ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
z 24. novembra 2020 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Súdna právomoc – Článok 7 bod 1 a 2 – Osobitná právomoc vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti – Žaloba o skončenie obchodných praktík považovaných za v rozpore s právom hospodárskej súťaže – Tvrdenie o zneužití dominantného postavenia, ktoré sa prejavilo obchodnými praktikami, na ktoré sa vzťahujú zmluvné ustanovenia – Platforma online rezervácie ubytovania booking.com“
Vo veci C‑59/19,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) z 11. decembra 2018 a doručený Súdnemu dvoru 29. januára 2019, ktorý súvisí s konaním:
Wikingerhof GmbH & Co. KG
proti
Booking.com BV,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení predseda K. Lenaerts, podpredsedníčka R. Silva de Lapuerta, predsedovia komôr J.‑C. Bonichot, A. Arabadžiev a A. Prechal, sudcovia T. von Danwitz, C. Toader, M. Safjan (spravodajca), D. Šváby, S. Rodin, K. Jürimäe, C. Lycourgos a P. G. Xuereb,
generálny advokát: H. Saugmandsgaard Øe,
tajomník: D. Dittert, vedúci oddelenia,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 27. januára 2020,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Wikingerhof GmbH & Co. KG, v zastúpení: V. Soyez a C. Aufdermauer, Rechtsanwälte,
– Booking.com BV, v zastúpení: T. Winter, N. Hermann, L. Alexy a C. Bauch, Rechtsanwälte,
– česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil a A. Kasalická, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Heller a G. Meessen, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 10. septembra 2020,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 bodu 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Wikingerhof GmbH & Co. KG, spoločnosťou založenou podľa nemeckého práva, ktorá prevádzkuje hotel v spolkovej krajine Šlezvicko‑Holštajnsko (Nemecko), a Booking.com BV, spoločnosťou založenou podľa holandského práva so sídlom v Holandsku, ktorá prevádzkuje platformu rezervácie ubytovania, vo veci niektorých praktík spoločnosti Booking.com, o ktorých Wikingerhof tvrdí, že predstavujú zneužitie dominantného postavenia.
Právny rámec
3 Odôvodnenia 15, 16 a 34 nariadenia č. 1215/2012 znejú takto:
„(15) Normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ. Bydlisko [sídlo – neoficiálny preklad] právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoci.
(16) Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho riadneho výkonu súdnictva. Existencia takejto úzkej väzby by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť, že osoba by bola žalovaná na súde členského štátu, s čím [čo – neoficiálny preklad] nemohla rozumne predvídať. Je to dôležité predovšetkým v prípade sporov týkajúcich sa mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z porušenia práva na súkromie a práva na ochranu osobnosti vrátane poškodzovania dobrého mena.
…
(34) Treba zaručiť kontinuitu medzi [Dohovorom z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), v znení neskorších dohovorov o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru], nariadením [Rady] (ES) č. 44/2001 [z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42)] a týmto nariadením a musia sa určiť prechodné ustanovenia na tento účel. Rovnaká potreba kontinuity sa týka aj výkladu [daného] dohovoru a nariadení, ktoré ho nahradili, Súdnym dvorom Európskej únie.“
4 Kapitola II nariadenia č. 1215/2012, nazvaná „Právomoc“, obsahuje najmä oddiel 1, nazvaný „Všeobecné ustanovenia“, a oddiel 2, nazvaný „Osobitná právomoc“. Článok 4 ods. 1 uvedeného nariadenia, ktorý sa nachádza v tomto oddiele 1, stanovuje:
„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom [osoby usadené – neoficiálny preklad] na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“
5 Článok 7 nariadenia č. 1215/2012, ktorý sa nachádza v oddiele 2 kapitoly II tohto nariadenia, znie takto:
„Osobu s bydliskom [usadenú – neoficiálny preklad] na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:
…
1) a) v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby;
…
2) vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok;
…“
6 Článok 25 ods. 1 tohto nariadenia č. 1215/2012, ktorý sa nachádza v kapitole II oddiele 7, nazvanom „Voľba právomoci“, uvádza:
„Ak sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko [sídlo – neoficiálny preklad] dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná. …“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
7 V marci 2009 Wikingerhof uzavrela so spoločnosťou Booking.com typovú zmluvu, ktorú jej Booking.com predložila a v ktorej sa okrem iného uvádza:
„Všeobecné obchodné podmienky
Hotel vyhlasuje, že prevzal kópiu verzie 0208 všeobecných obchodných podmienok… spoločnosti Booking.com. Tieto podmienky sú k dispozícii na internetovej stránke Booking.com… Hotel potvrdzuje, že si tieto podmienky prečítal, porozumel im a súhlasí s nimi. Tieto podmienky sú podstatnou súčasťou tejto zmluvy…“
8 Booking.com následne viackrát zmenila svoje všeobecné podmienky, ktoré boli dostupné na Extranete tejto spoločnosti, t. j. systéme, v ktorom je možné aktualizovať informácie o hoteli a v ktorom sa dá nahliadať do údajov týkajúcich sa rezervácií.
9 Wikingerhof písomne namietala proti tomu, aby sa nové znenie týchto všeobecných obchodných podmienok, ktoré Booking.com oznámila svojim zmluvným partnerom 25. júna 2015, zahrnulo do zmluvy, ktorú mali uzatvorenú medzi sebou. Tvrdila, že nemala inú možnosť, ako uzavrieť uvedenú zmluvu z dôvodu silného postavenia spoločnosti Booking.com na trhu sprostredkovateľských služieb a portálov rezervácie ubytovania, a to napriek tomu, že niektoré praktiky spoločnosti Booking.com sú nespravodlivé, a teda v rozpore s právom hospodárskej súťaže.
10 Wikingerhof podala žalobu na Landgericht Kiel (Krajinský súd Kiel, Nemecko), ktorou sa domáhala, aby sa spoločnosti Booking.com zakázalo jednak zobrazovať na platforme rezervácie ubytovania pri cene spoločnosti Wikingerhof informácie „výhodnejšia cena“ alebo „znížená cena“ bez súhlasu tejto spoločnosti, jednak zamedzovať zo strany tejto platformy v prístupe ku kontaktným údajom, ktoré zmluvní partneri tejto platformy na nej poskytujú, a napokon podmieňovať umiestnenie hotela, ktorý prevádzkuje, vo výsledkoch vyhľadávania poskytnutím vyššej provízie než 15 %.
11 Booking.com namietala nedostatok miestnej a medzinárodnej právomoci súdu Landgericht Kiel (Krajinský súd Kiel), keďže zmluva uzavretá so spoločnosťou Wikingerhof obsahovala dohodu o voľbe právomoci, podľa ktorej súdy v Amsterdame (Holandsko) majú územnú právomoc rozhodovať spory vyplývajúce z danej zmluvy.
12 Landgericht Kiel (Krajinský súd Kiel) rozhodol, že nemôže rozhodovať o žalobe podanej spoločnosťou Wikingerhof z dôvodu nedostatku miestnej a medzinárodnej právomoci. Tento rozsudok bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudkom Oberlandesgericht Schleswig (Vyšší krajinský súd Šlezvicka, Nemecko), podľa ktorého nebola v prejednávanej veci preukázaná ani právomoc súdu podľa miesta zmluvného plnenia v súlade s článkom 7 bodom 1 nariadenia č. 1215/2012, ani právomoc súdu podľa miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody z mimozmluvnej zodpovednosti v súlade s článkom 7 bodom 2 tohto nariadenia.
13 Wikingerhof podala proti tomuto rozsudku opravný prostriedok „Revision“ na Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko).
14 Tento súd uvádza, že v prejednávanej veci nejde o otázku, aký prípadný vplyv môže mať dohoda o voľbe právomoci, na ktorú sa odvoláva Booking.com, na právomoc nemeckých súdov, na ktoré sa obrátila Wikingerhof, pretože táto dohoda nebola platne uzavretá v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 25 nariadenia č. 1215/2012.
15 Vo veci, ktorú prejednáva, je opravný prostriedok „Revision“ odôvodnený tou skutočnosťou, že odvolací súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď dospel k záveru, že žaloba, ktorá mu bola predložená, nepatrí do jeho právomoci rozhodovať vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012.
16 Podľa vnútroštátneho súdu, ktorý sa odvoláva na rozsudok z 5. júla 2018, flyLAL‑Lithuanian Airlines (C‑27/17, EU:C:2018:533), žaloba spadá do oblasti nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012, pokiaľ jej predmetom sú nároky na náhradu škody alebo návrh na vydanie príkazu na zdržanie sa konania založené na tom, že vytýkané správania spadajú pod zneužitie dominantného postavenia. Takéto zneužitie dominantného postavenia by mohlo vyplývať z toho, že uzavretie zmluvy je podmienené prijatím nespravodlivých obchodných podmienok.
17 Daný súd sa prikláňa k názoru, že spor vo veci samej spadá do oblasti nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012, keďže súhlas spoločnosti Wikingerhof s podpísaním podmienok predmetnej zmluvy, ktoré považovala za nespravodlivé, bol daný iba z dôvodu dominantného postavenia spoločnosti Booking.com, a teda s nimi slobodne nesúhlasila. Predmetom sporu vo veci samej teda nie je len otázka výkladu tejto zmluvy, ale sa týka tiež toho, či sa má uplatňovanie určitých zmluvných podmienok podnikom, ktorý má údajne dominantné postavenie, považovať za zneužitie tohto postavenia, a teda za konanie v rozpore s pravidlami práva hospodárskej súťaže.
18 Za týchto okolností Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 7 bod 2 [nariadenia č. 1215/2012] vykladať v tom zmysle, že žalobu o zdržanie sa určitých konaní možno podať na súde, ktorý má právomoc vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, ak je možné, že vytýkané správanie je upravené zmluvnými ustanoveniami, ale žalobca tvrdí, že tieto ustanovenia sú založené na zneužití dominantného postavenia žalovanej na trhu?“
O prejudiciálnej otázke
19 Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že sa uplatní na žalobu o zdržanie sa určitých konaní, ku ktorým dochádza v rámci zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, a ktorá je založená na údajnom zneužití dominantného postavenia žalovaným v rozpore s právom hospodárskej súťaže.
20 Na úvod treba pripomenúť, že v súlade s odôvodnením 34 nariadenia č. 1215/2012 toto nariadenie zrušuje a nahrádza nariadenie Rady č. 44/2001, ktoré zas nahradilo Dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, zmenený neskoršími dohovormi týkajúcimi sa pristúpenia nových členských štátov k tomuto dohovoru. Výklad poskytnutý Súdnym dvorom vo vzťahu k ustanoveniam týchto posledných uvedených právnych nástrojov teda platí rovnako aj vo vzťahu k nariadeniu č. 1215/2012, pretože tieto ustanovenia možno kvalifikovať ako „rovnocenné“. To platí pre prípad na jednej strane článku 5 bodu 3 tohto dohovoru a nariadenia č. 44/2001, a na druhej strane článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2020, Verein für Konsumenteninformation, C‑343/19, EU:C:2020:534, bod 22).
21 Zatiaľ čo článok 4 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje všeobecnú právomoc súdov členského štátu žalovaného, článok 7 bod 1 a článok 7 bod 2 tohto nariadenia však stanovujú osobitnú právomoc v zmluvných veciach a veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, ktoré umožňujú žalobcovi podať žalobu na súdoch iných členských štátov.
22 V prípade žalôb, ktoré patria do prvej kategórie, článok 7 bod 1 uvedeného nariadenia teda umožňuje žalobcovi podať žalobu na súde miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby, zatiaľ čo v prípade žalôb patriacich do druhej kategórie článok 7 bod 2 tohto istého nariadenia stanovuje, že ich možno podať na súde miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti.
23 Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pojem „vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 zahŕňa akúkoľvek žalobu, ktorej cieľom je vyvodiť zodpovednosť žalovaného a ktorá nespadá pod zmluvné veci v zmysle článku 7 bodu 1 písm. a) tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 1988, Kalfelis, 189/87, EU:C:1988:459, bod 18, a z 12. septembra 2018, Löber, C‑304/17, EU:C:2018:701, bod 19), t. j. že sa nezakladá na právnej povinnosti, s ktorou slobodne súhlasila jedna osoba vo vzťahu k druhej osobe (rozsudok z 20. januára 2005, Engler, C‑27/02, EU:C:2005:33, bod 51).
24 V prejednávanej veci právomoc rozhodovať vo veci samej súdom, na ktorý podala Wikingerhof žalobu, závisí práve od toho, či ide o nároky z mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012, alebo o oblasť zmluvných vecí v zmysle článku 7 bodu 1 písm. a) tohto nariadenia. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že ak by totiž žaloba podaná spoločnosťou Wikingerhof mala spadať do oblasti zmluvných vecí, a mohla byť teda podaná v mieste zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby, v ktorom bol alebo mal byť záväzok splnený, súd, ktorý začal konanie, by nemal právomoc o nej rozhodnúť.
25 Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora obe pravidlá osobitnej právomoci stanovené v uvedených ustanoveniach sa majú vykladať autonómne s odvolaním sa na systém a ciele nariadenia č. 1215/2012, aby bolo zabezpečené jeho jednotné uplatňovanie vo všetkých členských štátoch (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 1988, Kalfelis, 189/87, EU:C:1988:459, bod 16; zo 17. septembra 2002, Tacconi, C‑334/00, EU:C:2002:499, bod 19, a z 18. júla 2013, ÖFAB, C‑147/12, EU:C:2013:490, bod 27). Táto požiadavka, ktorá platí najmä pre vymedzenie príslušných pôsobností týchto dvoch pravidiel, znamená, že pojmy „zmluvné veci“ a „nároky z mimozmluvnej zodpovednosti“ sa nemôžu chápať tak, že odkazujú na kvalifikáciu, akú príslušné vnútroštátne právo dáva právnemu vzťahu, o ktorý ide v konaní pred vnútroštátnym súdom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2014, Brogsitter, C‑548/12, EU:C:2014:148, bod 18).
26 Pokiaľ ide v prvom rade o systematiku nariadenia č. 1215/2012, toto nariadenie spočíva na všeobecnom pravidle právomoci súdov členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, zatiaľ čo pravidlá osobitnej právomoci stanovené najmä v článku 7 tohto nariadenia predstavujú výnimky z tohto všeobecného pravidla a ako také sa majú vykladať reštriktívne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 1988, Kalfelis, 189/87, EU:C:1988:459, bod 19) a vzájomne sa vylučujú pri uplatňovaní tohto nariadenia.
27 Zároveň, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 87 svojich návrhov, uvedená systematika sa vyznačuje možnosťou, podľa ktorej sa žalobca môže dovolávať niektorého z pravidiel osobitnej právomoci stanovených uvedeným nariadením.
28 V druhom rade, pokiaľ ide o ciele nariadenia č. 1215/2012, z odôvodnenia 16 tohto nariadenia vyplýva, že pravidlá osobitnej právomoci, ktorých sa žalobca môže dovolávať podľa jednak článku 7 bodu 1 uvedeného nariadenia a jednak článku 7 bodu 2 tohto nariadenia, boli zavedené so zohľadnením existencie vo veciach, ktorých sa tieto ustanovenia týkajú, osobitne úzkej väzby medzi žalobou a súdom, na ktorý mohla byť žaloba podaná, alebo s cieľom riadneho výkonu spravodlivosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2018, Feniks, C‑337/17, EU:C:2018:805, bod 36).
29 Treba teda konštatovať, že uplatniteľnosť buď článku 7 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012, alebo článku 7 bodu 2 tohto nariadenia závisí jednak od rozhodnutia žalobcu dovolávať alebo nedovolávať sa niektorého z týchto pravidiel osobitnej právomoci, a jednak od preskúmania súdom, ktorý začal konanie, osobitných podmienok upravených v týchto ustanoveniach.
30 V tejto súvislosti, keď sa žalobca dovoláva niektorého z týchto pravidiel, súdu, ktorý začal konanie, prináleží overiť, či nároky žalobcu majú, bez ohľadu na ich kvalifikáciu podľa vnútroštátneho práva, povahu zmluvnej veci, alebo naopak, povahu nároku z mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle uvedeného nariadenia.
31 Konkrétne, ako uviedol generálny advokát v bode 90 svojich návrhov, súdu, ktorý začal konanie, prináleží, aby žalobu týkajúcu sa zmluvných strán zaradil do oblasti zmluvných vecí v zmysle článku 7 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012 alebo do oblasti nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle článku 7 bodu 2 tohto nariadenia, podľa toho, či ide o záväzok, ktorý je zmluvnej alebo mimozmluvnej povahy, na ktorom je návrh založený (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2014, Brogsitter, C‑548/12, EU:C:2014:148, bod 26).
32 Žaloba teda spadá do oblasti zmluvných vecí v zmysle článku 7 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012, ak sa výklad zmluvy medzi žalovaným a žalobcom javí ako nevyhnutný na preukázanie, že je správanie v súlade s právom, alebo naopak na preukázanie protiprávneho charakteru vytýkaného správania žalovaného žalobcom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2014, Brogsitter, C‑548/12, EU:C:2014:148, bod 25). Je to tak najmä v prípade žaloby, ktorej základ spočíva na ustanoveniach zmluvy alebo právnych predpisov, ktoré sú uplatniteľné na základe tejto zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. septembra 2015, Holterman Ferho Exploitatie a i., C‑47/14, EU:C:2015:574, bod 53, ako aj z 15. júna 2017, Kareda, C‑249/16, EU:C:2017:472, body 30 až 33).
33 Naopak, keď sa žalobca vo svojej žalobe odvoláva na pravidlá mimozmluvnej zodpovednosti, t. j. porušenie povinnosti uloženej zákonom, a nezdá sa, že by bolo nevyhnutné preskúmať obsah zmluvy uzavretej so žalovaným na účely posúdenia, či charakter vytýkaného správania tohto žalovaného je v súlade s právom alebo protiprávny, pretože táto povinnosť platí pre žalovaného nezávisle od tejto zmluvy, dôvod žaloby spadá do oblasti nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012.
34 V prejednávanej veci sa Wikingerhof vo svojej žalobe odvoláva na porušenie nemeckého práva hospodárskej súťaže, ktoré stanovuje všeobecný zákaz dopustiť sa zneužitia dominantného postavenia, bez ohľadu na akúkoľvek zmluvu alebo iný dobrovoľný záväzok. Presnejšie tvrdí, že nemala inú možnosť, ako uzavrieť predmetnú zmluvu a podliehať účinkom neskorších zmien všeobecných obchodných podmienok spoločnosti Booking.com z dôvodu silného postavenia tejto spoločnosti na relevantnom trhu, a to napriek tomu, že niektoré praktiky spoločnosti Booking.com sú nespravodlivé.
35 Ústrednou otázkou v spore vo veci samej je teda to, či sa Booking.com dopustila zneužitia dominantného postavenia v zmysle uvedeného práva hospodárskej súťaže. Ako uviedol generálny advokát v bodoch 122 a 123 svojich návrhov, na určenie toho, či praktiky vytýkané spoločnosti Booking.com sú v súlade s právom alebo sú protiprávne, nie je nevyhnutné podať výklad zmluvy uzavretej medzi zmluvnými stranami vo veci samej, pričom takýto výklad je nanajvýš nevyhnutný na preukázanie existencie uvedených praktík.
36 Treba sa teda domnievať, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, že keďže sa žaloba spoločnosti Wikingerhof zakladá na zákonnej povinnosti nedopustiť sa akéhokoľvek zneužitia dominantného postavenia, spadá do oblasti nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012.
37 Tento výklad je v súlade s cieľom blízkosti a s cieľom riadneho výkonu spravodlivosti, ktoré toto nariadenie sleduje a ktoré sú uvedené v jeho odôvodnení 16 a pripomenuté v bode 28 tohto rozsudku. Súd, ktorý má právomoc v súlade s článkom 7 bodom 2 nariadenia č. 1215/2012, vzhľadom na okolnosti posudzované vo veci samej, t. j. súd miesta trhu dotknutého údajným protisúťažným správaním, má totiž najvhodnejšie postavenie na to, aby rozhodol o základnej otázke dôvodnosti tohto tvrdenia, a to vzhľadom najmä na získavanie a posudzovanie dôkazov, ktoré sú v tejto súvislosti relevantné (pozri analogicky rozsudky z 29. júla 2019, Tibor‑Trans, C‑451/18, EU:C:2019:635, bod 34, a z 9. júla 2020, Verein für Konsumenteninformation, C‑343/19, EU:C:2020:534, bod 38).
38 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatní na žalobu o zdržanie sa určitých konaní, ku ktorým dochádza v rámci zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorá je založená na údajnom zneužití dominantného postavenia žalovaným v rozpore s právom hospodárskej súťaže.
O trovách
39 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
Článok 7 bod 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatní na žalobu o zdržanie sa určitých konaní, ku ktorým dochádza v rámci zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorá je založená na údajnom zneužití dominantného postavenia žalovaným v rozpore s právom hospodárskej súťaže.
Podpisy