ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (veľká komora)

z 27. júla 2022 (*)

[Znenie opravené uznesením zo 14. októbra 2022]

„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine – Dočasný zákaz vysielania a pozastavenie povolení na vysielanie obsahu určitých médií – Zaradenie na zoznam subjektov, na ktoré sa uplatňujú reštriktívne opatrenia – Právomoc Rady – Právo na obhajobu – Právo byť vypočutý – Sloboda prejavu a právo na informácie – Proporcionalita – Sloboda podnikania – Zásada zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti“

Vo veci T‑125/22,

RT France, so sídlom v Boulogne‑Billancourt (Francúzsko), v zastúpení: E. Piwnica a M. Nguyen Chanh, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: S. Lejeune, R. Meyer a S. Emmerechts, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Belgické kráľovstvo, v zastúpení: C. Pochet, M. Van Regemorter a L. Van den Broeck, splnomocnené zástupkyne,

Estónska republika, v zastúpení: N. Grünberg a M. Kriisa, splnomocnené zástupkyne,

Francúzska republika, v zastúpení: A.‑L. Desjonquères, J.‑L. Carré, W. Zemamta a T. Stéhelin, splnomocnení zástupcovia,

Lotyšská republika, v zastúpení: K. Pommere, J. Davidoviča, I. Hūna, D. Ciemiņa a V. Borodiņeca, splnomocnené zástupkyne,

[Opravené uznesením zo 14. októbra 2022] Litovská republika, v zastúpení: K. Dieninis a V. Kazlauskaitė‑Švenčionienė, splnomocnení zástupcovia,

Poľská republika, v zastúpení: B. Majczyna a A. Miłkowska, splnomocnení zástupcovia,

Európska komisia, v zastúpení: D. Calleja Crespo, V. Di Bucci, J.‑F. Brakeland a M. Carpus Carcea, splnomocnení zástupcovia,

a

Vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, v zastúpení: F. Hoffmeister, L. Havas a M. A. De Almeida Veiga, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastníci konania,

VŠEOBECNÝ SÚD (veľká komora),

v zložení: predseda komory S. Papasavvas, sudcovia H. Kanninen, V. Tomljenović, S. Gervasoni, D. Spielmann, S. Frimodt Nielsen, J. Schwarcz, E. Buttigieg, U. Öberg, R. Mastroianni (spravodajca), M. Brkan, I. Gâlea, I. Dimitrakopoulos, D. Kukovec a S. Kingston,

tajomník: E. Coulon,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po pojednávaní z 10. júna 2022,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobkyňa, spoločnosť RT France, domáha zrušenia rozhodnutia Rady (SZBP) 2022/351 z 1. marca 2022, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/512/SZBP o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 65, 2022, s. 5, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), a nariadenia Rady (EÚ) 2022/350 z 1. marca 2022, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 833/2014 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 65, 2022, s. 1, ďalej len „napadnuté nariadenie“) (ďalej spoločne len „napadnuté akty“), v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú žalobkyne.

 Okolnosti predchádzajúce sporu

2        Žalobkyňa je zjednodušená akciová spoločnosť s jediným akcionárom so sídlom vo Francúzsku, ktorej predmetom činnosti je tvorba tematických kanálov. Celé základné imanie žalobkyne vlastní združenie ANO „TV Novosti“ (ďalej len „TV Novosti“), autonómne neziskové združenie Ruskej federácie bez základného imania so sídlom v Moskve (Rusko), ktoré je takmer úplne financované z ruského štátneho rozpočtu.

3        Dňa 2. septembra 2015 žalobkyňa uzavrela dohodu s Conseil supérieur de l’audiovisuel (Najvyššia rada pre audiovizuálne vysielanie, CSA, Francúzsko), teraz Autorité de régulation de la communication audiovisuelle et numérique (Úrad pre reguláciu audiovizuálnej a digitálnej komunikácie, Arcom, Francúzsko), o vysielaní nehertzovej televíznej služby s názvom RT France. Vo Francúzsku funguje od roku 2017 a jej obsah sa vysiela aj vo všetkých francúzsky hovoriacich krajinách prostredníctvom satelitu alebo internetu.

4        V marci 2014 Ruská federácia protiprávne anektovala Krymskú autonómnu republiku, ako aj mesto Sevastopol, a odvtedy neustále vykonáva destabilizačné činnosti na východe Ukrajiny. V reakcii na to Európska únia zaviedla reštriktívne opatrenia s ohľadom na konanie Ruskej federácie, reštriktívne opatrenia vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, ako aj reštriktívne opatrenia v reakcii na protiprávnu anexiu Krymskej autonómnej republiky a mesta Sevastopol zo strany Ruskej federácie.

5        Od jari 2021 bola situácia na rusko‑ukrajinskej hranici napätá, keďže Ruská federácia rozmiestnila v blízkosti svojej hranice s Ukrajinou veľké množstvo ozbrojených síl.

6        Európska rada vo svojich záveroch z 24. a 25. júna 2021 vyzvala Ruskú federáciu, aby v plnom rozsahu prevzalo svoju zodpovednosť za zabezpečenie úplného vykonávania „dohôd z Minska“ ako kľúčovej podmienky na akúkoľvek podstatnú zmenu pozície Únie. Zdôraznila, že je potrebné, aby Únia a jej členské štáty „rázne a koordinovane reagovali na akúkoľvek ďalšiu nepriateľskú, protiprávnu a rozvratnú činnosť Ruska, a pritom v plnej miere využívali všetky nástroje, ktoré má [Európska] únia k dispozícii, a zabezpečili koordináciu s partnermi“. Na tento účel Európska rada tiež vyzvala Európsku komisiu a vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku (ďalej len „vysoký predstaviteľ“), aby predložili možnosti na uloženie ďalších reštriktívnych opatrení vrátane hospodárskych sankcií.

7        Európska rada v záveroch prijatých na zasadnutí 16. decembra 2021 zdôraznila, že je naliehavo potrebné, aby Ruská federácia zmiernila napätie, ktoré vzniklo v dôsledku zhromažďovania vojenských síl pozdĺž jeho hraníc s Ukrajinou. Opätovne potvrdila, že plne podporuje zvrchovanosť a územnú celistvosť Ukrajiny. Európska rada vyzvala na diplomatické úsilie, ale súčasne uviedla, že akákoľvek ďalšia vojenská agresia proti Ukrajine bude mať ďalekosiahle dôsledky a cena za ňu bude vysoká vrátane reštriktívnych opatrení koordinovaných s partnermi.

8        Rada Európskej únie 24. januára 2022 schválila závery, v ktorých odsúdila pokračujúce agresívne kroky a hrozby Ruskej federácie voči Ukrajine a vyzvala Ruskú federáciu, aby zmiernila napätie, dodržiavala medzinárodné právo a konštruktívne sa zapájala do dialógu prostredníctvom zavedených medzinárodných mechanizmov. Rada pripomínajúc závery Európskej rady zo 16. decembra 2021 znovu uviedla, že akákoľvek ďalšia vojenská agresia bude mať ďalekosiahle dôsledky a cena za ňu bude vysoká vrátane širokej škály odvetvových a individuálnych reštriktívnych opatrení, ktoré sa prijmú v koordinácii s partnermi.

9        Dňa 15. februára 2022 Gosudarstvennaja duma Federaľnovo Sobranija Rossijskoj Federacii (Štátna duma Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie) hlasovala za rezolúciu požadujúcu od prezidenta Vladimíra Putina, aby uznal časti východnej Ukrajiny, ktoré si nárokujú separatisti, za nezávislé štáty.

10      Dňa 21. februára 2022 podpísal prezident Ruskej federácie dekrét o uznaní nezávislosti a zvrchovanosti samozvanej „Doneckej ľudovej republiky“ a „Luhanskej ľudovej republiky“ a nariadil nasadenie ruských ozbrojených síl do týchto oblastí.

11      Dňa 22. februára 2022 vydal vysoký predstaviteľ vyhlásenie, v ktorom v mene Únie odsúdil toto konanie ako závažné porušenie medzinárodného práva. Oznámil, že Únia bude reagovať na tieto najnovšie porušovania zo strany Ruskej federácie urýchleným prijatím dodatočných reštriktívnych opatrení.

12      Dňa 23. februára 2022 Rada prijala prvý súbor reštriktívnych opatrení. Tieto opatrenia sa týkali po prvé obmedzení hospodárskych vzťahov s oblasťami Doneck a Luhansk, ktoré nie sú kontrolované vládou, po druhé obmedzení prístupu na kapitálový trh, a to najmä zákazom financovania Ruskej federácie, jej vlády a centrálnej banky, a po tretie zaradením členov vlády, bánk, podnikateľov, generálov a 336 poslancov Štátnej dumy Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie, na zoznam osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia.

13      Dňa 24. februára 2022 prezident Ruskej federácie ohlásil vojenskú operáciu na Ukrajine a v ten istý deň ruské ozbrojené sily začali útočiť na Ukrajinu na viacerých miestach krajiny.

14      V ten istý deň vydal vysoký predstaviteľ v mene Únie vyhlásenie, v ktorom odsúdil „nevyprovokovanú inváziu“ ozbrojených síl Ruskej federácie na Ukrajinu, a uviedol, že reakcia Únie bude zahŕňať odvetvové aj individuálne reštriktívne opatrenia. Európska rada v záveroch prijatých na svojom mimoriadnom zasadnutí z toho istého dňa čo najdôraznejšie odsúdila túto „nevyprovokovanú a neodôvodnenú agresiu“, pričom vyjadrila názor, že Ruská federácia svojimi protiprávnymi vojenskými akciami, za ktoré by sa mala zodpovedať, hrubo porušuje medzinárodné právo a zásady Charty Organizácie spojených národov a oslabuje európsku a celosvetovú bezpečnosť a stabilitu. Okrem iného vyzvala Ruskú federáciu na zastavenie dezinformačnej kampane a vyjadrila súhlas s novými reštriktívnymi opatreniami, ktoré sa týkali viacerých odvetví a mali pre Ruskú federáciu vážne a rozsiahle dôsledky.

15      Dňa 25. februára 2022 Výbor ministrov Rady Európy rozhodol pozastaviť Ruskej federácii jej práva na zastúpenie v Rade Európy v súlade s článkom 8 Štatútu Rady Európy, podpísaného v Londýne 5. mája 1949, a priznať tomuto rozhodnutiu okamžitý účinok, pokiaľ ide o práva na zastúpenie Ruskej federácie vo Výbore ministrov a v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy.

16      Vo svojom vyhlásení z toho istého dňa prokurátor Medzinárodného trestného súdu (MTS) pripomenul všetkým stranám, ktoré vedú nepriateľské akcie na území Ukrajiny, že na základe deklarácie predloženej 8. septembra 2015, ktorá uznala právomoc uvedeného súdu, bude mať právomoc vyšetrovať všetky činy genocídy, zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny spáchané na území Ukrajiny od 20. februára 2014.

17      V ten istý deň Rada prijala druhý súbor reštriktívnych opatrení. Po prvé išlo o individuálne opatrenia zamerané na politikov a podnikateľov, ktorí sa podieľali na narúšaní celistvosti ukrajinského územia. Po druhé išlo o reštriktívne opatrenia uplatniteľné v oblasti financií, obrany, energetiky, v odvetví letectva a kozmického priemyslu. Po tretie išlo o opatrenia, ktorými sa pozastavuje uplatňovanie niektorých ustanovení dohody o zjednodušení vízového režimu vo vzťahu k určitým kategóriám občanov Ruskej federácie žiadajúcim o krátkodobé víza.

18      Dňa 28. februára 2022 prokurátor MTS oznámil svoje rozhodnutie požiadať o povolenie začať vyšetrovanie situácie na Ukrajine na základe záverov, ku ktorým jeho úrad dospel po predbežnom preskúmaní, pričom konštatoval, že existuje dostatok dôkazov umožňujúcich domnievať sa, že údajné vojnové zločiny a trestné činy proti ľudskosti boli na Ukrajine skutočne spáchané v rámci udalostí, ktoré už boli zohľadnené pri predbežnom preskúmaní.

19      V období medzi 28. februárom a 1. marcom 2022 Rada prijala tretí súbor reštriktívnych opatrení. Išlo o individuálne a hospodárske opatrenia týkajúce sa najmä uzavretia vzdušného priestoru Únie pre ruské lietadlá, systému finančnej komunikácie SWIFT a zdrojov Ruskej centrálnej banky.

20      Dňa 1. marca 2022 prijal Európsky parlament uznesenie o ruskej agresii voči Ukrajine [2022/2564(RSP)], v ktorom predovšetkým čo najdôraznejšie odsúdil „nezákonnú, nevyprovokovanú a neodôvodnenú vojenskú agresiu“ voči Ukrajine a jej inváziu zo strany Ruskej federácie; žiadal Ruskú federáciu, aby okamžite ukončila všetky vojenské činnosti na Ukrajine, bezpodmienečne stiahla všetky vojenské a polovojenské sily a vojenské vybavenie z celého medzinárodne uznaného územia Ukrajiny a plne rešpektovala územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny v rámci jej medzinárodne uznaných hraníc; zdôraznil, že táto vojenská agresia a invázia predstavujú závažné porušenie medzinárodného práva, a žiadal o rozšírenie rozsahu sankcií a tiež zdôraznil, že sankcie sú zamerané na strategické oslabenie ruského hospodárstva a priemyselnej základne, najmä vojensko‑priemyselného komplexu, a tým aj na schopnosť Ruskej federácie ohrozovať medzinárodnú bezpečnosť v budúcnosti. V bode 31 tohto uznesenia Parlament tiež odsúdil využívanie informačnej vojny ruskými orgánmi, štátnymi médiami a spojencami Ruskej federácie v záujme vyvolávania rozkolu prostredníctvom diskreditačného obsahu a falošnej rétoriky o EÚ, Organizácii Severoatlantickej zmluvy (NATO) a Ukrajine s cieľom dosiahnuť, aby ruské „zverstvá“ bolo možné hodnoverne popierať, a vyzval preto všetky členské štáty, aby okamžite pozastavili udeľovanie licencií na vysielanie všetkým ruským štátnym mediálnym kanálom vrátane ich opakovaného vysielania.

21      V tomto kontexte prijala Rada 1. marca 2022 na základe článku 29 ZEÚ napadnuté rozhodnutie a na základe článku 215 ZFEÚ napadnuté nariadenie s cieľom zakázať nepretržité a koordinované propagandistické akcie na podporu vojenskej agresie Ruskej federácie voči Ukrajine, zamerané na občiansku spoločnosť v Únii a susedných krajinách, ktoré sa uskutočňujú prostredníctvom niektorých médií pod neustálou priamou alebo nepriamou kontrolou vedenia Ruskej federácie, pričom takéto konanie predstavuje hrozbu pre verejný poriadok a bezpečnosť Únie.

22      V odôvodneniach 1 až 11 napadnutých aktov sú uvedené okolnosti, ktoré predchádzali prijatiu reštriktívnych opatrení stanovených v týchto aktoch (ďalej len „dotknuté reštriktívne opatrenia“). Konkrétne odôvodnenia 5 až 11 napadnutého rozhodnutia znejú takto:

„(5)      Rada vo svojich záveroch z 10. mája 2021 zdôraznila potrebu ďalej posilniť odolnosť Únie a členských štátov, ako aj ich schopnosť bojovať proti hybridným hrozbám vrátane dezinformácií, zabezpečiť koordinované a integrované využívanie existujúcich a možných nových nástrojov na boj proti hybridným hrozbám na úrovni Únie a členských štátov a možné reakcie v oblasti hybridných hrozieb, a to aj na zahraničné zasahovanie a operácie ovplyvňovania, pričom tieto reakcie môžu zahŕňať preventívne opatrenia, ako aj uloženie povinnosti znášať náklady nepriateľským štátnym a neštátnym subjektom.

(6)      Ruská federácia vedie systematickú medzinárodnú kampaň zameranú na manipuláciu médií a skresľovanie faktov s cieľom posilniť svoju stratégiu destabilizácie svojich susedných krajín a Únie a jej členských štátov. Propaganda sa opakovane a dôsledne zameriavala najmä na európske politické strany, predovšetkým počas volebných období, ako aj na občiansku spoločnosť, žiadateľov o azyl, ruské etnické menšiny, rodové menšiny a fungovanie demokratických inštitúcií v Únii a jej členských štátoch.

(7)      S cieľom odôvodniť a podporiť svoju agresiu voči Ukrajine sa Ruská federácia zapájala do nepretržitých a koordinovaných propagandistických akcií zameraných na občiansku spoločnosť v Únii a susedných krajinách, pričom vážne skresľovala fakty a manipulovala s nimi.

(8)      Uvedené propagandistické činnosti sa uskutočňovali prostredníctvom viacerých médií pod neustálou priamou alebo nepriamou kontrolou vedenia Ruskej federácie. Takéto opatrenia predstavujú závažnú a priamu hrozbu pre verejný poriadok a bezpečnosť Únie.

(9)      Uvedené médiá majú zásadný význam pri presadzovaní a podpore agresie voči Ukrajine a pri destabilizácii jej susedných krajín.

(10)      Vzhľadom na závažnosť situácie a v reakcii na konanie Ruska, ktorým sa destabilizuje situácia na Ukrajine, je vhodné konzistentne so základnými právami a slobodami uznanými v Charte základných práv, najmä s právom na slobodu prejavu a informácie uznaným v jej článku 11, zaviesť ďalšie reštriktívne opatrenia s cieľom urýchlene pozastaviť vysielaciu činnosť takýchto médií v Únii, alebo smerovanú na Úniu. Tieto opatrenia by sa mali zachovať až do ukončenia agresie voči Ukrajine a dovtedy, kým Ruská federácia a jej pridružené médiá neprestanú vykonávať propagandistické akcie proti Únii a jej členským štátom.

(11)      Konzistentne so základnými právami a slobodami uznanými v Charte základných práv, najmä s právom na slobodu prejavu a informácie, na slobodu podnikania a vlastníckym právom uznanými v jej článkoch 11, 16 a 17, tieto opatrenia nebránia uvedeným médiám a ich personálu, aby vykonávali iné činnosti okrem vysielania v Únii, ako je výskum a rozhovory. Tieto opatrenia predovšetkým nemenia povinnosť rešpektovať práva, slobody a zásady uvedené v článku 6 Zmluvy o Európskej únii a tiež v Charte základných práv a v ústavách členských štátov v rámci ich príslušných oblastí uplatňovania.“

23      Článok 4g rozhodnutia Rady 2014/512/SZBP z 31. júla 2014 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 229, 2014, s. 13), zmeneného napadnutým rozhodnutím, znie:

„1. Prevádzkovateľom sa zakazuje vysielanie akéhokoľvek obsahu právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi uvedenými v prílohe IX, a to aj prostredníctvom prenosu alebo distribúcie akýmikoľvek prostriedkami, ako sú káblové, satelitné, IP‑TV, poskytovatelia internetových služieb, internetové platformy alebo aplikácie na zdieľanie videí, či už nové alebo vopred nainštalované, alebo takéto vysielanie umožňovať, uľahčovať alebo k nemu inak prispievať.

2. Akákoľvek licencia na vysielanie alebo dohoda o povolení, prenose a distribúcii s právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi uvedenými v prílohe IX sa pozastavuje.“

24      Obchodné meno žalobkyne bolo zapísané do prílohy IX rozhodnutia 2014/512, zmeneného napadnutým rozhodnutím.

25      Článok 2f nariadenia Rady (EÚ) č. 833/2014 z 31. júla 2014 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 229, 2014, s. 1), zmeneného napadnutým nariadením, znie:

„1. Prevádzkovateľom sa zakazuje vysielanie akéhokoľvek obsahu právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi uvedenými v prílohe XV, a to aj prostredníctvom prenosu alebo distribúcie akýmikoľvek prostriedkami, ako sú káblové, satelitné, IP‑TV, poskytovatelia internetových služieb, internetové platformy alebo aplikácie na zdieľanie videí, či už nové alebo vopred nainštalované, alebo takéto vysielanie umožňovať, uľahčovať alebo k nemu inak prispievať.

2. Akákoľvek licencia na vysielanie alebo dohoda o povolení, prenose a distribúcii s právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi uvedenými v prílohe XV sa pozastavuje.“

26      Obchodné meno žalobkyne bolo zapísané do prílohy XV nariadenia č. 833/2014, zmeneného napadnutým nariadením.

27      Na základe týchto ustanovení bolo vo všetkých krajinách EÚ dočasne zakázané vysielať akýmikoľvek prostriedkami obsah pochádzajúci okrem iného od žalobkyne.

28      Rozhodnutie 2014/512, zmenené rozhodnutím Rady (SZBP) 2022/327 z 25. februára 2022 (Ú. v. EÚ L 48, 2022, s. 1), sa podľa svojho článku 9 uplatňuje do 31. júla 2022 a neustále sa reviduje. Podľa potreby sa obnoví alebo zmení, ak Rada dospeje k záveru, že jeho ciele neboli splnené.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

29      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 8. marca 2022 žalobkyňa podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

30      Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň žalobkyňa podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Tento návrh bol zamietnutý uznesením z 30. marca 2022, RT France/Rada (T‑125/22 R, neuverejnený, EU:T:2022:199), z dôvodu, že podmienka naliehavosti nebola splnená a že zváženie dotknutých záujmov dopadlo v prospech Rady, a rozhodnutie o trovách konania bolo odložené na neskôr.

31      Rozhodnutím z 22. marca 2022 Všeobecný súd (piata komora) po vypočutí účastníkov konania ex offo rozhodol, že vec bude prejednaná v skrátenom súdnom konaní podľa článku 151 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

32      Na základe návrhu predsedu Všeobecného súdu rozhodol Všeobecný súd podľa článku 28 rokovacieho poriadku o postúpení veci veľkej komore.

33      Vzhľadom na to, že traja členovia veľkej komory sa nemohli zúčastniť prejednávania veci, predseda Všeobecného súdu určil troch ďalších sudcov na doplnenie komory.

34      Dňa 3. mája 2022 Rada podala svoje vyjadrenie k žalobe.

35      Opatreniami na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 89 ods. 3 rokovacieho poriadku, ktoré boli žalobkyni a Rade doručené v príslušnom poradí 6. a 18. mája 2022, im bolo na základe článku 154 ods. 3 rokovacieho poriadku povolené podať repliku a dupliku obmedzenú na určité konkrétne body.

36      Žalobkyňa predložila repliku 16. mája 2022 a Rada predložila dupliku 25. mája 2022.

37      Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 14., 18. a 30. marca, ako aj 13. apríla, 10. a 13. mája 2022, Komisia, Belgické kráľovstvo, Poľská republika, Francúzska republika, Estónska republika, vysoký predstaviteľ, Litovská republika a Lotyšská republika požiadali o vstup do tohto konania ako vedľajší účastníci na podporu návrhov Rady. Predseda veľkej komory rozhodnutiami zo 4., 20. a 24. mája 2022 povolil vstup Komisie, Belgického kráľovstva, Francúzskej republiky, Poľskej republiky, Estónskej republiky, Litovskej republiky a Lotyšskej republiky do konania ako vedľajších účastníkov konania a uznesením z 11. mája 2022 vstup vysokého predstaviteľa do konania ako vedľajšieho účastníka konania.

38      Dňa 25. mája 2022 bola ukončená písomná časť konania.

39      Opatreniami na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 89 ods. 3 rokovacieho poriadku boli účastníci konania vyzvaní, aby na pojednávaní odpovedali na niektoré otázky, ktoré im boli položené.

40      Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (veľká komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a o nariadení pojednávania aj bez návrhu.

41      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 10. júna 2022.

42      Žalobkyňa v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušiť napadnuté akty v rozsahu, v akom sa jej týkajú,

–        uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

43      Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

44      Belgické kráľovstvo, Estónska republika, Francúzska republika, Lotyšská republika, Litovská republika, Poľská republika, Komisia a vysoký predstaviteľ na pojednávaní navrhli, aby sa žaloba zamietla.

 Právny stav

45      Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza štyri žalobné dôvody založené na porušení práva na obhajobu, slobody prejavu a práva na informácie, slobody podnikania a zásady zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti. V rámci druhého žalobného dôvodu incidenčne spochybňuje tiež právomoc Rady prijať napadnuté akty. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že nedostatok právomoci orgánu, ktorý je autorom aktu spôsobujúceho ujmu, je žalobným dôvodom týkajúcim sa verejného poriadku, ktorý musí Všeobecný súd v každom prípade preskúmať z úradnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 2016, SV Capital/ABE, C‑577/15 P, EU:C:2016:947, bod 32 a citovanú judikatúru). Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať najskôr otázku, či Rada mala právomoc prijať napadnuté akty.

 O právomoci Rady prijať napadnuté akty

46      Žalobkyňa v podstate tvrdí, že len vnútroštátne regulačné orgány, konkrétne v prejednávanej veci Arcom, môžu sankcionovať audiovizuálne médiá za nevhodný redakčný obsah.

47      Rada podporovaná Belgickým kráľovstvom, Estónskou republikou, Francúzskou republikou, Lotyšskou republikou, Litovskou republikou, Poľskou republikou, Komisiou a vysokým predstaviteľom spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

48      Na úvod treba pripomenúť, že článok 3 ods. 5 ZEÚ stanovuje:

„Únia vo vzťahoch so zvyškom sveta potvrdzuje a podporuje svoje hodnoty a záujmy a prispieva k ochrane svojich občanov. Prispieva k mieru, bezpečnosti,… ako aj k prísnemu dodržiavaniu a rozvoju medzinárodného práva, najmä k dodržiavaniu zásad Charty Organizácie Spojených národov.“

49      Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie, treba uviesť, že vychádza z článku 29 ZEÚ. Toto ustanovenie, ktoré je zaradené do kapitoly 2 hlavy V Zmluvy o EÚ obsahujúcej „Osobitné ustanovenia o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike“, zveruje Rade právomoc „prijíma[ť] rozhodnutia, ktoré vymedzujú pozíciu Únie k určitej záležitosti geografickej alebo vecnej povahy“. Podľa článku 23 ZEÚ činnosť Únie na medzinárodnej scéne podľa tejto kapitoly sa spravuje zásadami, sleduje ciele a uskutočňuje sa v súlade so všeobecnými ustanoveniami uvedenými v kapitole 1, akými sú podľa článku 21 ods. 1 ZEÚ demokracia, právny štát, univerzálnosť a nedeliteľnosť ľudských práv, zachovávanie ľudskej dôstojnosti a dodržiavanie zásad Charty Organizácie Spojených národov a medzinárodného práva. Článok 24 ods. 1 ZEÚ spresňuje, že „právomoc Únie v záležitostiach spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky sa vzťahuje na všetky oblasti zahraničnej politiky a všetky otázky týkajúce sa bezpečnosti Únie…“.

50      Podľa judikatúry z ustanovení článku 21, 23, článku 24 ods. 1, článku 25 a článku 28 ods. 1 prvého pododseku ZEÚ v spojení s ustanoveniami článku 29 ZEÚ vyplýva, že „pozície Únie“ v zmysle tohto posledného uvedeného článku tvoria rozhodnutia, ktoré po prvé patria do oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ako je vymedzená v článku 24 ods. 1 ZEÚ, po druhé sa zaoberajú „určitou záležitosťou geografickej alebo vecnej povahy“ a po tretie nemajú povahu „operačných činností“ v zmysle článku 28 ZEÚ, t. j. činností zahŕňajúcich civilné alebo vojenské operácie vedené jedným alebo viacerými členskými štátmi mimo Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2014, Ezz a i./Rada, T‑256/11, EU:T:2014:93, body 41 a 46).

51      Pojem „pozícia Únie“ v zmysle článku 29 ZEÚ si preto vyžaduje široký výklad, z čoho vyplýva, že pokiaľ sú splnené podmienky uvedené v bode 50 vyššie, na základe uvedeného článku môžu byť prijaté nielen akty programovej povahy alebo jednoduché vyhlásenia o zámere, ale tiež rozhodnutia stanovujúce opatrenia, ktoré môžu priamo meniť právne postavenie fyzických osôb. To navyše potvrdzuje aj znenie článku 275 druhého odseku ZFEÚ (rozsudok z 27. februára 2014, Ezz a i./Rada, T‑256/11, EU:T:2014:93, bod 42).

52      Vzhľadom na široký rozsah účelov a cieľov spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ako sú vyjadrené v článku 3 ods. 5 ZEÚ a článku 21 ZEÚ, ako aj v osobitných ustanoveniach, ktoré sa jej týkajú, najmä v článkoch 23 a 24 ZEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2015, Ezz a i./Rada, C‑220/14 P, EU:C:2015:147, bod 46), disponuje Rada širokými právomocami na účely vymedzenia predmetu reštriktívnych opatrení, ktoré Únia prijíma v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 88). Rade teda nemožno vytýkať, že vzhľadom na medzinárodnú krízu vyvolanú agresiou Ruskej federácie voči Ukrajine usúdila, že medzi opatrenia vhodné ako reakcia na vážne ohrozenie mieru na hraniciach Únie a na porušenie medzinárodného práva môže tiež patriť dočasný zákaz vysielania obsahu niektorých médií patriacich predovšetkým do skupiny kanálov RT (ďalej len „skupina RT“), ktorá je financovaná z ruského štátneho rozpočtu, z dôvodu, že podporovali túto agresiu takými činnosťami, aké sú uvedené v odôvodnení 7 napadnutého rozhodnutia.

53      Z odôvodnenia 8 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že podľa posúdenia Rady takéto činnosti predstavovali závažnú a priamu hrozbu pre verejný poriadok a bezpečnosť Únie, čo odôvodňovalo jej zásah v rámci právomocí, ktoré jej priznáva kapitola 2 hlavy V Zmluvy o EÚ.

54      Tento zásah, ako spresnila Rada na pojednávaní, je teda priamo spojený s cieľmi spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky uvedenými v článku 21 ods. 2 písm. a) a c) ZEÚ, keďže jeho účelom je na jednej strane chrániť hodnoty, základné záujmy, bezpečnosť, nezávislosť a integritu Únie a na druhej strane zachovávať mier, predchádzať konfliktom a posilňovať medzinárodnú bezpečnosť (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, body 115 a 116).

55      Pokiaľ ide o ciele sledované Radou, odôvodnenia 4 až 10 napadnutých aktov odkazujú na potrebu chrániť Úniu a jej členské štáty pred dezinformačnými a destabilizačnými kampaňami, ktoré by mohli uskutočňovať médiá pod kontrolou vedenia Ruskej federácie a ohrozovať verejný poriadok a bezpečnosť Únie v kontexte vojenskej agresie voči Ukrajine. Ide teda o verejné záujmy, ktoré majú chrániť európsku spoločnosť a sú súčasťou celkovej stratégie (pozri body 11, 12, 14, 17 a 19 vyššie), ktorej cieľom je čo najrýchlejšie ukončiť agresiu voči Ukrajine.

56      Keďže propaganda a dezinformačné kampane môžu narušiť základy demokratických spoločností a sú neoddeliteľnou súčasťou nástrojov vedenia modernej vojny, predmetné reštriktívne opatrenia patria tiež do rámca plnenia cieľov, ktoré Únii stanovuje článok 3 ods. 1 a 5 ZEÚ.

57      Prijatím napadnutého rozhodnutia teda Rada vykonala právomoc, ktorú Únii zverujú Zmluvy na základe ustanovení o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike. Tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa, že podľa francúzskej vnútroštátnej právnej úpravy právomoc sankcionovať prevádzkovateľa televízneho vysielania za nevhodný redakčný obsah patrí do právomoci úradu Arcom. Na jednej strane totiž právomoci Únie, vrátane tých, ktoré sa týkajú spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, nemôžu byť vylúčené ani podmienené existenciou alebo výkonom právomocí, ktoré vnútroštátne právo priznáva správnemu orgánu. Skutočnosť, že vnútroštátny správny orgán má právomoc prijímať sankcie, teda nebráni právomoci Rady prijať reštriktívne opatrenia, ktorých cieľom je dočasne a zvrátiteľne zakázať vysielanie obsahu pochádzajúceho od žalobkyne.

58      Na druhej strane treba uviesť, že právomoc priznaná vnútroštátnym správnym orgánom vnútroštátnymi právnymi predpismi nesleduje rovnaké ciele, nie je založená na rovnakých predpokladoch alebo hodnotách a nemôže zaručiť rovnaké výsledky ako jednotný a okamžitý zásah na celom území Únie, ktorý možno uskutočniť na základe spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Treba tiež poznamenať, že napadnuté rozhodnutie je vo svojom výroku určené prevádzkovateľom, ktoré vysielajú obsah pochádzajúci od žalobkyne a iných subjektov televízneho vysielania vymenovaných v prílohe IX, pričom im zakazuje vysielanie uvedeného obsahu akýmikoľvek prostriedkami, vrátane káblových, satelitných a IP‑TV (pozri bod 23 vyššie). Keďže sa takýto zákaz uplatňuje bez ohľadu na členský štát, v ktorom sú uvedení prevádzkovatelia usadení, a bez ohľadu na spôsob vysielania obsahu pochádzajúceho od žalobkyne, vyplýva z toho, že výsledok sledovaný napadnutým rozhodnutím by nebolo možné dosiahnuť prostredníctvom vnútroštátnych regulačných orgánov, ktorých právomoc je obmedzená na územie členského štátu, ku ktorému patria.

59      Okrem toho, hoci žalobkyňa neodkázala na rozdelenie vnútorných právomocí Únie, prijatie rozhodnutia Radou na základe článku 29 ZEÚ nemôže byť spochybnené tým, že Únia má možnosť zasiahnuť v oblasti audiovizuálnych služieb na základe iných kategórií právomocí upravených Zmluvou o FEÚ, najmä právomocí na reguláciu vnútorného trhu priznaných Únii na základe článku 4 ods. 2 ZFEÚ.

60      V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že podľa článku 40 druhého odseku ZEÚ uskutočňovaním politík uvedených v článkoch 3 až 6 ZFEÚ nesmie byť dotknuté uplatňovanie postupov a príslušného rozsahu právomocí inštitúcií ustanovených Zmluvami na výkon právomocí Únie v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.

61      Z toho vyplýva, že právomoci Únie z titulu spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a z titulu iných ustanovení Zmluvy o FEÚ, ktoré patria do jej tretej časti týkajúcej sa vnútorných politík a činností Únie, sa navzájom nevylučujú, ale dopĺňajú, pričom každá z nich má svoju vlastnú pôsobnosť a sleduje dosiahnutie rôznych cieľov (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 19. júla 2012, Parlament/Rada, C‑130/10, EU:C:2012:472, bod 66).

62      Pokiaľ ide o právomoc Rady prijať napadnuté nariadenie, treba uviesť, že podľa článku 215 ods. 2 ZFEÚ, ak tak stanovuje rozhodnutie prijaté v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o EÚ, Rada môže prijať reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, skupinám alebo neštátnym subjektom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2016, CW/Rada, T‑224/14, neuverejnený, EU:T:2016:375, bod 68).

63      Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci Rada mohla platne prijať napadnuté rozhodnutie na základe článku 29 ZEÚ, vyplýva z toho, že prijatie napadnutého nariadenia na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ bolo nevyhnutné, ako vyplýva z jeho odôvodnenia 12, na zabezpečenie jednotného uplatňovania tohto rozhodnutia na území Únie. Keďže totiž dotknuté reštriktívne opatrenia možno vykonať len tým, že sa hospodárskym subjektom dočasne zakáže vysielanie audiovizuálneho obsahu pochádzajúceho od žalobkyne, je zrejmé, ako uviedli niektorí z vedľajších účastníkov konania, že jednotné uplatňovanie dočasného zákazu vysielania obsahu pochádzajúceho od žalobkyne na celom území Únie možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie ako na vnútroštátnej úrovni. V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, opatrenia prijaté Radou v prejednávanej veci nemožno považovať za úplné prerušenie hospodárskych a finančných vzťahov s treťou krajinou v zmysle článku 215 ods. 1 ZFEÚ, aj keď, ako bolo uvedené vyššie, napadnuté nariadenie bolo prijaté na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ.

64      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba výhradu založenú na nedostatku právomoci Rady zamietnuť ako nedôvodnú.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu

65      Žalobkyňa vytýka Rade, že prijala napadnuté akty v rozpore s jej právom na obhajobu a zásadou kontradiktórnosti, ktorá je s ním spojená. Na jednej strane dodržanie jej práva na obhajobu zaručeného článkami 41 a 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) si vyžaduje, aby bola vopred vypočutá alebo aby jej bolo prinajmenšom umožnené predložiť pripomienky po tom, čo získala prístup k spisu. Na druhej strane rešpektovanie práva na účinnú súdnu ochranu zaručeného článkom 47 Charty si vyžaduje, aby sa žalobkyňa mohla oboznámiť s dôvodmi, na ktorých Rada zamýšľala založiť rozhodnutie o zaradení jej mena na dotknuté zoznamy pred jeho prijatím.

66      Podľa žalobkyne napadnuté akty nepochybne vážne a nezvratne poškodzujú jej záujmy, čo má dramatické hospodárske, finančné a ľudské dôsledky, pretože už nie je ďalej schopná vykonávať svoju činnosť. Tvrdí tiež, že napadnuté akty vážne poškodzujú jej dobrú povesť, pretože je v nich vykreslená ako médium pod stálou a výlučnou kontrolou ruskej moci, čím stráca dôveryhodnosť pri výkone jej činnosti.

67      Vzhľadom na absenciu predchádzajúceho individuálneho oznámenia predmetných obmedzujúcich opatrení bola žalobkyňa zbavená svojich práv. Pred prijatím napadnutých aktov navyše nedošlo k žiadnym oficiálnym či dokonca neformálnym kontaktom zo strany politických alebo inštitucionálnych zástupcov, či už na európskej alebo na vnútroštátnej úrovni.

68      V replike žalobkyňa v podstate tvrdí, že odôvodnenie napadnutých aktov je kruhové a tautologické, ako aj nedostatočné z hľadiska požiadaviek judikatúry súdu Únie. Navyše vo vyjadrení k žalobe Rada len parafrázovala, či dokonca prevzala odôvodnenia uvedených aktov, ktoré podľa žalobkyne neumožňujú potvrdiť alebo odôvodniť propagandistickú činnosť, ktorá sa jej vytýka. Okrem toho skutočnosť, že mohla podať túto žalobu spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, nemôže svedčiť o tom, že dôvody predmetného dočasného zákazu vysielania jej poskytli dostatok informácií.

69      Žalobkyňa sa navyše domnieva, že kontext mimoriadnej naliehavosti spojený so začatím vojenskej agresie voči Ukrajine, na ktorý sa Rada odvoláva, nie je sám osebe dostatočný na odôvodnenie porušenia jej práva na obhajobu a na účinnú súdnu ochranu.

70      Podľa žalobkyne je všeobecný a absolútny zákaz vysielania, ktorý sa na ňu vzťahuje, čisto symbolický a nemožno ho považovať za reakciu zameranú na nastolenie mieru a stability na európskom kontinente. Takýto zákaz nie je vôbec nevyhnutný na dosiahnutie cieľa, ktorý údajne sleduje, a má znaky cieleného reštriktívneho opatrenia, ktoré malo byť prijaté pri dodržaní práva žalobkyne na obhajobu. Ani okolnosť, že žalobkyňa môže využiť účinné súdne preskúmanie pred nestranným súdom, neumožňuje napraviť nedostatok ovplyvňujúci postup prijímania napadnutých aktov.

71      Napokon, pokiaľ ide o argumentáciu, ktorú by mohla uplatniť, ak by bola vypočutá alebo by poznala dôvody pred prijatím napadnutých aktov, žalobkyňa tvrdí, že mohla preukázať jednak vyváženosť, ktorú dodržiavala pri výbere účinkujúcich a v rozhovoroch vysielaných v jej médiách, a jednak pravdivosť použitých formulácií. Navyše skutočnosť, že ju Arcom nikdy nesankcionoval, je konkrétnym dôkazom toho, že vysielaný obsah nepredstavoval propagandu. Vzhľadom na tieto tvrdenia mohlo konanie viesť k inému výsledku.

72      Rada podporovaná Belgickým kráľovstvom, Estónskou republikou, Francúzskou republikou, Lotyšskou republikou, Litovskou republikou, Poľskou republikou, Komisiou a vysokým predstaviteľom spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

73      V nadväznosti na spresnenia uvedené v replike treba prvý žalobný dôvod považovať za dôvod rozdelený v podstate na dve časti, z ktorých prvá je založená na nedostatočnosti dôvodov opodstatňujúcich prijatie napadnutých aktov vo vzťahu k žalobkyni a druhá na nedodržaní jej práva byť vypočutá pred prijatím napadnutých aktov.

74      Najskôr treba preskúmať druhú časť prvého žalobného dôvodu.

 O druhej časti založenej v podstate na nedodržaní práva žalobkyne byť vypočutá

75      Právo byť vypočutý v každom konaní stanovené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou dodržiavania práva na obhajobu, zaručuje každému možnosť vyjadriť účinne a efektívne svoj názor v priebehu správneho konania a predtým, ako bude prijaté rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho záujmy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. decembra 2014, Boudjlida, C‑249/13, EU:C:2014:2431, body 34 a 36, a z 18. júna 2020, Komisia/RQ, C‑831/18 P, EU:C:2020:481, body 65 a 67 a citovanú judikatúru).

76      V rámci konania týkajúceho sa prijatia rozhodnutia o zapísaní alebo ponechaní mena na zozname nachádzajúcom sa v prílohe aktu o reštriktívnych opatreniach si dodržanie práva na obhajobu vyžaduje, aby príslušný orgán Únie oznámil dotknutej osobe dôvody a skutočnosti svedčiace v jej neprospech, na ktorých tento orgán zamýšľa založiť svoje rozhodnutie. Pri tomto oznámení musí príslušný orgán Únie umožniť tejto osobe účinne sa vyjadriť, pokiaľ ide o dôvody použité proti nej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, body 111 a 112).

77      Článok 52 ods. 1 Charty však pripúšťa obmedzenia výkonu práv v nej zakotvených, pokiaľ každé obmedzenie rešpektuje podstatu dotknutého základného práva a v súlade so zásadou proporcionality je nevyhnutné a skutočne zodpovedá cieľom všeobecného záujmu uznaným Úniou (pozri rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, bod 101 a citovanú judikatúru). V tejto súvislosti Súdny dvor opakovane rozhodol, že právo na obhajobu môže podliehať obmedzeniam alebo odchýlkam, a to tak v oblasti reštriktívnych opatrení prijatých v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, EU:C:2011:853, bod 67 a citovanú judikatúru), ako aj v iných oblastiach (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júna 2006, Dokter a i., C‑28/05, EU:C:2006:408, body 75 a 76, a z 10. septembra 2013, G. a R., C‑383/13 PPU, EU:C:2013:533, bod 33).

78      Okrem toho sa existencia porušenia práva na obhajobu musí preskúmať v závislosti od osobitných okolností každého jednotlivého prípadu, najmä v závislosti od povahy dotknutého aktu, kontextu, v ktorom bol prijatý, a právnych noriem upravujúcich danú oblasť (rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, bod 102 a citovanú judikatúru).

79      Na úvod treba uviesť, že v rámci tejto časti žalobného dôvodu žalobkyňa cituje v žalobe článok 48 Charty, nazvaný „Prezumpcia neviny a právo na obhajobu“, avšak bez toho, aby ho podložila konkrétnymi argumentmi. V tejto súvislosti treba poznamenať, že žalobkyňa nevysvetlila, z akého dôvodu sa mohla dovolávať článku 48 ods. 2 Charty alebo z neho vyvodzovať inú alebo väčšiu ochranu, než akú by mohla vyvodiť z uplatnenia článku 41 ods. 2 písm. a) Charty. Za týchto okolností nie je potrebné samostatne preskúmať údajnú výhradu založenú na porušení článku 48 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2015, First Islamic Investment Bank/Rada, T‑161/13, EU:T:2015:667, bod 68).

80      Pokiaľ ide o dodržanie práva byť vypočutý, z judikatúry vyplýva, že v prípade prvotného rozhodnutia o zaradení mena osoby alebo subjektu do zoznamu osôb a subjektov, ktorých finančné prostriedky sú zmrazené, Rada nie je povinná dotknutej osobe alebo subjektu vopred oznámiť dôvody, na ktorých chce založiť toto zaradenie. Aby totiž nebola ohrozená účinnosť takéhoto opatrenia, musí byť na základe svojej povahy toto opatrenie schopné využiť efekt prekvapenia a uplatniť sa ihneď (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, EU:C:2011:853, bod 61). Na základe žiadosti adresovanej Rade má dotknutá osoba alebo subjekt tiež právo na vyjadrenie svojho stanoviska k týmto skutočnostiam po prijatí aktu (rozsudok z 20. februára 2013, Melli Bank/Rada, T‑492/10, EU:T:2013:80, bod 72).

81      Takáto odchýlka zo základného práva byť vypočutý počas konania, ktoré predchádza prijatiu reštriktívnych opatrení, je odôvodnená potrebou zabezpečiť účinnosť opatrení zmrazenia finančných prostriedkov a v konečnom dôsledku naliehavými dôvodmi týkajúcimi sa bezpečnosti alebo udržiavania medzinárodných vzťahov Únie a jej členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, EU:C:2011:853, bod 67 a citovanú judikatúru).

82      V prejednávanej veci v prvom rade, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého jej mala Rada individuálne oznámiť napadnuté akty, keďže obsahujú reštriktívne opatrenia voči nej, je vhodné poznamenať, že hoci má chýbajúce individuálne oznámenie týchto aktov vplyv na okamih začatia plynutia lehoty na podanie žaloby, samo osebe nie je dôvodom na ich zrušenie. V tejto súvislosti žalobkyňa neuvádza žiadne tvrdenia, ktorými by chcela preukázať, že v prejednávanej veci malo chýbajúce individuálne oznámenie týchto aktov za následok porušenie jej práv, ktoré by odôvodňovalo zrušenie týchto aktov v rozsahu, v akom sa jej týkajú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2018, DenizBank/Rada, T‑798/14, EU:T:2018:546, bod 92 a citovanú judikatúru).

83      Pokiaľ ide v druhom rade o to, že Rada neoznámila dôvody a dôkazy podporujúce prijatie reštriktívnych opatrení voči žalobkyni pred prijatím dotknutých reštriktívnych opatrení a že došlo k údajnému porušeniu jej práva byť vypočutá, treba uviesť, že tieto opatrenia spočívajú v dočasnom zákaze vysielania, a nie v zmrazení individuálnych finančných prostriedkov.

84      Ak pritom judikatúra pripúšťa odchýlku od základného práva byť vypočutý v prípade prvotného rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov, ktoré musí byť na základe svojej povahy schopné využiť efekt prekvapenia a uplatniť sa ihneď s cieľom v podstate neohroziť jeho účinnosť (pozri bod 80 vyššie), nič nebráni tomu, aby bola takáto odchýlka pripustená aj vtedy, keď vzhľadom na osobitné okolnosti prejednávanej veci, ktoré sa vyznačujú potrebou mimoriadne naliehavého zásahu, je okamžité použitie opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie jeho účinnosti vzhľadom na sledované ciele a najmä na zabránenie tomu, že bude zbavené svojho dosahu a potrebného účinku.

85      V prejednávanej veci treba overiť, či vzhľadom na požiadavky vyplývajúce z článku 3 ods. 1 a 5, článku 21 ods. 1 a článku 21 ods. 2 písm. a) a c) ZEÚ, ktoré sa týkajú najmä ochrany hodnôt Únie a jej bezpečnosti a zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti pri dodržiavaní medzinárodného práva a najmä zásad Charty Organizácie Spojených národov, predstavovala skutočnosť, že žalobkyňa nebola vopred informovaná o rozhodnutí Rady dočasne jej zakázať akúkoľvek formu vysielania obsahu, porušenie jej práva byť vypočutá.

86      V tejto súvislosti treba na jednej strane po prvé uviesť, že predmetné reštriktívne opatrenia patria do mimoriadneho a krajne naliehavého kontextu (pozri body 9 až 18 vyššie) uvedeného v odôvodneniach 10 a 11 napadnutých aktov, v ktorých Rada pristúpila tiež k zváženiu rôznych dotknutých záujmov, pričom zohľadnila najmä dodržiavanie základných práv a slobôd uznaných v Charte. Po druhé v uvedenom kontexte sú predmetné reštriktívne opatrenia neoddeliteľnou súčasťou súboru opatrení s celkom novým rozsahom prijatých Radou v období medzi posledným februárovým týždňom, počas ktorého došlo 21. februára 2022 k prvému porušeniu územnej celistvosti Ukrajiny, keď ruský prezident uznal nezávislosť a zvrchovanosť Doneckej a Luhanskej oblasti a nariadil svojim ozbrojeným silám vstúpiť do týchto oblastí (pozri body 10 až 12 vyššie), a začiatkom marca 2022. Ako správne zdôraznila Rada, rýchle zhoršenie situácie a závažnosť spáchaných porušení sťažili akúkoľvek formu úpravy reštriktívnych opatrení, ktoré mali zabrániť rozšíreniu konfliktu. V tejto súvislosti Únia teda rýchlo reagovala na porušenie záväzkov erga omnes stanovených medzinárodným právom, aby všetkými dostupnými opatreniami, ktoré nezahŕňajú použitie sily, zabránila vojenskej agresii Ruskej federácie voči Ukrajine.

87      Okrem toho prijatie predmetných reštriktívnych opatrení bezprostredne po začatí vojenskej agresie s cieľom zaručiť ich plný potrebný účinok zodpovedá tiež požiadavke zavedenia viacerých foriem rýchlej reakcie na túto agresiu, najmä vzhľadom na skutočnosť zdôraznenú Radou a vysokým predstaviteľom na pojednávaní, že v tom čase bola uvedená agresia vnímaná tak, že bude mať krátke trvanie. V tejto súvislosti treba uviesť, ako Rada tvrdila na pojednávaní, že vzhľadom na uvedenú požiadavku nemohla žalobkyni poskytnúť skutočne dostatočnú lehotu na predloženie pripomienok pred prijatím napadnutých aktov bez toho, aby bola ohrozená účinnosť predmetných reštriktívnych opatrení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 2020, Ocean Capital Administration a i./Rada, T‑332/15, neuverejnený, EU:T:2020:308, bod 191). V rámci celkovej stratégie Únie zameranej na rýchlu, jednotnú, odstupňovanú a koordinovanú reakciu tak požiadavky naliehavosti a účinnosti všetkých prijatých reštriktívnych opatrení odôvodňovali na základe článku 52 ods. 1 Charty (pozri bod 77 vyššie) obmedzenie uplatnenia článku 41 ods. 2 písm. a) Charty, keďže skutočne zodpovedali cieľom všeobecného záujmu uznaným Úniou, akými sú ochrana verejného poriadku a verejnej bezpečnosti Únie, ako sa uvádza odôvodnení 8 napadnutých aktov.

88      Na druhej strane, ako správne zdôraznila Rada, v rámci stratégie boja proti tzv. hybridným hrozbám, o ktorých už informovala vo svojich záveroch z 10. mája 2021 (pozri odôvodnenie 5 napadnutých aktov), sa požiadavka prijať reštriktívne opatrenia týkajúce sa médií, akým je žalobkyňa, financovaných z ruského štátneho rozpočtu a priamo alebo nepriamo kontrolovaných vedením tejto krajiny, ktorá je agresorskou krajinou, pričom boli považované za pôvodcov nepretržitej a koordinovanej dezinformačnej činnosti a manipulácie s faktami, stala po vypuknutí ozbrojeného konfliktu nevyhnutnou a naliehavou v záujme zachovania integrity demokratickej diskusie v európskej spoločnosti.

89      Treba totiž uviesť, podobne ako to uviedla Rada, vysoký predstaviteľ a ďalší vedľajší účastníci konania, že k intenzívnemu mediálnemu pokrytiu prvých dní vojenskej agresie proti Ukrajine, ako vyplýva z rôznych údajov získaných z verejných zdrojov, ktoré Rada založila do spisu vo veci, došlo v kritickom čase, keď činnosť takého média, akým je žalobkyňa, mohla mať významný škodlivý vplyv na verejnú mienku a tiež predstavovať potenciálne ohrozenie verejného poriadku a bezpečnosti v Únii.

90      V tejto súvislosti treba tiež zohľadniť skutočnosť, že audiovizuálne médiá, ktoré môžu najmä spôsobom podávania informácií ovplyvniť, ako by ich mali príjemcovia hodnotiť, majú oveľa bezprostrednejší a silnejší účinok ako písaná tlač, keďže prostredníctvom obrazu môžu šíriť posolstvá, ktoré písané slovo nedokáže sprostredkovať (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 5. apríla 2022, NIT S.R.L. v. Moldavská republika, CE:ECHR:2022:0405JUD002847012, § 181 a 182 a citovanú judikatúru).

91      Za veľmi špecifických okolností prejednávanej veci pripomenutých v bodoch 86 až 90 vyššie sa tak Rada na návrh vysokého predstaviteľa a Komisie správne rozhodla čo najrýchlejšie zasiahnuť už v prvých dňoch začatia vojny, aby zabránila riziku, že účinnosť predmetných reštriktívnych opatrení bude výrazne oslabená, či dokonca v podstate zmarená, pričom zakázala najmä vysielanie obsahu pochádzajúceho okrem iného od žalobkyne, s cieľom dočasne pozastaviť na území Únie činnosť takéhoto nástroja propagandy vojenskej agresie voči Ukrajine.

92      Vzhľadom na všetko vyššie uvedené, na celkom výnimočný kontext, v ktorom boli napadnuté akty prijaté, a to vypuknutie vojny na hraniciach Únie, na cieľ, ktorý sledujú, a na účinnosť reštriktívnych opatrení stanovených týmito aktmi, treba dospieť k záveru, že orgány Únie neboli povinné vypočuť žalobkyňu pred prvotným zaradením jej mena do dotknutých zoznamov, a preto nedošlo k porušeniu jej práva byť vypočutá.

93      V každom prípade podľa ustálenej judikatúry porušenie práva na obhajobu, konkrétne práva byť vypočutý, vedie k zrušeniu predmetného aktu, len ak by neexistencia tejto protiprávnosti, pokiaľ sa preukáže, mohla viesť k odlišnému výsledku správneho konania, ktoré predchádzalo prijatiu tohto aktu, čo musí preukázať osoba, ktorá sa dovoláva takéhoto porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. septembra 2013, G. a R., C‑383/13 PPU, EU:C:2013:533, bod 38; z 25. júna 2020, Vnešekonombank/Rada, C‑731/18 P, neuverejnený, EU:C:2020:500, bod 37 a citovanú judikatúru, a z 13. septembra 2018, Sberbank of Russia/Rada, T‑732/14, EU:T:2018:541, bod 125 a citovanú judikatúru).

94      Súdu Únie prislúcha, aby v prípade, že došlo k údajnej protiprávnosti týkajúcej sa práva byť vypočutý, preveril, či v závislosti od konkrétnych skutkových a právnych okolností prípadu mohlo dotknuté správne konanie viesť k inému výsledku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. septembra 2013, G. a R., C‑383/13 PPU, EU:C:2013:533, bod 40, a z 12. februára 2020, Kibelisa Ngambasai/Rada, T‑169/18, neuverejnený, EU:T:2020:58, bod 69 a citovanú judikatúru).

95      V prejednávanej veci treba uviesť, že dôvody, ktoré Rada zohľadnila pri uložení predmetných reštriktívnych opatrení a ktoré sú uvedené v odôvodneniach napadnutých aktov, spočívajú v podstate v tom, že žalobkyňa je médium financované z rozpočtu Ruskej federácie a je pod stálou kontrolou jej vedúcich predstaviteľov. Okrem toho Rada zastávala názor, že žalobkyňa spolu s ostatnými subjektmi, ktorých mená sú uvedené v prílohách napadnutých aktov, vykonávala propagandistické akcie predovšetkým na podporu vojenskej agresie voči Ukrajine. Na podporu týchto dôvodov Rada založila do spisu ako prílohy k svojmu vyjadreniu k žalobe viacero dôkazov týkajúcich sa tak stáleho monitorovania žalobkyne, ako aj jej propagandistickej činnosti.

96      Treba pritom konštatovať, že predmetné dôkazy pozostávajú z televíznych vysielaní pochádzajúcich od žalobkyne a z článkov uverejnených na jej internetovej stránke, ktoré boli verejnosti sprístupnené najmä v období začatia vojny a v bezprostredne nasledujúcich dňoch. Vzhľadom na tieto dôkazy sa Rada správne domnievala, že obsah vysielaný žalobkyňou zahŕňal činnosť na podporu vojenskej agresie voči Ukrajine (pozri body 172 až 188 nižšie). Treba preto konštatovať, že aj keby žalobkyňa mohla byť vypočutá, jej pripomienky by nespochybnili skutočnosť, že k týmto vysielaniam došlo, že tieto články boli uverejnené a v konečnom dôsledku že tento obsah bol sprístupnený verejnosti v rámci Únie.

97      Okrem toho žalobkyňa v replike a v odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom na pojednávaní uviedla, že tvrdenia a dôkazy, ktoré mohla predložiť, ak by bola vypočutá alebo ak by poznala dôvody pred prijatím napadnutých aktov, sú rovnaké ako tie, ktoré uviedla vo svojich písomných podaniach, a ich cieľom je preukázať jednak vyváženosť, ktorú dodržiavala pri výbere účinkujúcich a v rozhovoroch vysielaných v jej médiách, a jednak pravdivosť použitých formulácií. Ako pritom zdôrazňuje Rada v duplike, hoci skutočnosti uvádzané žalobkyňou poukazujú na existenciu záberov prezentujúcich iné názory na situáciu na Ukrajine, nemôžu preukázať, že žalobkyňa pri mediálnom pokrytí agresie celkovo zachovávala vyváženosť, pokiaľ ide o výber účinkujúcich, obsahu, obrazov a vyjadrení uvádzaných v týchto záberoch (pozri body 189 a 190 nižšie).

98      Napokon skutočnosť, že žalobkyňa nebola nikdy sankcionovaná zo strany úradu Arcom, nie je relevantná a v každom prípade nemôže preukazovať, že vysielania obsiahnuté vo videách, ktoré Rada založila do spisu vo veci, nepredstavovali propagandistické činnosti v prospech vojenskej agresie voči Ukrajine.

99      Z toho vyplýva, že vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci a všetky dôkazy predložené žalobkyňou a Radou, žiadne tvrdenie uvádzané žalobkyňou neumožňuje preukázať, že by konanie mohlo viesť k inému výsledku, ak by bola vypočutá pred prijatím predmetných opatrení alebo ak by jej boli vopred oznámené dôvody týkajúce sa ich uplatnenia.

100    Vzhľadom na vyššie uvedené treba druhú časť prvého žalobného dôvodu, ktorá je v podstate založená na porušení práva na obhajobu, zamietnuť.

 O prvej časti založenej na nedostatočnom odôvodnení napadnutých aktov vo vzťahu k žalobkyni

101    Na úvod treba uviesť, že v rámci tejto časti žalobkyňa odkazuje iba na právo na účinnú súdnu ochranu bez toho, aby ho podložila konkrétnymi tvrdeniami. Za týchto okolností nie je potrebné samostatne preskúmať údajnú výhradu založenú na porušení práva na účinnú súdnu ochranu (pozri bod 79 vyššie).

102    Pokiaľ ide o údajné nedostatočné odôvodnenie napadnutých aktov, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry povinnosť odôvodnenia aktu spôsobujúceho ujmu vyplýva zo zásady dodržiavania práva na obhajobu a jej cieľom je jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné informácie na to, aby zistila, či je akt dôvodný, prípadne či má vadu, ktorá by umožnila napadnúť jeho platnosť na súde Únie, a jednak umožniť tomuto súdu vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu (pozri rozsudok zo 14. apríla 2021, Al‑Tarazi/Rada, T‑260/19, neuverejnený, EU:T:2021:187, bod 37 a citovanú judikatúru).

103    Treba tiež pripomenúť, že odôvodnenie vyžadované článkom 296 ZFEÚ a článkom 41 ods. 2 písm. c) Charty musí byť prispôsobené povahe dotknutého aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia musí byť hodnotená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia musí byť posúdená nielen vzhľadom na jeho znenie, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť (pozri rozsudok zo 17. septembra 2020, Rosneft a i./Rada, C‑732/18 P, neuverejnený, EU:C:2020:727, bod 77 a citovanú judikatúru).

104    Na jednej strane je teda akt spôsobujúci ujmu dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý jej umožňuje pochopiť dosah opatrenia prijatého voči nej (pozri rozsudok zo 17. septembra 2020, Rosneft a i./Rada, C‑732/18 P, neuverejnený, EU:C:2020:727, bod 78 a citovanú judikatúru). Na druhej strane úroveň podrobnosti odôvodnenia aktu musí byť primeraná materiálnym možnostiam a technickým podmienkam alebo lehote, za akých má byť prijatý (pozri rozsudok z 13. septembra 2018, Sberbank of Russia/Rada, T‑732/14, EU:T:2018:541, bod 93 a citovanú judikatúru).

105    Judikatúra spresnila, že odôvodnenie aktu Rady, ktorým sa ukladajú reštriktívne opatrenia, musí označovať nielen právny základ tohto opatrenia, ale aj presné a konkrétne dôvody, prečo sa Rada v rámci svojej diskrečnej právomoci pri posúdení domnieva, že na dotknutú osobu sa musia vzťahovať takéto opatrenia (pozri rozsudok z 13. septembra 2018, Sberbank of Russia/Rada, T‑732/14, EU:T:2018:541, bod 97 a citovanú judikatúru).

106    V prejednávanej veci treba po prvé pripomenúť, že predmetné reštriktívne opatrenia sa týkajú obsahu vysielaného určitými audiovizuálnych médiami, ktoré sú závislé od Ruskej federácie, vrátane žalobkyne, a patria teda do kontextu, ktorý je jej známy (pozri body 9 až 20 vyššie).

107    Okrem toho, ako Rada správne uvádza, na jednej strane odôvodnenie 4 napadnutých aktov odkazuje na závery Európskej rady z 24. februára 2022 (pozri bod 14 vyššie), v ktorých čo najdôraznejšie odsúdila „nevyprovokovanú a neopodstatnenú vojenskú agresiu“ Ruskej federácie voči Ukrajine, vyzvala na urýchlenú prípravu a prijatie ďalšieho súboru individuálnych a hospodárskych sankcií, a predovšetkým vyzvala Ruskú federáciu, aby zastavila svoju dezinformačnú kampaň. Na druhej strane odôvodnenie 5 napadnutých aktov odkazuje na závery Rady z 10. mája 2021, v ktorých zdôraznila potrebu ďalej posilniť odolnosť Únie a členských štátov, ako aj ich schopnosť bojovať proti hybridným hrozbám vrátane dezinformácií, najmä v súvislosti so zahraničným zasahovaním a ovplyvňovaním.

108    Odôvodnenia 6 až 9 napadnutých aktov navyše spresňujú dôvody určenia právnických osôb, subjektov a orgánov uvedených v dotknutých zoznamoch. Konkrétne odôvodnenie 7 odkazuje na nepretržité a koordinované propagandistické akcie Ruskej federácie zamerané predovšetkým na občiansku spoločnosť v Únii a susedných krajinách s cieľom odôvodniť a podporiť svoju agresiu voči Ukrajine. Odôvodnenia 8 a 9 napadnutých aktov spresňujú, že opatrenie dočasného zákazu vysielania sa vzťahuje na tie médiá, prostredníctvom ktorých sa uskutočňovali uvedené propagandistické činnosti a ktoré sú pod stálou priamou alebo nepriamou kontrolou vedenia Ruskej federácie. Napokon tieto posledné uvedené odôvodnenia spresňujú tiež dôvody, ktoré viedli k prijatiu predmetných reštriktívnych opatrení, a to jednak skutočnosť, že takéto činnosti predstavujú závažnú a priamu hrozbu pre verejný poriadok a bezpečnosť Únie, a jednak to, že uvedené médiá majú zásadný význam pri presadzovaní a podpore agresie voči Ukrajine a pri destabilizácii jej susedných krajín.

109    Zo znenia týchto odôvodnení vyplýva, najmä v kontexte, ktorý bol žalobkyni známy a v ktorom boli napadnuté akty prijaté, že uvedené dôvody nepredstavujú všeobecné a abstraktné vyjadrenia, ale sa priamo týkajú žalobkyne a jej činností a dostatočne konkrétnym spôsobom uvádzajú, prečo boli voči nej prijaté predmetné reštriktívne opatrenia.

110    Po druhé treba pripomenúť, že výroková časť napadnutých aktov, ako bola uvedená v bodoch 23 až 26 vyššie, stanovuje, že prevádzkovateľom v Únii sa zakazuje vysielanie akéhokoľvek obsahu právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi uvedenými v prílohe IX napadnutého rozhodnutia a v prílohe XV napadnutého nariadenia, a to aj prostredníctvom prenosu alebo distribúcie akýmikoľvek prostriedkami, ako sú káblové, satelitné, IP‑TV, poskytovatelia internetových služieb, internetové platformy alebo aplikácie na zdieľanie videí, či už nové alebo vopred nainštalované, alebo takéto vysielanie umožňovať, uľahčovať alebo k nemu inak prispievať. Treba konštatovať, že vyššie uvedené prílohy napadnutých aktov neobsahujú žiadne osobitné odôvodnenie týkajúce sa každého zo subjektov, ktoré sú v nich uvedené a ktorým sa dočasne zakazuje vysielanie obsahu.

111    Je však potrebné uviesť, že „osobitné a konkrétne dôvody“, prečo sa Rada v rámci výkonu svojej diskrečnej právomoci pri posúdení domnievala, že sa na žalobkyňu majú vzťahovať dotknuté reštriktívne opatrenia, v zmysle judikatúry uvedenej v bode 105 vyššie, zodpovedajú v prejednávanej veci kritériám, ktoré sú stanovené v odôvodneniach 6 až 9 napadnutých aktov.

112    Tieto opatrenia sa totiž na žalobkyňu uplatnili len z toho dôvodu, že spĺňala osobitné a konkrétne podmienky stanovené v odôvodneniach 6 až 9 napadnutých aktov, konkrétne bola médiom pod stálou priamou alebo nepriamou kontrolou vedenia Ruskej federácie, ktoré vykonávalo propagandistické činnosti zamerané najmä na odôvodnenie a podporu vojenskej agresie Ruskej federácie voči Ukrajine.

113    Toto odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne presné vzhľadom na osobitný kontext a obzvlášť závažné a naliehavé podmienky, za ktorých boli napadnuté akty prijaté, aby umožnilo na jednej strane žalobkyni poznať dôvody, pre ktoré Rada považovala zaradenie jej mena na predmetné zoznamy za odôvodnené z hľadiska právnych kritérií uplatniteľných v prejednávanej veci, a napadnúť ich zákonnosť na súde Únie, a na druhej strane tomuto súdu vykonať svoje preskúmanie.

114    Za týchto okolností sa žalobkyňa mohla platne oboznámiť s osobitnými a konkrétnymi dôvodmi opodstatňujúcimi prijatie napadnutých aktov, takže sa v tejto súvislosti nemôže odvolávať na nedostatok odôvodnenia.

115    Časť prvého žalobného dôvodu založenú na nedostatočnosti dôvodov opodstatňujúcich prijatie napadnutých aktov vo vzťahu k žalobkyni sa teda musí zamietnuť ako nedôvodná, a preto prvý žalobný dôvod treba zamietnuť v celom rozsahu.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení slobody prejavu a práva na informácie

116    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté akty porušujú slobodu prejavu a právo na informácie zaručené článkom 11 Charty, ktorá zodpovedá článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).

117    Žalobkyňa pripomína, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) predstavuje sloboda prejavu a právo na informácie jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca, takže zásah štátu, pokiaľ má za následok odrádzanie tlače od prispievania k otvorenej diskusii o otázkach verejného záujmu, nie je v takejto spoločnosti potrebný. Z judikatúry ESĽP tiež vyplýva, že v oblasti audiovizuálneho vysielania je štát povinný jednak zabezpečiť verejnosti prostredníctvom televízie a rozhlasu prístup k pluralite názorov a komentárov, ktoré odrážajú najmä rozmanitosť politických názorov v krajine, a jednak zaručiť ochranu novinárov a iných odborníkov v audiovizuálnych médiách pred prekážkami v komunikácii týchto informácií a komentárov. Verejná moc by tak nemala obmedzovať akékoľvek informačné médiá. Podobne ako EDĽP aj Charta v zásade bráni akémukoľvek zákazu uverejňovania a vysielania.

118    V replike žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že predmetné reštriktívne opatrenia nie sú vhodné na dosiahnutie dvojitého cieľa všeobecného záujmu, na ktorý sa odvoláva Rada, a to jednak cieľa obrany proti hybridnej hrozbe zo strany Ruskej federácie a jednak cieľa zachovávania mieru a posilnenia medzinárodnej bezpečnosti. V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že sa nedopustila žiadneho konania, ktoré by legitimizovalo uloženie predmetných reštriktívnych opatrení, a že tieto opatrenia sú len „politickým symbolom“.

119    V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že opatrenie, ktoré sa na ňu vzťahuje, neprimerane zasahuje do slobody prejavu a práva na informácie. Na jednej strane je narušená samotná podstata tejto slobody, keďže dočasný zákaz vysielania, ktorý je všeobecný a absolútny, znemožňuje prístup k informačnej službe na celom území Únie. Na druhej strane takýto zákaz nie je primeraný, keďže cenzúra informačnej služby nepredstavuje účinný prostriedok na dosiahnutie cieľov sledovaných napadnutými aktmi.

120    Predmetné reštriktívne opatrenia navyše nie sú spojené so žiadnym jasným a objektívnym časovým obmedzením a ich zrušenie podlieha náhodnému, či dokonca svojvoľnému posúdeniu Rady. Koniec platnosti dočasného zákazu vysielania stanovený na 31. júla 2022 je len umelo zdôraznený pre potreby obhajoby, pretože ho možno predĺžiť.

121    Okrem toho žalobkyňa Rade vytýka, že na jednej strane nepodložila tvrdenia uvádzané v napadnutých aktoch, podľa ktorých sa dopúšťala propagandy, a na druhej strane, že odôvodňovala predmetné reštriktívne opatrenia spôsobom jej financovania, ktorý sa od roku 2017 nezmenil. Podľa jej názoru údajné propagandistické aktivity, ktoré sú jej vytýkané, a dôvody, pre ktoré by mohla pokračovať len v časti svojej činnosti, nie sú nijako podložené.

122    V prvom rade žalobkyňa tvrdí, že nikdy nemala v úmysle zakrývať spôsob svojho financovania, ktorý navyše sám osebe nie je trestný a vždy bol verejný. Okrem toho je riskantné vyvodzovať akékoľvek závery o redakčnej práci média len na základe skutočnosti, že je financované štátom, ako je to napríklad v prípade France 24.

123    V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa samotnej propagandy, žalobkyňa tvrdí, že je nezávislá vo vzťahu k ruskému štátu a má úplnú kontrolu nad svojím redakčným plánom. Okrem toho pripomína, že odkedy je oprávnená vysielať svoj obsah, nebola nikdy sankcionovaná, či už zo strany rady CSA alebo úradu Arcom, pričom dohoda, ktorá ju viaže s týmto úradom, jej bola v roku 2020 bez problémov obnovená. Obsah vysielaný žalobkyňou teda na základe tejto samotnej skutočnosti nemožno považovať za trestuhodný vzhľadom na povinnosti, ktorými je viazaná.

124    Rada navyše nemôže zamieňať mediálne pokrytie a spracovanie informácií žalobkyne s inými kanálmi skupiny RT, ktoré sa od nej líšia a na ktoré sa vzťahujú rozhodnutia prijaté niektorými vnútroštátnymi regulačnými orgánmi a najmä regulačným orgánom Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska.

125    Napokon, pokiaľ ide o dôkazy predložené Radou v súvislosti s údajnou dezinformačnou činnosťou alebo manipuláciou s informáciami zo strany žalobkyne, táto sa v replike domnieva, že Rada nepreukázala, že bola nástrojom vplyvu a propagandy ruského štátu. Práca francúzskeho výskumníka, na ktorú sa Rada niekoľkokrát odvolávala a ktorá bola navyše predmetom konania vo veci ohovárania, neodôvodňuje také opatrenie zákazu, o aké ide v prejednávanej veci. Platí to aj pre správu ministra zahraničných vecí Spojených štátov predloženú Radou, ktorá neodkazuje na žiadne konkrétne správanie žalobkyne.

126    Podľa žalobkyne obmedzené informácie predložené Radou nepreukazujú, ako posudzovala ruské vojenské operácie na Ukrajine. Na základe niekoľkých dôkazov poskytnutých Radou žalobkyňa predložila dokument, ktorý reaguje na jednotlivé dôkazy. Pozorné preskúmanie dôkazov obsiahnutých v spise priloženom k replike postačuje na to, aby sa človek presvedčil o pochybnom charaktere argumentácie Rady, ktorou sa snaží a posteriori odôvodniť napadnuté akty. Žalobkyňa sa domnieva, že sa zaoberala rôznymi názormi na konflikt na Ukrajine, ktorý bol v mnohých vystúpeniach označený za vojenskú agresiu ohrozujúcu mier v Európe, a nielen za obrannú a preventívnu akciu Ruskej federácie. Novinári žalobkyne tiež dbali na to, aby protirečili vyjadreniam niektorých účinkujúcich a zabezpečili vyváženosť názorov. Sprostredkovanie názoru Ruskej federácie navyše samo osebe nie je odsúdeniahodné, s výnimkou prípadu, ak by sa usudzovalo, že možno vysielať len väčšinový názor.

127    Okrem toho je na účely odôvodnenia proporcionality predmetného zákazu chybné tvrdiť, že takéto opatrenia nebránia žalobkyni a jej zamestnancom vykonávať v Únii iné činnosti než vysielanie, ako sú napríklad prieskumy a rozhovory. Potvrdzuje to najmä odmietnutie akreditácie zo strany Komisie pre preukazy profesionálnych novinárov (CCIJP, Francúzsko), nedávno uplatnené proti novinárom žalobkyne. Uplatnenie tohto zákazu teda bráni všetkým profesionálnym novinárom pracujúcim pre žalobkyňu účinne vykonávať povolanie novinára. Rovnako poskytovatelia služieb dnes odmietajú pokračovať v zmluvnom vzťahu so žalobkyňou. Dočasný zákaz vysielania tak bráni všetkej činnosti žalobkyne, najmä jej schopnosti vysielať pre francúzsku verejnosť, a nie je primeraný.

128    V konečnom dôsledku – bez ohľadu na redakčný plán média alebo jeho publikum – predstavuje všeobecný a absolútny zákaz vysielania skutočný akt cenzúry a nemožno ho považovať za nevyhnutný ani primeraný na účinné dosiahnutie cieľov, na ktoré sa odvoláva Rada.

129    Nakoniec žalobkyňa spochybňuje zvrátiteľnosť predmetného opatrenia. Bez možnosti vykonávať svoju činnosť sa totiž môže dostať len do likvidácie.

130    Rada podporovaná Belgickým kráľovstvom, Estónskou republikou, Francúzskou republikou, Lotyšskou republikou, Litovskou republikou, Poľskou republikou, Komisiou a vysokým predstaviteľom spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

 O zásadách judikatúry uplatniteľných v oblasti slobody prejavu

131    Treba pripomenúť, že rešpektovanie základných práv sa vzťahuje na akúkoľvek činnosť Únie, vrátane oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ako to vyplýva z ustanovení článkov 21 a 23 ZEÚ (pozri rozsudok z 27. septembra 2018, Ezz a i./Rada, T‑288/15, EU:T:2018:619, bod 58 a citovanú judikatúru). Vzhľadom na to, že sloboda prejavu je zaručená článkom 11 Charty, ktorý zodpovedá článku 10 EDĽP, treba preskúmať dodržanie tohto práva napadnutými aktmi.

132    Podľa článku 11 ods. 1 Charty má každý právo na slobodu prejavu, čo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice. Podľa článku 11 ods. 2 Charty sa rešpektuje sloboda a pluralita médií. Ako vyplýva z vysvetliviek k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17) a v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty, práva zaručené v článku 11 Charty majú rovnaký zmysel a rozsah ako práva zaručené v článku 10 EDĽP (rozsudok z 26. apríla 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑401/19, EU:C:2022:297, bod 44; pozri tiež rozsudok zo 14. júla 2021, Cabello Rondón/Rada, T‑248/18, EU:T:2021:450, bod 101 a citovanú judikatúru).

133    ESĽP už rozhodol, že sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a že článok 10 EDĽP nerozlišuje podľa povahy sledovaného cieľa ani podľa úlohy, ktorú fyzické alebo právnické osoby zohrávali pri výkone tejto slobody (rozsudok ESĽP, 28. septembra 1999, Öztürk v. Turecko, CE:ECHR:1999:0928JUD002247993, § 49). S výhradou článku 10 ods. 2 EDĽP sa táto sloboda vzťahuje nielen na „informácie“ alebo „myšlienky“ prijímané priaznivo alebo považované za neškodné alebo bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú, a to v súlade s požiadavkami pluralizmu, tolerancie a otvorenosti, bez ktorých nemôže existovať „demokratická spoločnosť“ (rozsudok ESĽP, 7. decembra 1976, Handyside v. Spojené kráľovstvo, CE:ECHR:1976:1207JUD000549372, § 49; pozri tiež rozsudok ESĽP, 5. apríla 2022, NIT S.R.L. v. Moldavská republika, CE:ECHR:2022:0405JUD002847012, § 177 a citovanú judikatúru).

134    V tejto súvislosti ESĽP tiež spresnil, že tolerancia a rešpektovanie rovnakej dôstojnosti všetkých ľudských bytostí sú základom demokratickej a pluralitnej spoločnosti. Z toho vyplýva, že v demokratických spoločnostiach možno v zásade považovať za nevyhnutné sankcionovať, či dokonca zabrániť všetkým formám prejavu, ktoré šíria, podnecujú, podporujú alebo ospravedlňujú nenávisť založenú na neznášanlivosti, používaní a oslavovaní násilia, pokiaľ sa zabezpečí, že uložené „formality“, „podmienky“, „obmedzenia“ alebo „sankcie“ budú primerané sledovanému legitímnemu cieľu (pozri v tomto zmysle rozsudky ESĽP, 6. júla 2006, Erbakan v. Turecko, CE:ECHR:2006:0706JUD005940500, § 56 a citovanú judikatúru, a 23. júna 2022, Rouillan v. Francúzsko, CE:ECHR:2022:0623JUD002800019, § 66).

135    Zo samotného znenia článku 10 EDĽP vyplýva, že právo na slobodu prejavu nepredstavuje absolútnu výsadu, a preto môže podliehať obmedzeniam. V tejto súvislosti možno nájsť niekoľko zásad v judikatúre ESĽP, podľa ktorej je na jednej strane potrebné postupovať maximálne obozretne, pokiaľ by orgánmi prijaté opatrenia alebo uložené sankcie mohli odrádzať tlač od účasti na diskusii o otázkach legitímneho všeobecného záujmu, a na druhej strane uvedené ustanovenie však nezaručuje slobodu prejavu bez akýchkoľvek obmedzení, a to ani v prípade, keď tlač informuje o závažných otázkach všeobecného záujmu (pozri rozsudok ESĽP, 5. apríla 2022, NIT S.R.L. v. Moldavská republika, CE:ECHR:2022:0405JUD002847012, § 178 a 179 a citovanú judikatúru).

136    Právo médií a konkrétne novinárov na oznámenie informácií o otázkach všeobecného záujmu je chránené pod podmienkou, že na základe presných skutočností konajú v dobrej viere a poskytnú „spoľahlivé a presné“ informácie pri dodržaní novinárskeho etického postupu alebo inými slovami, v súlade so zásadami zodpovednej žurnalistiky (pozri rozsudok ESĽP, 5. apríla 2022, NIT S.R.L. v. Moldavská republika, CE:ECHR:2022:0405JUD002847012, § 180 a citovanú judikatúru).

137    Tieto úvahy zohrávajú v súčasnosti osobitne dôležitú úlohu vzhľadom na moc, ktorú majú médiá v modernej spoločnosti, pretože nielen informujú, ale zároveň môžu spôsobom podania informácií naznačiť, ako by ich mali hodnotiť príjemcovia. Vo svete, v ktorom jednotlivec čelí obrovskému toku informácií, ktoré sa šíria cez tradičné alebo elektronické médiá a zahŕňajú stále rastúci počet autorov, má kontrola dodržiavania novinárskej etiky čoraz väčší význam (pozri rozsudok ESĽP, 5. apríla 2022, NIT S.R.L. v. Moldavská republika, CE:ECHR:2022:0405JUD002847012, § 181 a citovanú judikatúru).

138    Pokiaľ ide napokon o „povinnosti a zodpovednosť“, ktoré výkon slobody prejavu zahŕňa, pri skúmaní proporcionality zásahu sa musí zohľadniť potenciálny vplyv dotknutého prostriedku prejavu. V tomto kontexte treba zohľadniť skutočnosť, že audiovizuálne médiá majú oveľa bezprostrednejší a silnejší účinok ako písaná tlač. Audiovizuálne médiá totiž môžu prostredníctvom obrazu šíriť posolstvá, ktoré písané slovo nedokáže sprostredkovať (pozri bod 90 vyššie). Funkcia televízie a rozhlasu ako známych zdrojov zábavy v centre súkromného života diváka alebo poslucháča ešte posilňuje ich vplyv (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 5. apríla 2022, NIT S.R.L. v. Moldavská republika, CE:ECHR:2022:0405JUD002847012, § 182 a citovanú judikatúru).

139    Podľa tejto judikatúry si vyjadrenia týkajúce sa otázok verejného záujmu v zásade vyžadujú silnú ochranu, na rozdiel od tých, ktoré obhajujú násilie, nenávisť, xenofóbiu alebo iné formy neznášanlivosti, ktoré bežne nie sú chránené [pozri v tomto zmysle rozsudky ESĽP, 8. júla 1999, Sürek v. Turecko (č. 1), CE:ECHR:1999:0708JUD002668295, § 61 a 62, a 15. októbra 2015, Perinçek v. Švajčiarsko, CE:ECHR:2015:1015JUD002751008, § 197 a 230].

140    Podľa ESĽP na účely určenia, či vyjadrenia ako celok môžu predstavovať podnecovanie k násiliu, je potrebné venovať pozornosť použitým výrazom, spôsobu, akým boli vyjadrenia formulované, a kontextu, v ktorom boli odvysielané (pozri v tomto zmysle rozsudky ESĽP zo 6. júla 2010, Gözel a Özer v. Turecko, CE:ECHR:2010:0706JUD004345304, § 52, a 15. októbra 2015, Perinçek v. Švajčiarsko, CE:ECHR:2015:1015JUD002751008, § 205 a 206).

141    Tento žalobný dôvod treba posúdiť práve vzhľadom na všetky tieto zásady a úvahy.

 O existencii obmedzenia slobody prejavu

142    Na úvod treba uviesť, že ako vyplýva z odôvodnení 7 a 8 napadnutých aktov, žalobkyni bol uložený dočasný zákaz vysielania ako médiu pod neustálou priamou alebo nepriamou kontrolou vedenia Ruskej federácie, a to z dôvodu, že viedla propagandistické akcie zamerané najmä na odôvodnenie a podporu vojenskej agresie Ruskej federácie voči Ukrajine.

143    Tento dočasný zákaz vysielania predstavuje zásah do výkonu práva žalobkyne na slobodu prejavu v zmysle článku 11 ods. 1 Charty, ako to navyše vyplýva z odôvodnení 10 a 11 napadnutých aktov.

144    V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako bolo uvedené v bode 135 vyššie, že právo na slobodu prejavu, ktorého sa dovoláva žalobkyňa a ktoré je chránené článkom 11 Charty, môže podliehať obmedzeniam, a to za podmienok uvedených v článku 52 ods. 1 Charty, podľa ktorého jednak „akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd“ a jednak „za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných“.

145    Aby bol zásah do slobody prejavu v súlade s právom Únie, musí teda spĺňať štyri podmienky. Po prvé musí byť dotknuté obmedzenie „ustanovené zákonom“ v tom zmysle, že inštitúcia Únie prijímajúca opatrenia, ktoré môžu obmedziť slobodu prejavu fyzickej alebo právnickej osoby, musí mať na tento účel istý právny základ. Po druhé musí dotknuté obmedzenie rešpektovať podstatu slobody prejavu. Po tretie musí skutočne zodpovedať cieľu všeobecného záujmu, ktorý je ako taký uznaný Úniou. Po štvrté musí byť dotknuté obmedzenie primerané (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júna 2017, Kiseľov/Rada, T‑262/15, EU:T:2017:392, body 69 a 84 a citovanú judikatúru, a z 13. septembra 2018, VTB Bank/Rada, T‑734/14, neuverejnený, EU:T:2018:542, bod 140 a citovanú judikatúru).

146    Tieto podmienky v zásade zodpovedajú podmienkam stanoveným v judikatúre ESĽP, podľa ktorej na to, aby bol zásah do výkonu práva na slobodu prejavu odôvodnený z hľadiska článku 10 ods. 2 EDĽP, musí byť „stanovený zákonom“, sledovať jeden alebo viacero legitímnych cieľov a byť „nevyhnutným v demokratickej spoločnosti“ na dosiahnutie týchto cieľov (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 7. júna 2012, Centro Europa 7 S.r.l. a Di Stefano v. Taliansko, CE:ECHR:2012:0607JUD003843309, § 135).

147    Z toho vyplýva, že Rada mohla prijať reštriktívne opatrenia spôsobilé obmedziť slobodu prejavu žalobkyne, pokiaľ tieto obmedzenia spĺňajú vyššie uvedené podmienky, ktoré na to, aby mohla byť táto sloboda legitímne obmedzená, musia byť splnené kumulatívne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2017, Kiseľov/Rada, T‑262/15, EU:T:2017:392, bod 70 a citovanú judikatúru).

148    Je teda potrebné overiť, či sú predmetné reštriktívne opatrenia stanovené zákonom, rešpektujú podstatu slobody prejavu, sledujú cieľ všeobecného záujmu a nie sú neprimerané, pričom však treba spresniť, že žalobkyňa vo svojich písomných podaniach zamerala svoju argumentáciu na túto poslednú uvedenú podmienku.

 O podmienke, podľa ktorej každé obmedzenie slobody prejavu musí byť stanovené zákonom

149    Pokiaľ ide o otázku, či sú predmetné reštriktívne opatrenia stanovené zákonom, je potrebné uviesť, že tieto opatrenia sú vyhlásené v aktoch, ktoré majú okrem iného všeobecnú pôsobnosť a jasný právny základ v práve Únie, konkrétne v článku 29 ZEÚ vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu a článku 215 ZFEÚ vo vzťahu k napadnutému nariadeniu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júna 2017, Kiseľov/Rada, T‑262/15, EU:T:2017:392, bod 72 a citovanú judikatúru, a zo 14. júla 2021, Cabello Rondón/Rada, T‑248/18, EU:T:2021:450, bod 121). Tieto ustanovenia Zmlúv sú pre dotknuté osoby dostatočne predvídateľné, pokiaľ ide o ich predpoklady na použitie ako právneho základu pre prijatie reštriktívnych opatrení, ktoré môžu narušiť alebo obmedziť slobodu prejavu (pozri body 49 až 52 a 62 vyššie).

150    Pokiaľ ide o požiadavku predvídateľnosti, ESĽP opakovane spresnil, že za „zákon“ v zmysle článku 10 ods. 2 EDĽP možno považovať len normu, ktorá je formulovaná dostatočne presne na to, aby jej osoba podliehajúca súdnej právomoci mohla prispôsobiť svoje správanie. V rozsahu primeranom okolnostiam veci, musí byť táto osoba – prípadne na základe odborného poradenstva – schopná predvídať dôsledky, ktoré môžu vyplynúť z určitého konania. Tieto dôsledky nemusia byť nevyhnutne predvídateľné s absolútnou istotou. Požiadavku predvídateľnosti tak sám osebe neporušuje zákon, ktorý napriek tomu, že priznáva diskrečnú právomoc, spresňuje dostatočne jasne jej rozsah a podmienky výkonu vzhľadom na sledovaný legitímny cieľ, aby bola jednotlivcovi poskytnutá primeraná ochrana proti svojvôli (pozri rozsudok ESĽP, 5. apríla 2022, NIT S.R.L. v. Moldavská republika, CE:ECHR:2022:0405JUD002847012, § 159 a citovanú judikatúru).

151    Vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorou disponuje Rada pri prijímaní reštriktívnych opatrení (pozri bod 52 vyššie) a na dôležitosť médií, a to najmä pokiaľ ide o audiovizuálne médiá, v súčasnej spoločnosti, bolo v prejednávanej veci predvídateľné, že na širokú mediálnu podporu vojenskej agresie Ruskej federácie voči Ukrajine vedenú v rámci programov vysielaných v televízii a na internete médiom úplne financovaným z ruského štátneho rozpočtu, by sa mohli uplatniť reštriktívne opatrenia spočívajúce v zákaze vysielania propagandy takejto agresie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2017, Kiseľov/Rada, T‑262/15, EU:T:2017:392, bod 76).

152    Za týchto okolností treba konštatovať, že podmienka, podľa ktorej musia byť obmedzenia slobody prejavu stanovené zákonom, je v prejednávanej veci splnená.

 O rešpektovaní podstaty slobody prejavu

153    Je potrebné overiť, či povaha alebo rozsah dočasného zákazu vysielania obsahu pochádzajúceho od žalobkyne predstavuje zásah do podstaty slobody prejavu.

154    V prejednávanej veci treba konštatovať, že predmetné reštriktívne opatrenia majú dočasný a zvrátiteľný charakter. Z článku 9 rozhodnutia 2014/512 v znení zmien totiž vyplýva, že toto rozhodnutie sa uplatňuje do 31. júla 2022 a podlieha neustálej revízii (pozri bod 28 vyššie). Na zachovanie predmetných reštriktívnych opatrení po 31. júli 2022 bude potrebné, aby Rada prijala nové rozhodnutie a nové nariadenie.

155    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, zo znenia poslednej časti odôvodnenia 10 napadnutých aktov v spojení s požiadavkou čo najviac obmedziť zásah do slobody prejavu žalobkyne vyplýva, že zachovanie predmetných reštriktívnych opatrení po 31. júli 2022 podlieha splneniu dvoch kumulatívnych podmienok. Tieto opatrenia by totiž mohli byť zachované na jednej strane až do ukončenia agresie voči Ukrajine a na druhej strane dovtedy, kým Ruská federácia a jej pridružené médiá neprestanú vykonávať propagandistické akcie proti Únii a jej členským štátom. Keďže ide o dve kumulatívne podmienky, ak jedna z týchto dvoch podmienok prestane byť splnená, predmetné opatrenia by už nebolo nutné zachovať. Žalobkyňa teda nemôže tvrdiť, že tieto ustanovenia sa majú uplatňovať bez časového obmedzenia vopred určeného Radou.

156    Okrem toho treba poznamenať, že napadnuté akty nebránia všetkej činnosti, ktorá je vlastná slobode informácií a prejavu. Ako totiž bolo uvedené v odôvodnení 11 napadnutých aktov, dočasný zákaz vysielania uložený žalobkyni jej nebráni vykonávať v Únii iné ako vysielacie činnosti, ako je napríklad výskum a rozhovory. Možno teda v zhode s Radou tvrdiť, že žalobkyňa a jej novinári sú naďalej oprávnení vykonávať určité činnosti spojené so slobodou informácií a prejavu a že uvedený zákaz v zásade nemôže brániť žalobkyni vo výkone iných činností, ktoré prípadne vytvárajú príjmy.

157    Navyše treba podobne ako Rada uviesť, že napadnuté akty nezakazujú žalobkyni vysielať jej obsah mimo Únie, vrátane francúzsky hovoriacich krajín, takže predmetné reštriktívne opatrenia nezasahujú do jej práva na výkon slobody prejavu mimo Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2017, Kiseľov/Rada, T‑262/15, EU:T:2017:392, bod 123 a citovanú judikatúru). Žalobkyni v konečnom dôsledku nič nebránilo vo výrobe relácií a redakčného obsahu alebo v ich predaji subjektom, na ktoré sa predmetné opatrenia nevzťahujú, vrátane TV Novosti a iných médií skupiny RT so sídlom v tretích krajinách, ktoré by tak mohli tento obsah vysielať mimo Únie.

158    Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie založené na rozhodnutí komisie CCIJP zamietnuť každú novú žiadosť o novinársky preukaz podanú novinármi pracujúcimi pre žalobkyňu, treba uviesť, že toto zamietnutie je dôsledkom jednostranného rozhodnutia uvedenej komisie, ktorého prijatie nevyplýva z napadnutých aktov a ktoré je navyše predmetom žaloby, ktorá sa v súčasnosti prejednáva na príslušných francúzskych súdoch. Žalobkyňa teda nesprávne tvrdí, že nemožnosť jej novinárov vykonávať svoje povolanie na francúzskom území je dôsledkom prijatia napadnutých aktov.

159    Z týchto dôvodov treba dospieť k záveru, že povaha a rozsah predmetného dočasného zákazu rešpektujú podstatu slobody prejavu a nespochybňujú túto slobodu ako takú.

 O sledovaní cieľa všeobecného záujmu, ktorý je ako taký uznaný Úniou

160    Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa sledovania cieľa všeobecného záujmu, ktorý je ako taký uznaný Úniou, treba uviesť, podobne ako to urobila Rada, že ako vyplýva z odôvodnení 1 až 10 napadnutých aktov, Rada sa snaží predmetnými reštriktívnymi opatreniami sledovať dvojaký cieľ.

161    Na jednej strane, ako je uvedené v odôvodneniach 6 až 8 napadnutých aktov, je cieľom Rady chrániť verejný poriadok a bezpečnosť Únie, ktoré sú ohrozené systematickou medzinárodnou kampaňou propagandy, ktorú vedie Ruská federácia prostredníctvom médií pod priamou alebo nepriamou kontrolou jej vedúcich predstaviteľov s cieľom destabilizovať susedné krajiny, Úniu, ako aj jej členské štáty a podporovať vojenskú agresiu voči Ukrajine, čo zodpovedá jednému z cieľov spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Prijatie reštriktívnych opatrení voči médiám, ktoré vyvíjajú takúto propagandu, totiž zodpovedá cieľu uvedenému v článku 21 ods. 2 písm. a) ZEÚ, ktorým je ochrana hodnôt, základných záujmov, bezpečnosti a integrity Únie.

162    Okrem toho, ako už bolo uvedené v bode 56 vyššie, keďže propaganda a dezinformačné kampane môžu narušiť základy demokratických spoločností a sú neoddeliteľnou súčasťou nástrojov vedenia modernej vojny, predmetné reštriktívne opatrenia patria tiež do rámca plnenia cieľov, najmä mierových, ktoré Únii stanovuje článok 3 ods. 1 a 5 ZEÚ.

163    Na druhej strane, ako zdôrazňuje Rada, predmetné reštriktívne opatrenia sú súčasťou cieľov sledovaných celkovou stratégiou, ktorú zaviedla Únia, rýchlej, jednotnej, odstupňovanej a koordinovanej reakcie prostredníctvom prijatia súboru reštriktívnych opatrení (pozri body 12, 17 a 19 vyššie) s konečným cieľom vyvinúť maximálny tlak na ruské orgány, aby ukončili svoje akcie a politiky destabilizujúce Ukrajinu, ako aj vojenskú agresiu voči tejto krajine. Z tohto hľadiska sú predmetné reštriktívne opatrenia v súlade s cieľom uvedeným v článku 21 ods. 2 písm. c) ZEÚ, ktorým je zachovávať mier, predchádzať konfliktom a posilňovať medzinárodnú bezpečnosť v súlade s cieľmi a zásadami Charty Organizácie Spojených národov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2017, Kiseľov/Rada, T‑262/15, EU:T:2017:392, bod 81).

164    Treba poznamenať, podobne ako to urobili niektorí vedľajší účastníci konania, že predmetné reštriktívne opatrenia možno chápať ako konanie subjektu medzinárodného práva s použitím mierových prostriedkov, ktoré má Únia k dispozícii, a na účely dosiahnutia cieľov uvedených v článku 3 ods. 5 ZEÚ, v reakcii na agresiu porušujúcu článok 2 ods. 4 Charty Organizácie Spojených národov, a v dôsledku toho na porušenie povinností erga omnes uložených medzinárodným právom.

165    Existencia takéhoto porušenia bola navyše potvrdená rezolúciou Valného zhromaždenia OSN z 2. marca 2022 s názvom „Agresia voči Ukrajine“ (A/ES‑11/L.1). V tejto rezolúcii, s odkazom na svoju rezolúciu 377 A(V) z 3. novembra 1950 s názvom „Spoločne za mier“ a vzhľadom na to, že nedostatok jednomyseľnosti medzi stálymi členmi Bezpečnostnej rady zabránil tejto rade zhostiť sa svojej hlavnej zodpovednosti za zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov predovšetkým čo najdôraznejšie odsúdilo agresiu Ruskej federácie voči Ukrajine, ktorá je v rozpore s článkom 2 ods. 4 Charty Organizácie Spojených národov, a požadovalo, aby Ruská federácia ihneď ukončila použitie sily proti Ukrajine a okamžite, úplne a bezpodmienečne stiahla všetky svoje ozbrojené sily z územia Ukrajiny za medzinárodne uznané hranice krajiny. Pripomenulo tiež záväzok všetkých štátov podľa článku 2 Charty OSN zdržať sa vo svojich medzinárodných stykoch hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu, ako aj každého iného spôsobu nezlučiteľného s cieľmi Organizácie Spojených národov, a riešiť svoje medzinárodné spory mierovými prostriedkami. Konštatovaním, že ruské vojenské operácie uskutočňované na zvrchovanom území Ukrajiny dosiahli rozsah, aký Európa nezažila už desaťročia, dospelo k záveru, že je potrebné urýchlene prijať opatrenia na ochranu súčasnej generácie pred hrozbami vojny. Vyzvalo Ruskú federáciu, aby okamžite ukončila použitie sily voči Ukrajine a zdržala sa každej nedovolenej hrozby silou alebo použitia sily proti ktorémukoľvek členskému štátu. Vo výrokovej časti tejto rezolúcie Valné zhromaždenie okrem iného opätovne potvrdilo úsilie generálneho tajomníka, členských štátov a medzinárodných organizácií o zmiernenie súčasnej situácie a riešenie humanitárnej a utečeneckej krízy spôsobenej agresiou Ruskej federácie voči Ukrajine.

166    Ako správne zdôrazňuje Rada, ukončenie vojnového stavu a porušovania medzinárodného humanitárneho práva, ktoré môže vojna spôsobiť, tiež zodpovedá cieľu všeobecného záujmu, ktorý je pre medzinárodné spoločenstvo prvoradý (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júla 1996, Bosphorus, C‑84/95, EU:C:1996:312, bod 26).

167    Podmienka týkajúca sa sledovania cieľa všeobecného záujmu je preto v prejednávanej veci splnená.

 O primeranosti predmetných reštriktívnych opatrení

168    Pokiaľ ide o primeranosť predmetných obmedzení, treba pripomenúť, že zásada proporcionality si vyžaduje, aby obmedzenia, ktoré môžu byť zavedené aktmi Únie pre práva a slobody zakotvené v Charte, nešli nad rámec toho, čo je primerané a nevyhnutné na splnenie sledovaných legitímnych cieľov alebo potreby ochrany práv a slobôd iných, pričom ak existuje možnosť rozhodnúť sa medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné sa prikloniť k najmenej obmedzujúcemu a ním spôsobené nevýhody nesmú byť neprimerané sledovaným cieľom (pozri rozsudok z 26. apríla 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑401/19, EU:C:2022:297, bod 65 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2017, Kiseľov/Rada, T‑262/15, EU:T:2017:392, bod 87 a citovanú judikatúru).

169    Na účely preskúmania primeranosti predmetných reštriktívnych opatrení tak treba najskôr overiť, či dôkazy predložené Radou môžu odôvodniť záver, ktorý Rada vyvodila, pokiaľ ide v podstate o kontrolu žalobkyne a ňou vysielaný obsah, a následne, či sú predmetné reštriktívne opatrenia primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľov všeobecného záujmu sledovaných Úniou.

–       O relevantnosti a dostatočnosti dôkazov predložených Radou

170    Na úvod treba pripomenúť, že pri preskúmaní zákonnosti dôvodov, na ktorých je založené rozhodnutie o zaradení mena určitej osoby na zoznam osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, alebo o jeho ponechaní na tomto zozname, sa súd Únie uisťuje o tom, či sa toto rozhodnutie, ktoré má, pokiaľ ide o túto osobu, individuálny dosah, opiera o dostatočne silný skutkový základ. To predpokladá overenie skutočností uvádzaných v zhrnutí dôvodov, o ktoré sa predmetné rozhodnutie opiera, tak aby súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody, alebo aspoň jeden z nich, ktorý je sám osebe dostatočný na odôvodnenie tohto rozhodnutia, podložené dostatočne presným a konkrétnym spôsobom (rozsudky z 21. apríla 2015, Anbouba/Rada, C‑605/13 P, EU:C:2015:248, bod 45, a z 15. júna 2017, Kiseľov/Rada, T‑262/15, EU:T:2017:392, bod 62).

171    V prvom rade treba určiť, či Rada mohla oprávnene považovať žalobkyňu za médium pod neustálou priamou alebo nepriamou kontrolou vedenia Ruskej federácie.

172    Zo spisu predovšetkým vyplýva, čo žalobkyňa nespochybňuje, že jej základné imanie, podobne ako v prípade ostatných kanálov skupiny RT, patrí združeniu TV Novosti založenému podľa ruského práva, ktoré je v podstate úplne financované z ruského štátneho rozpočtu (pozri bod 2 vyššie), čo potvrdila na pojednávaní aj samotná žalobkyňa. Zo spisu tiež vyplýva, že toto združenie bolo založené v roku 2005 štátnou tlačovou agentúrou RIA Novosti, ktorá bola zrušená v roku 2013 rozhodnutím o prevode jej majetku na novú medzinárodnú štátnu tlačovú agentúru Rossija Segodňa. Ďalej, ako zdôraznila Rada, z opakovaných vyhlásení šéfredaktorky skupiny RT, ktorá je takto prezentovaná na internetovej stránke žalobkyne, v podstate vyplýva, že skupina RT je informačným orgánom ruského štátu, „medzinárodným kanálom reprezentujúcim krajinu“, ktorého poslaním je predovšetkým získať početné publikum v krajinách, kde sú funkčné jej kanály, a byť využitý v kritických momentoch, napríklad počas vojny, ako „informačná zbraň“ proti západnému svetu. V tomto kontexte bola funkcia skupiny RT v podstate prirovnaná k funkcii ruského ministerstva obrany. V tejto súvislosti treba tiež konštatovať, že hoci šéfredaktorka skupiny RT nie je formálne riaditeľkou žalobkyne, z viacerých jej vyhlásení, ktoré Rada založila do spisu vo veci, vyplýva, že systematicky hovorí o novinároch žalobkyne ako o „svojich“ novinároch. Okrem toho v odpovedi na otázku Všeobecného súdu na pojednávaní žalobkyňa spresnila, že TV Novosti kupuje jej redakčné produkty bez ohľadu na ich obsah a tiež jej dodáva audiovizuálny materiál, ako sú dokumenty a reportáže, ktoré boli vyrobené pre všetky kanály skupiny RT. Napokon zo spisu vo veci vyplýva, že prezident Ruskej federácie na jednej strane vyhlásil, že „RT nemohla neodrážať postoje oficiálnej moci k tomu, čo sa udeje v [ich] krajine a v zahraničí“, a na druhej strane pri plánovaní návštevy priestorov žalobkyne, že „ak existuje taká obava, že toto médium ovplyvňuje myslenie ľudí, znamená to, že v tejto súťaži zvíťazili“.

173    V replike žalobkyňa len zopakovala, že hoci rôzne kanály RT patria do tej istej skupiny a majú zhodné niektoré hodnoty, je úplne nezávislá a má kontrolu nad svojím redakčným plánom. Nepredložila však žiadny dôkaz týkajúci sa regulačného a inštitucionálneho rámca, ktorými sa riadia činnosti ruských subjektov Rossija Segodňa a TV Novosti a ktoré môžu preukazovať existenciu jej redakčnej nezávislosti a inštitucionálnej autonómie vo vzťahu k týmto subjektom. V odpovedi na výslovnú otázku položenú v tejto súvislosti na pojednávaní nebola schopná vysvetliť, či možno jej redakčnú nezávislosť a inštitucionálnu autonómiu vo vzťahu ku skupine RT vyvodiť zo zákonov alebo v každom prípade z iných aktov verejnej moci.

174    Z toho vyplýva, že Rada predložila súbor dostatočne konkrétnych, presných a navzájom sa potvrdzujúcich nepriamych dôkazov o tom, že žalobkyňa bola pod neustálou priamou alebo nepriamou kontrolou vedenia Ruskej federácie.

175    V druhom rade treba určiť, či sa Rada mohla oprávnene domnievať, že žalobkyňa spustila sústavné a koordinované propagandistické akcie zamerané na občiansku spoločnosť v Únii a susedných krajinách s cieľom predovšetkým odôvodniť a podporiť agresiu Ruskej federácie voči Ukrajine.

176    V prejednávanej veci treba uviesť, že Rada na podporu napadnutých aktov predložila niekoľko dôkazov, ktoré časovo predchádzali uvedeným aktom a sú verejne dostupné.

177    Po prvé z týchto dôkazov vyplýva, že žalobkyňa v období pred začatím vojenskej agresie vykonávala činnosti na podporu akcií a politík ruskej vlády destabilizujúcich Ukrajinu, a to prostredníctvom článkov uverejnených na jej internetovej stránke a rozhovorov, ktoré mali predovšetkým tendenciu prezentovať nasadenie ruských ozbrojených síl ako preventívnej akcie zameranej na obranu samozvaných republík Doneck a Luhansk. V článku z 21. februára 2022, ktorý obsahoval vyjadrenia ruského ministra zahraničných vecí, ktorými obvinil „Západ“ z „vytvárania neprekonateľnej konfrontácie medzi Ruskom a NATO“, sa tiež uvádza, že jednak „Američania neustále opakujú, že Rusko sa ‚chystá‘ napadnúť Ukrajinu[, čo] Moskva dôrazne vyvracia a obviňuje Západ zo snahy o eskaláciu situácie“, a jednak že „situácia na východe Ukrajiny sa v posledných dňoch vážne zhoršila, [pričom] strela neznámeho druhu vypálená z ukrajinského územia úplne zničila stanovište pohraničnej stráže FSB Ruskej federácie“. Niekoľko týždňov predtým, konkrétne 1. decembra 2021, žalobkyňa uverejnila na YouTube video obsahujúce vyjadrenia šéfa ruskej diplomacie, podľa ktorých „Rusko nevylučuje, že sa Ukrajina s podporou Západu rozhodne zapojiť do vojenskej operácie“. V článku z 24. januára 2022, ktorý informoval o „etnických čistkách“ vykonávaných Ukrajinou na Donbase, sa uvádza: „Nezabúdajte, že tieto oblasti, Doneck a Luhansk, sú ruské oblasti, ktoré Ukrajine daroval Lenin a boľševici.“ Článok z 12. februára 2022 obsahoval video, na ktorom účinkujúca, prezentovaná ako hosťujúca profesorka na Moskovskej štátnej univerzite, tvrdí, že na ukrajinskej strane frontovej línie sa objavilo viacero džihádistických skupín a že sa očakávajú provokácie. V článku z 21. februára 2022 sa uvádza, že „hroziace zverstvá“ ukrajinskej armády ohrozujú rusky hovoriace obyvateľstvo Donbasu. V rozhovore z 22. februára 2022 politický analytik tvrdí, že Spojené štáty vedú propagandu, „ktorá z ničoho vytvára imaginárnu vojnu“ a že majú „zhubný vplyv, ktorý ohrozuje bezpečnosť Ruska na jeho vlastných hraniciach, pričom navodzujú dojem, že prichádzajú na pomoc úbohému malému národu“.

178    Po druhé z relácií vysielaných od 24. februára 2022, keď došlo k vojenskej agresii voči Ukrajine, do 27. februára 2022 na televíznom kanáli žalobkyne vyplýva, že po začatí vojenskej agresie žalobkyňa naďalej preberala oficiálne stanoviská orgánov Ruskej federácie, podľa ktorých táto ofenzíva, v súlade s prejavom ruského prezidenta z 24. februára 2022, predstavuje „špeciálnu operáciu“, preventívnu, obrannú a obmedzenú akciu vyvolanú západnými krajinami a agresívnym prístupom NATO, ako aj ukrajinskými provokáciami, ktorej cieľom je obrana samozvaných republík Doneck a Luhansk.

179    V tejto súvislosti je potrebné venovať osobitnú pozornosť výrazom použitým v týchto reláciách, spôsobu, akým boli formulované vyjadrenia, a kontextu, v ktorom boli uvedené relácie odvysielané, teda kontextu prebiehajúcej vojny.

180    Počas dopoludnia 24. februára 2022, prvého dňa ruskej ofenzívy, niektorí účinkujúci v týchto televíznych reláciách prezentovali prebiehajúce vojenské operácie ako „obrannú činnosť“ Ruskej federácie ako „obranné konanie“ Ruskej federácie. Konkrétne jeden z hostí, ktorý bol predstavený ako politológ, opakovane tvrdil, že ruská reakcia je „obranná“ a „obmedzená“ a že vojna na Donbase je výsledkom „západných“ manipulácií, a dodal: „Pozrime sa, kto je skutočne zodpovedný, objektívne je to len NATO a jeho ukrajinské bábky.“ Tento hosť tiež tvrdil, že územie Donbasu musí byť rýchlo oslobodené zo „zovretia vojenského režimu v Kyjeve“ a že prebiehajúce vojenské operácie majú jediný cieľ obnoviť obe separatistické republiky na Donbase a znovu zaviesť pokoj na ruských hraniciach. Okrem iného vyhlásil: „Na rozdiel od toho, o čom sa nás snaží presvedčiť západná propaganda, Rusko nemá v úmysle viesť vojnu na Ukrajine a anektovať ju.“ Ďalší hosť v rovnakej relácii uviedol: „[Nejde] samozrejme o inváziu, ako sa pokúšali preukázať anglosaské komunikačné agentúry a komunikačné agentúry Európskej únie a NATO, ide o zaistenie bezpečnosti republík na Donbase, ako sa ukáže,… o oslobodenie občanov Donbasu, uvidíme, ako občania Donbasu s radosťou vítajú ruské jednotky, pretože od roku 2014 je Donbas vystavený ukrajinskému bombardovaniu.“ Podľa tohto hosťa nejde o „útočnú vojnu, ale o obrannú vojnu vedenú s cieľom zabezpečiť svoje územie a okolie“. Tento hosť dodal: „Nebezpečenstvo spočíva v tom, že Ukrajina bude ‚pod nadvládou NATO‘, pretože táto komunikačná kampaň, ktorej cieľom je ukázať Rusko ako agresora, umožňuje vyhnúť sa vyjednávaniu… a trvalo dodávať zbrane Ukrajine, čím sa zvyšuje nebezpečenstvo eskalácie a útoku Ukrajiny na území Donbasu. … Nezávislé republiky požiadali Rusko o pomoc.“ Iný hosť, predstavený ako politický analytik, ktorý tiež vystúpil počas tohto dopoludnia, uviedol, že „napriek návrhom na dohodu, ktoré Moskva zaslala,…napriek diplomacii, je dnes po ôsmich rokoch vojna jediným riešením, ktoré Moskva našla“. Z týchto relácií vyplýva, ako zdôrazňuje Rada, že jednotliví účinkujúci v štúdiu poukazovali na provokácie, ktorým bola Ruská federácia dlhodobo vystavená, čo by legitimizovalo vojenský útok, a na skutočnosť, že vypuknutie konfliktu malo byť prepojené s konaním západných krajín a údajnými ukrajinskými provokáciami.

181    V priebehu popoludnia 24. februára 2022 niekoľko hostí pokračovalo v prezentovaní ruskej ofenzívy ako o obrannej a preventívnej akcii Ruskej federácie. Konštatovalo sa tiež, že vypuknutie konfliktu možno opäť pripísať aktivite západných krajín a ukrajinským provokáciám. Jeden novinár, ktorý bol predstavený ako poradca pre oblasť strategického spravodajstva, vyhlásil, že „Ukrajina je výtvorom Ruska“. Podľa slov jedného účinkujúceho, predstaveného ako politológ so špecializáciou na Spojené štáty: „Na Ukrajine je mnoho územných problémov, je to krajina, ktorá mala veľké problémy sa skutočne zjednotiť, federalizovať, to treba povedať, a ešte dnes, ak spomenieme Podnestersko, Donbas alebo dokonca Krym, to sú územia, ktoré sa usilujú o to, aby sa stali súčasťou Ruskej federácie, či sa nám to páči, alebo nie, a tento proces treba vziať do úvahy, aby sme pochopili všetky základné procesy, vrátane ruského vojenského zasahovania.“ Podľa slov ďalšieho analytika: „Celkom jasne ide o otázku podpory samozvaných republík na Donbase a zabránenie ukrajinskému štátu, aby vo vzťahu k týmto dvom subjektom pokračoval v budúcnosti v politike…, ktorá spočíva v ich neustálom ostreľovaní počas posledných ôsmich rokov, takže ide v skutočnosti o neutralizáciu škodlivosti súčasného ukrajinského režimu.“ Podľa tohto analytika „ochrana Donbasu je veľmi dôležitá, a [ako] povedal prezident Putin, ide o neutralizáciu Ukrajiny, ktorú Moskva vníma od roku 2014 ako nepriateľský subjekt“. Dodáva, že na jednej strane „je tu snaha urovnať spor, ktorý sa nepodarilo vyriešiť rokovaním, a to z veľkej časti vinou Ukrajiny a jej západných sponzorov…, a tak sa Rusko rozhodlo konať a použiť silu“, a na druhej strane, že „pre Rusko je dôležité obnoviť určitú formu územného usporiadania, ktorá zohľadňuje prítomnosť významnej rusky hovoriacej menšiny“. Ďalší hosť, ktorý bol predstavený ako poradca pre oblasť strategického spravodajstva, uviedol: „Mnoho ľudí vníma to, čo sa deje, ako agresiu, ja to skôr považujem za obranu. …v dohodách z roku 1991 sa Spojené štáty zaviazali, že nedôjde k rozšíreniu NATO na východ, avšak to, čo sa deje dnes, najmä snaha Ukrajiny vstúpiť do NATO, svedčí o opaku.“ Podľa tohto hosťa: „Pokiaľ existujú separatistické tendencie, ktoré môžu Rusku pomôcť zabrať malý kúsok územia, koná dnes v rámci určitého druhu prevencie, zabezpečenia sa, čo do istej miery ospravedlňuje všetko, čo vidíme.“

182    Počas dopoludnia 25. februára 2022 jeden z hostí, ktorý bol predstavený ako šéfredaktor srbského časopisu, vo svojom vstupe tvrdil, že existuje paralela medzi situáciou na Ukrajine a situáciou v Srbsku pred 30 rokmi. Poukázal na „vyhnanie 250 000 Srbov z Chorvátska“, na skutočnosť, že ich „vtedajší prezident Miloševič bol označený za nového Hitlera“ a hovoril o „genocíde…, ktorú pripravila vláda v Kyjeve s podporou Spojených štátov a dokonca aj Bruselu“. Počas toho istého dopoludnia účinkujúca osoba, ktorá bola predstavená ako hosťujúca profesorka Moskovskej štátnej univerzity, opäť prezentovala ruskú ofenzívu na Ukrajine ako obrannú a preventívnu akciu. Podľa nej: „[Cieľom tejto ofenzívy je] demilitarizácia Ukrajiny, pretože Ukrajina bola v poslednej dobe ‚príliš vyzbrojená‘ krajinami NATO, hoci nie je ich členom, a tiež jej denacifikácia, pretože všetky štruktúry sú od ‚Majdanu‘ v roku 2014 infiltrované neonacistickými skupinami… krajinu, v ktorej je korupcia na bezprecedentnej úrovni a ktorá je riadená zo zahraničia, by bolo absolútne nebezpečné ponechať v tomto stave, pre jej obyvateľov, pre Európu, nielen pre Rusko…, takže priamym cieľom je demilitarizovať krajinu a umožniť obyvateľstvu, ako bolo povedané, určiť smer, ktorým sa chcú uberať, a nie ten, ktorý im po roku 2004 vnútili po sebe idúce ‚Majdany‘.“ Podľa tohto hosťa: „Problémom je vo všeobecnosti vládnutie a ideologická orientácia oficiálnej ukrajinskej vlády… za vojnových hrdinov uznali ľudí, ktorí boli na strane nacistov… pokiaľ sa oslavujú za hrdinov nacisti, ktorí masakrovali civilné obyvateľstvo a boli súčasťou vtedajšej nemeckej armády, je tu veľmi vážny problém týkajúci sa medzinárodnej bezpečnosti, pretože predsa len Ukrajina je pred bránami Ú[nie].“ Ďalej uvádza: „Je dôležité rozlišovať medzi politickou a právnou stránkou veci; politicky je to vždy problematické, pretože v politickom rámci máme právo silnejšieho, medzinárodné spoločenstvo považuje za úplne legitímne ostreľovať bývalú Juhosláviu…, naproti tomu… skutočnosť, že Rusko chce oslobodiť obyvateľstvo, ktoré je pod útlakom extrémistickej vlády, [sem] nepatrí… ak sa medzinárodné spoločenstvo rozhodne brániť nacistický režim na svojom prahu, je to jeho voľba, nemorálna, neľudská…; z právneho hľadiska je otázkou, do akej miery majú oblasti Donecka právo na nezávislosť[;] tu si treba uvedomiť, že na jednej strane existuje právo štátu brániť a chrániť svoju územnú celistvosť, ale na to je nevyhnutné, aby štát existoval; štát pritom právne existuje, ak sú jeho právne predpisy globálne a všeobecne uplatňované a účinné na celom území…; môžeme skutočne povedať, že ukrajinský štát existuje? Ak uvažujeme o demokratickom právnom štáte, ako ho v každom prípade medzinárodné spoločenstvo, aspoň teoreticky, uznáva a presadzuje, potom ukrajinský štát neexistuje. Na základe toho je úplne normálne, že Doneck a Luhansk žiadajú o ochranu…, je normálne, že Rusko legálne zasiahne, aby práve týmto obyvateľom umožnilo obnoviť štát.“ A dodáva: „Územná celistvosť môže existovať len vtedy, ak existuje štát, akonáhle štát neexistuje, je tu právo národov na sebaurčenie, buď jedno, alebo druhé; ukrajinský štát bol najskôr narušený v roku 2004… následne zničený v roku 2014…; žiadny štát tu teda neexistuje a od tohto okamihu nemôže existovať ani územná celistvosť.“

183    V priebehu popoludnia 25. februára 2022 hosť, ktorý bol predstavený ako geopolitológ a prednášajúci na Ženevskej univerzite (Švajčiarsko), vyhlásil: „Ide o policajnú operáciu…, a Rusi teda určitým spôsobom robia poriadok, a práve v tomto zmysle sa to veľmi líši od invázie ako takej […Treba sa zamyslieť nad] novým vymedzením hraníc, na ktorom sa pracovalo od pádu ZSSR.“ Tieto výroky nikto nekomentoval, ani novinár, ktorý televízne noviny uvádzal. Ďalší hosť, ktorý bol predstavený ako odborník na geostratégiu, okrem iného vyhlásil: „Cieľom americkej stratégie je obkľúčiť Rusko a nakoniec ho nechať zmiznúť. Takmer sa im to podarilo za vlády Jeľcina a potom sa Rusko opäť vzpriamilo.“ Na záver uviedol, že pre Rusko je Ukrajina „strategickou krajinou, ktorá v žiadnom prípade nesmie vstúpiť do NATO, teda do nepriateľskej organizácie [, a že] to, čo sa deje, je teda normálne a vyhlásenia hovorcu Kremľa sú úplne legitímne“.

184    Popoludní 26. februára 2022 pozvaný novinár hovoril o existencii „rusofóbnej“ atmosféry vo Francúzsku a Ruskú federáciu prezentoval ako aktéra prístupného rokovaniam, pričom spomenul dlhodobú ponuku Ruskej federácie k rokovaniam o zavedení demilitarizovanej nárazníkovej zóny na Ukrajine. Hostia v štúdiu zdôrazňovali, že príčinou vojenskej agresie zo strany Ruskej federácie je postoj európskych krajín a situácia na Donbase.

185    Napokon v nedeľu 27. februára 2022 viacero hostí pokračovalo v prezentovaní vojenskej agresie ako legitímneho zásahu, ktorého cieľom je chrániť samozvané republiky na Donbase a reagovať na hrozbu zo Západu, pričom poukazovali okrem iného na manipuláciu zo strany Spojených štátov, a to aj v súvislosti so sankciami uvalenými na Ruskú federáciu. Konkrétne osobitný spravodajca na Donbase (informačný banner napravo od neho obsahoval nápis „Doneck. Donecká republika“) dopoludnia okrem iného uviedol, že „miestne úrady sa obávajú, že ukrajinské ozbrojené sily zaútočia na ropné sklady, ako to bolo v prípade Luhanskej oblasti“. Popoludní jeden z pozvaných novinárov, prítomný v štúdiu a predstavený ako poradca pre oblasť strategického spravodajstva, na otázku novinára uviedol: „Neexistuje alternatíva k dialógu, najmä preto, že aj keď je táto ruská invázia na Ukrajinu vnímaná ako agresia, ako protiprávny čin, má v sebe aj určitú formu legitimity, keďže Rusko môže svoje zapojenie odôvodniť výzvou obyvateľstva, ktoré na žije na Donbase a hovorí po rusky.“ V ten istý deň bola popoludní odvysielaná jednostranná reportáž o situácii na Donbase, ktorá bola natočená pred agresiou voči Ukrajine a v podstate svedčila o výlučne proruských náladách v samozvaných republikách na Donbase. Ukrajina bola prezentovaná takmer výlučne ako agresorský štát, ktorý jediný je zodpovedný za ostreľovanie Donbasu, či už vo výpovediach opýtaných obyvateľov alebo vo výpovedi samotnej novinárky, ktorá v reportáži vystupovala. Stanovisko ukrajinských orgánov či medzinárodné spory s ohľadom na identity mocností, ktoré sa do ostreľovania Donbasu zapojili, neboli vôbec spomenuté.

186    Na základe dôkazov preskúmaných v bodoch 180 až 185 vyššie sa tak Rada mohla oprávnene domnievať, že žalobkyňa vysielala programy, v ktorých boli udalosti týkajúce sa vojenskej agresie voči Ukrajine vykladané na podporu tejto agresie a vyhlásení politických predstaviteľov Ruskej federácie, a to aj v súvislosti s existenciou bezprostredných hrozieb agresie zo strany Ukrajiny a NATO (pozri body 180 až 182 vyššie), a ktoré používali podobné či dokonca rovnaké výrazy, aké používali ruské vládne orgány, ako sú napríklad odkazy na „špeciálnu vojenskú operáciu“, „policajnú operáciu“ alebo „obrannú a preventívnu akciu Ruskej federácie“, a nie na „vojnu“ (pozri body 178, 180 a 181 vyššie).

187    Konkrétne z bodov 180 až 185 vyššie vyplýva, že v reláciách žalobkyne bol poskytnutý značný priestor externým komentátorom, ktorých pozývala redakcia programu s vedomím ich zamerania a ktorí mali tendenciu ospravedlňovať vojenskú agresiu voči Ukrajine, pričom moderátori v štúdiu až na výnimky nereagovali na ich tvrdenia. Hoci ich názory boli niekedy doplnené inými názormi vyjadrenými odlišnými účinkujúcimi, nestačí to na vyváženie vyjadrení, ktoré do veľkej miery podporovali vojenskú agresiu voči Ukrajine. V tejto súvislosti treba navyše pripomenúť, že podľa ESĽP, ak má vydavateľ právomoc určovať redakčný plán, nepriamo sa podieľa na „povinnostiach a zodpovednosti“, ktoré na seba berú redaktori a novinári pri zhromažďovaní a šírení informácií verejnosti, čo je úloha, ktorej význam narastá v situáciách konfliktu a napätia (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 8. júla 1999, Sürek v. Turecko (č. 1), CE:ECHR:1999:0708JUD002668295, § 63).

188    Rada teda mohla oprávnene konštatovať, že viaceré vyššie uvedené dôkazy predstavovali súbor dostatočne konkrétnych, presných a navzájom sa potvrdzujúcich nepriamych dôkazov, ktoré môžu preukázať, že žalobkyňa jednak pred prijatím predmetných reštriktívnych opatrení aktívne podporovala destabilizujúcu a agresívnu politiku Ruskej federácie voči Ukrajine, ktorá napokon viedla k rozsiahlej vojenskej ofenzíve, a jednak, že predovšetkým šírila informácie ospravedlňujúce vojenskú agresiu voči Ukrajine, ktoré môžu predstavovať závažnú a priamu hrozbu pre verejný poriadok a bezpečnosť Únie.

189    Tento záver nespochybňujú dokumenty a videozáznamy, ktoré žalobkyňa založila do spisu vo veci. Bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o prípustnosti týchto dôkazov, ktorú Rada spochybňovala z dôvodu porušenia článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku, keďže žalobkyňa zakaždým len všeobecne odkázala na prílohy k replike, treba uviesť, že dotknuté zábery sú často skrátené, len veľmi zriedkavo odrážajú realitu ozbrojeného konfliktu, nie sú nevyhnutne zasadené do svojho kontextu alebo sú niekedy vysielané v iných časoch, než v ktorých boli vysielané vyjadrenia uvedené v bodoch 180 až 185 vyššie. Takéto zábery samy osebe nemôžu preukázať, že by spracovanie informácií o prebiehajúcej vojne žalobkyňou bolo celkovo vyvážené (pozri bod 187 vyššie), v súlade so zásadami v oblasti „povinností a zodpovednosti“ audiovizuálnych médií, ako sú stanovené v judikatúre ESĽP pripomenutej v bodoch 136 až 140 vyššie. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že s určitými informáciami zaobchádzala rovnako ako iné médiá a rovnakým spôsobom používala aj určité výrazy, dôkazy predložené na podporu tohto tvrdenia nepreukazujú, že by médiá, na ktoré sa odvoláva, systematicky vysielali taký obsah, aký je uvedený v bodoch 180 až 185 vyššie.

190    Okrem toho z niektorých týchto videí vyplýva, že keď sa v období od 24. do 27. februára 2022 vysielali zábery týkajúce sa Doneckej a Luhanskej oblasti, na informačných banneroch bolo napísané „Doneck. Donecká republika“ a „Luhansk. Luhanská republika“. Stačí pritom uviesť, že označenie týchto území, ktoré sú súčasťou Ukrajiny, ako nezávislých „republík“ používa Ruská federácia, ktorá navyše uznala ich zvrchovanosť a nezávislosť (pozri bod 10 vyššie), čo svedčí o neobjektívnej povahe informácií, ktorých cieľom je hlásať propagandu pochádzajúcu od Ruskej federácie.

191    Vzhľadom na všetky tieto úvahy žalobkyňa nepreukázala, že sa Rada dopustila nesprávneho posúdenia skutkového stavu, keď usúdila, že žalobkyňa je v podstate médiom pod stálou kontrolou vedenia Ruskej federácie a že prostredníctvom svojich programov šírila sústavné a koordinované vyhlásenia zamerané na občiansku spoločnosť v Únii s cieľom predovšetkým podporiť agresiu Ruskej federácie voči Ukrajine, ktorá je vedená v rozpore s medzinárodným právom a Chartou Organizácie Spojených národov. Rovnako nepreukázala, že sa Rada dopustila nesprávneho posúdenia, keď tieto vyhlásenia kvalifikovala ako propagandistické akcie v prospech uvedenej agresie, ako vyplýva z odôvodnenia 7 napadnutých aktov.

–       O primeranosti obmedzení

192    Je potrebné overiť, či sú predmetné reštriktívne opatrenia primerané na dosiahnutie cieľov všeobecného záujmu, ktoré sleduje Únia.

193    V tejto súvislosti treba konštatovať, že vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorou disponovala Rada v tejto oblasti (pozri bod 52 vyššie), sa Rada mohla oprávnene domnievať, že predmetné reštriktívne opatrenia, ktoré sa vzťahujú na médiá kontrolované Ruskou federáciou a podieľajúce sa na propagande ruskej vojenskej invázie na Ukrajinu, môžu chrániť verejný poriadok a bezpečnosť Únie a zachovať integritu demokratickej diskusie v rámci európskej spoločnosti, mier a medzinárodnú bezpečnosť.

194    V prejednávanej veci treba uviesť, že dočasný zákaz vysielania obsahu pochádzajúceho od žalobkyne ako opatrenie, ktoré spadá do rámca rýchlej, jednotnej, odstupňovanej a koordinovanej reakcie zavedenej na základe súboru reštriktívnych opatrení, predstavuje tiež primerané opatrenie na dosiahnutie cieľa vyvinúť maximálny tlak na ruské orgány, aby ukončili svoje akcie a politiky destabilizujúce Ukrajinu, ako aj vojenskú agresiu voči tejto krajine (pozri bod 163 vyššie).

195    Z toho vyplýva, že predmetné reštriktívne opatrenia sú primerané na dosiahnutie cieľov všeobecného záujmu, ktoré sleduje Únia.

–       O nevyhnutnosti obmedzení

196    Je potrebné overiť, či by iné menej obmedzujúce opatrenia neumožnili dosiahnuť ciele všeobecného záujmu, ktoré sleduje Únia.

197    V tejto súvislosti treba konštatovať, že vzhľadom na povahu spravodajského kanála žalobkyne s nepretržitým vysielaním by iné reštriktívne a menej obmedzujúce opatrenia, ako je napríklad zákaz vysielania v niektorých krajinách Únie alebo zákaz vzťahujúci sa len na určité spôsoby vysielania programov, ako aj obmedzenia určitých typov obsahu alebo povinnosť umiestniť banner či dokonca varovanie, neumožnili dosiahnuť s takou účinnosťou ciele sledované napadnutými aktmi, a to zastaviť priame ohrozenie verejného poriadku a bezpečnosti Únie a vyvinúť maximálny tlak na ruské orgány, aby ukončili vojenskú agresiu proti Ukrajine (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 15. júna 2017, Kiseľov/Rada, T‑262/15, EU:T:2017:392, bod 85 a citovanú judikatúru). Ako správne poznamenala Rada a niektorí vedľajší účastníci konania, iné opatrenia by nedosiahli rovnaký výsledok, pretože niektoré z nich, ako napríklad zákaz vysielať určitý obsah, by vo vzťahu k spravodajskému kanálu s nepretržitým vysielaním boli prakticky neuskutočniteľné, zatiaľ čo ďalšie opatrenia, ako napríklad povinnosť umiestniť banner či dokonca varovanie, by mali obmedzenú účinnosť.

198    Predovšetkým treba uviesť, že na jednej strane predmetné reštriktívne opatrenia patria do mimoriadneho a krajne naliehavého kontextu (pozri body 9 až 18 vyššie), ktorý je určený najmä zintenzívnením vojenskej agresie proti Ukrajine, a na druhej strane sú tieto opatrenia neoddeliteľnou súčasťou súboru opatrení s celkom novým rozsahom prijatých Radou v období medzi posledným februárovým týždňom a začiatkom marca 2022 s cieľom čeliť mierovými nástrojmi, ktoré má Únia k dispozícii, vojenskej agresii Ruskej federácie voči Ukrajine, odradiť ju od pokračovania v takejto agresii a chrániť tak hranice Únie. V rámci celkovej stratégie rýchlej, jednotnej, odstupňovanej a koordinovanej reakcie, ktorú zaviedla Únia, možno prijatie takýchto opatrení v rozsahu, v akom účinne plnia ciele všeobecného záujmu uznané Úniou (pozri body 160 až 165 vyššie), považovať za nevyhnutné.

199    Okrem toho treba poznamenať, podobne ako Rada a niektorí vedľajší účastníci konania, že intenzívne mediálne pokrytie prvých dní vojenskej agresie proti Ukrajine bolo nepochybne kľúčovým okamihom, keď činnosť takého média, akým je žalobkyňa, mohla byť intenzívnejšia a významným spôsobom mohla negatívne ovplyvniť verejnú mienku v Únii prostredníctvom manipulácie a nepriateľského ovplyvňovania, a to vzhľadom na obsah vyššie uvedených relácií vysielaných žalobkyňou, ktorých cieľom bolo ospravedlniť a podporiť agresiu Ruskej federácie voči Ukrajine. V takomto kontexte sa Rada mohla oprávnene domnievať, že bolo nevyhnutné, aby Únia zasiahla už v prvých dňoch po začatí tejto agresie, a najmä zakázala vysielanie obsahu pochádzajúceho od žalobkyne, s cieľom dočasne pozastaviť na území Únie takýto nástroj propagandy vojenskej agresie voči Ukrajine.

200    Z toho vyplýva, že Rada sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď usúdila, že menej obmedzujúce opatrenia by neumožnili dosiahnuť sledované ciele.

–       O zvážení záujmov

201    Pokiaľ ide o striktnú primeranosť predmetných reštriktívnych opatrení, zo zváženia dotknutých záujmov vyplýva, že nevýhody, ktoré sú spojené s dočasným zákazom vysielania obsahu, nie sú neprimerané vzhľadom na sledované ciele, ktoré samotné zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu (pozri body 160 až 165 vyššie).

202    Dôležitosť cieľov, ktoré napadnuté akty sledujú, konkrétne na jednej strane ukončenie nepretržitej a koordinovanej propagandistickej činnosti v prospech vojenskej agresie voči Ukrajine zameranej na občiansku spoločnosť v Únii a susedných krajinách, čo spadá do cieľa ochrany hodnôt, základných záujmov, bezpečnosti, celistvosti a verejného poriadku Únie, a na druhej strane ochrana územnej celistvosti, zvrchovanosti a nezávislosti Ukrajiny, ako aj podpora mierového riešenia krízy v tejto krajine, ktoré sú súčasťou širšieho cieľa zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti v súlade s cieľmi vonkajšej činnosti Únie uvedenými v článku 21 ods. 2 písm. a) a c) ZEÚ, je takej povahy, že prevažuje nad negatívnymi dôsledkami, hoci aj značnými, týchto opatrení pre niektoré hospodárske subjekty (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, body 149 a 150 a citovanú judikatúru).

203    Ako uvádza Rada, dôležitosť cieľa zachovať medzinárodný mier a bezpečnosť okrem toho potvrdzuje aj skutočnosť, že ostatné európske inštitúcie a iné multilaterálne medzinárodné organizácie prijali od 24. februára 2022, teda v deň začatia vojenskej agresie proti Ukrajine, rôzne vyhlásenia, rozhodnutia, stanoviská a opatrenia zamerané na rovnaké ciele, ako sú ciele Únie (pozri body 15, 16, 18 a 20 vyššie).

204    Tieto organizácie navyše potvrdili túto dôležitosť aj po prijatí napadnutých aktov. Tak to bolo najmä v prípade Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov, ako vyplýva z bodu 165 vyššie, alebo v prípade Medzinárodného súdneho dvora (MSD). V uznesení zo 16. marca 2022 vo veci „Obvinenia z genocídy podľa Dohovoru o zabránení a trestaní zločinu genocídy (Ukrajina v. Ruská federácia)“ MSD totiž konštatoval, že Ukrajina má dôvodné právo na to, aby proti nej Ruská federácia nevykonávala žiadne vojenské operácie s cieľom zabrániť a potrestať genocídu, ku ktorej údajne došlo na ukrajinskom území, a z titulu predbežných opatrení predovšetkým rozhodol, že Ruská federácia musí okamžite prerušiť vojenské operácie, ktoré začala 24. februára 2022 na území Ukrajiny, a musí zabezpečiť, aby sa žiadne vojenské jednotky alebo nepravidelné ozbrojené zložky, ktoré by mohli konať pod jej vedením alebo na základe jej podpory, ani žiadna organizácia alebo osoba, ktorú by mohla kontrolovať alebo riadiť, nedopustili konania smerujúceho k pokračovaniu vyššie uvedených vojenských operácií.

205    Pokiaľ ide o ochranu hodnôt, základných záujmov, bezpečnosti a celistvosti Únie, bolo tiež pre ňu prvoradé, aby dočasne pozastavila propagandistickú činnosť žalobkyne v prospech vojenskej agresie proti Ukrajine už v prvých dňoch od jej začatia.

206    Z týchto dôvodov vzhľadom na skutočnosť, že výkon slobody prejavu je spojený s povinnosťami a zodpovednosťou, ktoré sú o to dôležitejšie v prípade audiovizuálnych médií, ako je žalobkyňa (pozri body 136 až 138 vyššie), nemožno tvrdiť, že spracovanie dotknutých informácií, ktoré zahŕňa propagandistické aktivity na ospravedlnenie a podporu protiprávnej, nevyprovokovanej a neopodstatnenej vojenskej agresie Ruskej federácie voči Ukrajine, bolo takej povahy, že by si vyžadovalo zvýšenú ochranu, ktorú článok 11 Charty priznáva slobode tlače (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok ESĽP, 5. apríla 2022, NIT S.R.L. v. Moldavská republika, CE:ECHR:2022:0405JUD002847012, § 215), najmä ak sa takejto ochrany dovoláva informačný orgán, ktorý je v podstate pod priamou alebo nepriamou kontrolou agresorského štátu, ako je to v prejednávanej veci (pozri body 172 až 174 vyššie).

207    Okrem toho treba uviesť, že súd Únie v otázkach základných práv, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie zabezpečuje, okrem iného konštatoval, že medzinárodne nástroje týkajúce sa ochrany ľudských práv, na ktorých tvorbe členské štáty spolupracovali alebo ku ktorým pristúpili, môžu tiež poskytovať poznatky, ktoré treba zohľadniť v rámci práva Únie (rozsudok zo 14. mája 1974, Nold/Komisia, 4/73, EU:C:1974:51, bod 13), najmä na účely výkladu a uplatňovania článku 11 Charty.

208    Z tohto hľadiska, ako na pojednávaní správne zdôraznili Rada, Belgické kráľovstvo, Estónska republika, Francúzska republika, Lotyšská republika, Litovská republika, Poľská republika, Komisia a vysoký predstaviteľ, treba zohľadniť Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach prijatý 16. decembra 1966 Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov, ktorého zmluvnými stranami sú nielen členské štáty, ale aj Ruská federácia a ktorý je jedným z medzinárodných nástrojov týkajúcich sa ochrany ľudských práv, ktoré súd Únie zohľadňuje pri uplatňovaní všeobecných zásad práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. júna 2006, Parlament/Rada, C‑540/03, EÚ:C:2006:429, bod 37 a citovanú judikatúru).

209    Článok 20 ods. 1 uvedeného paktu pritom stanovuje, že „akákoľvek vojnová propagácia je zakázaná zákonom“. V tejto súvislosti treba poznamenať, že skutočnosť, že zákaz „vojnovej propagácie“ je zakotvený v inom odseku ako zákaz akejkoľvek „národn[ej], rasov[ej] alebo nábožensk[ej] nenávis[ti], ktorá predstavuje podnecovanie k diskriminácii, nepriateľstvu alebo násiliu“, ktorý je zakotvený v odseku 2 toho istého článku, sa má vykladať v tom zmysle, že jeho cieľom je priznať „vojnovej propagácii“ absolútnu závažnosť.

210    V prejednávanej veci treba na jednej strane uviesť, že žalobkyňa vykonávala propagandistickú činnosť v rámci prebiehajúcej vojny vyvolanej aktom štátu, ktorý medzinárodné spoločenstvo označuje za „agresiu“ (pozri najmä body 15, 165 a 204 vyššie) v rozpore so zákazom použitia sily stanoveným v článku 2 ods. 4 Charty Organizácie Spojených národov. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že rezolúciou 110 (II), ktorá bola potvrdená rezolúciou 381 (V), Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov odsúdilo „akúkoľvek propagandu vedenú v ktorejkoľvek krajine, ktorá má za cieľ alebo môže vyvolať či podnietiť akúkoľvek hrozbu pre mier, porušenie mieru alebo akt agresie“. Na druhej strane treba uviesť, že rozsah zákazu stanoveného v článku 20 ods. 1 uvedeného paktu, ktorý sa týka „akejkoľvek“ vojnovej propagandy, zahŕňa nielen podnecovanie k budúcej vojne, ale aj sústavné, opakované a koordinované vyhlásenia na podporu prebiehajúcej vojny, ktorá je v rozpore s medzinárodným právom, najmä ak takéto vyhlásenia pochádzajú od média priamo alebo nepriamo kontrolovaného agresorským štátom.

211    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že v rámci svojej činnosti počas obdobia pred vojenskou agresiou Ruskej federácie voči Ukrajine a predovšetkým v dňoch, ktoré nasledovali po tejto agresii, žalobkyňa systematicky šírila „vybrané“ informácie, vrátane zjavne nepravdivých alebo zavádzajúcich informácií, ktoré odhaľovali očividnú nevyváženosť pri prezentácii rôznych protichodných názorov, s jasným cieľom ospravedlniť a podporiť uvedenú agresiu.

212    Za týchto podmienok Rada mohla oprávnene dospieť k záveru, že je potrebné zabrániť v súlade s článkom 11 Charty formám prejavu, ktorých cieľom je ospravedlniť a podporiť akt vojenskej agresie spáchaný v rozpore s medzinárodným právom a Chartou Organizácie Spojených národov.

213    Predchádzajúce úvahy sú vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti, a najmä na mimoriadny kontext prejednávanej veci, dostatočné na preukázanie, že obmedzenia slobody prejavu žalobkyne, ktoré môžu spôsobiť predmetné reštriktívne opatrenia, sú primerané sledovaným cieľom, keďže sú vhodné a nevyhnutné.

214    Pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré žalobkyňa nepriamo vyvodzuje zo slobody prejavu a práva na informácie v zmysle článku 11 Charty, ktoré vníma z pasívneho hľadiska, konkrétne právo verejnosti prijímať informácie, postačí uviesť, bez ohľadu na otázku, či má žalobkyňa právny záujem sa takého práva dovolávať, že ak je zásah do práva vysielať programy zahŕňajúce podporu aktu agresie odôvodnený a primeraný (pozri body 149 až 191 vyššie), platí to a fortiori aj o obmedzení práva verejnosti prijímať takéto programy.

215    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba druhý žalobný dôvod zamietnuť.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení slobody podnikania

216    Podľa žalobkyne napadnuté akty porušujú slobodu podnikania chránenú článkom 16 Charty.  Každé obmedzenie slobody médií totiž automaticky zasahuje do tejto slobody. Platí to najmä v prejednávanej veci, keďže všeobecný a absolútny zákaz vysielania uložený predmetnými reštriktívnymi opatreniami v podstate bráni novinárom a zamestnancom žalobkyne pokračovať v ich činnosti, pričom reálne hrozí, že by sa žalobkyňa mohla v krátkom čase dostať do konkurzu.

217    Rada podporovaná Belgickým kráľovstvom, Estónskou republikou, Francúzskou republikou, Lotyšskou republikou, Litovskou republikou, Poľskou republikou, Komisiou a vysokým predstaviteľom spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

218    Podľa článku 16 Charty „sloboda podnikania sa uznáva v súlade s právom Únie, vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou“.

219    V prejednávanej veci je nepochybné, že reštriktívne opatrenia obsiahnuté v napadnutých aktoch obmedzujú žalobkyňu pri výkone jej práva na slobodu podnikania.

220    Takáto sloboda, podobne ako iné základné práva, nie je absolútnou výsadou a jej výkon môže podliehať obmedzeniam odôvodneným cieľmi všeobecného záujmu, ktoré sleduje Únia, pokiaľ takéto obmedzenia skutočne zodpovedajú uvedeným cieľom všeobecného záujmu a vzhľadom na sledovaný cieľ nepredstavujú neprimeraný a netolerovateľný zásah, ktorý by narušil samotnú podstatu takto zaručených práv (pozri rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 148 a citovanú judikatúru).

221    Navyše reštriktívne opatrenia majú už zo svojej podstaty účinky, ktoré ovplyvňujú najmä slobodný výkon povolania, a spôsobujú tak ujmu subjektom, ktoré nenesú žiadnu zodpovednosť za situáciu, ktorá viedla k uloženiu sankcií. Taký je a fortiori účinok cielených reštriktívnych opatrení na subjekty, ktoré sú v nich uvedené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 149 a citovanú judikatúru).

222    Ako bolo uvedené v bode 145 vyššie, zásah do slobody prejavu je v súlade s právom Únie, ak spĺňa štyri podmienky: musí byť stanovený zákonom, rešpektovať podstatu uvedenej slobody, sledovať cieľ všeobecného záujmu, ktorý je ako taký uznaný Úniou, a nesmie byť neprimeraný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2018, VTB Bank/Rada, T‑734/14, neuverejnený, EU:T:2018:542, bod 140 a citovanú judikatúru).

223    Treba pritom konštatovať, že uvedené podmienky sú v prejednávanej veci splnené.

224    V prvom rade predmetné reštriktívne opatrenia sú „stanovené zákonom“, pretože sú vyhlásené v aktoch, ktoré majú okrem iného všeobecnú pôsobnosť a jasný právny základ v práve Únie, ako aj dostatočnú predvídateľnosť (pozri bod 149 vyššie).

225    V druhom rade, keďže uvedené opatrenia sú dočasné a zvrátiteľné, treba konštatovať, že nezasahujú do podstaty slobody podnikania (pozri body 154 a 155 vyššie), a to tým skôr, že žalobkyňa nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by mohol spochybniť tento záver.

226    V treťom rade, ako už bolo uvedené v bode 202 vyššie, dôležitosť cieľov sledovaných napadnutými aktmi, ktoré na jednej strane spočívajú najmä v ochrane hodnôt, základných záujmov, bezpečnosti, celistvosti a verejného poriadku Únie, a na druhej strane v zachovaní mieru a posilnení medzinárodnej bezpečnosti, a ktoré, ako vyplýva zo skutočností uvedených v bodoch 160 až 166 vyššie, sú súčasťou cieľov sledovaných celkovou stratégiou rýchlej, jednotnej, odstupňovanej a koordinovanej reakcie, ktorú zaviedla Únia, prostredníctvom prijatia súboru reštriktívnych opatrení, s konečným cieľom vyvinúť maximálny tlak na Ruskú federáciu, aby ukončila svoje vojenskú agresiu voči Ukrajine spáchanú v rozpore s medzinárodným právom a Chartou Organizácie Spojených národov, v súlade s cieľmi vonkajšej činnosti Únie uvedenými v článku 21 ZEÚ, je takej povahy, že prevažuje nad negatívnymi dôsledkami, hoci aj značnými, týchto opatrení pre niektoré hospodárske subjekty.

227    Vo štvrtom rade, pokiaľ ide o vhodnosť, nevyhnutnosť a primeranosť predmetných reštriktívnych opatrení, treba odkázať na body 193 až 213 vyššie.

228    Je pravda, že v prejednávanej veci zavedenie predmetných reštriktívnych opatrení dočasne zabránilo žalobkyni vykonávať jej vysielanie v Únii alebo do Únie. Takýto prechodný zákaz sa však zdá byť plne odôvodnený cieľmi všeobecného záujmu, ktoré uvedené opatrenia sledujú (pozri body 161 až 166 vyššie). V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že napadnuté akty ohrozujú udržateľnosť pracovných miest všetkých jej zamestnancov, najmä pracovných miest spojených s vysielaním, ako aj jej finančnú životaschopnosť, čo by v krátkom čase viedlo k jej likvidácii. Nepredložila však dôkazy umožňujúce dospieť k záveru o existencii tohto bezprostredného ohrozenia jej finančnej životaschopnosti, vzhľadom jednak na skutočnosť, že napadnuté akty žalobkyni nebránia pokračovať vo výkone niektorých činností (pozri body 156 a 157 vyššie), a jednak preto, že žalobkyňa je súčasťou združenia, ktoré je v podstate úplne financované z ruského štátneho rozpočtu (pozri bod 172 vyššie).

229    Rada tak správne konštatovala, že dočasný zákaz vysielania v Únii a do Únie uložený žalobkyni do 31. júla 2022 môže účinne prispieť k dosiahnutiu cieľov napadnutých aktov, ktoré boli pripomenuté v bode 226 vyššie.

230    Treba dospieť k záveru, že predmetné reštriktívne opatrenia nespôsobili neprimeraný zásah do slobody podnikania žalobkyne a že jej argumentácia musí byť v tejto súvislosti zamietnutá ako nedôvodná.

231    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba tretí žalobný dôvod zamietnuť.

 O štvrtom odvolacom dôvode založenom na porušení zásady zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti

232    Podľa žalobkyne napadnuté akty porušujú zásadu zákazu diskriminácie uznanú v článku 21 Charty, keďže sú založené výlučne na pôvode jej financovania a konkrétne na väzbe, ktorá existuje medzi ňou a Ruskou federáciou, a nie na jej individuálnom správaní. Akýkoľvek zákaz určitého média len z dôvodu štátnej príslušnosti jeho štátnych alebo súkromných akcionárov je pritom v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie.

233    Rada podporovaná Belgickým kráľovstvom, Estónskou republikou, Francúzskou republikou, Lotyšskou republikou, Litovskou republikou, Poľskou republikou, Komisiou a vysokým predstaviteľom spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

234    Podľa článku 21 ods. 1 Charty sa zakazuje „akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie“. Podľa odseku 2 toho istého článku je v rozsahu pôsobnosti Zmlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia, zakázaná aj akákoľvek diskriminácia z dôvodu štátnej príslušnosti.

235    Pokiaľ ide o zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, treba pripomenúť, že v súlade s článkom 6 ods. 1 tretím pododsekom ZEÚ a článkom 52 ods. 7 Charty sa pri výklade Charty musia zohľadniť vysvetlivky k Charte.

236    Podľa uvedených vysvetliviek článok 21 ods. 2 Charty „zodpovedá článku 18 ods. 1 [ZFEÚ] a musí sa uplatňovať v súlade s týmto článkom“. Navyše podľa článku 52 ods. 2 Charty práva, ktoré uznáva a ktoré sú predmetom ustanovení Zmlúv, sa vykonávajú za podmienok a v medziach vymedzených týmito Zmluvami. Z toho vyplýva, že článok 21 ods. 2 Charty sa má vykladať tak, že má rovnaký rozsah ako článok 18 prvý odsek ZFEÚ (pozri rozsudok z 30. apríla 2019, Wattiau/Parlament, T‑737/17, EU:T:2019:273, bod 63 a citovanú judikatúru).

237    Článok 18 prvý odsek ZFEÚ stanovuje, že „v rámci pôsobnosti zmlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti je zakázaná“. Nachádza sa v druhej časti Zmluvy o FEÚ s názvom „Nediskriminácia a občianstvo Únie“. Toto ustanovenie sa týka situácií, ktoré patria do pôsobnosti práva Únie a v ktorých sa so štátnym príslušníkom členského štátu v porovnaní s príslušníkmi iného členského štátu zaobchádza diskriminujúco len na základe jeho štátnej príslušnosti (pozri rozsudok z 20. novembra 2017, Petrov a i./Parlament, T‑452/15, EU:T:2017:822, bod 40 a citovanú judikatúru).

238    Pokiaľ ide o diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, na ktorú poukazuje žalobkyňa, konkrétne skutočnosť, že predmetné reštriktívne opatrenia ju v podstate diskriminujú z dôvodu jej ruských akcionárov, a teda že z tohto dôvodu sa s ňou zaobchádzalo menej priaznivo ako s inými francúzskymi audiovizuálnymi médiami, ktoré nepodliehajú rovnakému typu kontroly zo strany subjektu z tretej krajiny, treba uviesť, že aj keby sa právnická osoba mohla účinne dovolávať výhod vyplývajúcich z článku 21 ods. 2 Charty, nič to nemení na tom, že takéto rozdielne zaobchádzanie nepatrí do pôsobnosti tohto ustanovenia, ako je uvedené v bode 237 vyššie.

239    V každom prípade treba uviesť, podobne ako Rada, že na žalobkyňu sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia na základe posúdenia konkrétnych dôkazov o jej zapojení do propagandistických akcií v prospech vojenskej agresie Ruskej federácie voči Ukrajine. Dôvody, z ktorých Rada vychádzala pri prijímaní napadnutých aktov, sa totiž zakladajú na úlohe žalobkyne ako nástroja strategických informácií a propagandy, ktorá je pod neustálou priamou alebo nepriamou kontrolou vedenia Ruskej federácie. Skutočnosť, že jej základné imanie patrí združeniu so sídlom v Rusku, ktoré je v plnej miere financované z ruského štátneho rozpočtu, určite nebola druhoradým faktorom pri posudzovaní jej propagandistickej činnosti. Z napadnutých aktov však vyplýva, že rozdielne zaobchádzanie so žalobkyňou v porovnaní s inými audiovizuálnymi médiami je založené na dvoch kritériách, z ktorých jedno sa týka jej kontroly vládou Ruskej federácie a druhé jej propagandistickej činnosti v prospech vojenskej agresie voči Ukrajine. Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, jej kapitálová štruktúra alebo pôvod jej financovania nie sú jedinými dôvodmi, ktoré viedli Radu k prijatiu napadnutých aktov.

240    Okrem toho žalobkyňa neoznačuje žiadnu inú kategóriu osôb, ktoré by boli vystavené priaznivejšiemu zaobchádzaniu, ak by sa nachádzali v porovnateľnej situácii ako ona, t. j. pod priamou alebo nepriamou kontrolou vedenia Ruskej federácie.

241    Žalobkyňa teda nepreukázala, ako bola vystavená akejkoľvek diskriminácii zakázanej článkom 21 Charty.

242    Vzhľadom na vyššie uvedené treba štvrtý žalobný dôvod a v dôsledku toho aj žalobu v celom jej rozsahu zamietnuť.

 O trovách

243    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené Radou v súlade s jej návrhmi, vrátane trov konania o nariadení predbežného opatrenia.

244    Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. V dôsledku toho Belgické kráľovstvo, Estónska republika, Francúzska republika, Lotyšská republika, Litovská republika, Poľská republika a Komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.

245    Podľa článku 138 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd nariadiť, že vlastné trovy konania znášajú aj iní vedľajší účastníci konania než vedľajší účastníci uvedení v odsekoch 1 a 2 tohto článku. V prejednávanej veci treba rozhodnúť, že vysoký predstaviteľ znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (veľká komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      RT France znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Radou Európskej únie, vrátane trov konania o nariadení predbežného opatrenia.

3.      Belgické kráľovstvo, Estónska republika, Francúzska republika, Lotyšská republika, Litovská republika, Poľská republika, Európska komisia a vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku znášajú svoje vlastné trovy konania.

Papasavvas Kanninen Tomljenović

Gervasoni Spielmann Frimodt Nielsen

Schwarcz Buttigieg Öberg

Mastroianni Brkan Gâlea

Dimitrakopoulos Kukovec Kingston

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 27. júla 2022.

Podpisy

Obsah

*      Jazyk konania: francúzština.