Vec T‑281/18
ABLV Bank AS
proti
Európskej centrálnej banke
Uznesenie Všeobecného súdu (ôsma komora) zo 6. mája 2019
„Žaloba o neplatnosť – Hospodárska a menová únia – Banková únia – Jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností (SRM) – Postup riešenia krízových situácií, ktorý sa uplatní v prípade, že subjekt zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá – Materská spoločnosť a dcérska spoločnosť – Konštatovanie ECB o zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní – Nariadenie (EÚ) č. 806/2014 – Prípravné akty – Akty, ktoré nie je možné napadnúť žalobou – Neprípustnosť“
Žaloba o neplatnosť – Akty, ktoré možno napadnúť žalobou – Pojem – Akty so záväznými právnymi účinkami – Prípravné akty – Vylúčenie – Posúdenie Európskej centrálnej banky konštatujúce, že úverová inštitúcia zlyháva alebo či pravdepodobne zlyhá – Neprípustnosť
[Článok 263 ZFEÚ; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 806/2014, článok 18 ods. 1 písm. a)]
(pozri body 29 – 32, 34, 36, 49)
Zhrnutie
Vo veci, v ktorej bolo vydané uznesenie zo 6. mája 2019, ABLV Bank/ECB (T‑281/18), bola Všeobecnému súdu predložená žaloba o neplatnosť proti rozhodnutiam ECB, v ktorých sa konštatovalo, že žalobkyňa a jej dcérska spoločnosť, ABLV Bank Luxembourg SA, predstavujú subjekty v situácii zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania v zmysle článku 18 ods. 1 nariadenia č. 806/2014(1). V rámci tohto konania ECB vzniesla dve námietky neprípustnosti. V rámci prvej námietky neprípustnosti ECB v podstate tvrdí, že posúdenie zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania predstavuje prípravné opatrenie, ktoré nemá záväzný účinok, a že uvedené nariadenie neupravuje možnosť podať žalobu o neplatnosť proti posúdeniu zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania. Okrem toho sa domnieva, že článok 86 ods. 2 uvedeného nariadenia výslovne stanovuje, že rozhodnutia Jednotnej rady môžu byť predmetom takejto žaloby. V rámci druhej námietky neprípustnosti ECB tvrdí, že žalobkyňa nie je priamo dotknutá posúdením zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania, lebo na jednej strane takéto posúdenie neovplyvňuje priamo jej právne postavenie a na druhej strane ponecháva orgánom zodpovedným za ich vykonávanie možnosť úvahy.
Pokiaľ ide o prvú námietku neprípustnosti, Všeobecný súd v prvom rade pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej môže fyzická alebo právnická osoba napadnúť akty, ktoré vyvolávajú záväzné právne účinky spôsobilé ovplyvniť záujmy žalobcu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie. Okrem toho, pokiaľ ide o akty, ktoré sa prijímajú v niekoľkých fázach interného konania, za napadnuteľné akty sa v zásade považujú také opatrenia, ktoré vyjadrujú konečné stanovisko inštitúcie na konci tohto konania s výnimkou prechodných opatrení, ktorých cieľom je príprava konečného rozhodnutia a ktorých nezákonnosť môže byť účinne spochybnená v rámci žaloby podanej proti tomuto konečnému rozhodnutiu. Naproti tomu dočasný akt nemôže byť predmetom žaloby ani vtedy, keď je preukázané, že na protiprávnosť tohto aktu sa možno odvolávať na podporu žaloby proti konečnému rozhodnutiu, ktorého je uvedený akt prípravnou fázou. Za takých podmienok poskytuje žaloba podaná proti rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí, záruku dostatočnej súdnej ochrany.
Ďalej Všeobecný súd zdôrazňuje, že napadnuté akty obsahujú posúdenie zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania vypracované ECB a že ECB nemá nijakú rozhodovaciu právomoc na prijatie programu riešenia krízových situácií. Podľa odôvodnenia 26 nariadenia č. 806/2014 totiž, aj keď ECB a Jednotná rada by mali byť schopné posúdiť, či úverová inštitúcia zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá, prináleží výlučne Jednotnej rade posúdiť podmienky vyžadované na riešenie krízových situácií a prijať program riešenia krízových situácií, ak sa domnieva, že sú splnené všetky podmienky. Všeobecný súd sa okrem toho domnieva, že z článku 18 ods. 1 uvedeného nariadenia výslovne vyplýva, že je úlohou Jednotnej rady posúdiť, či tieto tri podmienky stanovené v tomto ustanovení boli splnené. Je pravda, že ECB má právomoc informovať o posúdení týkajúcom sa prvej podmienky, teda zlyhávaní alebo pravdepodobnom zlyhaní, ide však len o posúdenie, ktoré vôbec nezaväzuje Jednotnú radu.
Napokon podľa Všeobecného súdu treba napadnuté akty považovať za prípravné opatrenia v konaní umožňujúcom Jednotnej rade prijať rozhodnutie, pokiaľ ide o riešenie krízových situácií predmetných bánk, a preto nemôžu byť predmetom žaloby o neplatnosť. Nemenia právne postavenie žalobkyne. Predstavujú totiž posúdenie skutkových okolností zo strany ECB, pokiaľ ide o otázku zlyhávania alebo pravdepodobného zlyhania žalobkyne a jej dcérskej spoločnosti, ktoré nie je vôbec záväzné, ale ktoré predstavuje pre Jednotnú radu základ pre prijatie programov riešenia krízových situácií alebo rozhodnutí, ktorým sa ustanovuje, že riešenie krízovej situácie nie je vo verejnom záujme. Napadnuté akty teda nie sú napadnuteľnými aktmi v zmysle článku 263 ZFEÚ, takže Všeobecný súd zamietol žalobu ako celok ako neprípustnú bez toho, aby bolo potrebné vyjadriť sa k druhej námietke neprípustnosti vznesenej ECB.