ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (piata rozšírená komora)
z 25. októbra 2007 (*)
„Kartely – Výrobcovia tyčí na výstuž do betónu – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 65 UO – Rozhodnutie založené na Zmluve ESUO po skončení platnosti tejto zmluvy – Nedostatok právomoci Komisie“
V spojených veciach T‑27/03, T‑46/03, T‑58/03, T‑79/03, T‑80/03, T‑97/03 a T‑98/03,
SP SpA, so sídlom v Brescii (Taliansko), v zastúpení: G. Belotti a N. Pisani, advokáti,
žalobca vo veci T‑27/03,
Leali SpA, so sídlom v Odole (Taliansko), v zastúpení: G. Vezzoli a G. Belotti, advokáti,
žalobca vo veci T‑46/03,
Acciaierie e Ferriere Leali Luigi SpA, so sídlom v Brescii, v zastúpení: G. Vezzoli, G. Belotti, E. Piromalli a C. Carmignani, advokáti,
žalobca vo veci T‑58/03,
Industrie Riunite Odolesi SpA (IRO), so sídlom v Odole, v zastúpení: A. Giardina, advokát,
žalobca vo veci T‑79/03,
Lucchini SpA, so sídlom v Miláne (Taliansko), v zastúpení: pôvodne A. Santa Maria a C. Biscaretti di Ruffia, neskôr M. Delfino, M. van der Woude, S. Fontanelli a P. Sorvillo, advokáti,
žalobca vo veci T‑80/03,
Ferriera Valsabbia SpA, so sídlom v Odole,
Valsabbia Investimenti SpA, so sídlom v Odole,
v zastúpení: D. Fosselard a P. Fattori, advokáti,
žalobcovia vo veci T‑97/03,
Alfa Acciai SpA, so sídlom v Brescii, v zastúpení: D. Fosselard, P. Fattori a G. d’Andria, advokáti,
žalobca vo veci T‑98/03,
ktorých v konaní podporuje:
Talianska republika, v zastúpení: I. M. Braguglia a M. Fiorilli, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
proti
Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: L. Pignataro-Nolin a A. Whelan, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci vo veciach T‑27/03 a T‑58/03 M. Moretto a vo veciach T‑79/03, T‑97/03 a T‑98/03 P. Manzini, advokáti,
žalovanej,
ktorých predmetom sú návrhy na určenie neexistencie a návrhy na úplné alebo čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie K(2002) 5087 v konečnom znení zo 17. decembra 2002, týkajúceho sa konania o uplatnení článku 65 UO [neoficiálny preklad] (COMP/37.956 – Tyče na výstuž do betónu),
SÚD PRVÉHO STUPŇA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (piata rozšírená komora),
v zložení: predseda komory M. Vilaras, sudcovia E. Martins Ribeiro, F. Dehousse, D. Šváby a K. Jürimäe,
tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 19. septembra 2006,
vyhlásil tento
Rozsudok
Právny rámec
Ustanovenia Zmluvy ESUO
1 Článok 36 UO stanovuje:
„Komisia, predtým ako prijme jednu z finančných sankcií alebo stanoví penále upravené v tejto zmluve, musí vyzvať dotknutú osobu na predloženie svojich pripomienok.
…“ [neoficiálny preklad]
2 Článok 47 UO stanovuje:
„Komisia môže zhromažďovať informácie potrebné na splnenie svojej úlohy. Podľa potreby môže vykonať šetrenia.
…“ [neoficiálny preklad]
3 Článok 65 UO stanovuje:
„1. Akékoľvek dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré by bránili na spoločnom trhu priamo alebo nepriamo riadnej hospodárskej súťaži, narúšali ju alebo ju skresľovali, sú zakázané, a to najmä:
a) stanovenie alebo určovanie cien;
b) obmedzovanie alebo kontrola výroby, technického vývoja alebo investícií;
c) rozdelenie trhov, výrobkov, zákazníkov alebo zdrojov zásobovania.
2. Komisia však povolí v prípade určitých výrobkov spoločné špecializačné dohody alebo nákupné alebo predajné dohody, ak [sú splnené určité podmienky]…
3. Komisia môže získavať v súlade s ustanoveniami článku 47 všetky informácie potrebné na uplatnenie tohto článku, a to buď prostredníctvom osobitnej žiadosti adresovanej dotknutým osobám, alebo nariadením definujúcim povahu dohôd, rozhodnutí alebo postupov, ktoré jej boli oznámené.
4. Dohody alebo rozhodnutia zakázané podľa odseku 1 tohto článku sú zo zákona neplatné a nemožno sa na ne odvolávať pred žiadnym súdom členských štátov.
Komisia má výlučnú právomoc, s výnimkou žalôb podaných na Súdny dvor, rozhodnúť, či sú uvedené dohody alebo rozhodnutia v súlade s ustanoveniami tohto článku.
5. Komisia môže uložiť podnikom, ktoré uzavreli zo zákona neplatnú dohodu, či už sa uplatnila alebo došlo k pokusu ju uplatniť, a to vo forme arbitráže, pokuty, bojkotu alebo iným spôsobom, zo zákona neplatnú dohodu alebo rozhodnutie, ktorých schválenie bolo odmietnuté alebo odňaté, alebo ku ktorých schváleniu došlo na základe vedome nepravdivých alebo skreslených informácií, alebo ktoré sa týkali postupov v rozpore s ustanoveniami odseku 1, pokuty a penále vo výške maximálne dvojnásobku obratu dosiahnutého pri výrobkoch, ktoré boli predmetom dohody, rozhodnutia alebo postupu v rozpore s ustanoveniami tohto článku, s tým, že ak je takýmto cieľom obmedziť výrobu, technický vývoj alebo investície, môže dôjsť k zvýšeniu takto stanovenej maximálnej hranice až do výšky 10 % ročného obratu predmetných podnikov, pokiaľ ide o pokutu, a do výšky 20 % denného obratu, pokiaľ ide o penále.“ [neoficiálny preklad]
4 V súlade s článkom 97 UO sa platnosť Zmluvy ESUO skončila 23. júla 2002.
Oznámenie Komisie o niektorých aspektoch zaobchádzania so záležitosťami týkajúcimi sa hospodárskej súťaže vyplývajúcimi zo skončenia platnosti Zmluvy ESUO
5 Dňa 18. júna 2002 Komisia prijala oznámenie o niektorých aspektoch zaobchádzania so záležitosťami týkajúcimi sa hospodárskej súťaže vyplývajúcimi zo skončenia platnosti Zmluvy ESUO [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 152, s. 5, ďalej len „oznámenie z 18. júna 2002“).
6 V bode 2 oznámenia z 18. júna 2002 sa uvádza, že jeho predmetom je:
„− rekapitulovať, pre hospodárske subjekty a členské štáty, v rozsahu, v akom sa ich týka Zmluva ESUO a z nej odvodená právna úprava, najvýznamnejšie zmeny hmotného a procesného práva vyplývajúce z prechodu na režim Zmluvy ES…
− vysvetliť, ako chce Komisia vyriešiť konkrétne problémy vzniknuté prechodom z režimu ESUO na režim ES v oblasti kartelov a zneužívania dominantného postavenia…, kontroly koncentrácií… a kontroly štátnej pomoci.“ [neoficiálny preklad]
7 Bod 31 oznámenia z 18. júna 2002, ktorý sa nachádza v časti venujúcej sa konkrétnym problémom vzniknutým prechodom z režimu ESUO na režim ES, znie takto:
„Ak pri uplatňovaní pravidiel Spoločenstva týkajúcich sa hospodárskej súťaže na dohody Komisia konštatuje porušenie v oblasti, na ktorú sa vzťahuje Zmluva ESUO, uplatniteľnou hmotnoprávnou úpravou je bez ohľadu na dátum uplatnenia tá, ktorá platí v okamihu, keď vznikli skutočnosti predstavujúce porušenie. V každom prípade z procesného hľadiska uplatniteľnou právnou úpravou po uplynutí Zmluvy ESUO je právna úprava ES…“ [neoficiálny preklad]
Správne konanie
8 Od októbra do decembra 2000 Komisia vykonala v súlade s článkom 47 UO šetrenia v talianskych podnikoch vyrábajúcich tyče na výstuž do betónu a v združení talianskych hutníckych podnikov. Takisto im adresovala žiadosti o informácie podľa článku 47 UO.
9 Komisia 26. marca 2002 začala správne konanie a vyjadrila výhrady na základe článku 36 UO. Žalobcovia v týchto veciach sa nachádzajú v skupine adresátov oznámenia o výhradách.
10 Žalobcovia predložili písomné pripomienky týkajúce sa oznámenia o výhradách. Všetci žalobcovia, s výnimkou žalobcu vo veci T‑80/03, požiadali o možnosť ústne vysvetliť svoje stanovisko. S týmto cieľom úradník poverený vypočutím zorganizoval 13. júna 2002 vypočutie.
11 Komisia 12. augusta 2002 vzniesla dodatočné výhrady adresované adresátom pôvodného oznámenia o výhradách. V tomto dodatočnom oznámení o výhradách, založenom na článku 19 ods. 1 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81] a [82] zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), Komisia vysvetlila svoje stanovisko týkajúce sa pokračovania konania po uplynutí zmluvy ESUO.
12 Žalobcovia predložili písomné pripomienky týkajúce sa dodatočného oznámenia o výhradách. Druhé vypočutie, v prítomnosti zástupcov členských štátov, sa konalo 30. septembra 2002.
Napadnuté rozhodnutie
13 Komisia prijala 17. decembra 2002 rozhodnutie K(2002) 5087 v konečnom znení, týkajúce sa konania o uplatnení článku 65 UO [neoficiálny preklad] (COMP/37.956 – Tyče na výstuž do betónu, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
14 Preambula napadnutého rozhodnutia znie takto:
„Vzhľadom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, a najmä jej článok 65,
vzhľadom na informácie oznámené Komisii a šetrenia vykonané na základe článku 47 UO zástupcami Komisie,
vzhľadom na písomné a ústne pripomienky predložené podľa článku 36 UO v mene a na účet účastníkov konania,
po konzultácii s konzultačným výborom v oblasti kartelov a dominantného postavenia,
…“ [neoficiálny preklad]
15 Pokiaľ ide o právne následky uplynutia Zmluvy ESUO, Komisia najprv v odôvodnení č. 331 napadnutého rozhodnutia odkázala na bod 31 oznámenia z 18. júna 2002.
16 Komisia ďalej v odôvodneniach č. 333 až 344 napadnutého rozhodnutia preskúmala, či uplatnenie článku 65 UO na vytýkané správanie nemohlo byť spochybnené na základe zásady lex mitior.
17 V tejto súvislosti v odôvodnení č. 335 napadnutého rozhodnutia pripomenula, že „dve ustanovenia Zmluvy ESUO, ktoré by teoreticky mohli byť kvalifikované ako menej výhodné [boli na jednej strane] článok 65 ods. 1 UO, keďže nepožadoval (na rozdiel od článku 81 ods. 1 ES) na vznik porušenia, aby kartel obmedzujúci hospodársku súťaž bol schopný ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi… a [na druhej strane] článok 65 ods. 5 UO, keďže stanovoval možnosť uložiť pokuty v maximálnej výške rovnajúcej sa dvojnásobku obratu dosiahnutého pri výrobkoch, ktoré boli predmetom kartelu (táto možnosť však ne[bola] stanovená v rámci právnej úpravy ES v článku 15 nariadenia č. 17)…“ [neoficiálny preklad].
18 Komisia po tom, ako v odôvodneniach č. 337 až 341 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že kartel uvádzaný v napadnutom rozhodnutí bol schopný ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, v odôvodnení č. 343 predmetného rozhodnutia uviedla, že „úradne oznámila účastníkom konania, že… nemá v úmysle uložiť žiadnemu podniku pokutu vyššiu ako 10 % ročného obratu dosiahnutého s výrobkami podliehajúcimi ESUO na území Európskej únie“ [neoficiálny preklad] a že „táto horná hranica (v každom prípade stanovená článkom 65 ods. 5 UO v prípade dohôd, ktorých cieľom je, tak ako v tomto prípade, obmedzovať výrobu) [je] okrem toho výhodnejšia pre podniky, ako hranica stanovená v článku 15 nariadenia č. 17 zo 6. februára 1962, ktorý stanovuje hornú hranicu na 10 % ročného obratu dosiahnutého pri všetkých výrobkoch na celosvetovej úrovni“ [neoficiálny preklad].
19 Komisia v odôvodnení č. 344 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že „in concreto, uplatnenie Zmluvy ES by nebolo výhodnejšie, a že preto aj keby sa zásada lex mitior mohla uplatniť, aj tak by nebolo možné odvolávať sa na ňu s cieľom namietania proti uplatneniu hmotnoprávnej právnej úpravy ESUO na správania pripísané adresátom tohto rozhodnutia“ [neoficiálny preklad].
20 Pokiaľ ide o právomoc Komisie uplatňovať pravidlá hospodárskej súťaže Zmluvy ESUO po skončení jej platnosti, Komisia podala v odôvodneniach č. 348 až 352 napadnutého rozhodnutia toto vysvetlenie:
„348 … Zmluva ES a Zmluva ESUO patria do toho istého právneho poriadku, a to právneho poriadku Spoločenstva, v rámci ktorého Zmluva ESUO predstavovala až do 23. júla 2002 lex specialis. To znamená, že v zásade od 24. júla 2002 odvetvia, na ktoré sa predtým vzťahovala Zmluva ESUO, jej procesné ustanovenia a odvodená právna úprava, podliehajú príslušným normám, vyplývajúcim zo Zmluvy ES, ktorá predstavuje všeobecnú právnu úpravu.
349 Je potrebné pripomenúť, že 8. apríla 1965 uzavreli členské štáty zmluvu, ktorou boli zriadené spoločná Rada a spoločná Komisia Európskych spoločenstiev. Je potrebné takisto pripomenúť, že článok 3 [EÚ] stanovuje, že ,Únia má jednotný inštitucionálny rámec, aby sa zabezpečila zhoda a kontinuita činností na dosiahnutie jej cieľov pri rešpektovaní a zveľaďovaní acquis communautaire‘. Napokon sa pripomína, že článok 305 ods. 1 ES stanovuje, že ,ustanovenia tejto zmluvy sa nedotýkajú ustanovení Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, najmä v oblasti práv a povinností členských štátov, právomoci orgánov Spoločenstva a pravidiel stanovených uvedenou zmluvou pre fungovanie spoločného trhu uhlia a ocele‘.
350 Dôsledky skončenia platnosti lex specialis musia však byť posúdené, pokiaľ ide o ustanovenia, ktoré oprávňujú Komisiu ukladať sankcie. V takomto prípade uplatnenie hmotnoprávnej právnej úpravy v platnosti v čase, keď vznikli predmetné skutočnosti, sa javí byť dôvodným, ale uplatnia sa procesnoprávne pravidlá platné v čase prijatia rozhodnutia.
351 Oznámením z 18. júna 2002 Komisia nechcela a ani nikdy nemohla stanoviť prechodné pravidlá. Iba vysvetlila ex ante, kvôli transparentnosti, akým spôsobom na základe všeobecných právnych zásad došlo k prechodu medzi dvoma zmluvami.
352 Z tohto hľadiska je uplatnenie nariadenia č. 17 na zostávajúce konanie v súlade so zásadou, podľa ktorej uplatniteľné procesné pravidlá sú tie, ktoré sú v platnosti v okamihu, keď sa prijíma predmetné opatrenie. Z toho istého hľadiska, nepovažovalo sa za potrebné opakovať prvé vypočutie, na ktorom sa zástupcovia členských štátov nezúčastnili, pretože procesné pravidlá ESUO platné v danom čase nepredpisovali takúto účasť. Okrem toho, ako sa zdôrazňuje v bode 26 oznámenia [z 18. júna 2002], je potrebné zvážiť, že procesné opatrenia, ktoré boli prijaté platným spôsobom na základe ustanovení ESUO, spĺňali v čase skončenia platnosti Zmluvy ESUO podmienky stanovené príslušnými procesnými opatreniami zavedenými Zmluvou ES. Je dôležité zdôrazniť tiež, že neexistuje žiadna formálna spojitosť medzi ustanoveniami, ktoré sa týkajú účasti členských štátov na vypočutí [článok 11 nariadenia (ES) č. 2842/98 o vypočutí strán v určitých konaniach podľa článkov [81 ES] a [82 ES]], a ustanoveniami týkajúcimi sa konzultácie konzultačného výboru (článok 10 nariadenia č. 17).“ [neoficiálny preklad]
21 Komisia po tom, ako v odôvodneniach č. 358 až 513 napadnutého rozhodnutia preskúmala uplatniteľnosť článku 65 ods. 1 UO na správania podnikov a združenia podnikov tam uvedených, v odôvodnení č. 514 potvrdila toto:
„V súlade s článkom 65 ods. 2 UO Komisia povoľuje spoločné špecializačné dohody alebo nákupné alebo predajné dohody alebo dohody, ktoré sú striktne analogické, pokiaľ ide o ich povahu a ich účinky, ak spĺňajú určité podmienky. V prípade obmedzujúceho kartelu popísaného v tomto rozhodnutí nemožno udeliť súhlas, pretože nezodpovedá typom zmlúv, pre ktoré možno poskytnúť tento súhlas. Ide totiž o kartel týkajúci sa stanovenia alebo určovania cien, obmedzenia alebo kontroly výroby a rozdelenia trhov. Navyše, žiadna žiadosť nebola predložená s cieľom získania súhlasu stanoveného týmto článkom Zmluvy ESUO.“ [neoficiálny preklad]
22 Pokiaľ ide o uplatniteľnosť článku 65 ods. 5 UO, Komisia v odôvodneniach č. 515 až 518 napadnutého rozhodnutia uviedla:
„515 V súlade s článkom 65 ods. 5 UO Komisia môže ukladať pokuty podnikom, ktoré uzavreli zo zákona neplatnú dohodu, uplatnili alebo pokúsili sa uplatniť zo zákona neplatnú dohodu alebo zo zákona neplatné rozhodnutie združenia podnikov, alebo ktoré vykonávali postupy v rozpore s ustanoveniami odseku 1. Komisia môže uložiť pokuty v maximálnej výške rovnajúcej sa dvojnásobku obratu dosiahnutého pri výrobkoch, ktoré boli predmetom dohody, rozhodnutia, alebo zosúladeného postupu v rozpore s ustanoveniami článku 65 ods. 1 UO, pričom však, ak je týmto cieľom obmedzovanie výroby, technického rozvoja alebo investícií, môže byť takto určená maximálna výška zvýšená až do 10 % ročného obratu predmetných podnikov.
516 Otázka účasti združenia podnikov na konaní týkajúcom sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže Zmluvy ESUO je otázkou, ku ktorej sa už judikatúra vyslovila vo veci ,Eurofer‘: ‚článok 65 ods. 1 UO zakazuje «akékoľvek dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré by bránili na spoločnom trhu priamo alebo nepriamo riadnej hospodárskej súťaži, narúšali ju alebo ju skresľovali». Podľa článku 65 ods. 4 UO: «dohody alebo rozhodnutia zakázané podľa odseku 1 tohto článku sú zo zákona neplatné a nemožno sa na ne odvolávať pred žiadnym súdom členských štátov. Komisia má výlučnú právomoc, s výnimkou žalôb podaných na Súdny dvor, rozhodnúť, či sú uvedené dohody alebo rozhodnutia v súlade s ustanoveniami tohto článku.» Podľa článku 65 ods. 5 UO «Komisia môže uložiť podnikom, ktoré uzavreli zo zákona neplatnú dohodu, či už sa uplatnila alebo došlo k pokusu ju uplatniť,… zo zákona neplatnú dohodu alebo rozhodnutie…, alebo ktoré sa týkali postupov v rozpore s ustanoveniami odseku 1, pokuty a penále…». Hoci naozaj vyplýva z článku 65 ods. 5 UO, že združeniu podnikov nemožno uložiť pokutu alebo penále, nič zo znenia článku 65 ods. 1 UO neumožňuje domnievať sa, že združenie, ktoré prijalo rozhodnutie smerujúce k bráneniu riadnej hospodárskej súťaži, jej narúšaniu alebo skresľovaniu, nie je dotknuté zákazom stanoveným týmto ustanovením. Tento výklad potvrdzuje tak ustanovenie článku ods. 4 UO, ktoré takisto odkazuje na takéto rozhodnutia, ako aj rozsudok Sorema/Vysoký úrad, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že článok 65 ods. 1 UO sa uplatňuje takisto na združenia v rozsahu, v akom ich vlastné činnosti alebo činnosti podnikov, ktoré sa pridali, smerujú k vzniku účinkov, ktoré toto ustanovenie uvádza (Zb. s. 317). Toto konštatovanie potvrdzuje podľa Súdneho dvora článok 48 UO, ktorý umožňuje združeniam vykonávať akúkoľvek činnosť, ktorá nie je v rozpore s ustanoveniami uvedenej zmluvy. Na rozdiel od toho, čo uvádza žalobca, vyplýva takisto z už citovaného rozsudku Sorema/Vysoký úrad, že združenie podnikov v zmysle článku 65 ods. 1 UO môže byť adresátom rozhodnutia povoľujúceho dohodu na základe článku 65 ods. 2 UO (Zb. s. 317 až 322). Je teda potrebné zamietnuť tvrdenie žalobcu, podľa ktorého združenie podnikov v zmysle článku 65 ods. 1 UO nemôže porušiť zákaz stanovený týmto ustanovením.‘
517 Z toho je potrebné vyvodiť, že združeniu podnikov nemožno uložiť pokuty, ale môže byť v každom prípade adresátom rozhodnutia, ak je istá jeho účasť na porušení…
518 Pokiaľ ide o podniky, okolnosti, ktoré je potrebné zohľadniť na výpočet, sú najmä závažnosť porušenia, jeho dĺžka, ako aj priťažujúce alebo poľahčujúce okolnosti.“ [neoficiálny preklad]
23 Článok 1 ods. 1 napadnutého rozhodnutia stanovuje:
„[Jedenásť podnikov a združenie podnikov, medzi ktorými sa nachádzajú žalobcovia] zrealizovali jednotný kartel, ktorý bol komplexný a trval na talianskom trhu tyčí alebo zvitkov na výstuž do betónu, ktorého cieľom alebo účinkom bolo stanovenie cien a ktorý takisto viedol k zosúladenému obmedzeniu alebo kontrole výroby alebo predajov.
Tento kartel, pretože jeho cieľom bolo obmedziť alebo skresliť riadnu hospodársku súťaž na spoločnom trhu, je v rozpore s článkom 65 ods. 1 UO.“ [neoficiálny preklad]
24 Podľa článku 1 ods. 2 napadnutého rozhodnutia trvala účasť na karteli od 6. decembra 1989 do 27. júna 2000 v prípade žalobcov vo veciach T‑27/03, T‑46/03, T‑58/03, T‑79/03, T‑80/03 a T‑97/03 a od 6. decembra 1989 do 4. júla 2000 v prípade žalobcu vo veci T‑98/03.
25 Z článku 2 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podnikom uvedeným v článku 1 ods. 1 napadnutého rozhodnutia, medzi ktoré patria žalobcovia, boli uložené pokuty v celkovej sume 85,04 milióna eur.
Konanie
26 Žalobcovia návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa podali medzi 31. januárom a 10. marcom 2003 žaloby, na základe ktorých sa začali tieto konania.
27 Samostatnými návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa 8. a 15. mája 2003 žalobcovia vo veciach T‑79/03 a T‑46/03 podali návrh na odklad výkonu napadnutého rozhodnutia.
28 Súd prvého stupňa uzneseniami predsedu z 5. augusta 2003, IRO/Komisia (T‑79/03 R, Zb. s. II‑3027), a z 20. októbra 2003, Leali/Komisia (T‑46/03 R, Zb. s. II‑4473), návrhy na nariadenie predbežného opatrenia zamietol, pričom o trovách konania sa rozhodne v konaní vo veci samej.
29 V každej z vecí podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 16. júna 2004 Talianska republika podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov žalobcu.
30 Uznesením z 27. júla 2004 predseda prvej komory Súdu prvého stupňa vyhovel návrhu Talianskej republiky na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov žalobcu v každej z vecí. Vedľajší účastník konania predložil svoje pripomienky počas ústnej časti konania na základe správy z pojednávania v súlade s článkom 116 ods. 6 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.
31 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 18. októbra 2005 žalobca vo veci T‑46/03 znovu podal návrh na odklad výkonu napadnutého rozhodnutia. Súd prvého stupňa uznesením predsedu z 24. januára 2006, Leali/Komisia (T‑46/03 R II, neuverejnený v Zbierke), tento návrh zamietol.
32 Na základe článku 14 ods. 1 rokovacieho poriadku a na návrh štvrtej komory Súd prvého stupňa po vypočutí účastníkov konania v súlade s článkom 51 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku rozhodol postúpiť vec rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.
33 Uznesením predsedu piatej komory Súdu prvého stupňa zo 6. júla 2006 boli po vypočutí účastníkov konania veci T‑27/03, T‑46/03, T‑58/03, T‑79/03, T‑80/03, T‑97/03 a T‑98/03 spojené na účely ústnej časti konania a rozsudku.
34 Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa rozhodol vypočuť účastníkov konania, najprv pokiaľ ide o žalobný dôvod založený na nedostatku právomoci Komisie na prijatie napadnutého rozhodnutia. V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 rokovacieho poriadku položil Komisii písomnú otázku, na ktorú Komisia odpovedala v stanovenej lehote.
35 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté na pojednávaní 19. septembra 2006.
Návrhy účastníkov konania
36 Vo veci T‑27/03 žalobca navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– v prvom rade vo veci samej vyhlásil napadnuté rozhodnutie za neexistujúce a/alebo nulitné alebo v každom prípade zrušil napadnuté rozhodnutie z dôvodu nedostatku právomoci, zneužitia alebo nesprávneho použitia právomoci,
– subsidiárne vo veci samej zrušil napadnuté rozhodnutie, najmä pokiaľ ide o sankciu, z dôvodu nesprávnej definície geografického trhu, nedostatku odôvodnenia, nesprávneho uplatnenia práva, nedôvodnosti, najmä vzhľadom na dôkazy, pripisovaných výhrad, porušenia zásady nestrannosti správneho konania a práv na obranu,
– subsidiárnejšie vo veci samej zrušil pokutu z dôvodu, že nie je primeraná, a z dôvodu nedostatočného vyšetrenia a odôvodnenia alebo v každom prípade znížil sankciu uloženú žalobcovi odobratím najprv zvýšenia o 225 % z dôvodu odstrašujúceho účinku a zvýšenia o 105 % z dôvodu dĺžky, v príslušnej miere, základnú čiastku z dôvodu premlčania, menšej závažnosti porušenia, marginálnej účasti na karteli a výhrad výslovne proti nemu nevzneseným,
– zaviazal žalobkyňu v každom prípade na náhradu výdavkov a trov konania na tomto stupni.
37 Vo veci T‑46/03 žalobca navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– v prvom rade zrušil napadnuté rozhodnutie,
– subsidiárne znížil sumu uloženej pokuty vzhľadom na nemožnosť pripísať mu výhrady vznesené proti Acciaierie e Ferriere Leali Luigi SpA, ako aj vzhľadom na nesprávne uplatnenie zvýšenia celkovej sumy základnej sankcie na základe dĺžky trvania, takisto ako vzhľadom na jemu vlastné tiesnivé a osobitné finančné podmienky,
– zaviazal Komisiu na náhradu výdavkov a trov, ktoré vynaložil v konaní na tomto stupni.
38 Vo veci T‑58/03 žalobca navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– v prvom rade zrušil napadnuté rozhodnutie,
– subsidiárne znížil sumu uloženej pokuty vzhľadom na nemožnosť pripísať mu správania, ku ktorým došlo po tom, ako sa začala jeho likvidácia, teda za obdobie medzi 25. novembrom a 4. decembrom 1998, a vzhľadom na nesprávne uplatnenie zvýšenia celkovej základnej sankcie na základe dĺžky trvania, ako aj vzhľadom na jemu vlastné tiesnivé a osobitné finančné podmienky dĺžky trvania,
– zaviazal Komisiu na náhradu výdavkov, trov a honorárov, ktoré vynaložil v konaní na tomto stupni.
39 Vo veci T‑79/03 žalobca navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zrušil napadnuté rozhodnutie z dôvodu zjavného nedostatku právomoci Komisie, pretože toto rozhodnutie bolo prijaté na základe výslovného odkazu na neexistujúci právny základ, pričom neexistovalo nijaké ustanovenie, ktoré by po skončení platnosti Zmluvy ESUO udeľovalo Komisii právomoc prijať rozhodnutie na základe článku 65 UO,
– zrušil rozhodnutie z dôvodu prekročenia právomoci, chybného, rozporuplného a nesprávneho uplatnenia právnej úpravy, pretože Komisia použila na účely uplatnenia článku 65 UO procesné pravidlá stanovené nariadením č. 17, hoci tie sú vyhradené výslovne a výlučne na uplatnenie článkov 81 ES a 82 ES, ako aj z dôvodu porušenia ustanovení uvedeného nariadenia, pokiaľ ide o úlohu a hranice oznámenia o výhradách, ako aj o účasť vnútroštátnych orgánov, z čoho vyplýva, že celé konanie Komisie bolo neúplné, nekoherentné a protiprávne,
– zrušil rozhodnutie z dôvodu zneužitia právomoci spôsobeného nedostatočným vyšetrením a odôvodnením, z čoho vyplýva nesprávnosť definície relevantného trhu, ako aj rozporuplnosť a nelogickosť podmienok a skutočností predstavujúcich údajný kartel,
– subsidiárne zrušil napadnuté rozhodnutie z dôvodu porušenia právnej úpravy spôsobeného nedostatočným vyšetrením v časti uvedeného rozhodnutia, kde je žalobca považovaný za zodpovedného za protisúťažný kartel v priebehu obdobia medzi rokmi 1989 až 1996, hoci neexistuje nijaká skutočnosť, ktorá by preukazovala jeho účasť na údajne protiprávnej činnosti, a preto proporcionálne znížil pokutu, ktorá mu bola uložená,
– subsidiárne zrušil alebo znížil pokutu, ktorá mu bola uložená v napadnutom rozhodnutí z dôvodu porušenia zásad rovnosti zaobchádzania, ochrany legitímnej dôvery, proporcionality a primeranosti pri určovaní sankcie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania na tomto stupni.
40 Vo veci T‑80/03 žalobca navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– v prvom rade konštatoval neexistenciu a/alebo neplatnosť napadnutého rozhodnutia a v každom prípade zrušil napadnuté rozhodnutie, v ktorom mu bola uložená, spoločne a nerozdielne so SP SpA, pôvodne Siderpotenza SpA, pokuta 16,14 milióna eur z dôvodu, že realizoval spolu s inými podnikmi jednotný kartel, ktorý bol komplexný a trval na talianskom trhu tyčí alebo zvitkov na výstuž do betónu s cieľom alebo účinkom stanoviť ceny a ktorý takisto viedol k zosúladenému obmedzeniu alebo kontrole výroby alebo predajov a bolo v ňom taktiež dohodnuté obmedzenie alebo kontrola výroby alebo predajov, v rozsahu, v akom sa skončila platnosť Zmluvy ESUO pred prijatím napadnutého rozhodnutia,
– subsidiárne zrušil napadnuté rozhodnutie, najmä pokiaľ ide o sankciu, a to z dôvodu nedostatku právomoci, zneužitia právomoci a zjavného prekročenia právomoci zo strany Komisie, ako aj z dôvodu nesprávneho uplatnenia článku 65 UO a absencie a/alebo rozporuplnosti odôvodnenia voči žalobcovi,
– subsidiárnejšie znížil pokutu, ktorú uložila žalobcovi Komisia v závislosti od jeho obratu, a to z dôvodu nesprávneho uplatnenia článku 65 ods. 5 UO,
– v každom prípade zaviazal Komisiu na náhradu trov konania na tomto stupni.
41 Vo veciach T‑97/03 a T‑98/03 žalobcovia navrhujú, aby Súd prvého stupňa:
– zrušil článok 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ich týka;
– subsidiárne zrušil článok 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom im pripisuje účasť na porušení pred 13. februárom 1996,
– zrušil článok 2 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ich uvedený článok týka,
– subsidiárne zmenil článok 2 napadnutého rozhodnutia tak, že zruší alebo podstatne zníži uloženú pokutu,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania na tomto stupni.
42 V každej z vecí Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Právny stav
43 Na podporu svojich žalobných návrhov sa všetci žalobcovia odvolávajú na žalobný dôvod založený na nedostatku právomoci Komisie na konštatovanie porušenia článku 65 UO v okamihu prijatia napadnutého rozhodnutia.
44 Rôzne tvrdenia uvádzané v rámci tohto žalobného dôvodu možno zoskupiť do štyroch častí. Prvá časť, na ktorú sa odvolávajú žalobcovia v každej z vecí, sa zakladá na nedostatku právomoci Komisie na uplatnenie pravidiel hospodárskej súťaže Zmluvy ESUO po skončení platnosti uvedenej zmluvy. Druhá časť, uvádzaná vo veciach T‑27/03, T‑46/03 a T‑58/03, sa zakladá na nezákonnosti oznámenia z 18. júna 2002, pretože predĺžilo uplatniteľnosť článku 65 UO po skončení platnosti Zmluvy ESUO. Tretia časť, na ktorú sa odvolávajú žalobcovia vo veciach T‑27/03, T‑79/03, T‑97/03 a T‑98/03, sa týka nezákonného pokračovania konania na základe nariadenia č. 17 po skončení platnosti Zmluvy ESUO. Štvrtá časť, uvádzaná vo veciach T‑46/03, T‑58/03, T‑97/03 a T‑98/03, sa týka porušenia zásady lex mitior. Je potrebné preskúmať najprv prvú časť tohto žalobného dôvodu.
Tvrdenia účastníkov konania
45 V každej z vecí žalobca pripomína, že konanie Komisie sa musí zakladať na presnom právnom základe. Žalobcovia uvádzajú, že napadnuté rozhodnutie odkazuje výlučne na ustanovenia Zmluvy ESUO, najmä na jej článok 65. Pretože v okamihu prijatia napadnutého rozhodnutia, 17. decembra 2002, Zmluva ESUO už nebola súčasťou právneho poriadku Spoločenstva, táto zmluva nemohla už byť právnym základom uvedeného rozhodnutia.
46 Vysvetľujú, že v súlade s článkom 97 UO právny poriadok zriadený Zmluvou ESUO automaticky a v plnej miere prestal existovať 23. júla 2002. Normy prideľujúce právomoci už neexistovali, a preto Komisia nemala v čase prijatia napadnutého rozhodnutia nijakú právomoc na uplatnenie článku 65 UO. Tento prípad sa teda netýka sukcesie právnych predpisov z hľadiska času v rámci jedného právneho poriadku, ale problému spojeného so skončením platnosti zmluvy a neexistencie právneho poriadku s tým súvisiaceho.
47 Podľa žalobcov iba štáty, ktoré podpísali Zmluvu ESUO, mohli suverénne rozhodnúť, či a za akých podmienok mohli byť na Európske spoločenstvo prenesené práva, povinnosti a výsady Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO). Žalobcovia vo veciach T‑27/03, T‑79/03, T‑80/03, T‑97/03 a T‑98/03 odkazujú v tejto súvislosti na medzinárodné právo, a najmä na články 54 a 70 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969 (Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zväzok 788, s. 354). Zásady medzinárodného práva predstavujú v tejto súvislosti platné zdroje inšpirácie na výklad ustanovení práva Spoločenstva (rozsudok Súdneho dvora z 24. novembra 1992, Poulsen a Diva Navigation, C‑286/90, Zb. s. I‑6019, bod 9; rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. januára 1997, Opel Austria/Rada, T‑115/94, Zb. s. II‑39, body 89 až 95).
48 V tejto súvislosti žalobcovia vo veciach T‑46/03, T‑58/03, T‑79/03 a T‑80/03 uvádzajú na jednej strane, že Komisia v oznámení KOM/2000/588 v konečnom znení z 27. septembra 2000, nazvanom „Budúcnosť štruktúrovaného dialógu po skončení platnosti Zmluvy ESUO“ [neoficiálny preklad], konštatovala, že „východiskový bod akejkoľvek reflexie [týkajúcej sa skončenia platnosti Zmluvy ESUO] musí byť vôľa členských štátov nepredĺžiť režim a orgány ESUO na obdobie po skončení obdobia stanoveného zmluvou.“ [neoficiálny preklad]
49 Na druhej strane všetci žalobcovia uvádzajú protokol, rozhodnutie alebo nariadenie výslovne prijaté členskými štátmi alebo Radou s cieľom upraviť dôsledky skončenia platnosti Zmluvy ESUO. Ide o tieto akty:
– Protokol o finančných dôsledkoch skončenia platnosti Zmluvy ESUO a o Výskumnom fonde uhlia a ocele [neoficiálny preklad], pripojený k zmluve z Nice, na ktorý sa odvoláva žalobca vo veci T‑79/03,
– rozhodnutie 2002/234/ESUO zástupcov vlád členských štátov, ktorí sa stretli v rámci zasadnutia Rady z 27. februára 2002 o finančných dôsledkoch skončenia platnosti Zmluvy o ESUO a o Výskumnom fonde uhlia a ocele (Ú. v. ES L 79, s. 42; Mim. vyd. 01/004, s. 14), na ktoré sa odvolávajú všetci žalobcovia,
– rozhodnutie 2002/595/ES zástupcov vlád členských štátov, ktorí sa zišli v rámci zasadnutia Rady z 19. júla 2002 o dôsledkoch skončenia platnosti Zmluvy Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO) s medzinárodnými dohodami uzavretými ESUO (Ú. v. ES L 194, s. 35; Mim. vyd. 01/004, s. 45), na ktoré sa odvolávajú žalobcovia vo veciach T‑27/03, T‑46/03, T‑58/03, T‑79/03 a T‑80/03,
– nariadenie Rady (ES) č. 963/2002 z 3. júna 2002, ktorým sa ustanovujú prechodné ustanovenia týkajúce sa antidumpingových a antidotačných opatrení prijatých v zmysle rozhodnutí Komisie č. 2277/96/ESUO a č. 1889/98/ESUO, ako aj prebiehajúcich antidumpingových a antidotačných vyšetrovaní, sťažností a podaní v zmysle týchto rozhodnutí (Ú. v. ES L 149, s. 3; Mim. vyd. 11/042, s. 69), na ktoré sa odvolávajú žalobcovia vo veciach T‑27/03, T‑79/03 a T‑80/03,
– nariadenie Rady (ES) č. 1407/2002 z 23. júla 2002 o štátnej pomoci pre uhoľný priemysel (Ú. v. ES L 205, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 170), na ktoré sa odvolávajú žalobcovia vo veciach T‑80/03, T‑97/03 a T‑98/03,
– nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1840/2002 z 30. septembra 2002 o udržiavaní štatistického systému ESUO po skončení platnosti Zmluvy ESUO [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 279, s. 1), na ktoré sa odvoláva žalobca vo veci T‑79/03,
– nariadenie Rady (ES) č. 405/2003 z 27. februára 2003 o monitorovaní dovozu čierneho uhlia s pôvodom v tretích krajinách spoločenstvom (Ú. v. EÚ L 62, s. 1; Mim. vyd. 11/046, s. 62), na ktoré sa odvoláva žalobca vo veci T‑79/03.
50 Členské štáty však neprijali nijaké opatrenie predlžujúce platnosť pravidiel hospodárskej súťaže zriadených Zmluvou ESUO alebo upravujúce prechodný režim týkajúci sa týchto pravidiel. Pokiaľ nedošlo k žiadnemu rozhodnutiu členských štátov, ktoré podpísali Zmluvu ESUO o uplatniteľnosti článku 65 UO po skončení platnosti uvedenej zmluvy, Komisia nebola oprávnená uplatňovať toto ustanovenie. Inými slovami, prijatím napadnutého rozhodnutia Komisia predĺžila platnosť článku 65 UO, ktorý však už neplatil, bez toho, aby existoval akýkoľvek právny akt, ktorý by ju oprávňoval výslovne tak konať.
51 Žalobcovia vo veciach T‑46/03, T‑58/03, T‑79/03, T‑80/03, T‑97/03 a T‑98/03 trvajú na tom, že napriek ich spoločnému úmyslu a požiadavke, aby ich výklad zodpovedal kritériám logickej koherentnosti, zmluvy ESUO, ES a ESAE sú rozdielnymi a autonómnymi zmluvami prideľujúcimi rozličné a riadne definované právomoci inštitúciám Spoločenstva. Každá zmluva, posudzovaná jednotlivo, predstavuje úplný a autonómny systém noriem, ktoré sa napĺňajú, realizujú a vykonávajú v plnej miere v rámci, ktorý im je vlastný. Článok 3 EÚ a článok 305 ES dokazujú autonómnu povahu týchto rôznych zmlúv.
52 Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie založené na zmluve z 8. apríla 1965, ktorou bola zriadená spoločná Rada a spoločná Komisia Európskych spoločenstiev (ďalej len „zmluva o zlúčení“), ktorá bola medzitým zrušená článkom 9 Amsterdamskej zmluvy, žalobcovia vo veciach T‑46/03, T‑58/03, T‑79/03, T‑80/03, T‑97/03 a T‑98/03 zdôrazňujú, že napriek zlúčeniu inštitúcií rozdielne Spoločenstvá zostali oddelené a rozdielne. Komisia naďalej vykonávala odlišné právomoci a konala na základe rozdielnych právomocí, podľa toho, či konala v rámci jedného alebo druhého Spoločenstva (rozsudok Súdneho dvora z 9. augusta 1994, Francúzsko/Komisia, C‑327/91, Zb. s. I‑3641). Bolo by rozporuplné tvrdiť, že odvetvie hospodárskej súťaže prešlo automaticky z režimu Zmluvy ESUO do režimu Zmluvy ES na základe údajnej jednoty právneho poriadku Spoločenstva, hoci pre rôzne iné záležitosti bolo potrebné špecifické rozhodnutie členských štátov.
53 Žalobcovia vo veciach T‑46/03 a T‑58/03 takisto namietajú proti kvalifikácii Zmluvy ESUO ako lex specialis (napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 348) oproti Zmluve ES, keďže Zmluva ESUO bola podpísaná skôr ako Zmluva ES. Judikatúra, na ktorú odkazuje Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe, sa vôbec netýka prípadu skončenia platnosti Zmluvy ESUO a len potvrdzuje, že Zmluva ESUO bola určená na to, aby upravovala iba hutnícky trh, kým Zmluva ES upravovala všetky ostatné odvetvia. V každom prípade, keby Zmluva ESUO mala predstavovať lex specialis voči Zmluve ES, skončenie platnosti Zmluvy ESUO malo spôsobiť, že Komisia mala v napadnutom rozhodnutí uplatniť článok 81 ES.
54 Pokiaľ ide o článok 305 ES, ktorý podľa Komisie potvrdzuje, že Zmluva ESUO je lex specialis, žalobcovia vo veciach T‑97/03 a T‑98/03 uvádzajú, že ide o ustanovenie úplnej zlučiteľnosti, ktorá je vlastná obyčajovému právu a kodifikovaná v článku 30 ods. 2 Viedenského dohovoru. V článku 305 ES sa tak chcelo vyhnúť tomu, aby neskoršia zmluva – Zmluva ES – prevládala nad skoršou zmluvou – Zmluvou ESUO – v odvetviach upravených Zmluvou ESUO. Toto ustanovenie však neoprávňuje Komisiu, aby uplatňovala Zmluvu ESUO po jej skončení platnosti.
55 Komisia uvádza, že Zmluva ES a Zmluva ESUO sú súčasťou jedného a toho istého právneho poriadku, ktorým je právny poriadok Spoločenstva (stanovisko Súdneho dvora 1/91 zo 14. decembra 1991, Zb. s. I‑6079, bod 21). Vysvetľuje, že z dôvodu jednotnosti tohto právneho poriadku súd Spoločenstva vyložil ustanovenia zmlúv ESUO a ESAE odkazom na ustanovenia Zmluvy ES na základe spoločných zásad, ktoré sa vzťahujú na všetky zmluvy Spoločenstva (rozsudok Súdneho dvora z 22. februára 1990, Busseni, C‑221/88, Zb. s. I‑495, body 16 a 21). Článok 65 UO bol teda vyložený v súlade s článkom 81 ES (rozsudok Súdneho dvora z 18. mája 1962, Geitling Ruhrkohlen-Verkaufsgesellschaft a i./Vysoký úrad, 13/60, Zb. s. 165; rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. marca 1999, Thyssen Stahl/Komisia, T‑141/94, Zb. s. II‑347, body 262, 266 a 277).
56 Jednotnosť právneho poriadku Spoločenstva okrem toho potvrdzuje aj jednotnosť prevládajúca na úrovni inštitúcií. Komisia v tejto súvislosti odkazuje na zmluvu o zlúčení, ako aj na článok 1 tretí odsek EÚ, na článok 3 ods. 1 EÚ a články 48 EÚ a 49 EÚ.
57 Komisia poznamenáva, že v rámci právneho poriadku Spoločenstva Zmluva ESUO predstavuje lex specialis, ktorý je výnimkou z lex generalis, ktorým je Zmluva ES. V tejto súvislosti odkazuje na článok 305 ods. 1 ES, ako aj na judikatúru (rozsudok Súdneho dvora z 24. októbra 1985, Gerlach, 239/84, Zb. s. 3507, body 9 až 11; stanovisko Súdneho dvora 1/94 z 15. novembra 1994, Zb. s. I‑5267, body 25 až 27; návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Van Gerven k rozsudku Súdneho dvora z 13. apríla 1994, Banks, C‑128/92, Zb. s. I‑1209, I‑1212, bod 8; rozsudky Súdu prvého stupňa z 5. júna 2001, ESF Elbe-Stahlwerke Feralpi/Komisia, T‑6/99, Zb. s. II‑1523, bod 102, a z 8. júla 2003, Verband der freien Rohrwerke a i./Komisia, T‑374/00, Zb. s. II‑2275, bod 68). Komisia uvádza, že v okamihu skončenia platnosti lex specialis 23. júla 2002 nadobudol lex generalis predstavovaný Zmluvou ES svoj vis expansiva, ktorý článok 305 ES obmedzoval počas celého obdobia platnosti Zmluvy ESUO, takže odvetvia, ktoré predtým patrili pod Zmluvu ESUO, boli po jej skončení platnosti podriadené príslušným normám Zmluvy ES. V tejto súvislosti Komisia odkazuje na odôvodnenie č. 348 napadnutého rozhodnutia.
58 Odkaz na medzinárodné právo, a najmä na články 54 a 70 Viedenského dohovoru, porušuje povahu sui generis právneho poriadku Spoločenstva (rozsudky Súdneho dvora z 15. júla 1964, Costa, 6/64, Zb. s. 1141, a z 13. novembra 1964, Komisia/Luxembursko a Belgicko, 90/63 a 91/63, Zb. s. 1217). Z dôvodu jednotnosti právneho poriadku Spoločenstva a existujúceho vzťahu lex specialis a lex generalis medzi zmluvami ESUO a ES dôsledky skončenia platnosti Zmluvy ESUO nie sú upravené pravidlami medzinárodného práva, ale je potrebné ich posúdiť vzhľadom na existujúce ustanovenia v rámci právneho poriadku Spoločenstva.
59 Judikatúra citovaná žalobcami na podporu ich argumentácie, podľa ktorej sa medzinárodné právo môže uplatniť aj v oblasti práva Spoločenstva, nie je relevantná, keďže sa týkala vzťahov medzi Spoločenstvom a tretími štátmi, a nie vzťahov vzniknutých v rámci právneho poriadku Spoločenstva.
60 V okamihu skončenia platnosti Zmluvy ESUO automaticky došlo k prechodu medzi režimom vyplývajúcim zo Zmluvy ESUO a režimom vyplývajúcim zo Zmluvy ES v oblasti hospodárskej súťaže na základe zásady sukcesie pravidiel z hľadiska času v rámci toho istého právneho poriadku. V tejto súvislosti Komisia pripomína, že procesné pravidlá sa majú vo všeobecnosti uplatňovať na všetky prebiehajúce spory od okamihu, keď nadobudnú platnosť, na rozdiel od hmotnoprávnych pravidiel, ktoré sú zvyčajne vykladané tak, že sa netýkajú situácií vzniknutých pred nadobudnutím ich platnosti [rozsudky Súdneho dvora z 12. novembra 1981, Salumi, 212/80 až 217/80, Zb. s. 2735, bod 9; zo 6. júla 1993, CT Control (Rotterdam) a JCT Benelux/Komisia, C‑121/91 a C‑122/91, Zb. s. I‑3873, bod 22, a zo 7. septembra 1999, De Haan, C‑61/98, Zb. s. I‑5003, bod 13].
61 V súlade s týmito zásadami Komisia uplatnila po skončení platnosti Zmluvy ESUO procesné pravidlá nariadenia č. 17. Pokiaľ ide o hmotnoprávne ustanovenia, napadnuté rozhodnutie sa týkalo kartelu realizovaného až do roku 2000. Jediným ustanovením porušeným adresátmi napadnutého rozhodnutia teda bol článok 65 ods. 1 UO. Inými slovami, článok 81 ES nebol uvedený v napadnutom rozhodnutí z dôvodu, že článok 65 UO predstavoval hmotnoprávne ustanovenie platné v čase, keď došlo k protisúťažnému správaniu. Komisia ešte uvádza, že skutočnosť, že správne konanie uplatňujúce článok 65 UO na skutočnosti vzniknuté v čase, kým Zmluva ESUO bola ešte v platnosti, si vyžaduje lehoty presahujúce dĺžku platnosti Zmluvy ESUO, nemôže privodiť, aby bol článok 65 UO pozbavený svojho potrebného účinku pred dátumom skončenia platnosti uvedenej zmluvy a spôsobiť neúčinnosť povinnosti nenarušovať dynamiku hospodárskej súťaže, ktorú uvedený článok stanovoval priamo hospodárskym subjektom.
62 Uplatnenie článku 65 UO na porušenia, ku ktorým došlo pred skončením platnosti Zmluvy ESUO, je teda logickým a koherentným dôsledkom zásad týkajúcich sa sukcesie pravidiel z hľadiska času v rámci toho istého právneho poriadku. Komisia trvá na tom, že mohla právoplatne prijať napadnuté rozhodnutie, lebo po skončení platnosti Zmluvy ESUO zostala orgánom príslušným podľa Zmluvy ES na uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže. Takisto zdôrazňuje, že uplatnila len ustanovenia Zmluvy ESUO, ktoré majú zjavný ekvivalent v Zmluve ES. Okrem toho Súdny dvor sám naďalej uplatňoval článok 65 UO po skončení jeho platnosti na skutočnosti, ktoré vznikli počas obdobia, keď ešte platil (pozri napríklad rozsudky Súdneho dvora z 2. októbra 2003, International Power a i./NALOO, C‑172/01 P, C‑175/01 P, C‑176/01 P a C‑180/01 P, Zb. s. I‑11421, bod 168, a z 2. októbra 2003, Eurofer/Komisia, C‑179/99 P, Zb. s. I‑10725, body 22 až 26).
63 Oznámenie o budúcnosti štruktúrovaného dialógu po skončení platnosti Zmluvy ESUO sa týkalo správania a situácií, ku ktorým by mohlo dôjsť po skončení platnosti Zmluvy ESUO. Na druhej strane napadnuté rozhodnutie len preukazuje existenciu porušenia a ukladá sankciu za správania, ku ktorým došlo v okamihu, keď Zmluva ESUO bola ešte v plnej miere platná.
64 Pokiaľ ide o rôzne akty uvedené v bode 49 vyššie na podporu argumentácie žalobcov, podľa ktorej, ak nedošlo k osobitnému rozhodnutiu zo strany členských štátov alebo Rady, Komisia nemá viac právomoc uplatňovať článok 65 UO po skončení platnosti uvedenej zmluvy, Komisia uvádza, že prijatie rozhodnutia 2002/234 je spojené s tým, že prechod aktív a pasív ESUO na Európske spoločenstvo nemôže nastať automaticky, keďže Zmluva ES neobsahuje nijaké ustanovenie takej povahy, aby práva a povinnosti týkajúce sa aktív a pasív ESUO automaticky prešli na Európske spoločenstvo. Keby nebolo vydané osobitné rozhodnutie, prostriedky ESUO by boli vrátené členským štátom k dátumu skončenia platnosti Zmluvy ESUO [pozri prvé odôvodnenie rozhodnutia 2002/234 a oznámenie Komisie KOM(2000) 518 v konečnom znení zo 6. septembra 2000]. Prijatie aktu ad hoc členskými štátmi, ktoré sa ďalej konkretizovalo protokolom C zmluvy z Nice, bolo teda potrebné na realizáciu prechodu prostriedkov ESUO na Európske spoločenstvo. Na druhej strane ochrana hospodárskej súťaže v odvetviach uhlia a ocele patriaca do ESUO automaticky prešla pod režim Európskeho spoločenstva v okamihu skončenia platnosti Zmluvy ESUO, a to tým, že sa skončilo obmedzenie stanovené v článku 305 ES prostredníctvom vis expansivalex generalis.
65 Pokiaľ ide o rozhodnutie 2002/595, Komisia vysvetľuje, že potreba upraviť dôsledky skončenia platnosti Zmluvy ESUO voči medzinárodným zmluvám osobitným rozhodnutím členských štátov vznikla po prvé z politickej vôle udržať „osobitný“ režim stanovený uvedenými dohodami na výrobky patriace do ESUO aj po skončení platnosti Zmluvy ESUO a po druhé z dôvodu nemožnosti, aby sa Európske spoločenstvo automaticky vyhlásilo za následníka ESUO vo vzťahu k tretím krajinám na základe ustanovení Zmluvy ES, keďže tieto posledné uvedené nemohli byť viazané „vnútorným“ pravidlom poriadku Spoločenstva, akým bol článok 305 ES. Rozhodnutím 2002/595 teda boli prevedené na Európske spoločenstvo práva a povinnosti ESUO vo vzťahu k tretím krajinám. Článok 1 rozhodnutia Rady 2002/596/ES z 19. júla 2002 o dôsledkoch skončenia platnosti Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO) s medzinárodnými dohodami uzavretými [na medzinárodné dohody uzavreté – neoficiálny preklad] ESUO (Ú. v. ES L 194, s. 36; Mim. vyd. 11/042, s. 159) potvrdil tento prechod. Komisia dodáva, že v súlade s článkom 2 tohto posledného uvedeného rozhodnutia bola povinná informovať tretie krajiny o uvedenom prechode a v prípade potreby dojednať zmeny k dohodám.
66 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov založené na nariadení č. 963/2002, Komisia uvádza, že prijatie tohto nariadenia bolo potrebné preto, lebo pre riadenie obchodnej politiky Európskeho spoločenstva je typický rozhodovací proces odlišný od postupu stanoveného Zmluvou ESUO. V prvom prípade bola právomoc pridelená Rade a v druhom prípade Komisii. V súlade s článkom 74 UO a článkom 14 rozhodnutia Komisie č. 2277/96/ESUO z 28. novembra 1996 o obrane proti dovozom, ktoré sú predmetom dumpingu zo strany nečlenských štátov ESUO [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 308, s. 11), Komisia teda uložila prechodné a konečné antidumpingové povinnosti. Okrem toho prijatie nariadenia č. 963/2002 bolo odôvodnené povinnosťami Spoločenstva pri uplatňovaní článku VI Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT). Dotknuté strany v tretích krajinách mali záujem vedieť, či maximálna lehota osemnásť mesiacov na antidumpingové konanie nebola prerušená v okamihu skončenia platnosti Zmluvy ESUO. Vzhľadom na to, že tretie krajiny si nemohli v plnej miere uvedomiť ani dosah článku 305 ES, ani účinky uplatnenia zásady sukcesie právnych úprav z hľadiska času, najmä vzhľadom na inštitucionálny rozdiel, ktorý existuje medzi dvoma zmluvami, Rada prijala nariadenie č. 963/2002. Na druhej strane identita v zmluvách ESUO a CE, pokiaľ ide o orgán príslušný na prijatie opatrení potrebných na ochranu hospodárskej súťaže, teda Komisiu, umožnila vykonať prechod medzi dvoma zmluvami na základe všeobecných právnych zásad. Prijatie nariadenia č. 963/2002 je napokon spojené s tým, že na rozdiel od rozhodnutí konštatujúcich porušenia pravidiel hospodárskej súťaže antidumpingové opatrenia stanovené Zmluvou ESUO stanovovali do budúcnosti režim týkajúci sa výrobkov, ktoré boli predmetom dumpingu a mali účinky, ktoré sa mohli prejaviť aj po skončení platnosti Zmluvy ESUO.
67 Takisto nariadenie č. 1840/2002 o udržiavaní štatistického systému ESUO a nariadenie č. 405/2003 o monitorovaní dovozu čierneho uhlia s pôvodom v tretích krajinách sa týkali správania a situácií, ktoré vznikli po skončení platnosti Zmluvy ESUO. Na druhej strane napadnuté rozhodnutie len preukázalo existenciu porušenia a uložilo sankciu za obdobie, počas ktorého bola Zmluva ESUO v plnej miere platná.
68 Pokiaľ ide o nariadenie č. 1407/2002, Komisia vysvetľuje, že toto nariadenie zriaďuje režim pomoci pre odvetvia patriace do ESUO v samotnom rámci Zmluvy ES. Obsahuje hmotnoprávne a procesné pravidlá na posúdenie pomoci po skončení platnosti Zmluvy ESUO. Prechodný režim článku 14 ods. 2, uplatniteľný do 31. decembra 2002, bol stanovený na to, aby sa vyhlo v tom istom roku sukcesívnemu uplatneniu dvoch režimov pomoci – režimu rozhodnutia Komisie č. 3632/93/ESUO z 28. decembra 1993 o režime Spoločenstva pre pomoc členských štátov v prospech uhoľného priemyslu [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 329, s. 12) až do 23. júla 2002 a režimu nariadenia č. 1407/2002 po tomto dátume –, čo by mohlo vytvárať podnikom ťažkosti.
69 Napokon Komisia tvrdí, že je ešte stále oprávnená na konštatovanie porušení článku 65 UO, pokiaľ neboli premlčané.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
Predbežné pripomienky
70 Je potrebné najprv pripomenúť, že zmluvy Spoločenstva zriadili nový právny poriadok, v prospech ktorého členské štáty obmedzili v čoraz širších oblastiach svoje suverénne práva a ktorého subjektmi sú nielen členské štáty, ale aj ich štátni príslušníci (stanovisko Súdneho dvora 1/91, už citované v bode 55 vyššie, bod 21).
71 V rámci tohto právneho poriadku Spoločenstva disponujú inštitúcie iba pridelenými právomocami (stanovisko Súdneho dvora 2/00 zo 6. decembra 2001, Zb. s. I‑9713, bod 5; rozsudok Súdneho dvora z 13. decembra 2001, Parlament/Rada, C‑93/00, Zb. s. I‑10119, bod 39). Z tohto dôvodu akty Spoločenstva uvádzajú vo svojich úvodných ustanoveniach právny základ, ktorý oprávňuje predmetnú inštitúciu konať v predmetnej veci. Výber vhodného právneho základu má totiž dôležitosť ústavného charakteru (stanovisko Súdneho dvora 2/00, už citované, bod 5).
72 V danom prípade napadnuté rozhodnutie, ktoré bolo prijaté v okamihu, keď sa už skončila platnosť Zmluvy ESUO, konštatuje porušenie článku 65 ods. 1 UO a ukladá podnikom, ktoré sa údajne dopustili porušenia tohto ustanovenia, peňažnú pokutu. Vzhľadom na tvrdenia uvádzané v rámci tohto žalobného dôvodu je potrebné identifikovať najprv právny základ, na ktorom sa zakladá napadnuté rozhodnutie. Ďalej sa preskúma, či použitý právny základ zveroval právomoc Komisii na konštatovanie a sankcionovanie porušenia článku 65 ods. 1 UO v čase prijatia napadnutého rozhodnutia.
O právnom základe, na ktorom sa zakladá napadnuté rozhodnutie
73 Je potrebné konštatovať, že preambula napadnutého rozhodnutia obsahuje len odkazy na ustanovenia Zmluvy ESUO, teda články 65 UO, 47 UO a 36 UO.
74 Je dôležité pripomenúť na jednej strane, že článok 47 UO oprávňuje Komisiu na zhromaždenie informácií potrebných na realizáciu svojej úlohy a vykonanie šetrení, a na druhej strane, že článok 36 UO stanovuje Komisii povinnosť vypočuť dotknutých účastníkov konania pred uložením peňažných sankcií alebo stanovením penále. Odkazy na tieto ustanovenia v preambule napadnutého rozhodnutia sa teda vzťahujú na procesné akty prijaté pred prijatím napadnutého rozhodnutia.
75 Pokiaľ ide o článok 65 UO, je potrebné uviesť, že nielenže obsahuje hmotnoprávne ustanovenie adresované podnikom a združeniam podnikov, pričom zakazuje určité protisúťažné správania (odsek 1), ale takisto poskytuje právny základ na konanie Komisie. Článok 65 ods. 4 UO totiž oprávňuje Komisiu na konštatovanie porušení uvedených v v článku 65 ods. 1 UO. Okrem toho článok 65 ods. 5 UO oprávňuje Komisiu ukladať pokuty podnikom, ktoré porušili článok 65 ods. 1 UO.
76 Vzhľadom na ustanovenia uvedené v preambule, je potrebné dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie, ktoré konštatuje porušenie článku 65 ods. 1 UO a ktoré ukladá pokuty podnikom, ktoré údajne porušili toto ustanovenie, má svoj právny základ v článku 65 ods. 4 UO, pokiaľ ide o konštatovanie porušenia, a v článku 65 ods. 5 UO, pokiaľ ide o uloženie pokuty. Komisia na pojednávaní ďalej uznala, že odkaz na článok 65 UO v preambule napadnutého rozhodnutia sa vzťahuje na odseky 4 a 5 tohto ustanovenia.
77 Na pojednávaní však Komisia uviedla, že napadnuté rozhodnutie má svoj právny základ takisto v nariadení č. 17.
78 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že nariadenie č. 17, ktoré bolo medzičasom zrušené článkom 43 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s.1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), zveruje v článku 3 Komisii právomoc konštatovať porušenia článkov 81 ES a 82 ES a v článku 15 ods. 2 tej istej inštitúcii právomoc ukladať pokuty podnikom a združeniam podnikov, ktoré sa zúčastnili na takýchto porušeniach.
79 Treba konštatovať, že ani preambula, ani odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahujú odkaz na právny základ predstavovaný článkom 3 alebo článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Samotné odkazy na článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 obsiahnuté v odôvodneniach č. 335 a 343 napadnutého rozhodnutia sa týkajú diskusie o lex mitior s cieľom odôvodniť v tejto veci uplatnenie článku 65 ods. 5 UO, a nie článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.
80 Na pojednávaní Komisia najprv považovala vynechanie odkazu na nariadenie č. 17 v preambule napadnutého rozhodnutia za podstatnú chybu, potom za formálnu chybu a napokon za chybu v písaní. Ďalej vysvetlila, že napadnuté rozhodnutie sa musí chápať vzhľadom na druhé oznámenie o výhradách z 12. augusta 2002, ktoré samotné bolo založené na nariadení č. 17. Napokon v odpovedi na otázku Súdu prvého stupňa Komisia identifikovala časti napadnutého rozhodnutia, ktoré podľa nej preukazujú, že napadnuté rozhodnutie sa zakladá na článku 3 a článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Ide na jednej strane o zmienku konzultačného výboru v preambule a na druhej strane o odôvodnenia č. 335, 342, 343, 345, 346, 348 až 350, 352 a 353 napadnutého rozhodnutia.
81 Je teda potrebné preskúmať, či okolnosti identifikované v predchádzajúcom bode z právneho hľadiska dostatočne preukazujú, že Komisia takisto založila napadnuté rozhodnutie na článku 3 a článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, napriek vynechaniu výslovných odkazov v tomto zmysle v napadnutom rozhodnutí.
82 V prvom rade treba uviesť, že po tom, ako bola Komisia na pojednávaní vypočutá, pokiaľ ide o uvedené, uznala, že tvrdenia obsiahnuté v rôznych odôvodneniach uvedených v bode 80 vyššie sa týkali hmotnoprávnej úpravy (odôvodnenia č. 335, 342 a 343) alebo procesnoprávnej úpravy (odôvodnenia č. 352 a 353), ktoré boli uplatniteľné a netýkali sa špecificky jej právomoci konštatovať a sankcionovať porušenie článku 65 ods. 1 UO po skončení platnosti Zmluvy ESUO. Ďalej uznala, že odôvodnenia č. 345 a 346 len reprodukovali argumentáciu žalobcov v priebehu správneho konania.
83 V druhom rade, pokiaľ ide o odôvodnenia č. 348 a 349 napadnutého rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že tieto obsahujú všeobecné odkazy na lex specialis, na zmluvu o zlúčení a článok 305 ES, ale neobsahujú nijakú informáciu týkajúcu sa toho, či sa napadnuté rozhodnutie zakladá na článku 3 a článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.
84 V treťom rade odkaz na konzultačný výbor v preambule sa týka odkazu na procesnú etapu stanovenú v článku 10 ods. 3 nariadenia č. 17, a teda potvrdzuje, že Komisia uplatnila procesné pravidlá nariadenia č. 17 po skončení platnosti Zmluvy ESUO, kým odkazy na články 36 UO a 47 UO v tej istej preambule potvrdzujú, že pred skončením platnosti Zmluvy ESUO sa uplatnili procesné pravidlá Zmluvy ESUO.
85 Odkaz na konzultačný výbor však vôbec neznamená, že Komisia takisto zakladala svoju právomoc v tomto prípade na článku 3 a článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Jedinú informáciu v preambule týkajúcu sa právneho základu použitého Komisiou na konštatovanie a sankcionovanie predmetného porušenia predstavuje článok 65 UO. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Komisia na pojednávaní uznala, že odkaz na článok 65 UO v preambule sa vzťahuje na jeho odsek 4, na konštatovanie porušenia, a na jeho odsek 5, na uloženie pokuty.
86 V štvrtom rade na pojednávaní Komisia trvala najmä na prvej vete odôvodnenia č. 350, čo implicitne, ale s istotou preukazuje, že napadnuté rozhodnutie sa zakladá na článku 3 a na článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.
87 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že odôvodnenie č. 350 napadnutého rozhodnutia znie takto:
„Dôsledky skončenia platnosti lex specialis musia však byť upresnené, pokiaľ ide o ustanovenia, ktoré oprávňujú Komisiu ukladať sankcie. V takomto prípade uplatnenie hmotnoprávnej právnej úpravy v platnosti v čase, keď vznikli predmetné skutočnosti, sa javí byť dôvodným, ale uplatnia sa procesné pravidlá platné v čase prijatia rozhodnutia.“ [neoficiálny preklad]
88 Najprv treba konštatovať, že odôvodnenie č. 350 napadnutého rozhodnutia sa týka len právomoci Komisie ukladať pokuty. Prvá veta odôvodnenia č. 350 totiž odkazuje iba na „ustanovenia, ktoré oprávňujú Komisiu ukladať pokuty“ [neoficiálny preklad]. Druhá veta uvedeného odôvodnenia, ktorá by mala ďalej vysvetliť právomoc Komisie vzhľadom na skončenie platnosti lex specialis, nestanovuje, aké sú „ustanovenia, ktoré oprávňujú Komisiu ukladať sankcie.“ [neoficiálny preklad] Uvádza výlučne hmotnoprávnu právnu úpravu a uplatniteľné procesné pravidlá a vôbec nerieši otázku právomoci Komisie na „ukladanie sankcií.“ [neoficiálny preklad]
89 Napadnuté rozhodnutie nestanovuje teda v odôvodnení č. 350, aké sú „ustanovenia, ktoré oprávňujú Komisiu ukladať sankcie“. [neoficiálny preklad] Chápaná samostatne, mohla by prvá veta odôvodnenia č. 350 odkazovať na článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 alebo na článok 65 ods. 5 UO.
90 Ak sa však odôvodnenie č. 350 napadnutého rozhodnutia chápe spolu s časťou 8 napadnutého rozhodnutia, ktorá sa týka ukladania pokuty a ktorá sa nazýva „Uplatniteľnosť článku 65 ods. 5 UO“, jasne sa zdá, že Komisia zakladala svoju právomoc na ukladanie pokút v tejto veci na článku 65 ods. 5 UO. Odôvodnenie č. 515 teda pripomína, že „v súlade s článkom 65 ods. 5 UO Komisia môže ukladať pokuty [dotknutým] podnikom“. [neoficiálny preklad]
91 Okrem toho z odôvodnení č. 515 až 518 takisto jasne vyplýva, že napadnuté rozhodnutie sa zakladá výlučne na článku 65 ods. 4 a 5 UO. Odsek 4 je totiž doslovne citovaný v odôvodnení č. 516 na vysvetlenie, že Komisia je oprávnená konštatovať, že Federacciai, združenie podnikov, sa dopustilo porušenia, ale že nemá právomoc v súlade s článkom 65 ods. 5UO uložiť mu pokutu. Článok 65 ods. 5 UO totiž zveruje Komisii právomoc ukladať pokuty výlučne podnikom, a nie združeniam podnikov. Keby bolo napadnuté rozhodnutie, ako tvrdí Komisia, založené na nariadení č. 17, takéto právne posúdenie by bolo irelevantné. Článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 totiž nerozlišuje medzi podnikmi a združeniami podnikov, pokiaľ ide o právomoc Komisie na ukladanie pokút.
92 Časť 7 napadnutého rozhodnutia, nazvaná „Neuplatniteľnosť článku 65 ods. 2 UO“, zasa obsahuje inú indikáciu toho, že Komisia založila napadnuté rozhodnutie na článku 65 UO, a nie na ustanoveniach nariadenia č. 17. V odôvodnení č. 514 napadnutého rozhodnutia Komisia teda preskúmala to, či mohla povoliť kartel uvedený v napadnutom rozhodnutí, v súlade s článkom 65 ods. 2 UO. Neodkázala však na článok 9 ods. 1 nariadenia č. 17, ktorý jej zveruje právomoc odsúhlasiť výnimky, ale zakladala svoju právomoc výlučne na článku 65 ods. 2 UO.
93 V piatom rade, pokiaľ ide o chápanie napadnutého rozhodnutia vzhľadom na druhé oznámenie o výhradách z 12. augusta 2002, je potrebné konštatovať, že Komisia v ňom potvrdzuje, že začala nové konanie na základe nariadenia č. 17, a okrem toho výslovne odkazuje na článok 3 uvedeného nariadenia (dodatočné oznámenie o výhradách, bod 2).
94 Táto okolnosť však nepostačuje ako taká na konštatovanie, že právny základ napadnutého rozhodnutia tvorí článok 3 a článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Naopak, je potrebné sa domnievať, že vynechanie akéhokoľvek odkazu na článok 3 a článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 v preambule napadnutého rozhodnutia, ako aj vynechanie akéhokoľvek odkazu na uvedené ustanovenia v odôvodnení tohto rozhodnutia vyplývajú skôr zo svojvoľného výberu Komisie. Nemožno totiž pripustiť v prípade okolností, o aké ide vo veci samej, aby Komisia po tom, ako začala diskusiu so žalobcami o kontroverznom použití nariadenia č. 17 ako právneho základu prostredníctvom dodatočného oznámenia o výhradách, zabudla jednoducho uviesť tento právny základ v napadnutom rozhodnutí.
95 V šiestom rade toto chápanie napadnutého rozhodnutia sa zdá byť potvrdené skutočnosťou, že v týchto veciach štyria zo siedmich žalobcov, teda žalobcovia vo veciach T‑27/03, T‑46/03, T‑58/03 a T‑80/03, jasne založili svoju žalobu na predpoklade, že napadnuté rozhodnutie sa zakladalo na článku 65 ods. 4 a 5 UO. Iba dvaja žalobcovia, teda žalobcovia vo veciach T‑97/03 a T‑98/03, založili svoju argumentáciu na konštatovaní, že napadnuté rozhodnutie sa zakladalo na nariadení č. 17, pričom však uviedli, že toto nariadenie nezverovalo Komisii nijakú právomoc na tieto účely. Napokon žalobca vo veci T‑79/03 sa vyjadril voľne, pokiaľ ide o právny základ, a skúmal dve teórie, teda teóriu, podľa ktorej je napadnuté rozhodnutie založené na článku 65 ods. 4 a 5 UO, a teóriu, podľa ktorej sa zakladá na nariadení č. 17, a uzatvára, že Komisia v nijakom prípade nemala právomoc.
96 Je potrebné v tejto súvislosti uviesť, že vo svojom vyjadrení k žalobe vo veciach, v ktorých sa žalobcovia vo svojej žalobe domnievali, že napadnuté rozhodnutie sa zakladalo na článku 65 ods. 4 a 5 UO, Komisia nikdy netvrdila, že argumentácia týchto žalobcov spočívala na mylnom predpoklade. Nijaké vyjadrenie k žalobe ani nijaká duplika predložené v týchto veciach totiž neobsahujú výslovný odkaz na článok 3 alebo článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 ako na právny základ napadnutého rozhodnutia. Jediné odkazy na článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 vo vyjadreniach Komisie sa týkajú diskusie o lex mitior s cieľom odôvodniť v tejto veci uplatnenie článku 65 ods. 5 UO, a nie článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.
97 Takto teda žalobca vo veci T‑27/03 po oboznámení sa s vyjadrením k žalobe tvrdil v bode 5 svojej repliky, že:
„Zdá sa, že Komisia definitívne uznala, že i) napadnuté rozhodnutie bolo prijaté na jedinom právnom základe článku 65 UO, ii) uložené pokuty sa týkali len tohto jediného ustanovenia. Všetko ostatné, všetky ostatné tvrdenia Komisie týkajúce sa jednotnosti právneho poriadku Spoločenstva, kritérií riadiacimi sukcesiu predpisov z hľadiska času, sa teda javia byť akademickými úvahami, ktoré sú všeobecné a nie sú relevantné, a v súvislosti s ktorými sa zdá, že je zbytočné, aby sa nimi zneužívala trpezlivosť Súdu prvého stupňa tým, že by na ne mal odpovedať.“
98 Navyše vo veci T‑79/03, v ktorej žalobca prijal voľné stanovisko týkajúce sa právneho základu, na ktorom sa zakladá napadnuté rozhodnutie, Komisia nijako nepriniesla objasnenie k diskusii o tomto bode.
99 V bode 58 vyjadrenia k žalobe vo veci T‑79/03 Komisia teda tvrdí: „Východiskový bod dôvodov žalobcu nie je správny: podľa žalobcu Komisia použila procesné pravidlá nariadenia č. 17 na uloženie pokuty v zmysle článku 65 UO. … Je potrebné… poznamenať, že pokuta nebola uložená na základe nariadenia č. 17, ale ako to jasne uvádza rozhodnutie, na základe článku 65 ods. 5 UO“. V poznámke pod čiarou dodáva, že „na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, jasne vyplýva z časti 5 rozhodnutia (odôvodnenie č. 335 a [nasl.]), že Komisia uplatnila nariadenie č. 17“. Žalobca vo veci T‑79/03 vo svojej replike v bode 33 tvrdí:
„… Komisia si opäť protirečí a tentoraz v priebehu niekoľkých riadkov, čo preukazuje, aké je ťažké podporovať teóriu, ktorá je z právneho hľadiska inkonzistentná. Tvrdí totiž – v bode 58 svojho vyjadrenia k žalobe –… na konci odseku, že pokuta nebola uložená na základe nariadenia č. 17, ale následne dodáva, vo forme poznámky, že z napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, že uplatnila nariadenie č. 17.“
100 Komisia teda až na pojednávaní a až v odpovedi na otázky položené Súdom prvého stupňa po prvýkrát jasne uviedla, že podľa nej napadnuté rozhodnutie sa takisto zakladalo na článku 3 a článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.
101 Za týchto okolností, vzhľadom na všetko uvedené vyššie, ako aj na rôzne explicitné odkazy na právny základ predstavovaný článkom 65 ods. 4 a 5 UO v napadnutom rozhodnutí (preambula napadnutého rozhodnutia a odôvodnenia č. 515 až 518 napadnutého rozhodnutia) a neexistenciu odkazu na článok 3 a článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 ako právneho základu je potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie bolo založené výlučne na článku 65 ods. 4 a 5 UO.
O právomoci Komisie na konštatovanie a sankcionovanie porušenia článku 65 ods. 1 UO po skončení platnosti Zmluvy ESUO
– O vzťahoch medzi zmluvami ESUO a ES
102 Je potrebné pripomenúť, že oblasť pôsobnosti Zmluvy ESUO bola podstatne obmedzená. Zmluva ESUO sa totiž týkala len dvoch výrobkov, a to uhlia a ocele, ako boli definované v článku 81 UO a v prílohe I Zmluvy ESUO. Keďže Zmluva EHS (neskôr Zmluva ES) je formulovaná všeobecne a uplatňuje sa na všetky hospodárske odvetia, čiže v zásade takisto na výrobky patriace do Zmluvy ESUO (pozri v tomto zmysle stanovisko 1/94, už citované v bode 57 vyššie, bod 27), autori Zmluvy ES zahrnuli do tejto zmluvy ustanovenie, ktorého cieľom je vyhnúť sa tomu, aby boli ustanovenia Zmluvy ES nadradené ustanoveniam Zmluvy ESUO.
103 Článok 305 ods. 1 ES teda stanovuje:
„Ustanovenia… zmluvy [ES] sa nedotýkajú ustanovení Zmluvy [ESUO], najmä v oblasti práv a povinností členských štátov, právomoci orgánov [ESUO] a pravidiel stanovených uvedenou zmluvou pre fungovanie spoločného trhu uhlia a ocele.“
104 Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o fungovanie spoločného trhu, pravidlá Zmluvy ESUO a všetky ustanovenia prijaté na jej uplatnenie zostali v platnosti napriek vzniku Zmluvy ES (rozsudky Súdneho dvora Gerlach, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 9, a z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C‑74/00 P a C‑75/00 P, Zb. s. I‑7869, bod 100).
105 V rozsahu, v akom sa na záležitosti nevzťahujú ustanovenia Zmluvy ESUO alebo právna úprava prijatá na jej základe, Zmluva ES a ustanovenia prijaté na jej uplatnenie, hoci boli prijaté pred skončením platnosti Zmluvy ESUO, sa môžu uplatňovať na výrobky patriace do Zmluvy ESUO (rozsudky Súdneho dvora z 15. decembra 1987, Deutsche Babcock, 328/85, Zb. s. 5119, bod 10, a Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, už citovaný v bode 104 vyššie, bod 100; stanovisko 1/94, už citované v bode 57 vyššie, bod 27).
106 Takisto je potrebné pripomenúť, že v súlade s článkom 97 UO platnosť Zmluvy ESUO sa skončila 23. júla 2002. Keďže Zmluva ES je všeobecne platná, odvetvia, ktoré predtým patrili do Zmluvy ESUO, prešli od 24. júla 2002 do pôsobnosti Zmluvy ES.
– O tom, či článok 65 ods. 4 a 5 UO zverili Komisii právomoc na prijatie napadnutého rozhodnutia
107 Napadnuté rozhodnutie bolo prijaté 17. decembra 2002 na základe článku 65 ods. 4 UO, pokiaľ ide o konštatovanie porušenia článku 65 ods. 1 UO, a na základe článku 65 ods. 5 UO, pokiaľ ide o uloženie pokút podnikom, ktoré sa údajne zúčastnili na porušení článku 65 ods. 1 UO.
108 Pokiaľ ide o právomoc Komisie na prijatie napadnutého rozhodnutia na základe článku 65 ods. 4 a 5 UO po skončení platnosti Zmluvy ESUO, Komisia v odôvodnení č. 348 napadnutého rozhodnutia vysvetľuje, že „Zmluva ES a Zmluva ESUO patria do toho istého právneho poriadku, a to právneho poriadku Spoločenstva, v rámci ktorého Zmluva ESUO predstavovala až do 23. júla 2002 lex specialis.“ [neoficiálny preklad] V odôvodnení č. 349 napadnutého rozhodnutia odkazuje na článok 305 ods. 1 ES a na jednotný inštitucionálny rámec (zmluva o zlúčení a článok 3 EÚ). Na zdôraznenie jednotnosti právneho poriadku Spoločenstva Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe pripomína, že súd Spoločenstva vykladal ustanovenia Zmlúv ESUO a ESAE odkazom na ustanovenia Zmluvy ES na základe spoločných zásad, ktoré sa vzťahujú na všetky zmluvy Spoločenstva (rozsudok Busseni, už citovaný v bode 55 vyššie, body 16 a 21).
109 Po skončení platnosti Zmluvy ESUO došlo k prechodu medzi režimom Zmluvy ESUO a režimom Zmluvy ES v oblasti hospodárskej súťaže automaticky na základe zásady sukcesie pravidiel z hľadiska času vnútri toho istého právneho poriadku [rozsudky Salumi, už citovaný v bode 60 vyššie, bod 9; CT Control (Rotterdam) a JCT Benelux/Komisia, už citovaný v bode 60 vyššie, bod 22, a De Haan, už citovaný v bode 60 vyššie, bod 13]. V odôvodnení č. 331 napadnutého rozhodnutia, ktoré obsahuje odkaz na bod 31 oznámenia z 18. júna 2002, Komisia vysvetľuje, že „uplatniteľná hmotnoprávna právna úprava“ je „tá, ktorá platí v okamihu, keď vznikli skutočnosti zakladajúce porušenie“, a že „z procesného hľadiska [je] uplatniteľným právom po skončení platnosti Zmluvy ESUO právo ES“. V odôvodnení č. 350 napadnutého rozhodnutia Komisia dodáva, že „uplatnenie hmotnoprávnej právnej úpravy v platnosti v čase, keď vznikli predmetné skutočnosti, sa javí byť dôvodným“ a v odôvodnení č. 352 napadnutého rozhodnutia potvrdzuje, že „uplatniteľné procesné pravidlá sú tie, ktoré sú v platnosti v okamihu, keď sa prijíma predmetné opatrenie“.
110 Je teda potrebné preskúmať, či už citované skutočnosti umožňujú dospieť k záveru, že článok 65 ods. 4 a 5 UO zveruje v čase prijatia napadnutého rozhodnutia Komisii právomoc na prijatie uvedeného rozhodnutia.
111 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Zmluva ESUO predstavovala podľa článku 305 ods. 1 ES lex specialis ako výnimku z lex generalis, ktorým bola Zmluva ES (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Van Gerven v rozsudku Banks, už citovanom v bode 57 vyššie, bod 8; rozsudky ESF Elbe-Stahlwerke Feralpi/Komisia, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 102, a Verband der freien Rohrwerke a i./Komisia, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 68).
112 Skutočnosť, že Zmluva ESUO predstavuje lex specialis, spôsobila, že v okamihu skončenia platnosti uvedenej zmluvy sa lex generalis stal automaticky uplatniteľný. Teda v odôvodnení č. 348 napadnutého rozhodnutia Komisia správne konštatovala, že „od 24. júla 2002 odvetvia, na ktoré sa predtým vzťahovala Zmluva ESUO, jej procesné ustanovenia a odvodená právna úprava, podliehajú príslušným normám, vyplývajúcim zo Zmluvy ES.“ [neoficiálny preklad] V oblasti hospodárskej súťaže toto konštatovanie implikuje, že správania podnikov a združení podnikov predtým patriace do Zmluvy ESUO budú od 24. júla 2002 patriť do pôsobnosti článkov 81 ES a 82 ES.
113 Tento žalobný dôvod sa však netýka uplatnenia článku 81 ES na kartel v hutníckom odvetví po skončení platnosti Zmluvy ESUO. Týka sa právomoci Komisie na konštatovanie a sankcionovanie porušenia článku 65 ods. 1 UO na základe článku 65 ods. 4 a 5 UO.
114 Povaha lex specialis Zmluvy ESUO oproti Zmluve ES nepodporuje teóriu Komisie, podľa ktorej je Komisia oprávnená zakladať rozhodnutie na lex specialis po skončení jeho platnosti. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 305 ods. 1 ES, z ktorého súd Spoločenstva odvodil povahu lex specialis Zmluvy ESUO oproti Zmluve ES, potvrdzuje jednoducho len skončenie platnosti Zmluvy ESUO k 23. júlu 2002, keďže stanovuje, že ustanovenia Zmluvy ES nemenia ustanovenia Zmluvy ESUO, a že článok 97 UO stanovuje výslovne skončenie platnosti uvedenej zmluvy k tomuto dátumu.
115 Takisto jednotnosť právneho poriadku Spoločenstva, na ktorú odkazuje Komisia v odôvodnení č. 349 napadnutého rozhodnutia a ktorú vyvodzuje z jednotnosti na úrovni inštitúcií a potreby koherentného výkladu ustanovení obsiahnutých v rôznych zmluvách Spoločenstva, nie je takej povahy, že by zverovala Komisii právomoc na konštatovanie porušenia článku 65 ods. 1 UO a uloženie pokuty dotknutým podnikom na základe článku 65 ods. 4 a 5 UO po skončení platnosti Zmluvy ESUO. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že napriek jednotnému inštitucionálnemu rámcu vyplývajúcemu zo zmluvy o zlúčení nikdy nedošlo k spojeniu Spoločenstiev. Okrem toho koherentný výklad ustanovení hmotnoprávnej právnej úpravy rôznych zmlúv nemá nijaký vplyv na právomoci pridelené rôznym inštitúciám rôznymi zmluvami. V rámci každej zmluvy sú totiž inštitúcie oprávnené vykonávať len právomoci, ktoré im boli pridelené touto zmluvou (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 13. septembra 2005, Komisia/Rada, C‑176/03, Zb. s. I‑7879, body 38 až 53).
116 Pokiaľ ide o tvrdenie založené na zásadách upravujúcich sukcesiu pravidiel z hľadiska času, z judikatúry vyplýva, že hmotnoprávne pravidlá Spoločenstva musia byť vykladané s cieľom zabezpečiť dodržiavanie zásad právnej istoty a legitímnej dôvery tak, že sa v zásade netýkajú situácií vzniknutých pred ich nadobudnutím platnosti, ale procesné pravidlá sa uplatňujú ihneď [rozsudky Salumi, už citovaný v bode 60 vyššie, bod 9; CT Control (Rotterdam) a JCT Benelux/Komisia, už citovaný v bode 60 vyššie, bod 22, a De Haan, už citovaný v bode 60 vyššie, bod 13; rozsudky Súdu prvého stupňa z 19. februára 1998, Eyckeler & Malt/Komisia, T‑42/96, Zb. s. II‑401, bod 55, a z 28. januára 2004, Euroagri/Komisia, T‑180/01, Zb. s. II‑369, bod 36].
117 Je však potrebné uviesť, že otázka právomoci inštitúcie predchádza otázke, ktoré hmotnoprávne a procesnoprávne pravidlá sa majú uplatniť. Je totiž potrebné po tom, ako sa najprv určí, že inštitúcia má právomoc na prijatie aktu na základe konkrétneho ustanovenia zmluvy alebo odvodeného práva, určiť uplatniteľné hmotnoprávne a procesnoprávne pravidlá v súlade so zásadami upravujúcimi sukcesiu pravidiel z hľadiska času.
118 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ustanovenie predstavujúce právny základ aktu, ktoré oprávňuje inštitúciu Spoločenstva na prijatie predmetného aktu, musí platiť v okamihu jeho prijatia (rozsudok Súdneho dvora zo 4. apríla 2000, Komisia/Rada, C‑269/97, Zb. s. I‑2257, bod 45; pozri takisto v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. septembra 2004, MCI/Komisia, T‑310/00, Zb. s. II‑3253, body 78 až 114). Na druhej strane zásady upravujúce sukcesiu pravidiel z hľadiska času môžu viesť k uplatneniu hmotnoprávnych ustanovení, ktoré v okamihu prijatia aktu inštitúciou Spoločenstva už nie sú v platnosti.
119 Komisia tým, že v odôvodneniach č. 331 a 350 až 352 napadnutého rozhodnutia odkazovala na zásady upravujúce sukcesiu pravidiel z hľadiska času s cieľom odôvodnenia svojej právomoci na prijatie napadnutého rozhodnutia, sa dopustila zámeny medzi hmotnoprávnym ustanovením adresovaným podnikom, čiže článkom 65 ods. 1 UO, a právnym základom na konanie Komisie, čiže článkom 65 ods. 4 a 5 UO. Z uplatniteľného hmotnoprávneho ustanovenia automaticky vyvodila svoju právomoc na založenie rozhodnutia na ustanovení, ktorého platnosť sa medzitým skončila. Takto teda Komisia ešte na pojednávaní vyhlásila, pokiaľ ide o jej právomoc a uplatniteľnú hmotnoprávnu a procesnoprávnu úpravu, že „obe… sú prakticky rovnaké“, alebo ešte, že „pridelenie právomocí je úzko spojené s [uplatniteľnou] hmotnoprávnou právnou úpravou“.
120 Keďže však na jednej strane z judikatúry už citovanej v bode 118 vyššie vyplýva, že ustanovenie predstavujúce právny základ aktu musí platiť v okamihu jeho prijatia, a že na druhej strane v súlade s článkom 97 UO, platnosť článku 65 ods. 4 a 5 UO sa skončila 23. júla 2002, Komisia nemohla naďalej vyvodzovať svoju právomoc z uvedených ustanovení, ktoré už v čase prijatia napadnutého rozhodnutia neboli v platnosti, na konštatovanie porušenia článku 65 ods. 1 UO a na uloženie pokút podnikom, ktoré sa na uvedenom porušení zúčastnili.
121 Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, podľa ktorého Súdny dvor sám naďalej uplatňoval článok 65 UO po jeho skončení platnosti, je potrebné uviesť, že v rozsudkoch citovaných Komisiou (už citovaných v bode 62 vyššie) súd Spoločenstva vykonával kontrolu zákonnosti aktov prijatých Komisiou na základe Zmluvy ESUO v čase, keď Zmluva ESUO ešte bola v platnosti. Tieto rozsudky teda nepodporujú argumentáciu Komisie, podľa ktorej Komisie mala naďalej právomoc prijať rozhodnutie na základe ustanovenia Zmluvy ESUO po skončení platnosti uvedenej zmluvy.
122 Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvej časti prvého žalobného dôvodu je dôvodné vyhovieť a že napadnuté rozhodnutie je protiprávne. Protiprávnosť týkajúca sa napadnutého rozhodnutia sa však nejaví byť až natoľko zjavne závažná, aby bolo potrebné vyhovieť návrhom formulovaným vo veciach T‑27/03 a T‑80/03, ktoré navrhovali konštatovať neexistenciu napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. júna 1994, Komisia/BASF a i., C‑137/92 P, Zb. s. I‑2555, bod 52).
123 Z týchto dôvodov musí byť napadnuté rozhodnutie voči žalobcom zrušené.
O trovách
124 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalovaná nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania, vrátane trov konania o nariadení predbežného opatrenia vo veciach T‑46/03 a T‑79/03, v súlade s návrhom žalobcov.
125 Podľa článku 87 ods. 4 prvého pododseku rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania. Talianska republika znáša teda svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
SÚD PRVÉHO STUPŇA (piata rozšírená komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie Komisie K(2002) 5087 v konečnom znení zo 17. decembra 2002, týkajúce sa konania o uplatnení článku 65 UO [neoficiálny preklad] (COMP/37.956 – Tyče na výstuž do betónu), sa zrušuje voči SP SpA, Leali SpA, Acciaierie e Ferriere Leali Luigi SpA, Industrie Riunite Odolesi SpA (IRO), Lucchini SpA, Ferriera Valsabbia SpA, Valsabbia Investimenti SpA a Alfa Acciai SpA.
2. Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania SP, Leali, Acciaierie e Ferriere Leali Luigi, IRO, Lucchini, Ferriera Valsabbia, Valsabbia Investimenti a Alfa Acciai, vrátane trov konania týkajúcich sa konaní o nariadení predbežného opatrenia vo veciach T‑46/03 a T‑79/03.
3. Talianska republika znáša svoje vlastné trovy konania.
Vilaras | Martins Ribeiro | Dehousse |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 25. októbra 2007.
Obsah
Právny rámec
Ustanovenia Zmluvy ESUO
Oznámenie Komisie o niektorých aspektoch zaobchádzania so záležitosťami týkajúcimi sa hospodárskej súťaže vyplývajúcimi zo skončenia platnosti Zmluvy ESUO
Správne konanie
Napadnuté rozhodnutie
Konanie
Návrhy účastníkov konania
Právny stav
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Súdom prvého stupňa
Predbežné pripomienky
O právnom základe, na ktorom sa zakladá napadnuté rozhodnutie
O právomoci Komisie na konštatovanie a sankcionovanie porušenia článku 65 ods. 1 UO po skončení platnosti Zmluvy ESUO
– O vzťahoch medzi zmluvami ESUO a ES
– O tom, či článok 65 ods. 4 a 5 UO zverili Komisii právomoc na prijatie napadnutého rozhodnutia
O trovách