ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá rozšírená komora)

z 30. novembra 2022 (*)

„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Obmedzujúce opatrenia prijaté proti PKK v rámci boja proti terorizmu – Zmrazenie finančných prostriedkov – Spoločná pozícia 2001/931/SZBP – Uplatniteľnosť na situácie ozbrojeného konfliktu – Teroristická skupina – Skutkový základ pre rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov – Rozhodnutie prijaté príslušným orgánom – Orgán tretieho štátu – Opätovné preskúmanie – Proporcionalita – Povinnosť odôvodnenia – Práva na obhajobu – Právo na účinnú súdnu ochranu – Úprava žaloby“

V spojených veciach T‑316/14 RENV a T‑148/19,

Kurdistan Workers’ Party (PKK), v zastúpení: A. van Eik a T. Buruma, avocates,

žalobkyňa,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: S. Van Overmeire a B. Driessen, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Európska komisia, v zastúpení: T. Ramopoulos, J. Norris, J. Roberti di Sarsina a R. Tricot, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania vo veci T‑316/14 RENV,

ďalší účastníci konania:

Francúzska republika, v zastúpení: A.‑L. Desjonquères, B. Fodda a J.‑L. Carré, splnomocnení zástupcovia,

a

Holandské kráľovstvo, v zastúpení: M. Bulterman a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastníci v odvolacom konaní,

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora),

v zložení: predseda komory S. Gervasoni (spravodajca), sudcovia L. Madise, P. Nihoul, R. Frendo a J. Martín y Pérez de Nanclares,

tajomník: I. Kurme, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania vo veci T‑148/19, najmä:

–        rozhodnutie z 26. júla 2019 o povolení vstupu Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska do konania ako vedľajšieho účastníka konania,

–        úpravy žalobných návrhov žalobkyne zo 7. októbra 2019, 13. marca a 29. septembra 2020,

so zreteľom na rozsudok z 22. apríla 2021, Rada/PKK (C‑46/19 P, EU:C:2021:316), ktorým bola Všeobecnému súdu vrátená na prejednanie vec T‑316/14 RENV,

so zreteľom na postúpenie vecí T‑148/19 a T‑316/14 RENV štvrtej rozšírenej komore,

so zreteľom na rozhodnutie z 8. februára 2022 o spojení vecí T‑148/19 a T‑316/14 RENV na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie ukončí,

so zreteľom na uznesenie z 25. marca 2022 o výmaze Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z vecí T‑148/19 a T‑316/14 RENV ako vedľajšieho účastníka konania,

po pojednávaní z 31. marca 2022,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Žalobou vo veci T‑316/14 RENV, založenou na článku 263 ZFEÚ, sa žalobkyňa, Kurdistan Workers’ Party (PKK), domáha zrušenia:

–        vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 125/2014 z 10. februára 2014, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 714/2013 (Ú. v. EÚ L 40, 2014, s. 9),

–        vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 790/2014 z 22. júla 2014, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 125/2014 (Ú. v. EÚ L 217, 2014, s. 1),

–        rozhodnutia Rady (SZBP) 2015/521 z 26. marca 2015, ktorým sa aktualizuje a mení zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú články 2, 3 a 4 spoločnej pozície 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2014/483/SZBP (Ú. v. EÚ L 82, 2015, s. 107),

–        vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2015/513 z 26. marca 2015, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 790/2014 (Ú. v. EÚ L 82, 2015, s. 1),

–        rozhodnutia Rady (SZBP) 2015/1334 z 31. júla 2015, ktorým sa aktualizuje zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú články 2, 3 a 4 spoločnej pozície 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie (SZBP) 2015/521 (Ú. v. EÚ L 206, 2015, s. 61),

–        vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2015/1325 z 31. júla 2015, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) 2015/513 (Ú. v. EÚ L 206, 2015, s. 12),

–        vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2015/2425 z 21. decembra 2015, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) 2015/1325 (Ú. v. EÚ L 334, 2015, s. 1),

–        vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2016/1127 z 12. júla 2016, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu, a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) 2015/2425 (Ú. v. EÚ L 188, 2016, s. 1),

–        vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2017/150 z 27. januára 2017, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu, a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) 2016/1127 (Ú. v. EÚ L 23, 2017, s. 3),

–        rozhodnutia Rady (SZBP) 2017/1426 zo 4. augusta 2017, ktorým sa aktualizuje zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú články 2, 3 a 4 spoločnej pozície 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie (SZBP) 2017/154 (Ú. v. EÚ L 204, 2017, s. 95),

–        vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2017/1420 zo 4. augusta 2017, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) 2017/150 (Ú. v. EÚ L 204, 2017, s. 3), v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú.

2        Žalobkyňa sa žalobou vo veci T‑148/19, ktorá je tiež založená na článku 263 ZFEÚ, domáha zrušenia:

–        rozhodnutia Rady (SZBP) 2019/25 z 8. januára 2019, ktorým sa mení a aktualizuje zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú články 2, 3 a 4 spoločnej pozície 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie (SZBP) 2018/1084 (Ú. v. EÚ L 6, 2019, s. 6),

–        rozhodnutia Rady (SZBP) 2019/1341 z 8. augusta 2019, ktorým sa aktualizuje zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú články 2, 3 a 4 spoločnej pozície 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie (SZBP) 2019/25 (Ú. v. EÚ L 209, 2019, s. 15),

–        vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2019/1337 z 8. augusta 2019, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu, a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) 2019/24 (Ú. v. EÚ L 209, 2019, s. 1),

–        vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2020/19 z 13. januára 2020, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) 2019/1337 (Ú. v. EÚ L 8I, 2020, s. 1),

–        rozhodnutia Rady (SZBP) 2020/1132 z 30. júla 2020, ktorým sa aktualizuje zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú články 2, 3 a 4 spoločnej pozície 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie (SZBP) 2020/20 (Ú. v. EÚ L 247, 2020, s. 18),

–        vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2020/1128 z 30. júla 2020, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) 2020/19 (Ú. v. EÚ L 247, 2020, s. 1), v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú.

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

3        PKK bola zriadená v roku 1978 a začala ozbrojený boj proti tureckej vláde s cieľom dosiahnuť uznanie práva Kurdov na sebaurčenie.

4        Dňa 28. septembra 2001 prijala Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov rezolúciu 1373 (2001) navrhujúcu stratégie na boj proti terorizmu všetkými prostriedkami, najmä na boj proti jeho financovaniu.

5        Dňa 27. decembra 2001 prijala Rada Európskej únie spoločnú pozíciu 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom (Ú. v. ES L 344, 2001, s. 93; Mim. vyd. 18/001, s. 217), keďže usúdila, že na vykonanie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN 1373 (2001) je nevyhnutný akt Európskej únie. Konkrétne článok 2 spoločnej pozície 2001/931 stanovuje zmrazenie finančných prostriedkov a iných finančných aktív alebo ekonomických zdrojov osôb, skupín a subjektov zapojených do teroristických činov a uvedených na zozname v prílohe tejto spoločnej pozície.

6        Dňa 27. decembra 2001 prijala Rada na účely vykonania opatrení opísaných v spoločnej pozícii 2001/931 na úrovni Únie nariadenie (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu (Ú. v. ES L 344, 2001, s. 70; Mim. vyd. 18/001, s. 207), ako aj rozhodnutie 2001/927/ES, ktorým sa ustanovuje zoznam uvedený v článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 344, 2001, s. 83). Meno žalobkyne sa na tomto pôvodnom zozname nenachádzalo.

7        Dňa 2. mája 2002 prijala Rada spoločnú pozíciu 2002/340/SZBP, ktorou sa aktualizuje spoločná pozícia 2001/931 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 116, 2002, s. 75). V prílohe spoločnej pozície 2002/340 sa aktualizoval zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú obmedzujúce opatrenia stanovené v spoločnej pozícii 2001/931, a pridalo sa do neho najmä meno žalobkyne, identifikované takto: „Strana kurdských pracujúcich (PKK)“.

8        Dňa 2. mája 2002 Rada tiež prijala rozhodnutie 2002/334/ES, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a zrušuje rozhodnutie 2001/927 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 116, 2002, s. 33). Týmto rozhodnutím bol zaradený názov žalobkyne do zoznamu stanoveného v článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 rovnakým spôsobom ako v prílohe spoločnej pozície 2002/340.

9        Tieto právne akty boli odvtedy pravidelne aktualizované na základe článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 a článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001. Meno žalobkyne bolo vždy ponechané na zoznamoch skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú obmedzujúce opatrenia stanovené vo vyššie uvedených aktoch (ďalej len „sporné zoznamy“), a to napriek tomu, že viaceré rozhodnutia a nariadenia, ku ktorým sú tieto zoznamy pripojené, boli napadnuté na Všeobecnom súde alebo tieto rozhodnutia a nariadenia Všeobecný súd zrušil. Od 2. apríla 2004 je názov subjektu zapísaného do sporných zoznamov „Strana kurdských pracujúcich (PKK) (alias ‚KADEK‘, alias ‚KONGRA GEL‘)“.

10      Obmedzujúce opatrenia uplatnené voči žalobkyni boli teda zachované najmä prostredníctvom aktov prijatých v roku 2014, t. j. vykonávacieho nariadenia č. 125/2014 a vykonávacieho nariadenia č. 790/2014, aktov prijatých v rokoch 2015 až 2017, teda rozhodnutia 2015/521, vykonávacieho nariadenia 2015/513, rozhodnutia 2015/1334, vykonávacieho nariadenia 2015/1325, vykonávacieho nariadenia 2015/2425, vykonávacieho nariadenia 2016/1127, vykonávacieho nariadenia 2017/150, rozhodnutia 2017/1426, a vykonávacieho nariadenia 2017/1420, ako aj aktov prijatých v rokoch 2019 a 2020, konkrétne rozhodnutia 2019/25, rozhodnutia 2019/1341, vykonávacieho nariadenia 2019/1337, vykonávacieho nariadenia 2020/19, rozhodnutia 2020/1132 a vykonávacieho nariadenia 2020/1128.

11      V odôvodneniach týkajúcich sa aktov prijatých v roku 2014 Rada opísala PKK ako subjekt zapojený do teroristických činov, ktorý sa od roku 1984 dopustil početných činov takejto povahy. Uviedla, že teroristické činnosti PKK pokračovali napriek určitému počtu prímerí, ktoré PKK jednostranne vyhlásila, a to najmä od roku 2009. V tejto súvislosti Rada spresnila, že teroristické činy, ktorých sa dopustila PKK, zahŕňajú bombové útoky, raketové útoky, používanie výbušnín, vraždy a únosy tureckých občanov a zahraničných turistov, branie rukojemníkov, útoky na turecké ozbrojené sily a ozbrojené konflikty s nimi, útoky na ropné zariadenia, verejnú dopravu, turecké diplomatické, kultúrne a komerčné objekty v rôznych krajinách, vydieranie tureckých občanov žijúcich v zahraničí, ako aj trestnú činnosť zameranú na financovanie týchto aktivít. Rada zostavila napríklad zoznam 69 incidentov, ku ktorým došlo medzi 14. novembrom 2003 a 19. októbrom 2011, kvalifikovaných ako teroristické činy v zmysle článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931.

12      Rada dodala, že voči PKK prijali príslušné vnútroštátne orgány rozhodnutia v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, pričom citovala v tejto súvislosti jednak rozhodnutie ministra vnútra Spojeného kráľovstva z 29. marca 2001, ktorého cieľom bolo zakázať PKK na základe UK Terrorism Act 2000 (zákon Spojeného kráľovstva z roku 2000 proti terorizmu), ktoré bolo doplnené rozhodnutím zo 14. júla 2006, v ktorom dospela k záveru, že „KADEK“ a „KONGRA‑GEL“ predstavovali ďalšie označenia PKK a jednak rozhodnutia vlády Spojených štátov amerických, prijaté Radou s nespresneným dátumom, v ktorých sa PKK označuje ako „zahraničná teroristická organizácia (foreign terrorist organisation, ďalej len „FTO“) na základe článku 219 US Immigration and Nationality Act (zákon Spojených štátov o prisťahovalectve a štátnej príslušnosti), a ako „zahraničná teroristická organizácia“ (specially designated global terrorist, ďalej len „SDGT“) na základe Executive Order č. 13224 (prezidentský dekrét č. 13224). Rada tiež poukázala na rozsudky tureckých súdov pre bezpečnosť, ktoré boli vydané v rokoch 1990 až 2006.

13      V odôvodneniach týkajúcich sa aktov prijatých v rokoch 2015 až 2017 Rada uviedla, že ponechanie zápisu mena žalobkyne na sporných zoznamoch bolo založené na rozhodnutiach orgánov Spojeného kráľovstva (2001 a 2006) a Spojených štátov (1997 a 2001), ktoré už boli predtým zohľadnené, ako boli doplnené rozhodnutím orgánov Spojeného kráľovstva z 3. decembra 2014 o zachovaní zákazu PKK, rozsudkom Tribunal de grande instance de Paris (Súd prvého stupňa Paríž, Francúzsko) z 2. novembra 2011, ktorým bolo kurdské kultúrne centrum Ahmet Kaya odsúdené za účasť v zločineckom združení na prípravu teroristického činu a financovanie terorizmu, potvrdeným v odvolacom konaní rozsudkom Cour d'appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko) z 23. apríla 2013 a v kasačnom konaní rozsudkom Cour de casstion (Kasačný súd, Francúzsko) z 21. mája 2014, ako aj preskúmaním, ktoré vykonali orgány Spojených štátov amerických, ukončeným 21. novembra 2013, ktorým sa potvrdilo označenie PKK za „zahraničnú teroristickú organizáciu“.

14      Odôvodnenia týkajúce sa aktov prijatých v rokoch 2019 a 2020 preberajú predchádzajúce dôvody, pričom ich doplnili najmä od rozhodnutia 2019/1341 a vykonávacieho nariadenia 2019/1337 uvedením ponechania označenia PKK ako „zahraničnej teroristickej organizácie“ orgánmi Spojených štátov amerických po konečnom preskúmaní 5. februára 2019.

II.    Návrhy účastníkov konania

15      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil vykonávacie nariadenie č. 125/2014, vykonávacie nariadenie č. 790/2014, rozhodnutie 2015/521, vykonávacie nariadenie 2015/513, rozhodnutie 2015/1334, vykonávacie nariadenie 2015/1325, vykonávacie nariadenie 2015/2425, vykonávacie nariadenie 2016/1127, vykonávacie nariadenie 2017/150, rozhodnutie 2017/1426 a vykonávacie nariadenie 2017/1420 (vec T‑316/14 RENV), ako aj rozhodnutie 2019/25, rozhodnutie 2019/1341, vykonávacie nariadenie 2019/1337, vykonávacie nariadenie 2020/19, rozhodnutie 2020/1132 a vykonávacie nariadenie 2020/1128 (vec T‑148/19), v rozsahu, v akom sa jej týkajú. Vo veci T‑148/19 tiež subsidiárne navrhuje, aby Všeobecný súd nariadil Rade prijať menej obmedzujúce opatrenie ako zápis na sporné zoznamy. Nakoniec navrhuje zaviazať Radu na náhradu trov konania.

16      Rada podporovaná Komisiou vo veci T‑316/14 RENV navrhuje zamietnuť žaloby a zaviazať žalobkyňu na náhradu trov konania.

III. Právny stav

A.      O prípustnosti

17      Keďže Rada na pojednávaní upustila od námietky týkajúcej sa oprávnenia dvoch osôb, ktoré podpísali splnomocnenia vydané advokátmi, ktorí podpísali písomné podania žalobkyne na účel jej zastupovania, čo bolo zaznamenané v zápisnici z pojednávania, zostala len jej námietka neprípustnosti vznesená proti trom úpravám žaloby vo veci T‑148/19, ktoré sa týkajú vykonávacieho nariadenia 2019/1337, vykonávacieho nariadenia 2020/19, rozhodnutia 2020/1132 a vykonávacieho nariadenia 2020/1128.

18      Rada konkrétne tvrdí, že tieto akty nemenia ani nenahrádzajú akty, ktorých zrušenie bolo predtým navrhované, a nespĺňajú tak požiadavky článku 86 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

19      Keďže ten istý dôvod neprípustnosti možno uplatniť na rozhodnutia 2015/521, 2015/1334 a 2017/1426, napadnuté v rámci veci T‑316/14 RENV, Všeobecný súd ex offo zohľadnil túto námietku neprípustnosti, ktorá sa týka verejného poriadku a patrí do preskúmania prípustnosti žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 2018, Hamas/Rada, T‑400/10 RENV, EU:T:2018:966, body 139 až 145 a citovanú judikatúru), a v tejto súvislosti položil účastníkom konania otázku.

20      V odpovedi na túto otázku žalobkyňa uznala neprípustnosť svojich žalôb v rozsahu, v akom sa týkajú rozhodnutí 2015/521, 2015/1334 a 2017/1426 (vec T‑316/14 RENV) a rozhodnutia 2020/1132, ako aj vykonávacích nariadení 2019/1337, 2020/19 a 2020/1128 (vec T‑148/19), čo bolo zaznamenané v zápisnici z pojednávania.

21      Článok 86 ods. 1 rokovacieho poriadku totiž stanovuje, že keď je akt, ktorého zrušenie sa navrhuje, nahradený alebo zmenený iným aktom s rovnakým predmetom, žalobkyňa môže pred skončením ústnej časti konania alebo pred rozhodnutím Všeobecného súdu, že vec prejedná bez ústnej časti konania, upraviť žalobu tak, aby prihliadala na túto novú okolnosť.

22      V prejednávanej veci však rozhodnutia 2015/521, 2015/1334 a 2017/1426 nepredlžujú účinky ani nahrádzajú jediný akt, ktorý je predmetom žaloby vo veci T‑316/14 RENV, teda vykonávacie nariadenie č. 125/2014, nahradené vykonávacím nariadením č. 790/2014, napadnuté v prvej úprave tejto žaloby. Jediným cieľom týchto rozhodnutí je zmeniť zoznam stanovený spoločnou pozíciou 2001/931, ktorá je založená na Zmluve o EÚ, zatiaľ čo vykonávacie nariadenia menia zoznam stanovený nariadením č. 2580/2001, založeným najmä na článku 301 ES (zmenený, teraz článok 215 ZFEÚ), ktoré má na úrovni Únie vykonať obmedzujúce opatrenia stanovené rozhodnutiami týkajúcimi sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) a predtým spoločnými pozíciami. Aj keď sú teda rozhodnutia týkajúce sa SZBP a vykonávacie nariadenia v zásade prijaté v ten istý deň a obsahujú rovnaký zoznam dotknutých osôb, skupín a subjektov, predstavujú odlišné akty.

23      Vykonávacie nariadenie 2019/1337, vykonávacie nariadenie 2020/19, ktoré ho zrušilo, ako aj vykonávacie nariadenie 2020/1128, ktoré toto posledné uvedené nariadenie zrušilo, nepredlžujú účinky ani nenahrádzajú jediný akt uvedený v žalobe vo veci T‑148/19, a to rozhodnutie 2019/25, nahradené rozhodnutím 2019/1341, ktorého sa týka prvá úprava tejto žaloby. V tejto súvislosti možno uviesť, že vzhľadom na to, že rozhodnutia týkajúce sa SZBP sú podmienkou pre prijatie nariadení prijatých na základe článku 215 ZFEÚ, v každom prípade prináleží Rade, aby v súlade s článkom 266 ZFEÚ vyvodila dôsledky z prípadného zrušenia rozhodnutí týkajúcich sa SZBP na vykonávacie nariadenia, ktorými sa tieto rozhodnutia vykonávajú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. mája 2013, Trabelsi a i./Rada, T‑187/11, EU:T:2013:273, bod 121).

24      Okrem toho rozhodnutie 2020/1132, ktorého sa týka tretia úprava žaloby vo veci T‑148/19, zrušuje, ako vyplýva z jeho názvu, rozhodnutie Rady (SZBP) 2020/20 z 13. januára 2020, ktorým sa aktualizuje zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú články 2, 3 a 4 spoločnej pozície 2001/931/SZBP o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom a ktorým sa zrušuje rozhodnutie (SZBP) 2019/1341 (Ú. v. EÚ L 8 I, 2020, s. 5), ktoré nebolo napadnuté ani v žalobe, ani v úpravách žaloby, čo teda bráni záveru, že podmienky stanovené v článku 86 rokovacieho poriadku boli splnené (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 2018, Hamas/Rada, T‑400/10 RENV, EU:T:2018:966, body 141 a 142). Ak by sa uznala prípustnosť návrhu na zrušenie rozhodnutia 2020/1132 z dôvodu, že toto rozhodnutie mení zoznam stanovený spoločnou pozíciou 2001/931, rovnako ako rozhodnutia 2019/25 a 2019/1341, to by v rozpore s požiadavkami hospodárnosti konania a právnej istoty, ktoré odôvodnili doplnenie ustanovenia venovaného úpravám žaloby do rokovacieho poriadku, ktorý nadobudol účinnosť v roku 2015, (pozri vysvetľujúce odôvodnenia týkajúce sa článku 86 nového rokovacieho poriadku), rozšírilo pôsobnosť článku 86 ods. 1, ktorý sa týka zmeny „aktu, ktorého zrušenie sa navrhuje“, a nie všetkých „aktov s rovnakým predmetom“.

25      Z toho vyplýva, že prejednávané žaloby treba vyhlásiť za neprípustné v rozsahu, v akom sa v nich navrhovalo zrušenie rozhodnutí 2015/521, 2015/1334 a 2017/1426 (vec T‑316/14 RENV), rozhodnutia 2020/1132, ako aj vykonávacích nariadení 2019/1337, 2020/19 a 2020/1128 (vec T‑148/19).

26      Možno dodať, že žalobkyni nič nebránilo v tom, aby na účely spochybnenia zákonnosti týchto aktov podala proti nim žalobu o neplatnosť v rozsahu, v akom sa jej týkajú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. februára 2020, Kande Mupompa/Rada, T‑170/18, EU:T:2020:60, bod 37).

27      Z toho vyplýva, že dôvodnosť prejednávaných žalôb bude preskúmaná v rozsahu, v akom sa týkajú:

–        vykonávacích nariadení č. 125/2014 a 790/2014 (ďalej len „akty z roku 2014“),

–        vykonávacích nariadení 2015/513, 2015/1325, 2015/2425, 2016/1127, 2017/150 a 2017/1420 (ďalej len „akty z rokov 2015 až 2017“),

–        rozhodnutí 2019/25 a 2019/1341 (ďalej len „rozhodnutia z roku 2019“).

B.      O veci samej

28      Vo veci T‑316/14 RENV žalobkyňa vo svojich pripomienkach týkajúcich sa rozsudku z 22. apríla 2021, Rada/PKK (C‑46/19 P, EU:C:2021:316), uviedla, že trvá na všetkých žalobných dôvodoch uvedených v žalobe vo veci T‑316/14 s výnimkou prvého žalobného dôvodu, ktorý vzala späť na pojednávaní pred vyhlásením rozsudku z 15. novembra 2018, PKK/Rada (T‑316/14, EU:T:2018:788), ktorý bol zrušený Súdnym dvorom v odvolacom konaní. Na podporu tejto žaloby pred Všeobecným súdom žalobkyňa uvádza osem žalobných dôvodov. Tieto žalobné dôvody boli založené na týchto skutočnostiach: prvý žalobný dôvod, ktorý odvtedy vzala žalobkyňa späť, na porušení medzinárodného práva ozbrojených konfliktov tak aktmi z roku 2014 a aktmi z rokov 2015 až 2017, ako aj spoločnou pozíciou 2001/931 a nariadením č. 2580/2001, druhý žalobný dôvod na nesprávnej kvalifikácii žalobkyne ako teroristickej skupiny v zmysle článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931, tretí žalobný dôvod na neexistencii rozhodnutia prijatého príslušným orgánom v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, štvrtý žalobný dôvod na porušení článkov 4 a 51 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) v rozsahu, v akom sú akty z roku 2014 a akty z rokov 2015 až 2017 sčasti založené na informáciách získaných pri mučení alebo v nadväznosti na zlé zaobchádzanie, piaty žalobný dôvod na neexistencii preskúmania v súlade s požiadavkami článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931, šiesty žalobný dôvod na porušení zásad proporcionality a subsidiarity, siedmy žalobný dôvod na porušení povinnosti odôvodnenia a ôsmy žalobný dôvod na porušení práv na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu.

29      Vo veci T‑148/19 žalobkyňa uvádza šesť žalobných dôvodov na podporu svojej žaloby, z ktorých prvý je založený na nesprávnej kvalifikácii žalobkyne ako teroristickej skupiny v zmysle článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931, druhý na neexistencii rozhodnutia prijatého príslušným orgánom v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, tretí na neexistencii opätovného preskúmania v súlade s požiadavkami článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931, štvrtý na porušení zásad proporcionality a subsidiarity, piaty na porušení povinnosti odôvodnenia a šiesty na porušení práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu.

30      Vzhľadom na podobnosť medzi šiestimi žalobnými dôvodmi predloženými v oboch veciach je potrebné ich preskúmať spoločne, pričom treba rozlišovať medzi vecami T‑316/14 RENV a T‑148/19 len vtedy, keď to vyžadujú osobitné tvrdenia predložené na podporu týchto žalobných dôvodov a určité rozdiely medzi napadnutými aktmi.

31      Tieto žalobné dôvody sú v zásade založené na porušení článku 1 spoločnej pozície 2001/931, pričom treba spresniť, že uvedená spoločná pozícia predstavuje znenie, ktoré je relevantné v prejednávanej veci, a to aj na účely preskúmania napadnutých vykonávacích nariadení formálne založených len na nariadení č. 2580/2001, keďže cieľom tohto posledného uvedeného nariadenia je vykonať opatrenie zmrazenia finančných prostriedkov a teroristických subjektov v členských štátoch na základe zásad a definícií teroristických činov obsiahnutých v spoločnej pozícii a na základe zoznamov vypracovaných Radou na základe spoločnej pozície. Tento článok 1 stanovuje v odsekoch 3, 4 a 6 toto:

„3.      Na účely tohto spoločného stanoviska ‚teroristický čin‘ znamená jeden z nasledovných úmyselných činov, ktorý vzhľadom na svoju povahu alebo kontext môže vážne poškodiť krajinu alebo medzinárodnú organizáciu, ako je definovaný ako trestný čin podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ak bol spáchaný s cieľom:

i)      závažného zastrašovania obyvateľstva, alebo

ii)      neprimeraného [neoprávneného – neoficiálny preklad] nútenia vlády alebo medzinárodnej organizácie, aby vykonali alebo sa zdržali výkonu akéhokoľvek činu, alebo

iii)      vážne destabilizovať alebo zničiť základné politické, ústavné, hospodárske a sociálne štruktúry krajiny alebo medzinárodnej organizácie:

a)      útoky proti životu osôb, ktoré môžu zapríčiniť smrť;

b)      [vážne – neoficiálny preklad] útoky proti fyzickej integrite osoby;

c)      únos alebo branie rukojemníka;

d)      spôsobenie rozsiahleho poškodenia štátneho alebo verejného zariadenia, dopravného systému, zariadenia infraštruktúry vrátane informačného systému, pevnej rampy umiestnenej na kontinentálnej plošine, verejného miesta alebo súkromného majetku, ktoré môže ohroziť ľudský život alebo mať za následok vážnu hospodársku stratu;

e)      Zmocnenie [sa] lietadla, lodí alebo iného prostriedku verejnej alebo nákladnej dopravy;

f)      výroba, držba, nadobudnutie, preprava, dodávka alebo použitie zbraní, výbušnín alebo nukleárnych, biologických alebo chemických zbraní, ako aj výskum a vývoj biologických a chemických zbraní;

g)      uvoľnenie nebezpečných látok alebo vyvolanie požiarov, výbuchov alebo záplav, ktorých účinok má ohroziť ľudský život;

h)      zasahovanie alebo prerušenie dodávky vody, energie alebo iných základných prírodných zdrojov, čo má mať za následok ohrozenie ľudského života;

i)      vyhrážanie spáchaním niektorého z horeuvedených činov pod písmenami a) až h);

j)      riadenie teroristickej skupiny;

k)      účasť na aktivitách teroristickej skupiny, okrem iného aj poskytovaním informácií alebo materiálnych zdrojov alebo financovaním jej činností akýmkoľvek spôsobom s vedomím skutočnosti, že takáto účasť prispeje k zločineckým aktivitám tejto skupiny.

Na účely tohto odseku ‚teroristická skupina‘ znamená štruktúrovanú skupinu viac ako dvoch osôb vytvorenú na dlhšie obdobie a ktorá na základe dohody pácha teroristické činy. ‚Štruktúrovaná skupina‘ znamená skupinu, ktorá nie je sformovaná náhodne s cieľom bezprostredného páchania teroristického činu a ktorá nepotrebuje mať formálne určené úlohy pre svojich členov, kontinuitu členstva v nej alebo rozvinutú štruktúru.

4.      Zoznam v prílohe sa vypracuje na základe presných informácií alebo materiálu v príslušnom spise, ktoré uvádzajú, že príslušný orgán prijal rozhodnutie vo vzťahu k dotknutým osobám, skupinám a subjektom bez ohľadu na to, či sa týka podnetu na vyšetrovanie alebo trestné stíhanie za teroristický čin alebo pokus o spáchanie, účasť alebo napomáhanie takéhoto činu, ktoré je založené na závažných dôkazoch alebo záchytných bodoch [na závažných a vierohodných dôkazoch a indíciách ‑ neoficiálny preklad] alebo odsúdení za takéto skutky. Do tohto zoznamu sa môžu zaradiť osoby, skupiny a subjekty, ktoré Bezpečnostná rada OSN identifikovala ako prepojené s terorizmom a proti ktorým nariadila sankcie.

Na účely tohto odseku ‚príslušný orgán‘ znamená súdny orgán, alebo tam, kde súdne orgány nemajú právomoc v oblasti, na ktorú sa vzťahuje tento odsek, ekvivalentný orgán príslušný pre túto oblasť.

…

6.      Mená osôb a subjektov na zozname v prílohe sa budú v pravidelných intervaloch a najmenej raz za šesť mesiacov revidovať, aby sa zabezpečilo, že existujú dôvody pre ich zachovanie na tomto zozname.“

32      Z judikatúry, ktorá vykladala tieto ustanovenia spoločnej pozície 2001/931, vyplýva, že konanie, ktoré môže viesť k prijatiu opatrenia zmrazenia finančných prostriedkov na základe uvedenej spoločnej pozície, prebieha na dvoch úrovniach, a to na vnútroštátnej úrovni a na úrovni Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. marca 2017, A a i., C‑158/14, EU:C:2017:202, bod 84, a zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, body 203 a 204). Príslušný vnútroštátny orgán najprv prijme vo vzťahu k dotknutej osobe rozhodnutie zodpovedajúce definícii v článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931. Potom Rada, ktorá rozhoduje jednomyseľne, musí rozhodnúť o zahrnutí dotknutej osoby do zoznamu zmrazenia finančných prostriedkov na základe presných informácií alebo materiálu v spise, ktoré preukazujú, že takéto rozhodnutie bolo prijaté (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. decembra 2006, Organizácia mudžahedínov iránskeho ľudu/Rada, T‑228/02, EU:T:2006:384, bod 117, a z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, EU:T:2008:461, body 45 až 131).

33      Keďže Únia nemá prostriedky na to, aby sama viedla vyšetrovanie týkajúce sa zapojenia určitej osoby do teroristických činov, je totiž účelom použitia požiadavky predchádzajúceho rozhodnutia vnútroštátneho orgánu preukázať existenciu závažných a dôveryhodných dôkazov alebo indícií o zapojení dotknutej osoby do teroristických činností, ktoré vnútroštátne orgány považujú za spoľahlivé a ktoré ich viedli k prijatiu prinajmenšom vyšetrovacích opatrení. Z odkazu na vnútroštátne rozhodnutie, ako aj z formulácie „presné informácie“ a „[závažné a vierohodné dôkazy a indície]“ v článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 vyplýva, že jej cieľom je chrániť dotknuté osoby tým, že sa zabezpečí, že na zoznam zmrazenia finančných prostriedkov budú zaradené len v prípade, ak existuje dostatočne silný skutkový základ, a že uvedená spoločná pozícia chce tento cieľ dosiahnuť tak, že sa uplatní požiadavka rozhodnutia prijatého vnútroštátnym orgánom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, EU:C:2012:711, body 68 až 69, a z 26. júla 2017, Rada/Hamas, C‑79/15 P, EU:C:2017:584, bod 24).

34      Z tejto formy osobitnej spolupráce medzi Radou a členskými štátmi v rámci boja proti terorizmu zavedeného spoločnou pozíciou 2001/931 vyplýva viacero následkov.

35      Po prvé z toho vyplýva, že v súlade s článkom 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 pôvodný zápis osoby alebo subjektu na zoznam zmrazenia finančných prostriedkov predpokladá existenciu vnútroštátneho rozhodnutia pochádzajúceho od príslušného orgánu. Naopak, takáto podmienka nie je stanovená v článku 1 ods. 6 tejto spoločnej pozície týkajúcej sa preskúmania zápisu.

36      Po druhé z toho vyplýva, že dôkazné bremeno, že zmrazenie finančných prostriedkov osoby, skupiny alebo subjektu je zákonne odôvodnené, ktoré prináleží Rade, má relatívne obmedzený predmet na úrovni konania pred inštitúciami Únie. Osobitná forma spolupráce medzi členskými štátmi a Radou v oblasti boja proti terorizmu zahŕňa povinnosť tejto inštitúcie v čo najväčšej miere sa spoliehať na posúdenie príslušného vnútroštátneho orgánu (rozsudky z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, EU:T:2008:461, body 133 a 134; zo 4. decembra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑284/07, EU:T:2008:550, bod 53, a zo 14. decembra 2018, Hamas/Rada, T‑400/07 RENV, EU:T:2018:966, bod 282).

37      Táto povinnosť Rady spoliehať sa v najväčšej možnej miere na posúdenie príslušného vnútroštátneho orgánu sa týka najmä vnútroštátnych odsudzujúcich rozhodnutí, ktoré boli zohľadnené pri pôvodnom zápise podľa článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931. Rade predovšetkým neprináleží, aby overila existenciu alebo pripísanie skutočností uvedených vo vnútroštátnych odsudzujúcich rozhodnutiach, ktoré boli základom pôvodného zápisu. Takáto povinnosť overenia uložená Rade v súvislosti so skutkovými okolnosťami, ktoré viedli k prijatiu vnútroštátneho rozhodnutia, na ktorom bolo založené pôvodné zaradenie na zoznamy zmrazenia finančných prostriedkov, by totiž znamenala isté narušenie dvojúrovňového systému, ktorým sa vyznačuje uvedená spoločná pozícia, keďže posúdenie vecnej správnosti týchto skutkových zistení Radou by mohlo kolidovať s posúdením a zisteniami dotknutého vnútroštátneho orgánu a takýto konflikt by bol o to viac nevhodnejší, že Rada nemá nevyhnutne všetky skutkové údaje a dôkazy, ktoré sa nachádzajú v spise na tomto orgáne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, body 240 až 242 a citovanú judikatúru). Okrem toho treba pripomenúť, že záruka pre dotknuté osoby, že ich zápis do zoznamu zmrazenia finančných prostriedkov bude založený na dostatočne pevnom skutkovom základe, spočíva práve na požiadavke rozhodnutia prijatého vnútroštátnym orgánom a na dôvere, ktorú inštitúcie Únie majú pri hodnotení dôkazov a indícií vykonanom uvedeným vnútroštátnym orgánom (pozri bod 33 vyššie).

38      Naopak, pokiaľ ide o skutočnosti, o ktoré sa Rada opiera s cieľom preukázať pretrvávanie nebezpečenstva zapojenia sa do teroristických činností na základe článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931, či už ide o skutočnosti založené na vnútroštátnom rozhodnutí prijatom príslušným orgánom alebo z iných zdrojov, prináleží Rade, aby v prípade pochybností preukázala dôvodnosť skutočností uvedených v aktoch o ponechaní dotknutej osoby na zoznamoch a súdu Únie overiť ich vecnú správnosť, čo znamená overiť reálnosť dotknutých skutočností a ich kvalifikáciu ako prvkov odôvodňujúcich uplatnenie obmedzujúcich opatrení voči dotknutej osobe (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P, EU:C:2021:316, body 52 až 55 a citovanú judikatúru).

39      Okrem toho, ako Súdny dvor tiež pripomenul v rozsudku z 22. apríla 2021, Rada/PKK (C‑46/19 P, EU:C:2021:316, body 60 až 62 a 78 až 80 a citovaná judikatúra), Rada naďalej podlieha povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide tak o incidenty uvedené v rozhodnutiach zohľadnené na základe článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, ako aj o incidenty uvedené v neskorších vnútroštátnych rozhodnutiach alebo incidentoch, ktoré Rada zohľadnila samostatne, mimo akéhokoľvek odkazu na takéto rozhodnutia.

40      Z toho vyplýva, že v prípade každého z napadnutých aktov treba rozlišovať podľa toho, či sú založené na rozhodnutiach príslušných vnútroštátnych orgánov, ktoré odôvodnili pôvodný zápis žalobkyne, alebo podľa toho, či sa opierajú o neskoršie rozhodnutia týchto vnútroštátnych orgánov, alebo o skutočnosti, ktoré Rada použila samostatne. Takéto rozlišovanie sa vyžaduje o to viac, že tieto dva typy základov sa riadia odlišnými ustanoveniami spoločnej pozície 2001/931, pričom prvý z nich patrí do pôsobnosti článku 1 ods. 4 tejto pozície a druhý jej článku 1 ods. 6.

41      V prejednávanej veci sú akty z roku 2014 založené jednak na autonómnej analýze viacerých incidentov uvedených v odôvodneniach Radou a jednak na rozhodnutiach orgánov Spojeného kráľovstva, Spojených štátov amerických a Turecka. Akty z rokov 2015 až 2017 a rozhodnutia z roku 2019 sa naopak zakladajú výlučne na rozhodnutiach viacerých vnútroštátnych orgánov, a to orgánov Spojeného kráľovstva, Spojených štátov amerických a Francúzska. Treba tiež spresniť, že niektoré zo zohľadnených vnútroštátnych rozhodnutí boli dôvodom pre pôvodný zápis žalobkyne, zatiaľ čo ďalšie rozhodnutia prijaté neskôr boli zohľadnené Radou v rámci svojho preskúmania zápisu žalobkyne.

42      Treba preto preskúmať šesť podobných žalobných dôvodov smerujúcich proti napadnutým aktom s prihliadnutím na tieto úvodné poznámky, pričom treba spresniť, že osobitný žalobný dôvod vo veci T‑316/14 RENV, založený na porušení článkov 4 a 51 Charty a smerujúci len proti aktom z roku 2014, bude preskúmaný spolu so žalobným dôvodom založeným na porušení článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 (pozri body 166 a 175 vyššie). Bude teda analyzované nižšie, či tieto akty rešpektujú odsek 3 (prvý žalobný dôvod), odsek 4 (druhý žalobný dôvod) a odsek 6 (tretí žalobný dôvod) článku 1 spoločnej pozície 2001/931, ako aj zásadu proporcionality (štvrtý žalobný dôvod) – keďže žalobkyňa na pojednávaní spresnila, čo bolo zaznamenané v zápisnici, že predmetný žalobný dôvod bol založený výlučne na porušení tejto zásady, a nie na porušení zásady subsidiarity –, povinnosti odôvodnenia (piaty žalobný dôvod) a napokon práva na obhajobu a práva žalobkyne na účinnú súdnu ochranu (šiesty žalobný dôvod), pričom sa začne preskúmaním druhého žalobného dôvodu založeného na porušení článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931.

1.      O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931

43      Treba pripomenúť, že článok 1 spoločnej pozície 2001/931 zavádza rozlišovanie medzi na jednej strane pôvodným zápisom mena osoby alebo subjektu na zoznam zmrazenia finančných prostriedkov, uvedeným v odseku 4 tohto článku, a na druhej strane ponechaním mena osoby alebo subjektu, ktoré už sú zapísané na tomto zozname, na tomto zozname, uvedeným v jeho odseku 6. Kým pôvodný zápis osoby alebo subjektu na zoznam zmrazenia finančných prostriedkov predpokladá existenciu vnútroštátneho rozhodnutia pochádzajúceho od príslušného orgánu, takáto podmienka nie je stanovená na účely ponechania mena tejto osoby alebo tohto subjektu na zozname, keďže toto ponechanie predstavuje v podstate predĺženie pôvodného zápisu a predpokladá pretrvávanie rizika zapojenia dotknutej osoby alebo subjektu na teroristických činnostiach, tak ako bolo pôvodne konštatované Radou, na základe vnútroštátneho rozhodnutia, ktoré slúžilo ako základ pre tento pôvodný zápis (rozsudky z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, body 59 až 61, a z 26. júla 2017, Rada/Hamas, C‑79/15 P, EU:C:2017:584, body 37 až 39).

44      Z toho na jednej strane vyplýva, že ak sa Rada na základe článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 ešte opiera o vnútroštátne rozhodnutie príslušného orgánu na ponechanie zápisu osoby alebo subjektu na zozname, žalobný dôvod založený na porušení článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 je účinný na podporu žaloby podanej proti takémuto rozhodnutiu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 2018, Hamas/Rada, T‑400/10 RENV, EU:T:2018:966, body 229 a 230), čo Rada navyše nespochybňuje. V tejto súvislosti možno dodať, že Súdny dvor nespochybnil túto relevantnosť, keď v rozsudku z 22. apríla 2021, Rada/PKK (C‑46/19 P, EU:C:2021:316, bod 38), rozhodol, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď skúmal rozhodnutia o ponechaní na zoznamoch výlučne z hľadiska článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931. Súdny dvor sa totiž vyjadril k preskúmaniu povinnosti odôvodnenia Rady zo strany Všeobecného súdu, pričom v podstate dospel k záveru, že dodržanie tejto povinnosti odôvodnenia treba preskúmať z hľadiska skutočností, na ktoré sa vzťahuje článok 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931, a okrem toho vrátil vec Všeobecnému súdu, aby preskúmal všetky ostatné žalobné dôvody, vrátane dôvodov založených na porušení článku 1 ods. 3 a 4 uvedenej spoločnej pozície.

45      Na druhej strane z toho vyplýva, že v prejednávanej veci bude tento žalobný dôvod preskúmaný výlučne vo vzťahu k vnútroštátnym rozhodnutiam, na ktorých bol založený pôvodný zápis žalobkyne v roku 2002, a to:

–        uznesenie ministra vnútra Spojeného kráľovstva z 29. marca 2001,

–        rozhodnutia vlády Spojených štátov z 8. októbra 1997 a z 31. októbra 2001.

46      Tvrdenia týkajúce sa francúzskych súdnych rozhodnutí prijatých po pôvodnom zápise žalobkyne, ako aj tvrdenia spochybňujúce rozhodnutia týkajúce sa dôsledkov vyššie uvedených rozhodnutí prijatých orgánmi Spojeného kráľovstva v roku 2014 a orgánmi Spojených štátov amerických v rokoch 2013 a 2019, ako aj dôkazy, ktoré Rada použila samostatne, sa naopak preskúmajú v rámci preskúmania žalobného dôvodu založeného na porušení článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931.

47      To isté platí pre tvrdenia týkajúce sa rozsudkov tureckých súdov pre bezpečnosť, ktoré boli uvedené v odôvodneniach aktov z roku 2014. Hoci niektoré časti týchto odôvodnení môžu viesť k nejasnostiam v rozsahu, v akom poukazujú na odsúdenia PKK tureckými súdmi pre bezpečnosť, z ktorých niektoré pochádzajú z obdobia pred rokom 2002, a formálne sa v nich dospelo k záveru o existencii rozhodnutí prijatých na základe článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 v nadväznosti na výpočet týchto odsúdení, zo všeobecného záveru týkajúceho sa preskúmania sporných zápisov, v ktorom sa uvádza len zachovanie platnosti rozhodnutí Spojeného kráľovstva a Spojených štátov amerických, možno vyvodiť záver, že podľa uvedeného ustanovenia spoločnej pozície boli zohľadnené len tieto posledné uvedené rozhodnutia, ako to potvrdila Rada vo svojom vyjadrení k žalobe a uznala žalobkyňa vo svojej replike.

a)      O rozhodnutí Spojeného kráľovstva

48      Žalobkyňa spochybňuje, že by uznesenie ministra vnútra Spojeného kráľovstva z 29. marca 2001 mohlo byť kvalifikované ako rozhodnutie príslušného orgánu v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, pričom sa odvoláva na tvrdenia založené na pojme „príslušný orgán“, indície potrebné na preukázanie, že takéto rozhodnutie bolo prijaté, a na dátum udalostí uvedených v tomto uznesení.

1)      O kvalifikácii ministra vnútra Spojeného kráľovstva ako „príslušný orgán“

49      Žalobkyňa sa domnieva, že ministra vnútra Spojeného kráľovstva nemožno kvalifikovať ako „príslušný orgán“ v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931. Tento minister totiž nie je súdnym, ale správnym orgánom. Jeho uznesenia majú povahu správnych aktov a nie sú prijaté na záver konania pozostávajúceho z viacerých etáp, akým je konanie charakterizujúce trestnoprávne rozhodnutia. Zákazy stanovené v týchto uzneseniach by navyše mali neobmedzenú platnosť, ak by nedošlo k pravidelnému preskúmaniu. Minister vnútra má okrem toho širokú mieru voľnej úvahy, keďže právomoci Parlamentu Spojeného kráľovstva sú obmedzené na kolektívne posúdenie dotknutých organizácií bez toho, aby poznal dôverné informácie zohľadnené ministrom.

50      Na úvod treba pripomenúť, že Všeobecný súd viackrát dospel k záveru, že uznesenie ministra vnútra Spojeného kráľovstva z 29. marca 2001 predstavuje rozhodnutie príslušného orgánu v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, EU:T:2008:461, body 144 a 145; zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 106; zo 14. decembra 2018, Hamas/Rada, T‑400/10 RENV, EU:T:2018:966, body 258 až 285; zo 6. marca 2019, Hamas/Rada, T‑289/15, EU:T:2019:138, body 71 až 96; z 10. apríla 2019, Gamaa Islamya Egypt/Rada, T‑643/16, EU:T:2019:238, body 108 až 133, a z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 112).

51      Podľa judikatúry hoci článok 1 ods. 4 druhý pododsek spoločnej pozície 2001/931 obsahuje uprednostnenie rozhodnutí vydaných súdnymi orgánmi, nijakým spôsobom nevylučuje zohľadnenie rozhodnutí vydaných správnymi orgánmi, za predpokladu po prvé, že tieto orgány majú podľa vnútroštátneho práva skutočne právomoc prijímať obmedzujúce rozhodnutia voči zoskupeniam zapojeným do terorizmu, a po druhé, že tieto orgány, aj keď sú len správnymi orgánmi, možno považovať za „rovnocenné“ súdnym orgánom (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 107; zo 14. decembra 2018, Hamas/Rada, T‑400/10 RENV, EU:T:2018:966, body 272 a 259; zo 6. marca 2019, Hamas/Rada, T‑289/15, EU:T:2019:138, bod 72; z 10. apríla 2019, Gamaa Islamya Egypt/Rada, T‑643/16, EU:T:2019:238, bod 111, a z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 114).

52      Správne orgány možno považovať za rovnocenné súdnym orgánom, ak proti ich rozhodnutiu možno podať súdny opravný prostriedok týkajúci sa skutkových a právnych okolností (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, EU:T:2008:461, bod 145; zo 14. decembra 2018, Hamas/Rada, T‑400/10 RENV, EU:T:2018:966, bod 260; zo 6. marca 2019, Hamas/Rada, T‑289/15, EU:T:2019:138, bod 73; z 10. apríla 2019, Gamaa Islamya Egypt/Rada, T‑643/16, EU:T:2019:238, bod 112, a z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 115).

53      Preto skutočnosť, že súdy dotknutého štátu majú právomoci v oblasti potláčania terorizmu, nebráni tomu, aby Rada zohľadnila rozhodnutia vydané vnútroštátnym správnym orgánom povereným prijatím obmedzujúcich opatrení v oblasti terorizmu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 108; zo 14. decembra 2018, Hamas/Rada, T‑400/10 RENV, EU:T:2018:966, body 272 a 261; zo 6. marca 2019, Hamas/Rada, T‑289/15, EU:T:2019:138, bod 74; z 10. apríla 2019, Gamaa Islamya Egypt/Rada, T‑643/16, EU:T:2019:238, bod 113, a z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 116).

54      Ako však vyplýva z dôvodovej správy k aktom z rokov 2015 až 2017 a rozhodnutiam z roku 2019, uznesenia ministra vnútra Spojeného kráľovstva môžu byť napadnuté žalobou na Proscribed Organisations Appeal Commission (Odvolacia komisia pre zakázané organizácie, Spojené kráľovstvo; ďalej len „POAC“), ktorá rozhoduje z právneho a skutkového hľadiska na základe zásad upravujúcich súdne preskúmanie, a každý účastník konania môže podať odvolanie proti rozhodnutiu POAC o právnej otázke na odvolací súd, ak získa povolenie od samotného POAC alebo, ak to nie je možné, od odvolacieho súdu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. decembra 2018, Hamas/Rada, T‑400/10 RENV, EU:T:2018:966, bod 262; zo 6. marca 2019, Hamas/Rada, T‑289/15, EU:T:2019:138, bod 75; z 10. apríla 2019, Gamaa Islamya Egypt/Rada, T‑643/16, EU:T:2019:238, bod 114, a z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 117).

55      Za týchto podmienok musí byť uznesenie ministra vnútra Spojeného kráľovstva z roku 2001 považované za prijaté správnym orgánom rovnocenným so súdnym orgánom, a teda príslušným orgánom v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. decembra 2018, Hamas/Rada, T‑400/10 RENV, EU:T:2018:966, bod 263; zo 6. marca 2019, Hamas/Rada, T‑289/15, EU:T:2019:138, bod 76; z 10. apríla 2019, Gamaa Islamya Egypt/Rada, T‑643/16, EU:T:2019:238, bod 115, a z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 118).

56      Okrem toho treba uviesť, že podľa judikatúry článok 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 nevyžaduje, aby rozhodnutie príslušného orgánu patrilo do rámca trestného konania stricto sensu, pokiaľ je cieľom predmetného vnútroštátneho konania vzhľadom na ciele sledované spoločnou pozíciou 2001/931 boj proti terorizmu v širšom zmysle prijatím opatrení preventívneho alebo represívneho charakteru (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. decembra 2018, Hamas/Rada, T‑400/10 RENV, EU:T:2018:966, body 269 až 271; zo 6. marca 2019, Hamas/Rada, T‑289/15, EU:T:2019:138, body 82 až 84; z 10. apríla 2019, Gamaa Islamya Egypt/Rada, T‑643/16, EU:T:2019:238, body 119 až 121, a z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 119).

57      V prejednávanej veci uznesenie ministra vnútra Spojeného kráľovstva z roku 2001 stanovuje zakazujúce opatrenia proti organizáciám považovaným za teroristické, a teda, ako to vyžaduje judikatúra, je súčasťou vnútroštátneho postupu, ktorého cieľom je predovšetkým uloženie opatrení preventívneho alebo represívneho charakteru proti PKK z dôvodu boja proti terorizmu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 115; zo 14. decembra 2018, Hamas/Rada, T‑400/10 RENV, EU:T:2018:966, body 272 a 273; zo 6. marca 2019, Hamas/Rada, T‑289/15, EU:T:2019:138, bod 84; z 10. apríla 2019, Gamaa Islamya Egypt/Rada, T‑643/16, EU:T:2019:238, bod 121, a z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 120).

58      Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že napadnuté akty nemožno zrušiť z dôvodu, že Rada v príslušných odôvodneniach pri zápise mena žalobkyne na sporné zoznamy vychádzala z uznesenia ministra vnútra Spojeného kráľovstva z roku 2001, ktoré je správnym orgánom a ktorého rozhodnutia nemajú trestnoprávnu povahu.

59      Tento záver nie je vyvrátený ostatnými tvrdeniami, ktoré žalobkyňa uvádza na podporu tohto žalobného dôvodu.

60      Po prvé, pokiaľ ide o údajnú neexistenciu konania pozostávajúceho z viacerých etáp, ako je to v prípade súdnych konaní, zo znenia článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 nevyplýva, že na to, aby predmetné vnútroštátne rozhodnutie slúžilo ako základ pre zápis, musí ukončovať konanie, ktoré prebiehalo vo viacerých etapách (rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 124).

61      V každom prípade konanie, v ktorom boli vydané uznesenia ministra vnútra Spojeného kráľovstva o zákaze, prebieha vo viacerých etapách. V prvom rade zákaz vyžaduje, aby tento orgán dôkladne preskúmal dôkazy, na ktorých je založené odôvodnené presvedčenie, že organizácia je zapojená do terorizmu. Tieto dôkazy zahŕňajú informácie pochádzajúce z verejných zdrojov informácií a spravodajských služieb. Navyše uznesenie ministra vnútra Spojeného kráľovstva sa vydá po konzultácii s celou vládou, ako aj spravodajskými službami a policajnými orgánmi. Napokon uznesenie o zákaze podlieha kontrole a schváleniu dvoch komôr Parlamentu Spojeného kráľovstva v rámci procesu ratifikácie (rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, body 125 až 128).

62      Po druhé, pokiaľ ide o údajnú neobmedzenú dĺžku trvania zákazu stanoveného v uznesení ministra vnútra Spojeného kráľovstva, na jednej strane treba zdôrazniť, že okolnosť, že toto uznesenie nepodlieha povinnosti ročného preskúmania, nebráni tomu, aby sa Rada opierala o toto rozhodnutie s cieľom zapísať subjekt, ktorého sa týka, na zoznamy zmrazenia finančných prostriedkov, keďže Rada je na základe svojej povinnosti preskúmania povinná overiť, či ku dňu, ku ktorému má v úmysle ponechať tento subjekt na týchto zoznamoch, toto rozhodnutie, iné rozhodnutia alebo následné skutkové okolnosti stále odôvodňujú tento zápis (rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 131).

63      Na druhej strane podľa oddielu 4 zákona Spojeného kráľovstva o terorizme z roku 2000 o terorizme môže organizácia alebo osoba dotknutá opatrením zákazu predložiť ministrovi vnútra písomnú žiadosť o to, aby tento minister preskúmal možnosť stiahnuť ju zo zoznamu zakázaných organizácií a podľa článku 5 zákona Spojeného kráľovstva z roku 2000 o terorizme, ak minister zamietne takúto žiadosť, môže žiadateľ podať odvolanie na POAC, proti ktorého rozhodnutiam sa možno tiež odvolať (rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 132) (pozri bod 54 vyššie).

64      Z toho vyplýva, že hoci zákon Spojeného kráľovstva o terorizme z roku 2000 nestanovuje každoročné preskúmanie uznesení o zákaze vydaných ministrom vnútra Spojeného kráľovstva, tieto uznesenia nemajú neobmedzený účinok.

65      Po tretie, pokiaľ ide o údajnú širokú mieru voľnej úvahy ministra vnútra Spojeného kráľovstva pri zákaze teroristických organizácií, treba zdôrazniť, že tento minister uznesenia o zákaze nie na základe politických úvah, ale na základe ustanovení vnútroštátneho práva vymedzujúcich teroristické činy, ako to vyplýva z oddielu 3 zákona Spojeného kráľovstva o terorizme z roku 2000. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa v súvislosti s týmto ustanovením, okolnosť, že toto ustanovenie uvádza, že minister vnútra zakáže subjekt, keď „sa domnieva, že je zapojený do teroristických činností“, sa týka stupňa dokazovania vyžadovaného na zápis (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2016, Al‑Ghabra/Komisia, T‑248/13, EU:T:2016:721, body 112 až 119) a tým menej môže umožňovať diskrečné posúdenie, že táto miera dokazovania si vyžaduje vyššiu mieru presvedčenia, a teda presnosť odôvodnenia, než je miera spočívajúca v jednoduchom podozrení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2016, Al‑Ghabra/Komisia, T‑248/13, EU:T:2016:721, body 114 a 115).

66      Možno dodať, že v každom prípade široká miera voľnej úvahy ministra vnútra Spojeného kráľovstva je v každom prípade zúžená kontrolou a parlamentným schválením, ktorým podliehajú návrhy uznesenia. Všeobecný súd tak už mal príležitosť konštatovať, pokiaľ ide konkrétne o návrhy uznesenia ministra vnútra Spojeného kráľovstva, že všetci členovia Dolnej snemovne, ktorá je jednou z dvoch komôr Parlamentu Spojeného kráľovstva, ktoré majú ratifikovať návrh uznesenia, dostanú zhrnutia skutkových okolností, pokiaľ ide o každú z organizácií uvedených na zozname návrhu uznesenia, z čoho vyplýva možnosť individuálneho preskúmania Dolnou komorou, to, že rokovania Dolnej komory sa týkajú naozaj jednotlivých organizácií, ako to navyše preukazujú stanoviská zaujaté vo vzťahu k PKK počas parlamentnej rozpravy vedúcej k ratifikácii uznesenia z roku 2001, ktoré v prejednávanej veci zopakovala žalobkyňa v žalobe, a že Dolná snemovňa má v každom prípade možnosť odmietnuť schváliť návrh uznesenia (rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 122; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19 P, neuverejnený, EU:T:2021:817, body 136 a 137).

67      Zo všetkého vyššie uvedeného vyplýva, že všetky tvrdenia smerujúce k spochybneniu kvalifikácie ministra vnútra Spojeného kráľovstva ako „príslušného orgánu“ v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 musia byť zamietnuté.

2)      O „presných informáciách alebo skutočnostiach v spise, z ktorých vyplýva, že rozhodnutie prijal príslušný orgán“

68      Žalobkyňa Rade v podstate vytýka, že neuviedla presné informácie alebo skutočnosti uvedené v spise, ktoré by preukazovali, že uznesenie ministra vnútra Spojeného kráľovstva predstavuje rozhodnutie prijaté príslušným orgánom v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931. Takáto výhrada zahŕňa podľa písomností žalobkyne tri výhrady. Po prvé Rada neuviedla dôvody, pre ktoré považovala ministra vnútra Spojeného kráľovstva za „príslušný orgán“. Po druhé napadnuté akty neobsahujú nijaký opis dôvodov, o ktoré sa opiera uznesenie z roku 2001. Po tretie tieto akty nespresňujú ani dôvody, pre ktoré sa Rada domnievala, že dotknuté činy spadajú pod pojem teroristický čin v zmysle článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931.

69      Pokiaľ ide o prvú výhradu, treba konštatovať, že táto výhrada sa týka formálnej kritiky dodržania povinnosti odôvodnenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, body 329 až 333), a preto bude preskúmaný v odpovedi na žalobný dôvod založený na porušení tejto povinnosti (pozri body 221 až 224 nižšie).

70      Pokiaľ ide o ďalšie dve výhrady, je vhodné najprv pripomenúť obsah častí odôvodnenia napadnutých aktov venovaných uzneseniu ministra vnútra Spojeného kráľovstva z roku 2001.

71      V aktoch z roku 2014 Rada uviedla, že minister vnútra Spojeného kráľovstva vzhľadom na páchanie teroristických činov PKK a jej účasť na takýchto činoch, zakázal PKK ako organizáciu zapojenú do teroristických činov. Všeobecný súd z toho po tom, čo tiež uviedol iné vnútroštátne rozhodnutia, vyvodil záver, že príslušné orgány prijali rozhodnutia v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 (odôvodnenia, strana 4).

72      V aktoch z rokov 2015 až 2017 a v rozhodnutiach z roku 2019, ktorých odôvodnenia sú v tejto súvislosti totožné, Rada uvádza, že vychádzala z existencie rozhodnutí, ktoré označuje za rozhodnutia príslušného orgánu v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, vrátane uznesenia ministra vnútra Spojeného kráľovstva z roku 2001. Spresňuje, že preskúmala skutkové okolnosti, na ktorých sa tieto rozhodnutia zakladali, a domnievala sa, že spadajú pod pojmy „teroristické činy“ a „skupiny a subjekty zapojené do teroristických činov“ v zmysle článku 1 ods. 2 a 3 spoločnej pozície 2001/931 (odôvodnenia, body 1 až 6). Okrem toho v prílohe A odôvodnení týkajúcich sa uvedeného uznesenia Rada najmä uvádza, že toto uznesenie bolo prijaté v roku 2001 z dôvodu, že vtedajší minister vnútra Spojeného kráľovstva mal dôvod domnievať sa, že PKK sa dopustila teroristických činov a zúčastnila sa na takýchto činoch v zmysle článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931 (body 3, 4 a 16). Spresňuje, že predmetné teroristické činy zahŕňali teroristické útoky pripísané PKK od roku 1984 a že PKK viedla teroristickú kampaň týkajúcu sa západných záujmov a investícií začiatkom 90. rokov s cieľom zvýšiť tlak na tureckú vládu, vrátane únosov turistov zo Západu, ako aj, v rokoch 1993 – 1994, útoku na rafinériu a útokov na turistické zariadenia, ktoré viedli k úmrtiu zahraničných turistov. Zdôrazňuje, že aj keď sa zdá, že PKK upustila od tejto kampane v období rokov 1995 až 1999, počas tohto obdobia pokračovala v hrozbe napadnúť turecké turistické zariadenia. Rada uvádza, že sa domnieva, že tieto skutočnosti patria pod ciele uvedené v článku 1 ods. 3 prvom pododseku bodoch i) a ii) spoločnej pozície 2001/931 a pod násilné činy uvedené v článku 1 ods. 3 prvom pododseku bode iii) písm. a), c), d), f), g) a i) spoločnej pozície 2001/931 (bod 16).

73      Ďalej treba pripomenúť, že z judikatúry vyplýva, že „presné informácie alebo materiál v spise“ vyžadované článkom 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 musia preukázať, že rozhodnutie vnútroštátneho orgánu zodpovedajúce definícii tohto ustanovenia bolo prijaté vo vzťahu k dotknutým osobám alebo subjektom takým spôsobom, aby tieto posledné uvedené osoby mohli identifikovať toto rozhodnutie, ale že tento pojem sa nevzťahuje na obsah uvedeného rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 148 a citovanú judikatúru).

74      Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci sa možno domnievať, že Rada v aktoch z roku 2014 poskytla „[dostatočne] presné informácie“ týkajúce sa uznesenia ministra vnútra Spojeného kráľovstva z roku 2001 v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, pričom uviedla presný dátum uvedeného uznesenia, jeho autora a jeho právny základ, v tomto prípade zákon Spojeného kráľovstva o terorizme z roku 2000.

75      To isté platí, pokiaľ ide o akty z rokov 2015 až 2017 a rozhodnutia z roku 2019, ktoré obsahujú rovnaké údaje týkajúce sa presného dátumu, autora a právneho základu uznesenia z roku 2001.

76      Z toho vyplýva, že všetky tvrdenia spochybňujúce dodržanie požiadaviek Radou, týkajúcich sa „presných informácií alebo materiálu v príslušnom spise, ktoré uvádzajú, že príslušný orgán prijal rozhodnutie“ podľa článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, musia byť zamietnuté.

3)      O dátume teroristických činov, na ktorých bol založený zákaz PKK ministrom vnútra Spojeného kráľovstva

77      Kritika, podľa ktorej sa uznesenie ministra vnútra Spojeného kráľovstva z roku 2001 zakladá na príliš starých incidentoch na to, aby ich bolo možné platne zohľadniť na základe článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, je vznesená iba vo veci T‑148/19.

78      Na úvod treba spresniť, že „časová vzdialenosť“, ktorú treba posúdiť v prejednávanej veci, sa týka času oddeľujúceho incidenty zohľadnené v uznesení z roku 2001 a dátum uvedeného uznesenia, ako to navyše správne tvrdí žalobkyňa.

79      Keďže toto tvrdenie je uvedené na podporu dôvodu založeného na porušení článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, treba tu rozhodnúť len o kvalifikácii uznesenia z roku 2001 ako „rozhodnutia príslušného orgánu“ v zmysle tohto ustanovenia, najmä vzhľadom na dátum incidentov zohľadnených v tomto uznesení (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2016:723, bod 80), pričom časová vzdialenosť medzi incidentmi uvedenými v uvedenom uznesení a prijatím tohto uznesenia na jednej strane a rozhodnutiami o zachovaní zápisu napadnutými v prejednávanej veci na druhej strane, bude preskúmaná v rámci žalobného dôvodu založeného na porušení článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931.

80      Pokiaľ ide o posúdenie predmetnej časovej vzdialenosti v prejednávanej veci, možno konštatovať, že posledné skutkové okolnosti zohľadnené v uznesení ministra vnútra Spojeného kráľovstva z roku 2001, tak ako je opísané v rozhodnutiach z roku 2019, spočívajúce v hrozbách útokov proti tureckým turistickým zariadeniam, sa vzťahujú na obdobie od roku 1995 do roku 1999 (pozri bod 72 vyššie). Okrem toho treba pripomenúť, že Rade neprináleží preskúmavať vecnú správnosť skutkových zistení uvedených vo vnútroštátnych odsudzujúcich rozhodnutiach, na ktorých bol založený pôvodný zápis (pozri bod 37 vyššie), ako je uznesenie z roku 2001. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že toto uznesenie treba považovať za odsudzujúce rozhodnutie, keďže je právoplatné v tom zmysle, že po ňom nemôže nasledovať vyšetrovanie a že jeho cieľom je zakázať dotknutým osobám alebo subjektom pobyt v Spojenom kráľovstve s trestnoprávnymi dôsledkami pre osoby, ktoré by udržiavali zblízka alebo zďaleka s nimi vzťah (pozri rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, body 155 a 156 a citovanú judikatúru).

81      Z toho vyplýva, že napriek žalobkyňou prednesenému spochybneniu vecnej správnosti dotknutých hrozieb útokov, pričom táto tvrdí, že odôvodnenia neobsahujú žiadnu skutočnosť alebo tvrdenie na podporu týchto hrozieb, tieto hrozby možno v prejednávanej veci zohľadniť. Z toho tiež vyplýva, že časová vzdialenosť medzi posledným zohľadneným skutkovým stavom (1999) a dátumom vydania uznesenia z roku 2001 je približne dva roky. Takáto časová vzdialenosť, ktorá má menej ako päť rokov, sa nepovažuje za neprimeranú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 208 a citovanú judikatúru).

82      Článok 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 teda nebol porušený z dôvodu dátumu incidentov uvedených v uznesení ministra vnútra Spojeného kráľovstva z roku 2001 zohľadnených na základe tohto ustanovenia.

83      Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že výhrady smerujúce proti skutočnosti, že napadnuté akty sa opierajú o uznesenie ministra vnútra Spojeného kráľovstva z roku 2001, treba zamietnuť.

b)      O rozhodnutiach Spojených štátov amerických

84      Žalobkyňa spochybňuje, že by rozhodnutia orgánov Spojených štátov z rokov 1997 a 2001 mohli byť kvalifikované ako rozhodnutia príslušného orgánu v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, pričom sa odvoláva na tvrdenia založené na pojme „príslušný orgán“ a na informáciách vyžadovaných na preukázanie, že takéto rozhodnutia boli prijaté.

85      V tejto súvislosti treba pripomenúť už ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej sa pojem „príslušný orgán“ použitý v článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 neobmedzuje len na orgány členských štátov, ale môže v zásade zahŕňať aj orgány tretích štátov (rozsudky z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 22; zo 14. decembra 2018, Hamas/Rada, T‑400/10 RENV, EU:T:2018:966, bod 244, a zo 6. marca 2019, Hamas/Rada, T‑289/15, Zb., EU:T:2019:138, bod 43).

86      Tento výklad je odôvodnený jednak znením článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, ktoré neobmedzuje pojem „príslušné orgány“ na orgány členských štátov, a jednak cieľom tejto spoločnej pozície, ktorá bola prijatá na vykonanie rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov 1373 (2001), ktorá má za cieľ posilniť boj proti terorizmu na celosvetovej úrovni systematickou a úzkou spoluprácou všetkých štátov (rozsudky z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 23; zo 14. decembra 2018, Hamas/Rada, T‑400/10 RENV, EU:T:2018:966, bod 245, a zo 6. marca 2019, Hamas/Rada, T‑289/15, Zb., EU:T:2019:138, bod 44).

87      Z ustálenej judikatúry však takisto vyplýva, že Rade predtým, ako sa oprie o rozhodnutie orgánu tretieho štátu, prislúcha overiť, či toto rozhodnutie bolo prijaté pri rešpektovaní práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu (rozsudky z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, body 24 až 31, a zo 4. septembra 2019, Hamas/Rada, T‑308/18, EU:T:2019:557, bod 58).

88      Je teda potrebné začať preskúmaním tvrdení žalobkyne spochybňujúcich toto overenie, tak ako ho v prejednávanej veci vykonala Rada. V tejto súvislosti treba spresniť, že potreba vykonať toto overenie vyplýva najmä z účelu požiadavky stanovenej v článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, podľa ktorej pôvodný zápis osoby alebo subjektu na zoznam zmrazenia finančných prostriedkov musí byť založený na rozhodnutí prijatom príslušným orgánom. Cieľom tejto požiadavky je totiž chrániť dotknuté osoby alebo subjekty tým, že sa zaručí, že ich pôvodný zápis na tento zoznam sa vykoná len na dostatočne pevnom skutkovom základe (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, EU:C:2012:711, bod 68). Tento cieľ však možno dosiahnuť len vtedy, ak rozhodnutia tretích štátov, z ktorých vychádza Rada pri pôvodných zápisoch osôb alebo subjektov na uvedený zoznam, sú prijaté pri rešpektovaní práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu (rozsudok z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 26).

89      V prejednávanej veci v prílohe C odôvodnení týkajúcej sa označení PKK ako FTO a SDGT orgánmi Spojených štátov amerických, ktorá je zhodná v aktoch z rokov 2015 až 2017 a v rozhodnutiach z roku 2019, Rada najmä uvádza, že o označení ako FTO sa rozhodlo 8. októbra 1997 a že o označení SDGT sa rozhodlo 31. októbra 2001 (body 3 a 4).

90      Rada ďalej uvádza, že označenia ako FTO preskúmava ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov amerických ex offo po piatich rokoch, pokiaľ označenie nebolo medzičasom predmetom žiadosti o zrušenie. Dotknutý subjekt môže sám každé dva roky požiadať o zrušenie svojho označenia tak, že predložení dôkazy preukazujúce, že okolnosti, na ktorých bolo založené jeho označenie ako FTO, sa podstatne zmenili. Ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov amerických a United States Congress (Kongres Spojených štátov, Spojené štáty americké) môžu takisto ex offo zrušiť označenie ako FTO. Navyše dotknutý subjekt môže podať žalobu proti svojmu označeniu ako FTO na Circuit Court of Appeals for the District of Columbia (Federálny odvolací súd District of Columbia, Spojené štáty americké). Pokiaľ ide o označenia ako SDGT, Rada uvádza, že nepodliehajú žiadnemu pravidelnému preskúmaniu, ale možno ich napadnúť na federálnych súdoch (body 8 až 11 prílohy C odôvodnení). Okrem toho Rada konštatuje, že označenia žalobkyne ako FTO a SDGT neboli napadnuté na vnútroštátnych súdoch Spojených štátov amerických a nie sú predmetom žiadneho prebiehajúceho súdneho konania (body 11 a 12 prílohy C odôvodnení). Vzhľadom na konania o preskúmaní a opis dostupných opravných prostriedkov sa Rada domnieva, že uplatniteľná právna úprava Spojených štátov amerických zaručuje ochranu práv na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu (bod 13 prílohy C odôvodnení).

91      Všeobecný súd však už mal príležitosť rozhodnúť vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa takých odôvodnení, ako sú odôvodnenia pripojené k aktom z rokov 2015 až 2017 a k rozhodnutiam z roku 2019, že tieto odôvodnenia boli nedostatočné na to, aby bolo možné konštatovať, že Rada vykonala požadované overenie, pokiaľ ide o dodržanie zásady dodržiavania práva na obhajobu v Spojených štátoch amerických (rozsudky zo 6. marca 2019, Hamas/Rada, T‑289/15, EU:T:2019:138, body 54 až 65; z 10. apríla 2019, Gamaa Islamya Egypt/Rada, T‑643/16, EU:T:2019:238, body 93 až 104, a zo 4. septembra 2019, Hamas/Rada, T‑308/18, EU:T:2019:557, body 65 až 76). Okrem toho Súdny dvor v jedinom rozsudku o odvolaní, v ktorom rozhodoval o žalobnom dôvode spochybňujúcom analýzu Všeobecného súdu týkajúcu sa toho, že sa Rada opierala o rozhodnutia Spojených štátov amerických (rozsudok zo 4. septembra 2019, Hamas/Rada, T‑308/18, EU:T:2019:557), rozhodol, že táto kritika je neprípustná a že analýza Všeobecného súdu v napadnutom rozsudku má právnu silu rozhodnutej veci (rozsudok z 23. novembra 2019, Rada/Hamas, C‑833/19 P, EU:C:2021:950, body 36 až 40 a 82).

92      Zásada dodržiavania práv na obhajobu totiž vyžaduje, aby osoby, na ktoré sa vzťahujú rozhodnutia, ktoré výrazným spôsobom ovplyvňujú ich záujmy, mohli účinne vyjadriť svoje stanovisko ku skutočnostiam zohľadneným v ich neprospech na odôvodnenie predmetných rozhodnutí. V prípade opatrení, ktorých cieľom je zapísať mená osôb alebo subjektov do zoznamu zmrazenia finančných prostriedkov, z tejto zásady vyplýva, že dôvody týchto opatrení sa týmto osobám alebo subjektom oznámia súčasne s ich prijatím alebo hneď po ich prijatí (pozri rozsudok zo 4. septembra 2019, Hamas/Rada, T‑308/18, EU:T:2019:557, body 65 a 66 a citovanú judikatúru).

93      Pokiaľ ide o právne predpisy Spojených štátov amerických upravujúce označenie za SDGT, na základe ktorých bolo prijaté rozhodnutie z roku 2001, všeobecný opis, ktorý poskytla Rada vo svojich odôvodneniach, neuvádza žiadnu povinnosť orgánov Spojených štátov amerických oznámiť dotknutým osobám odôvodnenie alebo dokonca uverejniť tieto rozhodnutia, čo bráni konštatovaniu, že zásada práv na obhajobu bola dodržaná (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2019, Hamas/Rada, T‑308/18, EU:T:2019:557, body 69 a 70).

94      Pokiaľ ide o právnu úpravu upravujúcu označenie ako FTO, ktorá viedla k prijatiu rozhodnutia z roku 1997, je pravda, že stanovuje uverejnenie predmetných rozhodnutí vo federálnom registri. Z odôvodnení však nevyplýva, že by sa akékoľvek odôvodnenie, okrem výroku týchto rozhodnutí, nachádzalo v tomto uverejnenom znení – ako to navyše potvrdzujú výpisy z Federálneho registra oznámené v prílohe k vyjadreniu k žalobe vo veci T‑316/14 RENV – alebo bolo žalobkyni sprístupnené akýmkoľvek spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2019, Hamas/Rada, T‑308/18, EU:T:2019:557, body 71 až 75). „Správny spis“ ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov amerických týkajúci sa PKK z rokov 2013 alebo 2019, ktorý majú k dispozícii orgány Spojených štátov amerických, uvedený v odôvodneniach, je totiž z oveľa neskoršieho obdobia než rozhodnutia Spojených štátov amerických z rokov 1997 a 2001, a nič nenasvedčuje tomu, že by obsahoval údaje týkajúce sa týchto rozhodnutí a ich odôvodnenia. Navyše Rada vôbec nespresňuje podmienky prístupu k tomuto správnemu spisu, pričom len tvrdí, a to navyše len vo svojich písomných podaniach, že žalobkyňa nevykonala svoje právo na prístup k uvedenému spisu.

95      Takéto uverejnenie výroku rozhodnutia z roku 1997 vo Federálnom registri, a teda len uvedenie tohto uverejnenia v odôvodneniach, je nedostatočné na to, aby bolo možné konštatovať, že Rada vykonala požadované overenie, pokiaľ ide o dodržanie zásady práv na obhajobu v Spojených štátoch amerických (rozsudok zo 4. septembra 2019, Hamas/Rada, T‑308/18, EU:T:2019:557, bod 76).

96      Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci treba konštatovať, podobne ako rozhodol Všeobecný súd vo svojich rozsudkoch zo 6. marca 2019, Hamas/Rada (T‑289/15, EU:T:2019:138, bod 65); z 10. apríla 2019, Gamaa Islamya Egypt/Rada (T‑643/16, EU:T:2019:238, bod 104), a zo 4. septembra 2019, Hamas/Rada (T‑308/18, EU:T:2019:557, bod 76), že rozhodnutia Spojených štátov amerických nemohli slúžiť ako základ pre akty z rokov 2015 až 2017 a rozhodnutia z roku 2019 ako rozhodnutia príslušných orgánov v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 bez toho, aby bolo potrebné posúdiť otázku súladu s právom na účinnú súdnu ochranu.

97      Pokiaľ ide o akty z roku 2014, tie sú a fortiori postihnuté rovnakým nedostatkom, keďže Rada sa v príslušných odôvodneniach obmedzuje na uvedenie súdnych alebo administratívnych kontrol, ktorých predmetom môžu byť predmetné rozhodnutia, bez toho, aby uviedla akúkoľvek povinnosť orgánov Spojených štátov amerických oznámiť dotknutým osobám odôvodnenie alebo dokonca uverejniť tieto rozhodnutia. Navyše možno uviesť, že Rada pri uvádzaní rozhodnutí Spojených štátov amerických v aktoch z roku 2014 neuviedla ani dátum uvedených rozhodnutí, z čoho vyplýva, že tieto akty nespĺňajú ani požiadavky stanovené v článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, pokiaľ ide o poskytnutie presných informácií preukazujúcich, že rozhodnutie bolo prijaté príslušným orgánom (pozri body 74 a 75 vyššie).

98      Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobnému dôvodu založenému na porušení článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 treba vyhovieť v rozsahu, v akom sa napadnuté akty zakladajú na rozhodnutiach Spojených štátov amerických z rokov 1997 a 2001, ale musí byť zamietnutý v rozsahu, v akom sa opierajú o uznesenie ministra vnútra Spojeného kráľovstva z roku 2001.

2.      O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931

99      Vzhľadom na to, že sa vyhovelo žalobnému dôvodu založenému na porušení článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, pokiaľ ide o rozhodnutia Spojených štátov amerických z rokov 1997 a 2001, tento žalobný dôvod nebude skúmaný v rozsahu, v akom napáda kvalifikáciu incidentov uvedených v týchto rozhodnutiach ako teroristických činov.

100    Žalobkyňa vo veciach T‑316/14 RENV a T‑148/19 uvádza dva druhy tvrdení na podporu žalobného dôvodu založeného na porušení článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931, pričom niektoré vo všeobecnosti spochybňujú sledovanie teroristického cieľa aktmi uskutočnenými v rámci ozbrojeného konfliktu na účely sebaurčenia, a niektoré špecifickejšie spochybňujú teroristické ciele, ako sú uvedené v tomto ustanovení, ktoré údajne sledovali niektoré činy uvedené v odôvodneniach. Vo veci T‑148/19 tiež tvrdí, že ju nemožno kvalifikovať ako „teroristickú skupinu“ v zmysle článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931, keďže netvorí štruktúrovanú skupinu konajúcu zosúladeným spôsobom s cieľom páchať teroristické činy.

101    Keďže Rada vo veci T‑148/19 spochybňuje tak prípustnosť, ako aj účinnosť tohto žalobného dôvodu, je potrebné začať preskúmaním týchto aspektov pred analýzou jeho dôvodnosti.

a)      O prípustnosti žalobného dôvodu

102    Rada tvrdí, že tento žalobný dôvod je neprípustný, pretože nie je nijako podložený dôkazmi.

103    Túto námietku neprípustnosti treba zamietnuť.

104    Podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora uplatniteľného na konanie pred Všeobecným súdom na základe článku 53 prvého odseku toho istého štatútu a článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku musí každá žaloba uvádzať predmet konania, dôvody a tvrdenia, na ktorých je žaloba založená, ako aj stručné zhrnutie uvedených dôvodov. Podľa ustálenej judikatúry musia byť tieto údaje dostatočne jasné a presné na to, aby umožnili žalovanému pripraviť si svoju obhajobu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe prípadne aj bez ďalších podporných informácií. Na účely zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na to, aby žaloba bola prípustná, potrebné, aby podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, aspoň stručne, ale súvislým a pochopiteľným spôsobom vyplývali zo znenia samotnej žaloby. Na tento účel sa najmä vyžaduje, aby žalobkyňa predložila argumentáciu na podporu uvádzaného žalobného dôvodu, ktorá umožní žalovanému, ako aj súdu Únie, pochopiť ho a vyjadriť sa k nemu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. januára 2018, BSCA/Komisia, T‑818/14, EU:T:2018:33, body 94 až 96 a citovanú judikatúru).

105    Od žalobkyne sa naopak nevyžaduje, aby predložila dôkazy na podporu žalobného dôvodu, ktorý uvádza, keďže skutočnosť, že je tento dôvod podložený takýmito prvkami, patrí do posúdenia dôvodnosti uvedeného žalobného dôvodu a neexistencia týchto prvkov môže viesť k zamietnutiu žalobného dôvodu ako nedôvodného. Odkaz vo vyššie uvedenej judikatúre na „skutkové okolnosti“, ktoré musia byť stručne uvedené v žalobe, sa totiž týka skutkových dôvodov umožňujúcich, aby bola žaloba pochopiteľná bez ohľadu na preukázanie týchto skutkových dôvodov prostredníctvom dôkazov (pozri bod 104 vyššie).

106    V prejednávanej veci však žalobkyňa predložila podrobnú argumentáciu na podporu prvého žalobného dôvodu, pričom mu bolo venovaných viac ako 60 bodov v žalobe vo veci T‑148/19, čo Rada napokon nespochybňuje a navyše zohľadňuje pri podrobnej odpovedi na každé z tvrdení uvedených žalobkyňou na podporu žalobného dôvodu. Tento žalobný dôvod je preto prípustný.

b)      O účinnosti žalobného dôvodu

107    Žalobkyňa tvrdí, že netvorí štruktúrovanú skupinu konajúcu zosúladeným spôsobom s cieľom páchať teroristické činy. PKK je označením súbežne pre štruktúrovanú stranu v rámci „komplexu“ s viacerými zložkami, pre samotný „komplex“ a kurdské spoločenské hnutie, pričom Rada v rozhodnutiach z roku 2019 jasne neuviedla, ktorú z týchto entít mala v úmysle ponechať na sporných zoznamoch. Podľa žalobkyne však ani „komplex“ označujúci množstvo strán a iných foriem združení organizovaných nezávisle, ani kurdské spoločenské hnutie, ktorého členov žalobkyňa priamo ani nepriamo neovláda, nemožno považovať za štruktúrovanú skupinu, a teda ani za teroristickú skupinu. Pokiaľ ide o PKK ako stranu v rámci „komplexu“, aj keď je dostatočne štruktúrovaná, jej cieľom nie je páchať teroristické činy a ani ich nerobí.

108    Rada sa domnieva, že táto výhrada uvedená na podporu tohto žalobného dôvodu je neúčinná, pretože zo znenia článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931 vyplýva, že kvalifikácia „teroristickej skupiny“ a osobitne „skupiny“ v zmysle tohto ustanovenia nepredstavuje podmienku uplatnenia uvedenej spoločnej pozície.

109    Zo znenia spoločnej pozície 2001/931 skutočne vyplýva, že kvalifikácia za „teroristickú skupinu“ v zmysle článku 1 ods. 3 druhého pododseku tejto spoločnej pozície, t. j. „štruktúrovanú skupinu viac ako dvoch osôb vytvorenú na dlhšie obdobie a ktorá na základe dohody pácha teroristické činy“, nepredstavuje všeobecnú podmienku uplatnenia uvedenej spoločnej pozície.

110    Ako sa totiž uvádza v článku 1 ods. 2 spoločnej pozície 2001/931, táto spoločná pozícia sa uplatňuje na fyzické osoby, ako aj na skupiny a subjekty, pričom subjekty nie sú navyše odlíšené v zozname pripojenom k spoločnej pozícii a k rozhodnutiam z roku 2019, ktoré v prvom bode uvádzajú „fyzické osoby“ a v druhom bode „skupiny a subjekty“. Cieľom definície „teroristickej skupiny“ uvedenej v článku 1 ods. 3 druhom pododseku spoločnej pozície 2001/931 je len spresniť dva špecifické teroristické ciele, ktorými sú „riadenie teroristickej skupiny“ [článok 1 ods. 3 prvý pododsek písm. j) spoločnej pozície 2001/931] a „účasť na aktivitách teroristickej skupiny“ [článok 1 ods. 3 prvý pododsek písm. k) spoločnej pozície 2001/931], ktoré nevyčerpávajú pôsobnosť tejto spoločnej pozície a Rada z nich nevychádzala v rozhodnutiach z roku 2019, pokiaľ ide o PKK (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 253).

111    Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že žalobkyňa bola v súlade s požiadavkami spoločnej pozície 2001/931 zapísaná do sporných zoznamov ako „skupina a subjekt“, a keďže nijako nespochybňuje svoju kvalifikáciu ako „subjektu“, nie je podstatné, či PKK, ako tvrdí, nepredstavuje „teroristickú skupinu“.

112    Tento žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť ako neúčinný v rozsahu, v akom napáda kvalifikáciu žalobkyne ako „teroristickej skupiny“.

113    Na druhej strane treba spresniť v odpovedi na tvrdenie Rady, podľa ktorého jej neprináleží overiť kvalifikáciu skutkového stavu vykonanú príslušným vnútroštátnym orgánom, že takáto povinnosť prináleží Rade a že tvrdenia žalobkyne sú teda účinné v rozsahu, v akom spochybňujú výsledok overenia zhody činov zohľadnených vnútroštátnymi orgánmi s definíciou teroristického činu stanovenej v článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931.

114    Ako totiž vyplýva zo znenia článku 1 ods. 4 prvého pododseku spoločnej pozície 2001/931, ktorý uvádza najmä „odsúdenie“ za „teroristický čin alebo pokus o spáchanie, účasť alebo napomáhanie takéhoto činu“, Rada musí overiť, či akty prijaté vnútroštátnymi orgánmi skutočne zodpovedajú teroristickým činom, ako sú definované v článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 191). Toto overenie sa vyžaduje o to viac, že ako vyplýva z niektorých výhrad vznesených žalobkyňou, definície teroristického činu sa v jednotlivých štátoch líšia a nezodpovedajú nevyhnutne vo všetkých bodoch definícii uvedenej v spoločnej pozícii 2001/931.

115    Ak však dotknutý subjekt v priebehu konania pred Radou podrobne nenamieta proti tomu, že vnútroštátne rozhodnutie sa týka teroristických činov v zmysle článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931, Rada nie je povinná podrobnejšie rozhodnúť o tejto otázke a informácia v odôvodneniach, podľa ktorej bolo overené, či dôvody, ktoré viedli k prijatiu rozhodnutí príslušných vnútroštátnych orgánov, patria pod definíciu terorizmu uvedenú v spoločnej pozícii 2001/931, postačuje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, body 162 a 163 a citovanú judikatúru).

116    Treba tiež spresniť, že toto overenie, ktoré je Rada povinná vykonať na základe článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931, sa týka len incidentov uvedených v rozhodnutiach vnútroštátnych orgánov, na základe ktorých bol dotknutý subjekt pôvodne zapísaný. Ako totiž vyplýva z rozsudku z 24. novembra 2021, LTTE/Rada (T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, body 168 a 276), keď Rada ponechá meno subjektu na zoznamoch zmrazenia finančných prostriedkov v rámci svojho preskúmania vykonávaného na základe článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931, musí preukázať nie to, že tento subjekt spáchal teroristické činy v zmysle článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931, ale to, že pretrváva riziko, že by mohol byť do takýchto činov zapojený, čo však nemusí nevyhnutne znamenať, že takéto činy pácha.

117    Nič to však nemení na tom, že ak sa možno domnievať, že PKK spáchala teroristické činy po svojom pôvodnom zápise, tým skôr to odôvodňuje zachovanie jej zápisu.

118    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že žalobný dôvod založený na porušení článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931 je neúčinný v rozsahu, v akom sa týka kvalifikácie žalobkyne ako „teroristickej skupiny“ a činov konštatovaných na účely ponechania jej mena na sporných zoznamoch počas preskúmaní vykonaných Radou na základe článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931, ale naopak je účinný v rozsahu, v akom napáda kvalifikáciu incidentov zistených v rozhodnutiach vnútroštátnych orgánov, ktoré boli dôvodom pre jej pôvodný zápis, ako teroristických činov.

c)      O dôvodnosti žalobného dôvodu

1)      O argumentácii, podľa ktorej sa majú ciele uvedené v článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931 vykladať vo svetle legitímneho ozbrojeného konfliktu na sebaurčenie kurdského ľudu

119    Na úvod treba zdôrazniť, že hoci žalobkyňa vzala späť svoj prvý žalobný dôvod vo veci T‑316/14 RENV, založený na porušení medzinárodného práva ozbrojených konfliktov (pozri bod 28 vyššie) trvá na svojich tvrdeniach založených na potrebe zohľadniť existenciu ozbrojeného konfliktu na účely výkladu a uplatnenia článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931.

120    Žalobkyňa popiera, že činy, ktoré jej Rada pripísala, boli spáchané na teroristický účel, pričom sa odvoláva na ozbrojený konflikt medzi ňou a Tureckou republikou. Podľa žalobkyne je podstatné zohľadniť kontext, do ktorého patria napadnuté akty, teda legitímny ozbrojený konflikt s cieľom sebaurčenia kurdského ľudu, ktorý vedie PKK s tureckými orgánmi, keďže podľa medzinárodného práva je použitie násilia v zásade povolené v čase ozbrojeného konfliktu. V súlade s článkom 3 ods. 5 a článkom 21 ZEÚ sa totiž článok 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931 má vykladať vo svetle medzinárodného práva v oblasti sebaurčenia, medzinárodného humanitárneho práva alebo základných hodnôt demokracie a právneho štátu.

121    Žalobkyňa tým spochybňuje teroristické ciele, ktoré sledujú činy, ktoré jej boli pripísané, pričom zdôrazňuje, že je nevyhnutné rozlišovať medzi uskutočnením činu a jeho uskutočnením s teroristickým cieľom. Predovšetkým nechce destabilizovať, ani zničiť Tureckú republiku a jej cieľom je len vylepšiť ju a posilniť jej súlad s demokratickými zásadami prijatými v rámci Únie, vrátane základného práva na sebaurčenie. Jej cieľom je okrem iného prinútiť tureckú vládu prijať lepšie postavenie pre Kurdov, takže jej úsilie nemožno považovať za neoprávnené. Žalobkyňa napokon tvrdí, že žiadny z činov, ktoré jej boli pripísané, nebol namierený proti civilnému obyvateľstvu, keďže činy boli zamerané len na legitímne vojenské ciele, hoci niekedy spôsobili civilné straty.

122    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z judikatúry tak Súdneho dvora, ako aj Všeobecného súdu vyplýva, že existencia ozbrojeného konfliktu v zmysle medzinárodného humanitárneho práva nevylučuje uplatnenie ustanovení práva Únie v oblasti predchádzania terorizmu, ako je spoločná pozícia 2001/931, na prípadné teroristické činy spáchané v tomto rámci (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2017, A a i., C‑158/14, EU:C:2017:202, body 97 a 98; pozri tiež rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 294 a citovanú judikatúru).

123    Na jednej strane totiž spoločná pozícia 2001/931 v súvislosti s jej pôsobnosťou vôbec nerozlišuje podľa toho, či bol predmetný čin spáchaný v rámci ozbrojeného konfliktu v zmysle medzinárodného humanitárneho práva alebo nie. Na druhej strane cieľmi Únie a jej členských štátov sú boj proti terorizmu, a to bez ohľadu na formu, ktorú môže mať, v súlade s cieľmi platného medzinárodného práva (rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 58).

124    Žalobkyňa okrem toho nespochybňuje uplatniteľnosť spoločnej pozície 2001/931 v prípade ozbrojeného konfliktu, ale v podstate sa domnieva, že jej ustanovenia treba vykladať s prihliadnutím na legitímnu povahu ozbrojeného konfliktu, ktorý vedie proti tureckým orgánom na sebaurčenie kurdského ľudu.

125    V nadväznosti na to, čo uvádza žalobkyňa, treba pripustiť, že obyčajová zásada sebaurčenia pripomenutá najmä v článku 1 Charty Organizácie Spojených národov podpísanej v San Franciscu 26. júna 1945 je zásadou medzinárodného práva uplatniteľnou na všetky nesamosprávne územia a na všetky národy, ktoré ešte nenadobudli nezávislosť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. decembra 2016, Rada/Front Polisario, C‑104/16 P, EU:C:2016:973, bod 88, a zo 4. septembra 2019, Hamas/Rada, T‑308/18, EU:T:2019:557, bod 217).

126    Bez toho, aby sa tým zaujalo stanovisko k uplatneniu tejto zásady v prejednávanej veci alebo k zákonnosti použitia ozbrojených síl na dosiahnutie sebaurčenia, treba uviesť, že táto zásada neznamená, že na účely výkonu práva na sebaurčenie môže ľud alebo obyvatelia určitého územia využiť prostriedky patriace do pôsobnosti článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931 (rozsudky zo 4. septembra 2019, Hamas/Rada, T‑308/18, EU:T:2019:557, bod 218, a z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 299).

127    Všeobecný súd už totiž mal príležitosť rozhodnúť, že výnimka zo zákazu teroristických činov v ozbrojených konfliktoch v prospech oslobodzovacích hnutí zapojených do ozbrojených konfliktov proti „represívnej vláde“ nie je založená na žiadnom základe práva Únie, a dokonca ani medzinárodného práva. Ustanovenia medzinárodného práva, konkrétne rezolúcia Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov 1373 (2001) z 28. septembra 2001, Ženevský dohovor z 12. augusta 1949 o ochrane civilných osôb za vojny, dodatkové protokoly I a II k Ženevským dohovorom z 8. júna 1977, ktoré sa týkajú ochrany obetí medzinárodných ozbrojených konfliktov a ozbrojených konfliktov nemajúcich medzinárodný charakter, ako aj Medzinárodný dohovor o zamedzení financovania terorizmu, podpísaný 9. decembra 1999 v New Yorku, nestanovujú v súvislosti s v nich uvedeným odsúdením teroristických činov žiadne rozlíšenie podľa postavenia autora činu a cieľov, ktoré sleduje (rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 68).

128    Navyše treba uviesť, že v prejednávanej veci sa žalobkyňa obmedzuje iba na uvedenie jediného ustanovenia, v tomto prípade práva Únie, ktoré má osobitne podporiť jej tvrdenie o existencii výnimky zo zákazu teroristických činov v ozbrojených konfliktoch v prípade, že k nim dôjde na účely sebaurčenia, a to rámcového rozhodnutia Rady 2002/475/SVV z 13. júna 2002 o boji proti terorizmu (Ú. v. ES L 164, 2002, s. 3; Mim. vyd. 19/006, s. 18) a konkrétnejšie odôvodnenia 11 tohto rámcového rozhodnutia, podľa ktorého sa týmto „neriadia akcie ozbrojených síl počas ozbrojených konfliktov, ktoré sa riadia medzinárodným humanitárnym právom v zmysle týchto podmienok podľa tohto práva, a ani akcie ozbrojených síl štátu pri výkone jeho oficiálnych funkcií, pokiaľ sa riadia inými pravidlami medzinárodných právnych predpisov“. Žalobkyňa dodáva, že k rámcovému rozhodnutiu 2002/475 bolo pripojené vyhlásenie Rady výslovne vylučujúce ozbrojený odpor – akým je odpor vedený rôznymi európskymi hnutiami odporu počas druhej svetovej vojny – z jeho pôsobnosti.

129    Spoločná pozícia 2001/931, rovnako ako rezolúcia Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov 1373 (2001), ktorú vykonáva uvedená spoločná pozícia na úrovni Únie, však neobsahuje nijaké ustanovenie porovnateľné s odôvodnením 11 rámcového rozhodnutia 2002/475 a neexistencia takého odôvodnenia v uvedenej spoločnej pozícii sa má vykladať práve tak, že vyjadruje vôľu Rady nestanoviť nijakú výnimku z uplatňovania ustanovení spoločnej pozície, pokiaľ ide o zabránenie terorizmu prostredníctvom boja proti jeho financovaniu (rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, body 74 až 76).

130    Z toho vyplýva, že odkaz žalobkyne na rámcové rozhodnutie 2002/475 a na vyhlásenie Rady, ktoré ho sprevádza, je irelevantný.

131    Okrem toho treba rozlišovať na jednej strane medzi cieľmi, ktoré chce dosiahnuť ľud alebo obyvatelia určitého územia, a na druhej strane ich správaním na účely dosiahnutia tohto cieľa. „Ciele“ uvedené v článku 1 ods. 3 prvom pododseku bodoch i) až iii) spoločnej pozície 2001/931 totiž nezodpovedajú takým cieľom, ktoré možno kvalifikovať ako konečné ciele alebo ciele, ktoré sú základom pre činy. Ako vyplýva z použitých pojmov (zastrašovanie, nútenie, destabilizácia alebo poškodenie), týkajú sa samotnej povahy vykonaných úkonov, čo vedie k záveru, že článok 1 ods. 3 prvý pododsek spoločnej pozície 2001/931 odkazuje len na „činy“, a nie na „ciele“ (pozri rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 300 a citovanú judikatúru).

132    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, cieľ sledovaný zásahmi do základných štruktúr tureckého štátu [článok 1 ods. 3 prvý pododsek bod iii) spoločnej pozície 2001/931], ktorý spočíva v zmene týchto štruktúr tak, aby sa tieto štruktúry stali demokratickými, aj keby sa preukázal, sa nemá zohľadniť. Rovnako pojem „[neoprávnene]“ [článok 1 ods. 3 prvý pododsek bod ii) spoločnej pozície 2001/931] treba chápať tak, že sa týka protiprávnej povahy vykonávaného nútenia, najmä použitých donucovacích prostriedkov a nesmie sa posudzovať s prihliadnutím na údajne legitímnu povahu cieľa sledovaného vykonávaním tohto nútenia. Napokon, pokiaľ ide o zastrašovanie obyvateľstva [článok 1 ods. 3 prvý pododsek bod i) spoločnej pozície 2001/931], v súvislosti s ktorým žalobkyňa tvrdí, že ozbrojený konflikt, ktorý vedie na sebaurčenie kurdského ľudu, vedie k tomu, že sa zameriava len na vojenské ciele, treba konštatovať, že toto tvrdenie nie je skutkovo podložené, keďže viaceré činy uvedené v odôvodneniach, najmä útoky namierené proti turistickým zariadeniam, boli namierené v zásade proti civilnému obyvateľstvu a nie je pravda, že by sa civilného obyvateľstva dotkli iba formou súbežného dosahu (pozri najmä body 142 a 143 nižšie).

133    Napokon treba zdôrazniť, že z vyššie uvedeného nemožno vyvodiť, že nástroj predchádzania terorizmu, ktorým je spoločná pozícia 2001/931, a všeobecnejšie celý systém obmedzujúcich opatrení Únie, predstavujú prekážku výkonu práva na sebaurčenie obyvateľstva v rámci štátov utláčajúcich obyvateľov. Cieľom spoločnej pozície 2001/931 a jej uplatnenia Radou nie je určiť, kto je v konflikte medzi štátom a skupinou oprávnený a kto nie, ale bojovať proti terorizmu (rozsudok zo 16. októbra 2014, LTTE/Rada, T‑208/11 a T‑508/11, EU:T:2014:885, bod 71). V takom prípade prináleží Rade, aby využila širokú mieru voľnej úvahy priznanú inštitúciám Únie v oblasti riadenia vonkajších vzťahov Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. októbra 1982, Faust/Komisia, 52/81, EU:C:1982:369, bod 27; zo 16. júna 1998, Racke, C‑162/96, EU:C:1998:293, bod 52, a uznesenie zo 6. septembra 2011, Mugraby/Rada a Komisia, T‑292/09, neuverejnené, EU:T:2011:418, bod 60), a rozhodla voči komu, fyzickým a právnickým osobám spojeným s dotknutým štátom alebo s ľudom, ktorí si želajú uplatniť svoje právo na sebaurčenie, je potrebné prijať obmedzujúce opatrenia.

134    V dôsledku toho treba odmietnuť argumentáciu žalobkyne týkajúcu sa zohľadnenia legitímneho ozbrojeného konfliktu na sebaurčenie kurdského ľudu na účely výkladu cieľov uvedených v článku 1 ods. 3 prvom pododseku spoločnej pozície 2001/931.

135    Z toho vyplýva, že treba zamietnuť aj všetky tvrdenia žalobkyne smerujúce k spochybneniu konštatovaných teroristických cieľov v súvislosti s určitými činmi, ktoré sú jej pripisované z dôvodu, že boli spáchané ako odveta voči tureckej armáde.

2)      O spochybnení teroristickej povahy cieľov sledovaných určitými činmi pripísanými žalobkyni

136    Hneď na úvod treba zamietnuť výhradu založenú v podstate na porušení zásady zákonnosti trestných činov a trestov, keďže Rada nemôže napadnuté akty založiť na incidentoch, ku ktorým došlo pred nadobudnutím účinnosti spoločnej pozície 2001/931. Toto zmrazenie finančných prostriedkov stanovené spoločnou pozíciou 2001/931, keďže má čisto preventívnu povahu, totiž nepredstavuje trestnoprávnu alebo správnu sankciu (pozri rozsudok zo 7. decembra 2010, Fahas/Rada, T‑49/07, EU:T:2010:499, body 67 a 68 a citovanú judikatúru), a táto všeobecná zásada práva Únie zakotvená v článku 49 ods. 1 prvej vete Charty, podľa ktorej „nikoho nemožno odsúdiť za konanie…, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom“, nie je v prejednávanej veci uplatniteľná (pozri analogicky rozsudok z 27. februára 2014, Ezz a i./Rada, T‑256/11, EU:T:2014:93, body 70 až 81).

137    Okrem toho treba zamietnuť ako neúčinnú výhradu založenú na neexistencii zhody niektorých aktov prijatých orgánmi Spojeného kráľovstva s definíciou porušení v zmysle právnej úpravy tohto štátu. Z formy osobitnej spolupráce zavedenej medzi členskými štátmi a Radou v oblasti boja proti terorizmu a z toho plynúcej povinnosti Rady v čo najväčšej možnej miere sa spoľahnúť na posúdenie príslušného vnútroštátneho orgánu, na ktorom je založené jeho rozhodnutie, totiž vyplýva, že Rade prináleží, aby sa spoliehala rovnako na tento orgán, pokiaľ ide o kvalifikáciu skutkových okolností konštatovaných vzhľadom na vnútroštátne právne predpisy. Hoci požiadavka „ako je definovaný ako trestný čin podľa vnútroštátnych právnych predpisov“ je stanovená v článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931, táto kvalifikácia patrí do striktnej vnútroštátnej sféry a je ako taká nezávislá, keď sa uplatňuje, od vykonania uvedenej spoločnej pozície.

138    Pokiaľ ide o spochybnenie zhody niektorých činov pripisovaných PKK s kritériami stanovenými v článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931 na definovanie pojmu teroristický čin, treba na úvod uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, z výhrad uvedených na podporu tohto žalobného dôvodu a preskúmaných nižšie vyplýva, že mala k dispozícii, pokiaľ ide o incidenty, v súvislosti s ktorými spochybňuje, že by sa mali kvalifikovať ako teroristické činy, dostatočné údaje na predloženie tvrdení na podporu ňou vyjadreného spochybnenia. Okrem toho možno z konštatovania Súdneho dvora v rozsudku z 22. apríla 2021, Rada/PKK (C‑46/19 P, EU:C:2021:316, body 62 a 80), vyvodiť, že opis incidentov, na ktorých boli založené akty z roku 2014, ako aj opis z aktov z rokov 2015 až 2017, ktoré boli doslovne prebraté do rozhodnutí z roku 2019, boli, s výnimkou incidentu, ku ktorému došlo v auguste 2014, dostatočne odôvodnené v tom zmysle, že žalobkyňa mala k dispozícii dostatočné údaje na predloženie argumentov na podporu svojej námietky proti kvalifikácii dotknutých incidentov ako teroristických činov.

139    Ďalej sa možno domnievať, že nezávisle od skutočnosti, že teroristická povaha cieľov sledovaných žalobkyňou je spochybnená len v súvislosti s niektorými z činov konštatovaných Radou, tieto námietky neumožňujú spochybniť posúdenia Rady.

140    Treba totiž zdôrazniť, že každý z druhov činov uvedených v článku 1 ods. 3 prvom pododseku písm. a) až k) spoločnej pozície 2001/931 môže mať teroristickú povahu. Na to, aby bol čin kvalifikovaný ako „teroristický“, nemusí zahŕňať kumuláciu jedenástich cieľov uvedených v tomto ustanovení.

141    Z toho vyplýva, že nie je rozhodujúce, ako tvrdí žalobkyňa, že niektoré činy, ktoré sú jej pripisované, neviedli k úmrtiu [písm. a)], netýkali sa použitia strelných zbraní [písm. f)], neviedli k masívnemu ničeniu [písm. d)] alebo pri nich nedochádzalo k únosom [písm. c)], pretože na jednej strane sa nespochybňuje, že tieto činy sledovali iné teroristické ciele spomedzi tých, ktoré sú uvedené v článku 1 ods. 3 prvom pododseku písm. a) až k) spoločnej pozície 2001/931, a na druhej strane iné činy spomedzi tých, ktoré boli vybrané, mali jeden alebo druhý z týchto cieľov.

142    Pokiaľ ide konkrétne o akty prijaté orgánmi Spojeného kráľovstva v roku 2001, treba pripomenúť, že Rada ich v odôvodneniach aktov z rokov 2015 až 2017 a v rozhodnutiach z roku 2019 (bod 16 prílohy A odôvodnení) uviedla takto:

–        únos západných turistov, vrátane viacerých občanov Spojeného kráľovstva, na začiatku 90. rokov,

–        útok na rafinériu v rokoch 1993 – 1994,

–        v rokoch 1993 až 1994 kampaň atentátov proti turistickým zariadeniam, ktorá viedla k úmrtiu zahraničných turistov, vrátane občanov Spojeného kráľovstva,

–        v rokoch 1995 až 1999 hrozba útokov proti tureckým turistickým zariadeniam.

143    Aj za predpokladu, ako tvrdí žalobkyňa, že by nebolo preukázané, že útok na rafinériu spáchaný v rokoch 1993 – 1994 ohrozoval ľudské životy podľa článku 1 ods. 3 prvého pododseku písm. d) spoločnej pozície 2001/931, nič to nemení na tom, že nie sú spochybnené ani spôsobené masívne poškodenie, uvedené v tomto ustanovení, ani nevyhnutný dôsledok tohto poškodenia, ktorým sú závažné hospodárske straty, citované spolu s ohrozením ľudského života ako jeden z dvoch možných alternatívnych dôsledkov uvedeného poškodenia. Rovnako, aj keby útok na túto rafinériu nebolo možné pripísať žalobkyni, ako to tvrdí, možno uviesť, že orgány Spojeného kráľovstva v roku 2001 konštatovali aj iné činy (pozri bod 142 vyššie), v súvislosti s ktorými žalobkyňa nespochybňuje ani svoju účasť, ani sledovaný teroristický cieľ alebo ciele, vrátane útokov proti životu osôb. Napokon žalobkyňa nemôže dôvodne spochybňovať, že hrozby útokov proti tureckým turistickým zariadeniam od roku 1995 do roku 1999 zodpovedajú definícii teroristických činov v článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931, ktorý výslovne uvádza pod písm. i) „vyhrážanie spáchaním… činov pod písmenami a) až h)“, medzi ktoré patrí útok proti životu osôb alebo poškodenie.

144    Okrem toho treba zamietnuť tvrdenia žalobkyne spochybňujúce kvalifikáciu dotknutých činov ako teroristických činov z dôvodu rozdielov medzi definíciou teroristického činu v právnej úprave Spojeného kráľovstva a definíciou uvedenou v článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931. Predmetná vnútroštátna právna úprava, teda zákon Spojeného kráľovstva z roku 2000 proti terorizmu, totiž používa rovnakú definíciu teroristických činov, ako je definícia uvedená v uvedenej spoločnej pozícii, a to v dvoch stupňoch, keď tieto činy definuje sledovanými „cieľmi“ a prostriedkami použitými na dosiahnutie týchto cieľov, a súčasne sa tieto „ciele“ aj prostriedky do veľkej miery zhodujú. Preto nemá žiadny význam okolnosť, že kritérium závažnosti je v právnych predpisoch Spojeného kráľovstva spojené s prostriedkami (napríklad vážnym násilím, vážnou škodou) a v spoločnej pozícii 2001/931 s „cieľmi“ (napríklad vážne zastrašovanie obyvateľstva, vážna destabilizácia alebo poškodenie).

145    Pokiaľ ide o činy konštatované orgánmi Spojeného kráľovstva v roku 2014, možno pre úplnosť uviesť (pozri body 116 a 117 vyššie), že Rada konkrétne neidentifikovala teroristické ciele sledované každým z nich, uviedla iba všeobecný záver vymenúvajúci všetky tieto ciele [v prejednávanej veci ciele uvedené v článku 1 ods. 3 prvom pododseku písm. a), c), d) a f) až i) spoločnej pozície 2001/931], a to tak pre činy konštatované v roku 2001, ako aj pre činy konštatované v roku 2014, ktoré sa nachádzajú v odôvodneniach (bod 19 prílohy A). Preto nie sú relevantné na účely kvalifikácie ako teroristických činov v zmysle článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931 tvrdenia, ktorými sa Rade vytýka, že sa domnievala, že činy konštatované v roku 2014 boli útokmi na život osôb [článok 1 ods. 3 prvý pododsek písm. a) spoločnej pozície 2001/931], zahŕňali použitie strelných zbraní [článok 1 ods. 3 prvý pododsek písm. f) spoločnej pozície 2001/931] alebo spôsobili rozsiahle škody [článok 1 ods. 3 prvý pododsek písm. d) spoločnej pozície 2001/931], čo zodpovedá len trom zo siedmich konštatovaných cieľov, pričom sa navyše spresňuje, že tieto teroristické ciele boli platne konštatované v súvislosti s činmi uvedenými v rozhodnutí orgánov Spojeného kráľovstva z roku 2001 (pozri bod 143 vyššie).

146    V dôsledku toho musí byť žalobný dôvod založený na porušení článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931 zamietnutý.

3.      O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931

147    Treba pripomenúť, že v rámci preskúmania vykonaného na základe článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 môže Rada ponechať meno dotknutej osoby alebo subjektu na zozname zmrazenia finančných prostriedkov, ak dospeje k záveru o pretrvávaní nebezpečenstva zapojenia tejto osoby do teroristických činností, ktoré odôvodňovali ich pôvodný zápis na tento zoznam, pričom toto ponechanie v podstate predstavuje predĺženie pôvodného zápisu dotknutej osoby alebo subjektu na uvedený zoznam. Na tento účel je Rada povinná overiť, či sa skutkový stav od tohto pôvodného zápisu nezmenil tak, že už neumožňuje dospieť k rovnakému záveru, pokiaľ ide o zapojenie dotknutej osoby alebo subjektu do teroristických činností (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, body 46 a 51 a citovanú judikatúru; z 20. júna 2019, K.P., C‑458/15, EU:C:2019:522, bod 43, a z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P, EU:C:2021:316, bod 49).

148    V rámci overenia pretrvávania nebezpečenstva zapojenia dotknutej osoby alebo subjektu do teroristických činností sa musí neskorší osud vnútroštátneho rozhodnutia, ktoré bolo podkladom pre pôvodný zápis tejto osoby alebo tohto subjektu na zoznam týkajúci sa zmrazenia finančných prostriedkov, riadne zohľadniť, najmä zrušenie alebo odvolanie tohto vnútroštátneho rozhodnutia z dôvodu nových skutočností alebo prvkov alebo zmeny posúdenia príslušného vnútroštátneho orgánu (rozsudky z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 52, a z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P, EU:C:2017:316, bod 50).

149    Okrem toho samotná skutočnosť, že vnútroštátne rozhodnutie, ktoré slúžilo ako základ pre pôvodný zápis, zostáva v platnosti, vzhľadom na uplynutý čas a v závislosti od vývoja okolností prejednávanej veci, nestačí na prijatie záveru o pretrvávaní nebezpečenstva zapojenia dotknutej osoby alebo subjektu do teroristických činností. V takejto situácii, najmä ak vnútroštátne rozhodnutie, ktoré slúžilo ako základ pre pôvodný zápis, nebolo predmetom preskúmania príslušným orgánom, Rada je povinná založiť ponechanie mena tejto osoby alebo tohto subjektu na zoznamoch zmrazenia finančných prostriedkov na aktualizovanom posúdení situácie, pričom zohľadní najnovšie skutočnosti preukazujúce, že toto riziko pretrváva (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, body 52, 62 a 72; z 26. júla 2017, Rada/Hamas, C‑79/15 P, EU:C:2017:584, body 40 a 50; z 20. júna 2019, K.P., C‑458/15, EU:C:2019:522, body 52, 60 a 61, a z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P, EU:C:2021:316, bod 51).

150    Podmienky vzniku tejto povinnosti aktualizácie, ktorými sú uplynutie času a vývoj okolností prejednávanej veci, majú alternatívnu povahu, a to napriek použitiu spojky „a“ v judikatúre uvedenej v bode 149 vyššie. Súd Únie tak mohol potvrdiť povinnosť aktualizácie Rady opierajúc sa o čas, ktorý uplynul, bez toho, aby nevyhnutne odkazoval na zmenu okolností v priebehu tohto časového úseku (rozsudok z 26. júla 2017, Rada/Hamas, C‑79/15 P, EU:C:2017:584, body 32 a 33), pričom niekedy uviedol, že dotknutý časový úsek „sám osebe“ predstavuje skutočnosť odôvodňujúcu túto aktualizáciu (rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 176). Samotné uplynutie značného časového úseku môže stačiť na odôvodnenie aktualizácie posúdenia Rady, keďže ide o posúdenie pretrvávania rizika, a tým aj vývoj tohto rizika z hľadiska času. Rovnako ťažko možno odhliadnuť od udalosti, ktorá poukazuje na významnú zmenu okolností, aj keď k nej došlo len niekoľko mesiacov po prijatí aktu o zachovaní zápisu.

151    Ak je to odôvodnené uplynutím času alebo vývojom okolností prejednávanej veci, Rada sa môže na účely nevyhnutnej aktualizácie svojho posúdenia opierať o najnovšie skutočnosti vychádzajúce nielen z vnútroštátnych rozhodnutí prijatých príslušnými orgánmi, ale aj z iných zdrojov, a teda aj z jej vlastných posúdení (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, body 52, 62 a 72; z 26. júla 2017, Rada/Hamas, C‑79/15 P, EU:C:2017:584, body 40 a 50; z 20. júna 2019, K.P., C‑458/15, EU:C:2019:522, body 52, 60 a 61, a z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P, EU:C:2021:316, bod 51).

152    V tejto súvislosti treba v odpovedi na tvrdenie uvedené žalobkyňou vo veci T‑316/14 RENV, ktoré sa týka údajnej povinnosti opätovného preskúmania vnútroštátnymi orgánmi a nevyhnutnosti, aby sa Rada opierala o tieto preskúmania, zdôrazniť, že práve z dôvodu, že systém obmedzujúcich opatrení zavedený spoločnou pozíciou 2001/931 nestanovuje mechanizmus, ktorý by Rade umožňoval mať v prípade potreby k dispozícii vnútroštátne rozhodnutia, ktoré boli prijaté po prvom zápise na zoznam, na účely vykonania opätovného preskúmania, ktoré jej prislúchajú podľa článku 1 ods. 6 tejto spoločnej pozície, nemožno tento systém považovať za taký, že by Rade ukladal povinnosť vykonať tieto preskúmania výlučne na základe takýchto vnútroštátnych rozhodnutí, inak by došlo k neprimeranému obmedzeniu prostriedkov, ktoré má Rada na tento účel k dispozícii (rozsudky z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, body 63 a 64, a z 26. júla 2017, Rada/Hamas, C‑79/15 P, EU:C:2017:584, bod 45).

153    Okrem toho treba pripomenúť, že pokiaľ ide o najnovšie skutočnosti týkajúce sa aktualizovaného posúdenia situácie, či už sú založené na vnútroštátnych rozhodnutiach alebo iných zdrojoch, súd Únie je povinný overiť na jednej strane dodržanie povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 296 ZFEÚ, a teda dostatočne presný a konkrétny charakter uvádzaných dôvodov, ako aj na druhej strane to, či sú tieto dôvody odôvodnené, čo znamená, že tento súd sa musí v rámci kontroly vecnej zákonnosti týchto dôvodov ubezpečiť, že tieto akty majú dostatočne pevný skutkový základ, a musí overiť skutočnosti uvádzané v odôvodneniach, ktoré sú základom pre ponechanie na zoznamoch zmrazenia finančných prostriedkov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, body 118 a 119; z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 70, a z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P, EU:C:2021:316, bod 52).

154    Na účely tohto súdneho preskúmania dotknutá osoba alebo subjekt môže v rámci žaloby podanej proti ponechaniu ich mena na spornom zozname zmrazenia finančných prostriedkov napadnúť všetky skutočnosti, o ktoré sa opiera Rada s cieľom preukázať pretrvávanie nebezpečenstva ich zapojenia do teroristických činností, nezávisle od otázky, či sú tieto skutočnosti získané z vnútroštátneho rozhodnutia prijatého príslušným orgánom alebo z iných zdrojov. V prípade spochybnenia prináleží Rade, aby preukázala dôvodnosť zisteného skutkového stavu, a súdu Únie, aby overil presnosť dotknutých skutkových okolností (pozri rozsudky z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 71 a citovanú judikatúru, a z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P, EU:C:2021:316, bod 53). V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že vzhľadom na osobitný systém spolupráce medzi Radou a členskými štátmi zavedený spoločnou pozíciou 2001/931 a povinnosť, ktorá z toho vyplýva pre Radu, spoliehať sa na posúdenie vnútroštátnych orgánov v čo najväčšej možnej miere, majú rozhodnutia týchto orgánov osobitnú dôkaznú silu, čím uľahčujú zistenie skutkového stavu Radou a ich overenie súdom Únie, pokiaľ uvedené skutočnosti predtým zistili príslušné vnútroštátne orgány.

155    S prihliadnutím na tieto úvahy treba preskúmať, či akty z roku 2014, akty z rokov 2015 až 2017, ako aj rozhodnutia z roku 2019 boli prijaté v súlade s požiadavkami článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931, pričom tieto tri druhy aktov sa odlišujú vzhľadom na odlišné skutočnosti zohľadnené v rámci aktualizácie posúdenia Rady v odôvodneniach, ktoré ich sprevádzajú.

a)      O opätovnom preskúmaní vykonanom Radou v aktoch z roku 2014 (vec T‑316/14 RENV)

156    Z odôvodnení aktov z roku 2014 vyplýva, že na účely ponechania zápisu mena žalobkyne na sporných zoznamoch sa Rada vzhľadom na históriu teroristických činností žalobkyne od roku 1984 a na prímeria, ktoré žalobkyňa jednostranne vyhlásila najmä od roku 2009, opierala nielen o rozhodnutia amerických a tureckých orgánov, všetky spred roku 2009, ale aj o skutočnosť, že uznesenie ministra vnútra Spojeného kráľovstva z roku 2001, na základe ktorého bola PKK pôvodne zaradená na tento zoznam, zostalo v platnosti, a o zoznam 69 incidentov ku ktorým došlo v období od 14. novembra 2003 do 19. októbra 2011, ktoré Rada považovala za „teroristické činy“ v zmysle článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931, ktoré možno pripísať žalobkyni (pozri body 11 a 12 vyššie).

157    Žalobkyňa vytýka Rade, že ponechanie jej mena na sporných zoznamoch nezaložila na aktualizovanom posúdení situácie, ako jej to ukladá článok 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931. Rada sa totiž údajne opierala len o prekonané informácie vyplývajúce z vnútroštátnych rozhodnutí a nezohľadnila množstvo nedávnych informácií poskytnutých žalobkyňou, ktoré sa týkali mierového procesu začatého v roku 2012, prímeria, ktoré nasledovalo, následného stiahnutia jej ozbrojených zložiek z tureckého územia, ako aj jeho účasti na boji proti Islamskému štátu, ktorá viedla k tomu, že v roku 2014 sa objavili viaceré výzvy na vymazanie žalobkyne z teroristických zoznamov.

158    Po prvé treba uviesť, že medzi prijatím uznesenia ministra vnútra Spojeného kráľovstva z roku 2001 a prijatím aktov z roku 2014 uplynula značná doba, čo samo osebe odôvodňuje aktualizáciu posúdenia pretrvávania rizika teroristického zapojenia PKK.

159    Po druhé možno konštatovať, že počas obdobia trinástich rokov medzi prijatím nariadenia z roku 2001 a prijatím aktov z roku 2014 nastali viaceré udalosti predstavujúce vývoj okolností v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 149 vyššie.

160    V aktoch z roku 2014 sa uvádza viacero prímerí, ktoré PKK jednostranne vyhlásila v roku 2005, 2006 a „od roku 2009“, ako aj „trojfázový plán“ pre mier, ktorý vytvorila PKK v roku 2003. Hoci to odôvodnenia aktov z roku 2014 neuvádzajú, treba spomenúť aj mierové rokovania, ktoré sa uskutočnili medzi PKK a tureckou vládou v rokoch 2012 a 2013, ako aj výzvu na mier, ktorú 21. marca 2013 vyhlásil Abdullah Öcalan, zakladateľ a líder PKK, na ktoré sa obe odvoláva žalobkyňa (pozri body 167 až 171 nižšie).

161    Naproti tomu účasť žalobkyne na boji proti Islamskému štátu nepredstavuje v tomto štádiu udalosť predstavujúcu vývoj okolností odôvodňujúcich aktualizáciu, keďže podľa skutočností uvedených v spise sa táto udalosť začala v priebehu druhého polroka 2014, teda po prijatí aktov z roku 2014.

162    Z toho vyplýva, že Rada bola povinná aktualizovať svoje posúdenie pretrvávania nebezpečenstva teroristickej účasti žalobkyne.

163    Rada na tento účel vymenovala veľké množstvo incidentov, ku ktorým došlo medzi 14. novembrom 2003 a 19. októbrom 2011, medzi nimi najmä 17 incidentov, ku ktorým došlo medzi 17. januárom 2010 a 19. októbrom 2011, teda v období po vyhlásení jednostranného prímeria PKK v roku 2009.

164    V tejto súvislosti treba najskôr uviesť, že Súdny dvor v rozsudku z 22. apríla 2021, Rada/PKK (C‑46/19 P, EU:C:2021:316), rozhodol, že táto aktualizácia bola dostatočne odôvodnená a Všeobecný súd je týmto posúdením viazaný. Podľa Súdneho dvora odôvodnenia týkajúce sa aktov z roku 2014 umožnili PKK oboznámiť sa s osobitnými a konkrétnymi dôvodmi, pre ktoré sa Rada domnievala, že bez ohľadu na prímerie vyhlásené jednostranne od roku 2009 pretrváva riziko zapojenia tejto organizácie do teroristických činností. Súdny dvor spresnil, že skutočnosti uvedené v týchto odôvodneniach boli dostatočné na to, aby umožnili PKK pochopiť, čo sa jej vytýka, aby to prípadne spochybnila, a aby Všeobecný súd mohol vykonať preskúmanie (rozsudok z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P, EU:C:2021:316, body 61 a 62).

165    Ďalej možno tiež uviesť, že žalobkyňa účinne spochybnila vecnú správnosť alebo pripísanie jej iba niektorých z dotknutých incidentov. Aj keď totiž z judikatúry vyplýva, že dotknutá osoba alebo subjekt nemôže byť na účely tohto spochybnenia povinná predložiť negatívny dôkaz o neexistencii dôvodnosti týchto dôvodov (pozri rozsudok z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P, EU:C:2021:316, bod 54 a citovanú judikatúru), musí aspoň osobitne uviesť incidenty, ktoré spochybňuje (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. marca 2019, Hamas/Rada, T‑289/15, EU:T:2019:138, bod 151 a citovanú judikatúru). Žalobkyňa pritom osobitne spochybňuje len niektoré zo 69 incidentov. Rovnako vzhľadom na vyššie uvedené posúdenie Súdneho dvora týkajúce sa toho, či Rada dodržala svoju povinnosť odôvodnenia, sa žalobkyňa nemôže oprávnene odvolávať na údajnú neexistenciu spresnenia opisu predmetných incidentov v odôvodneniach, aby tvrdila, že nie je schopná predložiť námietky. Nemôže Rade vytýkať ani to, že neuviedla zdroje informácií o vytýkaných incidentoch, keďže Rada nie je povinná uviesť takéto informácie, keďže neuvedenie tohto údaju nebráni subjektu, ktorého zápis je zachovaný, pochopiť dôvody tohto ponechania a uvedený subjekt môže požiadať o prístup k dokumentom Rady (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P, EU:C:2021:316, bod 64; pozri tiež rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, body 378 až 380 a citovanú judikatúru). V prejednávanej veci z toho vyplýva, že najmä spomedzi 17 incidentov, ku ktorým došlo v rokoch 2010 až 2011, žalobkyňa spochybnila len obmedzený počet z nich.

166    Preto sa navyše vzhľadom na správne posúdenie predmetných incidentov ako teroristických činov možno domnievať (pozri body 116, 117 a 146 vyššie), že Rada dodržala svoju povinnosť aktualizácie až do roku 2011. Z toho tiež vyplýva, že nie je potrebné vyjadriť sa k výhradám, že Rada sa opierala o uznesenie ministra vnútra Spojeného kráľovstva z roku 2006, ktorým boli zakázané „KADEK“ a „KONGRA‑GEL“, a o rozsudky tureckých súdov pre bezpečnosť, z ktorých posledné zohľadnené pochádzajú z roku 2006.

167    Medzi rokmi 2011 a 2014, čo je lehota, ktorú ako takú možno považovať za lehotu, počas ktorej sa nevyžaduje aktualizácia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 208 a citovanú judikatúru), došlo k výzve na mier od pána Öcalana, ako aj mierovým rokovaniam medzi PKK a tureckými orgánmi (pozri bod 160 vyššie), ktoré nie sú uvedené ani v aktoch z roku 2014 a v ich odôvodneniach, ani v listoch oznamujúcich tieto akty žalobkyni.

168    Tieto prvky charakterizujú vývoj okolností odôvodňujúcich aktualizované posúdenie situácie.

169    Po prvé výzva na mier pána Öcalana nebola izolovaným vyhlásením, ale patrila do kontextu už niekoľko mesiacov začatých rokovaní v čase, keď k nemu došlo. Nešlo teda o jednoduché dočasné ukončenie alebo prerušenie teroristických činností, ktoré býva už zo svojej podstaty jednostranné, ale išlo o širšie mierové rokovania, ktoré mali bilaterálnu povahu a v rámci ktorých bolo vyhlásené takéto ukončenie alebo prerušenie. Je teda irelevantná judikatúra citovaná Radou týkajúca sa hrozby, ktorú môže naďalej predstavovať organizácia, ktorá v minulosti spáchala teroristické činy napriek prerušeniu jej teroristickej činnosti počas viac či menej dlhého obdobia alebo ich zjavného ukončenia (rozsudok z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, EU:T:2008:461, bod 112). Okrem toho, hoci Súdny dvor v bodoch 61 a 62 rozsudku z 22. apríla 2021, Rada/PKK (C‑46/19 P, EU:C:2021:316), rozhodol, že Rada účinne odôvodnila pretrvávanie nebezpečenstva teroristického zapojenia žalobkyne napriek deklarovaným prímeriam, ako tvrdí Rada, bolo to na základe uvedenia incidentov pochádzajúcich z obdobia po vyhlásených prímeriach.

170    Ďalej orgány Únie, v tomto prípade vysoké orgány v oblasti vonkajšej politiky, ktorými sú Vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a Komisár pre rozšírenie a európsku susedskú politiku, sami uznali to, čo kvalifikovali ako „mierový proces“. V tlačovej správe z 21. marca 2013 totiž Vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a Komisár pre rozšírenie a európsku susedskú politiku urobili spoločné vyhlásenie, v ktorom vyjadrili potešenie z tejto výzvy pána Öcalana, pričom vyzvali PKK, aby zložila zbrane a stiahla sa za turecké hranice, pričom všetky zúčastnené strany povzbudzovali k tomu, aby pracovali bez prestávky s cieľom priniesť mier a prosperitu všetkým občanom Turecka a vyjadrili úplnú podporu mierovému procesu.

171    Napokon možno uviesť, že tento proces sa začal už viac ako rok pred dňom vydania prvého aktu z roku 2014 a viac ako 18 mesiacov pred dňom vydania druhého aktu z roku 2014, pričom z aktov z roku 2014 ani zo spisu nevyplýva nijaká skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru, že ku dňu prijatia uvedených aktov došlo k ukončeniu tohto procesu.

172    Treba zároveň spresniť, že v súlade s rozsudkom z 22. apríla 2021, Rada/PKK (C‑46/19 P, EU:C:2021:316, body 56, 57, 74 a 88), z mlčania Rady nemožno vyvodiť nedostatok odôvodnenia. Naproti tomu zo skutočnosti, že Rada nespomenula žiadne preskúmanie alebo zohľadnenie vyššie uvedených skutočností, možno vyvodiť, že vykonané preskúmanie nie je v súlade s požiadavkami článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931.

173    Túto analýzu podporuje okolnosť, že Rada sa vo svojich písomných podaniach vôbec výslovne nezmieňuje o uvedených skutočnostiach, pričom len všeobecne uvádza vyhlásenia o ukončení teroristických a ozbrojených činností, v súvislosti s ktorými treba na jednej strane zdôrazniť, že nie sú jediné dotknuté, pretože dotknuté vyhlásenie pána Öcalana je súčasťou mierového procesu (pozri bod 169 vyššie) a na druhej strane, že predtým viedli, pokiaľ ide o prímerie v rokoch 2005 a 2006, najmä k tomu, že Rada overila pokračovanie teroristických činností PKK po vyhlásení uvedených prímerí (pozri body 160 a 163 vyššie), k čomu po rokovaniach a vyhláseniach z rokov 2012 a 2013 nedošlo.

174    Okrem toho je v tejto súvislosti irelevantné vyhlásenie pána Öcalana z 21. marca 2015, ktoré vyzývalo na organizáciu kurdského kongresu, aby sa rozhodlo ukončiť ozbrojený boj, na ktorý sa odvoláva Rada vo svojich písomnostiach a ktoré podľa nej potvrdzuje, že pred týmto dátumom nebolo prijaté žiadne rozhodnutie v tomto zmysle. Hoci totiž posúdenie pretrvávania nebezpečenstva teroristického zapojenia môže zahŕňať čiastočnú analýzu budúceho vývoja, nemôže viesť k spochybneniu ustálenej judikatúry, a to aj v oblasti obmedzujúcich opatrení, podľa ktorej sa zákonnosť aktu Únie musí posudzovať v závislosti od skutkových a právnych okolností existujúcich v čase prijatia aktu (pozri rozsudky z 3. septembra 2015, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Komisia, C‑398/13 P, EU:C:2015:535, bod 22 a citovanú judikatúru, a zo 4. septembra 2015, NIOC a i./Rada, T‑577/12, neuverejnený, EU:T:2015:596, bod 112 a citovanú judikatúru), takže možno zohľadniť len skutkové okolnosti, ktoré existovali v čase prijatia napadnutých aktov [pozri rozsudok z 24. novembra 2021, Al Zoubi/Rada, T‑257/19, EU:T:2021:819, bod 58 (neuverejnený) a citovanú judikatúru].

175    Z toho vyplýva, že Rada porušila článok 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931, čo vedie k zrušeniu aktov z roku 2014 bez toho, aby bolo potrebné preskúmať žalobný dôvod založený na porušení článkov 4 a 51 Charty, ktorý smeruje len proti zohľadneniu rozsudkov tureckých súdov pre bezpečnosť (pozri bod 166 vyššie), ani tri nasledujúce žalobné dôvody uvedené na podporu návrhu na zrušenie aktov z roku 2014.

b)      O preskúmaní, ktoré Rada vykonala v aktoch z rokov 2015 až 2017 (vec T‑316/14 RENV)

176    Na úvod treba uviesť, že Rada v odôvodneniach aktov z rokov 2015 až 2017 uviedla nové skutočnosti, ktoré podľa nej odôvodňovali ponechanie mena žalobkyne na sporných zoznamoch.

177    Rada konkrétne uviedla nové rozhodnutie ministra vnútra Spojeného kráľovstva z 3. decembra 2014, ako aj, okrem toho, že boli po prvýkrát uvedené dátumy rozhodnutí orgánov Spojených štátov amerických, na ktorých sa zakladal pôvodný zápis (1997 a 2001), opätovné preskúmanie vykonané týmito orgánmi 21. novembra 2013 a „administratívny spis“ ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov amerických, tiež datovaný z roku 2013, pričom spresnila incidenty, na ktorých boli založené dotknuté vnútroštátne rozhodnutia a tie ktoré boli obsiahnuté v administratívnom spise. Okrem toho po prvýkrát vychádzala z viacerých francúzskych súdnych rozhodnutí vydaných v rokoch 2011 až 2014. Rada okrem toho uviedla, že preskúmala, či disponovala skutočnosťami svedčiacimi v prospech vyňatia názvu PKK, a že sa domnievala, keďže žiadne nenašla, že dôvody zápisu naďalej platia (pozri bod 13 vyššie).

178    Žalobkyňa spochybňuje incidenty, na ktorých je založené rozhodnutie Spojeného kráľovstva z roku 2014, a zdôrazňuje, že v ňom nie je vyjadrenie odpovede na žiadosť o zrušenie zákazu, ktorú podala, takže uvedené rozhodnutie údajne nebolo prijaté na základe všetkých relevantných údajov. Pokiaľ ide o rozhodnutie Spojených štátov amerických z roku 2013, tvrdí, že nie je preukázané, že jeho základom bol administratívny spis ministerstva zahraničných vecí USA s rovnakým dátumom. Pokiaľ ide o rozhodnutia francúzskych súdov z roku 2011, 2013 a 2014, žalobkyňa uvádza, že nebola účastníkom konaní, v ktorých boli vydané uvedené rozhodnutia, že navyše neboli založené na nestranných, objektívnych a podstatných dôkazoch, najmä z dôvodu, že z veľkej časti pochádzajú z informácií pochádzajúcich z Turecka, a že sa opierali o širšiu definíciu teroristického činu, než je definícia v spoločnej pozícii 2001/931, ako aj o činy pripisované žalobkyni pred rokom 2007. Žalobkyňa vo svojich pripomienkach k rozsudku z 22. apríla 2021, Rada/PKK (C‑46/19 P, EU:C:2021:316), vyvodzuje, že keďže záver Všeobecného súdu, podľa ktorého francúzske súdne rozhodnutia nepredstavujú dostatočný základ na odôvodnenie ponechania jej mena na sporných zoznamoch, nebol napadnutý odvolaním zo strany Rady, nie je spochybnený. Žalobkyňa napokon vytýka Rade, že nezohľadnila podrobné prvky podložené dokumentmi, uvedené v jej žalobe a replike, podľa ktorých je významným partnerom koalície Spojených štátov amerických a Európy v boji proti Islamskému štátu.

179    Treba preto určiť, či tieto nové skutočnosti umožňujú domnievať sa, že Rada platne ponechala meno žalobkyne na sporných zoznamoch vzhľadom na tvrdenia uvádzané žalobkyňou, ktoré to spochybňujú, pričom treba začať tvrdeniami kritizujúcimi, že Rada vychádzala z rozhodnutia ministra vnútra Spojeného kráľovstva z roku 2014.

180    V aktoch z rokov 2015 až 2017 Rada spresňuje, že toto rozhodnutie sa zakladá na týchto skutočnostiach:

–        v máji 2014 útok na stavenisko novej predsunutej tureckej vojenskej základne, pri ktorom boli zranení dvaja vojaci,

–        v auguste 2014 útok na elektráreň a únos troch čínskych inžinierov (bod 17 prílohy A odôvodnení),

–        v októbri 2014 oznámenie PKK o prerušení mierových rokovaní s Tureckou republikou, ak táto republika nezasiahne proti Islamskému štátu (bod 18 prílohy A odôvodnení).

181    Na úvod treba zdôrazniť, že rozhodnutie ministra vnútra Spojeného kráľovstva z roku 2014 bolo prijaté príslušným orgánom v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, keďže bolo vydané tým istým orgánom, ako je orgán, ktorý prijal uznesenie z roku 2001 (pozri bod 67 vyššie). Aj keď teda Rada nie je povinná vychádzať zo skutočností vyplývajúcich z rozhodnutí príslušných vnútroštátnych orgánov na účely ponechania mena subjektu na zoznamoch zmrazenia finančných prostriedkov (pozri body 151 a 152 vyššie) platí, že ak sa na účely takéhoto ponechania na zoznamoch opiera o takéto rozhodnutia, prvky z nich vyvodené sa musia považovať za prvky s osobitnou dôkaznou silou (pozri bod 154 vyššie).

182    Treba tiež pripomenúť, že Súdny dvor v rozsudku z 22. apríla 2021, Rada/PKK (C‑46/19 P, EU:C:2021:316), rozhodol, že uvedenie útoku z augusta 2014 bolo nedostatočne odôvodnené, ale že naopak, údaje z aktov z mája a októbra 2014 boli dostatočne odôvodnené (body 78 až 80). Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že keď Všeobecný súd v bode 103 rozsudku z 15. novembra 2018, PKK/Rada (T‑316/14, EU:T:2018:788), uviedol, že PKK predložila tvrdenia spochybňujúce pripísanie incidentov žalobkyni, uvedených v preskúmavacom rozhodnutí ministra vnútra z roku 2014, ako je opísané v prílohe A aktov z rokov 2015 až 2017, ako aj ich kvalifikáciu ako teroristických činov v zmysle článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931, táto argumentácia smerovala k spochybneniu existencie uvedených skutkových okolností a ich právnej kvalifikácie, čoho cieľom nebolo preukázanie porušenia povinnosti odôvodnenia zo strany Rady, ale spochybnenie vecnej zákonnosti týchto aktov, a teda vznik povinnosti Rady preukázať opodstatnenosť uvádzaných dôvodov (bod 81).

183    V prejednávanej veci možno v nadväznosti na odpoveď žalobkyne na otázku položenú Všeobecným súdom na pojednávaní konštatovať, že žalobkyňa sa obmedzila na spochybnenie hrozby prerušenia mierových rokovaní vyslovenej v októbri 2014, pričom tvrdí, že sa obmedzila na upozornenie tureckých orgánov o riziku neúspechu mierových rokovaní, ak nezasiahnu proti Islamskému štátu, pričom sa im však nevyhrážala prerušením týchto rokovaní. Na druhej strane v zápisnici z pojednávania bolo zaznamenané, že žalobkyňa pripustila, že jej možno pripísať činy, ktorých sa dopustili kurdské guerilly Ozbrojených síl na ochranu ľudu (HPG), z čoho možno vyvodiť, že už nespochybňuje útok z mája 2014. Pripísanie zodpovednosti HPG a nie PKK bolo totiž jediným dôvodom námietky, ktorú žalobkyňa vzniesla voči tomuto útoku vo svojom návrhu na úpravu žalobných návrhov.

184    Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého rozhodnutie z roku 2014 nemožno zohľadniť z dôvodu, že návrh na zrušenie zákazu, na ktorý toto rozhodnutie odpovedá, nepochádza od PKK, z judikatúry vyplýva, že treba náležite zohľadniť nie subjekt, ktorý podnietil toto nové posúdenie, ale skôr následný osud vnútroštátneho rozhodnutia, ktoré slúžilo ako základ pre pôvodný zápis, a že v tomto ohľade je dôležité prípadné zrušenie alebo späťvzatie, alebo naopak potvrdenie tohto vnútroštátneho rozhodnutia na základe nových skutočností alebo prvkov alebo po zmene posúdenia alebo doplnení uvedeného posúdenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. júla 2017, Rada/LTTE, C‑599/14 P, EU:C:2017:583, bod 52, a z 26. júla 2017, Rada/Hamas, C‑79/15 P, EU:C:2017:584, bod 30). V prejednávanej veci to platí o to viac, že minister vnútra Spojeného kráľovstva založil svoje rozhodnutie z roku 2014 na viacerých nových teroristických činoch spáchaných v roku 2014, z ktorých aspoň jeden žalobkyňa nespochybnila (pozri bod 183 vyššie). V každom prípade možno uviesť, že Rada vo svojich odôvodneniach (bod 12 prílohy A) uviedla, že samotná PKK bez úspechu trikrát požiadala (v rokoch 2001, 2009 a 2014) o zrušenie jej zákazu, z čoho možno vyvodiť, že príslušný orgán mal k dispozícii najmä v roku 2014 tvrdenia a dôkazy predložené PKK v prospech jej žiadosti.

185    Z toho vyplýva, že vzhľadom na správne kvalifikovanie útokov z mája 2014 ako teroristického činu (pozri body 135 a 145 vyššie) Rada platne konštatovala účasť PKK na teroristických činoch až do 13. mája 2014, keď došlo k teroristickému činu, ktorý nebol spochybnený rozhodnutím ministra vnútra Spojeného kráľovstva z roku 2014. K tomuto aktu navyše došlo po udalostiach z rokov 2012 a 2013, ktoré boli považované za odôvodňujúce aktualizáciu posúdenia rizika teroristickej účasti.

186    Rada preto platným spôsobom aktualizovala svoje posúdenie rizika účasti na terorizme až do mája 2014, čo z hľadiska „časovej vzdialenosti“ menej ako päť rokov od dátumu aktov z rokov 2015 až 2017 stačí na prijatie záveru, že preskúmanie podľa článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 bolo vykonané v náležitej forme, a to aj v prípade posledných uvedených aktov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 208 a citovanú judikatúru).

187    Táto úvaha nie je spochybnená účasťou žalobkyne na boji proti Islamskému štátu od druhého polroka 2014, ktorý žalobkyňa prezentuje ako udalosť vedúcu k zmene okolností odôvodňujúcich aktualizáciu posúdenia Rady (pozri bod 178 vyššie) a v súvislosti s ktorým sa Rada správne domnievala, že sa nemusí zohľadniť. Takáto účasť je totiž súbežná s vyššie uvedeným upozornením adresovaným tureckým orgánom, aj keď toto upozornenie nemá dosah uvedený v aktoch z rokov 2015 až 2017 (pozri bod 183 vyššie). Neodhaľuje teda nejaké upokojenie vo vzťahoch PKK s Tureckou republikou a sama osebe neznamená ukončenie jej konfliktu s týmto štátom a činností, ktoré možno považovať za teroristické činnosti vykonávané v tomto rámci. Z tejto okolnosti preto nemožno vyvodiť zmenu takej povahy, že by nútila Radu k tomu, aby sa uistila o pretrvávaní rizika teroristickej účasti PKK.

188    Z toho vyplýva, že žalobný dôvod založený na porušení článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 sa musí zamietnuť v rozsahu, v akom sa týka aktov z rokov 2015 až 2017, bez toho, aby bolo potrebné preskúmať tvrdenia kritizujúce to, že Rada sa opierala o rozhodnutia amerických a francúzskych orgánov, ktoré sa zakladajú na incidentoch spred roku 2014.

c)      O opätovnom preskúmaní vykonanom Radou v rámci rozhodnutí z roku 2019 (vec T‑148/19)

189    Rozhodnutia z roku 2019 sú takmer totožné s aktmi z rokov 2015 až 2017. Tvrdenia uvádzané žalobkyňou proti týmto rozhodnutiam sú navyše podobné tvrdeniam spochybňujúcim opätovné preskúmanie, ktoré viedlo k aktom z rokov 2015 až 2017.

190    Jediný rozdiel medzi aktmi z rokov 2015 až 2017 a rozhodnutiami z roku 2019 sa týka výlučne rozhodnutia 2019/1341, v ktorom sa nachádza zmienka o dodatočnom incidente z 23. októbra 2017 pripísanom PKK. Ide o útok výbušninou na turecké vojenského vozidlo v južnej provincii Hakkari, počas ktorej bol zabitý turecký vojak (bod 16 posledná zarážka odôvodnení). Tento útok bol zdokumentovaný v administratívnom spise orgánov Spojených štátov amerických z roku 2019. Zdroj tejto informácie, t. j. tlačová agentúra Reuters, je citovaný.

191    Na úvod treba uviesť, že žalobkyňa nespochybňuje, že z vecnej stránky došlo k tomuto útoku, ani to, že je jeho autorom, pričom sa obmedzila na odmietnutie jeho kvalifikácie ako teroristického činu v zmysle článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931 z irelevantného dôvodu, že uvedený čin bol súčasťou ozbrojeného konfliktu medzi ňou a Tureckou republikou (pozri body 134 a 135 vyššie). Uvedenie tohto útoku v rozhodnutí 2019/1341 je navyše dostatočne odôvodnené (pozri bod 231 nižšie).

192    Okrem toho treba zdôrazniť, že okolnosť, že údajné teroristické činy konštatované na účely ponechania na sporných zoznamoch, ktorých vecná stránka, ani pripísanie žalobkyni, neboli spochybnené žalobkyňou, boli konštatované vnútroštátnym orgánom, ktorý nemožno kvalifikovať ako príslušný orgán v zmysle spoločnej pozície 2001/931, nebráni Rade platne sa opierať o takéto činy v rámci jej preskúmania rizika zapojenia do terorizmu. Pri opätovnom preskúmaní dôvodnosti zápisu subjektu totiž Rada nie je povinná vychádzať zo skutočností konštatovaných v rozhodnutí príslušného orgánu, ktoré spĺňajú kritériá článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. septembra 2019, Hamas/Rada, T‑308/18, EU:T:2019:557, bod 150, a z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 143).

193    V prejednávanej veci teda nie je rozhodujúce, ako vyplýva z bodu 96 vyššie, že orgánom Spojených štátov amerických sa odoprie priznanie postavenia príslušného orgánu. Významnou nie je ani okolnosť uvádzaná žalobkyňou, že z rozhodnutí z roku 2019 jasne nevyplýva, že by dotknuté incidenty okrem toho, že boli súčasťou administratívneho spisu Spojených štátov amerických, odôvodňovali zachovanie jej označenia teroristickej organizácie po preskúmaní zo strany orgánov Spojených štátov amerických.

194    Treba tiež poznamenať, že na rozdiel od veci T‑316/14 RENV, s výnimkou únosu troch čínskych inžinierov, žalobkyňa nespochybňuje ani vecnú stránku činov, na ktorých bolo založené rozhodnutie ministra vnútra Spojeného kráľovstva z roku 2014 alebo svoju účasť na nich.

195    Okrem toho treba zohľadniť nedostatok odôvodnenia, ktorý konštatoval Súdny dvor v súvislosti s útokom na elektráreň, ku ktorému došlo v auguste 2014 a ktorý viedol k únosu troch čínskych inžinierov (rozsudok z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P, EU:C:2021:316, bod 78). Hoci žalobkyňa nenamieta tento nedostatok odôvodnenia vo veci T‑148/19 vo svojich pripomienkach týkajúcich sa rozsudku z 22. apríla 2021, Rada/PKK (C‑46/19 P, EU:C:2021:316), táto úvaha je otázkou týkajúcou sa verejného poriadku a účastníci konania boli vyzvaní na predloženie pripomienok v tejto súvislosti.

196    Z toho po prvé vyplýva, pokiaľ ide o rozhodnutie 2019/25, že posledná skutočnosť, ktorej sa dopustila PKK, platne konštatovaná a kvalifikovaná Radou ako teroristický čin (pozri body 135 a 145 vyššie), siaha až do mája 2014, čo zodpovedá časovému odstupu približne štyri a pol roka od uvedeného rozhodnutia, ktoré si nevyžadovalo aktualizáciu, ako vyplýva z bodu 167 vyššie.

197    Táto skutočnosť okrem toho nastala až po udalostiach z rokov 2012 a 2013, ktoré sa považovali za skutkové okolnosti odôvodňujúce aktualizáciu posúdenia rizika zapojenia sa do terorizmu, takže sa možno domnievať, že v tejto súvislosti bola správne vykonaná aktualizácia.

198    Okrem toho sa možno domnievať, podobne ako to bolo pri posúdení vykonanom v súvislosti s aktmi z rokov 2015 až 2017, že Rada oprávnene dospela k záveru, že účasť PKK na boji proti Islamskému štátu po útoku z mája 2014 nepredstavuje zmenu okolností takej povahy, že by bolo treba sa ubezpečiť o pretrvávaní rizika zapojenia PKK do terorizmu (pozri bod 187 vyššie). Platí to o to viac, ako to žalobkyňa uviedla vo veci T‑148/19, z titulu ďalšej zmeny okolností, ktorou je premena Turecka na totalitný štát utláčajúci kurdský ľud, čím sa poukazuje na zachovanie jej nepriateľského postoja voči tureckým orgánom. Keďže toto utláčanie bolo navyše v podstate uvedené na podporu tvrdení PKK týkajúcich sa ozbrojeného konfliktu s Tureckou republikou, nevyjadruje vývoj, ktorý by sám osebe znamenal pacifikáciu PKK.

199    To isté platí aj pre vyhlásenia pána Öcalana, ktoré uvádzajú, že je pripravený na politické rokovania, a skôr potrebu dospieť k demokratickému riešeniu, než zachovať konfliktný postoj a využívanie fyzického násilia. Tieto vyhlásenia získané advokátmi pána Öcalana a následne uverejnené v období od mája do augusta 2019, bez ohľadu na ich oveľa menej slávnostnú a pozitívnu formuláciu ako vyššie uvedené vyhlásenie z roku 2013 a okolnosť, že PKK tam nie je vôbec spomenutá, totiž nasledovali po rozhodnutí 2019/25.

200    Po druhé, pokiaľ ide o rozhodnutie 2019/1341, posledný čin spáchaný PKK, ktorý bol konštatovaný a kvalifikovaný Radou ako teroristický (pozri bod 191 vyššie), je z roku 2017, teda menej ako dva roky vo vzťahu k uvedenému rozhodnutiu, čo predstavuje a fortiori časový odstup, ktorý si nevyžaduje aktualizáciu pretrvávania nebezpečenstva zapojenia do terorizmu.

201    Keďže útok z roku 2017 sa stal navyše z časového hľadiska ďaleko od udalostí z rokov 2012 a 2013 a na začiatku účasti PKK na boji proti Islamskému štátu, možno sa tiež domnievať, že tento útok odôvodňoval, aby Rada po svojom preskúmaní potvrdila pretrvávanie nebezpečenstva zapojenia PKK do terorizmu a zachovala sporný zápis prijatím rozhodnutia 2019/1341 napriek týmto udalostiam a tejto účasti. Pokiaľ ide o vyššie uvedené vyhlásenia pána Öcalana urobené od mája do augusta 2019, sú z časového hľadiska príliš blízko k rozhodnutiu 2019/1341 prijatému 8. augusta 2019 na to, aby už v tomto štádiu odôvodnili aktualizáciu posúdenia Rady vzhľadom na neexistenciu dostatočného odstupu, pokiaľ ide o dôsledky týchto vyhlásení z hľadiska zastavenia násilia alebo začatia mierového procesu.

202    Z toho vyplýva, že Rada pri svojom preskúmaní pretrvávania nebezpečenstva zapojenia PKK do terorizmu v rozhodnutiach z roku 2019 dodržala požiadavky článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931.

203    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, teda vyplýva, že žalobnému dôvodu založenému na porušení článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 treba vyhovieť, len pokiaľ ide o akty z roku 2014, bez toho, aby bolo potrebné preskúmať žalobný dôvod založený na porušení článkov 4 a 51 Charty, ktorý bol vznesený výlučne proti týmto aktom z roku 2014 (pozri bod 175 vyššie), a tri nasledujúce žalobné dôvody uvedené na podporu návrhu na zrušenie uvedených aktov. Žalobný dôvod založený na porušení článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 sa naopak musí zamietnuť, pokiaľ ide o akty z rokov 2015 až 2017 a rozhodnutia z roku 2019.

4.      O žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality

204    Žalobkyňa tvrdí, že ponechanie jej mena na sporných zoznamoch predstavuje neproporcionálny prostriedok na dosiahnutie cieľa boja proti terorizmu vzhľadom na zmenu okolností od roku 2002, ako aj dôsledky tohto zaradenia v členských štátoch, vrátane slobody prejavu a zhromažďovania, na politické činnosti PKK a voči Kurdom vo všeobecnosti. Žalobkyňa okrem toho zdôrazňuje, že dĺžka predmetného zápisu sa zdá byť neobmedzená a že existujú menej obmedzujúce opatrenia na boj proti terorizmu.

205    Vzhľadom na konštatovanú protiprávnosť aktov z roku 2014 bude tento žalobný dôvod založený na porušení zásady proporcionality z dôvodu hospodárnosti konania preskúmaný len v rozsahu, v akom sa týka aktov z rokov 2015 až 2017 a rozhodnutí z roku 2019.

206    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že základné práva, vrátane práva vlastniť majetok, slobody prejavu alebo práva na zhromažďovanie, nepožívajú v práve Únie absolútnu ochranu. Použitie týchto práv môže byť obmedzené po prvé pod podmienkou, že sú riadne odôvodnené cieľmi všeobecného záujmu sledovanými Úniou a po druhé, že vzhľadom na tieto ciele nepredstavujú neprimeraný alebo neúnosný zásah, ktorý by poškodzoval ich podstatu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, EU:C:2012:711, bod 123 a citovanú judikatúru).

207    Pokiaľ ide o prvú podmienku, z ustálenej judikatúry vyplýva, že zmrazenie finančných prostriedkov, finančných aktív a iných hospodárskych zdrojov osôb a subjektov, ktoré sú podľa pravidiel stanovených v nariadení č. 2580/2001 a v spoločnej pozícii 2001/931 identifikované ako zapojené do financovania terorizmu, sleduje cieľ všeobecného záujmu, keďže patrí do rámca boja proti hrozbám, ktoré teroristické činy predstavujú pre medzinárodný mier a bezpečnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, EU:C:2012:711, bod 123 a citovanú judikatúru).

208    Pokiaľ ide o druhú podmienku, treba uviesť, že opatrenia upravujúce zmrazenie finančných prostriedkov sa v zásade nepovažujú za neprimerané, neprípustné alebo zasahujúce do podstaty základných práv alebo niektorých z nich.

209    Tento druh opatrení je totiž v demokratickej spoločnosti nevyhnutný na boj proti terorizmu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, EU:T:2008:461, bod 129 a citovanú judikatúru). Navyše opatrenia upravujúce zmrazenie finančných prostriedkov nie sú absolútne vzhľadom na to, že články 5 a 6 nariadenia č. 2580/2001 stanovujú možnosť jednak povoliť používanie zmrazených finančných prostriedkov na uspokojenie základných potrieb alebo splnenie určitých záväzkov a jednak udeliť osobitné povolenia umožňujúce za osobitných podmienok uvoľniť zmrazenie finančných prostriedkov, iných finančných aktív alebo iných hospodárskych zdrojov (pozri rozsudok z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, EU:C:2012:711, bod 127 a citovanú judikatúru).

210    Okrem toho zmrazenie finančných prostriedkov nepredstavuje trvalé opatrenie, keďže podľa článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 ponechanie mien osôb a subjektov na zoznamoch zmrazenia finančných prostriedkov podlieha pravidelnému preskúmaniu s cieľom zabezpečiť, aby sa vymazali tie, ktoré už nespĺňajú kritériá na to, aby tam boli uvedené (rozsudok z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, EU:C:2012:711, bod 129).

211    V prejednávanej veci z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že sa dospelo k záveru, že Rada správne preskúmala pretrvávanie nebezpečenstva zapojenia žalobkyne do terorizmu, najmä vzhľadom na zmeny okolností, ktoré žalobkyňa uviedla, v aktoch z rokov 2015 až 2017 (pozri bod 188 vyššie) a v rozhodnutiach z roku 2019 (pozri bod 202 vyššie) sa možno domnievať, že zásada proporcionality bola dodržaná.

212    Tento záver nie je spochybnený údajnou neúčinnosťou predmetných opatrení zmrazenia finančných prostriedkov, a teda ani ich údajnou nevhodnosťou, keďže nezabránili násiliu vykonávanému voči Kurdom a neviedli k mierovému a demokratickému riešeniu konfliktu medzi Kurdmi a tureckými orgánmi. To totiž nie je cieľom aktov z rokov 2015 až 2017 a rozhodnutí z roku 2019, ako navyše vyplýva z niektorých názvov v nich, preberajúcich cieľ spoločnej pozície 2001/931 a z uvedenia cieľa boja proti terorizmu, čo je cieľ, ktorý navyše žalobkyňa nespochybňuje ani pokiaľ ide o jeho existenciu, ani pokiaľ ide o jeho legitimitu, pričom bol navyše potvrdený judikatúrou pripomenutou v bode 207 vyššie.

213    Údajné účinky na Kurdov a všeobecnejšie na akúkoľvek osobu, ktorá chce poskytnúť podporu Kurdom, sú tiež irelevantné. Akty z rokov 2015 až 2017 a rozhodnutia z roku 2019 sa totiž týkajú výlučne boja proti terorizmu a PKK, ktorá jediná je uvedená v prílohách týchto aktov a rozhodnutí ako strana podieľajúca sa na teroristických činoch. Aj keby sa teda preukázali konania uvádzané žalobkyňou proti osobám, ktoré s ňou nemajú väzby, ako sú zatknutia alebo prekážky voľného pohybu, či už sa ich dopustili orgány členských štátov alebo turecké orgány, ktoré navyše nie sú aktmi z rokov 2015 až 2017 a rozhodnutiami z roku 2019 viazané, tieto konania nemožno považovať za konania vyplývajúce z uvedených aktov a rozhodnutí, ktoré sa obmedzujú len na uloženie zmrazenia finančných prostriedkov, a neumožňujú tak konštatovať ich neprimeranosť.

214    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého proti terorizmu umožňujú bojovať menej obmedzujúce opatrenia, nevysvetľuje, v čom by mali spočívať takéto opatrenia. Všeobecný súd teda nemôže posúdiť, či by umožnili dosiahnuť tak účinne ako opatrenia zmrazenia finančných prostriedkov cieľ, ktorý sledujú, a to boj proti financovaniu terorizmu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, body 317 a 318).

215    Z toho vyplýva, že žalobný dôvod založený na porušení zásady proporcionality sa musí zamietnuť v rozsahu, v akom sa týka aktov z rokov 2015 až 2017 a rozhodnutí z roku 2019.

5.      O žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

216    Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry z odôvodnenia vyžadovaného článkom 296 ZFEÚ musia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia na účely posúdenia jeho dôvodnosti a príslušnému súdu vykonať preskúmanie (pozri rozsudok z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P, EU:C:2021:316, bod 48 a citovanú judikatúru).

217    Takto vyžadované odôvodnenie musí byť prispôsobené povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, najmä na obsah tohto aktu, povahu uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby dotknuté aktom v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, na získaní vysvetlení. Nevyžaduje sa najmä, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, ani aby detailne odpovedalo na úvahy formulované dotknutou osobou počas konzultácie pred prijatím toho istého aktu, keďže dostatočnosť odôvodnenia sa musí posudzovať nielen vzhľadom na jeho znenie, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť. V dôsledku toho je akt spôsobujúci ujmu dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý jej umožňuje pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (pozri rozsudok z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P, EU:C:2021:316, bod 48 a citovanú judikatúru).

218    Pokiaľ ide konkrétnejšie o ponechanie zápisu mena osoby alebo subjektu na zozname zmrazenia finančných prostriedkov, súd Únie je povinný v rámci svojho preskúmania dodržania povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 296 ZFEÚ overiť dostatočne presný a konkrétny charakter uvádzaných dôvodov (pozri rozsudok z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P, EU:C:2021:316, body 52 a 56 a citovanú judikatúru).

219    Z toho vyplýva, že na splnenie povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 296 ZFEÚ mala Rada v prejednávanej veci predložiť dostatočne presné a konkrétne dôvody umožňujúce žalobkyni oboznámiť sa s dôvodmi na podporu ponechania jej mena na sporných zoznamoch a Všeobecnému súdu vykonať preskúmanie.

220    Žalobkyňa v podstate uvádza šesť výhrad na podporu žalobného dôvodu založeného na porušení povinnosti odôvodnenia napadnutými aktmi. Vzhľadom na to, že sa vyhovelo žalobnému dôvodu založenému na porušení článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, pokiaľ ide o rozhodnutia orgánov Spojených štátov amerických z rokov 1997 a 2001, a na to, že sa vyhovelo žalobnému dôvodu založenému na porušení článku 1 ods. 6 tejto spoločnej pozície v rozsahu, v akom sa týka aktov z roku 2014, nie je potrebné preskúmať výhrady kritizujúce odôvodnenie týchto aktov a odôvodnenie týkajúce sa opierania sa o vyššie uvedené rozhodnutia Spojených štátov amerických. Keďže teda žalobkyňa jednou z jej šiestich výhrad vytýka Rade, že porušila svoju povinnosť odôvodnenia tým, že neoverila, či orgány Spojených štátov amerických zaručili právo na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu pri prijímaní svojich rozhodnutí z rokov 1997 a 2001, bude preskúmaných len päť výhrad na podporu žalobného dôvodu založeného na porušení povinnosti odôvodnenia zo strany Rady, pokiaľ ide o akty z rokov 2015 až 2017, ako aj rozhodnutia z roku 2019.

221    Po prvé žalobkyňa tvrdí, že Rada porušila svoju povinnosť odôvodnenia, keď nevysvetlila, prečo vnútroštátne rozhodnutia, o ktoré sa opierala, boli rozhodnutiami v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931.

222    Všeobecný súd v rozsudku z 24. novembra 2021, LTTE/Rada (T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, body 329 a 330), rozhodol, že Rade neprislúcha, aby vysvetlila, v čom vnútroštátne rozhodnutie, o ktoré sa opierala, predstavuje rozhodnutie príslušného orgánu v zmysle spoločnej pozície 2001/931 a že len vtedy, ak je táto kvalifikácia podrobne spochybnená dotknutou osobou alebo subjektom v priebehu správneho konania prebiehajúceho na Rade, čo tak v tomto prípade nebolo, je Rada povinná bližšie odôvodniť opatrenia prijaté v tejto súvislosti.

223    V každom prípade Rada v aktoch z rokov 2015 až 2017, ako aj v rozhodnutiach z roku 2019, v rámci časti osobitne venovanej „splneniu požiadaviek pre príslušný vnútroštátny orgán v zmysle spoločnej pozície 2001/931“ v odôvodneniach poskytla takéto odôvodnenie, pričom pripomenula judikatúru Všeobecného súdu, ktorý už mal príležitosť preskúmať podobné rozhodnutia orgánov Spojeného kráľovstva podľa článku 1 ods. 4 uvedenej spoločnej pozície, aby dospela k záveru o takomto splnení požiadaviek.

224    Z toho v prejednávanej veci vyplýva, že prvá výhrada založená na nedostatočnom odôvodnení musí byť zamietnutá.

225    Po druhé žalobkyňa tvrdí, že Rada porušila svoju povinnosť odôvodnenia tým, že neuviedla skutočné a presné dôvody, o ktoré sa opierali prijaté vnútroštátne rozhodnutia. Táto druhá výhrada sa uvádza v súvislosti so všetkými rozhodnutiami zohľadnenými v aktoch z rokov 2015 až 2017 a výlučne v súvislosti s rozhodnutiami prijatými Spojenými štátmi americkými v rokoch 2013 a 2019 v rozhodnutiach z roku 2019.

226    Po tretie žalobkyňa tvrdí, že Rada porušila svoju povinnosť odôvodnenia tým, že neuviedla skutočné a presné dôvody, ktoré odôvodňovali ponechanie jej mena na zoznamoch po preskúmaní. Táto tretia výhrada je vznesená len v súvislosti s aktmi z rokov 2015 až 2017.

227    Pokiaľ ide o druhú a tretiu výhradu, treba pripomenúť, že Súdny dvor v rozsudku z 22. apríla 2021, Rada/PKK (C‑46/19 P, EU:C:2021:316, body 76 až 89), v odpovedi na šiesty a siedmy odvolací dôvod rozhodol, že s výnimkou jedného zo zohľadnených incidentov boli akty z rokov 2015 až 2017 dostatočne odôvodnené, keďže sa opierali o rozhodnutie Spojeného kráľovstva z roku 2014 a ponechali meno žalobkyne na sporných zoznamoch, a Všeobecný súd je týmto posúdením viazaný.

228    Pokiaľ ide o rozhodnutia z roku 2019, ktorých odôvodnenie je napadnuté ako nedostatočné v rozsahu, v akom sú založené na rozhodnutiach orgánov Spojených štátov amerických, v prejednávanej veci teda na preskúmaniach vykonaných týmito orgánmi v rokoch 2013 a 2019, treba rozlišovať medzi rozhodnutím 2019/25 a rozhodnutím 2019/1341.

229    Pokiaľ totiž ide o rozhodnutie 2019/25, v rozsahu, v akom z preskúmania žalobného dôvodu založeného na porušení článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 vyplýva, že ponechanie mena žalobkyne na sporných zoznamoch uvedeným rozhodnutím je v súlade s týmto ustanovením, bez ohľadu na zohľadnenie rozhodnutí Spojených štátov amerických (pozri body 196 a 198 vyššie), sa netreba vyjadriť k uvádzanému nedostatku odôvodnenia, ktorý sa týka iba týchto posledných uvedených rozhodnutí.

230    Pokiaľ ide o rozhodnutie 2019/1341, v rozsahu, v akom sa zamietnutie žalobného dôvodu založeného na porušení článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 zakladá najmä na zohľadnení útoku z roku 2017, ktorý konštatovali orgány Spojených štátov amerických pri ich preskúmaní v roku 2019 (pozri body 191 a 200 vyššie) je potrebné overiť dostatočnosť odôvodnenia týkajúceho sa tohto dôkazu. V tejto súvislosti treba spresniť, že vzhľadom na to, že táto skutočnosť je zohľadnená na základe článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931, je irelevantné, že ju nekonštatoval príslušný orgán, rovnako ako je v dôsledku toho irelevantné to, čo tvrdí žalobkyňa, že z odôvodnení rozhodnutia 2019/1341 jasne nevyplýva, či uvedený incident, ako je uvedený v administratívnom spise Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov amerických z roku 2019, bol tiež základom pre rozhodnutie o zachovaní označenia za teroristu, ktoré prijali orgány USA v roku 2019.

231    Pokiaľ ide o relevantné skutočnosti odôvodňujúce ponechanie na zoznamoch zmrazenia finančných prostriedkov, dodržanie povinnosti odôvodnenia predpokladá presnosť ich povahy, ich presného dátumu (deň), miesta ich spáchania, pričom určitá približnosť je v tejto súvislosti povolená, keďže možno uviesť región alebo provinciu, a nie nevyhnutne presné mesto (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. apríla 2021, Rada/PKK, C‑46/19 P, EU:C:2021:316, body 61, 62 a 78 až 80). Takéto spresnenia sú uvedené v odôvodneniach rozhodnutia 2019/1341, v ktorom sa uvádza povaha predmetného útoku (napadnutie tureckého vojenského vozidla výbušným zariadením), jeho dátum (23. júna 2017) a miesto, kde k nemu došlo (južná provincia Hakkari). Tvrdenia o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia 2019/1341 sa preto musia zamietnuť.

232    Po štvrté žalobkyňa tvrdí, že Rada porušila svoju povinnosť odôvodnenia tým, že neoverila, či činy skúmané vnútroštátnymi orgánmi možno kvalifikovať ako teroristické činy v zmysle článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931.

233    Po piate porušenie povinnosti odôvodnenia vyplýva údajne z nepreukázania relevantnosti rozhodnutí Spojeného kráľovstva, ako aj zohľadnených francúzskych rozhodnutí, najmä vzhľadom na uplynutý čas.

234    Pokiaľ ide o tieto posledné dve výhrady, treba pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia stanovená v článku 296 ZFEÚ predstavuje podstatnú formálnu náležitosť, ktorú treba odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá sa týka vecnej zákonnosti sporného aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je totiž formálnym vyjadrením dôvodov, na ktorých toto rozhodnutie spočíva. Pokiaľ sú tieto dôvody poznačené chybami, tieto chyby postihujú zákonnosť rozhodnutia z vecného hľadiska, ale nie jeho odôvodnenie, ktoré môže byť dostatočné, hoci vyjadruje chybné dôvody. Z toho vyplýva, že výhrady a tvrdenia smerujúce k spochybneniu dôvodnosti aktu sú irelevantné v rámci žalobného dôvodu založeného na neexistencii alebo nedostatočnosti odôvodnenia (pozri rozsudok z 18. júna 2015, Ipatau/Rada, C‑535/14 P, EU:C:2015:407, bod 37 a citovanú judikatúru, a rozsudok z 30. júna 2016, Al Matri/Rada, T‑545/13, neuverejnený, EU:T:2016:376, bod 143). V tejto súvislosti treba spresniť, že nedostatočné preskúmanie, ktoré vykonala Rada, predstavuje pochybenie, ktoré má vplyv na vecnú zákonnosť napadnutého aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, bod 72).

235    V prejednávanej veci však štvrtá a piata výhrada, ktoré žalobkyňa uvádza na podporu svojho žalobného dôvodu založeného na porušení povinnosti odôvodnenia, v skutočnosti kritizujú rozsah a obsah opätovného preskúmania vykonaného Radou na účely prijatia napadnutých rozhodnutí, ako to napokon vyplýva z odkazu žalobkyne na jej predchádzajúce žalobné dôvody založené na nesprávnom posúdení z vecného hľadiska.

236    Dodržanie povinnosti Rady uistiť sa o tom, aby akty konštatované vnútroštátnymi orgánmi zodpovedali definícii teroristického činu uvedenej v spoločnej pozícii 2001/931 (štvrtá výhrada), tak bolo preskúmané v odpovedi na žalobný dôvod založený na porušení článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931.

237    Platí to aj pre povinnosti prináležiace Rade v rámci preskúmania sporných zoznamov a zohľadnenia, v tejto súvislosti, uplynutého času, ako aj vnútroštátnych rozhodnutí prijatých v nadväznosti na rozhodnutia, na ktorých bol založený pôvodný zápis (piata výhrada), ktoré boli preskúmané v rámci žalobného dôvodu založeného na porušení článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931, ktorému sa čiastočne vyhovelo bez toho, aby sa na tento účel vyžadovalo preskúmanie francúzskych rozhodnutí.

238    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia treba v podstate zamietnuť, teda s výnimkou odôvodnenia incidentu z augusta 2014, konštatovaného orgánmi Spojeného kráľovstva, ktoré bolo vyhlásené za nedostatočné rozsudkom z 22. apríla 2021, Rada/PKK (C‑46/19 P, EU:C:2021:316) (pozri body 182 a 227 vyššie).

6.      O žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu

239    Žalobkyňa uvádza na podporu tohto žalobného dôvodu tri výhrady. Po prvé Rada jej údajne v rozpore s kritériami stanovenými v rozsudku z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi (C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518), neoznámila dôkazy, o ktoré sa opierali orgány Spojeného kráľovstva a Spojených štátov amerických. Po druhé Rada nepreukázala ani to, že práva na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu boli zaručené pred americkými a francúzskymi orgánmi. Po tretie sa žalobkyňa domnieva, že jej práva na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu boli tiež porušené z dôvodu, že Rada zjavne porušila rozsudok z 15. novembra 2018, PKK/Rada (T‑316/14, EU:T:2018:788).

240    Pokiaľ ide o prvú výhradu, z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak sa poskytli dostatočne konkrétne informácie umožňujúce subjektu dotknutému obmedzujúcim opatrením účinne vyjadriť svoje stanovisko ku skutočnostiam zohľadneným v jeho neprospech Radou, zásada dodržania práv na obhajobu neznamená povinnosť Rady umožniť z vlastného podnetu prístup k dokumentom obsiahnutým v jeho spise. Rada je povinná umožniť prístup ku všetkým administratívnym dokumentom týkajúcim sa predmetného opatrenia, ktoré nemajú dôvernú povahu, len na žiadosť dotknutého subjektu (pozri rozsudok z 24. novembra 2021, LTTE/Rada, T‑160/19, neuverejnený, EU:T:2021:817, bod 367 a citovanú judikatúru).

241    V prejednávanej veci boli žalobkyni oznámené dostatočne presné informácie, pokiaľ ide o skutočnosti konštatované na účely ponechania jeho mena na sporných zoznamoch v odôvodneniach pripojených k aktom z rokov 2015 až 2017 a k rozhodnutiam z roku 2019, ktoré sú jediné, ktoré tu boli preskúmané z dôvodov hospodárnosti konania vzhľadom na konštatovanú protiprávnosť aktov z roku 2014. Na druhej strane v odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom žalobkyňa uviedla, pokiaľ ide o tieto akty a rozhodnutia, jediný list, datovaný zo 6. marca 2015 a zaslaný Rade pred prijatím aktov z roku 2015. Tento list, pokiaľ ide o incidenty vyvodené z rozhodnutí orgánov Spojeného kráľovstva a Spojených štátov amerických, ktoré Rada použila na účely ponechania na sporných zoznamoch, ktoré sú ako jediné sporné v žalobnom dôvode, keďže žalobkyňa môže napadnúť vecnú správnosť a to, že jej boli pripísané, iba vo vzťahu k týmto samotným incidentom (pozri body 37 a 80 vyššie) sa obmedzuje na kritiku neexistencie dodatočných podrobností (štvrtý a šiesty odsek listu), ktoré bránia tomu, aby boli incidenty kvalifikované ako teroristické činy. Takáto zmienka však súvisí s otázkou kvalifikácie za teroristické činy, a nie s otázkou pripísateľnosti alebo existencie predmetných incidentov, ktorá by mohla odôvodniť poskytnutie súvisiacich dôkazov. Okrem toho pripustiť, že táto zmienka predstavuje žiadosť o prístup, hoci implicitnú, by znamenalo spochybniť zásadu prístupu na základe výnimky a na žiadosť, keďže sprístupnenie spisových materiálov z vlastného podnetu sa považuje za neprimeranú požiadavku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, T‑390/08, EU:T:2009:401, bod 97).

242    Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci Rade neprislúchalo oznámiť žalobkyni relevantné dôkazy, ktoré žalobkyňa nepožadovala, takže prvú výhradu treba zamietnuť.

243    Pokiaľ ide o druhú výhradu, možno uviesť, že pokiaľ ide o rozhodnutia Spojených štátov amerických sa táto výhrada zhoduje s výhradou uvedenou na podporu žalobného dôvodu založeného na porušení článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, v ktorom sa vytýkalo Rade, že neoverila, či tieto rozhodnutia boli prijaté pri dodržaní práv na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu. Keďže tejto poslednej uvedenej výhrade sa vyhovelo (pozri bod 96 vyššie), treba tiež vyhovieť tejto výhrade v rozsahu, v akom predstavuje to isté vytýkanie Rade.

244    Pokiaľ ide o francúzske rozhodnutia, nie je potrebné vysloviť sa k predmetnej výhrade, keďže o tejto žalobe možno rozhodnúť bez toho, aby boli zohľadnené (pozri bod 188 vyššie).

245    Pokiaľ ide o tretiu výhradu vznesenú len vo veci T‑148/19, ktorá poukazuje na to, že Rada porušila rozsudok z 15. novembra 2018, PKK/Rada (T‑316/14, EU:T:2018:788), treba spresniť, že v nadväznosti na otázku položenú Všeobecným súdom žalobkyňa uviedla, že jej výhrada sa môže vykladať tak, že je založená na porušení článku 266 ZFEÚ, čo bolo zaznamenané v zápisnici z pojednávania. Rada navyše nespochybnila tento výklad výhrady.

246    Podľa článku 266 ZFEÚ je inštitúcia, ktorej akt bol vyhlásený za neplatný, povinná urobiť nevyhnutné opatrenia, aby vyhovela zrušujúcemu rozsudku. Táto povinnosť jej prináleží od vyhlásenia rozsudku o zrušení v prípade, že tento rozsudok zrušuje rozhodnutia – ako je to v prejednávanej veci, pretože medzi aktmi z rokov 2014 a 2015 až 2017 zrušenými rozsudkom z 15. novembra 2018, PKK/Rada (T‑316/14, EU:T:2018:788), sa nachádzajú viaceré rozhodnutia – na rozdiel od rozsudkov, ktorými sa zrušujú nariadenia a ktoré sa v zmysle článku 60 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie stávajú účinnými až uplynutím lehoty na podanie odvolania, alebo v prípade, že bolo podané, odvolanie, jeho zamietnutím (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. februára 2018, Kľujev/Rada, T‑731/15, EU:T:2018:90, body 259 až 262 a citovanú judikatúru).

247    Konkrétnejšie podľa článku 266 ZFEÚ protiprávnosť konštatovaná v odôvodnení zrušujúceho rozsudku núti inštitúciu, ktorá je autorom aktu, odstrániť túto protiprávnosť v akte, ktorý má nahradiť zrušený akt. Táto povinnosť však môže v rozsahu, v akom sa týka ustanovenia s určitým obsahom v danej oblasti, mať pre túto inštitúciu aj iné dôsledky, medzi ktoré patrí povinnosť vylúčiť z nových textov, ktoré musia byť prijaté po zrušovacom rozsudku, akékoľvek ustanovenie s rovnakým obsahom, ako je ustanovenie, ktoré sa považuje za nezákonné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. apríla 1988, Asteris a i./Komisia, 97/86, 99/86, 193/86 a 215/86, EU:C:1988:199, body 28 a 29).

248    Ak chcela Rada ku dňu prijatia rozhodnutí z roku 2019, na účely splnenia svojich povinností podľa článku 266 ZFEÚ, ponechať meno žalobkyne na dotknutých zoznamoch, bola povinná prijať akt o opätovnom zápise v súlade s odôvodnením rozsudku z 15. novembra 2018, PKK/Rada (T‑316/14, EU:T:2018:788). Takáto povinnosť prináležala Rade, a to najmä vzhľadom na akty dotknuté v prejednávanej veci, ktorých účinky sú obmedzené na vymedzené časové obdobie, čo znamená, že Rada nemusí nahradiť zrušený akt za dotknuté obdobie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. apríla 1988, Asteris a i./Komisia, 97/86, 99/86, 193/86 a 215/86, EU:C:1988:199, bod 29) a ktoré sa navyše, pokiaľ ide o preskúmanie pretrvávania nebezpečenstva zapojenia do terorizmu podľa článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931, často vyznačujú opakovaním, v nasledujúcich aktoch, dôvodov uvedených v predchádzajúcich aktoch, prípadne aktualizovaných. Bez tejto povinnosti by totiž zrušenie vyhlásené súdom Únie nezabránilo opakovaniu dôvodov, ktoré sú protiprávne, v neskorších aktoch (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2017, Bank Tejarat/Rada, T‑346/15, neuverejnený, EU:T:2017:164, bod 31), a tak by toto zrušenie bolo zbavené potrebného účinku.

249    V prejednávanej veci však Rada v rozhodnutiach z roku 2019 uviedla tie isté dôvody, aké uviedla v aktoch z rokov 2015 až 2017 a ktoré boli spochybnené rozsudkom z 15. novembra 2018, PKK/Rada (T‑316/14, EU:T:2018:788). Je pravda, že Rada podala proti tomuto rozsudku odvolanie. Toto odvolanie však nemalo, pokiaľ ide o účinky zrušenia sporných rozhodnutí Všeobecným súdom, odkladný účinok a nebol k nemu pripojený návrh, ktorý mohla Rada podať, s cieľom pozastaviť účinky zrušujúceho rozsudku. Takéto odmietnutie Rady vyvodiť dôsledky z právnej sily rozhodnutej veci môže narušiť dôveru, ktorú osoby podliehajúce súdnej právomoci vkladajú do dodržania súdnych rozhodnutí.

250    Porušenie povinností Radou podľa článku 266 ZFEÚ však v prejednávanej veci nemôže viesť k zrušeniu rozhodnutí z roku 2019. Rozsudok z 15. novembra 2018, PKK/Rada (T‑316/14, EU:T:2018:788), bol totiž zrušený rozsudkom z 22. apríla 2021, Rada/PKK (C‑46/19 P, EU:C:2021:316), najmä v rozsahu, v akom sám zrušil akty z rokov 2015 až 2017. Vzhľadom na retroaktívny charakter tohto zrušenia Súdnym dvorom zákonnosť rozhodnutí z roku 2019 už nemožno spochybniť na základe toho, že Rada porušila rozsudok z 15. novembra 2018, PKK/Rada (T‑316/14, EU:T:2018:788) (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 14. apríla 2014, Manufacturing Support & Procurement Kala Naft/Rada, T‑263/12, neuverejnené, EU:T:2014:228, bod 37). Tretiu výhradu preto treba zamietnuť.

251    Napriek zamietnutiu tejto tretej výhrady však platí, že v čase prijatia rozhodnutí z roku 2019 a podania žaloby vo veci T‑148/19 bola Rada povinná vyvodiť dôsledky z protiprávností konštatovaných v rozsudku z 15. novembra 2018, PKK/Rada (T‑316/14, EU:T:2018:788), tak, že v odôvodneniach nemala opakovať dôvody postihnuté týmito protiprávnosťami. Žalobkyňa sa preto mohla domnievať, že je oprávnená podať túto žalobu, čo bude potrebné zohľadniť pri rozhodnutí o náhrade trov konania.

252    Z toho vyplýva, že tomuto žalobnému dôvodu treba vyhovieť len v rozsahu, v akom vytýka Rade, že neoverila, či rozhodnutia orgánov Spojených štátov amerických boli prijaté pri dodržaní práv na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu.

7.      Záver

253    Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že vzhľadom na to, že sa vyhovelo žalobnému dôvodu založenému na porušení článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931, pokiaľ ide o akty z roku 2014, musia byť tieto akty zrušené.

254    Naopak, čiastočná dôvodnosť žalobných dôvodov založených na porušení článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, porušení povinnosti odôvodnenia, ako aj porušení práv na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu nemôže viesť k zrušeniu aktov z rokov 2015 až 2017 a rozhodnutí z roku 2019. Zodpovedajúce protiprávnosti, či už sa týkajú rozhodnutí orgánov Spojených štátov amerických z rokov 1997 a 2001 alebo incidentu z augusta 2014 pripísaného PKK, neumožňujú spochybniť posúdenie Rady týkajúce sa pretrvávania nebezpečenstva zapojenia PKK do terorizmu, ktoré naďalej platne zostáva založené na ponechaní v účinnosti uznesenia ministra vnútra Spojeného kráľovstva, ako aj prípadne na iných incidentoch, ku ktorým došlo v roku 2014 alebo na skutočnosti z roku 2017 (pozri body 188 a 202 vyššie). Preto treba zamietnuť aj žalobný návrh predložený vo veci T‑148/19 smerujúci k tomu, aby Všeobecný súd nariadil Rade prijať menej obmedzujúce opatrenie ako zápis do sporných zoznamov bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o prípustnosti tohto žalobného návrhu.

IV.    O trovách

255    Podľa článku 133 rokovacieho poriadku sa o trovách konania rozhodne v rozsudku, ktorým sa konanie končí. Podľa článku 219 uvedeného rokovacieho poriadku Všeobecný súd pri rozhodovaní po zrušení a vrátení veci Súdnym dvorom rozhodne o trovách konania týkajúcich sa jednak konaní začatých na Všeobecnom súde a jednak odvolacieho konania na Súdnom dvore. Napokon podľa článku 134 ods. 1 a 3 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté, a každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania.

256    V prejednávanej veci Súdny dvor v rozsudku z 22. apríla 2021, Rada/PKK (C‑46/19 P, EU:C:2021:316), zrušil rozsudok z 15. novembra 2018, PKK/Rada (T‑316/14, EU:T:2018:788), a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr. V tomto rozsudku teda treba rozhodnúť o trovách pôvodného konania pred Všeobecným súdom (vec T‑316/14), odvolacieho konania pred Súdnym dvorom (vec C‑46/19 P), tohto konania po vrátení veci (vec T‑316/14 RENV), ako aj o trovách konania vo veci T‑148/19.

257    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že je dôvodný návrh žalobkyne, ktorým sa domáha zrušenia aktov z roku 2014, ale že nemala úspech vo svojich návrhoch týkajúcich sa všetkých ostatných napadnutých aktov.

258    Pokiaľ však ide o rozhodnutia z roku 2019, treba pripomenúť, že podľa článku 135 ods. 2 rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže účastníkovi konania uložiť povinnosť nahradiť časť alebo celé trovy konania, aj keď mal vo veci úspech, pokiaľ to odôvodňuje jeho správanie, vrátane správania pred podaním žaloby, najmä ak druhému účastníkovi konania spôsobil vznik trov konania, ktoré Všeobecný súd považuje za úmyselne spôsobené. Podľa judikatúry je potrebné uplatniť článok 135 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak inštitúcia Únie svojím správaním podnietila vznik sporu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. mája 2019, Ertico – ITS Europe/Komisia, T‑604/15, EU:T:2019:348, bod 182 a citovaná judikatúra). V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodu 249 vyššie, nedodržanie povinnosti Rady vyvodiť dôsledky z protiprávneho konania konštatovaného rozsudkom z 15. novembra 2018, PKK/Rada (T‑316/14, EU:T:2018:788), pri prijímaní rozhodnutí z roku 2019 mohlo viesť žalobkyňu k podaniu žaloby vo veci T‑148/19.

259    Spravodlivé posúdenie všetkých okolností teda predstavuje rozhodnutie, že žalobkyňa a Rada znášajú svoje vlastné trovy konania súvisiace s každým z konaní uvedených v bode 256 vyššie.

260    Napokon podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. Je teda potrebné rozhodnúť, že Komisia, Francúzska republika a Holandské kráľovstvo znášajú svoje vlastné trovy konania týkajúce sa konaní, na ktorých sa zúčastnili.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 125/2014 z 10. februára 2014, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 714/2013 a vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 790/2014 z 22. júla 2014, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 125/2014, sa zrušujú v rozsahu, v akom sa týkajú Kurdistan Workers’ Party (PKK).

2.      Žaloba vo veci T‑316/14 RENV sa v zostávajúcej časti zamieta.

3.      Žaloba vo veci T‑148/19 sa zamieta.

4.      PKK a Rada Európskej únie znášajú svoje vlastné trovy konania vo veciach T‑316/14, C‑46/19 P, T‑316/14 RENV a T‑148/19.

5.      Európska komisia, Francúzska republika a Holandské kráľovstvo znášajú svoje vlastné trovy konania.

Gervasoni Madise Nihoul

Frendo       Martín y Pérez de Nanclares

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 30. novembra 2022.

Podpisy

Obsah

I. Okolnosti predchádzajúce sporu

II. Návrhy účastníkov konania

III. Právny stav

A. O prípustnosti

B. O veci samej

1. O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931

a) O rozhodnutí Spojeného kráľovstva

1) O kvalifikácii ministra vnútra Spojeného kráľovstva ako „príslušný orgán“

2) O „presných informáciách alebo skutočnostiach v spise, z ktorých vyplýva, že rozhodnutie prijal príslušný orgán“

3) O dátume teroristických činov, na ktorých bol založený zákaz PKK ministrom vnútra Spojeného kráľovstva

b) O rozhodnutiach Spojených štátov amerických

2. O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931

a) O prípustnosti žalobného dôvodu

b) O účinnosti žalobného dôvodu

c) O dôvodnosti žalobného dôvodu

1) O argumentácii, podľa ktorej sa majú ciele uvedené v článku 1 ods. 3 spoločnej pozície 2001/931 vykladať vo svetle legitímneho ozbrojeného konfliktu na sebaurčenie kurdského ľudu

2) O spochybnení teroristickej povahy cieľov sledovaných určitými činmi pripísanými žalobkyni

3. O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931

a) O opätovnom preskúmaní vykonanom Radou v aktoch z roku 2014 (vec T316/14 RENV)

b) O preskúmaní, ktoré Rada vykonala v aktoch z rokov 2015 až 2017 (vec T316/14 RENV)

c) O opätovnom preskúmaní vykonanom Radou v rámci rozhodnutí z roku 2019 (vec T148/19)

4. O žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality

5. O žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

6. O žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu

7. Záver

IV. O trovách

*      Jazyk konania : angličtina.