Vec C‑417/13

ÖBB Personenverkehr AG

proti

Gotthardovi Starjakobovi

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberster Gerichtshof)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Smernica 2000/78/ES – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Článok 2 ods. 1 a článok 2 ods. 2 písm. a) – Článok 6 ods. 1 – Diskriminácia na základe veku – Vnútroštátna právna úprava, ktorá na účely stanovenia odmeny podmieňuje zohľadnenie období služby dosiahnutých pred dovŕšením veku 18 rokov predĺžením lehôt postupu – Odôvodnenie – Schopnosť dosiahnuť sledovaný cieľ – Možnosť napadnúť predĺženie lehôt postupu“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 28. januára 2015

1.        Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Smernica 2000/78 – Zákaz diskriminácie na základe veku – Vnútroštátna právna úprava, ktorá na účely stanovenia odmeny podmieňuje zohľadnenie období odbornej prípravy a služby dosiahnutých pred dovŕšením veku 18 rokov predĺžením lehôt postupu – Právna úprava obsahujúca diskrimináciu – Odôvodnenie založené na sledovaní legitímnych cieľov – Dodržiavanie nadobudnutých práv a ochrana legitímnej dôvery – Proporcionalita – Neexistencia

(Smernica Rady 2000/78, článok 2 a článok 6 ods. 1)

2.        Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Smernica 2000/78 – Zákaz diskriminácie na základe veku – Porušenie zásady zákazu diskriminácie na základe veku vnútroštátnou právnou úpravou týkajúcou sa odmeňovania – Dôsledky – Povinnosť retroaktívne priznať diskriminovaným zamestnancom sumu zodpovedajúcu rozdielu medzi skutočne získanou odmenou a odmenou získanou zvýhodnenými zamestnancami – Neexistencia – Právo diskriminovaných zamestnancov na výhody priznané zvýhodneným zamestnancom

(Smernica Rady 2000/78, článok 16)

3.        Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Smernica 2000/78 – Zákaz diskriminácie na základe veku – Porušenie zásady zákazu diskriminácie na základe veku vnútroštátnou právnou úpravou týkajúcou sa odmeňovania – Dôsledky – Vnútroštátna právna úprava upravujúca povinnosť diskriminovaných zamestnancov poskytnúť svojmu zamestnávateľovi dôkazy týkajúce sa období služby dosiahnutých pred dovŕšením veku 18 rokov na účely ich započítania – Prípustnosť – Odmietnutie spolupráce a podanie návrhu smerujúceho k získaniu platby určenej na obnovu rovnosti zaobchádzania – Neexistencia zneužitia práva

(Smernica Rady 2000/78, článok 16)

4.        Právo Európskej únie – Práva priznané jednotlivcom – Vnútroštátne procesné pravidlá – Dodržiavanie zásady efektivity – Vnútroštátne ustanovenie stanovujúce premlčaciu lehotu – Lehota, ktorá začína plynúť pred dátumom vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora, ktorý objasnil právny stav v danej veci – Prípustnosť

(Článok 267 ZFEÚ)

1.        Právo Únie, najmä článok 2 a článok 6 ods. 1 smernice 2000/78, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na odstránenie diskriminácie na základe veku započítava obdobia služby dosiahnuté pred dovŕšením veku 18 rokov, ale ktorá zároveň obsahuje pravidlo, ktorého uplatňovanie je v skutočnosti určené len zamestnancom – obetiam tejto diskriminácie, ktoré o jeden rok predlžuje obdobie vyžadované na postup v každom z prvých troch platových stupňov a ktoré tým s konečnou platnosťou zachováva rozdielne zaobchádzanie na základe veku.

Vzhľadom na to, že toto predĺženie o rok sa má uplatňovať iba na zamestnancov, ktorí dosiahli obdobia služby pred dovŕšením veku 18 rokov, totiž treba konštatovať, že uvedená vnútroštátna právna úprava obsahuje rozdielne zaobchádzanie, ktoré sa priamo zakladá na veku v zmysle článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78.

Pokiaľ ide o odôvodnenie takéhoto rozdielneho zaobchádzania, treba na jednej strane poznamenať, že rozpočtové hľadisko nemôže samo osebe predstavovať legitímny cieľ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2000/78. Čo sa týka na druhej strane dodržiavania nadobudnutých práv a ochrany legitímnej dôvery zamestnancov zvýhodnených predchádzajúcim systémom v súvislosti s ich odmenou, treba uviesť, že predstavujú legitímne ciele politiky zamestnanosti a trhu práce, ktoré môžu počas prechodného obdobia odôvodniť zachovanie predchádzajúcich odmien a v dôsledku toho aj zachovanie diskriminačného systému na základe veku.

Tieto ciele však nemôžu odôvodniť opatrenie, ktoré čo i len vo vzťahu k niektorým osobám s konečnou platnosťou zachováva rozdielne zaobchádzanie na základe veku, ktoré reforma diskriminačného systému, do ktorej toto opatrenie patrí, zamýšľa odstrániť. Takéto opatrenie, aj keď môže zabezpečovať ochranu nadobudnutých práv a legitímnej dôvery vo vzťahu k zamestnancom zvýhodneným predchádzajúcim systémom, nie je spôsobilé zaviesť systém, ktorý by bol v prípade zamestnancov znevýhodnených predchádzajúcim systémom nediskriminačný.

(pozri body 31, 36, 37, 39, 40, bod 1 výroku)

2.        Právo Únie, najmä článok 16 smernice 2000/78, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátna právna úprava, ktorá sleduje odstránenie diskriminácie na základe veku, nemusí nutne umožniť zamestnancovi, ktorého obdobia služby dosiahnuté pred dovŕšením veku 18 rokov neboli započítané pri výpočte jeho služobného postupu, získať finančnú kompenzáciu zodpovedajúcu zaplateniu rozdielu medzi odmenou, ktorú by dostal, ak by neexistovala takáto diskriminácia, a odmenou, ktorú skutočne dostal.

Pritom platí, že ak bola konštatovaná diskriminácia odporujúca právu Únie a kým nie sú prijaté opatrenia na obnovu rovnosti zaobchádzania, dodržiavanie zásady rovnosti možno zaručiť len tým, že sa osobám zo znevýhodnenej skupiny poskytnú rovnaké výhody, aké majú členovia zvýhodnenej skupiny, pričom tento systém ostáva v prípade, že nedochádza k správnemu uplatňovaniu práva Únie, jediným platným referenčným systémom.

Toto riešenie sa môže uplatniť len v prípade existencie platného referenčného systému.

V prípade, o aký ide vo veci samej, a kým nie je prijatý systém odstraňujúci diskrimináciu na základe veku spôsobom, ktorý je v súlade s ustanoveniami smernice 2000/78, teda obnova rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby sa zamestnancom znevýhodneným predchádzajúcim systémom priznali rovnaké výhody, ako sú tie, ktoré mali zamestnanci zvýhodnení predchádzajúcim systémom, pokiaľ ide o započítanie období služby dosiahnutých pred dovŕšením veku 18 rokov, ako aj o postup v platových stupňoch.

(pozri body 45 – 47, 49, bod 2 výroku)

3.        Právo Únie, najmä článok 16 smernice 2000/78, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátny zákonodarca na účely započítania období služby dosiahnutých pred dovŕšením veku 18 rokov stanovil povinnosť spolupráce, na základe ktorej musí zamestnanec poskytnúť svojmu zamestnávateľovi dôkazy týkajúce sa uvedených období.

Ani článok 16 smernice 2000/78, ani žiadne iné ustanovenie tejto smernice nebránia tomu, aby určité vnútroštátne ustanovenie upravovalo povinnosť spolupráce, na základe ktorej musí zamestnanec poskytnúť svojmu zamestnávateľovi dôkazy týkajúce sa období služby predchádzajúcich dovŕšeniu veku 18 rokov na účely započítania týchto období.

Na konštatovanie zneužívajúceho postupu sa vyžaduje súčasná existencia objektívnej a subjektívnej okolnosti. Pokiaľ ide o objektívnu okolnosť, zo všetkých objektívnych skutočností musí vyplývať, že napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených právnou úpravou Únie nebol dosiahnutý cieľ sledovaný touto právnou úpravou. Pokiaľ ide o subjektívnu okolnosť, musí byť zjavné, že existuje vôľa získať neoprávnenú výhodu vyplývajúcu z právnej úpravy Únie tým, že sa umelo vytvárajú podmienky vyžadované na jej získanie.

Nie je zneužitím práva, ak zamestnanec odmietne spolupracovať na účely uplatnenia vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá zahŕňa diskrimináciu na základe veku odporujúcu smernici 2000/78, ako ani jeho akt smerujúci k získaniu platby určenej na obnovu rovnosti zaobchádzania vo vzťahu k zamestnancom zvýhodneným predchádzajúcim režimom.

(pozri body 54, 56, 58, bod 3 výroku)

4.        Zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátna lehota na premlčanie práv, ktoré majú svoj základ v práve Únie, začala plynúť pred dátumom vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora, ktorý objasnil právny stav v danej veci.

Súdny dvor totiž pri výklade pravidla práva Únie, ktorý podáva v rámci výkonu svojej právomoci podľa článku 267 ZFEÚ, v prípade potreby objasňuje a spresňuje význam a pôsobnosť tohto pravidla tak, ako sa má alebo sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudlo účinnosť. Inak povedané, rozsudok v prejudiciálnom konaní nemá konštitutívnu, ale len deklaratórnu povahu s tým dôsledkom, že jeho účinky v zásade platia od dátumu nadobudnutia účinnosti pravidla, ktoré je predmetom výkladu.

Okrem toho pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej lehoty, táto otázka v zásade patrí do pôsobnosti vnútroštátneho práva a prípadné rozhodnutie Súdneho dvora o porušení práva Únie v zásade nemá vplyv na tento začiatok plynutia premlčacej lehoty.

(pozri body 63, 64, 69, bod 4 výroku)