Vec C‑385/17

Torsten Hein

proti

Albert Holzkamm GmbH & Co. KG

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Arbeitsgericht Verden)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Organizácia pracovného času – Smernica 2003/88/ES – Nárok na platenú ročnú dovolenku – Článok 7 ods. 1 – Právna úprava členského štátu, ktorá prostredníctvom kolektívnej zmluvy umožňuje upraviť zohľadnenie období skrátenej pracovnej doby na účely výpočtu náhrady mzdy za ročnú dovolenku – Časové účinky rozsudkov o výklade“

1.        Sociálna politika – Ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov – Organizácia pracovného času – Právo na platenú ročnú dovolenku – Vnútroštátna právna úprava, ktorá prostredníctvom kolektívnej zmluvy umožňuje upraviť zohľadnenie období skrátenej pracovnej doby na účely výpočtu náhrady mzdy za túto dovolenku – Peňažná náhrada za obdobie minimálnej ročnej dovolenky nižšia ako obvyklá odmena, ktorá sa vypláca pracovníkovi počas období práce – Neprípustnosť – Povinnosť výkladu vnútroštátnej právnej úpravy v súlade s právom Únie – Obmedzenie časových účinkov tohto rozsudku o výklade – Neexistencia – Prednosť výkladu práva Únie pred ochranou legitímnej dôvery zamestnávateľov

(Charta základných práv Európskej únie, článok 31 ods. 2; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88, článok 7 ods. 1)

2.        Prejudiciálne otázky – Výklad – Časové účinky rozsudkov o výklade – Retroaktívny účinok – Obmedzenie Súdnym dvorom – Podmienky

(Článok 267 ZFEÚ)

1.      Článok 7 ods. 1 smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ako aj článok 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá na účely výpočtu peňažnej náhrady za dovolenku umožňuje stanoviť prostredníctvom kolektívnej zmluvy zohľadnenie znížení odmeny vyplývajúcich z existencie, počas referenčného obdobia, dní, keď z dôvodu skrátenej pracovnej doby nie je vykonávaná nijaká skutočná práca, čo má za následok, že sa zamestnancovi za dobu minimálnej ročnej dovolenky, ktorá mu patrí podľa tohto článku 7 ods. 1, vyplatí peňažná náhrada za dovolenku nižšia ako obvyklá odmena, ktorá sa mu vypláca počas období práce. Je úlohou vnútroštátneho súdu vyložiť vnútroštátnu právnu úpravu v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia, ako aj účelu smernice 2003/88 tak, aby peňažná náhrada za dovolenku vyplatená pracovníkom z titulu minimálnej dovolenky upravenej týmto článkom 7 ods. 1 nebola nižšia ako priemer obvyklej odmeny prijatej týmito pracovníkmi počas období skutočnej práce.

V tejto súvislosti rozšírenie nároku na platenú ročnú dovolenku nad rámec minima vyžadovaného článkom 7 ods. 1 smernice 2003/88 alebo možnosť získať nárok na súvislú ročnú dovolenku sú opatrenia výhodné pre zamestnancov, ktoré idú nad rámec minimálnych požiadaviek stanovených v tomto ustanovení, a preto v ňom nie sú upravené. Tieto opatrenia nemôžu slúžiť na kompenzáciu negatívneho účinku zníženia odmeny splatnej z titulu tejto dovolenky na zamestnanca, pretože by spochybnili nárok na platenú ročnú dovolenku podľa tohto ustanovenia, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právo pracovníka mať počas obdobia svojho pracovného odpočinku a oddychu porovnateľné ekonomické podmienky ako počas výkonu svojej práce.

V tomto ohľade treba pripomenúť, že získanie obvyklej odmeny počas obdobia platenej ročnej dovolenky má umožniť pracovníkovi skutočne vyčerpať dni dovolenky, na ktoré má právo (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. marca 2006, Robinson‑Steele a i., C‑131/04 a C‑257/04, EU:C:2006:177, bod 49, ako aj z 22. mája 2014, Lock, C‑539/12, EU:C:2014:351, bod 20). Ak je však odmena vyplatená na základe nároku na platenú ročnú dovolenku podľa článku 7 ods. 1 smernice 2003/88, ako v situácii vo veci samej, nižšia ako obvyklá odmena, ktorú pracovník dostáva počas období skutočnej práce, môže byť podnecovaný k tomu, aby si nevyčerpal svoju platenú ročnú dovolenku, prinajmenšom počas období takejto práce, v rozsahu, v akom by to viedlo počas týchto období k zníženiu jeho odmeny.

Nie je opodstatnené obmedziť časové účinky tohto rozsudku a právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátne súdy chránili na základe vnútroštátneho práva legitímnu dôveru zamestnávateľov, pokiaľ ide o zachovanie judikatúry najvyšších vnútroštátnych súdov, ktorá potvrdila zákonnosť ustanovení kolektívnej zmluvy v stavebníctve o peňažnej náhrade za dovolenku.

(pozri body 43, 44, 53, 63, body 1 a 2 výroku)

2.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri body 56, 57)