UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)
z 5. júla 2011
Vec F‑73/10
Angel Coedo Suárez
proti
Rade Európskej únie
„Verejná služba – Úradníci – Žaloba o náhradu škody – Implicitné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o náhradu škody nasledované výslovným rozhodnutím o zamietnutí uvedenej žiadosti – Zmeškanie lehoty na podanie predchádzajúcej sťažnosti proti implicitnému rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti – Neprípustnosť“
Predmet: Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a, ktorou A. Coedo Suárez navrhuje po prvé zrušenie rozhodnutia Rady z 26. októbra 2009, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť z 3. júna 2009 o náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená touto inštitúciou, po druhé zrušenie rozhodnutia Rady z 26. mája 2010, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť podaná proti uvedenému rozhodnutiu, po tretie zaviazanie Rady na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpel
Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta ako neprípustná. Rada znáša všetky trovy konania.
Abstrakt
1. Úradníci – Žaloba – Predchádzajúca administratívna sťažnosť – Implicitné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti nenapadnuté v lehotách – Neskoršie výslovné rozhodnutie – Potvrdzujúci akt
(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)
2. Úradníci – Žaloba – Predchádzajúca administratívna sťažnosť – Lehoty – Kogentný charakter – Preklúzia – Ospravedlniteľný omyl – Pojem
(Charta základných práv Európskej únie, článok 47; služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)
3. Konanie – Trovy konania – Znášanie trov konania – Zohľadnenie požiadaviek spravodlivého zaobchádzania – Zaviazanie účastníka konania, ktorý mal vo veci úspech na náhradu trov konania
(Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 87 ods. 2 a článok 88; služobný poriadok úradníkov, článok 90 ods. 1)
1. Výslovné zamietnutie žiadosti, ku ktorému dôjde po implicitnom rozhodnutí o zamietnutí tej istej žiadosti, má povahu výlučne potvrdzujúceho aktu, ktorý nemôže dotknutému úradníkovi umožniť začatie konania pred podaním žaloby tým, že by mu poskytoval novú lehotu na podanie sťažnosti. Navyše, hoci článok 91 ods. 3 druhá zarážka služobného poriadku stanovuje, že výslovne rozhodnutie o zamietnutí, prijaté po implicitnom rozhodnutí, no pred uplynutím lehoty na podanie žaloby, má za následok nové plynutie lehoty, toto pravidlo sa vzťahuje iba na lehotu stanovenú na podanie žaloby proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti a neuplatňuje sa na lehotu stanovenú na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti. Článok 91 ods. 3 druhá zarážka služobného poriadku je totiž špeciálnym ustanovením týkajúcim sa spôsobu počítania lehôt na podanie žaloby, ktoré treba vykladať doslovne a presne.
(pozri body 37 a 38)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: 17. novembra 2000, Martinelli/Komisia, T‑200/99, bod 11 a tam citovaná judikatúra
Všeobecný súd Európskej únie: 8. júla 2010, Sevenier/Komisia, T‑368/09 P, body 28 až 30
Súd pre verejnú službu: 8. júla 2009, Sevenier/Komisia, F‑62/08, body 33 až 40; 10. mája 2011, Barthel a i./Súdny dvor, F‑59/10, body 25 až 27
2. Lehoty stanovené článkom 90 služobného poriadku, zavedené s cieľom zabezpečiť jasnosť a istotu právnych vzťahov a zabrániť každej diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti, sú kogentné a nemôžu nimi voľne nakladať ani účastníci konania, ani súd, ktorý je povinný overiť, a to aj ex offo, či sú tieto lehoty dodržané.
Hoci sa uznáva, že nerešpektovanie pravidiel v oblasti lehôt na podanie sťažnosti a žaloby nemusí viesť k zamietnutiu žaloby pre neprípustnosť v prípadoch, keď je spôsobené ospravedlniteľným omylom úradníka, pojem ospravedlniteľný omyl sa napriek tomu môže vzťahovať iba na mimoriadne okolnosti, najmä okolnosti, za ktorých je správanie inštitúcie, samo osebe alebo v rozhodujúcej miere, spôsobilé vyvolať pochopiteľné pochybnosti v osobe podliehajúcej súdnej právomoci, ktorá koná v dobrej viere a ktorá preukázala všetku starostlivosť požadovanú od bežne informovanej osoby.
V tejto súvislosti oznámenie upozorňujúce, že žiadosť podaná podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku je predmetom posudzovania a že služby dotknutej inštitúcie ešte nedospeli k definitívnemu záveru, nemá žiadne právne účinky, a predovšetkým nemôže predĺžiť lehoty stanovené v článkoch 90 a 91 služobného poriadku. Neprináleží účastníkom konania, aby si predlžovali lehoty stanovené služobným poriadkom tak, ako sa im to hodí, keďže tieto lehoty sú kogentné a ich dôsledné dodržiavanie môže zabezpečiť jasnosť a istotu právnych situácií.
Okrem toho právo na účinnú súdnu ochranu nie je nijako dotknuté dôsledným uplatňovaním právnej úpravy Únie v oblasti procesných lehôt, ktoré zodpovedá požiadavke právnej istoty a potrebe zabrániť každej diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti. Právo na spravodlivý proces, uznané v právnom poriadku Únie článkom 47 Charty základných práv Európskej únie, totiž nebráni stanoveniu lehoty na podanie žaloby.
(pozri body 34, 40, 41 a 43)
Odkaz:
Súdny dvor: 17. júna 1965, Müller/Rady, 43/64; 17. februára 1972, Richez‑Parise/Komisia, 40/71, body 8 a 9; 1. apríla 1987, Dufay/Parlament, 257/85, bod 10; 29. júna 2000, Politi/Európska nadácia pre odborné vzdelávanie, C‑154/99 P, bod 15; 17. mája 2002, Nemecko/Parlament a Rada, C‑406/01, bod 20 a tam citovaná judikatúra; 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada, C‑229/05 P, bod 101
Súd prvého stupňa: 10. apríla 2003, Robert/Parlament, T‑186/01, bod 54; 2. marca 2004, Di Marzio/Komisia, T‑14/03, bod 40; 15. januára 2009, Braun‑Neumann/Parlament, T‑306/08 P, bod 36
Súd pre verejnú službu: 11. júna 2009, Ketselidis/Komisia, F‑72/08, bod 52; 12. mája 2010, Peláez Jimeno/Parlament, F‑13/09, bod 18
3. Podľa článku 87 ods. 2 svojho rokovacieho poriadku môže Súd pre verejnú službu rozhodnúť, ak to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, resp. ho vôbec nemusí zaviazať na náhradu trov konania. Navyše podľa článku 88 toho istého rokovacieho poriadku možno účastníka konania, a to dokonca aj toho, ktorý mal vo veci úspech, zaviazať na náhradu časti alebo celých trov konania, ak to odôvodňuje jeho správanie, vrátane správania pred podaním žaloby.
Uloženie náhrady trov konania inštitúcii, aj keď mala úspech vo veci, môže byť odôvodnené predovšetkým nedostatkom jej starostlivosti počas konania pred podaním žaloby, keď na jednej strane táto inštitúcia nechala uplynúť štvormesačnú lehotu stanovenú v článku 90 ods. 1 služobného poriadku pred prijatím výslovného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti podanej dotknutým úradníkom a na druhej strane v tomto rozhodnutí neupozornila dotknutú osobu na to, že už existovalo implicitné zamietavé rozhodnutie a že trojmesačná lehota na podanie sťažnosti plynula od tohto implicitného rozhodnutia.
(pozri body 45, 47 a 48)
Odkaz:
Súd pre verejnú službu: 28. júna 2006, Le Maire/Komisia, F‑27/05, bod 53; Barthel a i./Súdny dvor, už citovaný, body 33 a 34