ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia komora)
zo 6. februára 2014 (*)
„Hospodárska súťaž – Kartely – Španielsky trh čerpacích staníc – Rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti – Nariadenie (ES) č. 1/2003 – Nesplnenie záväzkov, ktoré sa stali záväznými na základe rozhodnutia Komisie – Obnova konania – Pokuty – Penále“
Vo veci T‑342/11,
Confederación Española de Empresarios de Estaciones de Servicio (CEEES), so sídlom v Madride (Španielsko),
Asociación de Gestores de Estaciones de Servicio, so sídlom v Madride,
v zastúpení: A. Hernández Pardo a B. Marín Corral, advokáti,
žalobkyne,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: J. Baquero Cruz a F. Ronkes Agerbeek, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporujú:
Španielske kráľovstvo, v zastúpení: pôvodne M. Muñoz Pérez, neskôr S. Centeno Huerta a napokon A. Rubio González, abogados del Estado,
a
Repsol Comercial de Productos Petrolíferos SA, v zastúpení: J. Jiménez‑Laiglesia Oñate a S. Rivero Mena, advokáti,
vedľajší účastníci konania,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2011) 2994 v konečnom znení z 28. apríla 2011, ktorým sa zamietla sťažnosť žalobkýň týkajúca sa porušení pravidiel hospodárskej súťaže spoločnosťou Repsol (vec COMP/39461),
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora),
v zložení: predseda komory O. Czúcz (spravodajca), sudcovia I. Labucka a D. Gratsias,
tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 29. apríla 2013,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Žalobkyne, Confederación Española de Empresarios de Estaciones de Servicio (CEEES) a Asociación de Gestores de Estaciones de Servicio, touto žalobou navrhujú zrušenie rozhodnutia Komisie K(2011) 2994 v konečnom znení z 28. apríla 2011, ktorým sa zamieta sťažnosť žalobkýň týkajúca sa porušení pravidiel hospodárskej súťaže spoločnosťou Repsol (vec COMP/39461) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Uvedená sťažnosť sa týka toho, že vedľajší účastník konania, Repsol Comercial de Productos Petrolíferos SA (ďalej len „Repsol“), nerešpektoval záväzky, ktoré boli rozhodnutím Komisie z 12. apríla 2006 o konaní podľa článku 81 [ES] (vec COMP/B‑1/38.348 – Repsol CPP) (zhrnutie v Ú. v. EÚ L 176, s. 104, ďalej len „rozhodnutie o záväzkoch“) vyhlásené za záväzné.
Skutkové okolnosti
2 CEEES je združenie podnikov, ktoré má za cieľ vo všetkých oblastiach brániť a zastupovať záujmy svojich členov, ktorými sú v podstate spoločnosti majúce práva na prevádzku čerpacích staní.
3 Asociación de Gestores de Estaciones de Servicio je združenie podnikov, ktoré je integrované v CEEES a ktoré zastupuje záujmy podnikateľov prevádzkujúcich čerpacie stanice, pričom ale nie sú ich majiteľmi.
4 Repsol je španielska petrolejárska spoločnosť.
5 Dňa 16. júna 2004 Komisia Európskych spoločenstiev začala konanie podľa článkov 81 ES a 82 ES proti spoločnosti Repsol týkajúce sa distribúcie pohonných hmôt španielskym čerpacím staniciam. V rámci svojho úvodného posúdenia vyjadrila pochybnosti o zlučiteľnosti určitých častí dlhodobých dohôd o výhradnej distribúcii uzavretých medzi spoločnosťou Repsol a čerpacími stanicami s článkom 81 ES.
6 V reakcii na obavy Komisie Repsol navrhla prijatie záväzkov, ktoré boli uverejnené v rámci verejného vypočutia podľa článku 27 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) a ktoré boli predmetom viacerých zmien a doplnení.
7 Dňa 12. apríla 2006 Komisia prijala rozhodnutie o záväzkoch na základe článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, ktorým vyhlásila zmenené a doplnené záväzky za záväzné do 31. decembra 2011.
8 Rozhodnutie o záväzkoch stanovuje najmä toto:
„[Repsol] sa zaväzuje dodržiavať ustanovenia článkov 4 a 5 nariadenia č. 2790/99, pokiaľ ide o zmluvy definujúce podmienky, za akých [Repsol] vykonáva činnosť distribúcie pohonných hmôt pre automobily na čerpacích staniciach v Španielsku. [Repsol] sa zaväzuje najmä:
…
b) neobmedzovať schopnosť kupujúceho stanoviť predajnú cenu, [Repsol] však má právo stanoviť maximálne predajné ceny alebo odporučiť odporúčanú predajnú cenu pod podmienkou, že sa táto cena nerovná fixnej alebo minimálnej predajnej cene v dôsledku tlaku alebo podnetov z jednej či druhej strany; alebo v prípade dohôd o obchodnom zastúpení, v ktorých [Repsol] stanoví predajnú cenu, keďže obchodný zástupca sa nestáva vlastníkom tovarov, [Repsol] sa zaväzuje nebrániť obchodnému zástupcovi v tom, aby si svoju províziu rozdelil so zákazníkom a neukladať mu obmedzenia v tomto zmysle, pričom mu ponechá úplnú slobodu znížiť cenu skutočne platenú zákazníkom bez toho, aby v dôsledku toho došlo k zníženiu príjmov [Repsol].“
9 V rozhodnutí o záväzkoch sa Komisia domnievala, že záväzky navrhnuté spoločnosťou Repsol boli dostatočné na odstránenie zistených problémov a ukončila konanie.
10 Dňa 30. mája 2007 žalobkyne podobne ako iné spoločnosti podali Komisii sťažnosť, v ktorej sa odvolávajú na existenciu dohody medzi viacerými petrolejárskymi spoločnosťami, ktorá je v rozpore s článkom 81 ES. Taktiež uviedli, že Repsol čerpacím staniciam v rozpore s článkami 81 ES a 82 ES stanovuje minimálne predajné ceny pre verejnosť.
11 Vo svojom návrhu na rozšírenie žaloby z 10. júla 2007 žalobkyne tvrdili, že Repsol nerešpektovala svoj záväzok, ktorý bol rozhodnutím o záväzkoch vyhlásený za záväzný, neobmedzovať možnosť čerpacích staníc v Španielsku stanovovať predajnú cenu pohonných hmôt pre verejnosť, a žiadali Komisiu, aby na základe článku 9 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 obnovila konanie proti spoločnosti Repsol.
12 Vo svojich pripomienkach z 13. novembra 2009 žalobkyne uviedli, že Komisia bola povinná uložiť spoločnosti Repsol pokutu z dôvodu nedodržania jej záväzkov.
13 Dňa 30. júla 2009 Comisión Nacional de la Competencia (národná komisia hospodárskej súťaže, ďalej len „CNC“) prijala rozhodnutie proti spoločnostiam Repsol, Cepsa Estaciones de Servicio SA a BP Oil España SA (ďalej len „rozhodnutie CNC“). V tomto rozhodnutí CNC konštatovala, že uvedené spoločnosti porušili článok 1 zákona č. 16/1989 zo 17. júla 1989 o ochrane hospodárskej súťaže (ley 16/1989, de 17 de julio, de Defensa de la Competencia, BOE č. 170 z 18. júla 1989, s. 22747), ako aj článok 81 ods. 1 ES v rozsahu, v akom nepriamo určili predajné ceny pohonných hmôt pre verejnosť, ktoré museli uplatňovať nezávislé podniky vykonávajúce svoju činnosť pod ich značkou, čím obmedzili slobodnú hospodársku súťaž medzi čerpacími stanicami svojej siete, ako aj so zvyškom čerpacích staní. Ďalej CNC uložila pokutu 5 miliónov eur spoločnosti Repsol a uložila jej povinnosť prijať všetky nevyhnutné opatrenia na to, aby túto prax stanovovania cien skončila a do budúcnosti sa jej vyhla.
14 Aktmi z 30. marca a z 28. decembra 2010 žalobkyne a Repsol podali žalobu proti rozhodnutiu CNC.
15 Listom z 21. septembra 2010 Komisia predložila žalobkyniam svoje predbežné posúdenie sťažnosti, ktorú podali 30. mája 2007.
16 Pokiaľ ide o prvú časť sťažnosti žalobkýň týkajúcu sa údajnej dohody, ktorá je v rozpore s článkom 101 ZFEÚ, Komisia ich informovala, že všetky náležitosti tejto sťažnosti týkajúce sa uvedenej dohody postúpila CNC, a požiadala ich, aby potvrdili, či zamýšľajú vziať späť svoju sťažnosť v časti týkajúcej sa tejto dohody.
17 Pokiaľ ide o druhú časť ich sťažnosti týkajúcu sa porušenia článku 101 ZFEÚ spoločnosťami Repsol a Cepsa Estaciones de Servicio z dôvodu stanovenia minimálnych predajných cien čerpacím staniciam, Komisia uviedla, že táto otázka už bola vyriešená v rozhodnutí CNC a oznámila svoj zámer zamietnuť túto časť ich sťažnosti v súlade s článkom 13 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Žalobkyne vyzvala, aby ju vzali späť.
18 Nakoniec, pokiaľ ide o tretiu časť ich sťažnosti týkajúcu sa nedodržania záväzkov, ktoré sa stali záväzným na základe rozhodnutia o záväzkoch, spoločnosťou Repsol, Komisia zdôraznila, že neexistujú dostatočné dôvody na to, aby sa pristúpilo k vyšetrovaniu, a že naďalej predbežne zamieta túto časť ich sťažnosti.
19 Vo svojej odpovedi z 18. októbra 2010 žalobkyne súhlasili so späťvzatím prvých dvoch častí ich sťažnosti uvedených v bodoch 16 a 17 vyššie. Naopak, trvali na tretej časti ich sťažnosti uvedenej v bode 18 vyššie.
20 Dňa 28. apríla 2011 Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, ktorým zamietla sťažnosť žalobkýň.
21 Komisia v odôvodneniach 22 až 25 napadnutého rozhodnutia pripomenula, že v nadväznosti na nevykonanie rozhodnutia o záväzkoch jednak môže obnoviť konanie podľa článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a uložiť pokuty alebo penále podľa článkov 23 a 24 uvedeného nariadenia, a jednak že v tomto ohľade disponuje voľnou úvahou. V prejednávanej veci však neboli dostatočné dôvody na prijatie opatrení proti spoločnosti Repsol.
22 V odôvodneniach 26 až 32 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že nie je nevyhnutné obnoviť konanie proti spoločnosti Repsol, keďže CNC už viedla vyšetrovanie proti tejto spoločnosti a prijala voči nej určité opatrenia. Analýza sťažnosti by viedla k zdvojeniu práce a predstavovala by neúčinné využitie verejných zdrojov.
23 V odôvodneniach 33 až 43 napadnutého rozhodnutia Komisia preskúmala a zamietla dve tvrdenia žalobkýň. V prvom rade v odôvodneniach 34 až 40 uvedeného rozhodnutia Komisia zamietla tvrdenie, podľa ktorého by preskúmanie sťažnosti viedlo len k obmedzenému zdvojeniu práce. V druhom rade v odôvodneniach 41 až 43 tohto rozhodnutia Komisia zamietla tvrdenie založené na tom, že ide o odlišné porušenia. V tomto kontexte sa Komisia domnievala, že aj za predpokladu, že by správanie spoločnosti Repsol bolo porušením dvoch samostatných právnych ustanovení, konkrétne jednak článku 101 ZFEÚ a jednak článku 9 nariadenia č. 1/2003, niet dostatok dôvodov na prijatie opatrení týkajúcich sa tohto aspektu sťažnosti. Úradný postup CNC s cieľom sankcionovať správanie spoločnosti Repsol je dostatočný na jej odstrašenie od účasti na takýchto protisúťažných postupoch v budúcnosti.
24 Nakoniec v odôvodneniach 44 až 48 napadnutého rozhodnutia Komisia odpovedala na tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého bola povinná uložiť pokutu na základe článku 23 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1/2003 alebo penále na základe článku 24 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia. V tomto kontexte Komisia uviedla, že tieto ustanovenia nezakladajú právo vyžadovať od nej, aby uložila pokutu alebo penále, a že v každom prípade za okolností prejednávanej veci nebolo nevyhnutné začať konanie s cieľom uložiť pokutu spoločnosti Repsol.
Konanie a návrhy účastníkov konania
25 Žalobkyne návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 30. júna 2011 podali žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
26 Podaniami do kancelárie Všeobecného súdu z 23. septembra a 3. októbra 2011 Španielske kráľovstvo a Repsol podali návrhy na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu Komisie. Uzneseniami z 8. a 30. novembra 2011 predseda tretej komory Všeobecného súdu vyhovel týmto návrhom.
27 Po skončení písomného konania žalobkyne dvoma písomnými podaniami z 12. júla 2012 a z 9. apríla 2013 predložili dva návrhy na vykonanie dôkazov, ku ktorým boli priložené určité dokumenty. Tieto návrhy bolo doplnené do spisu s tým, že o ich prípustnosti sa rozhodne neskôr.
28 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (tretia komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania.
29 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 29. apríla 2013.
30 Vo svojej žalobe žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– v dôsledku toho konštatoval, že Komisia je povinná uložiť spoločnosti Repsol pokutu alebo penále za porušenie článku 9 nariadenia č. 1/2003.
31 V odpovedi na otázku Všeobecného súdu položenú na pojednávaní žalobkyne vzali späť bod návrhu, ktorého cieľom bolo rozhodnúť, že Komisia je povinná uložiť pokutu alebo penále spoločnosti Repsol, čo bolo zaznamenané do zápisnice z pojednávania.
32 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– vyhlásil žalobu za sčasti neprípustnú a sčasti ju zamietol ako nedôvodnú, alebo aby ju v každom prípade ako celok zamietol ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania.
33 Španielske kráľovstvo navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania.
34 Repsol navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako sčasti neprípustnú a sčasti nedôvodnú alebo aby ju v každom prípade ako celok zamietol ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania vrátane trov konania spojených s jej vedľajším účastníctvom v konaní.
Právny stav
35 Na podporu svojej žaloby žalobkyne uvádzajú, že Komisia porušila jednak článok 9 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a jednak článok 23 ods. 2 písm. c) a článok 24 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia.
36 Žalobkyne v podstate uvádzajú dva žalobné dôvody.
37 Po prvé žalobkyne tvrdia, že v nadväznosti na nerešpektovanie rozhodnutia o záväzkoch spoločnosťou Repsol mala Komisia obnoviť konania proti tejto spoločnosti a uložiť jej pokutu alebo penále. Tým, že neprijala tieto opatrenia, Komisia porušila článok 9 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ako aj článok 23 ods. 2 písm. c) a článok 24 ods. 1 písm. c) tohto nariadenia.
38 Po druhé sa žalobkyne domnievajú že Komisia tým, že neobnovila konanie proti spoločnosti Repsol a tým, že nevzala späť alebo nezrušila rozhodnutie o záväzkoch, porušila článok 9 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.
39 Keďže niektoré pripomienky žalobkýň možno chápať v tom zmysle, že sa netýkajú len dôvodnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ale aj povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 296 ZFEÚ, Všeobecný súd preskúma tento aspekt po preskúmaní uvedených dvoch žalobných dôvodov.
40 Nakoniec Všeobecný súd rozhodne aj o dvoch návrhoch na vykonanie dôkazov z 12. júla 2012 a z 9. apríla 2013.
O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 9 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ako aj článku 23 ods. 2 písm. c) a článku 24 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia z dôvodu, že Komisia odmietla obnoviť konanie proti spoločnosti Repsol a uložiť jej pokutu alebo penále
O prípustnosti žalobného dôvodu
41 Komisia tvrdí, že žalobný dôvod založený na porušení článku 23 ods. 2 písm. c) a článku 24 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1/2003 bol uvedený výlučne na podporu druhého bodu návrhov žalobkýň, ktorý vzali späť (pozri bod 31 vyššie) a ktorého cieľom bolo udeliť jej príkaz.
42 V rozpore s tým, čo tvrdí Komisia však zo žaloby nevyplýva, že by sa žalobkyne obmedzovali na napadnutie porušenia ustanovení článku 23 ods. 2 písm. c) alebo článku 24 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1/2003 výlučne na podporu bodu návrhov, ktoré smerovali k tomu, aby sa konštatovalo, že Komisia je povinná uložiť pokutu alebo penále spoločnosti Repsol, a nie na podporu ich prvého bodu návrhov.
43 V tomto kontexte treba pripomenúť, že z judikatúry vyplýva, že súd Európskej únie v rámci zrušovacej právomoci, ktorá mu je zverená v článku 263 ZFEÚ, nemá oprávnenie udeľovať príkazy inštitúciám a že bod návrhov smerujúci k tomu, aby sa udelil takýto príkaz inštitúcii Únie, musí teda byť zamietnutý ako neprípustný (rozsudok Všeobecného súdu z 9. septembra 2010, Now Pharm/Komisia, T‑74/08, Zb. s. II‑4661, bod 19).
44 Táto judikatúra však nebráni tomu, aby žalobkyne založili návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia na žalobnom dôvode vyplývajúcom z porušenia článku 23 ods. 2 písm. c) alebo článku 24 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1/2003. Za predpokladu, že by Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila tieto ustanovenia, by totiž žalobkyne mali mať možnosť navrhnúť Všeobecnému súdu, aby zrušil toto rozhodnutie, a Komisii by potom prináležalo, aby prijala opatrenia na vykonanie rozsudku Všeobecného súdu na základe článku 266 ZFEÚ.
45 Námietku neprípustnosti predloženú Komisiou preto treba zamietnuť.
O dôvodnosti žalobného dôvodu
46 Žalobkyne v podstate tvrdia, že Komisia tým, že odmietla obnoviť konanie proti spoločnosti Repsol a uložiť jej pokutu alebo penále v dôsledku nerešpektovania rozhodnutia o záväzkoch, porušila článok 9 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ako aj článok 23 ods. 2 písm. c) a článok 24 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia.
– O voľnej úvahe Komisie
47 Je potrebné zdôrazniť, že za predpokladu, že by žalobkyne tvrdili, že ustanovenia článku 9 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ako aj článku 23 ods. 2 písm. c) a článku 24 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia nútia Komisiu obnoviť konanie a uložiť penále alebo pokuty všetkým podnikom, ktoré nedodržia svoje záväzky, ktoré sa stali záväznými na základe rozhodnutia podľa článku 9 ods. 1 tohto nariadenia, táto výhrada by sa musela zamietnuť ako nedôvodná.
48 Zo znenia článku 9 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 totiž jasne vyplýva, že ak dotknutý podnik nerešpektuje rozhodnutie o záväzkoch v zmysle článku 9 ods. 1 uvedeného nariadenia, Komisia nie je povinná obnoviť konanie voči uvedenému podniku, ale disponuje v tomto ohľade voľnou úvahou. Na základe tohto ustanovenia totiž v prípade, že podnik nerešpektuje svoje záväzky, ktoré sa stali záväznými v zmysle článku 9 nariadenia č. 1/2003, môže Komisia obnoviť konanie voči tomuto podniku na žiadosť alebo na vlastný podnet.
49 Komisia tiež disponuje voľnou úvahou, pokiaľ ide o uplatnenie článku 23 ods. 2 písm. c) a článku 24 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1/2003, na základe ktorých môže uložiť pokuty alebo penále podnikom, ak nerešpektujú záväzok, ktorý sa stal záväzným na základe rozhodnutia prijatého podľa článku 9 uvedeného nariadenia.
50 V priebehu konania však žalobkyne spresnili, že nespochybňujú skutočnosť, že dotknuté ustanovenia priznávajú Komisii voľnú úvahu.
51 Žalobkyne sa však domnievajú, že aj keď Komisia v zásade disponuje určitou mierou voľnej úvahy, za okolností prejednávanej veci mala obnoviť konanie proti spoločnosti Repsol a uložiť jej penále a pokutu.
52 V tomto kontexte žalobkyne tvrdia, že judikatúra, podľa ktorej má Komisia širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o otázku, či je v záujme Únie ďalej konať vo veci sťažnosti týkajúcej sa porušenia článkov 101 ZFEÚ alebo 102 ZFEÚ, nie je uplatniteľná na prejednávanú vec, keďže ich sťažnosť sa týka nerešpektovania rozhodnutia o záväzkoch a toto nerešpektovanie bolo preukázané rozhodnutím CNC.
53 V tomto ohľade je potrebné na úvod uviesť, že právomoc obnoviť konanie, ktorú Komisia má na základe článku 9 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, a právomoc ukladať pokuty a penále, ktorú má na základe článkov 23 a 24 uvedeného nariadenia, jej boli zverené v rámci úlohy dozerať na dodržiavanie článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ, ktorá jej prináleží na základe článku 105 ZFEÚ.
54 Pokiaľ identifikuje problémy hospodárskej súťaže, Komisia môže vyhlásiť za záväzné záväzky, ktoré boli navrhnuté dotknutými podnikmi a ktoré považuje za primerané, namiesto toho, aby pristúpila k formálnemu konštatovaniu porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 102 ZFEÚ (rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2010, Komisia/Alrosa, C‑441/07 P, Zb. s. I‑5949, bod 35).
55 Na jednej strane mechanizmus zavedený článkom 9 nariadenia č. 1/2003 umožňuje dotknutému podniku, aby sa plne zúčastnil na konaní tak, že navrhne riešenia, ktoré sa mu javia ako najvhodnejšie v reakcii na obavy Komisie a zabránil tomu, aby Komisia formálne konštatovala porušenie článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ. Na druhej strane je tento článok inšpirovaný dôvodmi hospodárnosti konania, keďže Komisia nie je z právneho hľadiska nútená dostatočne preukázať, že podmienky článkov 101 ZFEÚ alebo 102 ZFEÚ sú splnené a môže teda rýchlejšie vyriešiť problémy, ktoré zistila (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Alrosa, už citovaný v bode 54 vyššie, bod 35).
56 Cieľom právomocí zverených Komisii na základe článku 9 ods. 2, článku 23 ods. 2 písm. c) a článku 24 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1/2003 je zaručiť dodržanie takýchto záväzkov. Ak totiž určitý podnik nedodrží záväzky, ktoré si stanovil a ktoré boli Komisiou vyhlásené za záväzné, Komisia môže obnoviť konanie a uložiť mu penále alebo pokutu tak, že sa obmedzí na preukázanie nerešpektovania rozhodnutia o záväzkoch bez toho, aby musela predtým konštatovať porušenie článkov 101 ZFEÚ alebo 102 ZFEÚ.
57 Naopak na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, cieľom týchto ustanovení nie je umožniť, aby sa podniku za osobitne závažné porušenia článkov 101 ZFEÚ alebo 102 ZFEÚ uložila dvojitá sankcia. Takýto výklad by totiž vôbec nebol v súlade s poslednou vetou odôvodnenia 13 nariadenia č. 1/2003, podľa ktorej rozhodnutia, ktorými sa záväzky vyhlasujú za záväzné, nie sú vhodné v prípade, keď Komisia zamýšľa uložiť sankcie.
58 Pokiaľ ide o skutočnosti ovplyvňujúce výkon voľnej úvahy, ktorou Komisia disponuje na základe článku 9 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, treba uviesť, že Komisia má len obmedzené zdroje, ktoré musí využiť na konanie voči potenciálne vysokému počtu postupov, ktoré sú v rozpore s právom hospodárskej súťaže.
59 Preto Komisii prislúcha priradiť problémom hospodárskej súťaže, o ktorých sa dozvie, rôzne stupne priority a rozhodnúť, či je pokračovanie v preskúmavaní určitej veci v záujme Únie (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 15. decembra 2010, CEAHR/Komisia, T‑427/08, Zb. s. II‑5865, bod 27 a tam citovanú judikatúru).
60 V tomto kontexte je namieste pripomenúť, že čo sa týka rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti pre porušenie článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ, z ustálenej judikatúry vyplýva, že Komisia musí zohľadniť všetky relevantné skutkové a právne okolnosti a najmä tie, s ktorými ju oboznámil sťažovateľ. Preto v tomto kontexte musí najmä zohľadniť význam namietaného porušenia pre fungovanie vnútorného trhu, pravdepodobnosť možnosti zistiť jeho existenciu a rozsah potrebných vyšetrovacích opatrení, aby si za čo najlepších podmienok splnila poslanie dohliadať na dodržiavanie článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 17. mája 2001, IECC/Komisia, C‑450/98 P, Zb. s. I‑3947, bod 57 a tam citovanú judikatúru; rozsudky Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1992, Automec/Komisia, T‑24/90, Zb. s. II‑2223, bod 86, a z 12. septembra 2007, Ufex a i./Komisia, T‑60/05, Zb. s. II‑3397, bod 178). Ďalej Komisia musí mať možnosť zohľadniť opatrenia vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 3. júla 2007, Au lys de France/Komisia, T‑458/04, neuverejnený v Zbierke, bod 72 a tam citovanú judikatúru). Nakoniec Všeobecný súd už konštatoval, že nič nebráni tomu, aby Komisia v konkrétnej veci uprednostnila jedno kritérium pri hodnotení záujmu Únie na preskúmaní určitého problému hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok IECC/Komisia, už citovaný, body 58 a 59).
61 Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že autor sťažnosti týkajúcej sa porušenia článkov 101 ZFEÚ alebo 102 ZFEÚ nemá právo vyžadovať od Komisie konečné rozhodnutie týkajúce sa existencie alebo neexistencie údajného porušenia (rozsudok Súdneho dvora zo 4. marca 1999, Ufex a i./Komisia, C‑119/97 P, Zb. s. I‑1341, bod 87; rozsudok Súdu prvého stupňa Automec/Komisia, už citovaný v bode 60 vyššie, bod 75, a rozsudok Všeobecného súdu z 13. septembra 2012, Protégé International/Komisia, T‑119/09, bod 32).
62 Vzhľadom na skutočnosť, že cieľom právomoci Komisie vyhlásiť záväzky za záväzné na základe článku 9 nariadenia č. 1/2003 je tiež zaručiť dodržiavanie článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ a na skutočnosť, že cieľom právomocí stanovených v článku 9 ods. 2, v článku 24 ods. 1 písm. c) a v článku 23 ods. 2 písm. c) uvedeného nariadenia je zaručiť dodržanie uvedených záväzkov sa Všeobecný súd domnieva, že zásady uznané judikatúrou uvedenou v bodoch 60 až 61 vyššie sa uplatňujú aj v prípade, keď sa Komisii oznámi prípadné nedodržanie záväzku a Komisia musí rozhodnúť, či obnoví konanie.
63 Keďže Komisia musí posúdiť otázku, či je v záujme Únie pokračovať v preskúmaní sťažnosti vzhľadom na právne a skutkové okolnosti relevantné pre konkrétnu vec, musí zohľadniť okolnosť, že situácia sa môže javiť rôzne podľa toho, či sa táto sťažnosť týka prípadného nedodržania rozhodnutia o záväzkoch alebo prípadného porušenia článkov 101 ZFEÚ alebo 102 ZFEÚ.
64 Keďže sa totiž nedodržanie záväzkov vo všeobecnosti ľahšie preukazuje než porušenie článkov 101 ZFEÚ alebo 102 ZFEÚ, rozsah takýchto nevyhnutných vyšetrovacích opatrení nevyhnutných na preukázanie nedodržania záväzkov bude v zásade obmedzenejší. V každom prípade na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, z toho nemožno vyvodiť, že v takom prípade by Komisia mala systematicky obnovovať konanie a ukladať pokuty alebo penále. Takýto prístup by totiž mal za následok transformáciu právomocí, ktoré má na základe článku 9 ods. 2, článku 23 ods. 2 písm. c) a článku 24 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1/2003, na viazané právomoci, čo by nebolo v súlade so znením týchto ustanovení.
65 Ďalej, pokiaľ ide o tvrdenie predložené žalobkyňami, podľa ktorého Komisii prislúcha, aby dohliadala nad rešpektovaním rozhodnutia o záväzkoch, treba konštatovať, že nič nebráni tomu, aby v rámci predmetných ustanovení Komisia zohľadnila opatrenie vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže.
66 V tomto kontexte treba uviesť, že paralelná právomoc vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže uplatniť články 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ na základe článku 5 nariadenia č. 1/2003, nie je spochybnená prijatím rozhodnutia o záväzkoch na základe článku 9 uvedeného nariadenia Komisiou. Ako totiž vyplýva z odôvodnenia 13 nariadenia č. 1/2003, rozhodnutia o záväzkoch prijímané Komisiou podľa článku 9 uvedeného nariadenia nemajú vplyv na možnosť vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže konštatovať porušenie článkov 101 ZFEÚ alebo 102 ZFEÚ a rozhodnúť v dotknutej veci. Navyše z odôvodnenia 22 tohto nariadenia vyplýva, že rozhodnutia týkajúce sa záväzkov prijatých Komisiou nemajú vplyv na právomoc vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže uplatniť články 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ.
67 Nakoniec na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, prijatie rozhodnutia na základe článku 9 nariadenia č. 1/2003 Komisiou jej nepriznáva výhradnú právomoc. Článok 11 ods. 6 uvedeného nariadenia, na ktorý sa žalobkyne odvolávajú v tomto kontexte, síce najmä stanovuje, že ak Komisia začne konanie s cieľom prijať rozhodnutie, v ktorom konštatuje porušenie a uloží povinnosť skončiť ho na základe článku 7 uvedeného nariadenia alebo konanie s cieľom prijať rozhodnutie, na základe ktorého sa záväzky prijaté na základe článku 9 uvedeného nariadenia stanú záväznými, zbaví to orgány hospodárskej súťaže členských štátov ich právomoci uplatniť články 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ. Z tohto ustanovenia však nemožno vyvodiť, že by vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže už nemohol prijať rozhodnutie proti určitému podniku po tom, ako Komisia prijala rozhodnutie o záväzkoch v zmysle článku 9 nariadenia č. 1/2003. Z judikatúry totiž vyplýva, že článok 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 nezbavuje vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže právomoci natrvalo, ale len počas trvania konania pred Komisiou (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 14. februára 2012, Toshiba Corporation a i., C‑17/10, body 68 až 92).
68 Preto nič nebráni tomu, aby Komisia zohľadnila opatrenie, ktoré vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže prijal proti určitému podniku, ak posudzuje, či je v záujme Únie obnoviť konanie proti takémuto podniku z dôvodu nedodržania jeho záväzkov s cieľom uložiť mu pokutu alebo penále. Práve naopak, v rozsahu, v akom boli právomoci na základe článku 9 ods. 2, článku 23 ods. 2 písm. c) a článku 24 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1/2003 zverené Komisii na účely jej úlohy dohliadať nad dodržiavaním článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ, musí dôjsť k takémuto zohľadneniu.
– O výkone voľnej úvahy v prejednávanej veci
69 Práve s ohľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné preskúmať výhradu, podľa ktorej v rozhodnutí Komisie neobnoviť konanie a neuložiť penále alebo pokutu spoločnosti Repsol došlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu. Žalobkyne tvrdia, že odôvodnenie, ktoré Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí, neodôvodňuje toto rozhodnutie.
70 V tomto ohľade treba pripomenúť, že pri preskúmaní výkonu voľnej úvahy Komisie pri spracovaní sťažností súd Únie nesmie nahradiť posúdenie záujmu Únie Komisiou svojím vlastným posúdením, ale má preveriť, či napadnuté rozhodnutie nespočíva na nesprávnom zistení skutkového stavu a či nie je poznačené nesprávnym právny posúdením alebo zjavne nesprávnym posúdením, alebo či nedošlo k zneužitiu právomoci (pozri rozsudok CEAHR/Komisia, už citovaný v bode 59 vyššie, bod 65 a tam citovanú judikatúru).
71 Všeobecný súd sa domnieva, že v prejednávanej veci v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zhrnutom v bodoch 21 až 24 vyššie nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu.
72 Treba totiž pripomenúť, že Komisia vychádzala najmä z existencie rozhodnutia CNC, v ktorom tento orgán konštatoval, že Repsol porušila článok 101 ZFEÚ tým, že nepriamo stanovila predajné ceny pohonných hmôt pre verejnosť, uložil jej pokutu 5 miliónov eur a povinnosť prijať všetky nevyhnutné opatrenia pre skončenie tejto praxe stanovovania cien a vyhnutie sa tejto praxi do budúcnosti. Tento prístup je v súlade s cieľom úzkej spolupráce medzi Komisiou a vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže v rámci európskej siete hospodárskej súťaže, ktorý je uvedený najmä v odôvodneniach 6, 8 a 15 nariadenia č. 1/2003.
73 Navyše vzhľadom na rozhodnutie CNC sa Komisia bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, mohla domnievať, že prijatie dodatočných opatrení voči spoločnosti Repsol nie je nevyhnutné.
74 Na jednej strane totiž, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, že Komisia mala sankcionovať nerešpektovanie rozhodnutia o záväzkoch spoločnosťou Repsol a uložiť jej penále podľa článku 24 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1/2003, treba uviesť, že cieľom tejto právomoci Komisie je prinútiť podnik, aby v budúcnosti dodržal svoj záväzok. V tomto ohľade ciele, ktoré mohla Komisia sledovať uložením penále spoločnosti Repsol a ciele sledované CNC v jej rozhodnutí sa prelínali, keďže šlo o to, aby došlo k skončeniu praxe stanovovania predajných cien pohonných hmôt. V napadnutom rozhodnutí Komisia konštatovala, že opatrenia prijaté CNC boli dostatočné na účely donútenia spoločnosti Repsol, aby sa vyhla tejto praxi v budúcnosti. Preto sa Komisia bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, mohla domnievať, že jej zásah nebol nevyhnutný a že teda nebolo v záujme Únie obnoviť konania s cieľom uložiť pokutu.
75 Na druhej strane, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, že Komisia mala uložiť pokuty z dôvodu nerešpektovania rozhodnutia o záväzkoch, treba pripomenúť, že hlavným cieľom pokuty uloženej na základe článku 23 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1/2003 je sankcionovať správanie, ktoré podľa Komisie vyvoláva problémy hospodárskej súťaže, bez toho, aby sa muselo z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že podmienky článkov 101 ZFEÚ alebo 102 ZFEÚ sú splnené. CNC vo svojom rozhodnutí už konštatovala, že Repsol stanovila predajné ceny pohonných hmôt a uložila jej sankciu. Keďže sa rozhodnutie o záväzkoch týkalo toho istého správania, Komisia musela zohľadniť rozhodnutie CNC. Keďže hlavný cieľ sankcionovania správania spoločnosti Repsol, ktoré podľa Komisie bolo problematické, bol už dosiahnutý, mohla sa domnievať bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, že obnovenie konania a uloženie dodatočnej pokuty neboli v záujme Únie.
76 Žiadne z tvrdení žalobkýň nemôže spochybniť toto posúdenie.
77 V prvom rade žalobkyne tvrdia, že Komisia napriek tomu, že CNC už uložila pokutu spoločnosti Repsol z dôvodu, že stanovila predajné ceny pohonných hmôt, bola povinná uložiť jej dodatočnú pokutu na základe článku 23 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1/2003, aby nenarušila samotnú podstatu mechanizmu zavedeného článkom 9 uvedeného nariadenia, a to z dôvodu právnej istoty a aby sa nesplnenie záväzku nejavilo ako „bezdôvodné, bezvýznamné alebo nedôležité“ najmä vo vzťahu k podnikom, ktoré neprijali záväzky.
78 Toto tvrdenie sa musí zamietnuť.
79 Aj za dvojitého predpokladu, že by sa na jednej strane článok 23 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1/2003 mal vykladať tak, že umožňuje Komisii uložiť dodatočnú pokutu podniku len z dôvodu, že nedodržal svoje záväzky, hoci toto správanie už bolo sankcionované vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže pre porušenie článku 101 ZFEÚ, a na druhej strane, že by takýto postup v danej veci nebol v rozpore so zásadou ne bis in idem, by sa totiž Komisia mohla domnievať bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, že obnovenie konania s cieľom uložiť dodatočnú pokutu spoločnosti Repsol nie je v záujme Únie.
80 Najskôr treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, Komisia v prejednávanej veci nemohla uložiť pokutu spoločnosti Repsol za nerešpektovanie rozhodnutia o záväzkoch bez toho, aby to malo vplyv na verejné zdroje určené na túto činnosť. Ako Komisia správne uvádza, musela by uskutočniť celý súbor administratívnych krokov, ako sú vyhotovenie rozhodnutia o začatí konania a oznámenia o výhradách, vypočutie účastníkov konania a prijatie rozhodnutia o uložení pokuty.
81 Nakoniec sa Komisia mohla domnievať, že pridaná hodnota zásahu z jej strany by bola obmedzená, keďže hlavný cieľ uvedený v článku 23 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1/2003, a síce postih správania spoločnosti Repsol, ktoré považovala za problematické vzhľadom na pravidlá hospodárskej súťaže, už bol dosiahnutý.
82 Nakoniec, čo sa týka cieľa, ktorý uvádzajú žalobkyne, a síce zachovania potrebného účinku mechanizmu zavedeného článkom 9 nariadenia č. 1/2003, treba uviesť, že ide o cieľ týkajúci sa priamo určenia politiky Komisie v oblasti práva hospodárskej súťaže.
83 Preto aj za dvojitého predpokladu uvedeného v bode 79 vyššie by Komisia neprekročila hranice svojej voľnej úvahy, pokiaľ by v prejednávanej veci rozhodla, že nie je odôvodnené obnoviť konanie a uložiť dodatočnú pokutu spoločnosti Repsol.
84 V druhom rade žalobkyne tvrdia, že v napadnutom rozhodnutí Komisia dostatočne nezohľadnila závažnosť porušenia zo strany spoločnosti Repsol a účinky jej správania na trh.
85 Aj toto tvrdenie sa musí zamietnuť.
86 Ako sa totiž uviedlo v bodoch 60 a 62 vyššie, keď Komisia priraďuje problémom hospodárskej súťaže, o ktorých sa dozvedela, určité stupne priority, nič nebráni tomu, aby uprednostnila jedno z relevantných kritérií.
87 Z dôvodov uvedených v bodoch 72 až 83 vyššie sa Komisia v prejednávanej veci mohla oprávnene domnievať, že vzhľadom na rozhodnutie CNC vo vzťahu k spoločnosti Repsol nebol dodatočný zásah z jej strany v záujme Únie, pričom nemusela zohľadniť ostatné kritériá či z vecného hľadiska rozhodnúť o veci, o závažnosti správania spoločnosti Repsol, o štruktúre španielskeho trhu alebo o vplyvoch správania spoločnosti Repsol na tento trh.
88 V treťom rade žalobkyne tvrdia, že z dôvodu priameho účinku rozhodnutia o záväzkoch, jeho záväznej povahy pre Repsol, dvojstranného vzťahu a vzťahu dôvery, ktorý zakladá medzi týmto podnikom a Komisiou, ako aj z dôvodu nevyhnutnosti jednotného uplatňovania práva Únie a dodržania zásady rovnosti zaobchádzania Komisia mala obnoviť konanie a uložiť pokutu a penále spoločnosti Repsol.
89 Aj toto tvrdenia sa musí zamietnuť.
90 Je totiž nutné konštatovať, že s poukázaním na tieto skutočnosti žalobkyne len pripomínajú, že Repsol súhlasila, že sa podriadi rozhodnutiu o záväzkoch na základe článku 9 nariadenia č. 1/2003 a že nerešpektovala toto rozhodnutie.
91 Ako sa však uviedlo v bode 64 vyššie, normotvorca Únie rozhodol o priznaní širokej miery voľnej úvahy Komisii v prípade, že je konfrontovaná s nedodržaním záväzku, ktorý sa stal záväzným na základe článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003. Preto okolnosti uvádzané žalobkyňami, ktoré sa obmedzujú na opísanie toho, že Komisia sa nachádza v takejto situácii, nemôžu preukázať, že prekročila hranice svojej voľnej úvahy, ktorou disponuje v rámci právomocí, ktoré jej prináležia na základe článku 9 ods. 2 uvedeného nariadenia, ako aj článku 23 ods. 2 písm. c) a článku 24 ods. 1 písm. c) tohto nariadenia. Naopak prístup, ktorý bránia žalobkyne, na základe ktorého samotné tieto okolnosti nútia Komisiu obnoviť konania a uložiť pokutu alebo penále, by mal za následok uplatnenie uvedených právomocí ako viazaných právomocí, čo by bolo v rozpore s tým, čo stanovuje znenie uvedených ustanovení.
92 V štvrtom rade je namieste zamietnuť tvrdenie žalobkýň založené na judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorej plná účinnosť článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ vyžaduje, aby každá osoba mohla žiadať o náhradu ujmy spôsobenej porušením týchto pravidiel (rozsudky Súdneho dvora z 20. septembra 2001, Courage a Crehan, C‑453/99, Zb. s. I‑6297, bod 26, a z 13. júla 2006, Manfredi a i., C‑295/04 až C‑298/04, Zb. s. I‑6619, bod 60). Keďže sa táto judikatúra týka vykonania týchto ustanovení na podnet osoby, ktorá utrpela ujmu, nemožno z nej vyvodiť, že v rámci vykonania týchto ustanovení na podnet orgánu hospodárskej súťaže, ktorý disponuje len obmedzenými zdrojmi, by sa mali sankcionovať všetky prípady, v ktorých podnik nedodrží záväzok, ktorý sa stal záväzným na základe článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1/2003.
93 V piatom rade v rozsahu, v akom sa žalobkyne odvolávajú na odôvodnenie 29 nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého dodržanie článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ a výkon povinností uložených podnikom na základe uvedeného nariadenia musia byť zaručené prostredníctvom pokút a penále, stačí uviesť, že toto odôvodnenie nespochybňuje ani cieľ decentralizovaného uplatnenia článku 101 ZFEÚ prostredníctvom vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže, ani možnosť Komisie zohľadniť opatrenia uvedených orgánov, keď určuje, či existuje záujem Únie na tom, aby pokračovala v preskúmavaní určitej veci.
94 V šiestom rade, pokiaľ ide o tlačové oznámenie Komisie z 12. apríla 2006 týkajúceho sa rozhodnutia vo veci COMP/B‑1/38.348 o záväzkoch spoločnosti Repsol, ako aj jej memorandum z toho istého dňa, na ktoré žalobkyne odkazujú, stačí uviesť, že Komisia sa v nich obmedzila na konštatovanie, že by mohla uložiť pokuty spoločnosti Repsol v prípade, že by nerešpektovala rozhodnutie o záväzkoch, pričom sa nezaviazala, že takéto pokuty uloží automaticky.
95 V siedmom rade v rozsahu, v akom sa žalobkyne odvolávajú na zásadu proporcionality, treba túto výhradu zamietnuť ako nedôvodnú bez toho, aby bolo nevyhnutné preskúmať jej prípustnosť. Ako totiž vyplýva z predchádzajúcich úvah, Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia v rámci zváženia záujmov, ku ktorému musí pristúpiť na základe článku 9 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, článku 23 ods. 2 písm. c) a článku 24 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia. Preto napadnuté rozhodnutie nemohlo neprimeraným spôsobom narušiť záujmy žalobkýň.
96 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba rozhodnúť, že Komisia sa mohla oprávnene domnievať, že nebolo v záujme Únie obnoviť konanie proti spoločnosti Repsol s cieľom uložiť jej pokutu alebo penále. Preto treba zamietnuť žalobný dôvod založený na porušení článku 9 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ako aj článku 23 ods. 2 písm. c) a článku 24 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia.
O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 9 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 z dôvodu, že Komisia neobnovila konanie a nevzala späť alebo nezrušila rozhodnutie o záväzkoch
97 Žalobkyne tiež tvrdia, že Komisia porušila článok 9 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 tým, že neobnovila konanie proti spoločnosti Repsol a že nevzala späť alebo nezrušila rozhodnutie o záväzkoch. V nadväznosti na nerešpektovanie rozhodnutia o záväzkoch Komisia mala vziať späť alebo zrušiť uvedené rozhodnutie.
98 V tomto ohľade Komisia správne uvádza, že v prejednávanej veci existoval záujem na zachovaní rozhodnutia o záväzkoch. Najskôr, rozhodnutie o záväzkoch sa netýkalo výlučne povinností spoločnosti Repsol týkajúcich sa predajných cien pohonných hmôt, ale tiež a predovšetkým dlhodobých dohôd o výhradnej distribúcii. Navyše, pokiaľ ide o záväzok týkajúci sa predajných cien pohonných hmôt, nič nebránilo tomu, aby Komisia zachovala svoje rozhodnutie v súvislosti s týmto záväzkom. Ako sa totiž uviedlo v bode 56 vyššie, takéto zachovanie umožňovalo Komisii uložiť penále a pokuty z dôvodu nerešpektovania uvedeného rozhodnutia bez toho, aby predtým musela konštatovať porušenie článkov 101 ZFEÚ alebo 102 ZFEÚ.
99 Žalobkyne preto neuviedli nijakú skutočnosť, ktorá by mohla preukázať, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia. V dôsledku toho je potrebné tento žalobný dôvod zamietnuť.
O odôvodnení napadnutého rozhodnutia
100 Za predpokladu, že žalobkyne svojím tvrdením, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, zamýšľali nielen predložiť žalobný dôvod týkajúci sa dôvodnosti rozhodnutia, ale aj žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 296 ZFEÚ, je potrebné uviesť, že ide o žalobný dôvod, ktorý sa musí skúmať ex offo a teda, že ho nemožno zamietnuť ako oneskorený.
101 Pokiaľ ide o dôvodnosť tohto žalobného dôvodu, je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že odôvodnenie určitého aktu musí byť prispôsobené jeho povahe a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby sa dotknutým osobám umožnilo pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať toto opatrenie (rozsudok Súdneho dvora z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, Zb. s. I‑8947, bod 147).
102 V prejednávanej veci bolo odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočné. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, že Komisia sa domnievala, že v nadväznosti na rozhodnutie CNC nebol zásah z jej strany v záujme Únie.
103 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého čím je širšia voľná úvaha, ktorou disponuje určitý orgán, tým viac musí byť rozhodnutie odôvodnené, treba pripomenúť, že rozsah požadovaného odôvodnenia závisí tiež od uplatňujúcich sa pravidiel. Ako sa však uviedlo v bodoch 60, 62, 86 a 87 vyššie, hoci Komisia mala zohľadniť všetky relevantné skutočnosti, nič nebránilo tomu, aby v prejednávanej veci založila svoje rozhodnutie na tom, že opatrenia prijaté CNC boli dostatočné. Preto je potrebné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považovať za dostatočné.
O návrhoch žalobkýň na vykonanie dôkazov
104 Žalobkyne podali 12. júla 2012 a 9. apríla 2013, teda po skončení písomnej časti konania, nové návrhy na vykonanie dôkazov, ktoré spočívali v dokumentoch s vyjadreniami vysvetľujúcimi ich dôležitosť pre posúdenie tejto veci.
105 V tomto ohľade stačí konštatovať, že tieto návrhy na vykonanie dôkazov nie sú v rámci prejednávaného sporu relevantné, a to bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o ich prípustnosti, keďže všetky dokumenty predložené 12. júla 2012 a 9. apríla 2013 majú neskorší dátum než napadnuté rozhodnutie. Podľa ustálenej judikatúry sa totiž zákonnosť aktu Únie posudzuje v závislosti od skutkových a právnych okolností existujúcich v čase, keď bol dotknutý akt prijatý. Z toho vyplýva, že pri posudzovaní zákonnosti tohto aktu je vylúčené zohľadnenie skutočností, ku ktorým došlo po dni prijatia aktu Únie (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 9. septembra 2011, Francúzsko/Komisia, T‑257/07, Zb. s. II‑5827, bod 172 a tam citovanú judikatúru).
106 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné zamietnuť túto žalobu.
O trovách
107 Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. V prejednávanej veci je teda v súlade s návrhmi Komisie opodstatnené zaviazať žalobkyne na náhradu trov konania.
108 V zmysle článku 87 ods. 4 rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré vstúpili do konania, znášajú svoje trovy konania a Všeobecný súd môže nariadiť, že vedľajší účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania. V prejednávanej veci preto Španielske kráľovstvo a Repsol znášajú svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Confederación Española de Empresarios de Estaciones de Servicio (CEEES) a Asociación de Gestores de Estaciones de Servicio znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania vynaložené Európskou komisiou.
3. Španielske kráľovstvo znáša svoje vlastné trovy konania.
4. Repsol Comercial de Productos Petrolíferos SA znáša svoje vlastné trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. februára 2014.
Podpisy