Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
ANTHONY MICHAEL COLLINS
prednesené 16. novembra 2023(1)
Spojené veci C‑345/22 až C‑347/22
Maersk A/S
proti
Allianz Seguros y Reaseguros SA (C‑345/22 a C‑347/22)
a
Mapfre España Compañía de Seguros y Reaseguros SA
proti
MACS Maritime Carrier Shipping GmbH & Co. (C‑346/22)
[návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podal Audiencia Provincial de Pontevedra (Provinčný súd Pontevedra, Španielsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Článok 25 ods. 1 – Zmluva o námornej preprave tovaru potvrdená nákladným listom – Doložka o voľbe právomoci vložená do nákladného listu – Vykonateľnosť voči tretej osobe, ktorá je držiteľom nákladného listu – Rozhodné právo – Vnútroštátna právna úprava, ktorá vyžaduje individuálnu a samostatnú dohodu o doložke o voľbe právomoci s treťou osobou, ktorá je držiteľom nákladného listu“
Úvod
1. Týmito návrhmi na začatie prejudiciálneho konania Audiencia Provincial de Pontevedra (Provinčný súd Pontevedra) žiada, aby mu Súdny dvor poskytol usmernenie k výkladu článku 25 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie Brusel Ia“)(2). Tieto návrhy boli podané v rámci konaní medzi spoločnosťou Maersk A/S (ďalej len „Maersk“), dánskym námorným prepravcom, a spoločnosťou Allianz Seguros y Reaseguros SA (ďalej len „Allianz“), španielskou poisťovňou, vo veciach C‑345/22 a C‑347/22 a medzi spoločnosťou Mapfre España Compañía de Seguros y Reaseguros SA (ďalej len „Mapfre“), španielskou poisťovňou, a spoločnosťou MACS Maritime Carrier Shipping GmbH & Co. (ďalej len „MACS“), nemeckou dopravnou spoločnosťou vo veci C‑346/22. Všetky tieto žaloby sa týkajú nároku na náhradu škody z dôvodu čiastočnej straty tovaru prepravovaného po mori. Ide v nich o otázku, za akých podmienok možno uplatniť doložku o voľbe právomoci v zmluve o námornej preprave tovaru, ktorá je potvrdená nákladným listom, voči tretej osobe, ktorá tento tovar následne nadobudla, čím sa stala treťou osobou, ktorá je držiteľom tohto nákladného listu.
Právny rámec
Právo Únie
Bruselský dohovor
2. Prvý odsek článku 17 Bruselského dohovoru stanovuje:
„Ak sa účastníci zmluvy, z ktorých jeden alebo viacerí majú bydlisko v štáte viazanom týmto dohovorom, dohodli, že súd alebo súdy štátu viazaného týmto dohovorom majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má výlučnú právomoc tento súd alebo tieto súdy. Takáto dohoda o voľbe právomoci musí byť buď:
a) písomná alebo písomne potvrdená, alebo
b) vo forme, ktorá je v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy, alebo
c) v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom zmluvy známe, a ktorá je v takomto obchode dobre známa a pravidelne dodržiavaná účastníkmi, ktorí uzatvorili zmluvu typickú pre daný obchodný vzťah.“ [neoficiálny preklad]
Nariadenie Brusel I
3. Článok 23 ods. 1 nariadenia Brusel I stanovuje:
„Ak sa účastníci zmluvy, z ktorých jeden alebo viacerí majú bydlisko v členskom štáte, dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Takáto dohoda o voľbe právomoci musí byť buď:
a) písomná alebo písomne potvrdená, alebo
b) vo forme, ktorá je v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy, alebo
c) v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom zmluvy známe, a ktorá je v takomto obchode dobre známa a pravidelne dodržiavaná účastníkmi, ktorí uzatvorili zmluvu typickú pre daný obchodný vzťah.“
Nariadenie Brusel Ia
4. Odôvodnenia 15, 19 a 20 nariadenia Brusel Ia sú v tomto znení:
„(15) Normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ. …
…
(19) Okrem zmlúv poistných, spotrebiteľských či pracovných, v ktorých je voľnosť účastníkov zmluvy dojednať si právomoc súdov obmedzená, by sa zmluvná voľnosť účastníkov mala rešpektovať, s výnimkou kritérií výlučnej právomoci upravených týmto nariadením.
(20) Ak je spornou otázka, či je dohoda o voľbe súdu v prospech súdu alebo súdov členského štátu vecne neplatná, o tejto otázke by sa malo rozhodnúť v súlade s právnym poriadkom členského štátu, v ktorom sa nachádza súd alebo súdy zvolené v dohode, vrátane kolíznych noriem tohto členského štátu.“
5. Článok 25 nariadenia Brusel Ia, oddiel 7, nazvaný „Voľba právomoci“, ktorý je v kapitole II tohto nariadenia, s názvom „Právomoc“, stanovuje:
„1. Ak sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Dohoda o voľbe právomoci musí byť buď:
a) písomná, alebo písomne potvrdená;
b) vo forme, ktorá je v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy, alebo
c) v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom zmluvy známe, a ktorá je v takomto obchode dobre známa a pravidelne dodržiavaná účastníkmi, ktorí uzatvorili zmluvu typickú pre daný obchodný vzťah.
…
5. Dohoda o voľbe právomoci, ktorá je súčasťou zmluvy, sa považuje za dohodu nezávislú od ostatných ustanovení zmluvy.
Platnosť dohody o voľbe právomoci nemožno napadnúť len z dôvodu, že je neplatná zmluva.“
Vnútroštátne právo
6. Oddiel XI preambuly zákona 14/2014 Ley 14/2014, de 24 de julio, de Navegación Marítima (zákon č. 14/20114 o námornej plavbe, ďalej len „zákon o námornej plavbe“) z 24. júla 2014(3) je v tomto znení:
„…
Kapitola I obsahuje osobitné pravidlá právomoci a príslušnosti a vzhľadom na prednostné uplatňovanie pravidiel uvedených v medzinárodných zmluvách a v práve Európskej únie v tejto oblasti sa snaží zabrániť zisteným zneužitiam tým, že vyhlasuje za neplatné doložky, ktoré stanovujú podriadenie sa cudzej jurisdikcii alebo rozhodcovskému konaniu v zahraničí, obsiahnuté v zmluvách o používaní lode alebo vo vedľajších zmluvách o námornej plavbe, ak tieto doložky neboli individuálne a osobitne dohodnuté.“
7. Článok 251 zákona o námornej plavbe s názvom „Účinnosť prevodu“ stanovuje:
„Prevod nákladného listu má rovnaké účinky ako dodanie tovaru uvedeného v nákladnom liste, bez toho, aby tým boli dotknuté možnosti začať trestnoprávne a občianskoprávne konania, ktoré môže iniciovať osoba, ktorej bol tento tovar protiprávne odňatý. Nadobúdateľ nákladného listu nadobúda všetky práva prevodcu a vstupuje do práv prevodcu vyplývajúcich z úkonov prevodcu týkajúcich sa tovaru s výnimkou dohôd o voľbe právomoci a rozhodcovského konania, ktoré si vyžadujú súhlas nadobúdateľa v súlade s hlavou IX kapitoly I.“
8. V článku 468 zákona o námornej plavbe s názvom „Doložky o voľbe právomoci a rozhodcovskom konaní“ sa uvádza:
„Bez toho, aby boli tým dotknuté ustanovenia medzinárodných zmlúv platných v Španielsku a pravidlá práva [EÚ], doložky, ktoré stanovujú podriadenie sa cudzej právomoci alebo rozhodcovskému konaniu v zahraničí, obsiahnuté v zmluvách o používaní lode alebo vo vedľajších zmluvách o námornej plavbe, sú neplatné a považujú sa za neexistujúce, ak tieto doložky neboli individuálne a osobitne dohodnuté.
Predovšetkým vloženie doložky o voľbe právomoci alebo rozhodcovskej doložky do tlačených zmluvných podmienok ktorejkoľvek zo zmlúv uvedených v predchádzajúcom odseku samo osebe nepredstavuje dôkaz o splnení požiadaviek v nich stanovených.“
Skutkový stav konaní vo veciach samých a prejudiciálne otázky
Vec C‑345/22
9. Spoločnosť Maersk Line Perú S.A.C.(4), ako prepravca, a spoločnosť Aguafrost Perú, ako odosielateľ, uzavreli zmluvu o námornej preprave tovaru na základe podmienok „náklady a prepravné“, čo potvrdzuje nákladný list vystavený 9. apríla 2018. Tento nákladný list obsahoval na jeho zadnej strane doložku o voľbe právomoci v tomto znení: „… Vo všetkých ostatných prípadoch sa tento nákladný list riadi a vykladá v súlade s anglickým právom a všetky spory z neho vyplývajúce budú predložené High Court of Justice (England & Wales) [Vrchný súd (Anglicko a Wales) (Spojené kráľovstvo)] v Londýne (Spojené kráľovstvo), pričom právomoc súdov inej krajiny je vylúčená. Ďalej a podľa uváženia prepravcu môže prepravca podať žalobu proti obchodníkovi na príslušný súd podľa miesta, v ktorom obchodník vykonáva svoju činnosť.“ Oversea Atlantic Fish S.L. (ďalej len „Oversea“), španielsky dodávateľ rýb a morských plodov, nadobudla prepravovaný tovar, čím sa ako tretia osoba stala držiteľom tohto nákladného listu.
10. Tovar prišiel do prístavu určenia poškodený. Spoločnosť Allianz, ako poisťovňa, ktorá vstúpila do práv spoločnosti Oversea, podala žalobu proti spoločnosti Maersk na Juzgado de lo Mercantil no 3 de Pontevedra (Obchodný súd č. 3, Pontevedra, Španielsko), ktorou sa domáhala náhrady škody vo výške 67 449,71 eura.(5)
11. Na základe vyššie uvedenej doložky o voľbe právomoci, Maersk tvrdila, že španielske súdy nemajú právomoc vo veci konať. Uznesením z 26. mája 2020 Juzgado de lo Mercantil no 3 de Pontevedra (Obchodný súd č. 3, Pontevedra) túto námietku zamietol. Maersk podala proti tomuto uzneseniu interné odvolanie na uvedenom súde. Toto odvolanie bolo uznesením z 2. decembra 2020 zamietnuté.
12. Rozsudkom zo 7. júla 2021 Juzgado de lo Mercantil no 3 de Pontevedra (Obchodný súd č. 3, Pontevedra) potvrdil základ nároku poisťovne Allianz. Maersk podala proti tomuto rozsudku odvolanie na vnútroštátny súd, ktoré sa obmedzovalo na námietku právomoci španielskych súdov. Maersk tvrdila, že, keďže článok 251 zákona o námornej plavbe je v rozpore s právom Únie, vnútroštátny súd je povinný uplatniť článok 25 nariadenia Brusel Ia. Doložka o voľbe právomoci je z uvedeného dôvodu vykonateľná voči tretej osobe, ktorá sa stala držiteľom nákladného listu.
13. Vnútroštátny súd si nie je istý, či taká doložka o voľbe právomoci, o akú ide vo veci samej, s ktorou súhlasili pôvodné zmluvné strany zmluvy o preprave, je vykonateľná voči tretej osobe, ktorá sa stala držiteľom nákladného listu a ktorá s touto doložkou výslovne, ani individuálne a ani samostatne, nevyjadrila súhlas.
14. Vnútroštátny súd uvádza, že „doložka o voľbe právomoci“ je autonómnym pojmom práva Únie. V odvetví medzinárodnej námornej prepravy sa často používajú doložky o voľbe právomoci, takže v súlade s článkom 25 ods. 1 písm. c) nariadenia Brusel Ia museli mať zmluvné strany vedomosť o ich existencii. Vzhľadom na tento stav rozsudok Castelletti(6) podporuje existenciu domnienky, že osoba, voči ktorej sa takáto doložka uplatňuje, s ňou súhlasila. Vnútroštátny súd tiež uvádza, že doložky o voľbe právomoci sú svojou povahou autonómne a oddeliteľné. Hmotné právo, ktorým sa takéto doložky riadia, tak môže podliehať osobitnému právnemu režimu oddelenému od režimu, ktorým sa riadi zostávajúca časť zmluvy. Doložka o voľbe právomoci tak môže byť platná aj vtedy, keď sa samotná zmluva považuje za neplatnú.
15. Vnútroštátny súd vysvetľuje, že v prípade nákladných listov, ktoré obsahujú doložku o voľbe právomoci, ktorú nadobúda tretia osoba, článok 251 zákona o námornej plavbe odkazuje na jeho článok 468, ktorý stanovuje, že doložky o voľbe právomoci sú neplatné, ak neboli individuálne a samostatne dohodnuté.(7) Vnútroštátny súd pripomína zásadu, ktorú Súdny dvor stanovil v rozsudku Russ(8) a zopakoval v rozsudku Coreck(9), že „pokiaľ je doložka o voľbe právomoci vložená do nákladného listu platná podľa článku 17 [Bruselského] dohovoru medzi odosielateľom a prepravcom, možno sa na ňu odvolávať voči tretej osobe, ktorá je držiteľom nákladného listu, pokiaľ podľa príslušného vnútroštátneho práva držiteľ nákladného listu vstupuje do práv a povinností odosielateľa“. Pojem „príslušné vnútroštátne právo“ v tejto citácii možno chápať ako odkaz na článok 251 zákona o námornej plavbe. Keďže by teda bolo potrebné, aby si strany dohodli doložku o voľbe právomoci individuálne a samostatne, prevod práv z nákladného listu by nebol úplný. Vnútroštátny súd sa preto pýta, či je článok 251 zákona o námornej plavbe v rozpore s uvedenou zásadou.
16. Vnútroštátny súd tiež tvrdí, že vnútroštátnym právom, podľa ktorého by sa mohla určiť platnosť doložky o voľbe právomoci, môže byť právo štátu, ktorému táto doložka priznáva právomoc, teda právo Spojeného kráľovstva. Na podporu tohto tvrdenia vnútroštátny súd odkazuje na článok 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia a rozsudky Súdneho dvora Benincasa(10) a DelayFix(11), podľa ktorých sa vecná platnosť doložky o voľbe právomoci posudzuje podľa právnych predpisov členského štátu, ktorého súdy sú v tejto doložke uvedené.
17. Za predpokladu, že sa uplatní článok 251 zákona o námornej plavbe a že je potrebné preskúmať, či tretia osoba, ktorá je držiteľom nákladného listu, vyjadrila súhlas s doložkou o voľbe právomoci individuálne a samostatne, sa vnútroštátny súd pýta, v akej forme môže byť tento súhlas udelený. Domnieva sa, že táto otázka sa riadi právom Únie, a poznamenáva, že ak sú splnené požiadavky článku 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, uplatní sa kritérium predpokladaného súhlasu.
18. Nakoniec vnútroštátny súd spochybňuje súlad článku 251 zákona o námornej plavbe s judikatúrou Súdneho dvora v rozsahu, v akom toto ustanovenie stanovuje, že zatiaľ čo prevod nákladného listu sa riadi jedným právom, na doložku o voľbe právomoci vloženú do tohto nákladného listu sa uplatňuje iné právo.(12)
19. Audiencia Provincial de Pontevedra (Provinčný súd Pontevedra) na základe uvedených skutočností rozhodol o prerušení konania a o predložení týchto prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru:
„1. Vzťahuje sa ustanovenie článku 25 [nariadenia Brusel Ia], ktoré stanovuje, že neplatnosť dohody o voľbe právomoci sa má posúdiť podľa právnych predpisov členského štátu, ktorého súdom účastníci zmluvy priznali právomoc, v situácii, o akú ide v spore vo veci samej, aj na otázku platnosti rozšírenia doložky o voľbe právomoci na tretiu osobu, ktorá nie je účastníkom zmluvy, v ktorej je táto doložka stanovená?
2. V prípade prevodu nákladného listu na tretiu osobu, ktorá je príjemcom tovaru a ktorá nebola účastníkom zmluvy uzavretej medzi odosielateľom a námorným dopravcom, je ustanovenie, aké sa nachádza v článku 251 [zákona o námornej plavbe], ktoré stanovuje, že na to, aby bolo možné odvolávať sa na doložku o voľbe právomoci voči uvedenej tretej osobe, táto doložka musí byť ‚individuálne a samostatne‘ dohodnutá s touto osobou, zlučiteľné s článkom 25 [nariadenia Brusel Ia] a s judikatúrou… Súdneho dvora, v ktorej bol podaný jeho výklad?
3. Je podľa práva EÚ možné, aby právne predpisy členských štátov stanovili ďalšie podmienky platnosti, ktoré musia byť splnené na to, aby doložky o voľbe právomoci vložené do nákladných listov boli účinné voči tretím osobám?
4. Spôsobuje ustanovenie, aké sa nachádza v článku 251 [zákona o námornej plavbe] – ktoré stanovuje, že na tretiu osobu, ktorá je držiteľom nákladného listu, prechádza len časť práv a povinností, s vylúčením doložiek o voľbe právomoci –, zavedenie ďalšej podmienky platnosti týchto doložiek, ktoré je v rozpore s článkom 25 [nariadenia Brusel Ia]?
Vec C‑346/22
20. MACS, ako prepravca, a spoločnosť Tunacor Fisheries Ltd, ako odosielateľ, uzavreli zmluvu o námornej preprave tovaru na základe podmienok „náklady a prepravné“ potvrdenú nákladným listom vystaveným 13. apríla 2019. Na zadnej strane nákladného listu sa nachádzala táto doložka o voľbe právomoci: „Tento nákladný list sa riadi anglickým právom a všetky spory, ktoré vzniknú na jeho základe, budú predložené na High Court of Justice (England & Wales) [Vrchný súd (Anglicko & Wales)] v Londýne.“ Španielska spoločnosť Fortitude Shipping S.L. (ďalej len „Fortitude“) nadobudla predmetný tovar, a tým sa stala treťou osobou, ktorá je držiteľom tohto nákladného listu.
21. Tovar prišiel do prístavu určenia poškodený. Mapfre, ako poisťovňa, na ktorú prešli práva spoločnosti Fortitude, podala na Juzgado de lo Mercantil no 3 de Pontevedra (Obchodný súd č. 3, Pontevedra) žalobu proti MACS, ktorou sa domáhala náhrady škody vo výške 80 187, 90 eura.(13)
22. MACS tvrdila, že španielske súdy nemajú právomoc, a odôvodňovala to uvedenou doložku o voľbe právomoci. Uznesením z 3. mája 2020 Juzgado de lo Mercantil no 3 de Pontevedra (Obchodný súd č. 3, Pontevedra) rozhodol, že nemá právomoc vo veci konať. Mapfre podala proti tomuto uzneseniu odvolanie na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. S odvolaním sa na článok 251 zákona o námornej plavbe Mapfre tvrdila, že doložka o voľbe právomoci je voči spoločnosti Fortitude nevykonateľná, keďže táto spoločnosť nebola zmluvnou stranou zmluvy o preprave tovaru a ani sa nepodieľala na jej plnení. MACS tvrdila, že, keďže článok 251 zákona o námornej plavbe je v rozpore s právom Únie, vnútroštátny súd musí uplatniť článok 25 nariadenia Brusel Ia, čím sa doložka o právomoci stane vykonateľnou voči tretej osobe, ktorá je držiteľom nákladného listu.
23. Vnútroštátny súd, ktorý mal rovnaké pochybnosti ako tie vo veci C‑345/22, rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru v podstate rovnaké prejudiciálne otázky ako vo veci C‑345/22.
Vec C‑347/22
24. Maersk, ako prepravca, a spoločnosť Aguafrost Perú, ako odosielateľ, uzavreli zmluvu o námornej preprave tovaru na základe podmienok „náklady a prepravné“ potvrdenú nákladným listom vystaveným 2. augusta 2018. Na zadnej strane nákladného listu bola doložka o voľbe právomoci v identickom znení ako doložka uvedená v bode 9 vyššie. Oversea nadobudla predmetný tovar, a tým sa stala treťou osobou, ktorá je držiteľom tohto nákladného listu.
25. Tovar prišiel do prístavu určenia poškodený. Allianz, ako poisťovňa, na ktorú prešli práva spoločnosti Oversea, podala na Juzgado de lo Mercantil no 3 de Pontevedra (Obchodný súd č. 3, Pontevedra) žalobu proti spoločnosti Maersk, ktorou sa domáhala náhrady škody vo výške 106 093, 65 eura.(14)
26. Maersk tvrdila, že španielske súdy nemajú právomoc a odôvodňovala to uvedenou doložkou o voľbe právomoci. Uznesením z 20. októbra 2020 Juzgado de lo Mercantil no 3 de Pontevedra (Obchodný súd č. 3, Pontevedra) túto námietku zamietol.
27. Rozsudkom z 9. júla 2021 Juzgado de lo Mercantil no 3 de Pontevedra (Obchodný súd č. 3, Pontevedra) potvrdil základ nároku poisťovne Allianz. Maersk podala proti tomuto rozsudku odvolanie na vnútroštátny súd, v ktorom tvrdila, že španielske súdy nemajú právomoc vo veci konať. Keďže článok 251 zákona o námornej plavbe je v rozpore s právom Únie, vnútroštátny súd musí uplatniť článok 25 nariadenia Brusel Ia, čím sa doložka o voľbe právomoci stane vykonateľnou voči tretej osobe, ktorá je držiteľom nákladného listu.
28. Vnútroštátny súd, ktorý mal rovnaké pochybnosti ako tie vo veci C‑345/22, rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru v podstate rovnaké prejudiciálne otázky ako vo veci C‑345/22.
Konanie na Súdnom dvore
29. Rozhodnutím z 15. júla 2022 predseda Súdneho dvora spojil veci C‑345/22, C‑346/22 a C‑347/22 na účely písomnej a ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.
30. Účastníci konania vo veci samej, španielska vláda a Európska komisia predložili písomné pripomienky.
Právne posúdenie
Predbežné poznámky
31. Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu(15) (ďalej len „dohoda o vystúpení“) bola prijatá 17. októbra 2019 a nadobudla platnosť 1. februára 2020. V súlade s článkom 67 ods. 1 písm. a) dohody o vystúpení, pričom tento článok má názov „Právomoc, uznávanie a výkon súdnych rozhodnutí a súvisiaca spolupráca ústredných orgánov“, sa v Spojenom kráľovstve, ako aj v členských štátoch uplatňujú ustanovenia týkajúce sa právomoci v nariadení Brusel Ia v situáciách, ktoré sa týkajú Spojeného kráľovstva, v súvislosti so súdnymi konaniami začatými pred skončením prechodného obdobia stanoveného v článku 126 dohody o vystúpení.
32. V prejednávaných veciach ide o ustanovenia, ktoré majú zveriť právomoc súdom Spojeného kráľovstva. V návrhoch na začatie prejudiciálneho konania sa uvádza, že žaloby vo veciach samých boli podané pred 31. decembrom 2020, teda pred uplynutím prechodného obdobia uvedeného v článku 126 dohody o vystúpení. Ako španielska vláda a Komisia správne poznamenávajú, na vyriešenie sporov, ktoré sú predmetom návrhov na začatie prejudiciálneho konania, je potrebné uviesť výklad nariadenia Brusel Ia.
O prvej otázke
33. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či sa pravidlo v článku 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, ktoré stanovuje, že sa vecná platnosť doložky o voľbe právomoci má posudzovať podľa právnych predpisov členského štátu, v ktorom sa nachádza súd alebo súdy zvolené v tejto doložke, vzťahuje na uplatnenie doložky o voľbe právomoci v nákladnom liste voči tretej osobe, ktorá je držiteľom nákladného listu.
34. Článok 25 nariadenia Brusel Ia upravuje dohody, ktorými zmluvné strany udeľujú právomoc súdu alebo súdom členského štátu rozhodovať o všetkých súčasných alebo budúcich sporoch, ktoré medzi nimi môžu vzniknúť.(16) Pojem „doložka o právomoci“, ktorý je autonómnym pojmom práva Únie, sa má vykladať tak, aby sa v plnej miere uplatnila zásada zmluvnej voľnosti, z ktorej vychádza článok 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia.(17)
35. Porovnaním s príslušnými ustanoveniami Bruselského dohovoru a nariadenia Brusel I je možné zistiť zmeny, ktoré boli zavedené článkom 25 nariadenia Brusel Ia, pokiaľ ide o doložky o voľbe právomoci. Po prvé sa upustilo od požiadavky, aby aspoň jedna zo strán mala bydlisko v členskom štáte.(18) Po druhé článok 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia obsahuje novú jednotnú kolíznu normu, podľa ktorej sa vecná platnosť doložky o voľbe právomoci posudzuje v súlade s právnym poriadkom členského štátu, v ktorom sa nachádzajú súdy zvolené v doložke, čo zahŕňa, ako sa uvádza v odôvodnení 20 tohto nariadenia, „kolízne normy tohto členského štátu“(19). Poznamenávam, že toto nové pravidlo sa uplatní, ak sa otázka vecnej platnosti predloží tak súdu, ktorý strany zvolili v doložke o voľbe právomoci, ako aj akémukoľvek inému súdu členského štátu, ktorý vo veci koná napriek zneniu tejto doložky.(20) Po tretie článok 25 ods. 5 nariadenia Brusel Ia stanovuje oddeliteľnosť doložiek o voľbe právomoci od iných zmluvných podmienok.(21)
36. Ani článok 25 nariadenia Brusel Ia, ani žiadne iné jeho ustanovenie, výslovne neupravuje účinky doložiek o voľbe právomoci na tretie osoby, najmä na osoby odlišné od účastníkov pôvodnej zmluvy, na ktoré sa doložka o voľbe právomoci vzťahuje a ktoré sa následne stanú účastníkmi tejto zmluvy na základe prevodu práv a povinností alebo inej dohody.(22) Podľa Súdneho dvora môže doložka o voľbe právomoci vložená do zmluvy v zásade vyvolávať účinky len vo vzťahoch medzi pôvodnými zmluvnými stranami.(23) Na to, aby sa tretia osoba mohla odvolávať na takúto doložku, je v zásade potrebné, aby s ňou súhlasila.(24) Tento prístup je v súlade s predchádzajúcou judikatúrou Súdneho dvora k článku 17 Bruselského dohovoru a k článku 23 ods. 1 nariadenia Brusel I.(25)
37. Článok 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia sa vzťahuje na prípady, v ktorých si účastníci „dohodli“ súd. Ako vyplýva z odôvodnenia 15 tohto nariadenia, táto zhodná vôľa účastníkov v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti odôvodňuje priznanie prednosti súdu, ktorý si dohodli účastníci.(26) Súdny dvor z uvedeného dôvodu rozhodol, že článok 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia ukladá súdu, ktorému bola vec predložená, povinnosť preskúmať in limine litis, či doložka o voľbe právomoci bola skutočne predmetom súhlasu zmluvných strán, ktorý sa musí vyjadriť jasne a jednoznačne, pričom formálne požiadavky stanovené týmto ustanovením majú v tomto ohľade zaručiť, aby bol tento súhlas skutočne daný.(27)
38. Vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa výkladu článku 17 Bruselského dohovoru, ktoré boli vydané v súvislosti so spormi týkajúcimi sa zmlúv o službách námornej dopravy, Súdny dvor napriek tomu uznal, že doložky o voľbe právomoci obsiahnutej v nákladnom liste sa možno dovolávať voči tretej osobe. Takéto dovolanie sa doložky je možné, ak je táto doložka uznaná za platnú vo vzťahu medzi prepravcom odosielateľom(28) a na základe uplatniteľného vnútroštátneho práva prechádzajú práva a povinnosti odosielateľa na tretiu stranu po tom, ako sa stane držiteľom nákladného listu.(29) Podľa Súdneho dvora za týchto okolností nie je potrebné zisťovať, či tretia osoba, ktorá je držiteľom nákladného listu, vyjadrila súhlas s doložkou o voľbe právomoci v pôvodnej zmluve. Nadobudnutie nákladného listu do držby totiž nemôže mať za následok udelenie práv tretej osobe vo väčšom rozsahu než mal odosielateľ. Na tretiu osobu tak prechádzajú všetky práva z nákladného listu a zároveň aj všetky povinnosti v ňom uvedené, vrátane doložky o voľbe právomoci.(30) Ak rozhodné vnútroštátne právo neupravuje takýto prechod, súd, ktorý vo veci koná, musí overiť, či tretia osoba skutočne súhlasila s doložkou o voľbe právomoci.(31)
39. V rozsudku Refcomp, ktorý sa týkal výkladu článku 23 ods. 1 nariadenia Brusel I, Súdny dvor uviedol, že dosah vyššie uvedenej judikatúry je potrebné posudzovať s prihliadnutím na obzvlášť osobitnú povahu nákladného listu, ktorý Súdny dvor opísal ako „nástroj medzinárodného obchodu určený na úpravu vzťahu najmenej troch osôb, t. j. námorného dopravcu, zasielateľa tovaru alebo odosielateľa a príjemcu tovaru“ a ako „prevoditeľný cenný papier umožňujúci vlastníkovi previesť tovar počas jeho prepravy na nadobúdateľa, ktorý sa stane držiteľom všetkých práv a povinností odosielateľa voči dopravcovi“(32). Práve vzhľadom na tento vzťah zámeny medzi odosielateľom a treťou osobou, ktorá je držiteľom nákladného listu, táto tretia osoba stane viazaná doložkou o voľbe právomoci obsiahnutou v predmetnom nákladnom liste. Súdny dvor považoval túto judikatúru za nepoužiteľnú na okolnosti uvedenej veci, keďže sa týkali doložky o voľbe právomoci, ktorú si výrobca a pôvodný kupujúci tovaru dohodli v rámci reťazca zmlúv o prevode vlastníctva tovaru.(33)
40. Súdny dvor následne prijal menej reštriktívny prístup a judikatúru, ktorú vytvoril v súvislosti s nákladnými listami, uplatnil aj na iné zmluvy.
41. Rozsudok vo veci CDC Hydrogen Peroxide sa týkal okrem iného výkladu článku 23 nariadenia Brusel I. Belgická spoločnosť založená na účely uplatňovania nárokov na náhradu škody podnikmi poškodenými kartelom podala na nemeckom súde žalobu o poskytnutie informácií a náhradu škody proti niekoľkým spoločnostiam registrovaným v rôznych členských štátoch, ktoré sa podieľali na porušení článku 101 ZFEÚ. S odkazom na rozsudok Coreck Súdny dvor rozhodol, že „doložku o voľbe právomoci, ktorú tretia osoba nedohodla, by totiž bolo možné uplatniť voči tejto tretej osobe výlučne v prípade, keď by podľa vnútroštátneho práva uplatňujúceho sa vo veci samej, ktoré je určené na základe pravidiel medzinárodného práva súkromného súdu, ktorý vo veci koná, táto tretia osoba vstúpila do všetkých práv a povinností pôvodnej zmluvnej strany“(34).
42. Rovnaký prístup uplatnil Súdny dvor v rozsudku Profit Investment SIM(35), v ktorom rozhodol, že na doložku o voľbe právomoci obsiahnutú v prospekte týkajúcom sa emisie dlhopisov sa možno odvolávať voči tretej osobe, ktorá nadobudla tieto cenné papiere od finančného sprostredkovateľa, pokiaľ sa okrem iného preukáže, že „uvedená tretia osoba tým, že na sekundárnom trhu upísala sporné cenné papiere, vstúpila do práv a povinností uvedeného sprostredkovateľa spojených s týmito cennými papiermi podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva“.
43. V rozsudku DelayFix vznikla otázka, či sa Ryanair môže voči spoločnosti DelayFix, ktorá sa zaoberá vymáhaním pohľadávok cestujúcich v leteckej doprave, odvolávať na doložku o voľbe právomoci v zmluve o preprave medzi spoločnosťou Ryanair a cestujúcim, ktorý postúpil svoju pohľadávku spoločnosti DelayFix, ak táto spoločnosť s doložkou o voľbe právomoci nesúhlasila. V bode 47 tohto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že odvolanie sa na túto doložku o voľbe právomoci je možné len vtedy, ak DelayFix – tretia osoba – vstúpila do všetkých práv a povinností pôvodnej zmluvnej strany – v tomto prípade cestujúceho – „podľa vnútroštátneho práva uplatňujúceho sa vo veci samej“.
44. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že z hľadiska práva Únie je možné uplatniť doložku o voľbe právomoci dohodnutú medzi prepravcom a odosielateľom v nákladnom liste voči tretej osobe, ktorá je držiteľom tohto nákladného listu, ak táto tretia osoba s touto doložkou súhlasila alebo ak vstúpila do práv a povinností odosielateľa.(36) Každá otázka, či tretia osoba nadobudnutím držby nákladného listu nadobúda práva a povinnosti odosielateľa, sa musí vyriešiť odkazom na vnútroštátne právo. Ako správne uvádzajú Allianz, Mapfre a španielska vláda, týmto vnútroštátnym právom je vnútroštátne právo uplatňujúce sa vo veci samej, ktoré je určené na základe pravidiel medzinárodného práva súkromného súdu, ktorý vo veci koná.(37)
45. Zdá sa, že v bode 47 rozsudku DelayFix sa uplatňuje rovnaký prístup, keď sa v ňom v rámci citovania bodu 65 rozsudku CDC Hydrogen Peroxide, ktorý zasa odkazuje na bod 30 rozsudku Coreck, odkazuje na „vnútroštátne právo uplatňujúce sa vo veci samej“. Keď sa k tejto otázke vracia v bode 63 a vo výroku tohto rozsudku, Súdny dvor zrejme mení postoj, keď uvádza, že otázka, či spoločnosť na vymáhanie pohľadávok vstúpila do všetkých práv a povinností pôvodnej zmluvnej strany, sa má určiť podľa „právnej úpravy členského štátu, ktorého súdy sú v tejto doložke [o voľbe právomoci] určené“.
46. Tento prístup spôsobuje tieto tri ťažkosti, pre ktoré ho Súdnemu dvoru neodporúčam.(38)
47. Po prvé bod 45 vyššie ukazuje, že odôvodnenie rozsudku DelayFix je nekonzistentné, ak nie priamo si odporujúce. Nie je možné sa riadiť ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, ako je zhrnutá v bode 44 vyššie, podľa ktorej je rozhodným právom pre otázku, či tretia osoba nadobudnutím nákladného listu vstupuje do práv a povinností odosielateľa, vnútroštátne právo uplatňujúce sa vo veci samej stanovené na základe uplatnenia pravidiel medzinárodného práva súkromného súdu, na ktorom sa vo veci koná, len aby sa dospelo k záveru, že namiesto neho sa uplatní právo členského štátu určeného doložkou o voľbe právomoci.
48. Po druhé sa domnievam, že prístup uvedený v bode 63 a vo výroku rozsudku DelayFix nie je len objasnením alebo spresnením rozsudkov Súdneho dvora Coreck a CDC Hydrogen Peroxide.(39) Pokiaľ nejde len o chybu v písaní – čo nevylučujem, ako vysvetlím v bode 50 nižšie – tento prístup sa zjavne odchyľuje od predchádzajúcich rozsudkov uvedených vyššie. Aj keď Súdny dvor nie je nevyhnutne viazaný svojou predchádzajúcou judikatúrou a určite ju môže prispôsobiť, napríklad s cieľom zohľadniť zmeny uplatniteľných právnych predpisov alebo existenciu nových faktorov, je prekvapujúce, že rozsudok DelayFix neobsahuje žiadne vysvetlenie zmeny stanoviska Súdneho dvora, pokiaľ ide o uplatniteľné vnútroštátne právo.
49. Po tretie prístup uvedený v bode 63 a vo výroku rozsudku DelayFix možno vykladať tak, že kolízna norma, ktorú zaviedol článok 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia týkajúci sa vecnej platnosti doložky o voľbe právomoci, upravuje prevod práv a povinností účastníka pôvodnej zmluvy na tretiu osobu. Body 54 až 56 nižšie vysvetľujú, prečo sa domnievam, že k takémuto výkladu Súdny dvor nemôže dospieť.
50. Vzhľadom na odôvodnenie uvedené v bodoch 48 až 62 rozsudku DelayFix nevylučujem, že Súdny dvor mal v úmysle odkázať na právne predpisy štátu súdov uvedených v doložke o voľbe právomoci pri skúmaní platnosti tejto doložky medzi pôvodnými zmluvnými stranami, teda leteckou spoločnosťou a cestujúcim. Odkaz na túto právnu úpravu v bode 63 a vo výroku rozsudku by bol v takom prípade iba omyl v písaní.
51. Podľa môjho názoru existujú tri dôvody, ktoré vysvetľujú, prečo sa bez ohľadu na zmeny, ktoré zaviedol článok 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, naďalej uplatňujú zásady stanovené v judikatúre, ktorou sa vykladá článok 17 ods. 1 Bruselského dohovoru a článok 23 ods. 1 nariadenia Brusel I, na ktoré sa odvolávajú body 38, 39 a 41 až 44 vyššie.
52. Najprv poznamenávam, že Súdny dvor rozhodol, že pokiaľ článok 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia nahradil takmer totožné znenie článku 23 ods. 1 nariadenia Brusel I, výklad druhého z týchto ustanovení podaný Súdnym dvorom sa vzťahuje rovnako aj na prvé z týchto ustanovení.(40)
53. Po druhé sa domnievam, že odstránenie požiadavky, aby aspoň jedna zo strán mala bydlisko v členskom štáte, je zamerané predovšetkým na posilnenie slobody strán zvoliť si súd alebo súdy, ktoré majú právomoc, a nemá žiadny vplyv na uplatňovanie alebo účinok doložiek o voľbe právomoci na tretie strany.
54. Na záver (čo sa zdá byť ústredným sporným bodom prvej položenej otázky) súhlasím so španielskou vládou a Komisiou, že nová kolízna norma, ktorá stanovuje, že vecná platnosť doložky o voľbe právomoci sa určuje podľa práva členského štátu, v ktorom sa nachádza súd alebo súdy zvolené v tejto doložke, nemá upravovať účinky doložiek o voľbe právomoci na tretie osoby, najmä to, či strana, ktorá nebola účastníkom pôvodnej zmluvy, vstúpi do práv a povinností pôvodnej zmluvnej strany.
55. V tejto súvislosti sa stotožňujem s tým, čo sa zdá byť jednotným názorom akademikov, že pojem „vecná platnosť“ v článku 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia zahŕňa vecnú platnosť doložky o voľbe právomoci, ak je napadnutá z dôvodu jej neplatnosti, vrátane omylu, skresľovania skutočností, násilia, podvodu alebo nedostatku právomoci alebo spôsobilosti.(41) Profesori Hartley a Dogauchi vo svojej dôvodovej správe k Haagskemu dohovoru z 30. júna 2005 o dohodách o voľbe súdu zdieľajú tento názor, keď sa k prvému odseku článku 5 tohto dohovoru vyjadrujú takto: „Ustanovenie o ‚neplatnosti‘ sa vzťahuje len na podstatné (nie formálne) dôvody neplatnosti“ a „má sa vzťahovať predovšetkým na všeobecne uznávané dôvody, ako je podvod, omyl, skresľovanie skutočností, nátlak a nedostatok spôsobilosti“(42).
56. Z vyššie uvedeného vyplýva, že účinky doložiek o voľbe právomoci na tretie strany nespadajú pod pojem „vecná platnosť“ uvedený v článku 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia.(43) Platnosť doložky o voľbe právomoci a jej uplatniteľnosť alebo vykonateľnosť voči tretím stranám sú samostatné a odlišné otázky.
57. Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Súdny dvor na prvú otázku odpovedal tak, že článok 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia sa má vykladať v tom zmysle, že doložka o voľbe právomoci dohodnutá medzi prepravcom a odosielateľom, ktorá je vložená do nákladného listu, je vykonateľná voči tretej osobe, ktorá je držiteľom nákladného listu, ak po nadobudnutí tohto nákladného listu vstúpila do práv a povinností odosielateľa. Je úlohou súdu, ktorý vo veci koná, aby odpovedal na túto otázku v súlade s vnútroštátnym právom uplatňujúcim sa vo veci samej na základe pravidiel medzinárodného práva súkromného. Pravidlo uvedené v tomto ustanovení, podľa ktorého sa vecná platnosť doložky o voľbe právomoci posudzuje podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom sa nachádza súd alebo súdy zvolené v tejto doložke, neupravuje vykonateľnosť doložky o voľbe právomoci obsiahnutej v nákladnom liste voči tretej osobe, ktorá je jeho držiteľom.
O druhej, tretej a štvrtej otázke
58. Svojou druhou až štvrtou otázkou, ktoré je vhodné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej tretia osoba odlišná od zmluvných strán zmluvy o námornej preprave tovaru uzavretej medzi prepravcom a odosielateľom, ktorá nadobudne nákladný list potvrdzujúci túto zmluvu, vstupuje do všetkých práv a povinností odosielateľa, s výnimkou doložky o voľbe právomoci v ňom obsiahnutej, ktorá je voči tretej osobe vykonateľná len vtedy, ak je s touto osobou individuálne a samostatne dohodnutá.
59. Z posúdenia prvej prejudiciálnej otázky vyplýva, že podľa zrejme správneho výkladu článku 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia sa možno dovolávať doložky o voľbe právomoci obsiahnutej v nákladnom liste voči tretej osobe, ktorá je držiteľom tohto nákladného listu, ak bola táto doložka uznaná za platnú medzi prepravcom a odosielateľom a ak podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva nadobudnutím nákladného listu táto tretia osoba vstúpila do práv a povinností odosielateľa. V takom prípade nie je potrebné zisťovať súhlas tretej osoby s doložkou o voľbe právomoci.
60. Z prejudiciálnych otázok vyplýva, že vnútroštátny súd vychádza z toho, že na túto otázku sa uplatňuje španielske právo, konkrétne článok 251 zákona o námornej plavbe v spojení s jeho článkom 468.(44) Z týchto dvoch ustanovení vykladaných spoločne zrejme vyplýva, že na tretiu osobu, ktorá nadobudne nákladný list, prechádzajú všetky práva a úkony odosielateľa týkajúce sa tovaru s výnimkou tých, ktoré vyplývajú z doložky o voľbe právomoci. Táto doložka je platná len vtedy, ak ju tretia osoba, ktorá je držiteľom nákladného listu, individuálne a samostatne dohodla.
61. Na rozdiel od stanoviska, ktoré zaujali Allianz, Mapfre a španielska vláda, sa stotožňujem s názorom Komisie, že táto vnútroštátna právna úprava obchádza článok 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, ako ho vykladá judikatúra Súdneho dvora, a z tohto dôvodu je s ním v rozpore.
62. Konštatujem však, že článok 468 zákona o námornej plavbe uvádza, že sa uplatňuje „bez toho, aby tým boli dotknuté… pravidlá práva [EÚ]“(45). Vzhľadom na túto výhradu španielska vláda vo svojich pripomienkach vykladá toto ustanovenie, posudzované „samostatne“, ako uplatniteľné len na doložky o voľbe právomoci, na ktoré sa nevzťahuje článok 25 nariadenia Brusel Ia, konkrétne na tie, ktoré priznávajú právomoc súdom tretích krajín. Podobne vnútroštátny súd tvrdí, že pravidlo uvedené v článku 468 zákona o námornej plavbe sa neuplatní, ak doložka o právomoci zveruje právomoc súdom členského štátu.
63. V tejto súvislosti by som chcel zdôrazniť, že vnútroštátny súd je povinný vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom Únie. V dôsledku uvedeného, ak by výhrada uvedená v článku 468 zákona o námornej plavbe umožňovala vnútroštátnemu súdu vykladať spornú vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s článkom 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, ako ho vykladá judikatúra Súdneho dvora, bez toho, aby tento výklad bol contra legem španielskeho práva, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu, je potrebné prijať toto riešenie.
64. Na základe uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor na druhú, tretiu a štvrtú otázku odpovedal tak, že článok 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej na tretiu osobu, ktorá nie je účastníkom zmluvy o námornej preprave tovaru, uzavretej medzi dopravcom a odosielateľom, a ktorá nadobudne nákladný list potvrdzujúci predmetnú zmluvu, prechádzajú všetky práva a povinnosti odosielateľa s výnimkou doložky o voľbe právomoci, ktorá je v nej obsiahnutá a ktorá je voči tretej osobe vykonateľná, len ak túto doložku dohodla individuálne a samostatne.
Návrh
65. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky položené Audiencia Provincial de Pontevedra (Provinčný súd Pontevedra, Španielsko) takto:
1. Článok 25 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach
sa má vykladať v tom zmysle, že doložka o voľbe právomoci dohodnutá medzi prepravcom a odosielateľom, ktorá je vložená do nákladného listu, je vykonateľná voči tretej osobe, ktorá je držiteľom nákladného listu, ak po nadobudnutí tohto nákladného listu vstúpila do práv a povinností odosielateľa. Je úlohou súdu, ktorý vo veci koná, aby odpovedal na túto otázku v súlade s vnútroštátnym právom uplatňujúcim sa vo veci samej na základe pravidiel medzinárodného práva súkromného. Pravidlo uvedené v tomto ustanovení, podľa ktorého sa vecná platnosť doložky o voľbe právomoci posudzuje podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom sa nachádza súd alebo súdy zvolené v tejto doložke, neupravuje vykonateľnosť doložky o voľbe právomoci vloženej do nákladného listu voči tretej osobe, ktorá je jeho držiteľom.
2. Článok 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012
sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej na tretiu osobu, ktorá nie účastníkom zmluvy o námornej preprave tovaru, uzavretej medzi dopravcom a odosielateľom, a ktorá sa stane držiteľom nákladného listu potvrdzujúceho predmetnú zmluvu, prechádzajú všetky práva a povinnosti odosielateľa s výnimkou doložky o voľbe právomoci, ktorá je v nej obsiahnutá a ktorá je voči tretej osobe vykonateľná, len ak túto doložku dohodla individuálne a samostatne.