UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)
z 15. decembra 2010 (*)
„Žaloba o neplatnosť – Systém doplnkového dôchodkového zabezpečenia poslancov Európskeho parlamentu – Zmena systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia – Všeobecne platný akt – Neexistencia osobnej dotknutosti – Neprípustnosť“
Vo veciach T‑219/09 a T‑326/09,
Gabrielle Albertini, bydliskom v Miláne (Taliansko), a 62 ďalších členov alebo bývalých členov Európskeho parlamentu, ktorých mená sú uvedené v prílohe k uzneseniu, v zastúpení: S. Orlandi, A. Coolen, J.‑N. Louis a E. Marchal, advokáti,
žalobcovia vo veci T‑219/09,
a
Brendan Donnelly, bydliskom v Londýne (Spojené kráľovstvo), v zastúpení: S. Orlandi, A. Coolen, J.‑N. Louis a E. Marchal, advokáti,
žalobca vo veci T‑326/09,
proti
Európskemu parlamentu, v zastúpení: pôvodne H. Krück, A. Pospíšilová Padowska a G. Corstens, neskôr N. Lorenz, A. Pospíšilová Padowska a G. Corstens, splnomocnení zástupcovia,
žalovanému,
ktorých predmetom je zrušenie rozhodnutí Európskeho parlamentu z 9. marca a 1. apríla 2009, ktorými sa mení a dopĺňa právna úprava systému (dobrovoľného) doplnkového dôchodkového zabezpečenia, ktorý je uvedený v prílohe VIII pravidiel o úhrade výdavkov a príspevkov pre poslancov Európskeho parlamentu,
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),
v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová (spravodajkyňa), sudcovia K. Jürimäe a M. van der Woude,
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Právny rámec
1 Predsedníctvo Európskeho parlamentu (ďalej len „predsedníctvo“) je orgánom Európskeho parlamentu. Rokovací poriadok Parlamentu v znení uplatniteľnom na prejednávanú vec stanovuje v článku 2 ods. 2, ktorý má názov „Pôsobnosť predsedníctva“, že predsedníctvo rozhoduje o finančných, organizačných a administratívnych záležitostiach týkajúcich sa poslancov.
2 Na základe toho prijalo predsedníctvo pravidlá o úhrade výdavkov a príspevkov pre poslancov Európskeho parlamentu (ďalej len „pravidlá ÚVPP“).
3 Predsedníctvo prijalo 12. júna 1990 systém (dobrovoľného) doplnkového dôchodkového zabezpečenia poslancov Európskeho parlamentu (ďalej len „systém z 12. júna 1990“), ktorý je uvedený v prílohe VIII pravidiel ÚVPP.
4 Systém z 12. júna 1990 v znení uplatniteľnom v marci 2009 stanovoval najmä:
„Článok 1
1. Každý poslanec Európskeho parlamentu, ktorý platil po dobu najmenej dvoch rokov príspevky do fondu dobrovoľného dôchodkového zabezpečenia, má do prijatia jednotného štatútu poslancov, bez ohľadu na dôchodkové nároky uvedené v prílohách I a II, po ukončení mandátu doživotný nárok na dôchodok, ktorý sa vypláca od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom dosiahne vek 60 rokov.
…
Článok 2
1. Výška dôchodku zodpovedá 3,5 % zo 40 % sumy základného platu sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev za každý dovŕšený rok výkonu mandátu a jednej dvanástine tejto sumy za každý ďalší mesiac výkonu mandátu.
2. Maximálna výška dôchodku predstavuje 70 % (minimálna výška 10,5 %) zo 40 % sumy základného platu sudcu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev.
3. Dôchodok sa vypočíta a vypláca v eurách.
Článok 3
Bývalí členovia alebo členovia, ktorí sa vzdali mandátu pred dovŕšením veku 60 rokov, môžu pod podmienkou, že dosiahli vek 50 rokov, požiadať, aby im bol ich starobný dôchodok vyplatený okamžite, alebo kedykoľvek v čase medzi dňom, v ktorom sa vzdali mandátu, a dňom, v ktorom dovŕšia vek 60 rokov. V tomto prípade sa výška dôchodku rovná sume vypočítanej podľa článku 2 ods. 1 a vynásobenej koeficientom vypočítaným podľa veku poslanca v čase začatia poberania dôchodku, podľa nasledovnej tabuľky…
Článok 4 (vyplácanie časti dôchodku vo forme kapitálu)
1. Poslanci, ktorí sú alebo ktorí boli členmi systému dobrovoľného dôchodkového zabezpečenia, môžu požiadať o vyplatenie časti dôchodku vo forme kapitálu maximálne do výšky 25 % sumy dôchodku vypočítanej podľa článku 2 ods. 1.
2. Takáto voľba je neodvolateľná a treba ju uskutočniť pred začatím vyplácania dôchodku.
3. Vyplatenie kapitálu, s ohľadom na stanovenú maximálnu výšku uvedenú v ods. 1, nemá vplyv na dôchodkové nároky pozostalého manžela/manželky alebo nezaopatrených detí poistenca a tieto nároky ani neznižuje.
4. Suma zodpovedajúca výške časti dôchodku vyplácaného vo forme kapitálu sa vypočíta podľa veku poslanca ku dňu vzniku nároku na vyplácanie dôchodku, podľa nasledovnej tabuľky…
5. Časť dôchodku vo forme kapitálu je vypočítaná a vyplácaná v eurách. Vyplatenie tejto časti sa uskutoční pred poukázaním prvej platby dôchodku.
…“
5 Dobrovoľný dôchodkový fond bol vytvorený kvestormi Európskeho parlamentu založením neziskového združenia „Fonds de pension – députés au Parlement européen“ [„Penzijný fond – Poslanci Európskeho parlamentu“ (ďalej len „PFP“)], ktoré zase založilo investičnú spoločnosť s premenlivým kapitálom (SICAV) podľa luxemburského práva s názvom „Fonds de pension – Députés au Parlement européen, Société d’Investissement à Capital Variable (Penzijný fond – Poslanci Európskeho parlamentu, Investičná spoločnosť s premenlivým kapitálom)“, ktorá bola poverená technickou správou investícií.
6 Štatút poslancov bol prijatý rozhodnutím Európskeho parlamentu 2005/684/ES, Euratom z 28. septembra 2005, ktorým sa prijíma štatút poslancov Európskeho parlamentu (Ú. v. EÚ L 262, s. 1), a účinnosť nadobudol 14. júla 2009, v prvý deň siedmeho volebného obdobia.
7 Štatút poslancov zaviedol konečný režim dôchodkov pre poslancov Európskeho parlamentu, podľa ktorého majú poslanci po dovŕšení 63 rokov veku nárok na starobný dôchodok bez platenia príspevkov.
8 Štatút poslancov stanovuje prechodné opatrenia týkajúce sa systému doplnkového dôchodkového zabezpečenia. Článok 27 v tomto ohľade stanovuje toto:
„1. Dobrovoľný dôchodkový fond, vytvorený Európskym parlamentom, bude zachovaný aj po nadobudnutí účinnosti štatútu pre poslancov alebo bývalých poslancov, ktorí už v tomto fonde nadobudli práva alebo budúce nároky.
2. Nadobudnuté práva alebo budúce nároky zostávajú zachované v plnom rozsahu. Parlament môže stanoviť predpoklady a podmienky nadobudnutia nových práv alebo budúcich nárokov.
3. Poslanci, ktorí poberajú plat [ustanovený štatútom], nemôžu už v rámci dobrovoľného fondu dôchodkového zabezpečenia nadobudnúť žiadne nové práva alebo budúce nároky.
4. Fond nemôžu využívať poslanci prvýkrát zvolení do Parlamentu po nadobudnutí účinnosti tohto štatútu.
…“
9 Rozhodnutiami z 19. mája a 9. júla 2008 prijalo predsedníctvo vykonávacie pravidlá k štatútu poslancov Európskeho parlamentu (Ú. v. EÚ C 159, s. 1; ďalej len „vykonávacie pravidlá“). V článku 73 je stanovené, že vykonávacie pravidlá nadobúdajú účinnosť v rovnaký deň ako štatút, teda 14. júla 2009.
10 Článok 74 vykonávacích pravidiel stanovuje, že v súlade s prechodnými ustanoveniami v hlave IV pravidlá ÚVPP strácajú platnosť odo dňa nadobudnutia účinnosti štatútu.
11 Článok 76 „Doplnkový dôchodok“ vykonávacích pravidiel stanovuje toto:
„1. Doplnkový (dobrovoľný) starobný dôchodok poskytovaný podľa prílohy VII k pravidlám ÚVPP sa podľa tejto prílohy naďalej vypláca osobám, ktoré poberali tento dôchodok pred nadobudnutím účinnosti štatútu.
2. Nárok na dôchodok, ktorý vznikol pred nadobudnutím účinnosti štatútu podľa vyššie uvedenej prílohy VII, je naďalej platný. Vypláca sa za podmienok stanovených v uvedenej prílohe.
3. Nový nárok môžu po dni nadobudnutia účinnosti štatútu a v súlade s vyššie uvedenou prílohou VII naďalej získať poslanci zvolení v roku 2009, ak:
a) boli poslancami v predchádzajúcom volebnom období a
b) už získali alebo im vznikal nárok v systéme doplnkového dôchodkového zabezpečenia a
c) členský štát, v ktorom boli zvolení, prijal v súlade s článkom 29 štatútu odchylnú právnu úpravu alebo ak sa v súlade s článkom 25 štatútu rozhodli pre vnútroštátny systém a
d) nemajú nárok na národný ani európsky dôchodok plynúci z výkonu mandátu poslancov Európskeho parlamentu.
4. Poslanci platia príspevky do doplnkového dôchodkového fondu zo svojich súkromných zdrojov.“
Skutkové okolnosti
12 Po tom, čo predsedníctvo zistilo zhoršenie finančnej situácie doplnkového dôchodkového fondu, prijalo 9. marca 2009 rozhodnutie (ďalej len rozhodnutie z 9. marca 2009) o:
– „vytvorení pracovnej skupiny…, ktorá má posúdiť situáciu na spoločných stretnutiach so zástupcami správnej rady dôchodkového fondu;
– … prijatí preventívneho predbežného opatrenia, ktorým sa s okamžitou účinnosťou pozastavuje uplatňovanie článkov 3 a 4 prílohy VII pravidiel ÚVPP;
– … predložení takýchto preventívnych opatrení predsedníctvu na ich opätovné preskúmanie na nasledujúcom zasadnutí so zreteľom na zistené skutočnosti a na výsledky stretnutí pracovnej skupiny a jej zistení.“
13 Predsedníctvo prijalo 1. apríla 2009 rozhodnutie o zmene právnej úpravy z 12. júna 1990 (ďalej len „rozhodnutie z 1. apríla 2009“). Zmeny sa týkajú najmä týchto opatrení:
– zvýšenie dôchodkového veku zo 60 na 63 rokov s účinnosťou od prvého dňa siedmeho volebného obdobia – teda od 14. júla 2009 – (článok 1 systému z 12. júna 1990);
– zrušenie možnosti využiť vyplatenie časti dôchodku vo forme kapitálu s okamžitou účinnosťou (článok 3 systému z 12. júna 1990);
– zrušenie možnosti predčasného odchodu do dôchodku po dosiahnutí 50. roku veku s okamžitou účinnosťou (článok 4 systému z 12. júna 1990).
Konanie a návrhy účastníkov konania
14 Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 19. mája 2009 podalo 65 poslancov Európskeho parlamentu, ktorí sú členmi fondu doplnkového dôchodkového zabezpečenia a PFP, žalobu vo veci T‑219/09.
15 Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 10. augusta 2009 bola podaná žaloba vo veci T‑326/09.
16 Samostatnými podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 11. septembra a 16. novembra 2009 vzniesol Parlament proti obidvom žalobám námietky neprípustnosti v súlade s článkom 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
17 Žalobcovia v konaní vo veci T‑219/09 predložili 30. októbra 2009 svoje pripomienky k námietke neprípustnosti. Zároveň žalobcovia Balfe a Colom I Naval, ako aj PFP požiadali, aby súd vzal na vedomie, že berú svoju žalobu späť. Žalobcovia v konaní vo veci T‑219/09 okrem toho žiadali spojiť toto konanie s konaním vo veci T‑326/09 a s konaním vo veci T‑439/09, John Robert Purvis/Parlament.
18 Parlament predložil 19. novembra 2009 svoje pripomienky k čiastočnému späťvzatiu žaloby vo veci T‑219/09 a k návrhu na spojenie vecí. Žalobcovia v konaní vo veciach T‑326/09 a T‑439/09 nepredložili pripomienky k návrhu na spojenie vecí.
19 Uznesením predsedu druhej komory Všeobecného súdu z 18. decembra 2009 vo veci Balfe a i./Parlament (T‑219/09, neuverejnené v Zbierke) boli Richard Balfe, Joan Colom I Naval a PFP vymazaní zo zoznamu účastníkov konania v tejto veci.
20 Žalobca v konaní vo veci T‑326/09 predložil 7. januára 2010 svoje pripomienky k námietke neprípustnosti.
21 Uzneseniami z 18. marca 2010 predseda druhej komory Všeobecného súdu rozhodol po vypočutí účastníkov konania prerušiť konanie v týchto veciach až do vydania rozhodnutia týkajúceho sa prípustnosti žalôb vo veciach T‑532/08, Norilsk Nickel Harjavalta Oy a Umicore/Komisia, a T‑539/08, Etimine a Etiproducts /Komisia.
22 Po prijatí tohto rozhodnutia uzneseniami zo 7. septembra 2010 vo veciach Norilsk Nickel Harjavalta Oy a Umicore/Komisia (T‑532/08 Zb. s. II‑0000), a Etimine a Etiproducts/Komisia (T‑539/08, Zb. s. II‑0000), boli účastníci konania vyzvaní, aby vyjadrili svoje stanovisko k dôsledkom, ktoré z tohto rozhodnutia možno vyvodiť pre prejednávané veci. Parlament a žalobcovia predložili 8. a 10. novembra 2010 svoje pripomienky.
23 Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zrušil rozhodnutia prijaté predsedníctvom Parlamentu 9. marca a 1. apríla 2009,
– zaviazal Parlament na náhradu trov konania.
24 Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti, Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:
– odmietol žaloby ako neprípustné,
– zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.
25 Žalobcovia v pripomienkach k námietke neprípustnosti navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zobral do úvahy späťvzatie žaloby vo veci T‑219/09 zo strany Richarda Balfeho, Joana Coloma I Navala a PFP,
– v oboch veciach vyhovel žalobným návrhom uvedeným v žalobách.
Právny stav
26 Pokiaľ ide o návrh na spojenie vecí predložený žalobcami v konaní vo veci T‑219/09, Všeobecný súd sa domnieva, že na účely tohto uznesenia je užitočné spojiť toto konanie s konaním vo veci T‑326/09, pretože otázka prípustnosti sa rovnako týka oboch vecí.
27 Podľa článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak niektorý účastník konania o to požiada, Všeobecný súd môže rozhodnúť o neprípustnosti pred prejednaním veci samej. V súlade s odsekom 3 toho istého článku sa námietka neprípustnosti ďalej prejednáva v rámci ústnej časti konania, ak Súd prvého stupňa nerozhodne inak. V predmetnej veci sa Všeobecný súd domnieva, že o skutkovom stave sporu je dostatočne informovaný na základe spisu a že nie je potrebné pristúpiť k vypočutiu ústnych vysvetlení účastníkov konania.
O predmete žalôb
28 Pokiaľ ide o návrh žalobcov v konaní vo veci T‑219/09 týkajúci sa späťvzatia žaloby zo strany Richarda Balfeho, Joana Coloma I Navala a PFP, súd uvádza, že vydaním uznesenia vo veci Balfe a i./Parlament (už citované v bode 19 vyššie) tomuto návrhu vyhovel, a tým sa teda stal bezpredmetným.
29 Naopak, pokiaľ ide o predmet žalôb o neplatnosť, rozhodnutie z 9. marca 2009, ako uviedol Parlament bez toho, aby to žalobcovia spochybnili, je len predbežným rozhodnutím, pretože nemení ani nedopĺňa systém z 12. júna 1990 z hľadiska jeho vecnej stránky, ale len pozastavuje uplatňovanie jeho článkov 3 a 4. Súd sa domnieva, že tým, že uvedené články boli rozhodnutím z 1. apríla 2009 s okamžitou účinnosťou zrušené, rozhodnutie z 9. marca 2009 sa stalo bezpredmetným, a preto nemôže byť predmetom návrhu na vyhlásenie neplatnosti.
30 Preto je potrebné zamietnuť žaloby ako neprípustné v rozsahu, v akom smerujú proti rozhodnutiu z 9. marca 2009. Z tohto dôvodu sa výraz „napadnutý akt“ uvádzaný v nasledujúcich bodoch bude týkať výlučne rozhodnutia z 1. apríla 2009.
O námietke neprípustnosti
31 Parlament vzniesol tri námietky neprípustnosti. Vo veci T‑219/09 sa domáha nedostatku záujmu PFP na konaní, ako aj neexistencie priamej dotknutosti žalobcov Richarda Balfeho a Joana Coloma I Navala rozhodnutiami z 9. marca a z 1. apríla 2009. Okrem toho v obidvoch veciach sa domáha neprípustnosti žalôb z dôvodu neexistencie osobnej dotknutosti žalobcov.
32 Keďže Richard Balfe a Joan Colom I Naval, ako aj PFP vzali svoje žaloby späť, zostáva preskúmať už iba tretiu námietku neprípustnosti založenú na neexistencii osobnej dotknutosti žalobcov.
Tvrdenia účastníkov konania
33 Parlament v podstate tvrdí, že rozhodnutie z 1. apríla 2009 má normatívny charakter a že žalobcovia nie sú ním osobne dotknutí.
34 Parlament uvádza, že rozhodnutie z 1. apríla 2009 nie je konkrétne určené žalobcom. Preto na to, aby ich žaloby mohli byť vyhlásené za prípustné, budú musieť preukázať, že uvedený akt sa ich priamo a osobne dotýka, pričom tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Parlament sa teda domnieva, že žalobcov nemožno považovať za osoby, ktoré sú rozhodnutím z 1. apríla 2009 osobne dotknuté.
35 Žalobcovia tvrdia, že rozhodnutia z 9. marca a z 1. apríla 2009 sa ich priamo a osobne dotýkajú napriek tomu, že majú normatívnu povahu, lebo od okamihu prijatia uvedených rozhodnutí ich možno považovať za dostatočne identifikovateľných. Okrem toho uvádzajú, že z oznámenia generálneho tajomníka členom predsedníctva z 1. apríla 2009 vyplýva, že uvedené rozhodnutia boli prijaté s prihliadnutím na ich osobitnú situáciu. V týchto rozhodnutiach sa teda odkazuje na konkrétne a presne určené osoby s prihliadnutím na ich osobitnú situáciu týkajúcu sa ich práv a budúcich nárokov, pokiaľ ide o doplnkový dôchodok.
36 Žalobcovia sa domnievajú, že tým strácajú možnosť napadnúť budúce vykonávacie akty k systému z 12. júna 1990, zmeneného a doplneného rozhodnutím z 1. apríla 2009, ktoré im budú určené.
37 Z tohto dôvodu sa dovolávajú po prvé zásady účinného prístupu ku konaniu pred súdom Spoločenstva. Podľa nich budúce vykonávacie akty prijaté Parlamentom, ktorých predmetom bude odmietnutie ich žiadostí o priznanie doplnkového dôchodku, napríklad z dôvodu, že žiadateľ nedosiahol vek 63 rokov, treba považovať za akty, ktoré len potvrdzujú rozhodnutia z 9. marca a z 1. apríla 2009. Na jednej strane sa totiž v ustálenej judikatúre uvádza, že potvrdzujúci akt, ktorý len preberá ustanovenia skoršieho aktu, ktorý nadobudol právoplatnosť, alebo iba spresňuje logický dôsledok takéhoto aktu a nezavádza nijaký nový prvok, nemôže byť predmetom žaloby o neplatnosť. Na druhej strane, aj keby sa rozhodnutia na vykonanie rozhodnutí z 9. marca a z 1. apríla 2009 nemali považovať za potvrdzujúce akty, z judikatúry vyplýva, že ak neexistuje právo na žalobu proti uvedeným rozhodnutiam, nie je proti nim prípustná ani námietka nezákonnosti vznesená v rámci žaloby o neplatnosť vykonávacích rozhodnutí. Preto ak sa vyhovie námietke neprípustnosti, žalobcom hrozí, že nebudú mať nijakú konkrétnu a účinnú možnosť dovolávať sa svojich práv na súde Spoločenstva.
38 Po druhé sa žalobcovia dovolávajú zásady riadneho výkonu spravodlivosti, zásady hospodárnosti konania a procesnej lojálnosti. Požiadavka, aby každý poslanec podal samostatne návrh na začatie konania o neplatnosť proti každému individuálnemu rozhodnutiu, ktoré prijme Parlament na vykonanie rozhodnutí z 9. marca a z 1. apríla 2009, je podľa ich názoru v rozpore so zásadou riadneho výkonu spravodlivosti, zásadou hospodárnosti konania a procesnej lojálnosti. Uloženie takejto povinnosti žalobcom je okrem toho v rozpore aj so zásadou právnej istoty a so zásadou primeranej dĺžky súdneho konania. Napokon vyhlásenie týchto žalôb za neprípustné je v rozpore so zásadou procesnej lojálnosti, pretože Parlament tak nebude musieť dodržať záväzok prijatý predsedníctvom 17. júna 2009, podľa ktorého sa má budúci rozsudok vyhlásený v týchto veciach vzťahovať na všetkých členov fondu doplnkového dôchodkového zabezpečenia.
Posúdenie Všeobecným súdom
39 V súvislosti s otázkou, či je prípustnosť tejto žaloby potrebné preskúmať so zreteľom na článok 230 ES, alebo na článok 263 ZFEÚ, treba na úvod uviesť, že otázka prípustnosti žaloby musí byť posúdená podľa právnych predpisov účinných v čase podania žaloby a splnenie podmienok prípustnosti žaloby sa skúma v okamihu jej podania, teda v okamihu doručenia návrhu. Preto prípustnosť žaloby podanej pred nadobudnutím platnosti ZFEÚ, čiže pred 1. decembrom 2009, musí byť posúdená na základe článku 230 ES (uznesenia Norilsk Nickel Harjavalta Oy a Umicore/Komisia a Etimine a Etiproducts/Komisia, už citované, body 70 a 72 a tam citovaná judikatúra).
40 Keďže v prejednávanej veci boli žaloby podané 19. mája a 10. augusta 2009, ich prípustnosť treba preskúmať so zreteľom na článok 230 ES.
41 Podľa článku 230 štvrtého odseku ES môže každá fyzická alebo právnická osoba podať žalobu proti rozhodnutiu, ktoré jej je určené, alebo proti rozhodnutiu, ktoré sa jej priamo a osobne dotýka, hoci je vydané formou nariadenia alebo rozhodnutia určeného inej osobe.
42 Napriek tomu, že napadnutý akt má názov „rozhodnutie“, účastníci konania sa zhodujú na tom, že má všeobecnú platnosť, a teda že je normatívnym aktom, pretože sa vzťahuje na všetkých poslancov, ktorí sú alebo sa môžu stať členmi fondu doplnkového dôchodkového zabezpečenia. Súd má tento názor a v tejto súvislosti uvádza, že možnosť s väčšou či menšou presnosťou určiť počet, alebo dokonca totožnosť právnych subjektov, na ktorých sa opatrenie uplatní v určitom čase, nestačí na to, aby bola spochybnená jeho normatívna povaha, pokiaľ je nesporné, že toto uplatnenie sa uskutočňuje na základe objektívnej právnej a skutkovej situácie definovanej dotknutým aktom (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora z 18. mája 1994, Codorniu/Rada, C‑309/89, Zb. s. I‑1853, bod 18). Preto okolnosť, že v čase prijatia tohto aktu možno určiť počet alebo totožnosť poslancov, ktorí sú ním dotknutí, nebráni tomu, aby bol tento akt považovaný za všeobecne platný akt. Ako totiž správne zdôraznil Parlament, uplatnenie napadnutého aktu na žalobcov sa uskutočňuje iba na základe toho, že sú členmi fondu doplnkového dôchodkového zabezpečenia, a teda na základe objektívnej právnej situácie definovanej cieľom tohto aktu, ktorým je zmena a doplnenie systému z 12. júna 1990.
43 Všeobecná platnosť napadnutého rozhodnutia sama osebe však nevylučuje, že by sa toto rozhodnutie mohlo priamo a osobne dotýkať určitých fyzických alebo právnických osôb v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES (pozri najmä rozsudky Súdneho dvora zo 16. mája 1991, Extramet Industrie/Rada, C‑358/89, Zb. s. I‑2501, bod 13; Codorniu/Rada, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 19; z 22. novembra 2001, Antillean Rice Mills/Rada, C‑451/98, Zb. s. I‑8949, bod 46, a z 22. júna 2006, Belgicko a Forum 187/Komisia, C‑182/03 a C‑217/03, Zb. s. I‑5479, bod 58, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. decembra 2001, Emesa Sugar/Rada, T‑43/98, Zb. s. II‑3519, bod 47).
44 V prejednávanej veci treba konštatovať, že žalobcovia sú napadnutým rozhodnutím priamo dotknutí, pretože toto rozhodnutie nedáva orgánu Parlamentu, ktorý je poverený jeho uplatňovaním, nijaký priestor na voľnú úvahu (pozri analogicky rozsudok Emesa Sugar/Rada, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 48).
45 Pokiaľ ide o to, či sú žalobcovia napadnutým rozhodnutím osobne dotknutí, treba pripomenúť, že na to, aby sa na fyzickú alebo právnickú osobu mohlo hľadieť ako na osobne dotknutú aktom so všeobecnou platnosťou, treba, aby ním bola zasiahnutá na základe svojich určitých osobitných vlastností alebo skutkových okolností, ktoré ju odlišujú od akejkoľvek inej osoby (rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197, najmä s. 223; uznesenia Súdu prvého stupňa z 30. septembra 1997, Federolio/Komisia, T‑122/96, Zb. s. II‑1559, bod 59, a z 29. apríla 1999, Alce/Komisia, T‑120/98, Zb. s. II‑1395, bod 19).
46 Z tohto pohľadu okolnosť, že napadnutý akt zasahuje do práv, ktorých sa môžu žalobcovia v budúcnosti dovolávať z dôvodu ich členstva vo fonde doplnkového dôchodkového zabezpečenia, nie je okolnosťou, ktorá ich v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES odlišuje od akejkoľvek inej osoby, pretože sa nachádzajú v objektívne určenej situácii porovnateľnej so situáciou ktoréhokoľvek iného poslanca Parlamentu, ktorý je členom tohto dôchodkového fondu (pozri analogicky uznesenie Federolio/Komisia, už citované v bode 45 vyššie, bod 67, a rozsudok Emesa Sugar/Rada, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 50). Žalobcovia nepredložili v tomto zmysle dôkaz o tom, že by boli uvedenými rozhodnutiami zasiahnutí takým osobitným spôsobom, ktorý by umožňoval odlíšiť ich od ostatných poslancov Parlamentu, ktorí sú členmi fondu doplnkového dôchodkového zabezpečenia.
47 Žalobcovia však tvrdia, že pred prijatím napadnutého aktu predsedníctvo zohľadnilo ich osobitnú situáciu.
48 V tejto súvislosti treba poznamenať, že skutočnosť, že inštitúcia Spoločenstva je povinná na základe osobitných ustanovení zohľadniť dôsledky aktu, ktorý zamýšľa prijať, na postavenie niektorých jednotlivcov, môže týchto jednotlivcov individualizovať (rozsudky Súdneho dvora zo 17. januára 1985, Piraiki‑Patraiki a i./Komisia, 11/82, Zb. s. 207, body 28 až 31, a z 26. júna 1990, Sofrimport/Komisia, C‑152/88, Zb. s. I‑2477, body 11 až 13).
49 Treba však uviesť, že v čase prijatia napadnutého aktu neexistovalo nijaké ustanovenie právneho predpisu Spoločenstva, ktoré by predsedníctvu ukladalo povinnosť zohľadniť osobitnú situáciu žalobcov. Okrem toho z častí napadnutého aktu citovaných žalobcami na podporu tohto tvrdenia vôbec nevyplýva, že by predsedníctvo zohľadnilo osobitnú situáciu čo len jedného zo žalobcov, ale naopak, poslancov Parlamentu dotknutých rozhodnutím označuje len všeobecne, napríklad ako „niekoľko poslancov (, ktorí) budú môcť… na účely nadobudnutia nových práv naďalej prispievať do fondu“, „členovia, ktorí prispievali do fondu dobrovoľného dôchodkového zabezpečenia“ alebo aj „dotknutí členovia“.
50 Toto tvrdenie žalobcov sa preto musí zamietnuť.
51 Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobcovia nie sú napadnutým aktom osobne dotknutí v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.
52 Tento záver nemôže byť spochybnený ani ďalšími tvrdeniami žalobcov. Po prvé, pokiaľ ide o zásadu účinného prístupu ku konaniu pred súdom Spoločenstva, stačí dodať, ako správne uviedol Parlament, že podľa systému preskúmania zákonnosti zavedeného Zmluvou môže fyzická alebo právnická osoba podať žalobu proti nariadeniu iba vtedy, ak je dotknutá nielen priamo, ale aj osobne. Hoci platí, že táto posledná podmienka sa má vykladať vo svetle zásady účinnej súdnej ochrany a so zohľadnením rozličných okolností, ktoré môžu žalobcu individualizovať (pozri napríklad rozsudky z 2. februára 1988, Van der Kooy/Komisia, spojené veci 67/85, 68/85 a 70/85, Zb. s. 219, bod 14; Extramet Industrie/Rada, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 13, a Codorniu/Rada, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 19), takýto výklad nemôže viesť k odstráneniu predmetnej podmienky, ktorá je výslovne uvedená v Zmluve, bez toho, aby boli prekročené právomoci, ktoré Zmluva priznáva súdom Spoločenstva (rozsudok Súdneho dvora z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada, C‑50/00, Zb. s. I‑6677, bod 44).
53 Preto aj keby sa prípadné žaloby, ktoré v budúcnosti podajú žalobcovia proti individuálnym rozhodnutiam, ktorými sa na základe napadnutého aktu zamietnu ich žiadosti o priznanie doplnkového dôchodku po dovŕšení 60. roku veku, mali v prejednávanej veci považovať za neprípustné, táto okolnosť nemôže viesť k tomu, aby boli tieto žaloby vyhlásené v rozpore s článkom 230 štvrtým odsekom ES za prípustné.
54 Po druhé takisto uplatnenie zásad riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnosti konania, ktorých sa dovolávajú žalobcovia, nemôže podľa zásad vyvodených z ustálenej judikatúry citovanej v predchádzajúcom bode 52 odôvodniť vyhlásenie žaloby, ktorá navyše nespĺňa podmienky prípustnosti stanovené v článku 230 štvrtom odseku ES, za prípustnú, pretože by tým došlo k prekročeniu právomoci, ktoré priznáva súdom Únie Zmluva. Nijaká z týchto zásad nemôže totiž slúžiť ako základ výnimky, pokiaľ ide o rozsah právomocí týchto súdov priznaných Zmluvou.
55 Po tretie, pokiaľ ide o zásadu právnej istoty a zásadu primeranej dĺžky súdneho konania, žalobcovia len tvrdia, že okolnosť, že žalobu o neplatnosť proti budúcim vykonávacím aktom k rozhodnutiu z 1. apríla 2009 musí podať samostatne každý žalobca, predstavuje pre nich neistotu. K tomu stačí uviesť, že neistotu, pokiaľ ide o výsledok súdneho konania, skutočne nemožno považovať za porušenie zásady právnej istoty. Z tvrdení predložených žalobcami nevyplýva ani to, do akej miery môže byť porušená zásada primeranej dĺžky súdneho konania tým, že žalobcovia budú musieť podať žaloby proti vykonávacím aktom k rozhodnutiu z 1. apríla 2009, a nie proti tomuto rozhodnutiu. Je totiž logické, že primeranú dĺžku súdneho konania možno posúdiť až po jeho skončení.
56 Napokon po štvrté, pokiaľ ide o zásadu „procesnej lojálnosti“, na ktorú sa odvolávajú žalobcovia, aj keby rozhodnutie predsedníctva zo 17. júna 2009, podľa ktorého sa budúce rozhodnutie vo veci T‑219/09 bude vzťahovať na všetkých členov dobrovoľného dôchodkového fondu, bolo, ako tvrdia žalobcovia, dôkazom, že Parlament usiluje o to, aby sa o zásadných otázkach rozhodlo v rámci tohto konania, takáto vôľa žalovaného nemôže zaväzovať súd pri posudzovaní prípustnosti týchto žalôb. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podmienky prípustnosti stanovené v článku 230 ES majú kogentnú povahu (rozsudok Súdneho dvora z 24. marca 1993, CIRFS a i./Komisia, C‑313/90, Zb. s. I‑1125, body 19 až 23; rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. októbra 1997, EISA/Komisia, T‑239/94, Zb. s. II‑1839, body 26 a 27; uznesenie Súdu prvého stupňa z 13. apríla 2000, GAL Penisola Sorrentina/Komisia, T‑263/97, Zb. s. II‑2041, bod 37), takže účastníci konania ich nemôžu meniť.
57 Žaloby musia byť preto odmietnuté ako neprípustné.
O trovách
58 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je namieste zaviazať ich na náhradu trov konania v súlade s návrhom Parlamentu.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)
nariadil:
1. Veci T‑219/09 a T‑326/09 sa spájajú na účely spoločného uznesenia.
2. Žaloby sa odmietajú ako neprípustné.
3. Gabriele Albertini a 62 ďalších žalobcov uvedených v prílohe, ako aj Brendan Donnelly znášajú svoje vlastné trovy konania aj trovy Európskeho parlamentu.
V Luxemburgu 15. decembra 2010
Tajomník | | Predsedníčka komory |
PRÍLOHA
Javier Areitio Toledo, s bydliskom v Madride (Španielsko),
Robert Atkins, s bydliskom v Garstangu (Spojené kráľovstvo),
Angelika Beer, s bydliskom v Großkummerfelde (Nemecko),
Georges Berthu, s bydliskom v Longré (Francúzsko),
Guy Bono, s bydliskom v Saint-Martin-de-Crau (Francúzsko),
Herbert Bosch, s bydliskom v Bregence (Rakúsko),
David Bowe, s bydliskom v Leeds (Spojené kráľovstvo),
Marie-Arlette Carlotti, s bydliskom v Marseille (Francúzsko),
Ozan Ceyhun, s bydliskom v Rüsselsheime (Nemecko),
Giles Bryan Chichester, s bydliskom v Ottery St Mary (Spojené kráľovstvo),
Brigitte Douay, s bydliskom v Paríži (Francúzsko),
Avril Doyle, s bydliskom vo Wexforde (Írsko),
Michl Ebner, s bydliskom v Bolzane (Taliansko),
Juan Manuel Fabra Valles, s bydliskom v Madride (Španielsko),
Elisa Maria Ferreira, s bydliskom v Porte (Portugalsko),
James Glyn Ford, s bydliskom v Newnham on Severn (Spojené kráľovstvo),
Riccardo Garosci, s bydliskom v Miláne (Taliansko),
Bruno Gollnisch, s bydliskom v Limoneste (Francúzsko),
Ana Maria Rosa Martins Gomes, s bydliskom v Colares-Sintra (Portugalsko),
Vasco Graça Moura, s bydliskom v Benfica do Ribatejo (Portugalsko),
Françoise Grossetête, s bydliskom v Saint-Étienne (Francúzsko),
Catherine Guy-Quint, s bydliskom v Cournon d’Auvergne (Francúzsko),
Roger Helmer, s bydliskom v Lutterworthe (Spojené kráľovstvo),
William Richard Inglewood, s bydliskom v Penrithe (Spojené kráľovstvo),
Caroline Jackson, s bydliskom v Abingdone (Spojené kráľovstvo),
Miloš Koterec, s bydliskom v Bratislave (Slovensko),
Urszula Krupa, s bydliskom v Łodzi (Poľsko),
Stefan Kuc, s bydliskom vo Varšave (Poľsko),
Zbigniew Kuźmiuk, s bydliskom v Radome (Poľsko),
Carl Lang, s bydliskom v Boulogne-Billancourt (Francúzsko),
Henrik Lax, s bydliskom v Helsinkách (Fínsko),
Patrick Louis, s bydliskom v Lyone (Francúzsko),
Minerva-Welpomen Malliori, s bydliskom v Aténach (Grécko),
Sergio Marques, s bydliskom vo Funchale (Portugalsko),
Graham Christopher Spencer Mather, s bydliskom v Londýne (Spojené kráľovstvo),
Véronique Mathieu, s bydliskom vo Val d’Ajol (Francúzsko),
Marianne Mikko, s bydliskom v Tallinne (Estónsko),
William Miller, s bydliskom v Glasgowe (Spojené kráľovstvo),
Elizabeth Montfort, s bydliskom v Riome (Francúzsko),
Ashley Mote, s bydliskom v Binstede (Spojené kráľovstvo),
Christine Margaret Oddy, s bydliskom v Coventry (Spojené kráľovstvo),
Reino Paasilinna, s bydliskom v Helsinkách (Fínsko),
Bogdan Pęk, s bydliskom v Krakove (Poľsko),
José Javier Pomés Ruiz, s bydliskom v Pamplone (Španielsko),
John Robert Purvis, s bydliskom vo Fife (Spojené kráľovstvo),
Luis Queiro, s bydliskom v Lisabone (Portugalsko),
José Ribeiro E. Castro, s bydliskom v Lisabone (Portugalsko),
Pierre Schapira, s bydliskom v Paríži (Francúzsko),
Pál Schmitt, s bydliskom v Budapešti (Maďarsko),
José Albino Silva Peneda, s bydliskom v Maie (Portugalsko),
Grażyna Staniszewska, s bydliskom v Bielsko-Białe (Poľsko),
Robert Sturdy, s bydliskom vo Wetherby (Spojené kráľovstvo),
Margie Sudre, s bydliskom v La Possession (Francúzsko),
Robin Teverson, s bydliskom v Tregony (Spojené kráľovstvo),
Nicole Thomas-Mauro, s bydliskom v Épernay (Francúzsko),
Gary Titley, s bydliskom v Boltone (Spojené kráľovstvo),
Witold Tomczak, s bydliskom v Kepne (Poľsko),
Maartje van Putten, s bydliskom v Amsterdame (Holandsko),
Vincenzo Viola, s bydliskom v Palerme (Taliansko),
Mark Watts, s bydliskom v Ashforde (Spojené kráľovstvo),
Thomas Wise, s bydliskom v Linslade (Spojené kráľovstvo),
Bernard Wojciechowski, s bydliskom vo Varšave (Poľsko).