ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta rozšírená komora)
z 29. januára 2020 (*)
„Verejná služba – Štrajk tlmočníkov – Opatrenia prijaté Európskym parlamentom nariaďujúce tlmočníkom výkon práce – Neexistencia právneho základu – Zodpovednosť – Nemajetková ujma“
Vo veci T‑402/18,
Roberto Aquino, bydliskom v Bruseli (Belgicko), a ostatní žalobcovia, ktorých mená sú uvedené v prílohe(1), v zastúpení: L. Levi, avocate,
žalobcovia,
proti
Európskemu parlamentu, v zastúpení: O. Caisou‑Rousseau, E. Taneva a T. Lazian, splnomocnení zástupcovia,
žalovanému,
ktorého v konaní podporuje
Rada Európskej únie, v zastúpení: M. Bauer a R. Meyer, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
ktorej predmetom je návrh založený na článku 270 ZFEÚ jednak na zrušenie rozhodnutia generálneho riaditeľa Parlamentu pre personál z 2. júla 2018 nariaďujúceho tlmočníkom a konferenčným tlmočníkom výkon práce 3. júla 2018, ako aj nadväzujúcich rozhodnutí generálneho riaditeľa Parlamentu pre personál nariaďujúcich tlmočníkom a konferenčným tlmočníkom výkon práce v dňoch 4., 5., 10. a 11. júla 2018, a jednak na náhradu nemajetkovej ujmy stanovenej ex æquo et bono na 1 000 eur na osobu, ktorá žalobcom údajne vznikla z dôvodu týchto rozhodnutí,
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora),
v zložení: predseda komory M. van der Woude, sudcovia S. Papasavvas (spravodajca), D. Spielmann, Z. Csehi a O. Spineanu‑Matei,
tajomník: L. Ramette, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 9. októbra 2019,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobcovia, pán Roberto Aquino a ostatní žalobcovia, ktorých mená sú uvedené v prílohe, sú tlmočníkmi a konferenčnými tlmočníkmi v Európskom parlamente.
2 Dňa 14. júla 2017 prijal generálny tajomník Parlamentu rozhodnutie o zmene pracovných podmienok tlmočníkov a konferenčných tlmočníkov.
3 Toto rozhodnutie bolo implementované do pracovných programov tlmočníkov a malo za následok, že medziodborový výbor odborových organizácií (ďalej len „výbor“), ktorého členom je okrem iného Syndicat des fonctionnaires internationaux et européens ‑ Section du Parlament européen (SFIE‑PE), vyhlásil v októbri 2017 štrajkovú pohotovosť. Po opätovnom začatí rozhovorov s generálnym tajomníkom Parlamentu však došlo k zrušeniu štrajkovej pohotovosti.
4 Výbor vyhlásil 28. mája 2018 novú štrajkovú pohotovosť na obdobie od 5. júna do 20. júla 2018.
5 V dňoch 5. a 7. júna 2018 výbor oznámil všetkým zamestnancom Parlamentu, ako aj predsedovi Parlamentu plán postupu až do 14. júna 2018.
6 Dňa 8. júna 2018 generálny riaditeľ Parlamentu pre personál poslal výboru tabuľku uvádzajúcu tlmočníkov, ktorým mal byť nariadený výkon práce v období od 12. do 14. júna 2018, a požiadal ho, aby mu doručil prípadné vyjadrenia odborových zväzov a združení zamestnancov (ďalej len „OZZZ“) inštitúcie k tomuto zoznamu do 11. júna 2018, 14:00 hod.
7 Výbor odovzdal svoje pripomienky generálnemu riaditeľovi Parlamentu pre personál 9. a 11. júna 2018.
8 Rozhodnutím z 11. júna 2018 generálny riaditeľ Parlamentu pre personál nariadil tlmočníkom a konferenčným tlmočníkom výkon práce v období od 12. do 14. júna 2018.
9 Rovnaký postup boli zachovaný pre obdobia od 18. do 22. júna 2018 a od 25. do 27. júna 2018 a viedol k rozhodnutiam nariaďujúcim tlmočníkom a konferenčným tlmočníkom výkon práce v tých istých obdobiach.
10 Výbor 25. júna 2018 informoval predsedu Parlamentu o predĺžení štrajkovej pohotovosti až do 14. septembra 2018.
11 Generálny riaditeľ Parlamentu pre personál 27. júna 2018 požiadal výbor, aby mu zaslal svoje pripomienky k schéme plánovaných nariadení výkonu práce na obdobie od 3. do 5. júla 2018, a to najneskôr do 29. júna 2018, 12:00 hod.
12 Výbor 29. júna 2018 doručil svoje vyjadrenia predsedovi Parlamentu a generálnemu riaditeľovi Parlamentu pre personál.
13 Generálny riaditeľ Parlamentu pre personál informoval 2. júla 2018 výbor o tom, že bude nariadený výkon práce v rozsahu nevyhnutnom pre riadny priebeh parlamentných prác a že mu bude zaslaná kópia rozhodnutí nariaďujúcich tlmočníkom a konferenčným tlmočníkom výkon práce v období od 3. do 5. júla 2018.
14 Rozhodnutím z 2. júla 2018 generálny riaditeľ Parlamentu pre personál nariadil tlmočníkom a konferenčným tlmočníkom, medzi ktorými sa nachádzali niektorí zo žalobcov, výkon práce 3. júla 2018 (ďalej len „rozhodnutie z 2. júla 2018“).
Konanie
15 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 3. júla 2018 žalobcovia podali žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
16 Samostatným podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň podali žalobcovia návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Uznesením zo 4. júla 2018, Aquino a i./Parlament (T‑402/18 R, neuverejnený, EU:T:2018:404), bol tento návrh zamietnutý s tým, že o trovách konania sa rozhodne v konaní vo veci samej.
17 Samostatným podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu 17. júla 2018 podali žalobcovia na základe článku 86 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu návrh na úpravu žaloby s cieľom zohľadniť to, že 3., 4. a 7. júla 2018 boli prijaté tri rozhodnutia, ktorými generálny riaditeľ Parlamentu pre personál nariadil tlmočníkom a konferenčným tlmočníkom výkon práce v dňoch 4., 5., 10. a 11. júla 2018 (ďalej len „rozhodnutia prijaté po podaní žaloby“).
18 Listom tajomníka z 30. júla 2018 boli žalobcovia informovaní o tom, že podľa článku 91 ods. 4 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) bolo konanie vo veci samej prerušené až do prijatia výslovného alebo implicitného rozhodnutia o zamietnutí ich sťažnosti podanej 3. júla 2018.
19 Podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu 18. októbra 2018 Rada Európskej únie podala návrh na vstup do tohto konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov Parlamentu.
20 Listom zo 7. novembra 2018 žalobcovia informovali Všeobecný súd, že rozhodnutím z 5. novembra 2018 Parlament zamietol ich sťažnosť.
21 Listom tajomníka z 15. novembra 2018 boli žalobcovia informovaní o pokračovaní v konaní.
22 Parlament podal vyjadrenie k žalobe 22. januára 2019.
23 Rozhodnutím z 24. januára 2019 predseda šiestej komory Všeobecného súdu povolil, aby Rada vstúpila do konania ako vedľajší účastník konania.
24 Rada podala svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania 18. marca 2019 a účastníci konania podali svoje pripomienky k tomuto vyjadreniu v stanovených lehotách.
25 Dňa 25. marca 2019 Všeobecný súd (šiesta komora) na návrh sudcu spravodajcu v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 rokovacieho poriadku vyzval žalobcov, aby predložili zoznam tlmočníkov a konferenčných tlmočníkov, ktorým bol nariadený výkon práce 3. júla 2018. Žalobcovia vyhoveli tomuto opatreniu v stanovenej lehote.
26 Žalobcovia podali repliku 1. apríla 2019.
27 Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 3. apríla 2019 Cécile Dupont, Françoise Joostens, Agnieszka Matuszek, Joanna Trzcielinska Inan a Frank van den Boogaard vzali späť svoju žalobu (ďalej len „čiastočné späťvzatie“). Podaniami podanými do kancelárie Všeobecného súdu 5. apríla 2019 podali Parlament a Rada pripomienky k čiastočnému späťvzatiu. Uznesením z 30. apríla 2019 predseda šiestej komory Všeobecného súdu vymazal mená uvedených osôb zo zoznamu žalobcov a rozhodol o trovách konania spojených s čiastočným späťvzatím.
28 Parlament podal dupliku 10. mája 2019, kedy došlo k ukončeniu písomnej časti konania.
29 Vzhľadom na prekážku na strane jedného sudcu šiestej komory predseda tejto komory určil iného sudcu na doplnenie komory.
30 Na návrh šiestej komory Všeobecný súd rozhodol podľa článku 28 rokovacieho poriadku o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.
31 Na návrh sudcu spravodajcu Všeobecný súd (šiesta rozšírená komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 rokovacieho poriadku, položil otázky účastníkom konania a vyzval na jednej strane Parlament, aby mu predložil rozhodnutie, ktorým určil orgány, ktoré v Parlamente vykonávajú právomoci zverené služobným poriadkom menovaciemu orgánu, a na druhej strane žalobcov, aby predložili „ad hoc dohodu z januára 2014“, na ktorú odkazovali v žalobe. Týmto výzvam bolo vyhovené v stanovenej lehote.
32 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní 9. októbra 2019.
Návrhy účastníkov konania
33 Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zrušil rozhodnutie z 2. júla 2018, ako aj rozhodnutia prijaté po podaní žaloby,
– uložil Parlamentu povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu stanovenú ex æquo et bono na 1 000 eur na osobu,
– uložil Parlamentu povinnosť nahradiť všetky trovy konania.
34 Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako čiastočne neprípustnú a čiastočne nedôvodnú,
– uložil žalobcom povinnosť nahradiť trovy konania.
35 Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako čiastočne neprípustnú a čiastočne nedôvodnú,
– rozhodol o trovách konania v zmysle právnych predpisov.
Právny stav
O návrhoch na zrušenie
O prípustnosti
– O prípustnosti žaloby v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiam prijatým po podaní žaloby
36 Parlament tvrdí, že žalobcovia sa nemôžu opierať o článok 86 rokovacieho poriadku pri návrhu na zrušenie rozhodnutí prijatých po podaní žaloby, keďže tieto rozhodnutia nemajú nahradiť alebo zmeniť rozhodnutie z 2. júla 2018. Tvrdí, že bez ohľadu na to, že prijatie rozhodnutí prijatých po podaní žaloby bolo veľmi pravdepodobné, nemožno ich napadnúť prejednávanou žalobou, pretože nemali právne účinky v čase jej podania. Parlament pre úplnosť dodáva, že žalobcovia mali dodržať konanie pred podaním žaloby upravené v článku 90 ods. 2 služobného poriadku pred podaním návrhu na zrušenie rozhodnutí prijatých po podaní žaloby.
37 Žalobcovia sa odvolávajú na mimoriadne okolnosti a v podstate tvrdia, že vzhľadom na mimoriadne oneskorené prijatie opatrení nariaďujúcich výkon práce je prípustné, aby navrhovali zrušenie rozhodnutí prijatých po podaní žaloby. Dodávajú, že hoci je pravda, že tieto rozhodnutia ešte neboli prijaté ku dňu podania žaloby, ich prijatie bolo napriek tomu isté. Podľa ich názoru by povinnosť, aby súdu predložili toľko žalôb, koľko je prijatých rozhodnutí, bola zjavne neprimeraná, nelogická, v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti a porušovala by právo na účinný prostriedok nápravy upravené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Spresňujú, že dodržali konanie pred podaním žaloby upravené v článku 90 ods. 2 služobného poriadku.
38 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry platí, že Všeobecnému súdu môže byť platne predložený iba návrh na zrušenie existujúceho a ujmu spôsobujúceho aktu (rozsudok zo 16. septembra 2013, Bank Kargoshaei a i./Rada, T‑8/11, neuverejnený, EU:T:2013:470, bod 47).
39 V prejednávanej veci treba uviesť, že žalobcovia v žalobe uviedli, že navrhujú zrušenie „budúcich rozhodnutí nariaďujúcich zamestnancom výkon práce v dňoch 4., 5., 10. a 11. júla 2018“. Podľa judikatúry citovanej v bode 38 vyššie sú však takéto návrhy, aby Všeobecný súd rozhodol o zákonnosti hypotetických aktov, ktoré ešte neboli prijaté, neprípustné a musia byť zamietnuté (uznesenie z 27. februára 2019, SFIE‑PE/Parlament, T‑401/18, neuverejnené, EU:T:2019:132, bod 30). Hoci žalobcovia tvrdia, že ku 27. júnu 2018 bola tak existencia, ako aj obsah uvedených rozhodnutí už isté, uznávajú, že nemožno vylúčiť, že niektorí tlmočníci, ktorým mal byť pôvodne nariadený výkon práce, museli byť na poslednú chvíľu nahradení najmä kvôli chorobe.
40 Ostatné tvrdenia žalobcov pripomenuté v bode 37 vyššie neumožňujú spochybniť tento záver.
41 Pokiaľ ide po prvé o údajné porušenie článku 47 Charty, treba pripomenúť, že cieľom tohto článku nie je zmena systému súdneho preskúmavania upraveného Zmluvami, a najmä pravidiel o prípustnosti priamych žalôb podaných na súd Európskej únie, ako vyplýva aj z vysvetlení k tomuto článku 47, ktoré sa podľa článku 6 ods. 1 tretieho pododseku ZEÚ a článku 52 ods. 7 Charty majú zohľadniť pri jeho výklade (pozri rozsudok zo 4. júna 2015, Andechser Molkerei Scheitz/Komisia, C‑682/13 P, neuverejnený, EU:C:2015:356, bod 29 a citovanú judikatúru).
42 Navyše treba zdôrazniť, že údajne oneskorené prijatie rozhodnutí prijatých po podaní žaloby nezbavilo žalobcov možnosti podať za podmienok upravených v článku 270 ZFEÚ žalobu o neplatnosť proti týmto rozhodnutiam po ich prijatí. Právo žalobcov na účinný prostriedok nápravy teda nebolo v žiadnom prípade porušené.
43 Pokiaľ ide po druhé o návrh na úpravu žaloby, ktorý podali žalobcovia 17. júla 2018, v tomto návrhu sa uvádza, že rozhodnutia, ktoré v čase podania prejednávanej žaloby ešte len mali byť prijaté v budúcnosti, boli skutočne prijaté. Žalobcovia sa domnievajú, že v dôsledku tohto návrhu na úpravu žaloby je uvádzaný dôvod neprípustnosti bezpredmetný.
44 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 86 ods. 1 rokovacieho poriadku „ak je akt, ktorého zrušenie sa navrhuje, nahradený alebo zmenený iným aktom s rovnakým predmetom, žalobca môže pred skončením ústnej časti konania alebo pred rozhodnutím Všeobecného súdu, že vec prejedná bez ústnej časti konania, upraviť žalobu tak, aby prihliadala na túto novú okolnosť“.
45 Treba však uviesť, že rozhodnutia prijaté po podaní žaloby nemožno považovať za rozhodnutia, ktoré nahrádzajú alebo menia rozhodnutie z 2. júla 2018 alebo budúce rozhodnutia, ktorých zrušenie sa navrhovalo v žalobe. Na jednej strane nie je sporné, že rozhodnutia prijaté po podaní žaloby nemajú nahradiť alebo zmeniť rozhodnutie z 2. júla 2018, ktoré sa nevzťahuje na tie isté dni a je určené iným príjemcom. Na druhej strane, pokiaľ ide o budúce rozhodnutia, ktorých zrušenie sa navrhovalo v žalobe, na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, cieľom článku 86 ods. 1 rokovacieho poriadku nie je umožniť prípustnosť žaloby podanej proti rozhodnutiam, ktoré ešte neboli prijaté ku dňu jej podania. Z uvedeného vyplýva, že návrh na úpravu žaloby podaný žalobcami nepatrí do pôsobnosti článku 86 ods. 1 rokovacieho poriadku.
46 Za týchto okolností je prejednávaná žaloba neprípustná v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiam prijatým po podaní žaloby.
– O aktívnej legitimácii niektorých žalobcov
47 V odpovedi na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania nariadené Všeobecným súdom Parlament tvrdí, že z 31 žalobcov, ktorí podali prejednávanú žalobu, bolo rozhodnutie z 2. júla 2018 určené iba ôsmim. Parlament z toho vyvodzuje, že ostatní žalobcovia, ktorým bol výkon práce nariadený rozhodnutiami prijatými po podaní žaloby, nemajú aktívnu legitimáciu navrhovať zrušenie rozhodnutia z 2. júla 2018, ktoré im nebolo určené.
48 Žalobcovia na pojednávaní tvrdili, že aj tí, ktorým nebolo určené rozhodnutie z 2. júla 2018, sú napriek tomu osobne dotknutí prejednávanou žalobou vzhľadom na to, že tvorili dostatočne identifikovanú kategóriu v rámci Parlamentu v zmysle rozsudku z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia (25/62, EU:C:1963:17, s. 223), že sa na nich vzťahovala štrajková pohotovosť vyhlásená koncom mája 2018, ako aj celá medziodborová komunikácia a že sa prostredníctvom svojich zástupcov zamestnancov vo výbore zúčastnili na postupe, ktorý viedol k príprave rozhodnutia z 2. júla 2018.
49 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že iné subjekty ako osoby, ktorým je rozhodnutie určené, môžu tvrdiť, že sa ich rozhodnutie osobne týka iba vtedy, keď sa ich dané rozhodnutie dotýka na základe ich určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené (rozsudok z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, EU:C:1963:17, s. 223; pozri rozsudok z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑298/00 P, EU:C:2004:240, bod 36 a citovanú judikatúru).
50 V tejto veci stačí uviesť, že rozhodnutie z 2. júla 2018, ktoré je individuálnym rozhodnutím určeným v zmysle článku 263 ZFEÚ tlmočníkom, ktorým bol nariadený výkon práce (uznesenie z 27. februára 2019, SFIE‑PE/Parlament, T‑401/18, neuverejnený, EU:T:2019:132, bod 42), sa nedotklo žalobcov, ktorým toto rozhodnutie nenariadilo výkon práce vzhľadom na to, že voči nim neprijalo žiadne opatrenie a ich osobná situácia nebola dotknutá. Žalobcovia, ktorým rozhodnutie z 2. júla 2018 nebolo určené, preto nie sú individualizovaní obdobným spôsobom ako osoby, ktorým je rozhodnutie určené v zmysle judikatúry citovanej v bode 49 vyššie a teda nemajú aktívnu legitimáciu navrhovať jeho zrušenie.
O veci samej
51 Na podporu žaloby žalobcovia uvádzajú tri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod sa zakladá na porušení práva uskutočniť kolektívne akcie a práva na informácie a konzultácie, ako sú zakotvené v článkoch 27 a 28 Charty a v smernici 2002/14/ES Európskeho parlamentu a Rady z 11. marca 2002, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre informovanie a porady so zamestnancami v Európskom spoločenstve – Spoločné vyhlásenie Európskeho parlamentu, Rady a Komisie o zastúpení zamestnancov (Ú. v. EÚ L 80, 2002, s. 29), a vykonané rámcovou dohodou podpísanou 12. júla 1990 medzi Parlamentom a OZZZ (ďalej len „rámcová dohoda“), ako aj na porušení práva na riadnu správu vecí verejných, ktoré je zakotvené v článku 41 Charty. Druhý žalobný dôvod sa zakladá na nedostatku právomoci autora aktu a porušení zásady právnej istoty a tretí žalobný dôvod sa zakladá na porušení práva na účinný prostriedok nápravy, ako je upravené v článku 47 Charty.
52 Prvý žalobný dôvod sa delí na dve časti. Prvá časť sa zakladá na nerešpektovaní práva tlmočníkov a konferenčných tlmočníkov uskutočniť kolektívne akcie a druhá na porušení dohodovacieho a konzultačného postupu.
53 Pokiaľ ide o prvú časť, žalobcovia tvrdia, že právo na štrajk je základným právom zakotveným najmä v Charte a v Európskej sociálnej charte podpísanej v Turíne 18. októbra 1961 v revidovanom znení. Uznávajú však, že toto právo nie je absolútne, že musí rešpektovať zásadu proporcionality a že jeho výkon možno obmedziť. Domnievajú sa, že ani článok 55 služobného poriadku, ktorý sa nevzťahuje na minimálnu službu v prípade štrajku, ani rámcová dohoda, ani rozhodnutie z 2. júla 2018, sa nemôžu považovať za zákon v zmysle článku 52 ods. 1 Charty umožňujúci obmedzenia práva na štrajk. Tvrdia, že sa všeobecne uznáva, že právo na štrajk vo verejnej službe musí byť vyvážené s potrebou zabezpečiť základnú službu. Odkazujú na Výbor pre slobodu združovania Medzinárodnej organizácie práce (MOP), ktorý rozlišuje medzi základnými a ostatnými službami. Zdôrazňujú, že Parlament nikdy nedefinoval jasné a jednoznačné pravidlá, aby určil služby, ktoré sa môžu ukázať ako základné na zabezpečenie kontinuity služby. Podľa žalobcov by takáto vopred stanovená definícia umožnila preukázať v prvom rade oprávnenosť sledovaného cieľa a v druhom rade nevyhnutnosť obmedzenia. V prejednávanej veci však podľa žalobcov rozhodnutie z 2. júla 2018 nesleduje oprávnený cieľ a je neprimerané.
54 Parlament k tomu uvádza, že nespochybňuje, že právo na štrajk je základným právom zakotveným v článku 28 Charty. Pripomína, že služobný poriadok sa nezaoberá právom na štrajk a že Únia nie je v zásade viazaná žiadnym právnym textom pochádzajúcim z MOP, keďže nie je jej členom. Dodáva, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, článok 55 ods. 1 služobného poriadku treba považovať za obmedzenie práva na štrajk stanovené zákonom v zmysle článku 52 ods. 1 Charty a teda tento článok predstavuje ustanovenie služobného poriadku, na ktorom sa môže zakladať nariadenie výkonu práce. Tvrdí, že takéto nariadenie výkonu práce je odôvodnené, pokiaľ má štrajková činnosť za následok, a dokonca za cieľ, narušenie práce Parlamentu ako zákonodarného, rozpočtového a kontrolného orgánu. Tieto opatrenia sú teda nevyhnutné v zmysle článku 52 ods. 1 Charty. Pokiaľ ide o proporcionalitu nariadení výkonu práce obsiahnutých v rozhodnutí z 2. júla 2018, Parlament zdôrazňuje, že v priebehu štrajkovej činnosti čoraz viac spresňoval minimálnu tlmočnícku službu. Z toho vyvodzuje, že rozhodnutie z 2. júla 2018 nemožno dôvodne napádať z hľadiska proporcionality.
55 Rada sa domnieva, že služobný poriadok obsahuje viacero ustanovení, na ktorých sa môžu zakladať nariadenia výkonu práce obsiahnuté v rozhodnutí z 2. júla 2018. Ide tak o povinnosť lojality úradníka upravenú v článku 11 prvom odseku služobného poriadku, podľa ktorého úradník vykonáva pridelené úlohy objektívne a nestranne a v súlade so svojou povinnosťou zachovávať lojálnosť voči Únii. Rovnako článok 21 prvý odsek služobného poriadku, podľa ktorého úradník bez ohľadu na svoje služobné postavenie pomáha a radí svojim nadriadeným; je zodpovedný za plnenie úloh, ktoré mu boli pridelené, by mohol slúžiť ako základ pre rozhodnutie z 2. júla 2018. Rada cituje aj článok 55 ods. 1 služobného poriadku, ktorý stanovuje, že úradníci v aktívnom služobnom pomere sú nepretržite k dispozícii svojej inštitúcii. Napokon sa Rada odvoláva na povinnosť starostlivosti tak, ako je rozpracovaná v judikatúre.
56 V tejto súvislosti z článku 28 Charty vyplýva, že pracovníci a zamestnávatelia alebo ich príslušné organizácie majú v súlade s právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou právo vyjednávať a uzatvárať kolektívne zmluvy na zodpovedajúcich úrovniach a v prípade konfliktu záujmov uskutočniť kolektívne akcie na ochranu svojich záujmov vrátane štrajku.
57 Tieto ustanovenia možno uplatňovať vo vzťahoch medzi inštitúciami Únie a ich zamestnancami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2016, U4U a i./Parlament a Rada, T‑17/14, neuverejnený, EU:T:2016:489, bod 77; pozri rozsudok z 13. decembra 2018, Haeberlen/ENISA, T‑632/16, neuverejnený, EU:T:2018:957, bod 189 a citovanú judikatúru).
58 Navyše článok 52 ods. 1 Charty stanovuje, že akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto Charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.
59 Z tohto článku vyplýva, že na to, aby bolo obmedzenie práva chráneného Chartou zlučiteľné s právom Únie, musí v každom prípade spĺňať tri podmienky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. mája 2013, Trabelsi a i./Rada, T‑187/11, EU:T:2013:273, bod 78).
60 Po prvé obmedzenie musí byť „stanovené zákonom“. Inými slovami, opatrenie, o ktoré ide, musí mať právny základ (pozri rozsudok z 28. mája 2013, Trabelsi a i./Rada, T‑187/11, EU:T:2013:273, bod 79 a citovanú judikatúru).
61 Po druhé obmedzenie musí sledovať cieľ všeobecného záujmu uznaný ako taký Úniou (rozsudok z 28. mája 2013, Trabelsi a i./Rada, T‑187/11, EU:T:2013:273, bod 80).
62 Po tretie obmedzenie nesmie byť neprimerané. Jednak musí byť nevyhnutné a primerané sledovanému cieľu. Ďalej „podstata“, teda obsah dotknutého práva alebo slobody, nesmie byť dotknutá (pozri rozsudok z 28. mája 2013, Trabelsi a i./Rada, T‑187/11, EU:T:2013:273, bod 81 a citovanú judikatúru).
63 S prihliadnutím na tieto úvahy treba preskúmať, či rozhodnutie z 2. júla 2018 predstavuje obmedzenie práva na štrajk chráneného článkom 28 Charty a v prípade kladnej odpovede, či sú v prejednávanej veci splnené tri podmienky potrebné na to, aby sa takéto obmedzenie považovalo za obmedzenie, ktoré je v súlade s právom Únie.
64 Všeobecný súd sa domnieva, že z dôvodu, že rozhodnutie z 2. júla 2018 obmedzilo možnosť tlmočníkov, ktorých sa týkalo nariadenie výkonu práce, zúčastniť sa na kolektívnom a zosúladenom prerušení práce na ochranu ich záujmov, predstavuje toto rozhodnutie obmedzenie výkonu práva na štrajk zaručeného článkom 28 Charty. Parlament okrem toho nepopiera tento záver, tvrdí však, že toto obmedzenie je v súlade s právom Únie.
65 Treba teda preskúmať, či obmedzenie predstavované rozhodnutím z 2. júla 2018 spĺňa podmienky pripomenuté v bodoch 60 až 62 vyššie.
66 Pokiaľ ide o podmienku vzťahujúcu sa na to, že obmedzenie musí byť „stanovené zákonom“, treba pripomenúť, že požiadavka, aby každé obmedzenie výkonu práva zaručeného Chartou bolo stanovené zákonom vyžaduje, aby bol právny základ dostatočne jasný a presný, a aby zákon tým, že sám definuje rozsah obmedzenia výkonu tohto práva, poskytol určitú ochranu proti prípadným svojvoľným zásahom správneho orgánu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2015, WebMindLicenses, C‑419/14, EU:C:2015:832, bod 81).
67 Okrem toho podľa ustálenej judikatúry zásada právnej istoty, ktorá je súčasťou všeobecných zásad práva Únie, vyžaduje najmä, aby boli právne pravidlá jasné, presné a predvídateľné, pokiaľ ide o ich účinky, zvlášť, keď môžu mať nepriaznivé dôsledky pre jednotlivcov a podniky (pozri rozsudok z 18. novembra 2008, Förster, C‑158/07, EU:C:2008:630, bod 67 a citovanú judikatúru).
68 Na úvod treba po prvé spresniť, že rozhodnutie z 2. júla 2018 sa odvoláva na článok 55 služobného poriadku, články 16 a 90 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“), ako aj na rámcovú dohodu.
69 Článok 16 PZOZ upravuje analogické uplatňovanie článku 55 služobného poriadku na ostatných zamestnancov Únie. Nebude preto preskúmaný oddelene od uvedeného článku 55. článok 90 PZOZ zase stanovuje, že na rozdiel od ustanovení hlavy o zmluvných zamestnancoch, na konferenčných tlmočníkov, ktorí sú prijímaní do zamestnania Parlamentom alebo Európskou komisiou v mene inštitúcií a orgánov Únie, sa vzťahujú podmienky stanovené v dohode z 28. júla 1999, uzatvorenej medzi Parlamentom, Komisiou a Súdnym dvorom v mene inštitúcií na jednej strane a profesnými združeniami na strane druhej. Tento článok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by mohlo slúžiť ako právny základ pre dotknuté opatrenia spočívajúce v nariadení výkonu práce. Žiadny z účastníkov konania sa navyše na tento článok ani neodvolal.
70 Po druhé treba uviesť, že hoci sa rozhodnutie z 2. júla 2018 odvoláva na článok 55 služobného poriadku v celom rozsahu, Parlament spresňuje, že toto rozhodnutie sa nikdy nemalo zakladať na odsekoch 2, 3 alebo 4 tohto článku, ale iba na jeho odseku 1, ktorý má samostatnú pôsobnosť, nezávislú od pôsobnosti jeho ostatných odsekov. V každom prípade odseky 2, 3 ani 4 článku 55 služobného poriadku neupravujú nariadenie výkonu práce, takže nemôžu slúžiť ako zákon v zmysle článku 52 ods. 1 Charty.
71 Treba teda preskúmať, či článok 55 ods. 1 služobného poriadku na jednej strane alebo rámcová dohoda na druhej strane mohli predstavovať právny základ rozhodnutia z 2. júla 2018 v zmysle článku 52 ods. 1 Charty.
72 V prvom rade, pokiaľ ide o článok 55 ods. 1 služobného poriadku, treba na úvod uviesť, že ako už zdôraznila judikatúra, služobný poriadok neupravuje otázku práva na štrajk (rozsudok z 18. marca 1975, Acton a i./Komisia, 44/74, 46/74 a 49/74, EU:C:1975:42, bod 15). Jeho postupný vývoj nezmenil tento skutkový stav, ako to napokon uznáva aj Parlament.
73 Okrem toho treba pripomenúť, že podľa článku 55 ods. 1 služobného poriadku platí, že „úradníci v aktívnom služobnom pomere sú nepretržite k dispozícii svojej inštitúcii“. Treba uviesť, že takéto ustanovenie, ktoré sa nachádza v kapitole 1 týkajúcej sa pracovného času v hlave IV upravujúcej pracovné podmienky úradníkov, neupravuje žiadne presné a jasné obmedzenie výkonu práva na štrajk, a tým skôr nepredpokladá žiadne nariadenie výkonu práce. Toto ustanovenie teda neobsahuje žiadne spresnenie rozsahu obmedzenia práva na štrajk v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 66 a 67 vyššie a nemôže preto slúžiť ako právny základ opatrení spočívajúcich v nariadení výkonu práce.
74 Tvrdenie Parlamentu, že článok 55 ods. 1 služobného poriadku umožňuje inštitúcii, aby využívala úradníkov aj mimo pracovného času a uprednostnila záujem služby pred akýmkoľvek hľadiskom bežného pracovného času alebo dovolenky nemôže spochybniť tento záver. Toto tvrdenie totiž nemôže prevážiť nad požiadavkou Charty, aby výkon práva, ktoré zaručuje, bol obmedzený iba na základe dostatočne jasného a presného zákona, ktorý sám definuje rozsah obmedzenia výkonu dotknutého práva.
75 Z uvedeného vyplýva, že články služobného poriadku, na ktoré sa odvoláva rozhodnutie z 2. júla 2018, a predovšetkým článok 55 ods. 1 služobného poriadku, nemohli slúžiť ako právny základ nariadení výkonu práce obsiahnutých v rozhodnutí z 2. júla 2018.
76 V druhom rade, pokiaľ ide o rámcovú dohodu, treba spresniť, že podľa článku 8 tejto dohody sa jej strany zaväzujú upraviť v protokole, ktorý bude jej prílohou, zmierovacie konanie, ktoré sa má uskutočniť počas zastavenia práce.
77 Nie je však sporné, že protokol uvedený v bode 76 vyššie nebol nikdy prijatý. Žiadny iný článok rámcovej dohody nemôže slúžiť ako právny základ dotknutých opatrení spočívajúcich v nariadení výkonu práce.
78 Aj keby teda úradníci mohli vyvodzovať práva z porušenia ustanovení upravujúcich vzťahy inštitúcií s OZZZ, článok 8 rámcovej dohody nemohol bez prijatia protokolu, na ktorý odkazuje, v žiadnom prípade slúžiť ako zákon v zmysle článku 52 ods. 1 Charty.
79 V treťom rade, pokiaľ ide o ostatné ustanovenia uvádzané Radou, a to článok 11 prvý odsek a článok 21 prvý odsek služobného poriadku, treba uviesť, že na tieto ustanovenia sa rozhodnutie z 2. júla 2018 neodvoláva, takže nemohli slúžiť ako právny základ. V každom prípade treba poznamenať, že ich cieľom ani nie je definovať rozsah obmedzenia výkonu práva na štrajk v zmysle judikatúry citovanej v bode 66 vyššie.
80 To platí aj pre povinnosť starostlivosti, na ktorú sa tiež odvoláva Rada, ktorá podľa judikatúry odráža rovnováhu vzájomných práv a povinností vo vzťahoch medzi verejným orgánom a zamestnancami verejnej služby a znamená najmä to, že orgán pri rozhodovaní o postavení úradníka prihliada na všetky skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť jeho rozhodnutie, a zohľadňuje pritom nielen záujem služby, ale aj záujem dotknutého úradníka [pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2017, Arango Jaramillo a i./EIB, T‑482/16 RENV, EU:T:2017:901, point 131 (neuverejnený) a citovanú judikatúru]. V tejto súvislosti treba poznamenať, že hoci podľa tejto zásady je verejný orgán povinný zohľadniť nielen záujem úradníka, ale aj záujem služby, nemôže pritom prijímať rozhodnutia mimo akéhokoľvek právneho kontextu. Toto tvrdenie treba preto zamietnuť.
81 Zo všetkého, čo bolo uvedené vyplýva, že sporné opatrenia spočívajúce v nariadení výkonu práce predstavujú obmedzenie práva na štrajk, ktoré nebolo stanovené zákonom. Rozhodnutie z 2. júla 2018 treba preto zrušiť, pretože porušuje toto základné právo, pričom nie je potrebné preskúmať ostatné dve podmienky stanovené v článku 52 ods. 1 Charty a pripomenuté v bodoch 61 a 62 vyššie, a ostatné žalobné dôvody uvádzané žalobcami.
O návrhoch na náhradu škody
82 Žalobcovia v podstate tvrdia, že prípady protiprávnosti uvádzané na podporu ich návrhov na zrušenie sú takými pochybeniami, ktoré zohľadňované jednotlivo alebo vo svojom súhrne, môžu založiť zodpovednosť Parlamentu. Tvrdia, že kvôli týmto pochybeniam im vznikla nemajetková ujma.
83 Parlament sa domnieva, že sa nedopustil žiadnej protiprávnosti pri nariadení výkonu práce tlmočníkom a konferenčným tlmočníkom. Dodáva, že hoci žalobcovia majú povinnosť preukázať existenciu spôsobenej ujmy, nespresňujú, aká nemajetková ujma im mala vzniknúť.
84 Na úvod treba pripomenúť, že žaloba o neplatnosť a žaloba o náhradu škody predstavujú samostatné prostriedky nápravy. Keďže články 90 a 91 služobného poriadku nerozlišujú medzi týmito dvomi žalobami, pokiaľ ide o správne a súdne konanie, úradník si z dôvodu autonómie týchto rozdielnych právnych prostriedkov môže vybrať buď jednu, alebo druhú žalobu, alebo obidve spolu, pod podmienkou, že ich podá na súd Únie v lehote troch mesiacov po zamietnutí jeho sťažnosti (pozri rozsudok z 18. septembra 2018, Barroso Truta a i./Súdny dvor Európskej únie, T‑702/16 P, EU:T:2018:557, bod 66 a citovanú judikatúru).
85 Judikatúra však stanovila výnimku z tejto zásady v prípade, že žaloba o náhradu škody úzko súvisí so žalobou o neplatnosť, ktorá je alebo by mala byť tiež vyhlásená za neprípustnú. To znamená, že návrhy na náhradu škody sú neprípustné, pokiaľ žaloba o náhradu škody smeruje výlučne k náprave dôsledkov aktu, ktorý bol predmetom žaloby o neplatnosť, ktorá mohla byť alebo bola vyhlásená za neprípustnú, (pozri rozsudok z 18 septembre 2018, Barroso Truta a i./Súdny dvor Európske únie, T‑702/16 P, EU:T:2018:557, bod 67 a citovanú judikatúru).
86 V prejednávanej veci žalobcovia navrhujú, aby im bola nahradená ujma, ktorú im spôsobila protiprávnosť, ktorej sa dopustil Parlament prijatím tak rozhodnutia z 2. júla 2018, ako aj rozhodnutí prijatých po podaní žaloby. Z bodov 38 až 46 vyššie však vyplýva, že prejednávaná žaloba je neprípustná v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiam prijatým po podaní žaloby. V dôsledku toho sú podané návrhy na náhradu škody v rozsahu, v akom žalobcovia navrhujú, aby bola Parlamentu uložená povinnosť nahradiť im škodu spôsobenú rozhodnutiami prijatými po podaní žaloby, neprípustné a musia byť zamietnuté.
87 Pokiaľ ide o návrhy na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím z 2. júla 2018, treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou je vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ podmienený súčasným splnením podmienok, ktorými sú protiprávnosť konania vytýkaného inštitúcii Únie, existencia škody a existencia príčinnej súvislosti medzi uvádzaným konaním inštitúcie a údajnou škodou (pozri rozsudok z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, bod 64 a citovanú judikatúru).
88 Okrem toho spory v oblasti verejnej služby podľa článku 270 ZFEÚ a článkov 90 a 91 služobného poriadku vrátane tých, ktoré sa týkajú náhrady škody spôsobenej úradníkovi alebo zamestnancovi, podliehajú pravidlám, ktoré sú osobitné a špeciálne vo vzťahu k pravidlám vyplývajúcim zo všeobecných zásad, ktorými sa riadi mimozmluvná zodpovednosť Únie v rámci článku 268 ZFEÚ a článku 340 druhého odseku ZFEÚ. Najmä zo služobného poriadku totiž vyplýva, že na rozdiel od akéhokoľvek iného jednotlivca je úradník alebo zamestnanec Únie spojený s inštitúciou, pre ktorú pracuje, pracovným pomerom, v rámci ktorého existuje rovnováha osobitných vzájomných práv a povinností, ktorá sa prejavuje v podobe povinnosti starostlivosti inštitúcie voči dotknutej osobe (pozri rozsudok zo 16. decembra 2010, Komisia/Petrilli, T‑143/09 P, EU:T:2010:531, bod 46 a citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, že na to, aby sa prvá z troch podmienok nevyhnutných na vznik zodpovednosti Únie za škody spôsobené jej úradníkom a bývalým úradníkom porušením práva Únie v oblasti verejnej služby považovala za splnenú, stačí samotné zistenie protiprávnosti (rozsudok z 12. júla 2011, Komisia/Q, T‑80/09 P, EU:T:2011:347, bod 45).
89 V prejednávanej veci z bodov 72 až 81 vyššie vyplýva, že rozhodnutie z 2. júla 2018 je protiprávne a treba ho zrušiť.
90 Je pravda, že podľa ustálenej judikatúry platí, že pokiaľ sa návrhy na náhradu škody zakladajú na protiprávnosti zrušeného aktu, zrušenie vyhlásené Všeobecným súdom predstavuje samo osebe primeranú a v zásade dostatočnú náhradu akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ktorá mohla byť žalobcovi spôsobená (pozri rozsudok z 18. septembra 2015, Wahlström/Frontex, T‑653/13 P, EU:T:2015:652, bod 82 a citovanú judikatúru).
91 Už sa však rozhodlo, že ak je zrušenie aktu úplne zbavené akéhokoľvek potrebného účinku, nemôže samo osebe predstavovať primeranú a dostatočnú náhradu akejkoľvek nemajetkovej ujmy spôsobenej zrušeným aktom (rozsudok z 18. septembra 2015, Wahlström/Frontex, T‑653/13 P, EU:T:2015:652, bod 83).
92 V prejednávanej veci však nie je sporné, že rozhodnutie z 2. júla 2018 vyčerpalo všetky svoje účinky. Za týchto okolností nebude zrušenie tohto rozhodnutia predstavovať primeranú a dostatočnú náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcom.
93 Treba teda určiť, či žalobcovia okrem protiprávnosti uvedenej v bode 89 vyššie, ktorá je pochybením spôsobilým založiť zodpovednosť Parlamentu, preukázali existenciu ujmu súvisiacej s týmto pochybením.
94 V prejednávanej veci z bodov 72 až 81 vyššie vyplýva, že rozhodnutím z 2. júla 2018 bol žalobcom nariadený výkon práce na deň 3. júla 2018 bez akéhokoľvek právneho základu umožňujúceho Parlamentu pristúpiť k takýmto opatreniam a v dôsledku toho nemohli vykonať svoje právo na štrajk počas doby nariadeného výkonu práce. Navyše tento výkon práce bol nariadený neskoro, keďže žalobcovia boli o ňom informovaní iba večer predo dňom nariadeného výkonu. Tieto okolnosti, ktoré sú minimálne poľutovaniahodné, spôsobili nemajetkovú ujmu priamo súvisiacu s protiprávnosťou, ktorou je postihnuté rozhodnutie z 2. júla 2018.
95 Za týchto okolností bude spravodlivým posúdením ujmy, keď bude Parlamentu uložená povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov, ktorým bol nariadený výkon práce rozhodnutím z 2. júla 2018, teda Barbare Carli‑Ganotis, Claudine de Seze, Marii Corine Diaconu Olszewski, Marii Provata, Irène Sevastikoglou a Benedetta Tissi, sumu 500 eur.
O trovách
96 Podľa článku 134 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak je viac účastníkov konania, ktorí vo veci nemali úspech, Všeobecný súd medzi nich rozdelí nahradenie trov konania.
97 Keďže na jednej strane Parlament vo veci nemal úspech, treba mu uložiť povinnosť znášať jeho vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalobcom, ktorým bol nariadený výkon práce rozhodnutím z 2. júla 2018, vrátane trov konania spojených s konaním o nariadení predbežného opatrenia a trov konania spojených s vedľajším účastníctvom Rady. Na druhej strane treba rozhodnúť, že žalobcovia, ktorým bol výkon práce nariadený rozhodnutiami prijatými po podaní žaloby, ktorí rovnako nemali úspech vo veci, znášajú svoje vlastné trovy konania.
98 Navyše, podľa článku 138 rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania. Rada teda znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Rozhodnutie generálneho riaditeľa Európskeho parlamentu pre personál z 2. júla 2018, ktorým bol tlmočníkom a konferenčným tlmočníkom nariadený výkon práce 3. júla 2018, sa zrušuje.
2. Parlament je povinný zaplatiť po sume 500 eur žalobcom, a to Barbare Carli Ganotis, Claudine de Seze, Marii Corine Diaconu Olszewski, Marii Provata, Irène Sevastikoglou a Benedette Tissi.
3. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
4. Parlament znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalobcom, ktorým bol nariadený výkon práce rozhodnutím z 2. júla 2018, vrátane trov konania spojených s konaním o nariadení predbežného opatrenia a trov konania spojených s vedľajším účastníctvom Rady Európskej únie.
5. Žalobcovia, ktorým bol nariadený výkon práce rozhodnutiami prijatými po podaní žaloby, znášajú svoje vlastné trovy konania.
6. Rada znáša svoje vlastné trovy konania.
Van der Woude | Papasavvas | Spielmann |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 29. januára 2020.
Podpisy