UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)
zo 6. mája 2019 (*)
„Žaloba o neplatnosť – Hospodárska a menová únia – Banková únia – Jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností (SRM) – Postup riešenia krízových situácií, ktorý sa uplatní v prípade, že subjekt zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá – Materská spoločnosť a dcérska spoločnosť – Konštatovanie ECB o zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní – Nariadenie (EÚ) č. 806/2014 – Prípravné akty – Akty, ktoré nie je možné napadnúť žalobou – Neprípustnosť“
Vo veci T‑281/18,
ABLV Bank AS, so sídlom v Rige (Lotyšsko), v zastúpení: O. Behrends, M. Kirchner a L. Feddern, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej centrálnej banke (BCE), v zastúpení: G. Marafioti a E. Koupepidou, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci J. Rodríguez Cárcamo, advokát,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh založený na článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia ECB z 23. februára 2018, ktorými ECB rozhodla, že žalobkyňa a jej dcérska spoločnosť, ABLV Bank Luxembourg SA, zlyhávali alebo pravdepodobne zlyhali v zmysle článku 18 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 225, 2014, s. 1),
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),
v zložení: predseda komory A. M. Collins, sudcovia R. Barents a J. Passer (spravodajca),
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Predchádzajúce okolnosti
1 Žalobkyňa, ABLV Bank AS, je úverová inštitúcia so sídlom v Lotyšsku a materská spoločnosť skupiny ABLV. ABLV Bank Luxembourg SA (ďalej len „ABLV Luxembourg“) je úverová inštitúcia so sídlom v Luxembursku a jedna z dcérskych spoločností skupiny, v ktorej je žalobkyňa ABLV jediným akcionárom.
2 Žalobkyňa je kvalifikovaná ako „významný dohliadaný subjekt“, a preto podlieha dohľadu Európskej centrálnej banky (ECB) v rámci jednotného mechanizmu dohľadu (JMD) zavedený nariadením Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa ECB poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63).
3 Dňa 22. februára 2018 ECB oznámila Jednotnej rade pre riešenie krízových situácií (Jednotná rada) svoj návrh posúdenia zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania, pokiaľ ide o žalobkyňu a ABLV Luxembourg, s cieľom konzultovať ho s ňou podľa článku 18 ods. 1 druhého pododseku nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 225, 2014, s. 1).
4 Dňa 23. februára 2018 ECB dospela k záveru, že v prípade žalobkyne a ABLV Luxembourg išlo o zlyhávanie alebo pravdepodobné zlyhanie v zmysle článku 18 ods. 1 nariadenia č. 806/2014. Posúdenie žalobkyne a ABLV Luxemburg bolo oznámené SRM v ten istý deň. Ide o prvý a druhý napadnutý akt (ďalej spoločne len „napadnuté akty“).
5 Priami a nepriami akcionári žalobkyne podali žalobu proti týmto aktom, ktorá bola zaregistrovaná pod číslom T‑283/18.
6 Dňa 23. februára 2018 Jednotná rada vydala dve rozhodnutia (SRB/EES/2018/09 a SRB/EES/2018/10), pokiaľ ide o žalobkyňu a ABLV Luxembourg, v ktorých súhlasí s posúdením zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania podľa článku 18 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 806/2014, ale domnievala sa, že vzhľadom na osobitné okolnosti žalobkyne a ABLV Luxembourg, ako aj ich hospodársku a finančnú situáciu nie je vo vzťahu k nim vo verejnom záujme nevyhnutné prijať opatrenie na riešenie krízových situácií.
7 V ten istý deň boli uvedené rozhodnutia Jednotnej rady oznámené ich adresátom, vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií Lotyšska a Luxemburska, Finanšu un kapitāla tirgus komisija (Komisia pre finančný a kapitálový trh Lotyšskej republiky, ďalej len „CMFC“) a Commission de surveillance du secteur financier (Komisia pre dohľad nad finančným sektorom, CSSF, Luxembursko).
8 Dňa 26. februára 2018 akcionári žalobkyne začali konanie vedúce k samotnej likvidácii a predložili CMFC žiadosť o schválenie plánu dobrovoľnej likvidácie.
9 Dňa 11. júla 2018 v nadväznosti na návrh CMFC prijala ECB rozhodnutie o odňatí povolenia žalobkyne.
Konanie a návrhy účastníkov konania
10 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 3. mája 2018 podala žalobkyňa prejednávanú žalobu o neplatnosť.
11 Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 1. augusta 2018 ECB vzniesla námietku neprípustnosti.
12 Dňa 18. septembra 2018 žalobkyňa predložila svoje pripomienky k námietke neprípustnosti.
13 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol námietku neprípustnosti,
– vyhlásil žalobu za prípustnú,
– zrušil napadnuté akty,
– zaviazal ECB na náhradu trov konania.
14 ECB navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu všetkých trov konania.
Právny stav
15 Podľa článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu môže tento súd, ak o to žalovaný požiada, rozhodnúť o neprípustnosti bez prejednania veci samej. Podľa článku 130 ods. 6 uvedeného rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozhodnúť, že začne ústnu časť konania o námietke neprípustnosti.
16 Keďže v prejednávanej veci ECB požiadala, aby sa rozhodlo o neprípustnosti, Všeobecný súd, ktorý sa domnieval, že vec bola dostatočne objasnená na základe dokumentov zo spisu, rozhodol o tomto návrhu bez ďalšieho konania.
17 ECB vznáša dve námietky neprípustnosti žaloby. V rámci prvej námietky neprípustnosti sa ECB domnieva, že napadnuté akty sú prípravnými opatreniami, ktoré predstavujú posúdenie skutkového stavu bez záväzného účinku, že tieto akty nie sú oznámené dotknutému podniku, ale Jednotnej rade, že nemôžu byť predmetom žaloby o neplatnosť, ale pre Jednotnú radu slúžia ako základ pre prijatie riešenia krízových situácií alebo rozhodnutia, ktorým sa stanoví, že riešenie krízovej situácie nie je vo verejnom záujme. Žalobkyňa nesprávne kvalifikovala posúdenie zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania ako rozhodnutia, keďže ECB nemá nijakú rozhodovaciu právomoc v rámci prijímania riešenia krízových situácií. Nevyhnutnou podmienkou pre prijatie programu riešenia krízových situácií je posúdenie zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania. Program riešenia krízových situácií však nie je nevyhnutným dôsledkom posúdenia zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania.
18 ECB takisto pripomína, že nariadenie č. 806/2014 neupravuje možnosť podať žalobu o neplatnosť proti posúdeniu zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania. Naopak, článok 86 ods. 2 uvedeného nariadenia výslovne stanovuje, že rozhodnutia Jednotnej rady môžu byť predmetom takejto žaloby.
19 Okrem toho ECB tvrdí, že keďže žalobkyňa spochybnila rozhodnutie Jednotnej rady tým, že podala žalobu o neplatnosť zapísanú pod číslom T‑280/18, údajných právnych nedostatkov posúdenia zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania sa preto možno dovolávať v tejto žalobe proti rozhodnutiam Jednotnej rady, čo by mohlo zabezpečiť dostatočnú súdnu ochranu žalobkyne. V tejto súvislosti ECB oznámila, že plánuje vstúpiť ako vedľajší účastník do konania vo veci T‑280/18 na podporu návrhov Jednotnej rady s cieľom brániť zákonnosť posúdenia zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania.
20 V rámci druhej námietky neprípustnosti ECB tvrdí, že žalobkyňa nie je priamo dotknutá posúdením zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania, lebo na jednej strane takéto posúdenie neovplyvňuje priamo jej právne postavenie a na druhej strane ponecháva orgánom zodpovedným za ich vykonávanie možnosť úvahy.
21 Vzhľadom na konanie pred luxemburskými súdmi ECB najmä poznamenáva, že žalobkyňa v nich mala možnosť tvrdiť, že posúdenie zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania bolo nezákonné, a domáhať sa v tejto súvislosti súdnej ochrany, a to vzhľadom na možnosť vnútroštátnych súdov obrátiť sa na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou. Žalobkyňa však nepredložila Tribunal d’arrondissement de Luxembourg (Obvodný súd Luxemburg, Luxembursko) nijaké tvrdenie takejto povahy, ale tvrdila, že posúdenie zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania nebolo pre tento súd právne záväzné, lebo išlo len o posúdenie skutkových okolností.
22 ECB sa domnieva, že záujem žalobkyne na konaní, uvádzaný v rámci jej žaloby, preukazuje, že jej žaloba je nedôvodná.
23 V odpovedi na prvú námietku neprípustnosti vznesenú ECB žalobkyňa uvádza viacero tvrdení na podporu toho, že napadnuté akty zmenili jej právne postavenie. Po prvé tieto akty predstavujú formálne zistenia porušenia regulačných povinností, ktoré musia byť predmetom súdneho preskúmania. Po druhé napadnuté akty predstavujú negatívne formálne posúdenia jednotlivých bánk, ktoré musia podliehať súdnemu preskúmaniu. Po tretie napadnuté akty vystavujú banky opatreniam na riešenie krízových situácií, ktoré by nemohli byť prijaté bez ich existencie. Záväzná povaha tohto posúdenia pre Jednotnú radu, ktoré ECB podľa žalobkyne podľa všetkého uznáva, znamená, že jednotlivé banky nemôžu zabrániť tomu, aby sa voči nim prijali opatrenia na riešenie krízových situácií s poukazom na to, že nie sú v zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní, a to ani v prípade, že Jednotná rada súhlasí s týmto stanoviskom. Po štvrté napadnuté akty prenášajú do veľkej miery zodpovednosť na Jednotnú radu, čo by ovplyvnilo právnu situáciu dotknutej inštitúcie. Po piate by napadnuté akty viedli k zmene právneho postavenia bánk, ktoré musí byť predmetom súdneho preskúmania. Napokon po šieste by napadnuté akty svojím uverejnením v skutočnosti viedli k ukončeniu činnosti bánk, a teda zasahujú do práv každej banky a ich akcionárov.
24 Okrem toho žalobkyňa tvrdí, že konštatovanie zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania je funkčne rovnocenné odňatiu povolenia, a teda musí byť predmetom súdneho preskúmania.
25 Žalobkyňa okrem toho tvrdí, že znenie napadnutých aktov vo forme vyhlásení oznámených verejne nezodpovedá tvrdeniu ECB, podľa ktorého posúdenie zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania bolo len obyčajným oznámením skutkových okolností, keďže toto posúdenie bolo verejne prezentované ako veľmi technické a právne.
26 Žalobkyňa sa domnieva, že napadnuté akty sú záväzné a predstavujú konečné posúdenia. Na podporu tohto stanoviska uvádza najmä časť z napadnutých aktov, ako boli uverejnené na internetovej stránke ECB, podľa ktorej „[v nadväznosti] na posúdenie zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania ECB náležite informovala Jednotnú radu pre riešenie krízových situácií, ktorá konštatovala, že nie je potrebné prijať nijaké opatrenie na riešenie krízovej situácie, keďže to nie je vo verejnom záujme pre tieto banky“, a „preto sa vykoná likvidácia týchto bánk podľa právnych predpisov Lotyšska a Luxemburska“. Týmito vyhláseniami ECB s konečnou platnosťou vyriešila otázku zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania.
27 Umožnenie súdneho preskúmania posúdenia zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania len na základe rozhodnutí Jednotnej rady by bolo podľa žalobkyne v rozpore s právom na účinný prostriedok nápravy, a to najmä v prípadoch, v ktorých po posúdení ECB nenasleduje rozhodnutie Jednotnej rady. Okrem toho, každá inštitúcia Európskej únie by mala zodpovedať za svoje akty.
28 Pokiaľ ide o druhú námietku neprípustnosti vznesenú ECB, žalobkyňa sa domnieva, že je založená na nesprávnom predpoklade.
29 Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry môže fyzická alebo právnická osoba podať žalobu podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ len proti aktom s právne záväznými účinkami, ktorými môžu byť dotknuté záujmy žalobcu a ktoré podstatným spôsobom menia jeho právne postavenie (rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 9; uznesenia z 30. apríla 2003, Schmitz‑Gotha Fahrzeugwerke/Komisia, T‑167/01, EU:T:2003:121, bod 46, a z 31. januára 2006, Schneider Electric/Komisia, T‑48/03, EU:T:2006:34, bod 44).
30 Pokiaľ ide o akty, ktoré sú prijímané v niekoľkých fázach interného konania, v zásade sú za napadnuteľné akty považované také opatrenia, ktoré vyjadrujú konečné stanovisko inštitúcie na konci tohto konania s vylúčením prechodných opatrení, ktorých cieľom je príprava konečného rozhodnutia (rozsudky Súdneho dvora z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 10, a z 27. júna 1995, Guérin automobiles/Komisia, T‑186/94, EU:T:1995:114, bod 39) a ktorých protiprávnosť môže byť účinne spochybnená v rámci žaloby smerujúcej proti tomuto konečnému rozhodnutiu (uznesenie z 31. januára 2006, Schneider Electric/Komisia, T‑48/03, EU:T:2006:34, bod 45).
31 Inak je to len v prípade, ak akty alebo rozhodnutia prijaté v rámci prípravného konania s konečnou platnosťou uzatvárajú osobitné konanie odlišné od konania, ktoré má umožniť inštitúcii rozhodnúť vo veci samej (rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 11, a uznesenie z 9. júna 2004, Camós Grau/Komisia, T‑96/03, EU:T:2004:172, bod 30).
32 Okrem toho, dočasný akt nemôže byť predmetom žaloby ani vtedy, keď je preukázané, že na protiprávnosť tohto aktu sa možno odvolávať na podporu žaloby proti konečnému rozhodnutiu, ktorého je prípravnou fázou. Za takých podmienok poskytuje žaloba proti rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí, záruku dostatočnej súdnej ochrany (rozsudok z 13. októbra 2011, Deutsche Post a Nemecko/Komisia, C‑463/10 P a C‑475/10 P, EU:C:2011:656, bod 53; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 12, a z 24. júna 1986, AKZO Chemie a AKZO Chemie UK/Komisia, 53/85, EU:C:1986:256, bod 19).
33 V prejednávanej veci je s ohľadom na obsah dotknutých aktov namieste overiť, či Jednotná rada mohla na ich základe, ako tvrdí ECB, prijať riešenia krízovej situácie alebo rozhodnutia, ktorým sa ustanovuje, že riešenie krízovej situácie nie je vo verejnom záujme, ale ktoré nemení právne postavenie žalobkyne ako také.
34 Napadnuté akty obsahujú posúdenie zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania vypracované ECB. ECB nemá nijakú rozhodovaciu právomoc na prijatie programu riešenia krízových situácií. Podľa odôvodnenia 26 nariadenia č. 806/2014, aj keď ECB a Jednotná rada by mali byť schopné posúdiť, či úverová inštitúcia zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá, prináleží výlučne Jednotnej rade posúdiť podmienky vyžadované na riešenie krízových situácií a prijať program riešenia krízových situácií, ak sa domnieva, že sú splnené všetky podmienky. Okrem toho, z článku 18 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 výslovne vyplýva, že je úlohou Jednotnej rady posúdiť, či tieto tri podmienky stanovené v tomto ustanovení boli splnené. Je pravda, že ECB má právomoc informovať o posúdení týkajúcom sa prvej podmienky, teda zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní, ide však len o posúdenie, ktoré vôbec nezaväzuje Jednotnú radu.
35 Je nesporné, že posúdenia zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania žalobkyne a ABLV Luxembourg vypracovala ECB po porade s Jednotnou radou.
36 Napadnuté akty je teda potrebné považovať za prípravné opatrenia v konaní umožňujúcom Jednotnej rade prijať rozhodnutie, pokiaľ ide o riešenie krízových situácií predmetných bánk, a preto nemôžu byť predmetom žaloby o neplatnosť.
37 Okrem toho je potrebné konštatovať, že žalobkyňa tiež podala žalobu, zaregistrovanú pod číslom T‑280/18, proti rozhodnutiam prijatým Jednotnou radou po tom, čo ECB informovala o napadnutých aktoch na základe článku 18 ods. 1 nariadenia č. 806/2014.
38 Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, napadnuté akty nie sú napadnuteľnými aktmi v zmysle článku 263 ZFEÚ.
39 Tento záver nie je spochybnený tvrdeniami predloženými žalobkyňou.
40 Po prvé na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, napadnuté akty nie sú vôbec formálnymi rozhodnutiami o tom, že ona a jej dcérska spoločnosť porušili regulačné povinnosti, ale hodnoteniami vydanými ECB o zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní týchto inštitúcií.
41 Po druhé tvrdenie, že negatívne formálne posúdenie musí byť predmetom súdneho preskúmania, je irelevantné vzhľadom na okolnosti uvedené v bode 37 vyššie.
42 Po tretie je nesprávne domnievať sa, že napadnuté akty vystavujú banky opatreniam na riešenie krízových situácií, ktoré by nemohli byť prijaté bez ich existencie. Rozhodnutie prijať takéto opatrenia prislúcha plne Jednotnej rade, ako to bolo pripomenuté v bode 34 vyššie.
43 Po štvrté tvrdenie, podľa ktorého napadnuté akty by do veľkej miery viedli k prenášaniu zodpovedností na Jednotnú radu, nie je relevantné.
44 Po piate, pokiaľ ide o údajnú potrebu umožniť súdne preskúmanie zmeny právneho postavenia bánk napadnutými aktmi, je potrebné na jednej strane uviesť, že právne postavenie bánk nebolo zmenené napadnutými aktmi, a na druhej strane, že toto tvrdenie je v každom prípade irelevantné vzhľadom na okolnosti uvedené v bode 37 vyššie.
45 Napokon v odpovedi na šieste tvrdenie žalobkyne stačí konštatovať, že napadnuté akty neboli uverejnené, ale ECB vydala dve tlačové správy, ktoré v žiadnom prípade nie sú napadnutými aktmi. Toto tvrdenie je preto neúčinné.
46 Pokiaľ ide o údajnú funkčnú rovnocennosť medzi posúdením zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania a odňatím povolenia, uvádzanú žalobkyňou, je potrebné uviesť, že hoci je pravda, že takéto posúdenie môže vychádzať z hodnotenia toho, že podmienky zachovania povolenia už nie sú splnené podľa článku 18 ods. 4 písm. a) nariadenia č. 806/2014, tieto dva akty nie sú v nijakom prípade rovnocenné. V tejto súvislosti stačí konštatovať, že podmienky na odňatie povolenia uvedené v článku 18 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338), sa zjavne odlišujú od úvah, z ktorých vychádza posúdenie zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania, ako sú uvedené v článku 18 ods. 4 nariadenia č. 806/2014.
47 Pokiaľ ide o údajný rozdiel v znení textu uverejnenom na internetovej stránke ECB a napadnutými aktmi, je potrebné pripomenúť, že na určenie, či akt predstavuje rozhodnutie, je potrebné overiť, či vzhľadom na jeho obsah a zámer inštitúcie, ktorá ho prijala, táto inštitúcia v skúmanom akte konečným spôsobom na záver fázy predbežného preskúmania vymedzila svoj postoj k oznámenému opatreniu (pozri analogicky rozsudok zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki/Komisia, C‑521/06 P, EU:C:2008:422, bod 46). V prejednávanej veci z dôvodov uvedených v bodoch 32 až 36 vyššie vyplýva, že napadnuté akty v nijakom prípade nie sú rozhodnutiami, ale prípravnými opatreniami.
48 Konštatovanie, že toto posúdenie zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania je len obyčajným posúdením skutkového stavu, ktoré nevyvoláva právne účinky, navyše pripustila samotná žalobkyňa. V skutočnosti rozsudok Tribunal d’arrondissement de Luxembourg (Obvodný súd Luxemburg) z 9. marca 2018 výslovne uvádza, že „účastníci konania sa zhodujú na tom, že posúdenia a zistenia ECB a Jednotnej rady v rámci Nariadenia nie sú záväzné pre súd, ktorý tento návrh prejednáva“.
49 Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti je potrebné dospieť k záveru, že napadnuté akty sú prípravnými aktmi, ktoré nemenia právne postavenie žalobkyne. Predstavujú totiž posúdenie skutkových okolností zo strany ECB, pokiaľ ide o otázku zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania žalobkyne a jej dcérskej spoločnosti, ktoré nie je vôbec záväzné, ale ktoré predstavuje pre Jednotnú radu základ pre prijatie programov riešenia krízových situácií alebo rozhodnutí, ktorým sa ustanovuje, že riešenie krízovej situácie nie je vo verejnom záujme.
50 Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, je potrebné odmietnuť žalobu v celom rozsahu ako neprípustnú bez toho, aby bolo potrebné skúmať druhú námietku neprípustnosti vznesenú ECB.
O trovách
51 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom ECB.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)
nariadil:
1. Žaloba sa odmieta ako neprípustná.
2. ABLV Bank AS znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej centrálnej banke (ECB).
V Luxemburgu 6. mája 2019