ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)

z 11. septembra 2012 (*)

„Štátna pomoc – Odvetvie námornej kabotáže – Služba všeobecného hospodárskeho záujmu – Kritérium súkromného investora v trhovom hospodárstve – Sociálna politika členských štátov – Pomoc na reštrukturalizáciu – Účinky zrušujúceho rozsudku“

Vo veci T‑565/08,

Corsica Ferries France SAS, so sídlom v Bastii (Francúzsko), v zastúpení: S. Rodrigues a C. Bernard‑Glanz, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: C. Giolito a B. Stromsky, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Francúzska republika, v zastúpení: pôvodne G. de Bergues a A.‑L. Vendrolini, neskôr G. de Bergues, N. Rouam a J. Rossi, splnomocnení zástupcovia,

a

Société nationale maritime Corse‑Méditerranée (SNCM) SA, v zastúpení: A. Winckler a F.‑C. Laprévote, advokáti,

vedľajší účastníci konania,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 2009/611/ES z 8. júla 2008 o opatreniach C 58/02 (ex N 118/02), ktoré Francúzsko zaviedlo v prospech Société Nationale Maritime Corse‑Méditerranée (SNCM) (Ú. v. EÚ L 225, 2009, s. 180),

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),

v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová, sudcovia K. Jürimäe a M. van der Woude (spravodajca),

tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 7. decembra 2011,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

 Dotknuté námorné spoločnosti

1        Žalobkyňa, Corsica Ferries France SAS, je námorná spoločnosť, ktorá ponúka pravidelné námorné spojenia na Korziku z kontinentálneho Francúzska (Marseille, Toulon a Nice) a Talianska.

2        Société nationale maritime Corse-Méditerranée (SNCM) je námorná spoločnosť, ktorá zabezpečuje pravidelné spojenia na Korziku z kontinentálneho Francúzska (Marseille, Toulon a Nice) a do severnej Afriky (Alžírsko a Tunisko) z Francúzska, ako aj spojenia na Sardíniu. Jednou z hlavných dcérskych spoločností spoločnosti SNCM a zároveň jej stopercentnou dcérskou spoločnosťou je Compagnie méridionale de navigation (ďalej len „CMN“).

3        V roku 2002 vlastnila 20 % základného imania spoločnosti SNCM spoločnosť Société nationale des chemins de fer a 80 % jej základného imania vlastnila spoločnosť Compagnie générale maritime et financière (ďalej len „CGMF“), pričom 100 % základného imania posledných dvoch uvedených spoločností vlastnila Francúzska republika. Keď bol v roku 2006 umožnený vstup súkromných investorov do prvej uvedenej spoločnosti, dvaja nadobúdatelia – Butler Capital Partners (ďalej len „BCP“) a Veolia Transport (ďalej len „VT“) – získali podiely vo výške 38 % a 28 % základného imania SNCM, zatiaľ čo spoločnosť CGMF si ponechala podiel vo výške 25 % a 9 % základného imania vlastnili zamestnanci. BCP neskôr previedla svoj podiel na spoločnosť VT.

 Správne konanie

4        Komisia Európskych spoločenstiev vo svojom rozhodnutí 2002/149/ES z 30. októbra 2001 o štátnej pomoci vyplatenej Francúzskou republikou spoločnosti SNCM [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 50, 2002, s. 66, ďalej len „rozhodnutie z roku 2001“) konštatovala, že pomoc vo výške 787 miliónov eur poskytnutá spoločnosti SNCM za roky 1991 až 2001 ako náhrada za službu vo verejnom záujme je zlučiteľná so spoločným trhom podľa článku 86 ods. 2 ES. Toto rozhodnutie nebolo predmetom žaloby o neplatnosť pred Súdom prvého stupňa.

5        Listom z 18. februára 2002 Francúzska republika oznámila Komisii plán pomoci na reštrukturalizáciu v prospech spoločnosti SNCM vo výške 76 miliónov eur (ďalej len „plán z roku 2002“).

6        Komisia svojím rozhodnutím 2004/166/ES z 9. júla 2003 o pomoci na reštrukturalizáciu, ktorú Francúzsko zamýšľa poskytnúť spoločnosti SNCM [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ L 61, 2004, s. 13, ďalej len „rozhodnutie z roku 2003“) podmienečne schválila dve splátky pomoci na reštrukturalizáciu vyplatené spoločnosti SNCM v celkovej výške 76 miliónov eur, pričom jedna splátka bola vo výške 66 miliónov eur a bola splatná okamžite a druhá v maximálnej výške 10 miliónov eur závisela od čistého výsledku prevodov predajov týkajúcich sa najmä plavidiel spoločnosti SNCM.

7        Žalobkyňa podala na Súde prvého stupňa 13. októbra 2003 žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu z roku 2003 (vec T‑349/03).

8        Komisia svojím rozhodnutím 2005/36/ES z 8. septembra 2004, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie z roku 2003 (Ú. v. EÚ L 19, 2005, s. 70, ďalej len „rozhodnutie z roku 2004“), zmenila jednu z podmienok uložených článkom 2 rozhodnutia z roku 2003. Išlo o podmienku týkajúcu sa maximálneho počtu jedenásť plavidiel, ktoré bola SNCM oprávnená predať. V rozhodnutí z roku 2004 Komisia povolila nahradenie jedného z týchto plavidiel – Aliso – iným plavidlom – Asco.

9        Komisia rozhodnutím zo 16. marca 2005 schválila vyplatenie druhej splátky pomoci na reštrukturalizáciu vo výške 3 327 400 eur na základe rozhodnutia z roku 2003 (ďalej len „rozhodnutie z roku 2005“).

10      Súd prvého stupňa rozsudkom z 15. júna 2005, Corsica Ferries France/Komisia (T‑349/03, Zb. s. II‑2197, ďalej len „rozsudok z roku 2005“), zrušil rozhodnutie z roku 2003 z dôvodu chybného posúdenia minimálneho charakteru pomoci spôsobeného predovšetkým chybami pri výpočte čistého výnosu z predajov, pričom zamietol všetky ostatné žalobné dôvody založené na nedostatku odôvodnenia a na porušení článku 87 ods. 3 písm. c) ES a usmernení Spoločenstva o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach (Ú. v. ES C 288, 1999, s. 2; Mim. vyd. 08/001, s. 322, ďalej len „usmernenia“).

11      Francúzske orgány v liste zo 7. apríla 2006 vyzvali Komisiu, aby konštatovala, že časť pomoci na reštrukturalizáciu poskytnutej v rámci plánu z roku 2002 vo výške 53,48 milióna eur sa z dôvodu, že predstavuje náhradu za službu vo verejnom záujme, nemá považovať za opatrenie prijaté v rámci reštrukturalizačného plánu, ale za opatrenie, ktoré nepredstavuje pomoc, v zmysle rozsudku Súdneho dvora z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg (C‑280/00, Zb. s. I‑7747, ďalej len „rozsudok Altmark“) alebo za samostatné opatrenie plánu z roku 2002 na základe článku 86 ods. 2 ES.

12      Dňa 21. apríla 2006 bol Komisii oznámený projekt koncentrácie týkajúci sa nadobudnutia spoločnej kontroly spoločnosti SNCM spoločnosťami BCP a VT podľa článku 4 nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 z 20. januára 2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. EÚ L 24, s. 1; Mim. vyd. 08/003, s. 40). Komisia povolila koncentráciu 29. mája 2006 na základe článku 6 ods. 1 písm. b) toho istého nariadenia.

13      Francúzske orgány v júni 2006 poskytli Komisii viaceré informácie o finančných operáciách, ktoré sa uskutočnili pri prevode spoločnosti SNCM na súkromné subjekty.

14      Dňa 13. septembra 2006 Komisia rozhodla o začatí konania v zmysle článku 88 ods. 2 ES týkajúceho sa nových opatrení vykonaných v prospech spoločnosti SNCM so začlenením plánu z roku 2002 (Ú. v. EÚ C 303, 2006, s. 53, ďalej len „rozhodnutie z roku 2006“).

15      Komisia v rozhodnutí 2009/611/ES z 8. júla 2008 o opatreniach C 58/02 (ex N 118/02), ktoré Francúzsko zaviedlo v prospech spoločnosti SNCM (Ú. v. EÚ L 225, 2009, s. 180, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), konštatovala, že opatrenia plánu z roku 2002 predstavujú neoprávnenú štátnu pomoc v zmysle článku 88 ods. 3 ES, ale sú zlučiteľné so spoločným trhom podľa článku 86 ods. 2 ES a článku 87 ods. 3 písm. c) ES a že opatrenia privatizačného plánu z roku 2006 (ďalej len „plán z roku 2006“) nepredstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

 Predmetné opatrenia

16      Predmetom napadnutého rozhodnutia sú tieto opatrenia:

–        v rámci plánu z roku 2002: kapitálový vklad spoločnosti CGMF do spoločnosti SNCM vo výške 76 miliónov eur, z toho 53,48 milióna eur za záväzky súvisiace s poskytovaním služby vo verejnom záujme a zostatok ako pomoc na reštrukturalizáciu,

–        v rámci plánu z roku 2006:

–        záporná predajná cena spoločnosti SNCM pre spoločnosť CGMF vo výške 158 miliónov eur,

–        kapitálový vklad spoločnosti CGMF vo výške 8,75 milióna eur,

–        záloha na bežný účet poskytnutá spoločnosťou CGMF vo výške 38,5 milióna eur v prospech prepustených zamestnancov spoločnosti SNCM v prípade nového sociálneho plánu.

 Napadnuté rozhodnutie

17      Komisia v napadnutom rozhodnutí, najmä v odôvodneniach 37 až 54, konštatovala, že zabezpečovanie dopravného spojenia s Korzikou v rámci osobnej dopravy je trhom, ktorý má sezónny a koncentrovaný charakter. Štruktúra hospodárskej súťaže na trhu sa od príchodu žalobkyne v roku 1996 značne posilnila. Od roku 2000 SNCM a žalobkyňa predstavovali faktický duopol, ktorý mal viac ako 90 % podiel na trhu. V roku 2007 žalobkyňa jednoznačne predstihla spoločnosť SNCM a prepravila o milión cestujúcich viac, a to na trhu s pravidelným rastom 4 % ročne. SNCM spolu so spoločnosťou CMN mala naopak naďalej kvázimonopol v oblasti nákladnej dopravy.

18      Komisia v odôvodneniach 219 až 225 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že všetky vklady prijaté spoločnosťou SNCM prostredníctvom spoločnosti CGMF boli financované zo štátnych prostriedkov, že mohli narušiť hospodársku súťaž a že ovplyvnili obchod medzi členskými štátmi. Komisia tak považovala za splnené tri zo štyroch podmienok článku 87 ods. 1 ES. Následne v prípade každého opatrenia skúmala existenciu selektívnej hospodárskej výhody a jej prípadnú zlučiteľnosť so spoločným trhom.

19      Pokiaľ ide o 76 miliónov eur oznámených v roku 2002, Komisia v odôvodnení 236 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že 53,48 milióna možno považovať za náhradu za službu vo verejnom záujme. V súlade s bodom 320 rozsudku z roku 2005, už citovaného v bode 10 vyššie, posúdila tento vklad z hľadiska rozsudku Altmark, už citovaného v bode 11 vyššie, a v odôvodnení 257 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že tento vklad predstavuje štátnu pomoc, ktorá je však podľa článku 86 ods. 2 ES zlučiteľná so spoločným trhom. Zvyšných 22,52 milióna eur bolo teda potrebné považovať za pomoc na reštrukturalizáciu.

20      Pokiaľ ide o plán z roku 2006, Komisia ďalej v odôvodneniach 267 až 352 napadnutého rozhodnutia uplatnila kritérium súkromného investora v trhovom hospodárstve (ďalej len „kritérium súkromného investora“) na zápornú predajnú cenu vo výške 158 miliónov eur. Na tento účel Komisia posúdila, či by hypotetický súkromný investor na mieste spoločnosti CGMF rekapitalizoval spoločnosť CGMF v tejto sume, alebo či by ju radšej dal do likvidácie a prevzal jej náklady. Bolo teda potrebné posúdiť minimálne náklady na likvidáciu.

21      Komisia v odôvodneniach 267 až 280 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že náklady na likvidáciu musia nevyhnutne zahŕňať náklady na sociálny plán, čiže náklady na dodatočné náhrady za prepustenie nad rámec zákonných a zmluvných záväzkov uvedenej spoločnosti, aby dodržala súčasnú prax veľkých skupín spoločností a nepoškodila dobrú povesť holdingu, ktorého bola členom, a svojho posledného akcionára. Komisia teda s pomocou nezávislého experta posúdila náklady na tieto dodatočné náhrady, pričom vykonala porovnanie so sociálnymi plánmi, ktoré nedávno vykonali vo Francúzsku také skupiny podnikov, ako sú Michelin alebo Yves Saint-Laurent.

22      Komisia v odôvodnení 350 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že záporná predajná cena vyplynula z otvoreného, transparentného, nepodmieneného a nediskriminačného výberového konania a že v tejto súvislosti predstavovala trhovú cenu. Komisia preto, vychádzajúc z predpokladu nákladov na likvidáciu obmedzených len na náhrady za prepustenie, v odôvodnení 352 uvedeného rozhodnutia dospela k záveru, že náklady na likvidáciu sú vyššie ako záporná predajná cena a že kapitálový vklad vo výške 158 miliónov eur teda nepredstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

23      Pokiaľ ide o kapitálový vklad spoločnosti CGMF vo výške 8,75 milióna eur, Komisia v odôvodneniach 356 až 358 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že vzhľadom na to, že vklad súkromných nadobúdateľov bol značný a súbežný, bolo možné bez ďalšieho vylúčiť, že by išlo o pomoc. Komisia ďalej konštatovala, že pevná miera výnosnosti predstavuje primeranú odplatu za investovaný kapitál a že existencia doložky o zrušení prevodu nemohla spochybniť rovnosť zaobchádzania. Komisia v odôvodnení 365 toho istého rozhodnutia dospela k záveru, že kapitálový vklad spoločnosti CGMF vo výške 8,75 milióna eur nepredstavuje pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

24      Komisia ďalej v odôvodneniach 372 až 378 napadnutého rozhodnutia poznamenala, že opatrenia pomoci jednotlivcom vo výške 38 miliónov eur uložených na viazaný účet mali byť vykonané v prípade nového sociálneho plánu vykonaného nadobúdateľmi a že nemôžu zodpovedať vykonaniu zníženia stavu zamestnancov uvedeného v pláne z roku 2002. Túto pomoc podľa Komisie možno vyplatiť len jednotlivcom, ktorých pracovná zmluva so spoločnosťou SNCM bola predtým zrušená. Tieto opatrenia teda podľa Komisie nepredstavujú náklady, ktoré by vyplývali z obvyklého uplatňovania právnych predpisov zo sociálnej oblasti uplatniteľných v prípade zrušenia pracovnej zmluvy. Komisia dospela k záveru, že táto pomoc jednotlivcom poskytnutá štátom ako predstaviteľom zvrchovanej moci a nie štátom ako akcionárom teda spadá pod sociálnu politiku členských štátov a z tohto dôvodu nepredstavuje pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

25      Pokiaľ ide o zostatok vo výške 22,52 milióna eur oznámený ako pomoc na reštrukturalizáciu, čiže zostatok zo 76 miliónov eur oznámených v rámci plánu z roku 2002 a z 53,48 milióna eur považovaných za zlučiteľné so spoločným trhom podľa článku 86 ods. 2 ES (pozri bod 19 vyššie), Komisia v odôvodnení 381 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že tento zostatok predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Následne posúdila zlučiteľnosť tohto opatrenia s usmerneniami.

26      Komisia v odôvodneniach 387 až 401 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že SNCM bola v roku 2002 podnikom v ťažkostiach v zmysle bodu 5 písm. a) a bodu 6 usmernení a že plán z roku 2002 bol spôsobilý zaručiť obnovenie životaschopnosti podniku v súlade s bodmi 31 až 34 usmernení.

27      Pokiaľ ide o zabránenie nenáležitým narušeniam hospodárskej súťaže (body 35 až 39 usmernení), Komisia v odôvodnení 404 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že na trhu námorného spojenia s Korzikou neexistuje nadmerná kapacita, a teda netreba prispieť k jeho ozdraveniu. Komisia ďalej v odôvodnení 406 uvedeného rozhodnutia konštatovala, že oznámený plán reštrukturalizácie výrazne prispieva k zníženiu prítomnosti podniku na trhu. Kritérium týkajúce sa zabránenia nenáležitým narušeniam hospodárskej súťaže bolo teda tiež splnené.

28      Komisia v odôvodneniach 410 až 419 napadnutého rozhodnutia poznamenala, že potreba pomoci vypočítaná podľa bodov 40 a 41 usmernení na minimum bola k 9. júlu 2003 obmedzená na 19,75 milióna eur, s výnimkou čistého výnosu z prevodov upravených rozhodnutím z roku 2003. Komisia na tento účel najprv vypočítala potrebu likvidity spoločnosti SNCM na jej reštrukturalizačný plán. Náklady na reštrukturalizačný plán podľa nej predstavovali 46 miliónov eur. Komisia následne odpočítala všetky prevody uskutočnené od 18. februára 2002 (dátum oznámenia plánu z roku 2002) do 9. júla 2003 (dátum prijatia rozhodnutia z roku 2003), čiže 26,25 milióna eur, a dospela k sume 19,75 milióna eur.

29      Pokiaľ ide o kompenzačné opatrenia, Komisia konštatovala, že všetky podmienky stanovené rozhodnutím z roku 2003 týkajúce sa nákupov, používania flotily, prevodov aktív, zákazu ponúkať nižšie ceny ako všetci jej konkurenti (ďalej len „podmienka cenového vodcovstva“) a obmedzenia spiatočných ciest plavidiel na trasách z Korziky boli dodržané takmer v plnom rozsahu. Vzhľadom na to, že tieto podmienky boli splnené a výška oznámenej pomoci bola podstatne nižšia ako suma schválená v roku 2003, Komisia nepovažovala za vhodné uložiť dodatočné povinnosti. Komisia tak po zohľadnení sumy dodatočných prevodov upravených rozhodnutím z roku 2003 v odôvodnení 434 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že konečný reštrukturalizačný zostatok stanovený na 15,81 milióna eur je štátnou pomocou zlučiteľnou so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 3 písm. c) ES.

30      Výrok napadnutého rozhodnutia znie:

„Článok 1

Náhrada vo výške 53,48 milióna EUR, ktorú francúzsky štát zaplatil SNCM za záväzky verejnej služby za obdobie rokov 1991 – 2001, je neoprávnenou štátnou pomocou v zmysle článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES, ale zlučiteľnou so spoločným trhom v zmysle článku 86 ods. 2 uvedenej zmluvy.

Záporná predajná cena SNCM 158 miliónov EUR, úhrada spoločnosťou CGMF sociálnych opatrení voči zamestnancom vo výške 38,5 milióna EUR a spoločná a súbežná rekapitalizácia SNCM spoločnosťou CGMF vo výške 8,75 milióna EUR nie sú štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES. Pomoc na reštrukturalizáciu sumy 15,81 milióna EUR, ktorú Francúzsko zaviedlo v prospech [SNCM], je neoprávnenou štátnou pomocou v zmysle článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES, ale zlučiteľnou so spoločným trhom v zmysle článku 86 ods. 2 uvedenej zmluvy.

Článok 2

Toto rozhodnutie je určené Francúzskej republike.“

 Konanie a návrhy účastníkov konania

31      Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 17. decembra 2008 žalobkyňa podala žalobu, ktorou sa začalo toto konanie.

32      Uznesením z 27. apríla 2009 bol povolený vstup Francúzskej republiky do konania ako vedľajšieho účastníka.

33      Uznesením z 1. júla 2009 bol povolený vstup spoločnosti SNCM do konania ako vedľajšieho účastníka.

34      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (štvrtá komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania.

35      V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu tento súd vyzval účastníkov konania, aby odpovedali na určité otázky a poskytli určité dokumenty. Účastníci konania týmto výzvam vyhoveli v stanovených lehotách.

36      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

37      Komisia, Francúzska republika a SNCM navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

38      Na podporu prejednávanej žaloby o neplatnosť žalobkyňa uvádza v podstate šesť žalobných dôvodov.

39      Prvý žalobný dôvod je založený na údajne príliš extenzívnom výklade článku 287 ES, ktorý sa údajne prejavil nedostatkom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ako aj porušením práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu.

40      Druhý, tretí, štvrtý, piaty a šiesty žalobný dôvod je založený na porušení článkov 87 ES a 88 ES a usmernení. Tieto žalobné dôvody sa týkajú kapitálového vkladu vo výške 53,48 milióna eur ako náhrady za službu vo verejnom záujme, prevodu spoločnosti SNCM za zápornú cenu vo výške 158 miliónov eur, kapitálového vkladu spoločnosti CGMF vo výške 8,75 milióna eur, opatrení pomoci osobe vo výške 38,5 milióna eur a zostatku vo výške 22,52 milióna eur oznámeného ako pomoc na reštrukturalizáciu.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na nedostatku odôvodnenia a na porušení práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu

41      Žalobkyňa v rámci tohto žalobného dôvodu tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je v podstate nedostatočne odôvodnené, keďže Komisia z dôvodu dôvernosti vo verzii oznámenej žalobkyni zatajila podstatné skutočnosti. Žalobkyňa sa subsidiárne domnieva, že sa nemohla dostatočne vyjadriť k údajom, ktoré sa jej týkajú.

42      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, tak, aby dotknuté osoby mohli pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušný súd mohol vykonať svoje preskúmanie. Požiadavka odôvodnenia sa musí posúdiť v závislosti od okolností daného prípadu, najmä obsahu aktu, charakteru uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý môžu mať na získaní vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby boli v odôvodnení uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa musí posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63 a tam citovanú judikatúru).

43      Tiež je potrebné pripomenúť, že článok 287 ES ukladá členom, úradníkom a ostatným zamestnancom inštitúcií Spoločenstva povinnosť mlčanlivosti vzťahujúcu sa na informácie, ktoré sú vzhľadom na svoju povahu chránené služobným tajomstvom. Nedostatok odôvodnenia však nemôže byť odôvodnený povinnosťou dodržiavať služobné tajomstvo stanovenou v uvedenom článku 287. Povinnosť dodržiavať obchodné tajomstvo totiž nemožno vykladať tak široko, aby zbavovala požiadavku odôvodnenia jej podstatného obsahu, na úkor práva na obhajobu členských štátov a dotknutých osôb (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 13. marca 1985, Holandsko a Leeuwarder Papierwarenfabriek/Komisia, 296/82 a 318/82, Zb. s. 809, bod 27). Požiadavku odôvodnenia rozhodnutia prijatého v oblasti štátnej pomoci najmä nemožno určiť len v závislosti od záujmu členského štátu, ktorému je toto rozhodnutie určené, na informáciách. V prípade, ak členský štát získal od Komisie to, čo žiadal, teda schválenie svojho návrhu pomoci, totiž jeho záujem na doručení odôvodneného rozhodnutia môže byť na rozdiel od záujmu konkurentov príjemcu pomoci len veľmi obmedzený (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. júna 1998, British Airways a i./Komisia, T‑371/94 a T‑394/94, Zb. s. II‑2405, bod 92).

44      Okrem toho je potrebné poukázať na to, že podľa ustálenej judikatúry musí byť žalobný dôvod opísaný dostatočne jasne a presne na to, aby súd Únie mohol vykonať svoje súdne preskúmanie a aby si žalovaný mohol pripraviť svoju obhajobu. Na zaistenie právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je teda potrebné, aby základné skutkové a právne okolnosti, na ktorých je žalobný dôvod založený, vyplývali aspoň stručne, ale konzistentne, presne a zrozumiteľne zo samotnej žaloby (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 7. novembra 1997, Cipeke/Komisia, T‑84/96, Zb. s. II‑2081, bod 31, a z 27. septembra 2006, Roquette Frères/Komisia, T‑322/01, Zb. s. II‑3137, bod 208). Z ustanovení článku 44 ods. 1 rokovacieho poriadku v ich vzájomnej súvislosti tiež vyplýva, že v návrhu na začatie konania musí byť uvedený predmet konania a tento návrh musí obsahovať stručné, ale jasné a presné zhrnutie uvádzaných žalobných dôvodov.

45      Tento žalobný dôvod je potrebné skúmať so zreteľom na vyššie uvedené úvahy.

46      V prvom rade, pokiaľ ide o povinnosť odôvodnenia, je potrebné po prvé zohľadniť skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté po rozhodnutiach prijatých od roku 2001 do roku 2005 a po rozsudku z roku 2005, už citovaného v bode 10 vyššie. Napadnuté rozhodnutie bolo teda prijaté v kontexte, ktorý žalobkyňa dobre poznala (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Olsen/Komisia, T‑17/02, Zb. s. II‑2031, bod 97).

47      Po druhé so zreteľom na návrh je potrebné konštatovať, že žalobkyňa bola schopná účinne sa obhajovať. Napadnuté rozhodnutie bolo tiež dostatočne jasné a presné na to, aby súd Únie mohol vykonať svoje preskúmanie.

48      Po tretie je potrebné konštatovať, že žalobkyňa v prejednávanej veci dostatočne presne neuvádza, ktoré podstatné skutočnosti z napadnutého rozhodnutia jej boli zatajené. Jediné konkrétne skutočnosti, ktoré žalobkyňa uvádza, sú totiž uvedené v náznakoch bez toho, aby žalobkyňa preukázala, prečo boli podstatné z hľadiska povinnosti odôvodnenia.

49      Preto je potrebné zamietnuť výhradu založenú na porušení povinnosti odôvodnenia ako nedôvodnú.

50      V druhom rade, pokiaľ ide o namietané porušenie práva na obhajobu, Komisia nebola povinná umožniť žalobkyni vyjadriť sa k údajom a posúdeniam, ktoré sa jej týkali. Podniky, ktoré sú príjemcami pomoci, alebo ich konkurenti sa totiž v správnom konaní považujú len za „dotknuté osoby“. Podľa judikatúry sú tak predovšetkým dotknuté osoby zdrojmi informácií pre Komisiu v rámci správneho konania začatého podľa článku 88 ods. 2 ES. Z toho vyplýva, že dotknuté osoby sa vôbec nemôžu odvolávať na právo na obhajobu priznané osobám, voči ktorým sa vedie konanie, a majú len právo zúčastniť sa na správnom konaní v primeranom rozsahu so zreteľom na okolnosti prejednávaného prípadu (rozsudky Súdu prvého stupňa British Airways a i./Komisia, už citovaný v bode 43 vyššie, body 59 a 60, a zo 6. marca 2003, Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein-Westfalen/Komisia, T‑228/99 a T‑233/99, Zb. s. II‑435, bod 125).

51      V prejednávanej veci žalobkyňa mala možnosť účinne vyjadriť svoje stanovisko k existencii a relevantnosti jednotlivých skutkových a právnych okolností súvisiacich so spornou transakciou. V podkladoch týkajúcich sa účasti žalobkyne na správnom konaní, ktoré má Všeobecný súd k dispozícii, sa totiž jednoznačne uvádza, že žalobkyňa mala príležitosť vyjadriť svoj názor tak na plán z roku 2002, ako aj na plán z roku 2006, ako to vyplýva z odôvodnení 24, 131 až 134 a 142 až 159 napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa teda mala možnosť v celom rozsahu sa zúčastniť na konaní tým, že Komisii viackrát doručila svoje písomné pripomienky.

52      V dôsledku toho je potrebné zamietnuť výhradu založenú na porušení práva na obhajobu ako nedôvodnú.

53      V treťom rade, pokiaľ ide o namietané porušenie práva na účinnú súdnu ochranu, je potrebné po prvé pripomenúť, že výhrady žalobkyne týkajúce sa porušení povinnosti odôvodnenia a práva na obhajobu boli zamietnuté ako nedôvodné (pozri body 49 a 52 vyššie). Po druhé je potrebné konštatovať, že žalobkyňa neuviedla konkrétne tvrdenie na podporu svojej výhrady. Preto sa výhrada založená na porušení práva žalobkyne na účinnú súdnu ochranu musí tiež zamietnuť ako nedôvodná.

54      Vzhľadom na vyššie uvedené sa prvý žalobný dôvod musí zamietnuť ako nedôvodný.

 O druhom žalobnom dôvode založenom v podstate na zjavne nesprávnom posúdení Komisie vyplývajúcom zo schválenia kapitálového vkladu vo výške 53,48 milióna eur podľa článku 86 ods. 2 ES v spojení s článkom 87 ods. 1 ES

55      Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že SNCM bola oprávnená prijať kapitálový vklad vo výške 53,48 milióna eur ako náhradu za službu vo verejnom záujme, najmä vzhľadom na to, že územná kontinuita údajne mohla byť zabezpečená samotným pôsobením trhových mechanizmov.

56      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že právo Únie neposkytuje presnú definíciu pojmu služba všeobecného hospodárskeho záujmu (ďalej len „SVHZ“) uvedeného v článku 86 ods. 2 ES. Z judikatúry Súdu prvého stupňa naopak vyplýva, že členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri definovaní toho, čo považujú za SVHZ, a že Komisia môže definovanie týchto služieb členským štátom spochybniť iba v prípade zjavného pochybenia. Právomoc členského štátu konať podľa článku 86 ods. 2 ES, a teda jeho právomoc definovať SVHZ však nie je neobmedzená a nemožno ju vykonávať arbitrárne iba preto, aby sa určitému odvetviu, ako je napríklad námorná kabotáž, umožnilo vyhnúť sa uplatneniu pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudky Súdu prvého stupňa Olsen/Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 216; z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia, T‑289/03, Zb. s. II‑81, body 165 až 169, a zo 6. októbra 2009, FAB/Komisia, T‑8/06, Zb. s. II‑169*, bod 63).

57      Pokiaľ ide konkrétne o SVHZ týkajúcu sa námorných spojení, článok 4 ods. 1 nariadenia Rady EHS č. 3577/92 zo 7. decembra 1992, ktorým sa uplatňuje zásada slobody poskytovania služieb na námornú dopravu v rámci členských štátov (námorná kabotáž) (Ú. v. ES L 364, s. 7; Mim. vyd. 06/002, s. 10, ďalej len „nariadenie o kabotáži“), výslovne stanovuje možnosť uzavrieť zmluvy o výkone vo verejnom záujme s cieľom zabezpečiť dostatočné služby pravidelnej dopravy do, z a medzi ostrovmi, pokiaľ nedochádza k diskriminácii. Súdny dvor totiž vo svojom rozsudku z 20. februára 2001, Analir a i. (C‑205/99, Zb. s. I‑1271, bod 27), konštatoval, že cieľ územnej kontinuity spadá pod oprávnený verejný záujem.

58      V prejednávanej veci z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia s cieľom dosiahnuť súlad s bodom 320 rozsudku z roku 2005, už citovaného v bode 10 vyššie, v odôvodneniach 226 až 244 preskúmala kapitálový vklad vo výške 53,48 milióna eur z hľadiska rozsudku Altmark, už citovaného v bode 11 vyššie. Komisia v odôvodnení 244 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že tento kapitálový vklad priznáva spoločnosti SNCM selektívnu hospodársku výhodu a v dôsledku toho predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Komisia ďalej v odôvodnení 257 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že táto pomoc je zlučiteľná so spoločným trhom podľa článku 86 ods. 2 ES.

59      Pokiaľ ide o existenciu SVHZ, Komisia v odôvodnení 249 napadnutého rozhodnutia len stručne uviedla dôvody, pre ktoré sa domnievala, že zmluvy o udelení oprávnenia na prevádzkovanie služby vo verejnom záujme (ďalej len „OPSVZ“) zodpovedali skutočnej potrebe služby vo verejnom záujme. Je potrebné zdôrazniť, že zmluvy o OPSVZ podpísané medzi udeľujúcimi orgánmi verejnej moci a podnikmi sú zmluvy, ktoré špecifikujú záväzky služby vo verejnom záujme, ktoré môžu umožniť vykonanie zásady územnej kontinuity. Francúzska republika si v roku 1976 zvolila spoločnosť SNCM, aby zabezpečovala územnú kontinuitu počas 25 rokov. V súlade s novými pravidlami Spoločenstva a na základe európskej verejnej súťaže SNCM a CMN spoločne získali OPSVZ v oblasti zabezpečovania dopravného spojenia s Korzikou na obdobie od roku 2002 do roku 2006 a neskôr od roku 2007 do roku 2013. V napadnutom rozhodnutí Komisia pripomenula, že zásada územnej kontinuity je odpoveďou na nevýhody, ktoré vyplývajú z ostrovného charakteru, a že tento oprávnený cieľ nebolo možné v posudzovanom prípade dosiahnuť jednoduchou hospodárskou súťažou, a napokon odkázala na svoju podrobnú analýzu hospodárskej súťaže uvedenú v rozhodnutí z roku 2001.

60      Vzhľadom na to, že z odôvodnenia 249 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia len stručne odôvodnila existenciu SVHZ v období od roku 1991 do roku 2001, a pokiaľ ide o podrobnejšie údaje, odkázala na rozhodnutie z roku 2001, je potrebné posúdiť, či Komisia bola oprávnená čiastočne vychádzať z tohto predchádzajúceho rozhodnutia s cieľom preukázať existenciu SVHZ v napadnutom rozhodnutí, alebo či naopak bola povinná opäť podrobne preskúmať túto otázku, ako to tvrdí žalobkyňa.

61      V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade poznamenať, že bod 7.2 rozhodnutia z roku 2001 presvedčivo preukazuje existenciu skutočnej potreby služby vo verejnom záujme. Otázka, či hospodárska súťaž, najmä vzhľadom na vstup žalobkyne na trh v roku 1996, bola schopná zabezpečiť dosiahnutie cieľa územnej kontinuity, je rozobratá v odôvodneniach 72 a 74 rozhodnutia z roku 2001. Komisia v odôvodnení 72 rozhodnutia z roku 2001 osobitne skúmala vývoj jednotlivých liniek medzi Korzikou a Francúzskom v ponuke žalobkyne za obdobie od roku 1996 do roku 2001. V odôvodnení 74 tohto rozhodnutia následne dospela k záveru o neschopnosti súkromných subjektov zabezpečiť územnú kontinuitu mimo OPSVZ, a to ani na základe kvalitatívnych, ani na základe kvantitatívnych kritérií stanovených zmluvnou úpravou, ktorá bola – rovnako ako normatívny rámec – opísaná v odôvodneniach 18 až 30 uvedeného rozhodnutia a stručne pripomenutá v odôvodneniach 73, 75 a 80 tohto rozhodnutia. Rozhodnutie z roku 2001 sa podrobne zaoberá vzťahom medzi hospodárskou súťažou a službou vo verejnom záujme aspoň do apríla 2001 (odôvodnenie 72) a žalobkyňa ho nenapadla žalobou o neplatnosť.

62      V druhom rade je potrebné konštatovať, že žalobkyňa alebo iné dotknuté osoby v priebehu jednotlivých správnych a súdnych konaní pred inštitúciami Únie, ktoré nadväzovali na rozhodnutie z roku 2001, nikdy nespochybnili skutočný charakter služby vo verejnom záujme, ktorá je predmetom zmluvy o OPSVZ. Žaloba o neplatnosť proti rozhodnutiu z roku 2003 podaná žalobkyňou 13. októbra 2003 konkrétne smerovala k spochybneniu posúdenia časti pomoci ako náhrady za službu vo verejnom záujme zo strany Komisie a nie existencie samotnej služby vo verejnom záujme.

63      V treťom a poslednom rade počas správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa nespochybnila ani existenciu služby vo verejnom záujme. Z odôvodnenia 146 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že žalobkyňa tvrdila, že v prejednávanej veci nebolo splnené žiadne z kritérií stanovených v rozsudku Altmark, už citovanom v bode 11 vyššie, s výnimkou prvého kritéria týkajúceho sa existencie skutočnej služby vo verejnom záujme.

64      Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že Komisia vzhľadom na to, že dotknuté osoby ju najmä v priebehu správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, neupozornili na nijakú novú skutočnosť, a vzhľadom na kritériá posudzovania, ktoré mala k dispozícii, bola oprávnená obmedziť sa na súhrnné odôvodnenie a odkázať na rozhodnutie z roku 2001, aby mohla považovať existenciu skutočnej služby vo verejnom záujme za preukázanú za obdobie od roku 1991 do roku 2001, ktoré navyše značne predchádzalo napadnutému rozhodnutiu.

65      Je teda potrebné konštatovať, že Komisia sa v rámci svojho preskúmania obmedzeného na vymedzenie SVHZ členskými štátmi (rozsudok BUPA a i./Komisia, už citovaný v bode 56 vyššie, bod 166) nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že zmluva o OPSVZ zodpovedala skutočnej potrebe služby vo verejnom záujme za obdobie od roku 1991 do roku 2001.

66      Pre úplnosť je potrebné konštatovať, že tvrdenia uvedené žalobkyňou, ktoré sa týkajú predovšetkým jej prítomnosti na trhu v tomto období, nemôžu spochybniť tento záver.

67      V prvom rade skutočnosť, že žalobkyňa už bola prítomná na trhu v čase predĺženia OPSVZ v roku 2001, hoci je táto skutočnosť preukázaná, nemôže spochybniť záver Komisie. Zo spisového materiálu totiž vyplýva, že žalobkyňa pred rokom 1996 vôbec nebola prítomná na trhu a otvorila linku medzi Toulonom a Korzikou až v roku 2000. V roku 2000 mala len 12 % podiel na trhu z hľadiska miest ponúkaných počas letnej sezóny medzi Korzikou a Francúzskom. Jej trhové podiely však rýchlo rástli, a to najmä o 30 % v roku 2001. Hoci teda prítomnosť žalobkyne na trhu bola v posledných dvoch rokoch posudzovaného obdobia, najmä v roku 2001, čoraz citeľnejšia, táto skutočnosť sama osebe nemôže preukázať, že trhové mechanizmy boli schopné umožniť konkrétnemu subjektu splniť záväzky zo zmluvy o OPSVZ tak, ako boli vymedzené rámcovou zmluvou, a to tak na kvalitatívnej, ako aj kvantitatívnej úrovni. Žalobkyňa totiž neuvádza nijakú konkrétnu okolnosť týkajúcu sa napríklad jej schopnosti dosiahnuť ciele frekvencie mimo hlavnej sezóny a v hlavnej sezóne na všetkých trasách, časy odchodu a príchodu alebo typ plavidla, a to tak z hľadiska prepravy cestujúcich a tovaru, ako aj pokiaľ ide o jej schopnosť zabezpečovať dopravné spojenie s mnohými prístavmi na Korzike.

68      V druhom rade je potrebné konštatovať, že ako zdôrazňuje žalobkyňa, OPSVZ bolo na dopravných spojeniach z Nice a Toulonu zrušené a nahradené systémom sociálnej pomoci určenej niektorým kategóriám cestujúcich, vrátane osôb s bydliskom na Korzike, a povinnosťou určitej frekvencie dopravného spojenia pre všetkých prevádzkovateľov. Komisia konštatovala, že tieto systémy sociálnej pomoci sú zlučiteľné so spoločným trhom podľa článku 86 ods. 2 ES. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, hoci je nesporné, že jej postupný príchod na trh svedčí o zintenzívnení hospodárskej súťaže, čo je cieľ, ktorý Únia navyše deklaruje od prijatia nariadenia o kabotáži, táto skutočnosť však nemôže spochybniť charakter OPSVZ ako služby vo verejnom záujme počas posudzovaného obdobia, a to tým menej, že z odôvodnenia 36 napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, že systém sociálnej pomoci bol zavedený až v roku 2002, čiže po uvedenom období.

69      Prechod k sociálnej pomoci svedčí totiž skôr o správnom riadení udeľujúceho orgánu ako o neoprávnenej pomoci zameranej na „záchranu“ spoločnosti SNCM, ako to tvrdí žalobkyňa. Office des transports de la Corse (Dopravný úrad Korziky, ďalej len „OTC“) tým, že postupne obmedzoval náhrady vyplácané spoločnosti SNCM, obmedzil náklady pre spotrebiteľa a prispôsobil náhradu, ako to vyžaduje článok 86 ods. 2 ES. OTC teda reagoval na potrebu zohľadniť vývoj trhových mechanizmov a konal obozretne, keď dal podnet na zmenu systému od roku 2000. Napokon je potrebné zdôrazniť, že samotná existencia sociálnej pomoci nasvedčuje existencii skutočnej potreby služby vo verejnom záujme. Skutočnosť, že OTC obmedzil rozsah uvedenej služby vo verejnom záujme, na to nemá nijaký vplyv.

70      V treťom a poslednom rade, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že rozhodnutie Tribunal administratif de Bastia (Správny súd v Bastii, Francúzsko) z 5. júla 2001, ktorým boli zrušené služby počas špičky v letnej sezóne, nasvedčuje neexistencii skutočnej služby vo verejnom záujme, stačí uviesť, že francúzska Conseil d’État (Štátna rada) 24. októbra 2001 zrušila toto rozhodnutie, ako to pripomína SNCM. Pokiaľ ide napokon o rozsudok Cour administrative d’appel de Marseille (Odvolací správny súd v Marseille, Francúzsko) zo 7. novembra 2011, citovaný žalobkyňou počas pojednávania, je potrebné konštatovať, že uvedený rozsudok sa týka najnovšieho obdobia OPSVZ od roku 2007 do roku 2013. V dôsledku toho analýzy týkajúce sa existencie skutočnej potreby služby vo verejnom záujme v tomto období nemôžu poskytnúť nijaké dôkazy spôsobilé spochybniť posúdenie Komisie za obdobie od roku 1996 do roku 2001, najmä vzhľadom na mimoriadne rýchly rozvoj hospodárskej súťaže na dotknutom trhu.

71      Vzhľadom na vyššie uvedené sa druhý žalobný dôvod musí zamietnuť ako nedôvodný.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení Komisie týkajúcom sa schválenia prevodu spoločnosti SNCM za zápornú cenu 158 miliónov eur ako opatrenia, ktoré nepredstavuje pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES

72      Na podporu svojho tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa uvádza šesť výhrad smerujúcich k spochybneniu uplatnenia kritéria súkromného investora na zápornú predajnú cenu 158 miliónov eur zo strany Komisie. Po prvé Komisia údajne zavádzajúcim spôsobom spojila sociálne nepokoje v roku 2005 so zvýšenou pravdepodobnosťou likvidácie spoločnosti SNCM. Po druhé kritérium porovnateľnosti s nedávnymi sociálnymi plánmi údajne nie je dostatočne odôvodnené. Po tretie dodatočné náhrady za prepustenie údajne nemožno zahrnúť do minimálnych nákladov na likvidáciu. Po štvrté sa mal údajne analyzovať hospodársky dosah doložky o zrušení prevodu. Po piate skutočnosť, že Komisia nezohľadnila zodpovednosť Francúzskej republiky v súčasnej situácii spoločnosti SNCM, údajne nie je v súlade s jej rozhodovacou praxou. Po šieste údajne nie je dodržaná rovnosť zaobchádzania medzi spoločnosťou CGMF a nadobúdateľmi.

73      Všeobecný sú sa domnieva, že je potrebné začať preskúmanie tretieho žalobného dôvodu treťou výhradou.

74      V rámci tejto tretej výhrady žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na judikatúru Komisia nemohla zahrnúť do výpočtu hypotetických nákladov na likvidáciu spoločnosti SNCM dodatočné náhrady za prepustenie, ktoré prekračujú rámec prísnych zákonných a zmluvných záväzkov, keďže taký prístup nemôže charakterizovať správanie súkromného investora vedeného perspektívou dlhodobej návratnosti. V reakcii na písomnú otázku Všeobecného súdu žalobkyňa spresnila rozsah svojej výhrady, pričom po prvé tvrdila, že na rozdiel od toho, čo Komisia tvrdí v bode 270 napadnutého rozhodnutia, ochrana dobrej povesti spoločnosti CGMF, ktorej jediným aktívom bola SNCM, nemôže predstavovať dostatočný dôvod na odôvodnenie priznania dodatočných náhrad za prepustenie. Po druhé cieľom vyplatenia dodatočných náhrad za prepustenie je v skutočnosti údajne obmedziť vznik sociálnych nepokojov v prípade likvidácie spoločnosti SNCM, čo údajne vyplýva z cieľov štátu ako predstaviteľa verejnej moci a nie zo správania súkromného investora.

75      Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia s cieľom posúdiť, či SNCM získala selektívnu hospodársku výhodu v zmysle článku 87 ods. 1 ES, v odôvodneniach 259 až 352 porovnala zápornú predajnú cenu 158 miliónov eur s hypotetickými nákladmi na likvidáciu spoločnosti. Podľa Komisie sú náklady na likvidáciu vypočítané na minimum v prejednávanej veci obmedzené na náklady na dodatočné náhrady za prepustenie (odôvodnenie 306 napadnutého rozhodnutia). Tieto náhrady sa podľa Komisie stali faktickou povinnosťou súčasných veľkých skupín v prípade likvidácie dcérskej spoločnosti alebo zatvorenia závodu. V prejednávanej veci je vyplatenie dodatočných náhrad za prepustenie údajne osobitne potrebné vzhľadom na opakujúce sa sociálne nepokoje v spoločnosti SNCM, na ochranu dobrej povesti spoločnosti CGMF a Francúzskej republiky (odôvodnenia 270 a 271 napadnutého rozhodnutia). Komisia teda dospela k záveru, že vzhľadom na to, že súčet dodatočných náhrad za prepustenie bol vyšší ako náklady na rekapitalizáciu, záporná predajná cena 158 miliónov eur nezahŕňala prvok štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

76      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry vklad zo strany orgánov verejnej moci do základného imania podniku v akejkoľvek forme môže predstavovať štátnu pomoc (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júla 2002, HAMSA/Komisia, T‑152/99, Zb. s. II‑3049, bod 125 a tam citovanú judikatúru).

77      Je však tiež potrebné pripomenúť, že Zmluva o ES sa podľa jej článku 295 nedotýka úpravy vlastníckych vzťahov uplatňovanej v členských štátoch. Členské štáty sú tak naďalej oprávnené priamo alebo nepriamo vykonávať hospodársku činnosť rovnako ako súkromné podniky. Táto zásada rovnosti zaobchádzania s verejným a so súkromným sektorom znamená, že členské štáty môžu investovať do hospodárskych činností a že kapitál, ktorý štát priamo alebo nepriamo poskytne podniku za okolností, ktoré zodpovedajú obvyklým podmienkam trhu, nemôže byť kvalifikovaný ako štátna pomoc (rozsudky Súdneho dvora z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, C‑142/87, Zb. s. I‑959, bod 29, a z 21. marca 1991, Taliansko/Komisia, C‑303/88, Zb. s. I‑1433, bod 20; rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1996, Air France/Komisia, T‑358/94, Zb. s. II‑2109, bod 70).

78      Na určenie, či privatizácia spoločnosti SNCM za zápornú predajnú cenu 158 miliónov eur zahŕňala prvky štátnej pomoci, je teda potrebné posúdiť, či by za podobných okolností súkromný investor vykonal kapitálový vklad v takejto výške v rámci predaja uvedeného podniku, alebo by sa rozhodol pre jeho likvidáciu (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, Zb. s. I‑4397, bod 70, a z 28. januára 2003, Nemecko/Komisia, C‑334/99, Zb. s. I‑1139, bod 133).

79      Na účely uplatnenia kritéria súkromného investora je nevyhnutné rozlíšiť povinnosti, ktoré musí štát zabezpečiť ako podnik vykonávajúci hospodársku činnosť, a povinnosti, ktoré mu môžu prináležať ako predstaviteľovi verejnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 14. septembra 1994, Španielsko/Komisia, C‑278/92 až C‑280/92, Zb. s. I‑4103, bod 22, a Nemecko/Komisia, už citovaný v bode 78 vyššie, bod 134). Ak totiž štát investuje v rámci výkonu verejnej moci, správanie štátu nemožno nikdy porovnávať so správaním súkromného subjektu alebo investora v trhovom hospodárstve (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 2008, Ryanair/Komisia, T‑196/04, Zb. s. II‑3643, bod 85).

80      Pri rozlišovaní hospodárskych činností na jednej strane a zásahov verejnej moci na druhej strane je však potrebné zohľadniť skutočnosť, že správanie súkromného investora, s ktorým sa má porovnať správanie verejného investora, nie je nevyhnutne správaním zvyčajného investora umiestňujúceho kapitál s cieľom jeho zhodnotenia vo viac či menej krátkom období. Toto správanie musí byť prinajmenšom správaním súkromného holdingu alebo súkromnej skupiny podnikov sledujúcich štrukturálnu, globálnu alebo sektorovú politiku a musí byť vedené perspektívou dlhodobejšej návratnosti (rozsudok Súdneho dvora z 21 marca 1991, Taliansko/Komisia, C‑305/89, Zb. s. I‑1603, bod 20).

81      Okrem toho tak obsah vnútroštátnych sociálnych predpisov, ako aj prax sociálnych vzťahov vo veľkých skupinách podnikov sa časom vyvíjajú a v rámci Únie sú odlišné. Je teda potrebné, aby preskúmanie štátnej pomoci odrážalo vývoj týchto zvyklostí, či už ide o investície vykonávané súkromnými podnikmi, alebo investície vykonávané štátom, v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania a bez zmeny jej potrebného účinku.

82      Je tiež potrebné uviesť, že v sociálnom trhovom hospodárstve obozretný súkromný investor nemôže ignorovať jednak svoju zodpovednosť voči všetkým dotknutým osobám v podniku a jednak vývoj sociálneho, hospodárskeho a environmentálneho kontextu, v ktorom pôsobí. Záujmy vyplývajúce zo sociálnej zodpovednosti a podnikateľského kontextu totiž môžu mať značný vplyv na konkrétne rozhodnutia a strategické smerovanie obozretného súkromného podnikateľa. Dlhodobá hospodárska racionálnosť správania obozretného súkromného podnikateľa sa teda nemôže posudzovať bez zohľadnenia takých obáv.

83      V tejto súvislosti vyplatenie dodatočných náhrad za prepustenie súkromným investorom v zásade môže predstavovať oprávnenú a vhodnú prax podľa okolností konkrétneho prípadu s cieľom podporiť pokojný sociálny dialóg a zachovať dobrú povesť spoločnosti alebo skupiny spoločností. Náklady na dodatočné náhrady za prepustenie sa totiž nezhodujú s nákladmi na sociálnu ochranu, ktoré by nevyhnutne prináležali štátu v prípade likvidácie spoločnosti. Na základe zásady rovnosti zaobchádzania (pozri bod 75 vyššie) majú členské štáty v prípade likvidácie verejného podniku tiež možnosť vyplatiť dodatočné náhrady za prepustenie, aj keď ich záväzky a priori nemôžu prekračovať prísne zákonné a zmluvné minimum.

84      Uhradenie týchto dodatočných nákladov z dôvodu oprávnených obáv však nemôže sledovať výlučne sociálny, či dokonca politický cieľ, lebo inak by vybočovalo z rámca kritéria súkromného investora tak, ako je načrtnuté v bodoch 76 až 82 vyššie. V prípade neexistencie akejkoľvek, hoci aj dlhodobej hospodárskej racionálnosti, sa teda zohľadnenie nákladov prekračujúcich rámec prísnych zákonných a zmluvných záväzkov musí považovať za štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

85      V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ochrana dobrej povesti členského štátu ako globálneho investora v trhovom hospodárstve nemôže s výnimkou osobitných okolností bez osobitne presvedčivého odôvodnenia predstavovať dostatočné odôvodnenie na preukázanie dlhodobej hospodárskej racionálnosti úhrady takých dodatočných nákladov, ako sú dodatočné náhrady za prepustenie. Ak by sa totiž Komisii umožnilo stručne sa odvolať na dobrú povesť členského štátu ako globálneho aktéra s cieľom preukázať neexistenciu pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES, mohlo by to jednak skresliť podmienky hospodárskej súťaže na spoločnom trhu v prospech podnikov pôsobiacich v členských štátoch, kde je verejný ekonomický sektor porovnateľne rozvinutejší alebo v ktorých je sociálny dialóg osobitne narušený, a jednak neprimerane oslabiť potrebný účinok pravidiel Spoločenstva v oblasti štátnej pomoci.

86      Je tiež potrebné pripomenúť, že v kontexte kritéria súkromného investora Komisii prináleží, aby v rámci svojej voľnej úvahy vymedzila hospodárske činnosti štátu, najmä na geografickej a odvetvovej úrovni, vo vzťahu ku ktorým sa má posudzovať dlhodobá hospodárska racionálnosť správania tohto štátu.

87      V prípade neexistencie dostatočne presnej definície dotknutých hospodárskych činností totiž Komisia nemôže byť po prvé schopná vymedziť referenčných súkromných investorov, a teda na základe objektívnych a pravdivých skutočností určiť existenciu dostatočne ustálenej praxe medzi týmito investormi. Po druhé v prípade neexistencie takého referenčného bodu je definícia dotknutých hospodárskych činností tiež nevyhnutná na to, aby bolo možné preukázať existenciu primeranej a dostatočne podloženej pravdepodobnosti, že členský štát, hoci aj z dlhodobého hľadiska, získa z predmetného správania nepriamy materiálny prospech.

88      Pokiaľ ide napokon o rozsah a povahu súdneho preskúmania, po prvé je potrebné pripomenúť, že pojem štátna pomoc, ktorý je definovaný v Zmluve, má právnu povahu a musí sa vykladať na základe objektívnych skutočností. Z tohto dôvodu musí súd Únie v zásade a s ohľadom tak na konkrétne okolnosti sporu, o ktorom rozhoduje, ako aj na odbornú povahu alebo zložitosť hodnotení uskutočnených Komisiou vykonať úplné preskúmanie, pokiaľ ide o otázku, či opatrenie patrí do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES (rozsudky Súdneho dvora zo 16. mája 2000, Francúzsko/Ladbroke Racing a Komisia, C‑83/98 P, Zb. s. I‑3271, bod 25, a z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C‑487/06 P, Zb. s. I‑10515, bod 111). Súd Únie musí najmä nielen preveriť vecnú presnosť predložených dôkazov, ich spoľahlivosť a súladnosť, ale aj preskúmať, či tieto dôkazy predstavujú celok relevantných údajov, ktoré musia byť zohľadnené pri posúdení komplexnej situácie, a či sú spôsobilé opodstatniť závery, ktoré sa z nich vyvodzujú (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. septembra 2010, Komisia/Scott, C‑290/07 P, Zb. s. I‑7763, bod 65 a tam citovanú judikatúru).

89      Vzhľadom na tieto zásady je potrebné preskúmať tretiu výhradu tretieho žalobného dôvodu.

90      V tejto súvislosti je potrebné hneď na úvod konštatovať, že Komisia jednoznačne nevymedzila hospodárske činnosti Francúzskej republiky, ktoré by si prípadne mohli vyžadovať ochranu dobrej povesti.

91      Z odôvodnení 270 a 271 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že dobrou povesťou, ktorá sa má chrániť, je dobrá povesť „holdingu, ktorého členom je spoločnosť, a jej posledného akcionára“, čiže dobrá povesť spoločnosti CGMF a Francúzskej republiky. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že ako žalobkyňa správne zdôraznila, CGMF nemá nijaký iný majetok v odvetví námornej dopravy. Tvrdenie založené na ochrane dobrej povesti sa jej teda v každom prípade nemohlo týkať.

92      Komisia ďalej v reakcii na písomnú otázku Všeobecného súdu tvrdila, že dobrou povesťou hodnou ochrany je v skutočnosti dobrá povesť Francúzskej republiky ako globálneho investora v trhovom hospodárstve. Komisia napokon na pojednávaní opäť zmenila svoje stanovisko, pričom viackrát uviedla, že tvrdenie založené na ochrane dobrej povesti sa v skutočnosti vzťahuje na Francúzsku republiku ako investora v odvetví dopravy. Francúzska republika sa naopak odvolávala na Francúzsko ako globálneho investora v trhovom hospodárstve.

93      Je teda potrebné konštatovať, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nevymedzila hospodárske činnosti Francúzskej republiky, vo vzťahu ku ktorým bolo potrebné posúdiť hospodársku racionálnosť predmetných opatrení v posudzovanom prípade (pozri body 86 a 87 vyššie).

94      V prípade neexistencie takej definície je principiálne nemožné, aby Všeobecný súd preskúmal dlhodobú hospodársku racionálnosť zápornej ceny za prevod spoločnosti SNCM, ktorú Francúzska republika poskytla s cieľom vyhnúť sa vyplateniu dodatočných náhrad za prepustenie v prípade likvidácie (pozri body 86 a 87 vyššie). Už v tomto smere je potrebné konštatovať, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia.

95      Okrem toho bez ohľadu na vymedzenie dotknutých hospodárskych činností je potrebné v prvom rade konštatovať, že Komisia neuviedla dostatok objektívnych a overiteľných okolností, ktoré by mohli preukázať, že vyplatenie dodatočných náhrad za prepustenie by za podobných okolností bolo ustálenou praxou medzi súkromnými podnikateľmi.

96      Po prvé je totiž potrebné konštatovať, že Komisia sa v napadnutom rozhodnutí zaoberala touto otázkou len v poznámke pod čiarou č. 135. V odôvodneniach 267 a 268 napadnutého rozhodnutia Komisia iba uviedla, že vyplatenie dodatočných náhrad za prepustenie, rovnako ako iné opatrenia, ako je pomoc na hľadanie zamestnania, sa stalo bežnou praxou medzi veľkými skupinami podnikov, pričom však neuviedla nijaký dôkaz. Hoci je totiž nesporné, ako Komisia tvrdí v odôvodnení 267 napadnutého rozhodnutia, že veľké skupiny podnikov sa nemôžu nezaujímať o sociálne dôsledky zatvorenia výrobného závodu, bez ďalšieho dôkazu z toho nemôže vyplynúť, že vyplatenie dodatočných náhrad za prepustenie predstavuje v prípade likvidácie dcérskej spoločnosti ustálenú prax medzi veľkými skupinami podnikov.

97      V odôvodnení 272 a v poznámke pod čiarou č. 135 napadnutého rozhodnutia Komisia opäť uviedla, že nezahrnutie dodatočných náhrad za prepustenie do dodatočných nákladov na likvidáciu by nezohľadňovalo sociálnu realitu, ktorej čelia veľké skupiny podnikov, a na preukázanie tohto tvrdenia iba odkázala na svoje rozhodnutie 92/266/EHS z 27. novembra 1991 o konverzných činnostiach vo francúzskych priemyselných skupinách mimo oceliarskeho a uhoľného priemyslu s vylúčením Compagnie Generale Maritime podľa článkov 92 až 94 Zmluvy o EHS [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 138, 1992, s. 24) a na ďalej citované sociálne plány. V tejto súvislosti stačí uviesť, že jednak rozhodnutie z roku 1991 nemôže preukázať existenciu dostatočne ustálenej sociálnej praxe v čase privatizácie v roku 2006 a jednak samotný odkaz na obmedzený počet sociálnych plánov tiež nemôže preukázať existenciu dostatočne ustálenej praxe v prípadoch porovnateľných s prejednávanými prípadmi. Platí to tým skôr, že tieto sociálne plány sa vzťahujú na reštrukturalizáciu, a nie na likvidáciu, ako to počas pojednávania uznala Komisia, v odvetviach, ktoré nemajú a priori nič spoločné s dopravnou infraštruktúrou, ako je odvetvie kozmetických výrobkov (Yves Saint‑Laurent Haute Couture) alebo poľnohospodársko-potravinárske odvetvie (Danone).

98      Po druhé je potrebné zdôrazniť, že jedine skutkové okolnosti uvedené Komisiou v bodoch 274 až 277 napadnutého rozhodnutia boli v podstate uvedené s cieľom dospieť k odhadu nákladov na tieto náhrady na zamestnanca a nie s cieľom preukázať existenciu dostatočne ustálenej praxe, ako to Komisia potvrdila v bode 41 dupliky. V tejto súvislosti možno navyše zdôrazniť, že predložené odhady sa značne líšia podľa dotknutých podnikov a odvetví.

99      Po tretie ani Komisia, ani vedľajší účastníci konania nepredložili – či už vo svojich písomných odpovediach na otázky Všeobecného súdu, alebo na pojednávaní – dôkaz o existencii praxe spočívajúcej vo vyplácaní dodatočných náhrad. Komisia sa totiž touto otázkou vôbec nezaoberala, zatiaľ čo Francúzska republika spomenula len jeden súkromný podnik v oblasti oceliarskeho priemyslu, ktorý zrejme zamýšľa zaviesť také dodatočné náhrady za prepustenie.

100    Vzhľadom na body 96 až 99 vyššie je potrebné konštatovať, že Komisia nebola schopná preukázať, že vyplatenie dodatočných náhrad za prepustenie bolo dostatočne ustálenou praxou medzi súkromnými podnikateľmi.

101    V druhom rade je potrebné konštatovať, že Komisia tiež neuviedla dostatok objektívnych a overiteľných okolností, ktoré by mohli preukázať, že v prípade neexistencie ustálenej praxe súkromných investorov bolo správanie Francúzskej republiky v prejednávanom prípade odôvodnené primeranou pravdepodobnosťou, že Francúzska republika z neho získa, hoci aj z dlhodobého hľadiska, nepriamy materiálny prospech (pozri body 86 a 87 vyššie).

102    Je totiž potrebné ešte raz konštatovať, že táto otázka v podstate vôbec nie je predmetom napadnutého rozhodnutia. Komisia sa v odôvodneniach 270 a 271 napadnutého rozhodnutia obmedzila na konštatovanie, že sociálne napätie v rámci podniku, ktoré podľa nej preukazuje sociálny konflikt, ktorý nastal v roku 2004, by v prípade likvidácie spoločnosti SNCM vyústilo do sociálnych nepokojov, ktoré by mohli poškodiť dobrú povesť jej materskej spoločnosti a jej posledného akcionára. Komisia teda v napadnutom rozhodnutí neuviedla skutočnosť, ktorá by mohla vysvetliť konkrétnu povahu vzniknutej ujmy a najmä špecifikovať, vo vzťahu ku ktorým dotknutým osobám (používatelia, zákazníci, dodávatelia alebo zamestnanci) by bola dotknutá dobrá povesť spoločnosti CGMF a Francúzskej republiky. Okrem toho napadnuté rozhodnutie neobsahuje nijakú skutočnosť, ktorá by preukazovala, že Komisia sa pokúsila kvantifikovať vzniknutú ujmu, ktorá sa však nevyhnutne musí porovnať s odhadovanými nákladmi na dodatočné náhrady za prepustenie, ktoré táto ujma odôvodňuje.

103    Komisia vo svojej písomnej odpovedi na otázky Všeobecného súdu uviedla, že sociálne nepokoje by pravdepodobne vznikli v podnikoch ovládaných štátom, ktoré pôsobia v blízkosti spoločnosti SNCM, ako je prístav Marseille, a mohli by tiež vzniknúť vo všetkých verejných podnikoch bez ohľadu na odvetvie, najmä v oblasti dopravy. Poškodená by teda údajne bola dobrá povesť štátu ako zamestnávateľa. Preto by likvidácia spoločnosti SNCM bez vyplatenia náhrad za prepustenie podľa Komisie pravdepodobne viedla k solidárnym štrajkom v oblasti verejnej služby, ako sú štrajky, ktoré sa uskutočnili v niektorých súkromných podnikoch. Francúzska republika počas pojednávania uviedla, že poškodenie dobrej povesti sa podľa nej má chápať ako poškodenie dobrej povesti v očiach všetkých jej obchodných partnerov a ich súkromných zákazníkov. Komisia navyše poukázala na osobitné riziká násilia a poškodenia majetku.

104    Odhliadnuc od oneskorenej povahy uvedeného odôvodnenia sa Všeobecný súd v každom prípade domnieva, že skutočnosti uvedené v písomných odpovediach a na pojednávaní nemôžu predstavovať dostatočne presvedčivé odôvodnenie zahrnutia dodatočných náhrad za prepustenie do hypotetických nákladov na likvidáciu spoločnosti SNCM.

105    Po prvé je totiž potrebné zdôrazniť, že Komisia neuviedla nijakú skutočnosť, ktorá by mohla v prejednávanom prípade preukázať existenciu primeranej pravdepodobnosti dosiahnutia sociálnych nákladov odôvodňujúcich vyplatenie dodatočných náhrad za prepustenie. Komisia vôbec neskúmala toto riziko, ako to uznala na pojednávaní. Komisia sa v podstate obmedzila na konštatovanie, že existuje riziko solidárnych štrajkov bez toho, aby uviedla akýkoľvek údaj o ich rozsahu, okrem toho, že uviedla, že sa mohli dotknúť všetkých verejných podnikov, najmä v odvetví dopravy. Ako konkrétny príklad Komisia spomenula len možné dôsledky pre obchodnú činnosť štátu v prípade zablokovania prístavu Marseille, ako to bolo počas sociálnych nepokojov v marci 2011. Uviedla tiež tri príklady zablokovania výrobných závodov, ku ktorým za posledných pätnásť rokov došlo vo Francúzsku a Belgicku. Hoci teda možno považovať za dostatočne preukázanú existenciu značného sociálneho napätia vo vnútri spoločnosti SNCM, ako to vyplýva napríklad z odôvodnenia 271 napadnutého rozhodnutia, uvádzané okolnosti nemôžu v prejednávanej veci preukázať existenciu skutočného rizika solidárnych štrajkov v ďalších podnikoch priamo alebo nepriamo ovládaných Francúzskou republikou ku dňu prijatia uvedeného rozhodnutia.

106    Po druhé je potrebné zdôrazniť, že neexistencia úsilia Komisie kvantifikovať nepriame sociálne náklady je tým závažnejšia, že uvedené náklady musia byť značné na to, aby odôvodňovali jej argumentáciu. Náklady na dodatočné náhrady za prepustenie totiž logicky predstavujú viac ako 158 miliónov eur, čo je záporná cena za prevod spoločnosti SNCM. Na to, aby dodatočné náhrady za prepustenie mohli byť odôvodnené, musia byť náklady na ne nižšie ako nepriame sociálne náklady, ako sú náklady na solidárne štrajky. Z toho vyplýva, že suma nepriamych sociálnych nákladov v prípade, ak skutočne vzniknú, musí byť mimoriadne vysoká na to, aby mohla odôvodniť argumentáciu Komisie.

107    Po tretie vzhľadom na skutočnosti uvedené Komisiou je potrebné zdôrazniť, že nijaká skutočnosť v spise neumožňuje dospieť k záveru, že priznanie dodatočných náhrad za prepustenie zamestnancom spoločnosti SNCM mohlo zabrániť vzniku sociálnych nepokojov v prípade likvidácie spoločnosti, čo Komisia počas pojednávania uznala. Komisia totiž nielenže neanalyzovala pravdepodobnosť vzniku spomenutých nepriamych sociálnych nákladov, ale tiež neanalyzovala riziko, že by vznikli, aj keby došlo k vyplateniu dodatočných náhrad za prepustenie. V tomto poslednom uvedenom prípade by teda uvádzané nepriame sociálne náklady, ktoré predstavovali odôvodnenie uvedených náhrad, musela napriek priznaniu dodatočných náhrad znášať Francúzska republika.

108    Komisia teda neuviedla nijakú skutočnosť, ktorá by umožňovala z právneho hľadiska dostatočne preukázať, prečo zahrnutie značných nákladov na dodatočné náhrady za prepustenie, ktoré navyše môžu dosiahnuť až desaťnásobok sumy samotných zákonných a zmluvných záväzkov, ako to vyplýva z odôvodnenia 277 napadnutého rozhodnutia, bolo v prejednávanom prípade odôvodnené primeranou pravdepodobnosťou, že Francúzska republika z nich bude mať, hoci aj z dlhodobého hľadiska, nepriamy materiálny prospech. Hoci je nemožné vylúčiť riziko určitých sociálnych dôsledkov v iných verejných podnikoch v prípade likvidácie spoločnosti SNCM bez vyplatenia dodatočných náhrad za prepustenie, rozsah dotknutých nepriamych sociálnych nákladov, ako aj pravdepodobnosť ich vynaloženia vôbec neboli analyzované Komisiou, a to ani v jej písomných odpovediach Všeobecnému súdu. Preto je potrebné konštatovať, že dlhodobá hospodárska racionálnosť správania Francúzskej republiky nebola z právneho hľadiska dostatočne preukázaná.

109    Vzhľadom na body 72 až 108 vyššie treba tretej výhrade žalobkyne vyhovieť. Preto je potrebné vyhovieť tretiemu žalobnému dôvodu bez toho, aby bolo potrebné analyzovať prvú, druhú, štvrtú, piatu a šiestu výhradu. Dôsledky pre zákonnosť napadnutého rozhodnutia budú preskúmané v bode 155 a nasl. nižšie.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení Komisie vyplývajúcom zo schválenia kapitálového vkladu spoločnosti CGMF vo výške 8,75 milióna eur ako opatrenia, ktoré nepredstavuje pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES

110    Žalobkyňa uvádza na podporu tohto žalobného dôvodu dve výhrady, ktoré sú založené jednak na nesprávnom uplatnení kritéria súbežnosti kapitálových vkladov súkromných nadobúdateľov a spoločnosti CGMF a jednak na nedodržaní zásady rovnosti zaobchádzania.

111    Z odôvodnenia 72 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že spoločné a súbežné upísanie nových akcií nadobúdateľmi a spoločnosťou CGMF za 35 miliónov eur, z toho 25 % spoločnosťou CGMF, bolo upravené v oddiele III spoločného vyhlásenia o úmysle. K tomuto upísaniu malo dôjsť po rekapitalizácii vo výške 142,5 milióna eur a prevode 75 % akcií na súkromných nadobúdateľov za symbolickú čiastku.

112    V odôvodnení 354 napadnutého rozhodnutia Komisia najprv konštatovala, že vklad verejného kapitálu nepredstavuje pomoc, ak súbežne dôjde k súkromným investíciám značného rozsahu. Komisia sa teda domnievala, že na to, aby mohla dospieť k záveru o neexistencii štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES, sa môže obmedziť na analýzu súbežnosti kapitálových vkladov, keďže tieto vklady boli značné, bez vykonania analýzy výnosov. Vzhľadom na to, že kritérium súbežnosti bolo dodržané, Komisia v odôvodnení 360 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že kapitálovým vkladom spoločnosti CGMF vo výške 8,75 milióna eur sa spoločnosti SNCM neposkytla nijaká hospodárska výhoda, a teda tento vklad nepredstavoval pomoc.

113    Komisia ďalej až po tom, čo konštatovala neexistenciu štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES, v odôvodneniach 361 až 363 napadnutého rozhodnutia skúmala otázku, či by bol pevný výnos vkladu spoločnosti CGMF prijateľný pre hypotetického súkromného investora. Komisia tak konštatovala, že vzhľadom na to, že pevný výnos oslobodzoval spoločnosť CGMF od rizika na úrovni plnenia obchodného plánu, predstavoval primeranú dlhodobú návratnosť vloženého kapitálu. Okrem toho expert Komisie usúdil, že z hľadiska rizikového profilu sa tento kapitálový vklad podobal na obligáciu francúzskeho súkromného sektora.

114    Z odôvodnenia 364 napadnutého rozhodnutia napokon vyplýva, že doložka o zrušení prevodu (pozri bod 23 vyššie) nebola posudzovaná v súvislosti s otázkou výnosov, pričom Komisia sa obmedzila na konštatovanie, že táto doložka nemôže viesť k spochybneniu rovnosti zaobchádzania so spoločnosťou CGMF a so súkromnými nadobúdateľmi.

115    V tejto súvislosti v bodoch 76 a 77 vyššie už bolo pripomenuté, že na určenie, či vklad pochádzajúci z verejného sektora zahŕňa prvky štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES, je potrebné posúdiť, či by súkromný investor uvedený vklad vykonal za porovnateľných okolností. V prípade, ak štát priamo alebo nepriamo dal podniku k dispozícii kapitál za okolností, ktoré zodpovedajú obvyklým trhovým podmienkam, nemožno ho kvalifikovať ako štátnu pomoc, a to na základe zásady rovnosti zaobchádzania s verejným a so súkromným sektorom. Treba teda konštatovať, že kapitálový vklad z verejných prostriedkov spĺňa kritérium súkromného investora a nemá za následok poskytnutie štátnej pomoci, ak sa tento vklad okrem iného uskutoční súbežne so značným vkladom kapitálu súkromného investora vykonaným za porovnateľných podmienok (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2000, Alitalia/Komisia, T‑296/97, Zb. s. II‑3871, bod 81 a tam citovanú judikatúru).

 O súbežnosti

116    Pokiaľ ide o súbežnosť vkladov verejných a súkromných investorov, žalobkyňa sa domnieva, že vzhľadom na to, že celá suma 35 miliónov eur nebola uvoľnená v tom istom okamihu, kritérium súbežnosti pre všetky vklady nebolo dodržané, zatiaľ čo Komisia považovala za postačujúce, aby podmienky boli podobné.

117    V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súbežnosť vkladov verejných a súkromných investorov je nanajvýš ukazovateľom, ktorý umožňuje prikloniť sa k neexistencii pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Z bodu 81 rozsudku Alitalia/Komisia, už citovaného v bode 115 vyššie, ktorý Komisia citovala v poznámke pod čiarou č. 168 napadnutého rozhodnutia, totiž vyplýva, že tieto vklady musia byť vykonané za porovnateľných podmienok. Vzhľadom na to, že cieľom kritéria súkromného investora je porovnať správanie štátu so správaním hypotetického súkromného investora, nemožno poprieť, že existencia investorov ochotných investovať súbežne a v značnom rozsahu môže uľahčiť uznanie takého kritéria. Na posúdenie zákonnosti dotknutých vkladov z hľadiska pravidiel Spoločenstva v oblasti štátnej pomoci sa však musia zohľadniť všetky relevantné skutkové a právne údaje. Časový aspekt je teda prirodzene dôležitý, ale súbežnosť samu osebe nemožno v zásade považovať za dostačujúcu.

118    Keďže súbežnosť možno považovať len za indíciu, ktorá umožňuje prikloniť sa k neexistencii pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES, nie je opodstatnené posudzovať ju prísne. V prejednávanej veci vzhľadom na skutočnosť, že prvá štvrtina každého podielu bola uvoľnená v presne rovnakom čase a že na zvyšné tri štvrtiny sa vzťahujú tie isté vnútroštátne predpisy, Komisia bola oprávnená konštatovať, že toto kritérium súbežnosti bolo splnené alebo že aspoň analýza časového aspektu nasvedčovala existencii porovnateľných podmienok súkromných a verejných investícií.

119    Preto je potrebné zamietnuť prvú výhradu štvrtého žalobného dôvodu ako nedôvodnú.

 O rovnosti zaobchádzania

120    Podľa žalobkyne nerovnosť na úrovni výnosov medzi spoločnosťou CGMF a súkromnými nadobúdateľmi spôsobená najmä existenciou doložky o zrušení prevodu spochybňuje porovnateľnosť podmienok investovania súkromných nadobúdateľov a spoločnosti CGMF, čo údajne spôsobuje nezákonnosť záveru Komisie týkajúceho sa rovnosti zaobchádzania.

121    Podľa zásad uvedených v bode 115 vyššie je potrebné posúdiť, či prípadné rozdiely medzi výnosmi z kapitálových vkladov súkromných nadobúdateľov a spoločnosti CGMF môžu spochybniť dôvodnosť analýzy Komisie, podľa ktorej bola dodržaná zásada rovnosti zaobchádzania.

122    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že ako bolo uvedené v bodoch 117 a 118 vyššie, súbežnosť verejných a súkromných investícií v prejednávanej veci mohla predstavovať nanajvýš okolnosť relevantnú pri posudzovaní otázky, či má vklad verejného kapitálu povahu štátnej pomoci. V dôsledku toho je tvrdenie Komisie uvedené v odôvodnení 354 napadnutého rozhodnutia, že súd Spoločenstva potvrdil rámec jej analýzy, nesprávne. Okrem toho bod 3.2 tretia zarážka oznámenia o uplatňovaní článkov 92 [ES] a 93 ES na majetkovú účasť verejných orgánov (Vestník ES 9-1984), na ktorý Komisia odkazuje v poznámke pod čiarou č. 167, stanovuje len domnienku neexistencie pomoci v prípade značnej a súbežnej súkromnej investície. Ako teda Komisia uznala vo svojich písomných odpovediach na otázky Všeobecného súdu, súbežnosť sama osebe – ani v prípade značných súkromných investícií – nemôže byť postačujúca na konštatovanie o neexistencii pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES bez zohľadnenia ostatných relevantných skutkových alebo právnych okolností.

123    V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že otázka pevného výnosu a otázka týkajúca sa vplyvu doložky o zrušení prevodu patria do súboru relevantných okolností, ktoré Komisia mala analyzovať s cieľom dospieť k záveru o porovnateľnosti podmienok investovania súkromných nadobúdateľov a spoločnosti CGMF, a teda o dodržaní zásady rovnosti zaobchádzania.

124    V prvom rade je totiž potrebné konštatovať, že výnosnosť kapitálového vkladu súkromných nadobúdateľov nie je stanovená spoločným vyhlásením o úmysle. Okrem toho kapitálový vklad spoločnosti CGMF sa podľa napadnutého rozhodnutia podobá na obligáciu, keďže má pevnú úrokovú sadzbu. Táto pevná úroková sadzba však nie je zaručená, keďže v prípade vykonania doložky o zrušení prevodu v nadväznosti na neobnovenie zmluvy o OPSVZ alebo rozhodnutie Komisie alebo súdu Spoločenstva, ktoré by podstatne ovplyvňovalo hodnotu spoločnosti, sa pevný výnos prestane vyplácať. Vzhľadom na tieto skutočnosti Komisia nemohla v rámci skúmania rovnosti zaobchádzania vynechať podrobnú analýzu vplyvu rozdielov vo výnosoch z podielov spoločnosti CGMF a podielov súkromných nadobúdateľov.

125    V druhom rade je potrebné poukázať na to, že investíciu vo výške 8,75 milióna eur do kapitálu spoločnosti SNCM možno považovať za klasickú portfóliovú investíciu len ak sa nezohľadní kontext privatizácie podniku. Tento kapitálový vklad sa totiž uskutočňuje v rámci celkového protokolu o predaji, ktorý je výsledkom výnimočnej dohody, v ktorej sú vklady nadobúdateľov protihodnotou rozsiahlych záväzkoch Francúzskej republiky v rôznych formách.

126    V treťom rade, pokiaľ ide o doložku o zrušení prevodu, Komisia sa domnieva, že táto doložka nemôže spochybniť rovnosť zaobchádzania so súkromnými a verejnými investormi, keďže jej ocenenie už bolo zohľadnené v rámci prevodu podniku za zápornú predajnú cenu.

127    Bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o otázke, či Komisia správne zohľadnila ocenenie doložky o zrušení prevodu, stačí uviesť, že jej ekonomický dosah, a teda aj jej vplyv na rovnosť zaobchádzania so súbežnými investormi vôbec neboli posúdené v napadnutom rozhodnutí. V odôvodnení 364 tohto rozhodnutia sa len konštatuje, že táto doložka nemôže viesť k spochybneniu rovnakého zaobchádzania so súbežnými investormi, toto odôvodnenie však neobsahuje nijakú ekonomickú analýzu. Zo spisového materiálu pritom vyplýva, že doložka o zrušení prevodu má pravdepodobne značnú ekonomickú hodnotu, čo žalobkyňa a spoločnosť STIM d’Orbigny, dotknuté tretie osoby, ktoré predložili pripomienky počas konania vo veci formálneho zisťovania, jasne zdôraznili počas správneho konania, ako to vyplýva z odôvodnení 155, 158 a 163 napadnutého rozhodnutia.

128    Po prvé je totiž potrebné pripomenúť, že doložku o zrušení prevodu možno vykonať v prípade neobnovenia zmluvy o OPSVZ alebo vydania rozhodnutia Komisie alebo súdu Spoločenstva, ktoré by ovplyvňovalo hodnotu spoločnosti. Tieto dve udalosti sú už samy osebe spôsobilé vyvolať ťažkosti rekapitalizovanej spoločnosti SNCM, keďže táto spoločnosť by v prvom prípade stratila značnú časť svojho obratu a v druhom prípade by bola predmetom konania smerujúceho k vymoženiu neoprávnenej pomoci za všetky vklady spoločnosti CGMF alebo ich časť. V tomto kontexte zložitom pre podnik by vykonanie doložky o zrušení prevodu malo za následok povinnosť vrátiť všetky vklady nadobúdateľov. Okrem toho by CGMF opäť vlastnila 100 % základného imania spoločnosti SNCM, a teda by v rozsahu 100 % zodpovedala za náklady na možnú budúcu likvidáciu, zatiaľ čo riziko likvidácie bude podstatne vyššie.

129    Po druhé Komisia a Francúzska republika počas písomnej časti konania a na pojednávaní nespochybnili skutočnosť, že doložka o zrušení prevodu mala skutočnú ekonomickú hodnotu, keďže tvrdili, že jej ocenenie bolo prirodzene zahrnuté do transakcie. Francúzska republika navyše vo svojom vyjadrení vedľajšieho účastníka konania zdôraznila, že jedna zo súbežných ponúk, ktorá neobsahovala doložku o zrušení prevodu, si vyžadovala oveľa väčšiu rekapitalizáciu od Francúzskej republiky ako protihodnotu. Komisia a Francúzska republika teda nespochybnili skutočnosť, že doložka o zrušení prevodu mala skutočnú finančnú hodnotu.

130    Vzhľadom na body 126 až 129 vyššie je potrebné dospieť k záveru, že doložka o zrušení prevodu môže prinajmenšom vylúčiť akékoľvek riziko pre súkromných nadobúdateľov v prípade, ak nastane jedna z udalostí, ktoré spôsobujú jej uplatnenie, a že uvedená doložka má v dôsledku toho skutočnú finančnú hodnotu. Táto doložka teda môže zmeniť rizikové profily kapitálových vkladov súkromných nadobúdateľov a spoločnosti CGMF, a teda spochybniť porovnateľnosť podmienok investovania. Komisia teda v každom prípade v napadnutom rozhodnutí nemohla nevykonať podrobnú analýzu ekonomického dosahu doložky o zrušení prevodu.

131    Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že Komisia vo svojom posúdení porovnateľnosti podmienok investovania súbežných kapitálových vkladov nevzala do úvahy všetky relevantné okolnosti, najmä výnosy. Z tohto dôvodu sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia. Druhú výhradu teda treba považovať za dôvodnú. Preto je potrebné čiastočne vyhovieť štvrtému žalobnému dôvodu. Dôsledky tohto nesprávneho posúdenia pre zákonnosť napadnutého rozhodnutia budú preskúmané v bode 155 a nasl. nižšie.

 O piatom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení Komisie vyplývajúcom zo schválenia opatrení pomoci osobe vo výške 38,5 milióna eur ako opatrení, ktoré nepredstavujú pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES

132    Na podporu tohto piateho žalobného dôvodu žalobkyňa uvádza v podstate tri výhrady. Po prvé analýza Komisie údajne nie je v súlade s bodom 3.2.7 usmernení, ktorého predmetom je „pomoc určená na pokrytie sociálnych nákladov na reštrukturalizáciu“, keďže účel tejto pomoci údajne nie je jasne vymedzený. Po druhé vzhľadom na to, že SNCM údajne na základe podnikovej dohody sama rozhoduje o sume priznanej zamestnancom, táto pomoc jednotlivcom sa údajne má považovať za pomoc v zmysle bodu 59 usmernení. Toto opatrenie teda údajne stavia spoločnosť SNCM do priaznivejšej situácie vo vzťahu ku konkurencii, čo údajne predstavuje selektívnu hospodársku výhodu, a teda pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Po tretie viazaný účet, na ktorom sú uložené finančné prostriedky týkajúce sa pomoci jednotlivcom, údajne nie je úročený. Údajne teda nerešpektuje usmernenia v tom, že potreba pomoci nie je obmedzená na minimum.

133    Komisia sa v podstate domnieva, že tieto výhrady sú neúčinné vzhľadom na to, že žalobkyňa spochybňuje zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom podľa usmernení a nie charakter pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Pokiaľ ide o vecnú stránku, Komisia sa domnieva, že tieto opatrenia pomoci osobe spadajú pod sociálnu politiku členských štátov.

134    Na úvod je potrebné konštatovať, že žalobkyňa si zamieňa existenciu pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES a jej zlučiteľnosť so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 3 písm. c) ES a usmernení. Vzhľadom na to, že Všeobecnému súdu neprináleží rozhodovať o zlučiteľnosti pomoci, ktorú Komisia v napadnutom rozhodnutí nekonštatovala, je potrebné zamietnuť prvú a tretiu výhradu piateho žalobného dôvodu ako neúčinné.

135    Druhú výhradu však treba vykladať tak, že priamo spochybňuje konštatovanie neexistencie pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES zo strany Komisie. Je teda potrebné preskúmať, či má táto pomoc jednotlivcom charakter hospodárskej výhody.

136    V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že samotná skutočnosť, že opatrenie sleduje sociálny cieľ, nestačí na to, aby sa bez ďalšieho vylúčilo posúdenie tohto opatrenia ako pomoci v zmysle článku 87 ES. Odsek 1 tohto ustanovenia totiž nerozlišuje štátne zásahy podľa príčin alebo cieľov, ale definuje ich na základe účinkov. Pojem pomoc zahŕňa verejné zásahy, ktoré v rôznych formách zmierňujú náklady, ktoré obvykle zaťažujú rozpočet podniku (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 15. marca 1994, Banco Exterior de España, C‑387/92, Zb. s. I‑877, bod 13; z 26. septembra 1996, Francúzsko/Komisia, C‑241/94, Zb. s. I‑4551, bod 21; z 29. apríla 2004, Holandsko/Komisia, C‑159/01, Zb. s. I‑4461, bod 51, a z 3. marca 2005, Heiser, C‑172/03, Zb. s. I‑1627, bod 46).

137    Z vyššie uvedeného vyplýva, že pojem pomoc nevyhnutne neznamená, že ide o znášanie zákonnej povinnosti, ale skôr o zmiernenie nákladov, ktoré obvykle zaťažujú rozpočet podniku (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Súdneho dvora z 26. septembra 1996, Francúzsko/Komisia, už citovaný v bode 136 vyššie, Zb. s. I‑4553, bod 42). Definícia nákladu, ktorý spadá do bežného vedenia podniku, sa teda logicky nemôže obmedzovať na zákonné alebo zmluvné záväzky. Skutočnosť, že priamymi príjemcami pomoci osobe sú zamestnanci, tiež nemôže postačovať na preukázanie neexistencie pomoci v prospech ich zamestnávateľa (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 23. februára 1961, De Gezamenlijke Steenkolenmijnen in Limburg/Vysoký úrad, 30/59, Zb. s. 1).

138    Na posúdenie, či táto pomoc jednotlivcom predstavuje pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, je teda potrebné určiť, či SNCM získava nepriamu hospodársku výhodu, ktorá jej umožňuje, aby nemusela znášať náklady, ktoré by za normálnych okolností museli zaťažiť jej vlastné finančné zdroje, a tak bráni obvyklým dôsledkom pôsobenia trhových síl.

139    Z odôvodnenia 70 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že účelom zálohy na bežný účet vo výške 38,5 milióna eur, ktorú CGMF poskytla v prospech prepustených zamestnancov spoločnosti SNCM, je financovať náklady na budúce dodatočné náhrady prípadného plánu znižovania stavu zamestnancov vykonaného nadobúdateľmi. Táto záloha je totiž určená na financovanie „časti nákladov na prípadný dobrovoľný odchod do dôchodku alebo zrušenie pracovnej zmluvy…, ktoré doplnia sumy akéhokoľvek charakteru, ktoré musí zaplatiť zamestnávateľ podľa zákonných a zmluvných ustanovení“ (článok II.2 protokolu o prevode zo 16. mája 2006, citovaný v poznámke pod čiarou č. 66 napadnutého rozhodnutia).

140    Komisia v odôvodneniach 366 až 370 napadnutého rozhodnutia poznamenala, že selektívna hospodárska výhoda existuje, ak vklad verejného kapitálu znižuje náklady podniku spojené s jeho bežným riadením. Konštatovala, že v prejednávanej veci náklady spojené s bežným riadením tvoria všetky náklady vyplývajúce z uplatňovania právnych predpisov v sociálnej oblasti a kolektívnych zmlúv vzťahujúcich sa dané odvetvie. Vzhľadom na to, že cieľom tejto pomoci osobe nebolo financovať zákonné a zmluvné záväzky, táto pomoc nebola určená na financovanie nákladov spojených s bežným riadením podniku.

141    Podľa odôvodnenia 372 napadnutého rozhodnutia cieľom ani účinkom pomoci osobe nemôže byť uľahčenie odchodu zamestnancov, keďže viazaný účet sa môže odblokovať iba pre zamestnancov, ktorí v čase nového sociálneho plánu už opustili podnik. Táto pomoc jednotlivcom je teda údajne opatrením sociálnej politiky, keďže Francúzska republika koná ako predstaviteľ verejnej moci a nie ako štát, ktorý je akcionárom. Komisia v odôvodnení 375 napadnutého rozhodnutia uviedla, že cieľom tohto opatrenia nie je financovať odchody, ktoré boli pôvodne upravené v pláne z roku 2002.

142    Túto argumentáciu nemožno prijať.

143    V prvom rade z judikatúry citovanej v bodoch 136 a 137 vyššie vyplýva, že na rozdiel od toho, čo Komisia tvrdí v bode 371 napadnutého rozhodnutia, skutočnosť, že predmetné opatrenie nevyplýva z prísnych zákonných a zmluvných povinností, nemôže principiálne vylúčiť, že ide o štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

144    V druhom rade je potrebné konštatovať, že existencia viazaného účtu môže motivovať zamestnancov spoločnosti SNCM, aby odišli z podniku alebo prinajmenšom aby z neho odišli bez rokovania o svojom odchode, najmä pokiaľ ide o prípadné priznanie dodatočných náhrad za prepustenie v zmysle odôvodnenia 268 napadnutého rozhodnutia, pričom všetky tieto skutočnosti predstavujú nepriamu hospodársku výhodu pre spoločnosť SNCM.

145    Skutočnosť, že tento viazaný účet bol dohodnutý s odbormi podniku pred privatizáciou, počas sociálneho konfliktu v roku 2005, ako to vyplýva z písomných odpovedí Komisie, sama osobe nemôže spochybniť skutočnosť, že dotknuté opatrenia predstavujú štátnu pomoc. Táto výhoda totiž bez ohľadu na to, či bola poskytnutá pred privatizáciou alebo po nej, naďalej prináša spoločnosti SNCM prospech. Okrem toho skutočnosť, že táto pomoc jednotlivcom je súčasťou samotného protokolu o predaji, nasvedčuje tomu, že predstavuje výhodu. Treba teda uznať, že subjekty sa pre ňu rozhodli, lebo z nej mohli mať určitý prospech.

146    Z toho vyplýva, že vysvetlenia Komisie, najmä vysvetlenia uvedené v odôvodnení 372 napadnutého rozhodnutia, teda nie sú presvedčivé a dokonca ani zrozumiteľné.

147    Vzhľadom na body 142 až 146 vyššie je potrebné rozhodnúť, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď tieto opatrenia pomoci jednotlivcom vo výške 38,5 milióna eur kvalifikovala ako opatrenia, ktoré nepredstavujú pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Preto je potrebné vyhovieť piatemu žalobnému dôvodu. Dôsledky tohto nesprávneho posúdenia pre zákonnosť napadnutého rozhodnutia budú preskúmané v bode 155 a nasl. nižšie.

 O šiestom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení Komisie vyplývajúcom zo schválenia reštrukturalizačného zostatku podľa článku 87 ods. 3 písm. c) ES a usmernení

148    V prvom rade je potrebné konštatovať, že tento šiesty žalobný dôvod sa týka reštrukturalizačného zostatku v konečnej výške 15,81 milióna eur, ktorý bol vyhlásený za zlučiteľný so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 3 písm. c) ES a usmernení.

149    V druhom rade treba zdôrazniť, že analýza Komisie týkajúca sa tohto reštrukturalizačného zostatku uvedená v odôvodneniach 366 až 434 napadnutého rozhodnutia bola založená na predpoklade, že plán z roku 2006 neobsahoval prvky štátnej pomoci.

150    V tejto súvislosti je totiž potrebné poukázať na to, že v rozhodnutí z roku 2006 sa výslovne uvádza, že ak by plán z roku 2006 obsahoval prvky pomoci na reštrukturalizáciu, táto pomoc by sa musela analyzovať spolu s pomocou na reštrukturalizáciu podľa plánu z roku 2002, ako to vyplýva z odôvodnení 6, 7, 25 a 129 uvedeného rozhodnutia. Komisia navyše v odôvodnení 161 rozhodnutia z roku 2006 poukázala na to, že nemôže vylúčiť, že celý kapitálový vklad vo výške 158 miliónov eur alebo jeho časť sa musí považovať za štátnu pomoc. Komisia tak správne zdôraznila, že ak by toto nové opatrenie predstavovalo pomoc, muselo by sa posudzovať „spolu s celkovou pomocou na reštrukturalizáciu, ktorej zlučiteľnosť by potom bolo potrebné preskúmať“.

151    Z napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že plán z roku 2006 podľa Komisie neobsahoval nové prvky pomoci, keďže Komisia konštatovala, že záporná predajná cena 158 miliónov eur, spoločný a súbežný kapitálový vklad spoločnosti CGMF vo výške 8,75 milióna eur a pomoc jednotlivcom vo výške 38,5 milióna eur nepredstavujú pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

152    Z preskúmania tretieho, štvrtého a piateho žalobného dôvodu však vyplýva, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia a viacnásobného zjavne nesprávneho posúdenia, ktoré môžu spochybniť predpoklad, že plán z roku 2006 neobsahoval prvky pomoci.

153    Za týchto okolností Všeobecný súd konštatuje, že analýza Komisie týkajúca sa reštrukturalizačného zostatku nie je náležite podložená. Preto je potrebné vyhovieť šiestemu žalobnému dôvodu bez toho, aby bolo potrebné preskúmať tvrdenia uvedené žalobkyňou.

154    Teraz je potrebné posúdiť dôsledky viacnásobného nesprávneho posúdenia Komisie pre zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

 O dôsledkoch viacnásobného zjavne nesprávneho posúdenia Komisie pre zákonnosť napadnutého rozhodnutia

155    Z bodov 94, 109, 131 a 147 vyššie vyplýva, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia a viacnásobného zjavne nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o jej analýzy zápornej predajnej ceny 158 miliónov eur, spoločného a súbežného kapitálového vkladu spoločnosti CGMF vo výške 8,75 milióna eur a pomoci jednotlivcom vo výške 38,5 milióna eur. V dôsledku toho je potrebné zrušiť článok 1 druhý odsek napadnutého rozhodnutia.

156    Z bodov 148 až 152 vyššie vyplýva, že analýza Komisie týkajúca sa reštrukturalizačného zostatku v konečnej výške 15,81 milióna eur bola založená na nesprávnom predpoklade. Preto je potrebné zrušiť článok 1 tretí odsek napadnutého rozhodnutia.

 O trovách

157    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom žalobkyne.

158    Francúzska republika a SNCM znášajú vlastné trovy konania v súlade s článkom 87 ods. 4 prvým a tretím pododsekom rokovacieho poriadku.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Článok 1 druhý a tretí odsek rozhodnutia Komisie 2009/611/ES z 8. júla 2008 o opatreniach C 58/02 (ex N 118/02), ktoré Francúzsko zaviedlo v prospech Société Nationale Maritime Corse-Méditerranée (SNCM), sa zrušuje.

2.      Európska komisia je povinná nahradiť trovy konania žalobkyne a znáša vlastné trovy konania.

3.      Francúzska republika a SNCM znášajú vlastné trovy konania.

Pelikánová Jürimäe van der Woude

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. septembra 2012.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

Dotknuté námorné spoločnosti

Správne konanie

Predmetné opatrenia

Napadnuté rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O prvom žalobnom dôvode založenom na nedostatku odôvodnenia a na porušení práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu

O druhom žalobnom dôvode založenom v podstate na zjavne nesprávnom posúdení Komisie vyplývajúcom zo schválenia kapitálového vkladu vo výške 53,48 milióna eur podľa článku 86 ods. 2 ES v spojení s článkom 87 ods. 1 ES

O treťom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení Komisie týkajúcom sa schválenia prevodu spoločnosti SNCM za zápornú cenu 158 miliónov eur ako opatrenia, ktoré nepredstavuje pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES

O štvrtom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení Komisie vyplývajúcom zo schválenia kapitálového vkladu spoločnosti CGMF vo výške 8,75 milióna eur ako opatrenia, ktoré nepredstavuje pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES

O súbežnosti

O rovnosti zaobchádzania

O piatom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení Komisie vyplývajúcom zo schválenia opatrení pomoci osobe vo výške 38,5 milióna eur ako opatrení, ktoré nepredstavujú pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES

O šiestom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení Komisie vyplývajúcom zo schválenia reštrukturalizačného zostatku podľa článku 87 ods. 3 písm. c) ES a usmernení

O dôsledkoch viacnásobného zjavne nesprávneho posúdenia Komisie pre zákonnosť napadnutého rozhodnutia

O trovách

* Jazyk konania: francúzština.