ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)
z 27. marca 2019 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Vnútorný trh poštových služieb – Smernice 97/67/ES a 2008/6/ES – Článok 7 ods. 1 – Pojem ‚výhradné alebo osobitné práva zaviesť a poskytovať poštové služby‘ – Článok 8 – Právo členských štátov organizovať službu doporučených zásielok používanú v priebehu súdneho konania – Lehota na podanie procesnej písomnosti na súd – Výklad vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie – Hranice – Priamy účinok, ktorého sa dovoláva subjekt reprezentujúci členský štát v spore voči jednotlivcovi“
Vo veci C‑545/17,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) z 19. júla 2017 a doručený Súdnemu dvoru 18. septembra 2017, ktorý súvisí s konaním:
Mariusz Pawlak
proti
Prezes Kasy Rolniczego Ubezpieczenia Społecznego,
SÚDNY DVOR (štvrtá komora),
v zložení: predseda siedmej komory T. von Danwitz, vykonávajúci funkciu predsedu štvrtej komory, sudcovia K. Jürimäe, C. Lycourgos, E. Juhász a C. Vajda (spravodajca),
generálny advokát: M. Campos Sánchez‑Bordona,
tajomník: K. Malacek, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 18. septembra 2018,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, S. Żyrek a K. Rudzińska, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: P. Costa de Oliveira, L. Nicolae a S. L. Kalėda, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 27. novembra 2018,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 ods. 1 prvej vety smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/67/ES z 15. decembra 1997 o spoločných pravidlách rozvoja vnútorného trhu poštových služieb spoločenstva a zlepšovaní kvality služieb (Ú. v. ES L 15, 1998, s. 14; Mim. vyd. 06/003, s. 71), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/6/ES z 20. februára 2008 (Ú. v. EÚ L 52, 2008, s. 3) (ďalej len „zmenená smernica“) v spojení s článkom 8 tejto smernice a článkom 4 ods. 3 ZEÚ.
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Mariuszom Pawlakom a Prezes Kasy Rolniczego Ubezpieczenia Społecznego (predseda Fondu pre sociálne zabezpečenie v poľnohospodárstve, Poľsko) (ďalej len „predseda KRUS“), ktorý sa týka odškodnenia pána Pawlaka v dôsledku pracovného úrazu utrpeného pri práci v poľnohospodárstve.
Právny rámec
Právo Únie
Smernica 97/67
3 Smernica 97/67 odštartovala proces postupnej liberalizácie trhu poštových služieb. Podľa odôvodnenia 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/39/ES z 10. júna 2002, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 97/67/ES o spoločných pravidlách rozvoja vnútorného trhu poštových služieb spoločenstva a zlepšovaní kvality služieb (Ú. v. ES L 176, 2002, s. 21; Mim. vyd. 06/004, s. 316), smernica 97/67 „vytvorila regulačný rámec pre poštový sektor na úrovni spoločenstva, vrátane opatrení zaručujúcich univerzálne služby a stanovujúcich maximálne limity pre poštové služby, ktoré môžu členské štáty vyhradiť pre svojich poskytovateľov univerzálnej služby z hľadiska zachovania univerzálnej služby a časový plán rozhodovania o ďalšom otváraní trhu pre hospodársku súťaž, na účely vytvorenia jednotného trhu poštových služieb“.
4 Odôvodnenia 16 a 20 smernice 97/67 znejú:
„(16) … udržanie rozsahu týchto služieb, ktoré môžu byť vyhradené, v súlade s pravidlami zmluvy [ES] a bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie týchto pravidiel pri súťaži, je oprávnené na základe zabezpečenia [uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže, sa javí byť oprávnené na zabezpečenie – neoficiálny preklad] prevádzky univerzálnych služieb za finančne vyrovnaných podmienok…
…
(20) … na účely verejného poriadku a verejnej bezpečnosti môžu mať členské štáty oprávnený záujem na tom, aby jednému alebo viacerým nimi určeným subjektom bolo priznané právo umiestniť na verejnej ceste poštové schránky pre prijímanie pošty; …z rovnakých dôvodov majú právo menovať subjekt alebo subjekty zodpovedné za vydávanie poštových známok identifikujúcich krajinu pôvodu a subjekty zodpovedné za poskytovanie služieb doporučených zásielok používaných v priebehu súdnych a správnych konaní v súlade s ich vnútroštátnymi právnymi predpismi…“
5 Podľa článku 3 ods. 4 a 5 smernice 97/67, ktoré sa nachádzajú v kapitole 2 tejto smernice s názvom „Univerzálne služby“:
„4. Každý členský štát prijme opatrenia, ktorými zabezpečí, aby univerzálne služby zahŕňali minimálne nasledovné služby:
– vyberanie, triedenie, prepravu a distribúciu poštových zásielok do dvoch kilogramov,
– vyberanie, triedenie, prepravu a distribúciu poštových balíkov do desiatich kilogramov,
– služby spojené s doporučenými zásielkami a poistenými zásielkami.
5. Národné regulačné orgány môžu pri univerzálnych službách zvýšiť hmotnostný limit pre poštové balíky na akúkoľvek hmotnosť, ktorá nepresahuje 20 kilogramov, a taktiež môžu stanoviť osobitné postupy doručovania takýchto balíkov do domu.
Bez ohľadu na hmotnosť poštových balíkov pri univerzálnych službách, zriadených daným členským štátom, členské štáty zabezpečia, aby poštové balíky z iných členských štátov, ktoré vážia do 20 kilogramov, boli doručené v rámci ich územia.“
6 Kapitola 3 smernice 97/67, ktorá sa nazývala „Harmonizácia služieb, ktoré môžu byť vyhradené“, obsahuje články 7 a 8 tejto smernice.
7 Článok 7 ods. 1 a 2 uvedenej smernice znel takto:
„1. V rozsahu potrebnom na zabezpečenie spravovania [zachovania – neoficiálny preklad] univerzálnych služieb, medzi služby, ktoré môže každý členský štát vyhradiť pre poskytovateľa (poskytovateľov) univerzálnych služieb, patrí vyberanie, rozdeľovanie, preprava a doručovanie vnútroštátnej korešpondencie, či už ide o zrýchlené doručovanie, alebo nie, cena ktorých je menšia ako päťnásobok verejnej sadzby za korešpondenciu v prvej hmotnostnej triede najrýchlejšej štandardnej kategórie v prípade, že takáto kategória existuje, za predpokladu, že táto korešpondencia váži menej ako 350 gramov. V prípade poštových služieb poskytovaných zdarma nevidiacim a čiastočne vidiacim osobám, možno povoliť výnimky z hmotnosti a cenové obmedzenia.
2. V rozsahu potrebnom na zabezpečenie spravovania [zachovania – neoficiálny preklad] univerzálnych služieb, môžu byť medzinárodné zásielky a priama pošta naďalej vyhradené v rámci cenových a hmotnostných limitov uvedených v odseku 1.“
8 Článok 8 tej istej smernice stanovuje:
„Ustanovenia článku 7 nemajú vplyv na právo členských štátov organizovať umiestňovanie poštových schránok na verejnej ceste, vydávanie poštových známok a službu doporučených zásielok, používanú v priebehu súdneho alebo správneho konania v súlade s ich vnútroštátnymi právnymi predpismi.“
Smernica 2002/39
9 Smernica 2002/39 podstatne zmenila smernicu 97/67. Táto smernica pokračovala v liberalizácii trhu poštových služieb a vo svojich odôvodneniach 14 a 24 stanovila časový plán postupného kontrolovaného otvárania listového trhu hospodárskej súťaži a uvádza pravdepodobný dátum, rok 2009, na dokončenie vnútorného trhu poštových služieb.
10 Článok 7 ods. 1 a 2 smernice 97/67, zmenený smernicou 2002/39, znel takto:
„1. V rozsahu potrebnom na zabezpečenie poskytovania univerzálnej služby môžu členské štáty naďalej vyhradiť služby poskytovateľovi (poskytovateľom) univerzálnej služby. Tieto služby sa obmedzia na zber, triedenie, prepravu a doručenie vnútroštátnych listových zásielok a prichádzajúcich cezhraničných listových zásielok, či už ide o zrýchlené, alebo normálne doručenie, v rámci oboch nasledovných hmotnostných a cenových limitov. Hmotnostný limit je 100 gramov od 1. januára 2003 a 50 gramov od 1. januára 2006. Tieto hmotnostné limity sa neuplatňujú od 1. januára 2003, ak je cena rovná alebo väčšia než trojnásobok verejnej sadzby pre listovú zásielku prvej hmotnostnej triedy najrýchlejšej kategórie a od 1. januára 2006, ak je cena rovná alebo väčšia než dvaapolnásobok tejto sadzby.
V prípade bezplatnej poštovej služby pre nevidiace a čiastočne zrakovo postihnuté osoby, môžu byť povolené výnimky z hmotnostných a cenových obmedzení.
V miere nevyhnutnej na zabezpečenie poskytovania univerzálnej služby môžu byť adresné reklamné zásielky aj naďalej vyhradené v rámci rovnakých hmotnostných a cenových a limitov.
V rozsahu potrebnom na zabezpečenie poskytovania univerzálnej služby, napríklad keď boli niektoré sektory poštovej činnosti už liberalizované alebo z dôvodu špecifických charakteristík poštových služieb v členskom štáte, môžu byť naďalej odchádzajúce cezhraničné listové zásielky vyhradené v rámci rovnakých hmotnostných a cenových a limitov.
2. Výmena dokumentov nesmie byť vyhradená.“
Smernica 2008/6
11 Smernica 2008/6 opätovne podstatne zmenila smernicu 97/67 a dokončila proces liberalizácie vnútorného trhu poštových služieb.
12 Odôvodnenia 13, 16, 25, 26, 56 a 59 smernice 2008/6 uvádzajú:
„(13) Štúdia budúceho vývoja ukazuje, že vyhradená oblasť by už nemala predstavovať uprednostňovaný spôsob financovania univerzálnej služby. V tomto hodnotení sa zohľadňuje záujem Spoločenstva a jeho členských štátov na dokončení vnútorného trhu a jeho potenciál pre zaručenie rastu a zamestnanosti, ako aj zabezpečenie dostupnosti efektívnych služieb všeobecného hospodárskeho záujmu pre všetkých užívateľov. Z tohto dôvodu je vhodné, aby sa potvrdil konečný dátum dokončenia vnútorného trhu poštových služieb.
…
(16) Úplné otvorenie trhu pomôže zväčšiť celkovú veľkosť poštových trhov; prispeje aj k zachovaniu trvalo udržateľnej a kvalitnej zamestnanosti u poskytovateľov univerzálnej služby, ako aj k uľahčeniu tvorby nových pracovných príležitostí u ostatných prevádzkovateľov, nových účastníkov a v súvisiacich hospodárskych odvetviach. …
…
(25) Na základe uskutočnených štúdií a vzhľadom na uvoľnenie celého potenciálu vnútorného trhu poštových služieb je vhodné, aby sa ukončilo používanie vyhradenej oblasti a osobitných práv ako spôsobu zabezpečovania financovania univerzálnej služby.
(26) V niektorých členských štátoch môže byť naďalej potrebné vonkajšie financovanie čistých zostatkových nákladov na univerzálnu službu. Je preto vhodné explicitne objasniť dostupné alternatívy na zabezpečenie financovania univerzálnych služieb v rozsahu, ktorý je potrebný a náležite odôvodnený, pričom sa výber mechanizmov financovania, ktoré sa majú používať, ponechá na členské štáty. …Členské štáty môžu využívať iné spôsoby financovania, ktoré povoľuje právo Spoločenstva, ako je v prípade, že je to potrebné a nevyhnutné, rozhodnutie o tom, že zisky vzniknuté z iných činností poskytovateľa(‑ov) univerzálnej služby mimo rámca týchto univerzálnych služieb sa musí v plnej výške alebo čiastočne použiť na financovanie čistých nákladov na univerzálnu službu, pokiaľ je to v súlade so zmluvou [ES]. …
…
(56) Keďže ciele tejto smernice, a to dosiahnutie vnútorného trhu poštových služieb Spoločenstva, zabezpečenie spoločnej úrovne univerzálnych služieb pre všetkých užívateľov a stanovenie harmonizovaných zásad pre reguláciu poštových služieb, nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov, ale z dôvodov rozsahu a dôsledkov ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Spoločenstva, môže Spoločenstvo prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 [ES]. …
…
(59) Touto smernicou nie je dotknuté uplatňovanie pravidiel zmluvy [ES] o hospodárskej súťaži a o slobode poskytovania služieb. Pokiaľ mechanizmy na financovanie univerzálnej služby zahŕňajú pomoc poskytnutú členským štátom alebo zdroje poskytnuté prostredníctvom štátnej pomoci v akejkoľvek forme v zmysle článku 87 ods. 1 [ES], touto smernicou nie sú dotknuté povinnosti členských štátov dodržiavať pravidlá zmluvy [ES] o štátnej pomoci.“
13 Podľa článku 1 zmenenej smernice:
„Táto smernica ustanovuje spoločné pravidlá, ktoré sa týkajú:
– podmienok, ktoré upravujú poskytovanie poštových služieb,
– poskytovania univerzálnej poštovej služby v rámci Spoločenstva,
– financovania univerzálnych služieb za podmienok, ktoré zaručujú trvalé poskytovanie týchto služieb,
– tarifných zásad a prehľadnosti účtovníctva pri poskytovaní univerzálnej služby,
– stanovenia noriem kvality pre poskytovanie univerzálnej služby a vytvorenia systému zabezpečenia súladu s týmito normami,
– harmonizácie technických noriem,
– vytvorenia nezávislých národných regulačných orgánov.“
14 Článok 2 body 1 a 6 zmenenej smernice znie:
„Na účely tejto smernice platia nasledovné definície:
1. poštové služby: služby zahŕňajúce vyberanie, triedenie, prepravu a distribúciu poštových zásielok;
…
6. poštová zásielka: adresovaná zásielka v konečnej podobe, v ktorej ju prepravuje poskytovateľ poštových služieb. Okrem korešpondencií patria medzi zásielky napríklad aj knihy, katalógy, noviny, periodická tlač a poštové balíky obsahujúce tovar s komerčnou hodnotou alebo bez nej“.
15 Kapitola 3 zmenenej smernice má názov „Financovanie univerzálnych služieb“.
16 Článok 7 zmenenej smernice stanovuje:
„1. Členské štáty neudelia ani neponechajú v účinnosti výhradné alebo osobitné práva usadiť sa [zaviesť – neoficiálny preklad] a poskytovať poštové služby. Členské štáty môžu financovať poskytovanie univerzálnej služby v súlade s jedným alebo s viacerými zo spôsobov ustanovených v odsekoch 2, 3 a 4 alebo v súlade s akýmikoľvek inými spôsobmi zlučiteľnými so zmluvou [ES].
2. Členské štáty môžu zabezpečiť poskytovanie univerzálnych služieb obstarávaním týchto služieb v súlade s platnými pravidlami a predpismi o verejnom obstarávaní vrátane, ako sa ustanovuje v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby [(Ú. v. EÚ L 134, 2004, s. 114; Mim. vyd. 06/007, s. 132)], súťažného dialógu alebo rokovacieho konania s uverejnením alebo bez uverejnenia oznámenia o vyhlásení súťaže.
3. Ak členský štát stanoví, že povinnosti univerzálnej služby, ako sú ustanovené v tejto smernici, spôsobujú čisté náklady vypočítané s prihliadnutím na prílohu I a predstavujú neprimerané finančné zaťaženie pre poskytovateľa(‑ov) univerzálnych služieb, môže zaviesť:
a) mechanizmus na kompenzáciu dotknutého(‑ých) podniku(‑ov) z verejných finančných prostriedkov alebo
b) mechanizmus na spoločné znášanie čistých nákladov na plnenie povinností univerzálnej služby medzi poskytovateľmi služieb a/alebo užívateľmi.
4. Ak sa čisté náklady znášajú spoločne v súlade s odsekom 3 písm. b), môžu členské štáty zriadiť kompenzačný fond, ktorý sa môže financovať z poplatkov poskytovateľov služieb a/alebo užívateľov a ktorý na tento účel spravuje orgán nezávislý od príjemcu alebo príjemcov finančných prostriedkov. Členské štáty môžu udeľovanie povolení poskytovateľom služieb podľa článku 9 ods. 2 podmieniť povinnosťou finančne prispievať do tohto fondu alebo plniť povinnosti univerzálnej služby. Týmto spôsobom sa môžu financovať povinnosti univerzálnej služby poskytovateľa(‑ov) univerzálnej služby v zmysle článku 3.
5. Členské štáty zabezpečia, aby sa pri zriaďovaní kompenzačného fondu a pri stanovení výšky finančných príspevkov uvedených v odsekoch 3 a 4 dodržiavali zásady transparentnosti, nediskriminácie a proporcionality. Rozhodnutia prijaté v súlade s odsekmi 3 a 4 sa zakladajú na objektívnych a overiteľných kritériách a uverejňujú sa.“
Poľské právo
17 Podľa článku 165 ods. 2 ustawa – Kodeks postępowania cywilnego (zákon – Občiansky súdny poriadok) zo 17. novembra 1964 (Dz. U. č. 43, položka 296) v znení uplatniteľnom na konanie vo veci samej (ďalej len „kpc“):
„Podanie procesnej písomnosti na poľskom poštovom úrade poskytovateľa určeného v zmysle [ustawa – Prawo pocztowe [(poštový zákon) z 23. novembra 2012 (Dz. U. z roku 2012, položka 1529)] alebo na poštovom úrade poskytovateľa univerzálnych poštových služieb v inom členskom štáte Európskej únie treba považovať za rovnocenné s jeho podaním na súde.“
18 Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že podľa článku 3 bodu 13 poštového zákona „určeným poskytovateľom“ je poštový poskytovateľ, ktorý je „povinný“ zabezpečiť poskytovanie univerzálnej poštovej služby. Ostatní poskytovatelia sú „oprávnení“ vykonávať poštovú činnosť v oblasti, ktorú si zvolia, ale nemajú z tohto hľadiska žiadne povinnosti.
19 Rozhodnutím Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej (predseda Úradu pre elektronickú komunikáciu, Poľsko) z 30. júna 2015 získala Poczta Polska S.A. podľa poštového zákona postavenie určeného poskytovateľa univerzálnej poštovej služby na dobu desiatich rokov.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
20 Pán M. Pawlak, poľnohospodársky pracovník, utrpel pracovný úraz, za ktorý požadoval náhradu škody od Kasa Rolniczego Ubezpieczenia Społecznego (Fond pre sociálne zabezpečenie v poľnohospodárstve, Poľsko). Keďže pán Pawlak nebol spokojný s rozhodnutím predsedu KRUS doručeným ako odpoveď na jeho žiadosť, podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Sąd Rejonowy w Poznań‑Grundwald (Okresný súd Poznaň‑Grunwald, Poľsko), ktorý žalobe vyhovel.
21 Predseda KRUS sa proti rozsudku tohto súdu odvolal na Sąd Okręgowy w Poznaniu (Krajský súd Poznaň, Poľsko), ktorý odvolanie zamietol ako neprípustné z dôvodu, že bolo tomuto súdu doručené 22. júna 2016, zatiaľ čo lehota stanovená na podanie tohto odvolania uplynula 20. júna 2016.
22 Sąd Okręgowy w Poznaniu (Krajský súd Poznaň) rozhodol, že nie je relevantná skutočnosť, že na pečiatke poštovej zásielky, podanej u iného poskytovateľa, než je určený poskytovateľ, je uvedený dátum 20. jún 2016, ktorý je posledným dňom lehoty na podanie odvolania, pretože článok 165 ods. 2 kpc považuje za rovnocenné s podaním procesnej písomnosti na príslušnom súde iba podanie takejto procesnej písomnosti u určeného poskytovateľa, a to aj v podobe podania obyčajnej zásielky.
23 Predseda KRUS podal proti rozsudku vydanému Sąd Okręgowy w Poznaniu (Krajský súd Poznaň) opravný prostriedok (poľsky „zażalenie“) na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko). Tvrdí, že krajský súd porušil článok 165 ods. 2 kpc a uvádza, že odvolanie, ktoré na daný súd podal, bolo podané v stanovenej lehote na poštovom úrade poštového poskytovateľa.
24 Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) uvádza, že jeho judikatúra týkajúca sa článku 165 ods. 2 kpc nie je jednoznačná a že toto ustanovenie vyvoláva pochybnosti, pokiaľ ide o jeho zlučiteľnosť s právom Únie.
25 Vnútroštátny súd v tejto súvislosti poukazuje na rozdiel medzi dvoma protichodnými stanoviskami súdov týkajúcimi sa právnych účinkov podania procesnej písomnosti na poľskom poštovom úrade iného poštového poskytovateľa, ako je určený poskytovateľ. Podľa prevládajúceho názoru procesná písomnosť podaná za týchto podmienok sa považuje za písomnosť podanú oneskorene, pokiaľ bola doručená príslušnému súdu až po uplynutí zákonnej lehoty, v rámci ktorej má byť procesná písomnosť podaná. Podľa menšinového názoru podanie procesnej písomnosti v zákonnej lehote na poľský poštový úrad je rovnocenné s podaním na príslušný súd, či už ide o poštový úrad určeného poskytovateľa alebo poštový úrad akéhokoľvek iného poštového poskytovateľa.
26 Vnútroštátny súd sa domnieva, že prvý súdny názor nezohľadňuje pri výklade článku 165 ods. 2 kpc kontext práva Únie, pričom sa implicitne domnieva, že obsah tohto ustanovenia nespadá do pôsobnosti smernice 97/67. Podľa tohto súdu sa naopak druhý súdny názor opiera o výklad tohto ustanovenia v súlade s právom Únie. Zdôrazňuje však, že v jeho rozhodnutiach, ktoré sa riadili týmto druhým názorom, sa nenachádza žiadne odôvodnenie týkajúce sa rozsahu pôsobnosti článku 7 ods. 1 prvej vety zmenenej smernice alebo o spôsobe prispôsobenia uplatnenia článku 165 ods. 2 kpc v súlade s právom Únie.
27 Za týchto podmienok Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 7 ods. 1 prvá veta [zmenenej smernice] v spojení s článkom 8 [zmenenej] smernice vykladať v tom zmysle, že taká úprava vnútroštátneho procesného práva ako v článku 165 ods. 2 [kpc], podľa ktorej treba iba podanie procesnej písomnosti na poštovom úrade určeného poskytovateľa, teda poskytovateľa povinného poskytovať univerzálnu službu, považovať za rovnocenné s podaním tejto písomnosti na súde, nie však podanie procesnej písomnosti na vnútroštátnom poštovom úrade iného poskytovateľa univerzálnej poštovej služby, v prípade ktorého nejde o určeného poskytovateľa, predstavuje osobitné právo?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku: Má sa článok 7 ods. 1 prvá veta [zmenenej] smernice v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ vykladať v tom zmysle, že výhody, ktoré pre určeného poskytovateľa vyplývajú z toho, že mu v rozpore s článkom 7 ods. 1 prvou vetou [zmenenej] smernice bolo priznané osobitné právo, treba rozšíriť na ostatných poskytovateľov poštových služieb, v dôsledku čoho sa odovzdanie procesnej písomnosti na vnútroštátnom poštovom úrade iného poskytovateľa univerzálnych poštových služieb, v prípade ktorého nejde o určeného poskytovateľa, považuje za rovnocenné s podaním písomnosti na súde, a to s použitím zásad, ktoré zodpovedajú zásadám vyplývajúcim z [rozsudku z 21. júna 2007, Jonkman a i. (C‑231/06 až C‑233/06, EU:C:2007:373)]?
3. V prípade kladnej odpovede na druhú otázku: Treba článok 7 ods. 1 prvú vetu [zmenenej] smernice v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ vykladať v tom zmysle, že účastník konania, ktorý reprezentuje členský štát, sa môže dovolávať nezlučiteľnosti vnútroštátneho ustanovenia, ako je článok 165 ods. 2 kpc, s článkom 7 ods. 1 prvou vetou [zmenenej] smernice?“
O prejudiciálnych otázkach
Úvodné pripomienky
28 Poľská vláda tvrdí, že také ustanovenie, akým je článok 165 ods. 2 kpc, nespadá do pôsobnosti zmenenej smernice, ale patrí do pôsobnosti právnych predpisov procesného práva, ktorých harmonizácia nie je cieľom tejto smernice. V tejto súvislosti uvádza, že smernica 97/67 bola prijatá na základe článku 95 ES, ktorý predstavuje právny základ pre aproximáciu vnútroštátnych právnych úprav slúžiacich na zabezpečenie fungovania vnútorného trhu, zatiaľ čo právnym základom pre harmonizáciu noriem občianskeho práva procesného je článok 65 ES (teraz článok 81 ZFEÚ).
29 Táto vláda okrem toho spresňuje, že článok 1 zmenenej smernice v súvislosti s jej pôsobnosťou vymenováva oblasti, pre ktoré zmenená smernica zavádza spoločné pravidlá, medzi ktorými sa nenachádza občianske súdne konanie.
30 V tejto súvislosti treba spresniť, že smernica 2008/6, rovnako ako smernica 97/67, ktorú zmenila, bola prijatá na základe článkov Zmluvy ES, po zmenách teraz články 53, 62 a 114 ZFEÚ, ktorých cieľom je zveriť normotvorcovi Únie osobitnú právomoc na prijímanie opatrení určených na zlepšenie fungovania vnútorného trhu (rozsudok z 5. októbra 2000, Nemecko/Parlament a Rada, C‑376/98, EU:C:2000:544, bod 87).
31 Poslednou zmenou smernice 97/67 zavedenou smernicou 2008/6 normotvorca Spoločenstva mal podľa odôvodnení 13 a 16 smernice 2008/6 v úmysle dokončiť proces liberalizácie trhu poštových služieb a potvrdiť konečný dátum dokončenia vnútorného trhu poštových služieb, nielen formou odstránenia posledných prekážok úplného otvorenia tohto trhu pre niektorých poskytovateľov univerzálnej služby, ale aj všetkých ostatných prekážok poskytovania poštových služieb [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2016, DHL Express (Austria), C‑2/15, EU:C:2016:880, bod 26]. Podľa odôvodnenia 56 smernice 2008/6 normotvorca Spoločenstva chcel zároveň zabezpečiť spoločnú úroveň univerzálnych služieb pre všetkých užívateľov a stanoviť harmonizované zásady pre reguláciu poštových služieb.
32 Zo skutočnosti, že článok 1 zmenenej smernice neodkazuje na občianskoprávne konanie, nemožno vyvodiť záver, že táto smernica nemôže mať vplyv na iné oblasti spadajúce do vnútroštátneho práva. Odlišný výklad, ktorý navrhuje poľská vláda, by ohrozil uskutočnenie cieľa sledovaného zmenenou smernicou, a to dokončenie vnútorného trhu poštových služieb. Táto smernica totiž umožňuje členským štátom, aby zachovali opatrenia, ktoré by svojimi účinkami mohli byť na tomto trhu prekážkami hospodárskej súťaže.
33 Navyše článok 8 zmenenej smernice odkazuje na službu doporučených zásielok používanú v priebehu súdneho konania.
34 V dôsledku toho treba zamietnuť argument poľskej vlády, podľa ktorého taká norma vnútroštátneho občianskoprávneho konania, akou je článok 165 ods. 2 kpc, nespadá do pôsobnosti zmenenej smernice z hľadiska jej cieľa a bez ohľadu na vplyv takejto normy na oblasti, ktoré táto smernica harmonizuje.
O prvej otázke
35 Prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 ods. 1 prvá veta zmenenej smernice v spojení s článkom 8 tejto smernice vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej norme, o akú ide vo veci samej, ktorá považuje len podanie procesnej písomnosti na poštovom úrade určeného poskytovateľa povereného poskytovaním univerzálnej poštovej služby za rovnocenné s podaním takejto procesnej písomnosti na príslušnom súde.
36 Na účely odpovede na túto otázku treba postupne vyložiť tieto dve ustanovenia.
O výklade článku 7 ods. 1 prvej vety zmenenej smernice
37 Treba pripomenúť, že článok 7 ods. 1 prvá veta zmenenej smernice zakazuje členským štátom udeliť alebo ponechať v účinnosti výhradné alebo osobitné práva zaviesť a poskytovať poštové služby.
38 Zo znenia tohto ustanovenia vymedzujúceho rozsah v ňom stanoveného zákazu, ktorý sa vzťahuje na práva „[zaviesť] a poskytovať poštové služby“, vyplýva, že udelenie alebo zachovanie výhradného alebo osobitného práva je zakázané, pokiaľ sa toto právo týka poštových služieb.
39 Pojem „poštové služby“ je definovaný v článku 2 bode 1 zmenenej smernice a vzťahuje sa na služby zahŕňajúce vyberanie, triedenie, prepravu a distribúciu poštových zásielok. Pojem poštová zásielka je definovaný v článku 2 bode 6 zmenenej smernice a označuje adresovanú zásielku v konečnej podobe, v ktorej ju prepravuje poskytovateľ poštových služieb, a patria sem okrem korešpondencií napríklad aj knihy, katalógy, noviny, periodická tlač a poštové balíky obsahujúce tovar s komerčnou hodnotou alebo bez nej.
40 Je potrebné domnievať sa, že zaslanie poštou procesných písomností súdom jednoznačne predstavuje poštovú zásielku v zmysle článku 2 bodu 6 zmenenej smernice, a preto služba spojená s ich zaslaním spadá pod pojem „poštové služby“ v zmysle článku 2 bodu 1 tejto smernice. Túto úvahu potvrdzuje výslovný odkaz na túto službu v článku 8 uvedenej smernice a v odôvodnení 20 smernice 97/67, ktoré uvádzajú službu doporučených zásielok používanú v priebehu súdneho konania. Z toho vyplýva, že priznanie výhradného alebo osobitného práva vzťahujúceho sa na službu zaslania procesných písomností súdom poštou spadá pod zákaz stanovený v článku 7 ods. 1 zmenenej smernice.
41 V súvislosti s výrazom „výhradné alebo osobitné práva“ uvedeným v tomto článku 7 ods. 1 treba konštatovať, že ani toto ustanovenie, ani žiadne iné ustanovenie zmenenej smernice neobsahuje definíciu tohto výrazu.
42 Tento výraz sa však zhoduje s rovnakým výrazom použitým v článku 106 ods. 1 ZFEÚ, ktorý stanovuje, že „v prípade verejnoprávnych podnikov a podnikov, ktorým členské štáty priznávajú osobitné alebo výlučné práva, tieto štáty neustanovia ani neponechajú v účinnosti opatrenia, ktoré sú v rozpore s pravidlami zmlúv, najmä s pravidlami uvedeným v článkoch 18 a 101 až 109“.
43 Podľa judikatúry Súdneho dvora štátne opatrenie sa môže považovať za priznávajúce osobitné alebo výlučné právo v zmysle článku 106 ods. 1 ZFEÚ, ak udeľuje ochranu obmedzenému počtu podnikov a ak je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť spôsobilosť ostatných podnikov vykonávať predmetnú hospodársku činnosť na tom istom území za podmienok, ktoré sú v podstate rovnocenné (rozsudok z 12. decembra 2013, SOA Nazionale Costruttori, C‑327/12, EU:C:2013:827, bod 41 a citovaná judikatúra).
44 Treba pripomenúť, že článok 106 ods. 1 ZFEÚ, ktorý nemá samostatný rozsah, bráni pomocou odkazu na iné články Zmluvy FEÚ tomu, aby najmä s ohľadom na podniky, ktorým členské štáty priznávajú osobitné alebo výlučné práva, prijímali a ponechávali v platnosti vnútroštátnu právnu úpravu odporujúcu článkom 49 a 56 ZFEÚ, ako aj pravidlám hospodárskej súťaže stanoveným v Zmluve FEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. decembra 2007, United Pan‑Europe Communications Belgium a i., C‑250/06, EU:C:2007:783, body 14, 15 a 17, ako aj citovaná judikatúra, a zo 17. júla 2008, ASM Brescia, C‑347/06, EU:C:2008:416, bod 61).
45 Preto ciele článku 106 ods. 1 ZFEÚ a ciele sledované smernicou 2008/6, citované v bode 31 tohto rozsudku, a konkrétne ciele spočívajúce v tom, že poštový sektor plniaci povinnosti v oblasti verejnej služby podlieha pravidlám hospodárskej súťaže uvedeným v Zmluve FEÚ, a ciele spočívajúce v odstránení prekážok realizácie vnútorného trhu poštových služieb sa vo veľkej miere prekrývajú. Z tohto dôvodu možno definíciu pojmu „výhradné alebo osobitné právo“ v zmysle judikatúry Súdneho dvora citovanej v bode 43 tohto rozsudku uplatniť aj na špecifický kontext smernice 97/67.
46 Je pravda, že článok 106 ods. 1 ZFEÚ sám osebe nezakazuje priznanie alebo zachovanie výhradného alebo osobitného práva podniku, ale vyžaduje, aby takéto priznanie alebo takéto zachovanie spĺňalo požiadavky iných hmotných ustanovení Zmluvy FEÚ, zatiaľ čo článok 7 ods. 1 prvá veta zmenenej smernice zakazuje udeliť alebo ponechať v účinnosti výhradné alebo osobitné právo podniku na účely zavedenia alebo poskytovania poštových služieb.
47 Takýto rozdiel v dôsledkoch súvisiacich s konštatovaním existencie výhradného alebo osobitného práva podľa týchto dvoch ustanovení však nebráni preneseniu definície pojmu „výhradné alebo osobitné právo“ v zmysle judikatúry Súdneho dvora citovanej v bode 43 tohto rozsudku na kontext zmenenej smernice. Ako správne spresnila Európska komisia na pojednávaní, tento rozdiel vedie len k tomu, že v prípade výhradného alebo osobitného práva udeleného členským štátom podniku dodržanie článku 7 ods. 1 zmenenej smernice bude preskúmavané nezávisle od preskúmania dodržania článku 106 ods. 1 ZFEÚ. Tento záver vyplýva aj z odôvodnenia 59 smernice 2008/6, v ktorom sa uvádza, že touto smernicou nie je dotknuté uplatňovanie pravidiel Zmluvy o hospodárskej súťaži a o slobode poskytovania služieb.
48 Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti zákazu udelenia alebo ponechania v účinnosti výhradných alebo osobitných práv stanovených v článku 7 ods. 1 prvej vete zmenenej smernice, zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že tento zákaz je v zásade všeobecný.
49 To potvrdzuje aj cieľ a história vzniku článku 7 zmenenej smernice. Podľa druhej vety odseku 1 tohto článku členské štáty môžu financovať poskytovanie univerzálnych služieb v súlade s jedným alebo s viacerými zo spôsobov stanovených v odsekoch 2 až 4 tohto článku alebo v súlade s akýmikoľvek inými spôsobmi zlučiteľnými so Zmluvou.
50 V tejto súvislosti z odôvodnení 25 a 26 smernice 2008/6 vyplýva, že článkom 7 zmenenej smernice mal normotvorca Spoločenstva v úmysle ukončiť používanie vyhradenej oblasti a osobitných práv ako spôsobu zabezpečovania financovania univerzálnej služby a chcel členským štátom umožniť využívať iné spôsoby externého financovania univerzálnej služby, ktoré menej zasahujú do hospodárskej súťaže.
51 Z článku 7 smernice 97/67, zmenenej smernicou 2002/39, a z odôvodnenia 16 smernice 97/67 totiž vyplýva, že v rozsahu potrebnom na zabezpečenie poskytovania univerzálnej služby za finančne vyrovnaných podmienok môžu členské štáty poskytovateľovi (poskytovateľom) univerzálnej služby vyhradiť rôzne služby, rozsah ktorých je vymedzený v uvedenom článku 7. Naproti tomu takúto možnosť smernica 2002/39 nestanovuje u služieb, ktoré nie sú podľa uvedeného článku 7 vyhradenými službami bez ohľadu na to, či spadajú alebo nespadajú do univerzálnej služby.
52 Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že členské štáty nemajú právo ľubovoľne rozširovať okruh služieb vyhradených poskytovateľom univerzálnej poštovej služby podľa článku 7 smernice 97/67, zmenenej smernicou 2002/39, keďže takéto rozšírenie by bolo v rozpore s cieľom zmenenej smernice 97/67, ktorým je zabezpečenie postupnej a kontrolovanej liberalizácie poštového sektora (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2007, Asociación Profesional de Empresas de Reparto y Manipulado de Correspondencia, C‑220/06, EU:C:2007:815, bod 67 a citovaná judikatúra).
53 Smernicou 2008/6 normotvorca Spoločenstva zaviedol súčasné znenie článku 7 ods. 1 zmenenej smernice bez vrátenia sa k liberalizácii dosiahnutej v nevyhradenom sektore. Z toho vyplýva, že v dôsledku tejto zmeny uvedeného článku 7 ods. 1 vyhradenie poštovej služby, bez ohľadu na to, či spadá alebo nespadá pod univerzálnu službu, poskytovateľovi alebo poskytovateľom univerzálnej služby, predstavuje zo strany členského štátu zakázaný spôsob zabezpečenia financovania univerzálnej služby.
54 Z tohto dôvodu je s výhradou výnimky uvedenej v článku 8 zmenenej smernice udelenie alebo ponechanie v účinnosti výhradných alebo osobitných práv zaviesť a poskytovať poštové služby v zmysle článku 7 ods. 1 prvej vety zmenenej smernice zakázané.
55 Z tohto hľadiska, na rozdiel od tvrdenia poľskej vlády na pojednávaní, na účely uplatnenia tohto zákazu nie je potrebné rozlišovať podľa toho, či výhradné alebo osobitné právo zaviesť a poskytovať poštové služby sa poskytovateľovi univerzálnej služby priznalo v súlade alebo v rozpore so zásadami objektivity, proporcionality, zákazu diskriminácie a transparentnosti.
56 Takýto výklad sa totiž nielenže nezakladá na žiadnom znení smernice 2008/6, ale navyše, ak by sme sa takýmto výkladom riadili, viedol by k obmedzeniu rozsahu zákazu stanoveného v článku 7 ods. 1 prvej vete zmenenej smernice, a preto by ohrozil dosiahnutie cieľa sledovaného touto smernicou, ktorý spočíva v dokončení vnútorného trhu poštových služieb.
57 V prejednávanom prípade z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa článku 165 ods. 2 kpc sa podanie procesnej písomnosti na poľskom poštovom úrade poskytovateľa, určeného v zmysle poštového zákona, alebo na poštovom úrade poskytovateľa univerzálnej služby v inom členskom štáte považuje za rovnocenné s podaním tejto písomnosti na príslušnom súde.
58 Vzhľadom na úvahy uvedené v bode 40 tohto rozsudku takáto vnútroštátna právna norma sa vzhľadom na to, že sa vzťahuje na službu zasielania procesných písomností súdom prostredníctvom pošty, má považovať za normu upravujúcu poskytovanie poštových služieb v zmysle článku 7 ods. 1 prvej vety zmenenej smernice v spojení s článkom 2 bodmi 1 a 6 tejto smernice.
59 V súvislosti s otázkou, či na základe takej vnútroštátnej právnej normy, o akú ide vo veci samej, dotknutý členský štát udeľuje „výhradné alebo osobitné práva“ zaviesť poštové služby, je po prvé nesporné, že toto ustanovenie, ktoré je v návrhu na začatie prejudiciálneho konania charakterizované ako zákonné ustanovenie, je legislatívnym opatrením v zmysle judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 106 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 1991, GB‑Inno‑BM, C‑18/88, EU:C:1991:474, bod 20).
60 Po druhé, v súvislosti s otázkou, či takéto legislatívne opatrenie poskytuje ochranu obmedzenému počtu podnikov v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 12. decembra 2013, SOA Nazionale Costruttori (C‑327/12, EU:C:2013:827, bod 41), vnútroštátny súd spresňuje, že len poskytovateľ určený v zmysle poštového zákona môže využiť na zabezpečenie univerzálnej služby výhodu vyplývajúcu z normy obsiahnutej v článku 165 ods. 2 kpc, ktorá spája zaslanie procesnej písomnosti súdu prostredníctvom tohto operátora alebo tohto poskytovateľa s priaznivým právnym účinkom.
61 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že podľa článku 165 ods. 2 kpc sa zákonné lehoty na podanie procesných písomností na súdy považujú za dodržané v prípade podania procesnej písomnosti na poštovom úrade určeného poskytovateľa alebo poskytovateľa stanoveného v tomto ustanovení, v týchto zákonných lehotách. Naproti tomu v prípade, že sa takáto zásielka podá u iného poskytovateľa poštových služieb, musí byť daná zásielka doručená súdu poskytovateľom služby pred uplynutím zákonnej lehoty, aby sa mohla považovať za zásielku podanú v tejto lehote.
62 Zdá sa teda, že taká vnútroštátna právna norma, akou je článok 165 ods. 2 kpc, priznáva výhodu obmedzenému počtu podnikov, keďže určenému poskytovateľovi alebo poskytovateľovi zabezpečujúcemu univerzálnu službu v inom členskom štáte vyhradzuje právo poskytovať službu zasielania procesných písomností súdom, ako aj privilégium spočívajúce v tom, že sa procesná písomnosť podaná u tohto poskytovateľa alebo tohto iného poskytovateľa považuje za písomnosť podanú na súd.
63 Po tretie, pokiaľ ide o otázku, či takáto norma môže podstatne ovplyvniť schopnosť iných podnikov vykonávať predmetnú hospodársku činnosť na tom istom území za podmienok, ktoré sú v podstate rovnocenné v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 12. decembra 2013, SOA Nazionale Costruttori (C‑327/12, EU:C:2013:827, bod 41), treba s ohľadom na informácie uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania uviesť, že v prejednávanej veci ide o takýto prípad.
64 Poskytovateľ poštových služieb, ktorý nie je jedným z poskytovateľov uvedených v článku 165 ods. 2 kpc, totiž nemôže poskytovať službu zasielania procesných písomností súdom s využitím privilégia, na základe ktorého sa tieto procesné písomnosti považujú za podané na príslušných súdoch, na rozdiel od procesných písomností podaných u určeného poskytovateľa alebo iného poskytovateľa uvedeného v tomto ustanovení, čo má za následok vyňatie uvedenej služby zo slobodnej hospodárskej súťaže na vnútornom trhu poštových služieb.
65 V dôsledku toho, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, taká vnútroštátna právna norma, o akú ide vo veci samej, udeľuje výhradné alebo osobitné právo zaviesť a poskytovať poštové služby v zmysle článku 7 ods. 1 prvej vety zmenenej smernice.
O výklade článku 8 zmenenej smernice
66 Podľa článku 8 zmenenej smernice ustanovenia článku 7 tejto smernice nemajú vplyv na právo členských štátov organizovať umiestňovanie poštových schránok na verejnej ceste, vydávanie poštových známok a službu doporučených zásielok používanú v priebehu súdneho alebo správneho konania v súlade s ich vnútroštátnymi právnymi predpismi.
67 Článok 8 zmenenej smernice sa má z hľadiska jeho znenia a jeho kontextu vykladať striktne, pokiaľ ide o výnimku zo všeobecného pravidla obsiahnutú v článku 7 tejto smernice, ktorá odteraz stanovuje zrušenie výhradných a osobitných práv s cieľom dokončiť vnútorný trh poštových služieb, ktorý je hlavným cieľom sledovaným smernicou 2008/6.
68 Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že znenie článku 8 zmenenej smernice odkazuje na právo organizovať službu zásielok používanú v priebehu súdneho konania len v súvislosti s „doporučenými zásielkami“, nemožno výnimku stanovenú v tomto článku vykladať extenzívne s cieľom uplatniť ju aj na službu bežných zásielok používanú v priebehu súdneho konania.
69 V prejednávanom prípade článok 165 ods. 2 kpc na účely poskytnutia stanovenej výhody nerozlišuje, či bola procesná písomnosť zaslaná súdu bežnou zásielkou a doporučenou zásielkou. Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 67 a 68 tohto rozsudku takáto vnútroštátna právna norma môže spadať do pôsobnosti článku 8 zmenenej smernice len v rozsahu, v akom sa týka služby zaslania procesných písomností súdom doporučeným listom.
70 V súvislosti s výnimkou stanovenou v článku 8 zmenenej smernice sa vnútroštátny súd, ako aj Komisia domnievajú, že tento článok, ktorý treba vykladať striktne, neoprávňuje členské štáty k tomu, aby túto službu vyhradili len jednému poskytovateľovi, ani ich neoprávňuje zaviesť také privilégium, aké je zakotvené v spornej vnútroštátnej norme, ale sa obmedzuje na možnosť členských štátov stanoviť účastníkom konania povinnosť zaslať procesné písomnosti súdu doporučeným listom.
71 V tejto súvislosti treba spresniť, že podľa informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktoré neodporujú iným informáciám uvedeným v spise, článok 165 ods. 2 kpc zavádza výhodu v prospech poskytovateľa pôsobiaceho na konkurenčnom trhu, ktorú iní poskytovatelia nemajú, a tým sa podanie procesných písomností u uvedeného poskytovateľa považuje za rovnocenné s podaním na súde, a v dôsledku toho procesná lehota môže byť dodržaná, aj keď takáto písomnosť je tomuto súdu doručená po uplynutí tejto lehoty. Z toho vyplýva, že v prejednávanom prípade je podstatnou otázkou, či sa členský štát pri zavedení alebo zachovaní takej výhody, aká vyplýva z vnútroštátnej právnej normy dotknutej vo veci samej, môže oprieť o článok 8 zmenenej smernice.
72 Pokiaľ ide o cieľ článku 8 zmenenej smernice, daný cieľ je uvedený v odôvodnení 20 smernice 97/67, podľa ktorého „na účely verejného poriadku a verejnej bezpečnosti môžu mať členské štáty oprávnený záujem na tom, aby jednému alebo viacerým nimi určeným subjektom bolo priznané právo umiestniť… poštové schránky…; …z rovnakých dôvodov majú právo menovať subjekt alebo subjekty zodpovedné za vydávanie poštových známok… a subjekty zodpovedné za poskytovanie služieb doporučených zásielok používaných v priebehu súdnych a správnych konaní v súlade s ich vnútroštátnymi právnymi predpismi“. Z toho vyplýva, že uvedený článok 8, ktorý napriek následným zmenám smernice 97/67 zostal nezmenený, sa má vykladať v tom zmysle, že jeho účelom je umožniť členským štátom v súvislosti so službou doporučených zásielok používanou v priebehu súdneho konania odchýliť sa od všeobecného pravidla stanoveného v článku 7 zmenenej smernice z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti a v prípade, že majú oprávnený záujem.
73 Za týchto podmienok sa má článok 8 zmenenej smernice v spojení s odôvodnením 20 smernice 97/67 vykladať v tom zmysle, že na uplatnenie výnimky stanovenej v tomto článku členský štát musí odôvodniť verejný záujem.
74 Takýto výklad potvrdzujú ciele sledované právnou úpravou, ktorej súčasťou je uvedený článok 8. Ako totiž vyplýva z odôvodnení 25 a 56 smernice 2008/6, jeho cieľom je realizovať vnútorný trh poštových služieb, ako aj ukončiť používanie vyhradenej oblasti a osobitných práv ako spôsobu zabezpečovania financovania univerzálnej služby. Umožnenie členskému štátu, aby udelil výhradné alebo osobitné právo na liberalizovanom trhu bez akéhokoľvek objektívneho dôvodu, by bolo v rozpore s takýmito cieľmi.
75 Komisia v súvislosti s článkom 165 ods. 2 kpc uviedla, že ani návrh na začatie prejudiciálneho konania, ani písomnosti poľskej vlády neuvádzajú objektívne odôvodnenie poskytnutia udelenej výhody.
76 V tejto súvislosti poľská vláda na pojednávaní pred Súdnym dvorom spresnila, že v Poľsku je územné pokrytie služby doporučených zásielok ponúkané rôznymi poskytovateľmi veľmi nesúrodé a existuje záujem na tom, aby sa všetkým zásielkam procesných písomností adresovaných súdom poskytla rovnaká úroveň ochrany, pokiaľ ide bezpečnosť zásielok a lehoty, v ktorých tieto zásielky majú byť doručené súdom. Práve z tohto dôvodu sa poskytovateľovi, ktorý je poverený poskytovaním univerzálnej služby a pôsobí na celom území štátu, priznala sporná výhoda.
77 V prejednávanom prípade treba konštatovať, že podľa informácií, ktoré sú Súdnemu dvoru známe, iní poskytovatelia sú podľa poľskej právnej úpravy takisto oprávnení zasielať procesné písomnosti adresované súdom, a preto sa považujú za subjekty, ktoré majú na tento účel vhodné organizačné a personálne prostriedky. Okrem toho z vysvetlení tejto vlády nie je jasné, v čom môže rozdiel v procesných lehotách v závislosti od poskytovateľa podporiť právnu istotu a riadny výkon spravodlivosti, ku ktorým majú tieto lehoty prispieť. V prípade, o aký ide vo veci samej, v ktorom prípustnosť opravného prostriedku závisí od vybraného poskytovateľa, úvahy založené na právnej istote a riadnom výkone spravodlivosti zrejme bránia takémuto rozlišovaniu procesných lehôt. Za týchto podmienok sa nezdá, že by sporná právna úprava pripustením rôznych lehôt v závislosti od poskytovateľa vybraného spomedzi poskytovateľov, ktorí si navzájom konkurujú a pôsobia na rovnakom trhu, skutočne zodpovedala snahe o dosiahnutie cieľa verejného poriadku, čo musí overiť vnútroštátny súd.
78 Vzhľadom na tieto skutočnosti sa zdá, že článok 8 zmenenej smernice nemožno vykladať v tom zmysle, že povoľuje ponechať v platnosti takú vnútroštátnu právnu normu, o akú ide vo veci samej.
79 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 7 ods. 1 prvá veta zmenenej smernice v spojení s článkom 8 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej norme, ktorá považuje len podanie procesnej písomnosti na poštovom úrade jediného určeného poskytovateľa povereného poskytovaním univerzálnej poštovej služby za rovnocenné s podaním takejto procesnej písomnosti na príslušnom súde, a to bez objektívneho odôvodnenia založeného na dôvodoch verejného poriadku a verejnej bezpečnosti.
O druhej a tretej otázke
80 Svojou druhou a treťou otázkou, ktoré treba skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 ods. 1 prvá veta zmenenej smernice v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ vykladať v tom zmysle, že výhoda poskytnutá podľa takej vnútroštátnej právnej normy, o akú ide vo veci samej, v prospech určeného poskytovateľa na zabezpečenie univerzálnej služby, ak by sa preukázalo, že bola priznaná v rozpore s uvedeným článkom 7 ods. 1 prvou vetou, má byť rozšírená na ďalších poštových poskytovateľov s cieľom zabrániť akejkoľvek diskriminácii. Súd sa zároveň pýta, či subjekt reprezentujúci členský štát sa môže odvolávať na priamy účinok článku 7 ods. 1 prvej vety v spore s jednotlivcom.
81 Vnútroštátny súd sa predovšetkým pýta na dôsledky spojené vo veci samej s prípadnou nezlučiteľnosťou článku 165 ods. 2 kpc so zmenenou smernicou.
82 V prvom rade treba uviesť, že podľa vnútroštátneho súdu výklad, podľa ktorého článok 165 ods. 2 kpc je v súlade s článkom 7 ods. 1 prvou vetou zmenenej smernice, je výkladom contra legem. Navyše takýto výklad by vyžadoval odklon od účinkov doslovného výkladu vnútroštátneho ustanovenia, čo by predstavovalo značne diskutabilnú praktiku, pokiaľ ide o procesnú normu.
83 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý uplatňuje vnútroštátne právo, je povinný v čo najväčšej možnej miere vykladať toto právo v zmysle znenia a účelu predmetnej smernice, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a teda konať v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ. Požiadavka konformného výkladu vnútroštátneho práva je obsiahnutá v systéme Zmluvy, keďže vnútroštátnemu súdu umožňuje v rámci jeho právomocí zaistiť úplnú účinnosť práva Únie, keď rozhoduje o spore, ktorý mu bol predložený (rozsudok z 19. januára 2010, Kücükdeveci, C‑555/07, EU:C:2010:21, bod 48 a citovaná judikatúra).
84 Treba zároveň uviesť, že prináleží vnútroštátnym súdom, pričom sa musia zohľadniť všetky pravidlá vnútroštátneho práva a uplatniť výkladové metódy uznávané týmto právom, aby rozhodol, či a v akom rozsahu vnútroštátne ustanovenie možno vykladať v súlade s predmetnou smernicou bez toho, aby sa vykonal výklad tohto vnútroštátneho ustanovenia, ktorý by bol contra legem (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. januára 2019, Cresco Investigation, C‑193/17, EU:C:2019:43, bod 74 a citovaná judikatúra).
85 Takýto konformný výklad je obmedzený všeobecnými zásadami práva Únie, najmä zásadou právnej istoty v tom zmysle, že nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júla 2009, Mono Car Styling, C‑12/08, EU:C:2009:466, bod 61 a citovaná judikatúra, ako aj rozsudok z 19. apríla 2016, DI, C‑441/14, EU:C:2016:278, bod 32 a citovaná judikatúra).
86 Vnútroštátny súd sa pýta na rozsah týchto obmedzení za okolností sporu vo veci samej, v ktorom vzniká otázka dôsledkov prípadného nesúladu s právom Únie vnútroštátnej právnej normy, pokiaľ ide o zachovanie lehoty na podanie opravného prostriedku na príslušný vnútroštátny súd jednou zo strán sporu.
87 Súdny dvor vo svojej judikatúre uznal, že v právnom poriadku Únie je dôležité dodržiavať procesné lehoty, ktorých cieľom je zabezpečiť právnu istotu prostredníctvom zamedzenia časovo neobmedzeného spochybňovania aktov Únie vyvolávajúcich právne účinky, ako aj požiadavky riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnosti konania (rozsudok zo 14. septembra 1999, Komisia/AssiDomän Kraft Products a i., C‑310/97 P, EU:C:1999:407, bod 61). O rovnaké úvahy sa opiera požiadavka dodržiavania procesných lehôt stanovených v právnych poriadkoch členských štátov.
88 Z toho vyplýva, že tak okolnosť, že výklad článku 165 ods. 2 kpc v súlade so zmenenou smernicou by viedol k výkladu tohto ustanovenia contra legem, ako aj okolnosť, že takýto konformný výklad by mohol narušiť uplatnenie vnútroštátnych právnych noriem v oblasti lehôt na podanie opravných prostriedkov, ktorých cieľom je zabezpečiť právnu istotu, stanovujú v prejednávanom prípade obmedzenia pre požiadavku konformného výkladu vnútroštátneho práva s právom Únie.
89 V druhom rade, pokiaľ ide o otázku, či sa v spore voči jednotlivcovi môže subjekt reprezentujúci štát odvolávať na zmenenú smernicu s cieľom dosiahnuť neuplatnenie ustanovenia tohto členského štátu odporujúceho zmenenej smernici, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že uznanie, že subjekt reprezentujúci členský štát sa môže voči jednotlivcovi odvolávať na ustanovenia smernice, ktoré daný členský štát nesprávne prebral do vnútroštátneho práva, by viedlo k tomu, že sa uvedenému štátu umožní získanie výhody vyplývajúcej z vlastného nerešpektovania práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. septembra 1996, Arcaro, C‑168/95, EU:C:1996:363, bod 36 a citovaná judikatúra, ako aj z 12. decembra 2013, Portgás, C‑425/12, EU:C:2013:829, body 24 a 25).
90 V prejednávanom prípade je podľa údajov uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania účastníkom konania, ktorý sa odvoláva na nesúlad článku 165 ods. 2 kpc s ustanoveniami zmenenej smernice v spore voči jednotlivcovi, predseda KRUS, t. j. verejný orgán kvalifikovaný ako „subjekt reprezentujúci štát“. Na základe judikatúry citovanej v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sa však taký verejný orgán, akým je predseda KRUS, nemôže voči jednotlivcovi odvolávať na zmenenú smernicu ako takú.
91 V dôsledku toho nie je s ohľadom na okolnosti veci samej potrebné preskúmavať otázku, či výhoda, ktorú získal poskytovateľ určený na zabezpečenie univerzálnej služby podľa článku 165 ods. 2 kpc, za predpokladu, že bola táto výhoda priznaná v rozpore so zmenenou smernicou, sa má rozšíriť na iných poštových poskytovateľov.
92 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na druhú a tretiu otázku odpovedať tak, že verejný orgán považovaný za subjekt reprezentujúci členský štát sa nemôže voči jednotlivcovi odvolávať na zmenenú smernicu ako takú.
O trovách
93 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:
1. Článok 7 ods. 1 prvá veta smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/67/ES z 15. decembra 1997 o spoločných pravidlách rozvoja vnútorného trhu poštových služieb spoločenstva a zlepšovaní kvality služieb, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/6/ES z 20. februára 2008, v spojení s článkom 8 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej norme, ktorá považuje len podanie procesnej písomnosti na poštovom úrade jediného určeného poskytovateľa povereného poskytovaním univerzálnej poštovej služby za rovnocenné s podaním takejto procesnej písomnosti na príslušnom súde, a to bez objektívneho odôvodnenia založeného na dôvodoch verejného poriadku a verejnej bezpečnosti.
2. Verejný orgán považovaný za subjekt reprezentujúci členský štát sa nemôže voči jednotlivcovi odvolávať na smernicu 97/67, zmenenú smernicou 2008/6, ako takú.
Podpisy