ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)
z 22. marca 2012 (*)
„Hospodárska súťaž – Správne konanie – Rozhodnutie o žiadosti o informácie – Potreba požadovaných informácií – Zásada riadnej správy vecí verejných – Povinnosť odôvodnenia – Proporcionalita“
V spojených veciach T‑458/09 a T‑171/10,
Slovak Telekom a.s., so sídlom v Bratislave (Slovensko), v zastúpení: pôvodne M. Maier, L. Kjølbye a D. Geradin, neskôr L. Kjølbye, D. Geradin a G. Berrisch, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: vo veci T‑458/09 F. Castillo de la Torre a K. Mojzesowicz a vo veci T‑171/10 F. Castillo de la Torre, K. Mojzesowicz a J. Bourke, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorých predmetom sú návrhy na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2009) 6840 z 3. septembra 2009 o konaní podľa článku 18 ods. 3 a článku 24 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 (vec COMP/39.523 – Slovak Telekom) a rozhodnutia Komisie K(2010) 902 z 8. februára 2010 o konaní podľa článku 18 ods. 3 a článku 24 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 (vec COMP/39.523 – Slovak Telekom),
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),
v zložení: predseda komory L. Truchot, sudcovia M. E. Martins Ribeiro (spravodajkyňa) a H. Kanninen,
tajomník: J. Weychert, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 15. septembra 2011,
vyhlásil tento
Rozsudok
Skutkové okolnosti
1 Žalobkyňa Slovak Telekom a.s. je spoločnosťou založenou 1. apríla 1999 v Slovenskej republike, ktorej obchodné podiely vlastnia Deutsche Telekom AG (51 %) a slovenská vláda (49 %). Poskytuje najmä vnútroštátne a medzinárodné telefonické služby, širokopásmové internetové služby a veľké spektrum ďalších telekomunikačných služieb, vrátane dátových sietí, služieb s pridanou hodnotou a prenájmu liniek.
2 V dňoch 13. až 16. januára 2009 vykonala Komisia Európskych spoločenstiev inšpekciu v priestoroch žalobkyne v súlade s článkom 20 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205).
3 Listom zo 14. apríla 2009 Komisia žalobkyni oznámila, že 8. apríla 2009 rozhodla začať voči nej konanie o porušení článku 82 ES vo veci COMP/39.523. Komisia v tejto súvislosti uviedla, že dané konanie sa začalo na základe toho, že žalobkyňa a ňou ovládané spoločnosti údajne odmietali v Slovenskej republike uzavierať zmluvy týkajúce sa veľkoobchodného prístupu k účastníckemu vedeniu a veľkoobchodného prístupu k vysokorýchlostnému pripojeniu, prípadného stláčania marží týkajúcich sa veľkoobchodného prístupu k účastníckemu vedeniu a iných veľkoobchodných vysokorýchlostných prístupov, ako aj vylučujúcich a diskriminačných praktík, akými je zmiešaný predaj a predaj veľkoobchodných služieb spojený s maloobchodnými službami vysokorýchlostného prístupu (odôvodnenie č. 1 napadnutého rozhodnutia vo veci T‑458/09, ďalej len „napadnuté rozhodnutie I“; odôvodnenie č. 1 napadnutého rozhodnutia vo veci T‑171/10, ďalej len „napadnuté rozhodnutie II“).
4 Dňa 17. apríla 2009 Komisia požiadala žalobkyňu o informácie podľa článku 18 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1/2003 (odôvodnenie č. 2 napadnutého rozhodnutia I; odôvodnenie č. 7 napadnutého rozhodnutia II).
5 Žalobkyňa e‑mailom zo 4. júna 2009 Komisii oznámila, že žiadosť o informácie zo 17. apríla 2009 sa týkala aj obdobia pred pristúpením Slovenskej republiky k Európskej únii a že Komisia nemá právomoc uplatniť články 81 ES a 82 ES na údajné protiprávne konanie, ktorého sa žalobkyňa mala dopustiť pred 1. aprílom 2004. Zdôraznila tak, že Komisia nemohla konštatovať, že počas tohto obdobia došlo k porušeniu, ani systematicky žiadať o informácie týkajúce sa uvedeného obdobia. Žalobkyňa navrhla, že s ohľadom na obdobie pred 1. májom 2004 poskytne len všeobecné informácie. Pokiaľ ide o detailnejšie údaje a výpočty, žalobkyňa uviedla, že sa vo svojich odpovediach obmedzí len na obdobie po uvedenom dátume (odôvodnenie č. 3 napadnutého rozhodnutia I; odôvodnenie č. 8 napadnutého rozhodnutia II).
6 E‑mailom z 5. júna 2009 Komisia žalobkyni odpovedala, že v tomto prípade nejde o konštatovanie porušenia pravidiel hospodárskej súťaže Únie za obdobie pred 1. májom 2004, ale skôr o snahu získať konkrétne skutkové informácie, z ktorých sa niektoré vzťahovali aj na uvedené obdobie. Komisia sa totiž domnievala, že tieto informácie sú relevantné pre posúdenie, či správanie sa žalobkyne po 1. máji 2004 bolo zlučiteľné s článkom 82 ES, pričom na to bola potrebná znalosť všetkých skutkových okolností a ich správne zaradenie v ekonomickom kontexte. Komisia preto trvala na tom, aby jej boli predložené požadované informácie v celom rozsahu (odôvodnenie č. 4 napadnutého rozhodnutia I; odôvodnenie č. 9 napadnutého rozhodnutia II).
7 Listom pripojeným k e‑mailu z 11. júna 2009 žalobkyňa zopakovala námietky vyjadrené v e‑maile zo 4. júna 2009 a spresnila, že podľa nej nie je dostatočné, aby informácie mohli byť užitočné pre posúdenie jej správania sa vzhľadom na celkové ekonomické súvislosti tohto správania. Komisii však poskytla informácie, ktoré žiadala, pričom uviedla, že si vyhradzuje právo namietať, ak Komisia použije voči nej tieto informácie alebo dokumenty pochádzajúce z obdobia pred pristúpením Slovenskej republiky k Únii, ktoré Komisia získala pri inšpekcii uskutočnenej v januári 2009 (odôvodnenie č. 5 napadnutého rozhodnutia I; odôvodnenie č. 10 napadnutého rozhodnutia II).
8 V dňoch 13. a 14. júla 2009 Komisia vykonala novú inšpekciu.
9 Listom zo 17. júla 2009 Komisia podľa článku 18 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1/2003 požiadala žalobkyňu o ďalšie informácie, vrátane informácií a dokumentov z obdobia pred 1. májom 2004 (odôvodnenie č. 7 napadnutého rozhodnutia I; odôvodnenie č. 11 napadnutého rozhodnutia II).
10 Listom zo 14. augusta 2009 žalobkyňa zopakovala svoje námietky proti poskytnutiu informácií a dokumentov týkajúcich sa obdobia pred 1. májom 2004. Uviedla tiež, že Komisii na základe jej žiadosti o informácie zo 17. apríla 2009 dobrovoľne poskytla všeobecné informácie týkajúce sa obdobia pred 1. májom 2004 s cieľom objasniť súvislosti informácií poskytnutých Komisii, ale odmietla poskytnúť podrobnejšie údaje a výpočty týkajúce sa daného obdobia. Žalobkyňa uviedla, že sa rozhodla neposkytnúť Komisii informácie týkajúce sa obdobia „pred prístupom“, pokiaľ ide jednak o otázky 4 a) a 4 b) žiadosti o informácie zo 17. júla 2009 v súvislosti s agregáciou v sieti ATM (Asynchronous Transfer Mode) a v súvislosti s jeho základnou sieťou, a jednak o otázky 16 a 17 danej žiadosti o informácie. Žalobkyňa však poznamenala, že jej rozhodnutie sa nevzťahovalo na určité údaje z roku 2004 týkajúce sa ziskovosti niektorých jej produktov, pričom tieto údaje mala predložiť na základe otázky č. 12 žiadosti o informácie zo 17. júla 2009, pretože predmetné údaje nebolo možné oddeliť zrozumiteľným spôsobom (odôvodnenie č. 9 napadnutého rozhodnutia I; odôvodnenie č. 11 napadnutého rozhodnutia II).
Napadnuté rozhodnutie I
11 Komisia 3. septembra 2009 prijala rozhodnutie K(2009) 6840 o konaní podľa článku 18 ods. 3 a článku 24 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 (vec COMP/39.523 – Slovak Telekom).
12 Komisia v napadnutom rozhodnutí I uviedla, že podľa článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 môže na plnenie povinností, ktoré sú jej podľa tohto nariadenia stanovené, jednoduchou žiadosťou alebo rozhodnutím požiadať podniky a združenia podnikov o poskytnutie všetkých nevyhnutných informácií. Podľa Komisie nemôže byť jej právomoc žiadať o takéto informácie obmedzená na obdobie, za ktoré je oprávnená konštatovať porušenie článkov 81 ES a 82 ES (odôvodnenie č. 11 napadnutého rozhodnutia I).
13 Komisia sa teda domnievala, že jej povinnosťou ako správneho orgánu konajúceho s potrebnou starostlivosťou je zhromaždiť všetky skutkové poznatky týkajúce sa danej veci. Uviedla, že v prejednávanej veci táto úloha spočíva v posúdení – okrem súvislostí týkajúcich sa predaja a rozvoja širokopásmových služieb a služieb „triple play“ poskytovaných po 1. máji 2004 v maloobchodnom aj veľkoobchodnom styku – aj súvislostí, akými sú plánovanie, príprava týchto služieb a s tým súvisiace investície, ako aj začatie poskytovania týchto služieb a ich vývoj až do prijatia napadnutého rozhodnutia I (najmä pokiaľ ide o rok 2003 a prvé štyri mesiace roka 2004) nezávisle od toho, či k niektorým z týchto udalostí došlo pred pristúpením Slovenskej republiky k Únii. Komisia dodala, že vzhľadom na jej právomoc zahrnúť také skutkové zistenia do rozhodnutia ukladajúceho pokuty, mala na základe článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 právomoc žiadať o informácie a dokumenty, ktoré by jej umožnili dospieť k uvedeným konštatovaniam (odôvodnenie č. 12 napadnutého rozhodnutia I).
14 V tejto súvislosti Komisia zastávala názor, že údaje z obdobia pred rokom 2004 týkajúce sa vývoja telekomunikačných trhov a činností žalobkyne na týchto trhoch boli relevantné pre analýzu správania sa žalobkyne po 1. máji 2004, najmä na účely definovania relevantných trhov a prípadného stanovenia, či žalobkyňa mala dominantné postavenie na týchto trhoch od 1. mája 2004, pretože takéto posúdenia sa nemôžu zakladať na statických údajoch, ale musia zohľadňovať ekonomický vývoj, najmä počas obdobia pred 1. májom 2004 (odôvodnenie č. 13 napadnutého rozhodnutia I).
15 Ďalej Komisia uviedla, že agregácia v sieti ATM sa začala a základná sieť žalobkyne (body I a II prílohy I napadnutého rozhodnutia I) bola spustená pred 1. májom 2004 a že v čase daného rozhodnutia ich žalobkyňa naďalej používala na poskytovanie veľkoobchodných a maloobchodných širokopásmových služieb (odôvodnenie č. 14 napadnutého rozhodnutia I).
16 Komisia napokon uviedla, že dokumenty uvedené v otázkach č. 16 a 17 prílohy III žiadosti Komisie o informácie, ktoré sa spomínajú v bodoch III a IV prílohy I napadnutého rozhodnutia I, sa týkali veľkoobchodných a maloobchodných širokopásmových služieb, ktorých prevádzka bola spustená v roku 2003 a ktoré žalobkyňa naďalej poskytovala aj po 1. máji 2004. Spresnila, že predmetné informácie sa týkali plánovania uvedených služieb, ich spustenia, investícií súvisiacich s ich spustením, ako aj vývoja týchto služieb a vymedzenia ich postavenia na trhu, ich právnej úpravy, konkurenčných produktov a ďalších podstatných okolností. Komisia dodala, že ďalšie dokumenty sa týkali stratégie spoločnosti na trhu širokopásmových služieb, stratégie v oblasti právnej úpravy, predpovedí a rozborov týkajúcich sa situácie na trhu a reakcií žalobkyne v tejto súvislosti, ako aj prípravy referenčnej ponuky na neobmedzený prístup k účastníckemu vedeniu a s tým spojených otázok v oblasti právnej úpravy. Preto mali byť uvedené dokumenty užitočné pre informovanie Komisie o prejednávanej veci a v zmysle článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 nevyhnutné pre posúdenie celkových ekonomických a finančných súvislostí začatia a maloobchodného i veľkoobchodného poskytovania služieb širokopásmového prístupu na území Slovenskej republiky, ako aj zlučiteľnosti správania sa žalobkyne s pravidlami hospodárskej súťaže Únie (odôvodnenie č. 15 napadnutého rozhodnutia I).
17 Výrok napadnutého rozhodnutia I znie takto:
„Článok 1
Slovak Telekom a.s. poskytne najneskôr do 22. septembra 2009 informácie uvedené v prílohe I tohto rozhodnutia. Príloha I tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozhodnutia.
Článok 2
Ak Slovak Telekom neposkytne správne a úplné požadované informácie v lehote stanovenej v článku 1, bude jej uložené penále vo výške 1 % jej denného obratu v predchádzajúcom obchodnom roku, čo zodpovedá sume 28 114 eur…, za každý deň omeškania od dátumu stanoveného v tomto rozhodnutí.
Článok 3
Toto rozhodnutie je adresované spoločnosti Slovak Telekom, a.s., ktorej sídlo sa nachádza na adrese Karadžičova 10, 825 13 Bratislava, Slovenská republika, ako aj všetkým podnikom, ktoré sama alebo spoločne s inými priamo alebo nepriamo ovláda.“
18 Dňa 22. septembra 2009 žalobkyňa oznámila Komisii všetky požadované informácie.
Napadnuté rozhodnutie II
19 Komisia 8. februára 2010 prijala rozhodnutie K(2010) 902 o konaní podľa článku 18 ods. 3 a článku 24 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 (vec COMP/39.523 – Slovak Telekom).
20 V napadnutom rozhodnutí II Komisia v podstate zopakovala niektoré dôvody, ktoré už predtým uviedla v napadnutom rozhodnutí I (odôvodnenia č. 2, 5 a 6 napadnutého rozhodnutia II) (pozri body 12 a 13 vyššie).
21 Komisia okrem toho v prvom rade uviedla, že „správa typu UCN“ za rok 2003, ktorú požadovala v bode 1 prílohy I napadnutého rozhodnutia II, obsahovala účtovné údaje o veľkoobchodných a maloobchodných širokopásmových službách poskytovaných žalobkyňou, akými sú príjmy, náklady a ziskovosť. Domnievala sa teda, že tento dokument bol pre ňu nevyhnutný pre posúdenie ziskovosti širokopásmových služieb žalobkyne za celé obdobie od začatia ich poskytovania v roku 2003 do okamihu vydania napadnutého rozhodnutia II (odôvodnenie č. 3 napadnutého rozhodnutia II).
22 Ďalej Komisia uviedla, že informácie a dokumenty týkajúce sa roka 2003, ktoré požadovala v bodoch 2 až 4 prílohy I napadnutého rozhodnutia II a ktoré sa týkali nákladov na získanie nových zákazníkov a niektorých kapitálových výdavkov spoločnosti Slovak Telekom na poskytovanie určitých širokopásmových služieb, boli nevyhnutné pre posúdenie údajne protiprávneho konania po 1. máji 2004. Domnievala sa totiž, že náklady, akými sú kapitálové výdavky a prevádzkové náklady vynaložené v priebehu určitého obchodného roka, mohli byť amortizované v dlhšom časovom období, čo by malo vplyv na výpočet nákladov a ziskovosti v nasledujúcich obchodných rokoch (odôvodnenie č. 3 napadnutého rozhodnutia II).
23 Napokon Komisia uviedla, že bolo vhodné požiadať o príslušné informácie prostredníctvom rozhodnutia, najmä vzhľadom na nebezpečenstvo omeškania s ich poskytnutím, vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa už predtým odmietla poskytnúť informácie týkajúce sa obdobia pred 1. májom 2004, ako aj vzhľadom na žalobu o neplatnosť napadnutého rozhodnutia I, ktorú prejednáva Všeobecný súd vo veci T‑458/09 (pozri bod 25 nižšie) (odôvodnenia č. 7 a 13 napadnutého rozhodnutia II).
24 Výrok napadnutého rozhodnutia II znie:
„Článok 1
Slovak Telekom a.s. poskytne najneskôr do 23. februára 2010 informácie uvedené v prílohe I tohto rozhodnutia. Príloha I tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozhodnutia.
Článok 2
Ak Slovak Telekom neposkytne správne a úplné požadované informácie v lehote stanovenej v článku 1, bude jej uložené penále vo výške 1 % jej denného obratu v predchádzajúcom obchodnom roku, čo zodpovedá sume 28 114 eur…, za každý deň omeškania od dátumu stanoveného v tomto rozhodnutí.
Článok 3
Toto rozhodnutie je adresované spoločnosti Slovak Telekom, a.s., ktorej sídlo sa nachádza na adrese Karadžičova 10, 825 13 Bratislava, Slovenská republika, ako aj všetkým podnikom, ktoré sama alebo spoločne s inými priamo alebo nepriamo ovláda.“
Konanie a návrhy účastníkov konania
25 Návrhmi podanými do kancelárie Všeobecného súdu 13. novembra 2009 a 15. apríla 2010 žalobkyňa podala predmetné žaloby týkajúce sa vo veci T‑458/09 napadnutého rozhodnutia I a vo veci T‑171/10 napadnutého rozhodnutia II.
26 Vo svojich žalobách žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutia I a II,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
27 V oboch veciach Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
28 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (ôsma komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 64 svojho rokovacieho poriadku vyzval Komisiu, aby predložila dokumenty. Komisia tejto žiadosti vyhovela v stanovenej lehote.
29 Na návrh, ktorý v tomto zmysle podala žalobkyňa, voči ktorému Komisia nevzniesla námietky, boli veci T‑458/09 a T‑171/10 uznesením predsedu ôsmej komory z 30. júna 2011 spojené na účely ústnej časti konania, ako aj na účely vyhlásenia rozsudku.
30 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 15. septembra 2011.
Právny stav
31 Žalobkyňa na podporu každej zo svojich žalôb uvádza tri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení pri uplatnení nariadenia č. 1/2003. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení „zásady spravodlivosti v konaní“. Napokon tretí žalobný dôvod je založený na porušení zásady proporcionality.
O prvom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení pri uplatnení nariadenia č. 1/2003
32 Vo svojom prvom žalobnom dôvode žalobkyňa uvádza, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnení nariadenia č. 1/2003. Žalobkyňa tvrdí, že tým, že Komisia nebola oprávnená uplatniť článok 82 ES a článok 102 ZFEÚ na činnosti, ku ktorým došlo na území Slovenskej republiky v období pred jej pristúpením k Únii, nemala ani právomoc požadovať podľa článku 18 ods. 3 daného nariadenia informácie týkajúce sa obdobia pred daným pristúpením.
33 Žalobkyňa v tejto súvislosti pripomína, že článok 82 ES a článok 102 ZFEÚ sa neuplatnia na obdobie, ktorého sa týkajú napadnuté rozhodnutia, pretože právomoc Komisie je obmedzená na protiprávne konanie, ktorého sa dopustili podniky v dominantnom postavení na spoločnom trhu či jeho podstatnej časti, ak to môže mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi. V prejednávanej veci však tieto podmienky neboli pred 1. májom 2004 splnené. Pred týmto dátumom nebol totiž slovenský telekomunikačný trh súčasťou spoločného trhu a správanie žalobkyne nemohlo ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Komisia to napokon v napadnutých rozhodnutiach I a II ani nespochybnila. Navyše Európska dohoda o pridružení uzatvorená medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej a Slovenskou republikou na strane druhej (Ú. v. ES L 359, 1994, s. 1) nespôsobila, že by články 81 ES a 82 ES alebo články 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ boli priamo uplatniteľné na Slovenskú republiku pred jej pristúpením k Únii.
34 Žalobkyňa tvrdí, že povinnosti a právomoci Komisie, ktoré vyplývajú z nariadenia č. 1/2003, najmä z článku 18 ods. 3 a článku 24 ods. 1 písm. d) tohto nariadenia, sú stanovené a obmedzené cieľom, ktorý sleduje dané vyšetrovanie, t. j. vykonávanie pravidiel hospodárskej súťaže Únie, a teda pôsobnosťou článkov 81 ES a 82 ES na jednej strane a článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ na strane druhej. V tejto súvislosti sa pre pojem „nevyhnutné informácie“ použitý v článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 vyžaduje dostatočná spojitosť medzi žiadosťou o informácie a údajným porušením. V prejednávaných prípadoch však podľa žalobkyne neexistuje žiadny vzťah medzi požadovanými informáciami a údajným porušením, pretože pred 1. májom 2004 nebolo možné konštatovať žiadne porušenie. Komisia teda nie je oprávnená vykonať šetrenia podľa článku 82 ES ani podľa článku 102 ZFEÚ a nemôže svoje rozhodnutie zakladať na informáciách, ktoré sa týkali správania sa žalobkyne v období pred prístupom Slovenskej republiky k Únii, s cieľom posúdiť zlučiteľnosť praxe žalobkyne s pravidlami hospodárskej súťaže Únie po uvedenom pristúpení.
35 Na úvod treba pripomenúť, ako to Komisia výslovne uviedla v e‑maile z 5. júna 2009 zaslanom žalobkyni (pozri bod 6 vyššie), v odôvodnení č. 4 napadnutého rozhodnutia I a v odôvodnení č. 9 napadnutého rozhodnutia II, a ako to vo svojich písomnostiach a na pojednávaní zopakovala, že cieľom napadnutých rozhodnutí I a II je získať konkrétne skutkové informácie, z ktorých niektoré pochádzajú z obdobia pred 1. májom 2004, aby mohla prešetriť, či po tomto dátume nedochádzalo k odmietaniu žalobkyňou a ňou ovládanými spoločnosťami uzatvárať zmluvy, prípadnému stlačeniu marží alebo akémukoľvek inému konaniu, ktoré by mohlo smerovať k vylúčeniu, pokiaľ ide o veľkoobchodné služby prístupu k účastníckemu vedeniu, iné veľkoobchodné služby prístupu k širokopásmovému internetu a maloobchodné služby prístupu k širokopásmovému internetu. Komisia naopak uviedla, že v tomto štádiu nešlo o konštatovanie porušenia pravidiel hospodárskej súťaže v období pred 1. májom 2004.
36 Treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 1 písm. g) ES činnosti Spoločenstva zahŕňajú, ako to vyplýva z ustanovení Zmluvy a z časového plánu v nej stanoveného, aj systém, ktorým sa zabezpečí, aby sa na vnútornom trhu nenarušila hospodárska súťaž. Navyše po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy článok 3 ods. 3 ZEÚ spresňuje, že Únia vytvára vnútorný trh. Tento trh v súlade s protokolom č. 27 o vnútornom trhu a hospodárskej súťaži, ktorý je prílohou Zmluvy o EÚ a Zmluvy o FEÚ (Ú. v. EÚ C 83, s. 309), obsahuje systém, ktorým sa zabezpečuje, že hospodárska súťaž nebude narušená.
37 Články 81 ES a 82 ES, ako aj články 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ pritom patria medzi viaceré pravidlá hospodárskej súťaže, ktoré sú rovnako ako pravidlá uvedené v článku 3 ods. 1 písm. b) ZFEÚ nevyhnutné na fungovanie daného vnútorného trhu.
38 Cieľom týchto pravidiel je vyhnúť sa tomu, aby bola súťaž narušovaná na ujmu všeobecného záujmu, záujmu individuálnych podnikov a záujmu spotrebiteľov, a tým prispieť k zabezpečeniu hospodárskeho blahobytu v Únii (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 17. februára 2011, TeliaSonera, C‑52/09, Zb. s. I‑527, bod 22 a tam citovanú judikatúru).
39 Treba tiež pripomenúť, že nariadenie č. 1/2003 prijaté na základe článku 83 ods. 1 ES má podľa odseku 2 písm. a) toho istého článku za cieľ zaručiť dodržiavanie zákazov uvedených v článku 81 ES a 82 ES.
40 Na tieto účely sa Komisii nariadením č. 1/2003 priznáva široká vyšetrovacia a kontrolná právomoc, keď sa v článku 18 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že „na plnenie povinností prenesených na Komisiu týmto nariadením môže Komisia jednoduchou žiadosťou alebo rozhodnutím požiadať podniky a združenia podnikov o poskytnutie všetkých nevyhnutných informácií“. V odôvodnení č. 23 daného nariadenia sa v tejto súvislosti spresňuje, že Komisia „by mala byť oprávnená [v rámci Únie] požadovať, aby jej boli takéto informácie poskytnuté, pretože je to potrebné na odhalenie… zneužívania dominantného postavenia zakázaného článkom 82 [ES]“.
41 Na zabezpečenie potrebného účinku článku 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 je teda Komisia oprávnená uložiť podniku povinnosť poskytnúť všetky potrebné informácie o skutočnostiach, ktoré mu môžu byť známe, a poskytnúť jej v prípade potreby súvisiace dokumenty, ktoré má v držbe, aj keď tieto dokumenty môžu slúžiť na preukázanie existencie protisúťažného správania tohto podniku alebo akéhokoľvek iného podniku [pozri odôvodnenie č. 23 nariadenia č. 1/2003; pozri tiež analogicky s ohľadom na uplatňovanie nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 13, 1962, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), rozsudky Súdneho dvora z 18. októbra 1989, Orkem/Komisia, 374/87, Zb. s. 3283, body 34 a 35; zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 61, a z 29. júna 2006, Komisia/SGL Carbon, C‑301/04 P, Zb. s. I‑5915, bod 41; rozsudok Všeobecného súdu z 28. apríla 2010, Amann & Söhne a Cousin Filterie/Komisia, T‑446/05, Zb. s. II‑1255, bod 327].
42 Podľa judikatúry sa má pojem „nevyhnutné informácie“ vykladať v súlade s účelmi, na ktoré boli Komisii príslušné vyšetrovacie právomoci zverené. Podmienka existencie súvislosti medzi žiadosťou o informácie a údajným porušením je splnená, ak sa možno v tomto štádiu konania legitímne domnievať, že uvedená žiadosť má súvislosť s údajným protiprávnym konaním v tom zmysle, že Komisia môže dôvodne predpokladať, že jej tento dokument pomôže pri zistení údajného porušenia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1991, SEP/Komisia, T‑39/90, Zb. s. II‑1497, bod 29, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom Súdneho dvora z 19. mája 1994, SEP/Komisia, C‑36/92 P, Zb. s. I‑1911, bod 21, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 19. mája 1994, SEP/Komisia, už citovaný, Zb. s. I‑1914, bod 21).
43 Navyše Komisia môže požadovať iba informácie, ktoré jej umožnia overiť údajné porušenia, ktoré odôvodňujú vedenie vyšetrovania a ktoré sú uvedené v samotnej žiadosti o informácie (rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1991, SEP/Komisia, už citovaný, bod 25, a z 8. marca 1995, Société Générale/Komisia, T‑34/93, Zb. s. II‑545, bod 40). Okrem toho vzhľadom na širokú vyšetrovaciu a kontrolnú právomoc Komisie prináleží tejto inštitúcii posúdiť nevyhnutnosť informácií, ktoré požaduje od dotknutých podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 18. mája 1982, AM & S Europe/Komisia, 155/79, Zb. s. 1575, bod 17; Orkem/Komisia, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 15; z 22. októbra 2002, Roquette Frères, C‑94/00, Zb. s. I‑9011, bod 78, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. marca 2007, France Télécom/Komisia, T‑340/04, Zb. s. II‑573, bod 148).
44 Napokon treba pripomenúť že Súdny dvor už viackrát zdôraznil, že pri uplatňovaní nariadenia č. 17 má podnik, ktorý je predmetom opatrenia nariadeného pri vyšetrovaní, povinnosť aktívnej spolupráce, čo znamená, že je povinný sprístupniť Komisii všetky informácie týkajúce sa predmetu vyšetrovania (rozsudky Orkem/Komisia, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 27; Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 62, a Komisia/SGL Carbon, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 40).
45 Vzhľadom na znenie článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, s prihliadnutím na ním sledovaný cieľ a v súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 41 až 44 vyššie treba dospieť k záveru, že vyšetrovacie právomoci, ktoré sú priznané týmto ustanovením, sú podmienené len požiadavkou nevyhnutnosti požadovaných informácií, pričom Komisia zváži, či existuje táto nevyhnutnosť na účely overenia domnienok porušenia, ktoré odôvodňujú konanie vyšetrovania, a v prejednávanom prípade najmä odhalenie zneužívania dominantného postavenia zakázaného článkom 82 ES a článkom 102 ZFEÚ. Preto akýkoľvek výklad článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 v tom zmysle, že by sa Komisii zásadne zakazovalo požadovať od podniku informácie týkajúce sa obdobia, počas ktorého sa naň neuplatňovali pravidlá hospodárskej súťaže Únie, hoci tieto informácie sú nevyhnutné na odhalenie prípadného porušenia uvedených pravidiel od momentu, keď sa na tento podnik už dané pravidla uplatňovali, by mohol dané ustanovenie zbaviť potrebného účinku a bol by v rozpore s povinnosťou Komisie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti daného prípadu (rozsudok Súdneho dvora z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, Zb. s. I‑5469, bod 14; rozsudky Súdu prvého stupňa z 24. januára 1992, La Cinq/Komisia, T‑44/90, Zb. s. II‑1, bod 86, a z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98, T‑212/98 až T‑214/98, Zb. s. II‑3275, bod 404).
46 Taký výklad by sa navyše zakladal na nesprávnom predpoklade, že informácie týkajúce sa obdobia, počas ktorého sa na podnik neuplatňovali pravidlá hospodárskej súťaže Únie, by mohli slúžiť len na vysvetlenie udalostí, ku ktorým došlo v tomto období.
47 Predovšetkým, Súdny dvor už v tejto súvislosti potvrdil – pokiaľ ide o šetrenia, ktoré sa vykonali podľa článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17 v španielskych podnikoch krátko po pristúpení Španielskeho kráľovstva k Spoločenstvu – že žiadne pravidlo neobmedzuje vyšetrovacie právomoci Komisie len na činnosti, ku ktorým došlo po pristúpení (rozsudok Súdneho dvora zo 17. októbra 1989, Dow Chemical Ibérica a i./Komisia, 97/87 až 99/87, Zb. s. 3165, bod 63).
48 Okrem toho, ako Súd prvého stupňa potvrdil v rozsudku Bank Austria Creditanstalt/Komisia z 30. mája 2006 (T‑198/03, Zb. s. II‑1429, bod 89), v ktorom išlo o prípad uplatnenia článku 81 ES, zahrnutie skutkových zistení týkajúcich sa kartelovej dohody do rozhodnutia o uložení pokút nemôže závisieť od toho, či má Komisia právomoc konštatovať zodpovedajúce porušenie, alebo toho, či skutočne takéto porušenie konštatuje. Komisia je totiž oprávnená v rozhodnutí, ktorým konštatuje porušenie a uloží pokutu, opísať skutkové a časové súvislosti, za akých došlo k inkriminovanému správaniu (pozri tiež odôvodnenie č. 11 napadnutého rozhodnutia I a odôvodnenie č. 5 napadnutého rozhodnutia II).
49 Žalobkyňa v tejto súvislosti nemôže tvrdiť, že rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 48 vyššie, by bol v tomto prípade irelevantný, lebo súd Únie v danej veci nerozhodoval o právomociach Komisie preukazovať skutočnosti týkajúce sa okolností, na ktoré sa neuplatnia pravidlá hospodárskej súťaže Únie, ale vyslovil sa len k právu Komisie zverejniť určité informácie týkajúce sa obdobia pred pristúpením Rakúskej republiky k Únii.
50 Jednak žalobkyňa v danej veci výslovne uviedla, že zverejnenie častí rozhodnutia, ktorým boli uložené pokuty, týkajúce sa obdobia pred pristúpením Rakúskej republiky k Únii, bolo protiprávne najmä preto, že Komisia nemala právomoc rozhodnúť o porušení, ktorého sa žalobkyňa dopustila v Rakúsku v príslušnom období. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že nielenže Súd prvého stupňa sa skutočne domnieval, že zahrnutie skutkových zistení týkajúcich sa kartelu do rozhodnutia ukladajúceho pokuty nemôže byť podmienené tým, že Komisia má právomoc konštatovať príslušné porušenie, alebo tým, že Komisia skutočne konštatovala také porušenie, ale to isté platí aj pre uverejnenie takých konštatovaní, keďže toto uverejnenie môže byť užitočné na to, aby príslušná verejnosť úplne pochopila dôvody takého rozhodnutia (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 48 vyššie, body 81 a 89).
51 Napokon treba zdôrazniť, že súd Únie uznal, že pre Komisiu je nevyhnutné vyžiadať si v rámci vecí týkajúcich sa uplatnenia článku 81 ES informácie pochádzajúce z časového obdobia, ktoré predchádzalo obdobiu, v ktorom došlo k porušeniu, aby tak mohla spresniť kontext, za akého došlo počas obdobia, v ktorom došlo k porušeniu, k určitému správaniu. Vo svojom rozsudku zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia (T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, bod 150), Súd prvého stupňa tiež zdôraznil, že je dôvodné, ak Komisia v rozhodnutí, ktorým sa ukladajú pokuty, opíše širší kontext správania, v rámci ktorého došlo k porušeniu. Okolnosť zdôraznená žalobkyňou, že dotknuté podniky v tejto veci nenapadli presnosť konkrétnych zistení uvedených v dotknutom rozhodnutí z dôvodu, že sa nezakladali na dôkazoch z príslušného obdobia (rozsudok Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, už citovaný, bod 151), nie je v tejto súvislosti relevantná. Okrem toho sa Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku z 8. júla 2008, Lafarge/Komisia (T‑54/03, neuverejnený v Zbierke, bod 428), tiež domnieval, že poznámka pochádzajúca z obdobia, ktoré predchádzalo obdobiu, v ktorom došlo k porušeniu, môže byť Komisiou zohľadnená „s cieľom vytvoriť si celkový obraz o kontaktoch medzi konkurentmi, a tak potvrdiť správnosť výkladu ostatných dôkazov, podľa ktorých sa dotknuté konkurenčné podniky v danom prípade navzájom kontaktovali o zvýšení cien“.
52 Vzhľadom na vyššie uvedené treba zamietnuť tvrdenia, podľa ktorých Komisia v zásade nemôže svoje rozhodnutie založiť na informáciách, ktoré sa týkali správania žalobkyne v období pred prístupom Slovenskej republiky k Únii, s cieľom posúdiť zlučiteľnosť jej činnosti s pravidlami hospodárskej súťaže Únie po uvedenom pristúpení.
53 Žalobkyňa navyše tvrdí, že žiadne správanie pred 1. májom 2004 nemôže byť relevantné pre posúdenie, či porušila článok 82 ES alebo článok 102 ZFEÚ po 1. máji 2004. Uvádza totiž, že neexistuje nijaká súvislosť medzi právnym kritériom sporného porušenia a požadovanými informáciami, pretože článok 82 ES ani článok 102 ZFEÚ nie sú uplatniteľné na skutočnosti, ktorých sa týka vyšetrovanie Komisie pred 1. májom 2004.
54 Toto tvrdenie musí byť zamietnuté. Po prvé treba zvážiť, že informácie alebo dokumenty, ktoré sa týkali vývoja na relevantných trhoch a podnikov na nich pôsobiacich, môžu Komisii umožniť – bez ohľadu na to, že pochádzajú z obdobia pred údajným obdobím porušenia, – stanoviť relevantné trhy alebo určiť, či má dotknutý podnik na týchto trhoch dominantné postavenie (odôvodnenie č. 13 napadnutého rozhodnutia I).
55 Po druhé, čo sa týka zneužívajúceho správania, ktoré Komisia uvádza na odôvodnenie začatia konania o porušení (pozri bod 3 vyššie), treba tiež zdôrazniť, že niektoré údaje o nákladoch za obdobie pred 1. májom 2004 sa mohli zdať nevyhnutné na určenie prípadnej existencie nožnicového efektu, čo žalobkyňa na pojednávaní pripustila. Je teda možné, že niektoré investičné výdavky sa amortizujú v časovom období, ktoré sa nemusí nevyhnutne kryť s obdobím, v ktorom došlo k porušeniu (pozri odôvodnenie č. 3 napadnutého rozhodnutia II). Napokon to vyplýva aj z rozhodovacej praxe Komisie týkajúcej sa zneužitia dominantného postavenia, na ktorú sa žalobkyňa odvoláva [pozri odôvodnenia č. 76 a 77 rozhodnutia Komisie zo 16. júla 2003 o konaní podľa článku 82 ES (COMP/38.233 – Wanadoo Interactive); pozri tiež najmä odôvodnenia č. 328, 474 až 489 rozhodnutia Komisie zo 4. júla 2007 o konaní podľa článku 82 ES (COMP/38.784 – Wanadoo España/Telefónica)]. V tejto súvislosti treba zamietnuť tvrdenie žalobkyne predložené vo veci T‑171/10, podľa ktorého konkrétne informácie vyžiadané Komisiou musia byť „absolútne“ nevyhnutné v danej veci na uplatnenie kritéria stláčania marží. Ako totiž zdôraznila Komisia, žalobkyňou navrhovaný výklad článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 by zodpovedal požiadavke, aby Komisia pred akoukoľvek žiadosťou o informácie poznala povahu požadovaných dokumentov, ako aj ich relatívny význam na účely vyšetrovania.
56 Okrem toho v niektorých prípadoch sa dostupné informácie o nákladoch nevzťahujú špecificky len na obdobie, ktoré nebolo dotknuté porušením [pozri poznámku pod čiarou č. 64 rozhodnutia Komisie zo 16. júla 2003 v konaní podľa článku 82 ES (COMP/38.233 – Wanadoo Interactive)]. Napokon tento predpoklad výslovne uznala aj žalobkyňa, keď Komisii e‑mailom zo 14. augusta 2009 oznámila, že sa rozhodla, že jej poskytne určité údaje z roku 2004 aj z obdobia pred pristúpením Slovenskej republiky k Únii, „pretože predmetné údaje nebolo možné oddeliť zrozumiteľným spôsobom“ (pozri bod 10 vyššie).
57 Napokon, ako správne uviedla Komisia, dokumenty týkajúce sa rozhodnutí prijatých žalobkyňou alebo dohôd, ktoré žalobkyňa uzatvorila pred 1. májom 2004, avšak k plneniam z nich vyplývajúcich došlo až po pristúpení Slovenskej republiky k Únii, môže Komisia tiež považovať za nevyhnutné na to, aby mohla preukázať a správne vyložiť skutočnosti, ktoré nastali po spomínanom pristúpení.
58 Takže skutočnosti spôsobilé preukázať prípadnú snahu o vylúčenie konkurentov môžu byť relevantné pri uplatnení článku 82 ES na účely primeraného vyšetrenia veci (pozri v tomto zmysle s ohľadom na rozhodnutie, ktorým sa nariaďuje inšpekcia, rozsudok France Télécom/Komisia, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 150; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 3. júla 1991, AKZO/Komisia, C‑62/86, Zb. s. I‑3359, body 71 a 72, a TeliaSonera, už citovaný v bode 38 vyššie, bod 40 a tam citovanú judikatúru).
59 Po tretie treba uviesť, že v súlade s článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom pokuty, keď sa úmyselne alebo z nedbalosti dopustia porušenia článku 82 ES. Už však bolo rozhodnuté, že Komisia môže na posúdenie závažnosti porušení pravidiel hospodárskej súťaže pripísateľných niektorému podniku s cieľom stanoviť výšku pokuty, ktorá by bola primeraná, zohľadniť najmä osobitnú závažnosť porušení vyplývajúcu z úmyselnej a ucelenej stratégie snažiacej sa rôznymi praktikami vylučujúcimi konkurentov umelo udržať alebo posilniť dominantné postavenie podniku na trhoch, na ktorých bola hospodárska súťaž už predtým obmedzená (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. októbra 1994, Tetra Pak/Komisia, T‑83/91, Zb. s. II‑755, bod 241, a z 25. júna 2010, Imperial Chemical Industries/Komisia, T‑66/01, Zb. s. II‑2631, bod 372 a tam citovanú judikatúru).
60 Z toho vyplýva, že informácie a dokumenty, hoci z obdobia pred porušením, akými sú určité interné prezentácie žalobkyne uvedené v bode IV prílohy I napadnutého rozhodnutia I, ktorých relevantnosť žalobkyňa spochybnila a ktoré by mohli dokazovať existenciu vylučovacej stratégie žalobkyne, môžu Komisii pomôcť určiť závažnosť prípadného porušenia, a teda môžu byť považované za nevyhnutné na plnenie úloh Komisie, ktoré sú jej uložené nariadením č. 1/2003 v zmysle článku 18 ods. 1 tohto nariadenia.
61 Na rozdiel od tvrdenia žalobkyne teda na základe okolnosti, že pojem zneužívanie dominantného postavenia je objektívnym pojmom a nezahŕňa úmysel spôsobiť škodu, nemožno dospieť k záveru, že úmysel uchýliť sa k postupom, ktoré nemajú nič spoločné s hospodárskou súťažou na základe zásluh, je v každom prípade irelevantný, keďže takýto úmysel možno vždy zohľadniť na podloženie záveru, že dotknutý podnik sa dopustil zneužitia dominantného postavenia, hoci tento záver musí v prvom rade spočívať na objektívnom zistení skutočnej realizácie zneužívajúceho správania. Komisia je teda oprávnená preskúmať internú dokumentáciu dotknutých podnikov, pretože táto dokumentácia môže preukázať, že sa zamýšľalo vylúčenie hospodárskej súťaže, alebo naopak naznačuje možnosť iného vysvetlenia skúmaných postupov.
62 Vzhľadom na vyššie opísaný vývoj a bez toho, aby bolo potrebné sa vyjadrovať k tvrdeniam Komisie predloženým vo veci T‑458/09 založeným na tom, že žalobkyňa použila informácie, ktoré svedčia v jej prospech, pochádzajúce z obdobia pred 1. májom 2004, žalobkyňa nemôže tvrdiť, že informácie a dokumenty z obdobia pred týmto dátumom sú irelevantné pre Komisiou vykonané posúdenie prípadného odmietnutia poskytovania služby, stláčania marží, alebo akéhokoľvek iného konania, ktoré by mohlo smerovať k vylúčeniu (pozri odôvodnenie č. 1 napadnutých rozhodnutí I a II), na základe toho, že konštatovanie takýchto porušení sa môže zakladať len na objektívnych údajoch pochádzajúcich z obdobia po porušení.
63 Napokon žalobkyňa na pojednávaní tvrdila, že neexistovala objektívna súvislosť medzi všetkými požadovanými informáciami a údajnými porušeniami, čo je subsidiárny dôvod pre čiastočné zrušenie napadnutých rozhodnutí aspoň v rozsahu, v akom sa týkali určitých informácií, ktoré nevykazovali objektívnu súvislosť s údajnými porušeniami. Bez toho, aby bolo nutné rozhodnúť o prípustnosti takejto žiadosti, ktorú Komisia spochybňuje, stačí uviesť, že ju žalobkyňa nepodložila nijakými dôkazmi, takže musí byť zamietnutá.
64 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba prvý žalobný dôvod zamietnuť.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení „zásady spravodlivosti v konaní“
65 Svojím druhým žalobným dôvodom žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým, že prijala napadnuté rozhodnutia I a II, porušila „zásadu spravodlivosti v konaní“, ktorú zakotvuje článok 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (Ú. v. EÚ C 303, s. 1, ďalej len „Charta“). Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia nevedie vyšetrovanie s náležitou starostlivosťou, vážnosťou a dôslednosťou, ak jej preskúmanie správania žalobkyne po pristúpení Slovenskej republiky k Únii je ovplyvnené informáciami pochádzajúcimi z obdobia pred daným pristúpením, hoci jej správanie pred dotknutým pristúpením bolo z hľadiska práva hospodárskej súťaže Únie úplne legálne. Vzhľadom na vyššie uvedené sa Všeobecný súd domnieva, že žalobkyňa sa svojím druhým žalobným dôvodom odvoláva na porušenie zásady riadnej správy vecí verejných.
66 Odôvodnenie č. 37 nariadenia č. 1/2003 spresňuje, že toto nariadenie „rešpektuje základné práva a je zhodné so zásadami uznávanými najmä Chartou základných práv Európskej únie“ a že „by sa malo vykladať a uplatňovať so zreteľom na tieto práva a zásady“. Navyše od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy má Charta v súlade s článkom 6 ods. 1 ZEÚ rovnakú právnu silu ako Zmluvy.
67 Článok 41 Charty nazvaný „Právo na dobrú správu vecí verejných“ vo svojom odseku 1 stanovuje, že „každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote“.
68 Podľa ustálenej judikatúry súdov Únie týkajúcej sa dodržiavanie zásady riadnej správy vecí verejných v prípadoch, keď inštitúcie Únie disponujú voľnou úvahou, má dodržiavanie záruk priznaných právnym poriadkom Únie v správnych konaniach o to väčší význam. Medzi tieto záruky patrí najmä povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci (rozsudok Technische Universität München, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 14; rozsudky La Cinq/Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 86, a Atlantic Container Line a i./Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 404).
69 Práve vzhľadom na tieto spresnenia treba určiť, či Komisia prijatím napadnutých rozhodnutí porušila zásadu riadnej správy vecí verejných.
70 Po prvé žalobkyňa tvrdí, že je neprípustné, aby sa Komisia s cieľom preukázať porušenie článku 82 ES po 1. máji 2004 snažila získať informácie o jej správaní sa na trhu v čase, keď nebola povinná rešpektovať toto ustanovenie.
71 Toto tvrdenie je potrebné zamietnuť. Komisii totiž z povinnosti starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti daného prípadu vyplýva povinnosť pripraviť rozhodnutie so všetkou náležitou starostlivosťou a rozhodnúť na základe všetkých údajov, ktoré by mohli mať na toto rozhodnutie vplyv. Komisia môže na tieto účely v súlade s článkom 18 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 požiadať podniky o poskytnutie „všetkých nevyhnutných informácií“.
72 Ako však vyplýva z úvah uvedených v rámci prvého žalobného dôvodu, môže sa ukázať, že informácie a dokumenty, hoci pochádzajú z obdobia pred pristúpením Slovenskej republiky k Únii, ako aj z obdobia predchádzajúceho obdobiu, v ktorom došlo k porušeniu, sú nevyhnutné na nestranné a spravodlivé plnenie úloh Komisie, ktoré jej ukladá nariadenie č. 1/2003.
73 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že vyšetrovanie a posúdenie Komisie sú v súvislosti s ňou skreslené. Tvrdí totiž, že dokumenty, ktoré je povinná predložiť podľa napadnutého rozhodnutia I, môžu mať vplyv na to, ako bude Komisia vnímať jej správanie po pristúpení Slovenskej republiky k Únii. Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 41 až 62 vyššie však toto tvrdenie nemôže uspieť. V každom prípade dané tvrdenie treba zamietnuť, pretože sa zakladá na predpoklade, ktorý je čisto hypotetický. Cieľom napadnutých rozhodnutí I a II totiž nie je preskúmať správanie žalobkyne po 1. máji 2004.
74 Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba druhý žalobný dôvod zamietnuť.
O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality
75 V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásadu proporcionality, pretože v napadnutých rozhodnutiach I a II od nej požadovala informácie a dokumenty týkajúce sa obdobia pred pristúpením Slovenskej republiky k Únii, ktoré neboli nevyhnutné pre posúdenie údajného porušenia práva hospodárskej súťaže. V tejto súvislosti treba zohľadniť základnú zásadu nezasahovania do súkromnoprávnej sféry, ktorá vyžaduje, aby Komisia pri výkone svojich vyšetrovacích právomocí nešla nad rámec toho, čo je nevyhnutné. Žalobkyňa bez toho, aby výslovne formulovala žalobný dôvod založený na porušení článku 253 ES s ohľadom na napadnuté rozhodnutie I a porušení článku 296 ZFEÚ s ohľadom na napadnuté rozhodnutia II, uvádza, že Komisia dostatočne presvedčivo nevysvetlila, prečo sú požadované informácie potrebné pre posúdenie údajného zneužívajúceho správania po 1. máji 2004. Okrem toho v tejto súvislosti žalobkyňa uvádza, že Komisia už predtým získala informácie vzťahujúce sa na obdobie viac ako piatich rokov od pristúpenia tohto členského štátu k Únii.
76 Po prvé pokiaľ by žalobkyňa skutočne chcela predložiť žalobný dôvod založený na porušení článku 253 ES a článku 296 ZFEÚ, tento žalobný dôvod by musel byť zamietnutý. Ako Súdny dvor už rozhodol v rozsudku z 26. júna 1980, National Panasonic/Komisia (136/79, Zb. s. 2033, bod 25) s ohľadom na článok 14 ods. 3 nariadenia č. 17, a Súd prvého stupňa už rozhodol v rozsudku Société Générale/Komisia, už citovanom v bode 43 vyššie (bod 62) s ohľadom na článok 11 ods. 3 toho istého nariadenia, článok 18 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 definuje podstatné prvky, ktoré musia byť uvedené v odôvodnení rozhodnutia o žiadosti o informácie.
77 V súlade s daným ustanovením Komisia „stanoví právny základ a účel žiadosti, špecifikuje aké informácie sa požadujú a stanoví časový limit, počas ktorého [lehotu, v ktorej – neoficiálny preklad] majú byť informácie poskytnuté“. V tomto ustanovení sa navyše spresňuje, že Komisia „uvedie tiež pokuty podľa článku 23“, „upozorní alebo uloží pokuty podľa článku 24“ a „upozorní na právo vzniesť námietky proti rozhodnutiu pred Súdnym dvorom“. V tejto súvislosti Komisia nie je povinná oznámiť adresátovi takého rozhodnutia všetky informácie, ktoré v súvislosti s predpokladanými porušeniami má, ani vykonať presnú právnu kvalifikáciu týchto porušení, musí však jasne uviesť domnienky, ktoré má v úmysle overiť (rozsudok Société Générale/Komisia, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 62).
78 V prejednávanej veci bez ohľadu na to, že odôvodnenia č. 20 a 21 a výrok napadnutého rozhodnutia I, ako aj odôvodnenia č. 17 a 18 a výrok napadnutého rozhodnutia II výslovne odkazujú na sankcie a právo vzniesť námietky, ktoré je uvedené v bode 77 vyššie, treba vziať do úvahy, že Komisia v odôvodneniach č. 12 až 15 napadnutého rozhodnutia I (pozri body 13 až 16 vyššie) a v odôvodnení č. 3 napadnutého rozhodnutia II (pozri body 21 a 22 vyššie) dostatočne právne odôvodnila, prečo sú informácie a dokumenty požadované v prílohe napadnutých rozhodnutí I a II nevyhnutné pre jej vyšetrovanie údajného porušenia.
79 Konkrétne Komisia jednak v odôvodnení č. 14 napadnutého rozhodnutia I výslovne uviedla dôvody, pre ktoré sa domnievala, že boli nevyhnutné žiadosti o informácie uvedené v bodoch I a II prílohy I napadnutého rozhodnutia I, a jednak v odôvodnení č. 15 napadnutého rozhodnutia I uviedla dôvody svojej žiadosti o predloženie dokumentov uvedených v bodoch III a IV danej prílohy (pozri body 15 a 16 vyššie). Komisia tiež v odôvodnení č. 3 napadnutého rozhodnutia II zdôvodnila nevyhnutnosť „správy typu UCN“, ako aj informácií a dokumentov týkajúcich sa nákladov na získanie nových zákazníkov a niektorých kapitálových výdavkov spoločnosti Slovak Telekom na poskytovanie určitých širokopásmových služieb (pozri body 21 a 22 vyššie).
80 Po druhé, ak žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutia I a II porušujú zásadu proporcionality, taký žalobný dôvod sa musí zamietnuť.
81 Na úvod treba pripomenúť, že žiadosti o informácie, ktoré Komisia adresuje podniku, musia byť v súlade so zásadou proporcionality a že povinnosť uložená podniku poskytnúť informácie nesmie pre tento podnik v porovnaní s potrebami vyšetrovania predstavovať neprimeranú záťaž (pozri rozsudky z 12. decembra 1991, SEP/Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, body 51 a 52, a Atlantic Container Line a i./Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 418 a tam citovanú judikatúru). Navyše podľa judikatúry sa požiadavka ochrany pred svojvoľným alebo neprimeraným zásahom verejnej moci do súkromnoprávnej sféry aktivít každej fyzickej alebo právnickej osoby považuje za všeobecnú zásadu práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 1989, Hoechst/Komisia, 46/87 a 227/88, Zb. s. 2859, bod 19 a tam citovanú judikatúru).
82 Po prvé žalobkyňa tvrdí, že Komisia od nej žiadala informácie a dokumenty týkajúce sa obdobia pred prístupom Slovenskej republiky k Únii, pričom takéto informácie a dokumenty nie sú nevyhnutné a nemožno predpokladať, že by mohli byť nevyhnutné pre posúdenie údajného porušenia. V tejto súvislosti žalobkyňa uvádza, že Komisia už predtým získala informácie vzťahujúce sa na obdobie viac ako piatich rokov od pristúpenia tohto členského štátu k Únii. Komisia ju tak pod hrozbou uloženia penále prinútila investovať významné ľudské zdroje a poskytnúť veľké množstvo informácií, ktoré nie sú verejne prístupné a nie sú spojené s obdobím uplatňovania článku 82 ES a článku 102 ZFEÚ. Tento argument je podporený aj preskúmaním povahy tvrdení konkrétne uplatnených voči žalobkyni.
83 Treba konštatovať, že žalobkyňa vo veci T‑458/09 nijako nespresnila dôvody, prečo by povinnosť, ktorá jej bola uložená a podľa ktorej mala poskytnúť veľké množstvo informácií, ktoré nie sú verejne prístupné, alebo investovať v tejto súvislosti významné ľudské zdroje, mala v porovnaní s potrebami vyšetrovania predstavovať neprimeranú záťaž. Vo veci T‑171/10 žalobkyňa zdôraznila, že na základe toho, že sa požadované informácie netýkali obdobia vyšetrovania, nemôžu byť použité na konštatovanie zneužitia postavenia v období, ktorého sa týkajú, a nepredstavujú teda podmienku sine qua non pre konštatovanie porušenia, ktorého sa údajne dopustila po pristúpení Slovenskej republiky k Únii, treba dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie II porušuje zásadu proporcionality.
84 Keďže však výhrady uvedené v bodoch 82 a 83 vyššie sú podobné ako výhrady, ktoré už boli zamietnuté v rámci prvého žalobného dôvodu, a žalobkyňa nepredložila nijaké ďalšie vysvetlenie s ohľadom na neprimeranú povahu povinnosti, ktorá jej bola uložená, nemožno konštatovať, že Komisia porušila zásadu proporcionality.
85 V každom prípade, ako Komisia uviedla vo svojej duplike, podnikla všetko pre to, aby záťaž, ktorá bola žalobkyni uložená, bola čo najmenšia. Komisia teda od žalobkyne v napadnutom rozhodnutí I len požadovala, aby jej predložila prezentácie a iné dokumenty, ktoré považovala za potrebné po predbežnom preskúmaní zápisníc z rokovaní predstavenstva žalobkyne. V napadnutom rozhodnutí II obmedzila svoje požiadavky len na určité dokumenty, najmä po rokovaní so žalobkyňou, na ktorom prebrali jednotlivé druhy finančných a účtovných správ a informácií, ktoré mala žalobkyňa k dispozícii. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne uvedeného na pojednávaní, že Komisia jej a jej materskej spoločnosti zaslala 17 žiadostí o informácie, pričom niektoré z nich sa týkali aktualizácie existujúcich informácií, Komisia uviedla, čo žalobkyňa nepoprela, že tieto žiadosti boli zaslané až po prijatí napadnutých rozhodnutí. Keďže zákonnosť aktu Únie musí byť posudzovaná v závislosti od skutkových a právnych okolností existujúcich v čase prijatia aktu, tvrdenie žalobkyne treba zamietnuť ako neúčinné (rozsudky Súdneho dvora zo 7. februára 1979, Francúzsko/Komisia, 15/76 a 16/76, Zb. s. 321, bod 7; zo 17. mája 2001, IECC/Komisia, C‑449/98 P, Zb. s. I‑3875, bod 87, a z 15. apríla 2010, Gualtieri/Komisia, C‑485/08 P, Zb. s. I‑3009, bod 26).
86 Po druhé Komisia podľa žalobkyne porušila zásadu proporcionality tým, že od nej žiadala údaje týkajúce sa obdobia, ktoré približne o rok a pol predchádzalo pristúpeniu Slovenskej republiky k Únii, čo podľa nej dokazuje, že požadované informácie nemali dostatočnú súvislosť s údajným porušením.
87 Touto výhradou sa však v podstate snaží preukázať, že požadované informácie neboli nevyhnutné v zmysle článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1/2003.
88 Taká výhrada pritom už bola zamietnutá v rámci prvého žalobného dôvodu. V každom prípade, pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie I, treba konštatovať, že žalobkyňa nespochybnila tvrdenia uvedené v odôvodnení č. 14 daného rozhodnutia, podľa ktorých jednak agregácia v sieti „ATM“ sa začala a základná sieť žalobkyne (body I a II prílohy I napadnutého rozhodnutia I) bola spustená pred 1. májom 2004 a jednak v čase napadnutého rozhodnutia I ich žalobkyňa naďalej používala na poskytovanie veľkoobchodných a maloobchodných širokopásmových služieb. Žalobkyňa tiež nespochybňuje tvrdenia uvedené v odôvodnení č. 15 napadnutého rozhodnutia I, že dokumenty uvedené v bodoch III a IV prílohy I uvedeného rozhodnutia sa týkali veľkoobchodných a maloobchodných širokopásmových služieb, ktoré boli spustené v roku 2003 a ktoré žalobkyňa poskytovala aj po 1. máji 2004, ako aj že sa týkali najmä plánovania uvedených služieb, ich spustenia, investícií súvisiacich s ich spustením a ich vývoja. Komisia teda mohla oprávnene považovať tieto informácie za nevyhnutné, hoci približne o rok a pol predchádzali pristúpeniu Slovenskej republiky k Únii. To isté platí, v súvislosti s napadnutým rozhodnutím II a z dôvodov uvedených v bode 55 vyššie, aj s ohľadom na žiadosti o informácie týkajúce sa príjmov, nákladov (ktoré sa musia prípadne amortizovať) a ziskovosti žalobkyne (pozri body 21 a 22 vyššie).
89 Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa nepreukázala, že došlo k porušeniu zásady proporcionality tým, že požadované dokumenty a informácie sa týkali obdobia, ktoré približne o rok a pol predchádzalo pristúpeniu Slovenskej republiky k Únii.
90 Po tretie žalobkyňa vo veci T‑171/10 Komisii vytýka, že jej nezaslala „jednoduchú žiadosť o informácie“. Komisia však podľa článku 18 nariadenia č. 1/2003 môže požiadať podnik o poskytnutie informácií „jednoduchou žiadosťou alebo rozhodnutím“ bez toho, aby bolo prijatie rozhodnutia podmienené predchádzajúcou „jednoduchou žiadosťou“. Okrem toho nemožno dospieť k záveru, že Komisia porušila zásadu proporcionality len preto, že napadnuté rozhodnutie II prijala bez toho, aby žalobkyni zaslala takúto predbežnú žiadosť. Napokon treba uviesť, že Komisia sa vzhľadom na okolnosti uvedené v odôvodneniach č. 7 a 13 napadnutého rozhodnutia II, a najmä vzhľadom na nebezpečenstvo omeškania s ich poskytnutím, vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa už predtým odmietla poskytnúť informácie týkajúce sa obdobia pred 1. májom 2004, ako aj vzhľadom na žalobu o neplatnosť napadnutého rozhodnutia I nedopustila porušenia zásady proporcionality, keď v napadnutom rozhodnutí II požiadala žalobkyňu o informácie bez toho, aby jej zaslala takúto predbežnú žiadosť (pozri bod 23 vyššie).
91 Z toho vyplýva, že tretí žalobný dôvod, ako aj žalobu v celom rozsahu je potrebné zamietnuť.
O trovách
92 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa vo veciach T‑458/09 a T‑171/10 nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v oboch týchto veciach v súlade s návrhom Komisie.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloby sa zamietajú.
2. Slovak Telekom a.s. je povinná nahradiť trovy konania.
Truchot | Martins Ribeiro | Kanninen |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 22. marca 2012.
Podpisy