Vec C‑442/16

Florea Gusa

proti

Minister for Social Protection a i.

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Court of Appeal (Írsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2004/38/ES – Osoba, ktorá prestala vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť – Zachovanie štatútu samostatne zárobkovo činnej osoby – Právo na pobyt – Právna úprava členského štátu, ktorá priznáva dávku pre uchádzačov o zamestnanie len osobám, ktoré majú právo na pobyt na území tohto členského štátu“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (piata komora) z 20. decembra 2017

Občianstvo Únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38 – Právo na pobyt dlhší viac ako tri mesiace – Zamestnanci a samostatne zárobkovo činné osoby – Štátny príslušník členského štátu, ktorý po tom, čo počas štyroch rokov vykonával samostatnú zárobkovú činnosť v hostiteľskom členskom štáte, ukončil túto činnosť z dôvodu nedostatku práce v tomto poslednom uvedenom členskom štáte – Zachovanie štatútu samostatne zárobkovo činnej osoby

[Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 7 ods. 1 písm. a) a článok 7 ods. 3 písm. b)]

Článok 7 ods. 3 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, sa má vykladať v tom zmysle, že štátny príslušník členského štátu, ktorý po tom, čo sa oprávnene zdržiaval a vykonával samostatnú zárobkovú činnosť v inom členskom štáte približne štyri roky, ukončil svoju činnosť pre nedostatok práce z dôvodov nezávislých od jeho vôle a zaevidoval sa ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade práce tohto posledného uvedeného členského štátu, si zachováva štatút samostatne zárobkovo činnej osoby na účely článku 7 ods. 1 písm. a) tejto smernice.

Na jednej strane z odôvodnení 3 a 4 smernice 2004/38 totiž vyplýva, že cieľom smernice je na účely posilnenia základného a osobného práva všetkých občanov Únie na voľný pohyb a na slobodné sa zdržiavanie na území členských štátov, ako aj na účely uľahčenia uplatňovania tohto práva, napraviť sektorový a roztrieštený prístup, ktorý charakterizoval nástroje práva Únie existujúce pred prijatím tejto smernice, ktoré predovšetkým oddelene upravovali zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby, a to vypracovaním jednotného legislatívneho aktu, ktorým by sa kodifikovali a preskúmali tieto nástroje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júna 2014, Saint Prix, C‑507/12, EU:C:2014:2007, bod 25).

Skutočnosť, že by sa článok 7 ods. 3 písm. b) uvedenej smernice vykladal v tom zmysle, že sa vzťahuje len na osoby, ktoré vykonávali zárobkovú činnosť viac ako jeden rok, s výnimkou osôb, ktoré vykonávali samostatnú zárobkovú činnosť počas rovnakého obdobia, by pritom bola v rozpore s týmto účelom.

Na druhej strane takýto výklad by vytváral bezdôvodný rozdiel v zaobchádzaní medzi týmito dvoma kategóriami osôb vzhľadom na cieľ sledovaný týmto ustanovením, a to chrániť zachovaním štatútu pracovníka právo na pobyt osôb, ktoré už nevykonávajú svoju odbornú činnosť pre nedostatok práce v dôsledku okolností nezávislých od ich vôle.

Podobne ako zamestnanec, ktorý môže nedobrovoľne prísť o svoje zamestnanie najmä v dôsledku prepustenia, aj osoba, ktorá vykonáva nezávislú činnosť, totiž môže čeliť nedobrovoľnému ukončeniu tejto činnosti. Táto osoba by sa teda mohla ocitnúť v citlivej situácii porovnateľnej so situáciou prepusteného zamestnanca. Za týchto okolností by nebolo odôvodnené, aby sa na uvedenú osobu, pokiaľ ide o zachovanie jej práva na pobyt, nevzťahovala rovnaká ochrana, ako sa vzťahuje na osobu, ktorá už nie je zamestnancom.

(pozri body 40 – 43, 46 a výrok)