, ani k dôkazom, ktoré sú predmetom tohto konania.
44 Z toho vyplýva, že v týchto veciach sa zástupcovia členských štátov zúčastnili nie na ústnom vypočutí týkajúcom sa vecí samých, ale výlučne na vypočutí, ktoré sa týkalo právnych dôsledkov vyplývajúcich zo skončenia platnosti Zmluvy o ESUO.
45 V súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 31 a 32 tohto rozsudku, keď sa rozhodnutie prijme na základe nariadenia č. 1/2003, konanie, ktoré vedie k tomuto rozhodnutiu, však musí byť v súlade s procesnými pravidlami stanovenými týmto nariadením, aj keď toto konanie sa začalo pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia.
46 Z toho vyplýva, že pred prijatím sporného rozhodnutia bola Komisia povinná na základe článkov 12 a 14 nariadenia č. 773/2004 poskytnúť účastníkom konania príležitosť predložiť argumenty v rámci ústneho vypočutia, na ktoré pozvala orgány hospodárskej súťaže členských štátov. Preto sa nemožno domnievať, že ústne vypočutie z 13. júna 2002 týkajúce sa veci samej splnilo procesné požiadavky týkajúce sa prijatia rozhodnutia na základe nariadenia č. 1/2003.
47 V dôsledku toho sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 147 a 148 napadnutých rozsudkov rozhodol, že Komisia nemala povinnosť pred prijatím sporného rozhodnutia zorganizovať nové ústne vypočutie podľa článku 14 nariadenia č. 773/2004 z dôvodu, že ústne vypočutie týkajúce sa veci samej z 13. júna 2002, na ktorom sa členské štáty nezúčastnili, bolo vedené v súlade s v tom čase platnými pravidlami Zmluvy o ESUO, v súlade so zásadami upravujúcimi nahradenie pravidiel z hľadiska času.
48 Ako zdôraznil generálny advokát v bodoch 56 a 57 svojich návrhov, vzhľadom na dôležitosť, v rámci konania stanoveného nariadeniami č. 1/2003 a 773/2004, toho, aby sa na žiadosť dotknutých účastníkov konania konalo ústne vypočutie, na ktoré sú pozvané orgány hospodárskej súťaže členských štátov v súlade s článkom 14 ods. 3 druhého uvedeného nariadenia, vynechanie takéhoto ústneho vypočutia predstavuje porušenie podstatných formálnych náležitostí.
49 Keďže právo na takéto ústne vypočutie, stanovené nariadením č. 773/2004, nebolo dodržané, netreba, aby podnik, ktorého práva boli takto porušené, preukázal, že toto porušenie mohlo ovplyvniť v jeho neprospech priebeh konania a obsah sporného rozhodnutia.
50 Preto je uvedené konanie nevyhnutne postihnuté vadou, nezávisle od dôsledkov, ktoré by mohli vyplývať z tohto porušenia a prípadne by boli na ujmu odvolateliek (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. novembra 2012, Komisia/Éditions Odile Jacob, C‑553/10 P a C‑554/10 P, EU:C:2012:682, body 46 až 52, ako aj z 9. júna 2016, CEPSA/Komisia, C‑608/13 P, EU:C:2016:414, bod 36).
51 Z vyššie uvedeného vyplýva, že treba vyhovieť prvému a druhému odvolaciemu dôvodu, ktorý vzniesli odvolateľky, a preto zrušiť napadnuté rozsudky bez toho, aby bolo treba skúmať tretí a piaty až siedmy odvolací dôvod.
O štvrtom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
52 Odvolateľky vo svojom štvrtom odvolacom dôvode tvrdia, že Všeobecný súd porušil článok 47 ods. 2 Charty, keďže dĺžka konania na Všeobecnom súde bola štyri roky a desať mesiacov, z čoho tri roky trvalo obdobie od konca písomnej časti konania do oznámenia o otvorení ústnej časti konania.
53 Pokiaľ ide o zložitosť vecí, odvolateľky zdôrazňujú, že Všeobecný súd už bol o týchto veciach oboznámený pri príležitosti žalôb podaných proti rozhodnutiu z roku 2002, že štyri v tom čase uvádzané dôvody neboli osobitne náročné, dva z nich boli procesnej povahy a že dôvod týkajúci sa prekročenia právomoci na prijatie nariadenia č. 1/2003 ako právneho základu už Všeobecný súd preskúmal a Súdny dvor potvrdil, že proti spornému rozhodnutiu bolo podaných deväť žalôb a že všetko prebehlo v tom istom jazyku konania.
54 Pokiaľ ide o správanie účastníkov konania, v priebehu konania nežiadali o žiadne predĺženie. Okrem toho Všeobecný súd neprijal žiadne opatrenie na zabezpečenie priebehu konania. Aj keď boli v priebehu konania nahradení dvaja sudcovia, sudca spravodajca bol ten istý.
55 V dôsledku toho odvolateľky navrhujú, aby Súdny dvor zrušil napadnuté rozsudky v rozsahu, v akom sa im v nich ukladá povinnosť zaplatiť pokutu, alebo subsidiárne, znížil výšku tejto pokuty. Keďže takýto návrh Súdny dvor zamietol v rozsudku z 26. novembra 2013, Gascogne Sack Deutschland/Komisia (C‑40/12 P, EU:C:2013:768), odvolateľky tvrdia, že v prejednávanom prípade by to mohlo byť inak, ak by Súdny dvor vyhovel iným odvolacím dôvodom ako tomuto dôvodu. Odvolateľky tiež navrhujú, aby Súdny dvor vyhlásil, že bol porušený článok 47 druhý odsek Charty a že ide o dostatočne závažné porušenie právneho pravidla, ktorého cieľom je poskytnúť práva jednotlivcom.
56 Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod je neprípustný, keďže si protirečí s tým, čo už odvolateľky potvrdili pred Všeobecným súdom, a to, ako to vyplýva z bodu 362 rozsudku z 9. decembra 2014, Ferriera Valsabbia a Valsabbia Investimenti/Komisia (T‑92/10, neuverejnený, EU:T:2014:1032), ako aj z bodu 345 rozsudku z 9. decembra 2014, Alfa Acciai/Komisia (T‑85/10, neuverejnený, EU:T:2014:1037), že za neprimeranú považovali len dĺžku konania na Komisii, nie však na Všeobecnom súde.
57 Pokiaľ ide o vec samu, Komisia navrhuje, aby sa tento odvolací dôvod zamietol.
Posúdenie Súdnym dvorom
58 Námietku neprípustnosti Komisie treba zamietnuť. Ako totiž už mal Súdny dvor príležitosť konštatovať, pokiaľ ide o prekročenie primeranej lehoty na rozhodnutie Všeobecným súdom, odvolateľka, ktorá sa domnieva, že týmto prekročením lehoty Všeobecný súd poškodzuje jej záujmy, nemá povinnosť namietať toto poškodenie okamžite. Môže prípadne počkať do konca konania, aby poznala jeho celkovú dĺžku a aby tak získala všetky dôkazy potrebné na označenie porušenia, ktoré podľa jej názoru utrpela (rozsudok z 26. novembra 2013, Gascogne Sack Deutschland/Komisia, C‑40/12 P, EU:C:2013:768, bod 78). Z toho vyplýva, že tvrdenia, ktoré uviedli odvolateľky v priebehu konania na Všeobecnom súde, týkajúce sa jeho dĺžky, im nemôžu brániť v namietaní neprimeranosti tejto dĺžky v rámci uvedeného konania.
59 Pokiaľ ide o návrh odvolateliek buď na zrušenie napadnutých rozsudkov, alebo na zníženie výšky pokuty z dôvodu údajne neprimeranej dĺžky tohto istého konania, alebo ešte aby Súdny dvor vyhlásil, že došlo k porušeniu článku 47 druhého odseku Charty, treba pripomenúť, že sankciou pre súd Európskej únie za porušenie jeho povinnosti rozhodnúť o veciach, ktoré sú mu predložené, v primeranej lehote, vyplývajúcej z uvedeného ustanovenia, je žaloba o náhradu škody podaná na Všeobecný súd, pričom takáto žaloba predstavuje účinný prostriedok nápravy. Teda návrh na náhradu škody spôsobenej nedodržaním primeranej lehoty na rozhodnutie Všeobecným súdom nemožno podať priamo na Súdny dvor v rámci odvolania, ale treba ho podať na samotný Všeobecný súd. Všeobecnému súdu, ktorý je príslušný podľa článku 256 ods. 1 ZFEÚ a rozhoduje o žalobe o náhradu škody, prináleží rozhodnúť o tejto žalobe v inom rozhodovacom zložení, než v ktorom rozhodoval spor, ktorý viedol ku konaniu, ktorého dĺžka sa kritizuje (rozsudok z 9. júna 2016, Repsol Lubricantes y Especialidades a i./Komisia, C‑617/13 P, EU:C:2016:416, body 98 a 99, ako aj citovaná judikatúra).
60 V dôsledku toho treba štvrtý odvolací dôvod odvolateliek zamietnuť.
O žalobách na Všeobecnom súde
61 V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu. Súdny dvor môže sám rozhodnúť s konečnou platnosťou vo veci samej, ak to stav konania dovoľuje.
62 V prejednávanej veci má Súdny dvor k dispozícii informácie potrebné na konečné rozhodnutie o žalobách o neplatnosť sporného rozhodnutia, ktoré podali odvolateľky na Všeobecný súd.
63 V tejto súvislosti stačí uviesť, že z dôvodov uvedených v bodoch 27 až 50 tohto rozsudku musí byť sporné rozhodnutie zrušené v rozsahu, v akom sa týka odvolateliek, a to pre porušenie podstatných formálnych náležitostí.
O trovách
64 Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania.
65 Článok 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku, stanovuje, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže odvolateľky mali úspech v rámci odvolaní a žalobám pred Všeobecným súdom sa vyhovelo, treba v súlade s návrhmi odvolateliek rozhodnúť tak, že Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli odvolateľkám v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol a vyhlásil:
1. Rozsudky Všeobecného súdu Európskej únie z 9. decembra 2014, Ferriera Valsabbia a Valsabbia Investimenti/Commission (T‑92/10, neuverejnený, EU:T:2014:1032), ako aj z 9. decembra 2014, Alfa Acciai/Commission (T‑85/10, neuverejnený, EU:T:2014:1037) sa zrušujú.
2. Rozhodnutie Komisie K(2009) 7492 v konečnom znení z 30. septembra 2009 týkajúce sa konania o uplatnení článku 65 UO (vec COMP/37.956 – Výstužné tyče do betónu, opätovné prijatie), v znení zmenenom rozhodnutím Komisie K(2009) 9912 v konečnom znení z 8. decembra 2009, sa zrušuje v rozsahu, v akom sa týka spoločností Ferriera Valsabbia SpA, Valsabbia Investimenti SpA a Alfa Acciai SpA.
3. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli spoločnostiam Ferriera Valsabbia SpA, Valsabbia Investimenti SpA a Alfa Acciai SpA v prvostupňových, ako aj v týchto odvolacích konaniach.
Podpisy