Language of document : ECLI:EU:T:2021:822

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)

z 24. novembra 2021 (*)

„Verejná služba – Zamestnanci EIB – Zdravotný stav – Pracovná schopnosť – Neodôvodnená neprítomnosť – Žaloba o neplatnosť – Pojem invalidita – Neobmedzená právomoc – Spory finančného charakteru – Spätné vyplatenie invalidného dôchodku – Žaloba o náhradu škody“

Vo veci T‑370/20,

KL, v zastúpení: L. Levi a A. Champetier, advokátky,

žalobca,

proti

Európskej investičnej banke (EIB), v zastúpení: G. Faedo a M. Loizou, splnomocnené zástupkyne, za asistencie: A. Duron, advokátka,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 270 ZFEÚ a článku 50a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a v ktorej sa po prvé navrhuje zrušenie rozhodnutí EIB z 8. februára a 8. marca 2019, ktorými sa vyhlásilo, že žalobca je práceschopný a od 18. februára 2019 má neodôvodnenú neprítomnosť, a tiež, pokiaľ je to nevyhnutné, rozhodnutia prezidenta EIB zo 16. marca 2020, ktorým sa uvedené rozhodnutia potvrdzujú, ďalej po druhé uloženie povinnosti EIB spätne vyplatiť invalidný dôchodok žalobcu od 1. februára 2019, a po tretie náhrada škody, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku týchto rozhodnutí,

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),

v zložení: predseda komory S. Gervasoni, sudcovia P. Nihoul (spravodajca) a R. Frendo,

tajomník: L. Ramette, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 24. júna 2021,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        V rokoch 1997 až 2001 pracoval žalobca, KL, ako poradca pre informatiku pre Európsku investičnú banku (EIB).

2        Od 1. septembra 2001 bol v EIB zamestnaný na základe zmluvy na dobu neurčitú.

3        Po viacerých obdobiach neprítomnosti žalobcu ho EIB listom z 22. mája 2017 informovala, že A, poverený lekár EIB pre oblasť práceneschopnosti, odporučil, aby mu bola priznaná dočasná čiastočná práceneschopnosť (predstavujúca 50 %) po dobu šiestich mesiacov od 1. júna 2017.

4        Žalobca listom z 1. júna 2017 spochybnil odporúčanie A a požiadal o rozhodcovské konanie u nezávislého lekára na účel posúdenia jeho údajnej celkovej neschopnosti pokračovať v plnení svojich pracovných povinností v EIB.

5        Listom zaslaným žalobcovi 9. októbra 2017 EIB spresnila, že požadovaným konaním je konanie upravené v článku 4 prílohy X k administratívnym predpisom uplatniteľným na zamestnancov EIB, prijatých na základe Služobného poriadku zamestnancov EIB (ďalej len „administratívne predpisy“), a oznámila mu, že určila B ako nezávislého lekára, aby toto konanie uskutočnil.

6        Dňa 18. októbra 2017 sa žalobca stretol s B, ktorý potvrdil stanovisko A a oznámil svoj záver EIB a žalobcovi 29. novembra a 11. decembra 2017.

7        Listom zo 14. decembra 2017 EIB informovala žalobcu, že prebiehajú jednania s cieľom umožniť jeho návrat do práce na čiastočný úväzok po dobu troch mesiacov na inom pracovnom mieste, než je to, ktoré zastával, pričom v období od 1. januára 2018 do jeho reintegrácie je oslobodený od povinnosti dostaviť sa do EIB.

8        V telefaxe z 28. decembra 2017 právny zástupca žalobcu uviedol, že konaním, ktoré sa má uskutočniť, nie je rozhodcovské konanie u nezávislého lekára, upravené v článku 4 prílohy X k administratívnym predpisom, ale konanie posudkovej komisie, upravené v článku 13‑1 prechodného poriadku dôchodkového režimu vzťahujúceho sa na zamestnancov EIB (ďalej len „PPDR“). Namietal teda proti dôsledkom, ktoré chcela EIB vyvodiť z rozhodcovského konania u nezávislého lekára.

9        Telefaxom z 19. januára 2018 právny poradca žalobcu požiadal EIB, aby sa na základe článku 11.3 administratívnych predpisov a článku 13‑1 PPDR uskutočnilo konanie na posudkovej komisii.

10      V liste zo 7. februára 2018 EIB vyhovela žiadosti žalobcu a vyzvala ho, aby určil lekára, ktorý ho má zastupovať v rámci posudkovej komisie, a tiež aby jej doručil správu tejto komisie najneskôr do 16. februára 2018, s tým, že až dovtedy, kým posudková komisia vydá svoje stanovisko, o žalobcovi sa bude usudzovať, že je dočasne práceneschopný v plnom rozsahu.

11      Telefaxom z 28. marca 2018 právny zástupca žalobcu informoval EIB o tom, že jeho klient určil svojho ošetrujúceho lekára, C, aby ho zastupoval v rámci posudkovej komisie, a že všetky zdravotné dokumenty týkajúce sa danej problematiky budú doručené tejto komisii, hneď po jej zriadení.

12      Telefaxom z 24. apríla 2018 právny zástupca žalobcu okrem iného zaslal EIB správu C týkajúcu sa sporných lekárskych otázok a určenú pre posudkovú komisiu.

13      Listom z 26. októbra 2018 EIB informovala žalobcu o tom, že posudková komisia je zložená z C, lekára zastupujúceho žalobcu, A, lekára zastupujúceho EIB, a D, lekára určeného na základe spoločnej dohody prvých dvoch uvedených členov, ktorý bude predsedať posudkovej komisii v súlade s článkom 13‑1 PPDR. EIB okrem toho vyzvala žalobcu, aby sa dostavil pred posudkovú komisiu 9. novembra 2018.

14      Telefaxom z 2. novembra 2018 právny zástupca žalobcu odmietol toto pozvanie z dôvodu zdravotného stavu svojho klienta.

15      EIB v liste zo 6. novembra 2018 právnemu zástupcovi žalobcu oznámila, že zdravotný stav jeho klienta nepredstavuje prekážku jeho prítomnosti pred posudkovou komisiou, ktorá sa napokon schádza na účel posúdenia tohto zdravotného stavu na žiadosť uvedeného klienta.

16      Listom zo 14. novembra 2018 EIB predvolala žalobcu na stretnutie 21. novembra 2018 len s doktorom D, predsedom posudkovej komisie, na ktoré žalobca prišiel.

17      Tak ako vyplýva z bodu 15 dupliky, EIB bol 21. decembra 2018 od D doručený ním podpísaný dokument z 18. decembra 2018 s názvom „Záver posudkovej komisie z 9/11/2018“. Jeho obsah znel:

„Z dôvodu psychickej poruchy nie je [KL] schopný vrátiť sa na svoje posledné pracovné miesto u bývalého zamestnávateľa. Je tak invalidný vo vzťahu k pracovisku EIB, no nie je invalidný vo vzťahu ku všeobecnému trhu práce. Posudková komisia sa v tejto otázke zhodla jednomyseľne.“

18      Okrem toho z bodu 16 dupliky vyplýva, že súbežne D doručil zdravotnej službe kompletnú správu, taktiež z 18. decembra 2018, s názvom „Lekársky znalecký posudok posudkovej komisie z 9/11/2018“. Táto správa obsahovala rovnaký záver ako dokument s názvom „Záver posudkovej komisie z 9/11/2018“.

19      Dňa 27. decembra 2018 zaslal žalobca EIB pripomienku, pokiaľ ide o stanovisko posudkovej komisie. EIB odpovedala, že toto stanovisko jej stále nebolo doručené.

20      Listom z 8. februára 2019 EIB informovala právneho zástupcu žalobcu, že 23. januára 2019 jej posudková komisia doručila svoje rozhodnutie, ktoré bolo prijaté jednomyseľne a podľa ktorého jeho klient nie je invalidný, a požiadala posledného uvedeného klienta, aby sa od 18. februára 2019 vrátil do práce, a to po tom, ako sa spojí s oddelením pre ľudské zdroje a spokojnosť na pracovisku, s cieľom prediskutovať podmienky jeho reintegrácie. K tomuto listu boli pripojené tri formuláre, nazvané „Invalidity committee decision“ (rozhodnutie posudkovej komisie), v ktorých bolo zaškrtnuté políčko „not invalid“ (nie je invalidný). Dva z týchto formulárov boli zo 16. januára 2019 a tretí z 23. januára 2019 (ďalej len „formuláre zo 16. a 23. januára 2019“). V tomto istom liste z 8. februára 2019 EIB dodala, že jej zdravotná služba dostala dodatočný dokument od D, ktorý by na žiadosť mohol byť doručený žalobcovi.

21      Rozhodnutie obsiahnuté v tomto liste z 8. februára 2019 (ďalej len „rozhodnutie z 8. februára 2019“) v rozsahu, v akom sa v ňom vyhlasuje, že žalobca je práceschopný a od 18. februára 2019 má neodôvodnenú neprítomnosť, predstavuje prvé napadnuté rozhodnutie v rámci prejednávanej žaloby.

22      Telefaxom zo 14. februára 2019 právny zástupca žalobcu požiadal EIB, aby mu doručila odôvodnené stanovisko posudkovej komisie, upravené v článku 15‑3 PPDR.

23      Listom z 8. marca 2019 EIB doručila právnemu zástupcovi žalobcu dokument uvedený v bode 17 vyššie s názvom „Záver posudkovej komisie z 9/11/2018“, pričom vysvetlila, že si ho vyložila tak, že sa v ňom navrhuje vysporiadanie, podľa ktorého by mal žalobca definitívne odísť z EIB oproti vyplateniu peňažnej sumy. Takéto vysporiadane by bolo možné v luxemburskom systéme sociálneho zabezpečenia, no nie v právnom rámci EIB.

24      V dôsledku uvedeného EIB v rovnakom liste zopakovala, že na základe rozhodnutia posudkovej komisie, ktorým sa o žalobcovi vyhlásilo, že nie je invalidný, sa mal žalobca 18. februára 2019 vrátiť do práce. EIB dodala, že jeho neprítomnosť sa považuje za neodôvodnenú v súlade s článkom 3.4 prílohy X k administratívnym predpisom, takže dni, počas ktorých nepracoval, sa odrátajú z jeho dovolenky za kalendárny rok.

25      Rozhodnutie obsiahnuté v tomto liste z 8. marca 2019, v rozsahu, v akom sa v ňom vyhlasuje, že žalobca je práceschopný a od 18. februára 2019 má neodôvodnenú neprítomnosť (ďalej len „rozhodnutie z 8. marca 2019“), predstavuje druhé napadnuté rozhodnutie v rámci prejednávanej žaloby.

26      V telefaxe z 29. marca 2019 zaslanom EIB právny zástupca žalobcu spochybnil rozhodnutia z 8. februára a 8. marca 2019. K tomuto telefaxu bolo pripojené lekárske potvrdenie od C z 15. marca 2019, v ktorom tento lekár vyjadril, že „jednomyseľným názorom posudkovej [komisie], poskytnutým v jej záveroch z 9. novembra 2018, je, že [žalobca] je invalidný, pokiaľ ide o jeho prípadný návrat do práce v EIB“ a že ak by správne pochopil formulár odovzdaný EIB, „zaškrtol by políčko ‚invalid‘ vo vzťahu k EIB“.

27      V liste zaslanom 2. mája 2019 právnemu zástupcovi žalobcu EIB potvrdila svoje rozhodnutia z 8. februára a 8. marca 2019.

28      Žalobcovi bol po tom, ako o to sám požiadal, 16. mája 2019 od D doručený dokument s názvom „Lekársky znalecký posudok posudkovej komisie z 9/11/2018“, ako aj podpísaný postit papierik, kde sa uvádzalo, že rozhodnutie posudkovej komisie je skutočne také, že sa žalobca vyhlasuje za „invalidného vo vzťahu k EIB“.

29      Dňa 8. júna 2019 podal žalobca návrh na začatie zmierovacieho konania na základe článku 41 Služobného poriadku zamestnancov EIB (ďalej len „služobný poriadok EIB“). Tento návrh sa vzťahoval na rozhodnutie z 8. marca 2019, keďže sa ním potvrdilo rozhodnutie z 8. februára 2019, v rozsahu, v akom bolo vyhlásené, že má žalobca od 18. februára 2019 neodôvodnenú neprítomnosť, a bol uplatnený článok 3.4 prílohy X k administratívnym predpisom tak, že sa mu dni neodôvodnenej neprítomnosti odrátali z jeho dovolenky za kalendárny rok.

30      Listom z 25. júla 2019 EIB vyjadrila súhlas so začatím takéhoto konania.

31      Od 1. augusta 2019 prestala byť žalobcovi vyplácaná mzda, keďže už mal vyčerpané všetky dni dovolenky.

32      Dňa 12. septembra 2019 lekár C v liste zaslanom žalobcovi vysvetlil, že najprv zaškrtol políčko „invalid“ (invalidný) a že po tom, ako bol v kontakte s EIB, ktorá mu oznámila, že ostatní dvaja lekári zaškrtli políčko „not invalid“ (nie je invalidný) a že má urobiť to isté, zmenil svoju odpoveď na „not invalid“, pričom si myslel, že formulár bude slúžiť na osvedčenie toho, že žalobca nie je invalidný vo vzťahu ku všeobecnému trhu práce.

33      V e‑maile z 18. septembra 2019 D žalobcovi napísal:

„EIB ma poverila úlohou, ktorú pokladám sa vykonanú. Záverom troch lekárov komisie pre vypracovanie znaleckého posudku bola invalidita vo vzťahu k poslednému pracovisku, t. j. EIB, no nie invalidita vo vzťahu k všeobecnému trhu práce, čo nie je synonymom schopnosti vrátiť sa do práce v EIB. Všetci traja lekári zastávali taký názor, že do EIB sa už vrátiť nemôžete. Toto bolo jasne uvedené v mojej správe o znaleckom posudku a v závere posudkovej [komisie] (ktorý z dôvodov lekárskeho tajomstva obsahuje iba poslednú vetu správy o znaleckom posudku, a nie lekársku diagnózu: správa o znaleckom posudku bola zaslaná iba lekárovi EIB). Tieto dva dokumenty som Vám zaslal.

Neviem, ako by som sa mohol vyjadriť ešte presnejšie. Pokiaľ si administratíva EIB vykladá túto správu a tento záver po svojom, treba si to s nimi vyjasniť právnou cestou. V zmysle posudku ste invalidný vo vzťahu k poslednému pracovisku.“

34      E‑mailom z 27. novembra 2019 právny zástupca žalobcu pred zmierovacou komisiou uviedol, že EIB sa dopustila pochybenia pri uplatnení záverov posudkovej komisie, keď si nesprávne vyložila svoj vlastný pojem invalidita, tak ako je tento uvedený v článku 46‑1 PPDR, podľa ktorého sa má invalidita posudzovať vo vzťahu k pracovnému miestu, ktoré dotknutý zamestnanec EIB zastával.

35      Dňa 20. januára 2020 predseda zmierovacej komisie informoval prezidenta EIB o tom, že zmierovacie konanie bolo neúspešné.

36      V liste zo 16. marca 2020 konštatovala EIB neúspech zmierovacieho konania a oznámila závery tejto komisie žalobcovi. Rozhodnutie obsiahnuté v tomto liste, v rozsahu, v akom zakotvuje závery zmierovacej komisie, a v dôsledku toho potvrdzuje rozhodnutia z 8. februára a 8. marca 2019, je napadnuté, pokiaľ je to v prejednávanej žalobe nevyhnutné.

37      V období od 18. februára 2019 do 28. decembra 2020 predložil žalobca rôzne lekárske potvrdenia na účely odôvodnenia jeho neprítomnosti v práci.

38      V dňoch 12. júna, 18. júla, 13. augusta, 25. septembra, 28. októbra, 14. novembra, 18. decembra 2019, ako aj v dňoch 15. a 25. februára 2020 EIB predvolala žalobcu na lekárske kontroly, ktoré sa mali uskutočniť 18. júna, 8. augusta, 27. augusta, 2. októbra, 4. novembra, 25. novembra a 23. decembra 2019, ako aj 3. a 28. februára 2020.

39      Žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu odmietol podrobiť týmto kontrolám a predložil lekárske potvrdenia svedčiace o jeho neschopnosti dostaviť sa na ne.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

40      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. júna 2020 žalobca podal žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

41      Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň požiadal žalobca o anonymizáciu. Všeobecný súd tejto žiadosti vyhovel rozhodnutím z 21. júla 2020.

42      Vyjadrenie k žalobe, replika a duplika, boli predložené 17. septembra 2020, 25. novembra 2020 a 19. januára 2021.

43      Dňa 26. apríla 2021 predložil žalobca na základe článku 85 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu dodatočné dôkazy.

44      Dňa 27. apríla 2021 Všeobecný súd (štvrtá komora) na návrh sudcu spravodajcu rozhodol otvoriť ústnu časť konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania, upravených v článku 89 rokovacieho poriadku, vyzval účastníkov konania na predloženie určitých dokumentov a položil im písomné otázky, pričom ich vyzval, aby na ne písomne odpovedali. Účastníci konania na tieto žiadosti reagovali v stanovenej lehote.

45      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 24. júna 2021.

46      Na pojednávaní Všeobecný súd požiadal jednak EIB, aby predložila nové dokumenty a odpovedala na viaceré otázky, a jednak žalobcu, aby predložil svoje pripomienky k odpovediam, ktoré poskytne EIB, čo obidvaja účastníci konania urobili v stanovených lehotách.

47      Ústna časť konania bola ukončená 29. júla 2021.

48      Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil rozhodnutia z 8. februára a 8. marca 2019 v rozsahu, v akom sa v nich vyhlasuje, že je práceschopný a od 18. februára 2019 má neodôvodnenú neprítomnosť,

–        pokiaľ je to nevyhnutné, zrušil rozhodnutie prezidenta EIB zo 16. marca 2020, v rozsahu, v akom potvrdzuje závery zmierovacej komisie, a v dôsledku toho rozhodnutia z 8. februára a 8. marca 2019,

–        vzhľadom na uvedené uložil EIB povinnosť spätne vyplatiť invalidný dôchodok, na ktorý vznikol nárok v zásade od 1. februára 2019, a to až do úplného zaplatenia, pričom úroky z omeškania sa určia v úrokovej sadzbe stanovenej Európskou centrálnou bankou (ECB), zvýšenej o dva percentuálne body,

–        uložil EIB povinnosť nahradiť mu nemajetkovú ujmu,

–        zaviazal EIB na náhradu všetkých trov konania.

49      EIB navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        odmietol žalobu ako čiastočne neprípustnú,

–        zamietol žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu,

–        zaviazal žalobcu na náhradu všetkých trov konania.

 Právny stav

 O návrhu na zrušenie

50      Na podporu svojho návrhu na zrušenie uvádza žalobca dva žalobné dôvody. Prvý je založený na porušení článkov 46‑1 a 48‑1 PPDR a článkov 11.1 a 11.3 administratívnych predpisov, ako aj na zjavne nesprávnom posúdení, zatiaľ čo druhý je založený na porušení povinnosti starostlivosti.

51      V prvom žalobnom dôvode žalobca tvrdí okrem iného to, že keď EIB v rozhodnutiach z 8. februára a 8. marca 2019, potvrdených rozhodnutím zo 16. marca 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“), usúdila, že je práceschopný a od 18. februára 2019 má neodôvodnenú neprítomnosť, jednak tým porušila články 46‑1 a 48‑1 PPDR, ako aj články 11.1 a 11.3 administratívnych predpisov, a po druhé sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia.

52      Podľa názoru žalobcu vyplývajú tieto nezákonnosti zo skutočnosti, že ho posudková komisia vyhlásila za invalidného vo vzťahu k EIB v dvoch dokumentoch nazvaných „Lekársky znalecký posudok posudkovej komisie z 9/11/2018“ a „Záver posudkovej komisie z 9/11/2018“.

53      Stanovisko vyjadrené posudkovou komisiou v týchto dvoch dokumentoch má byť podporené jednak potvrdením od C z 12. septembra 2019 a jednak e‑mailom D z 18. septembra 2019.

54      Podľa názoru žalobcu na to, aby bol zamestnanec alebo úradník vyhlásený za invalidného v zmysle článku 46‑1 PPDR, stačí, aby bol invalidný vo vzťahu k EIB, bez toho, aby invalidita musela byť stanovená vo vzťahu ku všeobecnému trhu práce.

55      EIB sa naopak domnieva, že stanovisko posudkovej komisie nespočíva v dokumentoch citovaných žalobcom, ale vo formulároch zo 16. a 23. januára 2019, v ktorých všetci traja členovia posudkovej komisie zaškrtli políčko „not invalid“ (nie je invalidný). Tieto tri formuláre spoločne predstavujú stanovisko, ktoré jej mala posudková komisia odovzdať na základe článku 15‑4 PPDR.

56      EIB tvrdí, že zo stanoviska posudkovej komisie, v ktorom sa o žalobcovi usudzuje, že „nie je invalidný“, vyplýva, že sa mal vrátiť do práce v EIB 18. februára 2019, a v prípade nesplnenia tejto povinnosti sa malo usudzovať, že má od tohto dňa neodôvodnenú neprítomnosť, tak ako to EIB uviedla v rozhodnutiach z 8. februára a 8. marca 2019.

57      Podľa názoru EIB uznáva PPDR iba jeden druh invalidity, a to konkrétne invaliditu na všeobecnom trhu práce, a nie invaliditu, ktorá existuje iba vo vzťahu k EIB.

 O dokumentoch predstavujúcich stanovisko posudkovej komisie

58      Ako je zrejmé z bodov 52, 53 a 55 vyššie, účastníci konania sa nezhodujú, pokiaľ ide o dokumenty, ktoré sa majú vziať do úvahy na účely posúdenia toho, či bol podľa posudkovej komisie žalobca invalidný, alebo nie.

59      V prejednávanej veci z bodov 17, 18 a 20 vyššie vyplýva, že v čase prijatia rozhodnutí z 8. februára a 8. marca 2019 mala EIB k dispozícii:

–        dokument s názvom „Záver posudkovej komisie z 9/11/2018“, doručený 21. decembra 2018,

–        formuláre zo 16. a 23. januára 2019, doručené v januári 2019,

–        správu s názvom „Lekársky znalecký posudok posudkovej komisie z 9/11/2018“, ktorá bola 18. decembra 2018 zaslaná zdravotnej službe EIB, ktorá, ako je uvedené v rozhodnutí z 8. marca 2019, oznámila jej obsah administratíve EIB bez zverejnenia citlivých osobných údajov; záver uvedený na konci tohto dokumentu sa zhoduje so záverom, ktorý je obsiahnutý v dokumente s názvom „Záver posudkovej komisie z 9/11/2018“.

60      EIB vo svojich procesných písomnostiach uvádza, že spomedzi týchto dokumentov možno zohľadniť jedine formuláre zo 16. a 23. januára 2019, a to zo štyroch dôvodov.

61      Po prvé tieto formuláre sú jediným oficiálnym dokumentom, ktorý je právne záväzný, keďže obsahuje stanovisko posudkovej komisie v súlade s článkom 15‑4 PPDR.

62      Po druhé uvedené formuláre sú z neskoršieho dátumu než dokument s názvom „Záver posudkovej komisie z 9/11/2018“.

63      Po tretie formuláre zo 16. a 23. januára 2019 boli podpísané všetkými tromi členmi posudkovej komisie, zatiaľ čo dokument s názvom „Záver posudkovej komisie z 9/11/2018“ bol podpísaný iba zo strany D.

64      Po štvrté názov dokumentu, ktorý je vyššie uvedený ako posledný, obsahuje nepravdivý dátum, keďže žalobca nebol posudkovou komisiou vyšetrený 9. novembra 2018.

65      Pokiaľ ide o prvé tvrdenie EIB, treba poukázať na to, že EIB nepredložila interný poriadok alebo predpis, z ktorého by vyplývalo, že stanovisko posudkovej komisie, ktoré bolo doručené jej administratíve na základe článku 15‑4 PPDR, muselo byť povinne vyjadrené na formulári, akými sú formuláre zo 16. a 23. januára 2019. Za týchto okolností nemožno usudzovať, že sú tieto formuláre jediným oficiálnym dokumentom pochádzajúcim od posudkovej komisie, ktorý bola EIB oprávnená zohľadniť na účely vyhlásenia žalobcu za invalidného.

66      Pokiaľ ide o druhé tvrdenie EIB, treba poukázať na to, že skutočnosť, že dokument s názvom „Záver posudkovej komisie z 9/11/2018“ je zo skoršieho dátumu než formuláre zo 16. a 23. januára 2019, nepredstavuje prekážku jeho zohľadnenia, keďže jeho obsah nebol členmi posudkovej komisie v čase, keď vypĺňali tieto formuláre, zrušený. Ak by členovia posudkovej komisie chceli prepracovať posúdenie vyjadrené v prvom dokumente, či ho spresniť, stačilo by im pripojiť na uvedené formuláre oznámenia v tomto zmysle.

67      Pokiaľ ide o tretie tvrdenie EIB, treba konštatovať, že hoci je dokument s názvom „Záver posudkovej komisie z 9/11/2018“ skutočne podpísaný iba doktorom D, odkazuje na celú posudkovú komisiu a pod jeho názvom sa uvádza: „Zloženie komisie: Dr. [C], Dr. [A], Dr. [D]“. Podľa článku 15‑2 PPDR pritom posudková komisia sama upravuje svoje konanie. Vzhľadom na to, že EIB nepredložila žiaden predpis, z ktorého by vyplývalo, že stanovisko posudkovej komisie musí byť podpísané každým z jej členov, tak tento dokument nemožno nepripustiť z dôvodu, že ho podpísal iba predseda posudkovej komisie, keďže tento mohol byť ostatnými členmi poverený na jeho vyhotovenie. EIB neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorá by naznačovala, že ostatní členovia posudkovej komisie, vynímajúc jej predsedu, sa od obsahu tohto dokumentu a správy o lekárskom znaleckom posudku dištancovali.

68      Pokiaľ ide o štvrté tvrdenie EIB, treba poukázať na to, že dátum 9. novembra 2018, ktorý je uvedený v názve uvedeného dokumentu, nemôže viesť k tomu, aby bol tento dokument nepripustený z toho dôvodu, že žalobca sa v tento deň pred posudkovú komisiu nedostavil.

69      Na účely posúdenia prípadnej invalidity žalobcu sú totiž dôležité len konštatovania každého člena posudkovej komisie, pokiaľ ide o jeho zdravotný stav, a existencia väčšiny alebo jednomyseľnosti v rámci tejto komisie na podporu záveru, ku ktorému táto komisia dospela.

70      Žiadna z týchto skutočností však pred Všeobecným súdom nebola spochybnená. Jednak zo spisu vyplýva, že zdravotný spis žalobcu bol preštudovaný všetkými tromi členmi posudkovej komisie a že D sa so žalobcom stretol 21. novembra 2018. Jednak existencia súhlasu v rámci tejto komisie s tým, že žalobca je invalidný vo vzťahu k EIB, no nie vo vzťahu ku všeobecnému trhu práce, nie je medzi účastníkmi konania sporná.

71      Za týchto okolností nemôže byť dokument s názvom „Záver posudkovej komisie z 9/11/2018“ nepripustený z dôvodu, že dátum, ktorý je v ňom uvedený, nie je dňom, kedy bol žalobca vyšetrený posudkovou komisiou.

72      Platí to tak tým viac, že tento dátum nie je nevyhnutne nesprávny, keďže predseda posudkovej komisie mohol za okolností uvedených v bode 70 vyššie už 9. novembra 2018 konštatovať existenciu väčšiny na podporu záveru, ktorý bol napokon taký, ktorý on sám potvrdil 21. novembra 2018, po tom, ako žalobcu vyšetril.

73      Treba tak odmietnuť tvrdenia, ktoré EIB uvádza na podporu svojho stanoviska, podľa ktorého sa na účely zistenia obsahu stanoviska posudkovej komisie, a teda posúdenia zákonnosti napadnutých rozhodnutí, majú zohľadniť len formuláre zo 16. a 23. januára 2019. V dôsledku uvedeného musia byť tieto posúdenia založené na uvedených formulároch, ako aj na dokumente s názvom „Záver posudkovej komisie z 9/11/2018“, ktorý bol potvrdený dokumentom s názvom „Lekársky znalecký posudok posudkovej komisie z 9/11/2018“.

 O obsahu stanoviska posudkovej komisie

74      Keď už dokumenty, ktoré sa majú zohľadniť, boli identifikované, je potrebné zistiť obsah stanoviska posudkovej komisie.

75      Z dokumentu s názvom „Záver posudkovej komisie z 9/11/2018“, doručeného 21. decembra 2018 administratíve EIB, vyplýva, že podľa názoru všetkých troch členov posudkovej komisie už žalobca nemôže vykonávať pracovné úlohy v EIB, ale že je stále schopný vykonávať pracovnú činnosť mimo EIB.

76      Toto stanovisko zodpovedá stanovisku vyjadrenému na konci dokumentu s názvom „Lekársky znalecký posudok posudkovej komisie z 9/11/2018“, ktorý bol 18. decembra 2018 zaslaný zdravotnej službe EIB, ktorá, ako to ona sama napísala 8. marca 2019, o ňom informovala administratívu EIB, s tým, že vynechala citlivé osobné údaje.

77      Takto vyjadrené stanovisko posudkovej komisie nie je v rozpore so stanoviskom prijatým tromi členmi tejto komisie vo formulároch zo 16. a 23. januára 2019.

78      Z rozhodnutia z 8. marca 2019, z bodu 75 vyjadrenia k žalobe a z vyhlásení, ktoré uskutočnila EIB na pojednávaní, totiž vyplýva, že v období medzi oznámením obidvoch dokumentov uvedených v bodoch 75 a 76 vyššie a zaslaním formulárov zo 16. a 23. januára 2019 došlo k neformálnym kontaktom medzi EIB a prinajmenšom predsedom posudkovej komisie. V nadväznosti na tieto kontakty mohli členovia tejto komisie usudzovať, že keďže žalobca nie invalidným vo vzťahu k všeobecnému trhu práce, je potrebné zaškrtnúť políčko „nie je invalidný“, pretože takáto je koncepcia invalidity, ktorú zastáva EIB.

79      EIB proti tomuto stanovisku tvrdí, že keď predseda posudkovej komisie v dokumente s názvom „Záver posudkovej komisie z 9/11/2018“ uviedol, že žalobca je invalidný vo vzťahu k EIB, no nie vo vzťahu ku všeobecnému trhu práce, v skutočnosti tým navrhol spôsob finančného vyrovnania existujúceho vo vnútroštátnom práve, ktorý by žalobcovi umožnil odísť z inštitúcie s určitou peňažnou sumou.

80      Okrem toho, že toto tvrdenie nie je preukázané, týka sa dôvodov, ktoré údajne podnietili predsedu posudkovej komisie k tomu, aby vo vyššie uvedenom dokumente uviedol, že žalobca môže vykonávať pracovnú činnosť na všeobecnom trhu práce napriek tomu, že už nie je schopný pracovať v EIB, no nespochybňuje samotné vyhlásenie.

81      V dôsledku uvedeného je na účely posúdenia zákonnosti napadnutých rozhodnutí potrebné usudzovať, že podľa stanoviska posudkovej komisie už žalobca nemohol vykonávať pracovné úlohy v EIB, no stále bol schopný vykonávať pracovnú činnosť na všeobecnom trhu práce.

 O pojme invalidita používanom v článku 461 PPDR a v článku 11.1 administratívnych predpisov

82      Žalobca sa domnieva, že keďže nie je schopný pracovať v EIB, mal byť zo strany EIB vyhlásený za invalidného, zatiaľ čo podľa názoru EIB pojem invalidita vylučuje, aby osoba ešte bola spôsobilá pracovať mimo tohto orgánu.

83      V tejto súvislosti treba poukázať na to, že podľa článku 46‑1 PPDR a článku 11.1 administratívnych predpisov je invalidným ten poistenec, ktorý je v dôsledku choroby, nehody alebo telesnej vady fyzicky alebo duševne nespôsobilý trvale zastávať „svoju pracovnú pozíciu alebo inú pracovnú pozíciu ekvivalentnej úrovne“, pričom je táto nespôsobilosť riadne uznaná.

84      Z týchto ustanovení vyplýva, že invalidita zamestnanca EIB sa musí posudzovať z hľadiska jeho schopnosti vrátiť sa na „svoju pracovnú pozíciu alebo na inú pracovnú pozíciu ekvivalentnej úrovne“.

85      V rozpore s tým, čo tvrdí EIB, „iné pracovné pozície ekvivalentnej úrovne“, ktoré mal byť žalobca rovnako nespôsobilý zastávať v zmysle článku 46‑1 PPDR a článku 11.1 administratívnych predpisov, museli byť internými pozíciami v EIB.

86      V prvom rade sa totiž článok 46‑1 PPDR a článok 11.1 administratívnych predpisov majú v tejto otázke vykladať analogicky s článkom 78 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“), podľa ktorého má „úradník… nárok… na invalidný dôchodok v prípade celkovej trvalej invalidity, ktorá mu bráni v plnení povinností zodpovedajúcich pracovnému miestu v jeho funkčnej skupine“.

87      Rovnako ako článok 78 služobného poriadku odkazuje na funkčné skupiny vymedzené v článku 5 a v prílohe I k služobnému poriadku, ktoré sú vlastné organizácii európskych inštitúcií, je opodstatnené usudzovať, že článok 46‑1 PPDR a článok 11.1 administratívnych predpisov odkazujú na klasifikáciu interných pracovných pozícií v EIB, stanovenú v článku 14 služobného poriadku EIB.

88      V článku 14 služobného poriadku EIB sa uvádzajú štyri kategórie osôb, ktorými sú konkrétne riadiaci zamestnanci, koncepční zamestnanci, výkonní zamestnanci a mladí absolventi, a v rámci týchto kategórií rozličné stupne pracovných pozícií, a to vrcholový manažment a pracovná pozícia C pre riadiacich zamestnancov, pracovné pozície D, E a F pre koncepčných zamestnancov a pracovné pozície G, H, I a K pre výkonných zamestnancov.

89      Z tohto odkazu na organizáciu práce, stanovenú článkom 14 služobného poriadku EIB, vyplýva, že pojem invalidita, uvedený v článku 46‑1 PPDR a článku 11.1 administratívnych predpisov, sa musí vymedziť vo vzťahu k EIB a k pracovným pozíciám, ktoré sa v nej vykonávajú.

90      V druhom rade treba zdôrazniť, že posudkové komisie, ktoré zriaďuje EIB, sú jej orgánmi (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 11. apríla 2006, Angeletti/Komisia, T‑394/03, EU:T:2006:111, bod 159), a teda z právneho hľadiska nemajú právomoc posudzovať schopnosť zamestnancov EIB vykonávať pracovné povinnosti mimo tohto orgánu.

91      Uvedené komisie majú z právneho hľadiska právomoc vyjadriť sa k schopnosti zamestnancov EIB pracovať v tejto inštitúcii. Takúto právomoc naopak nemajú, pokiaľ ide o posúdenie schopnosti osoby, nech by aj bola zamestnancom EIB, pracovať pre inú inštitúciu Európskej únie alebo v rámci vnútroštátneho trhu pre podnik alebo orgán, ktoré patria členským štátom. Pokiaľ ide o vyjadrenie sa k spôsobilosti týchto osôb pracovať mimo EIB, vyšetrenie dotknutej osoby prináleží komisiám zriadeným inými inštitúciami alebo vnútroštátnymi orgánmi.

92      Nemožno si tak predstaviť, že by stanoviská vydané posudkovou komisiou, ktorú zriadila EIB, mohli zaväzovať komisie rovnakej povahy, ktoré sú zriadené inými inštitúciami alebo vnútroštátnymi orgánmi v krajinách, kde by zamestnanci EIB mohli následne vykonávať činnosť.

93      Tým, že sa posudková komisia zriadená v prejednávanej veci vyjadrila k schopnosti žalobcu vykonávať činnosť na všeobecnom trhu práce, teda zasiahla do právomoci takýchto komisií, čím tak spôsobila riziko rozporu medzi svojím posúdením schopnosti žalobcu pracovať na všeobecnom trhu práce, a posúdeniami, ktoré by mohli následne vydať posudkové komisie zriadené inými inštitúciami alebo vnútroštátnymi orgánmi.

94      V treťom rade treba poukázať na to, že podľa článku 51‑1 PPDR sa invalidný dôchodok znižuje, ak invalidná osoba vykonáva zárobkovú činnosť, pokiaľ výška invalidného dôchodku, sirotských dôchodkov a zárobku pochádzajúceho z tejto činnosti presahuje sumu čistej mzdy zodpovedajúcej platovému stupňu a pracovnej pozícii, aké mal poistenec na rovnakom rodinnom základe ako v čase, keď bol vyhlásený za invalidného.

95      Z tohto ustanovenia vyplýva, že právna úprava uplatňujúca sa na EIB pripúšťa možnosť zamestnanca, ktorý bol vyhlásený za invalidného v rámci EIB, vykonávať zárobkovú činnosť mimo tohto orgánu, za predpokladu, že celková suma týchto jednotlivých príjmov nepresiahne čistú mzdu, ktorú poberal v čase, keď pracoval v EIB.

96      EIB na pojednávaní uviedla, že táto možnosť je obmedzená na výkon činnosti, ktorú nemožno považovať za ekvivalentnú s tou, ktorú zamestnanec vykonával v rámci tejto inštitúcie. Podľa názoru EIB sa pojmom invalidita, uvedeným v článku 46‑1 PPDR a v článku 11.1 administratívnych predpisov, rozumie neschopnosť vykonávať v rámci tejto inštitúcie alebo mimo nej činnosť, ktorá je identická alebo ekvivalentná s činnosťou, ktorú zamestnanec vykonával v čase, keď posudková komisia vydala svoje stanovisko. Článok 51.1 PPDR sa tak údajne týka iba vzácnych situácií, v ktorých by osoba, ktorá bola vyhlásená za invalidnú v rámci EIB, vykonávala mimo EIB činnosť odlišnú od tej, ktorú vykonávala v EIB.

97      S výkladom, ktorý zastáva EIB, nemožno súhlasiť.

98      Po prvé nenachádza žiadnu oporu v znení predmetnej právnej úpravy, ktorá naopak potvrdzuje možnosť zamestnanca EIB vykonávať inú činnosť po tom, ako bol vyhlásený za invalidného v rámci EIB, pričom pre túto možnosť nestanovuje žiadne obmedzenie. Z takejto formulácie používajúcej všeobecné pojmy vyplýva, že výkon činnosti, nech už je akákoľvek, je v prípade vyhlásenia invalidity povolený mimo EIB, pričom jediným obmedzením je určenie hornej hranice príjmov, tak ako je uvedené v uvedenom ustanovení.

99      Po druhé výklad, ktorý zastáva EIB, je takej povahy, že môže spôsobovať právnu neistotu. V prípade, že by takýto výklad bol prijatý, je namieste otázka, ako by EIB mohla vymedziť pracovné pozície, ktoré by na všeobecnom trhu mohli alebo mali byť považované za ekvivalentné s tými, ktoré vykonávajú jej zamestnanci v rámci nej. Osobitne sa Všeobecný súd zamýšľa nad kritériami, ktoré by sa potom mali prijať na stanovenie takýchto ekvivalencií, kladie si otázku, či by takéto kritériá mali byť uverejnené, a konštatuje, že realizácia takéhoto vymedzovania a uverejňovania je zrejme nemožná z toho dôvodu, že pracovné pozície, ktoré sú vykonávané na všeobecnom trhu práce, majú podstatne sa meniaci charakter.

100    So zreteľom na tieto jednotlivé skutočnosti je potrebné dospieť k záveru, že pojem invalidita v zmysle článku 46‑1 PPDR a článku 11.1 administratívnych predpisov sa má vykladať tak, že sa vzťahuje na zamestnanca EIB, ktorý je posudkovou komisiou, ktorú zriadila EIB, vyhlásený za neschopného vrátiť sa na svoju pracovnú pozíciu alebo na ekvivalentnú pracovnú pozíciu v rámci tejto inštitúcie.

 O porušení článkov 461 a 481 PPDR a článkov 11.1 a 11.3 administratívnych predpisov

101    V prejednávanej veci vzhľadom na to, že posudková komisia vyhlásila, že žalobca je neschopný vykonávať pracovné úlohy v EIB a že pojem invalidita, ktorý sa používa v článku 46‑1 PPDR a článku 11.1 administratívnych predpisov, sa má posudzovať jedine vo vzťahu k tejto inštitúcii, bola EIB povinná vyhlásiť žalobcu za invalidného.

102    V dôsledku uvedeného je opodstatnené usudzovať, že tým, že EIB o žalobcovi v napadnutých rozhodnutiach vyhlásila, že je schopný pracovať a od 18. februára 2019 má neodôvodnenú neprítomnosť, porušila článok 46‑1 PPDR a článok 11.1 administratívnych predpisov.

103    EIB okrem toho porušila článok 48‑1 PPDR a článok 11.3 administratívnych predpisov, na ktoré žalobca tiež poukazuje v rámci prvého žalobného dôvodu a podľa ktorých v prípade spochybnenia práve posudková komisia má právomoc stanoviť invaliditu.

104    Porušenie vyššie uvedených ustanovení je pri rozhodnutí zo 16. marca 2020 tým zjavnejšie, že v čase prijatia tohto rozhodnutia mala EIB k dispozícii aj potvrdenie od C z 15. marca 2019, v ktorom C uviedol jednak to, že podľa jednomyseľného názoru posudkovej komisie je žalobca invalidný vo vzťahu k EIB, a po druhé, že ak by formulár z 23. januára 2019 pochopil, zaškrtol by „políčko ‚invalid‘ vo vzťahu k EIB“. Toto potvrdenie bez toho, aby to bolo potrebné, potvrdzovalo, že podľa názoru posudkovej komisie je žalobca neschopný vrátiť sa do práce v EIB.

 Záver k prvému žalobnému dôvodu

105    So zreteľom na všetky vyššie uvedené úvahy je potrebné považovať prvý žalobný dôvod za dôvodný, a teda zrušiť napadnuté rozhodnutia, pričom nie je nevyhnutné preskúmať ani ostatné tvrdenia uvádzané žalobcom v rámci prvého žalobného dôvodu, ani prípustnosť dodatočných dôkazov, ktoré žalobca predložil 26. apríla 2021 na podporu tohto žalobného dôvodu, a ani druhý žalobný dôvod.

 O návrhu na uloženie povinnosti EIB na spätné vyplatenie invalidného dôchodku žalobcu

106    Vo svojom treťom návrhu žalobca navrhuje zaviazať EIB na spätné vyplatenie invalidného dôchodku, na ktorý vznikol nárok v zásade od 1. februára 2019, a to až do úplného zaplatenia, pričom úroky z omeškania sa určia v úrokovej sadzbe stanovenej ECB, zvýšenej o dva percentuálne body.

107    EIB sa domnieva, že tento návrh je neprípustný, pretože ak by sa uvedenému návrhu vyhovelo, znamenalo by to, že jej Všeobecný súd nariaďuje uznať žalobcu za invalidného v zmysle uplatniteľných predpisov. Podľa EIB pritom Všeobecný súd nemôže vydávať príkazy inštitúciám, ktoré na základe článku 266 ZFEÚ musia iba urobiť nevyhnutné opatrenia, aby vyhoveli rozsudku, ktorým sa rozhodlo o zrušení.

108    Navyše podľa názoru EIB ani Všeobecný súd, ani ona samotná na seba nemôžu prevziať úlohu posudkovej komisie, pokiaľ ide o jej lekárske zistenia, ktoré by sa mali považovať za konečné. Na to, aby mohol byť žalobcovi priznaný invalidný dôchodok, EIB usudzuje, že sa musí zriadiť nová posudková komisia, ktorej úlohou bude stanoviť, či je žalobca invalidný, alebo nie.

109    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že tak ako uvádza EIB, súd Únie nemôže bez toho, aby zasiahol do právomocí správneho orgánu, nariadiť inštitúcii alebo orgánu Únie prijať konkrétne opatrenia, ktoré si vyžaduje vykonanie rozsudku, ktorým došlo k zrušeniu rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. septembra 2011, Marcuccio/Komisia, T‑236/02, EU:T:2011:465, bod 163 a citovanú judikatúru).

110    Podľa judikatúry je však na spory vzniknuté medzi EIB a jej zamestnancami potrebné uplatniť pravidlo obsiahnuté v článku 91 ods. 1 druhej vete služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. septembra 1999, Hautem/EIB, T‑140/97, EU:T:1999:176, bod 77, potvrdený rozsudkom z 2. októbra 2001, EIB/Hautem, C‑449/99 P, EU:C:2001:502, bod 95).

111    Toto ustanovenie priznáva súdu Únie v sporoch finančného charakteru neobmedzenú právomoc, v rámci ktorej má právo, ak je to potrebné, zaviazať ex offo žalovaného na náhradu škody spôsobenej jeho zavinením a v takom prípade posúdiť, po zohľadnení všetkých okolností veci, utrpenú ujmu ex aequo et bono (pozri rozsudok z 20. mája 2010, Gogos/Komisia, C‑583/08 P, EU:C:2010:287, bod 44 a citovanú judikatúru).

112    Neobmedzená právomoc, ktorú tak súdu Únie priznáva článok 91 ods. 1 druhá veta služobného poriadku, zveruje tomuto súdu poslanie okrem iného rozhodnúť spory, ktoré sú mu predložené, v celom rozsahu a zaistiť efektívnu účinnosť ním prijatých rozsudkov o neplatnosti v sporoch týkajúcich sa verejnej služby (pozri rozsudok z 20. mája 2010, Gogos/Komisia, C‑583/08 P, EU:C:2010:287, body 49 a 50 a citovanú judikatúru).

113    V rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci súd Únie nevydáva dotknutým inštitúciám alebo orgánom príkazy, ale v prípade potreby má právomoc prevziať na seba ich úlohu na účel prijatia rozhodnutí, z ktorých nevyhnutne vyplývajú závery, ku ktorým tento súd dospeje po uskutočnení svojho právneho posúdenia sporu.

114    V prejednávanej veci vzniká otázka, či sa má tretí návrh žalobcu vykladať ako žiadosť o to, aby Všeobecný súd využil svoju neobmedzenú právomoc. V tejto súvislosti treba stanoviť, či je na základe takejto žiadosti na Všeobecný súd predložený „spor finančného charakteru“ v zmysle článku 91 ods. 1 služobného poriadku.

115    EIB, ktorá bola požiadaná o stanovisko k danej otázke zo strany Všeobecného súdu, nespochybňuje, že v sporoch medzi ňou a jej zamestnancami má súd Únie aj vo vzťahu k EIB neobmedzenú právomoc, pokiaľ majú tieto spory finančný charakter.

116    EIB sa však domnieva, že prejednávaný spor takýto charakter nemá, pretože návrh žalobcu na spätné vyplatenie invalidného dôchodku predpokladá, aby bol žalobca uznaný za invalidného v zmysle právnej úpravy uplatňujúcej sa na EIB, a že takéto vyhlásenie invalidity patrí len do právomoci posudkovej komisie.

117    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry „spory finančného charakteru“ v zmysle tohto ustanovenia predstavujú nielen žaloby o určenie zodpovednosti podané zamestnancami proti inštitúcii alebo orgánu Únie, ale aj všetky žaloby, na základe ktorých má takáto inštitúcia alebo takýto orgán vyplatiť zamestnancovi určitú sumu, na ktorú má podľa svojho názoru nárok podľa služobného poriadku alebo iného aktu, ktorý upravuje ich pracovnoprávny vzťah (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 2007, Weißenfels/Parlament, C‑135/06 P, EU:C:2007:812, bod 65, a z 20. mája 2010, Gogos/Komisia, C‑583/08 P, EU:C:2010:287, bod 45).

118    V prejednávanej veci, keď žalobca navrhuje, aby sa súd Únie vyjadril k zákonnosti rozhodnutia nepriznať mu štatút „invalidnej“ osoby a aby na základe tretieho návrhu nariadil EIB, aby mu vyplatila peňažnú sumu, znamená to, že sa táto žaloba stáva sporom finančného charakteru. Rozhodnutie považovať žalobcu za osobu, ktorá „nie je invalidná“, má totiž priame účinky na pretrvávanie postavenia dotknutej osoby ako zamestnanca v EIB, a tak na jeho plat a jeho finančné nároky (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. mája 2010, Gogos/Komisia, C‑583/08 P, EU:C:2010:287, bod 47, a z 30. septembra 2013, Possanzini/Frontex, F‑124/11, EU:F:2013:137, bod 73).

119    Za týchto okolností je opodstatnené konštatovať, že prejednávaný spor má finančný charakter, a teda že Všeobecný súd má v prejednávanej veci neobmedzenú právomoc.

120    Samozrejme platí, že je nevyhnutné, aby v nadväznosti na zrušenie napadnutých rozhodnutí, o ktorom sa rozhodlo v bode 105 vyššie, EIB prijala na základe článku 266 ZFEÚ nové rozhodnutie, v ktorom sa potvrdí žalobcov stav invalidity a prizná sa mu právo na invalidný dôchodok, keďže len samotné stanovisko komisie tieto účinky nemôže vyvolávať.

121    Na účel prijatia tohto rozhodnutia však EIB nebude musieť znova skúmať situáciu žalobcu, keďže má v prejednávanej veci iba presne vymedzenú právomoc, na základe ktorej je povinná vyvodiť administratívnoprávne dôsledky z vyhlásenia invalidity zo strany posudkovej komisie, ktorá sa na tento účel pravidelne zriaďuje (pozri a contrario, pokiaľ ide o zrušenie lekárskeho rozhodnutia, v dôsledku ktorého bol správny orgán povinný znovu preskúmať situáciu žalobcu, rozsudok z 28. septembra 2011, Allen/Komisia, F‑23/10, EU:F:2011:162, bod 115).

122    Po prvé totiž z článkov 46‑1 a 48‑1 PPDR vyplýva, že stav invalidity sa uznáva posudkovou komisiou. Po druhé na základe článkov 33d a 36 služobného poriadku EIB a článku 49‑1 PPDR, zamestnanci, ktorých posudková komisia uzná za invalidných, majú právo na invalidný dôchodok.

123    V prejednávanej veci, tak ako vyplýva z bodov 75 až 81 vyššie, stanovisko posudkovej komisie, podľa ktorého je žalobca invalidný, bolo vyjadrené v dokumente s názvom „Záver posudkovej komisie z 9/11/2018“, vo vzťahu ku ktorému sa vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci uviedlo, že vyjadruje stanovisko členov posudkovej komisie, takže EIB, ktorá netvrdila, že by konanie pred posudkovou komisiou bolo nezákonné, nemá inú možnosť, než vyhlásiť žalobcu za invalidného, a teda mu priznať právo poberať invalidný dôchodok, a to bez toho, aby musela byť zriadená nová posudková komisia.

124    Je preto potrebné uložiť EIB povinnosť vyplatiť žalobcovi invalidný dôchodok, na ktorý mu vznikol nárok od 1. februára 2019, ako aj úroky z omeškania z tohto dôchodku, až do úplného zaplatenia, pričom úroky z omeškania sú určené v úrokovej sadzbe, ktorú ECB uplatňuje na svoje hlavné refinančné operácie a ktoré sú platné v prvý deň mesiaca, v ktorom je platba splatná, zvýšenej o dva percentuálne body.

125    Z takto vyčíslenej sumy bude potrebné odpočítať sumy, ktoré boli žalobcovi vyplatené z titulu mzdy v priebehu rovnakého obdobia a na ktoré z dôvodu vyplatenia invalidného dôchodku zrejme nemal nárok.

 O návrhu na náhradu škody

126    Žalobca sa domnieva, že tým, že ho EIB prinútila podať žalobu, napriek tomu, že stanovisko posudkovej komisie, pokiaľ ide o jeho invaliditu, bolo jasné, mu EIB spôsobila nemajetkovú ujmu spočívajúcu v zhoršení jeho stavu úzkosti, ktorú by bolo potrebné nahradiť vyplatením sumy 5 000 eur, ohodnotenej ex æquo et bono.

127    Podľa názoru žalobcu je príčinná súvislosť medzi touto nemajetkovou ujmou a konaním EIB zjavná, vzhľadom na to, že tento dodatočný stres by mu nevznikol, ak by EIB súhlasila s tým, že potvrdí závery posudkovej komisie.

128    Žalobca k tejto otázke predložil správu svojho psychiatra, E, z 2. júna 2020.

129    EIB proti tomuto návrhu namieta.

130    V tejto súvislosti treba poukázať na to, že podľa judikatúry môže zrušenie protiprávneho aktu samo osebe predstavovať primerané, a v zásade aj dostatočné, odškodnenie celkovej nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt mohol spôsobiť (rozsudok z 9. novembra 2004, Montalto/Rada, T‑116/03, EU:T:2004:325, bod 127; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 1987, Hochbaum a Rawes/Komisia, 44/85, 77/85, 294/85 a 295/85, EU:C:1987:348, bod 22).

131    Inak je to iba v prípade, že žalobca preukáže, že mu vznikla nemajetková ujma, ktorú možno oddeliť od protiprávnosti odôvodňujúcej zrušenie a ktorá nemôže byť v plnom rozsahu napravená týmto zrušením (rozsudok z 31. mája 2018, Korwin‑Mikke/Parlament, T‑352/17, EU:T:2018:319, bod 78).

132    V prejednávanej veci napriek tomu, že je potrebné konštatovať, že ujma spočívajúca v zhoršení stavu úzkosti, na ktorú sa žalobca odvoláva, súvisí s konaním EIB v období pred podaním žaloby, Všeobecný súd usudzuje, že žalobca nepreukázal, že táto ujma nemôže byť v plnom rozsahu napravená zrušením rozhodnutia EIB, a to tým viac, že v prejednávanej veci sa súčasne s uvedeným zrušením uložila danej inštitúcii povinnosť vyplatiť žalobcovi všetky finančné dávky, o ktoré bol pripravený na základe zrušeného rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2020, BZ/Komisia, T‑336/19, neuverejnený, EU:T:2020:21, bod 55).

133    Návrh na náhradu morálnej ujmy, sformulovaný žalobcom, sa teda musí zamietnuť.

 O trovách

134    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

135    Keďže EIB nemala úspech v hlavnej časti svojich návrhov, je opodstatnené ju zaviazať na náhradu trov konania v súlade s návrhmi žalobcu.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutia Európskej investičnej banky (EIB) z 8. februára a 8. marca 2019, ktorými sa vyhlasuje, že KL je práceschopný a od 18. februára 2019 má neodôvodnenú neprítomnosť, a rozhodnutie prezidenta EIB zo 16. marca 2020, ktoré ich potvrdzuje, sa zrušujú.

2.      EIB je povinná vyplatiť KL invalidný dôchodok od 1. februára 2019, ako aj úroky z omeškania z tohto dôchodku, a to až do úplného zaplatenia, pričom úroky z omeškania sú určené v úrokovej sadzbe, ktorú Európska centrálna banka (ECB) uplatňuje na svoje hlavné refinančné operácie a ktoré sú platné v prvý deň mesiaca, v ktorom je platba splatná, zvýšenej o dva percentuálne body, po odpočítaní súm, ktoré boli žalobcovi vyplatené z titulu mzdy v priebehu rovnakého obdobia a na ktoré z dôvodu vyplatenia invalidného dôchodku zrejme nemal nárok.

3.      Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.

4.      EIB je povinná nahradiť trovy konania.

Gervasoni

Nihoul

Frendo

Vyhlásené na verejnom pojednávaní v Luxemburgu dňa 24. novembra 2021.

Podpisy


*      Jazyk konania: francúzština.