ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (deviata komora)
z 15. júna 2017 (*)
„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce Ukrajinu – Zmrazenie finančných prostriedkov – Obmedzenia v oblasti vstupu na územie členských štátov – Fyzická osoba, ktorá aktívne podporuje akcie alebo politiky narúšajúce alebo ohrozujúce Ukrajinu – Povinnosť odôvodnenia – Zjavne nesprávne posúdenie – Sloboda prejavu – Proporcionalita – Právo na obranu“
Vo veci T‑262/15,
Dmitrij Konstantinovič Kiseľov, bydliskom v Koroleve (Rusko), v zastúpení: J. Linneker, solicitor, T. Otty, barrister a B. Kennelly, QC,
žalobca
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: V. Piessevaux a J.‑P. Hix, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh založený na článku 263 ZFEÚ a smerujúci k zrušeniu po prvé rozhodnutia Rady (SZBP) 2015/432 z 13. marca 2015, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145/SZBP o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny (Ú. v. EÚ L 70, 2015, s. 47), a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2015/427 z 13. marca 2015, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 269/2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny (Ú. v. EÚ L 70, 2015, s. 1), po druhé rozhodnutia Rady (SZBP) 2015/1524 zo 14. septembra 2015, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145/SZBP o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny (Ú. v. EÚ L 239, 2015, s. 157), a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2015/1514 zo 14. septembra 2015, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 269/2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny (Ú. v. EÚ L 239, 2015, s. 30), po tretie rozhodnutia Rady (SZBP) 2016/359 z 10. marca 2016, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145/SZBP o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny (Ú. v. EÚ L 67, 2016, s. 37), a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2016/353 z 10. marca 2016, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 269/2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny (Ú. v. EÚ L 67, 2016, s. 1), a to v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú žalobcu,
VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora),
v zložení: predseda komory G. Berardis (spravodajca), sudcovia V. Tomljenović a D. Spielmann,
tajomníčka: C. Heeren, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 28. septembra 2016,
vyhlásil tento
Rozsudok
Skutkové okolnosti
1 Dňa 17. marca 2014 Rada Európskej únie prijala na základe článku 29 ZEÚ rozhodnutie 2014/145/SZBP o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny (Ú. v. EÚ L 78, 2014, s. 16).
2 K tomu istému dátumu prijala Rada na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ nariadenie (EÚ) č. 269/2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny (Ú. v. EÚ L 78, 2014, s. 6).
3 Vykonávacím rozhodnutím Rady 2014/151/SZBP z 21. marca 2014, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2014/145 (Ú. v. EÚ L 86, 2014, s. 30), a vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 284/2014 z 21. marca 2014, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 269/2014 (Ú. v. EÚ L 86, 2014, s. 27), bolo meno žalobcu, pána Dmitrija Konstantinoviča Kiseľova, zapísané do zoznamov osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia podľa uvedeného nariadenia a rozhodnutia (ďalej len „dotknuté zoznamy“), a to z nasledujúcich dôvodov:
„Vymenovaný prezidentským výnosom z 9. decembra 2013 za riaditeľa ruskej federálnej tlačovej agentúry Rusko dnes (Rossija segodňa). Ústredná postava vládnej propagandy zameranej na podporu nasadenia ruských síl na Ukrajine.“
4 Následne Rada prijala 25. júla 2014 rozhodnutie 2014/499/SBZP, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2014/145 (Ú. v. EÚ L 221, 2014, s. 15) a nariadenie (EÚ) č. 811/2014, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 269/2014 (Ú. v. EÚ L 221, 2014, s. 11), a to najmä s cieľom prispôsobiť kritériá, podľa ktorých sa na fyzické a právnické osoby, subjekty a orgány môžu vzťahovať dotknuté reštriktívne opatrenia.
5 Článok 2 ods. 1 a 2 rozhodnutia 2014/145, zmeneného a doplneného rozhodnutím 2014/499 (ďalej len „zmenené rozhodnutie 2014/145“), znie:
„1. Zmrazujú sa všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria, sú vo vlastníctve, v držbe alebo pod kontrolou:
a) fyzických osôb, ktoré sú zodpovedné za aktívnu podporu alebo vykonávanie činností alebo politík, ktoré narúšajú alebo ohrozujú územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny alebo stabilitu alebo bezpečnosť na Ukrajine, alebo ktoré brzdia prácu medzinárodných organizácií na Ukrajine, a fyzických alebo právnických osôb, subjektov alebo orgánov, ktoré sú s nimi spojené;
…
ktoré sa uvádzajú v prílohe.
2. Fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom uvedeným v prílohe sa priamo ani nepriamo nesprístupnia žiadne finančné prostriedky ani hospodárske zdroje, a to ani v ich prospech.“
6 Podmienky tohto zmrazenia finančných prostriedkov sú definované v ďalších odsekoch tohto článku.
7 Článok 1 ods. 1 písm. a) zmeneného rozhodnutia 2014/145 stanovuje zákaz vstupu na územie členských štátov alebo prechodu cez ne fyzickým osobám, ktoré spĺňajú v podstate rovnaké kritériá, ako sú definované v článku 2 ods. 1 písm. a) rovnakého rozhodnutia.
8 Nariadenie č. 269/2014, zmenené a doplnené nariadením č. 811/2014 (ďalej len „zmenené nariadenie č. 269/2014“), stanovuje prijatie opatrení na zmrazenie finančných prostriedkov a definuje podmienky tohto zmrazenia v podstate rovnakým spôsobom ako zmenené rozhodnutie 2014/145. Článok 3 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia totiž v zásade preberá článok 2 ods. 1 písm. a) uvedeného rozhodnutia.
9 Listom zo 4. februára 2015 (ďalej len „list zo 4. februára 2015“) žalobca prostredníctvom svojich advokátov požiadal Radu podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331) o prístup k dokumentom, na ktorých bolo založené jeho zapísanie do dotknutých zoznamov.
10 Listom z 13. februára 2015, ktorý bol zaslaný advokátom žalobcu, ho Rada najmä informovala o tom, že má v úmysle predĺžiť trvanie reštriktívnych opatrení, ktoré sa ho týkajú až do septembra 2015, pričom ho vyzvala, aby v tejto súvislosti najneskôr do 26. februára 2015 predložil pripomienky.
11 Listom z 25. februára 2015 (ďalej len „list z 25. februára 2015“) žalobca prostredníctvom rovnakých advokátov na túto výzvu odpovedal, pričom uviedol, že prijatie reštriktívnych opatrení voči jeho osobe je nedôvodné.
12 Dňa 13. marca 2015 prijala Rada rozhodnutie (SZBP) 2015/432, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145 (Ú. v. EÚ L 70, 2015, s. 47), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2015/427, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 269/2014 (Ú. v. EÚ L 70. 2015, s. 1) (ďalej len „akty z marca 2015“), ktorými po opätovnom preskúmaní každého zo zápisov rozhodla o ponechaní mena žalobcu v dotknutých zoznamoch do 15. septembra 2015, a to bez toho, aby zmenila odôvodnenie týkajúce sa žalobcu.
13 Listom zo 16. marca 2015 (ďalej len „list zo 16. marca 2015“) Rada oznámila advokátom žalobcu akty z marca 2015, pričom najmä spresnila, že tvrdenia, ktoré žalobca uviedol v liste z 25. februára 2015, nespochybňujú opodstatnenosť odôvodnenia, ktoré bolo vo vzťahu k nemu uvedené, keďže ruská federálna tlačová agentúra Rossija Segodňa (ďalej len „RS“) prezentovala udalosti, ktoré sa udiali na Ukrajine, vo svetle jednostranne pozitívne vykresľujúcom ruskú vládu, a tým poskytla podporu politike uvedenej vlády týkajúcej sa situácie na Ukrajine.
Konanie a návrhy účastníkov konania
14 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 22. mája 2015 žalobca podal žalobu, v ktorej sa domáhal zrušenia aktov z marca 2015 v rozsahu, v akom sa ho týkajú.
15 Dňa 14. septembra 2015 Rada rozhodnutím (SZBP) 2015/1524, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145 (Ú. v. EÚ L 239, 2015, s. 157), a vykonávacím nariadením (EÚ) 2015/1514, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 269/2014 (Ú. v. EÚ L 239, 2015, s. 30) (ďalej len „akty zo septembra 2015“) predĺžila platnosť dotknutých reštriktívnych opatrení do 15. marca 2016, a to bez toho, aby zmenila odôvodnenie týkajúce sa žalobcu.
16 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 24. novembra 2015 žalobca podľa článku 86 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu upravil svoju žalobu tak, aby sa týkala aj zrušenia aktov zo septembra 2015 v rozsahu, v akom sa ho týkajú.
17 Rada predložila svoje pripomienky k tomuto návrhu podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 6. januára 2016.
18 Dňa 10. marca 2016 rozhodnutím (SZBP) 2016/359, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145 (Ú. v. EÚ L 67, 2016, s. 37), a vykonávacím nariadením (EÚ) 2016/353, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 269/2014 (Ú. v. EÚ L 67, 2016, s. 1) (ďalej len „akty z marca 2016“), Rada predĺžila uplatňovanie dotknutých reštriktívnych opatrení do 15. septembra 2016, a to bez toho, aby zmenila odôvodnenie týkajúce sa žalobcu.
19 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 20. mája 2016 žalobca upravil svoju žalobu tak, aby sa týkala aj zrušenia aktov z marca 2016 v rozsahu, v akom sa ho týkajú.
20 Rada predložila svoje pripomienky k tomuto návrhu podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 14. júna 2016.
21 Na základe návrhu sudcu spravodajcu rozhodol Všeobecný súd (deviata komora) o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 89 ods. 3 rokovacieho poriadku písomne položil účastníkom konania otázky, pričom ich vyzval, aby na ne odpovedali jednak písomne a jednak na pojednávaní.
22 Účastníci konania doručili písomné odpovede Všeobecnému súdu v stanovenej lehote.
23 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté počas pojednávania 28. septembra 2016. Pri tejto príležitosti Všeobecný súd povolil žalobcovi, aby predložil dokument, pričom žalobca tento dokument predložil nasledujúci deň. Rada predložila svoje pripomienky k tomuto dokumentu 24. októbra 2016, pričom predseda deviatej komory Všeobecného súdu následne 26. októbra rozhodol o skončení ústnej časti konania.
24 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil akty z marca 2015, akty zo septembra 2015 a akty z marca 2016 (ďalej len „napadnuté akty“) v rozsahu, v akom sa ho týkajú,
– uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.
25 Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zamietol úpravy žaloby,
– uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
26 Žalobca na podporu svojej žaloby uvádza šesť žalobných dôvodov založených po prvé na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide v jeho situácii o uplatnenie kritéria na zápis do zoznamu, ktoré je stanovené v článku 1 ods. 1 písm. a) a v článku 2 ods. 1 písm. a) zmeneného rozhodnutia 2014/145, ako aj v článku 3 ods. 1 písm. a) zmeneného nariadenia č. 269/2014, po druhé na porušení slobody prejavu, po tretie na porušení žalobcovho práva na obranu a práva na účinnú súdnu ochranu, po štvrté na porušení povinnosti odôvodnenia, po piate a subsidiárne na skutočnosti, že použité kritérium je v rozpore s právom na slobodu prejavu, a teda protiprávne, ak by malo umožňovať prijať reštriktívne opatrenia voči novinárom vykonávajúcim toto právo, a po šieste na porušení Dohody o partnerstve a spolupráci, ktorou sa zakladá partnerstvo medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Ruskou federáciou na strane druhej (Ú. v. ES L 327, 1997, s. 3; Mim. vyd. 11/056, s. 5, ďalej len „dohoda o partnerstve“).
27 Najprv je potrebné preskúmať šiesty žalobný dôvod, potom štvrtý žalobný dôvod, následne prvý a druhý žalobný dôvod, po nich piaty žalobný dôvod a napokon tretí žalobný dôvod.
A – O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení dohody o partnerstve
28 Žalobca tvrdí, že Rada pri prijímaní dotknutých reštriktívnych opatrení nezohľadnila požiadavky podľa dohody o partnerstve. Napadnuté akty konkrétne porušujú článok 52 ods. 1, 5 a 8 tejto dohody, ktoré stanovujú zákaz obmedzení voľného pohybu kapitálu medzi Úniou a Ruskom, zdržanie sa zavedenia nových obmedzení po uplynutí prechodného obdobia piatich rokov a povinnosť konzultovať s Radou pre spoluprácu ustanovenou podľa článku 90 rovnakej dohody. Okrem toho Rada nevynaložila žiadne úsilie na odôvodnenie porušení dohody o partnerstve. V tejto súvislosti žalobca zdôrazňuje, že ani zmenené rozhodnutie 2014/145, ani zmenené nariadenie č. 269/2014 neobsahujú ustanovenia, ktoré by mohli odôvodniť reštriktívne opatrenia v zmysle článku 99 bodu 1 písm. d) dohody o partnerstve, ktorý stranám tejto dohody umožňuje sa od nej odkloniť, aby prijali opatrenia nevyhnutné z hľadiska ochrany ich hlavných bezpečnostných záujmov „v čase vojny alebo vážneho medzinárodného napätia predstavujúceho hrozbu vojny“.
29 Rada tvrdenia žalobcu spochybňuje.
30 Na úvod je potrebné poznamenať, že článok 52 ods. 1, 5 a 8 dohody o partnerstve nepochybne zaručuje voľný pohyb kapitálu medzi Úniou a Ruskou federáciou.
31 Článok 99 bod 1 písm. d) rovnakej dohody však stanovuje výnimku, na ktorú sa môže niektorá zo strán jednostranne odvolať, aby prijala opatrenia, ktoré považuje za nevyhnutné z hľadiska ochrany svojich hlavných bezpečnostných záujmov najmä „v čase vojny alebo vážneho medzinárodného napätia predstavujúceho hrozbu vojny alebo s cieľom splniť záväzky, ktoré prijala na účely zachovania mieru a medzinárodnej bezpečnosti“.
32 Po prvé je potrebné konštatovať, že ako zdôraznila Rada, dohoda o partnerstve neukladá žiadnej zo strán, ktorá chce prijať opatrenia na základe tohto ustanovenia, aby predtým informovala druhú stranu, aby s ňou konzultovala alebo aby jej uviedla dôvody týchto opatrení.
33 Po druhé, pokiaľ ide o situáciu na Ukrajine v čase prijatia napadnutých aktov, možno uviesť, že aktivity Ruskej federácie predstavovali prípad „vojny alebo vážneho medzinárodného napätia predstavujúceho hrozbu vojny“ v zmysle článku 99 bodu 1 písm. d) dohody o partnerstve. Vzhľadom na záujem, ktorý má Únia a jej členské štáty na stabilite Ukrajiny ako susediacej krajiny, bolo možné domnievať sa, že je potrebné prijať reštriktívne opatrenia zamerané na vyvinutie tlaku na Ruskú federáciu s cieľom dotlačiť ju k ukončeniu jej aktivít, ktoré narúšajú alebo ohrozujú územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny. Okrem toho sa takéto opatrenia môžu týkať aj „zachovania mieru a medzinárodnej bezpečnosti“, ktoré tiež zmieňuje uvedený článok.
34 Preto je potrebné konštatovať, že dotknuté reštriktívne opatrenia sú zlučiteľné s výnimkami týkajúcimi sa bezpečnosti podľa článku 99 bodu 1 písm. d) dohody o partnerstve.
35 Vo svetle uvedených úvah musí byť šiesty žalobný dôvod zamietnutý.
B – O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nesplnení povinnosti odôvodnenia
36 Žalobca tvrdí, že odôvodnenie, ktoré Rada uviedla na účely zápisu a ponechania jeho mena v dotknutých zoznamoch, nie je dostatočne presné a konkrétne. Neurčitá povaha tohto odôvodnenia, a to aj za predpokladu, že by bolo opodstatnené, mu neumožňuje účinne spochybniť tvrdenia uvedené vo vzťahu k jeho osobe.
37 Žalobca okrem toho tvrdí, že uvedené odôvodnenie nemôže byť doplnené tvrdeniami uvedenými v liste zo 16. marca 2015 (pozri bod 13 vyššie).
38 Rada tvrdenia žalobcu spochybňuje.
39 Treba pripomenúť, že povinnosť odôvodniť akt spôsobujúci ujmu, ktorá je stanovená v článku 296 druhom odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), má za cieľ jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné údaje o tom, či je rozhodnutie dôvodné alebo či má prípadne vady umožňujúce napadnúť jeho zákonnosť na súde Únie, a jednak umožniť súdu Únie vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu. Takto stanovená povinnosť odôvodnenia predstavuje základnú zásadu práva Únie, od ktorej je možné sa odchýliť iba v prípade naliehavých dôvodov. Odôvodnenie preto v zásade musí byť oznámené dotknutej osobe v rovnakom čase ako akt, ktorý jej spôsobuje ujmu, pričom jeho absenciu nemožno napraviť tým, že sa dotknutá osoba dozvie dôvody aktu v konaní pred súdom Únie (pozri rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13, EU:T:2014:926, bod 85 a citovanú judikatúru).
40 Preto s výnimkou prípadu, ak by naliehavé dôvody týkajúce sa bezpečnosti Únie alebo jej členských štátov či udržiavania ich medzinárodných vzťahov bránili oznámeniu určitých okolností, Rada je povinná osobe alebo subjektu, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, oznámiť individuálne a konkrétne dôvody, pre ktoré si myslí, že sa opatrenia majú prijať. Musí tiež uviesť skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí právne odôvodnenie dotknutých opatrení, a úvahy, ktoré ju viedli k ich prijatiu (pozri rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13, EU:T:2014:926, bod 86 a citovanú judikatúru).
41 Odôvodnenie musí byť okrem toho prispôsobené povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia sa musí posúdiť nielen vzhľadom na text aktu, ale takisto na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť. Osobitne akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, keď bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý jej umožňuje pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (pozri rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13, EU:T:2014:926, bod 87 a citovanú judikatúru).
42 V prejednávanej veci je odôvodnenie týkajúce sa žalobcu v napadnutých aktoch zhodné s tým, aké je uvedené v bode 3 vyššie.
43 Je potrebné uviesť, že aj keď toto odôvodnenie výslovne neuvádza, ktoré kritérium Rada použila na ponechanie mena žalobcu v dotknutých zoznamoch, dostatočne jasne z neho vyplýva, že Rada uplatnila kritérium uvedené v článku 1 ods. 1 písm. a) a článku 2 ods. 1 písm. a) zmeneného rozhodnutia 2014/145, ako aj článku 3 ods. 1 písm. a) zmeneného nariadenia č. 269/2014, pokiaľ ide o fyzické osoby aktívne podporujúce činnosti alebo politiky, ktoré narúšajú alebo ohrozujú územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny (ďalej len „sporné kritérium“).
44 V predmetnom odôvodnení totiž Rada najprv pripomenula, že prezidentským výnosom z 9. decembra 2013 bol žalobca vymenovaný za riaditeľa RS, a následne konštatovala, že žalobca predstavuje ústrednú postavu ruskej vládnej propagandy na podporu nasadenia ruských ozbrojených síl na Ukrajine.
45 Toto odôvodnenie teda umožňuje pochopiť, že dôvod zápisu a ponechania mena žalobcu v dotknutých zoznamoch spočíva v skutočnosti, že Rada sa domnievala, že žalobca prostredníctvom svojej riadiacej pozície v rámci RS a prostredníctvom svojich vyhlásení v pozícii novinára vykonával propagandu v prospech vojenských činností Ruskej federácie na Ukrajine, a preto patril medzi osoby aktívne podporujúce činnosti alebo politiky, ktorými sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny.
46 Pripomienky, ktoré žalobca uviedol Rade v liste z 25. februára 2015, najprv potvrdzujú, že žalobca porozumel, že sa naňho dotknuté reštriktívne opatrenia vzťahujú práve z dôvodu jeho profesionálnej činnosti.
47 Pokiaľ ide o spresnenia, ktoré Rada uviedla v liste zo 16. marca 2015, je potrebné uviesť, že ako Rada správne uvádza, keďže tento list obsahoval dodatočné dôvody, ktoré vyšli najavo v rámci výmeny dokumentov medzi Radou a žalobcom, možno ho vziať do úvahy v rámci preskúmania týchto aktov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2013, Bank Melli Iran/Rada, T‑35/10 a T‑7/11, EU:T:2013:397, bod 88).
48 Z tohto dôvodu, aj keby bolo vhodnejšie, aby boli doplňujúce dôvody uvedené priamo v napadnutých aktoch a nie len v liste zo 16. marca 2015, je potrebné posúdiť odôvodnenie napadnutých aktov aj vzhľadom na spresnenia, ktoré Rada uviedla v odpovedi na list žalobcu z 25. februára 2015 a ktoré sa týkali skutočnosti, že RS prezentovala udalosti na Ukrajine vo svetle jednostranne pozitívne vykresľujúcom ruskú vládu, čím poskytla podporu politike uvedenej vlády v súvislosti so situáciou na Ukrajine.
49 Ako správne uvádza Rada, list zo 16. marca 2015 sa v každom prípade rozsiahlo venuje odôvodneniu napadnutých aktov. Aj keď je pravda, že predmetom propagandy vytýkanej žalobcovi a RS je vo všeobecnosti ruská politika voči Ukrajine, táto otázka je pevne previazaná s otázkou nasadenia ruských síl v tejto krajine. Okrem toho ešte pred doručením uvedeného listu žalobca chápal, že dotknutá propaganda sa neobmedzovala len na nasadenie ruských síl, keďže v liste z 25. februára 2015 všeobecnejšie poukázal na neexistenciu svojho vplyvu na „situáciu na Ukrajine“ a na neexistenciu akýchkoľvek príčinných súvislostí medzi „akoukoľvek ruskou aktivitou na Ukrajine“ a svojou úlohou riaditeľa a novinára.
50 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné konštatovať, že jednak odôvodnenie, ktoré Rada uviedla v napadnutých aktoch, umožnilo žalobcovi porozumieť dôvodom ponechania jeho mena v dotknutých zoznamoch, a to navyše vzhľadom na to, že možno zohľadniť aj spresnenia uvedené v liste zo 16. marca 2015, a jednak, že Všeobecný súd môže vykonať preskúmanie opodstatnenosti tohto odôvodnenia.
51 Preto je potrebné konštatovať, že Rada splnila svoju povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 296 ZFEÚ.
52 Otázka opodstatnenosti tohto odôvodnenia nepatrí pod posúdenie tohto žalobného dôvodu, ale týka sa posúdenia prvého a druhého žalobného dôvodu. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia aktu je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlíšiť od otázky správnosti odôvodnenia, ktorá je súčasťou zákonnosti merita sporného aktu. Odôvodnenie aktu je totiž formálnym vyjadrením dôvodov, na ktorých toto rozhodnutie spočíva. Pokiaľ tieto dôvody obsahujú chyby, je nimi postihnutá zákonnosť aktu z meritórneho hľadiska, ale nie jeho odôvodnenie, ktoré môže byť dostatočné, aj keď obsahuje chybné dôvody (pozri rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13, EU:T:2014:926, bod 96 a citovanú judikatúru).
53 V dôsledku toho je potrebné štvrtý žalobný dôvod zamietnuť.
C – O prvom a druhom žalobnom dôvode založených na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o uplatnenia sporného kritéria na situáciu žalobcu, a na porušení slobody prejavu
54 Žalobca po pripomenutí všeobecných zásad týkajúcich sa najmä rozsahu súdneho preskúmania tvrdí, že Rada nepreukázala prostredníctvom dôkazov, ktoré by vytvárali pevný skutkový základ, že jeho prípad zodpovedá spornému kritériu, ktoré sa nemôže týkať akéhokoľvek druhu podpory činností alebo politík, ktorými sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny alebo stabilita alebo bezpečnosť Ukrajiny. Toto kritérium musí dodržiavať zásadu právnej istoty a musí sa vykladať v súlade s ustanoveniami týkajúcimi sa slobody prejavu uvedenými v článku 11 Charty a článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).
55 Žalobca konkrétne po prvé podotýka, že obmedzenia tohto práva musia byť stanovené zákonom pri dodržaní zásady právnej istoty, musia sledovať cieľ všeobecného záujmu a musia byť potrebné a primerané tomuto cieľu, a to bez toho, aby zasiahli do samotnej podstaty tejto slobody a značne sťažili činnosť novinárov. Pojmy ako národná bezpečnosť a nenávistné prejavy sa majú takisto vykladať reštriktívne.
56 Žalobca po druhé tvrdí, že Rada nepredložila spoľahlivé dôkazy preukazujúce z jeho strany propagandu týkajúcu sa politiky ruskej vlády na Ukrajine.
57 Rada pripomína, že sporné kritérium sa týka fyzických osôb, ktoré aktívne podporujú činnosti alebo politiky, ktorými sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, stabilita alebo bezpečnosť Ukrajiny, čo je prípad žalobcu. Nie je teda potrebné preukázať, že tieto osoby sú samotné zodpovedné za takéto činnosti alebo politiky, ale postačuje, aby tieto osoby poskytli v tejto súvislosti kvantitatívne alebo kvalitatívne dôležitú podporu, čo je v súlade so zásadou právnej istoty.
58 Konkrétne po prvé podľa Rady určenie žalobcu na základe tohto kritéria neporušuje slobodu prejavu, keďže je stanovené zákonom, zodpovedá cieľu podľa článku 21 ods. 2 písm. c) ZEÚ, a to vyvinúť tlak na ruskú vládu, aby ukončila svoje aktivity ohrozujúce Ukrajinu, pričom žalobcovi nebráni v tom, aby mohol pokračovať vo svojej novinárskej činnosti a vyjadrovať svoje názory. Obmedzenia vykonané voči právu žalobcu sú teda zlučiteľné s článkom 52 ods. 1 Charty aj s článkom 10 ods. 2 EDĽP.
59 Rada po druhé podotýka, že jej záver o tom, že žalobca je ústrednou postavou propagandy, ktorá aktívne podporuje politiku ruskej vlády na Ukrajine, sa zakladá na viacerých spoľahlivých dôkazoch.
60 Preskúmanie týchto tvrdení je potrebné začať pripomenutím zásad týkajúcich sa preskúmania, ktoré vykonáva Všeobecný súd, ako aj potreby vykladať sporné kritérium s prihliadnutím na primárne právo, najmä na slobodu prejavu, ktorá tvorí jeho súčasť.
1. O rozsahu súdneho preskúmania
61 Treba pripomenúť, že podľa judikatúry, pokiaľ ide o všeobecné pravidlá definujúce spôsoby ukladania reštriktívnych opatrení, Rada disponuje širokou mierou voľnej úvahy vzhľadom na skutočnosti, ktoré treba zohľadniť pri prijímaní hospodárskych a finančných sankčných opatrení na základe článkov 215 ZFEÚ v súlade s rozhodnutím prijatým na základe kapitoly 2 hlavy V Zmluvy o EÚ, najmä článku 29 ZEÚ. Keďže súd Únie nemôže svojím posúdením dôkazov, skutočností a okolností, ktoré odôvodňovali prijatie takýchto opatrení, nahradiť posúdenie Rady, preskúmanie vykonávané Všeobecným súdom sa musí obmedziť na overenie toho, či boli dodržané procesné pravidlá a pravidlá odôvodnenia, či sa vychádzalo z vecne správnych skutkových okolností, či nedošlo k zjavnému omylu v posúdení alebo k zneužitiu právomoci. Toto obmedzené preskúmanie sa uplatňuje najmä pri posúdení úvah o účelnosti, na ktorých sa takéto opatrenia zakladajú (pozri rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13, EU:T:2014:926, bod 127 a citovanú judikatúru).
62 Hoci Rada disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o všeobecné kritériá, ktoré treba pri prijímaní reštriktívnych opatrení zohľadniť, účinnosť súdneho preskúmania zaručená v článku 47 Charty vyžaduje, aby sa súd Únie pri preskúmaní zákonnosti dôvodov, o ktoré sa opiera rozhodnutie zapísať meno určitej osoby do zoznamu osôb, na ktoré sa uplatňujú reštriktívne opatrenia, alebo ho tam ponechať, uistil o tom, či sa toto rozhodnutie, ktoré má, pokiaľ ide o túto osobu, individuálny dosah, opiera o dostatočne silný skutkový základ. To predpokladá overenie skutočností uvádzaných v zhrnutí dôvodov, o ktoré sa predmetné rozhodnutie opiera, tak, aby súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody, alebo aspoň jeden z nich, ktorý je sám osebe dostatočný na odôvodnenie tohto rozhodnutia, podložené, a to dostatočne presným a konkrétnym spôsobom (rozsudky z 21. apríla 2015, Anbouba/Rada, C‑605/13 P, EU:C:2015:248, body 41 a 45, a z 26. októbra 2015, Portnov/Rada, T‑290/14, EU:T:2015:806, bod 38).
63 V prípade pochybností je úlohou príslušného orgánu Únie, aby preukázal opodstatnenosť dôvodov uplatňovaných proti dotknutej osobe, pričom táto osoba nie je povinná predložiť opačné dôkazy svedčiace o ich neopodstatnenosti (rozsudky z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, bod 121, a z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13, EU:T:2014:926, bod 128).
2. O výklade sporného kritéria vzhľadom na primárne právo, najmä s prihliadnutím na slobodu prejavu
64 Je potrebné uviesť, že aj keď Rada nepochybne disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o definovanie kritérií, na základe ktorých sa na fyzické alebo právnické osoby môžu vzťahovať reštriktívne opatrenia, tieto kritériá možno považovať za konformné s právnym poriadkom Únie iba vtedy, keď im možno pripísať význam obsiahnutý v normách vyššej právnej sily, s ktorými musia byť tieto kritériá v súlade (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2016, Janukovyč/Rada, T‑346/14, vec v odvolacom konaní, EU:T:2016:497, bod 100).
65 Preto sa javí ako potrebné, aby sa tieto všeobecné kritériá vykladali v súlade s požiadavkami primárneho práva.
66 V tejto súvislosti treba uviesť, že právo na slobodu prejavu tvorí súčasť primárneho práva. Charta, ktorej priznáva článok 6 ods. 1 ZEÚ rovnakú právnu silu ako Zmluvám, totiž vo svojom článku 11 stanovuje nasledujúce:
„1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice.
2. Rešpektuje sa sloboda a pluralita médií.“
67 Toto právo nie je absolútne, keďže podľa článku 52 ods. 1 Charty:
„Akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.“
68 Podobné ustanovenia sú uvedené v EDĽP, na ktorý odkazuje článok 6 ods. 3 ZEÚ. Jeho článok 10 totiž znie:
„1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice…
2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.“
69 Podľa judikatúry nepredstavuje sloboda prejavu absolútne privilégium, a preto môže podliehať obmedzeniam za podmienok uvedených v článku 52 ods. 1 Charty. Preto na to, aby bol zásah do slobody prejavu a médií v súlade s právom Únie, musí spĺňať trojakú podmienku. Po prvé dané obmedzenie musí byť „stanovené zákonom“. Inými slovami, inštitúcie Únie musia mať pri prijímaní opatrení, ktoré môžu obmedziť slobodu prejavu jednotlivca, na tento účel istý právny základ. Po druhé obmedzenie musí sledovať cieľ všeobecného záujmu uznaný ako taký Úniou. Po tretie dané obmedzenie nesmie byť neprimerané (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. decembra 2015, Sarafraz/Rada, T‑273/13, neuverejnený, EU:T:2015:939, body 177 až 182 a 184).
70 Tieto podmienky v zásade zodpovedajú podmienkam, ktoré stanovuje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej na to, aby bol zásah do výkonu práva na slobodu prejavu odôvodnený podľa článku 10 ods. 2 EDĽP, musí byť „stanovený zákonom“, týkať sa jedného alebo viacerých legitímnych cieľov uvedených v tomto ustanovení a byť „nevyhnutným v demokratickej spoločnosti“ na dosiahnutie týchto cieľov (rozsudok ESĽP z 15. októbra 2015, Perinçek v. Švajčiarsko, CE:ECHR:2015:1015JUD002751008, bod 124). Z toho vyplýva, že sporné kritérium sa má vykladať v tom zmysle, že Rada mohla prijať reštriktívne opatrenia spôsobilé obmedziť slobodu prejavu žalobcu, a to za predpokladu, že tieto obmedzenia spĺňajú vyššie pripomenuté podmienky, pričom na to, aby mohla byť uvedená sloboda oprávnene obmedzená, musia byť tieto podmienky splnené kumulatívne.
71 Je teda potrebné overiť, či sú reštriktívne opatrenia voči žalobcovi stanovené zákonom, či sa týkajú cieľa všeobecného záujmu a či nie sú neprimerané.
a) O podmienke, že každé obmedzenie slobody prejavu musí byť „stanovené zákonom“
72 Pokiaľ ide o otázku, či sú dotknuté reštriktívne opatrenia stanovené zákonom, je potrebné uviesť, že tieto opatrenia sú vyhlásené v aktoch, ktoré majú všeobecnú pôsobnosť a majú jednak jasný právny základ v práve Únie, konkrétne v článku 29 ZEÚ a článku 215 ZFEÚ, a jednak sú dostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o ich pôsobnosť a dôvody ich uplatnenia na žalobcu (pozri body 43 až 52 vyššie) (pozri analogicky rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13, EU:T:2014:926, bod 176 a citovanú judikatúru). Je však potrebné stanoviť, či mohol žalobca dôvodne očakávať, že sporné kritérium, ktoré odkazuje na pojem „aktívna podpora“, by mohlo byť použité na jeho situáciu, ktorá je v zásade chránená slobodou prejavu.
73 V tejto súvislosti, hoci je pravda, že napadnuté akty neuvádzajú presnú definíciu výrazu „aktívna podpora“, treba tento výraz chápať v tom zmysle, že sa týka osôb, ktoré aj bez toho, že by boli samy zodpovedné za činnosti a politiky ruskej vlády destabilizujúce Ukrajinu, a bez toho, aby samy uskutočňovali tieto činnosti a politiky, poskytujú týmto činnostiam a politikám podporu.
74 Ďalej je potrebné spresniť, že sporné kritérium sa netýka akejkoľvek formy podpory ruskej vlády, ale len tých foriem podpory, ktoré vzhľadom na svoju kvantitatívnu alebo kvalitatívnu dôležitosť prispievajú k realizácii jej činností a politík, ktoré destabilizujú Ukrajinu. Podľa výkladu podaného v rámci preskúmania súdom Únie vzhľadom na cieľ, ktorým je vyvinúť tlak na ruskú vládu, aby ukončila tieto činnosti a politiky, tak sporné kritérium definuje objektívne vymedzenú kategóriu osôb a subjektov, ktorých finančné prostriedky môžu byť zmrazené (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2014, National Iranian Oil Company/Rada, T‑578/12, neuverejnený, EU:T:2014:678, bod 119).
75 Pri výklade tohto kritéria je potrebné prihliadnuť na judikatúru ESĽP, ktorá uznáva nemožnosť dosiahnuť pri tvorbe zákonov absolútnu presnosť, a to najmä v oblastiach, kde sa situácia mení v závislosti od prevažujúcich názorov v spoločnosti, a ktorá pripúšťa, že potreba vyhnúť sa strnulosti a prispôsobiť sa zmenám si vyžaduje, aby zákony často využívali viac alebo menej neurčité formulácie, ktorých výklad a uplatňovanie závisia na praktických okolnostiach. Podmienka, že zákon musí jasne definovať porušenia, je splnená vtedy, ak osoba podliehajúca súdnej právomoci môže zo znenia predmetného ustanovenia a prípadne za pomoci výkladu, ktorý mu dávajú súdy, zistiť, aké konania alebo opomenutia zakladajú jej zodpovednosť (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP z 15. októbra 2015, Perinçek v. Švajčiarsko, CE:ECHR:2015:1015JUD002751008, body 133 a 134).
76 Vzhľadom na dôležitosť médií, a to najmä pokiaľ ide o audiovizuálne médiá, v súčasnej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky ESĽP zo 17. septembra 2009, Manole a ďalší v. Moldavsko, CE:ECHR:2009:0917JUD001393602, bod 97, a zo 16. júna 2016, Delfi v. Estónsko, CE:ECHR:2015:0616JUD006456909, bod 134) však bolo možné predpokladať, že na širokú mediálnu podporu činností a politík ruskej vlády destabilizujúcich Ukrajinu, ktorú najmä počas veľmi obľúbených vysielaní poskytla osoba vymenovaná výnosom prezidenta Putina za riaditeľa RS, teda agentúry, ktorú sám žalobca označuje za „unitárny podnik“ ruského štátu, by sa mohlo vzťahovať kritérium založené na „aktívnej podpore“, ak obmedzenia slobody prejavu založené na tomto kritériu spĺňajú ostatné stanovené podmienky legitímneho obmedzenia tejto slobody.
77 Okrem toho je potrebné uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, judikatúra založená na rozsudku z 23. septembra 2014, Michalčanka/Rada (T‑196/11 a T‑542/12, neuverejnený, EU:T:2014:801), neumožňuje dospieť k záveru, že výraz „aktívna podpora“ sa vzťahuje na činnosť novinára len vtedy, ak jeho vyjadrenia majú konkrétny dosah. Ako totiž správne uvádza Rada, v uvedenom rozsudku sa Všeobecný súd nevyjadril k slobode prejavu, ale dospel k záveru, že Rada nepreukázala, že prípad žalobcu vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, spadal pod kritériá určenia stanovené aktmi, o ktoré išlo v danom prípade. Tieto kritériá sa týkali najmä osôb zodpovedných za porušenie medzinárodných volebných pravidiel, ktorými boli poznačené prezidentské voľby zorganizované v Bielorusku 19. decembra 2010, a osôb zodpovedných za vážne porušenia ľudských práv alebo za represívne opatrenia voči občianskej spoločnosti a demokratickej opozícii v uvedenej krajine. Práve za týchto okolností Všeobecný súd rozhodol, že Rada neoznámila dôkazy takej povahy, ktoré by mohli preukázať vplyv, konkrétny dosah a najmä zodpovednosť, ktorú by mohol mať žalobca, ako aj prípadne televízny program, ktorý žalobca uvádzal, v súvislosti s porušeniami medzinárodných volebných pravidiel a represívnymi opatreniami voči občianskej spoločnosti a demokratickej opozícii (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. septembra 2014, Michalčanka/Rada, T‑196/11 a T‑542/12, neuverejnený, EU:T:2014:801, body 7, 8, 15, 134 a 135).
78 V prejednávanej veci je však kritérium „aktívnej podpory“, ktoré uplatnila Rada, širšie ako kritériá založené na zodpovednosti, o ktoré išlo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 23. septembra 2014, Michalčanka/Rada (T‑196/11 a T‑542/12, neuverejnený, EU:T:2014:801). Žalobca sa teda nesprávne odvoláva na uvedený rozsudok na podporu svojho tvrdenia, že Rada mala povinnosť preukázať konkrétne účinky jeho vyjadrení.
79 Za týchto okolností je potrebné konštatovať, že podmienka, podľa ktorej musia byť obmedzenia slobody prejavu stanovené zákonom, je v prejednávanom prípade splnená.
b) O sledovaní cieľa všeobecného záujmu
80 Pokiaľ ide o podmienku sledovania cieľa všeobecného záujmu, ktorý ako taký uznala Únia, je potrebné poznamenať, že Rada sa prostredníctvom reštriktívnych opatrení prijímaných osobitne na základe uplatnenia sporného kritéria snaží vyvinúť istý tlak na ruské orgány, aby ukončili svoje činnosti a politiky destabilizujúce Ukrajinu, čo zodpovedá jednému z cieľov spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP).
81 Prijímanie reštriktívnych opatrení najmä vo vzťahu k osobám, ktoré aktívne podporujú činnosti a politiky ruskej vlády destabilizujúce Ukrajinu, totiž zodpovedá cieľu podľa článku 21 ods. 2 písm. c) ZEÚ, ktorým je zachovávať mier, predchádzať konfliktom a posilňovať medzinárodnú bezpečnosť v súlade s cieľmi a zásadami Charty Organizácie Spojených národov.
82 V tejto súvislosti treba podobne ako Rada zdôrazniť, že Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov prijalo 27. marca 2014 rezolúciu 68/262 nazvanú „Územná celistvosť Ukrajiny“, prostredníctvom ktorej pripomenulo povinnosť všetkých štátov podľa článku 2 Charty OSN vyvarovať sa v rámci svojich medzinárodných vzťahov hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti ktoréhokoľvek štátu a riešiť svoje medzinárodné spory pokojnými prostriedkami. Táto rezolúcia ocenila neutíchajúcu snahu predovšetkým medzinárodných a regionálnych organizácií o upokojenie situácie na Ukrajine. Vo výroku tejto rezolúcie Valné zhromaždenie okrem iného zopakovalo význam zvrchovanosti, politickej nezávislosti, jednotnosti a územnej celistvosti Ukrajiny v rámci jej medzinárodne uznávaných hraníc a vyzvalo všetky strany na okamžité nájdenie mierového riešenia situácie na Ukrajine, zdržanlivosť, zdržanie sa akýchkoľvek jednostranných krokov vedúcich k zvyšovaniu napätia a na plné zapojenie sa do medzinárodných snáh o vyriešenie situácie.
83 Preto je potrebné konštatovať, že podmienka týkajúca sa sledovania cieľa všeobecného záujmu je v prejednávanej veci splnená.
c) O tom, či reštriktívne opatrenia týkajúce sa žalobcu nie sú neprimerané
84 Pokiaľ ide o podmienku, že obmedzenia slobody prejavu vyplývajúce z dotknutých reštriktívnych opatrení nemajú byť neprimerané, je potrebné uviesť, že táto podmienka pozostáva z dvoch častí: tieto obmedzenia musia byť jednak potrebné a primerané k sledovanému cieľu a jednak nemôže byť narušená samotná podstata tejto slobody (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. decembra 2015, Sarafraz/Rada, T‑273/13, neuverejnený, EU:T:2015:939, bod 184 a citovanú judikatúru).
O potrebnosti a primeranosti obmedzení
85 V prvom rade, pokiaľ ide o potrebnosť predmetných obmedzení, je potrebné uviesť, že také alternatívne a menej obmedzujúce opatrenia, akým je systém predchádzajúceho povolenia alebo povinnosť odôvodniť a posteriori použitie vyplatených finančných prostriedkov, neumožňujú tak účinne dosiahnuť sledované ciele, konkrétne vyvinutie tlaku na ruských činiteľov s rozhodovacou právomocou zodpovedných za situáciu na Ukrajine, a to najmä vzhľadom na možnosť obchádzať uložené obmedzenia (pozri analogicky rozsudok z 12. marca 2014, Al Assad/Rada, T‑202/12, EU:T:2014:113, bod 117 a citovanú judikatúru).
86 V druhom rade, pokiaľ ide o primeranú povahu dotknutých obmedzení, je potrebné pripomenúť judikatúru týkajúcu sa zásady proporcionality a obmedzení slobody prejavu a stanoviť, ako môžu byť uplatnené v špecifickej situácii žalobcu, ako vyplýva z dôkazov uvedených v spise Rady.
87 Zásada proporcionality ako všeobecná zásada práva Únie vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie neprekračovali hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou. Preto ak sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, treba sa prikloniť k najmenej obmedzujúcemu opatreniu, pričom spôsobené zásahy nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (pozri rozsudok zo 4. decembra 2015, Sarafraz/Rada, T‑273/13, neuverejnený, EU:T:2015:939, bod 185 a citovanú judikatúru).
88 V tejto súvislosti judikatúra spresňuje, že pokiaľ ide o súdne preskúmanie dodržiavania zásady proporcionality, normotvorcovi Únie je potrebné priznať široký rozsah voľnej úvahy v oblastiach, v ktorých sa z jeho strany predpokladajú rozhodnutia politického, ekonomického alebo sociálneho charakteru a v rámci ktorých má vykonať komplexné posúdenia. Preto môže zákonnosť takého opatrenia ovplyvniť len zjavná neprimeranosť opatrenia prijatého v týchto oblastiach vo vzťahu k cieľu, ktorý príslušná inštitúcia zamýšľa sledovať (pozri rozsudok z 28. novembra 2013, Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, C‑348/12 P, EU:C:2013:776, bod 120 a citovanú judikatúru).
89 Pokiaľ ide konkrétnejšie o obmedzenia slobody prejavu, v judikatúre ESĽP možno identifikovať viacero zásad.
90 Po prvé táto judikatúra uvádza, že sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo zásadných podmienok jej rozvoja, ako aj rozvoja každej osoby, pričom chráni nielen „informácie“ alebo „myšlienky“ považované za neškodné alebo neutrálne, ale aj tie, ktoré poburujú, šokujú alebo znepokojujú, a to s cieľom zaručiť pluralizmus, toleranciu a ducha otvorenosti, bez ktorých by demokratická spoločnosť nejestvovala. Táto sloboda sa nepochybne spája s výnimkami, ale tie sa majú vykladať reštriktívne, pričom potreba obmedziť ju musí byť preukázaná presvedčivým spôsobom [rozsudok ESĽP z 15. októbra 2015, Perinçek v. Švajčiarsko, CE:ECHR:2015:1015JUD002751008, bod 196 písm. i)].
91 Po druhé ESĽP potvrdil, že článok 10 ods. 2 EDĽP ponecháva veľmi málo miesta na obmedzenia slobody prejavu v oblasti politickej diskusie alebo otázok všeobecného záujmu. V zásade si totiž vyjadrenia týkajúce sa takýchto otázok verejného záujmu vyžadujú silnú ochranu, a to na rozdiel od tých, ktoré obhajujú násilie, nenávisť, xenofóbiu alebo iné formy netolerancie, ktoré bežne nie sú chránené. Politická diskusia predstavuje zo svojej povahy zdroj rozporov, a to často silných, ale nie je z tohto dôvodu o nič menej vecou verejného záujmu s výnimkou prípadu, keď prekročí hranice a degraduje sa na výzvu k násiliu, nenávisti alebo netolerancii (rozsudok ESĽP z 15. októbra 2015, Perinçek v. Švajčiarsko, CE:ECHR:2015:1015JUD002751008, body 197, 230 a 231).
92 Po tretie, pokiaľ ide o „nevyhnutnosť“ obmedzenia slobody prejavu, ESĽP sa domnieva, že táto nevyhnutnosť predpokladá prevažujúcu spoločenskú potrebu, pričom je potrebné preskúmať zásah vo svetle všetkých okolností prípadu s cieľom určiť, či je tento zásah primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a či sa dôvody, na ktoré sa úrady odvolávajú na jeho odôvodnenie, javia ako relevantné a postačujúce [rozsudok ESĽP z 15. októbra 2015, Perinçek v. Švajčiarsko, CE:ECHR:2015:1015JUD002751008, bod 196 písm. ii) a iii)].
93 Tieto zásady nepochybne predstavujú dôležité prvky, ktoré treba zohľadniť v prejednávanej veci. Je však potrebné uviesť, že ich možno uplatniť len v rozsahu, v akom sú relevantné v kontexte prejednávanej veci vyznačujúcom sa špecifikami, ktoré ju odlišujú od vecí, v ktorých ESĽP rozvinul svoju judikatúru.
94 Je totiž potrebné zdôrazniť, že zásady vyplývajúce z judikatúry ESĽP boli vypracované v situáciách, keď voči osobe, ktorá predniesla isté vyjadrenia alebo vykonala isté úkony pokladané zo strany štátu, ktorý pristúpil k EDĽP, za neprijateľné, daný štát, v ktorom bola táto osoba usadená, uplatnil represívne opatrenia, a to často trestnej povahy, pričom daná osoba sa odvolávala na slobodu prejavu ako prostriedok obrany proti tomuto štátu.
95 Na rozdiel od toho je v prejednávanej veci žalobcom ruský občan usadený v Rusku, vymenovaný výnosom prezidenta Putina za riaditeľa agentúry RS, ktorá je „unitárnym podnikom“ ruského štátu.
96 V rámci svojej činnosti novinára, ktorú nemožno oddeliť od jeho činnosti riaditeľa RS, sa žalobca opakovane vyjadril k situácii, ktorú ruská vláda vytvorila na Ukrajine, pričom podľa Rady prezentoval udalosti týkajúce sa tejto situácie vo svetle jednostranne pozitívne vykresľujúcom ruskú vládu.
97 To predstavuje kontext, v ktorom sa žalobca odvoláva na slobodu prejavu. Nejde teda o využitie tohto práva ako prostriedku obrany proti ruskému štátu, ale ako prostriedku na napadnutie reštriktívnych opatrení, ktoré sú zaisťujúcej a nie trestnej povahy a ktoré Rada prijala s cieľom reagovať na činnosti a politiky ruskej vlády destabilizujúce Ukrajinu. Je však všeobecne známe, že tieto činnosti a politiky sa v Rusku tešia širokému mediálnemu pokrytiu a ruskému ľudu sú často propagandisticky prezentované ako plne dôvodné.
98 Osobitne je potrebné podotknúť, že Ruský výbor poverený prejednávaním sťažností týkajúcich sa tlače (ďalej len „ruský výbor“) prijal 13. februára 2014 uznesenie vo vzťahu k žalobcovi na základe sťažnosti týkajúcej sa relácie „Vesti nedeli“ (Udalosti týždňa), ktorú žalobca moderoval. Pri tejto príležitosti ruský výbor konštatoval, že vyjadrenia prezentované žalobcom v rámci relácie Vesti nedeli vysielanej 8. decembra 2013 predstavovali propagandu, ktorá prezentovala udalosti, ku ktorým došlo 30. novembra a 1. decembra 2013 na Námestí nezávislosti v Kyjeve (Ukrajina) zaujatým spôsobom a v rozpore so zásadami spoločenskej zodpovednosti, neškodlivosti, pravdivosti, nestrannosti a spravodlivosti, ktorými sa majú riadiť novinári, a to s cieľom manipulovať ruskú verejnú mienku prostredníctvom dezinformačných techník.
99 Žalobca nepopiera, že prezentoval vyjadrenia, o ktorých rozhodoval ruský výbor vo svojom uznesení, avšak tvrdí, že propaganda je chránená slobodou prejavu.
100 Ďalej je potrebné poukázať na to, že skutočnosť, že žalobca uskutočňoval propagandistické činnosti v prospech činností a politík ruskej vlády destabilizujúcich Ukrajinu, vyplýva tiež z rozhodnutia Nacionālā elektronisko plašsaziņas līdzekļu padome (Národná rada Lotyšska pre elektronické médiá) z 3. apríla 2014 (ďalej len „lotyšské rozhodnutie“) a z rozhodnutia Lietuvos radijo ir televizijos komisija (Litovská komisia pre rozhlas a televíziu) z 2. apríla 2014, ktoré potvrdil Vilniaus apygardos administracinis teismas (Oblastný správny súd Vilnius, Litva) 7. apríla 2014 (ďalej len „litovské rozhodnutie“), ktoré sa týkali toho, aby v týchto jednotlivých krajinách bolo zakázané konkrétne vysielanie relácií Vesti nedeli, na ktorých sa podieľal žalobca.
101 Podľa žalobcu bolo lotyšské aj litovské rozhodnutie prijaté na základe jednostranných stanovísk, ku ktorým sa ani on, ani RS nemohli vyjadriť, takže Rada sa na ne nemohla odvolávať.
102 Pokiaľ ide o tieto rozhodnutia, v prvom rade je potrebné podotknúť, že Rada vo svojej písomnej odpovedi na otázku Všeobecného súdu uviedla, že tieto rozhodnutia boli formálne založené do správneho spisu 1. februára 2016.
103 Preto, hoci je zrejmé, že tieto rozhodnutia sú súčasťou dôkazov, na ktorých boli založené akty z marca 2016, neplatí to v prípade aktov z marca 2015 a zo septembra 2015.
104 V tejto súvislosti nie je možné podporiť úvahu Rady, podľa ktorej Rada poznala obsah lotyšského a litovského rozhodnutia už pred prijatím aktov z marca 2015, keďže tieto rozhodnutia boli zverejnené, a to vrátane anglického znenia, v apríli a októbri 2014. Nemožno totiž predpokladať, že by Rada poznala akýkoľvek dokument týkajúci sa žalobcu len na základe toho, že tento dokument bol verejný.
105 Pokiaľ ide o obsah týchto rozhodnutí, po prvé je potrebné uviesť, že Národná rada Lotyšska pre elektronické médiá na základe správy vypracovanej lotyšskou políciou, ktorá preskúmala relácie Vesti nedeli, osobitne z 2. a zo 16. marca 2014, na ktorých sa podieľal žalobca, dospela k záveru, že tieto relácie predstavovali vojnovú propagandu odôvodňujúcu vojenskú intervenciu na Ukrajine a prirovnávajúcu obrancov ukrajinskej demokracie k nacistom, pričom jej odkazom bolo, že ak by títo obrancovia boli pri moci, zopakovali by zločiny, ktorých sa dopustili nacisti.
106 Po druhé Vilniaus apygardos administracinis teismas (Oblastný správny súd Vilnius) potvrdil závery Litovskej komisie pre rozhlas a televíziu, podľa ktorej relácia Vesti nedeli z 2. marca 2014, ktorú táto komisia preskúmala, vyzývala k nenávisti medzi Rusmi a Ukrajincami a odôvodňovala ruskú vojenskú intervenciu na Ukrajinu, ako aj anexiu časti ukrajinského územia zo strany Ruska.
107 Takéto konštatovania pochádzajúce od orgánov dvoch členských štátov, ktoré preskúmali dotknuté relácie, pritom predstavujú spoľahlivé dôkazy o skutočnosti, že žalobca sa podieľal na propagandistických aktivitách v prospech činností a politík ruskej vlády destabilizujúcich Ukrajinu.
108 To platí o to viac, že žalobca pred Všeobecným súdom nespochybnil konštatovania uvedené v lotyšskom a litovskom rozhodnutí, ale obmedzil sa len na to, že vzniesol formálne pripomienky (pozri bod 102 vyššie).
109 V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že okolnosti, na ktoré sa odvoláva žalobca, nemajú žiaden vplyv na jeho možnosť predložiť v konaní pred Všeobecným súdom tvrdenia a dôkazy spochybňujúce opodstatnenosť konštatovaní uvedených v týchto rozhodnutiach.
110 Okrem toho treba uviesť, že ani žalobca, ani RS nespochybnili lotyšské a litovské rozhodnutie pred príslušnými vnútroštátnymi súdmi, aj keď prinajmenšom pokiaľ ide o lotyšské rozhodnutie, zo spisu vyplýva, že bolo možné napadnúť ho žalobou.
111 Za týchto okolností je potrebné konštatovať, že Rada mohla na základe rozhodnutia ruského výboru, a pokiaľ ide o akty z marca 2016 aj na základe lotyšského a litovského rozhodnutia, dospieť k záveru, že žalobca vykonával propagandu.
112 To, že Rada prijala voči žalobcovi reštriktívne opatrenia z dôvodu jeho propagandy v prospech činností a politík ruskej vlády destabilizujúcich Ukrajinu, však nemožno pokladať za neprimerané obmedzenie jeho práva na slobodu prejavu.
113 Ak by totiž išlo o taký prípad, Rada by nemohla sledovať svoj politický cieľ vyvinúť tlak na ruskú vládu tým, že prijme reštriktívne opatrenia nielen voči osobám, ktoré sú zodpovedné za činnosti alebo politiky tejto vlády voči Ukrajine, alebo voči osobám, ktoré takéto činnosti alebo politiky vykonávajú, ale aj voči osobám, ktoré im poskytujú aktívnu podporu.
114 V súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 75 vyššie sa pojem aktívna podpora týka tých foriem podpory, ktoré vzhľadom na svoju kvantitatívnu alebo kvalitatívnu dôležitosť prispievajú k realizácii činností a politík ruskej vlády, ktoré destabilizujú Ukrajinu.
115 Tento pojem sa neobmedzuje len na materiálnu podporu, ale pokrýva aj podporu, ktorú môže poskytnúť riaditeľ RS, ktorá je „unitárnym podnikom“ ruského štátu, vymenovaný prezidentom tohto štátu, ktorý má konečnú zodpovednosť za činnosti a politiky odsúdené Radou a na ktoré chce Rada reagovať prijatím dotknutých reštriktívnych opatrení.
116 V tejto súvislosti nepochybne platí, že pri preskúmaní proporcionality reštriktívnych opatrení voči žalobcovi je potrebné preskúmať, či tieto opatrenia odrádzajú ruských novinárov od toho, aby sa slobodne vyjadrovali k takým politickým otázkam všeobecného záujmu, akými sú činnosti a politiky ruskej vlády destabilizujúce Ukrajinu. V takom prípade by totiž išlo o škodlivý dôsledok pre celú spoločnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP zo 17. decembra 2004, Cumpănă a Mazăre v. Rumunsko, CE:ECHR:2004:1217JUD003334896, bod 114).
117 O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde, keďže situácia žalobcu má špecifickú, až jedinečnú charakteristiku spočívajúcu v tom, že žalobca vykonáva propagandu na podporu činností a politík ruskej vlády destabilizujúcich Ukrajinu prostredníctvom využitia svojich prostriedkov a moci v pozícii riaditeľa RS, ktorým sa stal na základe výnosu samotného prezidenta Putina.
118 Ostatní novinári, ktorí by sa chceli vyjadriť, a to aj prostredníctvom vyjadrení, ktoré poburujú, šokujú alebo znepokojujú (pozri bod 91 vyššie), k otázkam týkajúcim sa politickej diskusie alebo predstavujúcim otázku všeobecného záujmu (pozri bod 92 vyššie), ako sú činnosti a politiky ruskej vlády destabilizujúce Ukrajinu, sa však nenachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou žalobcu, ktorý je ako jediný štatutárnym zástupcom a riaditeľom RS na základe cielenej voľby prezidenta Putina.
119 Okrem toho sa na dotknutých zoznamoch nenachádza meno žiadneho iného novinára, pričom jedine odôvodnenie týkajúce sa člena orgánov samozvanej „Doneckej ľudovej republiky“ sa týka činností propagandy.
120 Predchádzajúce úvahy aj po zohľadnení širokej miery voľnej úvahy Rady (pozri bod 89 vyššie) postačujú na záver, že obmedzenia práva na slobodu prejavu žalobcu, ktoré môžu spôsobiť dotknuté reštriktívne opatrenia, sú potrebné a nie sú neprimerané, a to aj bez toho, aby bolo potrebné preskúmať, či ďalšie dôkazy, z ktorých vychádzala Rada, preukazujú, že žalobca podnecoval k násiliu alebo šíril nenávistné prejavy.
121 Keďže obmedzenia práva na slobodu prejavu žalobcu, ktoré môžu spôsobiť dotknuté reštriktívne opatrenia, sú potrebné a primerané sledovanému cieľu, je potrebné preskúmať podmienku týkajúcu sa neexistencie zásahu do samotnej podstaty tejto slobody.
O neexistencii zásahu do samotnej podstaty slobody prejavu žalobcu
122 Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa neexistencie zásahu do samotnej podstaty slobody prejavu žalobcu, je potrebné pripomenúť, že dotknuté reštriktívne opatrenia stanovujú, že členské štáty majú prijať potrebné opatrenia jednak na to, aby zabránili jeho vstupu na svoje územia, ako aj prechodu cez ne, a jednak na zmrazenie jeho finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov nachádzajúcich sa v Únii.
123 Žalobca je však príslušníkom tretieho štátu, a to Ruskej federácie, v ktorom je usadený a vykonáva svoju profesionálnu činnosť ako riaditeľ RS. Preto dotknuté reštriktívne opatrenia nezasahujú do podstaty práva žalobcu na výkon slobody prejavu osobitne v rámci jeho profesionálnej činnosti v odvetví médií v krajine, v ktorej je usadený a kde pracuje (pozri analogicky rozsudok zo 4. decembra 2015, Sarafraz/Rada, T‑273/13, neuverejnený, EU:T:2015:939, bod 190 a citovanú judikatúru).
124 Okrem toho sú tieto opatrenia dočasnej a zvrátiteľnej povahy. Z článku 6 rozhodnutia 2014/145 totiž vyplýva, že toto rozhodnutie podlieha neustálej revízii, a zároveň z článku 14 ods. 4 nariadenia č. 269/2014 vyplýva, že zoznam v jeho prílohe I sa pravidelne aspoň každých dvanásť mesiacov preskúmava.
125 Z toho vyplýva, že reštriktívne opatrenia uložené voči žalobcovi nezasahujú do samotnej podstaty obsahu jeho slobody prejavu.
126 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je potrebné prvý a druhý žalobný dôvod zamietnuť.
D – O piatom žalobnom dôvode založenom na tom, že sporné kritérium je v rozpore s právom na slobodu prejavu, a teda protiprávne, ak by malo umožňovať prijať reštriktívne opatrenia voči novinárom vykonávajúcim toto právo
127 Žalobca subsidiárne vznáša námietku nezákonnosti podľa článku 277 ZFEÚ vo vzťahu k spornému kritériu, a to za predpokladu, že by sa toto kritérium malo vykladať v tomto zmysle, že umožňuje prijať reštriktívne opatrenia voči novinárom, ktorí vyjadrili názory považované Radou za diskutabilné. V prípade, že by sa toto kritérium takto vykladalo, bolo by neprimerané a bez právneho základu. Žalobca v replike spresňuje, že články 29 ZEÚ a 215 ZFEÚ neumožňujú prijatie aktov, ktoré sú v rozpore s právom na slobodu prejavu.
128 Rada sa v prvom rade domáha neprípustnosti tohto žalobného dôvodu, ktorý nespĺňa podmienky podľa článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku.
129 Rada v druhom rade uvádza, že sporné kritérium sa týka činností propagandy a dezinformovania, ktoré poskytujú aktívnu podporu ruskej vláde, pokiaľ ide o destabilizáciu Ukrajiny, a že takéto kritérium nie je v rozpore so slobodou prejavu.
130 Z preskúmania prvého a druhého žalobného dôvodu vyplýva, že sporné kritérium sa musí vykladať spôsobom, ktorý je v súlade s primárnym právom, obsahujúcim aj ustanovenia chrániace slobodu prejavu (pozri body 65 až 71 vyššie).
131 Bolo pritom konštatované, že sporné kritérium možno vykladať a uplatňovať spôsobom, ktorý je v súlade s primárnym právom vrátane slobody prejavu. Okrem toho bolo potvrdené, že uplatňovanie tohto kritéria, ku ktorému došlo v prejednávanej veci v prípade žalobcu, neporušuje jeho právo na slobodu prejavu, keďže Rada dodržala právne podmienky stanovené na obmedzenie tejto slobody.
132 Za týchto podmienok je potrebné zamietnuť tento žalobný dôvod bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o námietke neprípustnosti vznesenej Radou.
E – O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obranu a práva na účinnú súdnu ochranu
133 Žalobca pripomína zásady judikatúry týkajúce sa ochrany práva na obranu vo veciach reštriktívnych opatrení a následne tvrdí, že aj keď akty z marca 2015 jeho meno v dotknutých zoznamoch ponechali, teda nezapísali ho tam po prvý raz, nebol predtým informovaný o dôvodoch tohto ponechania a neboli mu ani oznámené vážne, dôveryhodné a konkrétne dôkazy, ktoré by to mohli odôvodniť.
134 Po prvé žalobca najmä tvrdí, že akty z marca 2015 boli prijaté skôr, ako Rada odpovedala na jeho žiadosť o prístup k spisu uvedenú v liste zo 4. februára 2015. Preto sa nemohol so znalosťou veci vyjadriť k zámeru Rady zachovať uplatňovanie reštriktívnych opatrení voči jeho osobe.
135 Po druhé žalobca uvádza, že jeho list z 25. februára 2015 nebol starostlivo a nestranne preskúmaný.
136 Rada spochybňuje dôvodnosť tvrdení žalobcu, pokiaľ ide o porušenie práva na obranu, a navyše tvrdí, že jeho odvolávanie sa výlučne v rámci tohto žalobného dôvodu na porušenie práva na účinnú súdnu ochranu je neprípustné, keďže nie je v súlade s minimálnymi požiadavkami stanovenými v článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku.
137 Na úvod je potrebné vyhovieť námietke neprípustnosti vznesenej Radou, keďže žalobca neuviedol tvrdenia týkajúce sa konkrétne porušenia práva na účinnú súdnu ochranu.
138 Je totiž potrebné pripomenúť, že podľa článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku, ktorý sa v podstate zhoduje s článkom 44 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991, musí žaloba obsahovať najmä zhrnutie dôvodov, na ktorých sa zakladá. Okrem toho podľa ustálenej judikatúry musí byť toto zhrnutie dostatočne jasné a presné, aby si žalovaný mohol pripraviť svoju obranu a aby Všeobecný súd mohol rozhodnúť o žalobe, prípadne bez toho, aby musel žiadať o ďalšie informácie. Na to, aby bola žaloba prípustná, je totiž potrebné, aby základné skutkové a právne okolnosti, na ktorých je založená, vyplývali aspoň stručne, ale vnútorne súladne a zrozumiteľne, z textu samotnej žaloby, aby sa zaistila právna istota a riadny výkon spravodlivosti. Z ustálenej judikatúry ďalej vyplýva, že akýkoľvek žalobný dôvod, ktorý nebol dostatočne vyjadrený v návrhu na začatie konania, treba pokladať za neprípustný. Podobné požiadavky sa uplatnia aj vtedy, ak sa na podporu žalobného dôvodu uvádza výhrada. Túto prekážku v konaní z dôvodu verejného záujmu môže súd Únie preskúmať bez návrhu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 2016 Taliansko/Komisia, T‑384/14, EU:T:2016:298, bod 38 (neuverejnený) a citovanú judikatúru].
139 Pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení práva na obranu, možno uviesť, že základné právo na obranu počas konania pred prijatím obmedzujúceho opatrenia je výslovne zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty (pozri rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13, EU:T:2014:926, bod 102 a citovanú judikatúru).
140 V tomto kontexte článok 3 ods. 2 a 3 rozhodnutia 2014/145 a článok 14 ods. 2 a 3 nariadenia č. 269/2014 stanovujú, že Rada oznámi dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu či orgánu svoje rozhodnutie vrátane dôvodov zaradenia jej mena do dotknutých zoznamov, a to buď priamo, pokiaľ je známa jej adresa, alebo uverejnením oznámenia, čím jej umožní predložiť svoje pripomienky. Ak sa predložia pripomienky alebo zásadné nové dôkazy, Rada preskúma svoje rozhodnutie a informuje o tom dotknutú fyzickú alebo právnickú osobu, subjekt alebo orgán.
141 Navyše je potrebné najprv uviesť, že podľa článku 6 tretieho odseku rozhodnutia 2014/145 toto rozhodnutie podlieha neustálej revízii. Okrem toho článok 6 druhý odsek tohto rozhodnutia v jeho pôvodnom znení stanovoval, že toto rozhodnutie sa uplatňuje do 17. septembra 2014, pričom neskoršími aktmi bolo rozhodnuté o viacerých predĺženiach. Napokon článok 14 ods. 4 nariadenia č. 269/2014 stanovuje, že zoznam v jeho prílohe sa pravidelne preskúma, a to najmenej každých dvanásť mesiacov.
142 V prejednávanej veci žalobca nenapadol ani vykonávacie rozhodnutie 2014/151, ani vykonávacie nariadenie č. 284/2014, ktorými Rada vykonala prvý zápis jeho mena (pozri bod 3 vyššie). Ako žalobca pripustil vo svojej písomnej odpovedi na otázku Všeobecného súdu, jeho prvou reakciou na prijatie týchto aktov bolo zaslanie listu zo 4. februára 2015, aj to aj napriek tomu, že Rada uverejnila 22. marca 2014 oznámenie určené osobám, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2014/145, vykonanom vykonávacím rozhodnutím Rady 2014/151, a v nariadení č. 269/2014, vykonanom vykonávacím nariadením č. 284/2014 (Ú. v. EÚ C 84, 2014, s. 3).
143 V tomto oznámení sa najmä uvádzalo, že dotknuté osoby a subjekty môžu predložiť Rade žiadosť o prehodnotenie rozhodnutia o zapísaní ich mena do zoznamov pripojených k prvým napadnutým aktom, a to spolu s podpornou dokumentáciou.
144 Z toho vyplýva, že žalobca čakal príliš dlho, kým požiadal Radu o prístup k dokumentom, ktoré sa ho týkajú, a o opätovné preskúmanie jeho situácie.
145 Okrem toho možno uviesť, že prostredníctvom aktov z marca 2015 bolo meno žalobcu ponechané v dotknutých zoznamoch s rovnakým odôvodnením ako predtým. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že aj keď podľa judikatúry vzhľadom na potrebu zaistiť účinok prekvapenia reštriktívnych opatrení, ktoré sa týkali žalobcu, nebola Rada povinná vypočuť ho pred prvým zapísaním jeho mena do zoznamu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada, T‑307/12 a T‑408/13, EU:T:2014:926, body 110 až 113 a citovanú judikatúru), v zásade bola povinná vypočuť ho pred rozhodnutím o ponechaní jeho mena v dotknutých zoznamoch. Právo byť vypočutý pred prijatím aktu, ktorým sa predlžujú reštriktívne opatrenia voči osobám, na ktoré sa tieto opatrenia už vzťahujú, sa však vzťahuje na situácie, keď Rada uviedla voči týmto osobám nové skutočnosti, a nie vtedy, ak je predĺženie v podstate založené na tých istých dôvodoch, ako sú dôvody, ktoré odôvodňovali prijatie pôvodného aktu, ktorým boli uložené predmetné reštriktívne opatrenia (pozri analogicky rozsudok z 28. júla 2016, Tomana a i./Rada a Komisia, C‑330/15 P, neuverejnený, EU:C:2016:601, bod 67 a citovanú judikatúru; pozri v tomto zmysle a analogicky aj rozsudok zo 7. apríla 2016, Central Bank of Iran/Rada, C‑266/15 P, EU:C:2016:208, bod 33).
146 V prejednávanej veci sa pritom odôvodnenie napadnutých aktov týkajúce sa žalobcu nezmenilo v porovnaní s tým, aké bolo uvedené v aktoch, ktorými sa rozhodlo o prvom zápise jeho mena.
147 Po prvé za týchto okolností Rada nemala povinnosť vypočuť žalobcu pred prijatím napadnutých aktov.
148 Po druhé možno uviesť, že listom z 13. februára 2015 (pozri bod 10 vyššie) Rada v každom prípade vyzvala žalobcu, aby sa vyjadril k prípadnému predĺženiu reštriktívnych opatrení voči jeho osobe.
149 Nepochybne je pravda, že žalobca napriek svojej žiadosti zo 4. februára 2015 nemal prístup k dokumentom odôvodňujúcim zápis jeho mena v čase, keď predkladal svoje vyjadrenie ako odpoveď na výzvu Rady.
150 Napriek tomu je potrebné konštatovať, že aj keby bolo možné túto žiadosť, hoci aj formálne založenú na nariadení č. 1049/2001, pokladať za predloženú v rámci konania o preskúmaní podľa ustanovení uvedených v bodoch 140 a 141 vyššie, a teda za relevantnú v rámci posúdenia, či bolo v prejednávanej veci dodržané právo žalobcu na obranu, Rade by nebolo možné vytknúť, že túto žiadosť vo veľmi krátkej lehote nespracovala pred prijatím aktov z marca 2015, zatiaľ čo žalobca čakal takmer jedenásť mesiacov, kým zareagoval na prvý zápis svojho mena a podal takúto žiadosť.
151 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že ak sa poskytli dostatočne konkrétne informácie umožňujúce dotknutej osobe účinne predniesť svoje stanovisko k skutočnostiam zohľadneným v jej neprospech Radou, zásada dodržania práva na obranu nezahŕňa povinnosť Rady umožniť z vlastného podnetu prístup k dokumentom obsiahnutým v jej spise. Rada je teda povinná umožniť prístup k všetkým správnym dokumentom týkajúcim sa dotknutého opatrenia, ktoré nemajú dôvernú povahu, iba na žiadosť dotknutého subjektu (pozri rozsudok zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, T‑390/08, EU:T:2009:401, bod 97 a citovanú judikatúru).
152 Keďže tak, ako bolo konštatované v rámci preskúmania štvrtého žalobného dôvodu, v prejednávanej veci bolo odôvodnenie napadnutých aktov týkajúce sa žalobcu, ktoré je zhodné s odôvodnením aktov o prvom zapísaní jeho mena, postačujúce, Rada nebola povinná vyvinúť iniciatívu, aby žalobcovi poskytla prístup k spisu alebo aby čakala na výsledok žiadosti, ktorú žalobca napokon podal, predtým, ako rozhodla o ponechaní jeho mena v dotknutých zoznamoch. Žalobca totiž už predtým, ako mu bol doručený list zo 16. marca 2015, vedel, že sa naňho reštriktívne opatrenia vzťahujú z dôvodu jeho činností novinára a riaditeľa RS, a poznal aj okolnosti, za akých vykonával tieto činnosti.
153 Po tretie a zároveň nadbytočne možno pripomenúť, že na to, aby porušenie práva na obranu viedlo k zrušeniu predmetného aktu, je potrebné, aby neexistencia tejto protiprávnosti mohla viesť k odlišnému výsledku konania. Žalobca však v prejednávanej veci nevysvetlil, aké tvrdenia a dôkazy by mohol uplatniť, ak by mu boli dotknuté dokumenty poskytnuté skôr, a nepreukázal ani, že by tieto tvrdenia a dôkazy mohli viesť v jeho prípade k odlišnému výsledku, teda k neobnoveniu dotknutých reštriktívnych opatrení voči jeho osobe (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 18. septembra 2014, Georgias a i./Komisia, T‑168/12, EU:T:2014:781, body 106 až 108 a citovanú judikatúru). Preto tento žalobný dôvod nemôže v žiadnom prípade spôsobiť neplatnosť napadnutých aktov.
154 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné tento žalobný dôvod zamietnuť.
155 V dôsledku zamietnutia všetkých žalobných dôvodov žalobcu je potrebné žalobu zamietnuť v celom rozsahu.
O trovách
156 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi Rady.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Pán Dmitrij Konstantinovič Kiseľov je povinný nahradiť trovy konania.
Berardis | Tomljenović | Spielmann |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 15. júna 2017.
Podpisy
Obsah
Skutkové okolnosti
Konanie a návrhy účastníkov konania
Právny stav
A – O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení dohody o partnerstve
B – O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nesplnení povinnosti odôvodnenia
C – O prvom a druhom žalobnom dôvode založených na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o uplatnenia sporného kritéria na situáciu žalobcu, a na porušení slobody prejavu
1. O rozsahu súdneho preskúmania
2. O výklade sporného kritéria vzhľadom na primárne právo, najmä s prihliadnutím na slobodu prejavu
a) O podmienke, že každé obmedzenie slobody prejavu musí byť „stanovené zákonom“
b) O sledovaní cieľa všeobecného záujmu
c) O tom, či reštriktívne opatrenia týkajúce sa žalobcu nie sú neprimerané
O potrebnosti a primeranosti obmedzení
O neexistencii zásahu do samotnej podstaty slobody prejavu žalobcu
D – O piatom žalobnom dôvode založenom na tom, že sporné kritérium je v rozpore s právom na slobodu prejavu, a teda protiprávne, ak by malo umožňovať prijať reštriktívne opatrenia voči novinárom vykonávajúcim toto právo
E – O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obranu a práva na účinnú súdnu ochranu
O trovách