ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá rozšírená komora)

z 31. januára 2024 (*)

„Mimozmluvná zodpovednosť – Životné prostredie – Smernica (EÚ) 2019/904 – Zákaz uvádzania výrobkov vyrobených z oxo‑degradovateľných plastov na trh – Dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom – Neexistencia rozlišovania medzi výrobkami vyrobenými z oxo‑degradovateľných plastov a výrobkami vyrobenými z oxo‑biodegradovateľných plastov – Posúdenie vplyvu – Rovnosť zaobchádzania – Proporcionalita“

Vo veci T‑745/20,

Symphony Environmental Technologies plc, so sídlom v Borehamwoode (Spojené kráľovstvo),

Symphony Environmental Ltd, so sídlom v Borehamwoode,

v zastúpení: P. Selley, solicitor, J. Holmes, KC, a J. Williams, barrister‑at‑law,

žalobkyne,

proti

Európskemu parlamentu, v zastúpení: L. Visaggio, C. Ionescu Dima a W. Kuzmienko, splnomocnení zástupcovia,

Rade Európskej únie, v zastúpení: A. Maceroni a M. Moore, splnomocnení zástupcovia,

a

Európskej komisii, v zastúpení: R. Lindenthal a L. Haasbeek, splnomocnení zástupcovia,

žalovaným,

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora),

v zložení: predseda M. Van der Woude, sudcovia D. Spielmann, V. Valančius, I. Gâlea (spravodajca) a T. Tóth,

tajomník: I. Kurme, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po pojednávaní z 20. marca 2023,

so zreteľom na ukončenie výkonu funkcie sudcu V. Valančiusa 26. septembra 2023, na článok 22 a článok 24 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Svojou žalobou podanou na základe článku 268 ZFEÚ sa žalobkyne, spoločnosti Symphony Environmental Technologies plc a Symphony Environmental Ltd, domáhajú náhrady škody, ktorá im údajne vznikla z dôvodu prijatia článku 5 a odôvodnenia 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/904 z 5. júna 2019 o znižovaní vplyvu určitých plastových výrobkov na životné prostredie (Ú. v. EÚ L 155, 2019, s. 1) v rozsahu, v akom sa zákaz uvádzania výrobkov vyrobených z oxo‑degradovateľných plastov na trh, stanovený v uvedenom článku 5 a odôvodnení 15, uplatňuje na oxo‑biodegradovateľné plasty.

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

2        Žalobkyne sú spoločnosti so sídlom v Spojenom kráľovstve, ktorých predmetom činnosti je vývoj, výroba a uvádzanie na trh určitých špecializovaných plastových výrobkov, ako aj prídavných látok a predzmesí používaných pri výrobe týchto výrobkov.

3        Predzmes je zmes z viacerých chemických látok v polymérovom nosiči dodávaná v granulovanej forme výrobcom plastových výrobkov, ktorí ju pridávajú do polymérov, ktoré používajú na výrobu svojich výrobkov.

4        Jedna z predzmesí vyrábaných žalobkyňami, ktorú uvádzajú na trh pod označením d2w (ďalej len „predzmes d2w“), obsahuje prídavnú látku, o ktorej tvrdia, že podporuje abiotickú degradáciu plastu, do ktorého bola doplnená, a následne jeho biodegradáciu po skončení životnosti.

5        Oxo‑degradovateľný plast je podľa definície uvedenej v článku 3 bode 3 smernice 2019/904 plast, do ktorého bola doplnená jedna alebo viacero prídavných látok, ktoré prostredníctvom oxidácie spôsobujú jeho rozpad na mikrofragmenty alebo jeho chemický rozklad.

6        Biodegradovateľný plast je podľa článku 3 bodu 16 uvedenej smernice plast, ktorý podlieha takému fyzikálnemu a biologickému rozkladu, že sa v konečnom dôsledku rozloží na oxid uhličitý, biomasu a vodu.

7        Podľa žalobkýň prídavná látka obsiahnutá v predzmesi d2w umožňuje, aby sa plast, do ktorého bola doplnená, rozpadol vplyvom oxidácie na malé kúsky (oxo‑degradácia), ktorých molekulová hmotnosť sa zníži natoľko, že môžu byť absorbované mikroorganizmami (biodegradácia). Podľa názoru žalobkýň teda táto prídavná látka umožňuje plastu, do ktorého bola doplnená, premeniť sa na biodegradovateľný materiál.

8        Dňa 5. júna 2019 bola prijatá smernica 2019/904.

9        Odôvodnenie 15 tejto smernice znie:

„…Obmedzenia pre uvedenie na trh zavedené touto smernicou by sa mali vzťahovať aj na výrobky z oxo‑degradovateľných plastov, keďže tento druh plastov nie je biologicky riadne rozložiteľný, a prispieva tak k znečisťovaniu životného prostredia mikroplastmi, nie je kompostovateľný, negatívne ovplyvňuje recykláciu bežných plastov a nemá preukázateľný prínos pre životné prostredie…“

10      Článok 5 smernice 2019/904, nazvaný „Obmedzenia pre uvedenie na trh“, stanovuje:

„Členské štáty zakážu uvádzanie jednorazových plastových výrobkov uvedených v časti B prílohy a výrobkov z oxo‑degradovateľných plastov na trh.“

II.    Návrhy účastníkov konania

11      Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        určil, že Európskemu parlamentu, Rade Európskej únie a Európskej komisii vznikla mimozmluvná zodpovednosť podľa článku 340 druhého odseku ZFEÚ a/alebo článku 41 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) za prijatie článku 5 a odôvodnenia 15 smernice 2019/904 v rozsahu, v akom sa tieto ustanovenia uplatňujú na oxo‑biodegradovateľné plasty,

–        uložil Parlamentu, Rade a Komisii povinnosť nahradiť žalobkyniam vzniknutú škodu, vrátane akejkoľvek ďalšej škody, ktorá im vznikla počas tohto konania, a/alebo pravdepodobnú predvídateľnú škodu, spolu so splatným úrokom vo výške a sadzbe, ktorá sa určí počas konania,

–        subsidiárne uložil Parlamentu, Rade a Komisii povinnosť predložiť Všeobecnému súdu v primeranej lehote po vyhlásení rozsudku v prejednávanej veci vyčíslenie náhrady škody, na ktorej sa dohodli, alebo v prípade, že uvedení účastníci nedosiahnu dohodu, povinnosť predložiť mu v rovnakej lehote ich vlastné návrhy vyčíslenia,

–        v každom prípade uložil Parlamentu, Rade a Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

12      Parlament a Rada navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        žalobu zamietol,

–        uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

13      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú v rozsahu, v akom sa jej týka, a v každom prípade ako nedôvodnú,

–        uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

III. Právny stav

14      Touto žalobou sa žalobkyne domáhajú náhrady škody, ktorú údajne utrpeli v dôsledku zákazu uvádzania výrobkov z oxo‑degradovateľných plastov na trh, ktorý je stanovený v článku 5 smernice 2019/904, v rozsahu, v akom sa uvedený zákaz uplatňuje na výrobky vyrobené z plastov, ktoré žalobkyne kvalifikujú ako oxo‑biodegradovateľné. Oxo‑biodegradovateľný plast je druh plastu, do ktorého je doplnená prooxidačná prídavná látka, akú obsahuje aj ich predzmes d2w, čo umožňuje oveľa rýchlejšiu biologickú degradáciu ako v prípade oxo‑degradovateľného plastu. Tri dotknuté inštitúcie tým, že nerozlišovali medzi oxo‑degradovateľným plastom a oxo‑biodegradovateľným plastom a prípadne rozšírili zákaz výrobkov vyrobených z prvého plastu na výrobky vyrobené z druhého plastu, dostatočne závažným spôsobom porušili viaceré právne normy, ktorých cieľom je priznať práva jednotlivcom. Týmto konaním spôsobili žalobkyniam škodu. Podľa ich názoru existuje dostatočne priama príčinná súvislosť medzi touto škodou a protiprávnym konaním uvedených inštitúcií.

15      Tri dotknuté inštitúcie tvrdia, že žiadna z troch podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Európskej únie nie je splnená, a navrhujú žalobu zamietnuť. Tvrdia najmä, že nie je potrebné rozlišovať medzi oxo‑degradovateľnými a oxo‑biodegradovateľnými plastmi. Podľa ich názoru tieto dva pojmy označujú jeden a ten istý druh plastu, a to bežný plast, do ktorého bola doplnená prídavná látka, ktorá vplyvom oxidácie urýchľuje jeho rozpad alebo chemický rozklad na veľmi malé kúsky. Tento druh plastu nebude biologicky riadne degradovať v primeranom čase.

A.      O žiadosti o vynechanie určitých údajov voči verejnosti

16      Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 21. decembra 2020 žalobkyne požiadali o vynechanie určitých údajov voči verejnosti v súlade s článkom 66 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu s cieľom zabezpečiť ochranu obchodného tajomstva, pokiaľ ide o ich vlastné údaje, ako aj údaje tretích osôb.

17      Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 23. júna 2021 žalobkyne podali druhú žiadosť o vynechanie určitých údajov voči verejnosti v súlade s článkom 66 rokovacieho poriadku. Táto žiadosť sa týka údajov uvedených v ich replikách a jej cieľom je tiež zabezpečiť ochranu obchodného tajomstva, pokiaľ ide o ich vlastné údaje a údaje tretích osôb.

18      Týmito žiadosťami sa žalobkyne v podstate domáhajú vynechania týchto druhov údajov:

–        dôsledky zákazu uvádzať na trh výrobky z oxo‑degradovateľných plastov pre ich zákazníkov, ako vyplývajú najmä z vyhlásení ich zástupcov,

–        posúdenie výšky škody údajne spôsobenej v dôsledku uvedeného zákazu, ako aj údaje, na ktorých je toto posúdenie založené, teda najmä vývoj ich strát a ziskov, ich trhových podielov a hodnoty ich akcií,

–        znenie európskych, amerických, britských a medzinárodných noriem o biodegradácii, oxo‑degradácii a kompostovaní plastov, ako aj lexikón týkajúci sa degradácie a biodegradácie plastov.

19      Na rozdiel od žiadosti o vynechanie prvých dvoch kategórií údajov uvedených v bode 18 vyššie, ktorej cieľom je podľa žalobkýň chrániť ich vlastné údaje, žiadosť o vynechanie tretej kategórie údajov má chrániť údaje, ku ktorým majú vlastnícke práva tretie osoby.

20      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pri hľadaní súladu medzi zverejňovaním súdnych rozhodnutí a právom na ochranu osobných údajov a obchodného tajomstva musí súd za okolností každého prípadu hľadať spravodlivú rovnováhu, pričom musí zohľadniť aj právo verejnosti na prístup k súdnym rozhodnutiam v súlade so zásadami zakotvenými v článku 15 ZFEÚ (rozsudok z 27. apríla 2022, Sieć Badawcza Łukasiewicz – Port Polski Ośrodek Rozwoju Technologii/Komisia, T‑4/20, EU:T:2022:242, bod 29).

21      V prejednávanej veci údaje patriace do prvých dvoch kategórií uvedených v bode 18 vyššie nie sú obsahom tohto rozsudku.

22      Pokiaľ ide o údaje patriace do tretej kategórie, v tomto rozsudku sú obsiahnuté len údaje, ktoré sú uvedené aj v štúdii uverejnenej na internetovej stránke Komisie, konkrétne v štúdii vypracovanej spoločnosťou Eunomia Research & Consulting Ltd pre Generálne riaditeľstvo Komisie pre životné prostredie s názvom „The Impact of the Use of ‚Oxo‑degradable‘ Plastic on the Environment“ („Vplyv používania ‚oxo‑degradovateľných‘ plastov na životné prostredie“) z apríla 2017 (ďalej len „štúdia Eunomia“). Keďže údaje uvedené v tejto štúdii sú už verejné, ich vynechanie nie je nevyhnutné na ochranu obchodného tajomstva, na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne.

23      Neexistuje teda legitímny dôvod na to, aby sa vyhovelo návrhom žalobkyne.

B.      Úvodná poznámka

24      Pred analýzou prípustnosti a vecnej stránky žaloby je potrebné uviesť terminologickú poznámku.

25      Plast, do ktorého je doplnená prooxidačná prídavná látka, akú obsahuje aj predzmes d2w, je účastníkmi konania kvalifikovaný odlišne. Žalobkyne ho kvalifikujú ako „oxo‑biodegradovateľný plast“, ktorý treba podľa ich názoru odlíšiť od oxo‑degradovateľného plastu, ktorý biologicky degraduje oveľa pomalšie. Parlament vo svojich podaniach tiež používa výraz „oxo‑biodegradovateľný plast“, ale dbá na to, aby spresnil, že tento výraz označuje plast, o ktorom žalobkyne tvrdia, že je biodegradovateľný, čo je tvrdenie, ktoré Parlament nepodporuje. Rada používa pojem „plasty CAP“ na označenie plastu „obsahujúceho prooxidačné prídavné látky“. Komisia odkazuje na „oxo‑(bio)degradovateľný“ plast, pričom použitím zátvoriek naznačuje svoje pochybnosti, pokiaľ ide o biodegradovateľnosť tohto druhu plastov.

26      Voľba výrazu použitého na označenie druhu predmetného plastu nie je neutrálna, pretože môže znamenať zaujatie stanoviska k biodegradovateľnosti tohto druhu plastov. V tomto rozsudku je teda potrebné použiť čo najneutrálnejší pojem. V dôsledku toho s výnimkou pasáží uvádzajúcich tvrdenia účastníkov konania, v ktorých sa zachová nimi zvolená terminológia, a odkazov na článok 5 smernice 2019/904, v ktorých sa použije výraz „oxo‑degradovateľné plasty“ použitý v uvedenom článku, bude v tomto rozsudku použitý výraz „plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku“.

C.      O prípustnosti

27      Komisia bez toho, aby formálne vzniesla námietku neprípustnosti na základe článku 130 ods. 1 rokovacieho poriadku, tvrdí, že žaloba je neprípustná v rozsahu, v akom smeruje proti nej.

28      Komisia podporovaná Radou tvrdí, že protiprávnosť zákazu uvádzania výrobkov vyrobených z oxo‑degradovateľných plastov na trh, ktorý je stanovený v článku 5 smernice 2019/904, jej nemožno pripísať. Tvrdí, že jednak v súlade s článkom 192 ods. 1 ZFEÚ nebola smernica 2019/904 prijatá Komisiou, ale Parlamentom a Radou v rámci riadneho legislatívneho postupu, a jednak uvedený zákaz nebol obsiahnutý v návrhu, ktorý predložila Parlamentu a Rade 28. mája 2018 [COM(2018)340 final – 2018/0172(COD), ďalej len „návrh smernice“], ale bol zavedený pozmeňujúcim návrhom Parlamentu, s ktorým Rada súhlasila. Komisia tiež zdôrazňuje, že svoj návrh nemohla stiahnuť, keďže podmienky takéhoto stiahnutia neboli v prejednávanej veci splnené.

29      Napokon podľa názoru Komisie ani skutočnosť, že začala a následne ukončila postup obmedzovania podľa článkov 68 až 73 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1907/2006 z 18. decembra 2006 o registrácii, hodnotení, autorizácii a obmedzovaní chemických látok (REACH) a o zriadení Európskej chemickej agentúry, o zmene a doplnení smernice 1999/45/ES a o zrušení nariadenia Rady (EHS) č. 793/93 a nariadenia Komisie (ES) č. 1488/94, smernice Rady 76/769/EHS a smerníc Komisie 91/155/EHS, 93/67/EHS, 93/105/ES a 2000/21/ES (Ú. v. EÚ L 396, 2006, s. 1, ďalej len „nariadenie REACH“), a ani skutočnosť, aj keby sa preukázala, že posúdenie vplyvu je nedostatočné a že si nesplnila svoje povinnosti v oblasti vyhľadávania a posudzovania dôkazov, nemôže viesť k tomu, že by jej bol pripísaný zákaz uvádzania na trh stanovený v článku 5 smernice 2019/904.

30      Žalobkyne namietajú túto neprípustnosť.

31      Podľa judikatúry, zatiaľ čo cieľom žalôb o neplatnosť a nečinnosť je postihovať protiprávnosť právne záväzného aktu alebo neexistenciu takéhoto aktu, predmetom žaloby o náhradu škody je návrh na náhradu škody vyplývajúcej z aktu alebo z protiprávneho konania, ktoré možno pripísať inštitúcii alebo orgánu Únie (rozsudky z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, bod 55, a z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB, T‑107/17, EU:T:2019:353, bod 51).

32      V dôsledku toho, keďže smernica 2019/904 bola v súlade s článkom 294 ZFEÚ prijatá Parlamentom a Radou, nie je dôležité, že Komisia neprijala právne záväzný akt. Na to, aby sa konštatovalo, že Komisia založila alebo prispela k založeniu zodpovednosti Únie, totiž stačí, že jej možno pripísať protiprávny akt, aj keď nie je právne záväzný, alebo protiprávne konanie.

33      Je pravda, že takýto akt alebo konanie nemožno identifikovať v návrhu smernice. Uvedený návrh totiž v článku 5 stanovoval len to, že „členské štáty zakážu uvádzanie jednorazových plastových výrobkov uvedených v časti B prílohy na trh“, pričom časť B uvedenej prílohy nijako neodkazuje na oxo‑degradovateľný plast.

34      Žalobkyne však vytýkajú Komisii konanie, keď v rámci medziinštitucionálneho kompromisu z 19. decembra 2018 uviedla, že „akceptuje všetky pozmeňujúce návrhy“ k jej návrhu smernice. V tejto súvislosti treba spresniť, že to bol pozmeňujúci návrh 83 predložený Parlamentom k návrhu smernice 24. októbra 2018 [COM(2018)0340 – C8‑0218/2018 – 2018/0172(COD), ďalej len „pozmeňujúci návrh Parlamentu“], ktorý do uvedeného návrhu zaviedol zákaz výrobkov z oxo‑degradovateľných plastov. Tri dotknuté inštitúcie sa následne v rámci uvedeného kompromisu dohodli na začlenení tohto pozmeňujúceho návrhu do znenia budúcej smernice. Práve vtedy Komisia uviedla, že súhlasí so všetkými pozmeňujúcimi návrhmi.

35      Žalobkyne tiež vytýkajú Komisii, že listom z 30. apríla 2019 (ďalej len „list z 30. apríla 2019“) požiadala Európsku chemickú agentúru (ECHA), aby ukončila prebiehajúci postup obmedzovania v súvislosti s plastmi obsahujúcimi prooxidačnú prídavnú látku. Podľa žalobkýň ak by ECHA dokončila tento postup a ak by predovšetkým vytvorila dokumentáciu, ako je stanovené v článku 69 ods. 1 nariadenia REACH, doplňujúce informácie takto oznámené trom dotknutým inštitúciám by ich viedli k prijatiu iných opatrení, než je zákaz uvádzania na trh, pokiaľ ide o plasty obsahujúce prooxidačnú prídavnú látku, či dokonca k tomu, že by neprijali žiadne opatrenie.

36      Napokon žalobkyne vytýkajú Komisii, že nevykonala posúdenie vplyvu týkajúce sa konkrétne plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku a výrobkov vyrobených z tohto druhu plastu, ako aj to, že nevyhľadala alebo nezohľadnila relevantné dôkazy týkajúce sa tohto plastu a rizika, ktoré predstavuje pre životné prostredie a ľudské zdravie. Podľa názoru žalobkýň ak by tri dotknuté inštitúcie mali k dispozícii doplňujúce informácie, zmenili by svoje posúdenie.

37      Otázka, či sú konania uvedené v bodoch 34 až 36 vyššie protiprávne, a otázka, či by v prípade neexistencie takéhoto konania Parlament a Rada napriek tomu zakázali uvádzanie výrobkov vyrobených z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku na trh, sa týkajú určenia skutočnosti vedúcej k vzniku zodpovednosti a príčinnej súvislosti medzi touto rozhodujúcou skutočnosťou a údajnou škodou. Otázky, ktoré sa týkajú preskúmania podmienok nevyhnutných na vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie, akými sú určenie rozhodujúcej skutočnosti a príčinnej súvislosti, pritom súvisia s vecným preskúmaním tejto žaloby, a preto nemajú vplyv na posúdenie prípustnosti tejto žaloby (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB, T‑107/17, EU:T:2019:353, body 42 až 47).

38      V dôsledku toho treba odmietnuť argumentáciu Komisie smerujúcu k tomu, aby bola žaloba vyhlásená za neprípustnú v rozsahu, v akom smeruje proti nej.

D.      O veci samej

39      Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 340 druhého odseku ZFEÚ v prípade mimozmluvnej zodpovednosti Únia v súlade so všeobecnými zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov napraví akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií.

40      Podľa ustálenej judikatúry je vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie podmienený súčasným splnením niekoľkých podmienok, a to existenciou dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, existenciou škody a existenciou príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti autorom aktu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby (pozri rozsudok z 10. septembra 2019, HTTS/Rada, C‑123/18 P, EU:C:2019:694, bod 32 a citovanú judikatúru).

41      Ak jedna z týchto podmienok nie je splnená, žalobu treba zamietnuť ako celok bez toho, aby bolo potrebné skúmať ďalšie podmienky mimozmluvnej zodpovednosti Únie. Okrem toho súd Únie nie je povinný skúmať tieto podmienky v určenom poradí (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, EU:C:1999:402, body 13, 63 a 64, a z 5. septembra 2019, Európska únia/Guardian Europe a Guardian Europe/Európska únia, C‑447/17 P a C‑479/17 P, EU:C:2019:672, bod 148).

42      Pokiaľ ide o prvú z týchto podmienok, Súdny dvor spresnil, že dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, je preukázané, ak zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy dotknutou inštitúciou, pričom prvky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva inštitúcii Únie (rozsudky z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P, EU:C:2017:402, bod 30, a z 10. septembra 2019, HTTS/Rada, C‑123/18 P, EU:C:2019:694, bod 33).

43      V tejto súvislosti treba v kontexte prejednávanej veci spresniť, že prípadné dostatočne závažné porušenie dotknutých právnych noriem musí spočívať na zjavnom a závažnom prekročení hraníc širokej diskrečnej právomoci, ktorou normotvorca Únie disponuje pri výkone právomocí v oblasti životného prostredia podľa článkov 191 a 192 ZFEÚ. Výkon tejto diskrečnej právomoci totiž zahŕňa na jednej strane potrebu, aby normotvorca Únie predvídal a posúdil ekologický, vedecký, technický a hospodársky vývoj komplexnej a neistej povahy, a na druhej strane vyváženie a voľbu medzi rôznymi cieľmi, zásadami a záujmami uvedenými v článku 191 ZFEÚ (rozsudok z 2. marca 2010, Arcelor/Parlament a Rada, T‑16/04, EU:T:2010:54, bod 143).

44      Najskôr treba posúdiť, či je splnená prvá podmienka vzniku zodpovednosti Únie.

45      V tejto súvislosti žalobkyne uvádzajú päť žalobných dôvodov protiprávnosti založených na dostatočne závažných porušeniach po prvé článkov 68 až 73 nariadenia REACH, po druhé bodov 12 a 14 až 16 Medziinštitucionálnej dohody medzi Európskym parlamentom, Radou Európskej únie a Európskou komisiou o lepšej tvorbe práva (Ú. v. EÚ L 123, 2016, s. 1, ďalej len „medziinštitucionálna dohoda“), po tretie všeobecnej zásady proporcionality zakotvenej v článku 5 ods. 4 ZEÚ a článku 191 ZFEÚ, ako aj na zjavne nesprávnych posúdeniach, po štvrté všeobecnej zásady rovnosti zaobchádzania a po piate článkov 16 a 17 a článku 41 ods. 1 Charty a článku 49 ZFEÚ.

1.      O prvom žalobnom dôvode protiprávnosti založenom na porušení článkov 68 až 73 nariadenia REACH

46      V rámci prvého žalobného dôvodu protiprávnosti žalobkyne tvrdia, že zákaz uvádzania výrobkov z oxo‑degradovateľných plastov na trh, stanovený v článku 5 smernice 2019/904, bol prijatý tak, že sa obišiel postup obmedzovania stanovený v článkoch 68 až 73 nariadenia REACH. V tejto súvislosti zdôrazňujú, že v čase, keď na ECHA prebiehal postup obmedzovania, Parlament bez toho, aby zohľadnil tento postup, prijal pozmeňujúci návrh, ktorým boli výrobky z oxo‑degradovateľných plastov pridané k výrobkom, ktorých uvádzanie na trh zakazoval návrh smernice. Uvedený postup stále prebiehal, keď sa Parlament a Rada dohodli na tomto pozmeňujúcom návrhu a keď Parlament prijal legislatívne uznesenie, ktoré obsahovalo dotknutý pozmeňujúci návrh.

47      Podľa názoru žalobkýň bol preto zákaz stanovený v článku 5 smernice 2019/904 prijatý bez toho, aby tri dotknuté inštitúcie náležite posúdili, či oxo‑degradovateľný plast predstavuje pre ľudské zdravie alebo životné prostredie „neprijateľné riziko…, ktoré sa musí riešiť na úrovni [Únie]“, bez toho, aby „zohľadn[ili] sociálno‑ekonomické vplyvy obmedzenia vrátane dostupnosti alternatív“, ako to vyžaduje článok 68 ods. 1 nariadenia REACH, a bez toho, aby boli vyzvané na predloženie svojich pripomienok ECHA podľa článku 69 ods. 6 uvedeného nariadenia. V dôsledku toho bolo prijatie uvedeného zákazu predčasné a protiprávne.

48      Podľa názoru žalobkýň sa tri dotknuté inštitúcie tým, že sa vyhli postupu obmedzovania stanovenému v článkoch 68 až 73 nariadenia REACH, hoci len ECHA je technicky spôsobilá na prešetrenie a určenie, či oxo‑degradovateľné plasty a oxo‑biodegradovateľné plasty sú alebo nie sú z environmentálneho hľadiska odôvodnené, dopustili dostatočne závažného porušenia článkov 68 až 73 nariadenia REACH. Napokon žalobkyne zdôrazňujú, že uvedené nariadenie priznáva práva jednotlivcom, keďže jeho článok 69 ods. 1 stanovuje, že ECHA vyzve všetky zainteresované strany, aby predložili pripomienky k dokumentácii a navrhovaným obmedzeniam, ako aj sociálno‑ekonomickú analýzu.

49      Parlament, Rada a Komisia spochybňujú argumentáciu žalobkýň.

50      V tejto súvislosti treba spresniť, že ak podľa článku 68 ods. 1 nariadenia REACH existuje neprijateľné riziko pre zdravie ľudí alebo životné prostredie vyplývajúce z výroby, používania alebo uvedenia látky na trh, ktoré sa musí riešiť na úrovni Únie, môže uvedená výroba, používanie a uvedenie na trh podliehať obmedzeniam. Tieto obmedzenia sú uvedené v prílohe XVII k uvedenému nariadeniu.

51      Na tento účel článok 69 nariadenia REACH umožňuje Komisii požiadať ECHA, aby pripravila dokumentáciu. Ak z tejto dokumentácie vyplýva, že je potrebné opatrenie na úrovni Únie, ECHA navrhne obmedzenia do dvanástich mesiacov od prijatia žiadosti Komisie. Dokumentácia je teda uverejnená na internetovej stránke ECHA spolu s návrhmi na obmedzenie, ktoré predložila ECHA, a zainteresované strany sú vyzvané, aby predložili ECHA svoje pripomienky.

52      Podľa článkov 70 a 71 nariadenia REACH je následne dokumentácia do deviatich mesiacov od jej uverejnenia predmetom stanoviska výboru ECHA pre hodnotenie rizík a do dvanástich mesiacov od jej uverejnenia predmetom stanoviska výboru ECHA pre sociálno‑ekonomickú analýzu. Tieto dve stanoviská sú predložené Komisii a uverejnené na internetovej stránke ECHA v súlade s článkom 72 uvedeného nariadenia.

53      Ak sú splnené podmienky stanovené v článku 68 ods. 1 nariadenia REACH, Komisia v súlade s článkom 73 ods. 1 tohto nariadenia pripraví návrh zmeny prílohy XVII k uvedenému nariadeniu. Konečné rozhodnutie sa prijme v súlade s regulačným postupom s kontrolou podľa článku 73 ods. 2 a článku 133 ods. 4 toho istého nariadenia.

54      V prejednávanej veci bol takýto postup začatý, ale nebol dokončený.

55      Listom z 22. decembra 2017 totiž Komisia požiadala ECHA, aby v súlade s článkom 69 ods. 1 nariadenia REACH pripravila dokumentáciu týkajúcu sa oxo‑degradovateľných plastov. Komisia a ECHA sa následne dohodli, že predloženie uvedenej dokumentácie odložia na koniec júla 2019, aby umožnili zainteresovaným stranám oznámiť ECHA doplňujúce informácie, ako to vyplýva z e‑mailu, ktorý žalobkyniam zaslal pracovník ECHA 30. októbra 2018. Ako sa však uvádza v bode 35 vyššie, Komisia následne listom z 30. apríla 2019 požiadala ECHA, aby ukončila prípravu predmetnej dokumentácie z dôvodu, že zásah podľa nariadenia REACH už nie je potrebný, pretože 19. decembra 2018 sa v rámci prípravy smernice o znižovaní vplyvu určitých plastových výrobkov na životné prostredie dosiahol medziinštitucionálny kompromis, aby sa zakázalo uvádzanie výrobkov z oxo‑degradovateľných plastov na trh.

56      Ako sa uvádza v preambule smernice 2019/904, zákaz uvádzania výrobkov vyrobených z oxo‑degradovateľných plastov na trh bol teda prijatý v súlade s riadnym legislatívnym postupom stanoveným v článku 294 ZFEÚ.

57      Žalobkyne tvrdia, že tri dotknuté inštitúcie tým, že prijali zákaz stanovený v článku 5 smernice 2019/904 bez toho, aby počkali na výsledok prebiehajúceho postupu o obmedzovaní, obišli články 68 až 73 nariadenia REACH. Uvedený zákaz bol prijatý predčasne a protiprávne bez toho, aby ECHA, ktorá na rozdiel od uvedených inštitúcií disponuje vedeckými odbornými znalosťami v danej oblasti, mohla tieto inštitúcie oboznámiť s informáciami, ktoré zhromaždila, a bez toho, aby vypočula žalobkyne. Takéto konanie podľa nich predstavuje dostatočne závažné porušenie článkov 68 až 73 nariadenia REACH, ktorých cieľom je priznať práva jednotlivcom.

58      Takúto argumentáciu nemožno prijať, pretože jednak nedošlo k žiadnemu porušeniu článkov 68 až 73 nariadenia REACH a jednak uvedené články nepredstavujú právne normy, ktorých cieľom je priznať práva jednotlivcom.

59      Po prvé sa nemožno domnievať, že zákaz uvádzania výrobkov vyrobených z oxo‑degradovateľných plastov na trh mal byť prijatý v súlade s postupom obmedzovania stanoveným v článkoch 68 až 73 nariadenia REACH.

60      Smernica 2019/904 bola totiž prijatá v súlade s riadnym legislatívnym postupom stanoveným v článku 294 ZFEÚ. Okrem toho preambula tejto smernice uvádza, že jej právnym základom je článok 192 ods. 1 ZFEÚ. Tento článok pritom stanovuje, že Parlament a Rada konajú v súlade s uvedeným postupom.

61      Okrem toho článok 2 ods. 4 nariadenia REACH stanovuje, že toto nariadenie „sa uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté… právne predpisy [Únie] o… životnom prostredí vrátane“ viacerých smerníc, ktoré vymenúva. Uvedené nariadenie teda výslovne odkazuje na uplatnenie právnych aktov Únie týkajúcich sa ochrany životného prostredia. Je pravda, že smernica 2019/904 sa nenachádza medzi predpismi uvedenými v článku 2 ods. 4 nariadenia REACH. K prijatiu tejto smernice však došlo až po prijatí tohto nariadenia. Okrem toho použitie výrazu „vrátane“ naznačuje, že výpočet uvedený v tomto článku nie je vyčerpávajúci.

62      Po druhé sa nemožno ani domnievať, že tri dotknuté inštitúcie boli povinné, ak už nie uplatniť postup obmedzovania podľa článkov 68 až 73 nariadenia REACH, tak aspoň počkať na výsledok prebiehajúceho postupu obmedzovania pred prijatím zákazu stanoveného v článku 5 smernice 2019/904.

63      Právomoc legislatívnej iniciatívy priznaná Komisii článkom 17 ods. 2 ZEÚ a článkom 289 ZFEÚ totiž znamená, že Komisii prináleží rozhodnúť, či predloží návrh legislatívneho aktu, a stanoviť jeho predmet, účel a obsah (rozsudok zo 6. septembra 2017, Slovensko a Maďarsko/Rada, C‑643/15 a C‑647/15, EU:C:2017:631, bod 146).

64      Okrem toho legislatívna právomoc vyhradená Parlamentu a Rade v článku 14 ods. 1 a článku 16 ods. 1 ZEÚ znamená, že určenie obsahu legislatívneho aktu prináleží výlučne týmto inštitúciám (rozsudok z 21. júna 2018, Poľsko/Parlament a Rada, C‑5/16, EU:C:2018:483, bod 84).

65      Požadovať od Komisie, Parlamentu a Rady, aby pred prijatím návrhu smernice, resp. pozmeňujúceho návrhu, ktorý do tohto návrhu zavádza zákaz uvádzania výrobkov vyrobených z oxo‑degradovateľných plastov na trh, čakali na výsledok postupu obmedzovania stanoveného v článkoch 68 až 73 nariadenia REACH, by teda znamenalo obmedziť právomoc legislatívnej iniciatívy Komisie a legislatívnu právomoc Parlamentu a Rady.

66      Po tretie zákonnosť smernice 2019/904 nemožno preskúmavať z hľadiska nariadenia REACH.

67      Podľa judikatúry totiž vnútornú zákonnosť aktu Únie nemožno preskúmavať z hľadiska iného aktu Únie rovnakej právnej sily, s výnimkou prípadu, ak bol prijatý na základe tohto posledného uvedeného aktu alebo ak je v jednom z týchto dvoch aktov výslovne stanovené, že jeden z týchto dvoch aktov má prednosť (rozsudok z 22. februára 2022, Stichting Rookpreventie Jeugd a i., C‑160/20, EU:C:2022:101, bod 38).

68      Z článku 289 ods. 1 a 3 ZFEÚ pritom vyplýva, že legislatívnymi aktmi sú právne akty prijaté riadnym legislatívnym postupom. Tak je to aj v prípade smernice 2019/904, ako je uvedené v bode 56 vyššie. Pokiaľ ide o nariadenie REACH, jeho právnym základom je článok 95 ES, ktorý stanovuje uplatnenie spolurozhodovacieho postupu opísaného v článku 251 ES. Riadny legislatívny postup vymedzený v článku 294 ZFEÚ v podstate preberá spolurozhodovací postup (uznesenie zo 6. septembra 2011, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, T‑18/10, EU:T:2011:419, bod 61), takže aj nariadenie REACH sa musí považovať za legislatívny akt. V dôsledku toho treba smernicu 2019/904 a nariadenie REACH považovať za akty rovnakej právnej sily (pozri analogicky rozsudok z 22. februára 2022, Stichting Rookpreventie Jeugd a i., C‑160/20, EU:C:2022:101, bod 38).

69      Smernica 2019/904 navyše nebola prijatá na základe nariadenia REACH.

70      Okrem toho, keďže – ako bolo uvedené v bode 61 vyššie – článok 2 ods. 4 nariadenia REACH uvádza, že sa uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté právne predpisy Únie týkajúce sa životného prostredia, je zrejmé, že uvedené nariadenie nestanovuje, že má prednosť pred uvedenými predpismi, ako je smernica 2019/904. Uvedená smernica navyše nestanovuje ani to, že nariadenie REACH má prednosť pred jej ustanoveniami.

71      Z bodov 59 až 70 vyššie vyplýva, že tri dotknuté inštitúcie neporušili články 68 až 73 nariadenia REACH.

72      Vzhľadom na neexistenciu porušenia týchto ustanovení nie je potrebné skúmať, či je toto porušenie dostatočne závažné, ako to vyžaduje judikatúra týkajúca sa prvej podmienky vzniku zodpovednosti Únie, uvedená v bode 42 vyššie.

73      V každom prípade články 68 až 73 nariadenia REACH nemožno považovať za právne normy, ktorých cieľom je priznať práva jednotlivcom.

74      V tejto súvislosti sa žalobkyne opierajú o článok 69 ods. 6 nariadenia REACH, ktorý stanovuje, že ECHA vyzve všetky zainteresované strany, aby jej do šiestich mesiacov od uverejnenia dokumentácie predložili svoje pripomienky k tejto dokumentácii a k navrhovaným obmedzeniam, ako aj sociálno‑ekonomickú analýzu alebo akékoľvek informácie, ktoré môžu prispieť k takejto analýze. Podľa názoru žalobkýň toto ustanovenie priznáva jednotlivcom právo, a to právo na zohľadnenie ich stanovísk pred prijatím obmedzenia.

75      Okrem toho podľa článku 71 ods. 1 nariadenia REACH vyzve ECHA zainteresované strany, aby predložili svoje pripomienky k návrhu stanoviska výboru pre sociálno‑ekonomickú analýzu.

76      Je pritom pravda, že právo byť vypočutý predstavuje právnu normu, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom (rozsudok z 28. októbra 2021, Vialto Consulting/Komisia, C‑650/19 P, EU:C:2021:879, bod 140).

77      Žiadne z ustanovení obsiahnutých v článkoch 68 až 73 nariadenia REACH však stricto sensu nezaručuje zainteresovaným stranám právo na vypočutie. Konkrétne skutočnosť, že článok 69 ods. 6 písm. a) a článok 71 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovujú verejnú konzultáciu, nemá vplyv na skutočnosť, že ECHA ani Komisia nie sú povinné okrem uvedenej verejnej konzultácie vypočuť jednotlivca dotknutého zmenou prílohy XVII k nariadeniu REACH (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 25. septembra 2015, VECCO a i./Komisia, T‑360/13, EU:T:2015:695, body 81 a 82).

78      V dôsledku toho treba prvý žalobný dôvod protiprávnosti zamietnuť.

2.      O druhom žalobnom dôvode protiprávnosti založenom na dostatočne závažnom porušení bodov 12 a 14 až 16 medziinštitucionálnej dohody

79      V rámci druhého žalobného dôvodu protiprávnosti žalobkyne tvrdia, že tri dotknuté inštitúcie tým, že nevykonali posúdenie vplyvu v súvislosti so zákazom uvádzania výrobkov vyrobených z oxo‑degradovateľných plastov na trh, ktorý je stanovený v článku 5 smernice 2019/904, porušili body 12 a 14 až 16 medziinštitucionálnej dohody. Posúdenie vplyvu pripojené k návrhu smernice sa totiž týka len rybárskeho výstroja a jednorazových plastových výrobkov uvedených v časti B prílohy k uvedenému návrhu, ktoré nezahŕňajú oxo‑degradovateľné plasty. Parlament a Rada porušili bod 15 medziinštitucionálnej dohody a Komisia jej bod 16 tým, že Parlament a Rada nevykonali posúdenie vplyvu v súvislosti s pozmeňujúcim návrhom Parlamentu k návrhu smernice a Komisia nedoplnila pôvodné posúdenie vplyvu.

80      Žalobkyne uznávajú, že Parlament a Rada nie sú viazané posúdením vplyvu vykonaným Komisiou a že tri dotknuté inštitúcie disponujú určitou mierou voľnej úvahy v záujme určenia, či je v prípade pozmeňujúceho návrhu k návrhu smernice predloženému Komisiou potrebné vykonať doplňujúce posúdenie vplyvu. Zdôrazňujú však, že nevykonanie posúdenia vplyvu je výnimkou a jeho vykonanie pravidlom. V prejednávanej veci mali tri dotknuté inštitúcie vykonať posúdenie vplyvu týkajúce sa oxo‑degradovateľných plastov, keďže nemali k dispozícii dostatok vedeckých dôkazov. Tieto inštitúcie sa preto dopustili dostatočne závažného porušenia medziinštitucionálnej dohody, ktorá priznáva práva jednotlivcom.

81      Parlament, Rada a Komisia spochybňujú argumentáciu žalobkýň.

82      Argumentáciu žalobkýň nemožno prijať. Na jednej strane nedošlo k žiadnemu porušeniu medziinštitucionálnej dohody a na druhej strane jej ustanovenia nemožno považovať za ustanovenia, ktorých cieľom je priznať práva jednotlivcom.

83      V tejto súvislosti Všeobecný súd v prvom rade konštatuje, že Komisia vykonala posúdenie vplyvu svojho návrhu smernice. Toto posúdenie vplyvu sa však netýka oxo‑degradovateľných plastov.

84      Je pritom nesporné, že prijatie pozmeňujúceho návrhu Parlamentu nebolo sprevádzané posúdením vplyvu týkajúcim sa tohto druhu plastov.

85      Treba teda preskúmať, či body 12 a 14 až 16 medziinštitucionálnej dohody ukladali trom dotknutým inštitúciám, alebo niektorej z nich, povinnosť vykonať posúdenie vplyvu, ktoré by sa konkrétne týkalo pozmeňujúceho návrhu Parlamentu.

86      Zo znenia týchto bodov jasne vyplýva, že to tak nebolo.

87      V bode 12 medziinštitucionálnej dohody sa totiž okrem iného uvádza, že posúdenia vplyvu sú nástrojom, ktorý má Parlamentu, Rade a Komisii pomáhať dospieť k podloženým rozhodnutiam, a že nenahrádzajú politické rozhodnutia prijaté v rámci demokratického rozhodovacieho procesu.

88      Podľa bodu 13 uvedenej dohody Komisia bude vykonávať posúdenia vplyvu týkajúce sa okrem iného legislatívnych iniciatív, v prípade ktorých sa očakáva významný hospodársky, environmentálny alebo sociálny vplyv.

89      Bod 14 tej istej dohody uvádza, že Parlament a Rada v plnej miere zohľadnia posúdenia vplyvu vypracované Komisiou.

90      Podľa judikatúry však posúdenie vplyvu nezaväzuje Parlament ani Radu, takže normotvorca Únie môže voľne prijať iné opatrenia než tie, ktoré boli predmetom tohto posúdenia vplyvu (rozsudok zo 4. mája 2016, Pillbox 38, C‑477/14, EU:C:2016:324, bod 65).

91      Okrem toho podľa bodu 15 medziinštitucionálnej dohody, ak to Parlament a Rada budú považovať za vhodné a potrebné na účely legislatívneho procesu, vykonajú posúdenia vplyvu v súvislosti so svojimi zásadnými pozmeňujúcimi návrhmi k návrhu Komisie. Podľa toho istého bodu 15 vymedzenie pojmu „zásadný“ pozmeňujúci návrh je na jednotlivých inštitúciách.

92      Podľa judikatúry pritom bod 15 medziinštitucionálnej dohody nestanovuje Parlamentu a Rade žiadnu záväznú povinnosť. Tento bod stanovuje iba možnosť pristúpiť k aktualizácii posúdenia vplyvu, pokiaľ to Parlament a Rada „budú považovať za vhodné a potrebné na účely legislatívneho procesu“ (rozsudok z 13. marca 2019, Poľsko/Parlament a Rada, C‑128/17, EU:C:2019:194, bod 43).

93      V prejednávanej veci tak Parlament, ako aj Rada tvrdia, že mali k dispozícii dostatočné vedecké informácie a že takáto aktualizácia teda nebola potrebná. Preto im nemožno vytýkať, že nevykonali posúdenie vplyvu v súvislosti s pozmeňujúcim návrhom Parlamentu.

94      Pokiaľ ide o údajnú protiprávnu nečinnosť Komisie, treba poukázať na to, že bod 16 medziinštitucionálnej dohody uvádza, že Komisia „môže“ z vlastnej iniciatívy alebo na výzvu Parlamentu alebo Rady doplniť svoje posúdenie vplyvu alebo vykonať analýzy, ktoré považuje za potrebné. Zo znenia uvedeného bodu 16 jasne vyplýva, že tento bod neobsahuje nijakú povinnosť Komisie vykonať aktualizáciu posúdenia vplyvu. Nemožno jej preto vytýkať, že tak neurobila s cieľom zohľadniť pozmeňujúci návrh Parlamentu.

95      Z uvedeného vyplýva, že tri dotknuté inštitúcie neporušili body 12 a 14 až 16 medziinštitucionálnej dohody.

96      Vzhľadom na neexistenciu takéhoto porušenia nie je potrebné skúmať, či je toto porušenie dostatočne závažné, ako to vyžaduje judikatúra týkajúca sa prvej podmienky vzniku zodpovednosti Únie, uvedená v bode 42 vyššie.

97      V druhom rade a v každom prípade body 12 a 14 až 16 medziinštitucionálnej dohody nemožno považovať za body, ktorých cieľom je priznať práva jednotlivcom, keďže ako spresňuje uvedený bod 12, posúdenia vplyvu sú nástrojom, ktorý má trom dotknutým inštitúciám pomáhať dospieť k podloženým rozhodnutiam.

98      Druhý žalobný dôvod protiprávnosti treba teda zamietnuť.

3.      O treťom žalobnom dôvode protiprávnosti založenom na dostatočne závažnom porušení všeobecnej zásady proporcionality zakotvenej v článku 5 ods. 4 ZEÚ a článku 191 ZFEÚ, ako aj na zjavne nesprávnych posúdeniach

99      V rámci tretieho žalobného dôvodu protiprávnosti žalobkyne tvrdia, že zákaz stanovený v článku 5 smernice 2019/904 je v rozsahu, v akom sa uplatňuje na oxo‑biodegradovateľné plasty, v rozpore so všeobecnou zásadou proporcionality zakotvenou v článku 5 ods. 4 ZEÚ a článku 191 ZFEÚ a je založený na zjavne nesprávnych posúdeniach. Prijatím uvedeného zákazu sa preto tri dotknuté inštitúcie dopustili dostatočne závažného porušenia právnych noriem, ktorých cieľom je priznať práva jednotlivcom.

100    Tento žalobný dôvod pozostáva z troch častí.

101    V prvej časti žalobkyne tvrdia, že tri dotknuté inštitúcie nemali k dispozícii úplné vedecké posúdenie rizík, ktoré predstavujú oxo‑degradovateľné plasty, a preto je zákaz stanovený v článku 5 smernice 2019/904 sám osebe v rozpore so všeobecnou zásadou proporcionality zakotvenou v článku 5 ods. 4 ZEÚ a článku 191 ZFEÚ a je založený na zjavne nesprávnych posúdeniach.

102    Podľa názoru žalobkýň uvedené inštitúcie nemohli prijať tak invazívne opatrenie bez toho, aby disponovali dôkazmi, ktoré by boli zhromaždené počas postupu obmedzovania stanoveného v článkoch 68 až 73 nariadenia REACH. Tri dotknuté inštitúcie mali mať k dispozícii aj posúdenie vplyvu týkajúce sa konkrétne oxo‑degradovateľných plastov, ako aj akékoľvek iné vedecké posúdenie výhod a nevýhod tohto druhu plastov. Tým, že tieto inštitúcie zakázali uvedenie tohto druhu plastov na trh bez toho, aby mali k dispozícii uvedené informácie, zvolili čisto hypotetický prístup k rizikám, ktoré predstavuje.

103    Žalobkyne zdôrazňujú, že okolnosť, že tri dotknuté inštitúcie disponujú v oblasti životného prostredia širokou mierou voľnej úvahy, ich nezbavuje povinnosti zohľadniť všetky relevantné skutočnosti. Vedecké štúdie, o ktorých uvedené inštitúcie vo svojich vyjadreniach k žalobe tvrdia, že z nich vychádzali pri prijímaní zákazu uvádzania výrobkov vyrobených z oxo‑degradovateľných plastov na trh, pritom nerozlišujú medzi oxo‑degradovateľnými plastmi a oxo‑biodegradovateľnými plastmi a neodporúčajú úplný zákaz posledného uvedeného druhu plastov. Okrem toho tieto inštitúcie konkrétne nezohľadnili hospodárske a sociálne dôsledky uvedeného zákazu. Napokon existuje dostatok dôkazov na spochybnenie primeranosti tohto zákazu.

104    V druhej časti tohto žalobného dôvodu žalobkyne tvrdia, že tri dotknuté inštitúcie nepreukázali alebo dostatočne nepreukázali existenciu racionálnej súvislosti medzi zákazom uvádzania výrobkov vyrobených z oxo‑degradovateľných plastov na trh a cieľom smernice 2019/904, ktorým je ochrana životného prostredia a ľudského zdravia. Uvedený zákaz je preto v rozpore so všeobecnou zásadou proporcionality zakotvenou v článku 5 ods. 4 ZEÚ.

105    Podľa názoru žalobkýň žiadne zo štyroch tvrdení uvedených v odôvodnení 15 tejto smernice nie je podložené.

106    Po prvé tvrdenie, podľa ktorého oxo‑degradovateľné plasty biologicky riadne nedegradujú, nie je založené na žiadnom dôkaze, pretože takéto dôkazy mali byť predložené v rámci postupu obmedzovania podľa článkov 68 až 73 nariadenia REACH. Vedecké štúdie, o ktorých tri dotknuté inštitúcie tvrdia, že z nich vychádzajú, nedospeli k záveru, že oxo‑degradovateľné plasty biologicky riadne nedegradujú, ale len k tomu, že neexistuje presvedčivý dôkaz o ich biodegradovateľnosti. Okrem toho uvedené tvrdenie je v rozpore s inými vedeckými štúdiami, ako aj laboratórnymi testami, ktoré preukazujú, že oxo‑biodegradovateľné plasty biologicky riadne degradujú.

107    Po druhé tvrdenie, podľa ktorého oxo‑degradovateľné plasty nie sú kompostovateľné, je podľa žalobkýň nepresné. Okrem toho tri dotknuté inštitúcie neuviedli, v čom predstavuje okolnosť, že oxo‑biodegradovateľné plasty nie sú kompostovateľné, riziko pre životné prostredie alebo ľudské zdravie, ani prečo táto okolnosť odôvodňuje zákaz oxo‑biodegradovateľných plastov, zatiaľ čo bežný plast, ktorý tiež nie je kompostovateľný, nie je zakázaný.

108    Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie, že oxo‑degradovateľné plasty majú negatívny vplyv na recykláciu bežných plastov, vedecké štúdie, z ktorých tri dotknuté inštitúcie podľa ich tvrdení vychádzajú, nepopierajú možnosť recyklovať oxo‑degradovateľný plast a naznačujú, že používanie stabilizátorov môže zabrániť negatívnemu vplyvu tohto druhu plastov na recykláciu bežných plastov. Ďalšie štúdie podľa žalobkýň preukazujú, že oxo‑biodegradovateľné plasty možno recyklovať rovnakým spôsobom ako bežný plast.

109    Po štvrté tvrdenie, podľa ktorého oxo‑degradovateľné plasty nemajú preukázateľný prínos pre životné prostredie, sa nezakladá na žiadnej vedeckej štúdii.

110    V tretej časti tohto žalobného dôvodu žalobkyne v podstate tvrdia, že úplný zákaz uvádzania na trh prekračuje hranice toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa tejto smernice, a že existujú iné, menej obmedzujúce opatrenia. Uvedený zákaz je preto v rozpore so všeobecnou zásadou proporcionality zakotvenou v článku 5 ods. 4 ZEÚ.

111    Na podporu tejto tretej časti žalobkyne tvrdia, že bolo možné vylúčiť tento druh plastov z predmetného zákazu, uložiť povinnosť vykonania skúšok v súlade s uznanou normou s cieľom vyhodnotiť biodegradovateľnosť tohto druhu plastov, požadovať, aby obsahoval indikátor umožňujúci automatické triedenie pred recykláciou, stanoviť voči tomuto druhu plastov jedno z opatrení, ktoré nemajú povahu zákazu a ktoré sú obsiahnuté v článkoch 4, 7, 8 a/alebo 10 smernice 2019/904, alebo uložiť povinnosť označovania, ktoré zabráni akémukoľvek riziku zámeny zo strany spotrebiteľov. Žalobkyne tiež tvrdia, že namiesto úplného zákazu uvedenia na trh mali tri dotknuté inštitúcie stanoviť prechodné obdobie.

112    Parlament, Rada a Komisia spochybňujú argumentáciu žalobkýň.

113    Všeobecný súd konštatuje, že hoci je porušenie článku 191 ZFEÚ namietané len v rámci prvej časti tretieho žalobného dôvodu protiprávnosti, porušenie všeobecnej zásady proporcionality zakotvenej v článku 5 ods. 4 ZEÚ je naproti tomu namietané v rámci troch častí tohto žalobného dôvodu. Preto je vhodné tieto tri časti spojiť a preskúmať po prvé porušenie článku 191 ZFEÚ a po druhé porušenie článku 5 ods. 4 ZEÚ.

a)      O prvej časti v rozsahu, v akom je založená na dostatočne závažnom porušení článku 191 ZFEÚ

114    Na úvod treba pripomenúť, ako je uvedené v bode 43 vyššie, že normotvorca Únie disponuje pri výkone svojich právomocí v oblasti životného prostredia podľa článkov 191 a 192 ZFEÚ širokou mierou voľnej úvahy.

115    Preskúmanie súdom Únie sa preto musí obmedziť na to, či výkon takejto právomoci nie je poznačený zjavným pochybením alebo zneužitím právomoci, alebo či normotvorca Únie zjavne neprekročil hranice svojej voľnej úvahy (rozsudok z 8. júla 2010, Afton Chemical, C‑343/09, EU:C:2010:419, bod 28).

116    Okrem toho podľa článku 191 ods. 2 ZFEÚ je politika Únie v oblasti životného prostredia založená najmä na zásade predchádzania škodám. Podľa článku 191 ods. 3 ZFEÚ pri príprave uvedenej politiky Únia prihliadne okrem iného na dostupné vedecké a technické údaje.

117    Zo zásady predchádzania škodám pritom vyplýva, že ak pretrváva neistota týkajúca sa existencie alebo rozsahu rizík pre životné prostredie alebo ľudské zdravie, ochranné opatrenia možno prijať aj bez nutnosti čakať na to, kým sa existencia a závažnosť týchto rizík preukáže v plnom rozsahu. Ak sa ukáže, že je nemožné s istotou určiť existenciu alebo rozsah uvádzaného rizika z dôvodu nepresvedčivých výsledkov vykonaných štúdií, ale pravdepodobnosť skutočného poškodenia životného prostredia alebo ľudského zdravia pretrváva za predpokladu, že by sa riziko zmenilo na skutočnosť, zásada predchádzania škodám odôvodňuje prijatie obmedzujúcich opatrení (rozsudok zo 6. mája 2021, Bayer CropScience a Bayer/Komisia, C‑499/18 P, EU:C:2021:367, bod 80). V tejto súvislosti inštitúcie nemôžu zaujať čisto hypotetický prístup k riziku a smerovať svoje rozhodnutia k „nulovej miere rizika“ (pozri analogicky rozsudky z 9. septembra 2003, Monsanto Agricoltura Italia a i., C‑236/01, EU:C:2003:431, bod 106; z 12. decembra 2014, Xeda International/Komisia, T‑269/11, neuverejnený, EU:T:2014:1069, body 55 a 56, a zo 17. marca 2021, FMC/Komisia, T‑719/17, EU:T:2021:143, bod 69).

118    V dôsledku toho okrem prijatia svojvoľných opatrení, ktoré nemôžu byť v žiadnom prípade odôvodnené zásadou predchádzania škodám, musí príslušný orgán verejnej moci dohliadať, aby ním prijaté opatrenia, aj keď ide o preventívne opatrenia, boli založené na vedeckom hodnotení rizík, ktoré je čo najpodrobnejšie vzhľadom na osobitné okolnosti danej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 2010, Afton Chemical, C‑343/09, EU:C:2010:419, bod 60; pozri tiež analogicky rozsudok z 12. decembra 2014, Xeda International/Komisia, T‑269/11, neuverejnený, EU:T:2014:1069, bod 57).

119    Toto vedecké hodnotenie musí vychádzať z najlepších dostupných vedeckých údajov a musí sa vykonávať nezávisle, objektívne a transparentne (pozri analogicky rozsudok zo 17. marca 2021, FMC/Komisia, T‑719/17, EU:T:2021:143, bod 70). Musí príslušnému orgánu verejnej moci poskytnúť dostatočne spoľahlivú a vierohodnú informáciu, ktorá mu umožní pochopiť celý rozsah položenej vedeckej otázky a stanoviť si svoju politiku na základe oboznámenia sa s problematikou (pozri analogicky rozsudky zo 14. novembra 2013, ICdA a i./Komisia, T‑456/11, EU:T:2013:594, bod 52, a zo 17. marca 2021, FMC/Komisia, T‑719/17, EU:T:2021:143, bod 71).

120    V dôsledku toho prijatie zákazu uvádzania na trh stanoveného v článku 5 smernice 2019/904 predpokladalo, že na základe čo možno najpodrobnejšieho vedeckého hodnotenia rizík, ktoré predstavujú výrobky vyrobené z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku, mohli tri dotknuté inštitúcie bez toho, aby sa dopustili zjavne nesprávneho posúdenia, usúdiť, že existuje riziko pre životné prostredie alebo ľudské zdravie. Treba tiež pripomenúť, že v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 42 vyššie mimozmluvná zodpovednosť Únie vzniká len vtedy, ak je porušenie dotknutej právnej normy dostatočne závažné.

121    V tejto súvislosti Všeobecný súd zastáva názor, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, ani okolnosť, že nebolo vykonané posúdenie vplyvu týkajúce sa výrobkov vyrobených z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku, ani skutočnosť, že Komisia ukončila postup obmedzovania stanovený v článkoch 68 až 73 nariadenia REACH, a teda že tri dotknuté inštitúcie nemali k dispozícii dokumentáciu vypracovanú ECHA, návrh na obmedzenie, ani stanoviská výboru pre hodnotenie rizík a výboru pre sociálno‑ekonomickú analýzu podľa nariadenia REACH, nepreukazujú, že zákaz uvedených výrobkov stanovený v článku 5 smernice 2019/904 bol prijatý bez vykonania čo možno najpodrobnejšieho vedeckého hodnotenia rizík, ktoré tieto výrobky predstavujú. Z bodov 78 a 98 totiž vyplýva, že uvedené inštitúcie neboli povinné na účely prijatia uvedeného zákazu vykonať takéto posúdenie vplyvu ani uplatniť postup stanovený v článkoch 68 až 73 nariadenia REACH. Na splnenie požiadaviek judikatúry uvedenej v bodoch 118 a 119 vyššie postačuje, aby tri dotknuté inštitúcie mali v priebehu legislatívneho procesu k dispozícii dostatočne spoľahlivé a vierohodné informácie, ktoré im umožnia celkom pochopiť rozsah položenej vedeckej otázky a stanoviť si svoju politiku na základe oboznámenia sa s problematikou, a to bez ohľadu na pôvod a formu takýchto informácií.

122    Odôvodnenie 15 smernice 2019/904 pritom odôvodňuje rozšírenie zákazu stanoveného v jej článku 5 na výrobky z oxo‑degradovateľných plastov skutočnosťou, že po prvé tento druh plastov biologicky riadne nedegraduje a prispieva tak k znečisťovaniu životného prostredia mikroplastmi, po druhé nie je kompostovateľný, po tretie negatívne ovplyvňuje recykláciu bežných plastov a po štvrté nemá preukázateľný prínos pre životné prostredie.

123    Treba preto preskúmať, či sa napriek tomu, že nebolo vykonané žiadne posúdenie vplyvu a nebol dokončený postup obmedzovania stanovený v článkoch 68 až 73 nariadenia REACH, každé z týchto štyroch tvrdení zakladá na čo možno najpodrobnejšom vedeckom hodnotení rizík, ktoré predstavujú výrobky vyrobené z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku, a či na základe takéhoto hodnotenia mohli tri dotknuté inštitúcie bez toho, aby sa dopustili zjavne nesprávneho posúdenia, dospieť k záveru o existencii rizík pre životné prostredie a ľudské zdravie.

1)      O tvrdení, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku biologicky riadne nedegraduje

124    Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku biologicky riadne nedegraduje, treba na úvod spresniť, že podľa definície, ktorú účastníci konania nespochybnili, obsiahnutej v správe Komisie Európskemu parlamentu a Rade o vplyve používania oxo‑degradovateľných plastov vrátane oxo‑degradovateľných plastových tašiek na životné prostredie [COM(2018) 35 final], zo 16. januára 2018 (ďalej len „správa zo 16. januára 2018“) je biodegradácia proces, pri ktorom sa materiál rozpadá a mikroorganizmy ho rozkladajú na prvky, ktoré sa vyskytujú v prírode, t. j. oxid uhličitý, biomasu a vodu. Môže sa vyskytovať v prostredí bohatom na kyslík (aeróbna biodegradácia) alebo v prostredí s nedostatkom kyslíka (anaeróbna biodegradácia).

125    Vo svojich vyjadreniach k žalobe tri dotknuté inštitúcie tvrdia, že keď dospeli k záveru, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku biologicky riadne nedegraduje, vychádzali z nasledujúcich dôkazov: štúdia Eunomia uvedená v bode 22 vyššie; správa zo 16. januára 2018 uvedená v bode 124 vyššie; správa Nadácie Ellen MacArthur s názvom „Oxo Statement“ („Oxo vyhlásenie“) zo 6. novembra 2017 (ďalej len „Oxo vyhlásenie“); štúdia, ktorú vypracovali S. Deconinck a B. De Wilde pre PlasticsEurope AISBL, európske združenie výrobcov plastov, s názvom „Benefits and challenges of bio ‑ and oxo‑degradable plastics“ („Výhody a problémy biodegradovateľných a oxo‑degradovateľných plastov“) z 9. augusta 2013 (ďalej len „štúdia De Wilde“), a štúdia, ktorú uskutočnila Univerzita v Loughborough (Spojené kráľovstvo) pre ministerstvo životného prostredia, výživy a vidieka vlády Spojeného kráľovstva s názvom „Assessing the Environmental Impacts of Oxo‑degradable Plastics Across Their Life Cycle“ („Posúdenie vplyvov oxo‑degradovateľných plastov na životné prostredie počas ich životného cyklu“) z januára 2010 (ďalej len „štúdia Univerzity v Loughborough“).

126    Po prvé štúdia Eunomia spresňuje, že nebude používať pojem „oxo‑biodegradovateľný“ plast, keďže tento pojem používajú výrobcovia plastov na uvádzanie svojich výrobkov na trh ako biodegradovateľných, ale výraz plast „obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku“, ktorý len opisuje fyzikálnu vlastnosť predmetného plastu bez toho, aby uvádzal, či je biodegradovateľný.

127    Zo štúdie Eunomia vyplýva, že biodegradácia plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku nie je možná bez prvotnej fázy, počas ktorej je plast vystavený UV žiareniu a teplu. Cieľom tejto prvotnej fázy je znížiť vplyvom oxidácie molekulovú hmotnosť plastu tak, aby sa rozpadol na malé kúsky. Z uvedenej štúdie vyplýva, že bez tejto prvotnej fázy k biodegradácii nedochádza alebo k nej dôjde až za oveľa dlhší čas, pretože plast nedosiahne dostatočný stupeň rozpadu na to, aby mohol byť absorbovaný mikroorganizmami. Keďže svetlo a teplo sa menia v závislosti od miestnych podmienok, je veľmi ťažké odhadnúť čas a stupeň rozpadu, ktoré sú potrebné na to, aby mohlo dôjsť k biodegradácii. Prooxidačná prídavná látka však v tejto prvotnej fáze urýchľuje rozpad plastu, takže plast obsahujúci takúto prídavnú látku sa rozpadáva rýchlejšie ako bežný plast, ak je vystavený UV žiareniu a teplu.

128    Pokiaľ ide o ďalšiu fázu, a to samotnú biodegradáciu (absorbovanie mikroorganizmami), zo štúdie Eunomia vyplýva, že biodegradácia plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku v otvorenom prostredí bola preukázaná len čiastočne. Hoci sa zdá, že uvedený plast môže v otvorenom prostredí degradovať, nie je isté, či degraduje úplne a v primeranom čase. Uspokojivá biodegradácia (takmer úplná v priebehu dvoch rokov, čo je najkratšie pozorované obdobie) bola dosiahnutá iba v rámci laboratórnych pokusov. Takáto biodegradácia nebola nikdy zaznamenaná v reálnom svete. Okrem toho, hoci je možné považovať biodegradáciu plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku v otvorenom prostredí za oveľa rýchlejšiu než v prípade bežného plastu, negatívny vplyv na životné prostredie by mohol byť počas tejto fázy biodegradácie ešte väčší.

129    Pokiaľ ide o biodegradáciu plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku na skládkach, štúdia Eunomia dospela k záveru, že predpoklad, že k biodegradácii nedochádza, je podložený. Podľa tejto štúdie síce biodegradácia môže prebiehať vo vonkajších vrstvách skládky, kde je uvedený plast vystavený kyslíku (aeróbna biodegradácia), zato v hlbších vrstvách skládky, kde je málo kyslíka, dochádza len k malej alebo žiadnej biodegradácii. V týchto hlbších vrstvách je však možná anaeróbna biodegradácia. Anaeróbnou degradáciou pritom vzniká metán, ktorý je 25‑násobne škodlivejší skleníkový plyn ako oxid uhličitý, ktorý vzniká pri aeróbnej biodegradácii. Plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku je preto o niečo problematickejší ako bežný plast, pretože na rozdiel od bežného plastu môže vytvárať emisie skleníkových plynov.

130    Napokon podľa štúdie Eunomia dostupné vedecké údaje nie sú dostatočné na určenie, či dochádza alebo nedochádza k biodegradácii plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku v morskom prostredí. V tejto štúdii sa však uvádza, že výsledky niektorých pokusov naznačujú, že v takomto prostredí sa tento typ plastov rozpadáva rýchlejšie ako bežný plast, avšak jeho biodegradácia prebieha oveľa pomalšie ako na súši v otvorenom prostredí, čo znamená, že malé kúsky môžu zostať v prostredí neobmedzene dlho alebo dostatočne dlho na to, aby vážne poškodili životné prostredie.

131    Po druhé podľa správy zo 16. januára 2018, ktorá preberá závery štúdie Eunomia, predchádzajúce vystavenie plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku teplu a/alebo UV žiareniu je nevyhnutnou podmienkou na to, aby v ďalšej fáze došlo k biodegradácii. Z tejto správy tiež v prvom rade vyplýva, že nič neumožňuje s istotou dospieť k záveru, že k biodegradácii tohto druhu plastov v otvorenom prostredí skutočne dochádza v reálnom svete. V druhom rade je podľa tejto správy biodegradácia plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku na skládkach možná vo vonkajších vrstvách skládky, avšak je slabá, či dokonca žiadna v hlbších vrstvách, kde je tento druh plastu z hľadiska skleníkových plynov problematickejší než bežný plast. V treťom rade tá istá správa uvádza, že dostupné údaje neumožňujú s istotou potvrdiť, že v morskom prostredí dochádza k biodegradácii v primeranom časovom rámci a že v každom prípade by pravdepodobne prebiehala oveľa pomalšie ako na súši v otvorenom prostredí a spôsobila by značné škody na životnom prostredí.

132    Štúdia Eunomia, ako aj správa zo 16. januára 2018 boli pritom k dispozícii trom dotknutým inštitúciám v čase vypracovania a prijatia smernice 2019/904. Komisia totiž uvedenú správu predložila Parlamentu a Rade 16. januára 2018, teda pred prijatím tejto smernice 5. júna 2019, na základe článku 20a ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/62/ES z 20. decembra 1994 o obaloch a odpadoch z obalov (Ú. v. ES L 365, 1994, s. 10; Mim. vyd. 13/013, s. 349), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/720 z 29. apríla 2015 (Ú. v. EÚ L 115, 2015, s. 11). Pokiaľ ide o štúdiu Eunomia, tá je základom správy zo 16. januára 2018, ktorá na ňu viackrát odkazuje. Z toho vyplýva, že uvedená štúdia bola tiež k dispozícii trom dotknutým inštitúciám pred 5. júnom 2019.

133    Po tretie Oxo vyhlásenie potvrdzuje, že nie je preukázané, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku v primeranom čase biologicky riadne degraduje. Toto vyhlásenie, podpísané mnohými podnikmi a profesijnými organizáciami, mimovládnymi organizáciami, inštitúciami, výskumnými orgánmi, vedcami a poslancami Európskeho parlamentu, sa nachádza na internetovej stránke Nadácie Ellen MacArthur, ktorej cieľom je podpora obehového hospodárstva. Z tohto vyhlásenia vyplýva, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku sa nesprávne uvádza na trh ako riešenie znečistenia plastmi a prezentuje sa ako biodegradovateľný v primeranom čase. Po rozpade uvedeného plastu na malé kúsky závisí totiž biodegradácia od podmienok prostredia, ktoré sú premenlivé, a často trvá dlhšie alebo oveľa dlhšie ako niekoľko mesiacov, či dokonca niekoľko rokov. Počas tohto obdobia zostávajú úlomky v prostredí, čo môže mať negatívny vplyv na životné prostredie a na ľudské zdravie.

134    Nie je dôležité, že pôvodná verzia Oxo vyhlásenia, uverejnená 6. novembra 2017 a zhrnutá v predchádzajúcom bode, bola v júni 2018 odstránená z internetovej stránky Nadácie Ellen MacArthur, aby táto nadácia mohla preskúmať sťažnosť tretej osoby, ani že uvedené vyhlásenie bolo zmenené pred opätovným sprístupnením na internete v máji 2019. Zmeny vykonané v roku 2019 totiž objasňujú obsah tohto vyhlásenia, ale nemenia jeho význam.

135    Na jednej strane bolo pritom Oxo vyhlásenie uverejnené na internetovej stránke Nadácie Ellen MacArthur, teda je verejne prístupné. Na druhej strane takéto uverejnenie, či už ide o pôvodné alebo zmenené znenie uvedeného vyhlásenia, predchádzalo prijatiu smernice 2019/904 5. júna 2019.

136    Okrem toho správa zo 16. januára 2018, ktorá – ako bolo preukázané v bode 132 vyššie – bola prístupná trom dotknutým inštitúciám, odkazuje na Oxo vyhlásenie.

137    V dôsledku toho treba Oxo vyhlásenie považovať za vyhlásenie, ktoré bolo verejne prístupné, a teda prístupné trom dotknutým inštitúciám v čase vypracovania a prijatia smernice 2019/904 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 2010, Afton Chemical, C‑343/09, EU:C:2010:419, bod 39).

138    Po štvrté štúdia De Wilde tiež potvrdzuje závery štúdie Eunomia a správy zo 16. januára 2018 týkajúce sa biodegradácie plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku.

139    Ako totiž uvádza Komisia, zo štúdie De Wilde vyplýva, že hoci dva články, jeden od autorov I. Jakubowicz, N. Yarahmadi a V. Arthurson s názvom „Kinetics of abiotic and biotic degradability of low‑density polyethylene containing prodegradant additives and its effect on the growth of microbial communities“ („Kinetika abiotickej a biotickej degradovateľnosti polyetylénu s nízkou hustotou obsahujúceho prídavné látky podporujúce degradáciu a jeho vplyv na rast mikrobiálnych spoločenstiev“), ktorý bol uverejnený v máji 2011 (ďalej len „štúdia Jakubowicz z roku 2011“), a druhý od autorov E. Chiellini, A. Corti, a G. Swift s názvom „Biodegradation of Thermally‑oxidised, Fragmented Low‑density Polyethylenes“ („Biodegradácia tepelne oxidovaných a rozpadnutých polyetylénov s nízkou hustotou“) z roku 2003 (ďalej len „štúdia Chiellini a Corti“), uvádzali vysoké percento biodegradácie tohto druhu plastov, všetky ostatné dostupné články uvádzajú nulovú alebo (veľmi) nízku úroveň biodegradácie. Uvedená štúdia dospela k záveru, že otázka, akú úroveň biodegradácie môže dosiahnuť plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku, je diskutabilná.

140    Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, samotná skutočnosť, že štúdia De Wilde pochádza z augusta 2013, nestačí na preukázanie, že táto štúdia je zastaraná. Žalobkyne sa totiž v tejto súvislosti obmedzujú na všeobecné a nepodložené tvrdenie bez toho, aby odkazovali na konkrétne pasáže uvedenej štúdie.

141    Okrem toho záver štúdie De Wilde, pokiaľ ide o nízku, či dokonca nulovú úroveň biodegradácie, ktorú dosahuje plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku, nemôže byť vyvrátený okolnosťou, že testy, na ktorých je táto štúdia založená, boli vykonané v laboratóriu a nie v reálnom prostredí. Táto okolnosť bola totiž v uvedenej štúdii zohľadnená. Okrem toho predovšetkým z bodov 127 a 133 vyššie vyplýva, že podmienky prostredia sú premenlivé, a teda je ťažké ich napodobniť v laboratóriu.

142    Napokon na jednej strane štúdia De Wilde bola uverejnená na internete, ako to potvrdzuje hypertextový odkaz uvedený v poznámke pod čiarou vyjadrenia Komisie k žalobe, čo znamená, že je verejne prístupná. Na druhej strane štúdia Eunomia, ktorá – ako bolo preukázané v bode 132 vyššie – bola prístupná trom dotknutým inštitúciám pred prijatím smernice 2019/904, odkazuje na štúdiu De Wilde. Z toho vyplýva, že v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 137 vyššie, bola aj štúdia De Wilde prístupná týmto inštitúciám v čase vypracovania a prijatia uvedenej smernice.

143    Po piate štúdia Univerzity v Loughborough tiež podporuje závery štúdie Eunomia a správy zo 16. januára 2018 týkajúce sa biodegradácie plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku.

144    Ako totiž uvádza Parlament, z uvedenej štúdie vyplýva, že rozpad tohto druhu plastu na malé kúsky závisí od podmienok prostredia, a preto nie je možné posúdiť čas potrebný na jeho uskutočnenie, avšak sa zdá, že v otvorenom prostredí a v podmienkach Spojeného kráľovstva by mohol trvať od dvoch do piatich rokov. Podľa tej istej štúdie biodegradácia plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku, ku ktorej môže dôjsť až po uvedom rozpade, prebieha veľmi pomaly, takže pojem „biodegradovateľný“ takmer stráca zmysel, pokiaľ nie je doplnený údajom o miere biodegradácie a podmienkach, za ktorých k nej dochádza, a to pokiaľ možno vo vzťahu k všeobecne uznávanej norme. Štúdia Univerzity v Loughborough odporúča vykonanie doplňujúcich štúdií s cieľom určiť, či dochádza k úplnej biodegradácii, a ak áno, v akom časovom rámci.

145    Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, zo samotnej skutočnosti, že štúdia Univerzity v Loughborough pochádza z januára 2010, nemožno vyvodiť, že je zastaraná. Žalobkyne sa totiž v tejto súvislosti obmedzujú na všeobecné tvrdenie bez toho, aby spresnili, ktoré aspekty tejto štúdie sú zastarané, alebo predložili dôkazy na podporu svojho tvrdenia. Navyše okolnosť, že štúdia Univerzity v Loughborough bola viackrát spomenutá v štúdii Eunomia z apríla 2017, naopak naznačuje, že je stále aktuálna.

146    Okrem toho záver štúdie Univerzity v Loughborough týkajúci sa neistoty spojenej s biodegradáciou plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku, nemôže byť spochybnený dokumentom s názvom „OPA Response to Loughborough Report“ („Odpoveď OPA na štúdiu Univerzity v Loughborough“), ktorý žalobkyne predložili v prílohe k svojim replikám Parlamentu a Rade. Podľa tohto dokumentu si uvedená štúdia zamenila oxo‑biodegradáciu s hydro‑biodegradáciou.

147    Treba totiž pripomenúť, že v práve Únie prevláda zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorou sa riadi postup preskúmavania, a že jediným kritériom posúdenia hodnoty predložených dôkazov je ich vierohodnosť. Navyše na účely posúdenia dôkaznej sily dokumentu je potrebné overiť vierohodnosť informácie, ktorú obsahuje, a zohľadniť najmä pôvod dokumentu, okolnosti jeho vypracovania, jeho adresáta a položiť si otázku, či sa vzhľadom na svoj obsah javí zmysluplný a hodnoverný (rozsudok zo 16. mája 2019, GMPO/Komisia, T‑733/17, EU:T:2019:334, bod 60).

148    Ako pritom tvrdí Parlament bez toho, aby to bolo spochybnené, autorom dokumentu uvedeného v bode 146 vyššie je združenie Oxo‑Biodegradable Plastics Association (OPA), ktorého jedinými aktívnymi vedúcimi pracovníkmi sú finančný riaditeľ a riaditeľ spoločnosti Symphony Environmental. Okrem toho k uvedenému dokumentu nie je pripojený žiadny dôkaz na podporu tvrdení, ktoré sú v ňom uvedené.

149    Dotknutý dokument má preto len malú dôkaznú hodnotu (pozri analogicky rozsudok zo 14. marca 2017, Bank Tejarat/Rada, T‑346/15, neuverejnený, EU:T:2017:164, body 85 a 86).

150    Napokon na jednej strane je štúdia Univerzity v Loughborough dostupná na internetovej stránke ministerstva životného prostredia, výživy a vidieka vlády Spojeného kráľovstva. Na druhej strane je uvedená štúdia viackrát citovaná v štúdii Eunomia, ktorá – ako bolo preukázané v bode 132 vyššie – bola prístupná trom dotknutým inštitúciám pred prijatím smernice 2019/904. Z toho vyplýva, že v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 137 vyššie, bola aj štúdia Univerzity v Loughborough prístupná týmto inštitúciám.

151    Z bodov 124 až 150 vyššie vyplýva, že v čase vypracovania a prijatia smernice 2019/904 mali tri dotknuté inštitúcie k dispozícii podrobné vedecké hodnotenie rizika, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku biologicky riadne nedegraduje, a že mohli bez toho, aby sa dopustili zjavne nesprávneho posúdenia, považovať takéto riziko za preukázané.

152    Tento záver nemôže byť spochybnený tvrdením žalobkýň, podľa ktorého štúdia Eunomia, správa zo 16. januára 2018 a Oxo vyhlásenie nezohľadňujú rozdiel medzi oxo‑degradovateľným plastom a oxo‑biodegradovateľným plastom. Ako bolo uvedené v bode 14 vyššie, oveľa rýchlejšia biodegradácia druhého uvedeného plastu, a teda existencia rozdielu medzi oxo‑degradovateľným plastom a oxo‑biodegradovateľným plastom je podľa žalobkýň preukázaná rôznymi dôkazmi, ktorých nezohľadnenie vytýkajú trom dotknutým inštitúciám. Ide o tieto dôkazy: po prvé body 23 a 24 svedeckej výpovede generálneho riaditeľa žalobkýň zo 16. decembra 2020 (ďalej len „svedecká výpoveď generálneho riaditeľa žalobkýň“); po druhé stanovisko k technológii týkajúcej sa oxo‑biodegradovateľných plastov z 2. novembra 2018 (ďalej len „stanovisko z 2. novembra 2018“); po tretie štúdia vypracovaná Queen Mary University of London s názvom „Microbial Degradation of Plastic in Aqueous Solutions demonstrated by CO2 Evolution and Quantification“ („Mikrobiálna degradácia plastov vo vodných roztokoch preukázaná vývojom a kvantifikáciou CO2“), uverejnená v roku 2020 (ďalej len „štúdia Queen Mary University“); po štvrté správa Laboratoire d’Océanographie Microbienne de Banyuls‑sur‑Mer (Francúzsko) zo 4. septembra 2020; po piate odpoveď pána Ignacy Jakubowicza z 21. augusta 2017 na dokument Nadácie Ellen MacArthur o oxo‑degradovateľných a fotodegradovateľných prídavných látkach obsiahnutých v plastoch (ďalej len „odpoveď pána Jakubowicza Nadácii Ellen MacArthur“); po šieste svedecká výpoveď seniorského vedeckého pracovníka spoločnosti Symphony Environmental z 23. júna 2021 (ďalej len „svedecká výpoveď seniorského vedeckého pracovníka spoločnosti Symphony Environmental“) a po siedme štúdia vypracovaná Laboratoire d’Océanographie Microbienne de Banyuls‑sur‑Mer s názvom „Degradation, Biodegradation and toxicity of Oxo‑biodegradable Plastics in the oceans“ („Degradácia, biodegradácia a toxicita oxo‑biodegradovateľných plastov v oceánoch“) z 10. marca 2021 (ďalej len „štúdia Oxomar“).

153    Po prvé, pokiaľ ide o body 23 a 24 svedeckej výpovede generálneho riaditeľa žalobkýň, ten v nich v súvislosti s biodegradáciou plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku tvrdí, že tri dotknuté inštitúcie nepreukázali, že tento druh plastu biologicky riadne nedegraduje, že úplný zákaz uvádzania na trh preto nie je odôvodnený, že uvedené inštitúcie dostatočne neposúdili hospodárske, sociálne a environmentálne dôsledky svojho zásahu a že nepreukázali, že výrobky z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku patria medzi odpad, ktorý je najčastejšie nájdený na plážach. Generálny riaditeľ žalobkýň tiež zdôrazňuje, že tri dotknuté inštitúcie vôbec nezohľadnili stanovisko ECHA, ktorá nebola presvedčená o tom, že uvedený plast sa rozpadáva na mikroplasty.

154    Zákonnosť aktu Únie však musí byť posudzovaná v závislosti od skutkových a právnych okolností existujúcich v čase prijatia aktu. Predovšetkým komplexné posúdenia vykonané autorom tohto aktu treba preskúmať len na základe informácií, ktorými disponoval v čase, keď tieto posúdenia uskutočňoval (pozri analogicky rozsudok z 11. septembra 2018, Apimab Laboratoires a i./Komisia, T‑14/16, neuverejnený, EU:T:2018:524, body 124 a 137).

155    V dôsledku toho trom dotknutým inštitúciám nemožno vytýkať, že nezohľadnili svedeckú výpoveď generálneho riaditeľa žalobkýň, keďže bola vypracovaná osobitne pre túto žalobu, a teda po prijatí smernice 2019/904.

156    Okrem toho dotknutú svedeckú výpoveď poskytol generálny riaditeľ žalobkýň. Preto v súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 147 a 149 vyššie jej autora nemožno označiť za nezávislého od žalobkýň a táto svedecká výpoveď má teda len malú dôkaznú hodnotu.

157    Je pravda, že na podporu svojich tvrdení generálny riaditeľ žalobkýň uvádza tri dokumenty priložené k jeho svedeckej výpovedi, a to po prvé štúdiu vypracovanú Eunomia Research & Consulting s názvom „Analysis of Branded Items found on UK beaches“ („Analýza značkových predmetov nájdených na plážach Spojeného kráľovstva“) z 9. mája 2019, po druhé e‑mail zaslaný zamestnancom ECHA žalobkyniam z 30. októbra 2018 a po tretie list z 30. apríla 2019, uvedený v bodoch 35 a 55 vyššie.

158    Pokiaľ ide o štúdiu uvedenú v bode 157 vyššie, generálny riaditeľ žalobkýň tvrdí, že táto štúdia neidentifikovala medzi odpadmi nájdenými na plážach v Spojenom kráľovstve žiadny výrobok z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku. Treba však uviesť, že jediným cieľom tejto štúdie bolo identifikovať značky rôznych predmetov nájdených na týchto plážach s cieľom určiť, ktoré podniky uviedli tieto predmety na trh. Táto štúdia teda nešpecifikuje druhy plastov, z ktorých sa prípadne skladajú nájdené predmety.

159    Pokiaľ ide o e‑mail uvedený v bode 157 vyššie, stačí uviesť, že táto agentúra v ňom uvádza, že „v tomto štádiu nie je presvedčená o tom, že sa tvoria mikroplasty“ z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku, pričom treba spresniť, že pojem „mikroplasty“ vo všeobecnosti označuje časti menšie ako 5 mm, ktoré majú tendenciu sa skôr hromadiť v prostredí, než aby v primeranom čase biologicky degradovali. Tento e‑mail preto nemožno považovať za záväzné stanovisko ECHA. Naopak, keďže ECHA v ňom uvádza, že potrebuje dodatočnú lehotu na určenie, či získané informácie preukazujú vytvorenie mikroplastov a že má v úmysle požiadať žalobkyne o doplňujúce informácie, tento e‑mail poukazuje na pochybnosti ECHA v tejto záležitosti.

160    Pokiaľ ide o list z 30. apríla 2019, treba pripomenúť, že Komisia v ňom ECHA žiada, aby ukončila postup obmedzovania začatý podľa článkov 68 až 73 nariadenia REACH. Tento list však nemožno považovať za prejav nedostatku záujmu Komisie získať vedecké údaje, keďže, ako vyplýva z bodu 121 vyššie, môže zhromažďovať vedecké údaje z iných zdrojov.

161    V dôsledku toho trom dotknutým inštitúciám nemožno vytýkať, že nezohľadnili body 23 a 24 svedeckej výpovede generálneho riaditeľa žalobkýň.

162    Po druhé, pokiaľ ide o stanovisko z 2. novembra 2018, žalobkyne tvrdia, že sa opierajú o dôkazy uvedené v tomto stanovisku. Na jednej strane ide o štúdiu uskutočnenú pánom Eyheraguibelom a ďalšími s názvom „Characterisation of oxidised oligomers from polyethylene films by mass spectometry and NMR spectroscopy before and after biodegradation by a Rhodococcus rhodochrous strain“ („Charakterizácia oxidovaných oligomérov z polyetylénových fólií pomocou hmotnostnej spektrometrie a NMR spektroskopie pred a po biodegradácii kmeňom Rhodococcus rhodochrous“) z 23. mája 2017, ktorá stanovuje mieru biodegradácie vzorky polyetylénu vysokej hustoty obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku na 95 % po vystavení špecifickej pôdnej baktérii počas 240 dní. Na druhej strane podľa stanoviska z 2. novembra 2018 štúdia uskutočnená pánom Dussudom a ďalšími s názvom „Colonisation of Non‑biodegradable and Biodegradable Plastics by Marine Organisms“ („Kolonizácia biologicky nedegradovateľných a biologicky degradovateľných plastov morskými organizmami“) z 18. júla 2018 dospela k záveru, že kolonizácia vzoriek plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku je po šiestich týždňoch vystavenia určitým morským baktériám 30‑krát vyššia ako kolonizácia vzoriek bežného plastu.

163    Hoci obsah žaloby môže byť v konkrétnych bodoch podporený a doplnený odkazmi na určité časti priložených dokumentov, všeobecný odkaz na iné písomnosti, aj keď tvoria jej prílohu, nemôže nahradiť nedostatok podstatných prvkov právnej argumentácie, ktoré podľa článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku musia byť v žalobe obsiahnuté. Všeobecnému súdu teda neprináleží, aby v prílohách hľadal a identifikoval žalobné dôvody a tvrdenia, ktoré by mohol považovať za základ žaloby, keďže funkcia príloh je čisto dôkazná a pomocná (rozsudky z 11. septembra 2014, MasterCard a i./Komisia, C‑382/12 P, EU:C:2014:2201, body 40 a 41, a z 15. októbra 2020, Zhejiang Jiuli Hi‑Tech Metals/Komisia, T‑307/18, neuverejnený, EU:T:2020:487, bod 239).

164    V prejednávanej veci je v žalobe jedinou zmienkou o stanovisku z 2. novembra 2018 odkaz v poznámke pod čiarou na 14‑stranovú prílohu obsahujúcu toto stanovisko. V tejto poznámke pod čiarou žalobkyne uvádzajú len toto: „pozri napríklad dôkazy uvedené [v stanovisku z 2. novembra 2018].“ Žalobkyne v tej istej poznámke pod čiarou nanajvýš uvádzajú, že toto stanovisko posilňuje ich záver, podľa ktorého „zákaz uvedený v článku 5 je založený na nesprávnom a/alebo nedostatočne podloženom základe v rozsahu, v akom sa vzťahuje na oxo‑degradovateľné plasty“, a že poukazuje na „otázky, ktoré mali byť zohľadnené“. Žalobkyne sa vo svojich replikách Parlamentu, Rade a Komisii obmedzujú buď na všeobecný odkaz na prílohu obsahujúcu stanovisko z 2. novembra 2018, alebo na odkaz na 6 strán uvedeného stanoviska, pričom nespresňujú, ktoré tvrdenie je v rámci týchto 6 strán relevantné.

165    Okrem toho, keďže uvedené stanovisko vypracoval advokát bez akéhokoľvek vedeckého vzdelania, nemožno ho zaradiť medzi najlepšie dostupné vedecké údaje v zmysle judikatúry uvedenej v bode 119 vyššie. Ďalej, hoci uvedený advokát tvrdí, že bol vyzvaný, aby pri vypracovaní svojho stanoviska konal ako nezávislý rozhodovací subjekt a vyjadril svoje výhrady, nič to nemení na tom, že bol poverený a platený spoločnosťou Symphony Environmental Technologies, aby vypracoval toto stanovisko. Preto podľa judikatúry uvedenej v bodoch 147 a 149 vyššie možno dotknutému stanovisku priznať len malú dôkaznú hodnotu.

166    Platí to o to viac, že dôkazy uvádzané v stanovisku z 2. novembra 2018 nie sú predložené ako príloha k tomuto stanovisku. Druhá štúdia, t. j. štúdia pána Dussuda a ďalších, nie je obsiahnutá v spise, zatiaľ čo prvá štúdia, teda štúdia pána Eyheraguibela a ďalších, sa v spise nachádza len preto, že ju žalobkyne predložili v štádiu repliky. V dôsledku toho nie je možné presne overiť spoľahlivosť tohto stanoviska.

167    Trom dotknutým inštitúciám preto nemožno vytýkať, že nezohľadnili stanovisko z 2. novembra 2018.

168    Po tretie, pokiaľ ide o štúdiu Queen Mary University, žalobkyne sa opierajú o pasáž z tejto štúdie, z ktorej vyplýva, že vo vodnom roztoku tento druh plastu degraduje 90‑krát rýchlejšie ako bežný plast.

169    V tejto súvislosti treba uviesť, že štúdia Queen Mary University uvádza, že použila novú metódu na testovanie biodegradovateľnosti vzorky plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku. Táto nová metóda nespočíva v umiestnení uvedenej vzorky do pôdy, t. j. do prostredia, v ktorom nie je známa ani koncentrácia baktérií, ani druh obsiahnutých baktérií, ale v uložení špecifickej baktérie do vzorky. Queen Mary University uvádza, že na základe uplatnenia tejto metódy zistila, že takáto vzorka, ktorá bola vystavená UV žiareniu po dobu 450 hodín a potom špecifickej pôdnej baktérii, vykazovala po 35 dňoch 90‑krát vyššiu biodegradáciu ako vzorka bežného plastu pri rovnakom postupe.

170    Tri dotknuté inštitúcie síce nezohľadnili štúdiu Queen Mary University, ktorá ešte nebola k dispozícii, ale zohľadnili prinajmenšom jej obsah. Štúdia Eunomia totiž odkazuje na informácie, ktoré poskytla Dr. R. Rose, jedna z autorov štúdie Queen Mary University. V tejto súvislosti štúdia Eunomia poukazuje na to, že metóda, ktorú použila Queen Mary University, nie je zďaleka jednoznačná a že nie je isté, či výsledky pozorované touto univerzitou v laboratóriu možno dosiahnuť v reálnom svete.

171    Okrem toho štúdia Queen Mary University vznikla po prijatí smernice 2019/904, keďže pochádza z augusta 2019 a bola uverejnená v roku 2020. Preto v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 154 vyššie nemožno trom dotknutým inštitúciám vytýkať, že nezohľadnili túto štúdiu.

172    Po štvrté, pokiaľ ide o správu laboratória Banyuls‑sur‑Mer, žalobkyne zdôrazňujú, že uvádza, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku, akú konkrétne vyrábajú žalobkyne, v morskom prostredí biologicky degraduje oveľa účinnejšie ako bežný plast.

173    Správa laboratória Banyuls‑sur‑Mer zo 4. septembra 2020 však pochádza z obdobia po prijatí smernice 2019/904. V súlade s judikatúrou uvedenou v bode 154 vyššie ju preto tri dotknuté inštitúcie nemohli zohľadniť. V každom prípade táto správa nie je vedeckou štúdiou, ktorá by prezentovala výsledky vykonaných testov, ale dokumentom v rozsahu jeden a pol strany, ktorý predstavuje projekt s názvom Oxomar.

174    Po piate sa žalobkyne opierajú o odpoveď pána Jakubowicza, docenta Research Institutes of Sweden (RISE), adresovanú Nadácii Ellen MacArthur. Uvádza v nej, že podľa jeho názoru „proces degradácie [plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku] sa neobmedzuje len na rozpad, ale spočíva v celkovej zmene materiálu[:] polymér s vysokou molekulovou hmotnosťou sa rozkladá na monomérne a oligomérne úlomky, pričom molekuly uhľovodíka sa menia na molekuly s obsahom kyslíka, ktoré môžu byť biologicky absorbované“.

175    V tejto súvislosti stačí uviesť, že odpoveď pána Jakubowicza Nadácii Ellen MacArthur je len vyhlásením v rozsahu jeden a pol strany, ktoré neodkazuje na žiadnu vedeckú štúdiu. Aj za predpokladu, ako uvádza Komisia, že uvedená odpoveď sa opiera o dva skoršie články, konkrétne o štúdiu Jakubowicz z roku 2011 a štúdiu Chiellini a Corti, v bode 139 vyššie bolo uvedené, že podľa štúdie De Wilde je názor vyjadrený týmito dvoma článkami ojedinelý. Okrem toho sú uvedené články riadne spomenuté v štúdii Eunomia.

176    V dôsledku toho nemožno trom dotknutým inštitúciám vytýkať, že nezohľadnili odpoveď pána Jakubowicza Nadácii Ellen MacArthur.

177    Po šieste, pokiaľ ide o svedeckú výpoveď seniorského vedeckého pracovníka spoločnosti Symphony Environmental, žalobkyne sa v prvom rade na ňu odvolávajú, aby reagovali na dôkazy predložené tromi dotknutými inštitúciami v ich vyjadreniach k žalobe, teda aby preukázali existenciu rozdielu medzi oxo‑degradovateľným plastom a oxo‑biodegradovateľným plastom. Seniorský vedecký pracovník spoločnosti Symphony Environmental po prvé uvádza, že norma TR 15351, ktorú vypracoval Európsky výbor pre normalizáciu (CEN) a ktorá sa uvádza v štúdii Eunomia, rozlišuje oxo‑degradáciu, vymedzenú ako „degradáciu spôsobenú oxidačným štiepením makromolekúl“, od oxo‑biodegradácie, vymedzenej ako „degradácia spôsobená oxidačnými a bunkami sprostredkovanými javmi, súčasne alebo postupne“. Po druhé chemické zloženie oxo‑degradovateľného plastu sa líši od chemického zloženia oxo‑biodegradovateľného plastu, keďže prooxidačná prídavná látka obsiahnutá v tomto druhom plaste mu umožňuje splniť definíciu oxo‑biodegradácie podľa normy TR 15351. Po tretie, hoci neexistuje žiadna európska norma týkajúca sa oxo‑biodegradácie, rôzne vnútroštátne normy a metódy rozlišujú medzi oxo‑degradovateľným plastom a oxo‑biodegradovateľným plastom. Po štvrté existenciu takéhoto rozlišovania podporujú rôzni vedci.

178    V druhom rade sa žalobkyne opierajú o uvedenú svedeckú výpoveď, aby preukázali, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku je biodegradovateľný. Seniorský vedecký pracovník spoločnosti Symphony Environmental po prvé tvrdí, že štúdia Eunomia uznáva, že rozhodujúcou otázkou nie je to, či tento druh plastu podlieha úplnej biodegradácii, ale to, či možno čas potrebný na túto úplnú biodegradáciu považovať za prijateľný. Po druhé biodegradovateľnosť plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku je preukázaná mnohými dôkazmi. Po tretie nie je možné testovať biodegradáciu v reálnom prostredí a laboratórne podmienky sú pre ňu vo všeobecnosti menej priaznivé ako podmienky v reálnom svete. Po štvrté rôzne štúdie dokazujú biodegradovateľnosť uvedeného plastu v morskom prostredí.

179    Je potrebné uviesť, že svedecká výpoveď seniorského vedeckého pracovníka spoločnosti Symphony Environmental pochádza od zamestnanca jednej zo žalobkýň zodpovedného za produkt d2w, že bola poskytnutá na žiadosť žalobkýň a osobitne pre túto žalobu a že sa snaží brániť ich záujmy. Preto má podľa judikatúry uvedenej v bodoch 147 a 149 vyššie len malú dôkaznú hodnotu. Okrem toho, keďže uvedená svedecká výpoveď pochádza z obdobia po prijatí smernice 2019/904, nemožno v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 154 vyššie trom dotknutým inštitúciám vytýkať, že ju nezohľadnili.

180    Je pravda, že tvrdenia seniorského vedeckého pracovníka spoločnosti Symphony Environmental sú podporené dokumentmi priloženými k jeho svedeckej výpovedi a že žalobkyne sa vo svojich replikách odvolávajú na tri z týchto príloh, a to: v prvom rade na správu vypracovanú laboratóriom Intertek pre ECHA s názvom „Oxo‑biodegradable plastics and the microplastics: towards a logical approach“ („Oxo‑biodegradovateľné plasty a mikroplasty: smerom k logickému prístupu“) z 24. mája 2018 (ďalej len „správa laboratória Intertek“); v druhom rade na príspevok vedeckého pracovníka s názvom „Evidence in Response to the UK Government’s July 2019 Call for Evidence on Standards for Bio‑Based, Biodegradable, and Compostable Plastics“ („Dôkazy v odpovedi na výzvu vlády Spojeného kráľovstva z júla 2019 na predkladanie príspevkov v súvislosti s normami pre plasty z materiálov na biologickej báze, biodegradovateľné a kompostovateľné plasty“) zo 7. októbra 2019 (ďalej len „príspevok zo 7. októbra 2019“), a v treťom rade na výsledok testu vykonaného laboratóriom Eurofins 25. júla 2017 (ďalej len „test laboratória Eurofins z 25. júla 2017“).

181    V každom prípade však žiadna z týchto troch príloh svedeckej výpovede seniorského vedeckého pracovníka spoločnosti Symphony Environmental účinne nepodporuje argumentáciu žalobkýň.

182    Pokiaľ ide o správu laboratória Intertek, ktorá predovšetkým uvádza, že „bez ohľadu na rýchlosť degradácie [oxo‑biodegradovateľného plastu] je táto rýchlosť vyššia ako rýchlosť degradácie bežného plastu“ a že „rozdiely medzi výsledkami niekoľkých doteraz vykonaných štúdií sú len v stupni“, treba zdôrazniť, že táto správa bola vypracovaná na žiadosť spoločnosti Symphony Environmental. Preto v súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 147 a 149 vyššie, možno uvedenej správe priznať len malú dôkaznú hodnotu.

183    Pokiaľ ide o príspevok zo 7. októbra 2019, ktorý dospel k záveru, že „tvorba mikroplastov je v prípade oxo‑biodegradovateľných plastov veľmi nepravdepodobná“, treba spresniť, že tento príspevok pochádza z obdobia po prijatí smernice 2019/904. V súlade s judikatúrou uvedenou v bode 154 vyššie nemožno trom dotknutým inštitúciám vytýkať, že ho nezohľadnili. V každom prípade príspevok zo 7. októbra 2019 nie je vedeckou štúdiou, ktorá prezentuje výsledky testov, ale len vyhlásením v rozsahu 6 strán vypracovaným ako odpoveď na výzvu vlády Spojeného kráľovstva na predloženie príspevkov v súvislosti s normami pre plasty z materiálov na biologickej báze, biodegradovateľné a kompostovateľné plasty.

184    Pokiaľ ide o test laboratória Eurofins z 25. júla 2017 vykonaný na vzorke plastu obsahujúceho predzmes d2w žalobkýň, tento test vykázal mieru biodegradácie 88,86 %, ktorá bola dosiahnutá za 121 dní. Treba však zdôrazniť, že rozpad a absorbovanie plastu mikroorganizmami závisí od podmienok prostredia. Ako pritom vyplýva najmä z bodov 127 a 133 vyššie, uvedené podmienky sú variabilné a nezodpovedajú podmienkam laboratórneho testu. Skutočnosť, že v laboratóriu bola dosiahnutá miera biodegradácie 88,86 %, teda neznamená, že rovnaká miera sa dosiahne za rovnakú dobu v reálnom svete.

185    V dôsledku toho trom dotknutým inštitúciám nemožno vytýkať, že nezohľadnili svedeckú výpoveď seniorského vedeckého pracovníka spoločnosti Symphony Environmental, správu laboratória Intertek, príspevok zo 7. októbra 2019 a test laboratória Eurofins z 25. júla 2017.

186    Po siedme, pokiaľ ide o štúdiu Oxomar, ktorá bola pripojená k svedeckej výpovedi seniorského vedeckého pracovníka spoločnosti Symphony Environmental, jej autori dospeli k záveru, že určité skutočnosti naznačujú, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku biologicky degraduje v morskom prostredí. Nevedeli sa však vyjadriť k tomu, či je takáto biodegradácia úplná.

187    Štúdia Oxomar z 10. marca 2021 však pochádza z obdobia po prijatí smernice 2019/904. V súlade s judikatúrou uvedenou v bode 154 vyššie nemožno trom dotknutým inštitúciám vytýkať, že ju nezohľadnili.

188    Okrem toho uvedená štúdia nepreukazuje, že v prípade plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku dochádza k úplnej biodegradácii v morskom prostredí počas dvoch rokov. Nemožno sa teda domnievať, že v tomto bode vyvracia najmä závery štúdie Eunomia.

189    Napokon treba uviesť, že žalobkyne na podporu svojho tvrdenia uvedeného v bode 152 vyššie tiež tvrdia, že norma, ktorá sa najčastejšie používa v Európe na testovanie biodegradovateľnosti plastov, a to norma EN 13432, nie je relevantná v prípade plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku.

190    V tejto súvislosti žalobkyne netvrdia, že plast obsahujúci ich predzmes d2w spĺňa normu EN 13432, v súvislosti s ktorou štúdia Eunomia spresňuje, že vyžaduje, pokiaľ ide o aeróbnu degradáciu, mieru premeny na oxid uhličitý a biomasu najmenej 90 % za obdobie najviac 6 mesiacov.

191    Tvrdia, že norma EN 13432 hodnotí biodegradáciu vzorky plastu v špecifických podmienkach, a to v podmienkach priemyselného kompostovania. Z toho vyvodzujú, že vzhľadom na to, že plast obsahujúci predzmes d2w nie je určený na kompostovanie a nie je uvádzaný na trh ako kompostovateľný, norma EN 13432 nie je relevantná pre posúdenie jeho biodegradácie. Na meranie biodegradácie tohto druhu plastu by mala byť použitá americká norma ASTM D 6954, keďže je určený na biodegradáciu v otvorenom prostredí, a nie v špecifických podmienkach priemyselného kompostovania.

192    Je pravda, že štúdia Eunomia uvádza, že na úrovni Únie neexistuje jedna, ale niekoľko noriem, ktoré umožňujú hodnotenie biodegradovateľnosti plastov, že niektoré z nich sú len metódami, že niektoré sú vnútroštátne a že sa neustále vyvíjajú.

193    Je tiež pravda, že keďže každé prostredie (priemyselné kompostovanie, sladká voda, morské prostredie, pôda a skládka) má svoje vlastné podmienky, normy umožňujúce meranie biodegradácie v určitom prostredí neumožňujú jej meranie v iných prostrediach. Štúdia Eunomia tak uvádza, že normy uplatniteľné na biodegradáciu prostredníctvom kompostovania, medzi ktoré patrí aj norma EN 13432, sa odlišujú od noriem umožňujúcich meranie biodegradácie v sladkej vode, v morskom prostredí alebo pôde, ako aj od noriem určených na meranie degradácie plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku. Tieto posledné uvedené normy sa rozvinuli nedávno. Patrí medzi ne americká norma ASTM D 6954, britská norma BS 8472:2011 a francúzska norma AC T 51‑808. Tá istá štúdia spresňuje, že vývoj noriem určených konkrétne na meranie degradácie plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku možno vysvetliť tým, že žiadna z ostatných noriem nevyžaduje predchádzajúce vystavenie vzorky UV žiareniu a/alebo teplu, zatiaľ čo v prípade, že k takémuto predchádzajúcemu vystaveniu nedôjde, je takmer isté, že vzorka nebude biologicky degradovať.

194    Štúdia Eunomia ďalej spresňuje, že výrobcovia plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku neuvádzajú tento plast na trh ako kompostovateľný v súlade s normou EN 13432, ale naopak tvrdia, že nie je vhodný na kompostovanie.

195    Napokon tri dotknuté inštitúcie, ktorým bola položená otázka prostredníctvom opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, sa zhodli na tom, že norma EN 13432 je relevantná pre posúdenie biodegradácie plastu prostredníctvom priemyselného kompostovania, ale že aj iné normy môžu byť v závislosti od zamýšľaného použitia relevantné pre posúdenie jeho biodegradácie.

196    Ako však uvádza štúdia Eunomia, jediným prostredím, ktorého podmienky možno uspokojivo napodobniť v laboratóriu, je kompostovanie, pretože ide o priemyselný proces, ktorý je ako taký kontrolovaný. Preto, pokiaľ ide o iné prostredia, výsledky laboratórnych testov nie sú nevyhnutne reprodukovateľné v reálnom svete. Aj keby vzorka plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku bola predmetom testu určeného na posúdenie jeho biodegradácie v podmienkach, ktoré nie sú podmienkami priemyselného kompostovania, na základe inej normy než EN 13432, napríklad normy ASTM D 6954, výsledok tohto testu vykonaného v laboratóriu by tak nemusel byť nevyhnutne reprodukovateľný v reálnom svete. Ako bolo uvedené v bode 184 vyššie, hoci správa o teste vykonanom 25. júla 2017 laboratóriom Eurofins uvádza, že vzorka plastu obsahujúceho predzmes d2w spĺňa normu ASTM D 6954, pretože dosiahla mieru biodegradácie 88,86 %, nepreukazuje to, že rovnaká miera sa dosiahne v reálnom svete.

197    Okrem toho treba konštatovať, že – ako uviedol Parlament v odpovedi na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania uvedené v bode 195 vyššie – na úrovni Únie neexistuje jednotná norma, ktorá by umožňovala vyhodnotiť biodegradáciu plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku, ale len vnútroštátne normy, ktorých kritériá a hraničné hodnoty sa líšia. Napríklad podľa štúdie Eunomia, zatiaľ čo americká norma ASTM D 6954 stanovuje hraničnú hodnotu 60 % degradácie, britská norma BS 8472 vymedzuje hraničnú hodnotu 50 % transformácie obsahu uhlíka.

198    Napokon zo štúdie Eunomia vyplýva, že priemyselné kompostovanie je zo všetkých prostredí najagresívnejšie, teda najpriaznivejšie pre biodegradáciu. Je preto nepravdepodobné, že by vzorka plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku, ktorá biologicky riadne nedegraduje v podmienkach priemyselného kompostovania a ktorá nespĺňa normu EN 13432, biologicky riadne degradovala v iných prostrediach, napríklad v pôde alebo v morskom prostredí. Nemožno sa preto domnievať, že norma EN 13432 nie je vôbec relevantná pre posúdenie biodegradácie tohto druhu plastu za iných podmienok, ako sú podmienky priemyselného kompostovania.

199    Treba preto konštatovať, že tri dotknuté inštitúcie tým, že sa na základe štúdií uskutočnených podľa normy EN 13432 domnievali, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku biologicky riadne nedegraduje, neprekročili hranice širokej miery voľnej úvahy, ktorou podľa judikatúry citovanej v bode 115 vyššie disponujú v oblasti životného prostredia.

200    Argumentáciu žalobkýň zhrnutú v bode 152 vyššie preto nemožno prijať.

201    Z bodov 124 až 200 vyššie teda vyplýva, že tri dotknuté inštitúcie mali k dispozícii čo možno najpodrobnejšie vedecké hodnotenia rizika, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku biologicky riadne nedegraduje, a že sa nedopustili zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovali, že takéto riziko existuje.

2)      O tvrdení, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku nie je kompostovateľný

202    Pokiaľ ide o tvrdenie uvedené v odôvodnení 15 smernice 2019/904, podľa ktorého oxo‑degradovateľný plast nie je kompostovateľný, treba spresniť, že v správe zo 16. januára 2018 sa uvádza, že kompostovanie je vyšší stupeň biodegradácie, ktorá sa odohráva v riadených podmienkach, prevažne charakterizovaných zámerným prevzdušňovaním a produkciou prírodného tepla vyvolanou biologickou aktivitou prebiehajúcou vo vnútri materiálu.

203    Komisia a Parlament vo svojich vyjadreniach k žalobe tvrdia, že keď dospeli k záveru, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku nie je kompostovateľný, vychádzali zo štúdie Eunomia, správy zo 16. januára 2018, Oxo vyhlásenia a štúdie De Wilde.

204    Ako bolo uvedené v bodoch 132, 135 a 142 vyššie, tieto dokumenty mali tri dotknuté inštitúcie k dispozícii v čase vypracovania a prijatia smernice 2019/904.

205    Zo štúdie Eunomia totiž vyplýva, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku nie je vhodný na akúkoľvek formu kompostovania a že nespĺňa normu EN 13432, ktorá – ako je uvedené v bode 190 vyššie – vyžaduje mieru biodegradácie 90 % za obdobie 6 mesiacov. Štúdia Eunomia v tejto súvislosti uvádza, že najvyššie percento biodegradácie dosiahnuté v rámci vedeckej štúdie je výrazne pod 90 % a že bolo získané za oveľa dlhšie časové obdobie, než je platné pri priemyselnom kompostovaní, čo vedie k riziku rozšírenia úlomkov plastu do pôdy. Ako je uvedené v bode 194 vyššie, táto štúdia ďalej uvádza, že väčšina výrobcov tohto druhu plastu netvrdí, že je kompostovateľný.

206    V správe zo 16. januára 2018 sa potvrdzuje, že podľa dostupných údajov sa zdá, že oxo‑degradovateľné plasty nie sú vhodné na žiadnu formu kompostovania či anaeróbneho rozkladu a nebudú spĺňať normy na obaly zhodnotiteľné kompostovaním, ktoré v súčasnosti platia v Únii. V tejto správe sa tiež uvádza, že zvyšky plastov vzniknuté pri tomto procese môžu nepriaznivo ovplyvniť kvalitu kompostu.

207    V Oxo vyhlásení sa tiež uvádza, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku nespĺňa žiadnu normu vzťahujúcu sa na plastové obaly alebo zhodnocovanie plastov, pretože jeho biodegradácia trvá príliš dlho a že zvyšky plastu môžu zostať v komposte, a teda ovplyvniť kvalitu kompostu, či dokonca sa rozšíriť do prostredia.

208    V štúdii De Wilde sa takisto dospelo k záveru, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku nespĺňa viaceré normy týkajúce sa priemyselného alebo domáceho kompostovania.

209    Z bodov 202 až 208 vyššie vyplýva, že v čase vypracovania a prijatia smernice 2019/904 mali tri dotknuté inštitúcie k dispozícii podrobné vedecké hodnotenie rizika, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku nie je kompostovateľný, a že mohli bez toho, aby sa dopustili zjavne nesprávneho posúdenia, považovať existenciu takéhoto rizika za preukázanú.

210    Tento záver nemôže byť spochybnený tvrdením žalobkýň, podľa ktorého tri dotknuté inštitúcie nezohľadnili dôkazy, ktoré podľa nich preukazujú, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku je kompostovateľný a nepredstavuje riziko, a to po prvé body 23 a 24 svedeckej výpovede generálneho riaditeľa žalobkýň, po druhé body 56 a 58 svedeckej výpovede seniorského vedeckého pracovníka spoločnosti Symphony Environmental, po tretie test laboratória Eurofins z 25. júla 2017 a po štvrté návrh Európskeho výboru regiónov na zmenu článku 3 smernice 2019/904.

211    Treba uviesť, že generálny riaditeľ žalobkýň v bodoch 23 a 24 svojej svedeckej výpovede len tvrdí, že jednak tri dotknuté inštitúcie nevysvetlili, prečo je kompostovanie oxo‑degradovateľného plastu žiaduce, a jednak uvedené inštitúcie neuviedli dôvody, pre ktoré skutočnosť, že tento typ plastov nie je kompostovateľný, predstavuje riziko pre životné prostredie alebo ľudské zdravie, ktoré môže odôvodniť jeho zákaz.

212    Podobne seniorský vedecký pracovník spoločnosti Symphony Environmental v bodoch 56 a 58 svojej svedeckej výpovede tvrdí, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku nebol koncipovaný tak, aby spĺňal normu EN 13432, že z viacerých dôvodov nie je nevyhnutné, aby bol tento druh plastu kompostovateľný, a že skutočnosť, že nie je kompostovateľný, neodôvodňuje jeho zákaz.

213    Trom dotknutým inštitúciám však nemožno vytýkať, že nezohľadnili body 23 a 24 svedeckej výpovede generálneho riaditeľa žalobkýň a body 56 a 58 svedeckej výpovede seniorského vedeckého pracovníka spoločnosti Symphony Environmental, a to z dôvodov uvedených v bodoch 155 a 156 a v bode 179 vyššie.

214    Okrem toho žalobkyne nemôžu na účely preukázania, že plast obsahujúci ich predzmes d2w je kompostovateľný, tvrdiť, že tento plast bol úspešne podrobený testom vykonaným v súlade s normou ISO 14855, a to najmä testu laboratória Eurofins z 25. júla 2017. Z bodu 184 vyššie totiž vyplýva, že skutočnosť, že v laboratóriu bola dosiahnutá určitá miera biodegradácie, nedokazuje, že rovnaká miera sa dosiahne za rovnakú dobu v reálnom svete.

215    Okrem toho trom dotknutým inštitúciám nemožno vytýkať, že počas prípravných prác na smernici 2019/904 nezohľadnili návrh Európskeho výboru regiónov zmeniť článok 3 tejto smernice tak, aby sa za „plasty“ nepovažovali niektoré syntetické polyméry, konkrétne tie, ktoré sa považujú za biodegradovateľné podľa normy ASTM D 6002. Ide o syntetické polyméry, ktoré „môžu prejsť biologickým rozkladom v mieste kompostovania… v porovnateľnej miere s materiálmi považovanými za kompostovateľné“. Z uvedeného návrhu zmeny totiž nevyplýva, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku patrí medzi syntetické polyméry, ktoré môžu prejsť takýmto rozkladom.

216    Všeobecný súd napokon konštatuje, že žalobkyne si protirečia, pokiaľ ide o kompostovateľnú povahu plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku. V žalobe totiž tvrdia, že „v skutočnosti je oxo‑biodegradovateľný plast kompostovateľný“. Vo svojich replikách však po porovnaní tohto druhu plastu s bežným plastom uznávajú, že bežný plast „tiež“ nie je kompostovateľný, a vo svojej odpovedi na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania zase, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku „nie je určený na spracovanie v kontrolovaných zariadeniach na spracovanie odpadov“.

217    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého nekompostovateľná povaha plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku nepredstavuje riziko pre životné prostredie alebo ľudské zdravie, treba zdôrazniť, že nekompostovateľná povaha tohto druhu plastu spolu s okolnosťou, že biologicky riadne nedegraduje, že nie je vhodný na recykláciu a že nemá preukázateľný prínos pre životné prostredie, má za následok, že v otvorenom priestore sa rozpadne na mikroplasty, ktoré budú v prostredí pretrvávať až do prípadnej biodegradácie. Treba konštatovať, že v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 115 vyššie otázka, či nekompostovateľná povaha plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku predstavuje riziko pre životné prostredie a ľudské zdravie najmä vzhľadom na skutočnosť, že biologicky riadne nedegraduje, patrí do diskrečnej právomoci troch dotknutých inštitúcií.

218    Z bodov 202 až 217 vyššie vyplýva, že tri dotknuté inštitúcie mali k dispozícii čo možno najpodrobnejšie vedecké hodnotenia rizika, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku nie je kompostovateľný, a že sa nedopustili zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovali, že takéto riziko existuje.

3)      O tvrdení, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku negatívne ovplyvňuje recykláciu bežných plastov

219    Pokiaľ ide o tvrdenie uvedené v odôvodnení 15 smernice 2019/904, podľa ktorého oxo‑degradovateľný plast negatívne ovplyvňuje recykláciu bežných plastov, treba uviesť, že všetky tri dotknuté inštitúcie vo svojich vyjadreniach k žalobe a v duplike uvádzajú, že na podporu tohto tvrdenia vychádzali zo štúdie Eunomia, správy zo 16. januára 2018, Oxo vyhlásenia a štúdie Univerzity v Loughborough.

220    Ako bolo uvedené v bodoch 132, 135 a 150 vyššie, tieto dokumenty mali uvedené inštitúcie k dispozícii v čase vypracovania a prijatia smernice 2019/904.

221    Podľa štúdie Eunomia zhromaždené dôkazy naznačujú, že v súčasnosti dostupné technológie neumožňujú identifikovať plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku, aby ho oddelili od ostatných plastov. Preto by sa recykloval spolu s bežnými plastmi. To pritom ovplyvňuje kvalitu recyklovaného plastu. Hoci používanie stabilizátorov v určitých prípadoch umožňuje zabrániť takémuto zhoršeniu kvality recyklovaného plastu, je ťažké určiť množstvo potrebných stabilizátorov, ktoré závisí od koncentrácie a druhu použitej prooxidačnej prídavnej látky.

222    Ďalej sa v štúdii Eunomia uvádza, že sa zdá, že degradácia plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku pred recykláciou má vplyv na fyzikálne vlastnosti a životnosť recyklovaného plastu. Táto štúdia z toho vyvodzuje, že recyklovaný plast nie je vhodný na každé konečné použitie, a najmä by sa nemal používať pre výrobky s dlhou životnosťou. Je však možné vyrobiť recyklovaný plast, ktorý možno použiť pre výrobky s kratšou životnosťou. Štúdia Eunomia dospela k záveru, že ak recyklovaný plast obsahuje plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku, negatívne to ovplyvňuje predajnosť recyklovaného plastu, jeho kvalitu a cenu.

223    V správe zo 16. januára 2018, ktorá preberá závery štúdie Eunomia, sa uvádza, že v súčasnosti dostupné technológie neumožňujú podnikom v oblasti opätovného spracovania identifikovať a izolovať plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku, a že teda bude nevyhnutne recyklovaný spolu s bežným plastom, čo môže viesť k zhoršeniu kvality recyklovaných materiálov. Je ťažké určiť dávkovanie stabilizátorov, ktoré by mohli zabrániť takémuto zhoršeniu. Okrem toho podľa uvedenej správy nie je možné kontrolovať stupeň starnutia plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku pred jeho recykláciou. Správa zo 16. januára 2018 zdôrazňuje negatívny vplyv týchto faktorov na cenu recyklovaného plastu a dochádza k záveru, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku nie je vhodný na recykláciu.

224    V Oxo vyhlásení sa takisto uvádza, že súčasné technológie neumožňujú oddeliť plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku od bežného plastu a že je ťažké posúdiť tak stupeň starnutia, ktorý už dosiahol, ako aj množstvo stabilizátorov potrebných na zabránenie degradácii recyklovaného plastu. Uvedené vyhlásenie z toho vyvodzuje, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku nie je vhodný na recykláciu vo veľkom rozsahu.

225    Podobne štúdia Univerzity v Loughborough uvádza, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku nie je vhodný na recykláciu z dôvodu, že v recyklovanom materiáli sú prítomné prooxidačné prídavné látky, ktoré urýchlia jeho degradáciu. Pridanie stabilizátorov by bolo chúlostivé z dôvodu neistoty, pokiaľ ide o množstvo potrebných stabilizátorov a už dosiahnutý stupeň oxidácie.

226    Z bodov 219 až 225 vyššie vyplýva, že v čase vypracovania a prijatia smernice 2019/904 mali tri dotknuté inštitúcie k dispozícii podrobné vedecké hodnotenie rizika, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku negatívne ovplyvňuje recykláciu bežných plastov, a že mohli bez toho, aby sa dopustili zjavne nesprávneho posúdenia, považovať existenciu takéhoto rizika za preukázanú.

227    Tento záver nemôže byť spochybnený tvrdením žalobkýň, podľa ktorého uvedené inštitúcie nezohľadnili tieto dokumenty: po prvé správu rakúskeho laboratória TCKT s názvom „Effect of mechanical recycling on the properties of films containing oxo‑biodegradable additive“ („Vplyv mechanickej recyklácie na vlastnosti filmov s obsahom oxo‑biodegradovateľnej prídavnej látky“) zo 17. marca 2016 (ďalej len „správa laboratória TCKT z marca 2016“); po druhé ďalšiu správu tohto laboratória s názvom „Weathering study on LDPE (with and without d2w/oxobiodegradable additive)“ [„Štúdia zmien LDPE (s prídavnou látkou d2w/oxo‑biodegradovateľnou a bez nej)“] z 27. júla 2016 (ďalej len „správa laboratória TCKT z júla 2016“); po tretie správu juhoafrického laboratória Roediger s názvom „Recycling report on d2w oxo‑biodegradable plastics“ („Správa o recyklácii d2w oxo‑biodegradovateľných plastov“) z 21. mája 2012 (ďalej len „správa laboratória Roediger“); po štvrté štúdiu M. D. Sampera a ďalších s názvom „Interference of Biodegradable Plastics in the Polypropylene Recycling Process“ („Interferencia biodegradovateľných plastov v procese recyklácie polypropylénu“) z roku 2018 (ďalej len „štúdia pána Sampera“), a po piate body 48 a 52 svedeckej výpovede seniorského vedeckého pracovníka spoločnosti Symphony Environmental.

228    Je pravda, že zo správy laboratória TCKT z marca 2016 vyplýva, že recyklovaný materiál získaný z plastu obsahujúceho predzmes d2w možno použiť na výrobky s krátkou životnosťou, ako sú vrecia na odpadky alebo nákupné tašky. Okrem toho zo správy toho istého laboratória z júla 2016 – ktorej cieľom je preskúmať, či je možné recyklovať plastové nákupné tašky obsahujúce prooxidačnú prídavnú látku na účely výroby hrubých plastových výrobkov určených na dlhodobé použitie – vyplýva, že hoci prítomnosť plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku v recyklovanom materiáli môže mať negatívne účinky, ako napríklad zvýšené praskanie na povrchu, pridaním stabilizátora by takéto negatívne účinky nenastali. Správa laboratória Roediger tiež uvádza, že prítomnosť plastu obsahujúceho predzmes d2w nemá významný negatívny vplyv na recyklovaný materiál.

229    V štúdii Eunomia sa však spomína tak správa laboratória TCKT z marca 2016, ako aj správa laboratória Roediger. Ako bolo pritom uvedené v bode 132 vyššie, túto štúdiu mali tri dotknuté inštitúcie k dispozícii v čase vypracovania a prijatia smernice 2019/904. Uvedeným inštitúciám teda nemožno vytýkať, že tieto dve správy nezohľadnili.

230    Zo štúdie Eunomia navyše vyplýva, že správa laboratória TCKT z marca 2016 a správa laboratória Roediger boli vypracované na objednávku výrobného odvetvia plastov obsahujúcich prooxidačnú prídavnú látku. Okrem toho zo správy laboratória TCKT z júla 2016 vyplýva, že bola vypracovaná na žiadosť žalobkýň. Preto v súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 147 a 149 vyššie možno týmto trom správam, a najmä správe laboratória TCKT z júla 2016, priznať len malú dôkaznú hodnotu.

231    Napokon štúdia Eunomia poukazuje na nekoherentnosť medzi výsledkami zaznamenanými v správe laboratória Roediger, pričom uvedená správa túto nekoherentnosť nevysvetľuje. V tejto štúdii sa tiež uvádza, že je ťažké prisúdiť váhu záverom správy laboratória TCKT z marca 2016 z dôvodu nedostatočnej jasnosti, pokiaľ ide najmä o vývoj jednotlivých vzoriek, z ktorých každá obsahuje odlišné percento plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku.

232    Pokiaľ ide o štúdiu pána Sampera, treba uviesť, podobne ako to urobila Komisia, že sa netýka recyklácie plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku, ale skôr recyklácie biodegradovateľných polymérov. Zo skutočnosti, že uvádzanie druhu plastu, ktorý bol predmetom štúdie pána Sampera, na trh nebolo zakázané, hoci nie je vhodný na recykláciu, nemožno vyvodiť, že by nemalo byť zakázané ani uvádzanie plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku na trh. Podľa judikatúry uvedenej v bode 115 vyššie totiž určenie existencie rizika, ktoré predstavuje každý druh plastu, patrí do voľnej úvahy troch dotknutých inštitúcií.

233    Napokon, pokiaľ ide o svedeckú výpoveď seniorského vedeckého pracovníka spoločnosti Symphony Environmental, je pravda, že v bodoch 48 až 52 tejto svedeckej výpovede, na ktoré odkazujú repliky, sa okrem iného uvádza, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku možno recyklovať rovnakým spôsobom ako bežný plast a že na jeho recykláciu nie je potrebné ho oddeľovať od bežného plastu. Z dôvodov uvedených v bode 179 vyššie však nemožno trom dotknutým inštitúciám vytýkať, že nezohľadnili body 48 a 52 svedeckej výpovede seniorského vedeckého pracovníka spoločnosti Symphony Environmental.

234    Z bodov 219 až 233 vyššie vyplýva, že tri dotknuté inštitúcie mali k dispozícii čo možno najpodrobnejšie vedecké hodnotenia rizika, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku negatívne ovplyvňuje recykláciu bežných plastov, a že sa nedopustili zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovali, že takéto riziko existuje.

4)      O tvrdení, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku nemá preukázateľný prínos pre životné prostredie

235    Pokiaľ ide o tvrdenie uvedené v odôvodnení 15 smernice 2019/904, podľa ktorého oxo‑degradovateľný plast nemá preukázateľný prínos pre životné prostredie, Parlament a Komisia uvádzajú, že vychádzali z oznámenia Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov zo 16. januára 2018 s názvom „Európska stratégia pre plasty v obehovom hospodárstve“ [COM(2018) 28 final] a zo štúdie De Wilde.

236    Štúdia De Wilde, ktorej cieľom je posúdiť najmä výhody a nevýhody oxo‑degradovateľných plastov v porovnaní s výhodami a nevýhodami tzv. biodegradovateľných plastov, sa pritom obmedzuje na záver, že prvé z nich nie sú biodegradovateľné, pričom nepoukázala na nejaké preukázateľné výhody. Predovšetkým oznámenie Komisie spomenuté v predchádzajúcom bode na strane 17 uvádza, že „sa nepreukázalo, že by niektoré alternatívne materiály s deklarovanými vlastnosťami biologickej rozložiteľnosti, ako napr. ‚oxo‑degradovateľné plasty‘, boli v porovnaní s bežnými plastmi ekologickejšie, znepokojenie tiež budí ich rýchly rozklad na mikroplasty“. Navyše z vedeckých hodnotení biodegradácie, kompostovania a recyklácie plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku, ktoré sú uvádzané v bodoch 124 až 234 vyššie, nevyplýva, že by tento druh plastu mal v jednom z týchto aspektov preukázateľný prínos.

237    Žalobkyne však na jednej strane tvrdia, že uvedené inštitúcie mali zohľadniť stanovisko Výboru Parlamentu pre rybolov k návrhu smernice, ktorý odporúčal jasne vymedziť biodegradovateľný plast.

238    Na druhej strane žalobkyne považujú za osobitne významnú skutočnosť, že Výbor pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka a Výbor pre životné prostredie, verejné zdravie a bezpečnosť potravín Parlamentu vo svojich stanoviskách k návrhu smernice v príslušnom poradí z 3 a 11. októbra 2018 navrhli zakázať uvádzanie výrobkov vyrobených z oxo‑degradovateľných plastov na trh, pričom však v tejto súvislosti neuviedli nijaké odôvodnenie.

239    Podľa článku 59 ods. 1 rokovacieho poriadku Parlamentu (Ú. v. EÚ L 302, 2019, s. 1) sa pozícia Parlamentu v zmysle článku 294 ods. 3 ZFEÚ prijíma hlasovaním na plenárnom zasadnutí, a nie stanoviskom niektorého z jeho výborov. Nezáleží teda na tom, že výbor, akým je Výbor pre rybolov, má iné stanovisko, než aké bolo prijaté na plenárnom zasadnutí. Tým skôr nezáleží na tom, že výbor, akým je Výbor pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka a Výbor pre životné prostredie, verejné zdravie a bezpečnosť potravín, neodôvodní svoje stanovisko. V dôsledku toho nemožno Parlamentu, a tým menej Rade a Komisii, vytýkať, že takéto stanoviská nezohľadnili.

240    Z bodov 235 až 239 vyššie vyplýva, že tri dotknuté inštitúcie mali k dispozícii čo možno najpodrobnejšie vedecké hodnotenie možného prínosu plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku pre životné prostredie, a že sa nedopustili zjavne nesprávneho posúdenia, keď dospeli k záveru, že preukázateľný prínos neexistuje.

241    V dôsledku toho uvedené inštitúcie mali k dispozícii čo možno najpodrobnejšie vedecké hodnotenie rizík uvedených v odôvodnení 15 smernice 2019/904, konkrétne že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku biologicky riadne nedegraduje, nie je kompostovateľný, negatívne ovplyvňuje recykláciu bežných plastov a nemá preukázateľný prínos pre životné prostredie. Uvedené inštitúcie teda mohli bez toho, aby sa dopustili zjavne nesprávneho posúdenia, považovať existenciu týchto rizík za závažnú.

5)      O zozname pripojenom k replikám, ktorý obsahuje všetky dokumenty, ktoré tri dotknuté inštitúcie údajne nezohľadnili

242    Napokon treba spresniť, že žalobkyne predložili v prílohe k replikám zoznam, ktorý obsahuje všetky dokumenty, ktoré tri dotknuté inštitúcie podľa žalobkýň nezohľadnili (ďalej len „zoznam pripojený k replikám“).

243    Väčšina dokumentov uvedených na tomto zozname už bola preskúmaná vyššie.

244    Niektoré z dokumentov, ktoré neboli predmetom tohto preskúmania, pochádzajú z obdobia po prijatí smernice 2019/904, konkrétne: po prvé britská norma PAS 9017:2020 z októbra 2020; po druhé štúdia od autorov A. S. Babetto, M. C. Antunes, S. H. P. Bettini a B. C. Bonse s názvom „A Recycling‑Focused Assessment of the Oxidative Thermomechanical Degradation of HDPE Melt Containing Pro‑oxidant“ („Posúdenie zamerané na recykláciu oxidačnej termomechanickej degradácie roztaveného polyetylénu s vysokou hustotou obsahujúceho oxidant“) uverejnená na internete 21. decembra 2019; po tretie štúdia od autorov S. Saikrishnan, D. Jubinville, C. Tzoganakis a T. H. Mekonnen s názvom „Thermo‑mechanical degradation of polypropylene (PP) and low‑density polyethylene (LDPE) blends exposed to simulated recycling“ [„Termomechanická degradácia zmesí polypropylénu (PP) a polyetylénu s nízkou hustotou (LDPE) vystavených simulovanej recyklácii“] uverejnená v decembri 2020, a po štvrté štúdia od autorov D. Åkesson, G. Kuzhanthaivelu a M. Bohlén s názvom „Effect of a Small Amount of Thermoplastic Starch Blend on the Mechanical Recycling of Conventional Plastics“ („Vplyv malého množstva zmesi termoplastického škrobu na mechanickú recykláciu bežných plastov“) uverejnená 24. októbra 2020. V súlade s judikatúrou uvedenou v bode 154 vyššie nemožno trom dotknutým inštitúciám vytýkať, že nezohľadnili tieto štyri dokumenty.

245    Jeden z dokumentov uvedených na zozname pripojenom k replikám je spomenutý v štúdii Eunomia, ktorá bola prístupná trom dotknutým inštitúciám v čase vypracovania a prijatia smernice 2019/904. Tieto inštitúcie ho teda zohľadnili. Ide o štúdiu od autorov I. Jakubowicz a J. Enebro s názvom „Effects of Reprocessing of Oxobiodegradable and Non‑degradable Polyethylene on the Durability of Recycled Materials“ („Účinky recyklácie oxo‑biodegradovateľného polyetylénu a polyetylénu, ktorý nie je biodegradovateľný, na trvanlivosť recyklovaných materiálov“) z marca 2012.

246    Na ďalší z dokumentov uvedených na zozname pripojenom k replikám, konkrétne prílohu A.27 k žalobe, ktorá obsahuje listy zaslané vedcami ECHA v súvislosti s oxo‑biodegradovateľným plastom, žaloba odkazuje len všeobecne. V žalobe sa totiž len uvádza, že uvedené listy boli zaslané ako odpoveď na verejnú konzultáciu, ktorú začala ECHA v súvislosti s týmto druhom plastov, a že autori týchto listov nesúhlasia s jeho zákazom. V súlade s judikatúrou uvedenou v bode 163 vyššie pritom nie je úlohou Všeobecného súdu identifikovať, ktoré z listov uvedených v prílohe A.27, ktorá má 100 strán a obsahuje viac ako 30 listov, sú relevantné, spoľahlivé a zdokumentované, ani určiť, ktoré z tvrdení žalobkýň podporujú. Aj repliky odkazujú na túto prílohu len všeobecne. Existuje však jedna výnimka, ktorá sa týka listu Dr. R. Rose z 3. mája 2018. Na tento list sa odkazuje v žalobe a replikách konkrétne. Je však uvedený na podporu štvrtého žalobného dôvodu protiprávnosti, a teda bude preskúmaný v rámci tohto žalobného dôvodu.

247    Napokon jeden z dokumentov uvedených na zozname pripojenom k replikám nie je predmetom žiadneho odkazu v žalobe ani v replikách. Ide o štúdiu od autorov H. Jin, J. Gonzalez‑Gutierrez, P. Oblak, B. Zupančič a I. Emri s názvom „The effect of extensive mechanical recycling on the properties of low‑density polyethylene“ („Vplyv rozsiahlej mechanickej recyklácie na vlastnosti polyetylénu s nízkou hustotou“) z novembra 2012. Na túto štúdiu odkazuje len svedecká výpoveď seniorského vedeckého pracovníka spoločnosti Symphony Environmental, ktoré je sama pripojená k replikám. Judikatúra uvedená v bode 163 vyššie sa pritom vzťahuje aj na repliku (rozsudok z 11. júla 2018, Europa Terra Nostra/Parlament, T‑13/17, neuverejnený, EU:T:2018:428, bod 86). Všeobecný súd preto nemôže túto štúdiu zohľadniť.

248    V dôsledku toho nemožno trom dotknutým inštitúciám vytýkať, že nezohľadnili dokumenty uvedené na zozname pripojenom k replikám.

249    Treba teda dospieť k záveru, že – ako je uvedené v bode 241 vyššie – žalobkyne nesprávne tvrdia, že tri dotknuté inštitúcie sa dopustili zjavne nesprávneho posúdenia, keď na jednej strane prijali zákaz uvádzania výrobkov vyrobených z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku na trh, hoci nemali k dispozícii čo možno najpodrobnejšie vedecké hodnotenie rizík, ktoré predstavuje tento druh plastu, a na druhej strane keď považovali existenciu uvedených rizík za preukázanú.

250    Keďže právomoc, ktorú normotvorca Únie odvodzuje z článku 191 ZFEÚ, je podľa judikatúry uvedenej v bode 115 vyššie predmetom preskúmania zjavne nesprávneho posúdenia, treba dospieť k záveru, že tri dotknuté inštitúcie neporušili toto ustanovenie.

251    Vzhľadom na neexistenciu porušenia článku 191 ZFEÚ nie je potrebné skúmať, či je toto porušenie dostatočne závažné, ako to vyžaduje judikatúra týkajúca sa prvej podmienky vzniku zodpovednosti Únie, uvedená v bode 42 vyššie.

252    Prvú časť tretieho žalobného dôvodu protiprávnosti treba teda zamietnuť v rozsahu, v akom je založená na dostatočne závažnom porušení článku 191 ZFEÚ a na zjavne nesprávnych posúdeniach.

b)      O dostatočne závažnom porušení všeobecnej zásady proporcionality zakotvenej v článku 5 ods. 4 ZEÚ

253    V druhej a tretej časti, ako aj v prvej časti svojho tretieho žalobného dôvodu protiprávnosti žalobkyne tvrdia, že zákaz uvádzania výrobkov vyrobených z oxo‑degradovateľných plastov na trh, stanovený v článku 5 smernice 2019/904, je v rozpore so všeobecnou zásadou proporcionality zakotvenou v článku 5 ods. 4 ZEÚ.

254    Na úvod treba pripomenúť, že zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie boli vhodné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných dotknutou právnou úpravou a neprekračovali hranice toho, čo je potrebné na uskutočnenie týchto cieľov, pričom pokiaľ sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu opatreniu a spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (rozsudok z 13. marca 2019, Poľsko/Parlament a Rada, C‑128/17, EU:C:2019:194, bod 94).

255    Pokiaľ ide o súdne preskúmanie dodržiavania tejto zásady, v technicky zložitom a neustále sa vyvíjajúcom rámci má normotvorca Únie širokú mieru voľnej úvahy, najmä pokiaľ ide o posúdenie skutkových okolností vedeckej a technickej povahy, ktoré sú veľmi komplexné, na určenie povahy a rozsahu opatrení, ktoré prijíma, pričom preskúmanie súdom Únie sa musí obmedziť na to, či pri výkone takejto právomoci nedošlo k zjavnému porušeniu alebo zneužitiu právomoci, alebo či normotvorca neprekročil zjavne hranice svojej voľnej úvahy. V takomto kontexte totiž súd Únie nemôže svojím posúdením skutkových okolností vedeckej a technickej povahy nahradiť posúdenie normotvorcu Únie, ktorému Zmluva zverila túto úlohu (rozsudok z 13. marca 2019, Poľsko/Parlament a Rada, C‑128/17, EU:C:2019:194, bod 95).

256    Vzhľadom na tieto úvahy treba preskúmať, či žalobkyne v druhej časti svojho tretieho žalobného dôvodu protiprávnosti správne tvrdia, že zákaz stanovený v článku 5 smernice 2019/904 v rozsahu, v akom sa uplatňuje na oxo‑biodegradovateľné plasty, nie je vhodný na dosiahnutie cieľa uvedenej smernice, a následne, či uvedený zákaz, ako tvrdia v tretej časti toho istého žalobného dôvodu, prekračuje hranice toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa.

257    Pokiaľ ide o prvú časť tretieho žalobného dôvodu, treba pripomenúť, že je čiastočne založená na tom, že predmetný zákaz je neprimeraný len z dôvodu absencie vedeckého posúdenia rizík, ktoré predstavuje oxo‑degradovateľný plast pre životné prostredie a ľudské zdravie. Treba pritom konštatovať, že žalobkyne tak v podstate tvrdia, že keďže existencia takýchto rizík nebola preukázaná, uvedený zákaz nemôže byť vhodný na ochranu pred nimi. Prvá časť v rozsahu, v akom je založená na tomto tvrdení, sa teda prekrýva s druhou časťou a bude skúmaná spolu s ňou.

1)      O druhej časti založenej na tom, že zákaz stanovený v článku 5 smernice 2019/904 v rozsahu, v akom sa uplatňuje na oxo‑biodegradovateľné plasty, nie je vhodný na dosiahnutie cieľa uvedenej smernice, a o prvej časti v rozsahu, v akom je založená na tom istom tvrdení

258    Z bodov 124 až 249 vyššie vyplýva, že tri dotknuté inštitúcie sa nedopustili zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievali, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku predstavuje riziko pre životné prostredie a ľudské zdravie, keďže biologicky riadne nedegraduje, nie je kompostovateľný, negatívne ovplyvňuje recykláciu bežných plastov a nemá preukázateľný prínos pre životné prostredie.

259    V súlade s judikatúrou uvedenou v bode 255 sa preto opatrenie, ktorým sa zakazuje uvádzanie výrobkov vyrobených z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku na trh, musí považovať za vhodné na dosiahnutie cieľa ochrany životného prostredia a ľudského zdravia uvedeného v odôvodnení 36 a článku 1 smernice 2019/904.

2)      O tretej časti založenej na tom, že zákaz stanovený v článku 5 smernice 2019/904 v rozsahu, v akom sa uplatňuje na oxo‑biodegradovateľné plasty, prekračuje hranice toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa sledovaného uvedenou smernicou

260    V tretej časti tretieho žalobného dôvodu protiprávnosti žalobkyne tvrdia, že opatrenie stanovené v článku 5 smernice 2019/904 v rozsahu, v akom sa uplatňuje na oxo‑biodegradovateľné plasty, prekračuje hranice toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa ochrany životného prostredia a ľudského zdravia sledovaného touto smernicou.

261    V prvom rade žalobkyne tvrdia, že existujú iné, menej obmedzujúce opatrenia než priamy zákaz uvádzania na trh, a to: po prvé vyňatie oxo‑biodegradovateľných plastov z definície „oxo‑degradovateľných plastov“ v článku 3 bode 3 uvedenej smernice a v dôsledku toho z pôsobnosti jej článku 5; po druhé podrobenie oxo‑biodegradovateľných plastov testom v súlade s americkou normou ASTM D 6954 alebo inými porovnateľnými normami; po tretie požiadavka, aby oxo‑biodegradovateľné plasty obsahovali indikátor umožňujúci automatické triedenie pred recykláciou; po štvrté zahrnutie tohto druhu plastov do pôsobnosti článkov 4, 7, 8 a/alebo 10 smernice 2019/904, alebo po piate uloženie povinnosti označovania, ktoré zabráni akémukoľvek riziku zámeny zo strany spotrebiteľov.

262    Žiadne z piatich opatrení navrhnutých žalobkyňami však neumožňuje dosiahnuť cieľ sledovaný smernicou 2019/904.

263    Po prvé, pokiaľ ide o návrh žalobkýň vyňať oxo‑biodegradovateľné plasty z definície „oxo‑degradovateľných plastov“ v článku 3 bode 3 smernice 2019/904, v rámci preskúmania prvej časti tohto žalobného dôvodu už bolo konštatované, že tri dotknuté inštitúcie sa nedopustili zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievali, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku v primeranom čase biologicky riadne nedegraduje a že v dôsledku toho nie je potrebné rozlišovať medzi oxo‑degradovateľnými plastmi a oxo‑biodegradovateľnými plastmi. Vyňatie plastov obsahujúcich prooxidačnú prídavnú látku z definície „oxo‑degradovateľných plastov“ v uvedenom článku 3 bode 3 smernice 2019/904 by preto viedlo k obmedzeniu pôsobnosti zákazu stanoveného v článku 5 tejto smernice na jednorazové plastové výrobky vymenované v časti B jej prílohy, čo by bolo v rozpore so samotným znením tohto článku.

264    Po druhé, pokiaľ ide o návrh žalobkýň podrobiť plasty obsahujúce prooxidačnú prídavnú látku testom v súlade s americkou normou ASTM D 6954 alebo inými porovnateľnými normami, v bode 197 vyššie už bolo konštatované, že keďže na úrovni Únie neexistuje jednotná norma, ktorá by umožňovala vyhodnotiť biodegradáciu uvedených plastov, ale len vnútroštátne normy, tri dotknuté inštitúcie neprekročili hranice svojej diskrečnej právomoci, keď nevychádzali z normy ASTM D 6954 alebo z iných porovnateľných noriem.

265    Po tretie, pokiaľ ide o návrh žalobkýň požadovať, aby plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku obsahoval indikátor, ktorý by umožnil jeho identifikáciu strojom na automatické triedenie, aby bol oddelený od bežných plastov a nerecykloval sa spolu s nimi, zo štúdie Eunomia vyplýva, že súčasná technológia neumožňuje automatické triedenie plastov obsahujúcich prooxidačnú prídavnú látku, a zo správy zo 16. januára 2018 vyplýva, že „technológie, ktoré sú v súčasnosti dostupné, neumožňujú… podnikom v oblasti opätovného spracovania identifikovať a oddeliť oxo‑degradovateľné plasty“.

266    Komisia v tejto súvislosti zdôrazňuje, že tradične používané techniky automatického separovania, ako je blízka infračervená spektroskopia, neumožňujú odhaliť plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku, a že v dôsledku toho by sa na tento účel mali vyvinúť nové stroje na automatické triedenie, avšak nejde o ekonomicky udržateľnú možnosť pre odvetvie recyklácie. Žalobkyne sa pritom obmedzujú na tvrdenie, že vývoj nových strojov na automatické triedenie je ekonomicky udržateľný, bez toho, aby predložili nejaký dôkaz na podporu takéhoto tvrdenia alebo preukázali, že je skutočne možné zaviesť indikátor, ktorý navrhujú.

267    Po štvrté žalobkyne navrhujú zahrnúť plasty obsahujúce prooxidačnú prídavnú látku do pôsobnosti článkov 4, 7, 8 a/alebo 10 smernice 2019/904, ktoré umožňujú členským štátom prijať tieto opatrenia: opatrenia na znižovanie spotreby (článok 4); opatrenia stanovujúce používanie označenia, ktoré informuje spotrebiteľov jednak o vhodných možnostiach nakladania s odpadom pre daný výrobok alebo spôsoboch zneškodnenia odpadu, ktorým je potrebné sa v prípade daného výrobku vyhnúť, a jednak o prítomnosti plastov vo výrobku a negatívnom vplyve nevhodných spôsobov zneškodňovania odpadu pochádzajúceho z tohto výrobku (článok 7); opatrenia stanovujúce zavedenie systémov rozšírenej zodpovednosti výrobcov pri uvádzaní výrobkov z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku na trh (článok 8); opatrenia na zvyšovanie informovanosti s cieľom informovať spotrebiteľov a motivovať ich k zodpovednému spotrebiteľskému správaniu (článok 10).

268    Vzhľadom na širokú diskrečnú právomoc pripomenutú v bode 255 vyššie, ktorou disponuje normotvorca Únie pri určovaní povahy a rozsahu opatrení, ktoré prijíma, nemožno konštatovať, že tri dotknuté inštitúcie prekročili hranice takejto právomoci, keď sa vzhľadom na riziká, ktoré predstavujú výrobky z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku, a najmä riziko, že tento plast biologicky riadne nedegraduje, domnievali, že je potrebné zakázať ich uvádzanie na trh namiesto toho, aby podliehali niektorému z opatrení uvedených v článkoch 4, 7, 8 a/alebo 10 smernice 2019/904, ktoré sa navyše môžu v jednotlivých štátoch líšiť.

269    Po piate, pokiaľ ide o návrh žalobkýň uložiť povinnosť označovania výrobkov z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku, ktoré zabráni akémukoľvek riziku zámeny zo strany spotrebiteľov, tento návrh sa pripája k ich návrhu podriadiť uvedené výrobky opatreniam stanoveným v článkoch 7 alebo 10 smernice 2019/904. Z dôvodov uvedených v bode 268 vyššie ho teda treba zamietnuť.

270    V druhom rade žalobkyne tvrdia, že namiesto úplného zákazu uvádzania výrobkov vyrobených z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku na trh mali tri dotknuté inštitúcie stanoviť prechodné obdobie, ako to urobila ECHA vo svojom návrhu na obmedzenie týkajúcom sa zámerne pridávaných mikroplastov.

271    Takúto argumentáciu nemožno prijať.

272    Je pravda, že oznámenie ECHA s názvom „Návrh na obmedzenie týkajúci sa zámerne pridávaných mikroplastov – otázky a odpovede“ zo septembra 2020, ktoré predložili žalobkyne, uvádza, že táto agentúra navrhla na základe nariadenia REACH obmedzenie, v ktorom odporúča zakázať uvádzanie mikroplastov používaných v kozmetických výrobkoch na trh, ale stanovuje prechodné obdobie od štyroch do ôsmich rokov.

273    Treba však zdôrazniť, že lehota na prebratie článku 5 smernice 2019/904, ktorá bola prijatá 5. júna 2019, uplynula podľa článku 17 ods. 1 tejto smernice 3. júla 2021 a že takáto lehota by sa v praxi mohla považovať za rovnocennú dvojročnému prechodnému obdobiu, ktoré by bolo spojené so zákazom uvádzania výrobkov vyrobených z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku na trh. Okrem toho prechodné obdobia odporúčané ECHA v súvislosti s mikroplastmi, ktoré sú zámerne pridávané do kozmetických výrobkov, sa neuplatňujú vo všetkých prípadoch. Neuplatňujú sa tak na kozmetické výrobky obsahujúce mikroguľôčky, pretože tie sa dajú ľahko nahradiť prírodnými látkami, ako napríklad mandľový prášok, kokosové orechy alebo olivové semená. Napokon, ako tvrdí Komisia, vzhľadom na nekomplexné použitie plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku treba konštatovať, že tri dotknuté inštitúcie neprekročili hranice svojej voľnej úvahy, keď sa domnievali, že výrobky vyrobené z tohto druhu plastov sa musia zakázať bez stanovenia prechodného obdobia.

274    Žalobkyne sa preto nemôžu odvolávať na prechodné obdobia odporúčané ECHA v prípade zámerne pridávaných mikroplastov na účely tvrdenia, že priamy zákaz výrobkov vyrobených z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku bez stanovenia prechodného obdobia je neprimeraný.

275    V treťom rade žalobkyne tvrdia, že nevýhody spôsobené zákazom uvádzania výrobkov vyrobených z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku na trh sú neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom, keďže tri dotknuté inštitúcie neposúdili sociálne a hospodárske dôsledky uvedeného zákazu.

276    Ochrana ľudského zdravia má pritom vo vzťahu k ekonomickým pohnútkam prednostný význam a ochrana životného prostredia predstavuje jeden zo základných cieľov Únie. Význam takýchto cieľov môže odôvodniť negatívne hospodárske dôsledky, a to aj značné, pre niektoré hospodárske subjekty (rozsudok z 12. decembra 2014, Xeda International/Komisia, T‑269/11, neuverejnený, EU:T:2014:1069, bod 138).

277    Okrem toho sa žalobcovia obmedzujú na tvrdenie, že tri dotknuté inštitúcie neposúdili sociálne a hospodárske dôsledky zákazu stanoveného v článku 5 smernice 2019/904. Nevysvetľujú, v čom spočívajú údajné sociálne a hospodárske nevýhody vyplývajúce z tohto zákazu, ale len odkazujú bez toho, aby toto tvrdenie podložili, na prekážky vývoja účinnejšej oxo‑biodegradovateľnej technológie.

278    Treba teda dospieť k záveru, že zákaz uvádzania výrobkov vyrobených z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku na trh neprekračuje hranice toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa ochrany životného prostredia a ľudského zdravia sledovaného smernicou 2019/904.

279    Z bodov 259 a 278 vyššie preto vyplýva, že uvedený zákaz neporušuje všeobecnú zásadu proporcionality zakotvenú v článku 5 ods. 4 ZEÚ.

280    Vzhľadom na neexistenciu porušenia tejto zásady nie je potrebné skúmať, či je toto porušenie dostatočne závažné, ako to vyžaduje judikatúra týkajúca sa prvej podmienky vzniku zodpovednosti Únie, uvedená v bode 42 vyššie.

281    Treba teda zamietnuť druhú a tretiu časť tretieho žalobného dôvodu protiprávnosti, ako aj jeho prvú časť v rozsahu, v akom je založená na dostatočne závažnom porušení všeobecnej zásady proporcionality zakotvenej v článku 5 ods. 4 ZEÚ.

282    V dôsledku toho treba tretí žalobný dôvod protiprávnosti zamietnuť v celom rozsahu.

4.      O štvrtom žalobnom dôvode protiprávnosti založenom na dostatočne závažnom porušení všeobecnej zásady rovnosti zaobchádzania

283    Vo svojom štvrtom žalobnom dôvode protiprávnosti žalobkyne tvrdia, že tri dotknuté inštitúcie porušili všeobecnú zásadu rovnosti zaobchádzania jednak tým, že zakázali uvádzanie výrobkov vyrobených z oxo‑biodegradovateľných plastov na trh, ale nie výrobkov vyrobených z bežných plastov, s výnimkou deviatich jednorazových výrobkov, a jednak tým, že zakázali uvádzanie výrobkov vyrobených z oxo‑biodegradovateľných plastov na trh, ale nie výrobkov vyrobených z plastov uvádzaných na trh ako „kompostovateľné“.

284    Pokiaľ ide konkrétne o rozdielne zaobchádzanie s výrobkami vyrobenými z oxo‑biodegradovateľných plastov a výrobkami z bežných plastov, s výnimkou deviatich jednorazových výrobkov, žalobkyne tvrdia, že nebolo preukázané, že oxo‑biodegradovateľný plast poškodzuje životné prostredie viac ako oxo‑degradovateľný plast alebo bežný plast. Oxo‑biodegradovateľný plast sa podľa nich nerozpadá na mikroplasty a biologicky degraduje rýchlejšie ako bežný plast. Nie je ani pravdepodobné, že bude viac ako bežný plast ukladaný na neregulované skládky. Dá sa recyklovať rovnakým spôsobom ako bežný plast. Žalobkyne v súvislosti s rozdielnym zaobchádzaním s výrobkami vyrobenými z oxo‑biodegradovateľného plastu a výrobkami vyrobenými bežných plastov, s výnimkou deviatich jednorazových výrobkov, tiež tvrdia, že nič neodôvodňuje, aby bolo zakázaných len deväť jednorazových výrobkov vyrobených z bežného plastu, zatiaľ čo výrobky vyrobené z oxo‑biodegradovateľného plastu sú zakázané všetky.

285    Subsidiárne žalobkyne tvrdia, že zákaz stanovený v článku 5 smernice 2019/904 spôsobuje narušenie hospodárskej súťaže medzi rôznymi druhmi biodegradovateľných plastov.

286    Parlament, Rada a Komisia spochybňujú argumentáciu žalobkýň.

287    Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je zásada rovnosti zaobchádzania porušená len vtedy, ak sa s porovnateľnými situáciami zaobchádza rozdielne alebo sa s rôznymi situáciami zaobchádza rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudok z 5. decembra 2013, Solvay/Komisia, C‑455/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:796, bod 77 a citovanú judikatúru).

288    Porovnateľná povaha rozdielnych situácií sa posudzuje so zreteľom na všetky prvky, ktoré tieto situácie charakterizujú. Tieto prvky treba určiť a posúdiť najmä vzhľadom na predmet a cieľ aktu Únie, ktorý vytvára predmetný rozdiel. Okrem toho treba zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej patrí predmetný akt (rozsudky zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique et Lorraine a i., C‑127/07, EU:C:2008:728, bod 26, a z 19. decembra 2019, HK/Komisia, C‑460/18 P, EU:C:2019:1119, bod 67).

289    Na jednej strane treba preskúmať, či tri dotknuté inštitúcie porušili všeobecnú zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že zakázali uvádzanie výrobkov vyrobených z oxo‑biodegradovateľných plastov na trh, ale nie výrobkov vyrobených z bežných plastov, s výnimkou deviatich jednorazových výrobkov, a ďalej na druhej strane, či porušili uvedenú zásadu, keď zakázali uvádzanie výrobkov vyrobených z oxo‑biodegradovateľných plastov na trh, ale nie výrobkov vyrobených z plastov uvádzaných na trh ako „kompostovateľné“.

290    Pokiaľ ide v prvom rade o prvé z dvoch porušení uvedených v bode 289 vyššie, Všeobecný sú zastáva názor, že výrobky vyrobené z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku nemožno považovať za výrobky nachádzajúce sa v situácii porovnateľnej so situáciou výrobkov vyrobených z bežného plastu.

291    Na jednej strane totiž z preskúmania tretieho žalobného dôvodu protiprávnosti vyplýva, že na základe vedeckého posúdenia rizík, ktoré mali tri dotknuté inštitúcie k dispozícii v čase vypracovania a prijatia smernice 2019/904, nemožno vylúčiť, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku je prinajmenšom v určitých aspektoch týkajúcich sa najmä jeho recyklácie a biodegradácie na skládke problematickejší ako bežný plast.

292    V tejto súvislosti z bodov 129 a 131 vyššie vyplýva, že podľa štúdie Eunomia a správy zo 16. januára 2018 v prípade biodegradácie v hlbších vrstvách skládky je plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku o niečo problematickejší z hľadiska skleníkových plynov než bežný plast.

293    Okrem toho, ako je uvedené v bode 234 vyššie, plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku nemožno recyklovať spolu s bežným plastom bez toho, aby to ovplyvnilo kvalitu recyklovaného materiálu.

294    Napokon, ako vyplýva z bodov 127 až 131 vyššie, podľa štúdie Eunomia a správy zo 16. januára 2018 sa plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku rozpadá rýchlejšie než bežný plast, avšak nie je vylúčené, že tento rýchlejší rozpad prvého uvedeného plastu má za následok, že tak v otvorenom prostredí, ako aj v morskom prostredí sa jeho negatívny vplyv na životné prostredie zvyšuje, pretože sa koncentruje v kratšom časovom období.

295    V súvislosti s morským odpadom to zdôrazňuje oddiel 4.3 správy zo 16. januára 2018, podľa ktorého „vzhľadom na to, že oxo‑degradovateľné plasty majú sklon sa rozpadať rýchlejšie ako bežné plasty, negatívne vplyvy spojené s prítomnosťou mikroplastov v morskom prostredí sa nakopia v kratšom období. To by mohlo byť v konečnom dôsledku horšie než rozloženie vplyvov na dlhšie obdobie v dôsledku zvýšenia podielu dotknutých jednotlivcov, druhov a biotopov, ako aj miery vplyvu na jednotlivca“.

296    Poukazuje na to aj štúdia Eunomia v súvislosti s biodegradáciou v otvorenom prostredí. Podľa uvedenej štúdie „je možné, že degradácia plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku je oveľa kratšia ako degradácia bežného plastu. Treba si však položiť otázku, či vplyv na životné prostredie nie je počas fázy biodegradácie ešte väčší so zreteľom na alternatívny scenár“.

297    Žalobkyne sa na účely vyvrátenia zistení uvedených v bodoch 291 až 294 vyššie nemôžu opierať o list, ktorý Dr. R. Rose – autorka štúdie Queen Mary University – zaslala ECHA 3. mája 2018. Je pravda, že v tomto liste Dr. R. Rose uvádza, že je „prekvapená, že Únia navrhuje zakázať výrobok, ktorý určite nie je horší ako nemodifikovaný [polyetylén s nízkou hustotou, t. j. bežný plast], na ktorý sa rovnaké opatrenie nevzťahuje“ a že „legislatíva voči jednému druhu plastu neumožňuje vyriešiť hromadenie viacerých druhov poly‑uhľovodíkov“. Tento list naráža na použitie novej metódy vyvinutej Queen Mary University, o ktorej sa však v bode 170 vyššie uvádza, že nie je zďaleka jednoznačná a že nie je isté, či umožňuje dosiahnuť výsledky reprodukovateľné v reálnom svete.

298    Žalobkyne sa na účely vyvrátenia zistení uvedených v bodoch 291 až 294 vyššie nemôžu opierať ani o bod 19 písm. c) a bod 47 písm. b) svedeckej výpovede seniorského vedeckého pracovníka spoločnosti Symphony Environmental. Je pravda, že tento pracovník v týchto bodoch tvrdí, že jednak bežný plast sa rozpadá na mikroplasty, ktoré pretrvávajú v životnom prostredí počas desiatok alebo stoviek rokov, a jednak, že spotrebitelia, ktorí vyhadzujú plastový odpad, sa často nezaoberajú otázkou, či tento odpad je alebo nie je biodegradovateľný. Treba však pripomenúť, že – ako je uvedené v bode 179 vyššie – tejto svedeckej výpovedi možno priznať len malú dôkaznú hodnotu. Platí to o to viac, že jediným dôkazom, ktorý uvádza seniorský vedecký pracovník spoločnosti Symphony Environmental na podporu svojich tvrdení, je správa laboratória Intertek, o ktorej sa v bode 182 vyššie konštatovalo, že bola vypracovaná na žiadosť spoločnosti Symphony Environmental.

299    Napokon v rozsahu, v akom sa žalobkyne snažia založiť svoje tvrdenie na bodoch 25 a 26 svedeckej výpovede generálneho riaditeľa žalobkýň, v ktorých generálny riaditeľ bez toho, aby odkazoval na vedeckú štúdiu, zdôrazňuje nekoherentnosť smernice 2019/904, ktorá zakazuje oxo‑biodegradovateľné plasty, ale nie bežné plasty alebo kompostovateľné plasty, ktoré okrem iného biologicky riadne nedegradujú v otvorenom prostredí a nemajú preukázateľný prínos pre životné prostredie, stačí pripomenúť, že – ako je uvedené v bode 156 vyššie – tejto svedeckej výpovedi možno priznať len malú dôkaznú hodnotu.

300    Na druhej strane z odôvodnenia 36 smernice 2019/904 vyplýva, že cieľom tejto smernice je okrem iného predchádzať vplyvu určitých jednorazových plastových výrobkov, výrobkov z oxo‑degradovateľných plastov a rybárskeho výstroja obsahujúceho plasty na životné prostredie a ľudské zdravie a tento vplyv znižovať. Cieľom uvedenej smernice teda nie je pokryť všetky plastové výrobky, ktoré môžu predstavovať riziko pre životné prostredie a ľudské zdravie, ale sústrediť úsilie tam, kde je to najviac potrebné, ako uvádza jej odôvodnenie 7 v súvislosti s jednorazovými plastovými výrobkami. Článok 1 smernice 2019/904 potvrdzuje, že jej cieľom je okrem iného predchádzať vplyvu „určitých“ plastových výrobkov na životné prostredie, najmä na vodné prostredie, a na ľudské zdravie, a tento vplyv znižovať.

301    V rámci analýzy tretieho žalobného dôvodu protiprávnosti bolo pritom preukázané, že tri dotknuté inštitúcie sa nedopustili zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievali, že výrobky vyrobené z oxo‑degradovateľných plastov majú vplyv na životné prostredie a ľudské zdravie.

302    Keďže podľa judikatúry uvedenej v bode 288 vyššie sa porovnateľná povaha rozdielnych situácií posudzuje so zreteľom na predmet a cieľ aktu Únie, ktorý vytvára predmetný rozdiel, nemožno sa domnievať, že výrobky vyrobené z oxo‑degradovateľných plastov, ktoré sú predmetom smernice 2019/904, ktorej cieľom je predchádzať vplyvu na životné prostredie a ľudské zdravie a tento vplyv znižovať, sa nachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou výrobkov vyrobených z bežných plastov.

303    V dôsledku toho tri dotknuté inštitúcie neporušili všeobecnú zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že zakázali uvádzanie výrobkov vyrobených z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku na trh, ale nie výrobkov vyrobených z bežných plastov, s výnimkou deviatich jednorazových výrobkov.

304    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého uvedené inštitúcie porušili všeobecnú zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že zakázali uvádzať na trh „všetky“ výrobky vyrobené z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku, ale z jednorazových výrobkov z bežného plastu len „určité“, nemožno s ním súhlasiť. Z odôvodnenia 36 smernice 2019/904 totiž vyplýva, že jej cieľom je okrem iného predchádzať vplyvu „určitých“ jednorazových plastových výrobkov na životné prostredie a ľudské zdravie a tento vplyv znižovať, a z odôvodnenia 7 uvedenej smernice vyplýva, že s cieľom sústrediť úsilie tam, kde je to najviac potrebné, by sa táto smernica mala vzťahovať iba na tie jednorazové plastové výrobky, ktoré sú najčastejšie nachádzané na plážach v Únii, a to tie, ktoré sú uvedené v časti B prílohy k uvedenej smernici. V súlade s judikatúrou uvedenou v bode 288 vyššie sa preto nemožno domnievať, že jednorazové výrobky z bežného plastu, ktoré nie sú uvedené na zozname v prílohe k smernici 2019/904, sa nachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou výrobkov vyrobených z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku. Tri dotknuté inštitúcie preto neporušili všeobecnú zásadu rovnosti zaobchádzania, keď zakázali uvádzanie druhých uvedených výrobkov na trh, ale nie prvých.

305    Napokon, pokiaľ tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého zákaz uvádzania na trh stanovený v článku 5 smernice 2019/904 spôsobuje narušenie hospodárskej súťaže medzi rôznymi druhmi oxo‑degradovateľných plastov, treba chápať tak, že tvrdia, že keď tri dotknuté inštitúcie zakázali nielen výrobky vyrobené z oxo‑degradovateľných plastov, ale aj výrobky vyrobené z plastov, ktoré žalobkyne kvalifikujú ako „oxo‑biodegradovateľné“, porušili všeobecnú zásadu rovnosti zaobchádzania, toto tvrdenie nemožno prijať. V rámci preskúmania tretieho žalobného dôvodu protiprávnosti už totiž bolo konštatované, že uvedené inštitúcie sa nedopustili zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievali, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku v primeranom čase biologicky riadne nedegraduje a že nie je potrebné rozlišovať medzi oxo‑degradovateľným plastom a oxo‑biodegradovateľným plastom. Nemožno teda tvrdiť, že tieto inštitúcie tým, že zaobchádzali s výrobkami vyrobenými z oxo‑degradovateľných plastov rozdielne ako s výrobkami vyrobenými z plastov, ktoré žalobkyne kvalifikujú ako „oxo‑biodegradovateľné“, porušili všeobecnú zásadu rovnosti zaobchádzania.

306    V druhom rade, pokiaľ ide o porušenie všeobecnej zásady rovnosti zaobchádzania, ktoré údajne vyplýva zo zákazu uvádzania výrobkov vyrobených z oxo‑biodegradovateľných plastov na trh, ale nie výrobkov vyrobených z plastov uvádzaných na trh ako „kompostovateľné“, Všeobecný súd zastáva názor, že tieto dve kategórie výrobkov nie sú v porovnateľnej situácii.

307    Z preskúmania tretieho žalobného dôvodu protiprávnosti totiž vyplýva, že tri dotknuté inštitúcie sa nedopustili zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievali, že existuje riziko, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku nie je kompostovateľný, čo žalobkyne, ako bolo uvedené v bode 216 vyššie, uznali. Napokon v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 288 vyššie, treba zohľadniť skutočnosť, že hoci predmetom a cieľom smernice 2019/904 je predchádzať vplyvu výrobkov vyrobených z oxo‑degradovateľných plastov a tento vplyv znižovať, výrobky vyrobené z plastov uvádzaných na trh ako „kompostovateľné“ nespadajú do predmetu a cieľa tejto smernice.

308    Z bodov 303, 306 a 307 vyššie vyplýva, že tri dotknuté inštitúcie neporušili všeobecnú zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že zakázali uvádzanie výrobkov vyrobených z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku na trh, ale nie výrobkov vyrobených z bežných plastov, s výnimkou deviatich jednorazových výrobkov, a ani výrobkov vyrobených z plastov uvádzaných na trh ako „kompostovateľné“.

309    Vzhľadom na neexistenciu porušenia uvedenej zásady nie je potrebné skúmať, či je toto porušenie dostatočne závažné, ako to vyžaduje judikatúra týkajúca sa prvej podmienky vzniku zodpovednosti Únie, uvedená v bode 42 vyššie.

310    Štvrtý žalobný dôvod protiprávnosti treba teda zamietnuť.

5.      O piatom žalobnom dôvode protiprávnosti založenom na dostatočne závažnom porušení článkov 16 a 17 a článku 41 ods. 1 Charty a článku 49 ZFEÚ

311    Piaty žalobný dôvod protiprávnosti sa delí na dve časti. V prvej časti žalobkyne tvrdia, že tri dotknuté inštitúcie tým, že prijali zákaz stanovený v článku 5 smernice 2019/904, porušili slobodu podnikania žalobkýň stanovenú v článku 16 Charty, ich právo vlastniť majetok stanovené v článku 17 Charty a ich slobodu usadiť sa uvedenú v článku 49 ZFEÚ. Predmetný zákaz totiž žalobkyniam bráni v tom, aby na trh Únie uvádzali výrobky obsahujúce ich predzmes d2w. V druhej časti žalobkyne tvrdia, že tento zákaz bol prijatý v rozpore s ich právom na riadnu správu vecí verejných zakotveným v článku 41 Charty, keďže tri dotknuté inštitúcie nezohľadnili relevantné dôkazy a nedodržali príslušné postupy.

312    Parlament, Rada a Komisia spochybňujú argumentáciu žalobkýň.

a)      O prvej časti piateho žalobného dôvodu založenej na dostatočne závažnom porušení článkov 16 a 17 Charty a článku 49 ZFEÚ

313    Treba preskúmať, či tri dotknuté inštitúcie dostatočne závažným spôsobom porušili v prvom rade článok 16 Charty, v druhom rade jej článok 17 a v tretom rade článok 49 ZFEÚ.

314    Všeobecný súd zastáva názor, že to tak nie je.

315    Pokiaľ ide v prvom rade o porušenie článku 16 Charty týkajúceho sa slobody podnikania, treba totiž uviesť, že ochrana priznaná týmto ustanovením zahŕňa slobodu vykonávať hospodársku alebo obchodnú činnosť, zmluvnú slobodu a slobodnú hospodársku súťaž (rozsudok z 21. decembra 2021, Bank Melli Iran, C‑124/20, EU:C:2021:1035, bod 79). Okrem toho zmluvná sloboda zahŕňa najmä slobodnú voľbu obchodného partnera, ako aj slobodu určiť cenu za službu (rozsudok z 22. januára 2013, Sky Österreich, C‑283/11, EU:C:2013:28, bod 43).

316    Sloboda podnikania zakotvená v článku 16 Charty však nepredstavuje absolútne privilégium, ale ju treba jednak posudzovať s ohľadom na jej spoločenskú funkciu, a jednak musí byť vyvážená s ostatnými záujmami chránenými právnym poriadkom Únie, ako aj s právami a slobodami iných (rozsudok z 21. decembra 2021, Bank Melli Iran, C‑124/20, EU:C:2021:1035, bod 80).

317    Vzhľadom na znenie článku 16 Charty, ktorý stanovuje, že sloboda podnikania sa uznáva v súlade s právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou, čím sa odlišuje od ostatných základných slobôd zakotvených v jej hlave II, pričom sa podobá zneniu niektorých ustanovení hlavy IV Charty, táto sloboda môže teda byť podriadená rôznym druhom zásahu zo strany verejnej moci, ktoré dokážu vo verejnom záujme obmedziť výkon hospodárskej činnosti (rozsudok z 21. decembra 2021, Bank Melli Iran, C‑124/20, EU:C:2021:1035, bod 81).

318    Táto skutočnosť sa pritom odzrkadľuje predovšetkým v spôsobe, akým treba posúdiť právnu úpravu Únie, ako aj vnútroštátnu právnu úpravu a prax s ohľadom na zásadu proporcionality v zmysle článku 52 ods. 1 Charty. V súlade s týmto ustanovením musí byť akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd upravených v Charte ustanovené právnym predpisom, musí rešpektovať ich podstatu a musí byť, za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality, nevyhnutné a musí skutočne zodpovedať cieľom verejného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo potrebe ochrany práv a slobôd iných (rozsudky z 22. januára 2013, Sky Österreich, C‑283/11, EU:C:2013:28, body 47 a 48, a z 21. decembra 2021, Bank Melli Iran, C‑124/20, EU:C:2021:1035, body 82 a 83).

319    V prejednávanej veci má zákaz stanovený v článku 5 smernice 2019/904 za následok obmedzenie výkonu slobody podnikania žalobkýň. Na jednej strane totiž žalobkyne uvádzajú na trh výrobky vyrobené z plastu obsahujúceho predzmes d2w, akými sú vrecia na odpadky a vrecká do mrazničky, čo im predmetný zákaz práve zakazuje. Na druhej strane uvedený zákaz môže ovplyvniť hlavnú činnosť žalobkýň, a to výrobu a uvádzanie na trh predzmesi d2w. Táto hlavná činnosť je pritom spojená s činnosťou uvádzania výrobkov vyrobených z oxo‑degradovateľných plastov na trh, takže zákaz druhej uvedenej činnosti by mohol mať hospodárske dôsledky na prvú činnosť a ovplyvniť rozhodnutie žalobkýň pokračovať v tejto prvej činnosti (pozri analogicky rozsudok z 10. marca 2020, IFSUA/Rada, T‑251/18, EU:T:2020:89, body 150 a 151).

320    Toto obmedzenie je však stanovené právnym predpisom, konkrétne smernicou 2019/904. Okrem toho nemá vplyv na podstatu slobody podnikania žalobkýň, keďže je zakázané len uvádzanie výrobkov z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku na trh Únie, ale nie ich výroba. Žalobcovia preto môžu pokračovať vo výrobe takýchto výrobkov s cieľom uviesť ich na trh v tretích štátoch. Môžu tiež naďalej vyrábať ich predzmes d2w a predávať ju zákazníkom, ktorí ju budú používať pri výrobe výrobkov, ktoré chcú uviesť na trh v tretích štátoch. Napokon, ako bolo konštatované v rámci preskúmania tretieho žalobného dôvodu protiprávnosti, toto obmedzenie je nevyhnutné, primerané a zodpovedá cieľu všeobecného záujmu uznanému Úniou, a to ochrane životného prostredia a ľudského zdravia.

321    Pokiaľ ide v druhom rade o porušenie článku 17 Charty, tento článok vo svojom odseku 1 stanovuje, že každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho a že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Navyše užívanie majetku môže byť upravené zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom.

322    Podľa judikatúry sa však žiadny hospodársky subjekt nemôže domáhať vlastníckeho práva na podiel na trhu, aj keď ho mal v čase pred zavedením opatrenia ovplyvňujúceho uvedený trh, keďže takýto podiel na trhu predstavuje len dočasné hospodárske postavenie vystavené riziku zmeny okolností. Hospodársky subjekt sa nemôže dovolávať ani nadobudnutého práva, či dokonca legitímnej dôvery v zachovanie existujúcej situácie, ktorá môže byť zmenená aktmi prijatými inštitúciami Únie v rámci ich diskrečnej právomoci (rozsudok z 12. júla 2005, Alliance for Natural Health a i., C‑154/04 a C‑155/04, EU:C:2005:449, bod 128).

323    V prejednávanej veci z judikatúry uvedenej v bode 322 vyššie vyplýva, že žalobkyne sa nemôžu domáhať ochrany článku 17 ods. 1 Charty, pokiaľ ide o ich právo uvádzať predzmes d2w na trh Únie (pozri analogicky rozsudok z 3. septembra 2015, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Komisia, C‑398/13 P, EU:C:2015:535, bod 60).

324    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého zákaz uvádzania výrobkov vyrobených z oxo‑degradovateľných plastov na trh, stanovený v článku 5 smernice 2019/904, je v rozpore s článkom 17 ods. 2 Charty, podľa ktorého „duševné vlastníctvo je chránené“, pretože výrazne znižuje hodnotu práva duševného vlastníctva, ktoré majú k vzorcu predzmesi d2w, nemožno toto tvrdenie prijať. Aj keď totiž žalobkyne spresnili, že uvedená predzmes je chránená z titulu práva k ochrannej známke a know‑how potrebného na jej výrobu, neuviedli dôvody, pre ktoré boli takéto práva porušené.

325    V každom prípade treba uviesť, že z článku 17 Charty ani z judikatúry nevyplýva, že by mala byť zaručená absolútna ochrana práv duševného vlastníctva (pozri analogicky rozsudok z 29. júla 2019, Spiegel Online, C‑516/17, EU:C:2019:625, bod 56). Akékoľvek obmedzenie článku 17 ods. 2 Charty musí byť zavedené v súlade s jej článkom 52 ods. 1 V prejednávanej veci pritom obmedzenie výkonu práva duševného vlastníctva, ktoré majú žalobkyne k predzmesi d2w – aj keby bolo preukázané – stanovuje právny predpis. Nezasahuje do podstaty uvedeného práva, keďže nie je zakázaná výroba výrobkov z plastu obsahujúceho prooxidačnú prídavnú látku a ich predaj na trhu tretích štátov, ani výroba a uvádzanie takejto prídavnej látky na trh Únie. Ako bolo konštatované v rámci preskúmania tretieho žalobného dôvodu protiprávnosti, takéto obmedzenie zodpovedá cieľu všeobecného záujmu uznanému Úniou, konkrétne ochrane životného prostredia a ľudského zdravia, a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné.

326    Pokiaľ ide v treťom rade o porušenie článku 49 ZFEÚ, stačí uviesť, že žalobkyne neuvádzajú dôvody, pre ktoré by zákaz uvádzania plastov obsahujúcich prooxidačnú prídavnú látku na trh bránil ich slobode usadiť sa.

327    Z bodov 313 až 326 vyššie vyplýva, že tri dotknuté inštitúcie neporušili článok 16 Charty, ani jej článok 17 a ani článok 49 ZFEÚ.

328    Vzhľadom na neexistenciu porušenia uvedených článkov nie je potrebné skúmať, či je toto porušenie dostatočne závažné, ako to vyžaduje judikatúra týkajúca sa prvej podmienky vzniku zodpovednosti Únie, uvedená v bode 42 vyššie.

329    Prvú časť piateho žalobného dôvodu protiprávnosti treba teda zamietnuť.

b)      O druhej časti piateho žalobného dôvodu založenej na dostatočne závažnom porušení práva na riadnu správu vecí verejných zakotveného v článku 41 Charty

330    V druhej časti svojho piateho žalobného dôvodu protiprávnosti žalobkyne tvrdia, že zákaz stanovený v článku 5 smernice 2019/904 bol prijatý v rozpore s ich právom na riadnu správu vecí verejných, ktoré je zakotvené v článku 41 Charty. Tvrdia, že tri dotknuté inštitúcie nezohľadnili relevantné dôkazy a nedodržali príslušné postupy.

331    Takúto argumentáciu nemožno prijať.

332    V tejto súvislosti stačí uviesť, že podľa judikatúry sa právo na riadnu správu vecí verejných, ako vyplýva z článku 41 Charty, nevzťahuje na proces vypracovania takého legislatívneho aktu, akým je smernica 2019/904 (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. októbra 1999, Atlanta/Európske spoločenstvo, C‑104/97 P, EU:C:1999:498, bod 37, a z 12. júna 2015, Health Food Manufacturers’ Association a i./Komisia, T‑296/12, EU:T:2015:375, bod 98).

333    V dôsledku toho tri dotknuté inštitúcie neporušili článok 41 Charty.

334    Vzhľadom na neexistenciu porušenia uvedeného článku nie je potrebné skúmať, či je toto porušenie dostatočne závažné, ako to vyžaduje judikatúra týkajúca sa prvej podmienky vzniku zodpovednosti Únie, uvedená v bode 42 vyššie.

335    Treba teda zamietnuť druhú časť piateho žalobného dôvodu, a v dôsledku toho aj tento žalobný dôvod v celom rozsahu.

336    Z vyššie uvedeného vyplýva, že každý z piatich žalobných dôvodov protiprávnosti musí byť zamietnutý a že žalobcovia nepreukázali existenciu dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom.

337    Keďže, ako bolo uvedené v bode 41 vyššie, sú podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie kumulatívne, musí byť táto žaloba na tomto základe zamietnutá bez toho, aby bolo potrebné skúmať podmienky existencie skutočnej a určitej škody, ako aj príčinnej súvislosti.

IV.    O trovách

338    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi Parlamentu, Rady a Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Symphony Environmental Technologies plc a Symphony Environmental Ltd sú povinné nahradiť trovy konania.

Van der Woude Spielmann Gâlea

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 31. januára 2024.

Podpisy

Obsah

I. Okolnosti predchádzajúce sporu

II. Návrhy účastníkov konania

III. Právny stav

A. O žiadosti o vynechanie určitých údajov voči verejnosti

B. Úvodná poznámka

C. O prípustnosti

D. O veci samej

1. O prvom žalobnom dôvode protiprávnosti založenom na porušení článkov 68 až 73 nariadenia REACH

2. O druhom žalobnom dôvode protiprávnosti založenom na dostatočne závažnom porušení bodov 12 a 14 až 16 medziinštitucionálnej dohody

3. O treťom žalobnom dôvode protiprávnosti založenom na dostatočne závažnom porušení všeobecnej zásady proporcionality zakotvenej v článku 5 ods. 4 ZEÚ a článku 191 ZFEÚ, ako aj na zjavne nesprávnych posúdeniach

a) O prvej časti v rozsahu, v akom je založená na dostatočne závažnom porušení článku 191 ZFEÚ

1) O tvrdení, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku biologicky riadne nedegraduje

2) O tvrdení, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku nie je kompostovateľný

3) O tvrdení, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku negatívne ovplyvňuje recykláciu bežných plastov

4) O tvrdení, že plast obsahujúci prooxidačnú prídavnú látku nemá preukázateľný prínos pre životné prostredie

5) O zozname pripojenom k replikám, ktorý obsahuje všetky dokumenty, ktoré tri dotknuté inštitúcie údajne nezohľadnili

b) O dostatočne závažnom porušení všeobecnej zásady proporcionality zakotvenej v článku 5 ods. 4 ZEÚ

1) O druhej časti založenej na tom, že zákaz stanovený v článku 5 smernice 2019/904 v rozsahu, v akom sa uplatňuje na oxobiodegradovateľné plasty, nie je vhodný na dosiahnutie cieľa uvedenej smernice, a o prvej časti v rozsahu, v akom je založená na tom istom tvrdení

2) O tretej časti založenej na tom, že zákaz stanovený v článku 5 smernice 2019/904 v rozsahu, v akom sa uplatňuje na oxobiodegradovateľné plasty, prekračuje hranice toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa sledovaného uvedenou smernicou

4. O štvrtom žalobnom dôvode protiprávnosti založenom na dostatočne závažnom porušení všeobecnej zásady rovnosti zaobchádzania

5. O piatom žalobnom dôvode protiprávnosti založenom na dostatočne závažnom porušení článkov 16 a 17 a článku 41 ods. 1 Charty a článku 49 ZFEÚ

a) O prvej časti piateho žalobného dôvodu založenej na dostatočne závažnom porušení článkov 16 a 17 Charty a článku 49 ZFEÚ

b) O druhej časti piateho žalobného dôvodu založenej na dostatočne závažnom porušení práva na riadnu správu vecí verejných zakotveného v článku 41 Charty

IV. O trovách

*      Jazyk konania: angličtina.