Language of document : ECLI:EU:T:2021:781

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (desiata komora)

z 10. novembra 2021 (*)

„Inštitucionálne právo – Európska iniciatíva občanov – Kohézna politika – Regióny s národnostnou menšinou – Rozhodnutie o registrácii – Žaloba o neplatnosť – Akt, ktorý možno napadnúť žalobou – Prípustnosť – Článok 4 ods. 2 písm. b) nariadenia (EÚ) č. 211/2011 – Povinnosť odôvodnenia“

Vo veci T‑495/19,

Rumunsko, v zastúpení: E. Gane, R. Haţieganu, L. Liţu a L.‑E. Baţagoi, splnomocnené zástupkyne,

žalobca,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: H. Stancu, I. Martínez del Peral a H. Krämer, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Maďarsko, v zastúpení: M. Fehér, M. Tátrai a K. Szíjjártó, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie (EÚ) 2019/721 z 30. apríla 2019 o navrhovanej iniciatíve občanov s názvom „Kohézna politika pre rovnosť regiónov a udržateľnosť regionálnych kultúr“ (Ú. v. EÚ L 122, 2019, s. 55),

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata komora),

v zložení: predseda komory A. Kornezov, sudcovia E. Buttigieg (spravodajca) a K. Kowalik‑Bańczyk,

tajomník: I. Kurme, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 21. mája 2021,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Dňa 18. júna 2013 bola Európskej komisii v súlade s článkom 11 ods. 4 ZEÚ a nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 211/2011 zo 16. februára 2011 o iniciatíve občanov (Ú. v. EÚ L 65, 2011, s. 1) predložená navrhovaná iniciatíva občanov (ďalej len „EIO“) s názvom „Kohézna politika pre rovnosť regiónov a udržateľnosť regionálnych kultúr“ (ďalej len „sporný návrh EIO“).

2        Z informácií poskytnutých organizátormi sporného návrhu EIO v rámci informácií požadovaných na registráciu návrhu EIO v súlade s prílohou II nariadenia č. 211/2011 vyplývalo, že cieľom tohto návrhu bolo dosiahnuť, aby Európska únia v rámci kohéznej politiky venovala mimoriadnu pozornosť regiónom, ktorých etnické, kultúrne, náboženské či jazykové charakteristiky sa odlišujú od charakteristík okolitých regiónov. Pre tieto regióny, vrátane zemepisných oblastí, ktoré nemajú štruktúry s právomocami správnych orgánov, predchádzanie akémukoľvek vylúčeniu alebo akejkoľvek zaostalosti v hospodárskom rozvoji v porovnaní s okolitými regiónmi, podpora hospodárskeho rozvoja a ochrana podmienok hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti sa majú zabezpečovať tak, aby ich charakteristiky zostali nezmenené. Na to musia mať tieto regióny rovnaké možnosti prístupu k rôznym fondom Únie a k zachovaniu svojich charakteristík a má sa im zaručiť riadny hospodársky rozvoj, a to tak, aby rozvoj Únie mohol byť udržateľný a bola zachovaná jej kultúrna rozmanitosť.

3        Komisia rozhodnutím C(2013) 4975 final z 25. júla 2013 a na základe článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011 zamietla žiadosť o registráciu sporého návrhu z dôvodu, že zjavne nepatrí do rámca jej právomocí, ktoré jej umožňujú predložiť návrh právneho aktu Únie na účely vykonávania Zmlúv.

4        Rozsudkom z 10. mája 2016, Izsák a Dabis/Komisia (T‑529/13, EU:T:2016:282), Všeobecný súd zamietol žalobu o neplatnosť podanú proti rozhodnutiu C(2013) 4975 final.

5        Súdny dvor, ktorý rozhodoval o odvolaní, rozsudkom zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia (C‑420/16 P, EU:C:2019:177), zrušil rozsudok z 10. mája 2016, Izsák a Dabis/Komisia (T‑529/13, EU:T:2016:282), a s konečnou platnosťou rozhodol o spore a zrušil rozhodnutie C(2013) 4975 final.

6        Dňa 30. apríla 2019 Komisia prijala rozhodnutie (EÚ) 2019/721 týkajúce sa sporného návrhu EIO (Ú. v. EÚ L 122, 2019, s. 55, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým pristúpila k jeho registrácii v zmysle článku 4 nariadenia č. 211/2011.

7        V odôvodneniach 1 a 2 napadnutého rozhodnutia Komisia určila predmet a ciele sporného návrhu EIO podľa znenia uvedeného v bode 2 vyššie.

8        V odôvodneniach 3 a 4 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že v záujme podpory účasti občana Únie na mechanizme EIO a v konečnom dôsledku na demokratickom živote Únie majú byť postupy a podmienky požadované v prípade EIO jasné, jednoduché, používateľsky ústretové a primerané povahe EIO.

9        Komisia v odôvodnení 5 napadnutého rozhodnutia spresnila:

„Právne akty Únie sa na účely vykonávania zmlúv môžu prijímať pri vymedzovaní úloh, prioritných cieľov a organizácie štrukturálnych fondov, čo môže zahŕňať zoskupovanie fondov v súlade s článkom 177 Zmluvy o [FEÚ].“

10      V odôvodnení 6 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že sporný návrh EIO „vzhľadom na to…, že je zameran[ý] na návrhy Komisie týkajúce sa právnych aktov stanovujúcich úlohy, prioritné ciele a organizáciu štrukturálnych fondov, a pod podmienkou, že činnosti, ktoré sa majú financovať, vedú k posilneniu hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti Únie“, nie je zjavne mimo rámca jej právomocí v zmysle článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011.

11      V odôvodnení 7 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že sporný návrh EIO spĺňa podmienky stanovené v článku 4 ods. 2 písm. a), c) a d) nariadenia č. 211/2011 a v odôvodnení 8 dospela k záveru, že má byť zaregistrovaná.

12      Článok 1 napadnutého rozhodnutia stanovuje:

„1.      Navrhovaná iniciatíva občanov s názvom ‚Kohézna politika pre rovnosť regiónov a udržateľnosť regionálnych kultúr‘ sa týmto registruje.

2.      Vyhlásenia o podpore tejto navrhovanej iniciatívy občanov sa môžu zbierať na základe predpokladu, že jej cieľom sú návrhy právnych aktov Komisie stanovujúce úlohy, prioritné ciele a organizáciu štrukturálnych fondov EÚ, a za predpokladu, že opatrenia, ktoré sa majú financovať, povedú k posilneniu hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti Únie.“

13      Článok 3 napadnutého rozhodnutia spresňuje, že je určené organizátorom sporného návrhu EIO.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

14      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 8. júla 2019 Rumunsko podalo žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

15      Komisia predložila svoje vyjadrenie k žalobe 27. septembra 2019.

16      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 8. októbra 2019 Maďarsko podalo návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie.

17      Replika bola podaná 16. decembra 2019.

18      Rozhodnutím predsedu desiatej komory zo 7. januára 2020 bolo Maďarsku povolené vstúpiť do konania ako vedľajší účastník konania.

19      Duplika bola podaná 27. januára 2020.

20      Maďarsko predložilo svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania 18. februára 2020 a Rumunsko k nemu 21. mája 2020 predložilo svoje pripomienky v stanovenej lehote. Komisia nepredložila pripomienky k vyššie uvedenému vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania.

21      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 30. júla 2020 podalo Rumunsko odôvodnenú žiadosť o nariadenie pojednávania v súlade s článkom 106 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

22      Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (desiata komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 rokovacieho poriadku vyzval Komisiu a Maďarsko, že ak si to želajú, majú predložiť pripomienky k argumentácii Rumunska týkajúcej sa prípustnosti žaloby. Obaja účastníci konania predložili svoje pripomienky v stanovenej lehote.

23      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté na pojednávaní z 21. mája 2021.

24      Rumunsko navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

25      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil Rumunsku povinnosť nahradiť trovy konania.

26      Maďarsko navrhuje, aby Všeobecný súd zamietol žalobu.

 Právny stav

 O prípustnosti žaloby

27      Rumunsko, ktoré položilo otázku k prípustnosti žaloby z hľadiska napadnuteľnosti napadnutého rozhodnutia a z hľadiska existencie záujmu na konaní, tvrdilo, že uvedená žaloba je prípustná.

28      Komisia vo svojich pripomienkach k argumentácii Rumunska (pozri bod 22 vyššie) vyjadrila pochybnosti o prípustnosti žaloby.

29      Konkrétnejšie, Komisia vyjadrila pochybnosti o napadnuteľnosti napadnutého rozhodnutia, keďže toto rozhodnutie by sa mohlo považovať za prípravný akt ako „prvá etapa mechanizmu iniciatívy občanov“, ktorá by viedla k prijatiu oznámenia stanoveného v článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011, ktoré predstavuje napadnuteľný akt, zo strany Komisie. Komisia v tejto súvislosti tvrdila, že podľa ustálenej judikatúry, pokiaľ ide o akty alebo rozhodnutia, ktoré sa prijímajú vo viacerých fázach, najmä na konci interného konania, sú aktmi, ktoré možno napadnúť žalobou o neplatnosť, v zásade len opatrenia, ktoré vyjadrujú konečné stanovisko inštitúcie na konci tohto konania, s výnimkou predbežných opatrení, ktorých cieľom je pripraviť konečné rozhodnutie.

30      Na odôvodnenie svojich pochybností Komisia tiež uviedla, že z judikatúry Všeobecného súdu vyplýva, že žaloba o neplatnosť môže byť podaná, a to aj členským štátom, proti aktom, ktoré majú vyvolávať právne účinky, ktoré môžu spôsobiť ujmu. Podľa Komisie je pritom v prípade rozhodnutia o registrácii návrhu EIO ťažké zistiť, aké právne účinky, ktoré vyplývajú z obsahu tohto návrhu EIO, by mohli spôsobiť ujmu a komu. Komisia konkrétne poukázala na rozsudok z 21. mája 2010, Francúzsko/Komisia (T‑425/04, T‑444/04, T‑450/04 a T‑456/04, EU:T:2010:216, bod 119).

31      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy Komisia ponechala otázku napadnuteľnosti napadnutého rozhodnutia na posúdenie Všeobecného súdu.

32      Komisia sa naopak priklonila k analýze Rumunska, podľa ktorej výkon práva členských štátov podať žalobu o neplatnosť proti aktu Únie nie je podmienený preukázaním záujmu na konaní.

33      Maďarsko sa vo svojich pripomienkach k argumentácii Rumunska (pozri bod 22 vyššie) vyjadrilo v prospech prípustnosti žaloby, pričom okrem iného tvrdilo, že napadnuté rozhodnutie predstavuje napadnuteľný akt. Maďarsko tiež považovalo za odôvodnené, aby Všeobecný súd rozhodol o tejto právnej otázke s cieľom odstrániť akúkoľvek neistotu.

34      Z argumentácie troch účastníkov konania vyplýva, že nespochybňujú, že výkon práva členských štátov podať žalobu o neplatnosť proti aktu Únie nie je podmienený preukázaním záujmu na konaní. Z judikatúry totiž vyplýva, že členský štát, akým je v prejednávanej veci Rumunsko, môže podať žalobu o neplatnosť aktu so záväznými právnymi účinkami bez toho, aby musel preukazovať záujem na konaní (pozri rozsudok z 13. októbra 2011, Deutsche Post a Nemecko/Komisia, C‑463/10 P a C‑475/10 P, EU:C:2011:656, bod 36 a citovanú judikatúru). Na to, aby bola žaloba členského štátu prípustná, tento štát teda nemusí preukazovať, že akt Komisie, ktorý napáda, má vo vzťahu k nemu právne účinky (pozri rozsudok z 20. septembra 2012, Francúzsko/Komisia, T‑154/10, EU:T:2012:452, bod 37 a citovanú judikatúru). Rozsudok z 21. mája 2010, Francúzsko/Komisia (T‑425/04, T‑444/04, T‑450/04 a T‑456/04, EU:T:2010:216), na ktorý poukazuje Komisia (pozri bod 30 vyššie), ktorý bol navyše v odvolacom konaní zrušený rozsudkom z 19. marca 2013, Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia a i. a Komisia/Francúzsko a i. (C‑399/10 P a C‑401/10 P, EU:C:2013:175), vyššie uvedená judikatúra nijako nespochybňuje.

35      Keďže Komisia vyjadrila pochybnosti o napadnuteľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle článku 263 ZFEÚ a vzhľadom na žiadosť Maďarska, aby Všeobecný súd výslovne rozhodol o tejto otázke, treba uviesť nasledujúce úvahy.

36      Z ustálenej judikatúry, ktorá bola rozvinutá v rámci žalôb o neplatnosť podávaných členskými štátmi alebo inštitúciami, vyplýva, že za napadnuteľné akty v zmysle článku 263 ZFEÚ sa považujú všetky opatrenia prijímané inštitúciami bez ohľadu na ich formu, ktoré majú vyvolávať záväzné právne účinky (pozri rozsudok z 13. októbra 2011, Deutsche Post a Nemecko/Komisia, C‑463/10 P a C‑475/10 P, EU:C:2011:656, bod 36 a citovanú judikatúru).

37      Na určenie toho, či má akt právne účinky, treba vychádzať najmä z jeho predmetu, obsahu, rozsahu a podstaty, ako aj právneho a skutkového kontextu, do ktorého patrí (pozri rozsudok z 23. apríla 2018, One of Us a i./Komisia, T‑561/14, EU:T:2018:210, bod 70 a citovanú judikatúru).

38      V prejednávanej veci treba posúdiť, či napadnuté rozhodnutie prijaté Komisiou na základe článku 4 nariadenia č. 211/2011, na základe ktorého Komisia zaregistrovala sporný návrh EIO, má vyvolávať záväzné právne účinky, čo predstavuje napadnuteľný akt v zmysle článku 263 ZFEÚ.

39      V tejto súvislosti, ako už bolo spresnené súdom Únie (rozsudok z 23. apríla 2018, One of Us a i./Komisia, T‑561/14, EU:T:2018:210, bod 73), nariadenie č. 211/2011, ktoré bolo uplatniteľné ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia, stanovuje konania a podmienky požadované na predloženie EIO. Vo svojom odôvodnení 8 spresňuje, že je potrebná minimálna organizačná štruktúra a na tento účel stanovuje vytvorenie občianskeho výboru, ktorý budú tvoriť fyzické osoby (organizátori) pochádzajúce najmenej zo siedmich rôznych členských štátov a ktorý je poverený vypracovaním EIO a jej predložením Komisii. Nariadenie č. 211/2011 v článku 4 stanovuje, že návrh EIO musí byť predložený Komisii na registráciu a že táto registrácia sa vykoná pod podmienkou, že Komisia dospeje k záveru, že boli splnené niektoré podmienky stanovené v uvedenom ustanovení. Medzi týmito podmienkami sa nachádza podmienka, podľa ktorej dotknutý návrh EIO nie je zjavne mimo rámca právomocí Komisie predložiť návrh právneho aktu Únie na účely vykonávania Zmlúv [článok 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011]. Článok 4 ods. 4 nariadenia č. 211/2011 stanovuje, že návrh EIO, ktorý bol zaregistrovaný, sa oznámi verejnosti v registri stanovenom v článku 4 ods. 1 druhom pododseku toho istého nariadenia.

40      Až v nadväznosti na túto registráciu možno začať zbierať vyhlásenia o podpore dotknutého návrhu EIO najmenej od jedného milióna signatárov pochádzajúcich najmenej z jednej štvrtiny všetkých členských štátov. Toto zbieranie sa musí vykonať v rámci postupov a podmienok, ktoré sú podrobne vymedzené v článkoch 5 až 8 nariadenia č. 211/2011. Konkrétne podľa článku 8 nariadenia č. 211/2011 organizátori predložia vyzbierané vyhlásenia o podpore dotknutým členským štátom na overenie a osvedčenie.

41      Článok 9 prvý odsek nariadenia č. 211/2011 stanovuje možnosť organizátorov predložiť EIO Komisii spolu s informáciami týkajúcimi sa akejkoľvek podpory a akéhokoľvek financovania získaného na základe tejto iniciatívy, pokiaľ boli dodržané všetky postupy a podmienky stanovené uvedeným nariadením. Tieto informácie sa uverejnia v registri.

42      Článok 10 ods. 1 nariadenia č. 211/2011 stanovuje, že keď Komisia dostane EIO v súlade s článkom 9 tohto nariadenia:

a)      bezodkladne uverejní iniciatívu občanov v registri;

b)      prijme organizátorov na primeranej úrovni, aby mohli podrobne vysvetliť otázky, ktoré sú predmetom EIO;

c)      do troch mesiacov uvedie v oznámení svoje právne a politické závery o EIO, prípadné opatrenie, ktoré má v úmysle prijať, ako aj odôvodnenie, prečo toto opatrenie prijme alebo neprijme.

43      Článok 10 ods. 2 nariadenia č. 211/2011 stanovuje, že o uvedenom oznámení musia byť informovaní organizátori, ako aj Európsky parlament a Rada Európskej únie, a musí byť uverejnené.

44      Článok 11 nariadenia č. 211/2011 okrem iného stanovuje, že v lehote troch mesiacov stanovenej v článku 10 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia sa organizátorom poskytne možnosť prezentovať EIO na verejnom vypočutí v Parlamente.

45      Z ustanovení uvedených v bodoch 39 až 44 vyššie vyplýva, že rozhodnutie o registrácii návrhu EIO, akým je v prejednávanej veci napadnuté rozhodnutie, má vyvolávať záväzné právne účinky voči organizátorom, inštitúciám a dotknutým členským štátom.

46      Pokiaľ ide o organizátorov, vyššie uvedené rozhodnutie o registrácii totiž spúšťa mechanizmus zbierania vyhlásení o podpore a okrem iného im po prvé priznáva právo predložiť EIO Komisii a podrobne ju vysvetliť [pozri body 41 a 42 písm. b) vyššie], po druhé právo požadovať od Komisie, aby vydala oznámenie uvedené v článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011 [pozri bod 42 písm. c) vyššie] a po tretie právo prezentovať EIO na verejnom vypočutí v Parlamente (pozri bod 44 vyššie). Vyššie uvedené práva, zavedené v prospech organizátorov, zároveň predstavujú povinnosti pre dotknuté inštitúcie, a to Komisiu a Parlament, keďže Komisia je povinná prijať organizátorov a vydať vyššie uvedené oznámenie a Parlament je povinný zorganizovať vyššie uvedené verejné vypočutie.

47      Pokiaľ ide o dotknuté členské štáty, rozhodnutie o registrácii návrhu EIO zakladá vo vzťahu k nim povinnosť povoliť zbieranie vyhlásení o podpore, overiť a osvedčiť ich (pozri bod 40 vyššie).

48      Pochybnosti Komisie týkajúce sa napadnuteľnosti napadnutého rozhodnutia nie sú dôvodné.

49      V tejto súvislosti treba odmietnuť analýzu, podľa ktorej rozhodnutie o registrácii návrhu EIO je prípravným alebo predbežným aktom, na základe ktorého sa má pripraviť prijatie oznámenia uvedeného v článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011 (pozri bod 29 vyššie).

50      Ako už totiž súd Únie konštatoval, na jednej strane cieľom postupu registrácie je zabrániť tomu, aby organizátori podnikali zbytočné úsilie o EIO, ktorá od začiatku nemôže viesť k požadovanému výsledku, a na druhej strane rozhodnutie o registrácii návrhu EIO zahŕňa prvé posúdenie tejto EIO z právneho hľadiska a nepredurčuje posúdenie vykonané Komisiou v rámci oznámenia prijatého na základe článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 2011/211, ktorá obsahuje jej „právne a politické závery“ týkajúce sa EIO, prípadne opatrenie, ktoré má v úmysle prijať, ako aj dôvody, pre ktoré toto opatrenie príjme alebo neprijme (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. apríla 2018, One of Us a i./Komisia, T‑561/14, EU:T:2018:210, bod 117 a citovanú judikatúru).

51      Navyše Súdny dvor v rozsudku z 19. decembra 2019, Puppinck a i./Komisia (C‑418/18 P, EU:C:2019:1113, bod 70), spresnil, že osobitná pridaná hodnota mechanizmu EIO nespočíva v istote dosiahnutia jej výsledku, ale v možnostiach a príležitostiach, ktoré vytvára pre občanov Únie spustiť politickú diskusiu v rámci jej inštitúcií bez toho, aby museli čakať na začatie legislatívneho postupu. Ako Komisia správne poznamenáva, politická diskusia tak s občanmi, ako aj s inštitúciami prebieha najmä počas hospodárskeho roka s cieľom zozbierať vyhlásenia o podpore na stretnutí s Komisiou a verejnom vypočutí v Parlamente. Zdá sa teda, že táto politická diskusia vyplýva z rozhodnutia o registrácii a z následného postupu a prebieha predtým, ako Komisia prijme oznámenie uvedené v článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011.

52      Zdá sa teda, že rozhodnutie o registrácii návrhu EIO predstavuje výsledok osobitnej etapy v procese EIO, ktorá vyvoláva záväzné právne účinky odlišné od účinkov vyplývajúcich z oznámenia stanoveného v článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011, ktoré je navyše tiež napadnuteľným aktom v súlade s rozsudkom z 23. apríla 2018, One of Us a i./Komisia (T‑561/14, EU:T:2018:210).

53      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je nutné dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie je napadnuteľným aktom v zmysle článku 263 ZFEÚ a že táto žaloba je prípustná.

 O veci samej

54      Rumunsko na podporu svojej žaloby uvádza dva žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod sa zakladá na porušení článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011 a druhý na porušení povinnosti odôvodnenia. Najskôr je potrebné preskúmať druhý žalobný dôvod.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

55      Rumunsko na úvod tvrdí, že Komisia disponuje v rámci preskúmania dodržania podmienky stanovenej v článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011 širokou mierou voľnej úvahy a že v dôsledku toho má povinnosť odôvodnenia, ktorou je viazaná, zásadný význam.

56      V tomto kontexte Rumunsko v prvom rade vytýka Komisii, že v napadnutom rozhodnutí neuviedla dôvody, pre ktoré má právomoc podporovať akty týkajúce sa predmetu a cieľov sporného návrhu EIO, ako sú identifikované v tomto rozhodnutí.

57      Rumunsko v druhom rade vytýka Komisii, že nedostatočne odôvodnila svoj prístup, ako je uvedený v článku 1 ods. 2 výroku napadnutého rozhodnutia, ktorý spočíva v spresnení, že vyhlásenia o podpore sporného návrhu EIO sa môžu zbierať „na základe predpokladu, že jej cieľom sú návrhy právnych aktov Komisie stanovujúce úlohy, prioritné ciele a organizáciu štrukturálnych fondov EÚ, a za predpokladu, že opatrenia, ktoré sa majú financovať, povedú k posilneniu hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti Únie“.

58      Podľa Rumunska je odôvodnenie vyššie uvedeného prístupu Komisie potrebné jednak vzhľadom na kontext prijatia napadnutého rozhodnutia, ktorý sa vyznačuje najmä tým, že Komisia rozhodnutím C(2013) 4975 final pôvodne odmietla registráciu sporného návrhu EIO a Súdny dvor v rozsudku zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia (C‑420/16 P, EU:C:2019:177), nedospel k záveru, že Komisia sa v tomto rozhodnutí dopustila nesprávneho právneho posúdenia, a jednak vzhľadom na skutočnosť, že podľa ustanovení nariadenia č. 211/2011 sa má rozhodnutie o registrácii návrhu EIO zakladať na presnej analýze jej predmetu a cieľov, aj keď je táto analýza vykonaná abstraktným a nie konkrétnym spôsobom. Rumunsko poznamenáva, že v prejednávanej veci sa zdá, že Komisia zaregistrovala sporný návrh EIO bez toho, aby vedela, čoho sa skutočne týkala.

59      Rumunsko na záver uvádza, že napadnuté rozhodnutie nevysvetľuje, z akého dôvodu bola registrácia sporného návrhu EIO možná a že Komisia si v prejednávanej veci nesplnila povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 296 druhom odseku ZFEÚ.

60      Komisia a Maďarsko spochybňujú argumentáciu Rumunska.

61      Treba pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia právnych aktov stanovená v článku 296 druhom odseku ZFEÚ sa uplatňuje na všetky akty, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť (rozsudok z 1. októbra 2009, Komisia/Rada, C‑370/07, EU:C:2009:590, bod 42). Z toho vyplýva, že bez ohľadu na okolnosť, že článok 4 ods. 3 druhý pododsek nariadenia č. 211/2011 uvádza povinnosť Komisie informovať organizátorov o dôvodoch svojho rozhodnutia len vtedy, ak odmietne zaregistrovať návrh EIO, napadnuté rozhodnutie podlieha povinnosti odôvodnenia, ak obsahuje rozhodnutie Komisie zaregistrovať návrh EIO (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. septembra 2019, Rumunsko/Komisia, T‑391/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2019:672, bod 79).

62      Podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa článku 296 ZFEÚ musí byť odôvodnenie právnych aktov prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia v ňom byť jasne a jednoznačne uvedené úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatia opatrenia a aby mohol príslušný súd vykonať svoje preskúmanie (pozri rozsudok z 12. septembra 2017, Anagnostakis/Komisia, C‑589/15 P, EU:C:2017:663, bod 28 a citovanú judikatúru).

63      Ako tiež vyplýva z ustálenej judikatúry, požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať podľa okolností prejednávanej veci. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, má byť posudzovaná nielen s ohľadom na znenie tohto aktu, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich predmetnú oblasť (pozri rozsudok z 12. septembra 2017, Anagnostakis/Komisia, C‑589/15 P, EU:C:2017:663, bod 29 a citovanú judikatúru).

64      Navyše treba odlišovať povinnosť odôvodnenia ako podstatnú formálnu náležitosť od preskúmania dôvodnosti odôvodnenia, ktoré spadá pod preskúmanie zákonnosti aktu z vecného hľadiska a predpokladá, že súd overí, či dôvody, na ktorých sa akt zakladá, sú alebo nie sú poznačené nesprávnymi posúdeniami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, body 66 až 68).

65      Treba tiež pripomenúť, že ako už poznamenal súd Únie, Komisia na účely registrácie návrhu EIO nedisponuje širokou mierou voľnej úvahy, keďže článok 4 ods. 2 nariadenia č. 211/2011 stanovuje, že uvedená inštitúcia „zaregistruje“ návrh EIO, pokiaľ sú splnené podmienky uvedené v článku 4 ods. 2 písm. a) až d) tohto nariadenia, najmä ak návrh EIO nie je zjavne mimo rámca právomocí Komisie, na základe ktorých môže predložiť návrh právneho aktu Únie na účely vykonávania Zmlúv. Naproti tomu, ak je na základe prvého preskúmania zjavné, že táto posledná uvedená podmienka nie je splnená, Komisia „zamietne“ registráciu návrhu EIO, ako je uvedené v článku 4 ods. 3 prvom pododseku nariadenia č. 211/2011 (rozsudok z 24. septembra 2019, Rumunsko/Komisia, T‑391/17, vec v odvolacom konaní, EU:T:2019:672, bod 84). Tvrdenie Rumunska uvedené v bode 55 vyššie treba preto odmietnuť.

66      Práve s prihliadnutím na úvahy uvedené v bodoch 61 až 65 vyššie treba v prejednávanej veci posúdiť, či je napadnuté rozhodnutie z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené.

67      Pokiaľ ide o kontext, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie prijaté, je potrebné pripomenúť, že Komisia najprv rozhodnutím C(2013) 4975 final odmietla zaregistrovať sporný návrh EIO z dôvodu, že sa nachádzala zjavne mimo rámca jej právomocí v zmysle článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011.

68      Komisia uviedla, že hlavným cieľom sporného návrhu EIO bolo zabezpečiť „rovnosť regiónov a udržateľnosť regionálnych kultúr“ tak, že sa „osobitná pozornosť má venovať regiónom, ktoré sa svojimi národnostnými, etnickými, kultúrnymi, náboženskými alebo jazykovými charakteristikami odlišujú od okolitých regiónov“. Komisia usúdila, že články 174 až 178 ZFEÚ uvedené vo vyššie uvedenom návrhu ako ustanovenia Zmlúv príslušných pre navrhované opatrenie nemôžu slúžiť ako právny základ na prijatie navrhovaného právneho aktu, pretože cieľom všetkých opatrení prijatých v rámci kohéznej politiky malo byť posilnenie hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti, ako je definovaná v článku 174 ZFEÚ. Podľa Komisie zlepšenie situácie národnostných menšín nemožno chápať tak, že sa zameriava na „znižovanie rozdielov medzi úrovňami rozvoja v jednotlivých regiónoch“ a zaostalosti v niektorých regiónoch, ako to stanovuje článok 174 druhý odsek ZFEÚ. V tejto súvislosti Komisia konštatovala, že zoznam „znevýhodnení“ taxatívne uvedených v článku 174 treťom odseku ZFEÚ, ktoré ukladajú povinnosť venovať „mimoriadnu pozornosť“ danému regiónu, je vyčerpávajúci.

69      Toto rozhodnutie Komisie potvrdil Všeobecný súd, ktorý zamietol žalobu o neplatnosť podanú proti tomuto rozhodnutiu (rozsudok z 10. mája 2016, Izsák a Dabis/Komisia, T‑529/13, EU:T:2016:282).

70      Súdny dvor v rozsudku zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia (C‑420/16 P, EU:C:2019:177), zrušil rozsudok uvedený v bode 69 vyššie.

71      Po prvé Súdny dvor, ktorý poskytol objasnenia, pokiaľ ide o povinnosti Komisie v rámci preskúmania podmienky registrácie stanovenej v článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011, na jednej strane pripomenul, že Komisia musí túto podmienku registrácie vykladať a uplatňovať tak, aby zabezpečila jednoduchý prístup k EIO. Komisia tak môže zamietnuť registráciu návrhu EIO na základe článku 4 ods. 2 písm. b) uvedeného nariadenia len v prípade, ak je návrh EIO vzhľadom na svoj predmet a svoje ciele, ako vyplývajú z povinných a prípadne dodatočných informácií poskytnutých organizátormi na základe prílohy II nariadenia č. 211/2011, zjavne mimo rámca právomocí, na základe ktorých môže Komisia predložiť návrh právneho aktu Únie na účely vykonávania Zmlúv (rozsudok zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia, C‑420/16 P, EU:C:2019:177, body 53 a 54).

72      Na druhej strane Súdny dvor spresnil, že otázka, či opatrenie navrhované v kontexte EIO patrí do rámca právomocí Komisie, nie je na prvý pohľad skutkovou otázkou či otázkou posúdenia dôkazov, ktorá ako taká podlieha pravidlám v oblasti dôkazného bremena, ale predovšetkým otázkou výkladu a uplatňovania ustanovení dotknutých Zmlúv. Keď Komisia dostane žiadosť o registráciu návrhu EIO, neprináleží jej teda v tejto fáze overovať, či bol predložený dôkaz o všetkých uvádzaných skutočnostiach, ani či odôvodnenie návrhu a navrhovaných opatrení je postačujúce. Na účely posúdenia splnenia podmienky registrácie podľa článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011 má len skúmať, či by z objektívneho hľadiska mohli byť takéto opatrenia, zamýšľané abstraktne, prijaté na základe Zmlúv (rozsudok zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia, C‑420/16 P, EU:C:2019:177, body 61 a 62).

73      Po druhé Súdny dvor dospel k záveru, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že organizátori boli pri registrácii sporného návrhu EIO povinní predložiť dôkaz o tom, že podmienka stanovená v článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011 bola splnená. Podľa Súdneho dvora Všeobecný súd nesprávne pochopil vyššie uvedenú podmienku registrácie a rozdelenie úloh medzi organizátormi EIO a Komisiou v rámci postupu registrácie, ktorý z toho vyplýva (rozsudok zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia, C‑420/16 P, EU:C:2019:177, body 63 a 72).

74      Po tretie Súdny dvor preskúmal výklad článku 174 ZFEÚ v spojení s článkom 4 ods. 2 písm. c) ZFEÚ, ktorý podal Všeobecný súd v rozsudku uvedenom v bode 69 vyššie. V tomto kontexte Súdny dvor uviedol:

„68.      … je pravda, že článok 174 ZFEÚ definuje ciele politiky súdržnosti Únie len všeobecne a poskytuje Únii širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o opatrenia, ktoré môže prijať v oblasti hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti vzhľadom na široké chápanie regiónov, ktoré môžu byť týmito opatreniami dotknuté.

69.      Predovšetkým zoznam uvedený v článku 174 treťom odseku ZFEÚ a uvádzajúci príklady regiónov ‚závažne a trvalo znevýhodnen[é] prírodnými a demografickými podmienkami‘, ako to jasne vyplýva z použitia výrazov ‚v rámci dotknutých regiónov‘ a ‚ako sú‘ v tomto ustanovení, má orientačný, a nie vyčerpávajúci charakter.

70.      Ako však Všeobecný súd uviedol v bodoch 87 a 89 svojho rozsudku, špecifické etnické, kultúrne, náboženské či jazykové charakteristiky regiónov s národnostnou menšinou nemožno považovať za systematické znevýhodnenie ich hospodárskeho rozvoja v porovnaní s okolitými regiónmi.

71.      Z toho vyplýva, že keď Všeobecný súd v bodoch 85 až 89 napadnutého rozsudku vylúčil, že región s národnostnou menšinou by vzhľadom na svoje špecifické etnické, kultúrne, náboženské či jazykové charakteristiky mohol systematicky patriť medzi ‚regióny závažne a trvalo znevýhodnen[é] prírodnými a demografickými podmienkami‘ v zmysle článku 174 tretieho odseku ZFEÚ, správne vyložil pojem ‚dotknutý región‘ uvedený v tomto ustanovení, a preto pri svojom rozhodnutí nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia.“

75      Po štvrté Súdny dvor vyhovel odvolaniu a zrušil rozsudok uvedený v bode 69 vyššie na základe záverov uvedených v bode 73 vyššie (rozsudok zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia, C‑420/16 P, EU:C:2019:177, bod 73).

76      Po piate Súdny dvor usúdil, že stav konania dovoľuje rozhodnúť vo veci a zrušil rozhodnutie o zamietnutí registrácie sporného návrhu EIO prijaté Komisiou. Konkrétnejšie, Súdny dvor na základe konštatovania, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia [keď konštatoval, že žalobcovia boli pri registrácii dotknutého návrhu EIO povinní predložiť dôkaz o tom, že podmienka stanovená v článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011 bola splnená], dospel k záveru, že odvolací dôvod odvolateľov založený na porušení tohto ustanovenia je dôvodný. Z tohto záveru Súdny dvor vyvodil, že rozhodnutie o zamietnutí registrácie sporného návrhu EIO prijaté Komisiou treba zamietnuť (rozsudok zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia, C‑420/16 P, EU:C:2019:177, body 74 až 77).

77      Komisia v nadväznosti na rozsudok zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia (C‑420/16 P, EU:C:2019:177), prijala napadnuté rozhodnutie, ktorým zapísala sporný návrh EIO.

78      Zo znenia napadnutého rozhodnutia vyplýva (pozri body 7 až13 vyššie), že Komisia v prvom rade identifikovala predmet a ciele sporného návrhu EIO. V druhom rade Komisia vykonala požadovanú predbežnú právnu analýzu jednak tak, že v odôvodnení 5 napadnutého rozhodnutia identifikovala právny základ, ktorý jej umožňuje predložiť návrh právneho aktu Únie, aby vyhovela spornej EIO, a to článok 177 ZFEÚ, a jednak tak, že v odôvodnení 6 a v článku 1 ods. 2 napadnutého rozhodnutia spresnila, že opatrenia, ktoré sa majú financovať v nadväznosti na túto EIO, sa musia týkať sociálnej, hospodárskej a územnej súdržnosti Únie. Inými slovami, Komisia v rámci tejto analýzy identifikovala hranice právomoci Únie, pokiaľ ide o sporný návrh EIO.

79      Vzhľadom na znenie napadnutého rozhodnutia, kontext jeho prijatia a relevantné právne predpisy v tejto oblasti Všeobecný súd usudzuje, že napadnuté rozhodnutie je z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené. Výhrady Rumunska tento záver nespochybňujú.

80      Pokiaľ ide v prvom rade o prvú výhradu Rumunska založenú na tvrdení, že Komisia neuviedla dôvody, podľa ktorých by mala mať právomoc navrhnúť prijatie právneho aktu Únie, aby vyhovela spornej EIO (bod 56 vyššie), zo znenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia dospela k záveru, že sporný návrh EIO sa týkal hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti upravenej v hlave XVIII tretej časti Zmluvy o FEÚ a že článok 177 ZFEÚ môže predstavovať právny základ aktu Únie v nadväznosti na spornú EIO. Komisia tiež v odôvodnení 6 a v článku 1 ods. 2 napadnutého rozhodnutia uviedla hranice právomoci Únie v tejto oblasti. Za týchto okolností prvá výhrada Rumunska nie je dôvodná a musí sa zamietnuť.

81      Rumunsko v rámci svojej druhej výhrady (body 57 a 58 vyššie) v podstate tvrdí, že napadnuté rozhodnutie dostatočne nevysvetľuje zmenu stanoviska Komisie k spornému návrhu EIO, ktorú potvrdzuje skutočnosť, že Komisia v rámci rozhodnutia C(2013) 4975 final pôvodne zamietla jej registráciu.

82      Všeobecný súd sa domnieva, že ani táto druhá výhrada nie je dôvodná. Treba totiž poznamenať, že zmena stanoviska Komisie má svoje vysvetlenie v rozsudku zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia (C‑420/16 P, EU:C:2019:177), ktorý je súčasťou kontextu prijatia napadnutého rozhodnutia.

83      Po prvé Súdny dvor v rozsudku zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia (C‑420/16 P, EU:C:2019:177), neuznal analýzu Komisie uvedenú v rozhodnutí C(2013) 4975 final, podľa ktorej zoznam regiónov „závažne a trvalo znevýhodnen[ých] prírodnými a demografickými podmienkami“ uvedený v článku 174 treťom odseku ZFEÚ je vyčerpávajúci. Podľa Súdneho dvora má tento zoznam orientačný charakter.

84      Po druhé v rozsudku zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia (C‑420/16 P, EU:C:2019:177, bod 62), Súdny dvor spresnil, že keď Komisia rozhoduje o žiadosti o registráciu návrhu EIO, musí len preskúmať, či z objektívneho hľadiska a bez overenia uvádzaných skutkových okolností a dostatku odôvodnenia, na ktorom sa zakladá tento návrh a navrhované opatrenia, by mohli byť takéto opatrenia, zamýšľané abstraktne, prijaté na základe Zmlúv.

85      Po tretie rozsudkom zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia (C‑420/16 P, EU:C:2019:177, bod 62), Súdny dvor zrušil nielen rozsudok Všeobecného súdu uvedený v bode 4 vyššie, ale aj rozhodnutie Komisie C(2013) 4975 final. Komisia preto musela prijať nové rozhodnutie týkajúce sa sporného návrhu EIO, ktoré by vyvodzovalo všetky dôsledky z vyššie uvedeného rozsudku Súdneho dvora.

86      Skutočnosti uvedené v bodoch 83 až 85 vyššie, ktoré sú Rumunsku známe, vysvetľujú skutočnosť, že Komisia napriek svojmu pôvodnému stanovisku vyjadrenému v rozhodnutí C(2013) 4975 final napokon napadnutým rozhodnutím zaregistrovala sporný návrh EIO. Tieto skutočnosti tiež vysvetľujú jej prístup v odôvodnení 6 a v článku 1 ods. 2 napadnutého rozhodnutia, ktorý spočíva v uvedení oblasti, v ktorej môžu byť prijaté právne akty Únie („za predpokladu, že opatrenia, ktoré sa majú financovať, povedú k posilneniu hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti Únie“), ktorá zodpovedá oblasti, v ktorej organizátori spornej EIO požadujú predloženie právnych aktov („[sporný návrh EIO] je zameran[ý] na návrhy Komisie týkajúce sa právnych aktov stanovujúcich úlohy, prioritné ciele a organizáciu štrukturálnych fondov“), aby z toho vyvodila, že sporný návrh EIO nie je zjavne mimo rámca jej právomocí v zmysle článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011.

87      Pokiaľ ide o tvrdenie Rumunska, podľa ktorého sa zdá, že Komisia zaregistrovala sporný návrh EIO bez toho, aby vedela, čo bolo skutočne jeho cieľom (pozri bod 58 vyššie), toto tvrdenie sa týka skôr vecnej stránky sporu a je analyzované v rámci preskúmania prvého žalobného dôvodu.

88      Na základe vyššie uvedených úvah treba tento žalobný dôvod zamietnuť.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011

89      Rumunsko tvrdí, že sporný návrh EIO je zjavne mimo rámca právomocí Komisie, na základe ktorých môže Komisia predložiť návrh právneho aktu Únie na účely uplatňovania Zmlúv v zmysle článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011 a že v dôsledku toho je napadnuté rozhodnutie v rozpore s týmto ustanovením.

90      Rumunsko v prvom rade tvrdí, že články 174 až 178 ZFEÚ týkajúce sa hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti Únie nepredstavujú platný právny základ pre opatrenie Únie v zmysle uvedenom v spornom návrhu EIO.

91      V tejto súvislosti Rumunsko tvrdí, že v oblasti hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti (do ktorej patrí sporný návrh EIO) Únia môže dosiahnuť cieľ ochrany práv osôb patriacich k národnostným menšinám len v rozsahu, v akom cieľ kohéznej politiky stanovený Zmluvou sleduje dosiahnutie uvedeného cieľa. Akékoľvek iné opatrenie by bolo v rozpore so zásadou prenesenia právomocí vyjadrenou v článku 4 ods. 1 a článku 5 ods. 1 a 2 ZEÚ.

92      Podľa Rumunska sa hospodárska, sociálna a územná súdržnosť zameriava na harmonický rozvoj celej Únie okrem iného znížením rozdielov medzi úrovňami rozvoja v jednotlivých regiónoch a zaostalosti v najviac znevýhodnených regiónoch. Podľa Rumunska je pre opatrenie, ktoré patrí do rámca tejto politiky, relevantné práve kritérium úrovne rozvoja rôznych regiónov a nie kritérium národnostných, etnických, kultúrnych, náboženských a jazykových charakteristík regiónov. Okrem toho nemožno konštatovať, že existuje platná a systematická väzba medzi etnickým zložením niektorých regiónov a úrovňou ich rozvoja v porovnaní s okolitými regiónmi.

93      Rumunsko na záver tvrdí, že kritérium týkajúce sa osobitostí regiónov obývaných národnostnými menšinami nie je relevantné na posúdenie úrovne rozvoja regiónu, takže nemôže hrať nijakú úlohu pri uskutočňovaní kohéznej politiky. Akt založený na takomto kritériu preto neumožňuje dosiahnuť ciele kohéznej politiky sledujúce zníženie rozdielov medzi úrovňami rozvoja v rôznych regiónoch Únie a v dôsledku toho sa nemôže zakladať na článkoch 174 až 178 ZFEÚ.

94      V tejto súvislosti Rumunsko poznamenáva, že Súdny dvor sa v rozsudku zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia (C‑420/16 P, EU:C:2019:177), nezaoberal otázkou, či by opatrenia, ktorých sa týkal sporný návrh EIO, „zamýšľané abstraktne, mohli byť prijaté na základe Zmlúv“. Súdny dvor naopak potvrdil analýzu Všeobecného súdu, podľa ktorej región s národnostnou menšinou nemôže vzhľadom na svoje špecifické etnické, kultúrne, náboženské či jazykové charakteristiky systematicky patriť k „regiónom závažne a trvalo znevýhodneným prírodnými a demografickými podmienkami“ v zmysle článku 174 tretieho odseku ZFEÚ. Rumunsko z toho vyvodzuje, že Súdny dvor konštatoval, že právna úprava v zmysle uvedenom organizátormi sa nemôže zakladať na ustanoveniach Zmluvy týkajúcich sa kohéznej politiky.

95      V druhom rade Rumunsko tvrdí, že znenie odôvodnenia 6 napadnutého rozhodnutia vykazuje existenciu námietky v posúdení Komisie. Táto námietka uvádza, že podľa Komisie predmet a ciele sporného návrhu EIO nie sú jasné a ani nie je jasné, akým spôsobom možno tieto ciele dosiahnuť prijatím právnych aktov založených na článkoch 174 až 178 ZFEÚ. Tento postup Komisie pritom nie je v súlade s nariadením č. 211/2011. Podľa Rumunska sa má rozhodnutie o registrácii návrhu EIO zakladať na presnej analýze jej predmetu a cieľov, aj keď je táto analýza vykonaná abstraktným a nie konkrétnym spôsobom. Túto analýzu nemožno odložiť na nasledujúcu fázu postupu EIO tak, ako je stanovená v článku 10 nariadenia č. 211/2011.

96      Rumunsko v replike ďalej rozvíja argumentáciu uvedenú v bode 95 vyššie, pričom Komisii vytýka, že skúmala len obmedzenú časť informácií poskytnutých organizátormi k spornej EIO, a to deklarovaný všeobecný a nejasný cieľ, čím nesprávne vykladá pojem „analýza v abstraktnej rovine“, na ktorý Súdny dvor odkázal v rozsudku zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia (C‑420/16 P, EU:C:2019:177). Rumunsko tvrdí, že Komisia mala zohľadniť tak povinné informácie, ako aj dodatočné informácie poskytnuté organizátormi podľa prílohy II nariadenia č. 211/2011, a že v tejto súvislosti správne určenie predmetu a skutočných cieľov sporného návrhu EIO predstavuje podmienku sine qua non na určenie oblasti právomoci Únie alebo právneho základu prípadne prijatého aktu Únie.

97      Konkrétnejšie, Rumunsko tvrdí, že Komisia mala zohľadniť skutočnosť, že sporný návrh EIO uvádzal potrebu vypracovania definície pojmu „región s národnostnou menšinou“, ako aj zoznam týchto regiónov. Komisia mala tiež zohľadniť skutočnosť, že prebratie sporného návrhu EIO do európskej právnej úpravy predpokladalo reorganizáciu celého štatistického systému stanoveného v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1059/2003 z 26. mája 2003 o zostavení spoločnej nomenklatúry územných jednotiek pre štatistické účely (NUTS) (Ú. v. EÚ L 154, 2003, s. 1; Mim. vyd. 14/001, s. 196) a zmenu spôsobu administratívnej organizácie na úrovni členských štátov v rámci novej územnej organizácie, ktorá mala zohľadňovať etnické, náboženské, jazykové a kultúrne kritérium. Podľa Rumunska pritom administratívna a územná organizácia členských štátov patrí do ich výlučnej právomoci a v súlade s článkom 4 ods. 2 ZEÚ je Únia povinná rešpektovať ústavný poriadok členských štátov.

98      Na základe vyššie uvedenej argumentácie Rumunsko dospelo k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s článkom 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011.

99      Komisia a Maďarsko spochybňujú argumentáciu Rumunska.

100    Pred osobitným preskúmaním výhrad vyjadrených Rumunskom voči Komisii v rámci tohto žalobného dôvodu, treba pripomenúť charakteristiky preskúmania, ktoré musí Komisia vykonať na základe článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011.

101    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Komisia musí vykladať a uplatňovať podmienku registrácie návrhu EIO tak, aby sa zabezpečil jednoduchý prístup k EIO. Komisia môže teda len v prípade, ak je návrh EIO vzhľadom na jej predmet a ciele, ako vyplývajú z povinných informácií alebo prípadne dodatočných informácií poskytnutých organizátormi, zjavne mimo rámca právomocí, na základe ktorých môže Komisia predložiť návrh právneho aktu Únie na účely vykonávania Zmlúv, zamietnuť registráciu tohto návrhu EIO na základe článku 4 ods. 2 písm. b) uvedeného nariadenia (pozri bod 71 vyššie).

102    Okrem toho existuje rozdiel medzi preskúmaním, ktoré je Komisia povinná vykonať na základe článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011, a preskúmaním, ktoré je povinná vykonať na základe článku 10 ods. 1 písm. c) toho istého nariadenia.

103    Podľa článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011 sa Komisia musí obmedziť na preskúmanie, či by z objektívneho hľadiska mohli byť opatrenia navrhované v rámci dotknutej EIO, zamýšľané abstraktne, prijaté na základe Zmlúv. V tomto štádiu Komisia nemá overovať, či bol predložený dôkaz o všetkých uvádzaných skutočnostiach, ani či odôvodnenie návrhu a navrhovaných opatrení je dostatočné (rozsudok zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia, C‑420/16 P, EU:C:2019:177, bod 62).

104    Rozhodnutie o registrácii EIO, ktoré predpokladá jej prvé posúdenie z právneho hľadiska, tak nemá vplyv na posúdenie vykonané Komisiou v rámci oznámenia prijatého na základe článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011, pričom toto oznámenie obsahuje konečné stanovisko Komisie k otázke, či predloží alebo nepredloží návrh právneho aktu Únie v nadväznosti na dotknutú EIO (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. apríla 2018, One of Us a i./Komisia, T‑561/14, EU:T:2018:210, body 77, 79 a 117).

105    Z úvah uvedených v bodoch 100 až 104 vyššie vyplýva, že Komisia môže odmietnuť registráciu návrhu EIO len vtedy, ak pri preskúmaní vykonanom v rámci článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011 dospeje k záveru, že možno úplne vylúčiť, že by mohla predložiť návrh právneho aktu Únie na účely vykonávania Zmlúv. Naopak, ak Komisia nemôže dospieť k takémuto záveru, je povinná zaregistrovať dotknutý návrh EIO.

106    Záver uvedený v bode 105 vyššie potvrdzuje spresnenie Súdneho dvora, podľa ktorého osobitná pridaná hodnota mechanizmu EIO nespočíva v istote dosiahnutia jej výsledku, ale v možnostiach a príležitostiach, ktoré vytvára pre občanov Únie spustiť politickú diskusiu v rámci jej inštitúcií bez toho, aby museli čakať na začatie legislatívneho postupu (pozri bod 51 vyššie). Z tohto spresnenia vyplýva, že Komisia, aj keď existujú vážne pochybnosti o tom, či dotknutý návrh EIO patrí do rámca jej právomocí v zmysle článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011, musí zaregistrovať uvedený návrh, aby umožnila politickú diskusiu v rámci inštitúcií, ktorá by sa spustila po tejto registrácii.

107    Práve s prihliadnutím na úvahy uvedené v bodoch 101 až 106 vyššie treba posúdiť výhrady Rumunska.

108    Pokiaľ ide o výhradu Rumunska uvedenú v bodoch 95 až 97 vyššie, podľa ktorej Komisia nezohľadnila všetky informácie poskytnuté organizátormi v spornom návrhu EIO a v podstate správne neurčila obsah tohto návrhu, treba na úvod poznamenať, že podľa judikatúry musia byť informácie týkajúce sa predmetu a cieľov návrhu EIO, ktoré sú buď povinne, alebo dobrovoľne poskytnuté organizátormi EIO, v súlade s prílohou II nariadenia č. 211/2011, zohľadnené Komisiou v rámci preskúmania uskutočneného najmä na základe článku 4 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia (rozsudok zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia, C‑420/16 P, EU:C:2019:177, body 51 a 54). Okrem toho bolo spresnené, že ak organizátori EIO v súlade s vyššie uvedenou prílohou II pripoja v prílohe svojho návrhu, ako to urobili v prejednávanej veci, podrobnejšie informácie o predmete, cieľoch a kontexte tohto návrhu, Komisia je povinná starostlivo a nestranne preskúmať tieto informácie (rozsudok z 12. septembra 2017, Anagnostakis/Komisia, C‑589/15 P, EU:C:2017:663, bod 35).

109    V prejednávanej veci treba v prvom rade poznamenať, že v odôvodneniach 1 a 2 napadnutého rozhodnutia Komisia určila predmet a ciele tohto návrhu tak, že prevzala povinne poskytnuté informácie organizátormi podľa prílohy II nariadenia č. 211/2011 (pozri bod 2 vyššie).

110    V druhom rade treba poznamenať, že článok 177 ZFEÚ, ktorý Komisia určila v odôvodnení 5 napadnutého rozhodnutia za možný právny základ právnych aktov Únie, ktoré by mohli byť prijaté v nadväznosti na spornú EIO, sa nachádzal medzi ustanoveniami citovanými organizátormi v spornom návrhu EIO podľa prílohy II nariadenia č. 211/2011 ako ustanovenia relevantné pre navrhované opatrenie.

111    V treťom rade treba pripomenúť, že Komisia zaregistrovala sporný návrh EIO „na základe predpokladu, že jej cieľom sú [jej] návrhy právnych aktov… stanovujúce úlohy, prioritné ciele a organizáciu štrukturálnych fondov“ a „za predpokladu, že opatrenia, ktoré sa majú financovať, povedú k posilneniu hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti Únie“ (článok 1 ods. 2 napadnutého rozhodnutia).

112    Skutočnosti uvedené v bodoch 108 až 111 vyššie, ktoré boli preskúmané s prihliadnutím na všetky informácie poskytnuté organizátormi sporného návrhu EIO, preukazujú, že Komisia v súlade s rozsudkom zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia (C‑420/16 P, EU:C:2019:177, bod 62), z objektívneho hľadiska preskúmala navrhované opatrenia, zamýšľané abstraktne, pričom v podstate len uviedla predmet a ciele sporného návrhu EIO a konštatovala, že tento návrh spadá do kohéznej politiky Únie. Takto posudzovaný sporný návrh EIO je v napadnutom rozhodnutí správne uvedený a nemožno konštatovať, že by došlo k nejakému skresleniu jeho obsahu.

113    Je pravda, ako uvádza Rumunsko, že organizátori spornej EIO poukázali v rámci dodatočných a fakultatívnych informácií poskytnutých v súlade s prílohou II nariadenia č. 211/2011 na potrebu, aby právny akt Únie prijatý v nadväznosti na spornú EIO obsahoval definíciu pojmu „regióny s etnickou alebo národnostnou menšinou“, ako aj zoznam týchto regiónov. Organizátori tiež poukázali na potrebu zohľadniť pri určovaní regiónov uvedených v nariadení č. 1059/2003 ich etnické, náboženské, jazykové alebo kultúrne hranice.

114    Na základe toho treba konštatovať, že zo všetkých informácií poskytnutých organizátormi vyplýva, že informácie uvedené v bode 113 vyššie predstavujú podľa nich prostriedky na dosiahnutie cieľa spornej EIO, ako je opísaný v odôvodnení 2 napadnutého rozhodnutia. Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že Komisia pri posudzovaní vykonanom na základe článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011 mala právnu povinnosť preskúmať z objektívneho hľadiska navrhované opatrenia, zamýšľané abstraktne, bez toho, aby mohla overiť, že bol predložený dôkaz o všetkých uvádzaných skutočnostiach, ani či odôvodnenie sporného návrhu EIO a uvedených opatrení je dostatočné (rozsudok zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia, C‑420/16 P, EU:C:2019:177, bod 62), je nutné dospieť k záveru, že nie je preukázané, že Komisia nezohľadnila všetky informácie poskytnuté organizátormi v spornom návrhu EIO, vrátane dodatočných a fakultatívnych informácií, ani že skreslila obsah tohto návrhu.

115    Okrem toho tvrdenie Rumunska, podľa ktorého Komisia doplnila svoje posúdenie o „námietku“, ktorá je v podstate v rozpore s nariadením č. 211/2011 (pozri bod 95 vyššie), treba zamietnuť.

116    Treba totiž konštatovať, že postup Komisie spočívajúci v zaregistrovaní sporného návrhu EIO „na základe predpokladu, že jej cieľom sú [jej] návrhy právnych aktov… stanovujúce úlohy, prioritné ciele a organizáciu štrukturálnych fondov EÚ, a za predpokladu, že opatrenia, ktoré sa majú financovať, povedú k posilneniu hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti Únie“, je v súlade s nariadením č. 211/2011, ako ho vyložil Súdny dvor najmä v rozsudku zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia (C‑420/16 P, EU:C:2019:177), keďže ako už bolo poznamenané, Komisia musí vykladať a uplatňovať podmienku registrácie stanovenú v článku 4 ods. 2 písm. b) vyššie uvedeného nariadenia tak, aby zabezpečila jednoduchý prístup k EIO. Komisia preto môže prípadne pristúpiť k „vytvoreniu rámca“, ku „kvalifikácii“ či dokonca k čiastočnej registrácii dotknutého návrhu EIO, aby zabezpečila jednoduchý prístup k tejto iniciatíve pod podmienkou, že si splní povinnosť odôvodnenia, ktorá jej prináleží, a že obsah tohto návrhu nie je skreslený. Tento postup totiž umožňuje Komisii namiesto odmietnutia registrácie návrhu EIO zaregistrovať tento návrh kvalifikovaným spôsobom, aby zachovala potrebný účinok cieľa sledovaného nariadením č. 211/2011. Tento záver platí o to viac, že organizátori takéhoto návrhu nie sú nevyhnutne právnici s citom pre presnosť v písomnom vyjadrovaní a vedomosti o právomociach Únie a právomociach Komisie. Okrem toho treba poznamenať, že tvrdenie Rumunska, podľa ktorého existencia „výhrady“ v posúdení Komisie svedčí o existencii pochybností a kladení si otázok z jej strany (pozri bod 95 vyššie), nielenže nie je preukázané, ale je aj neúčinné, keďže, ako už bolo poznamenané, existencia takýchto pochybností a otázok by nemala zabrániť Komisii zaregistrovať sporný návrh EIO.

117    Okrem toho tento postup Komisie možno vysvetliť jej povinnosťou prijať nové rozhodnutie týkajúce sa sporného návrhu EIO v nadväznosti na rozsudok zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia (C‑420/16 P, EU:C:2019:177), s vyvodením všetkých dôsledkov z tohto rozsudku, ako bolo zdôraznené v bode 85 vyššie.

118    Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 108 až 117 vyššie treba výhradu Rumunska uvedenú v bodoch 95 až 97 vyššie zamietnuť.

119    Pokiaľ ide o výhradu Rumunska uvedenú v bodoch 90 až 94 vyššie, podľa ktorej články 174 až 178 ZFEÚ nepredstavujú platný právny základ pre činnosť Únie v zmysle sporného návrhu EIO, treba pripomenúť, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia (pozri závery v bodoch 114 a 118 vyššie), keď tento návrh zaregistrovala „na základe predpokladu, že jej cieľom sú [jej] návrhy právnych aktov… stanovujúce úlohy, prioritné ciele a organizáciu štrukturálnych fondov“, pričom toto predloženie možno vykonať na základe článku 177 ZFEÚ (článok 1 ods. 2 napadnutého rozhodnutia v spojení s jeho odôvodnením 5).

120    Článok 177 prvý odsek ZFEÚ totiž okrem iného stanovuje, že „… [P]arlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom… prostredníctvom nariadení definujú úlohy, prioritné ciele a organizáciu štrukturálnych fondov“. Článok 177 ZFEÚ je zaradený do hlavy XVIII s názvom „Hospodárska, sociálna a územná súdržnosť“ tretej časti Zmluvy o FEÚ, nazvanej „Vnútorné politiky a činnosti Únie“.

121    Z článku 4 ods. 2 písm. c) ZFEÚ vyplýva, že hospodárska, sociálna a územná súdržnosť sa nachádza medzi oblasťami delených právomocí medzi Úniou a členskými štátmi. V súlade s článkom 2 ods. 6 ZFEÚ rozsah a spôsob výkonu tejto právomoci Únie upravujú ustanovenia hlavy XVIII tretej časti Zmluvy o FEÚ.

122    Článok 174 prvý odsek ZFEÚ nachádzajúci sa vo vyššie uvedenej hlave XVIII stanovuje, že Únia na podporu celkového harmonického rozvoja svojho celku rozvíja a uskutočňuje činnosti vedúce k posilneniu hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti.

123    Článok 174 tretí odsek ZFEÚ stanovuje:

„V rámci dotknutých regiónov je potrebné venovať mimoriadnu pozornosť vidieckym regiónom, regiónom zasiahnutým zmenami v priemysle a regiónom závažne a trvalo znevýhodneným prírodnými a demografickými podmienkami, ako sú najsevernejšie regióny s veľmi nízkou hustotou obyvateľstva, ostrovné, cezhraničné a horské regióny.“

124    Súdny dvor uviedol, že článok 174 ZFEÚ definuje ciele kohéznej politiky Únie len všeobecne a poskytuje Únii širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o opatrenia, ktoré môže prijať v oblasti hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti vzhľadom na široké chápanie regiónov, ktoré môžu byť týmito opatreniami dotknuté (rozsudok zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia, C‑420/16 P, EU:C:2019:177, bod 68).

125    Súdny dvor okrem toho spresnil, že zoznam regiónov „závažne a trvalo znevýhodnený[ch] prírodnými a demografickými podmienkami“ nachádzajúci sa v článku 174 treťom odseku ZFEÚ má len orientačný charakter a nie vyčerpávajúci (rozsudok zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia, C‑420/16 P, EU:C:2019:177, bod 69).

126    Z úvah uvedených v bodoch 120 až 125 vyššie vyplýva, že Únia má právomoc v oblasti hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti. Okrem toho treba pripomenúť, že článok 177 ZFEÚ stanovuje prijatie nariadení v rámci riadneho legislatívneho postupu, ktorý, ako je spresnené v článku 289 ods. 1 ZFEÚ, sa začína predložením návrhu Komisie Parlamentu a Rade.

127    Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia mohla bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, v napadnutom rozhodnutí dospieť k záveru, že sporný návrh EIO v rozsahu, v akom sa týkal predloženia návrhov právnych aktov stanovujúcich prioritné ciele a organizáciu štrukturálnych fondov zo strany Komisie, a za predpokladu, že opatrenia, ktoré sa majú financovať, povedú k posilneniu hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti Únie, sa zjavne nenachádzal mimo rámca jej právomocí v zmysle článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 211/2011. Tento záver platí vzhľadom na spresnenie Súdneho dvora, podľa ktorého otázka, či opatrenie navrhované v kontexte EIO patrí do rámca právomocí Komisie v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia, predstavuje na prvý pohľad a predovšetkým otázku výkladu a uplatňovania dotknutých ustanovení Zmlúv (rozsudok zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia, C‑420/16 P, EU:C:2019:177, bod 61).

128    Je pravda, ako navyše poznamenáva Rumunsko, že Súdny dvor v rozsudku zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia (C‑420/16 P, EU:C:2019:177), potvrdil analýzu Všeobecného súdu vykonanú v rozsudku z 10. mája 2016, Izsák a Dabis/Komisia (T‑529/13, EU:T:2016:282), podľa ktorej nemožno etnické, kultúrne, náboženské či jazykové charakteristiky regiónov s národnostnou menšinou systematicky považovať na účely hospodárskeho rozvoja za znevýhodnenie v porovnaní s okolitými regiónmi. Súdny dvor tak dospel k záveru, že Všeobecný súd tým, že vylúčil, že región s národnostnou menšinou by mohol vzhľadom na svoje špecifické etnické, kultúrne, náboženské či jazykové charakteristiky systematicky patriť k „regiónom závažne a trvalo znevýhodneným prírodnými a demografickými podmienkami“ v zmysle článku 174 tretieho odseku ZFEÚ, správne vyložil pojem „dotknutý región“ uvedený v tomto ustanovení (rozsudok zo 7. marca 2019, Izsák a Dabis/Komisia, C‑420/16 P, EU:C:2019:177, body 70 a 71).

129    Tieto spresnenia, ktoré poskytol Súdny dvor, nespochybňujú záver uvedený v bode 127 vyššie, podľa ktorého sa Komisia nedopustila nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru, že sporný návrh EIO nie je zjavne mimo rámca jej právomocí. Na jednej strane totiž rozhodnutie o registrácii návrhu EIO nemá vplyv na posúdenie vykonané Komisiou v rámci oznámenia prijatého na základe článku 10 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 211/2011, ktoré obsahuje jej „právne a politické závery“ o EIO, prípadné opatrenie, ktoré má v úmysle prijať, ako aj dôvody, prečo toto opatrenie prijme alebo neprijme, ako bolo pripomenuté v bodoch 50 a 104 vyššie. Na druhej strane, ako Komisia spresnila vo vyjadrení k žalobe, Komisia môže pri príprave uvedeného oznámenia a ak to považuje za potrebné, preskúmať, najmä na základe skutkových údajov, či a v akom rozsahu charakteristiky regiónu s národnostnou menšinou môžu mať vplyv na jeho hospodársky alebo sociálny rozvoj v porovnaní s okolitými regiónmi a či a v akom rozsahu si rozdiely konštatované medzi úrovňami hospodárskeho alebo sociálneho rozvoja vyžadujú činnosť zameranú na posilnenie hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti.

130    Na základe všetkých predchádzajúcich úvah treba zamietnuť výhradu Rumunska uvedenú v bodoch 90 až 94 vyššie, a teda aj tento žalobný dôvod. Táto žaloba sa preto musí zamietnuť.

 O trovách

131    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Rumunsko nemalo úspech vo svojich dôvodoch, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinné nahradiť trovy konania Komisie v súlade s jej návrhmi.

132    Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania. Z toho vyplýva, že Maďarsko znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Rumunsko znáša svoje vlastné trovy konania a je povinné nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

3.      Maďarsko znáša svoje vlastné trovy konania.

Kornezov

Buttigieg

Kowalik‑Bańczyk

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 10. novembra 2021.

Podpisy


*      Jazyk konania: rumunčina.