Žaloba podaná 23. októbra 2020 – Litovská republika/Európsky parlament a Rada Európskej únie
(vec C-541/20)
Jazyk konania: litovčina
Účastníci konania
Žalobkyňa: Litovská republika (v zastúpení: K. Dieninis, V. Kazlauskaitė-Švenčionienė, R. Dzikovič, A. Kisieliauskaitė, G. Taluntytė a R. Petravičius, advokáti)
Žalovaní: Európsky parlament a Rada Európskej únie
Návrhy žalobkyne
Žalobkyňa navrhuje, aby Súdny dvor:
zrušil článok 1 ods. 3 a 7 smernice 2020/10571 , ktorou sa stanovujú požiadavky na použitie pravidiel o vysielaní pracovníkov na medzinárodnú (cezhraničnú) prepravu a kabotážnu prepravu na účely smernice 96/71/ES. Pokiaľ nie je možné zrušiť článok 1 ods. 3 a 7 smernice 2020/1057 bez toho, aby sa zmenila jej podstata, Litovská republika navrhuje, aby sa smernica 2020/1057 zrušila v plnom rozsahu;
zrušil článok 1 ods. 6 písm. d) nariadenia 2020/10542 v rozsahu, v akom povinnosť, ktorú stanovuje, vyžaduje, aby dopravcovia zabezpečili každé štyri týždne návrat vodičov do miesta ich bydliska alebo prevádzkarne zamestnávateľa. Pokiaľ túto časť ustanovenia nemožno zrušiť, Litovská republika navrhuje, aby sa uvedené ustanovenie zrušilo v plnom rozsahu;
zrušil článok 3 nariadenia 2020/1054 v rozsahu, v akom stanovuje, že zmeny nariadenia (ES) č. 561/2006 nadobúdajú účinnosť dvadsiatym dňom po uverejnení nariadenia 2020/1054 (20. augusta 2020). Pokiaľ nemožno článok 3 nariadenia 2020/1054 zrušiť bez toho, aby boli dotknuté ďalšie ustanovenia tohto nariadenia, Litovská republika navrhuje zrušiť nariadenie 2020/1054 v plnom rozsahu;
uložil Európskemu parlamentu a Rade Európskej únie povinnosť nahradiť trovy konania
Žalobné dôvody a hlavné tvrdenia
Litovská republika na podporu svojej žaloby uvádza tieto žalobné dôvody:
1. Článok 1 ods. 3 a 7 smernice 2020/1057 je v rozsahu, v akom stanovuje požiadavku na použitie pravidiel o vysielaní pracovníkov na medzinárodnú inú ako bilaterálnu (cezhraničnú) prepravu a kabotážnu prepravu, v rozpore so:
1.1 zásadou rovnosti zaobchádzania, keďže selektívne rozdelenie prepravných činností nemá žiaden základ a vedie k dvojakému štandardu pri odmeňovaní pracovníkov zamestnaných v tom istom podniku, hoci povaha ich práce je rovnaká. Pravidlá upravujúce vysielanie teba boli zavedené pri neexistencii objektívnych kritérií, takže je porušená zásada „rovnakej odmeny za rovnakú prácu“ a zásada rovnosti zaobchádzania zakotvená v článku 20 Charty základných práv Európskej únie;
1.2 zásadou proporcionality, keďže orgány Únie i) zaviedli rozdielne mzdové právne úpravy pre vodičov vykonávajúcich rovnakú prácu; ii) nezohľadnili osobitné vlastnosti medzinárodnej prepravy; iii) nezohľadnili mimoriadne vysokú mieru mobility pracovníkov v odvetví medzinárodnej prepravy; iv) na základe kritérií, ktoré zaviedli, uložili neodôvodnene vysokú administratívnu záťaž malým a stredným podnikom, čim sa dopustili zjavného pochybenia a prijali opatrenia, ktorú sú neprimerané vo vzťahu k sledovanému cieľu;
zásadou riadneho legislatívneho postupu, keďže orgány Únie mali vykonať posúdenie vplyvu napadnutých ustanovení alebo odôvodniť, prečo takéto posúdenie nebolo potrebné.
2. Článok 1 ods. 6 písm. d) nariadenia 2020/1054, ktorý ukladá povinnosť prepravcom zabezpečiť, aby sa ich vodiči vracali každé štyri týždne do miesta svojho bydliska alebo do miesta prevádzkarne svojho zamestnávateľa, je v rozpore s:
2.1 článkom 45 ZFEÚ, keďže povinnosť návratu vodičov do miesta svojho bydliska alebo do miesta prevádzkarne ich zamestnávateľa bez možnosti, aby si sami vybrali, kde chcú tráviť čas odpočinku, porušuje ich slobodu voľného pohybu pracovníkov;
2.2 článkom 26 ZFEÚ a všeobecnou zásadou zákazu diskriminácie, keďže obmedzuje voľný pohyb pracovníkov a diskriminuje tých, ktorí pracujú pre prepravcu v okrajových členských štátoch, pretože sa musia vracať do miesta svojho bydliska alebo prevádzkarne na účely trávenia času odpočinku, a sú tak donútení prekonávať značné vzdialenosti a plytvať značným množstvom času, viac ako vodiči, ktorí pracujú pre prepravcu v členských štátoch, ktoré sa nachádzajú v centre Európskej únie alebo v jeho blízkosti; s cieľom splniť ustanovenia o návrate pracovníkov budú prepravcovia v okrajových členských štátoch znevýhodnení oproti ostatným podnikom pôsobiacim na vnútornom trhu;
2.3 článkom 3 ods. 3 ZEÚ, článkami 11 a 191 ZFEÚ a politikou Únie v oblasti životného prostredia a zmien klímy, keďže požiadavka zabezpečiť povinný návrat vodičov každé štyri týždne spôsobí umelé zvýšenie dopravy na cestách Európskej únie a počtu vodičov vracajúcich sa s vozidlami bez nákladu, počtu ďalších organizovaných prepráv, množstva spotrebovaného paliva a emisií CO2 do životného prostredia;
2.4 zásadou proporcionality, keďže povinné pravidelné návraty vodičov stanovené týmto ustanovením predstavujú opatrenie, ktoré je zjavne neprimerané a nevhodne na dosiahnutie verejne deklarovaného cieľa zlepšovania podmienok času odpočinku pracovníkov.
3. Článok 3 nariadenia 2020/1054, ktorý stanovuje dátum, ku ktorému uvedené nariadenie nadobúda platnosť (20. augusta 2020), bez toho, aby stanovil prechodné obdobie, najmä s cieľom zohľadniť skutočnosť, že zavádza povinnosť okamžite uplatňovať i) zmeny vykonané v článku 8 ods. 8 nariadenia č. 561/2006, ktorý zakazuje čerpať čas odpočinku v kabíne vozidla, a ii) zmeny vykonané v článku 8 ods. 8a) nariadenia č. 561/2006 týkajúce sa povinnosti zabezpečiť návrat vodičov do miesta ich bydliska každé štyri týždne, je v rozpore so:
3.1 zásadou proporcionality, vzhľadom na to, že stanovuje nadobudnutie platnosti dvadsiatym dňom po vyhlásení, orgány Únie i) nezohľadnili skutočnosť, že z objektívnych dôvodov a pri neexistencii prechodného obdobia nie sú členské štáty a prepravcovia schopní sa prispôsobiť povinnostiam, ktoré sa zmenili, a ii) nepredložili žiadne argumenty na odôvodnenie naliehavosti zavedenia týchto nových požiadaviek;
3.2 povinnosťou uviesť odôvodnenie stanovenou v článku 296 ZFEÚ, keďže orgány Únie si boli pri posudzovaní návrhu z dôvodu analýzy vplyvu a z ďalších zdrojov vedomé, že i) zákaz trávenia doby spánku v kabíne počas dotknutej doby nebude v praxi schopná dodržať väčšina členských štátov (z dôvodu nedostatku alternatívneho vhodného ubytovania) a prepravcov, ii) povinnosť zabezpečiť návrat vodičov do miesta ich bydliska alebo prevádzkarne podniku, ktorý ich zamestnáva, povedie k praktickým problémom, pretože pravidlá pre splnenie tejto povinnosti nie sú jasné a orgány Únie boli povinné predložiť argumenty na odôvodnenie neexistujúceho prechodného obdobia a neodložení vstupu uvedenej právnej úpravy do platnosti;
3.3 zásadou lojálnej spolupráce, pretože orgány Únie nielen že neodôvodnili nevyhnutnosť zabezpečiť okamžité nadobudnutie platnosti zákazu tráviť noc vo vozidle počas dotknutej doby a povinnosť zabezpečiť návrat vodičov do miesta bydliska, ale nezohľadnili ani údaje predložené členskými státy a dotknutými subjektmi týkajúce sa objektívnych prekážok a potrebu stanoviť prechodné obdobie, ktoré by umožnilo pripraviť sa na zmenu pravidiel.
____________
1 Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1057 z 15. júla 2020, ktorou sa stanovujú špecifické pravidlá vo vzťahu k smernici 96/71/ES a smernici 2014/67/EÚ pre vysielanie vodičov v odvetví cestnej dopravy a ktorou sa mení smernica 2006/22/ES, pokiaľ ide o požiadavky týkajúce sa dodržiavania predpisov, a nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 (Ú. v. EÚ L 249, 2020, s. 49).
2 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1054 z 15. júla 2020, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 561/2006, pokiaľ ide o minimálne požiadavky na maximálne denné a týždenné časy jazdy, minimálne prestávky a doby denného a týždenného odpočinku, a nariadenie (EÚ) č. 165/2014, pokiaľ ide o určovanie polohy prostredníctvom tachografov (Ú. v. EÚ L 249, 2020, s. 1).