Language of document : ECLI:EU:C:2020:479

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

GIOVANNI PITRUZZELLA

prednesené 18. júna 2020(1)

Vec C–16/19

VL

za účasti:

Szpital Kliniczny im. dra J. Babińskiego Samodzielny Publiczny Zakład Opieki Zdrowotnej w Krakowie

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Okręgowy w Krakowie (Krajský súd Krakov, Poľsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Smernica 2000/78/ES – Zákaz diskriminácie na základe zdravotného postihnutia – Rozdielne zaobchádzanie v rámci kategórie pracovníkov so zdravotným postihnutím“






1.        Možno ako diskriminačný v zmysle smernice 2000/78/ES označiť postup zamestnávateľa, ktorý výlučne na účely získania hospodárskeho prospechu v podobe zníženia povinne odvádzaného príspevku vypláca mesačný príplatok k platu iba niektorým zo svojich zdravotne postihnutých zamestnancov, pričom od iných zdravotne postihnutých zamestnancov ich rozlišuje podľa dátumu, kedy mu predložili príslušné potvrdenie o zdravotnom postihnutí?

2.        Istej poľskej pracovníčke so zdravotným postihnutím odmietol jej zamestnávateľ priznať príplatok, ktorý naopak vypláca iným pracovníkom so zdravotným postihnutím, a to iba z dôvodu, že dotknutá pracovníčka mu predložila svoje potvrdenie o zdravotnom postihnutí pred dňom konania schôdze s vedením predmetného podniku. Na tejto schôdzi podnik prisľúbil sporný príplatok k platu, a to s cieľom podnietiť nárast počtu svojich zamestnancov so zdravotným postihnutím a dosiahnuť tak zníženie príspevku do fondu pre zdravotne postihnuté osoby, ale iba tým pracovníkom, ktorí predložia potvrdenie o zdravotnom postihnutí po dni konania uvedenej schôdze.

3.        Právna otázka, ktorou sa Súdny dvor zatiaľ nezaoberal a ktorá je základom prejednávanej veci, sa preto týka uplatniteľnosti zákazu diskriminácie (priamej alebo nepriamej) na postup zamestnávateľa, ktorý zaobchádza odlišne s dvoma skupinami osôb so zdravotným postihnutím, a to na základe zdanlivo neutrálneho kritéria (ktorým je v prejednávanej veci dátum predloženia potvrdenia o zdravotnom postihnutí).

I.      Právny rámec

A.      Medzinárodné právo

4.        V článku 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý bol v mene Európskeho spoločenstva schválený rozhodnutím Rady 2010/48/ES z 26. novembra 2009(2) (ďalej len „Dohovor Organizácie Spojených národov“), sa stanovuje:

„1.      Účelom tohto dohovoru je presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké užívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti.

2.      Osoby so zdravotným postihnutím zahŕňajú osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do života spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými.“

5.        Okrem toho podľa článku 5 predmetného Dohovoru Organizácie Spojených národov s názvom „Rovnosť a nediskriminácia“:

„1.      Zmluvné strany uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie.

2.      Zmluvné strany zakazujú všetku diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia a zaručujú osobám so zdravotným postihnutím rovnakú a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov.

3.      V záujme presadenia rovnosti a odstránenia diskriminácie zmluvné strany podnikajú všetky primerané kroky na zabezpečenie poskytovania primeraných úprav.

4.      Osobitné opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na urýchlenie alebo dosiahnutie faktickej rovnosti osôb so zdravotným postihnutím, sa v zmysle tohto dohovoru nepovažujú za diskrimináciu.“

6.        Nakoniec podľa článku 27 Dohovoru Organizácie Spojených národov s názvom „Práca a zamestnávanie“:

„Zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím na prácu na rovnakom základe s ostatnými; k tomu patrí právo na možnosť živiť sa slobodne zvolenou prácou alebo prácou prijatou na trhu práce a právo na pracovné prostredie, ktoré je otvorené, začleňujúce a prístupné osobám so zdravotným postihnutím. Zmluvné strany zaručujú a podporujú uplatňovanie práva na prácu, a to aj osôb, ktoré sa stali zdravotne postihnutými v priebehu zamestnania, prijímaním primeraných opatrení vrátane legislatívnych, ktorými okrem iného:… h) budú podporovať zamestnávanie osôb so zdravotným postihnutím v súkromnom sektore prostredníctvom primeraných politík a opatrení, medzi ktoré môžu patriť programy pozitívnych opatrení, motivačné a iné opatrenia;…“

B.      Právo Únie

7.        V odôvodneniach 11, 12 a 27 smernice 2000/78(3) sa uvádza, že:

„(11)      Diskriminácia z dôvodov náboženského presvedčenia alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie môže sťažiť dosiahnutie cieľov zmluvy o ES, najmä dosiahnutie vysokej úrovne zamestnanosti a sociálnej ochrany, zvýšenie životnej úrovne a kvality života, ekonomickú a sociálnu súdržnosť a solidaritu a slobodný pohyb osôb.

(12)      Preto by sa mala v spoločenstve zakázať každá priama alebo nepriama diskriminácia na základe náboženského presvedčenia alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie vzhľadom na oblasti, na ktoré sa vzťahuje táto smernica. …

(27)      Vo svojom Odporúčaní 86/379/EHS z 24. júla 1986 o zamestnávaní zdravotne postihnutých ľudí v spoločenstve Rada ustanovila orientačný rámec, ktorý uvádza príklady pozitívnych opatrení na podporu zamestnávania a prípravy ľudí so zdravotným postihnutím, a vo svojej rezolúcii zo 17. júna 1999 o rovnakých príležitostiach pre zamestnávanie ľudí so zdravotným postihnutím potvrdila dôležitosť venovať osobitnú pozornosť, okrem iného, náboru, zamestnávaniu, odbornej príprave a celoživotnému vzdelávaniu osôb so zdravotným postihnutím.“

8.        V článku 1 smernice 2000/78, ktorý má názov „Účel“, sa stanovuje, že „účelom tejto smernice je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania“.

9.        V článku 2 smernice 2000/78, ktorý má názov „Pojem diskriminácia“, sa stanovuje:

„1.      Na účely tejto smernice sa pod pojmom ‚zásada rovnakého zaobchádzania‘ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1.

2.      Na účely odseku 1:

a)      o priamu diskrimináciu ide, ak sa z niektorého z dôvodov uvedených v článku 1 zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou;

b)      o nepriamu diskrimináciu ide, keď zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax by uviedla osoby určitého náboženstva alebo viery, s určitým zdravotným postihnutím, určitého veku alebo určitej sexuálnej orientácie do nevýhodného postavenia v porovnaní s inými osobami, iba ak:

i)      takýto predpis, kritérium alebo zvyklosť sú objektívne odôvodnené oprávneným cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné alebo

ii)      pokiaľ ide o osoby s určitým zdravotným postihnutím, ak by zamestnávateľ alebo akákoľvek osoba alebo organizácia, na ktorú sa vzťahuje táto smernica, bola povinná podľa vnútroštátnych predpisov vykonať primerané opatrenia podľa zásad obsiahnutých v článku 5, aby eliminovala nevýhody zapríčinené takým predpisom, kritériom alebo praxou.

5.      Táto smernica nebude mať žiadny vplyv na opatrenia stanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré sú v demokratickej spoločnosti potrebné pre verejnú bezpečnosť, na udržanie verejného poriadku a predchádzanie trestnej činnosti, na ochranu zdravia a ochranu práv a slobôd iných.“

10.      Napokon v článku 7 smernice 2000/78 sa stanovuje, že:

„2.      Pokiaľ ide o osoby so zdravotným postihnutím, zásada rovnakého zaobchádzania nebude mať vplyv na právo členských štátov ponechať v platnosti alebo prijať predpisy o ochrane zdravia a bezpečnosti pri práci alebo na opatrenia zamerané na vytvorenie alebo zachovanie predpisov alebo zariadení na ochranu alebo podporu ich integrácie do pracovného prostredia.“

C.      Poľské právo

11.      V článku 113 Ustawa z dnia 26 czerwca 1974 r. Kodeks Pracy, tekst jednolity: Dziennik Ustaw z 2018 r., poz. 917 ze zmianami [zákon z 26. júna 1974, Zákonník práce (Dz. U. z roku 2018, položka 917, konsolidované znenie so zmenami a doplneniami, ďalej len „poľský Zákonník práce“) sa stanovuje:

„Každá priama či nepriama diskriminácia v zamestnaní je neprípustná, najmä z dôvodov pohlavia, veku, zdravotného postihnutia, rasy, náboženstva, národnosti, politického presvedčenia, príslušnosti k odborom, etnického pôvodu, viery alebo sexuálnej orientácie alebo z dôvodu, že ide o zamestnanie na dobu určitú alebo neurčitú alebo na celý alebo skrátený pracovný čas.“

12.      Podľa článku 183a poľského Zákonníka práce:

„1.      So zamestnancami sa zaobchádza rovnako, pokiaľ ide o vznik a zánik pracovného pomeru, pracovné podmienky, kariérny postup, prístup ku školeniam na účely ďalšieho vzdelávania, najmä bez ohľadu na pohlavie, vek, zdravotné postihnutie, rasu, náboženstvo, národnosť, politické presvedčenie, príslušnosť k odborom, etnický pôvod, vieru, sexuálnu orientáciu a bez ohľadu na to, či ide o zamestnanie na dobu určitú alebo neurčitú alebo na celý alebo skrátený pracovný čas.

2.      Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní znamená, že nedochádza k akejkoľvek priamej či nepriamej diskriminácii z dôvodov uvedených v odseku 1.

3.      O priamu diskrimináciu ide, ak sa so zamestnancom z jedného alebo viacerých dôvodov uvedených v odseku 1 zaobchádza alebo by sa s ním mohlo zaobchádzať nepriaznivejšie ako s inými zamestnancami v porovnateľnej situácii.

4.      O nepriamu diskrimináciu ide, ak v dôsledku určitého ustanovenia, použitého kritéria alebo prijatého opatrenia, ktoré sú zdanlivo neutrálne, vznikne alebo by mohol vzniknúť nepriaznivý nepomer alebo mimoriadne nepriaznivý stav, pokiaľ ide o vznik alebo zánik pracovného pomeru, pracovné podmienky, kariérny postup alebo prístup ku školeniam na účely ďalšieho vzdelávania, ktorý sa týka všetkých zamestnancov alebo veľkého počtu zamestnancov patriacich do skupiny, ktorá sa vyznačuje jedným alebo viacerými kritériami uvedenými v odseku 1, ibaže toto ustanovenie, kritérium alebo opatrenie je so zreteľom na sledovaný oprávnený cieľ objektívne odôvodnené a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.“

13.      Ďalej v článku 183b uvedeného zákonníka sa stanovuje:

„1.      Za porušenie zásady rovnosti zaobchádzania v zamestnaní sa považuje, s výhradou odsekov 2 až 4, rozdielne zaobchádzanie zamestnávateľa so zamestnancom z jedného alebo viacerých dôvodov uvedených v článku 183a ods. 1, ktoré má za následok najmä:…

(2)      nevýhodnú úpravu odmeňovania alebo iných pracovných podmienok alebo vylúčenie z kariérneho postupu alebo z poskytovania iných plnení spojených s výkonom práce;

(3)      …

–        ibaže zamestnávateľ preukáže, že sa riadil objektívnymi dôvodmi.

…“

14.      Podľa článku 183d poľského Zákonníka práce:

„Osoba, voči ktorej sa zamestnávateľ dopustil porušenia zásady rovnosti zaobchádzania v zamestnaní, má nárok na náhradu škody aspoň vo výške minimálnej odmeny stanovenej podľa osobitných predpisov.“

15.      V článku 2a Ustawa z dnia 27 sierpnia 1997 r. o rehabilitacji zawodowej i społecznej oraz zatrudnianiu osób niepełnosprawnych (zákon z 27. augusta 1997 o profesijnej a sociálnej rehabilitácii osôb so zdravotným postihnutím) (Dz. U. z roku 1997, č. 123, položka 776), v znení neskorších predpisov, sa stanovuje:

„1.      Osoba so zdravotným postihnutím sa započítava do počtu zamestnaných osôb so zdravotným postihnutím odo dňa, keď zamestnávateľovi predloží potvrdenie osvedčujúce zdravotné postihnutie. …“

16.      Kapitola 5 vyššie uvedeného zákona má názov „Osobitné práva a povinnosti zamestnávateľov v súvislosti so zamestnávaním osôb so zdravotným postihnutím“. Podľa článku 21 sú zamestnávatelia s aspoň dvadsiatimi piatimi zamestnancami povinní prispievať do Štátneho fondu na rehabilitáciu osôb so zdravotným postihnutím (Fundusz Rehabilitacji Osób Niepełnosprawnych, ďalej len „PFRON“):

„1.      Zamestnávateľ zamestnávajúci aspoň 25 pracovníkov na celý pracovný čas je bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 22 ods. 2 až 5, povinný uhrádzať mesačné príspevky do fondu [PFRON] vo výške 40,65 % priemerného platu vynásobeného počtom pracovníkov rovnajúcim sa rozdielu medzi počtom pracovníkov dosiahnutie 6 % mierou zamestnanosti osôb so zdravotným postihnutím a skutočným počtom zamestnávaných osôb so zdravotným postihnutím.

2.      Zamestnávatelia, ktorí zamestnávajú aspoň 6 % pracovníkov so zdravotným postihnutím, sú oslobodení od príspevku uvedeného v odseku 1. …“

II.    Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálna otázka

17.      Pani VL bola prijatá na pozíciu psychologičky v Szpital Kliniczny im. dr. J. Babińskiego, Samodzielny Publiczny Zakład Opieki Zdrowotnej w Krakowie (Nemocnica Babiński, Nezávislý ústav verejného zdravotníctva, Krakov, ďalej len „nemocnica“), naposledy od 3. októbra 2011 do 30. septembra 2016. Dňa 8. decembra 2011 jej bolo vydané potvrdenie o zdravotnom postihnutí, ktoré bolo kvalifikované ako trvalé postihnutie mierneho stupňa, pričom toto potvrdenie odovzdala svojmu zamestnávateľovi 21. decembra 2011.

18.      Po stretnutí s pracovníkmi nemocnice, ktoré sa uskutočnilo v druhej polovici roku 2013, riaditeľ nemocnice rozhodol, že zamestnancom, ktorí predložia potvrdenie o stupni zdravotného postihnutia, bude k platu poskytovať mesačný príplatok vo výške 250 poľských zlotých (približne 60 eur).

19.      Rozhodujúcim dátumom z hľadiska poskytnutia predmetného príplatku bol deň doručenia daného potvrdenia riaditeľovi nemocnice, nie deň vydania samotného rozhodnutia. Uvedený príplatok, ktorý nemal základ v poľských právnych predpisoch, sa preto poskytol prostredníctvom jednostranného rozhodnutia riaditeľa nemocnice trinástim zamestnancom, t. j. výlučne tým, ktorí predložili potvrdenie o zdravotnom postihnutí po dni konania uvedenej schôdze so zamestnancami nemocnice. Naopak, príplatok sa nepriznal šestnástim zamestnancom, ktorí odovzdali príslušné potvrdenie o zdravotnom postihnutí pred uvedenou schôdzou, vrátane pani VL.

20.      S ohľadom na tieto skutočnosti a na základe výsledku kontroly uskutočnenej národným inšpektorátom práce, ktorý upozornil na diskriminačný charakter kritéria použitého na účely priznania predmetného príplatku, pani VL napadla rozhodnutie svojho zamestnávateľa na Sąd Rejonowy dla Krakowa – Nowej Huty w Krakowie IV Wydział Pracy i Ubezpieczeń Społecznych (Okresný súd Krakov‑Nowa Huta, štvrtý senát pre pracovné veci a veci sociálneho zabezpečenia, Poľsko).

21.      Cieľom žaloby bolo získať jednak vyplatenie uvedeného príplatku k platu (vo výške 6 000 poľských zlotých – približne 1 400 eur – za obdobie od 1. septembra 2014, t. j. dňa, od ktorého sa príplatok vyplácal dotknutým trinástim zamestnancom so zdravotným postihnutím, do 31. augusta 2016), jednak náhradu škody spôsobenej porušením zásady rovnosti zaobchádzania v zamestnaní.

22.      Rozsudkom z 5. decembra 2017 Sąd Rejonowy dla Krakowa (Okresný súd Krakov) žalobu zamietol. V súvislosti s predmetným príplatkom súd konštatoval, že nárok pani VL nemá formálny základ v nijakom internom podnikovom predpise, ktorý by platil v dotknutej nemocnici, pričom pani VL sa takýto nárok nepriznal ani v jej individuálnej pracovnej zmluve, ani v osobitnom rozhodnutí samotného zamestnávateľa. Pokiaľ ide o návrh na náhradu škody z dôvodu diskriminácie, prvostupňový súd dospel k záveru, že predmetný príplatok nepredstavuje odmenu za vykonanú prácu a že na kritérium, ktoré riaditeľ nemocnice použil na rozlíšenie pracovníkov, t. j. dátum odovzdania potvrdenia o uznaní stupňa zdravotného postihnutia, sa nevzťahuje zákaz uvedený v článku 183a poľského Zákonníka práce.

23.      Prvostupňový súd konkrétne usúdil, že dotknutý zamestnávateľ nerozlíšil pani VL z dôvodu jej zdravotného postihnutia, keďže predpokladom takého rozdielneho zaobchádzania by bolo porovnanie s pracovníkmi bez zdravotného postihnutia.

24.      Pani VL napadla rozsudok súdu prvej inštancie na odvolacom súde, ktorým je Sąd Okręgowy w Krakowie (Krajský súd Krakov, Poľsko, ďalej len „vnútroštátny súd), pričom uviedla, že smernica 2000/78 zakazuje akúkoľvek priamu alebo nepriamu diskrimináciu osôb so zdravotným postihnutím.

25.      Pani VL sa totiž domnieva, že skutočnosť, že nemocnica použila ako rozhodujúci prvok na účely priznania príplatku k platu svojvoľné a neodôvodniteľné kritérium v podobe dátumu predloženia potvrdenia o zdravotnom postihnutí, malo vo vzťahu k nej diskriminačný charakter, keďže došlo k neodôvodnenému rozdielnemu posúdeniu situácie odvolateľky v porovnaní s inými zdravotne postihnutými zamestnancami nemocnice, čo v konečnom dôsledku viedlo k porušeniu zásady nediskriminácie. Pani VL odvolaciemu súdu výslovne navrhla, aby sa obrátil s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

26.      Za týchto okolností a vzhľadom na pochybnosti týkajúce sa výkladu článku 2 smernice 2000/78, najmä pokiaľ ide o to, či môže dôjsť k priamej alebo nepriamej diskriminácii – v zmysle uvedenom v smernici – v prípade, ak zamestnávateľ rozdielne zaobchádza so zamestnancami v rámci jednej skupiny, ktorá sa vyznačuje tou istou chránenou vlastnosťou, pričom v prejednávanej veci ide o zdravotné postihnutie, Sąd Okręgowy (krajský súd) prerušil konanie vo veci samej a Súdnemu dvoru predložil túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 2 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, vykladať v tom zmysle, že jednou z foriem porušenia zásady rovnosti zaobchádzania je rozlišovanie situácie jednotlivých osôb patriacich do skupiny, ktorá sa vyznačuje určitou chránenou vlastnosťou (zdravotným postihnutím), ak je rozlišovanie, ktoré vykonáva zamestnávateľ v rámci tejto skupiny, založené na zdanlivo neutrálnom kritériu, a toto kritérium nemožno objektívne odôvodniť oprávneným cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa nie sú primerané a nevyhnutné?“

III. Právna analýza

A.      Predbežné poznámky

27.      Vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor, aby spresnil výklad článku 2 smernice 2000/78, a to v zmysle, či možno rozlišovanie situácií v rámci jednej skupiny, ktorú spája tá istá chránená vlastnosť, t. j. v prejednávanej veci zdravotné postihnutie, považovať za „formu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania“.

28.      Súdny dvor má preto rozhodnúť, či rozsah pôsobnosti smernice 2000/78, zvyčajne obmedzený na zákaz diskriminácie medzi osobami, ktoré možno vymedziť prostredníctvom určitej chránenej vlastnosti, a osobami, ktoré takto definovať nemožno, je prostredníctvom výkladu možné rozšíriť tak, aby sa vzťahoval aj na prípady rozlišovania medzi osobami, ktoré majú rovnakú chránenú vlastnosť (v prejednávanej veci ide o zdravotné postihnutie).

29.      Odvolateľka vo veci samej, Poľská republika a Portugalská republika navrhujú, hoci na základe tvrdení, ktoré nie sú úplne zhodné, aby Súdny dvor odpovedal na položenú otázku kladne: postup, aký si osvojil zamestnávateľ v prejednávanej veci, je podľa ich názoru naplnením skutkovej podstaty diskriminácie, ktorú smernica 2000/78 zakazuje. Odporkyňa vo veci samej a Komisia naopak navrhujú, aby Súdny dvor odpovedal záporne, keďže skutkový stav, ktorý je predmetom preskúmania v prejednávanej veci, podľa nich nepatrí do rozsahu pôsobnosti smernice 2000/78.

B.      Všeobecné zásady rovnosti zaobchádzania a nediskriminácie a účel smernice 2000/78

30.      Zásada rovnosti zaobchádzania, zakotvená v článku 20 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), je všeobecnou zásadou práva Únie, pričom zásada nediskriminácie, uvedená v článku 21 ods. 1 Charty, je jej osobitným vyjadrením.(4) Na základe ustálenej judikatúry táto zásada ukladá normotvorcovi Únie, v súlade s ustanovením článku 52 ods. 1 Charty, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené.(5)

31.      Ustanoveniami smernice 2000/78 sa na úrovni sekundárneho práva Únie stanovujú hranice, ktorým podlieha zásada nediskriminácie v zmysle článku 21 Charty, ako aj všetky základné práva Únie.(6)

32.      Účelom smernice 2000/78 je stanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie „s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnosti zaobchádzania“(7).

33.      Ako vyplýva najmä z článku 2 ods. 1 uvedenej smernice, zásada rovnosti zaobchádzania sa uplatňuje (výlučne) s ohľadom na taxatívne dôvody uvedené v článku 1 tejto smernice.(8)

34.      Z uvedenej judikatúry Súdneho dvor preto možno odvodiť, že: 1. cieľom smernice 2000/78 – t. j. vykonania zásad rovnosti zaobchádzania a nediskriminácie na úrovni sekundárneho práva Únie – je poskytnúť účinnú ochranu(9) osobám nachádzajúcim sa v určitej chránenej situácii, aby sa predišlo tomu, že by sa s nimi zaobchádzalo odlišne(10) v porovnaní s osobami, ktoré sa v danej chránenej situácii nenachádzajú; 2. v súvislosti s druhmi chránených situácií (článok 1 smernice) sa vyžaduje reštriktívny výklad(11); 3. nie každý rozdiel v zaobchádzaní s pracovníkmi je diskrimináciou v zmysle smernice 2000/78, ale iba ten rozdiel, ktorý vyplýva z jednej z chránených situácií.

35.      Z tohto dôvodu je potrebné preskúmať otázku, či situácia, o akú ide vo veci samej, patrí do rozsahu pôsobnosti smernice 2000/78.

C.      Rozsah pôsobnosti smernice 2000/78

36.      V tomto ohľade vyjadrili účastníci, ktorí vstúpili do konania, dve protichodné pozície: odporkyňa vo veci samej a Komisia podľa všetkého ponúkajú reštriktívny výklad celej smernice 2000/78 v tom zmysle, že ju možno uplatniť iba na rozdielne zaobchádzanie s osobami so zdravotným postihnutím v porovnaní s osobami bez zdravotného postihnutia(12) a z dôvodov, ktoré úzko a priamo súvisia so samotným zdravotným postihnutím; odvolateľka vo veci samej, Poľská republika a Portugalská republika zastávajú naopak názor, že smernicu 2000/78 možno uplatniť aj v prípadoch, aký nastal v prejednávanej veci, keď zamestnávateľ rozlišuje v rámci kategórie pracovníkov so zdravotným postihnutím, a to na základe rozlišovacieho kritéria, ktoré (zdanlivo) priamo nesúvisí so zdravotným postihnutím.

37.      Ako sa naznačilo vyššie, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že so zreteľom na článok 13 ES (teraz článok 19 ZFEÚ), z ktorého pramení smernica 2000/78, pôsobnosť tejto smernice nemožno analogicky rozšíriť, a to ani prostredníctvom odkazu na všeobecnú zásadu zákazu diskriminácie, nad rámec diskriminácie založenej na dôvodoch, ktoré sú taxatívne vymenované v článku 1 tejto smernice.(13)

38.      Vyžaduje sa preto reštriktívny výklad dôvodov vymenovaných v článku 1. Pokiaľ ide o ustanovenia smernice ako celku (napríklad osoby, ktorým je ochrana určená a s nimi porovnateľné osoby pri posudzovaní diskriminácie), podľa môjho názoru je naopak žiaduci menej prísny výklad, dbajúci viac na celkové ciele smernice a na skutočnosť, aby predmetná smernica mohla mať potrebný účinok v rámci boja proti diskriminácii v pracovnoprávnom vzťahu.(14)

39.      Judikatúra Súdneho dvora ponúka zaujímavé podnety, ktoré povedú k záveru, ktorý som naznačil vyššie.

40.      Pokiaľ ide o osoby, ktorým je ochrana určená, Súdny dvor už poskytol extenzívny výklad, zodpovedajúci cieľom smernice, pričom jednoznačne konštatoval, že „z týchto ustanovení smernice 2000/78 nevyplýva, že by zásada rovnosti zaobchádzania, ktorú chce zaručiť, bola obmedzená na osoby, ktoré samy majú zdravotné postihnutie v zmysle tejto smernice.[(15)] Naopak, cieľom smernice je, pokiaľ ide o zamestnanie a povolanie, bojovať proti všetkým formám diskriminácie založenej na zdravotnom postihnutí. V skutočnosti zásada rovnosti zaobchádzania zakotvená uvedenou smernicou v tejto oblasti sa uplatňuje nie na určitú kategóriu osôb, ale v závislosti od dôvodov uvedených v jej článku 1. Tento výklad potvrdzuje znenie článku 13 ES, t. j. ustanovenia predstavujúceho právny základ smernice 2000/78, ktoré udeľuje Spoločenstvu právomoc prijať opatrenia na boj proti diskriminácii založenej najmä na zdravotnom postihnutí“(16).

41.      Pokiaľ ide o porovnateľné osoby, keďže „typickou“ funkciou smernice 2000/78 je – ako v prípade všetkých ustanovení antidiskriminačných predpisov – chrániť pracovníkov, ktorí sa ocitnú v konkrétnych situáciách hodných osobitnej ochrany v porovnaní s pracovníkmi, ktorí sa v takýchto situáciách neocitli, podkladom na porovnanie na účely posúdenia, či určité konanie alebo rozhodnutie je alebo nie je diskriminačné, sú obvykle subjekty bez dotknutej chránenej vlastnosti.

42.      Môžu však nastať situácie, keď k rozdielnemu zaobchádzaniu dôjde v rámci skupiny, ktorá sa vyznačuje chráneným prvkom, čiže v prejednávanej veci zdravotným postihnutím.

43.      Výklad, podľa ktorého by sa takéto rozdielne zaobchádzanie vymykalo z pôsobnosti smernice 2000/78 iba z dôvodu, že porovnanými osobami nie sú pracovníci so zdravotným postihnutím a bez zdravotného postihnutia, ale ide iba o zdravotne postihnutých zamestnancov, by bol skrátka formalistický a úplne by odporoval cieľom, ktoré sa majú smernicou dosiahnuť: predísť tomu, aby sa s niektorými osobami zaobchádzalo rozdielne z dôvodu zdravotného postihnutia.

44.      Uvedené samozrejme neznamená, že každý rozdiel v zaobchádzaní so zdravotne postihnutým pracovníkom (alebo so skupinou pracovníkov so zdravotným postihnutím) možno pripísať diskriminácii, ktorú smernica 2000/78(17) zakazuje, pretože takýto výklad by mohol viesť k paradoxu obrátenej diskriminácie, s tým, že zamestnávateľovi by sa uložila absolútna a vopred daná povinnosť rovnosti zaobchádzania so všetkými pracovníkmi so zdravotným postihnutím, ktorú právo Únie nestanovuje. Namiesto toho sa zakazuje nepriaznivé zaobchádzanie s určitou skupinou pracovníkov so zdravotným postihnutím, a to z dôvodu ich zdravotného postihnutia, v porovnaní s inou skupinou pracovníkov so zdravotným postihnutím.

45.      Z tohto dôvodu je potrebné preskúmať, či rozdielne zaobchádzanie v prejednávanej veci súvisí s chránenou vlastnosťou (zdravotné postihnutie), bez ohľadu na skutočnosť, či sa má porovnanie vykonať medzi osobami vyznačujúcimi sa chránenou vlastnosťou alebo vo vzťahu k osobám nachádzajúcim sa mimo danej skupiny. Povedané slovami Súdneho dvora: „zásada rovnosti zaobchádzania zakotvená uvedenou smernicou v tejto oblasti sa uplatňuje nie na určitú kategóriu osôb, ale v závislosti od dôvodov uvedených v jej článku 1“(18).

46.      Ako príklad je možné uviesť situáciu, keď zamestnávateľ pristúpi k rozdielnemu zaobchádzaniu medzi pracovníkmi so zdravotným postihnutím na základe druhu alebo stupňa ich zdravotného postihnutia. V takýchto situáciách by bola súvislosť medzi rozdielnym zaobchádzaním a chránenou vlastnosťou jednoznačná, pričom podľa môjho názoru by tieto prípady plne patrili do rozsahu pôsobnosti smernice 2000/78, hoci by išlo o interné porovnanie v rámci skupiny pracovníkov so zdravotným postihnutím.(19)

47.      Po tom, čo sa s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora vysvetlila súvislosť všeobecných zásad rovnosti zaobchádzania a nediskriminácie s cieľmi smernice 2000/78, ako aj s rozsahom rozšírenia jej pôsobnosti, je potrebné pristúpiť k analýze právnej situácie, akej sa týka prejednávaná vec, a to na účely posúdenia, či je danú situáciu možné zahrnúť medzi prípady diskriminácie chránené uvedenou smernicou.

D.      Posúdenie diskriminácie: porovnanie, identifikácia nevýhody, (prípadné) odôvodnenie

1.      Rozhodnutie zamestnávateľa

48.      Prejednávaná vec sa týka rozhodnutia zamestnávateľa, ktorým priznal trvalý príplatok k mesačnému platu výlučne v prospech zamestnancov so zdravotným postihnutím, ktorí predložili potvrdenie o zdravotnom postihnutí po určitom dátume. Týmto spôsobom dotknutý zamestnávateľ odoprel uvedený príplatok tým zamestnancom, ktorí síce sú zdravotne postihnutí, príslušné potvrdenie však predložili pred stanoveným dátumom.

49.      Môže takýto postup viesť k splneniu nevyhnutných predpokladov diskriminácie podľa smernice 2000/78? Súvisí rozlišovacie kritérium, ktoré je základom rozdielneho zaobchádzania, so zdravotným postihnutím? S akými subjektmi sa má vykonať porovnanie na účely posúdenia, či ide o diskrimináciu? Ide o priamu alebo nepriamu diskrimináciu? Ak ide o nepriamu diskrimináciu, môže existovať objektívne odôvodnenie, ktoré by umožňovalo vylúčiť diskriminačný charakter prijatého rozhodnutia?

2.      Rozlišovacie kritérium a súvislosť s chránenou vlastnosťou

50.      Ako sa uviedlo vyššie, judikatúra Súdneho dvora a výklad vychádzajúci z prameňov medzinárodného práva týkajúcich sa diskriminácie a z cieľov smernice 2000/78 umožňujú prekonať námietku, podľa ktorej sa má smernica uplatňovať iba na situácie, v ktorých sa porovnávajú pracovníci so zdravotným postihnutím s pracovníkmi bez zdravotného postihnutia.

51.      Súdny dvor má v prejednávanej veci podľa môjho názoru ďalej rozvinúť svoju výkladovú líniu smernice 2000/78, čiže vysvetliť, že k diskriminácii môže dôjsť aj v rámci skupín osôb so zdravotným postihnutím, a to práve z dôvodu, že smernica 2000/78 poskytuje ochranu pracovníkom pred rozdielnym zaobchádzaním súvisiacim s jednou z chránených vlastností, bez ohľadu na diskriminovaný subjekt (osoba so zdravotným postihnutím alebo osoba priamo spojená s takouto osobou) a subjekt, ktorý je podkladom pre porovnanie (osoba bez zdravotného postihnutia alebo iná zdravotne postihnutá osoba).

52.      Rozlišovacie kritérium pre rozdielne zaobchádzanie v prejednávanej veci spočíva, ako sa uviedlo, v dátume odovzdania potvrdenia o zdravotnom postihnutí.

53.      V rámci výkladu odporkyne vo veci samej (nemocnica) a čiastočne aj Komisie nemá uvedené kritérium nijakú súvislosť so zdravotným postihnutím, a preto nie je možné, aby na jeho základe došlo k diskriminácii, ktorej nevyhnutným predpokladom, ako sa už uviedlo, v zmysle článku 2 smernice 2000/78 je, keďže ide o rozvinutie „zásady rovnakého zaobchádzania“, aby bola „založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1“.

54.      Naproti tomu odvolateľka vo veci samej (zamestnankyňa), Poľská republika a Portugalská republika vyjadrili názor, hoci prostredníctvom nie úplne zhodných tvrdení, že predmetné rozlišovacie kritérium úzko súvisí s chránenou situáciou spočívajúcou v „zdravotnom postihnutí“, ktorá sa uvádza v článku 1 smernice 2000/78, pričom z tohto dôvodu podľa nich môže zakladať diskrimináciu, ktorá je v zmysle predmetnej smernice je nezákonná.

55.      V záujme vykreslenia úplného obrazu možností v danej oblasti je relevantné poznamenať, že ako vyplýva zo spisu, aj poľský inšpektorát práce mal po kontrole na pracovisku odvolateľky vo veci samej dospieť k záveru, že kritérium pre priznanie príplatku k platu bolo diskriminačné.(20) K opačnému záveru na druhej strane dospel súd prvej inštancie rozhodujúci o žalobe odvolateľky, ktorý predmetný návrh zamietol s výlučným odkazom na vnútroštátnu právnu úpravu. Hoci vnútroštátny súd naopak nevylučuje diskriminačný charakter (vo forme nepriamej diskriminácie) postupu zamestnávateľa, má pochybnosti, ktoré vyjadril v prejudiciálnej otázke, týkajúce sa možnosti uplatniť článok 2 smernice 2000/78 na prípady, ktoré sa netýkajú porovnania medzi skupinou osôb so zdravotným postihnutím a skupinou osôb bez takéhoto postihnutia.

56.      Rozlišovacie kritérium, ktoré zamestnávateľ použil na účely rozdielneho zaobchádzania, je zjavne nelogické a neobjektívne.(21)

57.      Toto kritérium odkazuje v skutočnosti na údaj, ktorý znevýhodňuje skupinu osôb so zdravotným postihnutím (tých, ktorí odovzdali príslušné potvrdenie pred dňom konania schôdze), tým, že ich ukracuje o príplatok k platu, hoci aj v rozpore s cieľom sledovaným zamestnávateľom.

58.      Ako totiž výslovne priznala odporkyňa vo veci samej, dôvodom takejto neobvyklej požiadavky, ktorú formulovala na uvedenej schôdzi, bolo zvýšiť počet zamestnávaných osôb so zdravotným postihnutím, tak, aby sa znížil príspevok, ktorý zamestnávateľ odvádza do PFRON‑u(22).

59.      Ak je to skutočne tak a základom predmetného rozhodnutia zamestnávateľa je úspora na odvádzaných príspevkoch získaná na základe počtu zamestnávaných osôb so zdravotným postihnutím, na dotknutý príplatok by mali mať nárok všetci zamestnanci so zdravotným postihnutím, ktorí tým, že pracujú v nemocnici, prispievajú v rovnakej miere k zníženiu daného príspevku. Všetci tí, ktorí v akýkoľvek deň predložili potvrdenie osvedčujúce ich zdravotné postihnutie, totiž svojím dielom prispievajú k zníženiu príspevku do uvedeného fondu.

60.      Ešte zvláštnejšia je úvaha, ktorú odporkyňa vo veci samej uviedla na pojednávaní, aby odôvodnila rozdielne zaobchádzanie medzi dvoma skupinami pracovníkov so zdravotným postihnutím.

61.      Ak som uvedený dôvod správne pochopil, vyplácať predmetný príplatok všetkým zamestnancom so zdravotným postihnutím, ktorí predložili potvrdenie o zdravotnom postihnutí, by bolo pre zamestnávateľa príliš nákladné a celkovo, v porovnaní s úsporou na odvádzanom príspevku, pravdepodobne nevýhodné.

62.      Vzhľadom na skutočnosť, že výlučne hospodárske dôvody by nestačili na vylúčenie diskriminačnej povahy daného zaobchádzania, uvedené tvrdenie potvrdzuje neobjektívnosť rozhodnutia podniku, ktorý nerovnakým spôsobom zaobchádzal s dvoma skupinami osôb v rovnakej situácii (zamestnanci so zdravotným postihnutím, ktorí zamestnávateľovi odovzdali potvrdenie o zdravotnom postihnutí, čím prispeli k zníženiu príspevkov do PFRON‑u).

63.      Rozlišovacím kritériom preto nie je, ako sa formálne vyhlasuje, dátum odovzdania potvrdenia, ktorý je z hľadiska úspory na príspevku úplne neutrálny, keďže z nijakej skutočnosti uvedenej v spise nevyplýva, že by zamestnávateľ dosiahol vyššiu úsporu na predmetných výdavkoch v závislosti od dátumu odovzdania potvrdenia o zdravotnom postihnutí.

64.      Rozlišovacím kritériom je získanie nového potvrdenia o zdravotnom postihnutí s cieľom zvýšiť počet zamestnancov s osvedčeným zdravotným postihnutím.

65.      Ak by daným kritériom bol skutočne dátum odovzdania a nie získanie nového potvrdenia, dotknutým pracovníkom, ktorí svoje potvrdenie už odovzdali, by na získanie príplatku paradoxne stačilo predložiť ďalšie potvrdenie.

66.      Skutočným rozlišovacím kritériom je preto získanie a doručenie potvrdenia po dni konania príslušnej schôdze, zvolanej osobitne s cieľom motivovať zamestnancov, aby si dané potvrdenie zabezpečili, a to na účely zníženia odvádzaného príspevku.

67.      Ak je to skutočne tak, súvisí takéto kritérium s chránenou situáciou (zdravotným postihnutím)?

68.      Podľa môjho názoru áno, pretože potvrdenie o zdravotnom postihnutí môže získať iba pracovník so zdravotným postihnutím a zdravotné postihnutie je preto nevyhnutným predpokladom na to, aby zamestnanec (ktorý bol teoreticky už predtým zdravotne postihnutý, z osobných dôvodov však ešte nepožiadal o vydanie potvrdenia o zdravotnom postihnutí a neodovzdal ho zamestnávateľovi) mohol takéto potvrdenie získať a odovzdať svojmu zamestnávateľovi.

3.      Druhy nezákonných diskriminácii, porovnateľná situácia a (prípadné) odôvodnenie

69.      Akému druhu diskriminácie možno pripísať vyššie uvedené konanie?

70.      Odvolateľka popri iných tvrdeniach poukazuje aj na možnosť, že v prípade, ak by sa mal článok 2 smernice 2000/78 považovať za neuplatniteľný na prejednávanú vec, dotknutý postup zamestnávateľa môže predstavovať pozitívne konanie v zmysle článku 7 uvedenej smernice.(23)

71.      Túto možnosť by som chcel vylúčiť. Pozitívne konanie je na základe článku 7 smernice 2000/78 možné vymedziť ako opatrenia, ktoré sú vzhľadom na to, že slúžia „na zamedzenie alebo kompenzáciu nevýhod súvisiacich s niektorým z dôvodov podľa článku 1“, zamerané na odstránenie prekážok, ktoré reálne bránia realizácii rovnakých príležitostí, na podporu zamestnanosti a na dosiahnutie podstatnej rovnosti medzi pracovníkmi.

72.      Domnievam sa, že v prejednávanej veci nejde o pozitívne konanie: v prvom rade preto, že ako výslovne pripustil dotknutý zamestnávateľ, účelom prijatého opatrenia bolo získanie hospodárskej úspory prostredníctvom zníženia príspevku do PFRON‑u a nie zvýhodnenie pracovníkov so zdravotným postihnutím prostredníctvom pozitívneho opatrenia.(24) V druhom rade mi nie je jasné, akým spôsobom by mohlo ísť o pozitívne opatrenie v prípade stanovenia príplatku k platu vyhradeného výlučne pre skupinu pracovníkov so zdravotným postihnutím, ktorí sa neodlišujú od pracovníkov, ktorým sa daný príplatok nevypláca, na základe vlastností súvisiacich s ich pracovným pomerom (ako v prípade Milkova(25)), ale iba na základe dňa, kedy zamestnávateľovi odovzdali svoje potvrdenie o zdravotnom postihnutí.

73.      Zníženie príspevku do PFRON‑u prostredníctvom prijatia nových pracovníkov so zdravotným postihnutím možno pravdepodobne považovať za pozitívne konanie zo strany poľského zákonodarcu. Vyplácanie predmetného príplatku k platu, hoci súvisí s uvedením znížením, sa mi nejaví ako súčasť cieľov uvedených v článku 7 smernice 2000/78: dôvodom je, že na základe nelogického a neobjektívneho kritéria je určené iba jednej skupine zamestnancov so zdravotným postihnutím, zameriava sa na získanie nových potvrdení už zamestnanými pracovníkmi a nie na prijímanie nových pracovníkov a nesúvisí s účelom lepšej integrácie osôb so zdravotným postihnutím ako takých.

74.      Pokiaľ ide o typické prípady diskriminácie, rozlišovanie medzi priamou a nepriamou diskrimináciou nie je v texte smernice až také zrejmé, pričom aj medzi subjektmi poskytujúcimi výklad existujú v súvislosti s týmito dvoma kategóriami rozdielne názory.

75.      V prípade, ktorý je predmetom prejednávanej veci, by som priamu diskrimináciu skôr vylúčil (podľa všetkého v súlade s názorom dotknutej zamestnankyne a Poľskej republiky).(26)

76.      K priamej diskriminácii totiž obvykle dochádza v prípadoch, v ktorých sa s „jednou osobou“ zaobchádza nepriaznivejšie „ako… v porovnateľnej situácii… s inou osobou“, a to „z niektorého z dôvodov uvedených v článku 1“. V prejednávanej veci však ide o nepriaznivé zaobchádzanie so „skupinou osôb“ (osoby so zdravotným postihnutím, ktoré odovzdali potvrdenie o zdravotnom postihnutí pred dňom konania príslušnej schôdze).

77.      Ďalej, medzi rozhodnutím zamestnávateľa a chránenou vlastnosťou neexistuje priamy vzťah. To znamená, že chýba skutočná a priama príčinná súvislosť. Kritérium použité na rozlíšenie v rámci dvoch skupín pracovníkov so zdravotným postihnutím totiž priamo neodkazuje na zdravotné postihnutie (na jeho druh, intenzitu, pôvod, na to, kedy sa začalo prejavovať), ale je „zdanlivo neutrálne“, pričom sa vzťahuje na dátum odovzdania potvrdenia o zdravotnom postihnutí.

78.      Neutrálne je však iba zdanlivo, pretože, ako správne poznamenali účastníci konania (odvolateľka vo veci samej, Poľská republika, Portugalská republika), o potvrdenie o zdravotnom postihnutí možno požiadať a môžu ho odovzdať iba osoby so zdravotným postihnutím. Z uvedeného vyplýva, že odovzdanie takéhoto potvrdenia a dátum tohto odovzdania sú neoddeliteľne spojené s chránenou vlastnosťou.(27)

79.      To umožňuje jasne rozlíšiť prípad v prejednávanej veci od situácie, ktorou sa Súdny dvor zaoberal v prípade Milkova: v danom rozsudku Súdny dvor iba vylúčil, podľa môjho názoru správne, z rozsahu pôsobnosti smernice 2000/78 prípady rozdielneho zaobchádzania, ktoré sa napriek tomu, že formálne a vecne boli zamerané na pracovníkov so zdravotným postihnutím, týkali „povahy pracovného pomeru“, bez akejkoľvek súvislosti so samotným zdravotným postihnutím.

80.      Naopak, kritérium v prejednávanej veci, hoci je „zdanlivo neutrálne“ (neodkazuje výslovne a priamo na zdravotné postihnutie), uvádza do „nevýhodného postavenia“ (tento pojem sa jednoznačne vzťahuje aj na nepriznané zvýšenie platu) osoby „s určitým zdravotným postihnutím“… „v porovnaní s inými osobami“ a určitým spôsobom, ako tiež poznamenali niektorí účastníci, ktorí vstúpili do konania,(28) ich stavia na roveň s osobami bez zdravotného postihnutia.(29)

81.      Práve v tomto ohľade by malo rozhodnutie Súdneho dvora inovatívnym spôsobom rozvinúť príslušnú judikatúru, pokiaľ by sa Súdny dvor rozhodol prijať podnety uvedené v týchto návrhoch. Mal by sa totiž poskytnúť výklad ustanovenia článku 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78 v tom zmysle, že toto ustanovenie zahŕňa možnosť porovnania aj medzi (niektorými) osobami „so zdravotným postihnutím“… „v porovnaní s inými osobami“ (ktoré majú prípadne tiež zdravotné postihnutie).

82.      Pojem „v porovnaní s inými osobami“ sa totiž spravidla vykladá tak, že tento odkaz sa vzťahuje na osoby, ktorých sa netýka dotknutá chránená vlastnosť. Tento „tradičný“ výklad, ktorý je v súlade s rovnako „tradičnou“ funkciou predmetnej smernice, v každom prípade nezaväzuje, ako sa uviedlo vyššie, subjekt poskytujúci výklad, ktorý by mal v rámci skúmania diskriminácie, tak, ako v prejednávanej veci, posúdiť rozhodnutie, ktoré znevýhodňuje niektoré osoby so zdravotným postihnutím v porovnaní s inými osobami, ktoré sú rovnako zdravotne postihnuté, a to na základe (iba zdanlivo) neutrálneho kritéria.

83.      Z tohto dôvodu sa skôr domnievam, že podkladom pre porovnanie môže byť aj skupina osôb so zdravotným postihnutím.

84.      V prejednávanej veci je preto splnená podmienka porovnateľnosti situácií,(30) ktorá je nevyhnutná z hľadiska možnosti konštatovať porušenie zákazu diskriminácie: ako sa naznačilo vyššie, s časťou zamestnancov so zdravotným postihnutím (s tými, ktorým sa nezvýšil plat) sa zaobchádzalo nepriaznivejšie než s inými zamestnancami so zdravotným postihnutím, napriek tomu, že všetky osoby so zdravotným postihnutím sú v porovnateľnej situácii, keďže všetci odovzdali príslušné potvrdenie a tým v rovnakej miere prispeli k dosiahnutiu hospodárskej úspory, o ktorú nemocnici išlo.

85.      Cieľom ponúkaného výkladu preto nie je chrániť určitú skupinu iba z dôvodu, že sa ocitla v situácii chránenej článkom 1 smernice 2000/78, ale zabrániť tomu, aby sa s dvoma homogénnymi skupinami zdieľajúcimi tú istú chránenú vlastnosť zaobchádzalo nerovnakým spôsobom, a to v dôsledku situácie, ktorá vzhľadom na svoju povahu súvisí s chránenou vlastnosťou, hoci z nej kauzálne nevyplýva.

86.      Ponúkaný výklad predmetnej skutkovej podstaty a možnosť kvalifikovať ju ako nepriamu diskrimináciu však vyžadujú vyhodnotiť, na rozdiel od prípadu priamej diskriminácie, príslušné odôvodnenia (jedno všeobecné a jedno špecifické) uvedené v citovanom článku 2 ods. 2 písm. b) bodoch i) a ii).

87.      Špecifické odôvodnenie pre prípad zdravotného postihnutia, ktoré sa stanovuje v uvedenom bode ii), treba v prejednávanej veci vylúčiť, keďže zamestnávateľ nie je v zmysle vnútroštátnych predpisov, podľa skutočností vyplývajúcich zo spisu, povinný vykonať „primerané prispôsobenia“ (na základe článku 5 smernice 2000/78), „aby eliminoval nevýhody zapríčinené takým predpisom, kritériom alebo praxou“.

88.      Pokiaľ ide o všeobecné odôvodnenie stanovené v bode i), na účely odôvodnenia rozdielneho zaobchádzania je v podstate potrebné preukázať, že predmetným predpisom alebo praxou sa sleduje oprávnený cieľ a že zvolené prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa (čiže opatrenie, ktoré viedlo k rozdielnemu zaobchádzaniu) sú na daný účel primerané a nevyhnutné.

89.      Na účely určenia, či je rozdiel v zaobchádzaní primeraný, je preto vnútroštátny súd povinný uistiť sa, že neexistujú iné prostriedky na dosiahnutie sledovaného cieľa, ktoré by viedli k menšiemu zásahu do práva na rovnaké zaobchádzanie. Inými slovami, súd sa má uistiť, že spôsobená nevýhoda predstavuje minimálnu úroveň ujmy, ktorá je nevyhnutná z hľadiska dosiahnutia uvedeného cieľa, pričom sledovaný cieľ je dostatočne významný na to, aby sa ním odôvodnila takáto úroveň ujmy.

IV.    Návrh

90.      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálnu otázku položenú vnútroštátnym súdom odpovedal takto:

Článok 2 smernice 2000/78/ES, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa má vykladať v tom zmysle, že rozlišovanie situácií v rámci skupiny vymedzenej určitou chránenou vlastnosťou (zdravotné postihnutie) môže predstavovať porušenie zásady rovnosti zaobchádzania v podobe nepriamej diskriminácie, ak sú splnené tieto podmienky: a) zamestnávateľ rozlišuje v rámci dotknutej skupiny na základe zdanlivo neutrálneho kritéria; b) hoci je vyššie uvedené kritérium zdanlivo neutrálne, je neoddeliteľne spojené s chránenou vlastnosťou (v prejednávanej veci so zdravotným postihnutím); c) uvedené kritérium nemožno objektívne odôvodniť oprávneným cieľom, pričom prostriedky použité na dosiahnutie tohto cieľa nie sú primerané a nevyhnutné.


1      Jazyk prednesu: taliančina.


2      Rozhodnutie Rady z 26. novembra 2009 o uzatvorení Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím Európskym spoločenstvom (Ú. v. EÚ L 23, 2010, s. 35).


3      Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79).


4      Pozri rozsudky z 11. júla 2006, Chacón Navas (C‑13/05, EU:C:2006:456, bod 56), a z 18. decembra 2014, FOA (C‑354/13, EU:C:2014:2463, bod 32).


5      Pozri rozsudok z 9. marca 2017, Milkova (C‑406/15, EU:C:2017:198, bod 55); v rovnakom zmysle však pozri aj rozsudky z 22. mája 2014, Glatzel (C‑356/12, EU:C:2014:350, bod 43); z 21.decembra 2016, Vervloet a i. (C‑76/15, EU:C:2016:975, bod 74); zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia (C‑550/07 P, EU:C:2010:512, body 54 a 55).


6      Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci G4S Secure Solutions (C‑157/15, EU:C:2016:382, bod 61).


7      Pozri rozsudky z 22. januára 2019, Cresco Investigation (C‑193/17, EU:C:2019:43, bod 36), a zo 17. apríla 2018, Egenberger (C‑414/16, EU:C:2018:257, bod 47), pokiaľ ide o náboženstvo a vieru. V súvislosti so zdravotným postihnutím pozri v rovnakom zmysle rozsudky zo 17. júla 2008, Coleman (C‑303/06, EU:C:2008:415, bod 42), a z 9. marca 2017, Milkova (C‑406/15, EU:C:2017:198, bod 46).


8      Pozri rozsudok z 9. marca 2017, Milkova (C‑406/15, EU:C:2017:198, bod 34); v rovnakom zmysle však pozri aj rozsudky zo 7. júla 2011, Agafiţei a i. (C‑310/10, EU:C:2011:467, bod 34), a z 21. mája 2015, SCMD (C‑262/14, neuverejnený, EU:C:2015:336, body 44 a 45). To znamená, že smernica sama osebe nestanovuje zásadu rovnosti zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – pôvod tejto zásady spočíva vo viacerých prameňoch medzinárodného práva, ako aj v ústavných tradíciách spoločných pre členské štáty –, ale jej cieľom je iba zriadiť v danej oblasti všeobecný rámec na boj proti diskriminácii založenej na rôznych dôvodoch; pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. novembra 2005, Mangold (C‑144/04, EU:C:2005:709, bod 74); z 19. januára 2010, Kücükdeveci (C‑555/07, EU:C:2010:21, bod 20), a z 10. mája 2011, Römer (C‑147/08, EU:C:2011:286, bod 56).


9      Z názvu a preambuly, ako aj z obsahu a účelu smernice 2000/78 vyplýva, že má stanoviť všeobecný rámec, aby sa pre všetkých zaistila rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní tým, že sa dotknutej osobe ponúkne „účinná ochrana proti diskriminácii z niektorého z dôvodov uvedených v jej článku 1“: Súdny dvor sa takto vyjadril v rozsudku z 13. novembra 2014, Vital Pérez (C‑416/13, EU:C:2014:2371, bod 28), a z 18. novembra 2010, Georgiev (C‑250/09 a C‑268/09, EU:C:2010:699, bod 26). Na „účinnú ochranu“ v rovnakom zmysle odkazujú aj rozsudky z 15. januára 2019, E.B. (C‑258/17, EU:C:2019:17, bod 40); z 28. júla 2016, Kratzer (C‑423/15, EU:C:2016:604, bod 32), a z 19. septembra 2018, Bedi (C‑312/17, EU:C:2018:734, bod 28) (kurzívou zvýraznil generálny advokát).


10      Na cieľ „bojovať proti všetkým formám diskriminácie založenej na zdravotnom postihnutí“ odkazuje rozsudok zo 17. júla 2008, Coleman (C‑303/06, EU:C:2008:415, bod 38) (kurzívou zvýraznil generálny advokát).


11      Pozri rozsudky z 26. septembra 2013, HK Danmark (C‑476/11, EU:C:2013:590, bod 47), a z 26. septembra 2013, Dansk Jurist– og Økonomforbund (C‑546/11, EU:C:2013:603, bod 41).


12      Komisia na pojednávaní spresnila svoje stanovisko na základe otázok Súdneho dvora, pričom uviedla, že teoreticky považuje smernicu za uplatniteľnú aj v rámci kategórie osôb so zdravotným postihnutím, takéto uplatnenie však vylučuje v prejednávanej veci.


13      Presne v tomto zmysle pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Saugmandsgaard Øe vo veci Milkova (C‑406/15, EU:C:2016:824, bod 53).


14      Pozri rozsudok zo 17. júla 2008, Coleman (C‑303/06, EU:C:2008:415, bod 46), z ktorého je zrejmé, že hoci Súdny dvor konštatoval, že rozdielne zaobchádzanie musí nevyhnutne súvisieť s dôvodmi uvedenými v článku 1, v každom prípade „neprijal záver, že zásada rovnosti zaobchádzania a pôsobnosť ratione personae tejto smernice musia byť, pokiaľ ide o tieto dôvody, vykladané reštriktívne“. Navyše podľa bodu 51 uvedeného rozsudku „výklad smernice 2000/78 obmedzujúci jej uplatnenie iba na samotné osoby, ktoré sú zdravotne postihnuté, by mohol túto smernicu zbaviť podstatnej časti jej potrebného účinku a obmedziť ochranu, ktorú má zabezpečiť“.


15      Ako je známe, v prípade rozsudku Coleman Súdny dvor konštatoval existenciu priamej diskriminácie matky, ktorá mala v starostlivosti syna so zdravotným postihnutím.


16      Pozri rozsudok zo 17. júla 2008, Coleman (C‑303/06, EU:C:2008:415, bod 38).


17      Prílišné rozšírenie rozsahu pôsobnosti smernice 2000/78 je podľa môjho názoru zrejme dôvodom (a možno obavou), prečo sa Komisia bráni kladnej odpovedi na prejudiciálnu otázku položenú vnútroštátnym súdom, hoci tiež zastáva názor, že smernicu 2000/78 možno uplatniť na situáciu, v ktorej sa porovnávajú pracovníci so zdravotným postihnutím.


18      Pozri rozsudok zo 17. júla 2008, Coleman (C‑303/06, EU:C:2008:415, bod 38).


19      S týmto tvrdením súhlasí aj Komisia, ktorá na pojednávaní na základe otázok Súdneho dvora v rámci spresnenia svojho stanoviska, ktoré sa v písomných vyjadreniach javilo byť odlišné, výslovne odkázala na uvedené príklady, aby poukázala na to, že na uvedené situácie by sa jednoznačne vzťahovala pôsobnosť smernice 2000/78. Rovnako aj v judikatúre Súdneho dvora možno, aj keď s odkazom na inú chránenú vlastnosť (náboženstvo) nájsť potvrdenie možnosti uplatniť ustanovenia smernice aj v rámci skupín vyznačujúcich sa rovnakou chránenou vlastnosťou. V danom prípade išlo o nepriamu diskrimináciu skupiny pracovníkov, ktorí patrili k rôznym kresťanským cirkvám, pozri rozsudok z 22. januára 2019, Cresco Investigation (C‑193/17, EU:C:2019:43).


20      V bode 7 pripomienok odvolateľky vo veci samej sa uvádza, že „národný inšpektorát práce usúdil, že kritérium na priznanie príplatku k platu, súvisiace s dátumom predloženia potvrdenia o zdravotnom postihnutí zamestnávateľovi, je diskriminačné. Na základe výsledkov kontroly z 19. decembra 2016 Národný inšpektorát práce požiadal odporkyňu o nápravu nezrovnalostí a oboznámil odvolateľku s možnosťou obrátiť sa na všeobecný súd“.


21      V tomto zmysle sa vyjadrila aj Komisia počas pojednávania. Ako „nelogické, nezmyselné a nevysvetliteľné“ dané kritérium opísala Poľská republika.


22      Štátny fond na rehabilitáciu osôb so zdravotným postihnutím zriadený podľa poľského práva, pozri bod 16 vyššie.


23      V pripomienkach odvolateľky vo veci samej (bod 30 a nasl.) sa uvádza, že aj v prípade, ak by sa smernica 2000/78 nepovažovala za uplatniteľnú, na prejednávanú vec by sa vzťahovali všeobecné zásady práva Únie, t. j. zásada rovnosti zaobchádzania a zákaz diskriminácie podľa článkov 20, 21 a 26 Charty základných práv Európskej únie. Pri uplatnení zásady, ktorú Súdny dvor vyjadril v rozsudku Milkova (C‑406/15, EU:C:2017:198), by preto predmetný príplatok predstavoval pozitívne konanie zamestnávateľa.


24      Rovnaký názor má aj Komisia, pozri písomné pripomienky, bod 21.


25      Rozsudok z 9. marca 2017, Milkova (C‑406/15, EU:C:2017:198).


26      Aj vnútroštátneho súdu, ktorý v prejudiciálnej otázke výslovne odkazuje na rozlíšenie založené na „zdanlivo neutrálnom kritériu“, ktoré „nemožno objektívne odôvodniť oprávneným cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa nie sú primerané a nevyhnutné“.


27      Neoddeliteľné spojenie s chránenou vlastnosťou sa považuje za podstatný prvok priamej diskriminácie. Prejednávaný prípad sa podľa môjho názoru týka nepriamej diskriminácie, ktorej väzba s chránenou vlastnosťou, hoci nepriama, je v každom prípade neoddeliteľná.


28      Najmä Poľská republika, pozri písomné pripomienky, bod 13.


29      Ide o „nepriamu“ diskrimináciu, keďže rozdiel nespočíva ani tak v zaobchádzaní ako skôr v účinkoch, ktoré vyvoláva. Takúto definíciu nepriamej diskriminácie si osvojil aj ESĽP, ktorý konštatoval, že „rozdiel v zaobchádzaní môže spočívať v neprimerane škodlivom účinku určitej politiky alebo všeobecného opatrenia, ktoré, hoci je formulované neutrálne, vedie k diskriminácii konkrétnej skupiny“, rozsudok ESĽP, 13. novembra 2007, D. H. a i. v. Česká republika [VK] (č. 57325/00), bod 184; rozsudok ESĽP, 9. júna 2009, Opuz v. Turecko (č. 33401/02), bod 183. Rozsudok ESĽP, 20. júna 2006, Zarb Adami v. Malta (č. 17209/02), bod 80. Pozri v tomto zmysle aj pokiaľ ide o citácie ESĽP, Príručku európskeho antidiskriminačného práva, Agentúra Európskej únie pre základné práva, Rada Európy, Európsky súd pre ľudské práva, 2011, s. 32.


30      Pokiaľ ide o požiadavku týkajúcu sa porovnateľnosti situácií na účely zistenia porušenia zásady rovnosti zaobchádzania, Súdny dvor viackrát konštatoval, že túto porovnateľnosť treba posudzovať s ohľadom na všetky prvky, ktorými sa dotknuté situácie vyznačujú, pozri rozsudky z 9. marca 2017, Milkova (C‑406/15, EU:C:2017:198, bod 56); zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique et Lorraine a i. (C‑127/07, EU:C:2008:728, bod 25), a z 1. októbra 2015, O (C‑432/14, EU:C:2015:643, bod 31).