UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU EURÓPSKEJ ÚNIE
(druhá komora)
z 28. septembra 2015
Vec F‑73/14
Christiana Kriscak
proti
Európskemu policajnému úradu (Europol)
„Verejná služba – Zamestnanci Europolu – Dohovor o Europole – Služobný poriadok Europolu – Príloha 1 služobného poriadku Europolu – Zoznam pracovných miest uvedených tučným písmom, ktoré môžu byť obsadené len osobou prijatou do príslušných služieb v zmysle článku 2 ods. 4 dohovoru o Europole – Vyhradené pracovné miesta – Rozhodnutie Europolu – Pracovné miesta, ktoré sa môžu obsadiť len osobou, ktorá už bola prijatá do príslušných orgánov v zmysle článku 3 rozhodnutia o Europole – Použitie PZOZ na zamestnancov Europolu – Neobnovenie zmluvy dočasného zamestnanca na dobu určitú – Odmietnutie poskytnúť zmluvu dočasného zamestnanca na dobu neurčitú – Žaloba o neplatnosť – Žaloba o náhradu škody“
Predmet: Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, ktorou Ch. Kriscak navrhuje najmä zrušiť implicitné rozhodnutie Európskeho policajného úradu (Europol) z 20. decembra 2011, ktorým bola zamietnutá jej žiadosť o obnovenie jej zmluvy dočasného zamestnanca, ktorá mala skončiť 30. novembra 2013, na dobu neurčitú
Rozhodnutie: Žaloba za zamieta ako zjavne nedôvodná. Európsky policajný úrad znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť jednu tretinu trov konania, ktoré vynaložila Ch. Kriscak. Ch. Kriscak znáša dve tretiny svojich vlastných trov konania.
Abstrakt
1. Úradníci – Dočasní zamestnanci – Prijímanie – Neobnovenie zmluvy na dobu určitú – Povinnosť odôvodnenia – Neexistencia – Výnimka – Rozhodnutie zamietajúce žiadosť zamestnanca o obnovenie jeho zmluvy na dobu určitú
(Článok 296 ZFEÚ; služobný poriadok úradníkov, článok 25 druhý odsek a článok 90 ods. 1)
2. Úradníci – Rozhodnutie spôsobujúce ujmu – Povinnosť odôvodnenia – Odôvodnenie v štádiu zamietnutia sťažnosti
(Článok 296 ZFEÚ; služobný poriadok úradníkov, článok 25 druhý odsek)
3. Úradníci – Zamestnanci Europolu – Prijímanie – Interné predpisy obmedzujúce uzatváranie zmlúv na dobu neurčitú so zamestnancami, ktorí neboli obsadení na vyhradené pracovné miesta – Možnosť administratívy odchýliť sa od uplatňovania tohto pravidla – Neexistencia
(Rozhodnutie Rady 2009/371, článok 3)
4. Žaloba úradníkov – Žiadosť v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku – Neexistencia odpovede administratívy zakladajúca vznik implicitného rozhodnutia o zamietnutí – Porušenie povinnosti starostlivosti – Neexistencia
(Služobný poriadok úradníkov, článok 90 ods. 1)
5. Úradníci – Dočasní zamestnanci – Prijímanie – Neobnovenie zmluvy na dobu určitú – Voľná úvaha administratívy – Rozsah – Povinnosť preskúmať možnosť zmeniť miesto pridelenia dotknutého úradníka – Neexistencia
(Smernica Rady 1999/70, príloha, doložka 5 bod 1)
6. Úradníci – Zamestnanci Europolu – Prijímanie – Interné predpisy obmedzujúce uzatváranie zmlúv na dobu neurčitú so zamestnancami, ktorí neboli obsadení na vyhradené pracovné miesta – Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania – Neexistencia
(Rozhodnutie Rady 2009/371, článok 57 ods. 3)
7. Žaloba úradníkov – Zamestnanci Europolu – Záujem na konaní – Rozhodnutie o neuzavretí zmluvy dočasného zamestnanca na dobu neurčitú so zamestnancom, ktorý nie je na uzavretie takej zmluvy spôsobilý – Dôvod založený na porušení podstatných formálnych náležitostí – Neúčinný dôvod
(Charta základných práv Európskej únie, článok 41; služobný poriadok úradníkov, článok 91; rozhodnutie Rady 2009/371, článok 39 ods. 4 a článok 57 ods. 3)
8. Súdne konanie – Trovy konania – Znášanie – Zohľadnenie požiadaviek spravodlivého zaobchádzania – Zaviazanie účastníka konania, ktorý mal vo veci úspech, na náhradu trov konania
(Služobný poriadok úradníkov, články 90 ods. 1; Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 102 ods. 2)
1. Hoci administratíva nie je povinná odôvodniť rozhodnutie o neobnovení zmluvy dočasného zamestnanca ku dňu uplynutia doby, na ktorú bola uzavretá, je povinná odôvodniť rozhodnutie, ktorým zamieta žiadosť zamestnanca o obnovenie jeho zmluvy, pretože toto rozhodnutie predstavuje akt spôsobujúci ujmu.
(pozri bod 46)
Odkaz:
Súd pre verejnú službu: rozsudok z 27. novembra 2012, Sipos/ÚHVT, F‑59/11, EU:F:2012:164, bod 71
2. Inštitúcia Únie môže prípadný nedostatok odôvodnenia rozhodnutia napraviť zodpovedajúcim odôvodnením poskytnutým v štádiu odpovede na sťažnosť, pričom sa predpokladá, že toto odôvodnenie je zhodné s odôvodnením rozhodnutia, proti ktorému sťažnosť smeruje. Keďže v prípade implicitne prijatého rozhodnutia akékoľvek odôvodnenie zjavne chýba, dotknutá inštitúcia môže splniť svoju povinnosť odôvodnenia vyplývajúcu z článku 25 Služobného poriadku a článku 296 ZFEÚ uvedením odôvodnenia sporného rozhodnutia v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti.
(pozri body 47 a 48)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: rozsudok z 18. septembra 2003, Lebedef a i./Komisia, T‑221/02, EU:T:2003:239, bod 62
Všeobecný súd Európskej únie: uznesenie z 20. novembra 2012, Marcuccio/Komisia, T‑491/11 P, EU:T:2012:608, bod 24
3. Zo znenia predpisov týkajúcich sa uzatvárania zmlúv na dobu neurčitú prijatých správnou radou Európskeho policajného úradu (Europol) vyplýva, že také zmluvy možno uzavrieť len so zamestnancami obsadenými na pracovné miesta, ktoré sa nenachádzajú v zozname vyhradených pracovných miest. Ak teda zamestnanec Europolu zastáva vyhradené pracovné miesto, nemožno tomuto zamestnancovi ponúknuť zmluvu na dobu neurčitú, a Europol správne rozhodol, keď nezvolal panel na preskúmanie prípadného uzavretia takej zmluvy s dotknutým zamestnancom.
Hoci Europol môže v súlade s článkom 3 rozhodnutia správnej rady Europolu zo 7. februára 2013 rozhodnúť o výnimočnom odchýlení sa od pravidla, podľa ktorého sa musí výhradné miesto obsadiť len zamestnancami prijatými z príslušných orgánov členských štátov v zmysle článku 3 rozhodnutia 2009/371 o zriadení Europolu, neznamená to, že sa môže odchýliť od zákazu uzatvárať s takým zamestnancom zmluvy na dobu neurčitú.
Ak je totiž výhradné pracovné miesto obsadené prostredníctvom neobmedzeného výberového konania s ohľadom na uchádzačov, z článku 3 ods. 2 rozhodnutia správnej rady zo 7. februára 2013 vyplýva, že vybratému uchádzačovi možno ponúknuť len zmluvu na dobu určitú, ktorá je obnoviteľná raz na dobu určitú.
(pozri body 62 – 64)
4. Skutočnosť, že administratíva neprijala výslovné rozhodnutie o žiadosti podanej podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku, nemôže predstavovať porušenie povinnosti starostlivosti. Toto ustanovenie totiž stanovuje možnosť administratívy neposkytnúť v lehote podľa služobného poriadku výslovnú odpoveď na takú žiadosť, pričom takom prípade sa dochádza k implicitnému rozhodnutiu, proti ktorému možno podať sťažnosť. V dôsledku toho len skutočnosť, že inštitúcia neposkytla výslovnú odpoveď v lehote podľa služobného poriadku na žiadosť sama osebe nepredstavuje porušenie povinnosti starostlivosti voči dotknutej osobe.
(pozri bod 71)
5. Administratíva má v oblasti obnovovania zmlúv širokú mieru voľnej úvahy a v tejto súvislosti sa preskúmanie súdu obmedzuje na otázku, či administratíva vzhľadom na spôsoby, ktorými mohla dospieť k svojmu posúdeniu, neprekročila medze, voči ktorým nemožno mať výhrady a nepoužila svoju právomoc zjavne nesprávne. Navyše povinnosť starostlivosti znamená najmä to, že pri rozhodovaní o situácii zamestnanca, a to dokonca aj v rámci výkonu širokej miery voľnej úvahy, príslušný orgán zohľadňuje všetky skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie; pritom je povinný zohľadniť nielen záujem služby, ale aj záujem dotknutého úradníka alebo zamestnanca. Práve s prihliadnutím na rozsah voľnej úvahy, ktorou disponujú inštitúcie pri hodnotení záujmu služby, sa musí preskúmanie súdu Únie obmedziť na otázku, či príslušný orgán postupoval v primeraných medziach a svoju voľnú úvahu nepoužil zjavne nesprávne.
V tejto súvislosti rešpektovanie povinnosti starostlivosti, ako ani pojem záujem služby neukladajú administratíve povinnosť, aby pred rozhodnutím neobnoviť zmluvu dočasného zamestnanca najprv preskúmala možnosť preradenia dotknutého zamestnanca na iné pracovné miesto. Administratíve teda neprináleží nijaká povinnosť, aby pred prijatím rozhodnutia o neobnovení zmluvy dočasného zamestnanca zisťovala, či neexistuje iné pracovné miesto, na ktoré by mohol byť dočasný zamestnanec v záujme služby prijatý. V tejto súvislosti s ohľadom na doložku 5 bod 1 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorá sa nachádza v prílohe smernice 1999/70 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP, a ktorej cieľom je predchádzať zneužitiu pracovných zmlúv na dobu určitú, neexistuje nijaké právo pracovníkov zamestnaných na základe pracovných zmlúv na akúsi kontinuitu v zamestnaní.
(pozri body 72 – 74 a 77)
Odkaz:
Všeobecný súd Európskej únie: rozsudok z 21. mája 2014, Komisia/Macchia, T‑368/12 P, EU:T:2014:266, bod 57
Súd pre verejnú službu: rozsudok z 25. júna 2014, Molina Solano/Europol, F‑66/13, EU:F:2014:168, bod 54
6. Zásada rovnosti zaobchádzania najmä zakazuje, aby sa s porovnateľnými situáciami zaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami zaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie, podľa okolností rôzne alebo rovnaké, nie je objektívne odôvodnené.
Pokiaľ ide o zamestnanca Európskeho policajného úradu (Europol), ktorý obsadzuje vyhradené pracovné miesto, tento zamestnanec sa s ohľadom na možné obnovenie jeho pracovnej zmluvy nenachádza v rovnakej alebo porovnateľnej situácii so zamestnancom Europolu, ktorý neobsadzuje také pracovné miesto a ktorému možno v súlade s článkom 57 ods. 3 rozhodnutia 2009/371 o zriadení Europolu obnoviť pracovnú zmluvu len na dobu neurčitú.
(pozri body 79 a 80)
Odkaz:
Súd pre verejnú službu: rozsudky z 28. apríla 2009, Balieu‑Steinmetz a Noworyta/Parlament, F‑115/07, EU:F:2009:41, bod 26, a z 25. júna 2014, Molina Solano/Europol, F‑66/13, EU:F:2014:168, bod 18
7. Úradník nemá žiadny oprávnený záujem navrhovať zrušenie rozhodnutia pre formálnu vadu a najmä pre porušenie povinnosti byť vypočutý pred prijatím rozhodnutia spôsobujúceho ujmu, ak ide o rozhodnutie, v prípade ktorého nemá administratíva žiadnu voľnú úvahu a je povinná konať tak, ako konala. V takom prípade presne vymedzenej právomoci administratívy zrušenie napadnutého rozhodnutia by po náprave formálnej vady mohlo viesť iba k prijatiu rozhodnutia vecne zhodného so zrušeným rozhodnutím.
Tak je tomu aj pri rozhodnutí o neobnovení zmluvy na dobu určitú zamestnanca Európskeho policajného úradu (Europol), lebo zo znenia článku 39 ods. 4 v spojení s článkom 57 ods. 3 rozhodnutia 2009/371 o zriadení Europolu vyplýva, že Europol nemôže vyhovieť žiadosti dotknutého zamestnanca a uzavrieť s ním zmluvu na dobu neurčitú. Hoci bolo napadnuté rozhodnutie prijaté bez toho, aby bol dotknutý zamestnanec vypočutý, čo predstavuje porušenie podstatných formálnych náležitostí, nič to nemení na skutočnosti, že aj keby Europol dodržal práva na obhajobu dotknutého zamestnanca a vypočul ho pred prijatím uvedeného rozhodnutia v súlade s článkom 41 Charty základných práv Európskej únie, bol by nútený prijať vecne zhodné rozhodnutie s napadnutým rozhodnutím, pretože sa nachádzal v situácii presne vymedzenej právomoci.
(pozri body 86 – 88)
Odkaz:
Súdny dvor: rozsudok z 29. apríla 2004, Parlament/Reynolds, C‑111/02 P, EU:C:2004:265, body 59 až 61
8. Podľa článku 102 ods. 2 rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu môže tento súd účastníkovi konania, ktorý mal vo veci úspech, uložiť, aby znášal vlastné trovy konania, a uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania druhého účastníka konania, ak to odôvodňuje jeho správanie vrátane správania pred podaním žaloby. V tejto súvislosti môže byť uloženie povinnosti inštitúcii nahradiť trovy konania odôvodnené nedostatkom náležitej starostlivosti inštitúcie v konaní pred podaním žaloby. Platí to tak v prípade, keď Európsky policajný úrad (Europol) nechal uplynúť štvormesačnú lehotu stanovenú v článku 90 ods. 1 služobného poriadku bez prijatia explicitného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti zamestnanca. Takýmto konaním odňal Europol dotknutému zamestnancovi možnosť, aby mu bola poskytnutá odôvodnená odpoveď na jeho žiadosť. Keby však Europol postupoval správne v konaní pred podaním žaloby a oznámil v lehote podľa služobného poriadku svoju odôvodnenú odpoveď, ktorú by zamestnanec mohol následne napadnúť sťažnosťou, nemožno vylúčiť, že zamestnanec by napokon žalobu nepodal.
(pozri body 97 a 99)
Odkaz:
Súd pre verejnú službu: uznesenie z 5. júla 2011, Coedo Suárez/Rada, F‑73/10, EU:F:2011:102, bod 47