Language of document : ECLI:EU:C:2018:801

Vec C652/16

Nigyar Rauf Kaza Ahmedbekova
a
Rauf Emin Ogla Ahmedbekov

proti

Zamestnikpredsedatel na Dăržavna agencija za bežancite

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Administrativen săd Sofija‑grad)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spoločná politika vo veciach azylu a doplnkovej ochrany – Normy pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany – Smernica 2011/95/EÚ – Články 3, 4, 10 a 23 – Žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré samostatne podali príslušníci tej istej rodiny – Posúdenie na individuálnom základe – Zohľadnenie hrozieb, ktorým čelí rodinný príslušník v rámci posúdenia žiadosti iného rodinného príslušníka na individuálnom základe – Výhodnejšie normy, ktoré členské štáty môžu zachovávať alebo zaviesť na rozšírenie azylu alebo doplnkovej ochrany na rodinných príslušníkov osoby s postavením medzinárodnej ochrany – Posúdenie dôvodov prenasledovania – Účasť azerbajdžanského štátneho príslušníka na podaní sťažnosti proti svojej krajine na Európsky súd pre ľudské práva – Spoločné procesné normy – Smernica 2013/32/EÚ – Článok 46 – Právo na účinný opravný prostriedok – Posúdenie v plnom rozsahu ex nunc – Dôvody prenasledovania alebo skutkové okolnosti zamlčané pred rozhodujúcim orgánom, ale uplatnené v rámci opravného prostriedku podaného proti rozhodnutiu prijatého týmto orgánom“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) zo 4. októbra 2018

1.        Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Postavenie utečenca alebo postavenie osoby s doplnkovou ochranou – Smernica 2011/95 – Konanie o preskúmaní žiadosti o medzinárodnú ochranu – Posudzovanie skutkového stavu a okolností – Zohľadnenie hrozby prenasledovania a vážneho bezprávia, ktorým čelí rodinný príslušník žiadateľa

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95, článok 4)

2.        Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Postavenie utečenca alebo postavenie osoby s doplnkovou ochranou – Smernica 2011/95 – Konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32 – Konanie o preskúmaní žiadosti o medzinárodnú ochranu – Žiadosti, ktoré samostatne podali príslušníci tej istej rodiny – Podmienky vybavovania – Spoločné posúdenie žiadostí – Neprípustnosť – Prerušenie posudzovania jednej zo žiadostí do ukončenia konania týkajúceho sa inej žiadosti – Neprípustnosť

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95, článok 4 ods. 3 a článok 23 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, článok 31 ods. 2)

3.        Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Postavenie utečenca alebo postavenie osoby s doplnkovou ochranou – Smernica 2011/95 – Výhodnejšie normy – Vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje rozšíriť postavenie utečenca alebo doplnkovú ochranu na rodinných príslušníkov osoby s takýmto postavením – Prípustnosť – Podmienky

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95, článok 3)

4.        Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32 – Konanie o preskúmaní žiadosti o medzinárodnú ochranu – Žiadosť, ktorú môžu členské štáty považovať za neprípustnú – Žiadosť podaná osobou vo vlastnom mene a v mene svojho dieťaťa, ktorá sa zakladá na existencii rodinnej väzby s inou osobou, ktorá podala samostatnú žiadosť – Vylúčenie

[Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, článok 33 ods. 2 písm. e)]

5.        Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Postavenie utečenca alebo postavenie osoby s doplnkovou ochranou – Smernica 2011/95 – Podmienky na priznanie postavenia utečenca – Hrozba prenasledovania – Dôvody prenasledovania – Posúdenie – Pojem príslušnosť k určitej sociálnej skupine – Osoba, ktorá sa zúčastnila na podaní sťažnosti proti svojej krajine pôvodu na Európsky súd pre ľudské práva – Vylúčenie – Pojem politické názory – Účasť na podaní takejto sťažnosti – Zahrnutie – Podmienky

[Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95, článok 10 ods. 1 písm. d) a e)]

6.        Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32 – Žaloba proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu – Právo na účinný opravný prostriedok – Povinnosť skúmať skutkové a právne okolnosti – Rozsah – Povinnosť skúmať dôvody priznania medzinárodnej ochrany alebo skutkové okolnosti, ktoré boli prvýkrát uplatnené v rámci uvedenej žaloby – Podmienky

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, článok 40 ods. 1 a článok 46 ods. 3)

1.      Článok 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že v rámci posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu na individuálnom základe treba zohľadniť hrozby prenasledovania a vážneho bezprávia, ktorým čelí rodinný príslušník žiadateľa, aby sa určilo, či je tento žiadateľ z dôvodu svojej rodinnej väzby s uvedenou ohrozenou osobou sám vystavený takýmto hrozbám.

Z režimu priznania jednotného štatútu azylu alebo doplnkovej ochrany stanoveného normotvorcom Únie tak vyplýva, že účelom posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa článku 4 smernice 2011/95 je určiť, či žiadateľ, alebo prípadne osoba, v mene ktorej bola podaná žiadosť, má oprávnenú obavu, že bude osobne prenasledovaná alebo osobne čelí reálnemu riziku vážneho bezprávia. Aj keď z vyššie uvedeného vyplýva, že žiadosti o medzinárodnú ochranu ako takej nemožno vyhovieť z dôvodu, že rodinný príslušník má oprávnenú obavu z prenasledovania alebo čelí reálnemu riziku vážneho bezprávia, treba naopak, ako uviedol generálny advokát v bode 32 svojich návrhov, zohľadniť takéto hrozby, ktorým čelí rodinný príslušník žiadateľa, aby sa určilo, či je žiadateľ z dôvodu svojej rodinnej väzby s uvedenou ohrozenou osobou sám vystavený hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia. V tejto súvislosti a ako zdôrazňuje odôvodnenie 36 smernice 2011/95, rodinným príslušníkom ohrozenej osoby vo všeobecnosti hrozí, že sa budú tiež nachádzať v zraniteľnej situácii.

(pozri body 49 – 51, bod 1 výroku)

2.      Smernica 2011/95 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby žiadosti o medzinárodnú ochranu podané samostatne príslušníkmi tej istej rodiny podliehali opatreniam, ktorých cieľom je upraviť akúkoľvek prípadnú väzbu, ale bránia tomu, aby tieto žiadosti boli predmetom spoločného posudzovania. Bránia taktiež tomu, aby posudzovanie uvedených žiadostí bolo prerušené až do ukončenia konania o posúdení inej z týchto žiadostí.

Smernice 2011/95 a 2013/32 nespresňujú, ako treba prípadnú spojitosť medzi uvedenými žiadosťami o medzinárodnú ochranu, ktoré sa sčasti môžu týkať rovnakých skutočností alebo okolností, posudzovať. V prípade neexistencie osobitných ustanovení disponujú členské štáty v tejto súvislosti rozhodovacím priestorom. Vzhľadom na uvedené treba po prvé pripomenúť, že článok 4 ods. 3 smernice 2011/95 stanovuje posúdenie každej žiadosti na individuálnom základe, po druhé, že podľa článku 23 ods. 1 tejto smernice členské štáty zabezpečia, aby sa zachovala celistvosť rodiny, a po tretie, že článok 31 ods. 2 smernice 2013/32 stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby rozhodujúci orgán viedol a čo najskôr ukončil primerané a úplné posúdenie.

Z požiadaviek na posúdenie na individuálnom základe a na úplné posúdenie žiadostí o medzinárodnú ochranu vyplýva, že žiadosti podané samostatne príslušníkmi tej istej rodiny, hoci by mohli podliehať opatreniam, ktorých cieľom je upraviť akúkoľvek prípadnú väzbu, musia byť predmetom posudzovania situácie každej dotknutej osoby. Tieto žiadosti preto nemôžu byť predmetom spoločného posudzovania.

Na druhej strane vzhľadom na pravidlo uvedené v článku 31 ods. 2 smernice 2013/32, podľa ktorého každé posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu treba ukončiť čo najskôr, ako aj na účel tejto smernice spočívajúci v zabezpečení toho, aby sa žiadosti o medzinárodnú ochranu vybavili čo najskôr (rozsudok z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16, EU:C:2018:584, bod 109), posúdenie žiadosti jedného z rodinných príslušníkov by nemalo viesť k prerušeniu posudzovania žiadosti iného príslušníka tejto rodiny, v dôsledku čoho toto posledné posudzovanie môže začať len v čase, keď konanie o posúdení predchádzajúcej žiadosti už bolo ukončené prijatím rozhodnutia rozhodujúcim orgánom. Naopak, na dosiahnutie cieľa rýchlosti a na uľahčenie zachovania celistvosti rodiny je potrebné, aby rozhodnutia o žiadostiach podaných príslušníkmi tej istej rodiny a vykazujúcimi spojitosť, boli prijaté v krátkom časovom odstupe.

(pozri body 56 – 58, 60, 65, bod 2 výroku)

3.      Článok 3 smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje členskému štátu v prípade priznania medzinárodnej ochrany príslušníkovi rodiny podľa režimu zavedeného touto smernicou stanoviť rozšírenie tejto ochrany na iných príslušníkov tejto rodiny, pokiaľ sa na tieto osoby nevzťahuje dôvod vylúčenia uvedený v článku 12 tej istej smernice a pokiaľ ich situácia má z dôvodu potreby zachovania celistvosti rodiny súvislosť s logickým zmyslom medzinárodnej ochrany.

Súdny dvor už uviedol, že spresnenie obsiahnuté v uvedenom článku 3, podľa ktorého musí byť každá výhodnejšia norma zlučiteľná so smernicou 2011/95, znamená, že táto norma nesmie narušiť všeobecnú štruktúru alebo ciele tejto smernice. Ako uviedol generálny advokát v bode 58 svojich návrhov, automatické priznanie postavenia utečenca podľa vnútroštátneho práva rodinným príslušníkom osoby, ktorej bolo toto postavenie priznané podľa režimu zavedeného smernicou 2011/95, nie je a priori zbavené akejkoľvek súvislosti s logickým zmyslom medzinárodnej ochrany.

(pozri body 71, 72, 74, bod 3 výroku)

4.      Dôvod neprípustnosti uvedený v článku 33 ods. 2 písm. e) smernice 2013/32 sa nevzťahuje na situáciu, o akú ide vo veci samej, v ktorej dospelá osoba podá vo svojom mene a v mene svojho maloletého dieťaťa žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá sa okrem iného zakladá na existencii rodinnej väzby s inou osobou, ktorá samostatne podala žiadosť o medzinárodnú ochranu.

Dôvod neprípustnosti uvedený v článku 33 ods. 2 písm. e) smernice 2013/32 sa týka osobitnej situácie, v ktorej osoba, ktorá závisí od inej osoby, dá vopred súhlas v súlade s článkom 7 ods. 2 tejto smernice, aby v jej mene bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu a následne sama podala žiadosť o medzinárodnú ochranu.

(pozri body 77, 81, bod 4 výroku)

5.      Účasť žiadateľa o medzinárodnú ochranu na podaní sťažnosti proti svojej krajine pôvodu na Európsky súd pre ľudské práva sa v zásade nemá považovať v rámci posúdenia dôvodov prenasledovania uvedeného v článku 10 smernice 2011/95 za účasť, ktorá preukazuje príslušnosť tohto žiadateľa k „určitej sociálnej skupine“ v zmysle odseku 1 písm. d) tohto článku, ale sa má považovať za dôvod prenasledovania za „politický názor“ v zmysle odseku 1 písm. e) uvedeného článku, ak existujú oprávnené dôvody k obave, že účasť na podaní tejto sťažnosti bude uvedenou krajinou vnímaný ako akt politického disentu, proti ktorému tento režim môže uplatniť represálie.

V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 10 ods. 1 smernice 2011/95 treba vykladať v spojení s odsekom 2 toho istého článku. Podľa tohto odseku 2 pri posudzovaní, či má žiadateľ oprávnenú obavu z prenasledovania, je nepodstatné, či má skutočne takú rasovú, náboženskú, národnú, sociálnu alebo politickú charakteristiku, ktorá spôsobuje prenasledovanie, za predpokladu, že takáto charakteristika je prisudzovaná žiadateľovi aktérom prenasledovania.

Preto nezávisle od otázky, či účasť štátneho príslušníka Azerbajdžanu na podaní sťažnosti proti tejto krajine na Európsky súd pre ľudské práva na účely určenia porušenia základných slobôd režimom, ktorý je v tejto krajine pri moci, predstavuje „politický názor“ zo strany tohto štátneho príslušníka, je v rámci posúdenia dôvodov prenasledovania uvedených v žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej uvedeným štátnym príslušníkom potrebné skúmať, či existujú oprávnené dôvody k obave, že uvedená účasť bude vnímaná týmto režimom ako akt politického disentu, proti ktorému tento režim môže uplatniť represálie. Ak existujú oprávnené dôvody k obave, že ide o takýto prípad, treba dospieť k záveru, že žiadateľ čelí vážnej a preukázanej hrozbe prenasledovania z dôvodu prejavu svojich názorov o politike a metódach jeho krajiny pôvodu. Ako vyplýva zo znenia tohto istého článku 10 ods. 1 písm. e) smernice 2011/95, pojem „politické názory“ uvedený v tomto ustanovení sa vzťahuje na takúto situáciu.

Naopak skupinu osôb, ktorých príslušníkom je prípadne žiadateľ o medzinárodnú ochranu pri účasti na podaní sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva, nemožno v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95 v zásade považovať za „sociálnu skupinu“. Na to, aby sa totiž mohla konštatovať existencia „sociálnej skupiny“ v zmysle tohto ustanovenia, musia byť splnené dve kumulatívne podmienky. Príslušníci tejto skupiny majú mať na jednej strane „prirodzenú charakteristiku“ alebo „spoločný pôvod, ktorý sa nemôže zmeniť“, alebo zdieľajú charakteristiku alebo vieru, „ktorá je taká základná pre identitu alebo svedomie, že osoba by nemala byť nútená, aby sa jej zriekla“. Na druhej strane musí mať táto skupina vlastnú identitu v príslušnej tretej krajine, pretože ju okolitá spoločnosť vníma ako „odlišnú“ (rozsudok zo 7. novembra 2013, X a i., C‑199/12 až C‑201/12, EU:C:2013:720, bod 45).

(pozri body 85 – 90, bod 5 výroku)

6.      Článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 v spojení s odkazom na konanie o opravnom prostriedku uvedené v článku 40 ods. 1 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že súd, na ktorý bola podaná žaloba proti rozhodnutiu o zamietnutí medzinárodnej ochrany, má v zásade povinnosť posúdiť z titulu „ďalších vyhlásení“ a potom, ako požiadal o ich posúdenie rozhodujúci orgán, dôvody priznania medzinárodnej ochrany alebo skutkové okolnosti, ktoré hoci sa týkajú skutočností, alebo hrozieb, ku ktorým údajne došlo pred prijatím uvedeného rozhodnutia o zamietnutí, alebo dokonca pred podaním žiadosti o medzinárodnú ochranu, sú prvýkrát uvedené v konaní o opravnom prostriedku. Tento súd naopak nemá uvedenú povinnosť, ak konštatuje, že tieto dôkazy alebo tieto skutočnosti boli uvedené v neskorom štádiu konania o opravnom prostriedku a nie sú dostatočne konkrétne, aby mohli byť riadne skúmané, alebo pokiaľ ide o skutkové okolnosti, ak konštatuje, že tieto okolnosti nie sú významné alebo dostatočne odlišné od okolností, ktoré rozhodujúci orgán už mohol zohľadniť.

Aj keď teda z článku 46 ods. 3 smernice 2013/32 vyplýva, že členské štáty sú povinné upraviť svoje vnútroštátne právne predpisy takým spôsobom, aby pri rozhodovaní o uvedených opravných prostriedkoch súd posúdil všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré mu umožnia vykonať aktualizované posúdenie danej veci (rozsudok z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16, EU:C:2018:584, bod 110), nevyplýva z toho naopak, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu môže bez toho, aby sa vystavil dodatočnému posúdeniu rozhodujúcim orgánom, zmeniť predmet svojej žiadosti, a teda okolnosti prejednávanej veci, odkazujúc počas konania o opravnom prostriedku na dôvod medzinárodnej ochrany, ktorý hoci sa týka skutočností, alebo hrozieb, ku ktorým údajne došlo pred prijatím rozhodnutia tohto orgánu alebo dokonca pred podaním žiadosti, bol zamlčaný pred uvedeným orgánom. Treba taktiež pripomenúť, že posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu rozhodujúcim orgánom, ktorý je správnym alebo kvázi súdnym orgánom vybaveným osobitnými prostriedkami a v tejto oblasti kvalifikovaným personálom, je kľúčovou fázou spoločných postupov zavedených smernicou 2013/32 a že právo na posúdenie v plnom rozsahu a ex nunc súdom, ktoré priznáva žiadateľovi článok 46 ods. 3 tejto smernice, nemôže zmierniť povinnosť tohto žiadateľa spolupracovať s týmto orgánom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16, EU:C:2018:584, bod 116). Toto podstatné štádium pred rozhodujúcim orgánom by sa obišlo, ak by sa bez akéhokoľvek procesného následku umožnilo žiadateľovi predložiť na účely zrušenia alebo nahradenia súdom rozhodnutia o zamietnutí prijatého týmto orgánom z dôvodu medzinárodnej ochrany, ktorý aj keď sa týka skutočností, alebo hrozieb, ku ktorým už údajne došlo, nebol predložený uvedenému orgánu a nemohol ho teda tento orgán skúmať.

V dôsledku toho, ak sa jeden z dôvodov medzinárodnej ochrany uvedených v bode 95 tohto rozsudku prvýkrát uvádza v konaní o opravnom prostriedku a týka sa skutočností, alebo hrozieb, ku ktorým údajne došlo pred prijatím tohto rozhodnutia alebo dokonca pred podaním žiadosti o medzinárodnú ochranu, tento dôvod treba považovať za „ďalšie vyhlásenie“ v zmysle článku 40 ods. 1 smernice 2013/32. Ako vyplýva z tohto ustanovenia, takáto kvalifikácia má za účinok, že súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku, má povinnosť skúmať tento dôvod v rámci posúdenia rozhodnutia, ktoré je predmetom opravného prostriedku, za predpokladu však, že každý z „príslušných orgánov“, ktoré zahŕňajú nielen tento súd, ale aj rozhodujúci orgán, má možnosť v tomto kontexte posúdiť uvedené ďalšie vyhlásenie.

Na účely určenia, či súd sám má možnosť preskúmať ďalšie vyhlásenie v rámci opravného prostriedku, prináleží uvedenému súd overiť podľa procesných pravidiel stanovených vo svojom vnútroštátnom práve, či bol dôvod medzinárodnej ochrany prvýkrát uvedený pred týmto súdom v štádiu konania o opravnom prostriedku, ktoré nebolo oneskorené, a bol dostatočne konkrétny, aby sa mohol riadne preskúmať. Pokiaľ z tohto overenia vyplynie, že súd má možnosť zahrnúť tento dôvod do svojho posúdenia opravného prostriedku, prináleží mu požadovať od rozhodujúceho orgánu, a to v lehote, ktorá je v súlade s účelom rýchlosti, ktorý sleduje smernica 2013/32 (pozri v tejto súvislosti rozsudok z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16, EU:C:2018:584, bod 109), posúdenie uvedeného dôvodu, ktorého výsledok a odôvodnenie, na ktorom je založené, musia byť oznámené žiadateľovi a súdu predtým, než tento súd pristúpi k vypočutiu žiadateľa a posúdi prípad.

(pozri body 94, 96 – 101, 103, bod 6 výroku)